V rozhovore:

• vysvetľuje, ako radikalizácia vzniká, 
• aké sú jej príčiny,
• akú úlohu zohráva rodina, škola či sociálne siete,
• ponúka príbehy z praxe a rady, ako mladým pomôcť ešte skôr, než sa nechajú strhnúť nebezpečnými ideológiami.

Čo vás priviedlo k práci s rizikovou mládežou? Máte osobnú skúsenosť s týmito problémami?

Áno, mám. Keď som bola tínedžerka, Slovensko zažívalo rozmach krajnej pravice a neonacizmu. Na jednej strane stáli neonacisti, na druhej punkáči, medzi ktorých som patrila aj ja. Zažila som násilné strety, bitky a mnoho konfliktov. Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, čím mladí ľudia prechádzajú. Aj preto vidím zmysel v práci s nimi.

Pracujete v organizácii Mládež ulice. Čomu sa venujete?

Organizácia má viacero programov. Jeden sa zameriava na prevenciu rizikového správania, ako je experimentovanie s drogami alebo online nástrahy. Ďalší podporuje rodiny mladých ľudí, aby lepšie zvládali situácie. Od roku 2015 máme aj program, ktorý pracuje s mladými ohrozenými radikalizáciou a násilným extrémizmom. Snažíme sa pochopiť ich správanie a motivácie.

Spomeniete si na konkrétny prípad z vašej praxe?

Raz nás zavolali do školy na juhovýchode Slovenska, kde mali učiteľky obavy z chlapčenskej triedy. Títo chalani už mali problémy s políciou, používali nože a prejavovali sa násilne. Keď sme tam prišli ako tri ženy z Bratislavy, označili nás za „slniečkárky“ a odmietali nás. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopili, že ich nechceme presviedčať ani kritizovať. Chceli sme ich počúvať a zistiť, čo je za ich správaním. Nakoniec sa ukázalo, že sú to bežní tínedžeri s rodinnými a vzťahovými problémami. Radikalizácia bola len vonkajším prejavom ich tráum.

Aké ďalšie faktory prispievajú k radikalizácii?

Je to komplexné a vždy individuálne. Môže ísť o rodinné prostredie, traumu, vplyv rovesníkov alebo online prostredia. Sociálne siete často hrajú kľúčovú úlohu – mladí sa dostávajú do názorových bublín, kde ich názory podporujú a posilňujú. Tieto platformy im navyše ponúkajú jednoduché odpovede na zložité problémy.

Ako vplývajú sociálne siete na radikalizáciu?

Radikalizácia sa z veľkej časti presunula do online priestoru. Tam je pre šíriteľov ideológií bezpečnejšie propagovať svoje názory. Algoritmy sociálnych sietí podporujú polarizáciu tým, že ponúkajú stále extrémnejší obsah. Mladí sa tak môžu ocitnúť v bublinách, kde dominujú nenávistné naratívy.

Ako môžu rodičia a učitelia rozpoznať riziko radikalizácie?

Ideálne je mať s mladým človekom vzťah, aby sme poznali jeho názory a správanie. Varovnými znakmi môžu byť nenávistné prejavy, záujem o extrémistický obsah alebo izolácia od rovesníkov. Nie vždy však zmeny v správaní znamenajú radikalizáciu – môžu signalizovať aj iné problémy, napríklad duševné ťažkosti.

Ako môžeme ako spoločnosť pomôcť?

Vzdelávaním a podporou kritického myslenia. Školy by mali učiť mladých overovať si fakty a spracovávať emócie. Dôležité je vytvárať bezpečné priestory na diskusiu, aby mladí cítili, že ich názory niekto rešpektuje, aj keď s nimi nesúhlasí. Prevencia je vždy jednoduchšia ako riešenie následkov.

Ako v tomto kontexte vnímate fenomén Andrewa Tatea?

Andrew Tate je príklad toho, ako online priestor môže prispievať k radikalizácii. Mladí muži, ktorí sledujú jeho obsah, často…

Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify:

Rozprávali sme sa:

• o tom, prečo ľudia idú do kamarátstva s výhodami,
• prečo sa väčšinou jeden zaľúbi,
• o tom, ako nikdy neskúšať nič so svojím ex,
• o pravom gentlemanovi,
• o určení si hraníc pri kamarátstve s výhodami.

Rozprávali sme sa aj o:

• tom, ako si on pamätá na svoje štátnice,
• najväčších nedostatkov pri odpovediach študentov,
• úsmevných situáciách, s ktorými sa počas skúšky stretol,
• tom, ako sa čo najlepšie pripraviť,
• možnom zavedení bezpečnostných opatrení aj pri štátniciach.

Tvoja kariérna cesta začala v roku 2015, kedy si začal trénovať s kamarátom Bekimom, známym moderátorom a komikom. Stážoval si chvíľu v USA a napokon si otvoril vlastné rehabilitačné centrum špecializované na poranenia chrbtice – Rewalk. Čo aktuálne tvorí základ tvojej práce? 

Počas štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave som začal uvažovať o tom, čo by som chcel robiť. Na Slovensku boli v oblasti s mojím zameraním veľmi obmedzené možnosti. Musel som vycestovať do USA, aby som našiel jasný smer. V Amerike som začal mať reálny prehľad o tom, ako pokračovať.

Teraz sa v prvom rade snažím pomáhať ľuďom s hendikepom nájsť cestu späť k bežnému životu. Hlavným cieľom je pomôcť im stať sa čo najviac sebestačnými. Spolu so mnou to robí aj Bekim. Ja sa zameriavam skôr na samotné fyzické aktivity a cvičenie, Bekim pokrýva na 110 % mentálnu stránku klientov. Snažíme sa ich vrátiť naspäť do normálneho života a minimalizovať dopady ich postihnutia. 

V čom bol v USA prístup k pomoci pre hendikepovaných iný ako na Slovensku?

Skúsenosti v Amerike boli úplne odlišné od toho, čo som poznal doma. Bolo to pre mňa doslova šokujúce, najmä z hľadiska mentálneho prístupu. Bekim to výstižne opísal – keby sa mu úraz stal v Amerike, nebol by ničím zaujímavý. 

Ohromili ma aj bezbariérové možnosti, aké mali vozičkári v Amerike. Prvýkrát v živote som videl vozíčkara samého na káve. Samozrejme, rozdiel som cítil aj v samotnej rehabilitácii. Nebolo to len o nemocničných izbách s bielymi stenami, ale o reálnom fitnes centre s komunitou ľudí, ktorá sa navzájom podporovala. 

Pamätám si svoj pobyt v San Diegu, kde som videl rehabilitovať motocrossových jazdcov a bikerov. Boli to skutoční nadšenci. Depresiu z hendikepu tam podľa mňa ani nepoznajú. A presne toto sme chceli priniesť aj domov. Pre oboch je to výzva, ale chceme šíriť pozitívny prístup a pohľad aj na ťažké životné situácie. Nie je to koniec sveta, život ide ďalej. 

Podarilo sa vám to? Vytvorili ste s Bekimom presne takú komunitu a vo vašom rehabilitačnom centre? 

Áno, síce to nebol to náš primárny zámer, ale začalo to prirodzene. Keď sme cvičili s Bekimom, ľudia nás začali sledovať, a tak sme postupne zistili vážnosť toho, čo robíme. Preto sa snažíme tvoriť pre nich niečo zmysluplné.

Sme otvorení každému, kto chce prísť do našej komunity, aj keď neplánuje cvičiť. Chceme, aby sa stretli s ľuďmi, ktorí majú podobné skúsenosti. Nemajú rovnaké problémy, pretože každý je jedinečný, ale majú spoločné vlastnosti, ktoré im umožňujú pochopiť sa navzájom. Každý má u nás otvorené dvere.

Ako sa do Rewalku dostanú noví klienti? 

Naša komunikácia prebieha prostredníctvom telefónu a sociálnych sietí. Kvôli veľkému záujmu, nemáme vlastnú webovú stránku. Veľa vozíčkarov k nám cestuje aj z Česka, z čoho sa veľmi tešíme. Kontakty si klienti veľmi rýchlo zdieľajú medzi sebou. Stačí zavolať, dohodnúť si termín a ide sa na to. Nasleduje prvá dvojhodinová anamnéza, počas ktorej klienta otestujeme. Spojíme hlavy dokopy a nastavíme si program s prvými cieľmi.

Obyčajný cvik je pre ľudí s hendikepom ako maratón.

Čo je náplňou tvojej práce?

Vykonávam manuálnu terapiu s vozíčkarmi, rôzne cvičenia. Riešim aj spolupráce a podobné veci. Ale nie som v tom sám. V Rewalku máme super tím, napríklad aj recepčného, ktorý je tiež na vozíku. Aj takýmto spôsobom sa snažíme implementovať ľudí späť do normálneho života. Dávame im pracovné možnosti, z čoho sa zväčša veľmi tešia. Celkovo u nás vládne dobrá atmosféra a zábava. Keď k nám zavíta niekto na návštevu, dych mu vyrazí aj náš čierny humor.

Nemáte problém s kapacitou či nedostatkom terapeutov? 

Vždy sa snažíme zabezpečiť, aby klient na terapiu nečakal príliš dlho. Snažíme sa poskytnúť služby tak, aby človek cítil, že sme sa na neho nevykašľali. Myslíme na každého, aby si s nami mohol odcvičiť, akonáhle to bude možné. Niekedy máme málo terapeutov na to, aby sme vedeli všetko pokryť. Je to problém, ktorý chcem vyriešiť v dohľadnej dobe a vyškoliť nových terapeutov. 

Nepremýšľali ste nad rozšírením pobočiek po Slovensku? 

Áno, zvažovali sme to a v minulosti sme to aj skúsili. Hlavným problémom bolo, že ľudia prichádzali ku konkrétnym terapeutom, ktorých poznali. Náš prístup či nálada sú jedinečné a ťažko ich presunúť do iného prostredia. Rovnako máme dlhoročné puto medzi terapeutmi. Poznáme sa 15 rokov, vyštudovali sme spolu vysokú školu a je to z nás cítiť.

Nie je to len o nápade, ale aj o tom, ako ho prenesiete. Je to niečo, čo sa nedá jednoducho zreplikovať do iného centra s novými ľuďmi. Ak by sme boli s Bekimom a ostatnými kolegami v Prahe, naši klienti by prišli za nami do Prahy. V Rewalku sme veľká rodina. 

Aj napriek kope zábavy vo vašom centre či na Instagrame, prídu aj na vás ťažké chvíle?

Určite, problémy existujú, inak by sme neboli ľudia, ale nedávam ich najavo. Čo sa týka môjho mentálneho rozvoja, veľmi mi práca s vozíčkarmi pomohla. Uvedomujem si, že nemám v živote také ťažkosti, akými si prechádzajú oni. Posúva ma vpred, keď pracujem s ľuďmi, ktorí majú skutočné problémy. Snažím sa im pomôcť po fyzickej aj psychickej stránke, čo pomáha aj mne.

Predstavte si situáciu. Chlapec, ktorý mal normálny život, zrazu stratil schopnosť chodiť, šoférovať a iné veci, nad ktorými sa bežne nezamýšľame. Je to vážny psychologický zlom. Preto je pre mňa kľúčové pomôcť im zvládnuť to a zorientovať sa v novom živote. Mojím cieľom je, aby ľudia pochopili, že nemajú vo svojom živote nezvládnuteľné problémy. Je úžasné sledovať, ako sa ľudia dokážu mentálne posunúť a dosahovať úspechy, ktoré ich posilňujú. 

Existuje nejaký konkrétny moment z tvojej kariéry, na ktorý si špeciálne hrdý?

Som hrdý na každého jedného vozíčkara, ktorý k nám príde. Bekim je už viac-menej sebestačný. Zvyknem žartovať, že on už nie je ani vozičkár. Jemu stačí vybrať vozík z auta a funguje sám. Väčšinou k nám príde človek, ktorý nevie ani len sedieť. Predtým by som si vôbec nepripúšťal malé radosti ako schopnosť vozičkára obyčajného sedenia či vstávania z postele. Teraz sa extrémne teším spolu s nimi. 

Častokrát v partnerskom vzťahu majú najmä muži problém s tým, že ich partnerka prekladá z miesta na miesto. Považujú to za blbé či trápne. Po polroku dostane chalan zrazu silu, naučí sa niečo sám, zlepšuje sa a vie sa presadiť. To je takisto veľký progres. Veľmi ma to teší, lebo sme mu pomohli posunúť sa aj v inom ako zdravotnom smere.

Cvičenie by malo byť dennodennou súčasťou života každého z nás.

Takže za úspechy považuješ každý jeden maličký krok.

Áno, konkrétne by som to nechcel menovať, pretože sú to progresy všetkých mojich klientov. Patrí medzi ne, samozrejme, aj pomoc môjmu kamarátovi Bekimovi. Za najväčší úspech však považujem, že sme spoločne aj s kolegami dokázali vytvoriť miesto ako Rewalk. 

Podľa dostupných informácií začínate tréningy vo vašom crossfite už o 5:30 ráno. Je to tak aj v rehabilitačnom centre?

Tam začíname od ôsmej. Denne máme na jedného terapeuta štyroch klientov, vždy po dvoch hodinách. Keďže sme spolu s kolegami traja, vychádza to na dvanásť klientov. Ja som tam každý deň, preto je pre mňa náročné vyhradiť si čas na obyčajné činnosti ako výmena pneumatík na aute či návšteva banky. 

Niektorí vozíčkari sú šialenci, ktorí začínajú o šiestej. Dokonca sme raz s Bekimom trénovali o pol piatej ráno. Najprv to bolo myslené v rámci žartu, keďže sme v ten deň mali odlietať do zahraničia. Keď som sa ráno zobudil na budík, tak som si povedal, že tam musím ísť, lebo čo ak tam naozaj Bekim príde.

A ako to nakoniec dopadlo?

Večer predtým sme sa rozišli, že sa vidíme zajtra ráno o pol piatej. Celý čas som dúfal, že to nemyslí vážne. On takisto prišiel na miesto s tým, že cvičiť nebudeme a bol to vtip. Keď sme si ale privstali, povedal som, že tak to aj odcvičíme.

Nemáte plošinu pre vožičkárov? Volám „žandáre“.

Odhliadnuc od Rewalku a vašich tréningov, čo robiť v prípade, že sa človek ocitne na vozíku? Existuje pre neho nejaký návod, napríklad od lekára, ako pokračovať ďalej s pohybom?

Cvičenie by malo byť každodennou súčasťou života každého z nás bez ohľadu na zdravotný stav. Nejde o to, že som vozíčkar, ale o všeobecnú potrebu pohybu a stimulovania zdravia. Tréningy v našom centre prispôsobujeme individuálne na základe diagnózy a aktuálneho stavu klientov. Niektorí cvičia trikrát do týždňa po celý rok, iní menej. Všeobecne odporúčam cvičiť ideálne minimálne dva až trikrát týždenne celý rok.

V prípade človeka s hendikepom je dôležité učiť aj rodinných príslušníkov. Ako správne cvičiť a manipulovať s rôznymi cvičebnými pomôckami. Je to možné aj bez drahých nástrojov. Stačia zdravé ruky a rozum. Podporujeme myšlienku, že cvičenie by malo byť prístupné pre všetkých bez ohľadu na finančné možnosti. Nielen u nás v centre, ale aj doma. 

V tomto duchu sa snažíme poskytovať naším klientom potrebnú podporu a edukáciu. Ak cvičia pravidelne doma podľa našich pokynov, vidíme výrazný pokrok v ich kondícii.

Mali ste niekedy konzultácie s lekármi, ktorí ako prví informujú ľudí o ich zdravotnom stave po zranení?

S Bekimom sme diskutovali s jedným primárom v Bratislave. Rozprávali sme sa o možnosti prednášok či už v nemocnici pre personál, ale aj pre ľudí s hendikepom. Ide o prístup samotného lekára, mnohí hneď povedia, že sa človek nepostaví už na nohy a bodka. Niektorí však odporúčajú centrá, ako je to naše a sú citlivejší. Nie je to však chyba, je to ich práca. Ani ja by som nedokázal robiť ich povolanie.

Máte aj špeciálne terapie, kde sa stretávate viacerí?

Nemáme špeciálne terapie, skôr sa stretneme viacerí na chodbe či na recepcii, keď sa ľudia striedajú. Veľakrát zastavia Bekima, pretože on im vie najlepšie povedať, čo a ako prežíval. Ja a moji kolegovia im nevieme povedať presné rady do života, keďže sme to nikdy nezažili na vlastnej koži.

Napríklad, ide na teba potreba, akákoľvek, prirodzená a nevieš, čo a ako. To sú veci, ktoré pochopí Bekim a poradí im, čo majú vyskúšať.

To sú naozaj veci, nad ktorými sa zdravý človek ani nezamyslí. Napríklad, zdraví ľudia zvyčajne cvičia, aby mali svaly, alebo aby sa dobre cítili. Ale pre hendikepovaných ľudí znamená pohyb umožniť im to najbežnejšie. Je to tak?

Áno, oni nepotrebujú cvičiť biceps, triceps. Zdravým ľuďom sa nezdá, že naši klienti cvičia náročne, no tými cvikmi stimulujú nervovú sústavu, čo je pre nich omnoho náročnejšie. Veľakrát je pre nich obyčajný cvik niečo ako maratón. Postupne si ale telo navykne, ide to ľahšie a ľahšie, je to droga.

Spomínal si, že keď sa ti vyskytne nejaký problém v živote, tak to nepovažuješ za niečo vážne v porovnaní s hendikepovanými. Ovplyvnila ťa práca s nimi ešte v niečom?

Brutálne, mám chorobu z povolania. Prídem na dovolenku a sledujem, či to tam je bezbariérové. Nemáte plošinu? Volám „žandáre“ (smiech). Zasklieval som doma terasu a robotníkom som vysvetľoval, že musia znížiť prah, pretože mám kamošov na vozíku.

Prídem niekam a rozmýšľam ako vozíčkar. Ako sa dostanem na toaletu a podobné veci. Napríklad, keď Bekim potrebuje ísť na malú, tak sa automaticky chytí za podbruško. No a ja som sa minule pristihol pritom tiež. Šialené.

Ako je na tom podľa teba Slovensko s bezbariérovým prístupom?

Budete možno prekvapení, ale celá Európa je na tom zle. Slovensko tiež, Česko o nič lepšie. Rakúsko je fajn, tam sme raz boli v karavanovom kempe a mali tam všetko. Bol to vozičkársky raj. V rámci Európy sa nemôžete spoliehať na bezbariérový prístup. Iná liga je Amerika a Austrália. Tam vozičkári nesmú byť obmedzení.

Michal, vďaka tebe sa mnoho hendikepovaných ľudí posunulo v živote ďalej. Je niečo, čo teba vždy posunie?

Pri práci s hendikepovanými som sa naučil nebrať veci vážne. Naozaj je to zbytočné.

Mgr. Michal Hančík

Michal je uznávaným terapeutom, trénerom a expertom v oblasti rehabilitácie na Slovensku. Po absolvovaní štúdia kondičného trénerstva na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave sa stal terapeutom v oblasti aktívnej rehabilitácie po úraze miechy. Jeho prístup a odbornosť ho spolu s kamarátom Bekimom priviedli k založeniu rehabilitačného centra špecializovaného na poranenia chrbtice – Rewalk. Svojimi dlhoročnými skúsenosťami sa snaží postaviť na nohy ľudí s paralýzou či stratou svalových funkcií. Okrem toho je spolumajiteľom CrossFit Pezinok, kde spolu so svojím obchodným partnerom, známym moderátorom a komikom Bekimom, poskytuje komplexné rehabilitačné služby.

Pán Mikušovič, vy ste študovali politológiu a žurnalistiku, prečo nakoniec práca novinára?

Najprv som študoval politológiu aj žurnalistiku, neskôr už len politológiu. Po škole som pracoval päť rokov v reklamnej sfére, robil som reklamné kampane a copywriting pre jedného mobilného operátora. Boli to hrozné kampane, pociťoval som frustráciu z práce. Narazil som na ponuku, že hľadajú ľudí do Denníka N. Prihlásil som sa a vzali ma. Nie je za tým cieľavedomý príbeh. Bola to náhoda a ja som už 10 rokov novinárom.

Aké to bolo stať sa žurnalistom?

Vždy ma bavila politika, bol som aj súčasťou fakultného časopisu a mal som pár skúseností. Na začiatku bolo pre mňa ťažké vymýšľať témy a pochopiť, čo ľudí baví a čo nie. Novinárčina ale nie je jadrová fyzika, takže každý, kto číta noviny, sa vie tomu prisposobiť. Teraz to mám oveľa viac mechanizované a už nepremýšľam nad tým, s čím prídem ráno na poradu. Je to práca ako každá iná.

Nachádzam si klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda.

Pán Ghannam, vy ste mali zaujímavú cestu. Najprv ste boli hypeman reperovi Pil C. Potom ste robili rozhovory pre Refresher a teraz ste redaktor, ktorý sa venuje politickým a korupčným kauzám. Čo vás viedlo k tejto zmene?

Zjednodušene, vražda Jána Kuciaka ma k tomu viedla najviac, s takým druhom žurnalistiky som začal pár mesiacov po vražde. Počas štúdia som pracoval pre Refresher, neskôr pre jeden český projekt a potom som si podal žiadosť do TASR na pozíciu reportéra domáceho spravodajstva a zároveň na stáž do Markízy. Tam ma nevzali, so slovami, že sa musím viac vypísať. Preto som začal v agentúre TASR a po čase si ma predsa len ukradla Markíza, kde som doteraz.

Ako začínajúci novinár ste mapovali vraždu Jána a Martiny už dlhšie?

Zaujímal som sa o to hneď, keď sa to stalo. Som z novinárskej rodiny, moji rodičia sú vyštudovaní novinári a politika bola u nás doma vždy číslo jeden. Najskôr sme si mysleli, že za tým stojí talianská mafia. Ponoril som sa do toho a sledoval som to.

Musíte byť v neustálom obraze. Aké sú rozdiely medzi prácou pre Refresher a prácou v TV Markíza?

V Markíze robím reportáže a svoju prácu musím mať pevne v rukách. Napríklad, musím vedieť strihať video, keďže aj remeselná a umelecká stránka môjho výstupu je dôležitá. V Refresheri som sa pripravil na jedného respondenta, spravil som s ním rozhovor a hotovo. Video sa neautorizovalo, iba ak bol z neho aj textový prepis. Čiže to, čo som robil vtedy a čo robím teraz, sú dva odlišné žánre.

Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať.

Pán Mikušovič, vy ste robili istý čas aj ako dramaturg v relácii Michala Kovačiča Na telo. V čom je rozdiel pripravovať politické rozhovory pre tlač a pre televíziu?

Vo veľa veciach. V Na telo som najprv písal scénar. Je tam dôležitá obrazová zložka, vysiela sa naživo a človek musí byť neustále prítomný. V printe si môžete po dohode s respondentom otázky presunúť a tie najdôležitejšie, ktoré vám napadli, viete presunúť na začiatok. Naživo to nespravíte.

Nemáte pri vašej práci niekedy obavy písať o vplyvných ľuďoch? Boli prípady, keď novinári dostávali do schránky guľku alebo im robili tzv. pavúka.

Ghannam: Ja si teraz nachádzam klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda. Po vražde Jána a Martiny, paradoxne, nemám strach z toho, že by sa mi mohlo stať niečo také. Skôr sa obávam nejakého pomätenca v dave, ktorý spraví hlúposť, než politika. Zo skúsenosti viem, že viacero novinárov chodí pravidelne na výsluch a otázky, či sa obávajú o svoj život, majú ako hodiny klavíra. Nečudujem sa, vyhrážky nám chodia pravidelne.

Mikušovič: Píšem viac o politike, ale nerobím úplne investigatívnu žurnalistiku a priznám sa, že mne veľa vyhrážok nechodí. Možno je to aj preto, že televízni reportéri sú viac viditeľní ako my v redakcii. Mám skúsenosť, že najpríjemnejší ľudia sú práve najaktívnejší politici. Nemajú potrebu robiť nepríjemnosti. Naopak, ľudia s nižším postavením vedia napáchať väčšie haló. Napríklad mne znepríjemňovali život ľudia z akademického prostredia. Bývala dekanka tejto fakulty a rovnako pán Magala, ktorí využívali peniaze školy. Je dobré, že sa od nich univerzita odstrihla.

Obaja sa venujete politickým témam, ktoré sprevádzajú dosť často aj korupčné kauzy. Ako sa vyznať v ich náročnej spleti, navyše v čase, keď je v polícii vojna a politici hrajú spravodajské hry?

Ghannam: Treba tým žiť. Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať. V korupčnej kauze, ako je vojna v polícii, sa vyzná možno 10 novinárov na Slovensku. Neviem, či patrím medzi nich, lebo ide o veľmi náročnú kauzu.

Nesie sa so mnou povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu.

Príchod volieb naznačuje aj zvýšenú aktivitu politikov. Do parlamentu sa valí rekordné množstvo návrhov. Niektoré politické subjekty už organizujú výjazdy na stredné a východné Slovensko a objavujú sa aj bilbordy s novými fotografiami politikov. Ako sa mení vaša práca v čase predvolebnej kampane?

Mikušovič: Rozhodne sa píše viac o kampani, viac sa rieši politika. Bežne máme každé ráno poradu a každý vie, čo má robiť, kde má byť počas dňa. Môže sa stať, že o druhej popoludní vám niekto ten plán prekope, pretože sa niečo stalo. Treba byť vždy pripravený na to, že sa váš deň zmení.

Ako novinári trávite v parlamente nemálo hodín, obzvlášť, ak ide o mimoriadne schôdze. Aký je najdlhší čas, ktorý ste strávili v Národnej rade?

Ghannam: U mňa to nebolo veľa, asi len 14 hodín. Niekedy sa mimoriadne schôdze ťahajú až do noci. Na to má šťastie kolegyňa Kajtárová, ktorá poctivo obsedí celú schôdzu. Najmä pri dnešnom zložení parlamentu je to náročné a treba na to silný žalúdok.

Mikušovič: Ja mám pocit, že keď boli nočné zasadnutia, s kolegami sme si rozdelili zmeny. Nebol som nikde 24 hodín, iba na internete. Vďaka našim čitateľom a predplatiteľom máme možnosť byť redakciou, ktorá je na slovenské pomery celkom početná a vieme sa prestriedať a pomôcť si. Nebol to žiadny extrém, že by som nespal. Teda, s výnimkou volieb.

K tým sa ešte dostaneme. Predpokladám, že máte aj rôzne zákulisné informácie, ktoré sa nie vždy dostanú na verejnosť. Pán Mikušovič, ako vyhodnocujete, či zverejníte informáciu, ktorá by mohla zásadne otočiť volebný výsledok?

Mikušovič: Takých informácií zasa až tak veľa nie je. Sú údaje, ktoré volebný výsledok ovplyvnia. Napríklad, v roku 2010, tri dni pred voľbami dostali v Denníku SME nahrávku Roberta Fica, ktorý vravel o tom, že zohnal peniaze. Tri dni pred voľbami. Nahrávku zverejnili, pretože to bolo vo verejnom záujme. Iné by to bolo v prípade moratória. Platí, že informáciu je nutné overiť, treba nájsť respondentov. V Denníku N sme to mali pri Matovičovej diplomovke, ktorá bola plagiátom.

Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov.

Ghannam: Dôležité je myslieť aj na to, že nejde len o etickú stránku, teda, či to ovplyvní voľby alebo nie. Sme v konkurenčnom prostredí. Niekedy viete a niekedy neviete, či na tom paralelne pracujú aj iné redakcie. A fakt je ten, že chcete byť prvý.

Každý z nás má nejaké osobné politické preferencie. Výnimkou, predpokladám, nie je ani novinár. Ako nedať najavo svoju politickú orientáciu, no zároveň zostať v rovine kritického pohľadu?

Ghannam: Byť kritický rovnako ku všetkým. Snažiť sa robiť svoju prácu tak, aby nikto nevedel uhádnuť, koho pôjdete voliť.

Mikušovič: Nemôžeme písať klamstvá a musíme byť objektívni. Ak dáme priestor koalícii, musíme ho dať aj opozícii. A to rovnaký.

Poďme teraz k tým voľbám. Ako si spomínate na svoje prvé voľby v roli novinára?

Ghannam: Zažil som troje voľby, odkedy som novinárom. Prvými boli posledné eurovoľby, kde som bol na zastupení eurokomisie. Bolo to v pohode, ani to netrvalo dlho a asi o druhej ráno som bol doma. Prekvapivo vyhralo Progresívne Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že som Rudolfa Vaského videl jesť chlebíčky.

Mikušovič: U mňa boli prvými voľbami v pozícii novinára tie prezidentské v roku 2014. V Denníku N sme si ako vždy rozdelili kandidátov, ktorým sme sa venovali, sledovali sme kampane a podobne. Pridelili mi Pavla Hrušovského, ktorý mal na začiatku preferencie 17 %. Skončil s trojpercentným volebným výsledkom. Odvtedy sa so mnou nesie povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu. Milan Kňažko mal byť v primátorskej kampani prvý, skončil tretí. V posledných voľbách som mal PS/Spolu. Obe strany som skoro vyradil z parlamentu. Teším sa, kto bude ďalší.

Ako to vyzerá v redakcii počas volebného dňa?

Ghannam: Počas volebnej noci v televízii ide jeden živý vstup za druhým. U nás sa rozdelíme na tri skupiny a tí, ktorí sú v redakcii najdlhšie, si vyberajú volebné štáby. Ostatní ich dostanú pridelené. Nepopulárny je napríklad volebný štáb Smeru. Dôvodom je najmä to, že Smer medzi seba nepúšťa novinárov, ale necháva ich čakať vonku, hoci naposledy nás už pustili dnu a priniesli nám jedlo aj pitie. Predstavitelia strany sa zväčša izolujú a na tlačovú konferenciu prídu až vtedy, keď si myslia, že je vymaľované. Naposledy toto isté urobil aj Matúš Vallo.

V čase volieb sa na novinárov kladie veľa. Ako sa s týmto tlakom vyrovnávate?

Mikušovič: Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov. V každom zamestnaní je určitý tlak. Počas volebnej noci sa deje veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Je to veľmi živé a dynamické, je tam množstvo ľudí a je super to zažiť. Mám rád voľby a volebné noci. I keď trvajú do piatej rána a veľmi sa nevyspíte.

Ghannam: Mňa volebná noc tiež baví. Práca mi vtedy pripadá dokonca ľahšia. Je to preto, že robíme Televízne noviny, ktoré majú časový formát. Trvajú približne 55 minút, či sú alebo nie sú voľby. Je pre nás ľahšie, keď sa toho deje veľa. Máme čo robiť a nemusíme variť z vody.

Čakajú nás veľké, čiže dosť zásadné voľby nielen z hľadiska ich výsledku, ale aj z pohľadu ich vplyvu na spoločnosť a na nálady v nej. V minulosti nás politici strašili už hocičím, od príchodu migrantov, že nám ukradnú prácu, až po zánik tradičnej rodiny. Od posledných parlamentných volieb sa udialo naozaj mnoho, čo môžu politici použiť ako zbraň. V predvolebnej kampani počas prezidentských volieb v Česku sa ukázalo, že nosnou témou bola najmä vojna. Čo podľa vás bude rezonovať v našich parlamentných voľbách?

Mikušovič: To je vec, ktorú sa pýtam politikov. Vojna na Ukrajine bude určite bude jednou z tém a bude to mať naozaj prasaciu podobu. To som si istý. Robert Fico už teraz hovorí, že ich politickí konkurenti chcú poslať bojovať ľudí na Ukrajinu. Toto je niečo, čo ani v Česku nebolo. Ale tá skutočná téma kampane môže byť ešte iná, vždy sa to môže zvrtnúť. Slovensko má časť obyvateľov nahnevanú a druhú časť obyvateľov frustrovanú.

Ghannam: Minulou témou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v kinách premietali film Sviňa a všetci chceli spravodlivosť. Teraz je tu okrem vojny inflácia.

Myslíte si, že Slovensko príde po parlamentných voľbách o demokraciu?

Mikušovič: Voľby asi nedopadnú dobre, ale naše životy pôjdu ďalej. O demokraciu sa bude možno zápasiť, ale nebude stratená.

Ghannam: Život bežného človeka sa podľa mňa nezmení. Nezobudíme sa do diktatúry.

ICT & Security risk manažér, tak znie vaša oficiálna pozícia. Čo všetko si pod ňou môžeme predstaviť?

Veľmi málo ľudí jej rozumie, skôr tí, ktorí sa pohybujú priamo v informačnej bezpečnosti. Odvíja sa od manažmentu rizík, ktorý sa zameriava na informačné a komunikačné technológie. To je presne tá skratka ICT. My, klienti banku vnímame ako inštitúciu na úvery, karty, pôžičky. Je to ale jeden veľký softvérový dom. Musíme zákazníkom garantovať, že všetko, čo zastrešujeme, je bezpečné.

Čiže je to veľká zodpovednosť.

Samozrejme. Nechcem to prirovnávať k medicíne, ale ak potrebujete operáciu, nepôjdete k zubárovi. V rámci informačnej bezpečnosti je to taká paralela, pretože tá sa skladá z viacerých komplexných kapitol. Nejaké aplikácie môžu predstavovať riziko. Úlohou je preložiť ho aj do normálneho jazyka pre biznis ľudí.

Ako vyzerá váš deň v práci?

Ak práve neposudzujem bezpečnostné riziká, venujem sa metodickej bezpečnosti. Technické požiadavky sa musia dokumentovať, čiže môj pracovný deň vyzerá aj tak, že spravujem a distribuujem všetko do fungovania banky. Okrem toho aj vzdelávam v oblasti digitálnej bezpečnosti, interne aj externe, pretože technických hrozieb je naozaj veľa.

Načo sa zameriavate pri školeniach, či už interných alebo externých?

Ukazujem im viacero typov podvodov. Napríklad e-mail, ktorý sa javí ako od vysoko postaveného manažéra inštitúcie, možno finančného riaditeľa. V skutočnosti je fiktívny a ak zamestnanec firmy naletí, firma príde o peniaze. Školenia sú dôležité a snažíme sa ich robiť aj formou pravidelného e-learningu a aktivít, ktoré budú zamestnancov lákať zapojiť sa.

Vytvorili sme platformu, kde je virtuálna postavička, taký bezpečnostný influencer. Touto formou vnášame do menej sexy témy, informačnej bezpečnosti, zaujímavé a lákavé prvky, ktoré zamestnancov zaujmu.

Jedným z podvodov je aj phishing. Ja ho vnímam ako zistenie osobných údajov, ale čo všetko zahŕňa?

Je to útok, ktorý sa zameriava práve na ľudský aspekt. Útočník smeruje celú svoju aktivitu na oklamanie potenciálnej obete. Naozaj rybárči na človeka, keďže mu nadhadzuje návnadu cez komunikačný prostriedok.

E-mail, SMS, telefonát – týmto všetkým nás vedia zasiahnuť. Cez e-mail je to phising, cez SMS smishing. Nie je podstatná definícia, dôležité je vedieť vyhodnotiť situáciu a zistiť, kedy k podvodu dochádza.

Je smutné, keď klient príde o celoživotné úspory mihnutím oka.

Útokov stále pribúda. Kedy ste pocítili najväčší nárast?

Posledný rok sa s nimi roztrhlo vrece. Kameňom úrazu je to, že prepneme z racionálneho do emocionálneho rozmýšľania. Aj teória sociálneho inžinierstva vraví o tom, že útočník sa snaží pripraviť koktail hormónov, ktoré na nás vplývajú. Po tomto nasleduje druhá časť, link odkazajúci na stránku, kde máme zadať osobné alebo platobné údaje.

Pred pol rokom nastal taký ošiaľ, že sme v rámci jedného mesiaca museli nahlásiť vyše 100 rôznych linkov. Naozaj to vyzerá, ako keby nad tým útočník celý deň sedel a vytváral nové URL adresy.

Aká je podľa vás najhoršia forma podvodu?

Smutné je, keď klient príde o celoživotné úspory mihnutím oka. Všetko je teraz online. Skoro každú vec si vieme kúpiť na internete. Nebezpečnou vecou môžu byť aj súťaže, kedy sa od radosti podelíme o svoje údaje. Presne táto emócia nás pri podvode oslabí.

Presun do digitálneho sveta ide rýchlo, no vzdelávanie o rizikách zaostáva.

Zákerné je tiež, keď útočník maskuje svoju identitu. Vyzerá to, ako by nám volala polícia alebo banka, no v skutočnosti je to podvod.

Čo všetko sa dá zistiť z bankových údajov, ktoré obeť na linku vyplní?

Závisí to od toho, do akej miery klient spolupracuje s útočníkom. Najčastejšie sú údaje z platobnej karty presunuté napríklad do Google Pay. Ak mu dá klient aj aktivačný kód, povolí mu vykonávať platby cez jeho platobnú kartu.

Čo napríklad s Internet bankingom, vie sa dostať aj tam?

V tomto prípade, aj keď získa údaje, platby nevie vykonať. Vyžaduje si to viacero autorizácií. Skôr sa deje to, že obeť útoku sa zľakne a začne presúvať peniaze na iné, kvázi zabezpečené účty, kedy už útočník nepotrebuje ani žiadne údaje. Obeť mu teda rovno odovzdá financie.

Odporúčam nastaviť si denný limit alebo zablokovať platby do krajín tretieho sveta.

Ja mám nepríjemnú skúsenosť s aplikáciou Vinted. So sesternicou sme sa preklikli cez link a v domnienke, že vypĺňame údaje Slovenskej pošty, to od nás pýtalo platobné údaje. Výkričníkom bola pre nás kolónka „zostatok na účte“. Otázka preto znie, čo všetko by sme mali vypĺňať pri onlinovej platbe?

Primárne stále vypĺňame číslo karty, expiráciu a CVV kód. Určite by sme ich nemali zadávať, ak nám niekto pošle link, cez ktorý sa dostaneme k vypĺňaniu platobných údajov. Ak niekto žiada tieto údaje, a teda aj CVV kód, v tom momente by sme sa mali obávať, že ide o podvod. Rovnako aj o zneužitie karty, ktorú by sme si mali hneď zablokovať. Rozhodne by to nikdy nemalo vyžadovať ani náš zostatok na účte.

CVV kód je posledná kľučka k tomu, aby sa podvodník dostal k účtu?

Ja som z povolania paranoidný a do istej miery to odporúčam aj čitateľom. Ak by som zadal číslo karty a jej expiráciu a zistil by som, že to je podvod, už vtedy by som si kartu zablokoval. Väčšinou ide o túto trojkombináciu vrátane CVV kódu.

Na všetky platby v internetovom a digitálnom prostredí využívam jednorazovú platobnú kartu. V aplikácii banky mi ju automaticky vygeneruje a zadám ju na stránke. Ak by som bol obeťou podvodu, vďaka virtuálnej, reálne neexistujúcej karte prídem len o danú sumu, nie o celú platobnú kartu s prístupom k môjmu účtu.

Dá sa táto karta vygenerovať aj pri päťeurových platbách?

Ja si ju generujem stále, bez ohľadu na sumu. Je to len pár klikov navyše a vie to veľa zachrániť. Samotná výška sumy je pri kradnutí karty nepodstatná. Niekedy sa robia podvody tak, že síce platíme 3-eurovú položku, no nevšimneme si desatinnú čiarku. Až neskoro zistíme, že sme poslali 300 eur.

Čo robiť, ak sme sa už dali nachytať? Aké by mali byť naše prvé kroky?

Dôležitý je reakčný čas. Ak sa staneme obeťou podvodu, najlepšie je zablokovať si kartu. Najskôr kontaktovať svoju banku, aby vedela rozbehnúť procesy s bankou,
do ktorej peniaze smerovali a zablokovať ich. Niekedy ide o biele kone, ktorých cieľom je vytiahnuť peniaze z bankomatu – aj vtedy treba hneď telefonovať.

Platby, ktoré smerujú mimo Európy, je ťažšie vystopovať, najmä ak si nie ste istí, či ste boli súčasťou podvodu alebo nie. Radšej zavolajte na call centrum banky. Čím rýchlejšia je reakcia, tým väčšia je pravdepodobnosť minimalizácie straty.

Môže pomôcť aj to, ak máme v aplikácii zastavené platby do krajín tretieho sveta?

Áno, radím to aj klientom, aby si zablokovali kartu na kontinentoch, ktoré v blízkom čase nenavštívia. Ďalej je dobré nastaviť si denný limit. Možno 500 eur, alebo len 50, podľa svojej potreby. Podvod tak možno skôr odhaliť, ak nám príde upozornenie o prekročení limitu.

Vieme sa k odcudzeným peniazom vrátiť?

Veľakrát áno, veľakrát nie. Ak to klient nahlási banke aj polícii, banka hneď komunikuje. Garantovať však návrat celej sumy je ťažšie.

Ak sa staneme obeťou podvodu, treba si zablokovať kartu a kontaktovať banku.

Ako by mala vyzerať dôveryhodná stránka?

Čím ďalej je ťažšie definovať bezpečnú stránku. Veľa tých podvodných má skoro rovnakú URL adresu ako originál. Uzavretý zámoček a https sú lepším znakom bezpečnosti, no ani to už nie je garancia. Musíme to skontrolovať, pretože aj s týmito certifikátmi si vedia podvodníci ľahko poradiť a vygenerovať si ich.

Možno by mohlo pomôcť pozerať si recenzie. Je ešte niečo, čo by ste doplnili?

Všetci rýchlo prechádzame do digitálneho sveta, no vzdelávanie o potenciálnych hrozbách podľa mňa zaostáva. Preto máme aj na webe časť #predigitálnubezpečnosť, kde sú informácie, ktoré majú klientov vzdelávať. Sú tam reálne príklady, ktoré sa stávajú.

Informačná kampaň sa šíri cez internet a je tak ťažšie dostať sa k starším ľuďom. Preto by mala byť mladšia generácia zodpovedná a snažiť sa vzdelávať nielen seba, ale aj svojich blízkych.

JOZEF ÚRODA

Je zamestnanec Tatra banky na pozícii ICT & Security risk manažér, ktorá zahŕňa aj tvorbu procesov a postupov životného cyklu používateľa. Jeho úlohou je tiež vytváranie bezpečnostných školení s prvkami gamifikácie, ktoré sú orientované najmä na správanie koncového používateľa. Taktiež vedie pracovnú skupinu, ktorej cieľom je celkové a neustále zvyšovanie povedomia zamestnancov v oblasti bezpečnosti.

Po streľbe na Zámockej ulici v Bratislave sa zomkla aj Fakulta masmediálnej komunikácie. Na počesť Juraja a Matúša, ktorí prišli o život, zorganizovala besedu Spoločne proti nenávisti. Pedagóg Ľuboš Greguš, ktorý sa hlási k LGBTQ+ komunite, nám v rozhovore opísal jeho coming out, prijatie rodiny a okolia, ale aj to, prečo majú podľa neho Slováci problém s predsudkami.

Ako vnímate LGBTQ+ komunitu? Ako sa pozeráte na jej práva, respektíve nepráva?

Som súčasťou LGBTQ+ komunity, mám dlhoročný vzťah s partnerom, takže otázku vnímam osobnejšie. Každý z nás má rovnaké povinnosti, no práva sú už rozdielne. Ak ste heterosexuál, najlepšie bielej farby pleti, v spoločnosti ste vyhrali. Vidíme to dlhé roky, nie je to vec len pár týždňov.

Verím, že vražda zo Zámockej nezostane v škatuľke ako historická udalosť. Hádam bude mať vplyv na vývoj vnímania našej komunity.

Kedy ste mali coming out?

Bolo to postupné. Človek videl náznaky a cítil, že niečo vníma inak. Naplno som si to začal uvedomovať na strednej škole. Na vysokej som to povedal aj časti rodiny, potom známym a tak to šlo ďalej.

Ako reagovalo vaše okolie, stretli ste sa s pochopením?

Som kresťan, bol som aj súčasťou kresťanského spoločenstva, čiže som to bral ťažšie. Náročné bolo najmä dospievanie, kedy som musel pochopiť a prijať samého seba. Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?

V rodine to bolo jednoduchšie. Mama to vzala úplne v poriadku, skôr som sa obával otcovej reakcie. Nakoniec však povedal, že to vedel prv než mama a nerozumel, prečo som sa mu to bál povedať. Priatelia a známi reagovali inak. Musel som im vysvetliť, že to nie je nič zlé a že sa môžu opýtať na všetko.

Vravíte, že ste kresťan. Pociťovali ste odklon od náboženstva po prijatí svojej sexuality?

Pamätám si, ako som sa 365 dní v roku modlil, aby zo mňa Boh vzal bremeno toho, že som homosexuál. Keď som sa po roku cítil rovnako, pochopil som, že je s tým v poriadku.

Som kresťan, i keď sa pravidelne nezúčastňujem na katolíckych obradoch. Verím v Boha, v jeho vierouku, ale nepovažujem sa za evanjelika, katolíka alebo protestanta. Ľudia si veľakrát interpretujú Bibliu podľa seba. Je jednoduché vybrať si to, čo nám sedí do našej pravdy. Náboženstvo ako také by podľa mňa nemalo ovplyvniť to, či budem alebo nebudem veriaci, len preto, že som súčasťou LGBTQ+ komunity.

Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?

V súvislosti so sexualitou, aké boli vaše začiatky na fakulte ako pedagóga?

Sexualita je každého osobná vec. Nikto nechodí po chodbe a nepýta sa, či ste heterosexuál, homosexuál alebo transsexuál. Sú otázky, ktoré by sa ľudia nemali pýtať, pretože ide o typické škatuľkovanie. Preto som neriešil, či by som o svojej sexualite mal alebo nemal na fakulte hovoriť.

Niektorí ľudia majú pre svoju orientáciu na pracovisku problémy. Často ich urážajú či šikanujú.

Ja som sa s tým nestretol. Mám však známych, ktorým sa to stalo a zakročili. Otázne je, aké dôsledky sa vyvodia. Verím, že to nebude len jednorazové riešenie.

Aké boli reakcie pedagógov na streľbu v Bratislave?

Akademická obec by mala byť apolitická, antidiskriminačná a takí sú aj moji kolegovia. Nestretol som sa s takým, ktorý by nepovedal, že je to príšerné. Vyjadrenie fakulty bolo tiež citlivé a veľmi pekné – že ako pedagógovia môžeme študentov hodnotiť len podľa ich vedomostí v skúškovom období, ostatné je pre nás nepodstatné.

Nastala zmena u študentov? Napríklad, či sa vám chcel niekto zdôveriť.

Študentom stále hovorím, že ak budú mať problém, a nie len študijný, ale aj osobný, nech to nedržia v sebe. Môžu ma osloviť na chodbe, napísať na Teamse, poslať mail, čokoľvek.

Týždeň po streľbe sme mali na fakulte event, ktorý organizovali Jakub Pružinský a doktorka Lucia Škripcová. Tam za mnou prišlo pár študentov. Nie každý z nich to má ľahké, či už v škole alebo v osobnom živote. Najhoršie je, keď ani rodičia nevedia prijať vlastné dieťa a chýba mu útočisko a pochopenie.

Pociťovali ste o seba strach, po tom, čo sa odohralo na Zámockej?

Hnev a strach dohromady. Neviem, či sa mám báť, že sme to dopustili, alebo sa strachovať o svojho priateľa a známych. Nehovorím len o LGBTQ+ komunite, ale aj o ľuďoch, ktorí majú inú farbu pleti, patria do maďarskej či rómskej menšiny alebo vyznávajú iné náboženstvo. Stále je tu, bohužiaľ, šanca, že sa stretnú s niekým, kto nemá pochopenie a môže ich fyzicky napadnúť.

Ako aj teraz, keď sa rieši útok na queer pár v podniku či v parku na lavičke v Nitre.

90 percent ľudí vás môže prijať úplne bez problémov a nič im neprekáža, ale tých zvyšných 10 percent vie byť tak silných, že rozmýšľate nad každým činom. Nepoužívam pri chôdzi príliš boky? Môžem si toto obliecť? Veľa mojich známych, ak nie sú sami so sebou skutočne vysporiadaní, prepočítava každú maličkosť, aby v nikom nevyvolali zlé vášne a neohrozili seba alebo blízkych. Je hrozné, že toto zažíva človek v 21. storočí.

Predsudky by nemali meniť hodnotu iného človeka. Je to moja malosť a musím si ju vyriešiť sám so sebou.

Riešili ste to niekedy aj vy? Stále musíte ísť s kožou na trh.

Áno. Najmä teraz, keď vidím reakcie politických autorít, ich komunikáciu. Sú reprezentanti správania, no neuvedomujú si to. Mali by zastupovať všetkých ľudí, majoritnú aj minoritnú časť spoločnosti. Zákony by nemali odsúhlasovať podľa toho, ako sa im zachce.

Myslím, že ľudia pochopili, že akákoľvek vražda, ktorá súvisí s inou komunitou, vierovyznaním či farbou pleti, je vražda. Stretli ste sa na internete s niekým, kto tento čin podporoval?

Som sklamaný z toho, čo sa deje na sociálnych sieťach. Facebook je podľa mňa krčma tretej cenovej. Ľudia si myslia, že môžu napísať všetko, čo chcú a odvolávajú sa na politikov. Neuvedomujú si, že politici majú poslaneckú imunitu, ktorú bežný človek nemá.

Vravím, že právo jedného človeka sa končí tam, kde sa začína právo druhého. Algoritmy nám, bohužiaľ, ukázali všetky názorové skupiny a niektorých presvedčili, že nenávistné prejavy sú v poriadku.

Čo podľa vás odrádza Slovákov prijať ľudí s inou orientáciou?

Zrejme predsudky. Ja ich mám tiež, ako každý. Nemali by však v našich očiach meniť hodnotu druhého človeka. Ide o moju malosť, ktorú si musím vyriešiť sám so sebou.

Je to problém globálnej spoločnosti. Mali by sme sa naučiť neposudzovať ľudí podľa skupiny či komunity, do ktorej patria. Hodnoťme ich radšej na základe toho, ako sa správajú k iným ľuďom a k prírode.

Herec Tomáš Maštalír povedal, že nikto z komunity LGBTQ+ nechce nič navyše, nič, čo by dominantnej spoločnosti niekto vzal. Chcú len práva, ktoré má každý človek.

Povedal to veľmi pekne, doplnil by som ešte jedného Youtubera, ktorý sa pýtal svojich známych, ako by ich ovplyvnili manželské zväzky ľudí rovnakých pohlaví. Odpovedali, že nijako. Takže sa skúsme niekedy spýtať samých seba, či sa nás to skutočne týka.

Aké iné práva sú vám odopierané, okrem toho, že sa na Slovensku nemôžete legálne zosobášiť?

Nemôžeme partnerovi darovať krv. Predstavte si situáciu, že váš partner alebo partnerka mali autonehodu, potrebujú krv, no vy nemôžete byť darcom. Máte spoločnú hypotéku, on alebo ona možno zomrie a vy navyše ani nie ste dedičom, akoby ste neexistovali.

Ohľadom transfúzie viem, že v Rakúsku chcel predstaviteľ banky darovať krv, no nemohol, pretože v papieroch, ktoré vypĺňal, bolo napísané, že ľudia z komunity LGBTQ+ ju darovať nemôžu. Aj napriek tomu, že majú registrované partnerstvá.

Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme nahliadnuť do seba a vystúpiť z komfortnej zóny.

Výskumy dokazujú, že inak orientovaný človek nemá o nič horšiu krv. Musí prejsť testami bez ohľadu na to, či je heterosexuál, homosexuál či bisexuál. Veď je nemožné, aby len tak hocikto hocikomu daroval krv.

Ako dlho bude podľa vás Slovákom trvať, kým začneme prijímať každého bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, menšinu či náboženstvo?

Osobne si myslím, že dlho. Jeden z aspektov je staršia generácia, ktorá má iný spôsob vnímania sveta, keďže boli inak vychovávaní. Pomohla by osveta, aby sa ľudia pýtali, keď niečomu nebudú rozumieť.

Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme totiž nahliadnuť do seba, prejsť cez nejakú komfortnú zónu. To by mohlo pomôcť našej spoločnosti – pýtať sa, nebáť sa pozrieť do zrkadla a vedieť prehodnotiť názory.

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave je jedna z mnohých, v ktorej sa študenti môžu realizovať v oblasti žurnalistiky. Aj vďaka nášmu atteliéru sa našlo veľa šikovných žurnalistov. Okrem tejto školy sa žurnalistike môžete venovať aj v Ružomberku, Prešove, Nitre či Bratislave. Práve na univerzitách v posledných dvoch mestách vyučuje aj investigatívny novinár Patrik Herman.

Vášeň v učiteľstve sa prejavuje aj plnými miestnosťami, keď má práve prednášku. Jeden z predmetov, ktorý vyučuje, je verejný prejav. Študenti sa v ňom musia prezentovať či vedieť rýchlo a pohotovo improvizovať.

Práve improvizácie sa študenti boja. Potvrdzuje to, že u mladých ľudí je problém slovná zásoba. Nevedia rýchlo a pohotovo reagovať. Veľkým aspektom je aj to, že ľudia menej čítajú. ,,V podstate, dnes sa všetko obmedzuje na virtuálny priestor, videá sú dominantnejšie než knihy,” vyjadril sa Patrik Herman.

Chýba nám všeobecný prehľad

Problém nie je len v slovnej zásobe alebo gramatike. Všeobecný prehľad je pravým kameňom úrazu. Mladí ľudia sa zaujímajú len o zábavné témy. Možno aj vy niekedy skĺznete radšej na plytký TikTok než na seriózne správy. Avšak, nie je dobré, ak by mladí ľudia a najmä študenti žurnalistiky nemali všeobecný prehľad. Herman sa stretáva aj s tým, že udalosť, ktorá hýbe so svetom alebo Slovenskom, nie je u študentov známa. Namiesto toho vedia o tom, kde všade bola Nora Mojsejová.

Niekedy sa záujemcovia na školu žurnalistiky dostali až po absolvovaní prijímacích skúšok. Testy zo všeobecného prehľadu boli dôležité a rozhodli o prijatí. Na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave to funguje podľa priemeru. Ak váš priemer je vyšší ako 1,5, neminie vás pri prijatí na školu test zo všeobecného prehľadu a anglického jazyka.

Je viac škôl, ako by bolo treba

V súčasnosti je dobré mať aj kritický pohľad na školstvo, jeho úroveň a množstvo študentov, ktorí sú prijatí. Dbá sa na kvantitu a nie na kvalitu. Je dôležité, aj o aký odbor ide. Pri žurnalistike to nie je o memorovaní. Nezáleží, v akom roku vznikla prvá kníhtlač alebo koľko stáli prvé noviny. Sú to zaujímavé vedomosti, ale nerobí to z vás lepšieho žurnalistu. Talent študenta a jeho schopnosť pracovať s informáciami je základom. Žurnalista musí správne pracovať so slovom, či už v printovej, rozhlasovej alebo televíznej forme.

„Ja som v tomto možno z tých radikálnejších zástancov riešení. Podľa mňa, keby sa zrušila polovica vysokých škôl na Slovensku, nič by sa nestalo. Ak chceme kvalitu vysokoškolského vzdelania, mal by to byť jeden z prvých krokov,” dodáva Herman. Ďalším krokom by boli aj prijímacie skúšky, ktoré by mohli byť rozdelené na teoretické vedomosti a praktické skúšky.

Práve týmto krokom by sa pretriedili študenti, ktorých daný odbor naozaj zaujíma. Množstvo z nich sa neuplatní v odbore, pretože zistia, že ich to nebaví. Koľkých z vás, ktorí teraz sedíte v laviciach, baví to, čo študujete? ,,Som zaskočený, keď na žurnalistike z 50 študentov štyria odpovedia, že sa chcú v budúcnosti venovať žurnalistike,” hovorí.

Študenti chcú aj napriek tomu praxovať

Základom úspešného štúdia je v určitom ročníku absolvovať prax. Niektorí sú už súčasťou redakcií, čiže ju nemusia absolvovať. ,,Ja stále odporúčam študentom, aby nepísali listy, maily, na ne nikto nemá čas. To nie je fabrika na maľovanie porcelánových prasiatok. Veľa novinárov má viacero pozícií spojených dohromady a nemajú čas odpisovať. Jednoducho zdvihnite zadok, sadnite si do autobusu a choďte priamo do tej redakcie zaklopať na dvere,” odporúča Herman.

Niektorí študenti si prax naozaj chcú skúsiť a ostanú aj dlhšie ako dva týždne, naopak, iní ju splnia, len aby mali čiarku, že absolvovali prax. ,,Viete, koľko kolegov prešlo mojimi rukami, koľkých sme vychovali napríklad v niekdajšej lampárni? Takže odkaz pre študentov: Žiadne maily, žiadne listy, na to kašlite. Zoberte si to, vytlačte si to a choďte za tým šéfredaktorom, zaklopte a nechajte mu to na stole. Možno to nevyjde, ale je to určite väčšia šanca na úspech,” aj takto Herman spomína na kolegov.

Som zaskočený, keď na žurnalistike z 50 študentov štyria odpovedia, že sa chcú v budúcnosti venovať žurnalistike.

Od skúseností, ktoré pochytíme na praxi, sa vie odvíjať aj celý náš profesijný život. Možno by nebolo zlé, ak by to študenti brali vážnejšie len ako splnený počet kreditov.

K nášmu prehľadu prispievajú aj sociálne siete

Pod vplyvom sociálnych sietí sme denne v množstve správ. Je ale otázne, koľko z nich je relevantných. Vyskytuje sa aj veľa hoaxov, na ktoré už dbá aj Polícia Slovenskej republiky.

Spoločnosť je stratená v informáciách a práve mienkotvorné média by mali ľudí naučiť čítať aj medzi riadkami. Súhlasí s tým aj Herman. ,,Študenti sa stali obeťami informačnej džungle, v ktorej sa momentálne nachádzame.”

Ako narábame s informáciami?

Záleží, odkiaľ fotku stiahnete, a aj na tom, čí spomeniete autora. V dnešnej dobe takmer všetko niekomu patrí. V slovenskej žurnalistike je novodobým trendom znásilňovanie informácií. Tvárime, sa akoby nám patrili. Primárnym problémom je práve vyučovanie. Nevraví sa o základnej novinárskej etike, ktorá sa často porušuje.

,,Z času na čas funguje novinárska solidarita, keď sa udeje udalosť ako napríklad vražda novinára Jána a Martiny. Vtedy nachvíľu redakcie spolupracujú, no potom to opäť vyprchá a je to len o konkurencii,” dodáva Herman.

Novinárska etika je aj o tom, ako narábate s informáciou. Žurnalistický prejav na sociálnych sieťach je vo veľkom množstve nafúknutý. Niečo sa pridá, niečo odstráni. Tou správnou cestou je narábať s informáciou ako s tou najsurovejšou. Samozrejme, musí získať nejakú časť komercie, aby mala sledovanosť. Avšak, aj tu je potrebná hranica.

Mladí novinári prinášajú v tomto riziko a možno o 20 rokov sa nedopátrame k médiám, ktoré majú seriózne správy. ,,Pravda nie je sexy a ľudia si na to sexy potrpia,” tvrdí Herman.

Žurnalistika nie je len o písaní, môžete byť aj dobrým moderátorom

Možno ste si mysleli, že žurnalistika je len byť ponorený v článkoch a štatistikách. Veľa novinárov práve svojím vystupovaním láka ľudí. U väčšiny sa to začína prejavovať už odmala. Moderujú oslavy alebo menšie podujatia v dedine či meste. Moderátorské typy spoznáte aj vďaka hlasu, no najmä na základe slovnej zásoby.

Pravda nie je sexy a ľudia si na to sexy potrpia.

Je na vás, akým človekom sa v danom odvetví rozhodnete byť. Niektorí si kariéru založia na škandáloch, niektorí na tvrdej práci. Byť rešpektovaným moderátorom a žurnalistom vo všeobecnosti nie je ľahké, dodáva Herman na záver.

PATRIK HERMAN

Je slovenský investigatívny novinár, televízny moderátor a aktivista. Pôsobil ako hovorca mesta Trnavy a neskôr v Televízii Markíza, kde dlhodobo moderoval spravodajsko-publicistickú reláciu Reflex. V septembri tohto roku RTVS oznámila prestup Hermana do Mlynskej doliny. Herman je tiež spoluzakladateľom občianskeho združenia Europacalon Slovensko a externe vyučuje na Fakulte masmédií súkromnej PEVŠ v Bratislave a Katedre žurnalistiky FF UKF v Nitre.

S Katarínou Strýčkovou sme sa rozprávali aj o:

• tom, ako zažila návštevu kráľovnej Alžbety II.,
• tom, či je správne nosiť športovú súpravu v škole,
• tom, kto je jej veľkým vzorom v slušnosti.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

V relácií Login v FMK TV si vravel, že do rádia ťa priviedla pani Bugošová. Pamätáš si presne na tvoj začiatok?

Mal som s ňou predmet Prezentačné praktikum. Povedala mi, že zniem fajn a či si nechcem vyskúšať školské médiá. Do telky som nechcel ísť, ale rádio ma lákalo. Od malička som v ňom chcel pracovať. Doma som sa dokonca nahrával na magnetofón. Svoje prvé vysielanie som mal pár dni potom, čo pani Bugošová volala do rádia. Bolo to zlé, nemal som totiž prípravu, ale len to čo sme sa učili na predmete.

Pracoval som na sebe a posielal jej nahrávky z vysielania. Potom prišiel mail, v ktorom mi napísala, že je to lepšie. Ten mail som si odfotil a ak sa mi niečo nepodarilo, vždy som si ho pozrel a sám pre seba povedal, že bude dobre (smiech).

Mohli sme ťa okrem Aetteru počuť aj v inom rádiu?

Prvú skúsenosť som mal v regionálnom rádiu v Košiciach. Robil som respondenta a fingoval, že tam volám a niečo sa pýtam. Získal som kontakty na moderátorov, doteraz sme v spojení.

Moja prvá reálna skúsenosť bola s rádiom Aetter s tým, že pomedzi to som vysielal aj v regionálnych rádiách. Najdlhšie som pôsobil v rádiu Viva. Tam som hlásil spravodajstvo. Nebolo to však úplne to, čo som chcel robiť. Pozícia moderátora bola pre mňa lákavejšia, cítim sa v nej komfortnejšie.

Teraz si na vytúženej pozícií moderátora ale aj na poste on-air manažéra, aká je náplň tvojej práce?

V lokálnych rádiách sa pozície kombinujú. Programový riaditeľ je teda aj hudobný dramaturg. Modernejší názov je aj on-air manažér. Mám na starosti všetko čo sa týka programu. Hudobná dramaturgia, príprava prúdového vysielania, program, štruktúra moderátorov a spravodajcov. Taktiež školenie mladších moderátorov – to už si ale delíme viacerí.

Ste študentské rádio a začínali ste vysielať na deň študentstva, uvažovali ste aj nad iným dátumom?

Pôvodne sme chceli vysielať na narodeniny rádia vo februári, no kvôli problémom sme museli vysielanie posunúť z februára na apríl. Chceli sme začať vysielať 1. apríla a vysielanie venovať dňu bláznov. Vtedy nás ale zastavil prvý lockdown. Všetci študenti odišli domov.

Tak sme náš druhý dátum vysielania opäť zrušili a už sme nemohli čakať do ďalších narodenín. Rozhodli sme sa teda začať vysielať 17. novembra. Iný záchytný bod sme v jeseni nemali. Dobré rádio, Trnavské rádio a aj iné rádia alebo časopisy začínali 17. novembra. Je to dátum, nik naň nemá patent.

Keď už sa rozprávame o Trnavskom rádiu, vnímaš ho ako konkurenciu?

Podľa mňa pre nás priamou konkurenciou nie je. Majú inú cieľovú skupinu ako my. Môžeme hovoriť len o nepriamej konkurencii tým, že sme na jednom lokálnom mediálnom trhu.

V novembri ste oslávili rok na lokálnej frekvencii, je chod rádia odlišný od toho, keď ste vysielali len online?

Je to oveľa náročnejšie. Viac času venujeme skúškovým, prázdninám či letu. Kedysi sme počas týchto období pustili len hudbu, teraz študenti musia fyzicky zostávať v Trnave a vysielať. Máme pevnú štruktúru a nemôže sa stať, že nebudeme vysielať, ak sa niektorí z moderátorov nedostaví do štúdia.

Vždy je tam niekto kto musí zahlásiť správy, pretože sme legislatívne limitovaní. Študent nemôže nechtiac povedať nejakú značku alebo neoznačiť reklamu. Nie je to náročné mentálne, ale skôr časovo.

Prešli sme tiež na iný vysielací softvér. Každý týždeň doňho musíme niečo vkladať, generovať, sledovať ako to je naplánované. Momentálna situácia tiež nie je najľahšia. Stane sa, že nám vypadnú ľudia. Rozvysielali sme v najhoršom možnom čase, v pandémií.

Na internete nám stúpla počúvanosť približne o 200%.

Mali ste pred vysielaním na frekvencii stanovený cieľ počúvanosti?

Môj cieľ bol prežiť rok bez pokuty. To sa nám podarilo. V počúvanosti sme si cieľ nestanovili. Každý deň sa sledovanosť dá pozrieť na streame. Na internete sme stúpli v počúvanosti približne o 200%. Na frekvencii sa ale čísla líšia. Hlavným cieľom bolo zvládnuť vysielanie počas pandémie a to sme splnili. Cieľom ďalšieho roku bude zlepšiť povedomie o rádiu, zvýšiť počúvanosť až v tom nasledujúcom.

Vnímaš rádio Aetter ako profesionálne rádio?

Vnímam ho ako študentské rádio, čo sa nevylučuje s profesionálnosťou. Všetko je z oblastí študentstva. Moderátori sú z FMK, teda študenti. Preberáme témy aj hudbu, ktorá je pre nich zaujímavá.

Ako hovoríš, aj moderátori sú z FMK, majú šancu aj študenti z iných škôl?

Stále sme boli otvorení možnosti mať v rádiu aj študentov z iných škôl. Prax z minulosti je ale taká, že ak niekto prišiel z inej fakulty alebo univerzity, nemal na to toľko času. Väčšinou odišiel po pár týždňoch.

Naši študenti si môžu rádio zvoliť v ponuke predmetov, viac sa mu venovať a zdokonaľovať sa vo vysielaní. Je pre nás preto jednoduchšie pracovať s našimi vlastnými ľuďmi.

Keď sme pri škole, mal by mať moderátorv tomto odbore adekvátne vzdelanie?

Myslím si, že by ho mal mať. Možno vychádzam z toho, že aj ja mám v odbore príslušné vzdelanie. Bežne sa ale stretávame, že v médiách sú ľudia, ktorí žurnalistiku či médiá neštudovali. Niekedy sú vďaka tomu viac zaujímavejší a spontánnejší. Profesionál by ale podľa mňa mal by aj redaktor či moderátor. Aj oni majú vplyv a dosah na poslucháčov.

V Atteliéri si uviedol, že ak by sa vám podarilo zarobiť peniaze navyše, dali by ste ich moderátorom. Majú aktuálne nejaký stály príjem?

Moderátori aj redaktori, ktorí pracovali počas leta, dostali motivačné štipendium v závislosti od toho, koľko hodín odvysielali. Väčšina našich moderátorov má však rádio zapísané ako predmet a za vysielanie teda dostávajú kredity.

Cez leto ste teda fungovali normálnejšie. Aké je to teraz cez lockdown?

Už sme sa naučili ako fungovať v tejto situácii. Na vysielanie sa dá pripraviť aj bez štúdia. Ak sa to dá, vysielame z domu. V rádiu aj požičiavame techniku pre študentov, ktorí ju nemajú. Snažíme sa totiž eliminovať počet moderátorov v štúdiu naraz. Drvivá väčšina je zaočkovaná a aj takto sa snažíme bojovať s pandémiou.

Ďalší rok sa možno situácia zlepší, aké ciele máte v rádiu na druhý rok frekvencie?

Stále sa sústrediť na naše vysielanie, nepoľaviť. Nedostať žiadnu pokutu, dodržiavať všetky veci tak ako by sme mali. Budovať si značku. Možno aj spájať študentské vysielania, ale to je náročné z personálneho hľadiska. No zamerať sa chceme aj na počúvanosť rádia a predovšetkým ďalej pracovať so študentmi tak, aby raz, keď vyjdú z FMK, boli schopní vysielať v celoplošných alebo regionálnych rádiách.