Strávila som päť mesiacov na Erasme v Nemecku. Odchádzalo sa mi ťažko. Ako každému, kto si vyskúšal život vo fungujúcej krajine.

Myslela som si, že z Nemecka, kde som absolvovala Erasmus, som išla autom. Pri pohľade na tabuľu „Bratislava“ som si uvedomila, že som vstúpila do stroja času, ktorý ma preniesol do éry socializmu. Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou cestou do univerzity nasledujúci deň, bola „aké je to tu všetko zastarané, chýba mi historický estetický Esslingen“. Privítali ma zanedbané šedé budovy, nedomyslená a nefunkčná trnavská infraštruktúra a rozpadajúce sa žalúzie v Jame, ktoré sa držia na posledných nervových bunkách študentov.

V blízkej budúcnosti už nebudem počuť oznam na vlakovej stanici v Esslingene „S eins nach Herrenberg“ (medzimestský vlak S1 smer Herrenberg, pozn. red.). V obchode pri pokladni sa nepredvediem svojou skvelou nemčinou s „mit Karte bitte“ (kartou, prosím, pozn. red.) a nemecké „genau“ nahradí slovenské „presne“. Namiesto „gerne“ (s radosťou, pozn. red.) sa ma predavačka v bufete otrávene opýta, či som tu prvýkrát a či neviem, ako fungujú ISIC zľavy.

Nevyskúšaš, neporovnáš

Ak sa rozhodujete, či vyskúšať Erasmus, za mňa je odpoveď jasná: Áno! Na Hochschule der Medien v Štuttgarte som si uvedomila, že všetko je možné robiť lepšie. Dá sa vyučovať efektívnejšie, využívať techniku, lepšie organizovať podujatia. Dá sa tiež úspešne absolvovať semester vďaka kreatívnym projektom, namiesto bezduchého memorovania informácií z testov, ktoré väčšina z nás rýchlo zabudne hneď po opustení priestorov auly, Oka, Jamy alebo Skladovej. 

Na UCM som sa posúvala dopredu schodík po schodíku. V Nemecku som však nastúpila do výťahu, ktorý ma ihneď zobral o niekoľko poschodí vyššie. Keď však spadnete z piateho poschodia na druhé, bolí to. Pocit tohto pádu som zažila po návrate na Slovensko. 

Adidas na nohách, absencia na papieri

Štýl Nemcov možno opísať ako tri čiary. Takmer každý druhý tam nosil topánky alebo oblečenie od značky Adidas. My na UCM tiež poznáme tri čiarky, ale v absenciách. Tie však necharakterizujú náš štýl, znamenajú pre nás: vidíme sa na skúškach v ďalšom roku. Nemci slovo absencia na univerzite nepoznajú, nemusia povinne chodiť na prednášky či semináre.

Na polrok som tiež zabudla na naháňačky po celej Trnave. Všetky prednášky boli na kampuse a maratón Skladová za 20 minút peši mi absolútne nechýbal. Vyšumelo mi z hlavy, aké to je, keď sa po ceste na ateliéry obávaš, že miesto taxíka ťa zoberie kamión.

Kým si na UCM lámem hlavu, do akej kaviarne sa zašiť, keď mám dve-tri, niekedy aj viac hodín pauzu medzi prednáškami, Nemci trávia tento čas na kampuse. Hry o život sa však začínali pri hľadaní miesta v knižnici. Aj keď bola priestranná a dvojposchodová, takmer vždy bola plná. Vstúpiť sa tam dalo aj počas víkendu a otvorená bola 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Automatické dvere sa otvárali priložením študentskej karty.

V knižnici na UCM som ešte nestretla nikoho okrem knihovníčky. Možno aj preto, že tam skoro nechodím. Asi ma socialistický interiér ešte neinšpiroval k učeniu.

Vlaková odysea s Deutsche Bahn

Vtip pod názvom Deutsche Bahn (Nemecké železnice, pozn. red.) ma však neobišiel. Nedá sa spočítať na prstoch, koľkokrát som mala odrieknutý vlak alebo online hodiny kvôli štrajku. Aspoň že mi vlak chodil priamo na kampus.

Erasmus nie je len o štúdiu v zahraničí. Najviac sa mi uložili do pamäte ľudia, ktorých som tam spoznala. S istotou viem povedať, že minimálne v Barcelone a Holandsku ma vždy radi privítajú. Užila som si tam najlepšie párty, spoločné večere a dlhé konverzácie o všetkom možnom. Odchádzala som so slzami v očiach. S myšlienkou, že raz týchto ľudí znova stretnem.

Vladyslav Yatskovy pochádza z Vinnytskej oblasti na Ukrajine a na Slovensku pravé dokončuje bakalársky stupeň štúdia vo svojom vysnívanom odbore – žurnalistika.

Vlad je ambiciózny mladý muž, ktorý sa spolu s ostatnými ukrajinskými študentmi podieľa na príprave a moderovaní ukrajinských správ na TA3, ktoré televízia spustila v dôsledku ruskej invázie. Program je určený pre ukrajinských utečencov a jeho cieľom je pomôcť im adaptovať sa v cudzine.

V rozhovore sa dozviete:

• ako prežil Vladyslav 24. február 2022,
• čo sa deje v zákulisí televíznych správ,
• kde hľadajú študenti aj zamestnanci televízie motiváciu vyrábať Ukrajinské správy,
• či sa stretla TA3 a moderátori s nenávistnými komentármi po spustení relácie,
• ako sa Vladyslav pozerá na potrebu podpory Ukrajiny.

Ráno 24. februára ma mama so slzami v očiach zobudila a povedala: „Vstávaj, začala sa vojna, bombardujú Kyjiv a celú Ukrajinu.“ Aké bolo toto štvrtkové ráno pre teba?

Pravdupovediac, úplnú inváziu som čakal. Nebol som úplne šokovaný, najmä keď takzvaný prezident Ruskej federácie Putin uznal nezávislosť Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky. Vedel som, že to povedie k eskalácii konfliktu. Začal som intenzívnejšie sledoval správy a sprostredkovávať ich na svojom Instagramovom účte a kanáli na Telegrame, kde píšem správy v ukrajinčine a slovenčine.

V noci z 23. na 24. februára som bol hore až do druhej rána, sledoval som politickú situáciu. Zrazu som sa zobudil o šiestej na frajerkin telefonát. V zúfalstve mi vystrašeným hlasom oznámila, že sa začala úplná vojna.

Nachádzala sa v tom čase na Ukrajine?

Áno. Je z mestečka Lebedyn, pár kilometrov od mesta Sumy, ktoré sa nachádza približne 30 kilometrov od rusko-ukrajinskej hranice.

Ty momentálne pracuješ pre súkromnú televíziu TA3 v oddelení ukrajinských správ. Ukajincov, ktorí prišli na Slovensko v dôsledku úplnej invázie Ruska na Ukrajinu, majú pomáhať adaptovať sa na život v novej krajine. Kto stojí za týmto nápadom?

Navrhlo to vedenie TA3, najmä Zuzana Martináková, riaditeľka spravodajstva a publicistiky. Docentka katedry žurnalistiky na Univerzite Komenského nám už 28. februára preposlala e-mail od pani Martinánkovej, ktorá hľadala moderátorov pomedzi študentmi.

Mňa to hneď oslovilo. Bola to obrovská prežitosť pomôcť svojej krajine. Tým pádom som okamžite reagoval na pozvanie. TA3 chcela pripraviť krátku spravodajskú reláciu na päť až sedem minút, ktorá mala slúžiť ako pomôcka pre Ukrajincov utiekajúcich pred vojnou.

Cieľom bolo poskytnúť vyselektovať potrebné informácie, napríklad úradné záležitosti pre jednoduchší život v novej krajine. Mal to byť čisto spravodajsky žáner, ktorý by poskytoval fakty.

Ako ste formovali váš tím?

Nahlásil som sa ako prvý. V utorok 1. marca som pricestoval do štúdia TA3, kde sme spolu s redaktormi komunikovali o našich predstavách. Moji kolegovia sa pridali o niečo neskôr. Napríklad spolužiačka Júlia sa v tom čase nachádzala v Užhorode a zapojila sa 10. marca. Zavolal som aj svoje dve ďalšie budúce kolegyne Mariannu a Marriettu.

Vedenie TA3 kontaktovalo aj UCM v Trnave. Z Trnavy sa k nám pridali ďalši štyria kolegovie. Do redakcie navyše prichádzali aj e-maily a listy od ukrajinských študentov, ktorí sa v tom momente nachádzali na Ukrajine a nemali možnosť pridať sa k nám fyzicky.

Dnes sa váš tím skladá zo štyroch študentov a študentiek, pričom traja sú z UK a jedna, Daria Mierhut, z UCM. Avšak ešte do júna sme vo vysielaní mohli vídať Oleksandru Hordon. Prečo došlo k zmenám v moderátorskom tíme?

Kolegovia, ktorí z tímu odišli, to urobili najmä z časových a pracovných dôvodov. Napríklad Dana Horbunová viedla kurzy slovenčiny pre Ukrajincov. Olexandra je naozaj talentovaná, sebavedomá a profesionálna moderátorka. Bývala na Slovensku najdlhšie z nás a mala skúsenosti so slovenskými médiami.

Keď si porovnám moje prvé vysielanie 9. marca s Olexandrininym, bol som oveľa viac strnulý. Moderovala do konca júna a skončila, lebo sa s partnerom odsťahovala do jeho rodného Talianska.

Následne ste sa pri moderovaní striedali.

Áno, veštci sme si to chceli vyskúšať. Každý dostal príležitosť. Správy ale nevysielame naživo, vždy je to prednahratý záznam.

Cítiš postupný progres pri moderovaní?

Dnes som pred kamerou oveľa viac uvoľnený. Všetko prichádza so skúsenosťami. Stal som sebavedomejším a je to vidieť aj na obrazovke.

Ako vyzerá príprava k vysielania? Kto je zodpovedný za scenár a všetky materiály, ktoré diváci v správach uvidia?

Samozrejme, na začiatku nám pomáhalo vedenie TA3. Sme len študenti a nemali sme dosť praktických skúseností. Naučili nás, ako pripraviť kostru reportáže či preklad. Najmä Oľga Dúbravská, ktorá má na starosti marketingový rozvoj, bola našou šéfredaktorkou. Vysvetlila nám, ako rýchlo nájsť potrebné informácie, spracovať a potvrdiť ich.

Teraz už správy pripravujeme sami. Každý si samostatne nájde tému, spracuje ju, vytvorí scenár, dohodne kameramana, natočí zábery a nakoniec v strižni spolu so strihačom hotový materiál postrihá. Radíme sa medzi sebou a spolupracujeme.

Okrem zmien v moderátorskom tíme došlo aj k transformácii samotného formátu. Prešli ste od slovenských titulkov k dabingu a od 22. apríla vysielate len raz týždeňne, a to v piatok o 18:20 s reprízou o 21:50. Taktiež sa predĺžil čas v éteri. Prečo?

Formát s titulkami bol pre redakciu náročný na spracovanie a neesteticky z grafického hľadiska. Výroba titulkov zaberala veľa času, pre divákov bolo náročne sústrediť sa, pretože titulky boli veľké a prekrývali časť obrazu. Dabing sme preto považovali za lepšiu voľbu.

Jedným z dôvodov, prečo sa vysielanie zmenilo z každodenného na týždenné, bol nedostatok tém. Cieľom bolo tiež zvýšenie kvality nie kvantity. Za týždeň sa dá nazbierať viac informácii, ktoré vyselektujeme a do éteru pustíme len tie najpodstatnejšie. Na druhej strane sme predĺžili čas správ na 12 minút.

Dokonca ste pridali aj publicistiku.

Áno. Informujeme napríklad o rôznych kurzoch či terapiách pre Ukrajincov.

Spomenieš si na pocity, keď vyšiel prvý diel ukrajinských správ na TA3?

Akoby sa to stalo dnes. Bola to streda 2. marca a od 9:00 do 18:00 sme pracovali na prvom vydaní. Pár minút pred vysielaním sme ešte sedeli v strižni a báli sa, že to nestihneme. Bol to obrovský stres pre všetkých.

Plánuješ pokračovať v žurnalistike na Slovensku alebo by si sa chcel vrátiť na Ukrajinu?

Som nesmierne vďačný za túto možnosť, hoci si vždy poviem: „Lepšie by bolo, keby nebola vojna a nikdy by som takú príležitosť nedostal.“ Avšak citujem prvého prezidenta nezávislej Ukrajiny Leonida Kravchuka: „Máme to, čo máme.“ Veľmi si to vážim, pretože moderovať pre televíziu bol môj detsky sen.

Moderná žurnalistika sa dá robiť v takmer ktorejkoľvek časti sveta pre rôzne médiá. Keď sa vrátim na Ukrajinu, mohol by som poskytovať informácie pre Slovákov z Ukrajiny a naopak.

Zostaňme ešte pri Slovensku. Ktoré zo slovenských médií sleduješ najčastejšie?

Slovenské média sledujem, odkedy som prišiel na Slovensko, pretože prostredníctvom rôznych podcastov a relácií som sa učil po Slovensky. Aj keď televíziu nepozerám rád, zaujíma ma politika, preto si často zapnem reláciu V politike na TA3 alebo markizácke Na telo.

Čítam najmä Denník SME, Denník N a Aktuality. Tieto tri média sledujem každý deň. Avšak dávam prednosť práve ich podcastom.

Prečo?

Som študent, stále sa niekam ponáhľam – do školy alebo do práce. Podcasty sú praktické, pretože si počas cesty si skôr vypočujem audio záznam, ako prečítam periodikum alebo článok na webe.

Slovensko podporuje Ukrajinu nielen politicky. Dostal si ponuky aj z iných médií?

Podobná ponuka prišla aj z RTVS. Avšak TA3 nás oslovila skôr. Nechcem znieť zaujato, ale formát TA3 sa mi páčil viac a zdá sa mi, že je na vyššej úrovni. Samozrejme platí, že ide hlavne o pomoc Ukrajine, a som rád, že k nej prispeli aj slovenské médiá.

Na druhej strane sa Ukrajinci na Slovensku stretávajú aj s nepríjemnými reakciami. Čelil váš spravodajský tím alebo TA3 niečomu podobnému?

So spustením ukrajinských správ dala TA3 oznam na svoju webstránku. Objavili sa komentáre rôzneho typy, boli tam aj nenávistné vyjadrenia. Ľudia neboli spokojní s tým, že ide „iba“ o ukrajinské noviny. Viacerí písali: „Mali by ste potom spustiť aj ruské či maďarské správy, aby to nebolo zaujaté.“

Osobne si rád vypočujem konštruktívnu kritiku a aj takzvaný „hejt“ ma posúva vpred. Najčastejšie dostávam prívlastny, ako banderovec, fašista či nacista. Motivuje ma to ešte viac pracovať a podporovať Ukrajinu. Keďže ľudia reagujú, znamená to, že nie sú ľahostajní, počujú a sledujú ma.

Ako reagovala redakcia TA3 na negatívne komentáre?

Cítili sa zle pred nami. Ospravedlňovali sa nám za reakcie slovenskej spoločnosti. Smozrejme, pribudlo aj mnoho pozitívnych komentárov, ako „Super nápad“, alebo „Dobre, že podporujete Ukrajinu“.

Neuvažovali teda o zastavení projektu?

Vôbec. Dôkazom je to, že Tvysielanie ukrajinských správ stále pokračuje.