Mladé voličky si v posledných parlamentných voľbách vyberali prevažne medzi mnou a Borisom Kollárom. Je to problém, lebo Kollárov život nemá nič spoločné s úctou k ženám, hovorí poslankyňa národnej rady zo strany Za ľudí Vladimíra Marcinková.

Keď bola tehotná, poslanec Štefan Kuffa sa ju pri parlamentnej diskusii o interrupciách snažil použiť ako vizuálnu pomôcku. Marcinkovej sa pýtal: „To, čo nosíte pod srdcom, čo to je? Povedzte, čo vy porodíte?“ Neprestal, ani keď jasne vyjadrila, že si to neželá. Podobné útoky nie sú ojedinelé a podľa Marcinkovej je to len jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku tak málo žien v politike.

Dobrovoľne ste sa stali jednou z mála političiek v našej krajine. Prečo?

Politika bola mojou cestou oveľa skôr než som si to sama uvedomila. Už na základnej škole, aj keď to možno znie smiešne, som bola predsedníčkou triedy, neskôr na gymnáziu predsedníčkou študentov na celej škole a na univerzite ma zvolili do študentského parlamentu.

Tieto role mi prirodzene prischli, lebo som sa zaujímala o problémy mladých. Snažila som sa, aby školské prostredie, ktoré som milovala, vyhovovalo všetkým. Som jedináčik a škola mi nahrádzala kolektív. Bola som ten otravný typ spolužiačky, ktorá vyklopkáva na dvere zborovne s nápadmi na zlepšenie života študentov.

Prirodzene ste teda pokračovali aj do väčšieho politického sveta. Je to mužský svet?

Áno.

Potvrdzujú to aj čísla, keďže v našom 150 člennom parlamente sedí takmer 80 percent mužov. Prečo máme tak málo političiek?

Z niekoľkých dôvodov. Ako matka vnímam, že naše politické prostredie je takmer nezlúčiteľné so zdravým rodinným životom. Ak je pre vás rodina vysokou hodnotou, máte čo robiť, aby ste to zladili s fungovaním parlamentu. Navyše obraz súkromného života, ktorý prezentujú mnohí poprední predstavitelia štátu, nie je ideálnym vzorom. Asi je jasné, na koho narážam.

Ešte v prezidentskom tíme Andreja Kisku som mala možnosť vidieť systémy iných vlád a parlamentov. Keď sme rokovali napríklad v škandinávskych krajinách, bolo úplne prirodzené, že sa s nami niektorí ministri nemohli stretnúť kvôli rodinným povinnostiam. Vtedajší dánsky minister kultúry nemal čas, lebo bol na rodičovskej dovolenke. Minister, ktorý mal rovnako ako naši štvorročné funkčné obdobie, sa pol roka staral o dieťa. Najprv bola šesť mesiacov na rodičovskej dovolenke jeho manželka a následne sa prirodzene vystriedali.

Na Slovensku sa to asi nedeje.

Nikdy som o tom nepočula. Dokonca ani o žene ministerke, ktorá by čerpala rodičovskú alebo materskú dovolenku. Týmto spôsobom vylučujeme pomerne veľkú časť ľudí z funkcií iba preto, lebo túžia aj po rodinnom zázemí. V iných európskych štruktúrach majú dobre upravené podmienky pre rodičovstvo. U nás je aj debata o zmene veľmi ťažká.

Aj vy ste stáli pred rozhodnutím, či ísť na materskú dovolenku alebo naplno pracovať popri starostlivosti o dcéru. Zvolili ste si druhú možnosť, keďže náš systém je nastavený tak, že na materskej dovolenke by ste prišli o právo hlasovať a parlament by mal na istý čas prakticky len 149 poslancov. V diskusii týždenníka .týždeň ste povedali, že aj jeden hlas môže byť rozhodujúci, čo sa neskôr pri hlasovaní o zmene interrupčného zákona potvrdilo.

Vidíme narastajúcu hrubosť v politických dialógoch, ženy potom nemajú dôveru v politiku. Navyše sú prekážkou samotné politické strany, ktoré nevytvárajú jednotný systém v podávaní prihlášok či postupoch prijatia. Mladí ľudia, ktorí by sa k nim chceli pridať, nevedia, ako urobiť prvý krok a čo ich vlastne čaká.

Nakoniec musím namieriť kritiku aj do vlastných radov. Ženy si prejavujú veľmi málo solidarity. Pri zlyhaniach mužov dokážeme prižmúriť oko, ale navzájom sme na seba neprimerane kritické a prísne. Máme pomerne veľkú účasť vo voľbách, preto je škoda, že nespájame sily a nekoncentrujeme pozornosť na ženy, ktoré chcú presadzovať naše práva.

Ak by sme tak urobili, ako by sa to prejavilo v politike?

Myslím, že výrazne. Vidíme množstvo kampaní, kde muži rozprávajú o rodinnej politike. Za zatvorenými dverami, kde je čas reálne prinášať problémy a riešiť ich, to robia len zriedka. Političky by mohli témy žien, matiek a rodín pretaviť do verejnej diskusie.

Načrtli ste niekoľko spôsobov, ktorými by sa mohli ženy vo väčšej miere a ľahšie dostať do politiky. Okrem nich sa hovorí aj o kvótach. Ak by sme ich zaviedli, znamenalo by to stanovenie minimálneho počtu žien, ktoré musia obsadiť parlamentné kreslá. Je to dobrý nástroj?

Kvóty sú téma, ktorá rozdeľuje. Ja ich však nevnímam negatívne. Viem si predstaviť diskusiu o nich nielen v parlamente, ale aj v spoločnosti. Ak nie sme schopní prirodzeným vývojom vyrovnať mužské a ženské sily na vedúcich pozíciách verejného života, potom sú kvóty legitímnym nástrojom, ako to docieliť.

Aj právnička Pavla Špondrová sa v rozhovore pre denník SME stotožnila s týmto postojom. Ako príklad uvádza Škandináviu, kde už v 70. a 80. rokoch zaviedli kvóty, čo výrazne pomohlo k postupnému prirodzenému zvyšovaniu počtu žien v politike. U nás namiesto toho znášajú ženy posmešky a nepríjemné narážky. Aj vy ste priznali, že vás kolega nazval krkavčou matkou len preto, že popri starostlivosti o dieťa aj riadne pracujete. Spomenuli ste tiež, že v podobných situáciách sa vám ťažko samej bráni a ocenili by ste pomoc kolegov. Stretli ste sa už s podporou v parlamente?

Podporujú ma najmä kolegovia s nášho poslaneckého klubu. Narážky a nevyžiadané rady stále pokračujú. Stačí, že sa s niekým stretnem vo výťahu a bez toho, aby som túto tému začala, si vypočujem, či mi parlament naozaj stojí za to, že nie som so svojím dieťaťom. Vrúcne milujem svoju rodinu a každú chvíľu by som najradšej trávila s dcérou, preto ma podobné poznámky rania.

Ja totiž nestojím pred rozhodnutím, či si vybrať prácu alebo rodinu. Zvolenie do funkcie vnímam ako zodpovednosť a keby som sa vzdala svojho mandátu, politická mapa by vyzerala inak. Predstavujem a zastávam isté hodnoty. Vážim si ľudské práva, ktoré sa v celom rozsahu snažím brániť v parlamente. Som presvedčená, že ak by som nebola jeho členkou, viaceré hlasovania by dopadli inak.

Nevyžiadané rady sú len jednou časťou nepríjemností. V rozhovore pre Denník N ste povedali, že ste museli presviedčať kolegov o tom, že zvládnete úlohu matky aj pozíciu predsedníčky Výboru pre európske záležitosti. Aj ostatní poslanci, otcovia, musia presviedčať kolegov, že zvládnu svoje funkcie?

Aj ja si túto otázku často kladiem. Spomínané debaty vo výťahu zvyknú začínať paradoxne otcovia, ktorí majú doma štyri malé deti. Nikdy sa nepozerajú do zrkadla s tým, či to nie sú oni, kto by mal tráviť viac času doma. Tento patriarchálny vzorec, podľa ktorého premýšľajú mnohí kolegovia v parlamente aj veľká časť spoločnosti, je škodlivý. Napríklad kvóty sú jedným z nástrojov na zmenu pohľadu na ženy. Teraz ich vnímame ako tie, ktoré sú zodpovedné za výchovu. Mužov vynechávame.

Keď sme pri otcoch, podľa vašich prieskumov sa mladé ženy, ktoré volili v posledných parlamentných voľbách, rozhodovali najmä medzi vami a Borisom Kollárom. Čo to hovorí o našej spoločnosti?.

Keď som si robila prieskumy, výsledky ukázali, že sa s Borisom Kollárom naozaj delíme o podobnú skupinu voličiek. Šokovalo ma to, lebo moje hodnoty a hodnoty pána Kollára sú diametrálne vzdialené. Nevedela som si to vysvetliť.

Postupne sa ukazuje, že mladé ženy zažívajú dilemu, ktorá pravdepodobne súvisí s tlakom sociálnych sietí a bezstarostným obrazom života, ktorý nám ponúkajú. Používateľky majú pocit, že cez rôzne skratky sa dá dostať k pohodliu a zdá sa, že práve vidinu takého života ponúka Boris Kollár.

Ak však dokážu favorizovať človeka, ktorého osobný život sa nestretáva s úctou k ženám, je to problém. Nejdem zachádzať do otázky monogamie, stačí si uvedomiť, že to, akých politikov si vyberáme, je odrazom našich hodnôt. Ak má žena úctu sama k sebe, chce aj pre ostatné ženy dôstojné postavenie, rovnosť príležitostí a čo najširší priestor pre uplatňovanie svojich talentov. To Boris Kollár nepredstavuje.

V iných spoločnostiach, napríklad fínskej alebo novozélandskej, kde sú politickými líderkami aj ženy, dokonca zvládali pandémiu relatívne dobre. Vyhrala racionalita nad emocionalitou?

Neviem. Pre mňa má byť politika vyváženým spojením rozumu a emocionality, nie ich oddeľovaním. Veľmi fandím napríklad fínskej premiérke Sanne Marin. Obdivujem jej prácu, ale aj emóciu, ktorá sa viaže k jej životnému príbehu.

K čomu konkrétne?

Od 19 rokov sa angažovala v mládežníckych organizáciách. Skúšala sa dostať do komunálnej politiky, najprv niekoľkokrát neúspešne. Sama si postupne vyšliapávala politickú cestu, ktorá nebola jednoduchá aj kvôli pomerom, z ktorých pochádza.

Jej otec bol alkoholik a tyran. Mama ho opustila a neskôr priznala svoju homosexuálnu orientáciu. Sanna Marin napokon vyrastala s dvoma matkami a sama o sebe hovorí ako o dieťati z dúhovej rodiny. Vymyká sa mainstreamu a tým vnáša do spoločnosti viac tolerancie a pochopenia. Nikto proti nej navyše nepoužil jej pôvod ako hrubý argument v politických diskusiách. Spoločnosť to nepovažovala za hendikep, ale za výhodu, vďaka ktorej vnáša do politiky citlivosť.

Kedy na Slovensku dospejeme k takej miere tolerancie?

Veľmi by som si želala, aby to bolo skoro. Po druhej svetovej vojne, kedy bola potlačená dôstojnosť ľudí pre ich náboženstvo, sexuálnu orientáciu či farbu pleti, nás tieto veci nesmú rozdeľovať. Bohužiaľ, stále sú medzi nami skupiny ľudí, ktoré o svoje základné práva musia bojovať. Aj na Slovensku.

V konečnom dôsledku, aj my ženy sa práve rozprávame o diskriminácii. Ak by sme tieto témy mali vyriešené, na pozícii politikov by mohlo pôsobiť zopár špičkových manažérov, ktorí by dokázali rozumne hýbať financiami. Vtedy by som v politike nemala čo robiť a venovala by som sa niečomu inému. Za svoj talent totiž považujem neúnavnosť v boji za zraniteľné skupiny.

Uviedli ste pre vás inšpiratívnu političku zo zahraničia. V spomínanom rozhovore pre Denník N ste medzi nich spomedzi sloveniek zaradili aj Ivetu Radičovú. Čím vás inšpirovala?

Precíznosťou a presadením sa v mužskom kolektíve. Stotožňujem sa s ňou v portfóliu tém, ktorým sa venovala. Nemala to ľahké, keďže sa stala premiérkou, no nebola predsedníčkou strany. Viem si predstaviť, akému obrovskému tlaku musela čeliť.

Svoju funkciu však zvládla dôstojne a vedela, kedy má z politiky odísť. To mnohí terajší politici nedokážu. Radšej ale hovorím o zahraničných političkách. Mojou najsilnejšou inšpiráciou je Angela Merkel, aj keď je v porovnaní so mnou veľmi rozdielna.

V krajinách V4 nie je okrem Zuzany Čaputovej žiadna premiérka ani prezidentka. Môže zmeniť pohľad Slovákov na ženy v politike to, že sme si zvolili prezidentku?

Som o tom presvedčená. je to úžasná správa pre dievčatá a ženy. Medzi kamarátkami dokonca vidím, že sa ich dcérky hrajú na prezidentku. Zuzana Čaputová ma dobrý imidž a poznajú ju už deti. Dievčatká si odrazu dokážu predstaviť, že aj oni raz môžu byť prezidentkou, nie prezidentom.

Rodičia dávajú za príklad deťom političku, čo je v našom prostredí úplná rarita. Pozitívne vzory potrebujeme dostávať medzi mladých ľudí už od útleho veku, aby naozaj verili, že neexistujú mužské a ženské povolania, dva rozdielne svety, ale len jeden, o ktorý sa musíme spravodlivo deliť.

Od pozitívnych príkladov sa ešte presuniem k menej príjemným veciam. Máte napriek množstvu negatívnych skúseností stále chuť ostať v politike?

Áno mám, ale vlastne to u mňa nie je o chuti. Som často znechutená. Keby som mala počúvať len to, čo cítim, zabalila by som to, lebo parlament ma nedobíja nijakými pozitívnymi zážitkami. Skôr naopak. Ide o dôveru ľudí, ktorú cítim na pleciach a tú neviem striasť. Nehovorím, že som nad koncom nikdy neuvažovala, v niektorých hraničných momentoch som hľadala cestu preč. Hlasy tisícok voličov však boli silnejšie.

VLADIMÍRA MARCINKOVÁ

Pochádza zo Spišského Hrhova, na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach vyštudovala právo. V prezidentských voľbách 2014 spolupracovala na kampani Andreja Kisku, neskôr sa v prezidentskom tíme venovala regionálnej politike. V posledných parlamentných voľbách sa do Národnej rady dostala ako poslankyňa strany Za ľudí a aktuálne pôsobí aj ako predsedníčka Výboru pre európske záležitosti.

 
Post Views: 38