Fitness odvetvie prežíva na sociálnych sieťach nevídaný boom. Hoci je pohľad na motivovaných ľudí pracujúcich na svojej postave osviežujúci, digitálna éra priniesla aj temnú stránku. Šport už totiž nie je len o psychohygiene či fyzickom zdraví, ale čoraz častejšie o nebezpečnej marketingovej hre na odborníkov.

Algoritmy denne generujú novú vlnu samozvaných expertov. Stačí pár tisíc sledovateľov a trénerom na správnu techniku drepu či zaručené stravovacie plány sa stáva každý. Bez váhania pritom diktujú životný štýl, hoci ich jedinou kvalifikáciou je často len estetický profil a správny filter. A ak sa pýtate, či to robia zadarmo, keďže na to nemajú patričné vzdelanie, odpoveď znie nie. Väčšina osôb si s jasným presvedčením zaplatí nekvalifikovaného „odborníka“ v domnienke, že z neho urobí hotového „fitnesáka“. Dôveryhodnosť vo followeroch je však veľmi nízka hodnota.

Cieľ „fitness influencerov”

Prioritou „rýchlokvasených” trénerov nie je progres klienta, ale vlastný dosah a viditeľnosť na sociálnych sieťach. Skutočné výsledky či zdravie zverencov odsúvajú na vedľajšiu koľaj. V ich svete je totiž prioritou rýchly zisk a čo najlacnejšia sebaprezentácia. Dôverčiví klienti pre nich nie sú partnermi, naopak, len živými rekvizitami, ktoré slúžia na jediné – ešte viac zviditeľniť profil ich trénera.

Mladá generácia dnes radšej skonzumuje 15-sekundový zostrih so zaujímavou hudbou než hĺbkovú analýzu od skutočného profesionála. Rýchly vizuálny vnem skrátka vyhráva nad obsahom, ktorý si vyžaduje sústredenie.

V honbe za rýchlymi výsledkami sme zabudli na hodnotu skutočnej odbornosti. Krátke videá nám možno dajú okamžitý pocit motivácie, ale len vyštudovaný špecialista nám dá istotu, že to, čo robíme, nám o pár rokov nezničí zdravie. Hľadajme radšej kvalitu v telocvičniach u odborníkov, nie v algoritmoch sociálnych sietí.

Môj záujem o dobrovoľníctvo sa nezrodil náhodou. Vždy, keď som prechádzala mestom a videla som osamelého človeka, nebolo mi to ľahostajné. Cítila som, že potrebujem byť nablízku tým, ktorí to potrebujú oveľa viac ako ja. Preto ma aj samotné heslo Trnavskej arcidiecéznej charity „Stojíme blízko pri človeku“ oslovilo.

V začiatkoch mojej dobrovoľníckej cesty som zostala z prístupu charity očarená. Ide o miesto, v ktorom sa nachádza prístupová cesta do srdca každého človeka bez ohľadu na to, aký životný príbeh mu osud pripravil. Aj vďaka tomu môžu maličkými krokmi začať pretvárať svoj často šedý život a vdýchnuť doň farebnejšie odtiene.

Dojatie ukrývajúce sa v malých momentoch

Prvá akcia, ktorej som sa ako dobrovoľníčka zúčastnila, bol Charitný bazár. Triedilo sa tam oblečenie od ľudí, ktorí priniesli už pre nich nepotrebné veci, aby ešte poslúžili ďalším. Uvedomila som si, že ide o naozajstný paradox. Veci, ktoré by za iných okolností skončili na skládke, dostali novú šancu u tých, ktorí si ich za bežných okolností nemôžu dovoliť.

Niektoré sme si mohli odniesť aj my. Našli sa tam aj kúsky, ktoré boli takmer úplne nové. Hotová módna prehliadka, žiadne staré šatstvo.

Druhý silný moment prišiel na tvorivých dielňach, kde sme vyrábali rôzne dekorácie s deťmi z detského domova. Najväčšiu radosť mali najmä pri zhotovovaní doplnkov do vlasov z rôznych bavlniek a korálikov, ktoré si neskôr mohli nechať.

Počas tvorenia sa na mňa jedno dievčatko otočilo a spýtalo sa ma, či mu pomôžem s vystrihovaním kvetu z látky. Dojalo ma, ako sa sústredene na mňa pozeralo. Nebolo to len o kreativite, ale aj blízkosti, ktorú som im dokázala odovzdať.

Večer, kedy som pochopila, čo znamená štedrosť

Niekto by si mohol pomyslieť, v čom už len môže byť dobrovoľníctvo štedré, keď ide o prácu zadarmo. Ukrytý je v ňom však oveľa hlbší význam. Nejde len o voľnočasovú aktivitu, ale zmysluplnú pomoc, ktorej hodnota spočíva v robení niečoho, čo nikdy nestratí svoju dôležitosť.

Ozajstnému významu slova štedrosť som porozumela počas Večere pre osamelých. Spolu s ostatnými dobrovoľníkmi roznášali vianočnú večeru pre ľudí bez domova. Mohli zjesť toľko porcií, koľko len chceli. So sebou si odniesli aj sladký koláč.

Čarovnú atmosféru dotvárala aj živá kapela. Zaspievať si mohli aj karaoke, v čom sme ich úpenlivo povzbudzovali. Najväčší dôraz sa však kládol na to, aby sa už nikto necítil sám.

Cestou tam som mala rôzne očakávania. Premýšľala som, ako môže také podujatie vyzerať. Domov som odchádzala s úplne novou emóciou. Nadšenie ľudí, ktorým sme podali pomocnú ruku, sa prenieslo do môjho vnútra. Stretla som sa tak s ďalším paradoxom. Síce večera, ktorú som im roznášala, bola nádielka pre nich, veľký dar som dostala aj ja. A to v podobe obohatenia srdca.

Núdza si ľudí nevyberá

V Trnave žije bez domova okolo 300 ľudí. Mnohí si myslia, že ich vzhľad odráža aj ich vnútorný svet. Vianoce s nimi mi však ukázali, že ide často len o mylnú predstavu. Núdza nemusí byť len v chudobe, mnohokrát sa nachádza aj v osamelosti či nepochopení.

Celkovo na Slovensku podľa údajov Štatistického úradu SR nemá domov viac ako 71-tisíc ľudí. Nejde len o jednotlivcov, ale aj páry a rodiny. Okrem materiálnej pomoci potrebujú aj povzbudenie a porozumenie. Síce ju môžu mnohí odmietnuť, za pokus to stojí. Vďaka nej sa necítia už nepovšimnutí, ale aspoň čiastočne prijatí. A to môže pre nich znamenať viac než čokoľvek iné.

Niekedy to začína celkom nenápadne. Pohľadom na kopu riadu v dreze alebo zachytením tónu, ktorým mama odpovedala otcovi na úplne banálnu otázku. Kým ostatní v miestnosti ešte riešia, čo bude na večeru, ja už v hlave rozbieham krízový manažment. Môj mozog nefunguje v režime „tu a teraz“, ale v móde „predpoveď búrok“.

Som ten povestný tlmič nárazov, ktorý filtruje krik na šepot a rodinný chaos na upratanú obývačku. Naučila som sa čítať atmosféru skôr, než som sa naučila poriadne abecedu. Môj pocit bezpečia sa stal priamo úmerným tomu, či sú všetci okolo mňa v pohode.

Mám jedného súrodenca. A možno práve preto som si tak prirodzene osvojila rolu tej, ktorá má veci pod kontrolou. Tej, ktorá nerobí problémy. Tej, ktorá vie, čo sa patrí. Medzi nami to nikdy nebolo o konflikte, ale skôr o tom, že som častejšie bola tá, ktorá drží, než tá, ktorá sa môže oprieť.

Veľakrát som zostala posledná v miestnosti. Už som neriešila, čo sa stalo, ale ako to všetko nejako upratať. Počúvam, vysvetľujem, tlmím emócie. Robím mediátora, psychológa aj záchrannú sieť v jednom. A až potom mi dôjde, že nikto sa nespýtal, ako sa mám ja.

Som ako postava z pesničky „Eldest Daughter“ od Taylor Swift, ktorá stojí na stráži a drží celú stavbu pokope, kým jej vlastné ruky začínajú tŕpnuť od námahy. Som tou, ktorá vie, kedy stíšiť hlas a kedy nahodiť ten správny úsmev, aby sa krehká dynamika domova nerozsypala ako domček z kariet.

Na sociálnych médiách sa o tom hovorí ako o „Eldest Daughter Syndrome“ (Pozn. red. – syndróm najstaršej dcéry). Algoritmy nám servírujú vtipné videá, v ktorých prvorodené dcéry organizujú životy všetkým naokolo. Pod nánosom hashtagov sa však skrýva skutočná daň – kapitulácia vlastnej slobody výmenou za rodinnú pohodu.

Okolie si na moju bezchybnosť zvyklo s takou samozrejmosťou, až sa z môjho daru stal štandard a z mojej vôle povinnosť. Som väzňom vlastnej kompetencie a začala som veriť tej nebezpečnej lži, že moja hodnota stojí a padá na tom, koľko problémov dnes vyriešim. Že ak by som raz, len jeden jediný raz, neurobila nič a nechala veci proste vybuchnúť, stratila by som nárok na pozornosť.

V priateľstvách preto som tou vŕbou, do ktorej každý vryje svoj odkaz. Avšak málokto sa opýta, či moja kôra ešte drží pokope. A v láske? Tam ma to magneticky ťahá k „zlomeným krídelkám“. Pretože som si zvykla, že milovať znamená zachraňovať a byť potrebná znamená byť v bezpečí.

Otázka teda nezvie, či to zvládnem. Vždy to totiž zvládnem, no otázne je, za akú cenu. Naozajstná sloboda totiž neprichádza s tým, že túto silu stratím, ale že si s ňou dovolím občas nepracovať. Začína tichým „neviem“ alebo momentom, keď pustím kormidlo z rúk, aj keď sa loď rozkýve.

Svet sa nerozpadne. Možno zistím, že moji blízki dokážu kráčať aj sami. A možno konečne začujem vnútorný hlas hovoriť: „A čo potrebuješ ty, aby si sa konečne cítila doma vo vlastnej koži?“

V partii na chate sme s manželským párom s dvoma malými deťmi. Ľudia približne v mojom veku. Aj keď mali deti dvaja rodičia, starostlivosť o ne väčšinou padala na matku. Keď chcela na pár hodín odísť, musela sa manžela spýtať, či deti na chvíľu nepostráži. S veľkou neochotou a strachom, či to zvládne (otec ich detí!), napokon súhlasil. Keď naňho ostalo usádzanie uplakaného dieťaťa k jedlu, nervózne prehlásil: „Ja za to nemôžem, že tvoja mama sa niekde fláka.“ Pretože toto bola podľa neho očividne jej dieťa. Jej práca.

Z dynamiky tohto vzťahu som bola zhrozená. Myslela som si, že obraz matky v domácnosti a otca, ktorý na tieto veci nemá čas, pretože je živiteľ rodiny, patrí do minulosti. Že nás mladých ľudí sa týka len vo výnimočných prípadoch.

No zrejme som sa mýlila. Podľa nového celosvetového prieskumu si tretina mladých mužov myslí, že žena by mala poslúchať svojho manžela. Generácia Z je podľa výsledkov najkonzervatívnejšia v otázke rodovej rovnosti. Preskočili sme aj generáciu našich starých rodičov. Je tak možné, že sa názorovo vraciame späť do minulosti alebo ide len o súčasný trend? Pevne dúfam, že to je tá druhá možnosť.

Ako ďaleko môže zájsť manosféra?

Je známe, že pribúdajúce sexistické názory súvisia s obsahom, ktorý sa šíri na internete – s takzvanou manosférou. Tá ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky: problémom sú vraj ženy a riešením návrat k „starému poriadku“. Aj u nás máme slovenskú verziu Andrewa Tatea – Filipa Sulíka. Vo svojom videu navrhol, aby sme ženám zakázali chodiť na vysokú školu, pokiaľ neporodia aspoň jedno dieťa. To je podľa neho skvelé riešenie na nízku pôrodnosť. A nie, nemyslel to ako žart.

Pripomína mi to scenár z knihy Príbeh služobníčky – sveta, kde sú ženy edukované na rodenie detí a nemajú takmer žiadne práva. Nejde však o čistú fikciu. Autorka Margaret Atwoodová totiž vychádzala z reality: napríklad Rumunsko nútilo ženy rodiť zákazom interrupcií, v Iráne po revolúcii ženy prišli o prácu a museli sa podriadiť prísnym pravidlám obliekania. O to znepokojivejšie pre mňa je, keď sa podobné myšlienky objavujú aj dnes.

Frigidná feministka vs. nahnevaný mizogýn

Sulíkovo video má popis: „Z tohto feministky zošalejú.“ Mladí ľudia sa v téme rodovej rovnosti čoraz viac vyhraňujú. Muži nemajú radi feministky. Ženy nemajú radi mizogýnov. Každý si vytvára vlastnú bublinu, v ktorej ten druhý vyzerá ako karikatúra – buď ako frigidná aktivistka, alebo nahnevaný chlap z internetu.

Možno by preto stálo za to prizvať do debaty o rovnoprávnosti viac mužov. Nie ako protivníkov, ale ako partnerov. Feminizmus totiž nikdy nemal byť vojnou proti mužom. Nie je len o tom, aby ženy nemuseli niesť všetku starostlivosť o domácnosť a deti, ale aj o tom, aby muži nemuseli celý život hrať rolu nezraniteľného živiteľa, ktorý musí mať posledné slovo.

Prieskum o narastajúcom sexizme nám pripomína, že nestačí len krútiť hlavou alebo sa zatvoriť do vlastnej bubliny. Mrzí ma, že sme sa na chate s tým chalanom o jeho postojoch nerozprávali. Možno práve to je kľúč – viac sa rozprávať a nebáť sa konfrontovať sexizmus, keď ho vidíme. Lebo nerovnosť sa nerozširuje len veľkými zákonmi, ale aj v malými momentami, ktoré často prehliadame.

Pre mnohých z nás je to prvé miesto, ktoré navštívime ráno, a posledné, ktoré navštívime večer pred ľahnutím do postele. Je to priestor, kde komunikujeme, vzdelávame sa a unikáme od reality. A práve na tomto námestí sa začínajú objavovať nové „bezpečnostné turnikety“; nie také, cez ktoré vstupujeme do UCM budov, ale digitálne v mene ochrany detí.

V posledných mesiacoch sa čoraz častejšie rozpráva o tom, že jednoduché potvrdenie „mám viac ako 18 rokov“ už nestačí. Sociálne siete a komunikačné platformy začínajú overovať vek svojich používateľov prostredníctvom občianskeho preukazu, fotografie či rôznych biometrických skenov. Cieľ je jasný: obmedziť prístup mladistvých k nevhodnému obsahu alebo internetovým predátorom a vytvoriť pre nich bezpečnejšie prostredie. No popritom sa vytvára veľká databáza, ktorá by mohla fascinovať každého digitálneho stalkera alebo reklamného analytika.

Biometetrické údaje nie sú žiadne obyčajné dáta. Práve biometria zásadne mení spôsob, akým vnímame súkromie na internete. Úprimne, práve tu sa vo mne začína ozývať mierna nedôvera – pretože tvár či identitu si na rozdiel od bežného hesla jednoducho neobnovíme. Heslo si vieme vždy zmeniť, účet vymazať, ale tvár? Tú si neaktualizujeme v nastaveniach. Ak sa raz dostane mimo kontroly, nedá sa resetovať.

Jednou z platforiem, ktorá mi dala dôvod okomentovať celú túto situáciu, je Discord. Platforma, ktorá dávno prestala byť len „miestom pre gamerov“. Platforma má viac než 200 miliónov aktívnych použivateľov vrátane študijných komunít, projektových skupín, filmových nadšencov a podobne. Pred pár týždňami totiž Discord oznámil, že od marca 2026 začne globálne zavádzať povinné overovanie veku, pri ktorom budú všetky účty automaticky nastavené do „teen-friendly“ režimu, pokiaľ používateľ nepreukáže, že je dospelý pomocou biometrických skenov. Táto zmena sa netýka len zopár účtov. Hovoríme o platforme, kde sa denne stretávajú komunity z celého sveta. A práve táto masová povinnosť overovania vyvolala obrovskú odozvu nielen medzi používateľmi, ale aj v diskusii o ochrane súkromia. Otázka súkromia na internete sa tak opäť dostáva do centra pozornosti.

Obavy publicistov aj bežných používateľov vyvolal aj únik približne 70-tisíc fotografií a dokladov totožností používateľov Discordu, ktoré boli zhromaždené pri testovaní overovacieho systému v minulosti. Ide o incident, ktorý jasne ukazuje, aké riziká prináša centrálne uchovávanie takýchto citlivých údajov. Práve tieto udalosti poukazujú na paradox, že hoci je zámienkou ochrana detí na internete, výsledkom môže byť zhromažďovanie osobných a biometrických dát miliónov dospelých používateľov, ktorí si len chcú „zayapovať“ s kamarátmi v hovore.

Takýto problém sa ale netýka len Discordu. Viacero krajín Európy už rieši obmedzenie prístupu detí alebo prísne overovanie veku na sociálnych sieťach. Napríklad Španielsko plánuje úplny zákaz používania sociálnych médií pre deti mladšie ako 16 rokov. Francúzsko zase zavádza povinný súhlas rodiča pre deti do 15 rokov, čo tlačí viaceré platformy k overovaniu veku. V podstate sa pripravuje „európska liga“ detskej digitálnej bezpečnosti.

Na jednej strane tomu rozumiem. Rodičia chcú mať deti v bezpečí, ale na druhej strane sa však pýtam, kde presne sa nachádza hranica medzi ochranou a kontrolou. Tieto opatrenia ukazujú, že trend k väčšej regulácii detí na internete neostáva len pri debatách, ale postupe sa stáva realitou, ktorá zasahuje milióny používateľov.

Naše údaje dnes poháňajú reklamy na mieru, algoritmy a personalizovaný obsah. V digitálnom svete teda už nie sme len používatelia, ale sme aj zdroj dát. Čím presnejšie údaje, tým je ich hodnota vyššia. A čím viac o nás internet vie, tým hodnotejší sa z nás stáva „produkt“. Zavedením povinného overovania veku sa k týmto informáciám pridáva ďalšia vrstva, a to meno, doklad a tvár. Samozrejme, anonymita internetu má aj temnú stránku: umožňuje nenávistné príspevky, podvody a iné aspekty, ktoré by rodičia určite svojim malým radostiam nepovolili vidieť. Regulácia môže byť riešením. Ale je rozdiel medzi ochranou a plošnou identifikáciou každého používateľa na internete.

Ak sa občiansky preukaz stane vstupenkou na internet, mení sa samotná podstata online priestoru. Z miesta, kde sme mohli vystupovať pod prezývkou a avatarom, sa stáva priestor, kde je identita podmienkou účasti. A práve tu si kladiem otázku, či internet postupne nestráca jednu zo svojich pôvodných vlastnostní, a to možnosť byť jednoducho len používateľom, a nie neustále identifikovanou osobou. A keď si na to zvykneme, ďalší krok už nebude pôsobiť dramaticky… Možno raz nostalgicky budeme spomínať na časy, keď sme sa najviac trápili vymýšľaním bezpečného hesla.

Bezpečnosť je silné slovo, najmä ak ide o súkromie na internete. Také silné, že pod jeho váhou často ustupuje súkromie. A práve preto by sme sa mali pýtať nielen na to, ako chránime deti, ale aj na to, kto chráni naše údaje, našu identitu a naše právo zostať aspoň trochu anonymní. Chrániť deti je správne. Ale ak sa ochrana stane synonymom pre permanentnú identifikáciu všetkých, mali by sme spozornieť.

Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Prišla k babke a sadla si za stôl. Veštila jej z tureckej kávy, respektíve z toho, čo zostalo na dne šálky. Volala ma „Emmka Kremka“. Nemala som tú prezývku rada. Dnes sa na nej už pousmejem. Ona sama niesla prezývku, ktorá bola horšia: „Hanča cigánka.“ Vtedy som ešte nechápala, že to nie je len prezývka.

Dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet, si neuvedomuje, že niektorí ľudia majú osud napísaný už pri narodení. Vyrastala som obklopená predsudkami o rómskej komunite. Neboli výnimočné, ale bežné. A práve to je problém. „To sa nerobí, to robia len cigáni,“ zneli zaužívané frázy, „ak nebudeš poslúchať, nechám ťa u cigánov.“

Aj ja som tie slová používala. Nie preto, že by som rozumela, ale preto, že som ich počúvala. Predsudky sa učíme nenápadne, ticho, ako vzorec, ktorý sa vpíše do očí, do držania tela, do hlasu. Učia nás, kto je menejcenný, koho sa báť, koho obchádzať. Nie je to pravda, iba naučený pohľad.

Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, aké nefér to je. Pred dvoma rokmi kolovalo po Facebooku video, na ktorom v neďalekej Dobrej vôli robotníci v oranžových vestách pílili strom. Keď spadol na zem, masa ľudí sa rozutekala po drevo. Priznám sa, sama som sa pri ňom najprv pousmiala. Až neskôr som si v duchu položila otázku: ,,Kde to, žijem? Ľudia sa musia naháňať za drevom aby si zakúrili alebo to použili na dostavania chatrče.”

Empatiu som musela objaviť nanovo

Zlom prišiel neskôr. Začala som vnímať realitu, že nie každý začína na rovnakej štartovacej čiare. Ísť do školy pripravený znamená niečo úplne iné, keď máte doma teplo, vodu, jedlo, a niečo úplne iné, keď si vodu musíte priniesť z potoka, prevariť ju a až potom môžete myslieť na školské úlohy.

Dve slová, ktoré som tu ešte nespomenula, iba opisovala. Generačná chudoba. Na celom svete vyzerá tak isto. Vyše polovica rómskych domácností žije bez sprchy alebo úplne bez kúpeľne. Neuvedomujeme si, že dieťa, ktoré sa narodí do chudoby, má takmer nulovú šancu žiť iný život ako jeho rodičia. Ak sa narodíte v osade, vaše šance sú mizivé.

Nedávno som sa rozprávala so známou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka. Hovorila mi, aké sú posledné mesiace pre ňu náročné. Detské domovy sú plné, deti sú na čakacích listinách – väčšina z nich sú Rómovia. Nie je to náhoda ani chyba jednotlivcov. Ide o dôsledok prostredia, do ktorého sa narodili, a systému, ktorý im neposkytuje rovnaké možnosti. Spoločnosť rozhodla, kto dostane šancu a kto nie. Riešenia máme, ale neaplikujeme ich do praxe.

Na Slovensku často strácame solidaritu s tými, ktorí sú na okraji. Ak nedosahuješ štandard, povieme si: „Môžeš si za to sám.“ Nevidíme začiatok cesty, okolnosti, ktoré formovali život, ani systém, ktorý ho predurčil. Nie je všetko otázka snaženia, nie je všetko otázka viny. Empatiu som sa musela naučiť nanovo. Pochopiť, že jazyk, ktorý som používala ako dieťa, nebol nevinný.

Na jednom kopci je majorita. Na druhom minorita. V Krompachoch stačí prejsť za kopec smerom na železničnú stanicu a uvidíte rozdiel. Nie je to len fyzická vzdialenosť, ale aj vzdialenosť vo vnímaní. Otázka je, či dokážeme túto vzdialenosť prekonať. ,,Andre savore manuša hin vareso, so lendar šaj sikhľos,” znie rómske príslovie, ktoré by sme preložili následovne, „v každom človeku na svete je niečo, čo sa od neho môžeš naučiť.”

Definícia slova produktivita hovorí o schopnosti produkovať. Ekonomicky ju vyjadruje množstvo výrobkov, ktoré vyrobí jeden pracovník za časovú jednotku. Chladná definícia premieňa človeka na stroj, predstavujúci iba jednu premennú v rovnici. Napriek tomu sa každý deň zobúdzame s vidinou produktívneho dňa, vytvárame neuskutočniteľné To Do listy a zaspávame s pocitom viny.

Spôsob zmechanizovania človeka kritizoval francúzsky filozof Michel Foucault vo svojej knihe Dozerať a trestať, kde predstavil koncept „poddajných tiel“. Tento koncept opisuje, ako inštitúcie, školy, väzenia, fabriky vytvárajú poslušné, produktívne, samoregulujúce sa subjekty prostredníctvom dozoru, tréningu a disciplíny. „Poddajné telá“ sú manipulované tak, aby zmaximalizovali produktivitu a zminimalizovali odpor, a tak sa z ľudí vytvoria funkčné stroje.

Neznie vám to povedome? “Ak chcete byť produktívny, nestačí motivácia, musíte byť disciplinovaný,” znie z nejedného videa samozvaného kouča. Tento prístup viac a viac presakuje z pracovného života k voľnému času. Po práci v korporáte alebo v škole prichádza druhá šichta, kedy musíte pracovať pre seba. Choďte do fitka, premeňte svoje hobby na vedľajší príjem, prečítajte čo najviac kníh. Každý deň sa musíte posúvať vpred, inak vám život pretečie medzi prsty.

Keď výkon prestane byť dobrovoľný

Sebarealizácia a sebazlepšovanie sú skvelé spôsoby trávenia voľného času, ale až do momentu, kedy ich nevnímame ako povinnosť. Ako niečo, čo musíme urobiť, aby sme mali plnohodnotný život. Ak ste niekedy na konci dňa, ktorý nebol až taký produktívny, pociťovali vinu za premrhanie času, nie ste v tom sami. Tento pocit sa nazýva produktívna vina a existuje, pretože prepájame svoje správanie, výkon a produktivitu s našou sebahodnotou.

Dostávame sa pod tlak, ktorý sa ešte zvyšuje sociálnymi médiami. Prvýkrát v histórii máme prístup k životom tisícov cudzincov a k ich dokonalým a produktívnym životom. Zaspávam s telefónom v ruke s tým, že svojich 24 hodín nevyužívam naplno, pretože existuje niekto, kto dnes urobil viac vecí ako ja za týždeň. Premýšľam nad svojou starou mamou, ktorej vrchol produktivity je, že zasadí skôr zemiaky ako jej suseda. My, na druhej strane, tlačíme na svoje limity, aby sme viac cvičili, prečítali viac kníh, videli viac filmov, zarobili viac peňazí ako PoužívateľskéMeno123.

Foucault hovoril o „poddajných telách” pod priamym dohľadom autority, no my už nepotrebujeme dozorcov. My svojich dozorcov držíme v ruke, svietia na nás z obrazoviek a pomaly sa nám dostávajú do hlavy. Máme To Do listy, aplikácie na sledovanie výkonu a neustály pocit, že by sme mali robiť viac. Z aktivít na odreagovanie po práci a škole sa stáva súťaž bez cieľa a víťaza. Prečo? Pretože všetci ležíme vyhorení na zemi bez chuti pokračovať ďalej.

Predstavte si, že by ste sa zobudili do sveta, v ktorom by každému zmizli telefóny. Trochu sci-fi, no nie úplne nereálne. Existuje napríklad jav slnečnej búrky, ktorá by v extrémnom prípade dokázala vyradiť satelity aj komunikačné siete a náš online svet by sa na chvíľu jednoducho vypol. Telefóny by nám teda fyzicky nezmizli, ale zostali by úplne nepoužiteľné. Zrazu by sme sa ocitli bez končatiny, bez technológie ako extenzie zmyslov. Viem si to predstaviť? Skúsim.

Mobil kontrolujem takmer ihneď po zobudení, online som neustále – okrem času, kedy spím. Vždy, keď počujem zavibrovanie mobilu, cítim sa ako pes v Pavlovom experimente, ktorý započul zvonček. Len namiesto slín prichádza okamžité nutkanie skontrolovať mobil. Čo ak je to niečo dôležité z práce? Z rodiny? Zo školy? Od kamarátov?

Musím reagovať ihneď

Nesmie mi svietiť ani jedno upozornenie. Hoci ak to je aj nepodstatné upozornenie, správa, ktorá sa ma priamo netýka, musím ju obsesívne pozrieť, aby mi ju ďalej neukazovalo a mala som priestor na nové. Veď aspoň sa mi tak nič dôležité nestratí.

Technológie nám mali predsa pomáhať, no namiesto toho nás zahlcujú a okupujú myseľ. Z každej strany sa na nás rútia informácie, v ktorých sa pomaly topíme. A ja neviem plávať. Takisto však ani neviem nebyť online. Od februára mám rozčítanú knihu. Je začiatok apríla a nie som ešte ani v polovici. Prečo? Lebo po celom dni v práci nemám chuť si namáhať mozog, a tak radšej prepadnem doomscrollingu (nadmerné pozeranie krátkeho obsahu na sociálnych médiách – pozn. red.) v posteli. Pretože neviem nebyť online.

Ak by mi však zmizol mobil, asi by som si na chvíľu vydýchla. Zmizol by ten ťaživý tlak povinností a neustáleho diania. Dokonca si myslím, že aj moje FOMO (fear of missing out; strach, že niečo zmeškám – pozn. red.) by bolo menšie. Lenže zrazu by som nemala tú magickú krabičku, ktorá mi dokáže vyprázdniť myseľ a musela by som čeliť svojim myšlienkam osamote. Čo mi teda stojí v ceste? Asi len ja sama. Bojím sa byť sama so sebou. So svojou hlavou. Presvedčila som sa, že musím byť vždy k dispozícii. Je to vyčerpávajúce.

Moja starká zvykne hovoriť, že pokiaľ nejde o život, nejde o nič. A práve väčšina tých notifikácií, čo mi denne pípne, nie sú životne dôležité. No aj keď to viem, skontrolujem ten mobil, dokonca aj vtedy, keď mi nepríde žiadne upozornenie. Viem, že nemusím. Robím to automaticky. Čo by sa stalo, ak by som to neurobila? Pravdepodobne nič. Maximálne by sa osoby v mojom telefóne dočkali odpovede neskôr. Ľudia s naozaj urgentnými problémami v konečnom dôsledku zavolajú.

Prežili by sme teda bez telefónov?

Pravdepodobne áno. Zvykli by sme si na život bez nich. Ako by sme však reagovali na to ticho a samotu? Svet by sa nezrútil, zostal by stáť ako doteraz, skôr by sa otriasli naše individuálne bubliny. A ja sa veľmi bojím samoty. Možno práve preto sa držím online sveta tak pevne. Tvári sa, že človek nikdy nie je sám. Paradoxne, práve vtedy sme najosamelejší.

Či už ste v kaviarni, reštaurácii alebo nákupnom centre, všade môžete vidieť mladých „superhrdinov“ – brigádnikov – ktorí sa v noci pokúšajú učiť na skúšku, aby mohli na ďalší deň ráno otvoriť podnik. „Veď si mladý, to zvládneš“, je veta, ktorá legitimizuje všetko. Nadčasy, nepredvídateľné zmeny či telefonáty typu „Môžeš dnes prísť?“

Zamestnávatelia sa ohrádzajú flexibilitou, ktorá by mala byť však obojstranná. Často je celý tím firmy zostavený len na študentoch, od ktorých sa očakáva výkon zamestnanca na trvalom pracovnom pomere. Rozvrh sa tak pre šéfa stáva len osobným problémom či nedostatočnou výhovorkou.

Práve štúdium je dôvodom, prečo mladí ľudia potrebujú finančný príjem. Nemôžu len tak odísť, hľadať si nový zdroj financií je dlhodobý proces. V dobe rastúcich cien je brigáda čoraz viac existenčnou nutnosťou, nie voľbou. Nájom sa ešte zo vzduchu nikomu nepodarilo zaplatiť.

V malých podnikoch, ako sú napríklad kaviarne, sú majitelia často len „pekným pozlátkom“. Celý chod prevádzky hádžu na brigádnikov. Ak niečo nefunguje, sú to oni, kto znáša následky. Ak všetko funguje, zabúda sa na akékoľvek pochvalu či povzbudenie.

Výplatná páska je často prezentovaná ako forma vďaky. Teda, ak sa ju rozhodnú poslať načas a neodpočítajú z nej náhodné škody, ako rozbitý pohár či tanier. Aj študenti, aj zamestnávatelia sa snažia šetriť. V dnešnej ekonomike sa im to vlastne nedá ani vyčítať.

Zatiaľ čo si ale rátame každé euro a dúfame, že budeme mať na obede zľavu na Isic, šéfovia si za naše “náhodné náklady” zarezervujú predĺžený víkend v Tatrách.

Študenti by mali byť obozretnejší

Zakonník práce presne vymedzuje, koho a za akých okolností môže zamestnávateľ zamestnávať. Síce to obnáša samé výhody, v realite často dochádza k opačnému scenáru.

Dohodu o brigádnickej práci študentov je povinné uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Bohužiaľ sa ale často začína a končí pri slovách ,,Nastupuješ od budúceho týždňa.”

Zároveň na základe danej zmluvy možno vykonávať prácu v rozsahu najviac 20 hodín týždenne. V praxi to znamená približne 20 hodín práce, 10 hodín „len na chvíľu pomôcť“ a 5 hodín zaistuješ vypadnutého kolegu, pretože študent nemá čo robiť a je predsa flexibilný.

Dalo by sa to prirovnať k toxickému vzťahu. Len bez romantiky a s rozpisom zmien. Rozchod neprichádza do úvahy. Možno by pomohla párová terapia, ale na to ešte nikto nezobral odvahu. A tak hľadáme alternatívy, kedy si aspoň na chvíľu môžeme pozrieť poznámky. Všetko sme upratali, kaviareň je prázdna. Ide len o chvíľu medzi ďalšími cappuccinami.

Ale náš pracovný „partner“ má výnimočný zmysel pre humor. V jeho očiach to vyzerá, že sa asi nudíme, a preto si vymýšľa rôzne úlohy, aby nás zabavil. „Mohla by si prosím pozametať sneh?“ alebo „Keď prestane pršať, poleješ kvety?“

Tieto logické úlohy dokážu vyčerpať viac ako celý deň v práci. Napriek tomu sa ako flexibilný brigádnik postavíme a konáme, lebo hrozí, že by sa niekto mohol uraziť.

Študenti si neodnášajú len fyzické vyčerpanie, ale aj psychické. Neustály nátlak, dostupnosť a nezmyselné úkony vedú k vyhoreniu, najmä ak necítia pochopenie alebo perspektívu rastu. Spoločnosť neustále hovorí o dôležitosti vzdelávania, ale nebuduje priestor, v ktorom by to bolo jednoduchšie.

Aj keď by mali byť vysokoškolské roky najkrajšie, trávime ich medzi prácou a prednáškami bez možnosti osobného života. Nejde o to, že by sme boli leniví. Neprekáža nám študovať a pracovať zodpovedne, musel by sa ale zmeniť prístup k výkonu brigádnikov, ktorý stále kolíše.

Bolo to pred dvoma rokmi, keď som z bunky vyšla v šortkách a tričku. Na chodbe som započula otvárajúce sa dvere a zo strachu, že by ma niekto videl, som sa vrátila naspäť na izbu. Ironicky, najťažšia časť nebol samotný beh, ale odhodlať sa vôbec vyjsť na bežecký okruh. Na druhýkrát som to už zvládla. Namiesto výťahu som zvolila schody a presvedčila samu seba, že to je rozcvička a nie preto, lebo sa bojím, že niekoho stretnem.

Pri začiatkoch s behom som sa dostala v spomienkach naspäť na základnú školu. Červené líca, spotené čelo a pľúca lapajúce po dychu. Nenávidela som beh. Vždy, keď nám telocvikárka oznámila, že dnes beháme „tisícku“, s dievčatami sme ju začali chlácholiť komplimentmi: „Pani učiteľka, aké máte pekné náušnice, a aj tričko máte nové, že?“

Po horde komplimentov nasledovalo naše vykúpenie: „No dobre, zahrajeme si vybíjanú.“ Takto sme sa počas celého roka vyhli „tisícke“ aj člnkovému behu. Na telesnú som sa však stále chodievala so stiahnutým žalúdkom. Obávala som sa aj ďalších aktivít – gymnastiky, skákania cez kozu, skoku do výšky či šplhanie po lane.

To som však nevedela, čo ma čaká na strednej. Doteraz mám v hlave rýchlostný beh z prvej hodiny. Telocvikárka si týmto chcela urobiť obraz o našom vzťahu k športu. Behali sme v mestskom parku od jednej lavičky až k lampe. Povedala som si, že do tohto behu dám všetko.

Po vypísknutí som prekladala nohy cez seba rýchlejšie, ako keď som ráno utekala na autobus. O to horkejšia bola príchuť čítania výsledkov – skončila som na poslednom mieste. Aký má zmysel snažiť sa, keď vždy budem označovaná za najhoršiu. Z rúk premotivovanej telocvikárky, ktorá nám skladala celú gymnastickú zostavu, ma zachránila pandémia COVID-19. Netrvala však večne a do školy sme sa vrátili. Okrem zmeny v našich životoch sa zmenila aj učiteľka.

Na jej prvej hodine sme necvičili. Iba sa spoznávali. Tu som zistila, že mlčať je niekedy zlato. Pýtala sa nás, aký máme vzťah k športu. Ja som jej vo familiárnej nálade v šatni povedala, že som zadýchaná aj po tých schodoch, ktoré vedú k našej triede. Môj vtip, prepojený s realitou, veľmi nepochopila a odvetila: „Tak to budeme mať čo robiť.“ V ten moment sa telesná stala traumou už navždy.

Na moje šťastie sa telesná výchova na našej univerzite povinne nevyučuje. A tak vznikol priestor nájsť si cestu k športu sama. Od môjho prvého behu prešli už dva roky. Počas toho som v mojej bežeckej bubline dokázala míľniky, ako ísť behať do mesta a nestarať sa, čo si o mne budú ľudia myslieť, zabehla som desať kilometrov a bola som na komunitnom behu.

Momentálne chodievam behať každý druhý deň a moje tempo sa snažím zlepšovať. Zistila som, že nejde o to byť najlepšia, ale o pocit, ktorý cítim, keď zo seba vydám to najlepšie, čo viem. Telesná výchova by sa nemala zameriavať na čísla a poradie, ktoré deti zbytočne rozdeľujú na lepšie a horšie. Namiesto toho by mala viesť k tomu, aby si každý našiel vlastný vzťah k pohybu – taký, ku ktorému sa bude chcieť vracať aj vtedy, keď už ho nikto nehodnotí.

Čo sa deje v mojom živote? Čo je aktuálne? A čo má v tom množstve informácií skutočnú hodnotu? Ako študentka masmédií by som si tieto otázky mala klásť každý deň. Mali by byť prirodzeným podnetom, prečo si vyhľadať informácie a sledovať dianie okolo seba. Nútiť ma vnímať verejný diskurz, kriticky premýšľať a analyzovať jazyk. Veď presne tak ma to učia v škole. Keď študuješ médiá, musíš mať predsa prehľad o tom, čo sa deje vo svete a ako veci fungujú.

Namiesto toho som si však začala všímať, že sa médiám čoraz častejšie vyhýbam. Nie preto, že by ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete, ale preto, že poznám pocit, ktorý vo mne zanechávajú.

Otváram prehliadač. Tri hlavné médiá, ktoré svet okolo mňa považuje za najviac spoľahlivé. Skôr než začnem čítať, vnímam atmosféru. Všade na mňa kričia boldom napísané slová – Amerika, vláda, politika, Fico, nacizmus, Ukrajina, Rusko… Čítam, scrollujem, otváram a zatváram články. Dostávam sa z prvej strany až na piatu. Intenzita sa nemení. Uvedomujem si, že nehľadám konkrétnu informáciu. Hľadám dôvod, prečo zostať. Hľadám niečo, čo vo mne nezanechá ťažobu.

Správy, ktoré prinášajú viac než informáciu

Namiesto inšpirácie prichádza vlna negativity, ktorá ma prevalcuje. Odišla všetka moja trpezlivosť. Každý jeden otvorený web rýchlo, priam agresívne vypínam. Zaplaví ma neskutočný hnev. Mám pokazený celý deň. Neviem sa odtrhnúť od všetkého, čo som práve prečítala. Behá mi to v hlave po ceste domov, pri obede, pri práci. Negativita sa ma priam drží a ja sa neviem na nič sústrediť.

Myšlienka, že sa vo svete jednoducho deje viac zlého než dobrého, a preto médiá iba verne zobrazujú realitu takú, aká je, je logická. Môj hnev však neutíšila. Neposunula ma ďalej a už vôbec mi nepomohla pochopiť, prečo sa po pár minútach čítania cítim vyčerpaná a podráždená. Politika nikdy nebola mojou obľúbenou témou. Nie preto, že by som ju považovala za nedôležitú, ale preto, že som príliš často videla jej dôsledky mimo verejného priestoru.

Slová majú váhu, text má silu a aj laik cíti, ako naň vplýva. Toto nie je len môj subjektívny názor. O vplyve médií na ľudskú psychiku už vzniklo množstvo článkov a výskumov, ktoré ukazujú, že neustály kontakt s negatívnymi správami dokáže výrazne formovať naše emócie aj pohľad na svet. Vedia vyvolať hnev, strach, úzkosť. A keď sa tieto emócie opakujú každý deň, prestávajú byť len reakciou.

Uvedomujem si to ako bývalá verná čitateľka, aj ako študentka zahryznutá do žurnalistiky. Nemám odpoveď ani riešenie na túto problematiku. To nechám na odborníkov. Viem, že realitu nemožno zjemňovať ani ignorovať, no ak budeme každý deň servírovať strach a hnev, nemôžeme očakávať pokoj a porozumenie. Problém nie je len v tom, že sa vo svete deje zlo, ale aj v tom, že sme si zvykli podávať ho ako hlavné jedlo. A ak sa negativita stane naším každodenným chlebom, budeme ju považovať za normu.