Alkohol patrí medzi najdostupnejšie drogy na svete. Kúpite si ho legálne takmer kdekoľvek a kedykoľvek, či už na benzínke, vo veľkom supermarkete alebo v zašitej večierke. Napriek jeho veľkej popularite mladí ľudia postupne menia pohľad na konzumáciu alkoholu a snažia sa ju minimalizovať. Preto nás zaujímalo, ako to vnímajú naši študenti.

Študentov UCM sme sa pýtali:

1. Kedy si prvýkrát ochutnal/a alkohol?
2. Ako často piješ alkohol?
3. Kde je tvoja hranica, pri ktorej prekročení už ide o závislosť?

Daniela, FMK, 1. ročník Bc.

1. Prvýkrát som ochutnala alkohol približne v 14 rokoch. Vypili sme si s kamarátkami u jednej z nich doma. Dali sme si gin.
2. Teraz pijem alkohol už oveľa menej, vyrástla som z toho. Ak sa však ráta pohárik vínka na večer, tak to si dám možno aj každý týždeň. A keď hovoríme o poriadnom pití, tak to praktizujem možno raz za tri mesiace.
3. Keď už človek pije tvrdý alkohol naozaj pravidelne, tak by som povedala, že ide o alkoholizmus. Pohárik vínka beriem ako relax, ale keď človek má potrebu niečo si dať pri akejkoľvek príležitosti, či je smutný alebo nahnevaný, vtedy to už pokladám za závislosť.

Adam, FMK KOMU, 1. ročník Bc.

1. Alkohol som prvýkrát skúsil, keď som mal 15 rokov spolu s kamarátmi, keď sme boli von. Išlo o vodku a tú aj pijem doteraz.
2. Čo sa týka pitia alkoholu, pijem ho zvyčajne každé dva týždne alebo keď som niekde s partiou von.
3. Keď ľudia pijú každý deň, vtedy si myslím, že je to už moc. Tam je moja hranica, ktorej prekročenie vnímam za závislosť.

Filip, FMK KOMU, 1. ročník Bc.

1. Prvýkrát som alkohol ochutnal, keď som mal asi 15 rokov a pravdepodobne to bolo na nejakej kamarátovej oslave. Išlo o ten najdostupnejší alkohol pre mladých, čiže vodku.
2. Alkohol pijem celkom často, povedzme raz za dva týždne, raz do týždňa s kamarátmi. Samozrejme, nie tak, že by som si sám doma otvoril fľašu. Skôr keď je zábava cez víkend alebo tak.
3. Za závislosť považujem, keď človek pije sám so sebou a dennodenne cíti potrebu vypiť si, aj keď na to nie je príležitosť a hlavne, keď si sám tie príležitosti vytvára.

Mathias a Soňa, FMK KOMU, 1. ročník Bc.

1. M: Nie je to kvôli tomu, že by som chcel byť spoločensky korektný, ale prvýkrát som si vypil až po 18 rokoch na školskom výlete.
   S: Ja, žiaľ, niekedy v 14. Nebolo to naschvál, bolo to s mojou kamarátkou, ktorá ma na to nahovorila.
2. M: Pijem maximálne príležitostne. Stačili mi dva školské výlety a open semester párty a povedal som si, že toto už nechcem zažívať.
   S: Takmer vôbec nepijem. Jednak mi alkohol nechutí, ale ani mi z neho nebýva moc dobre. Nepotrebujem ho a viem sa zabaviť aj bez neho.
3. M: Keď to má pravidelnosť a človek si už nevie povedať, že vynechá jeden deň, vtedy to už hraničí so závislosťou.
   S: Presne tak, keď človek pije každý deň a každú chvíľu pociťuje potrebu, že si musí niečo dať, trasie ho, keď má pocit, že si to musí dať a keď si dá, myslí si, že mu potom bude lepšie.

Sofia, FF, 1. ročník Bc.

1. Neviem, kedy presne som prvýkrát ochutnala alkohol. Istotne to bolo, keď som bola menšia, mala som nad 10 rokov, keď som si lízla od rodiny, ale pila som oficiálne možno v 15-16 rokoch.
2. Pijem príležitostne, čo znamená, že tak raz za mesiac, možno dvakrát. 
3. Závislosť by asi bola, keby mám fakt potrebu často piť a nezaobišla by som sa bez toho.

Tomáš, FF, 1. ročník Bc.

1. Alkohol som prvýkrát ochutnal v 15 na chate, kde mi mamin kamarát dal silnú tvrdú pálenku. Vtedy ma pitie hneď prestalo baviť a odvtedy som bol taký, že mi to moc nechutí, ale skúsil som, samozrejme, aj neskôr.
2. Alkohol pijem len príležitostne alebo keď raz za uhorský rok ideme niekde s kamarátmi do baru, tak si dám nejaký miešaný koktejl. Prípadne si vypijem, keď je nejaká oslava, stretnutie s rodinou, s ktorou sa často nevidíme, tak tri-štyrikrát do roka.
3. Pri závislosti záleží aj odkiaľ ste. Ak ste z Trnavy, v prípade piva by som povedal 4-6 pív, niekde na Záhorí alebo strednom Slovensku 10-12 pív. Keď hovoríme o tvrdom, tak tu v Trnave tri poldecáky a na Záhorí šesť. Vtedy už ide o miernejší alkoholizmus.

Laura, FF, 1. ročník Bc.

1. Prvýkrát som vraj ochutnala alkohol, keď som sa ešte len naučila chodiť a mali sme rodinnú oslavu. Načapali ma, ako dopíjam zvyšky z poldecákov. Ale nechutili mi. No naozaj opitá som bola prvýkrát asi niekedy po 18. 
2. Nepijem alkohol. Maximálne, keď ma niekto donúti tak raz za rok. A to si tiež dám tak pol pohára vína a ani ho nedopijem. Nechutí mi to.
3. O závislosť už ide, keď si človek potrebuje každý deň dať. Alkoholik nie je človek, ktorý sa raz za čas opije, ale taký, ktorý keď si aspoň raz za deň nedá niečo alkoholické, tak má buď zlú náladu alebo sa mu trasú ruky a pociťuje nutkanie, že si musí dať. Napríklad niečo také vidíme aj pri fajčení.

Miloš, FMK TEDI, 3. Bc.

1. Prvýkrát som alkohol okoštoval až v legálnom veku. Mal som asi 18 a pol roka, takže to už bolo v medziach zákona a rozbili sme sa s kamošmi na chate. 
2. Pijem tak raz za týždeň, ale nie v nejakých veľkých množstvách, iba tak zdravo, 1-2 pivká.
3. Prekročenie hranice závislosti záleží od človeka k človeku, ale povedal by som, že keď už niekto nie je schopný bežne fungovať a keď už cíti dopady toho, že nemá alkohol. Vtedy je to už veľmi zlé, dovtedy sa to ešte nejak dá. Keď človek cíti, že už bez pár promile nevie ani vstať, nevie sa bez alkoholu radovať, vtedy to už vnímam ako problém.

Michal, FMK TEDI, 3. Bc.

1. Prvý raz som sa opil v 16 rokoch pri príležitosti vykradnutia sa z domu, keď sme boli na jazykovom pobyte v Anglicku. Vtedy som prvýkrát pil alkohol bez dozoru rodičov a bolo to veľmi eventful (bohatý na udalosti – pozn. red.)
2. Pijem niekoľkokrát do týždňa, no nie vo veľkých množstvách, skôr príležitostne, napríklad na intráku. To znamená 2-3-krát do týždňa hlavne ľahký alkohol ako cider, pivko alebo víno prevažne s kamarátmi, sám nie.
3. Keď človek pije veľakrát do týždňa, sám a bez dôvodu, to je pre mňa alkoholizmus. A ešte keď človek povie, že mu chutí alkohol, to je pre mňa dosť varovné znamenie.

Viktória, FMK KOMU, 1. Bc.

1. Ak to mám zobrať tak poriadne, tak v 14 som prvýkrát pila alkohol. Boli sme s kamarátkami von, ja som bola nahnevaná na rodičov a chcela som vyskúšať niečo nové. Kamarátka ma teda presvedčila a dali sme si vodku.
2. Teraz pijem čo najmenej, skôr len keď je nejaká udalosť, oslava, párty a aj to chodím zriedkavo. Neopijem sa však do nemoty, že by som mala na druhý deň opicu alebo že by som si nepamätala, čo sa udialo.
3. Za alkoholizmus považujem, ak už má človek potrebu piť každý víkend, poprípade po škole, práci. Keď sa to opakuje a má cyklus, tam je moja hranica.

Kvôli nadmernej konzumácii alkoholu vo svete zomrú 3 milióny ľudí ročne, čo predstavuje jedného človeka na približne 10 sekúnd. Slovensko patrí medzi európske krajiny, v ktorých je problém s alkoholom najväčší. V roku 2020 diagnostikovali lekári závislosť od alkoholu viac než 20-tisic ľuďom. Počet liečených pacientov každoročne stúpa.

Aká bola tvoja prvá skúsenosť s alkoholom?

Prvý krát to bolo keď som mala 12 rokov. V tom čase som sa pohybovala v zlej partii, kde na mňa tlačili aby som si vypila a potom to už tak nejak išlo samé. Asi do mojich 15-tich rokov som zvykla piť každý druhý víkend, neskôr už to bol každý víkend. Keď som dovŕšila plnoletosť, tak sa moja konzumácia alkoholu ešte viac zintenzívnila. Už som nemusela riešiť kto mi ho kúpi pretože som si ho mohla zaobstarať sama a kedykoľvek som chcela, takže som začala piť v podstate každý deň.

Mala si nejaký dôvod k takejto častej konzumácii alkoholu?

Od detstva navštevujem psychiatra, nakoľko mám isté psychické problémy pri ktorých nedokážem zvládať úzkosť a všetky tie stavy, ktoré s ňou prichádzajú. Alkoholom som sa snažila tieto pocity utlmiť. Okrem toho som pred rokom na liečení zistila, že mám v rodine predispozíciu na alkoholizmus. Môj starý otec bol alkoholik, no ja som ho nepoznala pretože zomrel ešte predtým než som sa narodila. Alkoholizmus síce je choroba, no dovtedy som nevedela, že táto predispozícia funguje tak isto, ako každá iná predispozícia na nejakú chorobu.

Vravela si, že si sa alkoholom snažila utlmiť negatívne pocity. Ako si sa teda cítila po tom ako si si vypila?

Zo začiatku bola pre mňa opitosť srandou. Bola som veselá a vedela som sa dobre zabaviť. Neskôr to začal byť takpovediac únik v tom zmysle, že som nič necítila. A keď aj áno, bola som tak opitá, že mi nevadilo plakať alebo mať depresie. Keď som mala v sebe alkohol, až tak hlboko som nepreciťovala tie pocity.

Ako tento „únik z reality“ vnímaš teraz s odstupom času?

Samozrejme, celé to bolo len „na oko“. Alkohol reálne nepomáha vyriešiť žiadne problémy, tie si vie človek vyriešiť len sám vo svojej hlave, prípadne s lekármi a s pomocou správnej medikácie.

Nevážila som si samu seba ako človeka. Nezáležalo mi na sebe.

Uvedomovala si si vtedy, že už to s pitím alkoholu preháňaš?

Áno, ale veľkú váhu som tomu neprikladala. Navyše som si to spočiatku nechcela priznať, no vo chvíľach triezvosti som pociťovala „absťáky“. Mávala som strašné depresie a pocity smútku. Okrem toho som sa dosť hanbievala za to, čo som opitá robila deň predtým a preto moje boli myšlienky také, že sa znova opijem aby som na to nemyslela. Celé sa to teda zase zopakovalo. Bol to taký začarovaný kruh. Neskôr pre mňa pitie začala byť už iba rutina aby som vypla, a nie aby som sa zabavila alebo uvoľnila.

Nemala si obavy z toho, že ti alkohol môže spôsobiť vážne zdravotné problémy či dokonca až smrť?

Vôbec som to vtedy neriešila, bolo mi to jedno. Nevážila som si samu seba ako človeka a nezáležalo mi tak na sebe. Teraz, v tomto štádiu života v akom sa práve nachádzam viem, že zomrieť nechcem. Vtedy som ale mala také myšlienky, že ak aj zomriem tak aspoň zomriem opitá.

Máš nejaký naozaj veľmi negatívny zážitok počas toho ako si bola opitá?

Takých bolo veľa. Minimálne raz týždenne sa stalo niečo, čo bolo pre mňa a hlavne pre moje okolie veľmi ponižujúce a traumatizujúce. Mne ani tak nezáležalo na tom, že ubližujem sebe ale skôr svojej rodine, vtedajšiemu priateľovi a kamarátom. Miestami to dospelo do takého štádia, že som sa chcela opiť, lebo som sa hanbila vyjsť z izby keď som sa zobudila doma a nevedela som ako som sa tam vôbec dostala.

Hovoríš, že si sa hanbila vyjsť doma z izby. Vedela tvoja rodina o tomto probléme?

Doma som to vždy uhovorila len na jeden-dva poháriky aj keď som bežne píjavala litre vína denne. Tým, že som bola na silných liekoch mi to asi verili, pretože to nejak neriešili. Až neskôr im môj bývalý priateľ oznámil, že pijem každý deň. Rodičia mi vtedy povedali, aby som išla na liečenie.

Liečila som sa s ľuďmi, ktorí kvôli alkoholu prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok.

Išla si sa liečiť len kvôli rodine alebo si aj ty sama cítila potrebu niečo so závislosťou začať robiť?

Ja som sa spočiatku snažila prestať sama bez liečenia ale nedokázala som to. Aj keď asi som to chcela viac kvôli druhým než kvôli sebe. Nakoniec som ale upadla do takého zúfalstva, že som sa podrezala a skončila na psychiatrii. Tam som sa potom rozhodla, že sa pôjdem liečiť. Určite som to ale prvý mesiac liečenia nerobila kvôli sebe.

Bolo to teda spočiatku vôbec efektívne?

Keď sa ide človek liečiť, tak je to úspešné naozaj len v momente, kedy to robí kvôli sebe a nie kvôli druhým. Ak chce človek stále piť alkohol, tak aj piť bude. Ja som na liečenie išla s tým, že tam vydržím rok a potom budem piť znova a všetko bude úplne v pohode. Chodila som na ambulantnú liečbu, čiže som každý týždeň dochádzala do Bratislavy na Hraničnú, kde som podstupovala skupinové terapie a odbery moču.

Nastal počas liečenia určitý zlomový moment, ktorý ťa presvedčil, že to chceš robiť kvôli sebe?

Určite áno. Keď som počula príbehy ostatných ľudí z terapie, tak som si uvedomila, že som to podchytila ešte v pomerne skorom štádiu. Boli tam ľudia, ktorí kvôli závislosti prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok. Po niekoľkých týždňoch vytriezvenia som si sama uvedomila, čo všetko ma to pitie stálo, a že nechcem aby ma to stálo ešte niečo navyše. Vtedy ma takpovediac osvietilo a povedala som si, že už nechcem piť nikdy.

Deti si neuvedomujú riziká, ktoré so sebou alkohol prináša.

Dnes úspešne abstinuješ už viac než jeden a pol roka. Zmenilo sa v tvojom živote niečo?

Napríklad chute na alkohol nemám vôbec. Tiež sa mi do veľkej miery zvýšilo sebavedomie. Ak príde akákoľvek situácia tak si poviem, že ju zvládnem, pretože som zvládla extrémne náročnú vec, a to prekonať závislosť. Som na seba hrdá za to, že to všetko zvládam, a že som objavila svoju hodnotu a nepotrebujem k tomu alkohol. Určite ale ostávam obozretná, nakoľko ten alkohol je všade ale verím si a viem, že som na dobrej ceste.

Čo by si na záver odkázala tínedžerom, možno dokonca deťom, ktoré experimentujú s alkoholom?

Určite by som im odkázala, nech od toho držia ruky preč. Viem, je to úplne iné keď si tínedžer a máš niečo zakázané a prídu prvé párty. Väčšina z nich si chcú vypiť aby sa zabavili alebo sa cítili ako dospelí. V tom veku si ešte neuvedomujú riziká, ktoré to prináša a neskôr môžu skončiť tak ako ja alebo veľa ďalších iných ľudí. Okrem toho mi príde smutné, že je alkohol tak veľmi propagovaný a tak ľahko dostupný, že si ho vedia zaobstarať aj deti.

Týždeň po spomínanej nehode Polícia Slovenskej republiky na facebooku informovala hneď o siedmych ďalších prípadoch alkoholu za volantom. Ich dôsledkom boli aj viaceré vážne zranenia a hospitalizácie.

Podľa riaditeľky a psychoterapeutky centra Budúcnosť, n.o., Ľuby Pavelovej, ktorá sa špecializuje na pomoc závislým, nám chýba systematická práca s touto témou. „Podľa mňa je to oveľa väčší problém, ako si dokážeme priznať verejne aj súkromne,“ dodáva.

Je ťažké rozhodnúť sa pre abstinenciu v mladom veku, keď si chceme užívať.

Šoférovanie pod vplyvom alkoholu na Slovensku vôbec nie je ojedinelé. Podľa riaditeľa odboru dopravnej polície PPZ Tomáša Vrábela bolo za prvých 9 mesiacov tohto roku až 1069 dopravných nehôd zapríčinených alkoholom. To tvorí 12 % z celkového počtu dopravných nehôd za dané obdobie.

Podľa Pavelovej je riešením najmä dôsledná kontrola s jednoznačnými a tvrdými sankciami. Pomôcť môžeme: „tiež zvýšením sociálnej kontroly zo strany všetkých nás, ruka v ruke so zvyšovaním protialkoholických postojov každého z nás.“

Prieskum odhalil nezodpovednosť

Hoci sa väčšina Slovákov k alkoholu za volantom stavia zodpovedne, tak podľa prieskumu AKO pre TV JOJ sa až 17,1 % vodičov priznalo, že aspoň raz šoférovali pod vplyvom alkoholu. Z toho takmer polovica dokonca viac než jedenkrát.

Otvára sa aj diskusia o zvýšení vekovej hranice pitia alkoholu na 21 rokov práve v tejto súvislosti. Prieskum ale ukazuje, že mladí ľudia od 18 do 33 rokov šoférujú opití najmenej zo všetkých vekových kategórií. Vyzerá to teda, že zvýšenie vekovej hranice ako priame riešenie alkoholu za volantom nedáva zmysel.

Alkohol na Slovensku od 21

Ľubomír Okruhlica, riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí v Bratislave, pre Denník N povedal, že by bol za to, aby bol alkohol povolený až od 21 rokov. „Čím mladší človek začne s konzumáciou alkoholu, tým ľahšie sa stane závislým, a potom, keď má 30 rokov, je ťažké to stopnúť,“ vysvetľuje.

V Amerike takéto obmedzenie funguje od roku 1984. Podľa amerického národného Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb zachraňuje životy a chráni zdravie. Krátko po jeho zavedení sa znížil počet dopravných nehôd a dokonca aj konzumácia alkoholu u mladých.

O zákaze predaja alkoholu mladším ako 21 rokov hovoria viacerí psychológovia. Dušan Kešický pre denník Plus jeden deň povedal: „Zmysel má to, keď dieťa začne piť čím neskôr a najlepšie nikdy.“ No nevie, či by práve toto opatrenie malo želaný efekt. Škodlivé by to ale, podľa jeho slov, nemalo byť.

Až 17,1 % vodičov priznalo, že aspoň raz šoférovali pod vplyvom alkoholu.

Kešický sa tiež zamýšľa nad vymožiteľnosťou takéhoto zákona. Mladí ľudia aj v dnešnej dobe na stredných školách bežne požívajú alkohol a tiež sú pod zákonnou hranicou. „Možno, keby sa povedalo, že sa môže piť od dvadsaťjeden rokov, tak by to aj rodičia vnímali ako signál,“ dodáva pre denník.

Mladí v ohrození

Výchova je v tejto otázke dôležitá. Podľa Pavelovej je pri práci s deťmi s problémovým správaním, ktoré vyplýva z užívania alkoholu, dôležitá súčinnosť aj s rodičmi. Slovenské domácnosti ale podľa Eurostatu míňajú na alkoholické nápoje viac zo svojich príjmov, ako je európsky priemer.

Situáciu s nadpriemernou konzumáciou alkoholu alebo so závislosťou je potrebné u mladých riešiť čo najskôr. „Ťažšie je rozhodnúť sa pre abstinenciu v mladom veku, keď si chceme užívať a v spoločnosti sa všade popíja,“ hovorí Pavelová.

Čo sa týka štatistík, relevantný údaj, ako na tom je naša spoločnosť nejestvuje. V štatistikách sú len tí, ktorí sú liečení. Podľa Pavelovej je to len špička ľadovca. Počet hospitalizovaných v posledných rokoch klesol, avšak veľký podiel na tom mala práve pandémia.

Bez domova je liečba náročná

Na Slovensku chýba sieť ambulantných poradenských centier a tiež adiktologických poradní. „Psychiatrické liečebne a nemocnice kapacitne pomerne dobre zvládajú liečbu závislosti na alkohole. Horšie je to pri liečbe iných návykových látok,“ hovorí Pavelová.

Jozef Vido, psychiater v trnavskom Centre pre adiktológiu a duševné zdravie, n.o., hovorí, že čakacie doby na liečbu sú u nich zhruba 4 týždne. Akútne stavy, ktoré pošlú priamo na psychiatrickú hospitalizáciu, sú do nemocnice prijaté obvykle okamžite.

„Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním alkoholu sú u nás dlhodobo najčastejšou skupinou diagnóz, s ktorými sú pacienti hospitalizovaní na psychiatrii,“ dodáva Vido. Napriek tomu sa v Európe podľa jeho informácií až 92 % závislých ľudí na alkohole nebude nikdy liečiť.

Problémom pri liečbe závislosti je, ak človek príde o bývanie a zázemie v dôsledku alkoholizmu. Podľa slov doktorky Pavelovej sú prípady úspešného vyliečenia pre ľudí bez domova ojedinelé. „Nie je to nemožné, skôr ťažké kvôli kombinácii problémov a zlyhávanie vo viacerých sociálnych rolách (otec, pracovník, majiteľ bytu…).“

Čím mladší človek začne s konzumáciou alkoholu, tým ľahšie sa stane závislým.

V súčasnosti majú v skupine klienta, ktorý žil na ulici, a ktorý už 5 rokov abstinuje. Vyžaduje to ale veľkú podporu a veľkú chuť samotného človeka bez domova. „Je prirodzené, že čím viac negatívnych faktorov ovplyvňuje liečbu, tým je cesta von ťažšia,“ dodáva.

Na každom kroku

Ďalším diskutovaným problémom je dostupnosť alkoholu. Fľašu tvrdého alkoholu, či dokonca aj plastové štamprlíky s ním si bez problémov kúpite aj na čerpacej stanici. Dobrým príkladom je Švédsko, kde sa alkohol nad 3,5 % predáva len v špecializovanom obchode kontrolovanom štátom.

„Je to jeden z faktorov, ktoré v negatívnom zmysle ovplyvňujú konzum,“ reaguje Pavelová. Dodáva však, že to nie je len jeden faktor, ktorý ovplyvní naše rozhodnutie piť. Ďalším činiteľom je aj sociálne prostredie, ktoré pôsobí na postoj spoločnosti k pitiu.

Mladí ľudia od 18 do 33 sadajú za volant opití najmenej zo všetkých vekových kategórií.

Každý z nás sa na akcii stretol s nekonečným ponúkaním piva, vína alebo aj niečoho tvrdšieho. Prečo si nedokážeme predstaviť zábavu v spoločnosti bez alkoholu? „Lebo sme historicky spojili zážitok a emóciu s účinkom alkoholu. Naivne si myslíme, že zmena emócií pod jeho vplyvom nám ponúkne odmenu bez väčšej námahy a dostatočne rýchlo,“ odpovedá Pavelová.

Podľa Jozefa Vida je konzum alkoholu na Slovensku sociálnou normou. Výsledky slovenskej epidemiologickej štúdie uverejnené v roku 2008 ukázali, že s alkoholom má u nás problém zhruba pätina populácie. Zároveň asi 85 % ľudí nie sú abstinenti.

Škodlivá reklama

Zákon u nás reklamu na alkohol reguluje. Tá nesmie byť umiestnená v médiách pre deti, v blízkosti škôl ani detských ihrísk. Určený je aj spôsob, akým môže výrobca produkt propagovať. Nesmie napríklad vyjadrovať súhlas s nadmernou konzumáciou, ani s ňou spájať úspech a riešenie problémov.

Túto reguláciu sa ale darí obchádzať, a to najmä v online prostredí, kde trávia mladí najviac času. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú práve nižšie vekové kategórie a ľudia s problémami s alkoholom terčom cieleného marketingu.

V Európe sa až 92 % závislých ľudí na alkohole nebude nikdy liečiť.

Svetová zdravotnícka organizácia tiež odporúča väčšiu spoluprácu krajín pri otázkach regulácie reklamy. Vďaka rozdielnym zákonom sa darí pretláčať rôzne škodlivé reklamy do online priestoru aj napriek hraniciam štátov.

Náhrada alkoholu?

Alkohol je u nás medzi mladými stále najrozšírenejšia droga. Podľa Vida v dnešnej dobe viac ľudí vo všetkých vekových skupinách užíva alkohol ako marihuanu. Ak by sme vychádzali z dlhodobých skúseností z Holandska, počet užívateľov marihuany by sa, v prípade jej legalizácie, v porovnaní so súčasným stavom zrejme zvýšil.

V Kanade po legalizácii marihuany za posledné 2 roky (obdobie COVID-19 so všetkými dôsledkami aj na sociálne kontakty) klesol počet užívateľov. „Tretina z nich ale zvýšila dávky, došlo k výraznému nárastu potreby zdravotnej starostlivosti v súvislosti s intoxikáciami a k dvojnásobnému nárastu pozitivity na kanabinoidy medzi zranenými pri dopravných nehodách,“ vysvetľuje odborník.