Anna Siedykh je absolventka bakalárskeho štúdia v odbore masmediálnej komunikácie na FMK. Počas pôsobenia na Slovensku bola účastníčkou štipendijného programu Nádvorie Kampus. Po škole sa vrátila naspäť na Ukrajinu študovať literárne štúdiá na prestížnej Kyjevsko-Mohyljanskej akadémii. Aktuálne musela aj s rodinou ujsť pred vojnou z domova v Kyjeve.

Keď sme sa naposledy rozprávali pre Atteliér bolo to pri oveľa pozitívnejšej príležitosti. Vtedy sme rozoberali tvoj príbeh, ako si sa dostala na Slovensko a následne aj na Kampus. Teraz sme uprostred vojnového konfliktu, preto mi v prvom rade nenapadá sa ťa spýtať nič iné než ako to zvládaš? Ako sa máš?

Neviem, či dokážem nájsť vhodné slová na túto otázku. Momentálne nie som doma a neviem kedy a či sa tam vrátim. Všade okolo je totálna neistota, hoci som v bezpečí. Keďže normálne bývame na predmestí Kyjeva, pre spomínané bezpečie sme sa rozhodli na chvíľu presťahovať k starkej do Užhorodu. Aj napriek tomu, že tu je pokoj, krízu prežívame veľmi intenzívne.

Ako som už veľakrát hovorila, vojna Ukrajine trvá osem rokov, odkedy Rusi zaútočili na Donbas a anektovali Krym. Vtedy sa to ale neriešilo tak veľmi, lebo nešlo o celú Ukrajinu. Konflikt bol pre mnohých z nás iba lokálny, teraz už je to všade.

Kedy ste sa rozhodli, že odchádzate z Kyjeva?

Pôvodne sme nechceli odísť a opustiť svoj domov. Mali sme potrebné zásoby, úkryt a vieru, že naši vojaci odrazia útoky. Jediný, kto na to tlačil, bol otec. On najviac panikáril a vravel, že Rusi čoskoro dobyjú Kyjev a my už nebudeme môcť ujsť.

Keď začali ľudia vo veľkom utekať, objavilo sa aj veľa zlodejov, ktorí vykrádali opustené domy a byty. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme nechceli odísť. Až v určitý moment na nás doľahol zvláštny pocit, kedy sa človek prestane cítiť vo vlastnom dome v bezpečí. Vtedy nastal zlom a odišli sme.

Ako vyzerala cesta z Kyjeva?

Cestovali sme iba cez deň, pretože v noci bol zákaz. Prvá časť cesty smerovala do mesta Chmelnickij, kde sme chceli stráviť prvú noc. Hneď po príchode sa počas nášho obeda spustili sirény.

Po evakuácii do úkrytu sme zhodnotili, že je nebezpečné tam zostať, preto sme pokračovali v ceste do Ivanofrankivsku. Tam sme mali prespať u jedného známeho. Ten nám však pred príchodom telefonoval, že aj u nich sa spustili sirény, preto máme čakať pred mestom.

Čo znamenajú sirény?

Sirény sa spustia, keď vzdušný priestor nad mestom nie je bezpečný. Zároveň nie vždy, keď znejú, nastane bombový útok. Vo veľkej časti prípadov, býva zneškodnený. Sirény len zdôrazňujú neistotu o ktorej som vravela. Ivanofrankivsk je vzdialený od slovenských hraníc iba nejakých 250 kilometrov, čo je západ Ukrajiny o ktorom sa mnohokrát hovorí už ako o bezpečí. Aj napriek tomu, že tento pomyselný pocit bezpečia máme, stále v nás vládne neistota.

Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.

Mali ste tento pocit neistoty aj pred začiatkom vojny?

Presne týždeň pred jej začiatkom som nahrávala rozhovor do TA3, kde som hovorila, ako Rusi určite nezaútočia. Aj napriek tomu, že sme mali zbalené záchranné balíčky, predstava, že by sa mohlo také niečo stať, bola úplne iracionálna. Ešte večer pred útokom sme s kamarátkou v pokoji popíjali víno. Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.

Ak by sme odhliadli od udalostí na Kryme, Donbase, či protestoch na Majdane, nie je medzi Ukrajinou a Ruskom napätie už dlhšiu dobu?

Napätie trvá už od čias Ruskej ríše až doposiaľ. Všetci vieme, čo robil Stalin Ukrajine keď bola súčasťou Sovietskeho zväzu, či už Holodomor alebo pokusy na ľuďoch. Rovnako ako potláčanie čohokoľvek ukrajinského, potláčanie kultúry, jazyka, mediálnej cenzúry a diktatúry v rámci umenia.

Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný. Doteraz Putin vraví, že neexistuje ukrajinský jazyk, že sme bratia a máme spoločný kultúrny priestor. To už je len pokračovanie utláčania z minulosti.

Myslíš, že podstata vojny stojí hlavne na znovu zjednotení Sovietskeho zväzu alebo úplného potlačenia všetkého ukrajinského? Nie sú tam aj iné zámery?

Ukrajina je veľmi bohatá na nerastné suroviny a na úrodnú pôdu. Čiže aj v tomto môžeme vidieť potenciálny cieľ.

Mal podľa teba Putin premyslený dlhodobý plán dobytia Ukrajiny? Napríklad anexia Krymu alebo vyhlásenie samostatnosti Luhanskej a Doneckej Republiky by mohlo z dlhodobého hľadiska vyzerať ako postupné ukrajovanie si z územia.

V prvom rade musím zdôrazniť, že nie som odborníčka na vojnové konflikty. Veľmi by som chcela povedať, že to nie je racionálne, ale ako vieme Rusko, nie je racionálne celkovo. (smiech) Všetko, čo sa momentálne deje, nemá logiku. Týždeň pred začiatkom invázie som na TA3 hovorila o tom, ako Rusko určite nezaútočí, lebo to nie je racionálna vec, no dopadlo to inak.

Pokojne by sme mohli hovoriť, že udalosti, ktoré si spomenul, môžu byť súčasťou nejakého plánu. Úprimne ale absolútne netuším, čo Putin chce. Neviem, čo je jeho cieľ, prečo sem poslal vojakov alebo ako to chce skončiť. Toľko bolesti prinášajú ľuďom a potom chce, aby sme ich tu prijali? To nie je možné.

My sme okrem reálnej vojny na Ukrajine svedkami aj tej informačnej, ktorá je celosvetová prostredníctvom sociálnych sietí. Momentálne už vieme priamymi dôkazmi hovoriť o vplyve Ruska a jeho propagandy na Slovensku, avšak je to asi stále oveľa jemnejšie ako to, čo sa žije na Ukrajine.

Úprimne ma dnes pobavil komentár pod nejakým slovenským príspevkom na Facebooku, kde sa staršia pani opýtala, že prečo sme doteraz posledných osem rokov mlčali o vojne a nikde sa o nej nepísalo.

Je to klasický argument prorusky orientovaných ľudí. Najsmutnejšie na tom je, že tí, ktorí v Rusku žijú, by sa o vojne nikdy nedozvedeli aj napriek tomu, že by sa o nej písalo. Momentálne sú v Rusku všetky alternatívne stránky zablokované, ako aj väčšina sociálnych sietí. Preto neexistuje možnosť, akoby sa o nej ľudia mohli dozvedieť.

Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný.

Je zaujímavé, že my na Slovensku hovoríme o alternatívnych weboch v negatívnom svetle, no v Rusku sú práve alternatívne weby zdrojom skutočných správ zo sveta.

Ešte počas štúdia na Slovensku sme na jednom predmete rozoberali, či je správne, že na Ukrajine zrušili niektoré ruské propagandistické média a či už to nepopiera demokraciu. Vtedy som na spolužiakoch videla, ako nerozumejú tomu, čo znamená žiť pod maximálnym tlakom ruskej propagandy. Musela som im vysvetľovať, ako nepochopiteľné hlúposti šíria.

Že sa to teraz deje v celej Európe je len výsledkom toho, že ľudia konečne zistili s čím sme žili celé tie roky. Dlhú dobu sa v spoločnosti vyvíjal aj tlak na obyvateľov Ruska, aby urobili niečo proti cenzúre. Veľa opozičných politikov sa aj pokúšalo robiť protesty.

Predpokladám, že neúspešne.

Tých 100-tisíc ľudí, ktorí pravidelne vychádzali na námestia, sú v porovnaní so 140 miliónovou populáciou len hŕstka.

Je to pre nás asi podobné, ako keď v Bratislave protestuje 10-tisíc ľudí proti očkovaniu.

Presne tak. Ľudia, ktorí vyjdú na námestie protestovať proti vojne, sú pre väčšinu populácie Ruska blázni, ktorí si len niečo vymysleli. V takej silnej propagande tam žijú. Nehovoriac o masovom zatýkaní a prenasledovaní, ktoré je rizikom každého človeka, ktorý sa odváži vyjadriť nesúhlas.

Mám kamarátov, ktorí majú rodinu v Rusku. Neviem si predstaviť, aké to musí byť bolestivé, keď syn, ktorý je na Ukrajine a je stále v bunkri, zavolá svojmu otcovi do Ruska a povie mu, že zažíva vojnu. No on mu odpovie, že tam nie je žiadna vojna, lebo v televízore videl, že tam sa nestrieľa a len si to vymýšľajú.

Ukrajina má nového národného superhrdinu, ktorým je prezident Volodymyr Zelenskyj. Keď sme sa ale dávnejšie rozprávali, hovorila si o ňom skôr v negatívnom svetle, dokonca si ho prirovnávala k Igorovi Matovičovi. Vo svete sa tiež hovorilo ako o najmenej pripravenom kandidátovi na prezidenta. Ako to vnímaš teraz s odstupom času?

Nikto sme nečakali, čo sa z neho vyformuje. Popravde som bola veľmi neutrálna. Ešte len na začiatku, keď ho zvolili za prezidenta, som si nebola istá, či to je pozitívna alebo negatívna správa. Dokonca pred začiatkom konfliktu som bola z jeho vyjadrení presvedčená o tom, že ak by sem prišli Rusi, tak im krajinu prenechá. Niekedy mal silno proruské názory, čo, samozrejme, malo vzhľadom na okolnosti svoje dôvody.

Jeho reakciu som ale vôbec nečakala a úplne to zmenilo môj názor na Zelenského. Tak, ako ho všetci vidíme keď vystupuje pred ľuďmi, vidíme jeho hnev a únavu, ktorá na neho dolieha. Je z neho veľmi cítiť, ako nenávidí vzniknutý konflikt a snaží sa urobiť všetko pre to, aby sa skončil.

Ja osobne mám z neho pocit, že po zvolení za prezidenta si myslel, že môže všetko. Rýchlo vplývať na veci, meniť ich. Teraz však má pred sebou vojnu a tú nedokáže len tak zastaviť. Preto je veľmi dôležité ako sa zachoval. Vidíme, že správne reaguje, stále je v kontakte s ľuďmi, prihovára sa nám a komunikuje s novinármi. Čiže áno, je pre nás niečo ako superhrdina.

Matej Martovič je hovorcom Fakultnej nemocnice v Trnave a pedagógom na FMK. Počas svojho štúdia, konkrétne pri výbere dizertačnej práce sa dostal ku téme zdravotníctva v marketingovej komunikácii. Rok po úspešnom ukončení štúdia ho oslovili s pracovnou pozíciou hovorcu v FNTT.

Ako sa človek dostane zo štúdia marketingu do zdravotníctva?

Moja téma dizertačnej práce súvisela práve s marketingovou komunikáciou v zdravotníctve. Keď som hľadal, čomu sa chcem venovať v dizertačnej práci, vybral som si nemocnice. Hneď po tom som začal bádať, ako funguje systém zdravotníctva na Slovensku. Neskôr som sa zameral na fakultné a univerzitné nemocnice na Slovensku a nakoniec som v tejto oblasti napísal dizertačnú prácu. Rok po ukončení doktorandského štúdia som nastúpil do FNTT na pozíciu hovorcu, pretože bola voľná a oslovili ma, či by som nechcel pre nich pracovať.

Vždy ste inklinovali ku tejto sfére alebo ste sa ku nej dostali až po tom?

Vôbec, asi ako každý som obchádzal nemocnicu s tým, že som vedel, kde sa v Trnave nachádza a to bolo všetko čo som o zdravotníctve tušil. (smiech) Pôvodne som tú tému dizertačnej práce nechcel, ale témy, ktoré sa mi z ponúknutých páčili, už neboli voľné. Asi to tak malo byť.

A ako to doktorandské štúdium prebiehalo?

Celé to bolo niečo ako samoštúdium najprv práva a potom marketingu. Musel som si veľmi veľa legislatívy naštudovať, pochopiť ako vôbec fungujú nemocnice, čo je to koncová sieť nemocníc, čo sú to poskytovatelia a v neposlednom rade kto ich zriaďuje. Bolo toho veľa. Napríklad som si musel nájsť konkrétne zákony a pochopiť ich, aby som vedel, ako dokáže fungovať marketing v nemocniciach.

Keď ste sa dostali do nemocnice, bolo náročné kombinovať prácu hovorcu a zároveň vyučovanie na vysokej škole?

Nastúpil som tam ešte v období, kedy ochorenie COVID-19 nebolo vôbec známe, v tom čase bolo práce omnoho menej. Bolo to ešte v dobe, kedy zdravotníctvo nebolo v hľadáčiku novinárov tak, ako je tomu dnes. Vtedy sa všetko ľahšie manažovalo. Po trištvrte roku čo som pracoval v nemocnici prišiel COVID-19 a povinností bolo viac a viac. Vtedy však prešla škola na dištančné vyučovanie, a tak som sa jej mohol venovať aj z nemocnice. Niekde práce pribudlo, inde zas ubudlo.

Čo je pracovnou náplňou hovorcu nemocnice?

V prvom rade je to externá komunikácia s novinármi a verejnosťou a komunikácia dovnútra ku zamestnancom, pretože aj ich musíme informovať o aktivitách nemocnice. Ďalej je to správa sociálnych sietí a webovej stránky, záležitosti, ktoré patria celkovo do PR, od darčekových predmetov až po používanie loga. V podstate všetko čo spadá do komunikácie nemocnice.

Aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je dôležité odkomunikovať, to je náš cieľ.

Začiatkom tohto roku bola ukončená súťaž o novú vizuálnu identitu FNTT. Pracujete v súčasnosti aj na nejakom podobne veľkom projekte v rámci komunikácie nemocnice?

Momentálne pripravujeme projekt, ktorého cieľom je nový a jednotný vizuál budov, interiérov a označenia kliník. Pripravujeme nový plán navigácie v priestoroch nemocnice, aby sa tam pacienti necítili ako v bludisku a vyhli sa vizuálnemu smogu v interiéroch. Nadväzujeme tým práve na novú identitu, ktorú, mimochodom, navrhol náš študent a vyhral s ňou súťaž, na čo sme v rámci školy veľmi hrdí.

Ako vyzerá váš obyčajný pracovný deň?

Záleží na tom, či začínam deň v škole alebo v nemocnici. Inak sa to nedá úplne definovať, pretože každý deň je iný. Napríklad pondelky bývam väčšinou v nemocnici, lebo po víkende prichádza viac novinárskych otázok. Na začiatku týždňa je viac práce, pretože býva aj väčší nárast prípadov ochorenia na COVID-19. Celý ten priebeh dňa v podstate stojí na tom či učím, či prídu novinárske otázky, či prídu novinári osobne, či máme poradu počas dňa a tak ďalej. Ale celkovo som rád, že moja práca nie je stereotypná. Ak by som mal každý deň robiť to isté, asi by ma to omrzelo.

Nemocnica v Trnave v súčasnosti zamestnáva niečo okolo 1 400 zamestnancov. To je obrovský kolos, ktorý musí byť náročné riadiť. Ako funguje delegácia informácií a komunikácie v takomto priestore?

Zamestnanci sa v nemocnici delia na zdravotníckych a nezdravotníckych. Ak ide o nezdravotníckych, ako napríklad odbor ľudských zdrojov, tak každý má svojho riaditeľa, ktorý je súčasťou vedenia. Jeho úlohou je delegovať informácie na nižší personál, ten zas na svojich podriadených.

Pokiaľ ide o zdravotníckych zamestnancov, každé oddelenie alebo klinika má svojho prednostu, primára a vedúcu sestru. Oni stoja na čele týchto úsekov a majú svoje vlastné interné porady, na ktorých predávajú informácie nižšie postaveným zamestnancom. Ako aj u nezdravotníckeho personálu, aj v tomto prípade musia dodržať hierarchiu.

Ako sa komunikujú informácie smerom von? Nielen voči širokej verejnosti, ale aj ak nastane nejaký problém s pacientom, ktorý napísal napríklad sťažnosť. Komunikujete to všetko vy?

Mám ešte jednu kolegyňu, tá zastáva pozíciu PR manažérky. Ak ale ide iba o oficiálne sťažnosti, tak na to má nemocnica zamestnanca, ktorý okrem oficiálnych sťažností rieši aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám.

V zahraničí je normálne, že spoločnosť vníma lekárov ako celebrity.

Pred rokom a trištvrte sa na Slovensku objavil prvý prípad ochorenia COVID-19, pár týždňov na to prišiel prvý lockdown. O tom, že sem prichádza koronavírus z Číny sme vedeli ale už dlhšie. Ako vyzerali prípravy na pandémiu? Mali ste naplánovanú aj komunikačnú stratégiu?

Pripravovali sme sa najmä z toho zdravotníckeho hľadiska, keďže nikto nevedel, čo nás čaká. Pripravovali sme manažment tejto situácie a trénovali sme na simulácii ako postupovať a postarať sa o takéhoto pacienta. Vytvorili sme simuláciu situácie ako ho prijať, izolovať a hospitalizovať. Taktiež v čom musíme byť oblečení, na akom oddelení budú títo pacienti hospitalizovaní, ale aj čo s jedlom, ktoré nedojedol.

Pokiaľ ide o komunikáciu, boli sme intenzívne spojení s ministerstvom zdravotníctva, ktoré nám bolo nápomocné. V tom čase vypúšťalo informácie primárne ministerstvo, keďže tých pacientov nebolo veľa a my sme nechceli rozpútať nejakú paniku. Dokonca vtedy každý deň vystupoval s informáciami o tom, koľko je nakazených a testovaných, aj predseda vlády.

Od tlieskania z okien až ku nadávaniu a fyzickým útokom. Ako vnímate toto obdobie a nastavenie v spoločnosti, kedy zdravotníctvo napádajú konšpirátori?

My sme našťastie nemali taký konflikt. Možno preto, lebo v Trnave nemáme veľkú komunitu antivaxerov. Samozrejme, tým nevravím, že neexistuje, ale v porovnaní s ostatnými časťami Slovenska nie je až tak viditeľná.

V prvej vlne sa tlieskalo zdravotníkom, druhá vlna priniesla problém s testovaním, tretia vlna s očkovaním. Úprimne neviem, čo si o tom mám myslieť. Osobne sa snažím nevnímať facebookové komentáre. Neviem, čo je väčším dôkazom toho, že je tu pandémia, ako to, keď vidíme stav našich nemocníc.

Digitálna doba sa veľmi rýchlo posúva vpred a taktiež aj možnosti, ktoré ponúka marketing. Aké je to spájať zdravotníctvo, ktoré je viac-menej službou práve s marketingom a popularizáciou tohto segmentu?

V súčasnosti sa tejto téme venujem vo svojich publikáciách. V každej oblasti je dôležitá komunikácia a aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je treba odkomunikovať. Napríklad momentálne spolupracujeme s nadáciou Nie rakovine, s ktorou vytvárame produkty, poradne pre pacientov, osvetu počas mesiaca, ktorý je venovaný rakovine, tvoríme vizuály, nahrávame podcasty a tak ďalej. Na Slovensku sme stále lajdáci, ak ide o vlastné zdravie. Nechodíme na preventívne prehliadky aj keď na to máme nárok. Ako som vravel, aj v zdravotníctve sú témy, ktoré je dôležité odkomunikovať, to je náš cieľ.

Ako vnímate zdravotníkov, ktorí sa počas pandémie stali influencermi na sociálnych sieťach? 

Vnímam to veľmi pozitívne, aj lekár si môže budovať svoju osobnú značku. Som rád, že práve oni objavili a pochopili sociálne siete. Lekári majú veľakrát čo povedať svetu. Je to vzdelaná skupina ľudí, ktorej názor by mal mať priestor a mal by byť vypočutý rovnako, ako aj hlasy učiteľov alebo vedcov. V zahraničí je normálne, že spoločnosť vníma lekárov ako celebrity.

Matúš Jakubčík je profesionálny hráč hry League of Legends, ktorého fanúšikovia môžu poznať pod prezývkou Neon. Po skončení gymnázia rovno nastúpil do zahraničného klubu, aby sa neskôr stal prvým a zároveň jediným Slovákom pôsobiacim v najvyššej Európskej lige s názvom LEC.

Počas svojho pôsobenia vystriedal mnoho zahraničných klubov a na domácej scéne vyhral v roku 2016 Majstrovstvá Českej republiky za tím Fraternitas. Donedávna obliekal dres tímu Schalke 04 Esports, ktorý je známy hlavne vďaka svojmu futbalovému klubu.

Ubehlo len pár týždňov od skončenia svetového šampionátu známeho aj ako Worlds. Víťazom sa stal tím EDG, ktorý porazil favoritov a zároveň minuloročných šampiónov DWG. Ako hodnotíš toto finále a celkovo priebeh turnaja?

Z finále som bol celkom prekvapený, nakoľko tím Damwon Gaming bol oveľa väčší favorit ako Edward Gaming. Čo sa týka celého turnaju, tak prekvapený nie som, pretože Ázia oproti zvyšku sveta vždy napredovala a aj bude.

Prečo to tak je?

V Ázii je e-šport mainstream a ostatné športy sú v úzadí. Oni to majú ako súčasť kultúry, taktiež je tam aj oveľa väčší počet hráčov a tým narastá aj súťaživosť. V priemere tých veľmi dobrých hráčov je v Ázii oveľa viac v porovnaní napríklad s Európou, preto aj kvalita tímov je tam vyššia.

Je niekto v našich končinách, kto dosahuje takúto úroveň?

Máme zopár hráčov, ktorí im dokážu konkurovať. Avšak väčšinou je to tak, že tí hráči nie sú v jednom tíme. Naposledy sme mali taký tím dva roky dozadu s G2.

Pred pár mesiacmi ti skončila sezóna. Ako vyzerajú odvtedy tvoje bežné dni? Trénuješ stále alebo si skôr užívaš voľno?

Ľudia majú predstavu, že keď skončí sezóna, čo je väčšinou niekedy v auguste, tak máme do januára voľno. Nie je to úplne tak. Tá hra sa stále vyvíja a nikto nechce zostať pozadu, čiže je to o vlastnom záujme zostať vo forme.

Ak by sme sa na to chceli pozrieť chronologicky, kedy začal malý Matúš z Trnavy uvažovať, že chce byť profesionálnym e-športovcom?

Nikdy som za tým nešiel, že odteraz chcem byť profesionálny hráč, i keď som vnímal, že je to „cool“. Ono to prišlo skôr za mnou. Keď som v pätnástich išiel prvýkrát na LAN party, tak aj napriek tomu, že to bol úplný debakel, zapáčila sa mi atmosféra súťaženia. Odvtedy som si začal hľadať amatérske tímy a viac chodiť na súťaže.

Takým prelomovým bodom pre mňa bolo, keď ma po dvoch rokoch hrania v amatérskych ligách popri štúdiu odporučil kamarát do tímu ako náhradu za neho. Tam som hral asi dva mesiace, potom mi prišli ponuky do semi-profesionálnych tímov, kde to bolo platené. Vtedy som si povedal, že to vyskúšam a keď sa podarí, tak v tom ostanem. Skúsil som a vyšlo to.

Byť profesionálnym hráčom je z dlhodobého hľadiska veľmi náročné.

Spomenieš si kedy sa to celé udialo?

Už v prvom ročníku na gymnáziu som hrával za amatérske tímy. V treťom ročníku som to mal už ako prácu na plný úväzok na diaľku a zarábal som celkom pekné peniaze. Štvrtý ročník na gymnáziu som už len dotiahol maturitu, aby som to nemusel dokončovať neskôr. Už vtedy som mal dohodu v zopár tímoch, že keď skončím školu, rovno ku nim nastupujem.

Ako reagovali na takéto rozhodnutie rodičia?

Prvých pár rokov bolo ťažších, pretože som bol ako dieťa dosť závislý od počítača. Mali k tomu odstup. Keď však prišli prvé úspechy a uvideli, že sa s tým dá slušne zarobiť, začali to brať vážne a teraz to úplne akceptujú.

Ak by si mal zhodnotiť úroveň e-športu v Českej a Slovenskej republike, vnímaš, že sa niekde posunula?

Podľa mňa je to u nás stále chabé, pretože máme veľmi malý trh a je tu len malá komunita hráčov, ktorí sa tomu venujú dlhodobo. Bohužiaľ, myslím si, že to tak určitý čas ešte bude. Šanca, že sa e-šport dostane v takýchto malých krajinách do popredia, je totiž malá.

A čo vravíš na to, že v Česku sa založili prvé profesionálne tímy, v ktorých hráči dostávajú regulárnu výplatu? Vnímaš to ako posun vpred?

Určite to týmto spôsobom napreduje. Ja by som už napríklad profesionálny hráč nebol, ak by za to nebol taký honorár, aký je, pretože iba vtedy sa to oplatí.

Vie byť e-šport pre ľudí životná záležitosť?

Určite áno, ale byť profesionálnym hráčom je z dlhodobého hľadiska veľmi náročné. Nikto nevie, kam sa budú e-športy ďalej vyvíjať. Mladé talenty nahrádzajú starších hráčov a neskôr to úsilie, ktoré musí človek vynaložiť na to, aby bol stále najlepší, je vyčerpávajúce. Aj tí hráči, ktorí dosiahli svoj vrchol kariéry, boli najlepší len chvíľu, pretože už nedokázali ísť ďalej. Bolo to tak náročné, že sa im to ani neoplatilo. Je lepšie mať normálnu kariéru, ktorá má víziu na niekoľko rokov, ako byť profesionálnym hráčom, pretože nikdy nevieš, čo sa stane.

Dosiahol si podľa teba svoj vrchol kariéry alebo ešte stále cítiš, že je priestor niekam sa posunúť?

Ťažko povedať. Myslím si, že ten vrchol som ešte nedosiahol, pretože každým rokom som lepší a lepší a v najbližšej dobe cítim, že sa budem stále zlepšovať. Mojím plánom je hrať dovtedy, pokiaľ si budem myslieť, že na to mám. Až potom uvidím, či v oblasti e-športu nezvážim nejaké iné pozície.

Máš nejakú víziu kam by si sa chcel po kariére profesionálneho hráča vybrať?

Ak by sa to týkalo iba League of Legends, tak by som vedel byť napríklad content-creator alebo streamer na platforme Twitch.tv. Osobne by som sa však najradšej stal trénerom nejakého tímu.

Ak zažiješ syndróm vyhorenia, vieš, že už to nie je hra pre teba.

Raz som zaregistroval, že e-športové tímy mávajú svoj vlastný dom, kde hráči počas sezóny spolu bývajú a trénujú. Mali ste aj vy niečo podobné?

V súčasnosti je to už na vyššej úrovni. Štandard je, že každý hráč má svoj apartmán, v ktorom má počítač. Taktiež máme kanceláriu, kde sa stretávame a hráme spolu.

Ako vyzerá tvoj obyčajný deň počas sezóny?

Závisí od toho, ako ráno vstanem. Väčšinou nám o druhej poobede začína tréning. Vždy minimálne hodinu predtým by sme sa mali stretnúť v kancelárii a dať si jednu hru na rozohrávku. Dovtedy si inak môžem robiť čo chcem, ja si zväčša ešte zahrám. Od druhej do siedmej trénujeme, potom máme pár hodinový oddych a potom zasa pokračujeme s tréningom do noci. Po ňom nasleduje spánok. Takto sa nám to opakuje každý deň.

Ako dlho trvá sezóna?

Od decembra začíname trénovať a končí sa väčšinou v auguste. Závisí taktiež od toho, ako ďaleko sa tímy dostanú. Ak sa im podarí kvalifikovať na Worlds, trénujú dlhšie. Finalisti končia s tréningom niekedy na prelome októbra a novembra.

Tento režim musí byť pre človeka veľmi náročný. Zažil si niekedy nechuť v hraní pokračovať alebo pocit vyhorenia?

Párkrát sa mi stalo, že som cítil nechuť ísť hrať. Po pár dňoch to prešlo. Inak je normálne, že hráči zažívajú syndróm vyhorenia. Veľa z nich kvôli tomu aj skončilo s kariérou. Ak chceš byť v hre dobrý, musíš jej venovať veľmi veľa času. Preto, ak zažiješ syndróm vyhorenia, vieš, že už to nie je hra pre teba.

A pokiaľ ide o fyzické problémy?

Najčastejšie fyzické problémy mávajú hráči s rukami, zrakom a chrbticou. Konkrétne karpálne tunely sú asi najväčším problémom.

Snažia sa kluby predchádzať týmto problémom?

Niektoré tímy na to dbajú a majú svojho terapeuta. Bohužiaľ, môžeš mať v klube aj fyzioterapeuta a postihne ťa to tak či tak. Každý človek je totiž iný a keď celý deň tráviš sedením za počítačom, pozeraním sa do obrazovky, časom tie problémy prídu.

Dá sa popri kariére profesionálneho hráča venovať aj nejakým iným aktivitám?

Dá sa to skombinovať, ale väčšina hráčov to radšej nerobí vrátane mňa. Ak by si chcel mať nejakú vedľajšiu aktivitu popri hraní, tak máš na ňu len pár hodín zo dňa. Tým však nechcem povedať, že nemáme žiaden voľný čas, toho je relatívne dosť. Ak by si však chcel venovať všetok svoj voľný čas nejakej inej aktivite alebo niekomu inému, tak v tej hre nebudeš nikdy najlepší.

V čase nášho rozhovoru reprezentuješ tím Schalke 04 Esports, ktorý možno poznať skôr z futbalovej Bundesligy. Ako vnímaš vstúpenie tradičných športových klubov do sveta e-športu?

Ja som za to veľmi šťastný, pretože čím viac športových klubov a čím viac mainstreamových médií sa venuje e-športu, tým viac ľudí začne tú hru hrať a sledovať. V skratke ‒ čím viac ľudí sa začne e-športom venovať, tým je to lepšie pre toto odvetvie.

Na záver mám takú otázku do súkromia. Podľa dostupných informácii ti o pár dní končí kontrakt s tímom Schalke 04 Esports. Vieš kam budú tvoje kroky ďalej smerovať?

Áno, viem, ale zatiaľ to oznámiť nemôžem. Dobrou správou je, že ostávam v najvyššej lige.

Martin Fenčák sa ku rádiu dostal už ako pätnásťročný vo svojom rodnom Prešove. V roku 2002 začal pracovať v Rádiu Expres, kde sa neskôr vypracoval cez šéfmoderátora a šéfproducenta vysielania až na programového riaditeľa. V lete 2020 sa rozhodol po osemnástich rokoch opustiť rádio, aby sa mohol naplno venovať podcastom a firme ZAPO.

Skús popísať nezainteresovanému čitateľovi, čo to ZAPO vôbec je.

ZAPO, respektíve Zábava v podcastoch, je firma, ktorá produkuje podcasty a po všetkých stránkach zaručuje servis pre podcasterov. Sme v podstate také portfólio dvadsiatich troch podcastov a chceme byť jednotkou v podcastovej zábave na Slovensku.

Kedy to celé začalo?

Ja sa podcastom ako koníčku na profesionálnej úrovni venujem od júna 2019, kedy sme s kamarátom Palom Krškom založili ZAPO. Vtedy sme sa produkcii venovali len po večeroch a cez víkendy, avšak počas minuloročného leta, sme to zobrali vážne a odišiel som z rádia, pretože som to nestíhal.

Momentálne je pod hlavičkou ZAPO 23 rôznych podcastov. O nahrávanie a produkciu sa staráte všetkým, alebo si ju niekto rieši aj sám a vy len vydávate hotový produkt?

Všetky podcasty, ktoré vychádzajú pod ZAPO, nahrávame my. Podcaster, teda človek, ktorý podcast u nás nahráva, len príde, nahrá a odchádza. O všetko ostatné sa staráme my, cez dramaturgiu, strih až po konzultácie.

Máte vlastné štúdio?

Máme aj svoje priestory, kde nahrávame. Na začiatku, keď sme nahrávali len tri či štyri podcasty, tak sme to vedeli riešiť vo vinárni alebo na nejakom dohodnutom mieste, ktoré sa nám páčilo a malo atmosféru. Avšak po istom čase, keď nám začali pribúdať ďalšie podcasty, sa ku nám pridal tretí spoločník, môj kamarát Milan Lieskovský, ktorý má svoje vlastné štúdio. Teraz fungujeme v dvoch štúdiách.

Kto všetko momentálne tvorí producentský tím ZAPO?

Celý tím sa skladá z piatich ľudí. Milan, Pali a ja sme traja producenti a Hanka Koblišková, ktorá to predáva. Ďalej máme ešte Lukáša, ktorý bol od začiatku náš fanúšik, veril tomu projektu. Neskôr z neho vzišlo, že vie strihať, nahrávať a dokáže nám aj mnohé veci vybaviť. Tak sme mu dali šancu a teraz sme šťastní, že ho máme.

Presuňme sa k hlavnej téme nášho čísla, podcastom. Myslíš si, že tento formát dokáže byť konkurenciou pre rádio?

Ja by som to konkurenciou vôbec nenazýval, pretože podcast je od rádia diametrálne odlišný. Povedzme, že najlepšie sa dá prirovnať ku Instagramu, pretože podcaster je niečo ako influencer. Presne na základe tých istých vecí sú ľudia úspešní na Instagrame a aj v podcaste.

Ak sa rozprávame o číslach, tak pandémia podcastom skôr ublížila.

A pokiaľ ide o ľudí? Ako sa podľa teba rozhodujú, čo budú počúvať?

Podľa Spotify štatistík vieme, že napríklad 20 % ľudí obľubuje v aute počúvať aj hovorené slovo. Osobne si však myslím, že ak má človek rád podcasty a má sa rozhodnúť, či bude počúvať rádio alebo podcast, tak si skôr vyberie podcast. Pretože hovorené slovo, ak odmyslíme Braňo Závodský naživo, v rádiu nedokáže byť podcastu konkurenciou.

Čo je podľa teba najdôležitejším znakom dobrého podcastu?

Kompetencia, to je alfa a omega. Je to prvý predpoklad, že podcast uspeje. Ak by ku nám prišiel hociktorý moderátor z rádia, pokojne aj Sajfa, že chce nahrávať podcast, ale nie je v danej téme tak doma, nepôjdeme ho nahrávať.

A čo potom podcasty, ktoré sú skôr o charizme moderátorov?

To je druhá strana veci. Človek môže mať kompetenciu, ale ak nemá dar storytellingu, nie je zábavný, nemá charizmu a nevie si získať poslucháča atmosférou, nemá to zmysel. Toto všetko má Lužifčák, práve preto na začiatku nasadili latku tak vysoko a stále si ju držia. Navyše ľudia ako Kubo Lužina sa nerodia každý deň. Ich chémia s Gabom alebo s Joe Trendym v jeho druhom podcaste sa vyvíjala roky.

Pocitovo by sme vedeli povedať, že podcasty zažili najväčší boom počas pandémie. Vieš nám povedať podľa vašich štatistík či tomu bolo naozaj tak?

Áno, aj nie. Je pravda, že mnohí ľudia podcasty objavili a mnohí ľudia ich aj začali robiť, pretože na to mali čas. Ale ak sa rozprávame o číslach, tak pandémia podcastom skôr ublížila.

Prečo?

Pretože podcastom najviac vyhovuje bežný režim. Keď ľudia chodia do práce a do školy, chodia von behávať, kočíkovať, keď cestujú. Počas všetkých týchto činností väčšinou počúvajú podcast. Keď však prišli voľné dni, karanténa, či lockdown, tak sme zistili, že tento režim vôbec neprospieva podcastom, respektíve ničomu, čo je len audio.

Napríklad konkrétne podcasty, ktoré majú viac mužské publikum, mali pokles čísiel na úrovni nejakých pätnástich percent.

Do akej miery ovplyvnila pandémia vaše podcasty?

Už na začiatku prvej vlny sme mali rozbehnutých niekoľko úspešných projektov, ako napríklad jauuu, PS: to bolelo s Peťou a Evelyn alebo Boris a Brambor s Majom a Borisom. Vtedy sme videli prvýkrát, ako ten režim neprospieva podcastom. Napríklad konkrétne podcasty, ktoré majú viac mužské publikum, mali pokles čísiel na úrovni nejakých pätnástich percent.

A vaše fungovanie v prípade produkcie?

Najhoršia vec, ktorá sa nám stala, bolo to, že nám zatvorili reštaurácie, krčmy, vinárne, kde sme tie podcasty nahrávali. My sme vlastne do toho celého išli s tým, že nechceme mať profesionálne štúdio, pretože sme ho mali už plné zuby z rádia. Čiže z tohto pohľadu nám pandémia veľmi skomplikovala situáciu.

Kde ste potom hľadali východiská?

Tak ako každý, museli sme prejsť do online priestoru. Ale veľa sme sa naučili. Napríklad nahrávať podcasty na diaľku. Nakúpili sme mikrofóny a dnes vieme urobiť relatívne kvalitnú nahrávku aj spojením ľudí cez zoom. Čiže ja si myslím, že to v tom čase bolo komplikované pre všetkých. Ale ako vravím, naučili sme sa a taktiež sme zistili, že ovládame veci, o ktorých sme vtedy nemali ani potuchy.

Na záver by ma zaujímala ešte jedna vec. Máš nejakú tému podcastu, ktorá ti na Slovensku chýba?

Tak to asi sklamem, nechýba. Keď sme začínali, medzi naše méty a sny, ktoré sme si chceli splniť, patril vzťahový podcast, pretože som vtedy veľa počúval Call Her Daddy. Preto sme sa dali dokopy s Evelyn, keďže sme vedeli, že chce robiť niečo vzťahové. Tento nápad som mal v šuplíku aj s hotovými témami. Druhý náš sen bol mať true crime podcast a to sa nám podarilo s Vražedným psyché.

Po roku fungovania občianskeho združenia zistila dvojica, historik Richard a ekonóm Filip, že ich záujmy inklinujú k folklórnym tradíciám. Založili mužský spevácky zbor, detský folklórny súbor a svoju energiu začali venovať obnoveniu Kútskych krojov a krojovým hodom. V roku 2015 prišli s myšlienkou odkúpenia starého domu a následnou rekonštrukciou na múzeum v spojení s kultúrno-komunitným centrom.

V novej epizóde Podcasttu nám zakladateľ OZ Pjekné Mjestečko Filip Húšťava porozprával o:

• počiatkoch občianskeho združenia,
• nápade odkúpiť starý dom a následne ho zrekonštruovať,
• vytvorení organického prostredia pre budovanie komunity,
• tom, ako sa významný slovenský architekt dostal ku projektovaniu prístavby múzea,
• aplikovaní myšlienok na podobne začínajúce projekty.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Umelec, výrobca aj vy. Touto myšlienkou sa riadi Jakub pri tvorbe peňaženky a snaží sa ju šíriť prostredníctvom svojej organizácie PureLove. Je to zodpovedný spôsob nakupovania, v ktorom si vyberáte, koho podporíte. Či zaplatíte desiatu predavačovej dcére, alebo prispejete milionárovi na ďalšiu jachtu.

S Jakubom Vríčanom sme sa v novom dieli Atteliér Podcasttu rozprávali aj o:

• fungovaní organizácie PureLove počas korony,
• motíve dokumentu Seaspiracy,
• kritickom pohľade na ekologické témy,
• greenwashingu ako marketingovom nástroji,
• zodpovednom nakupovaní.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Online festival Zhovorka je trojdňový online event, ktorý sa uskutoční 16. až 18. apríla. Návštevníci sa môžu zúčastniť workshopov a diskusií o sebarozvoji a sebaláske, moderných spôsoboch manipulácie, či o tom, ako motivovať mladých ľudí k mimoškolským aktivitám. Silný dôraz kladú organizátorky na interaktivitu. Vďaka nej chcú zabezpečiť, aby jednotlivé prednášky neboli návratom do školy, ale aby sa viac priblížili kamarátskym rozhovorom.

„Hlavnou myšlienkou festivalu má byť poskytnutie priestoru na rozhovor so svojou záujmovou skupinou, ktorý je v rámci momentálnej pandemickej situácie mnohým z nás len ťažko prístupný. Účastníkovi festivalu sa naskytne možnosť diskusie na rôzne témy, nazbieranie nových informácií a tiež spoznanie nových ľudí,“ vraví účastníčka štipendijného programu Nádvorie Kampus Soňa Mikulášová. „Festival však nie je len o rozprávaní sa, ale aj o dozvedaní sa nových vecí a oddýchnutí si príjemnou formou,“ doplňuje spoluorganizátorka Anna Siedykh.

Organizátorky festivalu Zhovorka si pozvali na prednášky aj niekoľko zaujímavých hostí. Diskusie o motivácii mladých ľudí ku mimoškolským aktivitám sa zúčastnia zakladateľka študentského časopisu HMOTA Laura Bilíková a talentovaná fotografka Viktória Suchanová. Na prednášku s diskusiou o umení krajinomaľby zase príde kurátorka zbierok starého umenia SNG, Katarína Beňova.

Kapacita jednotlivých aktivít je obmedzená na pätnásť ľudí tak, aby sa zaistila interaktivita a možnosť porozprávať sa. Najaktívnejší účastníci budú naviac odmenení zaujímavými knihami z vydavateľstva N-Press, Martinus či Madebythe. Všetky workshopy, prednášky a diskusie sú bezplatné, registrácia je možná na linku v udalosti.

Keby niekto čo i len náhodou po voľbách spomenul, že spoluvládnutie s Igorom Matovičom bude pre jeho koaličných partnerov veľmi náročné, automaticky bol označený ako ten, kto chce naspäť vládu Roberta Fica. Lenže ak je tu reálne niekto, kto sa stará o to, aby sa vrátila vláda Roberta Fica, je to práve Igor Matovič.

Asi sa niekde stala chyba…

Ak niekto zvládne počas jedného roka natoľko spolarizovať spoločnosť, že téma volieb dokáže v momente rozvrátiť rodinu, tak vieme usúdiť, že sa niekde asi stala chyba.

Ak niekto dokázal vyprovokovať človeka, ktorý sa už nechcel vyjadrovať k politike, lebo práve tá politika zobrala život jeho synovi a neveste, znovu nám vŕta hlavou, že sa predsa len niekde musela stať chyba.

Ak si už aj niekto z Deutsche Welle stihol za rok všimnúť, že Igor Matovič sa čím ďalej, tým viac podobá svojím vládnutím na Fica a má podobné politické maniere, tak už ani nemôžeme rozmýšľať, či sa tá chyba naozaj stala. Lebo sa stala a stalo sa ich už veľmi veľa.

To, po čom ľudia na námestiach tak strašne túžili, boli dve veci. Očista polície a justície od vplyvu mafie a nový spôsob politiky. Spôsob, pri ktorom by sme nemali pocit, že nám vládne človek bez chrbtovej kosti. Po roku sme však nadobudli pocit, že jediný rozdiel medzi Igorom Matovičom a Robertom Ficom je milión v keši na stole. Samozrejme, môžeme nechať uznanie novej vláde za to, že policajti a sudcovia nemusia mať strach, že ich niekto vyhodí, ak nebudú pracovať podľa rozkazov. Lenže obhajovať týmto neschopnosť viesť krajinu v čase pandémie je krátkozraké a v momentálnej situácii až hlúpe.

Koaličná kríza sa začala prvým útočným statusom na Sulíka

Tí, ktorí dlhodobo sledujete správanie Igora Matoviča, viete, že jeho potreba prenášať konflikty zo súkromia na internet je ako závislosť. Čím viac sa mu budeš snažiť vysvetľovať, že to nie je správne, tým častejšie to bude robiť. Toto vedeli jeho koaliční partneri už dávno predtým. S väčšinou z nich totiž dlhodobo spolupracoval v opozícii. A táto závislosť prerástla do takého problému, že jediný, kto vystojí takéto správanie, sú populisti zo Sme rodina – a to len kvôli tomu, aby sa udržali v politike.

Preto sme v situácii, v ktorej nemá chuť spolupracovať s Igorom Matovičom takmer nikto. So všetkými okolo seba vytrel podlahu alebo ich takým spôsobom pourážal, že ani nemajú dôvod s ním spolupracovať. A zároveň všetci vedia, ako to bude ďalej pokračovať.

No, a takto si tu budeme žiť, pokiaľ Richard Sulík a Veronika Remišová nenaberú odvahu odísť z koaície a Igor Matovič nebude nútený viesť menšinovú vládu. Alebo pokiaľ on či minister zdravotníctva nepodajú demisiu. Ale to sa nestane, lebo je tu ešte jeden veľký problém. A to je deficit sebareflexie a základných morálnych hodnôt.

Ako sa dievča z Kyjeva ocitne v Trnave?

No, to je veľmi obsiahla otázka. Keď som bola ešte mladá, veľmi som túžila ísť študovať do zahraničia. Na Ukrajine má väčšina mladých ľudí sen o tom, že odídu študovať preč. Čiže ak sa ti náhodou v živote naskytne takáto situácia, musíš ju využiť. Ale teraz to vidím úplne inak, pretože si uvedomujem, že práve my sme tí, ktorí by mali tú krajinu budovať, a preto sa chcem vrátiť.

Takže prvý nápad bol Slovensko?

Práveže nie. Prvý nápad bolo Česko. Moja mamina tam má najlepšiu kamarátku a stále sa rozprávali o tom, ako tam je pekne a super. Takže som sa začala učiť češtinu a dva roky som chodila na kurzy. Ale keďže v sedemnástich rokoch veľmi nevieš, čo úplne chceš študovať, tak som nakoniec išla do Banskej Bystrice na Európske kultúrne štúdiá. Tam som ale po roku skončila, pretože som zistila, že to nie je pre mňa.

Potom nasledovala Trnava?

Áno.

Prečo práve masmediálna komunikácia?

Než som sem prišla, tak som vôbec nevedela, čo je Trnava ani Banská Bystrica. Pozerala som si fotky z mesta a prechádzala si ho pomocou Google Mapy. Ale fakultu som si vybrala kvôli možnostiam. Keď som bola malá, tak sa ma všetci pýtali, čím chcem byť. Moja odpoveď vždy bola buď pirátka, alebo novinárka (smiech).

A páči sa ti tu?

Úprimne, mám ešte stále problém s tým, že mi tu chýba viac kultúry. Keďže som z neporovnateľne väčšieho mesta, bola som zvyknutá, že sa neustále niečo deje, kedykoľvek v týždni. Aj teraz, keď sa vrátim domov, viem, že tam bude nejaká vernisáž, výstava, divadlo, koncert, stále niečo. A tým, že ja som veľmi kultúrne žijúci človek, tak mi to tu chýba.

Asi aj preto sa ako stážistka v Malom Berlíne a v rámci Nádvoria snažíš rozširovať povedomie o ukrajinskej kultúre. Aké však boli začiatky tu v Trnave?

Začiatky boli veľmi náročné. Aj keď som bývala s kamarátkou na internáte, stále som sa nudila a cítila osamelo, ako cudzinka. Jedno obdobie som dokonca mala blok, že som sa bála rozprávať. Mala som strach povedať niečo chybne, keďže som mala pocit, že všetci okolo chcú byť novinári. Tak som sa rozhodla mlčať. A až časom som pochopila, že to nie je dobre.

Na tohtoročnej prihláške som si veľmi uletela. Ako môj osobný úspech som napísala, že ma sleduje na Instagrame jeden významný ukrajinský spisovateľ.

Kedy prišla príležitosť z Malého Berlína?

Tým, že som sa tu už veľmi nudila, hľadala som príležitosť. Hovorila som si, že chcem robiť kultúru. No a z Malého Berlína prišla ponuka, že hľadajú dobrovoľníčku na festival PILOT. Tak som sa ozvala a oni ma skontaktovali, že hľadajú práve niekoho z Ukrajiny, pretože majú rozbehnutú nejakú spoluprácu. Odvtedy som tam ostala natrvalo ako stážistka.

Ako si sa dozvedela o programe Nádvorie Kampus a čo ťa motivovalo podať prihlášku?

Dozvedela som sa o ňom cez kolegov v Malom Berlíne ešte rok dozadu, keď ho otvorili. Podala som si prihlášku, dostala som aj dobrý feedback, ale nakoniec to nevyšlo. Tento rok som to však mala náročnejšie. Zhodou okolností som mala ísť na Erasmus do Krakova na Jagelovskú univerzitu a zároveň s tým som si podala prihlášku na Nádvorie Kampus, ktorú som napísala snáď hodinu pred termínom odovzdania. Na tohtoročnej prihláške som si veľmi uletela. Ako môj osobný úspech som napísala, že ma sleduje na Instagrame jeden významný ukrajinský spisovateľ. No, a prijali ma.

Čiže si uprednostnila Kampus pred Erasmom?

Aj keď som do Krakova veľmi chcela ísť, nakoniec ma okolnosti okolo koronavírusu presvedčili, že tu mám zostať.

Aké sú podľa teba najväčšie benefity tohto programu?

Že sa musíš neustále prekonávať. Si motivovaný robiť veci lepšie. Napríklad ja mám problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi, takže aj komunitné večery s hosťami pre mňa bývajú náročné. O to viac sa snažím pýtať. Ľudia ma zaujímajú. Ďalej určite mentoring. To, že môžeš neustále komunikovať s inšpiratívnou osobou a riešiť aj obyčajné veci zo života. Deliť sa o radosť a navzájom sa povzbudzovať. Za to som veľmi vďačná.

Koho máš ty?

Mne vybrali Barbaru Jagušák. Pracuje ako PR manažérka a robí podcasty o ekologickej udržateľnosti. Mám ju rada a je pre mňa veľmi zaujímavá aj napriek tomu, že každá máme iné záujmy. Už na začiatku mi povedala, že mi chce byť nie len mentorkou, ale aj dobrou kamarátkou a tento prístup si vážim.

O chvíľu to budú tri mesiace odkedy ste sa spolu s dievčatami nasťahovali do kampusu. Aké bolo zoznámenie a začiatky spoločného fungovania?

Dosť som sa bála. Nevedela som, čo od toho mám čakať. Išla som do úplného neznáma. Najviac som však mala strach z toho, že každá bude chcieť byť líderkou a stratí sa tam úprimnosť. Že sa z toho stane súťaž a budeme sa predbiehať, kto toho urobí viac. Našťastie sa to nenaplnilo. Po chvíli som zistila, že bývam s úplne úžasnými dievčatami a celý náš vzťah sa budoval úplne prirodzene.

Čo všetko sa odvtedy zmenilo a čo ti to prinieslo do života?

Začínam si viac veriť. Tým, že som toho vždy robila strašne veľa, niekedy som mala pocit, že nič z toho nerobím poriadne. Taktiež mi to pomohlo stať sa viac racionálnym človekom ako pocitovým. A hlavne sa menej bojím robiť nové veci. Nádvorie Kampus mi priniesol komunitu, skoro až rodinu, ktorá sa povzbudzuje a pomáha si navzájom. Za posledné štyri roky, ktoré som strávila na Slovensku, až teraz si môžem spokojne vydýchnuť a povedať, že som naozaj šťastná.

Najdôležitejšie je veriť si. Vo všetkom, čo robíte. Robte, čo vás baví a robte to najlepšie, ako viete.

A teraz k tvojmu osobnému životu.  Čomu sa venuješ popri štúdiu?

Ja som viac-menej taká freelancerka. Píšem vzdelávacie články pre žurnalistov na ukrajinský portál MediaLab.online. Prednedávnom som začala písať aj o slovenskej literatúre pre jeden ukrajinský časopis. Píšem recenzie filmov v slovenčine pre Cinemaview. Pracujem ako prekladateľka pre obchod s kórejskou kozmetikou v Bratislave. Fotím akcie pre Malý Berlín. Organizujem literárne podujatia na Ukrajine a rada píšem básne, ktoré by som v budúcnosti chcela vydať ako zbierku.

Kde hľadáš motiváciu robiť všetky tieto veci?

Nie je za tým nič skryté. Je to len o tom, že ma to baví. Baví ma všetko okolo kultúry a rada ju aj tvorím. A môj vzťah v písaniu to všetko uzatvára.

Aké sú tvoje vyhliadky do budúcna, máš nejakú predstavu, čo by si chcela robiť?

Veľmi by som chcela na Slovensku zorganizovať deň venovaný ukrajinskej kultúre. Rozšíriť povedomie o našom národe a búrať zaužívané stereotypy. Často sa stretávam aj tu na Slovensku s tým, že ľudia ani nevedia, že máme svoj vlastný jazyk a nepoužívame len ruštinu. Je mi smutno, keď si uvedomím, že sme susedná krajina, ale nevieme o sebe niekedy skoro nič. Inak nejakú životnú víziu nemám. Chcem sa venovať žurnalistike a kultúre, tomu, čo ma baví.

Je niečo, čo by si chcela odkázať našim študentom alebo budúcim záujemcom programu Nádvorie Kampus?

Asi len to, že najdôležitejšie je veriť si. Vo všetkom, čo robíte. Robte, čo vás baví a robte to najlepšie, ako viete. Taktiež nikoho neodsudzujte. Ani podľa národnosti, farby pleti či náboženstva. Také klišé, ale je podstatné si uvedomovať základné hodnoty. A počúvajte seba, svoj vnútorný hlas. A maminku. To je dôležité!

Je toho veľa, čím by sa mohol Slovák pochváliť v zahraničí. Úspešní športovci, prírodné bohatstvo, či kultúrne dedičstvo. Avšak napadlo niekoho, že na Slovensku máme taktiež kvalitných hudobníkov spievajúcich v angličtine, ktorých tvorbu by si mohol pustiť ktokoľvek zo zahraničia a ocenil by ju? Nech sa páči. Desať slovenských hudobných skupín a spevákov, ktorí tvoria originálnu hudbu kvalitou sa rovnajúcu svetovému trhu.

1. Walter Schnitzelsson

Tradičný rock-n-roll s jemným nádychom indie inšpirovaný klasikami 90. rokov. Počiatok skupiny sa datuje do roku 2010. K presadeniu na hudobnú scénu im najviac dopomohla skupina Para, ktorá im umožnila robiť predskokanov na ich turné. V roku 2013 vyhrali ocenenie Radio Head Awards ako nováčik roka. Walter Schnitzelsson sa skladá z troch členov a tými sú Jozef Rezník (spev, gitara), ktorý je od roku 2015 súčasťou Pary. Ďalej Jakub Joštiak (basa) a Miroslav Michale (bicie). Na svojom konte majú dva albumy, Fever z roku 2013 a minuloročný Sugar Kids Won’t Stop Screaming.

2. Papyllon

Melodický indie-rock, ktorý v sebe mixuje prvky elektroniky a popu. Päťčlenná hudobná skupina pôvodom z Prešova bola založená v roku 2010, kedy vyhrali súťaž mladých talentov Prešovský Liverpool. V roku 2017 kapela vydala svoj debutový album s rovnomenným názvom – Papyllon. Odvtedy uverejnili iba dve krátke EP a zopár sólo skladieb. Napriek tomu si však už stihli zahrať aj na festivaloch ako Grape či Rock For People.

3. The Youniverse

Projekt gitaristu Jerguša Oravca a speváčky Tammy Nižňanskej sa dá len ťažko žánrovo zaradiť. Ako sama Tammy prehlásila: „Chceme vytvoriť kapelu, ktorá bude znieť, ako keby mali Led Zeppelin a Kanye West spolu dieťa.“ A hľa, podarilo sa im to. O tom svedčí napríklad aj debutový album s názvom CMYK, ktorý veľmi presne znázorňuje ich rôznorodosť. Vznikli v roku 2015, avšak ustálenie členov prišlo až v roku 2017, kedy sa do skupiny pridal basgitarista Šimon Vladár a bubeník Adam Olexík.

4. Don’t Trust Butterflies

Mladá partia štyroch chalanov z Bratislavy, ktorá  svoju kariéru začínala v garáži, už stihla vydať za svoje trojročné pôsobenie dva ucelené projekty. Debutové EP Red Butterfly a album Where’s Gregor?, ktorý vyšiel pred necelým mesiacom. Hlavným členom skupiny je spevák Simon Štubniak známy aj ako The Curly Simon, výherca minuloročných Radio Head Awards v kategórii objav roka. V roku 2017 vydali svoju prvú skladbu Colors, s ktorou sa im nasledovne podarilo aj vyhrať rebríček Demovnica na Rádiu_FM. V roku 2019 vyhrali cenu Radio Head Awards ako nováčik roka a zahrali si aj na festivale Grape. Ich hudba sa nesie v duchu indie-popu s prvkami rapu.

5. Zea

Tanečníčka Alžbeta Ferancová, tvoriaca hudbu pod pseudonymom Zea, je unikátom slovenskej hudobnej scény. Nielen svojim exotickým zjavom, ale tiež tým, že je to jediná R&B speváčka na Slovensku dosahujúca takých kvalít. Svoj debutový album Burning Light vydala v polovici septembra tohoto roku. Do povedomia sa však dostala vďaka jej priateľovi raperovi Pauliemu Garandovi, ktorému hosťovala na skladbe Loco.

6. Tolstoys

Päťčlenný projekt speváčky Ely Tolstovej je charakteristický svojim elegantným prejavom éterického dream-popu. Ich Debutový album Botanika vyšiel v roku 2017 a rovno s ním vyhrali aj Radio Head Awards ako debut roku. To čo sa podarilo Tolstoys za tri roky, niekto nestihne ani za desať. Za svoje krátke pôsobenie majú na konte vystúpenia na obrovských letných festivaloch ako Colours of Ostrava, Grape, MENT v Ljublane, Nouvelle v Prahe, BUSH v Budapešti, či najprestížnejší show-case festival v Európe Eurosonic Noorderslag.

7. Kristina Lash & Jakob Grey

Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý patria medzi výrazné mladé osobnosti slovenskej hudobnej scény. Obaja študovali na konzervatóriu v Prahe, no ich pôsobenie na Slovensku odštartovala výhra v súťaži Nové tváre slovenského jazzu, kde získali ocenenie Objav roka 2017. Odvtedy sa predstavili na pódiách pred svetovými hviezdami ako Stanley Clarke alebo Candy Dulfer. Taktiež koncertovali v Paríži a na známom jazzovom festivale Jazz à cours et à jardins 2019 v Lyone. Cez leto vydali svoj dlho-očakávaný debutový album Sleepin‘ With The Lights On. Dlho fungovali len ako jazzové duo, no na albume máme možnosť vidieť jemnú zmenu štýlu. Celý album sa nesie v melódiách moderného pop-soulu.

8. Luvver

Luvver je trojčlenné zoskupenia hudobníkov z Nitry tvoriacich crydance/indie-pop. Vo svojich textoch o sebe radi hovoria v tretej osobe. Ich tvorba je ovplyvnená rockovým pozadím skupín ako Depeche Mode, The Neighbourhood, či Lorde. Sú známi svojim energickým a umeleckým vystúpením. História Luvver však siaha až do roku 2013 kedy vznikli ešte pod menom Fresh Out Of The Bus, ale v roku 2018 prešli prerodom do formácie Luvver ako ich poznáme dnes. Odvtedy však vydali len zopár samostatných skladieb.

9. King Shaolin

New-age popová skupina King Shaolin pôvodom z Bratislavy vznikla v roku 2011 a ich debutové CD vyšlo v roku 2012. Odvtedy už stihli vydať 6 ucelených hudobných projektov, posledný album vyšiel v marci tohto roku a nesie názov Mind Game. Na Slovensku sú stálicou, ich skladby boli v súčasťou pravidelnej rotácie všetkých Slovenských rádií. Dlho pôsobili ako koncertná skupina pre speváčku Celeste Buckingham s ktorou mali možnosť vystúpiť aj na festivale Sziget.

10. Diego

Diego je z pomedzi vyššie spomínaných skupín úplne najstaršie. Ich vznik sa datuje do roku 2004, debutový album s rovnomenným názvom ako má kapela vydali v roku 2005. V týchto rokoch boli najúspešnejšou alternative-blues skupinou na Slovensku. Odvtedy vydali dva albumy, Peripheries v roku 2009 a Et in Arcadia Diego v roku 2016. Pri tvorbe každej jednej skladby si dávajú veľmi záležať na každom detaile, pre to im aj tvorba hudby trvá tak dlho. Našťastie pri nich platí staré známe porekadlo: „Na dobré sa čakať oplatí“. A u skupiny Diego to platí dvakrát.

Slovenská hudobná scéna obsahuje veľa dobrej a zaujímavej hudby, ktorá si zaslúži pozornosť zahraničného trhu. Máme šťastie, že na tak malom území máme toľko umelcov, ktorí tvoria hudbu na svetovej úrovni. V prípade, že vás náš zoznam zaujal, môžete si výber piesní od vyššie spomenutých umelcov vypočuť na Spotify.

Je mnoho vecí, ktoré sme niekedy potrebovali použiť a tak sme si ich kúpili. Lenže hneď po tom, ako sme prácu s nimi dokončili, odložili sme ich a už na ne len padá prach. Prečo si teda kupovať veci, keď si ich môžete požičať? Presne touto myšlienkou sa riadi zakladateľ projektu knižnice vecí Jozef Trnka. Celý tento je zastrešovaný kultúrnym centrom Malý Berlín, ktoré sídli na Nádvorí. Na projekte knižnice vecí pracuje vďaka Európskemu zboru solidarity aj dobrovoľníčka z Ukrajiny Sofii. Finalizácia projektu a otvorenie verejnosti sa plánuje na začiatku roka 2021.

„V prvom rade sa chceme zamerať na tri odvetvia, športové vybavenie, domáce náradie a multimédia. Z týchto kruhov bude k dispozícii zhruba 20 predmetov a zariadení. Samozrejme sa nebránime rozšíriť ponuku o ďalšie odvetvia. Sme v kontakte s ďalšími organizáciami, ktoré prevádzkujú knižnicu vecí. Aj vďaka nim vieme, o ktoré veci je najväčší záujem. Našou snahou teda bude, aby sme ich vedeli poskytnúť aj my,“ vraví Jozef.

Ako bude knižnica vecí fungovať?

Záujemcovia si budú mesačne alebo ročne platiť členské, ktoré bude fungovať vo forme kreditu a pri každom vypožičaní sa vám určitá suma za predmet strhne. Zarezervovať veci si budete môcť aj online na webe, kde sa prihlásite cez vlastné konto, uvidíte sortiment a dostupnosť predmetov. Konkrétny proces vypožičania bude prebiehať tak, že sa na webovú stránku knižnice vecí prihlásite, vyberiete si predmet a pri rezervácii uvidíte jeho dostupnosť. Akonáhle bude dostupný, vy si ho budete môcť vyzdvihnúť v priestoroch Malého Berlína, kde knižnica vecí bude aj sídliť.

„V priebehu budúceho roka budú mať ľudia príležitosti si našu ponuku predmetov aj vyskúšať. Budeme organizovať rôzne workshopy, prostredníctvom ktorých by sme ľudí chceli naučiť rôznym praktickým skúsenostiam s našim vybavením. Časom by sme chceli vybudovať aj komunitu ľudí, ktorá by si navzájom prostredníctvom facebookovej skupiny požičiavala veci navzájom a pomáhala si aj takýmto spôsobom. Ale toto sú zatiaľ len naše vízie do budúcna. Pre začiatok by sme chceli sprostredkovať funkčnú knižnicu vecí so sortimentom, o ktorý budú mať ľudia záujem,“ doplňuje Jozef.

Laura mala 18 rokov, keď zažila prvú skúsenosť so schizofréniou. Jeden večer, vracajúc sa zvonku domov, započula v hlave hlasy. Boli čím ďalej, tým hlasnejšie. „Mala som pocit, akoby boli okolo mňa stále ľudia,“  vraví dnes ako 21-ročná. „Keď mi zrazu začali rozprávať, aby som ukončila svoj život, zobrala som igelitku a utiahla si ju pod krkom. Krátko predtým, ako som skoro omdlela, sa mi podarilo igelitku povoliť a zavolala som kamarátom, aby ma odviezli do nemocnice.“

V nasledujúcich mesiacoch Laura zažila 20 podobných atakov. Po absolvovaní terapie a užívaní predpísaných liekov sa dostala konečne naspäť do normálneho života a našla si prácu. Aj toto je realita človeka, ktorý môže žiť spokojne svoj šťastný život a z momentu na moment je všetko hore nohami.

Čo to schizofrénia vlastne je? Mýty a Fakty

Schizofrénia sa spravidla prejavuje u ľudí v najnádejnejšom období života. U mužov medzi 15. až 25. rokom života a u žien o niečo neskôr, a to medzi 25. až 35. rokom života. Podobne ako pri diagnózach cukrovky či onkologického ochorenia, schizofrénia zasahuje do života nielen konkrétneho človeka, ale aj jeho okolia. Chorobou zasiahnutá teda môže byť aj rodina či priatelia. Trpia ňou jedno až dve percentá populácie, frekvencia postihnutia je pritom rovnaká v rôznych kultúrach a na rôznych kontinentoch.

Ľudia majú mnohokrát mylnú predstavu o tom, čo schizofrénia vlastne je. Zaužívaná predstava, že pacient so schizofréniou má rozdvojenú osobnosť, je hlúposť. Stále je to on, len má v hlave ďalších spoločníkov. Hlasy, ktoré sa k nemu snažia prehovárať, urážať ho či nabádať na zlé veci. Veľakrát sa však môže nájsť aj “spoločník”, ktorý ho, naopak, obraňuje. Spoločníci, teda hlasy, sú úplne cudzie, môžu byť ženské aj mužské. Schizofrenické psychózy sa delia semaforom. „Zelená je, keď sa hlasy rozprávajú. Oranžová, keď sa vás snažia uraziť a červená je, keď hovoria: Teraz si zapáľ cigaretu a uhas si ju o ruku,“ vraví Laura.

Zaužívaná predstava, že človek so schizofréniou má rozdvojenú osobnosť, je hlúposť.

Ako sa schizofrénia prejavuje?

Schizofrénia je ale chorobou mnohých tvárí. U každého človeka sa prejavuje trochu inak a príznaky sa môžu meniť aj u rovnakého pacienta. Medzi základné príznaky môžeme napríklad zaradiť poruchy vnímania. Chorý nedokáže odlíšiť podstatné od nepodstatného. Má halucinácie vo forme rôznych pachov, hlasov či vidín. Stráca orientáciu v tom, čo si myslí a hovorí on sám a čo niekto iný. Nastáva strata hraníc medzi sebou a okolitým svetom. Časté býva aj narušené sebauvedomovanie. Môže mať pocit odcudzenia svojich citov, myšlienok a tela. Uzatvorí sa pred realitou a ponorí do svojho vnútorného sveta.

Pri vzniku schizofrénie môže určitú úlohu zohrávať aj vrodená predispozícia, samotným spúšťačom ochorenia však vo väčšine prípadov býva niečo ďalšie. Napríklad rôzne psychologické faktory, akými sú stres či strata blízkeho človeka. Reč pritom nie je iba o úmrtí, ale napríklad aj o strate zamestnania, ukončení vzťahu či priateľstva. Spúšťačom nezriedka býva aj užívanie marihuany či iných drog.

Na úplnú diagnózu však treba dlhodobé príznaky zväčša trvajúce aspoň mesiac. To ale neznamená, že až po takom dlhom čase treba navštíviť odborníka. Ide o čas, kedy človek podstupuje psychodiagnostické vyšetrenia a CT mozgu. Ak je to potrebné, pristupuje sa aj k rôznym ďalším vyšetreniam, aby odborníci vylúčili iné ochorenia.

Schizofrénia verzus okolitý svet

Ak prejavujete vyššie uvedené príznaky, máte na schizofréniu podozrenie alebo už liečbu podstupujete, je dôležité, aby okolie o vašom probléme vedelo. Zo začiatku to nie je jednoduché, ale časom sa vyhnete zbytočným otázkam. Ak náhodou príde psychóza, je dôležité, aby rodina či priatelia vedeli, ako majú postupovať a kde nájdu potrebné lieky. Nikdy by vás nemali nechávať osamote a bez pomoci. Priebeh psychózy vás však nemusí obmedziť úplne. Stále by ste mali byť schopný komunikovať s okolím. Ak hlasy povedia, že si máte ublížiť, mali by ste zvládnuť povedať to nahlas. Preto je dôležité mať možnosť kontaktovať svojich blízkych vždy, ak si to situácia vyžaduje.

Je dôležité poznamenať, že ako schizofrenik môžete aj napriek všetkým okolnostiam viesť plnohodnotný život, založiť si rodinu a mať deti. Bohužiaľ však stále existuje zhruba 10-percentná šanca, že toto ochorenie zdedia aj vaše deti. Platí, že čím viac vašich príbuzných schizofréniou trpí, tým viac sa táto pravdepodobnosť zvyšuje. Dôležité je poznať pravidlá psychohygieny, pomocou ktorých sa pred prepuknutím tohto ochorenia môžete aktívne chrániť. Patrí k nim napríklad schopnosť lepšie zvládať stres.

Ako je na tom Slovensko?

Podľa dostupných informácií vieme, že na Slovensku sa nachádza asi 50-tisíc pacientov s diagnostikovanou schizofréniou. O osvetu sa v tejto problematike starajú združenia ako napríklad Liga za duševné zdravie a Humanitár. Pre fanúšikov podcastov dávame do pozornosti aj zaujímavý diel zo série „Okná duše dokorán“ o schizofrénii s riaditeľom psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku.