Zuzana Šústová sa koordinárstvu dobrovoľníkov v Trnavskej arcidiezécnej charite venuje dva roky. V rámci svojej funkcie im poskytuje pomoc pri vykonávaní jednotlivých činností.

V rozhovore sa dozviete:

• či sa aj z „nedobrovoľníka“ môže stať dobrovoľník,
• prečo sú mladí ľudia v charite pre deti z detského domova vzorom,
• na aké pozície by trnavská charita privítala posilu,
• či aj človek v ťažkej životnej situácii dokáže pomáhať druhým.

So Zuzanou Šústovou sa rozprávala Lívia Nemčková.

V najnovšej epizóde nášho Podcasttu sme privítali Kláru Zubkovú. Popri doktorandskom štúdiu vedie univerzitné Cyrilo-metodské divadlo (CMD) a najnovšie sa podieľala aj na inscenácii Polohy k náklonnosti, ktorá mala premiéru 20. apríla. Klára mala pod palcom dramaturgiu.

V rozhovore sa dozviete:

• ako dopadla premiéra najnovšej inscenácie univerzitného divadla a v čom je netradičné jej spracovanie,
• čo je najdôležitejšou časťou práce dramaturgičky,
• kedy a prečo univerzitné divadlo zmenilo svoj názov a logo,
• aké sú najbližšie plány pre CMD.

Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo je a ako funguje program FILIP,
• čo znamená práca mentora v rómskych rodinách,
• prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority,
• ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije. Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc. Myslím si, že často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba je dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Zároveň vnímam, že stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam ako pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Sarah je absolventkou Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. V Slovenskej televízii pracovala ako asistentka editora domáceho spravodajstva, aktuálne sa ale našla v produkcii výroby televíznych programov.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa zháňajú pávy na natáčanie,
• Čo sa stalo so stratenou kravskou hlavou,
• Prečo je produkčný „človek pre všetko“,
• Ako vyzerá chaos pred natáčaním,
• Ako funguje zákulisie televíznej výroby.

Ako by si vysvetlila svoju prácu produkčnej niekomu, kto si myslí, že natáčanie je len o kamerách a o hercoch?

Keď som ešte nepracovala na produkcii, myslela som si presne to isté. Už pri prvej výrobe som pochopila, že realita je úplne iná.

Na výrobe pracuje veľký tím ľudí, v ktorom má každý svoju dôležitú úlohu. Produkcia je do veľkej miery „organizovaný chaos“. Je to množstvo procesov, ktoré musia fungovať presne a v správnom čase. Je to práca, ktorá si vyžaduje nielen koordináciu ľudí, ale aj veľa času a energie, aby všetko prebehlo hladko.

Takže to nie je iba o kamerách a o hercoch.

Nie je to tak, že prídeme na miesto a hneď točíme. Produkcia zahŕňa množstvo vecí v pozadí – vybavovanie povolení, prípravu zmlúv či organizáciu celého procesu. Práve táto fáza je kľúčová, pretože bez nej by samotné natáčanie ani nemohlo prebehnúť. Bez produkcie by nevznikol seriál ani film.

Vedela si od začiatku, čo všetko bude produkcia obnášať?

Vedela som najmä o administratívnej časti.

Produkčný je v podstate „človek pre všetko“. Musí vedieť reagovať na rôzne situácie a poradiť si s tým, čo práve vznikne. Práca zahŕňa nielen organizáciu, ale aj množstvo praktických vecí – od riešenia parkovania až po technické záležitosti, ako elektrina či voda.

Je to veľmi rôznorodá práca, kde človek nikdy nevie, čo ho v daný deň čaká.

Čo ťa prekvapilo pri tvojom prvom natáčaní?

Natáčali sme Bratislavské hudobné slávnosti a prekvapilo ma, koľko ľudí sa na tom podieľa.

Nikoho som nepoznala. Nevedela som, kto je zvukár a kto je kameraman. Napriek tomu som dostala prvé úlohy a musela som sa rýchlo zorientovať.

Práve vtedy som pochopila, že táto práca je o schopnosti poradiť si v neznámom prostredí a komunikovať s ľuďmi. Hoci som v začiatkoch zažívala chaotické chvíle, postupne som sa v tom naučila fungovať.

Teraz si na tom tak, že máš ten chaos už zorganizovaný?

Dnes je to oveľa lepšie. V produkcii máme presne nastavené plány natáčania, takzvané dispozície, ktoré určujú celý priebeh výroby.

Ide o časový harmonogram v ktorom sa určuje, kedy nastupujú jednotliví členovia štábu, napríklad technici, zvukári a ostatní. Plán presne určuje konkrétnych ľudí a ich úlohy, vďaka čomu má celý proces vnútorný poriadok.

Aj keď produkcia stále prináša nečakané situácie, práve tieto plány pomáhajú udržať ten pomyselný chaos pod kontrolou.

Čo ťa na tejto práci najviac lákalo, keď si nastúpila?

Produkcia nie je len o práci v kancelárii. Často cestujeme či už po Slovensku, alebo na rôzne natáčania mimo televízie.

Práve to, že každý deň vyzerá inak, ma na tom baví najviac. Neustále robím niečo nové a spoznávam ľudí, medzi ktorými je aj množstvo zaujímavých osobností.

Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Cestujete viac po Slovensku alebo si bola aj v zahraničí?

Prevažne cestujem iba po Slovensku. Za hranicami som bola iba v Česku, kde sme natáčali reláciu História chutí.

Priblíž nám svoj bežný deň v práci.

Môj pracovný deň sa delí na dve časti – administratívu a výrobu.

Pri administratívnej práci pripravujem relácie, kde komunikujem s hosťami, získavam podklady na zmluvy, vytváram ich a posielam im scenáre či informácie o natáčaní. Zároveň riešim objednávky, faktúry a ďalšie organizačné veci. Táto časť práce je skôr pokojnejšia a sedavá.

Úplne iné je to pri výrobe. Či už sme v štúdiu alebo mimo neho, deň začína skoro ráno a pokračuje presne podľa plánu. Produkcia dohliada na to, aby všetko prebiehalo podľa dispozícií – od príchodu hercov cez rekvizity až po dodržiavanie časového harmonogramu. Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Odlišuje sa tvoja práca podľa toho, či pracuješ na filme, seriáli alebo televíznom programe?

Z môjho pohľadu je najväčší rozdiel najmä v tom, či sa natáča v štúdiu alebo v exteriéri.

Natáčanie v exteriéri je výrazne náročnejšie. Vyžaduje viac príprav, vybavovanie povolení, zabezpečenie lokácií a celkovo viac organizácie. V štúdiu je prostredie kontrolované, takže proces je jednoduchší.

Rozdiel je aj medzi jednotlivými formátmi. Iné je pripraviť hodinovú reláciu a iné dlhší film, kde je celý proces časovo aj organizačne náročnejší. Aj keď ešte nemám skúsenosť s filmovou produkciou, je jasné, že ide o komplexnejší proces s väčšími nárokmi na prípravu.

Čo bizarné si produkčne musela vybaviť?

Jedným zo zvláštnejších zadaní bolo zohnať pávy na natáčanie. Zavolal mi scenárista a ja som si v tej chvíli hovorila, kde ich asi zoženiem. Nakoniec to našťastie odvolal.

Krátko na to som však dostala ďalšiu úlohu – zohnať kozu. Obrátila som sa na salaš a podarilo sa mi ju vybaviť, dokonca zadarmo.

Takéto situácie sú v produkcii bežné. Človek nikdy nevie, čo bude riešiť, a musí si vedieť poradiť aj s úplne netypickými požiadavkami.

Stalo sa ti niekedy počas natáčania niečo, čo si musela na poslednú chvíľu zachraňovať?

Pri výrobe relácie História chutí mali moderátori ochutnávať dobové jedlá, pričom súčasťou bola aj kravská hlava ako rekvizita.

Použili sme ju v prvý deň natáčania, no potrebovali sme ju aj na druhý deň. Medzitým ju náš kuchár odovzdal kuchárom z kaštieľa, ktorí nerozumeli ani po slovensky, ani po anglicky.

Keď sme ju na druhý deň išli hľadať, jednoducho zmizla. Nevedeli sme, či ju zjedli alebo vyhodili. Dokonca sme ju chvíľu hľadali aj v koši.

Nakoniec sme situáciu zachránili. Náš kuchár na poslednú chvíľu zohnal novú.

Čo ti táto práca dala do života?

Baví ma jej dynamika, cestovanie aj možnosť neustále spoznávať nových, zaujímavých ľudí – od režisérov, hercov až po kolegov.

Postupne som si uvedomila, že práve táto práca mi je blízka a napĺňa ma. Prostredie Slovenskej televízie vnímam ako miesto, kde sa cítim takmer ako doma. Mám pocit, že práve toto je cesta, ktorá mi bola určená.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Zatiaľ som iba asistentka produkcie. Časom by som sa však chcela posunúť kariérne vyššie – na pozíciu produkčnej.

Alex je študentom Fakulty manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej televízii zastáva pozíciu asistenta produkcie spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko zahŕňa práca produkcie v televízii,
• Prečo je obsluha „čítačky“ kľúčová pre plynulé vysielanie,
• Ako vyzerá chaos pri mimoriadnych udalostiach,
• Prečo je práca kombináciou organizátora a „psychológa“ pre hostí,
• Ako môže táto práca pomôcť prekonať stres, hanblivosť a zlepšiť komunikáciu.

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď si nastupoval?

Pri nástupe som si produkciu predstavoval ako organizáciu, komunikáciu a vybavovanie rôznych záležitostí. Do veľkej miery sa to naplnilo – väčšinu týchto činností naozaj robím. Zároveň sa objavili aj úlohy, s ktorými som pôvodne nepočítal.

Ktorá úloha by ľudí najviac prekvapila?

Okrem bežnej produkčnej práce obsluhujem aj čítačku. Ide o zariadenie, ktoré zobrazuje text moderátorovi na „prompteri“.

Mojou úlohou je prispôsobiť rýchlosť textu tak, aby vyhovovala moderátorovi počas vysielania. Táto časť práce býva pre mnohých najväčším prekvapením.

Keď začne vysielanie, kde si a čo presne robíš?

Závisí to od typu zmeny. Pri zmene zameranej na hostí som na začiatku vysielania v štúdiu alebo pred ním – starám sa o hostí, riešim logistiku a pripravujem ich na vstup. Som s nimi v priamom kontakte a zabezpečujem ich usadenie v štúdiu. Dôležité je pritom nielen zvládnuť organizáciu, ale aj komunikáciu. Musím rozmýšľať nad tým, čo poviem a ako na hostí pôsobím.

Pri technickej zmene som v réžii, kde obsluhujem čítačku. Musím byť pripravený ešte pred začiatkom vysielania, aby všetko prebehlo plynulo.

Si skôr organizavaný, alebo riešiš vzniknuté situácie takpovediac za pochodu?

Hostí si plánujem dopredu – podľa harmonogramu ich kontaktujem, riešim logistiku a zabezpečujem všetko potrebné. Hosťovi napríklad zavolám a opýtam sa, či potrebuje taxík alebo príde sám. Ak hosť potrebuje odvoz, jednoducho to vybavím. Rozvrhnem si to vždy dopredu.

Zároveň prichádzajú aj nečakané situácie. Vtedy treba rýchlo reagovať a riešiť vzniknuté problémy.

Súčasťou mojej práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

O aké nečakané situácie ide?

Keď vypukla vojna medzi Iránom a Izraelom, o jednej ráno mi volali, aby som prišiel skôr – vtedy tu bol úplný chaos. V takých momentoch pracujeme operatívne a bez prípravy. Treba sledovať scenár, reagovať na zmeny vo vysielaní a okamžite prispôsobovať čítačku podľa pokynov réžie.

To isté sa deje aj v bežnom vysielaní, napríklad pri videochate. Stáva sa, že videochat vypadne a ja musím na pokyn režiséra rýchlo v „čítačkovom” systéme prepnúť na ďalší bod, aby moderátor plynulo pokračoval ďalej.

Náročné sú aj rýchle prechody medzi reláciami. Za päť minút musím vystriedať hostí, pripraviť štúdio a zvládnuť všetko naraz. V praxi to znamená presuny hostí, komunikáciu s technikmi aj zabezpečenie chodu vysielania.

Bývajú hostia pred vysielaním, napríklad počas krízových situácií, v strese?

Hostia, ktorí prichádzajú do televízie prvýkrát, bývajú v strese zo živého vysielania. Preto je dôležitá komunikácia s ľuďmi. Vtedy ho musím upokojiť a pripraviť na vysielanie. Súčasťou práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

Naopak, niekedy sme v strese aj my. Stalo sa, že hosť neprišiel do vysielania vôbec alebo meškal. V takých momentoch je dôležité rýchlo informovať tím a situáciu riešiť s chladnou hlavou.

Existuje podľa teba určitý typ ľudí, ktorí sa na túto pozíciu vyslovene hodia?

Dôležitá je najmä schopnosť komunikovať. Je to práca pre ľudí, ktorí sa radi rozprávajú alebo sa to chcú naučiť. Zároveň človeka naučí fungovať pod tlakom a riešiť stresové situácie. Vhodnješia je skôr pre extrovertov než introvertov.

Čo ti táto práca dala do života?

Naučila ma pracovať pod tlakom, lepšie zvládať stres, emócie a zlepšila mi komunikáciu. Pomohla mi tiež prekonať hanbivosť, keďže som od narodenia relatívne hanbilvý človek.

Získal som aj prehľad o fungovaní televízie ako veľkej organizácie – od práce moderátorov až po technické zázemie.

Takže si sa naučil byť extrovertom?

Nie som úplný introvert, no táto práca mi pomohla zlepšiť komunikáciu. Nie je vhodná pre tých, ktorí sa vylovene vyhýbajú kontaktu s ľuďmi.

Naopak, veľa dá tým, ktorí síce vedia komunikovať, ale majú obavy napríklad z vystupovania pred ľuďmi alebo z rozhovorov s neznámymi.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Chcem zostať v mediálnej oblasti, ideálne v produkcii. Baví ma logistika, komunikácia aj organizovanie. Do budúcna by som sa rád posunul na pozíciu s väčšou zodpovednosťou a širšími kompetenciami.

Peter sa k žurnalistike dostal už v mladom veku. Začínal v regionálnom rádiu, neskôr pôsobil ako online redaktor a pracoval aj v celoplošných rádiách. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii ako redaktor spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa dá k žurnalistike dostať úplnou náhodou,
• Ako vzniká reportáž pod časovým tlakom,
• Čo zo zákulisia televízneho spravodajstva bežne vidieť nemožeme,
• Prečo je spravodajstvo tímová práca,
• Aká je realita práce televízneho redaktora v porovaní s predstavami divákov.

Ako by si opísal prácu redaktora spravodajstva niekomu, kto ju pozná len z televízie?

Ide primárne o rozprávanie príbehu. Našou úlohou je získať informácie a následne ich zrozumiteľne prerozprávať ľuďom, ktorí nemôžu byť priamo na mieste – či už na úrade vlády, v parlamente, alebo pri iných udalostiach.

V skratke, je to proces zisťovania, pochopenia a následného vysvetlenia udalostí tak, aby im porozumel bežný divák.

Je tvoja práca v praxi odlišná od toho, ako si ju predstavujú diváci?

Je pre mňa ťažké zhodnotiť to. Keďže som v médiách začal pracovať už ako 15-ročný, predstavu som si veľmi skoro tvoril priamo v praxi. Od začiatku som však vnímal, že nejde o vzhľad či hlas, ale o samotnú prácu. Predstava, že niekto všetko pripraví a redaktor to len prečíta, je mylná.

Ako redaktori sme však tiež len ľudia. Zbierame informácie a snažíme sa ich čo najpresnejšie sprostredkovať. Myslím, že v kontexte otázky je dôležité poznamenať, že našou úlohou nie je vkladať do reportáže vlastné názory, ale prinášať fakty a rôzne pohľady na tému.

Divák vďaka tomu vidí výsledok, ktorým je spracovaná realitu bez osobného postoja redaktora. Nevidí však celý proces získavania informácií ani to, čo všetko sa deje v pozadí. Zároveň platí, že pracujeme s dostupnými informáciami. Vieme ich overovať a konfrontovať, no nemáme vždy možnosť poznať úplnú „pravdu“, len ju čo najpresnejšie priblížiť.

Bola pre teba práca redaktora vysnívaná?

K žurnalistike som sa dostal úplnou náhodou. Otec jedno leto usúdil, že som už príliš starý na detský tábor. Bolo dobré prázdniny využiť zmysluplne a mal som si vybrať jeden z kurzov, ktoré ponúkala istá agentúra. Vybral som si fotografovanie. Omylom som vošiel do zlých dverí, kde bol kurz žurnalistiky. Hanbil som sa odísť, zaujalo ma to a postupne som ho absolvoval celý.

Práve tam sa z náhody stala ambícia. Inšpirovali ma ľudia, ktorí ma učili a odvtedy mám snahu sa im vyrovnať, neustále sa zlepšovať a predovšetkým, snažiť sa nikdy neuveriť samému sebe, že som ten najlepší z najlepších.

Aká bola tvoja cesta k práci v Slovenskej televízii?

Po spomínanom kurze žurnalistiky som si našiel krátku stáž v regionálnom rádiu, kde som sa učil základy – písanie správ aj prvé živé vstupy. Postupne som absolvoval ďalší kurz, ktorý mi dal viac skúseností, hoci to znamenalo pravidelné cestovanie do Bratislavy.

Neskôr som pracoval ako online redaktor na spravodajskom webe jednej z celoštátnych televízií, po tejto skúsenosti som sa opäť vrátil k rádiu. Najprv regionálnemu, neskôr celoplošnému. Po jednej pracovnej skúsenosti, ktorá nevyšla úplne podľa mojich predstáv, som musel opäť začínať na nižšej pozícii. Práve to ma posunulo ďalej.

Po rokoch v rádiu som sa dostal späť do televízie. Najprv na pozíciu redaktora zahraničného spravodajstva, odkiaľ som neskôr prešiel do domácej redakcie. V STVR pôsobím dodnes.

Ako vzniká reportáž od nápadu až po vysielanie?

Je to náročný proces, ktorý vždy závisí od konkrétnej témy. Začíname rannou poradou, počas ktorej si rozdelíme témy a určíme, kto sa čomu bude venovať. Niekedy je téma jasná vopred, inokedy ju treba hľadať.

Redaktor si následne pripraví základnú predstavu – čo je hlavná myšlienka reportáže a aké informácie potrebuje získať. Veľmi dôležitou časťou práce sú aj konzultácie s kolegami, na základe ktorých vie tému užšie vymedziť. Práca redaktora totiž nie je individuálna, dôležitá je spolupráca a pohľad z viacerých strán. V teréne neskôr oslovuje respondentov a zbiera rôzne pohľady, pričom priebežne vyhodnocuje, čo z toho bude použiteľné.

Po návrate do redakcie spracuje materiál, vyberie kľúčové pasáže a doplní ich vlastným textom. Celý proces je časovo náročný a bežne trvá celý pracovný deň, často aj viac.

Vznikajú témy tvojich reportáží skôr na základe vlastných nápadov, alebo ti ich prideľuje editor?

Bez ohľadu na to je veľmi dôležité mať naozaj dobrý prehľad o aktuálnom dianí. V mojom prípade však prevažujú témy, ktoré mi zadáva editor alebo vedúci vydania. Nie je to preto, že by som nevedel prísť s vlastnými nápadmi, skôr som pri ich výbere náročný a zvažujem viacero možností. Zadanie mi preto uľahčuje prácu a šetrí čas.

Často sa tiež stáva, že respondent odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím výslednú podobu reportáže prispôsobiť tomu, čo mám k dispozícii.

Stáva sa aj to, že respondenti odmietnu odpovedať?

Nie je to časté, ale stáva sa to. Niekedy respondent odmietne z osobných dôvodov alebo ho zastihnem v nevhodnom čase.

Ako som už však spomínal, častejšie sa stáva, že odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím vedieť prispôsobiť smer reportáže tomu, čo mám k dispozícii. Ako autor nesiem zodpovednosť za výsledok, preto hľadám spôsob, ako z dostupných informácií vytvoriť zmysluplný príbeh.

Ako zvládaš časový tlak, keď treba reportáž odovzdať rýchlo?

Pomerne dobre. Aj keď sa ocitnem v situáciách „na poslednú chvíľu“, viem sa sústrediť a dokončiť prácu.

Pomáha mi schopnosť odosobniť sa a zostať pokojný. Keď niečo také nastane, potrebujem skôr chvíľu ticha, aby som sa vedel plne koncentrovať.

Kto má posledné slovo pri tom, čo nakoniec finálne odvysielate v televízii?

Nejde o rozhodnutie jedného človeka. Fungujeme na viacstupňovom kontrolnom systéme. Ako redaktori pripravíme text, ktorý najprv schvaľuje editor a následne vedúci vydania. Po spracovaní reportáže sa finálny výstup opäť kontroluje.

Nemáme teda posledné slovo – výsledok vzniká na základe spolupráce, argumentácie a schvaľovania viacerých ľudí.

Spomínal si, že práca redaktora nie je individuálna. Ako teda fungujete v skutočnosti?

Spravodajstvo je tímová práca. Mojou úlohou je priniesť príbeh, preto o ňom potrebujem vedieť čo najviac. Nech je akýkoľvek, politický alebo nepolitický. Nehoda či katastrofa, čokoľvek. To znamená, overiť si fakty a príbeh z každej strany. Pretože práve za to som zodpovedný.

Keď si divák pozrie moju reportáž a vidí v nej chybu, ktorú som si ja osobne neoveril, vtedy sa vyhovoriť na kolektívny orgán naozaj nemôžem. Ja som pod tým podpísaný.

Čo ti táto práca dala do života?

Radosť, mnohých priateľov a pomyselný hlbší zmysel.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Nemám presne stanovený cieľ a ani ho nepotrebujem. Nechávam veci plynúť a sústredím sa na prítomnosť.

Predovšetkým je pre mňa dôležité robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a byť s ňou spokojný. Najdôležitejší je teda môj vnútorný poct, že som odovzdal maximum.

V najnovšej epizóde nášho Podcastu sme privítali Magdalénu Tomalovú, doktorandku a fotografku, ktorú môžete stretnúť na chodbách či v triedach našej fakulty. Magda študovala na FMK UCM a po sedemročnom pôsobení v praxi sa vrátila na svoju alma mater, kde momentálne učí viac ako pol roka. Vo fotkách odkrýva to, čo väčšina ľudí prehliada a nachádza krásu v obyčajných situáciách.

V rozhovore sa dozviete:

• ako sa Magda dostala k foteniu,
• čo ju na fotografii najviac baví,
• ako sa mení naše vnímanie fotky a ako sa na ňu pozerať inak,
• kde sú hranice fotografa a kedy prestáva byť len tvorcom

S Magdou sa rozprávala Patrícia Lehká

Patrik je študentom 5. ročníka Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. Už približne tri roky pôsobí v Slovenskej televízii na pozícii helfera, kde sa podieľa na príprave spravodajského obsahu a je pomocnou rukou redaktorov.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko obnáša pracovná pozícia helfera v televízii,
• Ako vznikajú správy, ktoré diváci denne vidia na obrazovke,
• Či má helfer priestor na kreativitu,
• Ako sa pracuje pod časovým tlakom,
• Aké zručnosti Patrikovi táto pozícia priniesla.

Ako by si vysvetlil pozíciu helfera niekomu, kto o nej nikdy nepočul?

Zarámcoval by som to do jednoduchšieho názvu – asistent editora alebo vedúceho vydania. Naša hlavná náplň práce je dostávať zadania od vedúcich vydania a editorov z newsroomu, ktoré musíme spracovať do finálneho výstupu. To, čo diváci vidia na televíznych obrazovkách, je do veľkej miery naša práca.

Pamätáš si svoj prvý pracovný deň?

Do televízie som prichádzal s malou dušičkou. Mal som síce základy strihu aj skúsenosť so strihacím programom, no rýchlo som si uvedomil, že začínam úplne od nuly. Prišlo prebudenie pretože som zistil, že strih sa nerobí len myšou, ale aj efektívne cez klávesnicu. Bol to moment, ktorý ma rýchlo vrátil naspäť na zem. Uvedomil som si, že k práci treba pristupovať s pokorou a neustále sa učiť.

Bola práca v televízii tvoj cieľ, alebo si sa k nej dostal náhodou?

Mám s tým spojený zaujímavý príbeh. Na základnej škole som vďaka učiteľke spevu zistil, že viem spievať.  Bolo to jedno z najkrajších období v mojom živote. Zároveň som asi sedem rokov spieval v Slovenskom rozhlase.

Neskôr prišlo rozhodovanie, či pôjdem na konzervatórium a budem sa živiť spevom, alebo si vyskúšam prácu v médiách. Napokon to osud urobil za mňa, pretože som sa skôr dostal k príprave na štúdium masmediálnej komunikácie, pri ktorej som už zostal. S odstupom času to vnímam ako správne rozhodnutie. Uživiť sa na Slovensku ako umelec a spevák je pomerne náročné.

Prečo práve pozícia helfera?

Je to práca, ktorou začína väčšina ľudí v televízii. Našim novým kolegom, ktorí sa zaúčajú, zvyknem hovoriť, že ak zvládnu túto pozíciu, sú takmer hotoví ľudia do spravodajstva.

V porovnaní s lokálnymi médiami je práca vo verejnoprávnej televízii komplexnejšia. Pokrýva široké spektrum tém a pracuje s obsahom, ktorý ovplyvňuje verejnú mienku. Práve preto ide o intenzívnu, ale veľmi hodnotnú skúsenosť. Verejnoprávne spravodajstvo zároveň kladie dôraz na vecnosť a informácie bez zbytočného emocionálneho zafarbenia. Aj vďaka tomu je táto skúsenosť kvalitným základom pre každého, kto sa chce venovať žurnalistike profesionálne.

Spravodajstvo je továreň na informácie. Keď prídu, musíte ich spracovať a odvysielať.

Kde tráviš väčšinu času a čo je presne náplň tvojej práce?

V strižni za počítačom. V nej čakáme na pokyny od vedúcich vydania a editorov, ktorí riadia obsah vysielania. Mojou úlohou je spracovávať ilustračné zábery a synchróny, ktoré dopĺňajú moderátorove vstupy. Cieľom je, aby divák nepočúval len informáciu, ale ju aj vizuálne pochopil.

Vyberám napríklad konkrétne úseky z vyjadrení politikov podľa časovej minutáže. Niekedy však výber robíme sami, čo zvyšuje zodpovednosť aj náročnosť. Základom práce je reagovať rýchlo, presne strihať a zabezpečiť, aby bol výsledok pripravený na vysielanie v správnom čase.

Pracuješ striktne podľa zaužívanej šablóny, alebo máš možnosť využiť aj svoju kreativitu?

Práca má jasne nastavený workflow. Ako helferi v podstate robíme každý deň to isté – striháme. Čo nie je opakujúcou sa aktivitou, sú stále nové spravodajské témy, ktoré musíme vedieť technicky spracovávať.

Hoci z pochopiteľných dôvodov nemôžem zasahovať do obsahu, napríklad v podobe konkrétnych vyjadrení politikov, mám možnosť dotvoriť situáciu ilustračnými zábermi alebo synchrónmi. To je jediná kreatívna práca, ktorú vykonávam.

Stáva sa, že musíš pracovať pod veľkým časovým tlakom?   

Áno, pravidelne. Je to krutá realita. Spravodajstvo je továreň na informácie. Keď prídu, musíte ich spracovať a odvysielať. Nič medzi tým. Nie je to ako vo filme, ktorý sa pripravuje pol roka a potom ide na veľké plátno.

Myslím si, že ak pri tejto prácu nepociťujete časovú tieseň, svoju prácu neberiete príliš vážne.

Ako vyzerá spolupráca s redaktorom alebo editorom?

Keď sa redaktor vráti z výroby v teréne s konkrétnou témou, požiada nás o pripravenie ilustračných záberov. Ak napríklad spravodajsky pokrýval súdny proces s konkrétnym človekom, pripravíme mu z neho buď aktuálne, prípadne archívne ilustráky.

Na komunikáciu s editormi máme v strižni dorozumievacie zariadenie, ktoré sa volá Intercom. Častokrát sa využíva na to, aby nás v úvodzovkách popohnali a pripomenuli, že materiál musí byť o päť minút pripravený.

Máš ako helfer okrem strihu aj iné úlohy?

Áno, mojou srdcovou záležitosťou je načítavanie komentárov do spravodajstva, najčastejšie do ekonomiky na spravodajskej :24.

Máme aj pozíciu synchrónového helfera. Je bežné, že redaktori sú niekedy príliš pracovne vyťažení, potrebujú však nahrať synchrón respondenta. Logicky, nemôžu byť na dvoch miestach naraz. V takom prípade ide namiesto nich do terénu práve spomínaný synchrónový helfer. Okrem tejto pozície existuje aj takzvaný ticker.

Uvedomil som si, že namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, je dôležitejšie sústrediť sa na riešenia.

Najprv si povedzme, čo, alebo kto to vlastne je.

Ticker je krátka informačná lišta v dolnej časti obrazovky, ktorá divákom ponúka rýchly prehľad najdôležitejších udalostí dňa. Divák nemá vždy čas pozrieť si celý spravodajský blok a preto je to pre neho perfektná alternatíva.

Vieš priblížiť, ktoré správy sa na obrazovku dostanú a ako sa vyberajú?

Informácie spracovávame z renomovaných tlačových agentúr. Od TASR, ČTK až po tie svetové, akými sú Reuters či AP. Dramaturgia je jednoduchá. Ak vedúci vydania alebo my považujeme nejakú informáciu za relevantnú, spracujeme ju do čo najstručnejšej podoby, keďže priestor v lište je znakovo obmedzený.

Čo ti táto práca dala do života?

Predovšetkým trpezlivosť vyrovnávať sa s rôznymi problémami, ktoré sa v daný deň dejú. Uvedomil som si, že namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, je dôležitejšie sústrediť sa na riešenia. Zabudnúť nemôžem ani na všeobecný prehľad.

Máš vysnívaný nejaký budúci kariérny cieľ?

Nepredpokladám, že by som sa v najbližšom období vyšplhal na inú pozíciu. Táto práca mi zatiaľ vyhovuje – najmä časovo. Uvedomujem si, že v nej má každý svoju úlohu, ktorú potrebuje splniť a robiť ju zodpovedne.

Do budúcna ma láka práca s hlasom alebo dramaturgia, no zatiaľ to nechávam otvorené. Naopak, pozícia redaktora, ktorá je do veľkej miery závislá od práce  v teréne, by pre mňa znamenala zásadné vystúpenie z komfortnej zóny. Ak však ten deň nastane a ja z nej vystúpim, už nebude cesty späť.

Hudobník oldis odštartoval svoju kariéru už počas strednej školy. Zameriava sa nielen na svoju sólo tvorbu v podobe vlastných piesní, vyniká aj ako producent. Okrem toho pôsobí v rámci undergroundovej scény ako DJ rapera Temného Ruda.

V rozhovore sa dozviete:

• ako začal tvoriť vlastnú hudbu,
• ako prebieha spolupráca s Temným Rudom, 
• o čom sú jeho nové skladby Trhlina a Sidekick,
• čo odkazuje začínajúcim interpretom.

S oldisom sa rozprávala Rebeka Rajtarová.

Medzinárodný filmový festival Berlinale patrí medzi najvýznamnejšie filmové podujatia na svete. Každý rok priláka do nemeckého Berlína tisíce filmových profesionálov, kritikov i nadšencov z celého sveta. Nie je to len miesto, kde sa premietajú filmy — je to priestor, kde sa stretávajú príbehy, kultúry a ľudia, ktorých spája vášeň pre kinematografiu. Tento rok sa medzi účastníkmi ocitol aj študent UCM Radoslav Meluš. V rozhovore otvorene hovorí o celej ceste, od prvého nápadu až po samotný pobyt v Berlíne.

V podcaste sa ďalej dozviete:

• ako sa vybavovala akreditácia na festival svetových rozmerov,
• ako prebiehala príprava a vybavovanie účasti,
• aká bola atmosféra a zákulisie samotného festivalu,
• ktoré filmy ho najviac zaujali a rezonovali v ňom aj po skončení
• a či sa na prestížnom podujatí stretol aj so Slovákmi.