Matej „Rarach“ Jurášek sedí v kaviarni na Madeire. Obsluhuje ho domáca čašníčka, k vedľajšiemu stolu si sadá človek z Južnej Afriky, práve okolo prechádza žena z Floridy. Vľavo od nej sedí Nemka pochádzajúca zo Sýrie a oproti nemu suseda Izraelčanka. Rarach z minulosti, extrémista, futbalový chuligán a nácek, by si niečo také nevedel ani len predstaviť.

V detstve ho nič nepredurčovalo na to, aby sa raz stal radikálom. To ho na tom najviac desí. Má pocit, že sa podobný osud môže stať úplne každému. Aj niekomu, kto dostal v detstve rovnako veľa lásky ako on.

K zradikalizovaniu mu pomohol Facebook. Mal rád posilku a bojové športy. Algoritmus si ho našiel a pohltil. Ako mladý chalan chcel len niekde zapadnúť. Hľadal partiu, nejaký kolektív. Práve chuligánska skupina mu ten priestor dala. Mal pocit, že sa s členmi stotožňuje nielen názorovo, ale aj výzorovo a vekovo. Bolo tak preňho ľahké postupne v skupine rásť a čoraz viac sa radikalizovať.

Kvôli obsahu na sociálnych médiách za všetkým hľadal konšpiráciu, chybu a všetko zlé, čo sa mu udialo, hádzal na iných. Opakoval presne tie slová, ktoré hlásali všetci hrdí slovenskí nacionalisti. Nevedel prijať zodpovednosť za svoje činy. Nechcel si priznať, že aj on môže byť ten omylný a vinu hľadal v Rómoch, v LGBTI ľuďoch, v ženách či v komkoľvek inom.

Krok za krokom

„Radikalizácia sa u mňa prejavovala postupne,” tvrdí Rarach, ktorý o tom najskôr verejne nehovoril. Od začiatku si vytváral odpor k iným rasám a akýmkoľvek odlišnostiam. V tom čase mal približne 15 rokov a študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach. Bol mladý chalan z malého mesta.

„Možno práve preto, že som poriadne nevidel a neprišiel do kontaktu s Aziatom, človekom tmavej pleti alebo nebodaj Židom, tak som ich nenávidel len z princípu. A hlavne kvôli tomu, že mi to bolo podsúvané a odporúčané na Facebooku,” objasňuje. Spätne vníma, že si vytváral ochrannú bublinu pred svetom, ktorý nepoznal.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Ra Rach (@rarachjenamadeire)

Nevedel ako vyzerajú, ako sa správajú. „Teraz oproti mne sedí moja suseda z Izraela, sme kamaráti. V minulosti ona mala byť tá, ktorú som mal nenávidieť,” hovorí pritom, ako sedia v rovnakej kaviarni a pijú kávu.

Matej žije na Madeire, kde sa zbiehajú ľudia každej národnosti a dokážu spolu nažívať. Keď mal 15, myslel si, že sa to nedá. Vnímal, že akonáhle je niekto iný, predstavuje nebezpečenstvo a mali by sme sa ako biela rasa od neho držať ďalej. Dnes nad tým už iba krúti hlavou.

Bod zlomu sa neobjavil sčista-jasna

Medzi začiatkom a bodom zlomu bolo veľmi dlhé obdobie radikalizácie v chuligánskej skupine. Chodieval sa biť na štadióny, lúky alebo do mesta a pokladal to za správne ako formu prejavenia sa. Hovoril si: „Toto som ja, vy ma musíte takto akceptovať. Ja som ten, čo sa vie biť a nenávidieť, tak sa ma bojte.” Takto sa celú strednú školu a roky po nej prezentoval.

Skupina, do ktorej patril, mu dávala priestor na rast a posun. Budoval si čoraz lepšie postavenie. Vrchol rešpektu dosiahol, keď sa dostal na čelo skupiny.

V istom momente sa už nechceš prezentovať ako bitkár alebo nácek, ktorý má problém so zákonom.

Celý život sa pohyboval v maskulinnom a vo „fighterskom” svete. Chcel v tom aj naďalej pokračovať a povýšiť to tým, že si bude študovať o rôznych technikách boja a bezpečnosti. Plánoval byť osobným ochrankárom, respektíve si vybudovať vlastnú spoločnosť, kde by sprevádzal zaujímavých klientov. Podarilo sa mu presadiť v renomovanej security službe na Slovensku vďaka jeho kvalitám, ktorými boli jazyk, schopnosť predať sa a paradoxne slušne sa správať. „Tam nebol priestor na prezentovanie radikálnych názorov,” vysvetľuje.

Prvé otrasy v radikalizácii

Jeho radikálne ja ho začalo škrieť. „V istom momente sa už nechceš prezentovať ako ten bitkár alebo nácek, ktorý má problém so zákonom. Chceš byť lepší a potrebuješ si nájsť klientov, nebudeš asi chrániť náckov,” objasňuje. Vďaka práci sa dostal k prestížnym klientom, ako Stinga, Botticelli, Jennifer Lawrence či Depeche Mode. Postupom času si uvedomoval, že pobyt v chuligánskej skupine mu viac škodí ako prospieva.

Vymyslel si príbeh pre chalanov, ktorý bol sčasti pravdivý. Ako vysokopostavený v skupine si mohol dovoliť, čo chcel, a prakticky s nimi manipulovať, ako bolo nevyhnutné. Potreboval ich v rámci svojej SBS spoločnosti, ktorú si budoval.

Povedal im, že za ním už po niekoľkýkrát prišla Národná kriminálna agentúra, čo sa naozaj dialo. Vymyslel si ale, že ho konfrontovali s paragrafmi o ťažkom ublížení na zdraví a o organizovanej zločineckej skupine, za ktoré môže skončiť na niekoľko rokov vo väzení.

V konečnom dôsledku z toho vyšiel ako hrdina, ktorý mohol beztrestne odísť zo skupiny a zároveň zostať uznávaný. Pre členov ostal ako tvrďák, ktorý môže ísť do basy, no stále zostáva s nimi, aj keď nie na tribúnach a na lúkach.

Posledné zakopnutie o radikalizáciu

„V bode, keď som už s chuligánskou skupinou mal iba pracovné väzby, som sa zaplietol do jednej ich akcie. Išiel som po konkrétnom človeku, dlhé roky som ho mal vyhliadnutého. Nepodarilo sa mi ho dostať,” rozpráva.

Na druhý deň prišla kriminálka, pretože chalani zničili auto toho človeka, a musel ísť vypovedať. Tváril sa, že o ničom nevie, tak ako vždy. S najlepším kamarátom mali vymyslené aliby pre policajtov.

Lenže tentoraz to bolo v niečom iné. Dali mu nahliadnuť do spisu, ako vypovedali ostatní, ktorí pri tom boli. Hodili to celé na neho. Vraj v ten deň skupinu viedol a dal pokyn na zničenie auta. „Prečítal som si to a povedal si, že stačí. S týmito ľuďmi nechcem mať už nič spoločné,” opisuje.

Nácek ochrankárom Zuzany Čaputovej

Odišiel žiť do Bratislavy, aby sa mohol aj naďalej venovať ochranke a ďalej rásť. Posledný mesiac prezidentskej kampane mal na starosti bezpečnosť bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej. Sprevádzal ju, bol jej šofér i ochrankár. Zrazu bol obklopený úplne inými ľuďmi, na akých bol zvyknutý. Spomína na svoje nastavenie, keď zobral ponuku: „Zo začiatku som išiel do toho s tým, že no a čo, že je to liberálka, no a čo, že je to žena. Je to klient a idem do toho.”

Ja som bol ten zlý človek a za to nemohol nikto iný, iba ja.

Už po pár dňoch si Rarach uvedomil, že nielenže k nej nemal odpor, ale naopak sympatie. Správala sa úplne inak ako ľudia z jeho bývalej skupiny. Bola pokojná, ľudská a priateľská.

Do kampane vstupoval s názorom, že si liberáli nasadia služobníčku, ktorú bude riadiť západ. Nič také sa nestalo. „Obrovsky sa to otočilo len tým, že som bol prijatý do ich sveta a zároveň som sa v ňom cítil bezpečnejšie a pohodlnejšie,” opisuje. Ku koncu kampane si aj želal, aby voľby vyhrala.

Dve ženy vníma za dôležité v jeho životnej premene – Zuzanu Čaputovú a manželku Andreu, ktorá mu ukázala, aké je dôležité cestovanie a spoznávanie nových kultúr. Práve ona ho zobrala na prvú cestu do Ríma. Sám spomína na rôzne zákutia sveta, ku ktorým má silné väzby: „V Ríme som bol gladiátorom, v Barcelone som ju požiadal o ruku. Máme dnes spolu dve deti a žijeme na Madeire.”

Vytriezvenie s pachuťou hanby

Do určitej miery cíti hanbu doteraz. Počas nášho rozhovoru vošiel do kaviarne Slovák a Matej začal byť trochu nesvoj. „Nie je príjemné rozprávať o všetkých tých veciach, čo som robil a čo som si myslel. Nie som na to úplne hrdý,” tvrdí. Pokladá však za dôležité o tom hovoriť aj napriek tomu, že mu niekedy bude zo seba zle.

Musel prijať zodpovednosť za to, aký bol: „Ja som bol ten zlý človek a za to nemohol nikto iný, iba ja, žiadni LGBTI ľudia, Rómovia, dokonca ani moji rodičia. Dávali mi všetku lásku čo mohli a aj tak som to zaparkoval medzi futbalovými chuligánmi.” Dnes sa snaží robiť veci tak, aby mohol byť hrdý a lepší Rarach.

Najväčšia prekážka, ktorú musel prekonať, bol on sám. Musel si priznať, že to, čo robí, nie je vždy správne, že sa môže aj mýliť a nemusí mať vždy pravdu. „Vtedy som si myslel, aký som slobodný, keď môžem na všetkých naokolo nadávať a môžem šíriť hnev a nenávisť. No slobodný som až teraz, lebo som sám sebou a nemusím sa za ničím skrývať,” dodáva.

Túžba po fanúšikovskej skupine

Dominik veľmi rád chodieval na hokejové zápasy. S kamarátom sa začali zúčastňovať fanklubu, ale vždy ich lákalo ísť priamo do kotla. Jedného dňa sa odhodlali a oslovili vedúceho, či sa môžu pridať. „Veľa chalanov, ktorí sa hľadajú ako my, tam objavia komunitu. Nás si našla práve mladá radikálna odroda ultrasu. Oni sami prišli za nami, že si všimli, že sme tam noví,” opisuje Dominik. Začleňovanie prebiehalo postupne.

Ako členovia ultrasu sa s kamošom nezapájali do spoločných aktivít tak, ako bolo požadované. Ani stretnutia s vedúcim neboli časté, pretože študoval v zahraničí. „Mali sme 14-15 rokov. Hľadali sme sa a chceli sme niekde patriť,” hovorí Dominik, ktorý v tom období prechádzal na strednú školu a starý kolektív zo základnej školy sa postupne rozpadol.

Spoločná radikálna skupina na sociálnom médiu

Pridali ich do skupiny na Messengeri, kde nezvykli reagovať. Len keď sa niekde malo ísť, sa vyjadrili, že nejdú. Či už išlo o bitky na lúke, poli alebo výjazd do zahraničia, kde ultrasy zvyknú robiť medzi sebou frakcie.

Bystrický fanklub mal spoluprácu s Hradcem Králové. Ultrasy si často navzájom chodili na zápasy. Veľakrát im prišla správa, že idú do Čiech fandiť na futbal alebo sa pobiť, lebo ich je málo. „To bola jedna z tých vecí, čo sme ešte brali, že chalani nech sa vyšalia, dobre im bude. My sme nechceli ísť a nikdy som tam ani nešiel. Aj keď sme veľakrát váhali, najmä kvôli utužovaniu kolektívu,” spomína.

Kebyže som samotár, určite z tej skupiny neodídem.

Nikdy sa nenechal zlomiť. „Neviem, asi som mal v sebe nejakú kontrolku,” premýšľa. Zároveň si myslí, že tým, že nebol v skupine sám, ale s kamarátom, tak sa navzájom držali nad hladinou.

Pochybnosti o komunite prichádzali najmä vtedy, keď členovia posielali rôzne znepokojujúce videá, kde ISIS odrezávali hlavy alebo niekto pitval zvieratá. Dialo sa to denne a videli ich či dokonca posielali aj mladší členovia.

Nikdy s nimi nechodili ani na box alebo do posilky, kde sa pripravovali na bitky. Dominik vníma pozitívne, že spolu športovali na vybúrenie sa. Nepodporuje ale, aby sa takto pripravovali na bitky v poli, ktoré prebiehali tak, že si chalani dali len bandáže a nemali ani rukavice.

Po skončení súboja posielali do skupiny necenzurované krvavé fotky. Tie s cenzúrou dávali verejne, aby sa pochválili. Jedna jeho časť ich obdivovala, že sa vedia obrániť, keďže nepatril k maskulínnym typom a adrenalín ho lákal. Na druhej strane mal odpor voči akémukoľvek násiliu.

Rodičia za nič nemôžu

„Kebyže som samotár, určite z tej skupiny neodídem,” tvrdí s istotou. Mladý osamotený človek v týchto skupinách nájde útočisko. Konečne má svoju partiu, v ktorej majú spoločné témy a záujmy, ako napríklad šport.

Nezazlieva rodičom, že sa dostal do takej komunity ľudí. „Bohužiaľ, rodič nemá silu a ani to nemôže ovplyvniť. Nech mi rodičia dávali, čo mohli, hľadal som sa. Nevedeli mi dať to, čo som potreboval – komunitu a kamarátov.”

Pamätá si moment, keď si s vedúcim kupovali merch fanklubu. Na tričku bol boxer, nožík, názov a vpredu malé logo. Vtedy mu do hlavy prišli pochybnosti, či po tom tričku vôbec túži. Napriek tomu, že ho nechcel, si ho kúpil. Bál sa povedať nie. „Bol som frajer cez Messenger a povedal som, že áno, chcem tričko, lebo všetci, čo boli v skupine, ho chceli,” vysvetľuje Dominik.

V tom momente bol prvýkrát sám bez kamaráta. Zrazu nevedel, čo robiť. Vedúci ich však nikdy do ničoho nenútil, nedával im ultimáta. Domnieva sa, že asi od nich cítil, že im neboli úplne naklonení. S kamarátom boli dlho na hrane, no neprepadli cez ňu.

Cítiť hanbu je ľudské

Myslí si, že jednoducho vyspel z potreby byť súčasťou danej komunity. Začal chodiť na futbal, ale už ako hráč, nie fanúšik. Hoci sa nezúčastňoval radikálnych bitiek, cíti určitú dávku hanby. „Mojou podporou a prítomnosťou sa to rozširovalo,” ozrejmuje svoje pocity Dominik. Je so sebou vyrovnaný, no stále si tú časť života nesie v sebe.

Tých, ktorí sa nezmenili, nesúdi. Sám bol ako oni. Vníma, že je veľmi ťažké sa vymaniť, keď už ste raz v tom. Do radikálnej skupiny sa človek zvyčajne dostane vo veku, keď sa hľadá. Prakticky v nej aj vyrastie a bojí sa odísť, lebo nechce byť zas sám. „Snažím sa s nimi komunikovať a rozprávať sa o tých témach, lebo to som presne potreboval a nemal,” dodáva.

Skupina, ktorej bol s kamarátom súčasťou, stále existuje. Tvoria ju hlavne mladí ľudia a z 95 % ide o mužov.

V rozhovore sa tiež dozviete:

• ako ovplyvnilo moderovanie O 5 minút 12 jeho životný rytmus,
• kto tvorí mediálny tím prezidentky,
• prečo jeho sociálne siete zomreli,
• ako by vyzeral návrat hovorcu do spravodajstva,
• či má obavy, čo sa stane s RTVS,
• prečo ako novinár zažíval pocit márnosti.

Naši študenti ťa môžu poznať ako moderátora politickej relácie O 5 minút 12. V nej si takmer po piatich rokoch skončil s tým, že si už z politiky unavený. Po roku a pol si nastúpil na hovorcovský post. Tá pauza ti dlho nevydržala.

Asi preto sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Vtedy som bol unavený z niečoho iného, než zo samotnej politiky. Na rovnaké otázky som roky dostával rovnaké odpovede a po tých piatich rokoch som mal pocit, že už nemám kam rásť ja, ani relácia a bolo fér to povedať. A tak som to komunikoval aj novému vedeniu. Vražda Jána Kuciaka však úplne zmenila atmosféru v spoločnosti a pretransformovalo sa to aj do politického diania. Keď som dostal ponuku od Zuzany Čaputovej, nedokázal som povedať nie. Celé mi to dávalo zmysel.

Nechýba ti moderovanie?

Chýba.

Novinárčina?

Dá sa povedať, že či už v rádiu alebo v televízii, bol som dvadsať rokov zvyknutý rozprávať na červenú, čo mi zíde na um. Dostal pokyn od režiséra: „Strižo hovor niečo, potrebujeme vyplniť tri minúty“. V súčasnosti je to presne naopak. Musím čakať, kým sa dohodneme na tom, čo budem môcť povedať. Miera zodpovednosti je úplne iná. Vtedy som bol zodpovedný sám za seba. Ak by som to pokazil teraz, spravil by som hanbu hlave štátu. V tomto je to trochu zlatá klietka.

Ponuku od hlavy štátu si podľa vlastných slov dostal od Martina Burgera, vtedajšieho stratéga prezidentskej kampane. Iniciatíva, že budeš hovorcom prišla priamo od Zuzany Čaputovej?

Zrejme boli viaceré úvahy a kandidáti. Nepátral som po tom. Možno budúci rok nastane čas si to celé dopovedať. Faktom ale je, že ja som sa predtým osobne s prezidentkou nepoznal.

Aké faktory zohrávali úlohu v rozhodovaní, či ponuku príjmeš alebo nie?

Obdobie od vraždy Jána Kuciaka, ktorá otriasla spoločnosťou, až po prezidentské voľby, bolo veľmi silné. Ľudia sa živo zaujímali o dianie, cítil som aj väčší záujem o moju prácu v televízii, profesionálne som sa posunul.

Po skúsenosti s moderovaním O 5 minút 12 som sa musel zamyslieť aj nad tým, ako táto práca zasiahne do môjho osobného života, keďže som päť rokov robieval cez víkendy a to je únosné len nejaký čas. Tušil som, že ak do toho pôjdem, znova nebudem pánom svojho času a že budem mať kalendár, ktorý nebudem vedieť ovplyvniť.

Napokon pri rozhodovaní vyhralo to, čo idem robiť, pre koho a že mi bude cťou byť pri tom. Pri prvej prezidentke.

Predpokladám, že Zuzana Čaputová je príkladom človeka, ktorý dôsledne dbá na to, aby ľudia okolo nej zdieľali tie isté hodnoty, aké má ona.

Je to prirodzené, bez toho by to nedávalo zmysel. Môže tam byť človek, ktorý má iné názory na dosiahnutie čiastkových cieľov, ale myslím si, že bez hodnotového súznenia sa táto práca vykonávať nedá.

Bežný pracovný deň v mojom živote momentálne neexistuje.

Ak sa za posledné roky nič nezmenilo, tlačové oddelenie pani prezidentky tvoria štyria ľudia.

V porovnaní s tímami iných prezidentov je nás dosť málo. V tíme je oficiálny fotograf, kolegyňa s kolegom, ktorí majú na starosti najmä obsah na sociálne siete, máme Jakuba Godu ako odborníka na dezinfoscénu a riaditeľom odboru je bývalý novinár Jozef Matej.

Ako si môžu študenti predstaviť tvoj bežný pracovný deň?

Bežný pracovný deň v mojom živote momentálne neexistuje. Každý deň je iný a to, čo sa udeje je z veľkej miery nepredvídateľné. Z minúty na minútu sa môže zvolať mimoriadna porada, trvajúca aj niekoľko hodín, je potrebné na niečo reagovať, prípadne flexibilne sprocesovať nejaký krok hlavy štátu. Inak vyzerá deň na regionálnom výjazde, inak v kancelárii a inak na zahraničnej ceste.

A sú chvíle, keď sme vo vleku historických udalostí. Tak to bolo aj v uplynulých týždňoch po parlamentných voľbách a pri zostavovaní novej vlády (diskusia sa realizovala dva týždne po vymenovaní štvrtej vlády Roberta Fica, pozn. red). Vtedy sa aj inak pristupuje k programu prezidentky, aby mala priestor na rokovania s politickými lídrami.

Jej pracovný kalendár sa priebežne plní, medzitým je niekde bežný deň, ale ťažko povedať ako presne vyzerá.

Sprevádzaš ju na úplne všetkých domácich a zahraničných cestách?

Nie úplne na všetkých, ale na väčšine áno.

Predpokladám, že si na svoju pozíciu nastupoval s nejakými očakávaniami toho, čo tá práca obnáša. V čom sa naplnili a v čom naopak nie?

Až v paláci som si uvedomil ako som, ani ako novinár, ani ako občan, neregistroval všetky kroky prezidentov v minulosti. Teraz to vidím z druhej strany.

Ak by bol niekto prezidentom 10 rokov, zažil by tri vlády. Zuzana Čaputová ich zažila päť.

Byť prezidentom je jedna z najnevďačnejších prác na svete. Ľudia si do vás vkladajú všetky želania a zároveň aj frustrácie a akoby očakávali, že všetko vyriešite a automaticky viete na všetko reagovať. Na druhej strane platí, že nech urobíte čokoľvek , nevyhoviete všetkým. 

Spomínal si, že byť prezidentom je nevďačná práca. Mandát Zuzany Čaputovej bol však objektívne poznačený mnohými kumulovanými krízami. Pandémiou covidu, po nej vojnou na Ukrajine, pádom vlády, nástupom úradníckej. Veronika Gulášová, ktorá pôsobila v kancelárii prezidentky povedala, že v dôsledku týchto kríz pani prezidentka nikdy nezažila, aké je to byť prezidentkou v normálnom období. Toto ste vnímali aj vy vo vašom tíme?

Samozrejme. Za normálnych okolností sa počas dvoch mandátov prezidenta vystriedajú tri vlády. Počas piatich rokov mandátu Zuzany Čaputovej sa ich vystriedalo až päť. Všetko, čo sa za tie roky stalo, bola veľká lekcia z politiky, krízového manažmentu aj krízovej komunikácie. Napríklad počas covidu sa v absolútne novej situácii rodili ťažké rozhodnutia. Je pravda, že prezidentka počas svojho funkčného obdobia nezažila pokojné časy.  

Prejdime k tvojim právomociam hovorcu. Z novinárskej praxe si zvyknutý vystupovať nestranne a objektívne. Do akej miery si musíš dávať väčší pozor na vyjadrenia v pozícii, keď reprezentuješ hlavu štátu?

Moje sociálne siete kvôli tomu v zásade zomreli. Je pre mňa kľúčové, že sa myšlienky a posolstvá prezidentky komunikujú cez jej oficiálne profily a svoj hlas vnímam ako hlas sprostredkovateľa pri takých témach, ktoré nekomunikuje priamo prezidentka.

Zuzana Čaputová si z veľkej časti politického spektra vypočula kritiku. Môžeš do takého politického súboja vstupovať?

Kritika je normálna vec a patrí k demokracii. Ale všetci vieme, že tu sa rozprávame o absurdných klamstvách a urážkach. Je to prosto primitívne. Ak chcete klamať a urážať, máte neohraničený priestor, celý vesmír. Ak sa chcete držať pravdy, faktov a zákonov, máte priestor presne vymedzený a limitovaný.  

Zmenila sa tvoja práca od výsledku volieb?

Nie. Ako by si si to predstavoval?

V zmysle komunikácie novej vlády.

Budem musieť komunikovať s iným tímom ľudí. To sa priebežne dialo aj po minulé roky. Uvidíme kto sa stane hovorcom premiéra.

V podcaste s Monikou Tódovou si povedal, že polarizácia spoločnosti je v posledných rokoch naozaj výrazná. Máme tu dezinformácie, ktoré nešíria len dezinfoweby, ale aj veľká časť politikov, neregulované sociálne médiá. Čo robiť, aby sme sa z tejto špirály dostali von?

Myslíš si, že na toto poznám odpoveď?

Osobný názor povedať vieš.

Ten, kto rozlúskne túto otázku, si zaslúži Nobelovu cenu. Ešte pred 20 rokmi neexistovali Youtube či Facebook a je fascinujúce, aké tempo to v krátkom čase nabralo. Sociálne siete absolútne zmenili to, ako informácie príjmame, zmenili politickú komunikáciu a prestal fungovať gatekeeping (novinárska selekcia informácií, ktoré sa dostanú do médií, pozn. red.). Keď ste si kedysi otvorili noviny, nepodstatné veci sa do nich nedostali. Teraz to neplatí, žijeme v záplave zbytočných informácií, kliká sa na okázalé titulky.

Novinár lieta z témy na tému a nikdy nič neuzavrie. Odvysielam reláciu a zajtra na ňu všetci zabudnú. Bol to pocit márnosti.

Správcovia sociálnych sietí by mali zmeniť svoj prístup a nerobiť to len ako biznis. Mali by za šírený obsah prevziať väčšiu zodpovednosť. V nejakej sérii predvolebných rozhovorov bol aj rozhovor s ľuďmi, ktorí na internet doslova pumpujú konšpirácie s jediným cieľom – zarábať na tom. Musíme sa s tým naučiť žiť.

Včera mi v diskusii Matúš Kostolný povedal, že je za nejakú formu regulácie dezinfowebov zo strany štátu. Je to podľa teba riešenie?

Vo všeobecnej rovine poviem, že áno. Ale vidím tam veľa praktických úskalí. Na základe čoho, ako, nájsť tú zhodu… Prerástlo nám to cez hlavu, ale bavme sa o tom. Je to fér riešenie.

Prezidentka sa rozhodla opätovne nekandidovať a budúci rok v júni jej vyprší mandát. Čo budeš robiť po skončení mandátu? Viem, že pôsobíš na Katedre žurnalistiky UK.

Ešte neviem, čo presne budem robiť. Štúdium mám v súčasnosti prerušené, som v štádiu tesne pred dokončením dizertačnej práce. Nemal som kapacitu sa tomu venovať naplno.  

V spravodajstve a publicistike človek lieta z témy na tému a nikdy nič neuzavrie, pretože po niekoľkých hodinách či dňoch sa téma úplne zmení. Na odvysielanú reláciu na druhý deň všetci zabudnú. A to bol pre mňa niekedy pocit márnosti. Aj preto som išiel na akademickú pôdu. Chcel som niečo konečne pochopiť a rozpracovať do hĺbky. Po rokoch lietania po témach som sa musel naučiť koncentrovať sa.

Ak sa ti podarí dokončiť dizertačnú prácu, láka ťa učiť?

Láka ma kreatívna práca, ktorá ma bude napĺňať a dávať mi zmysel. Chcem byť vo verejnom priestore znova sám za seba. V zásade ma lákajú aj médiá. Uvedomujem si, že hranica návratu je klzká a z mojej pozície nemôžem ísť napríklad rovno späť do spravodajstva. Neviem, ako to bude vyzerať, a to je na tom teraz to najčarovnejšie. Po dlhom čase je zaujímavé nevedieť, čo presne príde.   

Načrtol si, že by sa hovorcovia nemali vracať do spravodajstva. Ako veľmi to platí a kde je tá hranica?

Nie je to uzavretá debata. Keď sa na to spýtaš Mariána Leška, tak striktne to nevidí. V západnej žurnalistike sa z takýchto ľudí stávajú senior editori alebo komentátori s poznámkou, že všetci presne vedia, čo robili predtým. Tá debata môže mať jeden aj druhý záver. Ja to vnímam tak, že ten návrat by nemal byť úplne bezprostredný.

Je rozdiel v tom, keď sa z takejto pozície vraciaš do verejnoprávnej RTVS alebo do súkromného média?

Myslím, že áno. Ak teda ešte budeme mať verejnoprávne médiá. Verejnoprávne médium má v sebe zákonom zakódované svoje poslanie. Komerčná televízia má predovšetkým tvoriť zisk a má flexibilnejšie pravidlá.

V RTVS sa nikdy nevytvorila kontinuita, na to, aby tam vznikol redakčný duch a ustálili sa pomery.

Si úzko prepojený s RTVS, bol si tam dlhé roky. Máš obavy čo sa s ňou stane?

Tie obavy sprevádzajú rozhlas a televíziu odjakživa a sú na mieste aj v súčasnosti. Záleží mi na dobrej kondícii RTVS. Zažil som tam dobré časy, no boli aj také, počas ktorých sa debatovalo o zrušení STV. V porovnaní s Českou televíziu sa v RTVS nikdy nevytvorila kontinuita, aby vznikol redakčný duch a ustálili sa pomery.

Nie je z tohto pohľadu škoda, že si odišiel?

Nemyslím si, že ak by som tam zostal, stal by sa zázrak.

Kontinuita.

Aha, kontinuita. Ona bola narušená iným spôsobom a nie tým, že práve ja som sa rozhodol dobrovoľne odísť.

Ako využiť čas na vysokej škole čo najlepšie, aby mohli študenti vykonávať povolanie hovorcu či novinára?

Myslím si, že pre novinára je kľúčová zvedavosť. Chodiť s otvorenými očami a zaujímať sa o svet. Neprestať sa pýtať. V mojom okolí je teraz veľa detí a tie sa stále pýtajú „Prečo?“. Keď sme dospelí, v istej chvíli to prestaneme robiť. Novinár by podľa mňa nemal súdiť názory a konanie ľudí, ale naopak, snažiť sa pochopiť a hľadať dôvody, prečo tak rozmýšľajú a konajú. Preto potrebuje aj trochu pokory.

Na Slovensku sa vedú dlhé debaty o tom, že by tu mali mladí ľudia zostať. Ty si sa verejne vyjadril, že si v dobrom slova zmysle patriot. Platí to stále?

Áno. Môj vzťah k Slovensku mi nikto nevezme. Je to zrejme aj tým, že sa živím slovenčinou. Každý z nás si k Slovensku môže vybudovať vzťah a nemusí byť patetický, v zmysle, že všetci milujeme Tatry a ideme pásť ovce. Sú tu naši najbližší, spomienky a miesta, ktoré nosíme v srdci. Ak tomu prestaneme dávať energiu, aj tí čo sa chcú vrátiť, sa už možno nebudú mať kam.

MARTIN STRIŽNEC

Je hovorca prezidentky SR Zuzany Čaputovej a bývalý slovenský novinár. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, kde stále pôsobí aj ako interný doktorand. Pracoval ako moderátor spravodajstva v Rádiu Expres a televízii TA3. Pred nástupom do funkcie hovorcu moderoval v RTVS diskusnú reláciu O 5 minút 12.