Diskusia o slobode slova sa v poslednom období dostala do centra verejného záujmu aj v súvislosti s návrhom o zmene trestov za extrémizmus. Otázka, kde sa končí sloboda prejavu a začína sa zodpovednosť za jazyk, tak nadobúda nový význam. Práve jazyk zohráva kľúčovú úlohu v tom, ako vnímame druhých a ako sa v spoločnosti formujú hranice prijateľného. O tom, ako vzniká jazyková diskriminácia a kde sa nachádza hranica slobody slova, sme sa rozprávali s jazykovedkyňou Jaroslavou Rusinkovou.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• prečo jazyk nikdy nie je úplne neutrálny a ako ovplyvňuje naše myslenie,
• ako sa jazyková diskriminácia môže skrývať v bežných frázach a každodennej komunikácii,
• kde sa končí sloboda slova a začína sa zodpovednosť voči druhým,
• aké jazykové stratégie robia dezinformácie presvedčivými.

Často vnímame jazyk ako neutrálne pomenovanie reality. V čom je to ilúzia? Prečo jazyk nikdy nie je tak úplne neutrálny?

Pretože v komunikácii nepoužívame len slovníkové významy. Jazyk je nielen prostriedkom našej komunikácie, ale aj odrazom nášho poznania sveta, a ten nepoznávame objektívne. Naša skúsenosť je veľmi subjektívna. Ľudia nerozprávajú v termínoch ako odborníci alebo vedci a vedkyne, pretože svet nepoznávame v laboratórnych podmienkach cez čísla, cez vzorce a analýzy.

Okrem toho, že je naša skúsenosť obmedzená, subjektívna, tak sa rodíme už do vytvorených noriem, do zabehnutých pravidiel. Skúsenosť si tvoríme nielen my, ale ju aj preberáme od iných. V tomto celom procese socializácie má veľký význam interpretačná kompetencia, teda to, ako zvýznamňujeme svet. Pokiaľ sme v kontakte s naším okolím, neprijímame iba inputy, ale dávame javom zmysel na základe toho, aké máme znalosti, emócie, postoje, hodnoty, ciele, vieru, a tak ďalej.

Keď sme už v komunikácii s inými ľuďmi, tak sledujeme komunikačné ciele, aj to vplýva na to, ako jazyk používame. V neposlednom rade je dôležité povedať, že aj keď sa nám zdá nejaká komunikácia neutrálna alebo sa nám nejaké slová zdajú byť neutrálne, tak z kontextu niekedy vieme odhadnúť, že až také neutrálne nie sú.

Existujú formy jazykovej diskriminácie, ktoré sú v spoločnosti tak normalizované, že už si ich ani nevšimneme?

Sú to naratívy, ktoré sú u nás bežné, napríklad fráza “na Slovensku po slovensky”, alebo “doma si hovor, ako chceš, tu budeš hovoriť po slovensky”, či “najprv sa douč gramatiku, správne písať, a potom sa vyjadruj”. My si ani len neuvedomujeme, ako odlišne pristupujeme k ľuďom na základe jazyka. Dokážeme odmietnuť alebo odignorovať to, čo nám človek komunikuje, pretože sa nám nepáči, akým jazykom nám to komunikuje. Pritom porozumenie tam nemusí byť narušené, čiže nemusí to byť cudzí jazyk.

Môže to byť menšinový jazyk, dialekt, rôzne rečové chyby, napr. koktanie, račkovanie či šušlanie. Mám známu, ktorá študovala slovenčinu na nemenovanej fakulte a musela podstúpiť logopedické cvičenia, aby mohla pokračovať v štúdiu. Kedysi, ešte počas minulého režimu, sa na televízne obrazovky alebo do rádií nedostal človek, ktorý mal rečovú chybu. Naozaj to bolo obmedzovanie slobody sebarealizácie a deje sa to aj teraz. Možno vám nezakážu vystupovať v televízii, ale je úplne bežné, že sa z niekoho smejeme.

Keď sa učíme cudzí jazyk, veľakrát počujeme, že je v poriadku, ak nebude gramatická forma správna, lebo domáci nám porozumejú. Ale na Slovensku mi v prípade maďarskej menšiny príde, že sa im často vysmejeme, lebo nevedia skloňovať, pritom rozumieme, čo nám ten človek chce povedať. Prečo je to tak?

Máme predsudky voči maďarskej menšine. Netvárme sa, že náš vzťah k Maďarom a Maďarkám na Slovensku je bezpríznakový.

Vychádza to aj z historického kontextu?

Áno, jasné.

V spoločnosti často panuje predstava, že sloboda slova znamená, že si môžem hovoriť, čo chcem. Ako sa na túto predstavu pozerá jazykoveda v kontexte jazykovej diskriminácie?

Sloboda slova je prejavom autonomizácie človeka v rámci spoločnosti. V 19. storočí, keď Ľudovít Štúr kodifikoval slovenčinu, bola za tým snaha sa slobodne vyjadrovať vo svojej reči. Neskôr Nežná revolúcia, keď ľudia chceli slobodu. Sloboda bola istou hodnotou, za ktorou ľudia išli. Lenže naša demokracia nestojí len na slobode slova, ale aj na iných myšlienkach, ako je rovnosť. Keď k slobode dáme rovnosť, zistíme, že nemôžeme mať absolútnu slobodu. Môžeme sa zhodnúť, že neexistuje absolútna sloboda slova, pretože nemôžete povedať, že holokaust sa nestal, aby vás nejakým spôsobom neobvinili z popierania holokaustu.

Ak neexistuje absolútna sloboda slova, potom musíme nastavovať jej hranice. Tieto hranice sa nastavujú buď hegemónne, teda z  pozície moci, no to je proti rovnosti. Alebo sa presadzujú deliberatívnym spôsobom, teda na základe konsenzu, podľa nejakého spoločného súhlasu. Tento spoločný súhlas sa vytvára v každej jednej komunikácii, do ktorej vstupujeme, a hlavne vo verejných diskurzoch. Veľký vplyv má aj použitý jazyk, preto má veľkú váhu to, ako sa komunikuje vo verejnom priestore, čo sa píše v médiách, čo robia verejné osobnosti, ako hovoria a konajú politici/-čky.

Keď k slobode dáme rovnosť, zistíme, že nemôžeme mať absolútnu slobodu.

Nedávno som sa zúčasnila na stretnutí Rady vlády pre národnostné menšiny. Rada hlasovala o tom, že vydá stanovisko k novele trestného zákona, ktorá sa týka vypúšťania paragrafov o extrémizme. Boli tam ôsmi členovia štátnej správy, ktorí sa hlasovania zdržali. Je to neviditeľné, ale symbolické gesto a zároveň signál pre iných. Ak nie ste schopní povedať, čo je a čo nie je extrémizmus, alebo nie ste schopní hlasovať proti tomu, tak to dáva signál ďalej. Politici majú veľký vplyv na to, čo sa vo verejnom priestore normalizuje. Ale je dôležité si uvedomiť, že istí politici neodrážajú väčšinový konsenzus, že na zreteli majú hlavne svoje politické motivácie.

Je pri hodnotení diskriminačného jazyka dôležitejší úmysel hovoriaceho alebo dopad na adresáta?

Obidva. Diskriminácia je proces, ktorý ide od úmyslu až po apel. To je komunikácia, ktorá ide od expedienta k recipientovi. Od človeka, ktorý hovorí alebo niečo robí, k tomu, ktorý to prijíma, čiže je dôležitá celá šírka komunikácie.

Dá sa rozlišovať medzi nevedomou a vedomou jazykovou diskrimináciou?

Dá sa. Nevedomá alebo neuvedomelá jazyková diskriminácia môže existovať. Môže existovať preto, lebo sme z psychologického hľadiska tak nastavení. Veci vo svete rozlišujeme a poznávame ich. Poznávame ich na základe nejakých vlastností a jazyk je práve jednou z tých vlastností, ktorá je veľmi zjavná alebo počuteľná. Už malé deti vo veku štyroch rokov rozlišujú jazyk tak, že napríklad uprednostnia hru s kamarátom, ktorý má rovnaký jazyk ako ony. Nie preto, aby niekoho poškodili, ale preto, lebo si rozumejú.

Nejde o to, aby sme prestali rozlišovať jazyk úplne, ale treba rozlišovať, kedy je už rozlišovanie poškodzujúce, pretože si nemusíme byť vedomí toho, že niekomu škodíme. Keď učitelia a učiteľky vplývajú na svojich žiakov tak, že si musia osvojovať slovenčinu. Dajme tomu, že sú to rómske deti a musia si osvojovať slovenčinu, pretože len so slovenčinou sa plnohodnotne uplatnia v spoločnosti. Samo osebe to znie neškodne, lenže neskôr sa to premieta aj do konania.

V médiách bola napríklad správa, že jedna pani učiteľka potrestala dvoch žiakov za vyrušovanie v maďarčine. Ona ich nepotrestala za to, že vyrušovali, ale za to, že vyrušovali v maďarčine. Nemusela mať zlý úmysel, lenže takéto správanie buduje v deťoch hanbu za jazyk, za dialekt, alebo ich zneisťuje a vyúsťuje aj do diskriminačných naratívov. Alebo sa deti začnú zbavovať svojho rodného jazyka, a tak prispievať k vytváraniu takých podmienok, v ktorých sa iný jazyk ako slovenský vníma negatívne. Keď si pozriete sčítanie obyvateľstva, ukazovatele menšinových materinských jazykov majú klesajúce tendencie.

Pri vedomej diskriminácii platí rovnaký princíp, ako keď diskriminujete kvôli rase, náboženstvu alebo kvôli vzhľadu. Keď si uplatňujem nejaké nároky na úkor niekoho iného, tak je to diskriminácia. Ak si niekto myslí, že je dôležitejším človekom preto, lebo hovorí po slovensky, lebo slovenčinu ovláda lepšie, tak je to vedomé. Vedomá diskriminácia je ale najzjavnejšia v systémovej rovine.

Preskočím do témy dezinformácií. Často dezinformácie fungujú nielen kvôli obsahu, ale aj forme. Aké jazykové stratégie robia klamlivé informácie presvedčivými?

Problém s dezinformáciami je ten, že nemusia byť postavené na klamlivých informáciách. Vo vlastnom výskume používam pojem dezinformovanie ako činnosť alebo ako vytváranie takých komunikačných podmienok, v ktorých čitateľ dezinterpretuje odovzdanú správu v súlade so zámerom autora.

Keď sa napríklad v dezinformačných naratívoch píše o Rusínoch, spomínajú, že Rusíni nie sú Ukrajinci, čo je vo svojej podstate veľká pravda. Je to naratív, ktorý je pravdivý, ale v súčasnosti je už vytrhnutý zo svojho historického kontextu. Z reality minulosti je zasadený do súčasnosti a slúži ako taká psia píšťalka (dogwhistle). To je jedna zo stratégií, ktorá sa využíva. Keď niekto povie, že Rusíni nie sú Ukrajinci, tak Rusíni zdvihnú hlavu, zablikajú im kontrolky, lebo na to počujú.

Problém s dezinformáciami je ten, že nemusia byť postavené na klamlivých informáciách.

Potom sa tento naratív dopĺňa ďalšími, či už overenými, alebo neoverenými správami. Napríklad, z overených správ vieme, že polícia zasahovala na Ukrajine voči rusínskej menšine. Overené sú preto, lebo sa k tomu vyjadrovala rusínska inteligencia v iných krajinách. Ony sa potom dotvárajú ďalšími, ale už neoverenými informáciami – napríklad, že Rusíni na Ukrajine požiadali Rusko, aby im pomohlo vytvoriť autonómne územie na Ukrajine. Od toho sa rusínska inteligencia jasne dištancovala a zistilo sa, že išlo o nejakého aktivistu, ktorý žije v Rusku, ale už to v tom priestore je. Takto sa jedno dopĺňa ďalším a tvorí sa taká pripravenosť súhlasiť s protiukrajinskými naratívmi v kontexte súčasnej vojnovej situácie. Takto to funguje.

Dezinformovanie má silný manipulatívny aspekt zo strany autorstva a významný je aj kontext, v ktorom sa správa podáva. Taktiež sa ukazuje to, že dezinformovanie je silno cielené na skupiny. Dezinformácie sa nedajú vystopovať jednoducho na základe nejakých jazykových prostriedkov alebo na základe formy, aj keď dezinformačná komunikácia môže mať svoj lexikálny repertoár. Nejaké charakteristické slová, podľa ktorých viete, že toto je významovo príznakové, ale nie vždy sa to deje tak priamočiaro.

Niektoré tieto médiá používajú emotívnejšie ladené slova alebo zjednodušený jazyk.

To sa vyskytuje aj v iných kontextoch. V úplne legitímnych médiách, napr. v bulvári, v satirických textoch a pod. V zahraničí sa robí výskum a aj vyšpecifikovali niektoré jazykové prvky. Napríklad ten emocionálny jazyk alebo používanie kapitáliek, teda veľkých písmen. Lenže to sa deje aj v iných médiách, z iných dôvodov, nie je to vyhradené iba pre oblasť dezinformácií. Obsah je potom dôležitejší než forma.

Robia sociálne médiá dezinformačný jazyk otvorenejší? Alebo, naopak, dokážu to lepšie maskovať napríklad cez humor, iróniu alebo meme?

To, čo sa deje v rámci dezinformačnej komunikácie dnes, z toho, čo mám zatiaľ naštudované, nie je nič nové a nejde o žiadne prevratne nové formy. V rámci výskumu študujem aj staršiu literatúru, v ktorej sa autori zaoberajú diskurzívnym konštruovaním manipulácie, resp. manipulovaním v diskurzoch a sú tam úplne rovnaké praktiky. Keď napríklad označíte svojho oponenta za toho, kto manipuluje, pričom vy manipulujete, alebo rasista označí niekoho iného za rasistu. To sú také bežné praktiky, ktoré sa vždy diali.

Zároveň v rámci výskumu jazykovo-komunikačných aspektov dezinformácií máme aj kolegyňu, ktorá sa zaujíma o diskurzívne praktiky a budovanie obrazu nepriateľa počas druhej svetovej vojny. To je ten smutný poznatok, že nemáme ani tak nové diskurzy, ale nové sú spôsoby komunikácie a technológia, ktorá tie diskurzy amplifikuje, zosilňuje.

Teda nemáme nový obsah, iba je iný spôsob, akým ho podávame?

Áno. To, čo sa napríklad dnes šíri ako memečko, sa kedysi šírilo v novinách ako karikatúra. Tieto veci sa opakujú cyklicky. Čo je nové, sú algoritmy na sociálnych sieťach a tvorenie informačných bublín. Ovplyvňujú to, čo sa k nám vôbec dostane a má to veľký vplyv na to, ako vyzerá dnešná komunikácia.

Dá sa rozpoznať manipulatívny alebo diskriminačný jazyk aj bez odborného vzdelania?

Poviem to naopak. Niekedy ani odborník neodhalí manipuláciu, aj odborníci, aj vzdelaní ľudia môžu byť zmanipulovaní. Nemôžeme byť idealistickí a myslieť si, že keď budeme extrémne múdri, tak nebude existovať manipulácia. Ale to, že sa dovzdeláme alebo si rozšírime poznatky, pomáha filtrovať neoverené informácie.

Potom je otázkou, ako sa zachováme, keď sa dostaneme do konfrontácie s realitou. Či sme si ochotní pripustiť, že sme boli zmanipulovaní, že niekomu škodíme, alebo že sme sa prosto mýlili. Tu sme už pri veci normálneho ľudského ega. Táto vôľa v konfrontácii s realitou sa nadobúda veľmi ťažko. Aj ja sama hľadám odpoveď, či je to možné, pretože ľudia sú rôzni. Niekedy racionalita a vedomosti neprebijú emócie, ale o to ani nejde, aby niečo prebilo druhé. Ide o to, či si dokážeme pripustiť, že sme sa mýlili.

Čo môže urobiť jednotliviec, keď sa stretne s diskriminačným jazykom v bežnej komunikácii?

Ako jednotlivci máme schopnosť ovplyvňovať svoje okolie. Ide o to, či hovoríme o online prostredí, alebo offline prostredí. Už sme v období, keď sú to dva rôzne druhy komunikácie. Musíme sa rozhodnúť, či chceme vynakladať úsilie na to, aby sme menili ľudí online alebo chceme vplývať na ľudí, ktorých máme blízko seba.

U mňa vždy platí, že je najdôležitejšie začať hlavne od seba, aj my sme pre niekoho okolím, ak si osvojíme nejaké spôsoby hovorenia, môžeme to potom prenášať na svojich blízkych. Ak je to extrémny prípad, fyzický útok (nielen kvôli jazyku), tomu zabránite z princípu, lebo je to fyzický útok, alebo teda aspoň sa snažíte, ale veľakrát sa nestane ani to. Mám na mysli nedávny útok na dvoch malých ľudí vo vlaku, keď sa zvyšní cestujúci len prizerali. Jazykovej diskriminácii je najvhodnejšie predchádzať. Potom to už nie je len úloha jednotlivca, ale aj vzdelania, ako sa o jazyku rozprávame, aké vzťahy si v spoločnosti nastavujeme.

Ak by ste mali mladým ľuďom dať jednu radu, ako používať jazyk zodpovednejšie, čo by to bolo?

Je ťažké vybrať iba jednu, ale odporúčala by som položiť si otázku, či mám vôľu, aby som sa vôbec snažil, snažila o to, aby niekto iný mal práva, aké mám ja. Na začiatku musíme chcieť a to si vyžaduje vystúpiť zo svojej komfortnej zóny v prospech niekoho, kto takú komfortnú zónu v komunikácii nemá. Teda sa musíme veľmi ukracovať o náš jazykový komunikačný komfort, o naše pohodlie, o naše zautomatizované výstupy a to si vyžaduje prácu. Ak je chcenie, tak navrhujem zobrať do ruky našu brožúru (pozn. red.: Ako jazykom (ne)ubližujeme) a zistiť, ako sa to dá dosiahnuť.

Ľuďom z miesta činu možno ešte stále nedozneli výstrely v ušiach, no od vraždy na Zámockej ulici už ubehol polrok. Čin zradikalizovaného mladíka, ktorý otriasol našou malou krajinou, mal byť posledný tohto typu. Malo ísť o pomyselnú bodku za nenávisťou, ktorá rozdeľovala ľudí na dva tábory.

Chvíľu to aj vyzeralo, že sa na Slovensku niečo môže zmeniť. Tisíce ľudí vyšli po 13. októbri do ulíc, aby vyjadrili svoj nesúhlas s tým, čo sa stalo. Možno chceli ukázať ľuďom z LGBTIQ+ komunity, že im nie sú ukradnutí. No urobili pre nich dostatok?

Dodnes si pamätám slová môjho otca, ktoré povedal, keď sa o tom dozvedel: „To sa budeme teraz vraždiť len kvôli tomu, že niekto je iný?“ V tej chvíli som mal pocit, že možno bude mať väčšie pochopenie pre týchto ľudí. Avšak s odstupom času podpora ochabla a hlas opäť získali tí, ktorí dokážu rozdeľovať medzi človekom a “človekom“.

(Ne)schopní politici

Politici sa predbiehali v tom, kto napíše krajší status na Facebook, alebo v tom, kto vyjadrí úprimnejšiu sústrasť. Niektorým to možno aj otvorilo oči, no väčšina len zneužila situáciu na získanie politických bodíkov. Tie sú však pošpinené krvou vlastného človeka.

Zopár z nich sa zaviazalo pomôcť ľuďom, ktorí sa necítia vítaní vo svojej vlastnej krajine. Pár návrhov ďalej (ktoré by aj tak ničomu nepomohli) a posunuli sme sa presne… nikam.

Stále sme tá istá zaostalá krajina, ktorá sa bude donekonečna odvolávať na kresťanstvo. A to aj napriek tomu, že podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 počet katolíkov oproti roku 2011 klesol o viac než 300-tisíc.

Namiesto toho vláda, ktorá mala už len svietiť a kúriť, sa rozhodla priliať benzín do krajiny, ktorá horí nenávisťou. Namiesto zákona, ktorý by mohol pomôcť, prijali proti uznesenie z dielne Záborskej a Andrejuvovej, ktorým dali celému svetu jasne najavo, že Slovensko nechce byť modernou demokratickou krajinou.

V mene Božom

Len nedávno sme dojedli šunku, syr a iné lahôdky, ktoré patria k veľkonočným sviatkom. Málokto sa však zamyslel nad významom tohto sviatku, hlavne Veľkým piatkom. Práve v tento deň Ježiš Kristus obetoval svoj život na kríži, aby nás zachránil. Nehľadel pritom na rasu, vierovyznanie, národnosť či sexualitu. Nemusím byť veriaci, aby som pochopil jeho učenie – miluj každého bez rozdielu.

Len sotva by dokázali urobiť to isté tí, ktorí sa dennodenne odvolávajú na Sväté Písmo, no zároveň dokážu povedať človeku, že je nepodarkom prírody. Akosi zabudli milovať blížneho svojho ako samých seba. Skrývajúc sa za náboženstvo majú pocit nadradenosti a nedotknuteľnosti. Ak Boh naozaj existuje, verím, že súdi každého bez rozdielov.

Poučme sa z našich chýb

Už čoskoro budeme môcť znovu využiť naše právo voliť. Preto sa ho snažme využiť s chladnou hlavou, dostatkom overených informácií a čistým svedomím. Len v minulom storočí sa k moci dostal demokratickými voľbami režim, ktorý bez hanby dokázal zabíjať svojich občanov pre ich inakosť. Nedopusťme, aby sa k moci znova dostali krvilačné zvery prezlečené za ľudí.

Ľudia z marginalizovaných komunít sú vystavení dlhodobej diskriminácii. Výnimkou nie je ani školský systém. Etnogeograf Martin Šuvada na svojom blogu uvádza, že zo slovenských občanov dosiahlo maximálne základné vzdelanie len 30 % žien a 18,9 % mužov. Pokiaľ ide o rómsku populáciu, sú to výrazne vyššie čísla, konkrétne 79,5 % žien a 74,1 % mužov.

Jedným z dôvodov tejto skutočnosti je, že rómski rodičia v niektorých prípadoch nevidia vzťah medzi vzdelaním a ekonomickým vzostupom. Aj preto sa stáva, že občas nerešpektujú termín zápisu detí do základnej školy, pričom aj ich neskoršia participácia pri vzdelávaní dieťaťa dosahuje nulové hodnoty. Z daných faktorov vyplýva, že kvalita vzdelania súvisí s nezamestnanosťou, chudobou či inými negatívnymi sociálnymi dôsledkami.

Generačná chudoba ako najväčší problém

K jednému z najčastejších faktorov zhoršovania kvality vzdelania u rómskych detí patrí generačná chudoba. Netýka sa však len občanov z vyčlenených komunít, je prítomná aj v bežných robotníckych rodinách.

Preto k plnohodnotnej inklúzii rómskeho etnika nestačí len investovať do jeho vzdelávania. Primárnu úlohu tvorí zavádzanie funkčných mechanizmov týkajúcich sa všetkých oblastí spoločenského života. Z toho vyplýva, že potrebujeme viac Rómov v politike, kultúre alebo či v médiách. Ako tvrdí v našom predošlom článku Soňa Koreňová, ktorá sa venuje práci s rómskym etnikom, už len to, odkiaľ pochádzajú, tvorí pre nich nejaký limit.

Podľa Mareka Lukáča, ktorý pôsobí ako riaditeľ Ústavu rómskych štúdií, tento fenomén nesúvisí len s absenciou vzdelania. Nízky vzdelanostný status sa skôr podriaďuje symptómu generačnej chudoby, ktorá sa odvíja od nízkeho objemu kultúrneho, ekonomického a sociálneho kapitálu.

Rovnako aj počas pandémie sme mohli zaznamenať problém s nerovnakým prístupom k vzdelaniu, ktorý sa silno odvíja od sociálno-ekonomického zázemia rodiny, z ktorej žiak pochádza. Mnoho detí sa stretlo so znevýhodnením v oblasti vzdelávania len preto, že nedisponovali bežnými prostriedkami elektronickej komunikácie.

„Slovensko patrí aj podľa medzinárodných meraní ku krajinám, kde je veľmi silná korelácia medzi školskou úspešnosťou a sociálno-ekonomickým pôvodom,“ ozrejmuje danú problematiku Lukáč. Okrem toho veľkú časť úspešného vzdelávania dieťaťa tvoria v mnohých prípadoch aj rodičia. Pokiaľ dieťa takúto podporu doma nemá, existuje väčšia pravdepodobnosť, že sa mu nebude v škole dariť.

Vzdelávanie rómskych detí v špeciálnych triedach

Mnoho rómskych detí navštevuje špeciálne triedy alebo školy, ktoré sa odporúčajú predovšetkým pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutým. Štátna tajomníčka rezortu školstva pre národnostné a inkluzívne vzdelávanie Monika Filipová pre teraz.sk uviedla, že mnoho z týchto detí sa do daných tried dostalo len preto, že neovládajú slovenský jazyk. Podľa jej slov nám túto skutočnosť vyčíta aj Európska komisia.

Ako potvrdil aj Denník N, minulý rok slovenské súdy prvýkrát uznali segregáciu rómskych detí v špeciálnom školstve. Išlo o prípad, kedy na základnej škole v Hermanoviach boli rómske deti nezákonne vzdelávané v špeciálnych triedach pre deti s ľahkým mentálnym postihnutým.

Dospelí z rómskej komunity hodnotia vlastné vzdelávanie na základnej škole rôznorodo.

Podľa Mareka Lukáča je to s veľkou pravdepodobnosťou iba špičku ľadovca. Poukazuje na to aj zastúpenie rómskych detí v špeciálnych výchovno-vzdelávacích zariadeniach. Avšak na to, ako často k diskriminácii tohto typu dochádza, je potrebné rediagnostikovať každé dieťa zaradené do danej triedy alebo školy.

„Kľúčové je nastaviť prípadnú diagnostiku tak, aby reflektovala materinský jazyk dieťaťa a tiež takzvaný sociálny hendikep, ktorý je na rozdiel od mentálnej retardácie možné vhodnými edukačnými stratégiami pomerne rýchlo prekonať,“ dodáva Lukáč.

Ak ide o podiel rómskych žiakov v špeciálnom školstve, teraz.sk dodáva, že v roku 2020 tvorili Rómovia 63 % všetkých žiakov špeciálnych tried a 42 % všetkých žiakov špeciálnych škôl. Existuje ale šanca, že dieťa v takejto triede dosiahne lepšie študijné výsledky, nakoľko je v nej menší počet žiakov a učivo sa preberá pomalším tempom. Fakt, že potom môže mať nižšiu šancu zamestnať sa, nemusí byť vo chvíli zápisu rozhodujúci.

Podľa Lukáča práve etnicita spojená s týmto druhom vzdelania sa prezentuje ako znevýhodňujúci prvok rómskych detí. Netrúfa si však hodnotiť, či spomenuté zaraďovanie do špeciálnych tried a škôl sa odvíja len na základe tohto faktoru.

Diskriminácia na základných školách

Mnoho rómskych rodičov si pri zápise dieťaťa do školy vyberie možnosť, aby navštevovalo rómsku triedu. Prevažuje za tým najmä pocit bezpečia, ktorý sa odzrkadľuje od ich predošlých negatívnych skúseností zo základnej školy.

„Z vlastných výskumných zistení môžem povedať, že súčasní dospelí z marginalizovanej rómskej komunity hodnotia vlastné vzdelávanie na základnej škole rôznorodo. Niektorí spomínajú diskrimináciu a nezáujem zo strany učiteľov, no na druhej strane považujú aktuálny stav na školách za horší ako v minulosti,“ vysvetľuje Lukáč.

V súčasnosti vznikajú rómske triedy práve na základe rozhodnutia rodičov detí z majority, ktorí si neprajú, aby súčasťou triedy, ktorú navštevuje ich dieťa, boli rómski spolužiaci a spolužiačky.

„Problém sa týmto prehlbuje, zvyšuje sa koncentrácia rómskych detí v triede a kulminuje do bodu, kedy už žiadny rodič z majority nechce dať svoje dieťa do rómskej triedy,“ dodáva Lukáč. Z toho vyplýva, že nemáme problém len so vzdelávaním, ale aj so spolunažívaním. Majorita akoby nechce prijať fakt, že zlepšovanie situácie Rómov sa spája aj so zlepšovaním kvality života všetkých obyvateľov komunity. Ide najmä o úlohu komunálnej politiky, ktorá by mala na tom intenzívne pracovať.

Okrem toho predpoklad, že rómske deti sa nedokážu bez majoritných spolužiakov dobre učiť, sa nemusí zakladať na pravde. Ako tvrdí Lukáč, problém nespočíva len v samotnej etnickej homogenite školskej triedy, ale skôr v spôsoboch, ako sa pristupuje k jej vzdelávaniu. Čisto rómske triedy nemusia automaticky znamenať zníženú kvalitu vzdelávania. Práve preto sa musia naplniť základné princípy kvality výchovno-vzdelávacieho procesu.

Kľúčové je nastaviť diagnostiku tak, aby reflektovala materinský jazyk dieťaťa.

Jednou zo zaujímavostí je aj to, že na kvalitu vzdelávania trpí v konečnom dôsledku celý náš školský systém. Na základe toho Lukáč spomenul prieskum OECD z roku 2011, ktorý poukazuje na to, že slovenské deti vo všeobecnosti nerady chodia do školy. Okrem toho, lepší študenti ani len neuvažujú o tom, že by pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu na Slovensku.

Kvalita pedagógov ako kľúčový faktor kvalitného vzdelania

Na vzdelávanie rómskych detí z marginalizovaných komunít má do značnej miery vplyv aj kvalita pedagogického zboru. Po sociálno-ekonomických a sociálnych-kultúrnych podmienkach ide o ďalší dôležitý faktor, ktorý zohráva primárnu úlohu v edukácii.

Ako uvádza Lukáč, danú skutočnosť potvrdzuje aj mnoho výskumov, ktoré sa realizovali na jeho pracovisku. Pokiaľ dospelý spomína na svoje školské časy v pozitívnom svetle, s veľkou pravdepodobnosťou v jeho spomienkach rezonuje dobrý učiteľ. Na Slovensku je mnoho pedagógov, ktorým záleží na kvalite vzdelania žiakov, ale aj napriek tomu sa v školstve vyskytuje mnoho problémov. Najväčšie komplikácie pociťujú ľudia v rurálnych oblastiach, kde žije veľa Rómov.

„Školy, ktoré v týchto lokalitách pôsobia, zápasia s kvalitným personálnym zabezpečením výučby a pedagogické zbory sú často prestarnuté. Navyše, voči rómskym deťom je v nich zabehnutý určitý, jemne povedané, nie ústretový prístup,“ vysvetľuje danú problematiku Lukáč. Aj preto k najväčším problémom slovenského školstva patrí dostať do škôl kvalitných pedagógov na všetkých stupňoch vzdelania.

Lukáč dodáva, že mnoho učiteľov počas edukácie rómskych detí zvolí ľahšiu cestu odporu. Zároveň sa časom stotožnia so skutočnosťou, že im stačí dať len nejaký základ. Deti môžu takého učiteľa v mnohých prípadoch vnímať ako láskavého a chápavého. S odstupom času to mnohí dospelí Rómovia považujú za obrovský nedostatok vzdelávania, ktorý ich pripravil o to, aby boli v školskom systéme úspešnejší.

Na základe toho sa im poskytuje druhošancové vzdelávanie. Prostredníctvom neho môžu dosiahnuť stupeň vzdelania, ktorý sa im nepodarilo z určitých príčin v určitom veku dosiahnuť. Na Slovensku však zatiaľ nemáme zavedený koncept, ktorý by školám finančne, legislatívne a metodicky umožňoval realizovať skutočný druh tohto vzdelávania.

Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:

Prvýkrát som počula Kmeťoband spievať Jelem, jelem, keď som mala sedem rokov. So sesternicou sme pretáčali staré kazety, obliekli sa do dlhých sukieň a zlata. Bublina, v ktorej sme žili praskala postupne. Potichu. Keď konečne praskla, od hlasnej hudby som sa úplne odosobnila. Ale nikdy som jej neunikla. Až teraz po rokoch si uvedomujem, že som pred ňou vôbec utekať nemala.

Hudba a tanec boli pre Rómov vstupenkou do Európy. V 18. storočí začali v Uhorsku vznikať prvé „cimbalovky“. Mať v tom čase v podniku rómskeho umelca bola prestíž a Európania ich boli ochotní akceptovať. Bohužiaľ, nie úplne. Zoberme si ako príklad takú Máriu Teréziu, ktorá Rómom zakázala čokoľvek rómske – oblečenie, jazyk, ale aj ich mená. Pokúsila sa aj o reguláciu. Rómovia sa mali usadiť v novovybudovaných kolóniách a bývať po boku nerómskych obyvateľov. Samozrejme, len ak by sa tvárili, že sú bieli.

Habsburgská panovníčka dokonca chcela „odoberať“ rómske deti z rodín. (Zrejme sa jej tých 16 vlastných málilo). Drastické? Umožňoval to aj „zákon o potulných cigánoch“ z roku 1927. Rómovia museli mať v Československu špeciálny preukaz totožnosti tzv. „cigánsku legitimizáciu“.

Týmto historickým exkurzom chcem vlastne povedať, že diskriminácia siaha oveľa ďalej, než len po rómsky holokaust. A pretrváva dodnes. Babka mi vždy vravela, že ak sa priznám, že som polovičná Rómka, tak „mi je koniec“. Ja som sa však nikdy priznávať nemusela. Ľudia ma nikdy nesúdili pre moju etnickú príslušnosť. Nemali na to dôvod – som biela a mám meno po otcovi. Do svojich 18-tich rokov som zásadne nikdy zlato nenosila. Rómčine a hallgatám som sa vyhýbala oblúkom. Bála som sa, že sa mi stane to, čo sa každý deň deje mojim strýkom, ktorí nie sú bieli.

Bála som sa, že ak spravím chybu, ľudia to budú pripisovať tomu, že som Rómka. Bála som sa šikany. A tak som ostala na pomedzí. Doma som bola rakli a vonku biela Rómka. Sebaurčenie je komplikovaná vec. Prichádzajú s ním aj filozofické otázky – vzali by ma do Auschwitzu tiež? Musela by som sa vzdať mena? Očakávali by odo mňa hudobný talent? Iracionálne myšlienky sa prenášajú z generácie na generáciu, ale vždy bez odpovede.

Urobila som chybu. Zaprela som sebe čokoľvek rómske. Jazyk, oblečenie a napokon aj meno. Za vlády Márie Terézie, by som zrejme bola etnický ideál. Dnes som len dieťa, ktoré sa schováva za dlhou sukňou. Postupne sa ale učím opäť pretáčať kazety. Pretáčajte spolu so mnou.