Možno ste ani netušili, že sa na Slovensku hrajú takéto ojedinelé a netradičné, ale celosvetovo uznávané športy s veľkou popularitou. Medzi ne môžeme zaradiť napríklad kontaktné športy – ragby a americký futbal, alebo menej agresívnejšie hry – bejzbal a softbal. Každý z týchto športov má svoje klubové zastúpenie aj v Trnave a nie hocijaké, ale rovno majstrovské.

Rugby Club Spartak Trnava má už desať rokov

Ragby na Slovensku nie je až taký netradičný šport, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Prvý ragbyový klub ŠK Slavia Bratislava vznikol už v roku 1925. V máji 1927 zase vznikla prvá Československá rugbyová federácia so sídlom v Bratislave. Dlhé pôsobenie však tento šport na našom území nemal a v roku 1930 bratislavský ragbyový tím zanikol. Šišatá lopta sa na slovenské trávniky vrátila v roku 1956, kedy sa vojenský ragbyový klub Dukla Bratislava prebojoval do domácej najvyššej súťaže. Medzi veľkou konkurenciou českých tímov sa trápil a po pár nevydarených sezónach v roku 1962 zanikol.

Ubehlo dlhých 42 rokov bez ragby na Slovensku. Až v roku 2004 vznikla Slovenská rugbyová únia a rok predtým prvý slovenský tím 1. Rugby Club Slovan Bratislava. V Trnave vznikol ragbyový tím v roku 2010. Rugby Club Spartak Trnava od tohto roku pôsobil v slovenskej Respect Extralige, v ktorej proti sebe hrajú dva 15-členné tímy, ale aj v takzvanej sedmičkovej súťaži. Práve v tejto lige sa Spartaku podarilo dva razy po sebe vyhrať. „Keď sme boli mladší a večne druhí, tak sme boli hladní a chceli sme osiahnuť na titul. To sa podarilo a už po prvom titule bolo cítiť isté uspokojenie a slabšiu motiváciu viacerých členov tímu. Už ten druhý titul bol získaný skôr zo zotrvačnosti,” spomína tréner a manažér trnavského klubu Lukáš Koštial.

V ragby si nájde priestor každý. Chudý, atletický, obézny aj obskúrne obézny.

Ragby je podľa Lukáša Koštiala dynamický, atraktívny šport s výrazným priestorom pre kreativitu jednotlivcov, ktorého dominantným prvkom je zmysel pre fair play a kontrolovaný kontakt. „Prihráva sa dozadu, uteká sa dopredu,” v skratke vysvetľuje Koštial princíp hry. Ideálne je s týmto športom začať v 14 – 15 rokoch, keďže mužské kategórie môžu hrať hráči až od 16 rokov. „Čo sa týka špeciálnych predností, tak je jedna, ktorá stačí – vedieť utekať. Ale sú aj takí hráči, napríklad ja, ktorí túto schopnosť nenadobudli a napriek tomu hrávajú, resp. hrávali. V ragby si nájde priestor každý. Chudý, atletický, obézny aj obskúrne obézny,” tvrdí tréner Rugby Clubu Spartak Trnava.

Tím Trnava Bulldogs vznikol vďaka nadšencom

Rok 2020 nie je pre americký futbal, podobne ako pre väčšinu športov, ideálny. Slovenská asociácia amerického futbalu (SAAF) organizovala tento rok rôzne propagačné podujatia a akcie na podporu a zviditeľnenie tohto športu, respektíve flag futbalu, čo je jeho bezkontaktná verzia. „SAAF  sa snaží z môjho pohľadu o reštart práve cez flag futbal. Vychovať generáciu budúcich hráčov je veľmi ťažká úloha,” tvrdí hráč Trnava Bulldogs Marek Brestovanský. „Náborové akcie nepriniesli potrebný počet nových ľudí. Futbal sa dá hrať s minimálnym počtom 17 ľudí, ale kto to niekedy skúsil vie, že je to cesta do pekla. Ideálny stav je 50 hráčov.”

Prvé tréningy sme mali dokonca v hokejových prilbách.

Trnavu Bulldogs založila v roku 2007 partia nadšencov pod vedením Radoslava Urbana. „Bez skúseností a podpory, ale s o to väčším nadšením. Prvé tréningy sme mali dokonca v hokejových prilbách,” spomína Brestovanský. „Zlom nastal, keď sa nám podarilo angažovať amerických trénerov v roku 2013. V týchto rokoch sa nám dva razy podarilo vyhrať slovenskú ligu v takzvanom jedenástkovom futbale a dva razy sedmičkovú ligu vo farbách Smoleníc Eagles.”

Americký futbal je považovaný za najtvrdší kolektívny šport na svete. Nie je to však len o tvrdosti. Ako tvrdí hráč buldogov: „Je to hlavne o taktike, je veľmi veľa herných variantov a možností, ako pre útok, tak aj pre obranu. Musíte mať naštudovaného súpera, vedieť pružne reagovať, manažovať čas. Sú to naozaj šachy v pohybe.” Americký futbal na prvý pohľad vyzerá len ako výsada pre veľkých svalnatých chlapov. Nie je to však úplne pravda. „Krása futbalu je v jeho rozmanitosti a možnosti každého nájsť si svoje miesto. Či už si malý, veľký, chudý, priestorovo rozložitý, miesto si nájdeš vždy.” 

Trnava Panthers má slovenské majsterky

Softbal do Trnavy prvýkrát priniesla v roku 1987 skupina nadšencov pod vedením Ivana Ščastného, Jozefa Gálika a Ronalda Kupku. V roku 1991 však väčšina mužského softbalového tímu prešla k bejzbalu, a tak vznikol ženský tím Trnava Panthers. Ako tvrdí jeho hráčka Petra Vlčeková: „Softbal je hra vhodná ako pre ženy, tak pre mužov. Kto má chuť športovať a byť súčasťou tímu, je vždy vítaný. Keď sa venujete softbalu, nemusíte sa báť, že upadnete do stereotypu.”

Na prvý pohľad dva veľmi podobné športy, bejzbal sa od softbalu líši len v maličkostiach. „Softbalové ihrisko je menšie, čím hru robí dynamickejšou. Ďalším rozdielom, ktorý si všimnete je spôsob, akým hráč nadhadzuje loptu pálkarovi. Pri bejzbale sa nadhadzuje zhora, z vyvýšeného miesta . Pri softbale sa nadhadzuje zospodu, čo znamená, že najprv rukou urobíte kruh 360° a potom loptu vypúšťate z dlane, zhruba vo výške stehien. Rozdiel je aj v lopte, s ktorou sa hrá. Softbalová lopta je od bejzbalovej väčšia. A keď vás trafí, tak to bolí,” vysvetľuje Vlčeková.

Celá liga bola zhustená a musela byť odohraná vo veľmi krátkom čase.

Nepriaznivá situácia okolo koronavírusu neobišla ani softbal. Napriek víťazstvu kadetiek v slovenskej najvyššej lige, Vlčeková hodnotí tento ročník ako veľmi náročný. „Tréningový proces bol ovplyvnený dodržiavaním prísnych opatrení. Plánované termíny ligových zápasov sa posúvali. Celá liga bola zhustená a musela byť odohraná vo veľmi krátkom čase. Neustále sa nám menili podmienky účasti v medzinárodnej lige a medzinárodných turnajoch.” V klube sa napriek tejto situácii snažia myslieť pozitívne. Dúfajú, že sociálna izolácia, ktorú teraz deti zažívajú, v nich po zrušení zavedených opatrení prebudí ešte väčší záujem o pohyb. Patherns má viacero tímov – U13, juniorky, ženy a zmiešané družstvo tzv. slowpitchu.

Angels Trnava má najlepšie ihrisko

Najúspešnejší bejzbalový tím na Slovensku je ten trnavský. Angels Trnava je trinásťnásobný majster Slovenska a niekoľkonásobný majster v nižších vekových kategóriách. Trnavský bejzbal však nežnie úspechy len na domácej pôde. Generálny manažér Angels Trnava Roman Holekši s hrdosťou spomína na turnaje medzi európskou bejzbalovou špičkou, konkrétne na Pohár víťazov (pozn. red. národných) pohárov v Brne v roku 1999 a na Pohár európskych majstrov A-kategória v San Maríne v roku 2004. Aj napriek množstve úspechov a pomerne dlhom účinkovaní na Slovensku, bejzbal nie je v očiach verejnosti až tak rozšírený. „V Trnave je stále medzi mládežou záujem o bejzbal, ale uvedomujeme si, že nikdy nebude patriť medzi elitné športy na Slovensku,” priznáva Holekši.

Trnavský bejzbal sa okrem pohárov vo vitrínach môže pýšiť aj novým ihriskom. „V Trnave sme vybudovali najlepší areál na Slovensku i v blízkom okolí. Snažíme sa, aby sa hráči i rodičia u nás dobre cítili a chceme vytvárať rodinné prostredie, kde sa všetci radi vracajú,” tvrdí Holekši. Športový areál anjelov bol niekoľkokrát dejiskom veľkých medzinárodných súťaží. Trikrát hostil kvalifikáciu Majstrovstiev Európy mužov a niekoľkokrát samotné Majstrovstvá Európy v nižších vekových kategóriách.

Kvôli prísnym opatreniam spojených s koronou sa na Slovensku množstvo športových súťaží zrušilo. Bejzbal je však výnimkou a podarilo sa odohrať súťaže vo všetkých kategóriách. „Nakoľko bejzbal na Slovensku nie je až taký rozšírený, tak väčšie kluby, medzi ktoré patríme i my, hrávajú medzinárodné ligy, ktoré sa kvôli pandémii nemohli odohrať a viaceré boli úplne zrušené. Vznikol tak priestor na odohratie všetkých súťaží na Slovensku, čo sa nakoniec podarilo,” vysvetľuje manažér trnavských bejzbalistov.

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách do národne cítiacej slovenskej rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertiny. Prostredný z tucta detí uzrel svetlo sveta 21. júla 1880. V neľahkých podmienkach ťažkej doby sa však dospelosti, spolu s Milanom, dožilo len deväť detí.

Za bratmi do školy

Prvé tri roky základného vzdelania získal vo svojej rodnej dedine. Táto výučba prebiehala v slovenskom jazyku, čo by pre uplatnenie mladého Štefánika mohol byť problém. Jeho otec to vedel, a preto ho poslal najprv na rok do Šamorína a následne na evanjelické lýceum v Bratislave. Tu študoval v rokoch 1890 až 1893 so staršími bratmi Igorom a Pavlom. Slabý Pavlov prospech ich však prinútil zmeniť školu. Po roku štúdia v Šoproni sa Milan a Pavel dostali na gymnázium v Sarvaši, kde Milan na prahu dospelosti v roku 1898 zmaturoval s vyznamenaním.

Ani jeho štúdium na vysokej škole sa nevyhlo zmenám. V roku 1900 začal študovať na technickej škole v Prahe odbor stavebného inžinierstva. Po krátkom čase zistil, že to nebude to pravé orechové a prestúpil na Karlovu univerzitu, na jeho vysnívaný odbor astronómia a fyzika. Počas štúdia v Prahe absolvoval aj semester vo Švajčiarsku.

Cesta za slnkom cez mraky

Po skončení štúdia sa mladý Štefánik spolu s odporúčacim listom od svojho bývalého profesora Karla Zengera vybral do Paríža. Tu sa zoznámil so svetoznámym astronómom a riaditeľom Meudonskej hvezdárne Pierrom Janssenom. Ten si Štefánika obľúbil, zamestnal ho vo svojej hvezdárni a zobral si ho pod svoje ochranné krídla. Z Paríža absolvoval Milan Rastislav Štefánik hneď niekoľko výprav do sveta za pozorovaním vesmírnych telies. Nie všetky však boli z vedeckého hľadiska úspešné.

Na svoju prvú výpravu sa vybral na konci roka 1906 do stredoázijského Turkmenistanu, za cieľom pozorovať zatmenie slnka. Dňa 13. januára 1907, v deň zatmenia, sa nad mestom Ura – Tjube zatiahli mračná a pozorovanie sa nepodarilo. Aby niekoľkomesačná výprava nevyšla úplne nadarmo, Štefánik pozoroval miestnu architektúru a históriu. Na spiatočnej ceste sa zoznámil so spisovateľom Levom Nikolajevičom Tolstým.

Z nevydarených plánov čerpal maximum

Roky 1906 a 1907 boli pre Milana Rastislava Štefánika premenlivé ako počasie. Úspechy sa striedali so sklamaniami, smútkom a zdravotnými problémami. Počas tohto obdobia sa mu podarilo päťkrát vystúpiť na observatórium na Mont Blancu, kde získal cenné vedecké informácie. Po nepodarenej výprave v Turkmenistane ho čakala veľmi úspešná misia v španielskej Alcossebre. Tu pozoroval úplného zatmenia Slnka. Vážne zdravotné problémy, smrť blízkeho priateľa Pierra Janssena a strata zamestnania vo hvezdárni v Meudone však Štefánika psychicky aj fyzicky položili. Zisk prestížnej Janssenovej ceny, ako revanš za prepustenie z hvezdárne, bola iba slabá náplasť.

Nasledujúce dva roky Štefánik strávil na misiách. Prvý rok v Alžírsku pátral po vhodnom mieste pre francúzske observatórium. V druhom prípade sa zameral na prírodný úkaz, prelet Halleyovej kométy pred Slnkom. Za touto misiou cestoval až na Tahiti už ako francúzsky občan. Okrem pozorovania mal v pláne na ostrove postaviť svoju vlastnú hvezdáreň. Žiaľ, obe misie boli neúspešné. V Alžírsku nenašli vhodné miesto pre observatórium a na Tahiti pozorovanie znova prekazili mraky a stavbu hvezdárne zase nízka finančná podpora. Nikdy sa nevzdávajúci Štefánik využil tieto výpravy na svoje osobné výskumy, pozorovanie miestnych kultúr, miestnej histórie, ľudí a prírody.

Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa so ziskom francúzskeho občianstva otvorili nové možnosti. Neskoršie enormne úspešné výpravy (na Novom Zélande na ostrove Vava‘u či v Brazílii či Ekvádore) mali okrem vedeckých cieľov už aj vyslanecké a politické. Napríklad v Ekvádore mal okrem meteorologického pozorovania za úlohu riadiť vybudovanie telegrafickej siete a zlepšiť vzťahy s Francúzskom.

Štefánik bol mužom viacerých profesií

Prvá svetová vojna zastihla Štefánika na misii v Maroku. Do Paríža sa vrátil ako rytier francúzskej Čestnej légie. 25. januára 1915 absolvoval letecký výcvik v Dijone, odkiaľ ho neskôr prevelili k francúzskej armáde v Srbsku. Počas vojny lietal vo svojich obľúbených strojoch vo Francúzsku, nad územím Československa či v Taliansku.

Svoje kontakty vo vyšších spoločenských vrstvách sa snažil využiť počas vojny v prospech Československa. Zastupoval ho na viacerých medzinárodných fórach vo Francúzsku, Amerike či Rusku. Vo februári 1916 bol pri založení Československej národnej rady v Paríži spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom. Neskôr sa Štefánik zameral na budovanie československej armády v zahraničí. Verboval dobrovoľníkov po celom svete – v Amerike, Rumunsku či Anglicku. Podarilo sa mu založiť profesionálne Česko-slovenské légie vo Francúzsku, Taliansku a Rusku.

V čase predloženia Washingtonskej deklarácie T. G. Masarykom 18. októbra 1918 bol Štefánik na diplomatickej misii v Tokiu na audiencii u cisára. Rovnako ho zastihla aj správa o následnom vyhlásení Československej republiky dňa 28. októbra. Minister vojny a generál československej armády chcel v tomto období čo najskôr dostať Česko-slovenské légie späť do vlasti. Preto sa cestou domov zastavil podporiť a reorganizovať stále bojujúcu légiu v Rusku a dostať do Československa odrezanú légiu v Taliansku. Práve pri ceste z Talianska do svojej domoviny, takmer po šiestich rokoch, mal tragickú leteckú nehodu, pri ktorej zahynul.

Dňa 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji sa tak predčasne skončila posledná Štefánikova misia, ktorej cieľom bol zaslúžený odpočinok a doliečenie zdravotných problémov vo svojom rodisku. Velikán Štefánik má na Slovensku postavené mohyly – pri Ivanke pri Dunaji, kde zahynul, a na kopci medzi mestom Brezová pod Bradlom a rodnými Košariskami. Jeho meno nesie aj naša jediná vojenská vysoká škola v Liptovskom Mikuláši.

Zdroj: Rušín, V.: Astronóm Milan Rastislav Štefánik; Juríček. J: M. R. Štefánik: Životopisný náčrt

Pierre má za sebou spolupráce so známymi slovenskými hudobníkmi ako Peter Lipa, Sima alebo s kapelou Smola a hrušky. Okrem videoklipov načrel aj do vôd filmovej tvorby a podieľal sa na vzniku krátkych filmov Kobieta a Ulička.

Okrem úspešných projektov sa nám zdôveril aj o plánoch do budúcna, smerovaní Lexis Production a nemohli, samozrejme, chýbať ani zaujímavosti z natáčaní. O tom všetkom sa rozprávali Michal Čiernik a Pierre Fabo v Atteliér podcaste.

Absolvent bratislavskej STU sa aktívne venuje ekológii a problematiku životného prostredia sa snaží predostrieť deťom v podobe detských knižiek. V rozhovore nám prezradil niečo o svojich knižných projektoch, ale aj to, ako bojuje proti znečisťovaniu životného prostredia on sám.

O vašich knižkách pre deti je známe, že nie sú len o pekných príbehoch a ilustráciách, ale snažíte sa o interakciu s deťmi. Či to bolo v knižke Nakresli si príbeh, kde sa deti stali ilustrátormi vlastnej knižky, alebo v príbehu o Nezábudke a Divozelovi, kde si deti môžu zasadiť tieto rastlinky a rásť s hlavnými postavami príbehu. Čo všetko pre deti ponúka knižka Nezábudka a Divozel?

Táto kniha vznikla na podnety čistenia lesov a parkov v okolí Trenčína. Chcel som formou príbehu ukázať deťom knižných hrdinov, ktorí pomáhajú prírode. V prvej časti knihy sa deti dozvedia základy triedenia odpadov, ich ďalšie využitie a aj to, čo by sa nemalo robiť v lese, aby sme neničili prírodu pri našej návšteve.

V pokračovaní sa deti dostanú na pláže, kde stretnú svojich rovesníkov, ktorí už dlhšie pomáhajú čistiť moria a pláže a môžu tak byť vzorom pre ostatné deti. Chcel by som týmto knižným pokračovaním ukázať deťom, že keď chcú meniť svet, nemusia čakať do dospelosti. Dá sa začať hneď.

Okrem semiačok, ktoré sú súčasťou eko ceruzky SPROUT predávanej spolu s knihou, ponúkate aj množstvo ďalších darčekov. Oplatí sa vám to? Máte na tieto bonusové darčeky pozitívne ohlasy?

Darčeky sú čiastočne premietnuté do ceny knižky. Síce sú aj detské knihy v rovnakých cenových reláciách aj bez darčekov, ale ja to beriem ako spestrenie. A to tak, že prečítaním knihy to nekončí. Dá sa pokračovať aktivitami, ktoré vytvárajú práve darčeky, ktoré sú ku knižke. Zároveň spolupracujem aj s firmami, od ktorých mám nakúpené tieto predmety. Tým vznikajú super spolupráce, besedy, spoločné akcie, kde mám rôzne aktivity pre deti.

Vydali ste dve rozprávkové knižky s ekologickými témami pre deti. Plánujete aj ďalej nejako rozvíjať problematiku životného prostredia u tých najmenších, alebo plánujete skôr nejaké príbehy pre tínedžerov či dospelých?

Väčšinou mi príbehy napadnú v súvislosti s nejakou problematikou, ktorú riešim. Pre dospelých by som chcel tiež niečo napísať, ale je to v štádiu prípravy a nechcem k tomu zatiaľ prezrádzať viac. Pôjde ale o príbeh s prvkami sarkazmu, ktorý mi je blízky.

Ako vnímajú deti vaše posolstvá o environmentalistike? Máte nejakú spätnú odozvu, napríklad zo škôlok? Podarilo sa vám odovzdať niečo našej novej generácii?

Skôr sa ozývajú zástupcovia detí, teda ich rodičia. Že nielen deti, ale aj ich samých knižka oslovila a páči sa im. To ma teší a zároveň motivuje pokračovať v tom, čo robím. V niektorých triedach mali súťaž, komu skôr vyrastú rastliny alebo sa mi chválili, že separujú lepšie ako Divozel. Podobne ako pri motivačných knihách; zmena nenastane po prečítaní textu, ale až keď začneme konať. Preto aj pri mojich príbehoch je lepšie, keď sa rodič alebo učiteľ porozpráva s dieťaťom o tom, čo bolo v príbehu. Možno si niečo vysvetlia a hlavne treba aplikovať to, čo si prečítajú. Rodič môže byť pre dieťa mentorom a vzorom, ktorý ho naučí novému návyku.

„Ľudia niekedy ani nepostrehli, že sme niečo upratali a zopár arogantných jedincov znova vyhodilo odpad na miesta, kde sme nedávno boli.”

Tento rok ste vydali ďalšiu knižku Zábudlivé ginko, ktorá vyšla v rámci vášho nového projektu #nezabudni na podporu ľudí so sklerózou multiplex. Ako plánujete tento projekt rozširovať?

Príbeh obsahuje pár prvkov, ktoré súvisia so sklerózou multiplex, ako napríklad ochabnutie svalstva. V knihe som to prirovnal ku ginko stromu, ktorému na jeseň ochabli konáre a strácal energiu. Rád by som ale šiel do klubov zaoberajúcich sa sklerózou multiplex, ktorých je na Slovensku niekoľko a reálne sa porozprával s ľuďmi, ktorí s týmto ochorením bojujú.

V tomto projekte ste spolupracovali aj s Adelou Vinczeovou. Bola táto podpora v konečnom dôsledku citeľná? Ako hodnotíte tento projekt?

Tento projekt nedopadol presne tak, ako som očakával. Prekombinoval som tam veľa vecí, a tým som si sťažil komunikáciu myšlienky, ktorú som ja považoval za jasnú. Nesmierne si vážim Adelinu pomoc a ochotu, s ktorou sa mi skvele spolupracovalo. Merateľne sa ale projekt nedá vyhodnotiť, nakoľko šlo o kampaň k vydaniu knihy. Tá bola naplnená, a teda knižka uzrela svetlo sveta.

Ako to máte s vydávaním kníh? Podľa startlabu ste získali na všetky projekty stanovené financie, no  pokryli úplne všetky výdavky? Mali ste poprípade nejakých väčších sponzorov?

Áno, vďaka všetkým doterajším podporovateľom boli kampane úspešné. Tie ale nie sú finančne nastavené tak, aby pokryli všetky náklady. Teda aspoň u mňa nie (smiech). Mali by pomôcť autorovi, nie zabezpečiť to, aby bol finančne „za vodou“. Vydávanie kníh je pomerne finančne náročná záležitosť. Veľa ľudí si predstavuje len predajnú cenu, od ktorej sa odpočíta cena za tlač knihy. Z toho dostanú číslo, ktoré považujú za čistý zisk pre autora.

Neuvedomujú si ale čas, ktorý je zahrnutý do zisťovania údajov, ktoré používam v knihe, samotné písanie knihy, grafika, ilustrátora, korektora, človeka, ktorý pripraví a upraví web, logistiku, skladovanie, marketing, zdaňovanie a v neposlednom rade nutnosť odložiť časť zo zisku aj na ďalšiu tvorbu. V konečnom dôsledku to teda nie je také ružové ako sa zdá.  Sponzori mi skôr ponúknu lepšiu cenu za produkty ku knižke, ako by mal zákazník, keby tieto produkty kupoval priamo od nich.

„V niektorých triedach mali súťaž, komu skôr vyrastú rastliny alebo sa mi chválili, že separujú.”

Vydali ste už štyri knihy. Dokázali by ste sa momentálne ako autor a vydavateľ vlastných kníh s knihami uživiť? Alebo musíte chodiť stále popri tom do práce?

Ešte stále musím chodiť do práce. Možno práve preto, že tam chodím, sa tomu nemôžem venovať naplno. Zatiaľ to teda pre mňa ostáva ako hobby. Všetko je to z môjho pohľadu o marketingu, ktorý musím a chcem tento rok posilniť. Zjednotiť knihy pod jeden web a spraviť si šnúru besied po Slovensku.

Matej, plánujete nejaký nový knižný projekt do budúcna? Budete pokračovať v sympatických príbehoch o triedení odpadu alebo sa vyberiete iným smerom?

Mám ešte v pláne jednu knižku s rozvíjaním motoriky rúk, kde sa budú opäť používať ceruzky a kreativita. Baví ma, keď viem prepojiť príbeh s nejakou aktivitou. V prvej bolo kreslenie, v druhej a tretej knihe zase sadenie rastlín a náhrada plastovej slamky bambusovou s cieľom eliminovať plasty. V poslednej knihe o ginku je spomínaný aj bio odpad a s tým spojené kompostovanie, ktoré chcem tiež ukazovať na školách aj s dážďovkami.

Ste spoluzakladateľom združenia Zelená hliadka Trenčín. Bližšie sa zaujímate o ekológiu. Aký je váš názor na momentálnu situáciu na Slovensku, ako podľa vás Slováci pristupujú k ekologickým témam?

Do roku 2018 sme sa angažovali hlavne v čistení prírody v našom okolí. To malo ale krátkodobý účinok. Ľudia niekedy ani nepostrehli, že sme niečo upratali a navyše zopár arogantných jedincov znova vyhodilo odpad na miesta, kde sme nedávno boli. Preto sme z tohto nekonečného kolobehu trochu upustili a začali sa venovať kreatívnejším projektom v meste Trenčín. Minulý rok to bolo agility centrum pre psy. Tento rok by sme chceli spraviť komunitnú záhradu.

Slováci pristupujú k ekologickým témam čoraz priaznivejšie. To vidno aj na stále pribúdajúcich ekologických bezobalových obchodoch, ktoré majú špecifické produkty. Verím, že to bude ďalšími generáciami len a len napredovať.

Hovorí sa, že človek má začať od seba. Ako vy konkrétne prispievate k lepšiemu ekologickejšiemu životu? Poprípade skúste poradiť pár tipov, ako by mohli študenti na vysokej škole žiť ekologickejšie.

V reštauráciách, baroch, obchodoch vždy prízvukujem, že nechcem žiadne plasty navyše, žiadne obaly, kúsok pizze do servítky, nie aj s táckou, ktorú mám len pár sekúnd. Sám nosím so sebou vždy či už vrecko na pečivo alebo zeleninu, alebo vlastnú fľašu. Prípadne si prejsť šatník a nosiť všetko, čo tam je. Veľa ľudí má kúsky, ktoré nikdy nemali na sebe. Alebo ich majú veľa a vyhadzujú ich.

Ja som si napríklad uvedomil, že už mám oblečenia až-až. Skutočne plný šatník. Tak som si povedal, že to budem lepšie kombinovať a skúsim si celý rok nič nekúpiť. Zatiaľ som si od júna 2018 kúpil z oblečenia len šnúrky do topánok, jedny ponožky a šatku do saka. A aj tú šatku som skôr chcel ako potreboval (smiech).

„Ideálne je začať od seba. Nerobiť veci dokonale, ale lepšie, ako sme ich robili včera.”

Z celého sveta počúvame čoraz viac o environmentálnych problémoch. Extrémne suchá, požiare, stále rýchlejšie vymieranie živočíšnych druhov, ale aj hromadenie plastového odpadu či problémy v odevnom priemysle. Ako by mal na to človek reagovať, keď mnohí argumentujú, že sa to deje na opačnom konci planéty? Ako môže pomôcť jednotlivec?

Ideálne by bolo pozrieť sa do tých krajín a vidieť podmienky ľudí, ktorí vyrábajú tieto lacné veci, ktorí žijú v týchto prírodou a človekom zničených krajinách. Možno by sa v ľuďoch trochu pohlo svedomie a uvedomili si, že sme stále všetci na tej istej planéte. Že je len jedna. Pre všetkých. Už aj na Slovensku sa zvyšujú teplotné rekordy. A to, že na opačnej strane planéty horí Austrália, neznamená, že aj u nás niekedy nebudú požiare, ktoré nebudeme vedieť dostať pod kontrolu.

Treba brať tieto veci a úkazy ako varovanie. Ideálne je začať od seba. Nerobiť veci dokonale, ale lepšie, ako sme ich robili včera. Ja si tiež kúpim niekedy na pitie vodu v plastovej fľaši. Keď som smädný a nedá sa inak, tak si ju vezmem. A už si ma niektorí kolegovia za to doberali a robili si žartíky, že čo som to za ekológa. Ale rozdiel je práve v tom, že ja si kúpim 7-10 fliaš za rok a oni za dva týždne. A práve to je tá pomoc prírode. Uskromnenie sa.

V spomínanom druhom vydaní detskej knižky Nezábudka a Divozel sa čitatelia môžu stretnúť s viacerými mladými eko aktivistami, ako napríklad Greta Thunberg, Nadia Sparkes, Samir Lakhani. Stotožňujete sa s ich názormi? Prečo ste vybrali práve tieto osobnosti?

V samotnom príbehu sú spomenutí len zopár vetami. Až na konci knihy sú ich profily, kde sú informácie o tom, čomu sa venujú. Tieto deti som si zvolil preto, lebo som si v minulosti o nich čítal články a inšpirovali ma. Niektorí začali, keď mali dvanásť rokov. Ja som v dvanástich šiel na ihrisko a hral sa. Keď si predstavím, že takéto dieťa zmobilizuje okolie a začne čistiť pláže, príde mi to úchvatné.

Najviac kontraproduktívna a emócie burcujúca je v knihe Greta Thunberg. Konšpirácií je iste mnoho. Sám neviem, či je len nástrojom na prezentovanie myšlienok a záujmov niekoho iného, alebo nie. Čo ale viem, je to, že vystúpiť na konferencii ako dieťa a povedať svetu, aby sa začal viac zaoberať ochranou prírody a prírodných zdrojov, je obdivuhodné. Aj vyvolanie rozruchu bez merateľných výsledkov môže pomôcť zmeniť veci. Vystúpiť z radu a neostať len ticho nadávať za klávesnicou. A to práve ona spravila.

Nová ekologická náhrada za plastové sáčky

Poľská firma MakeGrowLab prišla s revolučnými ekologickými obalmi. Sú vyrobené výlučne z rastlinného odpadu a tým pádom sú stopercentne rozložiteľné v prírode. Výroba obalov, ktoré dostali názov „SCOBY”, prebieha procesom fermentácie. Na to, že ide o materiál vyrobený len z rastlinného odpadu, je pevný, vode odolný a neprievzdušný. Trvanlivosť obalov samozrejme zavisí od toho, čo sa v nich uskladňuje, ale ako náhrada za plastové sáčky, má tento nápad veľkú perspektívu do budúcnosti.

https://www.instagram.com/p/BumU6dZhQCz/

Oblečenie z kokosu

Áno, počujete dobre. V Austrálií totiž vynašli metódu, ako z kokosového odpadu vyrobiť vkusné módne doplnky. Spoločnosť Nanollose, pomocou baktérií rozkladá kokosový odpad v tekutom náleve na celulózu. Tá sa ďalšími výrobnými procesmi mení na vlákno, z ktorého sa vyrábajú už finálne výrobky. Na rozdiel od niekoľkých mesiacov celkovej výroby v bavlnárskom priemysle, výrobný proces výrobkov Nanollose netrvá dlhšie ako pár týždňov. Okrem krátkej doby spracovania si austrálska firma zakladá hlavne na ekologickom prístupe k prírode.  V porovnaní s odevným priemyslom na výrobu viskózových vlákien, pri ktorom sa vyrúbu ročne desiatky miliónov ton dreva, Nanollose nezotne ani jeden.

Ako premeniť plastovú fľašku na vodu

Presne to dokázali dve študentky z Wharton School at the University of Pennsylvania. Jeanny Yao a Miranda Wang dokážu pomocou geneticky modifikovaných baktérií premeniť plastové polyméry na organické zložky ako voda a oxid uhličitý. Technológia Biocellection v prvom kroku rozkladá plasty a v druhom ich mení na iné chemické zlúčeniny, ktoré by sa dali znovu použiť. Študentky by radi tieto nové základné chemické prvky využili v textilnom priemysle.

Wi-fi signál, ako zdroj elektrickej energie

Vedci z Massachusetts Institute of Technology vynašli anténu, ktorá zachytáva striedavé elektronické vlny zo vzduchu a mení ich na jednosmerný prúd. Rectenna, ako vedci nazvali toto zariadenie, využíva dvojrozmerný polovodičový materiál MoS2 (molybdén dysulfid), ktorý je hrubý len niekoľko atómov. Ako uvádza Techspot, Prototyp zatiaľ vyprodukoval približne 40 mikrowattov energie pri pôsobení klasického wi-fi signálu, ktorý má asi 150 mikrowattov. Nenabije to síce náš mobil, ale na rozsvietenie LED žiarovky alebo nabíjanie inteligentného náramku to postačí. Odborníci z MIT však stále pracujú na efektivite zariadenia, a časom si možno budeme môcť pomocou wi-fi poháňať celú domácnosť.

Umelý orgán, ktorý pomôže pri liečbe rakoviny

Za zdrojom tohoto veľkého pokroku v medicíne nemusíme chodiť ďaleko. Podarilo sa to totiž českým vedcom z Technickej univerzite v Liberci. V spolupráci s centrom pre výskum rakoviny v USA vyvinuli umelý orgán týmus, ktorý môže vrátiť imunitu ľuďom s AIDS alebo leukémiou. Jakub Erben pod vedením Jiřího Chvojky, vedúceho katedry netkaných textílií a nanovláknitých materiálov, vyvinuli unikátny kompozit z mikrovlákien. Svojou štruktúrou zodpovedá prírodnej medzibunkovej hmote. Tieto tkanivové nosiče, ktoré pomenovali Scaffoldy, posielajú newyorskému pracovisku.  Na scaffoldoch potom americkí vedci pestujú kmeňové bunky do podoby zjednodušeného ľudského týmusu. Erben za tento nápad získal aj prestížne medzinárodné ocenenie Théophila Legranda, pre mladé vedecké talenty v oblasti textilu.

Vakcína proti alergii na mačky

Aj vy milujete mačiatka, ale nemôžete sa k nim kvôli alergií ani priblížiť? Nezúfajte, tým odborníkov v spolupráci so spoločnosťou Hypo Pet pracujú na vakcíne, s ktorou sa skončia otravné alergické reakcie. Táto vakcína je určená priamo pre mačky a potláča jednu z piatich alergénnych látok, ktoré produkujú. Proteín, nazývaný Fel d 1, je podľa štúdie publikovanej v The Journal of Allergy and Clinical Immunology, najčastejšou príčinou vzniku alergických reakcií u ľudí. A čo je najdôležitejšie, na zvieratách nezanecháva žiadne nežiadúce účinky. Možno budeme v krátkej budúcnosti môcť pohladkať svojho štvornohého miláčika bez nepríjemného kýchania a smrkania.

Koniec zubným plombám

Síce je zubná sklovina najtvrdším materiálom v našom tele, nie je však schopná regenerovať sa. Zubári sa nám ju snažia nahrádzať rôznymi výplňami z iných materiálov, ktoré sa časom aj tak uvoľnia a zničia. Tým okolo doktora Zhaoming Liua z Univerzity Zhejiang v Číne prišiel s nápadom „vypestovať” zubnú sklovinu. Metóda pozostáva z produkovania drobných vrstiev z fosforečnanu vápenatého, ktorý je aj hlavnou zložkou prirodzenej zubnej skloviny. Ako uvádza štúdia na ScienceAdvances, kombináciou látok ako trietylamín či kryštalický hydroxyapatit vzniká vrstva, ktorá sa v priebehu času transformuje a stáva sa kryštalickou. Tým dokáže rozširovať svoju štruktúru. Vedci tento materiál aplikovali na poškodené ľudské zuby kyselinou. V priebehu 48 hodín vznikla vrstva v hrúbke približne 2,7 mikrometra, so štruktúrou skutočnej skloviny. V porovnaní s potrebnou hrubkou 0,5 až 2 milimetre je to stále málo, ale za pár rokov výskumu sa nám bude možno zubná sklovina obnovovať aj sama.

Nový minerál

V roku 1951 dopadol neďaleko Austrálskeho mestečka Wedderburn meteorit. Dlhé desiatky rokov ho vedci skúmali a odhaľovali jeho tajomstvá. Ale len nedávno vedci potvrdili, že okrem železa, zlata a minerálov ako amacit, schreibersit, taenit a troilit, sa v asteroide nachádza aj vzácna zmes železa a karbidu. Ako sa uvádza v sciencealert, bol tento minerál pomenovaný podľa experta na meteority Edwarda Sotta, edskotit. Túto zlúčeninu sme doposiaľ vedeli získať len ako vedľajší produkt v hutníckom priemysle. Tento objav však potvrdzuje, že sa edskotit nachádza v prírode prirodzene. Od tohto roku má preto čestné miesto v zozname prírodných minerálov.

Krídlo meniace svoj tvar

Predstavte si, že letíte na dovolenku a pri pohľade cez okienko na krídlo lietadla uvidíte ako sa automaticky prispôsobuje kvôli lepším aerodynamickým podmienkam. Inžinieri a odborníci z MIT a NASA vytvorili systém, ktorý namiesto pohyblivých krídelok regulujúcich stúpanie a klesanie, umožní automaticky deformovať celé krídlo. Podľa MIT News, je štruktúra tvorená z tisícok rôzne tuhých a pružných polymérových častí.  Veľkosťou nepresahujú zápalku a vo viacerých vrstvách sú kombinované s pružným aerogélom. Takto upravené krídlo je oveľa ľahšie ako bežné krídla a svojou deformáciou sa dokáže prispôsobiť každej fáze letu.

Prvá snímka čiernej diery

Dlhé roky astronómovia a experti z vesmírnych programov prichádzali s teóriami a simuláciami čiernych dier. Dnes však máme k dispozícií historicky prvú  snímku čiernej diery, teda presnejšie povedané jej tieň. Postarali sa o to vedci z projektu EHT (Event Horizon Telescop). Ide o virtuálny teleskop, ktorý tvorí sieť deviatich rádioteleskopov na rôznych kontinentoch po celej Zemi, ktoré pozorujú vesmír. Spomínaná čierna diera by sa mala nachádzať v 55 miliónov svetelných rokov vzdialenej galaxií M87,  v súhvezdí Panny. Jej hmotnosť by mala byť o 6,5 miliárdkrát väčšia ako slnko.