Ľudia, ktorí patria k starším generáciám zvyknú hovoriť, že mladí ľudia majú teraz ľahší život, než mali oni. Myslíte si, že je to pravda?

Líši sa to od prípadu k prípadu. Dnešná doba je oveľa hektickejšia, ako bola predchádzajúca. Ľudia majú pocit, že tlak spoločnosti sa zvyšuje, či už ide o prácu alebo vzdelávanie. Ku mne najčastejšie prichádzajú ľudia, ktorí už majú zdravotný problém. Zvyknú popisovať dlhodobú záťaž v práci alebo počas štúdia.

Vyvíjajú na seba tlak, ktorý spomínate, aj sami?

Áno. Musím ísť do práce, musím niečo zvládnuť, musím sa ešte vzdelať. Keď im vysvetlím, že vznikol zdravotný problém, ťažko sa im to prijíma a nechcú sa vzdať práce, nevedia si predstaviť ako sa budú liečiť. Najčastejšie ide o depresívnu poruchu alebo panickú poruchu zo spektra úzkostných porúch. Postupne však každý príde na to, že ak chce pracovať a ďalej podávať dobré výkony, liečba je nevyhnutná. Potom je to už na jednotlivcoch, či dajú na naše odporúčania a zredukujú svoju pracovnú záťaž alebo ich k tomu časom prinúti organizmus, lebo zistia, že nie sú schopní vykonávať trvalú pracovnú činnosť.

Snažíme sa učiť pacientov ako meniť myslenie a ako ošetriť emočné zranenia, aby s nimi vedeli v prítomnosti fungovať.

S čím za vami mladí ľudia chodia najčastejšie?

S depresívnymi poruchami. Je to niečo nabalené, nie otázka posledného obdobia. Mám skúsenosť, že neboli diagnostikované školské problémy alebo ťažkosti v rodine. Myslím si, že najčastejší fenomén sú rozpadnuté rodiny. Dovolím si tvrdiť, že aj preto máme toľko chorých detí, lebo absentuje tento základný pilier. Deti potom nemajú pocit domova, istoty, bezpečia. Nabaľuje sa to a je to efekt snehovej gule. Časom to klbko odhalíme a prídeme na všetko, čo je za tým a začíname riešiť dôsledky, ale je to celoživotná záťaž.

Môžeme depresívnu poruchu nazvať aj vyhorením?

Áno, vyhorenie je depresívna porucha. Je to pekne zaobalený terminus technicus. Ale medzinárodná klasifikácia chorôb nemá takúto diagnózu.

Ako sa z toho človek vylieči?

Forma psychoterapie je, aby sa pacient naučil rozpoznávať symptómy ochorenia a pracovať s nimi. Je potrebné naučiť sa stop techniky, čiže ako zastaviť tok automatických negatívnych myšlienok, lebo ten je súčasťou depresie. Keď prejdeme tieto základy, často sa potom ľuďom vynárajú ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. Niečo si nesú z minulosti, ide o chybné jadrové presvedčenia, ktoré sa im vytvorili v detstve alebo počas dospievania.

V psychoterapii pracujeme tu a teraz, s tým, čo je. Organizmus sám bude pripravený, aby začal spracovávať ťažšie traumatické zážitky. Treba dopriať čas, a vedomie človeka začne pracovať s tým, čo bolo uložené v podvedomí. Aj takýmto spôsobom ošetrujeme zranenia z minulosti, pomenúvame problémy. Snažíme sa učiť pacientov ako meniť myslenie a ako ošetriť emočné zranenia, aby s nimi vedeli v prítomnosti fungovať. Potom si môžu vytvárať lepšiu budúcnosť a krok za krokom sa dostať k cieľu, ktorý chcú dosiahnuť. Cieľom je dostať ochorenie pod kontrolu.

Ako na tom môže človek pracovať doma?

Základom je naučiť sa rozoznávať, čo prežívame. Napríklad teraz to na mňa prišlo, toto je symptóm toho ochorenia, potrebujem si uvedomiť, čo sa vo mne odohráva. Aké myšlienky, spomienky alebo predstavy mi nabiehajú. Ako sa v tejto chvíli cítim? Som smutný alebo nahnevaný? Cítim úzkosť? Aké telesné symptómy sa mi prejavujú? Ako na to reagujem? Kričím alebo utekám z nejakej situácie? Zatváram sa doma a nechcem s nikým hovoriť?

Keď sa toto naučia všímať si, učia sa, ako pretínať ten bludný kruh. Naučia sa od situácie k situácii, kedy je efektívnejšie začať pracovať s myšlienkami a kedy je lepšie zamerať sa na zmenu správania. V ktorej situácii mám také silné emócie, že ich najprv potrebujem zachytiť a odfiltrovať a potom môžem začať racionálne uvažovať. Toto všetko chce dve základné premenné, ktorými sú čas a cvik.

Prežívali ľudia aj v minulosti vyhorenie, respektíve depresiu? Alebo ide o novodobý problém?

Depresívne poruchy mohli byť zriedkavejšie. Ľudia mali kedysi veľa fyzickej aktivity a v súčasnosti pozorujeme jej pokles. Večer mali energiu ísť na tancovačku a odfiltrovali, čo ich trápilo. Tým si vytvárali serotonín, čiže hormón šťastia. Tento hormón je u pacientov s depresívnou poruchou dodávaný vo forme liekov. Mozog si ho vie sám tvoriť v primeranej miere, ale akákoľvek pohybová aktivita, napríklad 30 minút chôdze, zabezpečí zvýšenú tvorbu tohto hormónu.

Problémy mladých ľudí môžu súvisieť aj tým, že po niekoľkých rokoch v praxi nie sú spokojní so svojou prácou a začínajú pochybovať, či si správne vybrali zamestnanie. Ako prísť na to, čo chceme v živote robiť?

Treba mať vlastnú introspekciu, rozumieť si, poznať seba. Pýtať sa seba, čo chcem od života? Čo by ma bavilo, čo by ma napĺňalo. Spätne si to vyhodnocovať a pýtať sa, keď robím túto prácu, som v nej šťastný? To je vrchol Maslowovej pyramídy, kedy je potreba sebarealizácie naplnená. Klásť si otázky, hľadať na ne odpovede a vyhodnocovať všetky faktory. Ak potom človek nie je s niečím spokojný, nech vyhľadá odbornú pomoc a radšej sa v predstihu poradí. Či tam je vážnejší problém alebo len potrebuje niekoho, kto by mu pomohol získať nadhľad nad sebou a životom.

Keď sa v mladom veku osamostatňujeme od rodičov alebo nastupujeme do novej práce, môžeme mať strach. Ako nadobudnúť istotu?

Veľmi trefne ste to pomenovali – je tam prítomný strach. Takéto obavy sa môžu vyskytovať u ľudí, ktorí sú osobnostne úzkostlivejší a majú sklon, že v istých oblastiach cítia neistotu. Je to črta osobnosti. Napríklad, ak za neho rodičia celý život riešili praktické záležitosti, pravdepodobnosť obáv u neho je vyššia. Bude sa báť, čo si sám počne. Aj v tomto prípade je dôležité poznať sa, vedieť aký som a poznať stratégiu, čo mi pomáha zvládnuť to.

Ako sa držať v dobrom psychickom stave, keď nenavštevujem psychológa? Existuje nejaká prevencia, ktorú odporúčate?

Do zdravej psychohygieny určite patrí pohyb, napríklad chôdza po schodoch alebo športy ako plávanie, či beh. Dôležitý je aj oddych a mali by sme tiež robiť čo máme radi, napríklad čítať knihy alebo pozerať seriály, to však samozrejme v zdravej miere. Neodporúča sa pozerať televízne noviny, ktoré sú zväčša negatívne. Ďalej by sme mali mať dostatok spánku, ideálne osem až deväť hodín. Keď niekto povie, že mu stačí menej alebo potrebuje viac, je to podozrivé. Mozog sa nestihne dobre zregenerovať alebo sa už takto môže prejavovať syndróm depresie. Od desiatej večer do polnoci sa mozog najlepšie regeneruje, to je dôležité najmä pre pamäť a pozornosť.

Ako komunikovať so svojím okolím, keď má človek problém alebo navštevuje psychológa?

Je to individuálne, podľa toho ako sú im ľudia blízki. V cudzom vzťahu nemusíte nič vysvetľovať, stačí povedať áno/nie, bez vysvetlenia. Ale ak je vzťah hlboký, vtedy je žiadúce dať podrobnejšie vysvetlenie. Raz mi kamarát povedal, čo sa dá, rieš komunikáciou a čo sa nedá, tiež rieš komunikáciou. Je dôležité, aby človek, ktorý navštevuje psychológa dostával povzbudenie a ocenenie od najbližších. Je dobré pochváliť ho, že tam chodí, že hľadá pomoc a oceňovať malé zmeny, či snahu.

Ako si sa dostala do Kanady?

Na Instagrame som minulý rok náhodou natrafila na súťaž Injoy Agency, je to slovenská agentúra, ktorá spolupracuje s kanadskými školami, ako napríklad Canadian College, na ktorej študujem. Vytvorili súťaž o štipendium v hodnote 10 000 kanadských dolárov, do ktorej som sa zapojila. Podmienkou bolo iba prezdieľať príspevok na Instagrame a následne som v druhom kole nahrala video a napísala motivačný list o tom, prečo by mali do Kanady vybrať práve mňa. Pomohlo mi aj to, že na mojich sociálnych sieťach videli, že som dobrodružný typ a dobre by som reprezentovala agentúru a Slovensko.

Prečo si sa rozhodla zapojiť do súťaže o štúdium v Kanade?

Pretože som nevedela, čo ďalej. Skončila som bakalára, potom prišla corona a ja som cítila, že stagnujem. Predstava, že by som mohla vyhrať a odísť do Kanady, mi dala nádej v lepšiu budúcnosť a posun vpred. A veru, tento sen sa mi aj splnil.

Čo študuješ?

Študujem Social media marketing and Co-op Diploma. Ide o dvojročný program, ktorý sa skladá z ročného štúdia a ročnej praxe v tomto odbore. Počas roka mám štyri semestre a každý má tri mesiace, takže mám školu v podstate nonstop. Do školy píšem každý týždeň eseje, spolupracujem so spolužiakmi na rôznych projektoch a robím prezentácie. Vždy keď skončí semester mám týždeň voľna, počas ktorého chodím s kamarátmi na výlety a spoznávame Kanadu.

Na masmediálnej komunikácii v Trnave si vyštudovala bakalársky stupeň, potom si odišla do Kanady. Aký je rozdiel medzi štúdiom v Kanade a na Slovensku?

Výučba na škole v Kanade je oveľa viac praktická ako na Slovensku, preto nie sú záverečné skúšky také náročné a nemajú až takú váhu. Jedna vyučovacia hodina trvá štyri hodiny, čo je veľmi náročné. Pedagógov oslovujeme menom a máme s nimi rovnocenný vzťah. Ja to tak vnímam aj preto, že som z Európy, ale spolužiaci, ktorí sú napríklad z Indie alebo Ázie majú problém s oslovovaním menom. Stále im hovoria “pane” alebo ich vnímajú ako nadradených.

Štipendium, ktoré si vyhrala má hodnotu 10 000 amerických dolárov. Stačia ti tieto prostriedky na život v Kanade?

Rozhodne nie. Štipendiom som si pokryla len určitú časť školného. Víza, letenky, ubytovanie, jedlo a celý môj kanadský život si platím z vlastných úspor. Vancouver je veľmi drahý, ale táto investícia určite stojí za to. Zo svojej výplaty si dokážem zatiaľ zaplatiť iba ubytovanie a dopravu, ale veľa zážitkov je zadarmo. Sú tu pláže, oceán z oboch strán aj hory. Vancouver bol vyhlásený za najdrahšie mesto Severnej Ameriky. A každý sem chce prísť, lebo má unikátnu polohu. Konali sa tu Olympijske hry v roku 2010 a je hneď pri hraniciach s USA.

Čiže popri škole aj pracuješ?

Áno, pracujem v jednej z najväčších kanadských bánk bez akýchkoľvek predošlých skúseností v tomto odbore. Na pozíciu som bola odporučená po známosti a vybrali ma lebo som bola sebavedomá. Povedala som im, že ak ma zamestnajú, je to investícia pre ich banku a pre ich zákazníkov. Lebo mám skvelý prístup ku zákazníkom, som excelentná v komunikácii a viem tvrdo pracovať. Verila som si a mladým ľuďom sa tu snažia pomôcť a dať im šancu. Ak je človek šikovný, dokáže si rýchlo nájsť dobre platenú prácu, alebo ak v ňom vidia potenciál, môže rýchlo napredovať a byť povýšený.

Máš pri všetkých povinnostiach čas aj na spoločenský život?

Život vo veľkomeste je chaotický a čas tu uteká veľmi rýchlo. Nemám žiadny voľný čas, ak by som ho mala, chodila by som na prechádzky a do prírody. Bolo pre mňa veľmi dôležité vybrať si čomu sa budem venovať, a čo dám bokom. Zo začiatku som totiž chcela byť všade a vidieť všetko. Pomáhala som rozdávať jedlo bezdomovcom, cestovala, organizovala som stretnutia pre medzinárodných študentov a bola súčasťou kapely. Teraz už väčšinu svojho času venujem len kapele alebo chodím na rôzne akcie, kde spoznávam nových ľudí, študentov. Prácu mám na čiastočný úväzok, lebo tu môžu študenti pracovať iba dvadsať hodín týždenne. Stále sa venujem aj dobrovoľníckej práci, napríklad pomáham v dvoch kostoloch.

Do Vancouvru si prišla v júni 2021. Čo bolo pre teba najťažšie, odkedy tam si?

Najťažšie je nájsť si ubytovanie. Obzvlášť v centre, kde mám školu. Mesačný nájom sa pohybuje v tisícoch dolárov a je tu po izbách veľký dopyt. Momentálne sa sťahujem už štvrtýkrát. Aj preto je veľmi dôležité mať známosti, keď si tu vytvoríte kontakty, spoznáte ľudí, alebo sa dostane do dobrých kruhov, viete si ľahšie nájsť prácu alebo ubytovanie. Prvé ubytovanie som si našla tak, že jedno dievča odišlo na určitý čas späť na Slovensko, tak som bývala v jej izbe. Ale keď sa vrátila, musela som si hľadať niečo iné.

Počas stanovačky som stretla aj americkú pumu, ktorá je veľmi nebezpečná. Človek tu počas bežnej prechádzky môže vidieť kosatky, medvede a kojoty.

Čo najlepšie si už zažila v Kanade?

Leto sme mali úplne prekrásne. Dva mesiace tu neprestajne svietilo slnko a ani raz nám nepršalo. Veľa sme s kamarátmi chodili na výlety do prírody. Boli sme hore celú noc, aby sme videli východ slnka a kúpali sa v oceáne popri najkrajších západoch. Najviac sa mi však páčilo na týždennej stanovačke v lese pri pláži, kde to vyzeralo ako z filmu, kanadská príroda je naozaj krásna. Počas stanovačky som stretla aj americkú pumu, ktorá je veľmi nebezpečná. Človek tu počas bežnej prechádzky môže vidieť kosatky, medvede a kojoty.

Prekvapila ťa niečím Kanada?

V lete tu bolo vyše 40 stupňov a v zime je vo Vancouveri teplejšie ako na Slovensku. Takže na moje prekvapenie, nie je všade v Kanade len zima a sneh. Prekvapilo ma aj to, aký je Vancouver medzinárodný. Takmer tu nestretávam pôvodných Kanaďanov a zdá sa mi, že 80% sú tu migranti prvej generácie, čiže tu nemajú rodičov. Je tu veľa Aziatov, Indov a aj Slovákov. Počula som, že vo Vancouvri je druhá najväčšia komunita Slovákov v zahraničí, hneď po Českej republike ale neviem, či je to pravda.

So Slovákmi si pomáhame ako sa dá, či už ide o víza, ubytovanie, lekárske ošetrenia, až po to, kde sa dajú kúpiť Horalky (smiech). Tým, že tu žije tak veľa národností, mám pocit, že tu neexistuje diskriminácia. Všetci majú rovnaké možnosti a je to o šikovnosti. To, že angličtina nie je náš prvý jazyk, vôbec nevadí, lebo to tak má skoro každý.

Obmedzil tvoj pobyt koronavírus?

Keď som sem priletela, musela som ísť do povinnej štátnej karantény, ktorá pozostávala z troch dní v hoteli a následne v rodine, ktorú mi priradila škola. Táto dvojtýždňová karanténa stála vyše 2 000 dolárov a bol to neskutočný škrt cez rozpočet. Našťastie už túto štátnu karanténu zrušili.

Odporučila by si iným mladým ľuďom niečo podobné vyskúšať?

Jednoznačne. Je mnoho spôsobov ako sa do Kanady dostať, či už za štúdiom alebo prácou. Nech sa neboja vycestovať, alebo toho, že budú osamelí. Treba sa zapojiť do rôznych krúžkov a aktivít, alebo existujú skupiny, v ktorých môžete spoznať nových ľudí a chodiť s nimi von. Ja som mala šťastie, že som stretla lokálnych ľudí alebo aj zo zahraničia, ktorí sú tu dlhšie a vzali ma na rôzne výlety. Pomohli mi zabývať sa tu a cítiť sa tu ako doma. Možno sa to najprv zdá ako nemožné, ale naozaj sa je možné uspieť tu a rásť kariérne aj osobnostne. V porovnaní so Slovenskom, tu dokáže človek za krátku chvíľu splatiť počiatočné náklady a potom si užívať prírodu, ľudí, krásne hory a pláže.