Začala piť už počas štúdia na základnej škole. Postupne sa dostala do situácie s ktorou nedokázala bojovať sama. Rozhodla sa preto vyhľadať pomoc a podstúpiť protialkoholické liečenie. Dnes 23-ročná Lenka sa s nami podelila o svoju cestu závislosťou.

Kvôli nadmernej konzumácii alkoholu vo svete zomrú 3 milióny ľudí ročne, čo predstavuje jedného človeka na približne 10 sekúnd. Slovensko patrí medzi európske krajiny, v ktorých je problém s alkoholom najväčší. V roku 2020 diagnostikovali lekári závislosť od alkoholu viac než 20-tisic ľuďom. Počet liečených pacientov každoročne stúpa.

Aká bola tvoja prvá skúsenosť s alkoholom?

Prvý krát to bolo keď som mala 12 rokov. V tom čase som sa pohybovala v zlej partii, kde na mňa tlačili aby som si vypila a potom to už tak nejak išlo samé. Asi do mojich 15-tich rokov som zvykla piť každý druhý víkend, neskôr už to bol každý víkend. Keď som dovŕšila plnoletosť, tak sa moja konzumácia alkoholu ešte viac zintenzívnila. Už som nemusela riešiť kto mi ho kúpi pretože som si ho mohla zaobstarať sama a kedykoľvek som chcela, takže som začala piť v podstate každý deň.

Mala si nejaký dôvod k takejto častej konzumácii alkoholu?

Od detstva navštevujem psychiatra, nakoľko mám isté psychické problémy pri ktorých nedokážem zvládať úzkosť a všetky tie stavy, ktoré s ňou prichádzajú. Alkoholom som sa snažila tieto pocity utlmiť. Okrem toho som pred rokom na liečení zistila, že mám v rodine predispozíciu na alkoholizmus. Môj starý otec bol alkoholik, no ja som ho nepoznala pretože zomrel ešte predtým než som sa narodila. Alkoholizmus síce je choroba, no dovtedy som nevedela, že táto predispozícia funguje tak isto, ako každá iná predispozícia na nejakú chorobu.

Vravela si, že si sa alkoholom snažila utlmiť negatívne pocity. Ako si sa teda cítila po tom ako si si vypila?

Zo začiatku bola pre mňa opitosť srandou. Bola som veselá a vedela som sa dobre zabaviť. Neskôr to začal byť takpovediac únik v tom zmysle, že som nič necítila. A keď aj áno, bola som tak opitá, že mi nevadilo plakať alebo mať depresie. Keď som mala v sebe alkohol, až tak hlboko som nepreciťovala tie pocity.

Ako tento „únik z reality“ vnímaš teraz s odstupom času?

Samozrejme, celé to bolo len „na oko“. Alkohol reálne nepomáha vyriešiť žiadne problémy, tie si vie človek vyriešiť len sám vo svojej hlave, prípadne s lekármi a s pomocou správnej medikácie.

Nevážila som si samu seba ako človeka. Nezáležalo mi na sebe.

Uvedomovala si si vtedy, že už to s pitím alkoholu preháňaš?

Áno, ale veľkú váhu som tomu neprikladala. Navyše som si to spočiatku nechcela priznať, no vo chvíľach triezvosti som pociťovala „absťáky“. Mávala som strašné depresie a pocity smútku. Okrem toho som sa dosť hanbievala za to, čo som opitá robila deň predtým a preto moje boli myšlienky také, že sa znova opijem aby som na to nemyslela. Celé sa to teda zase zopakovalo. Bol to taký začarovaný kruh. Neskôr pre mňa pitie začala byť už iba rutina aby som vypla, a nie aby som sa zabavila alebo uvoľnila.

Nemala si obavy z toho, že ti alkohol môže spôsobiť vážne zdravotné problémy či dokonca až smrť?

Vôbec som to vtedy neriešila, bolo mi to jedno. Nevážila som si samu seba ako človeka a nezáležalo mi tak na sebe. Teraz, v tomto štádiu života v akom sa práve nachádzam viem, že zomrieť nechcem. Vtedy som ale mala také myšlienky, že ak aj zomriem tak aspoň zomriem opitá.

Máš nejaký naozaj veľmi negatívny zážitok počas toho ako si bola opitá?

Takých bolo veľa. Minimálne raz týždenne sa stalo niečo, čo bolo pre mňa a hlavne pre moje okolie veľmi ponižujúce a traumatizujúce. Mne ani tak nezáležalo na tom, že ubližujem sebe ale skôr svojej rodine, vtedajšiemu priateľovi a kamarátom. Miestami to dospelo do takého štádia, že som sa chcela opiť, lebo som sa hanbila vyjsť z izby keď som sa zobudila doma a nevedela som ako som sa tam vôbec dostala.

Hovoríš, že si sa hanbila vyjsť doma z izby. Vedela tvoja rodina o tomto probléme?

Doma som to vždy uhovorila len na jeden-dva poháriky aj keď som bežne píjavala litre vína denne. Tým, že som bola na silných liekoch mi to asi verili, pretože to nejak neriešili. Až neskôr im môj bývalý priateľ oznámil, že pijem každý deň. Rodičia mi vtedy povedali, aby som išla na liečenie.

Liečila som sa s ľuďmi, ktorí kvôli alkoholu prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok.

Išla si sa liečiť len kvôli rodine alebo si aj ty sama cítila potrebu niečo so závislosťou začať robiť?

Ja som sa spočiatku snažila prestať sama bez liečenia ale nedokázala som to. Aj keď asi som to chcela viac kvôli druhým než kvôli sebe. Nakoniec som ale upadla do takého zúfalstva, že som sa podrezala a skončila na psychiatrii. Tam som sa potom rozhodla, že sa pôjdem liečiť. Určite som to ale prvý mesiac liečenia nerobila kvôli sebe.

Počet liečených alkoholikov každým rokom stúpa. Ilustračná fotografia. Zdroj: pixabay.com

Bolo to teda spočiatku vôbec efektívne?

Keď sa ide človek liečiť, tak je to úspešné naozaj len v momente, kedy to robí kvôli sebe a nie kvôli druhým. Ak chce človek stále piť alkohol, tak aj piť bude. Ja som na liečenie išla s tým, že tam vydržím rok a potom budem piť znova a všetko bude úplne v pohode. Chodila som na ambulantnú liečbu, čiže som každý týždeň dochádzala do Bratislavy na Hraničnú, kde som podstupovala skupinové terapie a odbery moču.

Nastal počas liečenia určitý zlomový moment, ktorý ťa presvedčil, že to chceš robiť kvôli sebe?

Určite áno. Keď som počula príbehy ostatných ľudí z terapie, tak som si uvedomila, že som to podchytila ešte v pomerne skorom štádiu. Boli tam ľudia, ktorí kvôli závislosti prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok. Po niekoľkých týždňoch vytriezvenia som si sama uvedomila, čo všetko ma to pitie stálo, a že nechcem aby ma to stálo ešte niečo navyše. Vtedy ma takpovediac osvietilo a povedala som si, že už nechcem piť nikdy.

Deti si neuvedomujú riziká, ktoré so sebou alkohol prináša.

Dnes úspešne abstinuješ už viac než jeden a pol roka. Zmenilo sa v tvojom živote niečo?

Napríklad chute na alkohol nemám vôbec. Tiež sa mi do veľkej miery zvýšilo sebavedomie. Ak príde akákoľvek situácia tak si poviem, že ju zvládnem, pretože som zvládla extrémne náročnú vec, a to prekonať závislosť. Som na seba hrdá za to, že to všetko zvládam, a že som objavila svoju hodnotu a nepotrebujem k tomu alkohol. Určite ale ostávam obozretná, nakoľko ten alkohol je všade ale verím si a viem, že som na dobrej ceste.

Čo by si na záver odkázala tínedžerom, možno dokonca deťom, ktoré experimentujú s alkoholom?

Určite by som im odkázala, nech od toho držia ruky preč. Viem, je to úplne iné keď si tínedžer a máš niečo zakázané a prídu prvé párty. Väčšina z nich si chcú vypiť aby sa zabavili alebo sa cítili ako dospelí. V tom veku si ešte neuvedomujú riziká, ktoré to prináša a neskôr môžu skončiť tak ako ja alebo veľa ďalších iných ľudí. Okrem toho mi príde smutné, že je alkohol tak veľmi propagovaný a tak ľahko dostupný, že si ho vedia zaobstarať aj deti.

Post Views: 35