V rozhovore sa dočítate:

• Prečo Slovensko dlhodobo zlyháva v rodovej rovnosti.
• Prečo majú muži problém prijať „ženské“ role.
• Ako útoky vytláčajú talentované ženy z politiky.
• Či je reality šou nevinná zábavka alebo nástroj sexizmu.

Čo je vašou náplňou práce ako feministická aktivistka?

Sledujeme návrhy zákonov a hodnotíme, či podporujú rovnosť medzi ženami a mužmi alebo chránia práva zraniteľných skupín. Ak nie, pripomienkujeme ich a komunikujeme s politikmi, političkami aj verejnými inštitúciami, aby sa dali nastaviť spravodlivejšie. Realizujeme tiež rodové tréningy, pretože veľa ľudí stále nerozumie otázkam rodovej rovnosti. Okrem toho robíme aj výskumnú činnosť, organizujeme protesty a administratívu združenia.

Feministické organizácie na Slovensku aj vo svete otvorili témy, o ktorých sa kedysi mlčalo – násilie páchané na ženách, reprodukčné zdravie či celková diskriminácia žien. Aj vďaka nim môžu ženy voliť a pracovať. V súčasnosti otvárajú otázky ako rovnosť platov či spravodlivé rozdelenie starostlivosti o deti. Organizácia Spojených národov právom nazýva feministické organizácie nosným pilierom demokracie a hnacím motorom zmien.

Čo (nie) je rodová rovnosť?

Nejde o snahu vymazať rozdiely medzi mužmi a ženami a urobiť nás rovnakými. Je to o férovom prístupe: aby tvoje ambície, plat alebo hodnota v spoločnosti nezáviseli od stereotypných očakávaní spojených s tvojím pohlavím. Spravodlivosť tiež neznamená len rovnaké zaobchádzanie, ale aj zohľadnenie odlišných potrieb a práv každého z nás.

Ste tiež členkou Výboru pre rodovú rovnosť. Ako hodnotíte kroky štátu k zlepšeniu rodovej rovnosti?

Slovensko dlhodobo zlyháva v riešení rodovej nerovnosti, ale aj ostatných oblasti ľudských práv. Často nenapĺňame ani základné dohovory, ku ktorým sme sa prihlásili. Neznamená to ale, že sa neurobilo nič. Posun nastal napríklad v legislatíve v oblasti násilia na ženách, kde už máme k dispozícii výskumy, či v nerovnomernom platovom odmeňovaní. Čaká nás aj implementácia novej európskej smernice.

Stále je to však málo. Chýbajú nám inštitúcie, momentálne túto tému rieši len výbor. Existuje síce Akčný plán rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí, no nemá dostatočné finančné zdroje ani výskumné dáta. Súčasný stav odzrkadľuje, že Slovensko sa dlhodobo umiesťuje na posledných priečkach v európskom Indexe rodovej rovnosti. Ide o veľkú výzvu pre všetky vlády, aby sa reálne začali zaoberať rodovou rovnosťou a nastavili systémové riešenia, lebo mám pocit, že zatiaľ len „hasíme“ najväčšie problémy.

Iniciatívu Možnosť voľby ste založili po tom, čo vznikli prvé snahy politikov obmedziť právo žien na interrupcie. Zlepšila sa za ten čas situácia na Slovensku?

Nemám o situácii na Slovensku ružovú predstavu, práve naopak, dáta ukazujú, že patríme medzi najhoršie krajiny v Európe v oblasti reprodukčnej starostlivosti. V dostupnosti antikoncepcie sme dokonca na poslednom mieste v rámci Európskej únie a aj prístup k interrupčnej starostlivosti patrí k najslabším.

Za šesť rokov sa občianskym organizáciám podarilo zastaviť 34 návrhov na obmedzenie interrupcií. Tak veľa reštriktívnych návrhov nevzniklo v žiadnej inej krajine. Odporcovia interrupcií vedia, že na Slovensku by neprešiel priamy zákaz, tak to skúšajú tzv. salámovou metódou – postupné, nenápadné obmedzovanie práv. Vzniká preto stigmatizujúca atmosféra, ale aj dojem, že situácia nie je až taká zlá. Z praxe však vieme, že ženy čelia množstvu prekážok.

Jednou z najväčších je vysoká cena interrupcie, ktorá sa pohybuje okolo 400 eur. Problémom je aj geografická nedostupnosť – v niektorých regiónoch ich neposkytuje väčšina nemocníc. K tomu sa pridávajú čakacie lehoty či mýty o interrupcii. Pritom odborne vykonaný zákrok patrí medzi najbezpečnejšie.

Obmedzovanie interrupcií zároveň ich počet neznižuje, ale presúva ich do nebezpečného prostredia, čo vedie k vyššej úmrtnosti žien. Riešením preto nie sú zákazy, ale prevencia: kvalitná sexuálna výchova a dostupná antikoncepcia.

Spomínali ste tiež, že organizujete rodové tréningy. Ako fungujú a čo sa na nich ľudia naučia?

Naša organizácia sa venuje vzdelávaniu dospelých na Slovensku najdlhšie. Ponúkame rôzne špecializované tréningy. Na základných „rodovo-scitlivovacích“ učíme, čo je rod, rodová rovnosť, pracujeme so stereotypmi ľudí a rodovo-vyváženým jazykom. 

Venujeme sa stereotypným predstavám o materstve či otcovstve. Veľký dôraz kladieme aj na oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia. Ďalšou významnou oblasťou našich programov je rodovo podmienené násilie páchané na ženách či nízke zastúpenia žien v politike. Veľa pracujeme aj s pomáhajúcimi profesiami, ako sú zdravotníci, sociálni pracovníci či s médiami a ľuďmi z marketingu.

Ako advokačná organizácia, učíme ľudí aj o tom, aké záväzky Slovensko prijalo, aké práva majú chránené a čo by mali vyžadovať od svojej vlády. Učíme teda pripomienkovať zákony aj organizovať protesty. Chceme, aby ľudia vedeli chrániť svoje práva, ale aj práva iných ľudí, a aby sme tu nemali pasívnu spoločnosť, ale takú, ktorá aktívne koná.

V rozhovore pre Denník N ste povedali, že na vaše tréningy chodí stále pomerne málo mužov. Tí, ktorí prídu, však rýchlo pochopia, že nikto proti nim nebojuje a že feminizmus bojuje aj za nich. Ako dôležité je zapájať mužov do otázok rodovej rovnosti?

Máme tréningy, kde máme málo mužov, no máme aj také, na ktorých ich je viac. Keď sú zamerané na zamestnávateľské organizácie, často sú oveľa vyváženejšie. Podobne je to pri tých, ktoré sú venované aktivistkám a aktivistom. Mužov aktívne zapájame do otázok rodovej rovnosti.

Pre ženy je jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Hovoríme o tom, že nerovnosť dopadá aj na mužov, a že jedným z kľúčových prvkov prevencie je ich aktívne zapojenie. Rodová rovnosť totiž nie je len otázka žien, ale aj mužov – ide o zmenu vzorcov správania na oboch stranách. Kľúčové je, aby muži vystupovali za rodovú rovnosť aj symbolicky, preto pri našich tréningoch často lektoruje aj mužský kolega. Ženy už urobili veľa, teraz je nevyhnutné, aby sa do riešenia zapojili aj muži.

Počas jednej z vašich prednášok ste spomínali myšlienku: „Ženy si už dávno obliekli nohavice, ale zmeny sa neudejú bez toho, aby si muži neobliekli sukne.“ Prečo je pre mužov ťažké prijať „ženské“ roly?

Vždy je ťažšie postaviť sa na stranu diskriminovaných alebo priznať si, že patríme k skupine, ktorá diskriminuje tú druhú. To často znamená stratiť privilégia. Muži možno na individuálnej úrovni necítia svoju moc, ale ak sa pozrieme na spoločenský systém, výsledky hovoria jasne.

Slovensko jedna z krajín s najnižším zastúpením žien v politike v rámci Európskej únie. Ženy nemajú dostatok moci v parlamente, vo vláde, ani na regionálnej úrovni. Podobne je to na trhu práce, kde ženy väčšinou pracujú v prefeminizovaných a najhoršie platených odvetviach, ako je starostlivosť o deti, školstvo alebo zdravotníctvo. Ak si vážime starostlivosť, tradične spájanú so ženami, mali by sme sa zamyslieť, prečo tieto odvetvia aj adekvátne neohodnotíme.

Čím to je, že vlastnosti tradične spájané so ženskosťou majú v spoločnosti stále nižšiu hodnotu než tie „mužské“?

Rodové stereotypy stavajú mužskosť a ženskosť do protikladu: muži sú racionálni, ženy emocionálne. A preto im neprikladáme rovnaký význam. Racionalita sa cení viac ako emocionálnosť. To vytvára aj stereotypné predstavy, že politickú stranu či firmu by mal viesť silný vodca s „mužskými vlastnosťami“.

Mužom to uľahčuje postup na vyššie pozície, zatiaľ čo ženy čelia prekážkam. Starostlivosť je často zodpovednosťou žien, ktoré zostávajú na materskej dovolenke, čím strácajú možnosť v zapájaní sa do verejného života. Nedostatočné opatrenia na zosúladenie práce a rodiny znemožňujú političkám zúčastniť sa večerných rokovaní v parlamente.

Pre mužov najmä v politických sférach je ťažké uvoľniť svoje pozície, aby ich mohli obsadiť ženy. Ľudia sa prirodzene prikláňajú na stranu silnejších, ktorí majú viac moci. Pre ženy je v tomto smere jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Problémom zostáva aj to, že muži, ktorí sa odvážia prekročiť stereotypy a prejaviť citlivosť alebo iné „nemužské“ vlastnosti, často čelia výsmechu. Nie všetci muži to zažívajú, ale stále to existuje. Preto je ľahšie „obliecť si nohavice“ a patriť k výhercom než „si obliecť sukňu“ a byť na strane znevýhodnených.

Vráťme sa ešte k politike. Političky okrem iného čoraz častejšie čelia osobným slovným útokom. Je to už znak toho, že sexizmus sa stal normalizovanou súčasťou našej verejnej debaty?

Určite. Ukazuje sa, že je to jednou z veľkých bariér pre vstup žien do politiky. Nedávno sme s kolegyňou Kristínou Gotthardovou dokončili prvý výskum o násilí páchanom na političkách na Slovensku, kde sme oslovili poslankyne národnej rady. Nechcem predbiehať výsledky, ktoré ešte len predstavíme, ale už teraz môžem povedať, že dáta sú šokujúce.

Útoky na političky sa dejú online aj priamo a stávajú sa čoraz intenzívnejšie, ako sme videli pri bývalej prezidentke Zuzane Čaputovej alebo poslankyni Lucii Plavákovej. Tieto medializované prípady by mali otvoriť spoločnosti oči a začať diskusiu, ako toto násilie riešiť.

Mnohé ženy kvôli tomuto tlaku odchádzajú z politiky, čím prichádzame o talenty. Ostatné ženy to môže odradiť od politickej angažovanosti. Útoky na političky sú odlišné, od tých, ktoré zažívajú politici – sú intenzívnejšie, rodovo podmienené, často zamerané na ich vzhľad, kompetencie či rodinu. Mnohé médiá pri prvom dni výkonu mandátu Zuzany Čaputovej rozoberali najmä to, že mala pokrčené šaty. To by sa zrejme politikovi nestalo.

Ženy musia oveľa častejšie dokazovať ich odbornosť, a to aj v porovnaní s kolegami, ktorí môžu byť menej kompetentní. K útokom patrí napríklad otázka, prečo ako matky sedia v parlamente a prečo nie sú doma pri deťoch. Eurobarometer ukazuje, že viac ako tri štvrtiny Slovákov si myslí, že muž by mal zabezpečovať príjem a žena sa starať o domácnosť. To sú hrozné čísla a mali by s nami všetkými zatriasť.

Veľa ľudí nemusí vnímať úlohu muža ako živiteľa rodina za negatívnu. V čom môže byť tento stereotyp pre mužov škodlivý? 

Keď sa tieto normy udržiavajú v spoločnosti, nedávajú mužom ani ženám veľa možností na slobodnú voľbu. Ak muži stále zarábajú v priemere viac ako ženy, pri rozhodovaní, kto pôjde na rodičovskú dovolenku, sa často logicky vyberá ten, kto menej zarába – väčšinou žena. To spôsobuje, že aj muži, ktorí by chceli byť viac aktívny pri výchove detí, nemôžu.

Kolega Marek Šimon na jednej konferencii prezentoval výskum, v ktorom sa pýtali deti, komu by sa zdôverili, ak by boli šikanované. Na prvom mieste boli matky, potom učitelia alebo kamaráti, potom nikto a až na konci otcovia. Všetci muži v miestnosti zamrzli. Nasvedčuje to, že ich vzťahy nebudú na širšej úrovni v poriadku. Je to dôsledok toho, že otcovia nemajú šancu toľko participovať.

Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé.

Musíme tiež vytvárať podmienky, aby ženy nestáli pred neľahkou voľbou medzi kariérou a rodinou. Ukazuje sa, že príchod dieťaťa do rodiny často dostáva ženy do chudoby a mužov naopak posúva na kariérnom rebríčku vyššie. Problém je spoločenský – týka sa nastavenia trhu práce, sociálneho zabezpečenia aj dôchodkového systému. Druhá strana problému je, že starostlivosť o druhých a domácnosť znamená menej času na seba. Ženy takto často nesú väčšiu záťaž – obmedzený kariérny postup, menšiu možnosť vzdelávať sa, športovať či dostatočne oddychovať.

Rodičia by si preto mali spravodlivo podeliť povinnosti. Prináša to benefity pre oboch rodičov aj deti. Ukazuje sa, že rodiny, v ktorých sa partneri striedajú, majú lepšie vzťahy a zároveň sú bohatšie. Výpadky z trhu práce počas rodičovskej sa totiž pri súčasnom vývoji technológií veľmi ťažko dobiehajú, ale ak sa starostlivosť delí, je to jednoduchšie.

V poslednej dobe je veľkou témou narastajúca mizogýnia medzi mladými mužmi a návrat k stereotypným názorom v rodovej rovnosti. Čím si tento jav vysvetľujete?

Na Slovensku síce nemáme výskumné dáta, ale celosvetové prieskumy a čiastočné informácie nám hovoria, že máme obrovský problém s mizogýniou mladých ľudí. Dôkazom je aj hrôzostrašný prípad z gymnázia v Spišskej Starej Vsi, kde žiak zabil svoju spolužiačku a zástupkyňu školy. Musíme sa zaoberať preventívnymi programami pre školy aj rodičov. 

Jedným z podhubí mizogýnie sú sociálne siete, preto by sme mali tlačiť na technologické spoločnosti, aby prevzali zodpovednosť a nastavili efektívne opatrenia. Ide však o mnohovrstevný problém a príčin je viacero. Patria tu aj pretrvávajúce stereotypy a nedostatočná práca s témou mužskosti.

Máme málo prevenčných programov, kde by sme podporovali iné formy maskulinity a hovorili, že byť mužom znamená byť aj jemným, citlivým a nie len silným. Na školách málo pracujeme s rodovo vyváženou výchovou. Médiá sú plné rodových stereotypov, pričom často fungujú ako podvedomé odkazy, napríklad v reklame muž opravuje auto a žena perie bielizeň.

Stojíme teda pred veľkou výzvou, ako chrániť mladých ľudí pred hrozbou mizogýnie. Tento problém by mal byť prioritou nielen pre Slovensko, ale aj pre ostatné krajiny.

Na druhej strane, na internete vidíme trend, keď niektoré ženy romantizujú rolu tzv. tradičnej manželky (označované ako tradwifes – pozn. red.), ktorá nepracuje a stará sa o domácnosť a deti. Mali by sme tomuto javu venovať väčšiu pozornosť?

Určite by sme sa mali zaoberať všetkými stereotypnými predstavami. Vždy zdôrazňujeme, že ľudia by mali robiť informované rozhodnutia. Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé. Dôležité však je vedieť, aké dôsledky z takéhoto rozhodnutia vyplývajú.

Často si ľudia neuvedomujú ich dlhodobé dopady, napríklad na finančnú situáciu v starobe. Treba pracovať s mladými ľuďmi a s rôznymi typmi stereotypov, odhaľovať, čo sa za nimi skrýva a aký vplyv môžu mať na ich životy. Pýtať sa, či sa rozhodujeme skutočne slobodne, alebo pod vplyvom spoločenských očakávaní.

Výskumy tiež ukazujú, že v časoch neistoty majú ľudia tendenciu vracať sa k tradičným hodnotám. Ide o akýsi „falošný optimizmus“, ktorý idealizuje minulosť a predstavu, že kedysi mal každý svoje miesto: ženy doma, muži vo verejnej sfére. Táto nostalgia po údajne stabilnom poriadku sa môže zneužívať na posilňovanie stereotypov a návrat k patriarchálnej spoločnosti (usporiadanie, v ktorom majú dominantnú moc muži – pozn. red.) .

Iniciatíva Sexistický kix kritizuje reality šou Ruža pre nevestu za to, že normalizuje vysmievanie sa ženám a posilňuje stereotypy, napríklad predstavu žien, ktoré bojujú o priazeň muža. Do akej miery má takýto mediálny obsah vážny dopad na ľudí a do akej miery môžeme hovoriť o neškodnej zábave?

Určite to nepovažujem za neškodnú zábavu. Médiá patria medzi kľúčové inštitúcie, ktoré významne ovplyvňujú postoje ľudí, najmä mladých, ktorí si ešte formujú názory. Práve preto nesú aj veľkú zodpovednosť. Ak majú schopnosť formovať stereotypy a hodnoty, mali by zároveň dbať na to, aby ich neposilňovali. Médiá sa často bránia tým, že iba odrážajú realitu, no v skutočnosti ju aktívne spoluvytvárajú: rozhodujú o tom, kto bude vystupovať v šou alebo čo bude jej obsahom.

V tomto smere môžeme povedať, že mediálni tvorcovia a tvorkyne sú veľmi stereotypní. Takéto relácie posilňujú predstavy o tom, aké by mali byť ženy a muži – napríklad že ženy by mali súperiť o bohatého muža a že hodnota partnera sa odvíja od jeho financií. Tieto stereotypy často šíria aj samotné ženy.

Zároveň však treba uznať, že médiá dokážu zohrávať aj pozitívnu úlohu, keď otvárajú témy násilia na ženách alebo iné dôležité spoločenské problémy.

Čo môžeme robiť ako jednotlivci vo svojom každodennom živote, ak chceme prispieť k väčšej rovnosti?

Je dôležité aktívne si vyhľadávať informácie, čítať výskumy či sledovať prácu feministických mimovládnych organizácií. Medzi najmenší krok patrí používanie rodovo vyváženého jazyka (používanie oboch rodov, napr. učiteľ a učiteľka – pozn. red.) a takto postupne začleňovať viac rodovú rovnosť do svojho života.

Ak to človek dokáže, je vždy dobré sa ozvať, keď vidí nespravodlivosť. Rovnako sa zamýšľajme nad vlastnými postojmi a stereotypmi a uvedomme si, aké môžu mať dopady. No, neobviňujme sa z nich, všetci sme boli nejak vychovaní a ovplyvnení prostredím. Snažme sa vedome nešíriť rodové stereotypy, ale naopak sa od nich postupne oslobodzovať.

Adriana Mesochoritisová

Je feministická aktivistka a politologička so špecializáciou na oblasť ľudských práv žien. Zameriava sa na oblasť prevencie násilia na ženách, reprodukčné práva a rodové vzdelávanie. Je zakladateľkou a spoluzakladateľkou viacerých organizácií a iniciatív: Možnosť voľby, Piata žena, EsFem, Bezpečná ženská sieť, Nebudeme ticho. Od roku 2008 je štatutárnou zástupkyňou feministickej organizácie Možnosť voľby.

Keď bola tehotná, poslanec Štefan Kuffa sa ju pri parlamentnej diskusii o interrupciách snažil použiť ako vizuálnu pomôcku. Marcinkovej sa pýtal: „To, čo nosíte pod srdcom, čo to je? Povedzte, čo vy porodíte?“ Neprestal, ani keď jasne vyjadrila, že si to neželá. Podobné útoky nie sú ojedinelé a podľa Marcinkovej je to len jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku tak málo žien v politike.

Dobrovoľne ste sa stali jednou z mála političiek v našej krajine. Prečo?

Politika bola mojou cestou oveľa skôr než som si to sama uvedomila. Už na základnej škole, aj keď to možno znie smiešne, som bola predsedníčkou triedy, neskôr na gymnáziu predsedníčkou študentov na celej škole a na univerzite ma zvolili do študentského parlamentu.

Tieto role mi prirodzene prischli, lebo som sa zaujímala o problémy mladých. Snažila som sa, aby školské prostredie, ktoré som milovala, vyhovovalo všetkým. Som jedináčik a škola mi nahrádzala kolektív. Bola som ten otravný typ spolužiačky, ktorá vyklopkáva na dvere zborovne s nápadmi na zlepšenie života študentov.

Prirodzene ste teda pokračovali aj do väčšieho politického sveta. Je to mužský svet?

Áno.

Potvrdzujú to aj čísla, keďže v našom 150 člennom parlamente sedí takmer 80 percent mužov. Prečo máme tak málo političiek?

Z niekoľkých dôvodov. Ako matka vnímam, že naše politické prostredie je takmer nezlúčiteľné so zdravým rodinným životom. Ak je pre vás rodina vysokou hodnotou, máte čo robiť, aby ste to zladili s fungovaním parlamentu. Navyše obraz súkromného života, ktorý prezentujú mnohí poprední predstavitelia štátu, nie je ideálnym vzorom. Asi je jasné, na koho narážam.

Ešte v prezidentskom tíme Andreja Kisku som mala možnosť vidieť systémy iných vlád a parlamentov. Keď sme rokovali napríklad v škandinávskych krajinách, bolo úplne prirodzené, že sa s nami niektorí ministri nemohli stretnúť kvôli rodinným povinnostiam. Vtedajší dánsky minister kultúry nemal čas, lebo bol na rodičovskej dovolenke. Minister, ktorý mal rovnako ako naši štvorročné funkčné obdobie, sa pol roka staral o dieťa. Najprv bola šesť mesiacov na rodičovskej dovolenke jeho manželka a následne sa prirodzene vystriedali.

Na Slovensku sa to asi nedeje.

Nikdy som o tom nepočula. Dokonca ani o žene ministerke, ktorá by čerpala rodičovskú alebo materskú dovolenku. Týmto spôsobom vylučujeme pomerne veľkú časť ľudí z funkcií iba preto, lebo túžia aj po rodinnom zázemí. V iných európskych štruktúrach majú dobre upravené podmienky pre rodičovstvo. U nás je aj debata o zmene veľmi ťažká.

Aj vy ste stáli pred rozhodnutím, či ísť na materskú dovolenku alebo naplno pracovať popri starostlivosti o dcéru. Zvolili ste si druhú možnosť, keďže náš systém je nastavený tak, že na materskej dovolenke by ste prišli o právo hlasovať a parlament by mal na istý čas prakticky len 149 poslancov. V diskusii týždenníka .týždeň ste povedali, že aj jeden hlas môže byť rozhodujúci, čo sa neskôr pri hlasovaní o zmene interrupčného zákona potvrdilo.

Vidíme narastajúcu hrubosť v politických dialógoch, ženy potom nemajú dôveru v politiku. Navyše sú prekážkou samotné politické strany, ktoré nevytvárajú jednotný systém v podávaní prihlášok či postupoch prijatia. Mladí ľudia, ktorí by sa k nim chceli pridať, nevedia, ako urobiť prvý krok a čo ich vlastne čaká.

Nakoniec musím namieriť kritiku aj do vlastných radov. Ženy si prejavujú veľmi málo solidarity. Pri zlyhaniach mužov dokážeme prižmúriť oko, ale navzájom sme na seba neprimerane kritické a prísne. Máme pomerne veľkú účasť vo voľbách, preto je škoda, že nespájame sily a nekoncentrujeme pozornosť na ženy, ktoré chcú presadzovať naše práva.

Ak by sme tak urobili, ako by sa to prejavilo v politike?

Myslím, že výrazne. Vidíme množstvo kampaní, kde muži rozprávajú o rodinnej politike. Za zatvorenými dverami, kde je čas reálne prinášať problémy a riešiť ich, to robia len zriedka. Političky by mohli témy žien, matiek a rodín pretaviť do verejnej diskusie.

Načrtli ste niekoľko spôsobov, ktorými by sa mohli ženy vo väčšej miere a ľahšie dostať do politiky. Okrem nich sa hovorí aj o kvótach. Ak by sme ich zaviedli, znamenalo by to stanovenie minimálneho počtu žien, ktoré musia obsadiť parlamentné kreslá. Je to dobrý nástroj?

Kvóty sú téma, ktorá rozdeľuje. Ja ich však nevnímam negatívne. Viem si predstaviť diskusiu o nich nielen v parlamente, ale aj v spoločnosti. Ak nie sme schopní prirodzeným vývojom vyrovnať mužské a ženské sily na vedúcich pozíciách verejného života, potom sú kvóty legitímnym nástrojom, ako to docieliť.

Aj právnička Pavla Špondrová sa v rozhovore pre denník SME stotožnila s týmto postojom. Ako príklad uvádza Škandináviu, kde už v 70. a 80. rokoch zaviedli kvóty, čo výrazne pomohlo k postupnému prirodzenému zvyšovaniu počtu žien v politike. U nás namiesto toho znášajú ženy posmešky a nepríjemné narážky. Aj vy ste priznali, že vás kolega nazval krkavčou matkou len preto, že popri starostlivosti o dieťa aj riadne pracujete. Spomenuli ste tiež, že v podobných situáciách sa vám ťažko samej bráni a ocenili by ste pomoc kolegov. Stretli ste sa už s podporou v parlamente?

Podporujú ma najmä kolegovia s nášho poslaneckého klubu. Narážky a nevyžiadané rady stále pokračujú. Stačí, že sa s niekým stretnem vo výťahu a bez toho, aby som túto tému začala, si vypočujem, či mi parlament naozaj stojí za to, že nie som so svojím dieťaťom. Vrúcne milujem svoju rodinu a každú chvíľu by som najradšej trávila s dcérou, preto ma podobné poznámky rania.

Ja totiž nestojím pred rozhodnutím, či si vybrať prácu alebo rodinu. Zvolenie do funkcie vnímam ako zodpovednosť a keby som sa vzdala svojho mandátu, politická mapa by vyzerala inak. Predstavujem a zastávam isté hodnoty. Vážim si ľudské práva, ktoré sa v celom rozsahu snažím brániť v parlamente. Som presvedčená, že ak by som nebola jeho členkou, viaceré hlasovania by dopadli inak.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Vladimira Marcinkova (Ledecka) (@vladimira.marcinko)

Nevyžiadané rady sú len jednou časťou nepríjemností. V rozhovore pre Denník N ste povedali, že ste museli presviedčať kolegov o tom, že zvládnete úlohu matky aj pozíciu predsedníčky Výboru pre európske záležitosti. Aj ostatní poslanci, otcovia, musia presviedčať kolegov, že zvládnu svoje funkcie?

Aj ja si túto otázku často kladiem. Spomínané debaty vo výťahu zvyknú začínať paradoxne otcovia, ktorí majú doma štyri malé deti. Nikdy sa nepozerajú do zrkadla s tým, či to nie sú oni, kto by mal tráviť viac času doma. Tento patriarchálny vzorec, podľa ktorého premýšľajú mnohí kolegovia v parlamente aj veľká časť spoločnosti, je škodlivý. Napríklad kvóty sú jedným z nástrojov na zmenu pohľadu na ženy. Teraz ich vnímame ako tie, ktoré sú zodpovedné za výchovu. Mužov vynechávame.

Keď sme pri otcoch, podľa vašich prieskumov sa mladé ženy, ktoré volili v posledných parlamentných voľbách, rozhodovali najmä medzi vami a Borisom Kollárom. Čo to hovorí o našej spoločnosti?.

Keď som si robila prieskumy, výsledky ukázali, že sa s Borisom Kollárom naozaj delíme o podobnú skupinu voličiek. Šokovalo ma to, lebo moje hodnoty a hodnoty pána Kollára sú diametrálne vzdialené. Nevedela som si to vysvetliť.

Postupne sa ukazuje, že mladé ženy zažívajú dilemu, ktorá pravdepodobne súvisí s tlakom sociálnych sietí a bezstarostným obrazom života, ktorý nám ponúkajú. Používateľky majú pocit, že cez rôzne skratky sa dá dostať k pohodliu a zdá sa, že práve vidinu takého života ponúka Boris Kollár.

Ak však dokážu favorizovať človeka, ktorého osobný život sa nestretáva s úctou k ženám, je to problém. Nejdem zachádzať do otázky monogamie, stačí si uvedomiť, že to, akých politikov si vyberáme, je odrazom našich hodnôt. Ak má žena úctu sama k sebe, chce aj pre ostatné ženy dôstojné postavenie, rovnosť príležitostí a čo najširší priestor pre uplatňovanie svojich talentov. To Boris Kollár nepredstavuje.

V iných spoločnostiach, napríklad fínskej alebo novozélandskej, kde sú politickými líderkami aj ženy, dokonca zvládali pandémiu relatívne dobre. Vyhrala racionalita nad emocionalitou?

Neviem. Pre mňa má byť politika vyváženým spojením rozumu a emocionality, nie ich oddeľovaním. Veľmi fandím napríklad fínskej premiérke Sanne Marin. Obdivujem jej prácu, ale aj emóciu, ktorá sa viaže k jej životnému príbehu.

K čomu konkrétne?

Od 19 rokov sa angažovala v mládežníckych organizáciách. Skúšala sa dostať do komunálnej politiky, najprv niekoľkokrát neúspešne. Sama si postupne vyšliapávala politickú cestu, ktorá nebola jednoduchá aj kvôli pomerom, z ktorých pochádza.

Jej otec bol alkoholik a tyran. Mama ho opustila a neskôr priznala svoju homosexuálnu orientáciu. Sanna Marin napokon vyrastala s dvoma matkami a sama o sebe hovorí ako o dieťati z dúhovej rodiny. Vymyká sa mainstreamu a tým vnáša do spoločnosti viac tolerancie a pochopenia. Nikto proti nej navyše nepoužil jej pôvod ako hrubý argument v politických diskusiách. Spoločnosť to nepovažovala za hendikep, ale za výhodu, vďaka ktorej vnáša do politiky citlivosť.

Kedy na Slovensku dospejeme k takej miere tolerancie?

Veľmi by som si želala, aby to bolo skoro. Po druhej svetovej vojne, kedy bola potlačená dôstojnosť ľudí pre ich náboženstvo, sexuálnu orientáciu či farbu pleti, nás tieto veci nesmú rozdeľovať. Bohužiaľ, stále sú medzi nami skupiny ľudí, ktoré o svoje základné práva musia bojovať. Aj na Slovensku.

V konečnom dôsledku, aj my ženy sa práve rozprávame o diskriminácii. Ak by sme tieto témy mali vyriešené, na pozícii politikov by mohlo pôsobiť zopár špičkových manažérov, ktorí by dokázali rozumne hýbať financiami. Vtedy by som v politike nemala čo robiť a venovala by som sa niečomu inému. Za svoj talent totiž považujem neúnavnosť v boji za zraniteľné skupiny.

Uviedli ste pre vás inšpiratívnu političku zo zahraničia. V spomínanom rozhovore pre Denník N ste medzi nich spomedzi sloveniek zaradili aj Ivetu Radičovú. Čím vás inšpirovala?

Precíznosťou a presadením sa v mužskom kolektíve. Stotožňujem sa s ňou v portfóliu tém, ktorým sa venovala. Nemala to ľahké, keďže sa stala premiérkou, no nebola predsedníčkou strany. Viem si predstaviť, akému obrovskému tlaku musela čeliť.

Svoju funkciu však zvládla dôstojne a vedela, kedy má z politiky odísť. To mnohí terajší politici nedokážu. Radšej ale hovorím o zahraničných političkách. Mojou najsilnejšou inšpiráciou je Angela Merkel, aj keď je v porovnaní so mnou veľmi rozdielna.

V krajinách V4 nie je okrem Zuzany Čaputovej žiadna premiérka ani prezidentka. Môže zmeniť pohľad Slovákov na ženy v politike to, že sme si zvolili prezidentku?

Som o tom presvedčená. je to úžasná správa pre dievčatá a ženy. Medzi kamarátkami dokonca vidím, že sa ich dcérky hrajú na prezidentku. Zuzana Čaputová ma dobrý imidž a poznajú ju už deti. Dievčatká si odrazu dokážu predstaviť, že aj oni raz môžu byť prezidentkou, nie prezidentom.

Rodičia dávajú za príklad deťom političku, čo je v našom prostredí úplná rarita. Pozitívne vzory potrebujeme dostávať medzi mladých ľudí už od útleho veku, aby naozaj verili, že neexistujú mužské a ženské povolania, dva rozdielne svety, ale len jeden, o ktorý sa musíme spravodlivo deliť.

Od pozitívnych príkladov sa ešte presuniem k menej príjemným veciam. Máte napriek množstvu negatívnych skúseností stále chuť ostať v politike?

Áno mám, ale vlastne to u mňa nie je o chuti. Som často znechutená. Keby som mala počúvať len to, čo cítim, zabalila by som to, lebo parlament ma nedobíja nijakými pozitívnymi zážitkami. Skôr naopak. Ide o dôveru ľudí, ktorú cítim na pleciach a tú neviem striasť. Nehovorím, že som nad koncom nikdy neuvažovala, v niektorých hraničných momentoch som hľadala cestu preč. Hlasy tisícok voličov však boli silnejšie.

VLADIMÍRA MARCINKOVÁ

Pochádza zo Spišského Hrhova, na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach vyštudovala právo. V prezidentských voľbách 2014 spolupracovala na kampani Andreja Kisku, neskôr sa v prezidentskom tíme venovala regionálnej politike. V posledných parlamentných voľbách sa do Národnej rady dostala ako poslankyňa strany Za ľudí a aktuálne pôsobí aj ako predsedníčka Výboru pre európske záležitosti.