Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

V najnovšej epizóde nášho Podcasttu sme privítali Kláru Zubkovú. Popri doktorandskom štúdiu vedie univerzitné Cyrilo-metodské divadlo (CMD) a najnovšie sa podieľala aj na inscenácii Polohy k náklonnosti, ktorá mala premiéru 20. apríla. Klára mala pod palcom dramaturgiu.

V rozhovore sa dozviete:

• ako dopadla premiéra najnovšej inscenácie univerzitného divadla a v čom je netradičné jej spracovanie,
• čo je najdôležitejšou časťou práce dramaturgičky,
• kedy a prečo univerzitné divadlo zmenilo svoj názov a logo,
• aké sú najbližšie plány pre CMD.

Herný festival PixelZest zavítal do Trnavy už po tretí raz a spojil svet hier, technológií a komunity. Podujatie sa uskutočnilo počas víkendu 25. – 26 apríla 2026 a ponúklo návštevníkom herné zóny, virtuálnu realitu, náučné prednášky, kvízy aj ďalší sprievodný program. Boli sme sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Vstup do sveta hier

Hneď po príchode do priestorov, kde sa podujatie konalo, bolo cítiť, že festival má svoj vlastný rytmus. Lobby sa zapĺňalo návštevníkmi a medzi jednotlivými zónami vznikal neustály pohyb. Ľudia sa presúvali od jedného stanovišťa k druhému, zastavovali sa a postupne si hľadali svoje miesto.

Z reproduktorov sa ozývali zvuky závodných hier, miešali sa s rozhovormi návštevníkov a občasným smiechom skupín, ktoré práve skúšali vrituálnu realitu.

Na prvý pohľad pôsobilo všetko rušne, no zároveň organizovane. Zvuky hier sa miešali s rozhovormi a vytvárali atmosféru, ktorá sa nedala úplne prehliadnuť. Každý, kto vošiel, sa na chvíľu zastavil, akoby si potreboval uvedomiť, že sa ocitol uprostred úplne iného sveta.

Generácie bez hraníc

Už po pár minútach od môjho vstupu bolo zrejmé, že herný festival PixelZest nie je len podujatie pre deti a mládež. Popri mladistvých návštevníkoch sa tu pohybovali aj dospelí a viackrát som si všimol aj starších ľudí vo veku približne 50+, ktorí prišli skôr zo zvedavosti alebo nostalgie.

Najviac ich pritiahli retro konzoly a stolové hry, pri ktorých sa na dlhšie zastavili a často sa rozprávali o tom, ako vyzeralo hranie v ich mladosti. V týchto momentoch bolo cítiť, že hry tu nie sú len o stále rastúcej technológii, ale aj o spomienkach a spoločnom zážitku.

„Takéto hry sme kedysi hrávali celé večery,“ povedal jeden zo starších návštevníkov, ktorý sa pristavil pri retro sekcii a sledoval mladších hráčov pri hraní.

Herné zóny v pohybe

V hlavnej hernej časti sa neustále striedali návštevníci a priestor pôsobil veľmi dynamicky. Pri počítačoch a konzolách sedeli vedľa seba rôzne vekové skupiny a každý pristupoval k hrám inak. Niekto viac súťažne, iný skôr oddychovo. Občas sa medzi hráčmi spontánne vytvorili krátke súťaže alebo menšie turnaje, ktoré na chvíľu zmenili celú atmosféru v priestore.

Jednou z najvyhľadávanejších atrakcií boli závodné simulátory, ktoré už z diaľky priťahovali pozornosť. Sedenie v kokpite, volant v rukách a obrazovka pred očami vytvárali dojem skutočných závodných pretekov.

Pri jednom zo simulátorov sa vytvoril menší hlúčik ľudí sledujúcich hráča snažiaceho sa prekonať najlepší čas. Po prudkej zákrute sa z davu ozvalo hlasné povzbudzovanie aj sklamané reakcie po náraze mimo trate.

Niektorí sa snažili dosiahnuť čo najlepší čas, iní sa skôr zoznamovali s ovládaním, no všetkých spájala potreba plného sústredenia. Hry si vyžadovali rýchle reakcie a presnosť, čo z nich robilo jednu z najintenzívnejších zón festivalu.

O pár krokov ďalej sa atmosféra úplne menila. Virtuálna realita prenášala návštevníkov do prostredí, ktoré existovali len pre nich, čo vytváralo miestami zábavné a inokedy prekvapivo realistické situácie.

Jeden z návštevníkov sa počas VR hry reflexívne uhýbal do strán a rukami sa snažil zachytiť neexistujúce predmety vo virtuálnom priestore, čo vyvolalo smiech okolostojacich ľudí.

Náučné prednášky a kvízy

Súčasťou PixelZest-u boli aj náučné prednášky, ktoré priniesli trochu iný pohľad na svet hier a technológií. Oproti herným zónam tu panovala pokojnejšia atmosféra a ľudia sa sústredili najmä na obsah, ktorý im bol prezentovaný.

Prednášky sa venovali rôznym témam – od toho, ako sa vyhýbať podvodom na internete či ako virtuálna realita dokáže „oklamať“ náš mozog, až po proces programovania hier. Pre viacerých návštevníkov to bola možnosť pozrieť sa na gaming z inej strany než len z pohľadu samotného hrania.

„Chceme ukázať, že gaming nemusí byť len o zábave, ale môže rozvíjať aj kreativitu či logické myslenie,“ zaznelo počas jednej z prednášok venovaných hrám a technológiám.

Počas kvízov ľudia sedeli v skupinách, diskutovali o otázkach a snažili sa spoločne prísť na správne odpovede. Výhercovia obdržali ceny od rôznych sponzorov.

Festival, ktorý spája

Čím dlhšie som sa po festivale pohyboval, tým viac bolo jasné, že PixelZest nie je len o hraní. Hry tu fungovali ako nástroj, ktorý prirodzene rozvíja spoluprácu, komunikáciu aj schopnosť rýchlo reagovať na rôzne situácie. Aj preto organizátori zdôrazňujú, že gaming má okrem zábavy aj edukačný rozmer. V praxi to bolo viditeľné najmä v momentoch, keď hráči museli spolupracovať alebo sa rýchlo rozhodovať pod tlakom hry.

Medzi jednotlivými zónami bolo viditeľné, že si tu každý návštevník našiel vlastné miesto. Deti skúšali najnovšie hry, dospelí sa zabávali pri simulátoroch a starší návštevníci sa pristavovali pri retro konzolách či stolových hrách.

Práve toto prirodzené miešanie generácií vytváralo atmosféru, ktorá festivalu dodávala širší rozmer. Herný festival PixelZest tak nepôsobil len ako herná akcia, ale ako priestor, kde sa ľudia stretávajú cez spoločný zážitok, bez ohľadu na vek.

Odchádzal som odtiaľ v momente, keď sa pri jednej z konzol stretli mladší hráči so starším návštevníkom a rozprávali sa o hrách a technológiách, ktoré poznali úplne odlišné generácie. Práve v takých chvíľach bolo cítiť, že PixelZest nie je len o zabávaní sa, ale najmä o ľuďoch a spoločnom zážitku.

Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.

Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.

Dva hlasy, jedna melódia

V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.

„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.

Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.

Pri tvorbe ich poháňala viera

V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.

Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“

Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).

V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.

Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.

Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.

Vyzbierali len niekoľko stoviek

Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.

„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.

Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.

Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“

Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.

Ticho sa zmenilo na potlesk

Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.

„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“

Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.

Len v tichu nájdeme odpovede

V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.

„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.

Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.

Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“

Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”

Študenti prekonali očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.

Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.

A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.

Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.

Tohtoročnému line-upu dominujú veľké svetové mená. Svoje najnovšie projekty prinesie popová ikona Charli XCX, ktorá v Budapešti predstaví svoj dlho očakávaný album Brat. Po jej boku vystúpi aj americká speváčka Chappell Roan, ktorej extravagantný prejav a queer hymny valcujú pódiá i rebríčky, a audiovizuálny mág Anyma, ktorého sety sú zážitkom na hranici hudby, umenia a digitálnej performance.

Chýbať nebudú ani elektronické legendy Justice a Armin van Buuren či kanadská hviezda Nelly Furtado, ktorá v Maďarsku vystúpi po prvý raz. Na festivalovom ostrove zaznie aj energický rock od Papa Roach, soul Michaela Kiwanuku, vizionárska tvorba FKA Twigs či angažovaný rap od Little Simz.

Sziget však už dávno nie je len o hudbe. Tento rok prinesie výrazne prepracovaný areál a nové tematické zóny. Najväčšou novinkou je tzv. Delta District, nočná štvrť festivalu, kde sa sústreďujú tri hlavné elektronické pódiá vrátane ikonického Yettel Colossea.

Okrem toho vznikne aj úplne nová Szoho zóna, ktorá spája inšpirácie z londýnskeho a newyorského Soho a vytvára priestor pre vizuálne umenie, módu či performance.

V Paradox Zone zasa čakajú návštevníkov hravé ilúzie, akrobacia a nečakané umelecké zásahy priamo v uliciach festivalu. Umenie, cirkus, divadlo, diskusie či svetelné inštalácie budú prirodzenou súčasťou každej minúty, ktorú návštevníci na ostrove zažijú.

Sziget Festival patrí medzi najväčšie a najobľúbenejšie európske festivaly už celé desaťročia. Vďaka rozmanitému programu, medzinárodnému publiku a výnimočnej atmosfére sa z neho stalo miesto, kde sa každý rok stretáva sloboda, kreativita a hudobná vášeň. Ostrov slobody tak aj v roku 2025 ponúkne zážitok, na ktorý sa nezabúda, a ten začína už o pár dní.

(Tlačová správa)

V prvej vlne účinkujúcich organizátori predstavili silné a žánrovo rozmanité mená. Charli XCX, Chappell Roan a Anyma patria k najväčším ťahákom ročníka. Spolu s nimi sa návštevníci môžu tešiť aj na legendárnych Justice, trance ikonu Armina van Buurena, nezameniteľnú Nelly Furtado, elektronického mága Boris Brejcha či rockových veteránov Papa Roach.

Pop, elektronika, techno, rock aj intímne koncerty

Britská popová hviezda Charli XCX, ktorá tento rok valcuje hitparády a redefinuje popovú scénu, prinesie na Sziget svoj energický a vizionársky set. Rovnako výrazná bude aj queer ikona Chappell Roan, ktorej výbušné vystúpenia a vizuálny štýl sa stali hitom festivalových pódií po celom svete.

Na opačnej strane hudobného spektra stojí Anyma, audiovizuálny projekt Mattea Milleriho, zakladateľa projektu Tale of Us. Jeho vystúpenia sú symbiózou DJingu, vizuálneho umenia a pohlcujúcej elektroniky.

Chýbať nebude ani francúzske elektro duo Justice, ktoré na pódiu pravidelne predvádza jednu z najintenzívnejších show na scéne. Nelly Furtado, kanadská popová ikona, ktorá v Maďarsku ešte nikdy nevystupovala, prinesie hity ako Promiscuous či Maneater. Milovníkov tvrdšej elektroniky potešia 999999999, I Hate Models či Fatima Hajji.

Z ďalších mien, ktoré zabavia desiatky tisíc návštevníkov, spomeňme: The Blessed Madonna, Kölsch, HoneyLuv, Hot Since 82, RY X, EKKSTACY, Fat Dog, Blossoms, Rilès, Ash Olsen, Brutalismus 3000 či Carlita.

Viac než len hudba: noc, umenie a komunita

V roku 2025 festival ešte viac rozširuje svoju nočnú programovú ponuku, čo sľubuje dlhšie párty, nové pódia a ešte silnejší elektronický zážitok. Organizátori zároveň avizujú bohatý kultúrny program, v ktorom nebude chýbať cirkus, divadlo, vizuálne umenie, sociálne témy a medzinárodná výmena.

„Našim cieľom bolo vytvoriť line-up, ktorý oslavuje globálnu komunitu a ponúka niečo, s čím sa dokáže každý stotožniť,“ povedal Tamás Kádár, CEO Sziget Festivalu.

(Tlačová správa)

Po tom, čo bola jej účasť v roku 2020 zrušená, sa na festival Sziget konečne dostaví FKA Twigs, hudobníčka, producentka, tanečníčka, herečka a umelecká vízia v jednom. So sebou prinesie aj svoj najnovší album Eusexua, vydaný v januári. Jej hudba mieša trip hop, avantgardu, elektroniku a hyperpop do podmanivého umeleckého celku.

Rovnako výnimočná bude aj show Little Simz, hviezdy seriálu Top Boy, ktorá v tomto roku pripravuje nový album a naživo predvedie svoju silu osobnosti, sprevádzaná živou kapelou.

Po rokoch sa na festival Sziget vracajú aj ikonickí Empire of the Sun, známi svojimi sci-fi vizuálmi a hymnickými hitmi Walking on a Dream či We’re the People. Tento rok predstavia aj piesne z albumu Ask That God.

Nováčikovia ako The Last Dinner Party, víťazky britských hitparád a horúce želiezka Mercury Prize, predvedú energickú gitarovú renesanciu. Chýbať nebudú ani soulový mág Michael Kiwanuka, či festivalový fenomén Portugal. The Man.

Umenie, tanec aj vizuálne zážitky

Okrem hudby ponúkne Sziget aj nezabudnuteľné umelecké performance. Medzi nimi napríklad dielo holandského performera Daan Mathota, ktorý sa „doslova“ snaží vyšplhať z jamy, brazílsky tanečný súbor Grupo Impacto de Danças emotívnym predstavením Tri výkriky, a španielske pouličné divadlo Troula, ktoré počas šiestich dní predvedie tanečné predstavenia so včelou tematikou.

Medzi ďalšími účinkujúcimi sa predstavia aj: Bartees Strange, Sevdaliza, The Wellermen, Elderbrook, Ela Minus, Frenna, Last Train, Krúbi, Analog Balaton, The Joy a mnoho ďalších.

Festival Sziget sa koná od 6. do 11. augusta 2025 na Óbudai-sziget v Budapešti. Môžeme očakávať vyše 500 vystúpení a desiatky národností na jednom mieste. Ak ste ešte na Szigete neboli, tento rok je ideálny čas zažiť Ostrov slobody na vlastnej koži.

Sofiia si presne pamätá moment, keď sa zamilovala do Eurovízie. Písal sa rok 2016 a na pódiu štokholmskej Globe Arena stála Jamala s emotívnou piesňou 1944. Keď ukrajinská speváčka zvíťazila, vtedy len 12-ročná Sofiia cítila hrdosť a radosť z toho, že hudba môže spájať.

Odvtedy sa pesničková súťaž stala súčasťou jej života. Každý rok si s priateľmi a rodinou už týždne vopred prehráva súťažne piesne, sleduje kvalifikácie a hlasuje za svojho obľúbenca či obľúbenkyňu. Keď príde na rad finálový večer, vyzerá to ako narodeninová oslava.

Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Miestnosťou s televíziou rozvoniava chutné občerstvenie a partia kamarátov sedí pred televíziou Počas večera si úpenlivo sledujú hudobný program, zapisujú si dojmy a vytvárajú rebríčky umiestnení. Nakoniec ich porovnávajú s konečnými výsledkami súťaže.

Keď sa presťahovala na Slovensko a začala študovať na FMK UCM, prekvapilo ju, že jej noví kamoši nemali k Eurovízi podobný vzťah. „Keď som sa rozprávala so slovenskými rovesníkmi, zistila som, že túto súťaž nepozerajú a nepoznajú ju,“ uviedla. O čo teda ide?

Experiment bol úspešný

Eurovision Song Contest, na Slovnesku známa ako Eurovízia, je pesničková súťaž, na ktorej každoročne vystupujú zastupitelia národnostných krajín. Za jej vznikom stojí Európska vysielacia únia (EBU), ktorá ju organizuje od mája 1956. Tento rok sa dočkáme už 69. ročníku.

EBU však pôvodne neplánovala vytvoriť súťaž. Len dva roky pred prvým ročníkom založili Eurovision Network. Jej poslaním bola výmena a výroba spoločných televíznych programov s cieľom nákladovo efektívne rozšíriť materiál pre národné vysielacie organizácie.

Fanúšikovia Eurovízie sa môžu za jej vznik poďakovať talianskemu verejnoprávnemu vysielateľovi RAI, keďže práve ten prišiel s myšlienkou súťaže. Historik zaoberajúci sa súťažou Dean Vuletic pre NBC News povedal, že išlo experiment so zárodkom televíznej technológie.

Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky.

Prvého ročníku sa zúčastnilo sedem krajín. Reprezentanti Holandska, Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Luxemburska a Talianska sa stretli v meste Lugano, ktoré sa nachádza na juhovýchode Švajčiarska. Víťazstvo vtedy utŕžila domáca speváčka Lys Assia.

„Nemáme k dispozícii údaje o sledovanosti za rok 1956, ale vlastníctvo televízora vtedy nebolo veľmi rozšírené, takže pravdepodobne neboli veľmi vysoké,“ zhodnotil Vuletic. Nasledujúci rok sa odohrala vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zapojilo už aj Rakúsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo. Postupne rozrástla o ďalšie krajiny a vlani sa jej zúčastnilo 37 reprezentantov – národov z Európy, ale aj Izraela či Austrálie.

Nový režim priniesol nové príležitosti

Pokiaľ by ste sa pozreli zoznam minuloročných účastníkov, Slovensko by ste v ňom hľadali márne. Našu krajinu naposledy reprezentoval v roku 2012 Miroslav Šmajda, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Max Jason Mai. Naša eurovízna história sa však začala písať ešte v minulom storočí.

Po rozpade Sovietskeho zväzu a vlne politických zmien naprieč východnou Európou, vzniklo viacero samostatných štátov, ktoré prejavili záujem o Eurovíziu. Zapojiť sme sa chceli už pár mesiacov po vzniku Slovenskej republiky, no situácia bola vtedy komplikovaná.

Študent FMK a člen skupiny OGAE Slovakia (oficiálny fanklub Eurovízie na Slovensku – pozn. red.) Blažej Fabian vysvetľuje, že pre obrovský záujem nových krajín muselo vzniknúť kvalifikačné kolo. Slovensko naň vtedy vyslalo populárnu skupinu Elán s piesňou Amnestia na neveru. Na postup do súťaže to však nestačilo.

Naším prvým oficiálnym reprezentantom sa stala skupina Tublatanka. V Dubline predstavila Nekonečnú pieseň, s ktorou sa umiestnila na 19. mieste, čo nás zaradilo do najhoršej sedmičky. Vtedajšie pravidlá súťaže automaticky diskvalifikovali krajiny z tejto kategórie z účasti v ďalšom ročníku.

Fabian z OGAE Slovakia to odôvodňuje tým, že EBU chcela krajiny motivovať, aby do súťaže posielali najlepších interpretov a najlepšie piesne. Keďže sa Slovensko v roku 1995 nemohlo súťaže zúčastniť, Slovenská televízia sa vtedy rozhodla Eurovíziu nevysielať.

Tak blízko, a predsa tak ďaleko

Po ročnej stopke vycestoval do nórskeho Osla Marcel Palonder s piesňou Kým nás máš. Pred jeho vystúpením ho moderátor predstavil zahraničným divákom. Následne sa na televíznych obrazovkách objavil vtedajší premiér Vladimír Mečiar a povedal: „Veľa šťastia Slovensko!“

Slovenská televízia a rozhlas sa do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období.

Marcel Palonder napokon obsadil 18. miesto. Odvtedy na Eurovízii súťažilo ďalších päť reprezentantov Slovenska – Katarína Hasprová, Nela Pocisková & Kamil Mikulčík, Kristína, dvojičky Veronika a Daniela Nízlové ako TWIINS a už spomínaný Max Jason Mai, no nikto sa nedostal k víťazstvu bližšie ako on.

Za vyzdvihnutie však stojí pieseň Horehronie od Kristíny. Podľa Blažeja sme v roku 2010 boli považovaní za jedného z favoritov na výhru vďaka výberu piesne. „Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky,“ ozrejmil Fabian.

Zatiaľ čo zahraničných fanúšikov mohla pieseň a jej odprezentovanie zaujať, na Slovensku bolo jej prijatie zmiešané. Aj keď sa stala extrémne populárnou a získala dve ocenenia počas udeľovania Slavíkov, našli sa aj posmešné alebo poburujúce reakcie. Časť ľudí totiž v texte započulo vulgarizmus.

Na výslednej podobe pesničky pracovala aj Hanka Servická, ktorá naspievala vokály v „anjelskej reči“. V prvej minúte a 34 sekunde piesne ľudia počujú „po**b sa Denis“. Servická tvrdí, že tam vulgarizmus nie je a spieva tam „Lia sankte di alla mann“, čo má znamenať „Osláv sa tvoje sväté meno, Pane môj“.

Slovensko sa mohlo vrátiť do Eurovízie

Zuzana Vicelová, vedúca odboru komunikácie RTVS, v auguste 2023 deklarovala, že verejnoprávny vysielateľ zvažuje návrat do súťaže v roku 2025. Rok na to sa tieto plány rozplynuli. Vicelová to odôvodnila nedostatočnými finančnými zdrojmi, ktoré poznačilo aj zníženie príspevku zo štátneho rozpočtu pre RTVS.

So zrušením RTVS a vznikom STVR sa tento plán stal ešte viac nereálny. Na pozícii generálneho riaditeľa je dočasne poverený generálny riaditeľ Igor Slanina. Ten mal telerozhlas viesť do konca septembra 2024, no jeho poverenie bolo niekoľkokrát predĺžené. Na poste štatutára zostane najmenej do 30. júna 2025.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď nie je riadne zvolený manažment STVR a s tým súvisiace obmedzenia v rámci rozpočtu, sa Slovenská televízia a rozhlas do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období,“ uviedol pre časopis atteliér PR manažér STVR Filip Púchovský.

Napriek tomu na pesničkovej súťaži vystúpi Slovák Adam Pavlovčin. Víťaz Česko Slovenskej Superstar známy ako Adonxs bude v máji v švajčiarskom Bazileji reprezentovať Česko. Pre Aktuality.sk poznamenal, že Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Zabudli sme na ňu

Ako sme už načrtli, Slovensko malo svoje zastúpenie v najväčšej hudobnej show. Počas druhej vlny reprezentácie medzi rokmi 2009 a 2012 súťaž trhala rekordy sledovanosti na vtedajšej samostatnej Slovenskej televízii, tvrdí Fabian. Zároveň hovorí, že ľudia sa vtedy o nej bežne rozprávali.

Za vtedajším veľkým záujmom vidí aj skutočnosť, že sme v tom čase mali vlastnú súťaž, prostredníctvom ktorej sme vyberali reprezentantov. Túto kvalifikáciu organizovala samotná Slovenská televízia. Zároveň spomenul, že na Slovensku dlho existovala tradícia festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra.

Ako je teda možné, že po viac ako dekáde Slováci nepoznajú Eurovision Song Contest? Keďže naša krajina od roku 2012 na túto súťaž nevyslala žiadneho reprezentanta, médiá nemali veľkú motiváciu o nej informovať. Slovami Jána Amosa Komenského – čo oči nevidia, to srdce nebolí.

Tieto hlasy počúvame denne, no tváre, ktorým patria, často nepoznáme. A nielen tie herecké. V úzadí zostávajú aj režiséri, ktorí vedú tvorbu dabingu a formujú jeho výslednú podobu. Jednu z týchto tvárí sme odhalili s cieľom priblížiť svet dabingu z perspektívy, ktorú bežný divák nepozná.

V rozhovore s Pavlom Gejdošom sa dočítate:

• ako sa režisér filmu dostane k réžii dabingu,
• na čo všetko treba myslieť pri jeho tvorbe,
• koľko času zaberie nadabovať film,
• pre koho je dabing a ako s ním začať.

Pôvodne ste vyštudovali filmovú a televíznu réžiu na VŠMU. Dlho ste pracovali ako filmový, televízny aj rozhlasový režisér. Ako vyzerali vaše začiatky po škole?

Po skončení vysokej školy som nastúpil na svoju „skutočnú univerzitu“ – do Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave na Kolibe. Pracoval som na hranom filme. Ročne sme vyrábali asi desať kinematografických slovenských filmov, okrem toho sme robili aj pre Slovenskú televíziu zhruba dvadsať televíznych filmov ročne. V priebehu desiatich rokov som ako asistent réžie a pomocný režisér spolupracoval na asi tridsiatich celovečerných a televíznych filmoch.

Ako sa z Vás stal dabingový režisér?

V roku 1996 vznikla televízia Markíza, ktorá potrebovala slovenský alebo český dabing pre zahraničné filmy. V tom roku ma oslovili aj zo Slovenského rozhlasu, kde som sa dostal k úžasným témam, ku ktorým by som sa ako filmár dostal veľmi ťažko. Od historických tém, ako Veľká Morava, svetové vojny, francúzska revolúcia až po detské rozprávky, ktorých naozaj nebolo málo.

Dokonca som robil aj na dlhodobom projekte Králikovci. Keď som nastúpil bolo nahratých približne 150 častí a po desiatich rokoch, keď som z rozhlasu odchádzal, sme sa dostali na počet asi 750. Mnohí kolegovia nahliadali na tento seriál trochu cez prsty, no pre mňa to bolo úžasné práve vďaka tomu, že týždeň čo týždeň počulo moju prácu milión poslucháčov. Dabingové herectvo je podľa mňa najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov

Takže bolo pre vás prekvapením, že sa vaša práca nakoniec uberala týmto smerom?

Úplne. Netušil som, že skončím v rozhlase a dabingu. Pán Peter Jezný, ktorý hral aj v mojom debute Sýkorka, ma oslovil na spoluprácu, a tak sa to celé začalo.

Ak si dobre pamätám, tak práve film Sýkorka, ktorý ste režírovali, bol vašim prvým samostatným filmom. Ako si na neho spomínate?

Áno, v roku 1989 som ako tridsiatnik režíroval tento celovečerný hraný film. Mal však pomerne pohnutý osud. Premiéra bola naplánovaná na 20. novembra, ale pár dní predtým vypukla Nežná revolúcia. Premiéra tak ustúpila spoločenskému dianiu. Napriek tomu však tento film zaznamenal úspech na zahraničných festivaloch a kúpilo ho spolu 27 krajín. Odvysielaný bol v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku… Československá televízia ho de facto neodvysielala. Tento film je však vyslovene o priateľstve česko-slovenského dievčaťa a židovského chlapca v období nástupu fašizmu.

Dostali ste sa aj do situácie, kedy ste zvažovali odchod z umeleckej sféry?

Áno, dostal som sa až na ulicu. Ocitol som sa bez práce, nezamestnaný, a začal som hľadať čokoľvek. Vtedy som už uvažoval, že sa prihlásim do nejakej bezpečnostnej služby, pretože o umelcov, najmä filmárov, vtedy jednoducho nebol záujem. Vyzeralo to, že je koniec. Ale bola to len dočasná ilúzia.

Začalo sa rozbiehať trhové hospodárstvo a slovenské firmy, ktoré prežili alebo sa chceli posunúť ďalej, zrazu potrebovali niekoho, kto im pomôže s propagáciou a reklamou. Objavil som tento novovznikajúci fenomén a hoci sa to často robilo intuitívne, za pochodu a na kolene, bolo to veľmi tvorivé, neprebádané pole. Práve v tom som videl výzvu.

Postupom času však tento priestor ovládli zahraničné firmy, ktoré pohltili menších tvorcov, ako som bol ja. A keď som sa v roku 1996 opäť ocitol bez istoty a bez stabilného príjmu, prišla nová príležitosť – oslovili ma zo Slovenského rozhlasu. O tom som už ale hovoril.

Ako vyzerá pracovný postup pri tvorbe dabingu? 

Každá umelecká činnosť má isté etapy – prípravu, realizáciu a dokončovanie práce alebo postprodukciu. Akonáhle sa niektorá z etáp podcení, o to je tá ďalšia náročnejšia. Mnohí si myslia, že dabing je len to, keď sa stretne režisér s hercami v štúdiu pred mikrofónom a nahráva sa. Ale realita je omnoho komplexnejšia.

Čo všetko predchádza samotnému nahrávaniu?

Proces sa začína už v akvizičnom oddelení televízie, kde sa rozhoduje, aké filmy sa nakúpia. Ja si veľmi nemôžem vyberať, čo budem režírovať – k jednému kvalitnému, Á-čkovému, filmu vám často pribalia aj B-čkové či C-čkové tituly alebo telenovely. Tie sú síce jednoduchšie, no majú svoje miesto, pretože priťahujú divákov.

Keď sa film vyberie, ide najskôr na preklad. Ten sa potom dostane k úpravcovi dialógov, ktorý musí prepis prispôsobiť tak, aby sadol do úst postavám – nielen významovo, ale aj rytmicky. Do tejto prípravnej fázy patrí aj výber hlasov – teda vyskladanie palety hercov, ktorí typovo „sedia“ na dané postavy. A keď sa príprava dokončí, prichádza už samotná nahrávka, ktorá sa za pochodu aj edituje. To zachádzam už do tretej fázy a to je vlastne mixáž a titulkovanie filmu. 

Takže nemáte jeden konkrétny žáner, ktorému sa venujete.

Nie, to sa veľmi nedá. Občas sa síce dramaturgovia snažia priradiť mužským režisérom napríklad detektívky alebo vojnové filmy, ale nie je to pravidlom. Aj mne sa stalo, že som dostal nejakú Rosamunde Pilcherovú, kde pomaly tečie malinový lekvár z obrazovky. A potom keď ma nejaký známy stretne a povie: „Videl som tu Pilcherovú, veľmi pekne si to urobil“, tak ma šľak triafa. Na dobrý film sa robí dabing ľahko, to je radosť. No omnoho ťažšie sa robí dabing na zlý film. 

Ako veľmi musíte pri dabingu dbať na presnosť? Môžete si pri preklade alebo nahrávaní niektoré významy aj poupraviť?

Napríklad presnosť faktov je veľmi dôležitá, najmä ak ide o filmy zasadené do rôznych historických období alebo prostredí. Dôležité je, aby sa v texte nenachádzali nezmyselné pojmy, výrazy či mená. Napríklad každá televízia má svoju preferovanú výslovnosť mesta Los Angeles – niekde sa povie Los Angeles, inde Angeles, LA, ba dokonca aj Angels. Neraz sme museli tieto názvy meniť a upravovať podľa štandardov konkrétneho vysielateľa.

Veľa však záleží na spolupráci a konzultáciách s dramaturgom či úpravcom. Niekedy ide o špecifické veci. Napríklad pri vyšetrovaní kriminálneho prípadu, treba správne preložiť právnu terminológiu, alebo rozhodnúť, či miery ponechať v míľach, alebo ich previesť na kilometre. Sú to síce drobnosti, ale ak si na ne režisér, úpravca alebo dramaturg nedajú pozor, vzniknú zbytočné nezrovnalosti.

Často sa stretávame s tým, že ľudia majú skreslenú predstavu o tom, ako dabing vlastne funguje. Nie je však pravidlom, že herec dostane vopred text alebo filmovú nahrávku.

Presne tak. Herci často prídu do štúdia a až za pochodu zistia, čo idú dabovať. Ako režisér sa tak musím spoliehať len na ich inteligenciu. Keby som mal každému vysvetľovať, čo ide presne robiť, celý proces by sa neuveriteľne natiahol. Ideálne je, najmä pri náročnejších tituloch, poslať hercom ukážku či celý film. Aspoň aby videl atmosféru, postavu, ktorú bude stvárňovať, aby neprišiel do úplne neznámeho prostredia. Samozrejme, nie vždy je čas pozrieť si celý film, ale vtedy sa snažím vysvetliť napríklad, že robíme gangsterský film, ktorý je zároveň paródiou, a to už hercom veľa napovie.

Ako dlho zvyknete nahrávať jeden film?

V súčasnosti jeden deň. Sú samozrejme aj náročnejšie filmy, ktoré ale tiež vieme mať dokončené do dvoch dní.  

Majú firmy zo zahraničia aj nejaké vlastné požiadavky, ktoré musíte pri dabingu na Slovensku dodržiavať?

Komunikovali sme s istými distribučnými spoločnosťami, ktoré vyslovene žiadali o zaslanie vzorky hlasov. Na základe týchto ukážok si oni sami vybrali hlas, ktorý im najviac vyhovuje alebo je najviac podobný zahraničnému originálu. Na takéto prípady u nás slúžia castingy alebo hlasové skúšky. 

Prečo sa v dabingu niekedy stane, že hlas, na ktorý sme boli v rámci postavy roky zvyknutí, zrazu dostane úplne iného dabéra?

Tých dôvodov môže byť viacero. Môže sa stať, že herec povie niečo, čo sa nepozdáva vedeniu televízie, a jednoducho sa ocitne na tzv. „čiernej listine“ alebo môže byť pracovne vyťažený, zaneprázdnený alebo jednoducho nie je k dispozícii. Vtedy sa hľadá náhradné riešenie. 

Ako na Slovensku prebieha výber dabingových hercov? Ste zaň zodpovedný vy alebo je to kolektívne rozhodnutie?

Väčšinou je za to zodpovedný dramaturg, no, samozrejme, spolupracujem aj ja. Vždy ide o vzájomnú dohodu. Nie každý dramaturg sa odváži vyskúšať nový hlas, čo je samozrejme pochopiteľné, lebo vždy chcú, aby daný projekt splnil divácke očakávania. Ale bez nových hlasov by sme tých istých dabérov zodrali, a to platí aj pre naše uši.

Niekedy je jeden hlas tak často využívaný, že ho divák počuje v seriáli, potom v reklame, potom v ďalšom filme, až má pocit, že na neho „vyskočí aj z chladničky“. Ja práve patrím k tým režisérom, ktorí sa snažia prinášať nové hlasy a dávať šancu nováčikom. Začínali u mňa napríklad aj Peter Sklár alebo Dano Dangl. 

Myslíte si, že by mohli v dabingu uspieť aj neherci? Napríklad niekto s pekným hlasom, koho by ste náhodne stretli na ulici?

Určite nie. Dabingové herectvo je najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov. Herec musí sledovať text, obraz, značky v texte, pauzy, nástupy aj časový kód. Zároveň vníma originálny zvuk, seba samého i kolegov. A ešte k tomu do toho musí podať aj výraz. Pokiaľ si to vyskúša niekto, kto má síce čistú reč bez nárečia, prízvuku či rečových vád, nie je to záruka, že dokáže vyjadriť aj danú emóciu. 

A ak by ten človek mal aspoň skúsenosť s mikrofónom a dabing by ho veľmi zaujímal, má šancu sa do toho sveta dostať?

Samozrejme, na to predsa existujú školy. Napríklad konzervatóriá, ale aj vysoké školy, kde sa vyučuje herectvo. Existujú aj špecializované dabingové kurzy, kde som dokonca učil aj ja. Ale ten výsledok je neporovnateľný medzi človekom s hereckou skúsenosťou a takým, kto ju nemá. Ten, kto chodil 5–6 rokov do školy, prešiel si recitáciou, prácou s textom, artikuláciou, spodobovaním a emóciou, je na inom leveli.

Stretli ste sa počas vašej praxe s niekým, kto vás prekvapil, ako dobre vie pracovať s hlasom, aj keď ste to spočiatku možno nečakali? 

Koľkokrát sa stane, že herci, ktorí sú na doskách či na kamere nevýrazní, vedia neuveriteľne kreatívne fungovať v dabingu. Ale poznám aj výnimočné prípady, ako herci bez vysokej školy, ktorí majú jednoducho talent od Boha. No bez talentu sa hercom stať nemôžete, to je isté. A zároveň samotný talent nestačí. Treba s ním vedieť pracovať.

Vzťahy sú tým najkomplikovanejším procesom v ľudskom živote. Približne takto to pomenovala psychologička počas nášho sedenia. Ovplyvňujú naše vnímanie sveta, pohľad na seba samého, predstavy o budúcnosti, skresľujú nám realitu a už viac prestávame myslieť ako samostatní jedinci. Z ja sa odrazu stane my. Sme na ceste, neviem, či sa nám bude dať, áno, prídeme.

Téma lásky bola pre divákov sympatická odvždy. Už v Sofoklových hrách sme hovorili o Haimónovi, ktorý sa pri pohľade na jeho mŕtvu lásku Antigonu prebodne mečom. Podobný osud dvoch milencov zo znepriatelených rodín nám predostrel aj Shakespeare svojou tragédiou Rómeo a Júlia. V divadelných hrách 21. storočia tiež hovoríme o láske a vzťahoch, no v o čosi modernejšom nadhľade. 

Čo ak by Rómeo a Júlia chodili na párovú terapiu? Možno by prišli na to, že impulzívna žiadosť o ruku pár hodín po spoznaní nie je práve najlepší nápad. Na terapeutickom gauči by pravdepodobne dospeli aj k úsudku, že nenávisť medzi rodinami nie je ich vina a aj oni majú právo ísť vlastnou cestou. Dokonca nie je vylúčené ani to, že by si ich tragický nápad s falošnou smrťou napokon rozmysleli.

Terapia prenáša bežné situácie na javisko

„Kde je moja čokoláda?“ je jednou z dvoch originálnych verzií inscenácie Terapia. Diváci si môžu jednotlivé časti pozrieť v ľubovoľnom poradí – a ak im jedno terapeutické sedenie nestačí, môžu sa vrátiť aj na pokračovanie. Scenáristka Lucia Mihálová sa vo svojich dialógoch snaží preniesť na javisko každodenné situácie a dynamiku partnerských vzťahov s humorom a nadhľadom.

Hoci mala inscenácia premiéru už v polovici októbra 2024, jej neustále vypredané predstavenia jasne dokazujú, že si u divákov aj s odstupom času udržiava vysoký záujem i pozitívne ohlasy. Publikum kričalo diverzitou – príbeh a herecké situácie si našli svojho diváka naprieč rôznymi vekovými kategóriami. 

Cieľom bolo odovzdať myšlienku divákom

Už pri príchode do sály zaujala netradičná scéna z plexiskla, ktorá bola nesvietená farebným svetlom. Počas predstavenia sa táto plastová stena niekoľkokrát premiestňovala, čím sa dynamicky menil priestor a vytvárali sa tak nové prostredia podľa potreby deja. Scéna pôsobila už na prvý pohľad čisto a premyslene. Tvorcovia využili minimalistický prístup, kde sa na javisku nachádzalo len to, čo bolo skutočne podstatné. Inscenačný tím tak stavil skôr na silu textu a výpovede než na efektnosť či preexponovanú scénografiu.

Odvážnym prvkom inscenácie bolo už v samotnom úvode osvetlenie publika, čím sa narušila tradičná bariéra medzi javiskom a hľadiskom. Počas prvého výstupu komunikovala postava terapeutického gauča výlučne s divákmi – kládla im otázky, poukazovala na náhodne vybraných jednotlivcov či páry, čím autenticky prešla do samotného deja. Publikum reagovalo rozmanito. Niektorí sa smiali na ostatných, iní sa snažili čo najviac splynúť so sedačkou v nádeji, že ich pohľad herca minie. 

Inscenácia, ktorá nastavuje zrkadlo

Na javisku sa stretávajú rôzne pohľady na lásku. Terapeutický gauč zastupuje racionálny a analytický prístup, zatiaľ čo Cupid prichádza s mytologickou symbolikou. Astrológia a hormón lásky zasa balansujú medzi duchovnom a chémiou. Každá postava vnáša do diskusie svoj pohľad alebo teóriu o tom, ako vzniká láska, čo ju ovplyvňuje a prečo s nami tak často zamáva. Tento rôznorodý zhluk postáv pôsobí ako zhmotnená vnútorná debata, ktorú vedie každý z nás. Najmä v situáciach, keď sa snažíme pochopiť vlastné pocity či vzťahy. 

V nasledujúcich scénach sa ukázalo, že herci stvárňujú viacero postáv v rámci jedného predstavenia. Okrem dospelých a batoľat stvárnili dokonca i mopslíkov, ktorí zároveň odkazujú na druhú verziu inscenácie Terapia: Prečo máme mopslíky?  V oboch inscenáciách vystupuje rovnaká dvojica – Dominik a Soňa – v kombinácii s iným párom. Časť Kde je moja čokoláda nám predostrela s Karola a Niku, predstaviteľov tradičného vzťahu zo strednej vrstvy, ktorí riešia rekonštrukciu bytu, výchovu dvojičiek či šetrenie na nové auto. Naopak, Dominik a Soňa pochádzajú z vyššej vrstvy, vlastnia spoločnú dentálnu kliniku, nemajú deti, ale mopslíkov a fungujú v otvorenom vzťahu. 

Aj keď vzťahy môžu byť rozdielne navonok, v jadre často riešime tie isté otázky

Kontrast medzi dvoma pármi nie je náhodný. Tvorcovia tým zrejme chceli ukázať, že aj keď vzťahy môžu byť rozdielne navonok, v jadre často riešime tie isté otázky. Bez ohľadu na to, či ide o pár z tradičného prostredia, ktorý sa sústredí na výchovu detí a zápasí s nedostatkom financií, alebo o moderný, ekonomicky zabezpečený vzťah s otvorenými pravidlami. Obidva páry čelia pochybnostiam, nedorozumeniam, túžbe po pozornosti či blízkosti. Inscenácia tak jemne nastavuje zrkadlo rôznym podobám partnerského života a ponúka priestor na zamyslenie. 

Na svoje si príde aj Gen Z

Inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? môže byť pre mladšiu generáciu atraktívne najmä vďaka modernému jazyku, ktorý používa. Postavy bežne pracujú so slovami ako skibidi, smalltalk či redflag, ktoré môžu byť mladým známe. Jedna zo scén dokonca pracuje s konceptom červených a zelených vlajok, ktoré herci fyzicky držia v rukách. Počas rozboru konkrétnej partnerskej situácie označujú, čo je v poriadku a čo už môže byť problém. Okrem toho, že takéto využitie pôsobí vtipne, vytvára silné prepojenie s generáciou Z. Tá tieto pojmy vníma ako prirodzenú súčasť svojho vyjadrovania. Pre staršieho diváka však nemusia byť tieto nuansy pochopené správne a môžu pôsobiť mätúco. 

Kvalitu celého predstavenia výrazne ovplyvnili herecké výkony, ktoré boli presvedčivé aj silné po emocionálnej stránke. Michal Jánoš, známy napríklad zo seriálu Búrlivé víno, sa v inscenácii predstavil v niekoľkých kontrastných úlohách: ako terapeutický gauč, Dominik či dokonca batoľa. Napriek náročnosti a rôznorodosti týchto postáv dokázal každú z nich presne vystihnúť – charakterovo, fyzicky, emočne a najmä prirodzene.

Jeho herecká partnerka Silvia Soldaňová, ktorú môžete poznať aj zo seriálu Kuchyňa, nadchla najmä svojim speváckym prejavom a energickým nasadením. Napriek tomu sa počas predstavenia objavili brpty, ktoré miestami pôsobili rušivo, ba zdanlivo herečku vyhadzovali zo svojej role. V niektorých scénach jej prejav pôsobil zbytočne expresívne. V rámci komediálneho žánru sa to však do určitej miery môže tolerovať ako súčasť výraznej hereckej štylizácie. 

Atmosféru deja podporili spevácke čísla

Aj keď sa ku koncu predstavenie mohlo zdať mierne zdĺhavé, záverečná pesnička opäť strhla pozornosť divákov. Išlo o koláž skladieb o láske od rôznych interpretov, ktoré herci spojili do jedného celku. Energicky, vtipne a zároveň výstižne tak dodali bodku celej inscenácii. Publikum sa bavilo, mnohí si dokonca potichu pospevovali. 

Musím priznať, že ma inscenácia natoľko vtiahla do deja, že som si dokonca zabudla zapisovať poznámky. Ak aj vy chcete aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje povinnosti či starosti a zároveň sa kultúrne obohatiť, inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? je tým správnym výberom aj pre vysokoškolákov. Možno vás dokonca aj prinúti zamyslieť sa nad vlastnými vzťahmi.

Stačí vopred kúpený lístok, skoršie vykročenie z postele, trochu plánovania a chuť objavovať. Viedeň je ideálna na jednodňový výlet – od tichej rannej kávy, cez ruch metra a pokoj záhrad Schönbrunnu až po sladké zavŕšenie v cukrárni Demel. Alebo sa dá len tak zatúlať cisárskymi uličkami. Prinášam vám môj overený itinerár a tipy, ako cestovať lacno a čo určite nevynechať.

Lístok za 19 eur, ktorý sa oplatí

Cesta do hlavného mesta Rakúska vôbec nemusí byť drahá, oplatí sa rovno si kúpiť spiatočný lístok za 19 eur. Odporúčam ho zakúpiť v okienku na stanici. Platí totiž až na pätnásť dní, takže sa na cestu späť nemusíte fixovať časom. Deň si vždy naplánujem vopred a ráno skoro vstávam, aby som stihla vlak o 6:39 z Trnavy do Bratislavy.

Tam to však kvôli zdĺhavej výluke nekončí. Vlaky do Viedne momentálne nejazdia priamo z hlavnej stanice, a tak prestupujem na bratislavskú MHD, konkrétne na autobus číslo 93, ktorý ma odvezie na stanicu Petržalka. Odtiaľ o 8:16 odchádza vlak priamo na hlavnú stanicu Wien Hbf, kam prichádzam pohodlne za necelú hodinu. Na stanici si hneď po príchode kúpim 24-hodinový lístok za 8 eur, vďaka ktorému môžem pohodlne cestovať po meste.

Kávička a raňajky, ktoré si nikdy neodpustím

Aj keď zvyčajne raňajky vynechám, vo Viedni si ich nikdy neodpustím. Začínam deň skvelým pečivom a voňavou kávou v pekárni Ströck, ktorá má pobočky po celom meste. Najradšej chodím do pekárne v 1. obvode, kde si vyberám skvelé slané aj sladké pečivo. Posedím pri výbornom cappuccine v príjemnom prostredí. Tento malý ranný rituál ma vždy nakopne. Za raňajky zaplatím okolo päť eur, je to skvelý začiatok dňa.

Metro – najrýchlejšie spojenie v meste

Vo Viedni sa naozaj oplatí jazdiť metrom, je to najrýchlejší spôsob dopravy a vlaky chodia každú chvíľu. Zo stanice Hauptbahnof nasadám na linku U1, prestupujem na U4 a pohodlne sa vezieme až na stanicu Schönbrunn.

Za pár minúť som pri jednom z najkrajších a najnavštevovanejších miest v meste. Cesta síce zabrala pol hodinku, no aspoň sme si trochu užili dopravu metrom. Cisársky zámok Schönbrunn je obklopený nádhernými záhradami. Už len prechádzať sa v jeho okolí je zážitkom, a čo je najlepšie – vonkajšie priestory sú úplne zadarmo, čo ocení každý študent a jeho peňaženka.

V minulosti bol zámok letným sídlom cisárskej rodiny, a keď si užívate pohľad na honosné záhrady, ľahko si predstavíte, ako sa tu kedysi prechádzala princezná Sisi. Na kopci za zámkom sa týči slávna Gloriette, z ktorej je výhľad na celý areál, po ceste sa dá obdivovať Neptúnova fontána, pávie voliéry či dokonca bludisko. Aktuálne to tu žije ešte o čosi viac – na nádvorí prebiehajú každoročne v zime vianočné a v jari veľkonočné trhy, kde nájdete remeselné výrobky, tradičné dekorácie, ale aj niečo malé pod zub. Atmosféra je sviatočná, voňavá a pokojná, presne taká, akú chcete zažiť počas jarného výletu.

Obed v centre, čo poteší chuťové bunky (a peňaženku trochu menej)

Prejdem sa okolo Stephansdomu, jedného z najkrajších kostolov v celej Viedni, a hneď ma prepadne chuť na niečo chutné – a bez viedenského schnitzla to ani nejde. Objavila som tradičnú reštauráciu Figlmuller (1905) s autentickou atmosférou. Ponúkajú klasické rakúske jedlá, ako je Wiener Schnitzel či teľací guľáš. Na obed som si teda dala viedenský rezeň, originál od roku 1905, s tradičným zemiakovým studeným šalátom, vyšlo ma to na 28 eur. Ale rezeň je väčší ako tanier a nemôže sa stať, že ostanete hladný. Ak si chcete raz dopriať niečo poriadne, táto reštaurácia je dobrá voľba – len počítajte s tým, že z denného vreckového ubudne trošku viac.

Ak však nechcete tráviť čas dlhým sedením v reštaurácii alebo ušetriť pár eur na ďalšie zážitky, odporúčam vyskúšať typický rakúsky fast food – Leberkäse Semmel. Ide o teplý plátok mäsového nárezu vložený do chrumkavej žemle. Hovorí sa tomu obed na stojáka, za pár minút máte v ruke sýte jedlo, za ktoré nezaplatíte viac ako štyri eurá. Kúpite ho vo Wurstelstande alebo v pekárni Strock. Ideálne, ak sa chcete najesť rýchlo, chutne a po viedensky.

Historická línia mesta – krok za krokom po Ringu

Po obede je ideálny čas na prechádzku okolo viedenského Ringu – elegantného bulváru, ktorý obopína historické centrum, kam sa dostaneme od Stephansdomu aj pešo. Začíname pri budove Štátnej opery, odkiaľ sa presúvame popri majestátnej budove parlamentu a o pár minút neskôr už vidíme rozprávkovo pôsobiacu radnicu Radhaus, pred ktorou to vždy žije. Trhmi, klziskom alebo pódiom na letné koncerty.

Cesta pokračuje k Hofburgu, bývalému sídlu cisárskej rodiny, ktorého nádvorie dýcha históriou a eleganciou. Celý okruh sa dá zvládnuť za menej ako hodinu, ale ak máte čas, určite sa oplatí niekde pristaviť, sadnúť si na lavičku a len tak nasávať atmosféru mesta, kde sa minulosť stretáva s prítomnosťou.

Sladké finále ako z cisárskej kuchyne

Po objavovaní a histórie si na záver vždy doprajem niečo výnimočné. Moja posledná zastávka patrí cukrárni Demel, jednej z najtradičnejších a najelegantnejších v celom meste. Bývalá cisárska dvorná cukráreň nie je len o zákuskoch – je to zážitok. Už samotný interiér vás prenesie do čias monarchie a vôňa, ktorá sa nesie priestorom, vám nedovolí odísť bez objednávky.

Hoci by voľba mohla padnúť na Sacher tortu, tentokrát siaham po inom rakúskom tradičnom dezerte – Keiserschmarrn. Nadýchaný trhanec s kúskami karamelizovaného cesta, posypaný práškovým cukrom a podávaný so slivkovým kompótom je dokonalý. Teplý, sladký, jemný – ideálny spôsob, ako sa ešte na chvíľu zdržať a rozlúčiť sa s Viedňou pomalšie.

Namiesto dezertu nákup na Mariahilfer Straße

Ak vás viac ako zákusky lákajú výklady, zamierte z centra rovno na Mariahilfer Straße – najznámejšiu nákupnú ulicu Viedne. Nájdete tu všetko od známych módnych reťazcov, cez rakúske značky až po malé butiky so zaujímavými kúskami. Aj keď necestujete s úmyslom nakupovať, prechádzka touto pulzujúcou ulicou vás určite naladí na mestskú vlnu a možno neodídete len s magnetkou, ale aj s novou kabelkou či knižkou.

Na konci dňa plná hlava zážitkov

Cestou domov vlakom, ktorý chodí do Bratislavy každú hodinu, rekapitulujem, čo všetko som stihla vidieť za jeden deň. Viedeň dokáže za pár hodín ponúknuť viac, než by človek čakal – od rána pri šálke kávy, cez cisárske zámky, historické ulice až po moderné nákupné uličky. Nie je to len výlet, ale malý reset – kultúrny, vizuálny aj gurmánsky. Stačí pohodlná obuv, vreckové a chuť objavovať. A hoci deň zbehol rýchlejšie, než by som chcela, z Viedne sa nikdy neodchádza naposledy.

Vo vlaku mám tiež čas porozmýšľať, čo navštívim vo Viedni nabudúce. Možno s kamarátmi zájdeme do Prátru – legendárneho zábavného parku s ikonickým Riesenradom, kde sa aj dospelí na chvíľu cítia ako deti, vybehneme k Belvederu, elegantnému bavorskému zámku so záhradami a galériou. Alebo možno dáme prednosť tichšej prechádzke čarovnými uličkami Spittelbergu – historickej štvrti plnej kaviarní, remeselných obchodov a útulnej atmosféry. Tento výlet bol len predjedlom a ja už viem, že sa čoskoro vrátim po ďalší chod.

Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.

Začiatok neurobil dobrý dojem

Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.

Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.

Pestrosť tém bola veľká

Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.

Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“

Príjemné emócie, no iba na pár hodín

Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.

Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.

Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania

Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.

Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.

Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.