V tomto rozhovore zistíte aj:

• prečo môžu byť obchody otvorené a kostoly nie,
• prečo koronavírus nie je výhovorka pre neúčasť na svätej omši,
• prečo posiela esemesky veriacim,
• ako sa snaží udržiavať pokoj v tomto kritickom čase,
• ako je to s vysväcovaním sviatostí.

Ako vyzerá váš deň počas tejto krízy?

Ráno sa modlím breviár a po raňajkách zvyknem odpovedať na e-maily. Pokiaľ necelebrujem svätú omšu večer, robím to ráno. Doobeda vybavujem telefonáty a sväté spovede si zvyknem načasovať na popoludnie. Ak je pekné počasie, idem sa prejsť niekde do prírody mimo ľudí. Popri prechádzke sa dá vynikajúco rozjímať a modliť.

Večer sa modlím breviár a ďalšie modlitby. Pozriem si televízne noviny a zatelefonujem rodine a známym. Počas dňa alebo večer pred spaním udelím na diaľku kňazské požehnanie farníkom. Aktuálne tiež dva až trikrát do týždňa vysluhujem sviatosť krstu. Čaká nás aj niekoľko sobášov a párkrát do mesiaca mávame aj pohreb.

Čo hovoríte na celkovú momentálnu situáciu týkajúcu sa pandémie?

Veľmi rád počúvam lekára Vladimíra Krčméryho. Hovorí, že vo svojom živote zažil aj horšie epidémie, ako je táto súčasná. Tým nechcem situáciu zľahčovať. Naopak, je mi úprimne veľmi ľúto tých, ktorí jej podľahli. Modlím sa za obete pandémie, za ich príbuzných, za lekárov a zdravotníckych pracovníkov. V neposlednom rade ma mrzí aj ťažká ekonomická situácia, ktorej v tomto čase čelíme.

Veriacim osobne veľmi rád posielam esemesky s duchovným obsahom, a to v nedele alebo tiež počas rôznych sviatkov. Dávam im tak najavo, že na nich myslím a že sa za nich modlím. Je to vhodný spôsob, ako byť v kontakte najmä so staršími ľuďmi, ktorí nemajú internet.

Ako vnímate tento stav „nečinnosti“ z pohľadu kňaza?

Mnoho povinností nám kňazom ubudlo. Je však potrebné uvažovať nad tým, akým adekvátnym spôsobom sa v tomto čase môžeme my kňazi veriacim duchovne priblížiť. Namiesto šírenia paniky by sme mali ľuďom prinášať svetlo nádeje. Namiesto toho, aby sme podľahli pokušeniu lenivosti a nečinnosti, by sme mali hľadať spôsoby, ako efektívne využívať čas.

Namiesto šírenia paniky by sme mali ľuďom prinášať svetlo nádeje.

Opatrenia vlády sú pomerne prísne. Svätá omša v čase korony má svoje limity. Čo na ne hovoríte? Ako ich prijala Cirkev?

Kvôli náročnosti aktuálnej situácie nepovažujem rozhodnutie KBS (Konferencie biskupov Slovenska) o verejnom slávení bohoslužieb na území Slovenska za nesprávne. Neverejné slávenie svätých omší je ako pre veriacich, tak aj pre nás kňazov veľkou bolesťou. Pre vyššie dobro, ktorým je teraz zdravie občanov, je ale vhodné chrániť sa aj týmto spôsobom.

Prečo?

Niektorí ľudia namietajú, že v obchodoch s potravinami je aj pri dodržaní opatrení Vlády Slovenskej republiky pomerne veľké množstvo ľudí. Sťažujú sa, že na svätej omši nemôže byť ani len zopár veriacich. Pán arcibiskup Stanislav Zvolenský na jednu podobnú námietku istého novinára povedal, že verejnosť azda nezachytila jednu dôležitú informáciu – kostoly môžu byť otvorené.

Zároveň aj v kostoloch platí rovnaké nariadenie vlády, a to, že na 25 metrov štvorcových sa môže nachádzať jedna osoba. K nášmu terajšiemu chápaniu „zákazu“ slávenia svätých omší verejným spôsobom prispelo azda aj to, že sa prakticky nedá vybrať (povedzme pri kostole bežnej veľkosti) približne 30 „spravodlivých“, ktorí by boli účastní danej svätej omše. Čo potom s ostatnými veriacimi?

Čo pre vás ako pre kňaza ale aj bežného človeka znamená dobrovoľná karanténa?

V prvom rade nevychádzať z domu, ak to nie je nevyhnutné. Ak nás zavolajú k chorým, musíme ísť. Prejsť sa do prírody je ale zdravé, no najlepšie mimo ľudí. Do potravín idem tiež len raz za čas a urobím si väčšie zásoby. Mnoho ľudí doma nezvláda takzvanú ponorkovú chorobu, najmä, ak ide o početnejšie rodiny. Vhodné je vopred si stanoviť domáce pravidlá, povinnosti a kompetencie jednotlivých členov rodiny. Ak je to možné, každý deň by si ľudia mali nájsť trochu času aj na oddych a relax.

Ako vnímajú miestni veriaci toto obdobie?

Väčšine veriacim verejné sväté omše veľmi chýbajú, čo bolo cítiť najmä počas sviatkov Veľkej noci. Najväčšiu bolesť som ale vnímal pri pohrebných obradoch. Konajú sa totiž bez svätej omše iba vonku na cintoríne pri jame, navyše pri minimálnom počte ľudí. Mám však nádej, že keď táto epidémia skončí a začnú sa sláviť verejné bohoslužby, veriaci si budú svätú omšu a sviatosti vážiť viac.

Je potrebné sa modliť aj za tých, ktorí sú vlažnejší vo viere, aby ju kvôli súčasnej duchovnej nečinnosti nestratili. Aktuálne v sobotu sobášim jeden snúbenecký pár. Na obrade budú prítomní iba snúbenci, svedkovia a ja. Bez svätej omše, spevokolu, organistu, rodiny, príbuzných a dokonca aj bez rodičov snúbencov. Dúfam, že sa mi podarí milými slovami preklenúť túto zvláštnu atmosféru.

Kontaktujú vás veriaci ohľadom pomoci alebo rady?

Áno, ide najmä o duchovno-pastoračné a psychologické rady. Medzi prvé spomenuté patria typické otázky, ako napríklad: „Platí mi svätá omša v čase korony cez Lux alebo Lumen? Ak som sa nemohol na prvý piatok vyspovedať, stačí, ak oľutujem svoje hriechy? Musím sa z toho ešte potom dodatočne vyspovedať?“ Otázok tohto typu je neúrekom. Snažíme sa veriacim vyhovieť aj pri dodržaní hygienických predpisov a nariadení Vlády Slovenskej republiky.    

Ja som kňaz. Týmto ľuďom najviac pomáha, keď ich trpezlivo vypočujem.

Druhá skupina otázok je psychologického charakteru. Ide o vyjadrenia typu: „Pán kaplán, bojíme sa, že sa aj my nakazíme a zomrieme. Čo máme robiť? Bojíme sa o našu babku. Žije sama a má 70 rokov. Čo by ste doporučili?“ Takýchto a im podobných prosieb o pomoc je mnoho. Lenže ja nie som ani lekár ani psychológ. Ja som kňaz. Týmto ľuďom najviac pomáha, keď ich trpezlivo vypočujem, keď im poviem, že na nich myslím, stojím pri nich a modlím sa za nich. Niekedy je to veľmi náročné. Hlavne starší ľudia opakujú do telefónu svoje pocity beznádeje a zúfalstva dookola niekedy aj desaťkrát.

Majú mať veriaci obavu z toho, že si neplnia „povinnosti veriacich“ tým, že nechodia do kostola?

Vôbec nie. Hriech sa pácha úmyslom. Ak človek nemá úmysel nezúčastniť sa svätej omše, predpokladá sa, že by sa na nej za bežných okolností zúčastnil. To možno predpokladať aj o našich veriacich. Viaže ich však povinnosť svätú omšu pozerať alebo aspoň počúvať cez televízne, internetové alebo rádiové prenosy, a to v nedeľu a v prikázané sviatky. Zhrešiť by teda mohol ten, kto by v tieto dni z úplnej pohodlnosti alebo ľahostajnosti svätú omšu nesledoval alebo aspoň nepočúval.

https://www.instagram.com/p/BdW6gA_Hd5k/?utm_source=ig_web_copy_link

Chodí si aj kňaz v týchto dňoch niekam po rady? Hoci aj telefonicky?

Áno. Niektorí kňazi spolu žijú na fare, ako napríklad ja a pán farár v Hruštíne. Okrem toho som prostredníctvom telefónu v kontakte aj s inými kňazmi. Osobne si zvyknem volávať s jedným mojím spolužiakom, ktorý je tiež duchovný.

Ako by ste povzbudili veriacich, ale aj neveriacich?

Všetkých by som rád posmelil k tomu, aby si navzájom pomáhali a aby chránili najmä dôchodcov a zaujímali sa o nich. Vhodnou možnosťou je, ak im nakúpite potraviny. Ak to nie je možné, môžete im byť k dispozícii aspoň prostredníctvom telefónu. Veriacich by som poprosil, aby sa neprestávali modliť za odvrátenie koronavírusu a tiež za to, aby sledovali sväté omše cez televízne prenosy.

Čo je ešte dôležité?

Hlavne aby sme neprepadali strachu a panike. Tá nikomu nepomôže. Naopak, povzbudivé milé slová a slová útechy každému pomôžu. Bojím sa niekedy totiž toho, že mnohí dôchodcovia sa síce možno nikdy koronavírusom nenakazia. Zato však onedlho skončia na oddelení psychiatrie. Nenastane očakávané preplnenie interných oddelení, ale tých psychiatrických.

Ako je to s prijímaním sviatostí?

V tomto koronačase sa prakticky okrem sviatosti birmovania, ktorá sa kvôli dočasnej nemožnosti veriacich zúčastňovať sa verejne na svätých omšiach neorganizuje, vysluhujú všetky ostatné sviatosti.

Vedeli by ste ponúknuť rady, ako ostať silný na duchu i na tele?

Na duchu, ako hovorí Božie slovo: „Modliť sa a neochabovať.“ Pre telo dobre padne prechádzka na čerstvom vzduchu v prírode, samozrejme, mimo ľudí. Hovorí sa, že v zdravom tele je aj zdravý duch. Prečo to teda nespojiť? Osobne sa veľmi rád chodím prechádzať do prírody s ružencom v ruke.

Čo hovoríte na názor, že celá situácia je akýmsi trestom alebo skúškou od Boha?

Trest to určite nie je. Boh si však vo svojej dobrote a prozreteľnosti dokáže aj takéto skutočnosti použiť na spásu človeka. Pýtate sa ako? Tak, že ľudia sa v týchto neľahkých situáciách pod vplyvom uvedomenia si svojej ľudskej ohraničenosti prestanú egoisticky zameriavať na seba. Začnú si všímať druhých, prestanú žiť svetsky a začnú žiť viac duchovne.

Mária Altoffová, odborná garantka Centra, a Simona Nováková, koordinátorka projektu Streetwork, nám porozprávali nielen o sociálnych zariadeniach.

Kde a vďaka čomu pôsobí Trnavská charita

Spolu s fotografkou sa nachádzame pred pasážou s veľkým nápisom Špitálik. Sme tu o pár minút skôr. Tápeme, do ktorých dverí máme vojsť. S úsmevom nás víta Mária Altoffová, ale dnu do kancelárie nás nechce pustiť. Naše prvé spoločné kroky totiž vedú do priestorov určených klientom.

Budova, v ktorej sa dnes nachádza Trnavská arcidiecézna charita, v minulosti predstavovala špitál, nemocnicu rádu rehoľných sestier katolíckej cirkvi. Hneď za múrom vidíme kostolnú vežu, po chvíli sa rozozvučali zvony. Budova Nízkoprahového denného centra slúžila ako stajne pre dobytok. Nie je neobvyklé, že po počutí názvu centra sme si v priestoroch všímali spodky dverných otvorov; okrem toho, že prahy sú skutočne nízke, nenachádzajú sa tu schody.

https://www.instagram.com/p/BOXW-DfDvNX/

Trnavská charita je nezisková organizácia, ktorá pôsobí na Hlavnej 43 v Trnave od 27. decembra 1995. Aby mohla plnohodnotne fungovať, zapája sa do projektov a grantov. Ďalej sú to 2 % z daní, rôzne zbierky a dary. Na financie, ktoré potrebuje charita na každodenné poskytovanie služieb, jej prispieva mesto Trnava aj VÚC.

Návod, ako sa dostať na dno

Mária Altoffová hovorí o závislosti od alkoholu ako o štatisticky najčastejšom dôvode, kvôli ktorému ostanú ľudia bez domova. Mimochodom, ženy tejto závislosti podľahnú rýchlejšie ako muži. Iným dôvodom môže byť prerušenie kontaktu s rodinou. Sú to okolnosti, kedy je rodina nútená – pod vplyvom vlastného strachu o svoj život a majetok – zrieknuť sa člena rodiny a vyhodiť ho z domu. Príčinou straty domova môže byť aj závislosť od tvrdších omamných látok či hrania automatov alebo živelná pohroma.

Napriek tomu, že existuje množstvo organizácií a úradov ponúkajúcich pomoc bezdomovcom, človek nadobúda pocit, že ich je na ulici rovnako veľa, ak nie ešte viac. Počet ľudí bez domova je viac-menej stály. Keď sa niekto z ulice dostane, pribudnú ďalší.

Keď sme sa opýtali, či poznajú nevšedné prípady, obe sa zasmiali. Stretli sa s bizarnosťou, kedy žena opustila manžela, lebo sa zamilovala do bezdomovca a spolu žijú na ulici. Ľudia s vysokoškolským titulom kvôli alkoholu skončili bez práce, rodiny a domova.

Všetko sa dá, len treba chcieť

Myšlienkou charity je dopomôcť k svojpomoci. „Charita neponúka riešenia situácií, ponúka možnosti, ako sa dostať k riešeniam. Toto by som podčiarkla a zdôraznila,” hovorí Mária vediac, ako niektorí klienti dokážu zneužiť ich pomoc. Dôležitá je najmä spolupráca klienta pri riešení jeho vlastnej situácie. Človek vie, že za pomocou môže ísť, vie, kde ju hľadať, vie, čo pomoc ponúka, ale prvý krok je len na ňom.

Ak chcú využívať určitú formu pomoci charity, musia sa podriadiť pravidlám.

Ideálny príklad človeka, ktorý hľadá pomoc a vyhľadá charitu: príde z ulice, nemá doklady, nemá ubytovanie, poistenie, kontakt s rodinou a má dlhy. Chce so sebou niečo robiť a naplno bude spolupracovať s charitou. Je možné, že do týždňa ho vedia zamestnanci charity dostať do práce, získať pre neho ubytovanie, zaevidovať k lekárovi. Bude čakať na vybavenie občianskeho preukazu – iba to bude trvať viac ako týždeň.

Často však ľudia nechcú spolupracovať alebo so sebou prinášajú množstvo iných problémov a resocializácia jedinca je dlhšia. Niekedy to ide hneď, inokedy nie, najmä kvôli závislostiam. Niektorí sa vyhýbajú liečeniam. Ak ale chcú využívať určitú formu pomoci charity, musia sa podriadiť pravidlám.

Dobrovoľníci v teréne

Trnavská charita spolu so svojimi partnermi projektu Streetwork v Trnave podpísala 2. júna 2016 Memorandum o spolupráci. Do novovytvoreného programu vstúpilo spolu s charitou mesto Trnava, Trnavská univerzita a Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Streetwork vznikol ako samostatný projekt na skúšobnú dobu. Vďaka dobrým ohlasom, najmä z dôvodu prvého takéhoto projektu v meste, pokračuje aj naďalej.

Je pozoruhodné, ako sa mladí ľudia zaujímajú o celkovú problematiku a snažia sa iným ľuďom pomôcť. Študenti sociálnych vied môžu využiť projekt Streetwork na absolvovanie povinnej praxe. V prípade záujmu o prax alebo dobrovoľníctvo je potrebné obrátiť sa na koordinátorku projektu.

Na internetovej stránke Trnavskej charity sa uvádza núdzové telefónne číslo. Slúži obyvateľom Trnavy na nahlásenie potenciálnych ľudí bez domova, ktorí sa potulujú v ich okolí. Trnavčania môžu kedykoľvek zavolať a poskytnúť o nich základné informácie: pohlavie, približný vek, zdravotný stav a či sa s nimi skúsili skontaktovať.

Obyvatelia o linke vedia, ale nevyužívajú ju často. Niekedy je to tri-štyrikrát za mesiac, inokedy ani raz počas dlhšieho obdobia. V prípade nahlásenia od občanov sa štandardná trasa jednej skupiny streetworkerov zmení tak, aby zastihli človeka, ktorý pomoc potrebuje.

Prvý kontakt, ktorý nadväzujú streetworkeri s človekom na ulici, sprevádza otázka, či k nemu môžu vôbec pristúpiť a či bude ochotný sa s nimi rozprávať.

Po dvoch „sledovačkách“ sa musí definitívne rozhodnúť, či prácu berie, alebo nie.

Streetworkeri sa predstavia, uvedú, že sú dobrovoľníkmi organizácie Trnavskej charity a povedia mu základné informácie o charite a jej službách. Ponúknu mu čaj alebo kávu. Streetwork sa vykonáva vo večerných hodinách a pomoc je len základná. Okrem lekárskej pomoci sa teda nedá vybaviť v tom čase už nič. Snažia sa preto človeka motivovať, aby prišiel do denného centra a využil ostatné služby charity.

Ako sa stať streetworkerom

Podmienka je mať minimálne 18 rokov, človek musí byť bezúhonný, humánny, asertívny a mať vážny záujem o dobrovoľnú prácu. Pohovor prebieha štandardným spôsobom. Záujemcovi sa vysvetlí, v čom bude spočívať jeho práca, prejde školením, na ktorom sa dozvie informácie o najčastejších problémoch, s ktorými sa môže v teréne stretnúť. Sú mu vysvetlené inštrukcie ohľadom jeho bezpečnosti, ako komunikovať počas stretnutí s klientom a kedy radšej od neho odísť.

Pred podpísaním dobrovoľníckej zmluvy ide uchádzač dvakrát na takzvaný „náčum”. Jeho pozícia v teréne je „pozorovateľ“. Počas náčumu sleduje, ako ostatní dobrovoľníci pracujú. Po dvoch „sledovačkách“ sa musí definitívne rozhodnúť, či prácu berie, alebo nie.

V teréne je možné vidieť aj skupinu pozostávajúcu len z dievčat. Streetworkeri chodia pomáhať na vytýčených trasách vo večerných hodinách 2- až 3-krát do týždňa. Ľuďom bez domova ponúkajú kávu alebo čaj a menšie občerstvenie, napríklad sušienky. Streetworker sa v teréne dá spoznať podľa pracovnej bundy a ruksaku, na ktorom je nášivka Trnavskej charity. V blízkej budúcnosti k nim pribudne aj preukaz.

https://www.facebook.com/charitatt/videos/2526871660672195/

Ak sa napríklad klienti medzi sebou hádajú, streetworkeri majú zakázané sa do hádok miešať. Prvé pravidlo dobrovoľníctva je dbať na svoju bezpečnosť. Úloha streetworkerov je zvýšiť bezpečie bežných občanov a znížiť počet ľudí bez domova a v núdzi.

Ohlasy na dobrovoľníctvo bývajú pozitívne aj negatívne. Pomoc odmietajú klienti, ktorí pokladajú ich prácu za zbytočnú, ich pomoc nepotrebujú, lebo si za problémy môžu sami. Dobrých ohlasov je však stále viac. Ľudia v núdzi začínajú Streetwork spoznávať a sú vďační za každý kontakt.

Chvíľkové prichýlenie na každý deň

Nízkoprahové denné centrum je otvorené každý pracovný deň. Počas našej návštevy tu nikto nebol – prišli sme mimo otváracej doby. Jednu zo skromne zariadených miestností zdobil vianočný stromček. Aj v krušných chvíľach si vedia pripomínať to pekné a tradičné.

Ako prezrádza názov „nízkoprahové“, Centrum môže navštíviť ktokoľvek aj pod vplyvom omamných látok či alkoholu. Nemusí mať doklady a taktiež sa nehľadí ani na jeho zdravotný stav. Klienti vystupujú anonymne, každému sa pridelí kód. Je len na človeku, ako využije čas strávený v Centre. Môže prísť, najesť sa a sedieť v miestnosti až do konca otváracích hodín. Alebo svoju nepriaznivú situáciu začať reálne riešiť. Po príchode prebehne medzi zamestnancom a klientom takzvaná ústna zmluva o základných pravidlách Centra.

Nízkoprahové centrum musí podľa zákona utvárať podmienky zamerané na naplnenie základných životných potrieb. Každé ráno ponúka klientom raňajky. Obchodný reťazec TESCO prispieva pečivom, ktoré sa deň predtým nepredalo a poskytuje čerstvé ovocie a nátierky.

Centrum má aj krízový šatník. Veľa ľudí žije v domnienke, že charita = nepotrebné oblečenie a dávanie ho ľuďom v núdzi. Oblečenia je ale nadbytok. Ak by fungovala rovnica nonstop poskytovania oblečenia bez pravidiel, časom by pomoc stratila efektivitu. V minulosti takýto prístup prinášal len negatívnu skúsenosť, a to neporiadok v meste. Zamestnanci mestského úradu každý deň nachádzali kúsky oblečenia, ktoré ľudia s dobrým úmyslom darovali. Ľudia, ktorí navštevovali Centrum, s oblečením obchodovali, a preto sa začalo poskytovať len v krízových situáciách: človek je akútne znečistený, oblečenie nemá prispôsobené počasiu, nastupuje na výkon trestu alebo do resocializačného zariadenia, ide na pracovný pohovor či do nového zamestnania.

Žiadna vykonávaná práca nie je hanbou

Jednou z možností počas cesty k resocializácii je predaj časopisov Notabene. Potenciálny predajca musí spĺňať určité zásady. Vlastniť občiansky preukaz alebo náhradný doklad o občianskom preukaze, poskytnúť informácie o tom, či bol trestaný, a jeho lekárske záznamy. Tento človek nesmie byť diagnostikovaný ako závislý a musí podstúpiť dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu. Nevyžaduje sa abstinencia, ale triezvosť pri predávaní. Musí byť gramotný a vedieť počítať peniaze.

Veľa ľudí však podmienky nespĺňa. Skutočný predajca Notabene má žltú identifikačnú kartu so svojou fotkou, prideleným číslom a uvedenou adresou, na ktorej musí reálne stáť a predávať. Ak predajca nemá kartu alebo ju odmieta poskytnúť k náhľadu, treba kontaktovať charitu a nahlásiť falošného predajcu.

Kde nestačí dávka trpezlivosti a situácia sa nedá zvládnuť, nastupujú represívne zložky.

Zamestnanci Centra majú ku všetkým klientom vysoký prah tolerantnosti. Roky praxe a každoročné školenia im pomáhajú v komunikácii aj s agresívnym človekom pod vplyvom drog. Kde nestačí dávka trpezlivosti a situácia sa nedá zvládnuť, nastupujú represívne zložky.

Trnavská charita neponúka svoju vlastnú nocľaháreň. V momentálnej situácii nedisponuje vhodným priestorom a zamestnancami, ktorí by vykonávali nonstop nočnú službu. Preto charita pre ľudí bez domova zriadila Nízkoprahové denné centrum. Na prenocovanie ľuďom v núdzi slúži v meste Stredisko sociálnej starostlivosti. Spolu s charitou ponúkajú útočisko ľuďom, ktorí ho potrebujú.

Využívanie voľného času v prospech organizácie

Pracovná dielňa svätej Heleny začala fungovať 3. marca 2016 a je v prevádzke každý pracovný deň. V dielni pracujú dvaja zamestnanci charity a klienti – dobrovoľníci so zdravotným alebo sociálnym znevýhodnením. Ostatní pracovníci charity ich považujú za svojich kolegov. Dielňa vytvára atmosféru socializácie, prijatia a osobného rozvoja aj prostredníctvom ručných prác. Výrobky sú tematické alebo ide o maličkosti, napríklad magnetky, záložky, ozdoby. Všetko, čo sa vyrobí, sa následne predáva v kaviarni alebo putuje do charitatívnych prezentácií.

Prekvapil nás zvuk šijacieho stroja. Po obhliadke prázdneho Centra sme nikoho neočakávali ani v dielni. Za starou mašinou však sedela pani na invalidnom vozíčku. Milo sa pozdravila a ďalej sa venovala svojej práci. V tom okamihu pôsobila ako ten najbezstarostnejší človek na svete.

Dielňu podporujú najmä bežní ľudia, ktorí prinesú do dielne nepotrebné látky, gombíky a iný materiál vhodný na drobné ručné práce. Priestory môžu navštevovať aj klienti Nízkoprahového centra, avšak pod podmienkou triezvosti a čistého vzhľadu.

Kaviareň Špitálik slávnostne otvorili na jar roku 2019. Nič tu nemá stanovenú cenu. Množstvo ponúkaných káv, čajov a zákuskov pripravovaných dobrovoľníkmi je za dobrovoľný príspevok. Kaviareň zákazníkov vždy obdaruje aj darčekom pochádzajúcim z dielne. Prechádzali sme okolo terasy; aj tá patrí ku kaviarni, ale funguje len v lete.

K šťastiu druhých stačí tak málo

V rámci materiálnej a potravinovej pomoci dlhoročne funguje projekt Tím siete pomoci. Projekt znamená spoluprácu s farskými charitami. Pomoc sa zameriava na sociálne slabšie rodiny a centrá pre ľudí v núdzi. Zháňa sa pre nich nábytok alebo spotrebiče.

Charita delí darcov na dve skupiny. Prví sú takzvaní klasickí darcovia. Tvoria ich obyvatelia mesta a ľudia pochádzajúci z blízkeho okolia, ktorí chcú niečo darovať. Aj darované veci musia spĺňať určité kritériá, aby sa mohli stať darmi pre charitu. Z potravín prijímajú len tie trvanlivé – konzervy, cestoviny, soľ, cukor. Hygienické potreby nemajú obmedzenie.

Druhí darcovia sú firmy, napríklad Peugeot, TESCO. Väčšinou zorganizujú v rámci podniku zbierku alebo prispievajú finančne. Získané potraviny, hygienické potreby a financie sa rozdelia do jednotlivých organizácií, ktoré spadajú pod Trnavskú charitu, napríklad domovy dôchodcov, detské domovy, stacionáre. Časť získaných vecí a peňazí putuje aj na farské charity, ubytovne, neziskové organizácie a občianske združenia.

Keď má príbeh najsmutnejší koniec

Na konci nášho rozhovoru sa nám nedalo neopýtať sa na chúlostivú otázku: čo sa stane s človekom, ktorý žil a zomrel na ulici? Čakali sme zaskočené tváre, no dostali sme profesionálnu odpoveď.

Niekedy sa stane, že polícia vyšetruje smrť človeka, ktorého vzhľad pôsobí, že žil na ulici. Polícia vytvorí fotografie zosnulého, telo ostane na patológii v chladiacej miestnosti. Policajti navštívia okrem iného aj Trnavskú charitu, aby vypátrali informácie o zosnulom. Ak sa do piatich dní nepodarí zaistiť identifikáciu človeka, nastupuje štandardný postup. Vykoná sa pitva, určí sa príčina smrti (samovražda alebo nehoda, napríklad zrazenie autom). Ak je cudzie zavinenie smrti vylúčené, telo sa spopolní a pochová na náklady mesta do spoločného hrobu, ktorý sa nachádza na cintoríne na Kamennej ceste.

Pozrite si viac fotografií v galérii:

Aké ľahké je nájsť ju. Zdroj: Natália Stašíková

Na námestí v jednej z pasáží. Zdroj: Natália Stašíková

Miestnosť prvého kontaktu v Centre. Zdroj: Natália Stašíková

Miesto pre pocestného alebo spoločensky unaveného. Zdroj: Natália Stašíková

Návštevníci kaviarne si ju len pochvaľujú. Zdroj: Natália Stašíková

Kaviareň nezabúda ani na najmenších zákazníkov. Zdroj: Natália Stašíková

Miestnosť, ktorá slúži ako kaviareň aj ako dielňa. Zdroj: Natália Stašíková

Špitálik privíta aj vás. Zdroj: Natália Stašíková

Všetko môže byť na úžitok. Zdroj: Natália Stašíková

Ako sa o to starajú, tak budú mať. Zdroj: Natália Stašíková

V máji 2019 predčasne štátnicovalo 68 bakalárov, pričom jedenástim z nich sa skúšky nepodarilo spraviť. O niečo lepšie na tom boli magistri (v ich prípade je však májový termín riadny, nie predčasný), ktorých bolo dokopy 250 a nevyšlo to presne 28 študentom. Ich úspešnosť bola takmer o 5 % lepšia než u bakalárov.

Tieto predčasné bakalárske májové štátnice ale boli posledné, ktoré sme na fakulte mali. Od nového akademického roka sú zrušené.

V riadnom augustovom termíne absolvovalo štátne skúšky 395 bakalárov, no 67 z nich sa nepodarili. To znamená, že celková neúspešnosť predstavuje 16,96 %. Pri magistroch, ktorým sa pri niektorých predmetoch nepošťastilo, sa toto číslo vyšplhalo na 20,68 %. Štátne skúšky v auguste absolvovalo 29 magistrov a šiesti z nich musia ísť na opravný termín v januári (Na augustovom termíne sa mohli zúčastniť piataci, ktorí nespravili v máji na štátnici predmety alebo takí, ktorí si dali odklad, pozn. redakcie).

Spokojnosť je spojená s poctivou prípravou

Bakalári, ktorí štátnice v riadnom termíne úspešne zvládli, mali pred sebou dva týždne zaslúženého voľna. Ak si podali prihlášku na ten istý študijný program, v ktorom absolvovali štátne skúšky, boli automaticky prijatí. Výpovede mnohých študentov hovoria o spokojnosti. Napríklad Peter, ktorý sa svedomito učil, nemal problém záverečné skúšky zložiť.

Pre Klaudiu štúdium a výsledky nie sú samozrejmosťou: „Musela som na sebe kvôli škole zamakať.“ Silvia sa poctivo pripravovala, či už k písaniu bakalárskej práce, alebo k štátnej skúške: „Nenechala som nič na náhodu. Príprave som venovala všetok čas, a preto som nemala žiadny problém.“ Bianca sa tiež nemá na čo sťažovať: „Som spokojná s priebehom štátnych skúšok a nemám žiadne výhrady.“ Sú však aj študenti, ktorí majú opačný názor a sťažujú sa takmer na všetko.

Je na vine komisia?

V komisii vždy sedí predseda, štyria až piati pedagógovia, ktorí sa vyznajú v rôznych okruhoch a jeden zapisovateľ, ktorým býva väčšinou doktorand. On vás usmerní, vysvetlí vám, kde si máte sadnúť a kedy nastane tá chvíľa. Nasledujúce výpovede sú subjektívne a študenti v nich vysvetľujú, čo podľa nich na skúškach nefungovalo tak, ako by malo.

Klára bola z priebehu štátnic veľmi rozhorčená, prekážala jej neobjektivita komisie. Podľa Kláriných slov si dvaja z piatich hodnotiacich počas odpovede samovoľne niekam odišli, a potom výpoveď hodnotili. „Ako môže niekto hodnotiť niečo, čo nepočul?“ pýta sa študentka.

Richard je z celých štátnic nešťastný a nechápe, ako ho komisia mohla ohodnotiť. „Čo ma zarazilo, bola arogancia niektorých skúšajúcich, ktorí sa rozprávali, smiali alebo dokonca hrali na mobile. Po obhajobe sa ma navyše začali pýtať otázky, o ktorých som v prezentácii hovoril. Jednak je nepríjemné, keď vás nepočúvajú a vyrušujú pri prezentácii, a po druhé, moja obhajoba sa tak natiahla o desiatky minút.“

Fakulta tvrdí, že ani z princípu to tak fungovať nemôže: „V komisii sú väčšinou vyučujúci rozdelení a každý skúša iný predmet. Napríklad právnici nevidia do iných okruhov až tak, ako niekto, kto ich priamo vyučuje a má k nim bližšie. Ak aj niekto z komisie odíde, tak buď neskúša práve ten predmet, v ktorom sa vyzná, alebo ho už vyskúšal, a preto odchádza na prestávku. Vyučujúci, ktorí neboli prítomní v komisii počas odpovede, danú odpoveď študenta ani nehodnotia. Naozaj je to viac-menej proporčne rozdelené,” vysvetľuje prodekanka pre výchovno-vzdelávaciu činnosť Dáša Mendelová.

Trápia ich peniaze

Jedna z motivácií, ako úspešne zdolať štátne skúšky, je pomyslenie na to, že existuje len jeden riadny pokus. Ak to nevyjde, je tu možnosť takzvaného medziročníka, teda opravného termínu, ktorý bude v januári 2020. To platí pre bakalárov aj magistrov, no nie je to zadarmo. Poplatok za možnosť opätovného absolvovania štátnych skúšok sa pohybuje okolo 850 eur. Študent nadštandardného štúdia si však môže platbu rozdeliť do štyroch splátok.

Fakulta sa usiluje o to, aby každý získal titul spravodlivo. „Ani jedného študenta škola nevyhodila kvôli tomu, aby išiel na nadštandardné štúdium. Štátnice nespravili takí študenti, ktorých buď záverečná práca nebola na úrovni, ktorú požadujeme, alebo nevedeli odpovedať na otázku či odpovedali úplne mylne,” dáva veci na pravú mieru Mendelová. Zároveň dodáva, že niektoré odpovede boli naozaj slabé a študenti prišli nepripravení.

Pre porovnanie môžeme uviesť, koľko by ste zaplatili za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia na iných školách. Napríklad na fakultách Univerzity Komenského sa tieto sumy pohybujú od 900 do 2 000 eur. Podľa informácií z PortalVS.sk patrí naša fakulta medzi tie s najnižším poplatkom za medziročník.

Je táto cena naozaj privysoká?

Pred štátnicami je študent povinný zaplatiť poplatok za catering. Mnohí sa sťažujú na privysokú cenu. Minulý akademický rok to bola suma sedem eur. Magde sa zdá táto suma privysoká na to, koľko občerstvenia mala komisia a študenti pripraveného. „Úprimne, neviem, kam poputovali všetky tie peniaze z poplatkov. Keď si predstavím, koľko žiakov zaplatilo a čo mali na stole pri skúške, tak tomu nerozumiem.“

Povinný poplatok stále platí. V cene je malé občerstvenie a obed pre komisiu, tiež voda a káva pre študentov. Výhodou tohto systému je, že študent zaplatí sedem eur a o všetko je postarané. Na niektorých univerzitách majú toto občerstvenie na starosti študenti. Musia všetko objednať, nosiť chlebíčky, vodu, na záver všetko aj upratať a popritom riešiť aj stres zo skúšok.

Vyúčtovanie nákladov na občerstvenie z posledných májových štátnic informuje o vyššom výdaji ako príjme peňažných prostriedkov. „Fakulta ešte dokladá peniaze navyše, aby občerstvenie bolo také, aké treba. Aby aj študenti mali kávu a vodu na každej chodbe. Treba si uvedomiť, že je tam sedem až osem komisií každý deň. Keď si rozrátame, koľko je to ľudí, tak sedem eur nie je extrémny poplatok,“ informuje prodekanka pre výchovno-vzdelávaciu činnosť.

Štátnice v lete na konci prázdnin sú zlý sen

Tohtoročné augustové štátnice boli posledné. Od akademického roka 2019/2020 nastávajú zmeny. Od 20. do 24. januára budú mať opravný termín reprobanti, teda tí, ktorým sa minulý rok nepošťastilo. Tento dátum platí pre prvý aj druhý stupeň štúdia.

Čerstvo končiaci magistri budú mať štátnice od 18. do 22. mája. Bakalári budú skúškovať od 22. do 26. júna budúceho kalendárneho roka. Augustový termín je po novom už minulosťou a pocity študentov hovoria za všetko. „Je tu strašné teplo,“ tvrdí jeden z nich. „Máme zničené leto, treba iný termín,“ nalieha druhý.

Augustový termín je po novom už minulosťou.

Niektorým sa pri vysokých teplotách sústredilo ťažšie: „Je veľká sprostosť štátnicovať v lete, keď je vonku 38 °C. Po prvé, je to neskoro. Po druhé, v takom teple sa ťažko sústredí na štúdium a skúšky.“ Za krajšie leto môžu ďakovať študenti najmä novému vedeniu školy, ktoré začalo pôsobiť od januára 2019.

„Ihneď sme sa snažili riešiť absolvovanie štátnic v lete. Namontovali sa nové žalúzie vo všetkých miestnostiach v Jame, zakúpili sa prenosné klimatizácie. Následne sme pristúpili k tomu, aby štátnice neboli v auguste. Táto zmena sa nedá spraviť naraz, musí prejsť administratívou, prihlasovaním atď. Študentom by bolo nepríjemné, keby sme ich na poslednú chvíľu informovali, že štátnice nebudú v auguste, ale v júni,“ vysvetľuje Dáša Mendelová.

Maličkosti

V tento psychicky náročný deň je zbytočné stresovať sa. Robiť si ťažkú hlavu z očka na pančuškách či zo zle vyžehlenej košele je naozaj zbytočné. Navyše, do hlavy v ten deň už nevojde nič. Vkradne sa do nej len strach, stres a nepríjemný pocit, že vaše spotené podpazušie je cítiť až ku knižnici. Človeka vie nasrdiť všetko, zvlášť počas štátnic. Napriek tomu, že je to veľká životná skúška, netreba ju brať až tak vážne. O tom, ako si zachovať pokoj pri skúškach, sa dočítate v ďalšom článku.

A čo po škole?

Ako autori článku sme vytvorili formulár pre študentov, ktorí v predošlom akademickom roku absolvovali štátne skúšky. Zistili sme, že v hre je aj zmena študijného programu, fakulty alebo vysokej školy. Táto situácia nastáva vtedy, keď študent nadobudne pocit, že sa počas troch rokov venoval niečomu, čo ho nebaví. Napíše úctyhodnú bakalárku, vytiahne si šťastné čísla otázok a úspešne zloží skúšky. Potom prejde na program, ktorý ho bude vnútorne napĺňať alebo úplne zmení zameranie vysokej školy.

A čo po neúspešných štátniciach? Ak študent nespraví ani opravný termín, bude musieť začať od začiatku, teda ako prvák na bakalárskom stupni. Nie všetci sa rozhodli pokračovať v štúdiu na Fakulte masmediálnej komunikácie. Niektorí, aj tí, ktorým sa skúšky podarilo zložiť, si ako nový smer zvolili napríklad Bratislavskú medzinárodnú školu liberálnych štúdií, Univerzitu Komenského v Bratislave alebo Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Dôvodom prestupu však nemusí byť len to, že pohoreli na skúškach; inú školu si totiž vybrali aj úspešní promovaní bakalári, ktorí skrátka chceli skúsiť niečo iné.

Pár študentov sa odhodlalo prezradiť, prečo už viac nechce pokračovať v akomkoľvek štúdiu. Kristiánovi prekáža suma za zaplatenie medziročníka, v ktorom by absolvoval opravný termín: „Prekážal mi fakt, že sme mali len jeden pokus, ktorý ak by sme nezvládli, buď by sme si rovno zobrali pôžičku, alebo (ja osobne) by sme sa na titul rovno vykašľali. Je smutné, že sa chce škola takto ,nabaliť‘, rovnako aj s poplatkami za štátnu skúšku.“ Pavol už nad druhým pokusom neuvažoval. O budúcnosti má jasnú predstavu: „Nechcem pokračovať, lebo som začal pracovať v oblasti marketingu.“

V akademickom roku 2019/2020 študuje u nás dokopy 453 prvákov v dennej aj v externej forme štúdia. Najviac prvákov pochádzalo zo Žilinského kraja a z okresu Trnava. Naopak, okresy Medzilaborce, Sabinov, Snina, Revúca a Gelnica nemajú žiadne študentské zastúpenie. Najmenej študentov cestuje z Košického kraja. Fakultu masmediálnej komunikácie tento rok navštevuje aj 17 zahraničných študentov.

Tieto štatistiky o prvákoch na FMK prezrádzajú, že najväčšie zastúpenie študentov prichádza na fakultu práve z klasických gymnázií. Tento rok tvorí prvý ročník presne 108 gymnazistov. Hneď za nimi vedú tí, ktorí ukončili strednú odbornú školu, súkromnú školu alebo obchodnú akadémiu. Najmenšie zastúpenie študentov má dopravná akadémia, pedagogická škola či špecifické gymnáziá.

Študenti najviac preferujú marketing

Väčšinu poslucháčov bakalárskeho aj magisterského stupňa v oboch formách štúdia si získal odbor marketingová komunikácia. Tento rok sa v ňom vzdeláva celkovo 174 prvákov v denných študentov a 55  externistov. Najnižšie zastúpenie má odbor vzťahy s médiami, kde sa zapísalo 18 študujúcich v bakalárskom stupni denného štúdia. Celú fakultu pritom tvorí prevažne nežné pohlavie.

Z absolventov, ktorí prešli bakalárskym stupňom štúdia na Fakulte masmediálnej komunikácie, sa do prvého roka magisterského štúdia zapísalo 333 študentov. Z toho vyplýva, že 79 absolventov si buď podalo prihlášku na inú vysokú školu, alebo sa v ďalšom štúdiu rozhodlo nepokračovať.

A čo radia prvákom ostrieľaní „FMK people?” Treba hlavne dodržiavať termíny a zapájať sa do rôznych kabinetov. Odporúčame tento článok.