Nereálne požiadavky, nízke mzdy, chýbajúce odpovede od firiem a pochybnosti o tom, či škola vôbec pripravila na prax. Takto vyzerá podľa mladých ľudí ich prvý vstup na pracovný trh.
Vysnívaná prvá práca sa pre mnohých stáva sériou sklamaní a nezodpovedaných e-mailov. Mladí ľudia, ktorých sme oslovili, sa zhodujú: najväčšou bariérou je kombinácia očakávanej praxe a nízkeho ohodnotenia. K tomu sa pridáva ghosting zamestnávateľov a pocit, že školy ich na realitu pracovného života pripravili len čiastočne alebo vôbec. Študentov FMK a mladých z okolia Trnavy sme sa pýtali, čo by im pomohlo a ako hľadanie práce prežívajú.
Zisťovali sme:
- Aké sú ich skúsenosti s hľadaním prvej práce?
- S akými prekážkami sa pri hľadaní práce najčastejšie stretli?
- Ako na nich pôsobí, že firmy často neodpovedajú alebo pošlú iba automatickú odpoveď?
- Majú pocit, že ich škola dostatočne pripravila do zamestania?
- Čo by podľa nich najviac pomohlo ľuďom v ich veku ľahšie získať prácu?
Veronika, 27 rokov
Prvú prácu som hľadala asi polroka. Najprv som poslala životopisy do firiem, kde som si myslela, že by som sa mohla uplatniť s mojím odborom. Avšak skoro nikdy som nedostala žiadnu odpoveď alebo bola odpoveď negatívna. Preto som začala posielať životopisy aj do firiem, ktoré mali aspoň niečo spoločné s mojím predošlým štúdiom. Poslala som životopis do jednej firmy, kde ma odmietli, ale pozvali ma na pohovor na inú pozíciu a teraz tam pracujem.
Najčastejšou prekážkou bolo finančné ohodnotenie, ktoré mi prišlo príliš nízke na to, že mám vyštudovaného inžiniera. Druhou prekážkou bolo, že vo veľa zamestnaniach chceli vysokoškolsky vzdelaného človeka s minimálne dvojročnou praxou. Takže chcú, aby sme mali vysokú školu, ale zároveň aj prax. Kde máme zohnať prax, keď nás bez nej nechcú prijať do zamestnania?
Neodpovedanie na životpisy na mňa pôsobí negatívne a neprofesionálne. Nevedela som ako som na tom, či dostali môj životopis alebo čo sa deje. V tomto je automatická odpoveď trocha lepšia, aspoň viem, že ho obdržali. Podľa mňa by mali odpovedať, aj keď ma odmietnu a myslím si, že by mohli zahrnúť aj spätnú väzbu, prečo ma odmietli.
Moja škola ma na zamestnanie príliš nepripravila, ale to bude asi tým, že robím niečo, čo som nevyštudovala. Zarezonovalo mnou však niečo, čo mi povedal môj terajší nadriadený. „Vysoká škola nie je o tom, aby ťa to naučila robiť, ale aby ťa naučila, ako o tom máš premýšľať.”
Najväčším pomocníkom je podľa mňa digitalizácia pracovných ponúk. Pomohlo by, keby vysoké školy viac zahŕňali prax. Zamestnávatelia by mohli chodiť do škôl a študenti by v spolupráci s nimi robili napríklad diplomovku. Následne by týchto študentov mohli aj zamestnať. A keby viac zamestnávateľov bralo do úvahy aj absolventov bez praxe, ktorých by si už oni zaučili.
Peter, 24 rokov
Prvú prácu som si našiel na odporúčanie kamaráta, bol to rozvoz jedla.
Najväčším problémom pri hľadaní práce bola pre mňa pracovná doba. Buď bola príliš dlhá, alebo sa pracovalo na zmeny. Ďalším problémom bol nízky plat.
To, že firmy neodpovedajú, mi príde neosobné a neslušné. Mám z toho potom pocit, že ten môj životopis si nikto ani nepozrel. Čo sa týka pripravenosti na zamestnanie, tak stredná škola ma určite dobre nepripravila, síce sme tam mali aj prax, ale veľa vecí sa človek dozvedel až potom na mieste. Na vysokej mi zatiaľ príde, že je to lepšie.
Určite by pomohlo jasné odkomunikovanie pracovných podmienok a náplne práce. Väčšinou je to iba všeobecné, človek ani nevie, čo bude robiť. Možno, keby ešte pridávali pracovné ponuku aj na sociálne siete, pretože na Profesiu už málokto chodí.
Izabel, 22 rokov
V lete som si hľadala brigádu, bolo to celkom v pohode, pretože som toho veľa našla hlavne na Profesii. Problémom niekedy bolo, že potrebovali skúsenosti. Hľadali absolventa s niekoľkými rokmi praxe, aj keď je to nereálne.
Už sa mi stalo, že mi neodpovedali a nepáčilo sa mi to. Príde mi to ako ghosting, bolo to nepríjemné, aspoň by mi mohli dať vedieť, že ma neberú. Škola ma pripravuje tak 50 na 50, veľa ten človek musí urobiť aj sám.
Netuším, čo by pomohlo. Možno z pohľadu firiem, aby si uvedomili, že je to pre nás niečo nové a iba začíname a nejako na to dbať, že nevieme hneď všetko.
Adam, 29 rokov
Hľadanie prvej práce bolo veľmi zaujímavé a zároveň veľmi ťažké. Zmaturoval som a po prázdninách som sa zamestnal vo výrobni na strešné okná, avšak ja som vyštudoval odbor mechanik počítačových sietí. Zamestnať sa v tomto odbore bolo neskutočne ťažké a náročné. Človek si povie, že takých ľudí hľadajú veľa, ale keď som sa aj išiel spýtať do firiem, tak na tejto pozícii mali už zabezpečeného človeka.
Každý chcel, aby som mal hneď skúsenosti, už najlepšie päť rokov. Keď som sa chcel zamestnať, v čom som chcel, tak hlavným problémom boli skúsenosti. Niekedy to bolo aj dochádzanie.
Ak je to nejaká dobrá pozícia, tak je mi jasné, že im príde veľa žiadostí a nemajú kapacitu všetkým odpovedať. Alebo výberové konanie vypísali len tak naoko a už majú vybraného, koho tam prijmú, alebo tam dajú niekoho po známosti.
Škola bola zaujímavá, ale, žiaľbohu, nemyslím si, že ma pripravila na zamestnanie. Do istej miery mi to pomohlo, opravoval som známym alebo rodine počítače, vytváral som si webové stránky či ťažil kryptomeny. Znalosti som využil najmä vo voľnom čase. To bola možno polovica vecí, tú druhú som sa potom už naučil sám. V dnešnej dobe to bude v IT-sektore čoraz ťažšie, lebo nastupuje umelá inteligencia a preberie veľa povolaní.
Nielen mne, ale aj ostatným vždy pomôžu dobré známosti. A čo je najdôležitejšie, byť v niečom dobrý, byť v niečom špeciálny a známy, budovať si osobnú značku. Zlepšovať sa. V dnešnej dobe čím viac platí aj to, že remeslo má zlaté dno. Ukázať svoju prácu, lebo tá za človeka hovorí.
Natália, 21 rokov
Moja osobná skúsenosť s hľadaním práce je veľmi zlá. Ukazuje to aj fakt, že som zostala ako zamestnanec na TPP v práci, ktorú som mala ako brigádu popri škole, pretože som si nevedela nájsť nič iné. Posielala som hromadne veľa životopisov, ale buď sa mi nikto neozval, alebo bol iný adept, ktorý im viac vyhovoval, alebo poslali automatickú odpoveď.
Zamestnávatelia čakávajú, že ako nový zamestnanec budeš mať niekoľkoročnú prax v tej brandži, ale nemáš ako získať také skúsenosti. Taktiež majú vysoké nároky na zamestnanca.
Absolútne ignorovanie poslaného životopisu na mňa pôsobí negatívne, akoby by ich niekto dotlačil, uverejniť tú ponuku. Vyzerá to, že už majú nejakého človeka, ale donútil ich štát, aby to tam aj tak dali. Viem, že vo veľa firmách to takto aj funguje. Akoby ich ani nezaujímalo, že niekto mladý sa chce priučiť a rozvíjať sa v určitej firme alebo brandži.
Nie, vôbec nemám pocit, že by ma škola dostatočne pripravila. Keď sa 14- či 15-ročné deti majú rozhodnúť, čo budú robiť do konca života alebo im to vyberú rodičia, veľmi veľké percento ľudí potom ani nepracuje vo svojom odbore, lebo ich to už nebaví. Druhá vec, aj na odborných školách učia okrem niektorých do praxe užitočných predmetov aj úplné hlúposti. Ja som študovala pracovníka marketingu a mala som aj dejepis, úplná zbytočnosť.
Netuším čo by nám mladým mohlo pomôcť. Jedine mať bohatých rodičov alebo dobré kontakty.
Adam, 22 rokov a Dušan, 20 rokov
A: Ja mám celkom dobré skúsenosti, pretože som si našiel prácu cez známosť. Taktiež aj veľmi rýchlo, do mesiaca po skončení strednej.
D: Ja som taký trošku iný prípad, pretože hrám profesionálne futbal.
A: Ani jeden z nás nemal problém sa uplatniť a ešte sme sa ani neocitli v situácii, kedy by nám zamestnávateľ neodpovedal. Nemáme s tým skúsenosti.
A: Myslíme si, že predmety sú zamerané na veci, ktoré v praxi vieme aj využiť. Sú tak škálované, že ich môžeme využiť vo viacerých odboroch, takže máme možnosť si vybrať z viacerých možností po ukončení štúdia. Všetko, čo sa naučíme, vieme využiť pri hľadí práce alebo pri zakladaní fimy či živnosti.
A: Najlepšie je investovať do seba, rozširovať si obzory a mať, čo najviac vedomostí z viacerých oblastí.
Lucia, 26 rokov
Hľadanie prvej práce bolo náročné, nakoľko je študent po ukončení školy akoby hodený do vody. Na pracovných portáloch je síce veľa voľných ponúk, ale človek si musí vytriediť možnosti, ktoré sú pre neho vhodné a zistí, že tam toho až tak veľa nie je. Moja prvá práca bola brigádnická v banke. Túto prácu mi sprostredkoval člen rodiny a pomohla mi na pohovoroch. Bez známostí nemajú študenti šancu nájsť si lepšiu brigádu, kde by sa mohli zdokonaľovať v odbore, ktorý študujú a chceli by sa v ňom aj zamestnať.
Z mojej skúsenosti boli najčastejším problémom vysoké nároky na uchádzačov o prácu. Požadujú prax, flexibilitu, vysokú jazykovú úroveň, ale budúci zamestnanec by nemal mať vysoké nároky na platové ohodnotenie. Ako absolventka UCM som sa stretla aj s tým, že na univerzitu nemali zamestnávatelia veľmi dobrý názor.
Neodpovedanie na žiadosti uchádzačov mi príde nefér, keďže sa často stáva, že už majú niekoho vybraného po známosti, aj keď môže byť menej kvalifikovaný. V súčasnej práci som sa zúčastnila pri výbere nového zamestnanca a zistila som, ako to funguje. Zamestnávateľ kalkuluje s mnohými faktami o danom človeku, prípadne ako na neho životopis zapôsobil.
V škole sa neučí veľa praktických vecí, ktoré musí študent po škole riešiť – ako sa pripraviť na pohovor, na pracovný život, čo všetko treba zariadiť.
Najviac by pomohla prax. Možnosť popri škole pracovať v odbore, a nielen naoko, ako to často býva. Počas strednej som robila v rovnakej práci ako mama a veľa som sa tam naučila. Tieto vedomosti som zužitkovala na pohovoroch alebo aj v práci. No počas vysokej školy som nemala možnosť takejto praxe. Prax, ktorú som mala, pozostávala iba z rečí majiteľa o jeho firme, čo mi veľa do pracovného života nedalo.
