Podľa najnovších údajov Európskej komisie nepracuje vo svojom vyštudovanom odbore viac než polovica mladých ľudí na Slovensku. Slovensko sa v tomto ukazovateli radí medzi najhoršie krajiny Európskej únie a obsadzuje druhé miesto od konca. Otázka, či sa oplatí ostať verný svojmu odboru, alebo si zvoliť inú cestu, tak zostáva pre mnohých študentov aktuálna už počas štúdia.

V ankete sme sa ich preto pýtali:

• Akú úlohu v tvojich budúcich kariérnych plánoch zohráva odbor, ktorý študuješ?
• Máš už skúsenosť s prácou alebo praxou v študovanom odbore a ako ju hodnotíš?
• Ako sa tvoje predstavy o odbore zmenili počas štúdia?
• Čo je pre teba pri výbere budúcej práce najdôležitejšie?

David, Space Applications

Odbor zohral v mojich plánoch skôr nepriamu úlohu. Najmä cez fyziku a matematiku ma nasmeroval k záujmu o reálny prínos vedy. Nešlo mi o výšku platu, ale o to, aby moja práca mala zmysel a aby som vedel niečo odovzdať ďalej. Počas štúdia som získal skúsenosť v telekomunikáciách, kde som pracoval pri správe sietí. Táto práca mi však ukázala, že takáto cesta pre mňa nie je, vnímal som ju ako stresujúcu, rutinnú a spojenú s neustálym presúvaním sa. Naopak, školské praxe v odbore Space Applications, kde sme navrhovali antény, počítali obežné dráhy a pracovali s embedded systémami, mi ukázali inú stránku techniky – kreatívnu a zmysluplnú.

Práve tieto skúsenosti zmenili moje pôvodné predstavy. Uvedomil som si, že IT nie je len „pohodlný zárobok“, ale práca, ktorá zaberá veľkú časť života. Preto ju nechcem robiť bez naplnenia. Moje priority sa postupne posunuli od istoty k hľadaniu zmyslu. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma bavila a mala hodnotu. Nechcem pracovať len pre výplatu, ale robiť niečo, čo má reálny prínos pre spoločnosť a zároveň mi umožní zachovať si aj osobný život.

Kristína, učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a výchova k občianstvu 

Odbor zohral pri mojom rozhodovaní kľúčovú úlohu. Vyberala som si ho podľa toho, čo mi bolo najbližšie a čo by som nevnímala len ako povinnosť. S praxou mám skúsenosti najmä z animátorstva na detských táboroch, kde pôsobím už niekoľko rokov. Aj hoci to nie je úplne moja cieľová skupina, prácu vnímam veľmi pozitívne, najmä vďaka spolupracujúcim deťom a podporujúcemu kolektívu. Tento rok si chcem skúsenosti rozšíriť aj prácou v jazykovej škole.

Moje predstavy o odbore sa počas štúdia výrazne nezmenili. Už skôr som mala k tomuto smeru blízko a vysoká škola ma v tom len utvrdila, najmä vďaka kvalitným pedagógom. Uvedomila som si však aj náročnosť štúdia. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejší kolektív a atmosféra, pretože bez nich sa aj dobrá práca robí ťažko. Zároveň chcem naplno využiť svoje vedomosti, ideálne prácou na strednej škole. Zachovať si plánujem aj určitú rovnováhu medzi prácou a osobným životom, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché.

Radka, masmediálna komunikácia

Študujem masmediálnu komunikáciu a vnímam tento odbor ako priestor na neustále zlepšovanie. Dáva mi možnosť rozvíjať kreativitu, pracovať s rôznymi formami médií a postupne si hľadať smer, ktorý mi najviac vyhovuje. Mala som aj stáž, kde som pracovala ako grafička pre obec Ochtiná. Bola to zaujímavá skúsenosť, no zároveň mám pocit, že mi nepriniesla až tak veľa praktických zručností, ako som očakávala. Skôr som si vďaka nej uvedomila, čo by som chcela do budúcna robiť inak a v akom prostredí by som sa chcela posúvať.

Počas štúdia som čakala viac praktických seminárov a príležitostí, kde by sme si vedeli veci reálne vyskúšať. Teória je síce dôležitá, ale práve prax mi niekedy chýba najviac. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňala a bavila. Chcela by som pracovať v dobrom kolektíve, kde budú ľudia otvorení a podporujúci a kde budem mať chuť chodiť do práce s radosťou.

Barbora, liečebná pedagogika

Odbor, ktorý študujem, zohráva v mojich plánoch veľmi dôležitú úlohu, aj keď veľa závisí aj od môjho vlastného samoštúdia. Škola mi poskytuje nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické skúsenosti prostredníctvom workshopov, praxe a dobrovoľníctva v zariadeniach. S praxou v tomto odbore už mám skúsenosť a som za ňu veľmi vďačná. Od druhého ročníka ju absolvujem v rôznych zariadeniach podľa veku či diagnóz klientov, kde sa stretávam s ústretovým personálom, ktorý mi pomáha a odpovedá na moje otázky. Aj vďaka tomu získavam mnoho skúseností, ktoré mi v budúcej kariére pomôžu. Počas štúdia sa moje predstavy o odbore ešte viac upevnili – som si istá, že je to práca, ktorú chcem robiť.

Zároveň si uvedomujem, že sa ešte musím veľa nauči.. Pri výbere budúceho povolania je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňalo a aby som sa v ňom cítila dobre. Chcem robiť prácu, ktorá je zmysluplná, tvorivá a pomáhajúca, pretože považujem za dôležité pomáhať tam, kde je to potrebné. Záleží mi na tom, aby som sa v práci mohla osobnostne aj profesionálne rozvíjať a nežiť len „zo dňa na deň“.

Emma, masmediálna komunikácia

Získavam vedomosti a skúsenosti priamo v odbore, v ktorom chcem v budúcnosti pracovať, preto to v mojich plánoch zohráva veľkú úlohu. Rok som pôsobila v časopise Atteliér ako junior a som aj súčasťou AFMK ateliéru. Iné pracovné skúsenosti zatiaľ nemám, ale po skončení bakalárskeho štúdia a popri magisterskom štúdiu si určite chcem nájsť prácu v odbore.

Moje predstavy sa počas štúdia výrazne zmenili. Lepšie som spoznala svoje silné aj slabé stránky a uvedomila som si, na čom musím ešte pracovať. Škola mi zároveň otvorila oči v tom, ako fungujú médiá v praxi. Pri výbere budúcej práce je pre mňa dôležitá najmä agenda a hodnoty média, pre ktoré by som pracovala. Myslím si, že objektivita je základ, no zároveň by som sa necítila dobre v bulvárnom alebo alternatívnom médiu, s ktorým by som sa nevedela stotožniť.

Študentov sme sa pýtali:

1. Aký je tvoj denný screen time (čas na mobile – pozn. red.)?
2. Skúsil/a si niekedy digitálny detox? Čo by ti počas neho najviac chýbalo?
3. Máš „analógové hobby“, ktorému sa venuješ, keď si offline?

Ema, FMK, masmediálna komunikácia, 1. ročník Bc.

Môj screen time sa pohybuje v priemere okolo 4 hodín.

V minulosti som digitálny detox ešte neskúšala, ale vedela by som si ho v budúcnosti predstaviť, najmä počas dňa, ktorý mám zaplnený aktivitami. Vtedy by som to zvládla pomerne bez problémov. Počas offline dňa by mi však najviac chýbal priamy kontakt s kamarátmi a ľuďmi.

Momentálne nemám žiadne analógové hobby, no v minulosti som chodievala na gymnastiku, mažoretky a tiež do divadla.

Silvia, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Denne som na mobile asi 5 hodín.

Určite si viem predstaviť byť offline, no aktuálne je pre mňa ťažké odpojiť sa od sociálnych sietí. Napriek tomu to mám v pláne niekedy v budúcnosti vyskúšať. Pri digitálnom detoxe by mi najviac chýbal kontakt s priateľmi, s ktorými si pravidelne píšem a volám, inak by mi však nič zásadné nechýbalo.

Dvakrát do týždňa chodievam spievať. Práve vtedy viem pekne vypnúť od digitálneho sveta.

Kristián, FMK, masmediálna komunikácia, 2. ročník Bc.

Môj denný screen time je do 3 hodín.

Digitálny detox väčšinou praktikujem počas prechádzok, keď chodím bez mobilu na 2 – 3 hodiny. Zatiaľ som síce neskúšal byť offline celý deň, no do budúcna by som to určite chcel skúsiť. Najviac by mi pritom chýbalo počúvanie hudby alebo pozeranie filmov.

Rád chodím na prechádzky, pričom si niekedy vezmem aj foťák a vyrážam do prírody fotiť alebo natáčať.

Adriana, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Čas, ktorý trávim na mobile, sa líši podľa toho, či som doma alebo v škole. V škole je to približne 3–4 hodiny, zatiaľ čo doma je to asi 6–7 hodín.

Digitálny detox som vyskúšala počas týždňovej dovolenky, keď som si nastavila režim, že cez deň som bola offline a mobil som používala iba večer. Tento režim mi vydržal štyri dni. Doma som to zatiaľ neskúšala. Počas detoxu mi najviac chýbala komunikácia s kamarátmi, a zároveň mi prekážalo, že som nemala prehľad o tom, čo robia.

Medzi moje najväčšie analógové hobby patrí čítanie kníh, no zároveň sa snažím do svojho života zaradiť viac pohybu.

Daniel, FMK, masmediálna komunikácia, 3. ročník Bc.

Povedal by som, že môj screen time je približne 2 hodiny denne.

Digitálny detox som už skúšal, pričom som doma používal starý telefón výhradne na telefonovanie. Takto som vydržal aj týždeň, niekedy dokonca dva. Rád by som sa však od online sveta odpojil ešte viac, pretože nad tým uvažujem pomerne často. Zvažujem napríklad používanie tlačidlovej Nokie, keďže notifikácie na smartfóne ma vyrušujú a zároveň stresujú. V súčasnosti mobil využívam najmä na hudbu, na sociálne siete veľmi nechodím. Aj napriek tomu by mi najviac chýbala okamžitá komunikácia s kamarátmi.

Vo voľnom čase rád čítam, učím sa hrať na elektrickú gitaru a chodím s rodinou na výlety.

Barbory, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Môj screen time závisí od toho, kde sa nachádzam. V škole je výrazne nižší, približne 2–4 hodiny. Snažím sa, aby som na mobile trávila menej času.

Digitálny detox som skúšala už viackrát, pretože mám pocit, že naša generácia je na mobiloch čoraz viac závislá, a zároveň sa to stále zhoršuje. Byť offline som si vyskúšala aj s kamarátmi na chate, kde sme vydržali tri dni. Počas tohto obdobia mi však chýbala komunikácia s ostatnými kamarátmi.

Najradšej mám beh a prechádzky, no zároveň rada hrám na klavíri či gitare, alebo si len tak spievam.

Ľuboš, FMK, masmediálna komunikácia, 3. ročník Bc.

Denný screen time na mobile mám okolo 3 hodín.

Nad digitálnym detoxom premýšľam pomerne často a zároveň ho aj často praktikujem, keď idem s kamarátmi na túry. Vtedy ide o celodenné výlety bez telefónov či počítačov. Viem si síce predstaviť byť offline aj v bežnom živote, no v dnešnej dobe je to náročné, keďže technológie potrebujeme takmer na všetko. Preto by som to síce rád skúšal častejšie, no nie je to úplne jednoduché. Najviac by mi z online sveta chýbal kontakt s kamarátmi, s ktorými práve nie som, ale aj seriály či filmy.

Medzi moje analógové hobby patrí šport, korčuľovanie, behanie a turistika.

Foto: attelier.sk/Júlia Petra Škodová

Inflácia sa v závere roka 2025 pohybuje na úrovni 3,7%, čo predstavuje spomalenie oproti predchádzajúcim mesiacom. Zdražovanie sa najviac prejavuje v oblasti bývania a dopravy, zatiaľ čo potraviny po rokoch prvýkrát zlacneli. Ako tieto zmeny vplývajú na každodenný život mladých študentov?

V ankete sme sa ich preto spýtali:

• Ako sa vás počas štúdia dotklo zdražovanie nákladov na bývanie?
• Akým spôsobom ovplyvnila inflácia vaše stravovanie a každodenný život?
• Čo by podľa vás najviac pomohlo mladým študentom zvládnuť dopady inflácie?

Ivana, 20

Stále bývam s rodičmi, takže vyššie ceny bývania ma priamo nezasiahli. Som rada, že mám túto možnosť, aj keď to znamená, že každý deň dochádzam do Trnavy. Inflácia sa ma dotkla skôr cez potraviny.

Obedy si pripravujem doma a nosím ich so sebou. Síce mi to zaberie viac času, lebo musím myslieť na misky, príbor a všetko prenášať, finančne sa mi to však vyplatí. Keď si to prepočítam, vyjde to lepšie než kupovať obedy každý deň. Za najväčšiu podporu študentov považujem udeľovanie motivačných štipendií. Ak človek nájde výhodu v učení, má dobré výsledky, dostane motiváciu aj podporu, ktorá mu uľahčí zvládnuť náklady.

Martin, 22

Zdražovanie z hľadiska zvyšujúcich sa nákladov na bývanie neriešim, pretože minulý rok som platil viac, dokonca za horší internát. Stravovanie je už iná kapitola. Do školskej jedálne nechodím. Vadí mi tam vôňa vareného jedla, ktorú neznášam. Radšej si objednám obed z reštaurácie, alebo kúpim niečo jednoduché.

Infláciu riešim tak, že sa vyhýbam potravinám, ktoré výrazne zdraželi, napríklad sladeným nápojom či polotovarom. Mohol by som si variť sám v kuchynke, ale úprimne, nechce sa mi do toho púšťať.

Petronela, 20

Na internát som sa presťahovala až v druhom ročníku, takže zvyšovanie cien som veľmi nepocítila. Suma, ktorú platím, mi príde primeraná a prijateľná, takže aj ak bola kedysi nižšia, mňa sa to už netýka. Prechod na internát však znamenal zmenu v mojom každodennom živote. Musím si viac rozvrhnúť financie, keďže časť ide na ubytovanie. To sa prirodzene odrazilo aj na mojom stravovaní, lebo si musím dávať väčší pozor, koľko miniem na potraviny.

Vďaka flexibilnej práci to však zvládam bez väčších problémov. Myslím si, že študentom najviac pomáhajú zľavy na ISIC. Či už na jedlo, dopravu alebo kultúru. Rovnako je podľa mňa veľmi dôležité mať finančný plán. Nastaviť si rezervu, ktorá mi na konci mesiaca vždy ostane. To môže pomôcť nielen študentom, ale komukoľvek, kto zápasí s financiami.

Šimon, 24

Keď som sa sťahoval, ceny ešte neboli také vysoké. Dnes, keď vidím ceny nájmov, zdajú sa mi prehnané a pýtam sa samého seba, kto také sumy vôbec vymyslel. Na moje nákupy a stravu to nemá zásadný vplyv, problémom je skôr nedostatok času. Popri škole a práci totiž nestíham nakupovať tak, ako by som chcel. Mám pocit, že deň by mal mať viac hodín.

Myslím, že v tejto dobe je najdôležitejšie nájsť si brigádu, ktorá je dobre platená. Práve to pomôže študentom zvládnuť rastúce náklady.

Simona, 20

Keďže nebývam na internáte ani v podnájme, zdražovanie ma v tejto oblasti obišlo. Viac sa ma dotkli bežné veci, akými sú potraviny či doprava. Nebolo to ale také výrazné, aby mi to zásadne zmenilo každodenný život.

Myslím si však, že pre študentov je dôležité, aby bolo bývanie dostupnejšie a aby mali lepšie štipendiá či podporu na stravu a cestovanie. Nie každý má totiž rovnako dobré podmienky, ako ja. Práve preto by systémová pomoc mohla uľahčiť život tým, ktorí infláciu cítia oveľa viac.

Ema, 20

Zdražovanie bývania sa ma zatiaľ priamo nedotklo, stále platím rovnaký nájom, ako v čase, keď som sa presťahovala. V roku 2026 však určite očakávam zmenu. Nákupy sú už ale iná pesnička – tam sa zdražovanie naopak dotklo až príliš. Riadim sa najmä zľavami, robím si plány na celé týždne dopredu a snažím sa vyhnúť zbytočnostiam, akými sú cukrovinky a sladené nápoje.

Som oveľa uvedomelejšia v tom, čo si beriem z domu a čo si kupujem. V tejto situácii by nielen mne, ale aj ostatným mladým pracujúcim študentom, pomohli príspevky podobné tým, aké dostávajú dôchodcovia.

Zrejme nie je veľa ľudí, ktorí by autoškolu označili za zážitok hodný zopakovania. Niekto neznášal parkovanie, iný si odjazdil menej ako chcel, ďalší musel znášať nevhodné komentáre inštruktorov.

Študentov Univerzity Komenského v Bratislave a FMK UCM v Trnave sme sa preto spýtali:

• Stretli ste sa niekedy s neprofesionálnym prístupom inštruktorov?
• Zažili ste v autoškole sexuálne obťažovanie alebo sexistické narážky?
• Máte pocit, že vás autoškola pripravila na skutočnú premávku?

Viktória – učiteľstvo, Univerzita Komenského

Vodičák som si robila v Pezinku. V autoškole sme mali iba jednu inštruktorku, takže som jazdila prevažne s mužmi. Osobne som sa s obťažovaním nestretla. Počula som však o rôznych prípadoch z iných autoškôl. Na skutočnú premávku som určite pripravená nebola. Po Bratislave sme totiž vôbec nejazdili. Väčšinou len po okolí Pezinka alebo Modry. Do rušnejšej premávky som sa teda nedostala.

Parkovať som sa tiež nenaučila a doteraz s tým mám problém. Vodičák som si robila počas covidu, takže som ho nemala hotový za tri mesiace, ako je to bežné. Jazdy mi prerušili krátko potom, ako som začala. Keď som sa vrátila, robili sme už nové testy. Vodičák sa mi kvôli všetkým spomenutým okolnostiam preto podarilo dokončiť až po roku. 

Emma – učiteľstvo, Univerzita Komenského

Inštruktor ma bežne nechával čakávať v aute aj dvadsať minút. Často si potreboval niečo vybaviť – kúpiť si obed alebo odniesť manželke kvety. Aspoň teda myslím, že to bola jeho manželka (smiech). S iným nevhodným správaním inštruktora som sa nestretla.

Niektoré moje známe však u toho istého inštruktora obťažovanie a nepríjemné narážky zažili.  Či ma autoškola dostatočne pripravila na skutočnú premávku? Určite nie. Vyššou rýchlosťou než 50 kilometrov za hodinu som počas jazdy ísť nemohla a aj preto nemám pocit, že som na jazdu bez inštruktora bola pripravená.  

Kubo – dejiny umenia, Univerzita Komenského 

Myslím si, že prístup inštruktorov nie je nikdy profesionálny, hoci ja osobne som verbálne narážky nezažil. Asi to bude tým, že som muž. Moje kamarátky sa však s obťažovaním stretli, nikdy to ale nebolo nič vážne. Väčšinou iba hlúpe narážky. S komentármi ako „Si muž, mal by si vedieť šoférovať!“ som sa nestretol, keďže mi šoférovanie prirodzene ide.

S mojou kamoškou sa po skúške naopak rozlúčili so slovami, že žena predsa dobre šoférovať nepotrebuje. Vodičák som si robil ešte predtým, ako som dovŕšil 18 rokov. Asi rok som preto musel šoférovať so zákonným zástupcom. To ma na bežnú premávku pripravilo. 

Kiara – psychológia, Univerzita Komenského

Vodičák som si robila v Bratislave a s nevhodným správaním zo strany inštruktorov som sa príliš nestretla. Často telefonovali počas jazdy, ale to je asi všetko. Podobne telefonoval aj policajt na skúške. Počas celej jazdy sa hádal s manželkou. Do určitej miery ma autoškola na reálnu premávku pripravila, hoci veľa vecí som sa musela doučiť, až keď som začala jazdiť sama.  

Adela – marketingová komunikácia, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

V autoškole boli všetci veľmi priateľskí. Inštruktorov som mala viacero. Striedali sa, ale väčšinou som mala tú istú inštruktorku. Pred autoškolou som jazdila s otcom, no prvá jazda bola aj tak dosť kostrbatá. V jednom kruháči ma iný vodič obehol, zastavil a začal na inštruktora kričať, že by mu mali zobrať vodičák. Je škoda, že som sa nenaučila nejaké praktické veci ohľadom auta alebo jazdenia v zime.  

Laura – masmediálna komunikácia, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Inštruktori boli dosť koketní a ľahostajní. Zaujímal ich iba môj vzhľad a to, či mám hlboký výstrih. Jazdy boli krátke, neobsahovali ťažké križovatky a nedávali ani pozor, ako parkujeme. Do praxe sa mi to skrátka nijak nehodilo. Slovný sexizmus bol bežný. Najmä od mužov, ktorí potrebovali dať najavo, že som im sympatická. Či už išlo o vlasy, postavu alebo čokoľvek iné.  

Na skúške som mala policajta, ktorého opäť viac ako šoférovanie zaujímali moje vlasy. Mala som zapletené copíky a jemu sa to veľmi páčilo. Počas celej päťminútovej jazdy, čo bola cesta po hlavnej ulici, okolo kruháča a späť, sa venoval iba im a vôbec nedával pozor na cestu. Mám pocit, že som vodičák dostala iba vďaka môjmu vzhľadu. Toto celé bolo len na to, aby som mala papiere. Myslím si, že až prax po autoškole ma naučila dobre šoférovať.   

Vysnívaná prvá práca sa pre mnohých stáva sériou sklamaní a nezodpovedaných e-mailov. Mladí ľudia, ktorých sme oslovili, sa zhodujú: najväčšou bariérou je kombinácia očakávanej praxe a nízkeho ohodnotenia. K tomu sa pridáva ghosting zamestnávateľov a pocit, že školy ich na realitu pracovného života pripravili len čiastočne alebo vôbec. Študentov FMK a mladých z okolia Trnavy sme sa pýtali, čo by im pomohlo a ako hľadanie práce prežívajú.

Zisťovali sme:

• Aké sú ich skúsenosti s hľadaním prvej práce?
• S akými prekážkami sa pri hľadaní práce najčastejšie stretli?
• Ako na nich pôsobí, že firmy často neodpovedajú alebo pošlú iba automatickú odpoveď?
• Majú pocit, že ich škola dostatočne pripravila do zamestania? 
• Čo by podľa nich najviac pomohlo ľuďom v ich veku ľahšie získať prácu?

Veronika, 27 rokov

Prvú prácu som hľadala asi polroka. Najprv som poslala životopisy do firiem, kde som si myslela, že by som sa mohla uplatniť s mojím odborom. Avšak skoro nikdy som nedostala žiadnu odpoveď alebo bola odpoveď negatívna. Preto som začala posielať životopisy aj do firiem, ktoré mali aspoň niečo spoločné s mojím predošlým štúdiom. Poslala som životopis do jednej firmy, kde ma odmietli, ale pozvali ma na pohovor na inú pozíciu a teraz tam pracujem.

Najčastejšou prekážkou bolo finančné ohodnotenie, ktoré mi prišlo príliš nízke na to, že mám vyštudovaného inžiniera. Druhou prekážkou bolo, že vo veľa zamestnaniach chceli vysokoškolsky vzdelaného človeka s minimálne dvojročnou praxou. Takže chcú, aby sme mali vysokú školu, ale zároveň aj prax. Kde máme zohnať prax, keď nás bez nej nechcú prijať do zamestnania?

Neodpovedanie na životpisy na mňa pôsobí negatívne a neprofesionálne. Nevedela som ako som na tom, či dostali môj životopis alebo čo sa deje. V tomto je automatická odpoveď trocha lepšia, aspoň viem, že ho obdržali. Podľa mňa by mali odpovedať, aj keď ma odmietnu a myslím si, že by mohli zahrnúť aj spätnú väzbu, prečo ma odmietli.

Moja škola ma na zamestnanie príliš nepripravila, ale to bude asi tým, že robím niečo, čo som nevyštudovala. Zarezonovalo mnou však niečo, čo mi povedal môj terajší nadriadený. „Vysoká škola nie je o tom, aby ťa to naučila robiť, ale aby ťa naučila, ako o tom máš premýšľať.”

Najväčším pomocníkom je podľa mňa digitalizácia pracovných ponúk. Pomohlo by, keby vysoké školy viac zahŕňali prax. Zamestnávatelia by mohli chodiť do škôl a študenti by v spolupráci s nimi robili napríklad diplomovku. Následne by týchto študentov mohli aj zamestnať. A keby viac zamestnávateľov bralo do úvahy aj absolventov bez praxe, ktorých by si už oni zaučili.

Peter, 24 rokov

Prvú prácu som si našiel na odporúčanie kamaráta, bol to rozvoz jedla.

Najväčším problémom pri hľadaní práce bola pre mňa pracovná doba. Buď bola príliš dlhá, alebo sa pracovalo na zmeny. Ďalším problémom bol nízky plat.

To, že firmy neodpovedajú, mi príde neosobné a neslušné. Mám z toho potom pocit, že ten môj životopis si nikto ani nepozrel. Čo sa týka pripravenosti na zamestnanie, tak stredná škola ma určite dobre nepripravila, síce sme tam mali aj prax, ale veľa vecí sa človek dozvedel až potom na mieste. Na vysokej mi zatiaľ príde, že je to lepšie.

Určite by pomohlo jasné odkomunikovanie pracovných podmienok a náplne práce. Väčšinou je to iba všeobecné, človek ani nevie, čo bude robiť. Možno, keby ešte pridávali pracovné ponuku aj na sociálne siete, pretože na Profesiu už málokto chodí.

Izabel, 22 rokov

V lete som si hľadala brigádu, bolo to celkom v pohode, pretože som toho veľa našla hlavne na Profesii. Problémom niekedy bolo, že potrebovali skúsenosti. Hľadali absolventa s niekoľkými rokmi praxe, aj keď je to nereálne.

Už sa mi stalo, že mi neodpovedali a nepáčilo sa mi to. Príde mi to ako ghosting, bolo to nepríjemné, aspoň by mi mohli dať vedieť, že ma neberú. Škola ma pripravuje tak 50 na 50, veľa ten človek musí urobiť aj sám.

Netuším, čo by pomohlo. Možno z pohľadu firiem, aby si uvedomili, že je to pre nás niečo nové a iba začíname a nejako na to dbať, že nevieme hneď všetko.

Adam, 29 rokov

Hľadanie prvej práce bolo veľmi zaujímavé a zároveň veľmi ťažké. Zmaturoval som a po prázdninách som sa zamestnal vo výrobni na strešné okná, avšak ja som vyštudoval odbor mechanik počítačových sietí. Zamestnať sa v tomto odbore bolo neskutočne ťažké a náročné. Človek si povie, že takých ľudí hľadajú veľa, ale keď som sa aj išiel spýtať do firiem, tak na tejto pozícii mali už zabezpečeného človeka.

Každý chcel, aby som mal hneď skúsenosti, už najlepšie päť rokov. Keď som sa chcel zamestnať, v čom som chcel, tak hlavným problémom boli skúsenosti. Niekedy to bolo aj dochádzanie.

Ak je to nejaká dobrá pozícia, tak je mi jasné, že im príde veľa žiadostí a nemajú kapacitu všetkým odpovedať. Alebo výberové konanie vypísali len tak naoko a už majú vybraného, koho tam prijmú, alebo tam dajú niekoho po známosti.

Škola bola zaujímavá, ale, žiaľbohu, nemyslím si, že ma pripravila na zamestnanie. Do istej miery mi to pomohlo, opravoval som známym alebo rodine počítače, vytváral som si webové stránky či ťažil kryptomeny. Znalosti som využil najmä vo voľnom čase. To bola možno polovica vecí, tú druhú som sa potom už naučil sám. V dnešnej dobe to bude v IT-sektore čoraz ťažšie, lebo nastupuje umelá inteligencia a preberie veľa povolaní.

Nielen mne, ale aj ostatným vždy pomôžu dobré známosti. A čo je najdôležitejšie, byť v niečom dobrý, byť v niečom špeciálny a známy, budovať si osobnú značku. Zlepšovať sa. V dnešnej dobe čím viac platí aj to, že remeslo má zlaté dno. Ukázať svoju prácu, lebo tá za človeka hovorí.

Natália, 21 rokov

Moja osobná skúsenosť s hľadaním práce je veľmi zlá. Ukazuje to aj fakt, že som zostala ako zamestnanec na TPP v práci, ktorú som mala ako brigádu popri škole, pretože som si nevedela nájsť nič iné. Posielala som hromadne veľa životopisov, ale buď sa mi nikto neozval, alebo bol iný adept, ktorý im viac vyhovoval, alebo poslali automatickú odpoveď.

Zamestnávatelia čakávajú, že ako nový zamestnanec budeš mať niekoľkoročnú prax v tej brandži, ale nemáš ako získať také skúsenosti. Taktiež majú vysoké nároky na zamestnanca.

Absolútne ignorovanie poslaného životopisu na mňa pôsobí negatívne, akoby by ich niekto dotlačil, uverejniť tú ponuku. Vyzerá to, že už majú nejakého človeka, ale donútil ich štát, aby to tam aj tak dali. Viem, že vo veľa firmách to takto aj funguje. Akoby ich ani nezaujímalo, že niekto mladý sa chce priučiť a rozvíjať sa v určitej firme alebo brandži.

Nie, vôbec nemám pocit, že by ma škola dostatočne pripravila. Keď sa 14- či 15-ročné deti majú rozhodnúť, čo budú robiť do konca života alebo im to vyberú rodičia, veľmi veľké percento ľudí potom ani nepracuje vo svojom odbore, lebo ich to už nebaví. Druhá vec, aj na odborných školách učia okrem niektorých do praxe užitočných predmetov aj úplné hlúposti. Ja som študovala pracovníka marketingu a mala som aj dejepis, úplná zbytočnosť.

Netuším čo by nám mladým mohlo pomôcť. Jedine mať bohatých rodičov alebo dobré kontakty.

Adam, 22 rokov a Dušan, 20 rokov

A: Ja mám celkom dobré skúsenosti, pretože som si našiel prácu cez známosť. Taktiež aj veľmi rýchlo, do mesiaca po skončení strednej.

D: Ja som taký trošku iný prípad, pretože hrám profesionálne futbal.

A: Ani jeden z nás nemal problém sa uplatniť a ešte sme sa ani neocitli v situácii, kedy by nám zamestnávateľ neodpovedal. Nemáme s tým skúsenosti.

A: Myslíme si, že predmety sú zamerané na veci, ktoré v praxi vieme aj využiť. Sú tak škálované, že ich môžeme využiť vo viacerých odboroch, takže máme možnosť si vybrať z viacerých možností po ukončení štúdia. Všetko, čo sa naučíme, vieme využiť pri hľadí práce alebo pri zakladaní fimy či živnosti.

A: Najlepšie je investovať do seba, rozširovať si obzory a mať, čo najviac vedomostí z viacerých oblastí.

Lucia, 26 rokov

Hľadanie prvej práce bolo náročné, nakoľko je študent po ukončení školy akoby hodený do vody. Na pracovných portáloch je síce veľa voľných ponúk, ale človek si musí vytriediť možnosti, ktoré sú pre neho vhodné a zistí, že tam toho až tak veľa nie je. Moja prvá práca bola brigádnická v banke. Túto prácu mi sprostredkoval člen rodiny a pomohla mi na pohovoroch. Bez známostí nemajú študenti šancu nájsť si lepšiu brigádu, kde by sa mohli zdokonaľovať v odbore, ktorý študujú a chceli by sa v ňom aj zamestnať.

Z mojej skúsenosti boli najčastejším problémom vysoké nároky na uchádzačov o prácu. Požadujú prax, flexibilitu, vysokú jazykovú úroveň, ale budúci zamestnanec by nemal mať vysoké nároky na platové ohodnotenie. Ako absolventka UCM som sa stretla aj s tým, že na univerzitu nemali zamestnávatelia veľmi dobrý názor.

Neodpovedanie na žiadosti uchádzačov mi príde nefér, keďže sa často stáva, že už majú niekoho vybraného po známosti, aj keď môže byť menej kvalifikovaný. V súčasnej práci som sa zúčastnila pri výbere nového zamestnanca a zistila som, ako to funguje. Zamestnávateľ kalkuluje s mnohými faktami o danom človeku, prípadne ako na neho životopis zapôsobil.

V škole sa neučí veľa praktických vecí, ktoré musí študent po škole riešiť – ako sa pripraviť na pohovor, na pracovný život, čo všetko treba zariadiť.

Najviac by pomohla prax. Možnosť popri škole pracovať v odbore, a nielen naoko, ako to často býva. Počas strednej som robila v rovnakej práci ako mama a veľa som sa tam naučila. Tieto vedomosti som zužitkovala na pohovoroch alebo aj v práci. No počas vysokej školy som nemala možnosť takejto praxe. Prax, ktorú som mala, pozostávala iba z rečí majiteľa o jeho firme, čo mi veľa do pracovného života nedalo.

V článku sa dočítate:

• kedy sa naši študenti po prvýkrát cítili  ako dospelí,
• aké pocity v nich táto zmena vyvolala,
• a či sa ich predstavy o dospelosti naplnili.

Simona, 2. Mgr., masmediálna komunikácia

Prvýkrát som sa cítila dospelo po mojej dvadsiatke, no naposledy to bolo, keď som oslavovala dvadsaťpäťku. Vtedy som si naozaj uvedomila, že som „dospeláčka“ a že s vekom prichádzajú aj povinnosti.

Ako dieťa som nemala konkrétnu predstavu, ako môže deň dospelého človeka vyzerať, no tešila som sa naň. Teraz, keď som v tomto veku, viem, že život už nie je len o škole a káve s kamarátkami. Občas ma z toho prepadne úzkosť a neistota. Na druhej strane sa mi myšlienka dospievania a starnutia páči. Prináša nové zážitky, skúsenosti, ktoré ma ešte len čakajú. Zároveň viac vnímam krásu prítomného okamihu.

Saška, 3. Bc., marketingová komunikácia

Veľký pocit dospelosti prišiel zhodou okolností tento rok, keď som mala 21 rokov. Bol to moment, kedy som pristála v Amerike a uvedomila som si, že som na druhej strane planéty, bez rodičov a sama na všetky povinnosti. Nevedela som, čo mám od toho čakať a cítila som stres a neistotu. No v priebehu ďalších dní som si zvykla a už to bolo omnoho lepšie.

Zatiaľ však necítim, že prežívam naozajstný „dospelácky“ život. Myslím, že to príde až so záväzkami a väčšími povinnosťami. Moja skúsenosť bola skôr prvotnou skúškou dospelosti. Ale zhodnotila by som to tak, že moje predstavy sa s pribúdajúcim vekom napĺňajú.

Jakub, 3. Bc., marketingová komunikácia

Prvýkrát som sa cítil dospelo, keď som mohol pomôcť rodičom. Napríklad na dovolenke, keď nastal problém a ja som povedal, aby to nechali na mňa. Videl som, že mi dôverujú. Doteraz dávali pozor oni na mňa, no teraz, keď som starší, im pomáham aj ja.

 Ako prvák na základnej škole som vždy s obdivom sledoval starších žiakov, najmä deviatakov, a hovoril si, že oni už naozaj vyzerajú dospelo. Teraz som tretiak na vysokej škole, no dospelo si vôbec nepripadám. Verím však, že to príde časom.

María, Španielsko, 3. ročník, učiteľstvo angličtiny

Svoju dospelosť som prvýkrát pociťovala v osemnástich, keď som ukončila strednú školu a začala študovať na univerzite v inom meste. Musela som sa osamostatniť od rodičov, aj od miesta, kde som vyrastala.  

Získala som ale omnoho viac voľnosti ako kedykoľvek predtým. V mojom univerzitnom meste mám viac priestoru robiť to, čo by som chcela – ísť von, cestovať a tak ďalej. Je to presne také, aké som si to predstavovala. Proces dospievania je ale veľmi rýchly. Doteraz si pamätám svoje spomienky z detstva, akoby sa odohrali nedávno.

Daniela, Španielsko, 4. ročník, učiteľstvo angličtiny

Podľa mňa moment, kedy sa človek začne cítiť dospelo, je keď musí urobiť vlastné rozhodnutia. Prvou náročnou voľbou je výber školy, na ktorú chce ísť. Ja som pociťovala určité ohromenie, no zároveň pocit preťaženia. Bola som vo veľkom strese, no dnes si myslím, že som sa rozhodla správne a nič neľutujem.

Ako dieťa som mala predstavu, že dospelý život bude divoký, plný peňazí a voľnosti. Samozrejme s realitou to nemá nič spoločné. Musím sa veľa učiť a snažiť, aby som dokázala zarobiť aj na bežné fungovanie.

Adam, 2. Bc., inštitút manažmentu

Dospelým som sa cítil vo chvíli, keď som dostal svoju prvú výplatnú pásku. Mal som niečo, čo mi nemohol nikto zobrať – vedomie, že som si svoje peniaze poctivo odpracoval a mám niečo, čo mi právom patrí.

Ako malý som si myslel, že byť dospelým je niečo „wau“ a budem môcť robiť čokoľvek, po čom budem túžiť – napríklad cestovať, ísť kdekoľvek budem chcieť, či cítiť sa voľne. Nie je to však iba o zábave, na všetko je potrebné zarobiť si a zabezpečiť sa. Pociťujem veľa zodpovednosti a tlaku z okolia, ktorý som ako dieťa nevnímal. Dospelosť teda vôbec nie je taká, ako som si ju predstavoval.  

Alena, 1. Mgr., aplikovaná biológia

Svoju dospelosť som zažila vo viacerých momentoch – pri prvom kupovaní alkoholu po osemnástke, pri voľbách alebo keď som mala 19 a na tábore ma namiesto skupinky 15-ročných zaradili k 25-ročným. Aj vysoká škola, hľadanie ubytovania či prvé podávanie daňového priznania sú pre mňa znakmi prechodu k dospelosti.

Nejde však ani tak o momenty samotné, ako o pocit, ktorý vplýva z vonkajšieho prostredia a núti nás cítiť sa zrelo. Teraz mám 25 rokov, budem končiť vysokú školu, no fázu kedy by som si povedala: „teraz som už som dospelá,” som zatiaľ nezažila.

Keď som však bola malá, všetko som si predstavovala inak. Verila som, že je všetko predom nalinajkované a mala som veľkolepý plán o tom, ako bude všetko v mojom živote vyzerať. Dnes už viem, že hon za slobodou bol v 16-tich rokoch jednoduchší ako v je to v realite.

Erik, 2. Bc., fyzioterapia

Prvýkrát som sa cítil dospelo, keď som mohol ísť voliť. Bol to moment, keď som si uvedomil, že môžem urobiť niečo pre svoju krajinu a slobodne rozhodnúť o tom, akým smerom chcem, aby sa uberala. Cítil som nadšenie aj zodpovednosť, pretože som vedel, že na mojom rozhodnutí skutočne záleží.

Dospelosť však vôbec nie je táka, akú som si ju predstavoval. Nemám pocit, že by som sa na seba samého pozeral inou optikou. Menia sa len čísla môjho veku, no ja ostávam rovnaký. Čo však pociťujem viac a intenzívnejšie je stres a zodpovednosť.

Pýtali sme sa:

• Odkiaľ ste sa prvýkrát dozvedeli o sexuálnej výchove?
• Ako by ste opísali svoju prvú skúsenosť so sexuálnou výchovou?
• Zažili ste pri tejto téme trápny alebo vtipný moment, na ktorý spomínate?

Martin, FSV, 1. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa prvýkrát učil na základnej škole. Hovorilo sa o nej aj celkom otvorene, hlavne na etike. Bolo to síce dosť strohé, ale na ten vek, v akom sme to rozoberali, to úplne stačilo. Žiadny trápny ani vtipný moment si už nepamätám.

Miriam, FMK, 1. ročník Mgr.

Prvýkrát som sa o sexuálnej výchove dozvedela na základnej škole, keď k nám prišla externá psychologička a sexuologička. Nebolo to ale dostatočné. Potom sme sa o tom rozprávali medzi sebou, no väčšinu informácií som si zisťovala sama. V škole o tejto téme veľmi nechceli hovoriť a s mamou by som sa aj porozprávala, len som sa hanbila. Žiadne vtipné ani trápne momenty som nezažila, ale myslím si, že sexuálna výchova by mala byť väčšou súčasťou vzdelávania.

Júlia, FSV, 2. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa prvýkrát dozvedela v škole, asi v ôsmom ročníku na biológii. Mali sme aj iný predmet, kde sa o tom písalo viac, ale už si presne nespomínam ktorý. Od rodičov som toho veľa nepočula, skôr od brata, s ktorým sme sa o tom vedeli aj zasmiať. Najvtipnejšie momenty boli práve s ním alebo s kamarátmi, keď sme si hovorili veci, ktoré sme niekde počuli.

Nina, FMK, 2. ročník Bc.

Úprimne, so sexuálnou výchovou som sa veľmi nestretla. V škole sme mali len niečo málo o menštruácii a tým to skončilo. Doma sa o tom veľmi nerozprávame, ale raz som dostala malú knižku, ktorá to trochu vysvetľovala. Trápny moment nastal, keď sa rodičia snažili začať so mnou o tom hovoriť, aby som si dávala pozor a podobne. Podľa mňa by sa o sexuálnej výchove malo hovoriť oveľa viac, pretože je stále trochu tabuizovaná.

Silvia, FF, 3. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa prvýkrát učila na základnej škole, asi v ôsmom ročníku, keď k nám prišli externisti. Vysvetlili nám základy, ale nebolo to dostatočné. Keď som bola staršia, rozprávala som sa o tom aj s rodičmi, hoci len okrajovo. Na žiadny trápny ani vtipný moment si nespomínam. Myslím si, že by sa o sexuálnej výchove malo hovoriť viac. Pre tínedžerov je dôležité, aby boli informovaní a vedeli sa zodpovedne rozhodovať.

Martina, FMK, 1. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa viac dozvedela až na strednej škole, keď k nám prišli Michaela a Denis, ktorí o nej hovoria aj na sociálnych sieťach (na profile Sexuálna výchova, pozn. red.). Bolo to super, odpovedali na naše otázky a hovorili o témach, ktoré nás naozaj zaujímali. S rodičmi sa o tom veľmi nerozprávam, len občas s mamou a to okrajovo. Myslím si, že sexuálna výchova by mala byť súčasťou výučby – možno na základnej je to ešte skoro, ale na strednej alebo vysokej škole určite áno. Žiadny trápny ani vtipný moment som nemala.

Hedviga, IM, 3. ročník Bc.

Prvú sexuálnu výchovu sme mali na základnej škole, asi v ôsmom ročníku. Išlo o tri prednášky, kde nám o téme niečo povedali. Vtedy nám veľa informácií uniklo, lebo sme boli ešte malí a nebrali sme to vážne. Podľa mňa je dobré začať s touto témou už na základnej, ale na strednej by sa na to malo nadviazať. Doma o sexe s rodičmi hovoríme, máme otvorený vzťah, aj keď na začiatku to bolo trochu trápne. Teraz to už nevnímam ako niečo kontroverzné, ale ako tému, o ktorej je dôležité hovoriť, lebo nevedomosť môže byť problém.

Angelina, FSV, 2. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa začala zaujímať sama. Poznala som základné informácie a postupne som sa o tom vzdelávala vlastným spôsobom. V škole sme túto tému preberali v deviatom ročníku, učiteľka nám povedala dosť, ale väčšinu som si aj tak zisťovala sama. Trápny ani vtipný moment som nezažila. Myslím si, že o sexuálnej výchove by sa malo hovoriť častejšie a otvorenejšie, aby boli mladí ľudia lepšie informovaní.

Michal, IM, 3. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som prvýkrát počul na základnej škole, asi v ôsmom alebo deviatom ročníku. Prišiel k nám externý sexuológ alebo psychológ, ale viedli to skôr formálne, len aby si mohli odfajknúť, že to splnili. Chýbali tam informácie, ktoré by bolo dobré vedieť, preto som si veľa vecí dohľadal sám. Doma sa o tom veľmi nehovorí, pretože moji rodičia sú viac kresťansky založení a je to u nás trochu tabu. Myslím si, že školy by mali sexuálnu výchovu rozoberať viac, pretože sa týka celého života. Trápny moment som asi nemal, možno len keď som niečo nechápal.

Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

Otázky:

1. Ako nástup na vysokú školu ovplyvnil tvoje kamarátstva?
2. Čím sa kamarátstva na vysokej škole odlišujú od tých na strednej?
3. Ako ich ovplyvnila pandémia?

Peter, 5. ročník, učiteľstvo 

To, že sme išli každý študovať inam, zocelilo naše stredoškolské vzťahy. Preto sme si vzácnejší a máme lepšie priateľstvo, môžeme sa na seba spoľahnúť. Človek na vysokej ale spozná veľa ľudí a priateľstvá, ktoré nadobudne, vydržia do konca života. Mám tu veľmi dobrých kamarátov a som za to rád. 

Na vysokej sme dospelejší, priority sa nám zmenili. Mám pocit, že sme takí…vzťahoví poradcovia? To by bolo asi odvážne tvrdiť, ale viac sa ľuďom zdôveríme. Pandémia nás viac stmelila. Prvý a druhý ročník som zažil počas covidu, boli sme si bližší a vzácnejší, keď sme sa videli. Aj teraz mám stále veľa kamarátov, ktorí už neštudujú a sme napriek tomu v kontakte.

Michaela, 2. ročník, manažment

Prišla som tu s kamarátkami zo strednej školy. Veľmi sa to nezmenilo, akurát som si našla ďalšie, nové. Väčšina mojich priateľstiev sa rozpadla, už sa nestýkame tak často ako predtým. Počas pandémie aj počas karantény sme zostávali v kontakte, nemala som pocit, že by nás to nejak ohrozilo. 

Adam, 1. ročník, marketingová komunikácia

Našiel som si nových priateľov do života, ale aj pre biznis. Je tu lepší networking. Napríklad, keď sa venujem fotografii alebo videu, sú tu ľudia, ktorých to rovnako zaujíma. Na strednej som študoval to, čo ma nebavilo. Štúdium na vysokej škole ma viac napĺňa a mám tu ľudí, ktorí sú bližšie k mojej práci. Pandémia moje vzťahy veľmi neovplyvnila. S kamarátmi sme hrávali online hry a v tom čase som si dokonca našiel najlepších priateľov.

Eva, 2. ročník, manažment

Stále som s kamarátkami v kontakte, ale stretávame sa menej často. Na vysokú školu som išla jediná, ony pracujú. Je to potom ťažšie zosúladiť. Nevidím rozdiel medzi priateľstvami na vysokej a strednej škole. Podľa mňa ich neovplyvnila ani pandémia.

Andrey, 1. ročník, masmediálna komunikácia

S kamarátmi zo strednej sa už nebavím. Na vysokej je to lepšie, našiel som si zaujímavých priateľov, aj keď to je z hľadiska jazykovej bariéry ťažké. Okrem toho je štúdium celkovo náročnejšie. Je pre mňa ťažké rozumieť ľuďom, keďže som z Ukrajiny. Počas pandémie vzťahy fungovali normálne, písali sme si.

Zuzana, 5. ročník, masmediálna komunikácia

Na strednej sme boli spolu od pondelka do piatku, každý jeden deň. Na vysokej je to iné, boli sme spolu len krátko a na pár dní. Všetci moji kamoši išli na iné školy, priateľstvá upadli. Stále sa dokážeme stretnúť, ale nie je to tak často, ako by som chcela. Kamarátstva tu sú vyspelejšie, neriešime hlúposti. Nie je to len o tom, že ideme v piatok do mesta. Pandémia pre mňa nič neovplyvnila. Väčšinu kamošov mám na dedine, takže sme sa stretávali vonku, hoci aj s rúškami.

Sofia, 2. ročník, manažment

Išla som na vysokú školu s kamarátkou zo strednej a sme stále v kontakte. S ostatnými nie, vzťahy sa úplne rozpadli. Buď pracujú, alebo sú inde, rozlietaní. Neudržalo sa to. Tu som si našla nových. Na strednej sa ľudia stále hľadajú a na vysokej je to už rozpovedanejšie ((čo znamená rozpovedanejšie?)). Máme veľa skúšok, úloh a je to už na inej úrovni. Pandémia priateľstvá dosť ovplyvnila. Snažili sme sa pomáhať si a keďže sme nemali odborné výklady, bolo to benevolentnejšie. Vzťahy sa utužili, ale s niektorými sa zas viac rozpadli. 

Martin, 1. ročník, masmediálna komunikácia

Stále som v spojení s kamarátmi zo strednej, nástup na vyššie vzdelanie to neovplyvnil. Na vysokej škole sme všetci dospelí ľudia, takže aj priateľstvá sú iné. Na strednej sme sa vedeli odviazať, tu je vytváranie vzťahov vážnejšie.

Pandémia ma zastihla v prvom ročníku strednej školy. Kým sme sa ako trieda spoznali, trvalo nám to. Normálne sme začali fungovať až v treťom ročníku. Veľmi zle nás to ovplyvnilo. Bol som s nimi v kontakte cez Discord, Instagram či Messenger, no cez tieto onlinové platformy sme sa nevedeli skamarátiť. Vzťahy boli vtedy veľmi zlé. 

Nikola, 1. ročník, marketingová komunikácia

Príchod na vysokú ma ovplyvnil pozitívne. Našla som si veľa super kamošiek a kamarátov, som za nich vďačná. Na strednej sme boli ešte deti, riešili sme tínedžerské drámy a viac sme sa „priateľsky šikanovali“. Tu je to viac seriózne. Počas pandémie sa všetko riešilo online a vzťahy sme nadväzovali počas prvého ročníka strednej cez Discord. 

Foto: attelier.sk/Bernadetta Čaranová

Premýšľate nad tým, ako bude vyzerať váš život o desať rokov? Možno budete stavať dom, vychovávať deti a zodpovedne splácať hypotéku. Alebo, naopak, v tridsiatke budete stále skákať na dramáče, cestovať po svete bez záväzkov a riešiť úzkosti z nevydarených “situationshipov”. Každý má o budúcnosti inú predstavu a s odstupom času môže vyzerať odlišne, ako sme si vysnívali. Ako dnes na svoje rozhodnutia pozerajú tí, ktorí si touto fázou už prešli?

V ankete sme sa pýtali:

1. Existuje nejaký moment alebo rozhodnutie, ktoré zásadne ovplyvnilo váš život?
2. Je lepšie sa v mladosti sústrediť na prácu alebo si viac užívať život?
3. Akú radu by ste dali mladšej generácii, ak by to mala byť jedna kľúčová vec?

Andrea, 52

Môj život zásadne poznamenalo štúdium na vysokej škole. Prijali ma na dve školy a bolo pre mňa veľmi ťažké sa rozhodnúť, na ktorú z nich mám ísť. Ovplyvnilo to vlastne celú moju životnú cestu, pretože som si tam našla vzťahy a priateľov.

Ľutujem však, že som viac necestovala. Preto vám mladým radím – využite možnosti, ktoré dnes máte. Skúste štúdium v zahraničí, spoznajte svet a neskôr môžete priniesť to, čo ste sa naučili, na Slovensko.

Keď som bola mladá, nedalo sa tak ľahko vycestovať do zahraničia či ísť na Erasmus. V tomto sme boli veľmi blokovaná generácia. Nezabudnite však aj oddychovať. Kariéra je dôležitá, no treba ju správne vyvážiť so sociálnym životom.

Jozef, 60

Spoznanie mojej terajšej manželky ovplyvnilo môj život asi najviac. Sme spolu 17 rokov a stále nám to klape. Predtým som už mal ženu, no našla si iného a opustila ma aj s deťmi. Nemám s nimi žiaden kontakt…

Chápem, že dnes peniaze zohrávajú vo svete veľkú rolu, ale často vidím, ako mladí medzi sebou takmer nekomunikujú. Keď chodím po školách, všímam si, akí sú utiahnutí. Nech idú viac do mesta a do kolektívu.

Pred svadbou som si život užíval. Človek tak získava spomienky. Z kariéry má síce peniaze, ale žiaden život. Keď na to spomínam, celá Trnava bola naša. Od rána do večera sme boli vonku s kamarátmi. Dnes si mládež sadne do podniku, vytiahne telefón a ani si s priateľmi nepopraje dobrú chuť. Nakoniec po dvoch hodinách odídu, akoby sa nič nestalo.

Beáta, 49

Určite moju cestu životom najviac ovplyvnil výber školy. Mala som na výber z dvoch diametrálne odlišných. Keby som sa rozhodla pre druhú, možno by som sa ocitla úplne inde. To sa teraz ale už nedozviem.

Som hrdá, že sa mi podarilo vybudovať si zázemie, rodinu a kariéru, ktorá mi priniesla uznanie a finančné ohodnotenie. Je ale potrebné mať v tom balans. Pracovať na sebe, ale zároveň si aj vedieť užívať. Bez práce nie sú peniaze a potom si človek nemá za čo dopriať oddych a zážitky.

Do niektorých vecí som išla veľmi impulzívne a nebolo to na škodu. Preto by sa dnešná mladá generácia nemala báť zariskovať. Dôležité je mať aj správnych ľudí okolo seba.

Miroslav, 50

Keď človek vstúpi do manželstva a má deti, úplne sa mu zmenia priority. Mladí sa často snažia si predĺžiť bezstarostné obdobie, ale čím dlhšie to naťahujú, tým viac ich to v budúcnosti dobehne.

Keď sa neskôr rozhodnú mať deti, je to fyzicky aj psychicky náročnejšie. Viem to aj z vlastnej skúsenosti. Čím neskôr človek vstúpi do rodičovstva, tým viac si začne uvedomovať, že čas neoklame.

Dnes je trendom hovoriť o krajinách, kde sa vraj žije lepšie a ľahšie. Nehovorím, že ja som necestoval, no tu sme doma. Niekoľko generácií našich predkov sa snažilo vybudovať pre svoje potomstvo – pre nás – lepšiu budúcnosť. Síce to nie je ideálne, ale v živote to tak chodí.

Eva, 60

Nebol žiaden zásadný moment, ktorý by ma výrazne ovplyvnil. Keď som si dala niečo do hlavy, išla som si za tým. A tak to mám dodnes.

Kedysi bolo však všetko jednoduchšie. Človek nastúpil do práce a išiel podľa určitého smeru. Teraz sa mladí musia hľadať, zistiť, čo im vyhovuje, kde sa môžu uplatniť, lebo každý chce nielen zarábať, ale aj žiť spokojný život. U mňa sa to vyvinulo tak, že som najskôr mala normálne zamestnanie, ale okolnosti ma priviedli k podnikaniu a teraz je to super. Mám slobodu, či už časovú alebo finančnú, pričom sa stále môžem posúvať vpred a pracovať na svojich cieľoch.

Mládež by sa teda nemala báť ísť za svojimi snami a počúvať „múdre rady“ okolia. Keď človek po niečom naozaj túži, nemal by sa nenechať od toho odradiť.

Milan, 75

Keď som spoznal moju terajšiu manželku, môj život sa výrazne zmenil – v tom najlepšom zmysle. Predtým som bol už ženatý, no daný vzťah nemal hodnoty, aké by mal mať. Teraz som naozaj šťastný. A práve v tom spočíva celá naša existencia. V hľadaní rovnováhy, či už vo vzťahoch alebo v iných oblastiach.

Keď sa rozhodujete medzi kariérou a užívaním si života, najlepšie je ísť zlatou strednou cestou. Nechcem však dávať mladým rady. Nech si žijú tak, ako uznajú za vhodné. Ťažko dávať niekomu rozumy, keď niekedy chýba aj mne samému.

Martina, 47

Neviem presne určiť, či je lepšie sa zamerať na kariéru alebo zábavu. Povedala by som, že treba v tom nájsť balans.

Pre mňa bolo dôležité plánovanie. Tým, že som si vedela veci usporiadať, nič ma neprekvapilo. Všetko je napísané vo hviezdach a v osude. Preto sa ničoho nebojte.

Nepríjemné poznámky majú zvláštnu schopnosť zapamätať sa. Stačí jedna veta, ktorej znenie nás môže sprevádzať celé roky a zapríčiniť pochybovanie o sebe samom.

Študentov UCM sme sa pýtali:

                1. Aká veta, ktorú ti niekedy niekto povedal, sa ťa najviac dotkla?

                2. Ako si sa s ňou vysporiadal/a?

                3. Povedala si naopak niekedy niekomu ty takúto vetu?

Oliver, FMK MARK, Bc. 3

Asi to najhoršie bolo, keď nám oznámili, že nám zomrela babka, s ktorou som býval niekoľko rokov. To bola veta, ktorá ma zasiahla.

Chce to hlavne čas a snažiť sa na to nejakým spôsobom nemyslieť, držať sa pokope, nebyť z toho smutný, lebo človeka to zasiahne. No časom to prejde.

Určite áno. Nebudem asi konkrétne špecifikovať komu alebo čo. Niekedy sa však treba snažiť byť lepší k ľuďom okolo seba a nebyť tvrdý.

Sára, FMK KOMU, Bc.1

Keď mi povedali, že môj hlas znie ako keby som celý čas mala nádchu a nedá sa počúvať.

Brala som to športovo. Neberiem veľmi veci k srdcu. Keď ma zvládne počúvať moja mama, tak ma zvládnu počúvať všetci.

Nie práve takú, ale dajme tomu… Povedala som, že strašne monotónne rozprávajú, až ich musím asi prestať počúvať, lebo to sa nedá.

Jean Pierre, FMK KOMU, Bc.1

Neviem si teraz presne spomenúť na znenie tej vety. Súviselo to hlavne s tým, že bola škoda, že ma niekto vôbec spoznal. Respektíve, že ľutuje, že vôbec existujem. Ďalšie potom súviseli iba s rasizmom. Niektoré sa ma dotkli, ale inak si asi neviem spomenúť, ktorá by mohla byť taká presná.

Snažil som sa ísť nejako ďalej a nedávať tomu takú váhu, aby som teraz z toho bol úplne zničený. Proste som sa snažil ísť ďalej a nejak to nevnímať.

Úprimne áno, ale neplánovane. Bolo to povedané v zápale hnevu, pre nejakú našu debatu alebo nejakú hádku. Bohužiaľ mi z úst vyšlo niečo, čo som nechcel. A bolo to síce úprimné, ale zároveň som si uvedomoval, že to toho človeka zraní. Už neviem presne povedať, čo to bolo, ale ten človek potom ostal veľmi tichý a dlho sme sa potom nebavili, ani spolu nič neriešili.

Aneta, FMK MARK, Bc. 2

Najviac sa ma dotklo, keď mi môj bývalý priateľ povedal, že som sprostá a ako všetky ostatné.

Asi som vtedy pochopila, že to nie je osoba, ktorá by mala byť v mojej blízkosti. Zároveň, asi nie je až taký dôležitý, ako som si myslela.

Nespomínam si, pretože si nemyslím, že takéto slová by sa mali použiť, pretože to vie veľmi ublížiť. Nehovorím, že som nikdy nikoho neurazila, ale vždy som sa to snažila aspoň povedať citlivejšie, aby sa ho to nedotklo až v takých veľkých rozmeroch.

Samuel, FZV fyzioterapia, Bc. 3

Bola to veta, že mi začínajú vypadávať vlasy a mám plešinu na hlave.

Začal som preto používať prostriedky na rast a podporu vlasov ako šampóny a rôzne olejčeky.

Bohužiaľ áno, a bolo to povedané bratovi, pretože takisto má problémy s vypadávaním vlasov.

Lucia, FMK KOMU, Bc.1

Keď som bola na základnej alebo strednej škole, povedali mi, že som smeť.

Popravde, asi som sa s tým ešte úplne na 100 % nevysporiadala. Snažím sa, ale neviem to nejako zahodiť.

Snažím sa si dvakrát premyslieť, čo danému človeku poviem. Nikdy nevieme, čo sa ho dotkne, takže myslím si, že nie. Aspoň mi to nikto takto nepovedal, tak dúfam, že nie.

Alex, FMK KOMU, Bc. 3

Že som posledná chyba pred tým, než si dá svoj život dokopy.

Je to motivácia byť lepšou verziou seba samého.

Bohužiaľ áno. Bolo to mojej kamarátke, ktorá začala súdiť môj milostný život, pričom ona spáva so ženatým chlapom.

Foto: Radovan Vaľuš

V uliciach Trnavy sme sa pýtali:

• Ako ste prežívali Nežnú revolúciu na Slovensku?
• Čo je podľa vás sloboda a demokracia?
• Vidíte v dnešnej spoločnosti paraboly s komunistickým režimom?

Eva, 71

O revolúcií som sa dozvedela z televízie. Najprv sa búrili v Prahe a potom v Bratislave. Neskôr sa to posúvalo po všetkým mestách. My sme sa na protestoch zúčastnili na trnavskom námestí. Dobre sme tam mrzli.

Nemohli sme chodiť do Juhoslávie a museli sme žiadať o víza. Rakúsko a Amerika ma nijako neoslovili. Za socializmu boli taktiež niektorí veľmi zaujatí, aby druhým robili zle. Ale o čo je dneska lepšie?

Mladí už majú, bohužiaľ, iné zmýšľanie. My sme si vedeli uctiť starších, čo oni teraz nevedia. V autobuse sa nepostavia, vo vlaku vám nikto nepomôže s kufrom, drzí sú, sotia do vás. Čo sme revolúciou získali? Nič. Ja tu už dožijem, ale ľutujem svoje deti a vnúčatá. Mali sme auto, mali sme byt, mali sme prácu, mali sme istotu. A čo je teraz?

Miriam, 52

Ako prváčka na vysokej škole som sa zúčastnila Nežnej revolúcie. Dozvedela som sa o nej na internáte Mladá garda od spolužiakov. Ako 18-ročné prváčky sme prišli do Bratislavy a nevedeli sme, čo to je tá revolúcia. Prvých pár dní sme netušili, čo sa deje. Povedali nám, že nemáme ísť do školy, ale na námestia. Stretli sme sa v študentskom parlamente, kde sme sa dozvedeli, o čom to je a prečo sa to deje.

Tešili sme sa, že bude nejaká zmena, ale rozčuľovalo nás, že v Bratislave o tom všetci vedia a keď som sa vrátila domov do Zvolena, ľudia nič netušili. Noviny Smena, ktoré vychádzali v ten istý deň, mali úplne iné články v Bratislave a vo Zvolene. Doteraz ich mám odložené. Propaganda bola taká silná, že ľudia na celom Slovensku o tom nemali informácie. Prvé dva-tri dni to nepustili ani do televíznych správ, ani do rádia.

V prvom rade sa dovtedy nedalo cestovať do zahraničia. V podnikoch a firmách boli mladí a šikovní zamestnanci, no vo vedení boli 40/50 rokov ľudia, ktorým nešlo o to, aby sa niečo inovovalo, ale aby mali teplé miestečka. Už po revolúcií som sa dostala do rakúskej firmy, kde som robila vedúcu pobočky. Bez ohľadu na vek som zastávala funkciu. Doba oveľa viac pokročila tým, že sa mladí ľudia dostali do vedenia firiem

Počas revolúcie som si myslela, že za 10 rokov sa všetko zmení a bude lepšie. Nedávno sme mali po 30 rokoch stretnutie z vysokej školy a veľmi málo veci sa zmenilo – niektoré k horšiemu a niektoré k lepšiemu. Teraz je to na slobodnej voľbe človeka. Každý si môže vybrať cestu, akú chce. Vtedy sme mali všetko nalinkované, čo a ako musíme robiť. Mnohým to vyhovovalo, lebo chceli, aby ich niekto viedol. Stále to vidím v spoločnosti. Po revolúcií nasledovali Mečiara. Dnes idú za Ficom a za osobami, ktoré majú víziu a dokážu presvedčiť. Ľudia sa nevedia sami rozhodovať a chcú, aby im niekto diktoval, čo majú robiť.

Ľubomír, 65

O začiatku Nežnej revolúcie som sa dozvedel z televízie. Aj som sa na nej zúčastnil. Mal som nádej, že bude lepšie. Asi to moc nevyšlo.

Sloboda a demokracia pre mňa znamenajú, že si človek môže povedať, čo chce. Môže ísť kam chce.

Úplatky sa dávali aj vtedy a dávajú sa aj teraz. Zdravotníctvo stálo za veľké, viete čo, a stojí aj teraz. A to je asi celá podobnosť medzi komunizmom a súčasnosťou. Veľa sa nezmenilo, len človek sa viac dozvie o zákulisnej politike než vtedy. V tom období sa nehovorilo nič, skrátka sa zdvihli ruky a hotovo. Kto nezdvihol ruku, mal problém. Napríklad pri voľbách neexistovalo, že niekoho zakrúžkujete či vyškrtnete. Dostali ste lístok, hodili ste ho do urny a to bolo všetko. Prezident sa volil jednoducho – jeden kandidát a je to.

manželský pár Miroslav, 67 a Jana, 62

Nežnú revolúciu sme zaregistrovali v televíznych novinách a rádiu. Už pred ňou sa v spoločnosti kryštalizovalo, že niečo asi príde, ale nevedeli sme kedy. A potom, keď to prišlo, sme netušili, čo od toho očakávať. Postupne sme pochopili, že ide o boj, aby sa zrušil socializmus a zaviedla demokracia. Na Trojičnom námestí sme sa zúčastňovali protestov. Bola strašná zima. Mrzlo.

Sloboda je v prvom rade cestovanie. Vy, mladí, nechápete, že sme nemohli nikam cestovať. Z hľadiska demokracie to je teraz voľnejšie. Keď chodili chuligáni po Trnave, policajti ich hneď spacifikovali. Uvoľnilo sa všetko a v niektorých prípadoch až veľmi. Ľudia si povedia, že je demokracia, tak si to môžem dovoliť. Keď niekto za socializmu niečo povedal, hneď bol perzekuovaný.

Každá spoločnosť mala aj niečo dobré, aj niečo zlé. Nedá sa povedať, že všetko bolo vtedy len zlé a že teraz je všetko len dobré. V tom čase ste mali istotu, že stále bola práca a nikto nikoho nevyhadzoval. Sociálne istoty boli lepšie, ale na úkor toho, že človek musel doslova držať hubu. Dnes je situácia voľnejšia, ale zamestnaný človek nemá istotu, že sa firma zo dňa na deň nezruší alebo neskrachuje.

Eva, 80

Prišla som ráno do práce, kde sa ma pýtali, či som počula, čo sa robí v Prahe. Sviečkovú manifestáciu, ktorá sa konala predtým, som neregistrovala. Mala som manžela a dcéru, ktorí pracovali v Sovietskom zväze a volali mi, že čo sa deje doma. V Trnave nebolo zatiaľ nič. Keď sa vrátili domov, dievčatá išli protestovať do Prahy. Boli mladé a mali o tridsať rokov menej ako ja.

Ja som sa na protestoch nezúčastňovala, no nie preto, že by som z toho mala strašné pocity. Horšie som sa cítila v šesťdesiatom ôsmom, pretože som mala dve malinké deti. Počas Nežnej revolúcie som sa o nich nebála, pretože boli dospelé, veľmi samostatné, už boli v cudzine a vedeli sa o seba postarať.

Keby sme sa chceli rozprávať o demokracii, museli by sme vrátiť ešte do čias Masaryka. Myslím si, že ani zďaleka sa vývoj v Československu neponášal na demokraciu. Narodila som sa počas vojny. Jedného starého otca udali a druhého ako podnikateľa zobrali do väznice. Keď sa vrátili, zmierili sa s tým, čo sa dialo. Vždy hovorili, že dúfajú, aby ich deti a vnúčatá nemuseli zažívať to, čo oni cez vojnu.

Mladí ľudia sa v minulosti nemuseli zadlžovať na pôžičky, aby dostali byty. Tie sú pre nich najväčší základ. Každý mal prácu. Idem akurát z Prednádražia, kde po revolúcií postavili dva bytové domy. Všetko ostatné bolo postavené za minulého režimu. Neviem, či to bolo správne alebo nesprávne, ale pre obyčajných ľudí to bolo dobré. Dubček mal plány, že socializmus bude mať ľudskú tvár. Má súčasný režim ľudskú tvár? Myslím si, že nie.