Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Prišla k babke a sadla si za stôl. Veštila jej z tureckej kávy, respektíve z toho, čo zostalo na dne šálky. Volala ma „Emmka Kremka“. Nemala som tú prezývku rada. Dnes sa na nej už pousmejem. Ona sama niesla prezývku, ktorá bola horšia: „Hanča cigánka.“ Vtedy som ešte nechápala, že to nie je len prezývka.

Dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet, si neuvedomuje, že niektorí ľudia majú osud napísaný už pri narodení. Vyrastala som obklopená predsudkami o rómskej komunite. Neboli výnimočné, ale bežné. A práve to je problém. „To sa nerobí, to robia len cigáni,“ zneli zaužívané frázy, „ak nebudeš poslúchať, nechám ťa u cigánov.“

Aj ja som tie slová používala. Nie preto, že by som rozumela, ale preto, že som ich počúvala. Predsudky sa učíme nenápadne, ticho, ako vzorec, ktorý sa vpíše do očí, do držania tela, do hlasu. Učia nás, kto je menejcenný, koho sa báť, koho obchádzať. Nie je to pravda, iba naučený pohľad.

Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, aké nefér to je. Pred dvoma rokmi kolovalo po Facebooku video, na ktorom v neďalekej Dobrej vôli robotníci v oranžových vestách pílili strom. Keď spadol na zem, masa ľudí sa rozutekala po drevo. Priznám sa, sama som sa pri ňom najprv pousmiala. Až neskôr som si v duchu položila otázku: ,,Kde to, žijem? Ľudia sa musia naháňať za drevom aby si zakúrili alebo to použili na dostavania chatrče.”

Empatiu som musela objaviť nanovo

Zlom prišiel neskôr. Začala som vnímať realitu, že nie každý začína na rovnakej štartovacej čiare. Ísť do školy pripravený znamená niečo úplne iné, keď máte doma teplo, vodu, jedlo, a niečo úplne iné, keď si vodu musíte priniesť z potoka, prevariť ju a až potom môžete myslieť na školské úlohy.

Dve slová, ktoré som tu ešte nespomenula, iba opisovala. Generačná chudoba. Na celom svete vyzerá tak isto. Vyše polovica rómskych domácností žije bez sprchy alebo úplne bez kúpeľne. Neuvedomujeme si, že dieťa, ktoré sa narodí do chudoby, má takmer nulovú šancu žiť iný život ako jeho rodičia. Ak sa narodíte v osade, vaše šance sú mizivé.

Nedávno som sa rozprávala so známou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka. Hovorila mi, aké sú posledné mesiace pre ňu náročné. Detské domovy sú plné, deti sú na čakacích listinách – väčšina z nich sú Rómovia. Nie je to náhoda ani chyba jednotlivcov. Ide o dôsledok prostredia, do ktorého sa narodili, a systému, ktorý im neposkytuje rovnaké možnosti. Spoločnosť rozhodla, kto dostane šancu a kto nie. Riešenia máme, ale neaplikujeme ich do praxe.

Na Slovensku často strácame solidaritu s tými, ktorí sú na okraji. Ak nedosahuješ štandard, povieme si: „Môžeš si za to sám.“ Nevidíme začiatok cesty, okolnosti, ktoré formovali život, ani systém, ktorý ho predurčil. Nie je všetko otázka snaženia, nie je všetko otázka viny. Empatiu som sa musela naučiť nanovo. Pochopiť, že jazyk, ktorý som používala ako dieťa, nebol nevinný.

Na jednom kopci je majorita. Na druhom minorita. V Krompachoch stačí prejsť za kopec smerom na železničnú stanicu a uvidíte rozdiel. Nie je to len fyzická vzdialenosť, ale aj vzdialenosť vo vnímaní. Otázka je, či dokážeme túto vzdialenosť prekonať. ,,Andre savore manuša hin vareso, so lendar šaj sikhľos,” znie rómske príslovie, ktoré by sme preložili následovne, „v každom človeku na svete je niečo, čo sa od neho môžeš naučiť.”

Definícia slova produktivita hovorí o schopnosti produkovať. Ekonomicky ju vyjadruje množstvo výrobkov, ktoré vyrobí jeden pracovník za časovú jednotku. Chladná definícia premieňa človeka na stroj, predstavujúci iba jednu premennú v rovnici. Napriek tomu sa každý deň zobúdzame s vidinou produktívneho dňa, vytvárame neuskutočniteľné To Do listy a zaspávame s pocitom viny.

Spôsob zmechanizovania človeka kritizoval francúzsky filozof Michel Foucault vo svojej knihe Dozerať a trestať, kde predstavil koncept „poddajných tiel“. Tento koncept opisuje, ako inštitúcie, školy, väzenia, fabriky vytvárajú poslušné, produktívne, samoregulujúce sa subjekty prostredníctvom dozoru, tréningu a disciplíny. „Poddajné telá“ sú manipulované tak, aby zmaximalizovali produktivitu a zminimalizovali odpor, a tak sa z ľudí vytvoria funkčné stroje.

Neznie vám to povedome? “Ak chcete byť produktívny, nestačí motivácia, musíte byť disciplinovaný,” znie z nejedného videa samozvaného kouča. Tento prístup viac a viac presakuje z pracovného života k voľnému času. Po práci v korporáte alebo v škole prichádza druhá šichta, kedy musíte pracovať pre seba. Choďte do fitka, premeňte svoje hobby na vedľajší príjem, prečítajte čo najviac kníh. Každý deň sa musíte posúvať vpred, inak vám život pretečie medzi prsty.

Keď výkon prestane byť dobrovoľný

Sebarealizácia a sebazlepšovanie sú skvelé spôsoby trávenia voľného času, ale až do momentu, kedy ich nevnímame ako povinnosť. Ako niečo, čo musíme urobiť, aby sme mali plnohodnotný život. Ak ste niekedy na konci dňa, ktorý nebol až taký produktívny, pociťovali vinu za premrhanie času, nie ste v tom sami. Tento pocit sa nazýva produktívna vina a existuje, pretože prepájame svoje správanie, výkon a produktivitu s našou sebahodnotou.

Dostávame sa pod tlak, ktorý sa ešte zvyšuje sociálnymi médiami. Prvýkrát v histórii máme prístup k životom tisícov cudzincov a k ich dokonalým a produktívnym životom. Zaspávam s telefónom v ruke s tým, že svojich 24 hodín nevyužívam naplno, pretože existuje niekto, kto dnes urobil viac vecí ako ja za týždeň. Premýšľam nad svojou starou mamou, ktorej vrchol produktivity je, že zasadí skôr zemiaky ako jej suseda. My, na druhej strane, tlačíme na svoje limity, aby sme viac cvičili, prečítali viac kníh, videli viac filmov, zarobili viac peňazí ako PoužívateľskéMeno123.

Foucault hovoril o „poddajných telách” pod priamym dohľadom autority, no my už nepotrebujeme dozorcov. My svojich dozorcov držíme v ruke, svietia na nás z obrazoviek a pomaly sa nám dostávajú do hlavy. Máme To Do listy, aplikácie na sledovanie výkonu a neustály pocit, že by sme mali robiť viac. Z aktivít na odreagovanie po práci a škole sa stáva súťaž bez cieľa a víťaza. Prečo? Pretože všetci ležíme vyhorení na zemi bez chuti pokračovať ďalej.

Predstavte si, že by ste sa zobudili do sveta, v ktorom by každému zmizli telefóny. Trochu sci-fi, no nie úplne nereálne. Existuje napríklad jav slnečnej búrky, ktorá by v extrémnom prípade dokázala vyradiť satelity aj komunikačné siete a náš online svet by sa na chvíľu jednoducho vypol. Telefóny by nám teda fyzicky nezmizli, ale zostali by úplne nepoužiteľné. Zrazu by sme sa ocitli bez končatiny, bez technológie ako extenzie zmyslov. Viem si to predstaviť? Skúsim.

Mobil kontrolujem takmer ihneď po zobudení, online som neustále – okrem času, kedy spím. Vždy, keď počujem zavibrovanie mobilu, cítim sa ako pes v Pavlovom experimente, ktorý započul zvonček. Len namiesto slín prichádza okamžité nutkanie skontrolovať mobil. Čo ak je to niečo dôležité z práce? Z rodiny? Zo školy? Od kamarátov?

Musím reagovať ihneď

Nesmie mi svietiť ani jedno upozornenie. Hoci ak to je aj nepodstatné upozornenie, správa, ktorá sa ma priamo netýka, musím ju obsesívne pozrieť, aby mi ju ďalej neukazovalo a mala som priestor na nové. Veď aspoň sa mi tak nič dôležité nestratí.

Technológie nám mali predsa pomáhať, no namiesto toho nás zahlcujú a okupujú myseľ. Z každej strany sa na nás rútia informácie, v ktorých sa pomaly topíme. A ja neviem plávať. Takisto však ani neviem nebyť online. Od februára mám rozčítanú knihu. Je začiatok apríla a nie som ešte ani v polovici. Prečo? Lebo po celom dni v práci nemám chuť si namáhať mozog, a tak radšej prepadnem doomscrollingu (nadmerné pozeranie krátkeho obsahu na sociálnych médiách – pozn. red.) v posteli. Pretože neviem nebyť online.

Ak by mi však zmizol mobil, asi by som si na chvíľu vydýchla. Zmizol by ten ťaživý tlak povinností a neustáleho diania. Dokonca si myslím, že aj moje FOMO (fear of missing out; strach, že niečo zmeškám – pozn. red.) by bolo menšie. Lenže zrazu by som nemala tú magickú krabičku, ktorá mi dokáže vyprázdniť myseľ a musela by som čeliť svojim myšlienkam osamote. Čo mi teda stojí v ceste? Asi len ja sama. Bojím sa byť sama so sebou. So svojou hlavou. Presvedčila som sa, že musím byť vždy k dispozícii. Je to vyčerpávajúce.

Moja starká zvykne hovoriť, že pokiaľ nejde o život, nejde o nič. A práve väčšina tých notifikácií, čo mi denne pípne, nie sú životne dôležité. No aj keď to viem, skontrolujem ten mobil, dokonca aj vtedy, keď mi nepríde žiadne upozornenie. Viem, že nemusím. Robím to automaticky. Čo by sa stalo, ak by som to neurobila? Pravdepodobne nič. Maximálne by sa osoby v mojom telefóne dočkali odpovede neskôr. Ľudia s naozaj urgentnými problémami v konečnom dôsledku zavolajú.

Prežili by sme teda bez telefónov?

Pravdepodobne áno. Zvykli by sme si na život bez nich. Ako by sme však reagovali na to ticho a samotu? Svet by sa nezrútil, zostal by stáť ako doteraz, skôr by sa otriasli naše individuálne bubliny. A ja sa veľmi bojím samoty. Možno práve preto sa držím online sveta tak pevne. Tvári sa, že človek nikdy nie je sám. Paradoxne, práve vtedy sme najosamelejší.

Či už ste v kaviarni, reštaurácii alebo nákupnom centre, všade môžete vidieť mladých „superhrdinov“ – brigádnikov – ktorí sa v noci pokúšajú učiť na skúšku, aby mohli na ďalší deň ráno otvoriť podnik. „Veď si mladý, to zvládneš“, je veta, ktorá legitimizuje všetko. Nadčasy, nepredvídateľné zmeny či telefonáty typu „Môžeš dnes prísť?“

Zamestnávatelia sa ohrádzajú flexibilitou, ktorá by mala byť však obojstranná. Často je celý tím firmy zostavený len na študentoch, od ktorých sa očakáva výkon zamestnanca na trvalom pracovnom pomere. Rozvrh sa tak pre šéfa stáva len osobným problémom či nedostatočnou výhovorkou.

Práve štúdium je dôvodom, prečo mladí ľudia potrebujú finančný príjem. Nemôžu len tak odísť, hľadať si nový zdroj financií je dlhodobý proces. V dobe rastúcich cien je brigáda čoraz viac existenčnou nutnosťou, nie voľbou. Nájom sa ešte zo vzduchu nikomu nepodarilo zaplatiť.

V malých podnikoch, ako sú napríklad kaviarne, sú majitelia často len „pekným pozlátkom“. Celý chod prevádzky hádžu na brigádnikov. Ak niečo nefunguje, sú to oni, kto znáša následky. Ak všetko funguje, zabúda sa na akékoľvek pochvalu či povzbudenie.

Výplatná páska je často prezentovaná ako forma vďaky. Teda, ak sa ju rozhodnú poslať načas a neodpočítajú z nej náhodné škody, ako rozbitý pohár či tanier. Aj študenti, aj zamestnávatelia sa snažia šetriť. V dnešnej ekonomike sa im to vlastne nedá ani vyčítať.

Zatiaľ čo si ale rátame každé euro a dúfame, že budeme mať na obede zľavu na Isic, šéfovia si za naše “náhodné náklady” zarezervujú predĺžený víkend v Tatrách.

Študenti by mali byť obozretnejší

Zakonník práce presne vymedzuje, koho a za akých okolností môže zamestnávateľ zamestnávať. Síce to obnáša samé výhody, v realite často dochádza k opačnému scenáru.

Dohodu o brigádnickej práci študentov je povinné uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Bohužiaľ sa ale často začína a končí pri slovách ,,Nastupuješ od budúceho týždňa.”

Zároveň na základe danej zmluvy možno vykonávať prácu v rozsahu najviac 20 hodín týždenne. V praxi to znamená približne 20 hodín práce, 10 hodín „len na chvíľu pomôcť“ a 5 hodín zaistuješ vypadnutého kolegu, pretože študent nemá čo robiť a je predsa flexibilný.

Dalo by sa to prirovnať k toxickému vzťahu. Len bez romantiky a s rozpisom zmien. Rozchod neprichádza do úvahy. Možno by pomohla párová terapia, ale na to ešte nikto nezobral odvahu. A tak hľadáme alternatívy, kedy si aspoň na chvíľu môžeme pozrieť poznámky. Všetko sme upratali, kaviareň je prázdna. Ide len o chvíľu medzi ďalšími cappuccinami.

Ale náš pracovný „partner“ má výnimočný zmysel pre humor. V jeho očiach to vyzerá, že sa asi nudíme, a preto si vymýšľa rôzne úlohy, aby nás zabavil. „Mohla by si prosím pozametať sneh?“ alebo „Keď prestane pršať, poleješ kvety?“

Tieto logické úlohy dokážu vyčerpať viac ako celý deň v práci. Napriek tomu sa ako flexibilný brigádnik postavíme a konáme, lebo hrozí, že by sa niekto mohol uraziť.

Študenti si neodnášajú len fyzické vyčerpanie, ale aj psychické. Neustály nátlak, dostupnosť a nezmyselné úkony vedú k vyhoreniu, najmä ak necítia pochopenie alebo perspektívu rastu. Spoločnosť neustále hovorí o dôležitosti vzdelávania, ale nebuduje priestor, v ktorom by to bolo jednoduchšie.

Aj keď by mali byť vysokoškolské roky najkrajšie, trávime ich medzi prácou a prednáškami bez možnosti osobného života. Nejde o to, že by sme boli leniví. Neprekáža nám študovať a pracovať zodpovedne, musel by sa ale zmeniť prístup k výkonu brigádnikov, ktorý stále kolíše.

Bolo to pred dvoma rokmi, keď som z bunky vyšla v šortkách a tričku. Na chodbe som započula otvárajúce sa dvere a zo strachu, že by ma niekto videl, som sa vrátila naspäť na izbu. Ironicky, najťažšia časť nebol samotný beh, ale odhodlať sa vôbec vyjsť na bežecký okruh. Na druhýkrát som to už zvládla. Namiesto výťahu som zvolila schody a presvedčila samu seba, že to je rozcvička a nie preto, lebo sa bojím, že niekoho stretnem.

Pri začiatkoch s behom som sa dostala v spomienkach naspäť na základnú školu. Červené líca, spotené čelo a pľúca lapajúce po dychu. Nenávidela som beh. Vždy, keď nám telocvikárka oznámila, že dnes beháme „tisícku“, s dievčatami sme ju začali chlácholiť komplimentmi: „Pani učiteľka, aké máte pekné náušnice, a aj tričko máte nové, že?“

Po horde komplimentov nasledovalo naše vykúpenie: „No dobre, zahrajeme si vybíjanú.“ Takto sme sa počas celého roka vyhli „tisícke“ aj člnkovému behu. Na telesnú som sa však stále chodievala so stiahnutým žalúdkom. Obávala som sa aj ďalších aktivít – gymnastiky, skákania cez kozu, skoku do výšky či šplhanie po lane.

To som však nevedela, čo ma čaká na strednej. Doteraz mám v hlave rýchlostný beh z prvej hodiny. Telocvikárka si týmto chcela urobiť obraz o našom vzťahu k športu. Behali sme v mestskom parku od jednej lavičky až k lampe. Povedala som si, že do tohto behu dám všetko.

Po vypísknutí som prekladala nohy cez seba rýchlejšie, ako keď som ráno utekala na autobus. O to horkejšia bola príchuť čítania výsledkov – skončila som na poslednom mieste. Aký má zmysel snažiť sa, keď vždy budem označovaná za najhoršiu. Z rúk premotivovanej telocvikárky, ktorá nám skladala celú gymnastickú zostavu, ma zachránila pandémia COVID-19. Netrvala však večne a do školy sme sa vrátili. Okrem zmeny v našich životoch sa zmenila aj učiteľka.

Na jej prvej hodine sme necvičili. Iba sa spoznávali. Tu som zistila, že mlčať je niekedy zlato. Pýtala sa nás, aký máme vzťah k športu. Ja som jej vo familiárnej nálade v šatni povedala, že som zadýchaná aj po tých schodoch, ktoré vedú k našej triede. Môj vtip, prepojený s realitou, veľmi nepochopila a odvetila: „Tak to budeme mať čo robiť.“ V ten moment sa telesná stala traumou už navždy.

Na moje šťastie sa telesná výchova na našej univerzite povinne nevyučuje. A tak vznikol priestor nájsť si cestu k športu sama. Od môjho prvého behu prešli už dva roky. Počas toho som v mojej bežeckej bubline dokázala míľniky, ako ísť behať do mesta a nestarať sa, čo si o mne budú ľudia myslieť, zabehla som desať kilometrov a bola som na komunitnom behu.

Momentálne chodievam behať každý druhý deň a moje tempo sa snažím zlepšovať. Zistila som, že nejde o to byť najlepšia, ale o pocit, ktorý cítim, keď zo seba vydám to najlepšie, čo viem. Telesná výchova by sa nemala zameriavať na čísla a poradie, ktoré deti zbytočne rozdeľujú na lepšie a horšie. Namiesto toho by mala viesť k tomu, aby si každý našiel vlastný vzťah k pohybu – taký, ku ktorému sa bude chcieť vracať aj vtedy, keď už ho nikto nehodnotí.

Čo sa deje v mojom živote? Čo je aktuálne? A čo má v tom množstve informácií skutočnú hodnotu? Ako študentka masmédií by som si tieto otázky mala klásť každý deň. Mali by byť prirodzeným podnetom, prečo si vyhľadať informácie a sledovať dianie okolo seba. Nútiť ma vnímať verejný diskurz, kriticky premýšľať a analyzovať jazyk. Veď presne tak ma to učia v škole. Keď študuješ médiá, musíš mať predsa prehľad o tom, čo sa deje vo svete a ako veci fungujú.

Namiesto toho som si však začala všímať, že sa médiám čoraz častejšie vyhýbam. Nie preto, že by ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete, ale preto, že poznám pocit, ktorý vo mne zanechávajú.

Otváram prehliadač. Tri hlavné médiá, ktoré svet okolo mňa považuje za najviac spoľahlivé. Skôr než začnem čítať, vnímam atmosféru. Všade na mňa kričia boldom napísané slová – Amerika, vláda, politika, Fico, nacizmus, Ukrajina, Rusko… Čítam, scrollujem, otváram a zatváram články. Dostávam sa z prvej strany až na piatu. Intenzita sa nemení. Uvedomujem si, že nehľadám konkrétnu informáciu. Hľadám dôvod, prečo zostať. Hľadám niečo, čo vo mne nezanechá ťažobu.

Správy, ktoré prinášajú viac než informáciu

Namiesto inšpirácie prichádza vlna negativity, ktorá ma prevalcuje. Odišla všetka moja trpezlivosť. Každý jeden otvorený web rýchlo, priam agresívne vypínam. Zaplaví ma neskutočný hnev. Mám pokazený celý deň. Neviem sa odtrhnúť od všetkého, čo som práve prečítala. Behá mi to v hlave po ceste domov, pri obede, pri práci. Negativita sa ma priam drží a ja sa neviem na nič sústrediť.

Myšlienka, že sa vo svete jednoducho deje viac zlého než dobrého, a preto médiá iba verne zobrazujú realitu takú, aká je, je logická. Môj hnev však neutíšila. Neposunula ma ďalej a už vôbec mi nepomohla pochopiť, prečo sa po pár minútach čítania cítim vyčerpaná a podráždená. Politika nikdy nebola mojou obľúbenou témou. Nie preto, že by som ju považovala za nedôležitú, ale preto, že som príliš často videla jej dôsledky mimo verejného priestoru.

Slová majú váhu, text má silu a aj laik cíti, ako naň vplýva. Toto nie je len môj subjektívny názor. O vplyve médií na ľudskú psychiku už vzniklo množstvo článkov a výskumov, ktoré ukazujú, že neustály kontakt s negatívnymi správami dokáže výrazne formovať naše emócie aj pohľad na svet. Vedia vyvolať hnev, strach, úzkosť. A keď sa tieto emócie opakujú každý deň, prestávajú byť len reakciou.

Uvedomujem si to ako bývalá verná čitateľka, aj ako študentka zahryznutá do žurnalistiky. Nemám odpoveď ani riešenie na túto problematiku. To nechám na odborníkov. Viem, že realitu nemožno zjemňovať ani ignorovať, no ak budeme každý deň servírovať strach a hnev, nemôžeme očakávať pokoj a porozumenie. Problém nie je len v tom, že sa vo svete deje zlo, ale aj v tom, že sme si zvykli podávať ho ako hlavné jedlo. A ak sa negativita stane naším každodenným chlebom, budeme ju považovať za normu.

V texte sa vyskytujú opisy fyzického, psychického a sexuálneho násilia, a preto nie je určený pre osoby mladšie ako 18 rokov alebo s citlivejšou povahou.

„Bola to láska.“ Veta, ktorá na začiatku vzťahu vyjde z úst takmer každej ženy či dospievajúceho dievčaťa. Veríme jej, lebo v našom „princovi na bielom koni“ vidíme dobro. No pravda je jednoduchá – nemôžeš niekoho ľúbiť a zároveň mu ubližovať.

Moja skúsenosť sa začala na prahu strednej školy. Tešila som sa na nový začiatok, no ten sa rýchlo zmenil na pascu bez únikového východu. Vety ako: „Môj život bez teba nemá zmysel!“ alebo „Nedokážem bez teba žiť!“ mi v tom čase zneli ako vrchol oddanosti a lásky. Dnes viem, že to boli prvé varovné signály. Každý človek by si mal svoj život budovať sám, bez chorobnej závislosti od partnera.

Násilie na ženách je plazivý proces. U mňa sa začalo nenápadnou slovnou žiarlivosťou, ktorá postupne gradovala do fyzických útokov. Manipulácia bola taká silná, že som uverila jeho verzii, že to, čo robí, je správne, a ja som tá, ktorá ho k agresii vyprovokovala. Napríklad len tým, že sa za mnou na ulici otočil iný muž.

Ticho „mŕtvého chrobáka“

Kontrola sa však nezastavila pri slovách. Prešla až k môjmu telu formou sexuálneho zneužívania. Mnohokrát som súhlasila s pohlavným stykom bez skutočného súhlasu, len aby som sa vyhla ďalšiemu konfliktu. Hrala som mŕtveho chrobáka, bola som paralyzovaná strachom.

Nechcela som sa s ním stretávať, a preto som hľadala výhovorky, prečo nemôžem prísť. Vyvíjal na mňa tlak, ktorý bol psychicky nezvládnuteľný. Keď som raz chcela ísť s kamarátkou na kávu, spravil scénu a kričal, že mi na ňom nezáleží. Ignorovala som to a odišla som, no náš ďalší kontakt sa skončil fackou a nútenou súložou.

Plakala som a prosila ho, aby prestal. Hovorila som mu, že ma to bolí. Neprestal. Bola to len jedna z mnohých situácií, ktoré mali rovnaký koniec.

Hranica medzi psychickým a fyzickým týraním je veľmi tenká. Nemohla som nikoho požiadať o pomoc. Mal prístup ku všetkým mojim sociálnym médiám, kontroloval, s kým sa stretávam, a keď som sa mu postavila, skončila som s modrinami a nálepkou „tá najhoršia“.

Svet sa mi zdal príliš veľký a ja príliš malá. Cítila som sa ako niekto, kto kričí, no nikto ho nepočuje. Odišla som až v momente, keď na mňa vytiahol nôž. Až vtedy pud sebazáchovy porazil ochromujúci strach, no trauma na duši ostala dodnes.

Systém chráni agresora

Násilie na ženách na Slovensku legislatívne ukotvuje Trestný zákon, najmä v ustanoveniach o týraní blízkej osoby a znásilnení. Napriek tomu sú policajné štatistiky alarmujúce – každý mesiac v našej krajine zomrie jedna žena rukou svojho partnera. Poukazuje na to aj kniha Bola to láska od autorky Rie Gehrerovej.

Problémom nie sú len paragrafy, ale aj spoločenský naratív. Médiá často tragédie bagetelizujú titulkami o „skrate“ alebo o tom, že páchateľovi „jednoducho preplo“. V mnohých prípadoch ide o žiarlivosť alebo neschopnosť vyrovnať sa s rozchodom.

Príkladom je situácia, ktorá sa odohrala na jar 2023 na východnom Slovensku. V okrese Michalovce 63-ročný muž dobodal a následne zapálil telo svojej bývalej partnerky. Podľa informácií televízie JOJ motívom vraždy bola zrejme žiarlivosť muža v kombinácii s ukončením vzťahu zo strany jeho partnerky.

Násilie nie je náhly skrat, je to vedomé uplatňovanie moci. Mnohé ženy sa obracajú na políciu, no páchateľ často odchádza len s podmienkou. Ak budeme mlčať a legitimizovať „skraty“, zostaneme väzňami systému, ktorý vinu hľadá v obeti, nie násilníkovi.

Na Slovensku existujú viaceré organizácie, ktoré poskytujú pomoc ľuďom zažívajúcim násilie. Ak sa cítite ohrozene vo vzťahu, môžete kontaktovať Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie na bezplatnom čísle 0800 212 212. Dostupná je anonymne a poradkyne vám môžu poskytnúť podporu, informácie a usmernenie, kam sa obrátiť pre ďalšiu pomoc. Pomoc existuje a nie sme na to samy.

Zatiaľ čo sa nad zasneženými štítmi Tatier vznáša hmla nostalgie za starými dobrými časmi, v talianskych Dolomitoch sa definitívne rozplynula ilúzia o Slovensku – zimnej športovej veľmoci. Pohľad na konečnú medailovú bilanciu ZOH 2026 v Miláne a Cortine je totiž mrazivejší než decembrové ráno v Poprade: nula.

Nie je to však len štatistický údaj. Je to facka od krajín ako Nový Zéland, Gruzínsko či Bulharsko. Tieto štáty nám jasne ukázali, že hory a sneh sú v modernom športe úplne zbytočné, ak vám chýba to najpodstatnejšie – funkčný systém a vízia, ktorá sa nekončí pri bránach hokejového štadióna.

Možno sa práve pýtate: „Ako je možné, že tieto nezimné krajiny majú medaily a my nie?“ Odpoveď je jednoduchá: majú možnosť trénovať v moderných centrách, v takých, ktoré na Slovensku nemáme. Novozélanďania si na letisku v Miláne štrngali tromi medailami zo snowboardingu a akrobatického lyžovania. Krajina totiž pochopila, kam sa hýbe moderný šport a investovala doň.

Nemôžeme mať veľké očakávania od našich športovcov, keď sa pozrieme na to, koľko peňazí do tejto oblasti leje náš štát. Na Slovensku putuje na podporu pohybu a talentov smiešnych 34 € na obyvateľa, čo je 4. najhorší výsledok v EÚ. Naši susedia, Česi, sú na tom trikrát lepšie. Rakúšania dávajú na rozvoj športových aktivít dokonca päťkrát viac financií.

Faktor rodičia

Doterajšie slovenské úspechy a medaily nevyrábal štát, ale obeta rodičov. Stačí nám poukázať na zlatý úspech lyžiarky Petry Vlhovej z Pekingu 2022. Nebyť odhodlania jej rodiny, nikdy by sa nestala olympijskou šampiónkou v slalome. Odborníci aj verejnosť dlhodobo kritizujú Slovenský športový zväz za nedostatočnú finančnú pomoc vychádzajúcim talentom. Kolujú po krajine výroky ako: „talent nestačí, treba najmä financie“ alebo „nehrajú talentovaní športovci, ale deti bohatých rodičov“.

Politici celý čas mlčia, no keď slovenský športovec uspeje, je to odrazu iné. Pri úspechu Vlhovej a ďalších sa radi vyhrejú na slnku úspechu s fotkami ich medailí. Keď však doznejú oslavy a príde čas postaviť tréningovú halu alebo dôstojne zaplatiť mládežníckych trénerov, nadšenie vystrieda krutá realita. Zrazu sme v nekonečnom rozpočtovom provizóriu a priority štátu sa záhadne presúvajú inam. Medaily sa totiž nedajú vyrobiť v PR kanceláriách, hoci sa nám to vládne elity snažia každé štyri roky nahovoriť.

Neúspešná ZOH 2026

Slovenský fanúšik bol dlho zvyknutý na olympijské zázraky v podobe Vlhovej či Kuzminovej. Na ZOH 2026 sme bez medailí, prvýkrát po 24 rokoch, od ZOH 2002 v Salt Lake City. Bez systémového zázemia sme zostali v medzinárodnej konfrontácii bezbranní a nahí. Môžeme sa síce biť do pŕs za hokejové štvrté miesto, no priznajme si – je to len kozmetická úprava katastrofálneho stavu.

Je načase prestať sa schovávať za štíty našich hôr. Tie medaily nevyhrajú. Ak štát nezačne brať podporu talentov vážnejšie než len ako nástroj na lacné PR, nula z Milána sa stane pravidlom. Športovú históriu totiž píšu tí, ktorí investujú do budúcnosti, nie tí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť s 34 eurami vo vrecku.

„Kto sa hanbí, má prázdne ganby“. Keď počujem tento výrok, zrazu sa v myšlienkach ocitám na bordovej sedačke na návšteve u môjho uja, sediaca medzi mamou a otcom. Túto vetu mi hovorili asi na každej rodinnej návšteve, keď som na otázku „Dáš si niečo?“, len ticho povedala: „Nie, ďakujem“. Nikdy som sa nenaklonila nad stôl a nezobrala si obložený chlebík.

Čo ak by som pri nahnutí zvalila mamin pohár s vínom alebo nastrúhaný syr z chlebíka rozsypala po koberci? Radšej som len ticho pozorovala a počúvala rozhovory starších a nedočkavo vyčkávala, kým zaznie slovo „kapurkova“. Návšteva sa vždy skončila a my sme opustili neznáme územie niekoho bytu. Hanblivosť ma však neopustila dodnes.

Hanba, pocit trápnosti, červené líca a žalúdok prevrátený hore nohami sa so mnou nesú od základnej školy. Keďže milujem výzvy, rozhodla som sa po strednej škole z odboru architektúry presedlať na masmediálnu školu. Písanie ma vždy bavilo, dobrý priemer zabezpečil prijatie bez prijímačiek a zo mňa sa stal len ďalší východniar na západe.

Začiatok vysokoškolského života prináša, pochopiteľne, sám o sebe veľa nového. Čiastočne presťahovanie sa z pohodlia vlastnej izby na internátnu miestnosť zdieľanú s ďalšími dvoma ľuďmi, spoznávanie nových spolužiakov či samotnú prácu na seminároch. Už na prvej hodine som započula moju „najobľúbenejšiu“ vetu, ktorú som poznala už z detstva: „Teraz každý povie, ako sa volá, odkiaľ je a prečo si vybral túto školu.“ Pre niekoho bežná aktivita, pre mňa stres a nekonečné opakovanie vlastnej repliky v hlave, kým na mňa nepríde rad.

Rýchlo som si uvedomila, že na tejto škole budem skúšaná nielen na skúškach. Na prvom stretnutí atteliéru zaznela prvýkrát pre mňa osudná veta: „Ste na masmediálnej škole,tu sa predsa nemôžete hanbiť“. V tej chvíli sa mi v hlave vynorila otázka – čo tu vlastne robím? Nemám skúsenosti s písaním do slovenského periodika ako ostatní, namiesto rozprávania do mikrofónu ráčkujem a na Facebooku mám tri roky starú fotku, lebo odvtedy ma pred kameru nikto nedostal. Bola to správna voľba?

Po troch rokoch v Trnave môžem vyhlásiť – áno, bola. Aj keď moje emócie a názory väčšinou stále skrývam medzi riadkami, no vďaka školským aktivitám som prekročila prah svojej hanblivosti. V ankete som sa pýtala študentov na ich „red flags“, nahrávala podcast alebo čítala text v rádiu. Tieto malé víťazstvá ma vždy motivovali a cítila som, že sa posúvam ďalej.

Vychádzanie z komfortnej zóny sa na tejto škole stalo mojou rutinou. Hoci sa stále hanbím vypýtať si cukor ku káve, moje mantinely sa postupne posúvajú. Komfortná zóna sa rozširuje. Pri bežných aktivitách už z nej nemusím vystupovať, no s istotou prebádavam jej nové zákutia.

Vstúpiť na masmediálnu školu s hanblivou povahou je ako keby sa na vandrovku vybralo vajce bez vrecka na paličke. Nepriniesla som si žiadne výrečné zručnosti ani extrovertnú povahu. Jediné, čo som mala, bola motivácia robiť to, čo ma baví, a zlepšovať sa v tom. A tak, aj keď malými krokmi, plánujem prekračovať prahy hanblivosti naďalej.

More bolo v ten deň divokrásne. Unášalo ma ďalej a ďalej od brehu. Nechala som ho. Nebránila som sa – aj keby som chcela, nevedela som plávať. Voda mi pomaly zaliezala dole hrdlom a oči som mala plné mora. Sĺz. Bola som už príliš ďaleko na to, aby som zmenila situáciu, v ktorej som. Nečakala som, že v ten deň zradí moju detskú nevinnosť práve On. Lúče slnka mi zahmlievali pohľad na okolie. Ak by som sa vlnám vzoprela, nemohla by som sa nadýchnuť. Vtiahli by ma hlbšie k sebe a utopila by som sa. Zmohla som sa len na výkriky o pomoc.

Odrazu som ucítila jemný dotyk. Zachránila ma cudzinka. Nie On, na ktorého som čakala. Pamätám si, že bola jemne opálená, mala hnedé oči. Spočiatku som na jej tvári zazrela iba strach. Neskôr som si všimla aj jej milý úsmev. Hnevá ma len jedno – neviem jej meno. Poďakovala som sa jej lámavou angličtinou, ešte stále lapajúc po dychu. Jej pohľad na mňa bol len strach a preľaknutie. Nakoniec doplával aj ten, ktorý tam mal už dávno byť. Asi pár minút po tom, čo si ma more už pripravovalo na večeru.

Zdržal sa na brehu. Povedal, že fúkal silný vietor a musel sa ,,postarať“ o plážovú osušku a obložiť ju kameňmi. Prečo to bolo dôležitejšie ako fakt, že som sa ja, jeho dcéra, topila? Prečo si skôr nevšimol, že mi dochádza dych? Že som tak ďaleko od neho? Myslela som si, že sa budem báť znova vojsť do vody, že sa nikdy nenaučím plávať.

Ale ironicky, je to práve On, s ktorým som sa nikdy nenaučila plávať v našom vzťahu. Môj otec. Ocko. Tatko. Biologický otec. Nech použijem akékoľvek slovo, zdá sa mi vzdialené. V ten deň na pláži v Chorvátsku som vedela, že sa niečo navždy zmenilo. Nebolo to len o vode alebo panike. Bol to moment, kedy som stratila poslednú kvapku dôvery.

Nočné mory som mala dlhé roky. Zbavila som sa ich tento rok. Práve pred piatimi mesiacmi to bola posledná noc, čo ma tento deň prenasledoval aj v snoch. Bolo to vtedy, keď som tento text dopísala. Prebúdzala som sa uprostred noci, spotená, trasúca sa a so slzami v očiach.

Nebála som sa utopenia vo vode, ale v spomienkach. Plávala vo vine, v tichu, vo všetkom, čo sa v ten deň nepovedalo. Približne každé tri mesiace som to prežívala znova. Tá istá scéna. Tá istá bezmocnosť. Tá istá otázka: ,,Prečo neprišiel skôr?” Cudzinka ma vytrhla nielen z mora, ale aj z viery, ktorú som roky nosila v sebe, že ma ochráni.

Mala som iba štyri roky, no nebola som hlúpa. Videla som, čo urobil a čo neurobil. Jeho meškanie bola voľba, a tá sa vo mne stále ozýva. Táto osoba hlboko ovplyvnila to, kým som teraz. Chýba mi. Nebudem klamať. No dal mi jednu superschopnosť. Pomohol mi pochopiť, že nie každý, kto ťa má podmienečne milovať, vie ako. Naučila som sa počúvať svoje inštinkty, viac si vážiť prítomnosť ako sľuby a nikdy nečakať na niekoho, kto váha, keď na tom najviac záleží. Napriek tomu sa k moru vraciam, lebo ono ma nesklamalo. On áno.

Krátko po rozchode v mojom živote započal nový románik. Všetko vyzeralo idylicky. Večery plné dobrého sexu, túlenia a sladkých rečí. Rozhovory trvali do noci, humor aj blízkosť prichádzali prirodzene. V hlave mi svietila nádej, že z toho možno vyrastie niečo viac.

Tvrdý zlom prišiel vtedy, keď zaznelo, že „momentálne nehľadá vzťah“. V duchu vznikla otázka: „Čo potom doteraz spolu robíme?“  Premohol ma pocit hlúposti. Hovoriť o sklamaní mi prišlo príliš náročné, a tak prišla rýchla maska, že všetko je v pohode. Nahovárala som si, že mladý vek vraj znamená nulové záväzky a len bezstarostné užívanie. Bola som však úplne „delulu“ (verila som veciam, ktoré neboli pravdivé – pozn. red.).

„Povedal si, že „nie sme spolu“. A tak keď ma teraz bozkávaš, chytajú ma z toho nervy,“ spieva Chappell Roan, ktorá presne popisuje moju realitu. Vo vnútri ma to škrie, no strach z opustenia je silnejší. Keď nemôžem mať lásku v celku, chcem z nej aspoň zlomky.

Fenomén moderného randenia

Podobné „skorovzťahy“ rieši aj moja kamarátka a stovky žien, ktoré o tom otvorene hovoria online. Situationship je fenomén moderného randenia, kde časť z nás záväzky nechce, no túži po blízkosti. V škole nás učia o masovej spoločnosti a ja premýšľam, či jej znakom nie je aj to, že sa z lásky niekedy stáva spotrebný tovar. Situationship je potom ako tričko zo Sheinu – lacné, pekné, no po pár praniach sa rozpadá. 

„Skorovzťah“ podľa psychologičky môže fungovať, pokiaľ to tak obidve strany cítia rovnako. V opačnom prípade zamilovanosť nestačí. Potrebujeme prejsť sebareflexiou, zistiť, čo skutočne hľadáme a dokázať hovoriť o svojich emóciách. A tu som ja zlyhala. Mlčanie sa zdalo bezpečnejšie, než riskovať stratu aj toho mála, čo mám.

Nakoniec došlo k nepríjemnému rozhovoru – s ním, no predovšetkým sama so sebou. Ak nedokážeme byť úprimní k sebe, možno sa nachádzame v toxickom situationshipe aj vo vlastnom vnútri. Prišli aj známe slzy so smútkom, ale aj zvláštnym pocitom slobody.

Bol to teda koniec?

Moja hrdosť by vám rada tvrdila, že áno. No po niekoľkých týždňoch mi na mobile pípla spočiatku celkom nevinná správa od bývalého „skoropriateľa“ a ja som neodolala. Do starých koľají som sa vrátila kvôli nude aj túžbe po známej blízkosti.

„Prečo si stále vyberám toho nesprávneho?“ kladiem si otázku. Moja ďalšia kamarátka hovorí, že sa stále sabotujem, no nerozumie prečo. Možno za to môže tichý hlas v hlave, ktorý šepká, že toto mi stačí a viac si nezaslúžim. Viem, že to nie je pravda, no ten hlások tam stále je. 

Postupom času mi náš „skorovzťah“ prišiel čoraz viac povrchný. Niekedy som mala pocit, že mi píše už len vtedy, keď má chuť na sex. Na inak strávene spoločné chvíle už akosi neostal čas. Nakoniec prišlo rozhodnutie, že pre nás oboch bude lepšie prestať sa stretávať. (Chvalabohu!)

Zostala som sama, ale už neplačem. Namiesto toho sa učím, ako si určovať vlastné hranice, hovoriť ľuďom nie a že „čiastočná láska“ nestačí. A možno práve v tejto samote konečne nachádzam úplnú lásku – k sebe samej.