Na našej alma mater vyštudovala politológiu, ale svoju kariéru začala ako učiteľka na základnej škole s rómskymi deťmi. SOŇA KOREŇOVÁ sa po dvojročnom líderskom programe naďalej venuje práci s rómskym etnikom či už v zamestnaní, alebo v občianskom združení, ktoré spoluzakladala. Pre Atteliér porozprávala, ako sa jej vďaka Teach for Slovakia zmenil život .

Navštevovala si FSV v Trnave a počas vysokoškolského štúdia si založila ESN Trnava (pozn. red. Erasmus Student Network), čo by sa dalo definovať ako komunita tunajších študentov pre príchodzích zahraničných. Ako ti to napadlo? 

Priznám sa, nebola to moja vlastná idea, bol to nápad mojej spolužiačky Martiny Gabajovej, ktorá bola na Erasmus pobyte vo Fínsku. Vrátila sa veľmi nadšená, mala dobré skúsenosti aj s tamojšími študentmi, ktorí jej pomáhali a organizovali spoločné akcie. Prišla s touto myšlienkou a ešte uvažujem, či som stihla absolvovať Erasmus pobyt predtým, ako sme sa začali venovať tomuto projektu, alebo až potom. Mám pocit, že môj pobyt v španielskej Seville bol až potom. Ona to doniesla ako ideu a keďže sme boli obidve akčné a boli sme kamošky, rozbehli sme to úplne od základov. 

Predtým chodili zahraniční študenti, len nefungovala táto komunita.

Správne. My sme ich mali na fakulte tiež a počas nášho štúdia chodili dokonca s nami na niektoré predmety, ale nejako systematicky to v tej dobe na UCM nefungovalo.

Vedela si, ako to celé vybudovať a viesť?

Vôbec. Pre mňa bola táto idea nová. Celá oblasť neformálneho vzdelávania či organizovania bola pre mňa úplná novota. Pomohla nám komunita už skúsených ESN-károv na Slovensku. Fungovali sme s nimi, chodievali sme na valné zhromaždenia. Pomáhali nám a podporovali nás aj pri tom úplnom začiatku, keď sme nevedeli, ako veci uchopiť.

 

Je veľmi dôležité miešať spolu rôzne skupiny detí, pretože aj spoločnosť je veľmi rôznorodá.

Ako ti v tomto projekte pomáhali trnavské vysoké školy?

Ak si dobre pamätám, tak na Trnavskej univerzite už bolo fungujúce ESN-ko, takže sme sa mali o koho oprieť. Neskôr sme mali aj spoločné plány.

Aha, takže na každej univerzite funguje ESN samostatne. Ty si založila v Trnave druhé na UCM.

Fungovalo to nie ako organizácia študentov samotných, ale bolo to také systematickejšie. Na univerzite bola koordinátorka, ktorá vysielala študentov za univerzitu, pomáhala aj tým príchodzím a bola v spojení s ESN-kami, napríklad z Bratislavy.

Po štúdiu si sa prihlásila na program osobnostného a profesionálneho rozvoja. Čerství absolventi si začnú hľadať serióznu prácu najlepšie vo svojom odbore, ktorý vyštudovali. V tvojom prípade to bola politológia, ale vybrala si si program, ktorý sa venuje vzdelávaniu. Prečo si sa rozhodla pre tento krok?

To bola celkom pankáčina. Podľa mňa sa žiadne veci neobtrú o človeka len tak! Bolo to obdobie pred štátnicami a zrovna sa spustila kampaň. Naberali účastníkov do dvojročného líderského programu Teach for Slovakia (TFS), bol to úplne prvý ročník a úplne niečo nové (pozn. red. program sa prvýkrát spustil v roku 2014). Áno, prirodzene sme sa pozerali po nejakých prácach a možnostiach po škole. Niekde na internete to na mňa vyskočilo a pozerala som si, že čo to je za program, veľmi ma to zaujalo. Vtedajšia komunikácia TFS bola zameraná na líderstvo v spojitosti so vzdelávaním, čo mňa už vďaka ESN-ku ťahalo do takejto sféry. Vravím si, že vyskúšam a uvidím. Veľmi úprimne hovorím, že som mala veľmi malé poňatie o tom, do čoho sa púšťam.

Teach for Slovakia
Absolventka UCM sa po štúdiu rozhodla pre líderský program Teach for Slovakia. Na dva roky sa z nej stala učiteľka. Zdroj: Archív Sone Koreňovej

A nechcela si si od vzdelávania oddýchnuť a vyskúšať si iný druh práce? Predsa len si sa okolo 20 rokov pohybovala v školskom prostredí.

Ja som najskôr nemala poňatie, o čom to je. Pamätám si, že ocino, ktorý si pozeral, o čom je ten program, mi hovoril, že pôjdem učiť niekde k Rómom na východ Slovenska. A ja že: Kdeže, oci. (smiech) Asi o dva mesiace som bola v Plaveckom Štvrtku, čo teda nie je východ, ale sú tam Rómovia, a učila som. To bol taký vtipný paradox. 

Nehovorila ti rodina, aby si si hľadala serióznu prácu a vykašľala sa na nejaký líderský program?

Nie, mala som veľmi dobrú podporu. Ja som taký cestovateľ, skúšač nových vecí, dobrodruh, takže ma od toho neodhovárali, ale môj vtedajší priateľ nebol úplne nadšený. Skôr sa ľudia o mňa báli a hovorili mi, aby som sa dala zaočkovať a podobne.

 

V rámci psychohygieny je dobré mať šancu uniknúť z toho prostredia, ktoré ma tak pohlcovalo.

Ako si už spomínala, TFS otváral svoj prvý ročník. Nechcela si si program odložiť aspoň o rok neskôr, kým sa projekt rozbehne, naberie skúsenosti a bude mať absolventov, s ktorými sa budeš vedieť poradiť? 

Nie, to mi ani nenapadlo. Ja som sa tešila, bolo to niečo nové. My sme boli prví účastníci, čo bola výhoda a zároveň aj veľká nevýhoda.

Dva roky sa zo vzduchu žiť nedá. Ako to je s financiami? 

Tým, že účastníci nastúpia priamo na základné školy na úplne rovnaký úväzok ako by nastúpili iní nekvalifikovaní pedagógovia“, mali sme tabuľkovo rovnaký plat ako by mal hocikto iný, keby sa takto dostal na školu. Dostávali sme ešte mesačný príspevok, ktorý zahŕňal výdavky na ubytovanie a na cestovanie na národné tréningy TFS a všetky vzdelávacie aktivity, ktoré sú v rámci programu. Ešte doplním, že len zlomok z účastníkov malo pedagogické vzdelanie, ale všetci mali ukončený druhý stupeň vysokej školy. 

A ty si v Plaveckom Štvrtku aj bývala?

Nie, vďakabohu! (smiech)

Prečo vďakabohu?

V rámci psychohygieny je dobré mať šancu uniknúť z toho prostredia, ktoré ma tak pohlcovalo. 

Dochádzala si tam teda každý deň?

Áno, z Bratislavy. 

To je okolo hodiny cesty.

Áno, prvý rok z Bratislavy a potom som sa vrátila do Trnavy na asi pol roka. To bol ešte väčší hardcore“, ale dalo sa to zvládnuť.

Soňa Koreňová a deti
Na základnú školu v Plaveckom Štvrtku chodia takmer len rómski žiaci. Zdroj: Archív Sone Koreňovej

Skús mi priblížiť tú školu. Koľko tam chodilo detí, koľko tam bolo pedagógov?

Je to malá obecná škola, má dokopy 120 detí, ktoré ju navštevujú. Odhadujem, že z nich je 95% Rómov, z ktorých väčšina žije na okraji obce v osade. Niektoré deti žili v integrovanejších častiach obce. V osade boli domčeky pekné, veľmi čisté, ale ten kontext bol náročný. V škole pracovalo okolo 25 až 30 pedagógov.

V obci bola len jedna základná škola?

Áno, ale v tej budove bola ešte súkromná škola pre deti, ktoré si tam dávali bieli rodičia. Teraz to tak už nefunguje.

Učila si deti z rómskej komunity. Čo je pri vyučovaní tejto skupiny ľudí najnáročnejšie?

Mala som predstavu, že keď prídem a budem nová, nebude to jednoduché, decká budú mať veľký vzdelávací gap. Počítala som aj s tým, že kým sa vytvoria nejaké vzťahy, bude to trvať nejaké obdobie. Keď sa to nedialo po dvoch-troch mesiacoch, tak som bola na úrovni vyhorenia. Bola som nahnevaná na deti, veľa aj na seba, že to nezvládam a že nezáleží na tom, či som to ja alebo ktokoľvek iný, kto tam stojí. Rozmýšľala som, či to celé má zmysel. Toto bolo pre mňa to náročné. Musela som si uvedomiť veľa, z akého kontextu deti pochádzajú, čím si prešli a dať si to do opozície s mojimi očakávaniami a s tým, čo som si ja myslela, že je pre ne dobré.

Potom som sa za nejaké tri mesiace refreshla a viac sa zamerala na prácu so skupinovou dynamikou, emóciami a vzťahmi, aby som tie decká pripravila v rámci nejakých postojov na život. Štvalo ma síce, že možno nebudú vedieť anglicky a bude na tom aj môj podiel viny, ale bez angličtiny v tých svojich životoch prežijú, ale keď nebudú mať správne nastavenie mysle alebo pohľad na veci, ktoré sa dejú a majú na ne dosah, bude to asi fatálnejšia vec.

Kto ti v tejto kríze pomáhal?

Najviac mi pomáhala Anežka, ktorá bola ako druhá účastníčka programu so mnou prvý rok v Plaveckom Štvrtku. Druhý rok to bola účastníčka Janka. To boli bezprostredne najbližšie osoby, s ktorými som toto žila. Okrem nich mi pomáhala moja mentorka a hlavne ostatní účastníci, ktorí žili čosi podobné len v iných kútoch Slovenska. Mať šancu sa s nimi stretnúť raz za štyri až šesť týždňov, posťažovať sa, opustiť sa, povedať si, ako je všetko nafigu, bolo na nezaplatenie. Potom človek ide odznova.

 

Je naozaj dôležité porozumieť deťom, ktoré dennodenne zažívajú doma bitky, ktoré vrcholia do toho, že horia domy a rozbíjajú sa okná kameňmi.

Bola si sa pozrieť aj priamo v osade v Plaveckom Štvrtku?

Áno, ešte predtým, ako som nastúpila v septembri s deťmi do školy, sme s naším uvádzajúcim učiteľom, pani riaditeľkou a s nejakými inými učiteľmi išli spoločne do osady a boli sme sa deťom predstaviť, pozdraviť ich, povedať im, že sa na nich tešíme. To bolo super! To bol naozaj dobrý krok.

Čo ťa v tej osade najviac prekvapilo?

My sme už v tej dobe mali nejaké návštevy osád za sebou. Toto Záhorie bolo iné ako, povedzme, Dobšiná. Tam bola úplná chudoba a neporiadok. Osada v Plaveckom Štvrtku tiež nemá svoje utešené miesta, ale ľudia v zásade nie sú na tom na pohľad tak zle. Domy majú murované, nie pozbíjané, ako si ľudia stereotypne predstavujú.

Takže bola si pozitívne prekvapená z toho, ako tam žijú.

Áno a zároveň tiež, že to bolo také milé prijatie. Ja som mala vždy takú obavu a rešpekt, že niekomu leziem do teritória a že sa tam prechádzam ako cudzí človek. Vedela som, že sa nemusím stretávať s veľkým prijatím, ale väčšinou mám skúsenosť s tým, že boli ľudia príjemní, milí a takí bezprostrední, hlavne deti.

Potom prišiel školský rok. Ako sa na teba pozerali kolegovia zo základnej školy, keď si prišla učiť s nepedagogickým vzdelaním?

V Plaveckom Štvrtku toto nebol problém. Nikto z kolegov mi to nedal extrémne pocítiť, vzťahy boli veľmi rešpektujúce. Môj uvádzajúci učiteľ, ktorý mal v tej dobe asi 30-ročnú pedagogickú prax, sa ma pýtal, počúval ma a vymieňali sme si skúsenosti. Vôbec nedehonestoval to, že sme mladé, v tejto oblasti neskúsené, ale bol zvedavý na náš postoj, čo hovoria teraz nové trendy.

učenie rómskych detí
Soňa sa venuje podpore rómskych detí, aby prechádzali na stredné školy a nekončili len so základným vzdelaním. Zdroj: Archív Sone Koreňovej

Spomenula si, že si učila angličtinu. Absolvovala si nejaké preskúšanie, ktoré dokazovalo, že ju sama ovládaš?

Áno. Ja som si ešte počas štúdia na vysokej škole robila Cambridge Advanced English (pozn. red. úroveň C1), takže som mala certifikát.

A keby ho uchádzač nemal, musel by ísť na nejaký kurz, na ktorom by ho dostal?

To je dobrá otázka. Ja som okrem angličtiny učila ešte dejepis, občiansku náuku a predmety, ktoré zahŕňalo moje štúdium. Niekedy účastníci učia to, čo študovali, niekedy nie. Ak to je angličtina, musia s ňou mať silné skúsenosti v životopise.

Na tieto ostatné predmety si nemusela mať žiadne osvedčenia?

Tým, že som vyštudovaný politológ, tak moje štúdium zahŕňalo svetové dejiny a podobne. Mala som z toho štátnice, tak to bola dostatočná kvalifikácia. Zároveň dodávam, že keby chcem učiť na škole dlhšie, tak si musím spraviť pedagogické minimum. Z pohľadu štátu ja som tieto predmety didakticky neovládala. Ovládala som ich v okruhu znalostí.

 

Len nejaké ich PSČ ich predurčuje k tomu, že ľudia ich odcudzujú.

Štát teda dáva toleranciu dva roky, aby mohol ktokoľvek učiť aj bez pedagogického vzdelania?

Áno, ale musí mať minimálne ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia.

Keď si spomenula tú didaktiku, ktorú, keďže sa učí na pedagogických odboroch, si neabsolvovala. Účastníci Teach for Slovakia sa však pripravujú na výučbu na šesťtýždňovom rýchlokurze. Bol podľa teba dostačujúci?

Jednak to bol ten Basecamp v lete pred nástupom do školy, ale dôležité je spomenúť a podčiarknuť, že my sme mali často na hodinách mentorov, ktorí boli naozaj veľmi zruční a odborníci na vzdelávanie. Ja som mala šancu, aj vďaka nim, neustále svoje hodiny zlepšovať a prispôsobovať svojim potrebám a potrebám žiakov. V prvom roku je to ešte intenzívnejšie vzdelávanie. Každé štyri týždne sme počas celého víkendu mali tréning a raz za dlhšie obdobie, už si nepamätám presne, za aký čas, bol národný tréning, ktorý bol dlhší.

My sme neustále počas dvoch rokov pracovali na svojich pedagogických zručnostiach. Ak si sa pýtal na tú prípravu predtým, dalo mi to na začiatku všetko, čo som potrebovala. Dokázala som si plánovať hodiny, vedela som si nastaviť ciele hodín, vyhľadať metódy, vedela som, z akých zdrojov čerpať, keď som už nemala nápady. Takže áno.

Mala si niekedy pochybnosť o správnosti metód svojich, najmä starších, kolegov?

To je veľmi dobrá otázka. Neviem, či som mala pochybnosti o ich metódach. To by som si asi nedovolila spochybňovať, ale skôr ma mrzelo, že nie každý učiteľ si vedel nájsť cestu k pochopeniu tých detí. Podľa mňa to je obrovský základ v takejto škole. Je naozaj dôležité porozumieť deťom, ktoré dennodenne zažívajú doma bitky, ktoré vrcholia do toho, že horia domy a rozbíjajú sa okná kameňmi. Pre osemročné dieťa je veľmi náročné to spracovať. Niektorí učitelia kládli dôraz na to, aby deti dávali pozor, sedeli, písali, vnímali ich, a potom sa hnevali na tie decká. Mala som pocit, že ich dostatočne nechápu.

Takže boli málo empatickí?

Áno. Nepovedala by som to generálne na všetkých, ale boli niekedy také situácie. Možno aj ja som mohla byť niekedy empatickejšia.

Teach for Slovakia
Účastníci programu TFS sa pravidelne stretávajú a vzdelávajú. Zdroj: Archív Sone Koreňovej

Mladšia generácia potrebuje iné prístupy, iný typ motivácie na učivo. Stále sa vyvíjajú nové metódy, ako učiť mladých ľudí, a učitelia, ktorí učia 30 rokov, nemusia stíhať tým novým metódam. Je podľa teba vo všeobecnosti nutná generačná výmena pedagógov?

Nepoňala by som to nutne, že je potreba generačne sa vymeniť. Ja si myslím, že je zmysluplné navzájom sa obohacovať skúsenosťami. Z môjho pohľadu je dôležitá motivácia. Je dôležité vedieť motivovať všetkých učiteľov k tomu, aby robili svoju prácu dobre. Tým myslím, aby robili maximum pre tie deti, aby mali tie decká možnosť sa maximálne posúvať. To je obrovská otázka, čím sú tí ľudia motivovaní a ako ich motivovať. Aby to robili dobre, tiež zahŕňa to, aby boli schopní držať krok s touto dobou. Je potrebné si uvedomiť, že je iná doba, ako bola pred 30 rokmi. Deti inak rozmýšľajú, inak trávia voľný čas. Je potrebné, aby všetky tieto veci vnímali aj tí starší učitelia, aj tí noví.

Na jednej hodine si sa pýtala svojich deviatakov, čo by chceli, keby boli riaditelia škôl. Jedna z odpovedí bola, aby neexistoval rasizmus. Potom si sa pýtala konkrétnejšie na ich školu a niekto povedal, že by nechcel v škole len deti z kolónie, ale aj biele deti“, aby mali medzi sebou aj nových ľudí a nielen tých, ktorých vidia každý deň v osade. Je dôležité integrovať deti z rôzneho prostredia do spoločných tried aj preto, aby to bolo kontrarasizmu a eliminovalo xenofóbiu?

Určite je veľmi dôležité miešať spolu rôzne skupiny detí, pretože aj spoločnosť je veľmi rôznorodá. Je veľmi nešťastné, že vyrastáme v nejakých bublinách, ako napríklad v Bratislave, v Plaveckom Štvrtku alebo kdekoľvek inde na Slovensku. Ich bublina je osada a maximálne blízke mesto, do ktorého sem-tam vybehnú so svojimi rodičmi, a to vytvára v ich životoch hrozne veľa limitov. Ak by sme mali šancu vytvoriť také prostredie, kde by deti dokázali fungovať spoločne a v rámci tejto diverzity napĺňať všetko to, aby sa im v životoch ďalej darilo, tak to je podľa mňa úžasná idea. Aj keď síce utópia, ale raz by sa to mohlo podariť.

Teraz v Lozorne máme štvrtý rok rozbehnutý projekt, kde máme nízkoprahové centrum. Chodia doň rómske deti, ktoré žijú na okraji obce, ale majú menej problémov a konfliktov, ako v Plaveckom Štvrtku. Doučujú ich študenti zo súkromného gymnázia v Bratislave a je pekné pozorovať to, že tam nie je dopad len smerom na tie deti z Lozorna, ktoré sa posúvajú vo svojich vedomostiach, ale hlavne na tie decká, ktoré sú z Bratislavy.

Oni sami tvrdia, že im to otvára oči, že im to sfúklo tú bratislavskú bublinu. Naučili sa viac vnímať to, že to nie je len, že deti niečo nechcú alebo sú zlé, ale že za tým je obrovská ťažoba a história. Tá deti doviedla tam, kde sú, a že sa musia vo svojich životoch viac pasovať, aby uspeli, než my z mainstreamu.

Videla si rozdiel medzi rómskym dieťaťom z osady a tým z integrovanej časti obce?

Áno aj nie. V osade je veľké množstvo rodín, ktoré sa snažia žiť regulérnym životom. Sú tam aj takí, ktorí majú už toľko tých nánosov, že fungujú v kontexte s tými patologickými javmi, že si vypijú atď.

 

Pre mňa boli učitelia takí ponálepkovaní, že to bolo niečo, čo by som v živote dobrovoľne nerobila.

Len či to nie je nejakým limitom, keď žijú v osade. Sú hneď nálepkovaní, istým smerom ich to vedie, na rozdiel od tých, ktorí z osady odišli.

Určite sú nálepkovaní. O to je to náročnejšie práve pre tých, ktorí sa snažia slušne žiť a fungovať úplne bežne ako my ostatní. Len nejaké ich PSČ ich predurčuje k tomu, že ľudia ich odcudzujú, že sú takí-onakí.

Hovorili ti niektorí, že chcú z osady odísť?

Veľa z nich. Jedna vec je, po čom túžia a druhá, či si vedia predstaviť, čo všetko za tým je, aby sa to uskutočnilo. To bol veľký problém pri deckách s čímkoľvek. Vedeli formulovať, čo by chceli a ako by veci mali byť, ale nevedeli vytrvalo na tom pracovať.

V jednom svojom blogu si písala hneď v titulku, že keď budeš veľká, nechceš byť učiteľka. Čakal som preto nejakú kritiku na školský systém, kolegov alebo žiakov. Napodiv, po prečítaní celého článku som mal pocit, že to nie je také zlé. Prečo si zvolila práve tieto slová?

Priznám sa, že som si tento článok už veľmi dlho nečítala, ale pamätám si ho. Je to asi moja prvotina, ktorú som písala. Nikdy som po tom netúžila a pre mňa boli učitelia takí ponálepkovaní, že to bolo niečo, čo by som v živote dobrovoľne nerobila. To je ten vtipný paradox, že som pri tom skončila, a že to robím v rôznych formách až dodnes.

Skúsme si ešte povedať niečo viac o samotnom programe. Spomenula si mentorov, čo je ich úlohou?

Každý z účastníkov má svojho mentora, ktorý mu pomáha pri učiteľskej praxi, ale aj pomáha sledovať jeho well-being“, ako sa má, akú má energiu, ako mu pomôcť, čo potrebuje atď. Tieto stretnutia účastníkov s mentormi prebiehajú na hospitáciách priamo na hodinách. Po samotnej návšteve sa v ten deň stretnú a spolu reflektujú tú hodinu. Nie je to tak, že niekto príde, skritizuje učiteľa a povie mu:Nabudúce to rob takto! ale pomáha ho previesť tým procesom. Pozrú sa na to, čo bolo dobré, čo nefungovalo, porozmýšľajú nad tým, čo dokáže účastník v rámci svojich kapacít zmeniť. Ak je v slepých uličkách, tak mu poradí. Toto je úloha mentora.

Ak sa niekomu nedarí plniť nejaké ciele alebo zžiť s hodnotami programu, ponúkne mu pomocný plán. Keby sa účastníkovi ani s jeho pomocou nedarilo zlepšovať, tak sa prerokuváva, či sa mu oplatí v programe zostať.

Teach for Slovakia
Soňa vyučovala v Plaveckom štvrtku angličtinu, občiansku náuku a dejepis. Zdroj: Archív Sone Koreňovej

Stalo sa, že nejaký účastník programu situáciu na škole nezvládal a program predčasne ukončil?

Áno, to sa stáva. V každej krajine je nejaké percento ľudí (pozn. red. program Teach for Slovakia je súčasťou globálnej siete Teach for All). Stáva sa, že niekto si už po úvodnej príprave uvedomí, že to nepôjde a nepokračuje ďalej. Iný sa počas druhého roku rozhodne program z rôznych dôvodov ukončiť.

Mentor teda nerieši len pracovný problém, ale aj osobný rozvoj pridelenej osoby. Z akých profesií pochádzajú mentori?

Naše mentorky si prešli programom, ale v zahraničí, keďže sa na Slovensku spúšťal pilotný, prvý ročník, a mali bohatú učiteľskú prax aj skúsenosť vo vedení ľudských zdrojov. Neraz nastupujú aj bývalí účastníci ako ambasádori do mentorských pozícií. Sú to aj ľudia z vonku, učitelia, kouči, lektori s dlhoročnou praxou.

 

Je veľmi veľká utópia myslieť si, že dnes založím organizáciu a hneď na druhý týždeň z toho budem žiť.

V podmienkach programu je, že v druhom roku má účastník prísť s nejakým vlastným projektom. Čo to bolo v tvojom prípade?

Mali sme mať vlastné vízie, na ktorých sme pracovali. Mojou víziou bolo, ako inak, ako z učiteľskej pozície vieme pomôcť starším deckám zorientovať sa v živote a pripraviť sa naň. Z toho vyústilo to, že sme založili občianske združenie Cesta mladých.

To bol ten tvoj projekt?

Nie úplne cielený v rámci TFS, lebo sme ešte nemali líderské výzvy na tom úplnom začiatku programu. Teraz je to už viac vymakané. Toto bol výsledok čisto vnútorného procesu aj s ľuďmi okolo.

Keď spomínaš Cestu mladých, venovala si sa jej naplno po ukončení programu alebo si si išla hľadať prácu?

Po programe som sa zamýšľala nad tým, ako budem ďalej fungovať. Je veľmi veľká utópia myslieť si, že dnes založím organizáciu a hneď na druhý týždeň z toho budem žiť. Tak to nefungovalo. Nastúpila som teda do Iuventy, čo je priamo riadená organizácia ministerstva školstva venujúca sa práci s mládežou. Zároveň sme rozbiehali toto občianske združenie spolu s kolegami z Plaveckého Štvrtku – s pedagógmi so skúsenosťami zo sociálnej práce. To sme robili v rámci svojho voľného času.

Koľko vám trvalo sfunkčniť občianske združenie (OZ)?

Založiť OZ je na Slovensku veľmi jednoduché, ale vybudovať ho je beh na dlhé trate. Stále na ňom pracujeme. Teraz sa nám už omnoho lepšie darí realizovať veci, ktoré sme si predstavovali. Máme nejaké projekty a spolupráce, ale stále to nie je vec, ktorá by dokázala naplno uživiť troch ľudí.

Aha, takže sa stále venuješ tým projektom, na ktorých si pracovala pred piatimi rokmi. 

Áno. Prvotne sme podporovali ôsmakov a deviatakov, aby prechádzali na stredné školy. To malo v našich očiach veľmi veľký zmysel, aby nezostávali niekde v osade len so základným vzdelaním, nechodili len na fušky a niekde upratovať alebo len tak si dlho užívať život a potom rozmýšľať nad budúcnosťou. Snažili sme sa im pomáhať v bežnom živote popri strednej škole a udržiavať ich motiváciu. Robíme to aj teraz a okrem Záhoria sme tiež v Nitre a Kremnici. Dostali sme ešte možnosť v Lozorne nastaviť celkové fungovanie nízkoprahového centra, ktoré malo pôvodne len doučovať deti, ale rozšírili sme jeho pôsobnosť aj na prácu s malými deťmi či dospelákmi, ktorým poskytujeme poradenstvo.

EduBox v Lozorne je priestor na doučovanie rómskych detí, ktoré patrí do portfólia OZ Cesta mladých. Zdroj: Archív Sone Koreňovej

Je bežné, že tieto deti nenastupujú na strednú školu, hoc je povinná školská dochádzka desaťročná?

Samozrejme. Treba povedať, že veľa detí chodilo do nultého ročníka, ktorý bol kedysi veľmi obľúbený, takže si odkrútili povinnú dochádzku už na základnej škole, ideálne keď neprepadli. Je XY detí, ktoré stále prepadávajú, a tak končia túto dochádzku v siedmom ročníku. Také deti už toho veľa pred sebou v živote nemajú, pretože nemajú ukončené základné vzdelanie a nemôžu sa len tak rozhodnúť ísť na strednú školu.

Jedna otvorená téma v rámci vzdelávacieho systému je, kde si možno doplniť základné vzdelanie, aby takíto ľudia mohli ísť v nejakom bode svojho života, keď sa uvedomia, na strednú školu. A ďalej podpora, aby deti, ktoré sa horko-ťažko rozhodnú a dostanú na strednú školu, tam aj zotrvali. 

Našiel som o tebe informáciu, že si po programe začala pracovať na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity?

Úplne bezprostredne po programe som začala v tej Iuvente, ale potom som prijala ponuku na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Tam som pracovala na odbore koncepcií a analýz a vo vzdelávacej skupine. Témy, ktoré som mala v gescii, boli zamerané na podporu starších detí a prechod zo základných na stredné školy. Špecificky sme sa chytili témy ľahkého mentálneho postihnutia, ktoré tieto deti majú, či už správnou, alebo nesprávnou diagnostikou.

Je to širšia téma, preto ju opíšem len z povrchu. Takéto deti ukončením základnej školy získajú vzdelanie na úrovni prvého stupňa, tým pádom nemôžu ísť na bežnú strednú školu, ale len na školu pre deti s mentálnym postihnutím. Po jej vyštudovaní sú spôsobilí pracovať ako pomocné sily, napr. v kuchyni alebo autodielni. Tie ich oklieštené životy sú ešte viac oklieštené, aj keby sa rozhodli fungovať normálne a pracovať.

Chceli sme spriechodniť systém, aby deti, ktoré sa v nejakom období zobudia a chcú a dokážu si dokončiť základné vzdelanie, mali možnosť pokračovať na regulérnej strednej škole. Koľkokrát rodičia, keď idú s tými deťmi ku psychológovi na vyšetrenie a dostanú jednoduchšie učivo, si neuvedomujú, aké dôsledky to má na životy ich detí. My sme chceli dať deťom šancu na nápravu aj v tom neskoršom štádiu.

60530078_2333024546954511_1196022914466447360_n from FSV UCM on Vimeo.

Čo ti do života dal program TFS?

Mne tie decká pomohli naučiť sa hovoriť nie. Človek začne vnímať iné svety a chápať ich. Nebyť programu možno v tejto oblasti práce skončím tiež, možno nie. Ja svoju prácu mám rada, robíme to s deckami a pre decká. Je to úplná láska, inak by som to nerobila aj popri materskej.

V jednom článku si o sebe hovorila: Vždy som bola taký diplomatický, racionálny typ človeka a moji žiaci ma doslova vyrušili v mojom fungovaní. Zmenilo sa ti myslenie na viac humánne a empatické?

Pri deckách tá diplomacia veľmi nefungovala. Veľakrát bolo potrebné veľmi natvrdo nielen povedať, ale aj ukázať, čo človek cíti. To mi umožnilo sa na veci pozerať inak.

 

Nejde o líderský program, kam dôjdem a všetko je len o mne.

Vidíš na tejto skúsenosti niečo negatívne?

Vôbec, ale asi by som nechcela ísť druhýkrát do toho, keby viem, že sa v istom bode ocitnem vo vyhorení. To by som už nechcela prežívať. Potom sú tam konkrétne skúsenosti, ktoré ma skôr mrzia, než by boli negatívne. Keď bol niekde väčší potenciál, ktorý bol nepochopený alebo nevyužitý aj v rámci pôsobenia školy ako celku alebo po skončení úväzku v škole, keď sme sa snažili rozbiehať nejaké iniciatívy v Plaveckom Štvrtku. Narážali sme na limity a videli sme, že tadiaľto cesta nevedie. Doteraz ma mrzí, že nedostali priestor niektoré skvelé myšlienky, ktoré mali šancu priniesť pozitívne výsledky pre celú komunitu.

Možno niekto z našich čitateľov práve rozmýšľa o tomto programe. Komu by si ho odporučila?

Odporučila by som ho všetkým, ktorí majú cítenie venovať sa práci s deťmi alebo ktorých trápi nerovnosť vo vzdelávaní a v príležitostiach.

A komu nie?

Takému človeku, ktorý od toho očakáva osobné výhody alebo tomu, kto si myslí, že to bude jednoduché a bude za hviezdu, ktorá prichádza so všetkou múdrosťou sveta. Naschvál som to opísala tak zvláštne, pretože nejde o líderský program, kam dôjdem a všetko je len o mne. Veľa je to o komunite, spolupráci a osobných výzvach. 

Soňa Koreňová (30)
Vyštudovala politológiu na FSV UCM v Trnave, kde založila univerzitnú pobočku Erasmus Student Network (ESN). Po absolvovaní magisterského stupňa sa rozhodla pre dvojročný líderský program Teach for Slovakia. Vďaka nemu sa dostala do Plaveckého Štvrtka, kde učila rómske deti. Neskôr pracovala v IUVENTE – Slovenský inštitút mládeže, ktorý spadá pod ministerstvo školstva – a v Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Popri práci a rodine sa od čias absolvovania programu venuje aj vlastným projektom zameraným na prácu s rómskym etnikom, najmä deťmi.