„Bol to rok plný driny a mála odpočinku, ale stálo to za to,” hovorí o čase, kedy pripravoval film, Ľuboš Balažovič. Študent Fakulty masmediálnej komunikácie UCM nakrútil dokument o trnavskej posádke Slovenského národného povstania (SNP), ktorá sa do neho zapojila so štyrmi tisíckami mužov. Snímka mala premiéru v novej kinosále župného Západoslovenského múzea v Trnave po pietnom akte pri pamätníku SNP 27.8.2021. 

„Príbeh vojenskej posádky z Trnavy sa stal neoddeliteľnou súčasťou histórie nášho kraja. Som preto nesmierne rád, že si ho môžeme pripomenúť aj prostredníctvom filmu Posledný povstalec. Teší ma, že tieto historické udalosti sa stali predmetom študijného a v tomto prípade aj filmového záujmu,“ povedal pred premiérou dokumentu Jozef Viskupič, župan trnavského kraja, ktorý finančne podporil jeho vznik.

Trnavská posádka – na západe jediná

Od prvotnej myšlienky, ktorá vznikla na prelome októbra a novembra 2020, do premiéry filmu prešlo desať mesiacov. Tvorcovia sa museli popasovať s nepriaznivou pandemickou situáciou a počítať s rizikom, že scenár sa im nemusí podariť do bodky naplniť.

Ľuboš Balažovič spolupracoval s ďalšími šiestimi ľuďmi: „S otcom sme tvorili producentské duo. Dvaja študenti Kiko Hrkeľ a Miško Kačka pracovali s kamerou, kamarát a herec Adam Hašák mi pomáhal vyhľadávať potrebné materiály a pripravovať scenár, v tíme sme mali aj umeleckú maskérku Simu Škvarkovú a Patrik Kolenčík, jeden z doktorandov našej fakulty, sa ujal zvukovej postprodukcie.” O strih a farbenie snímky sa postaral autor dokumentu.

O samotnej trnavskej posádke nemal Ľuboš Balažovič pred nakrúcaním filmu veľa informácií. Históriu SNP však poznal aj vďaka rozprávaniu strýka, ktorý je členom Klubu vojenskej histórie Tyrnau. Trnavskej posádke sa ako jedinej zo západného Slovenska podarilo do povstania zapojiť. Dokument sa venuje aj dramatickému príbehu dvoch dôstojníkov, ktorí súperili vo velení, či zásadným rozdielom medzi partizánmi a povstalcami, ktoré laickej verejnosti zväčša nie sú známe.

Aj na Festivale židovskej kultúry

„Film považujem za vhodné médium na zanechanie silného odkazu. Presne o to sa snažím aj v dokumente Posledný povstalec. Druhá svetová vojna a s ňou súvisiace SNP sú dôležitými míľnikmi našej histórie, ktorú by sme ako spoločnosť mali dobre poznať, ak nechceme opakovať chyby predkov,” vysvetľuje výber témy študentského filmu jeho autor.

Film Posledný povstalec 29. augusta odvysielala Mestská televízia Trnava, ktorá ho bude aj reprízovať. Nebude chýbať ani v programe Západoslovenskej televízie a v iných regionálnych televíziách. Dokument si môžete pozrieť tiež 11. septembra na Festivale židovskej kultúry v Novom Meste nad Váhom. „Počas roka ho publikujeme aj na YouTube. Chceme tak každému umožniť dozvedieť sa o silnom posolstve trnavskej posádky,” doplnil tvorca.

Už viac ako šesť dekád nám s obrovským zanietením predstavuje neuveriteľné zákutia nášho sveta – džungle, oceány, púšte… A aj preto je tým pravým človekom, ktorý môže podať, ako sám spomína vo svojom novom dokumente A Life on our Planet, očité svedectvo o zmenách, ktoré sa za tie roky odohrali. A veru nie k lepšiemu. Rozvinutie myšlienky o pomoci planéte a ďalšie informácie môžeme nájsť aj na stránke, ktorá bola vytvorená k filmu. Ale pekne po poriadku.

Slabosť pre prírodu

Rodený Londýnčan študoval na Wyggestonskom gymnáziu v Leicesteri a neskôr získal diplom z prírodných vied na Kambridžskej univerzite. Dva roky slúžil v Britskom kráľovskom námorníctve a po návrate si našiel prácu editora. O rok neskôr začal v tréningovom programe BBC.

CBS News v rozhovore s ním spomína, že v BBC začínal ako producent rôznych druhov programov, kým ako 28-ročný nepresvedčil svojich nadriadených, aby mohol cestovať po svete a venovať sa prírode. Vďaka prelomovej sérii Život na Zemi (1979), ktorú celosvetovo videlo viac ako 500 miliónov ľudí, sa jeho meno stalo pojmom. V 13-tich epizódach dokumentarista so svojím tímom zachytáva evolúciu života na našej planéte.

Natáčanie podľa BBC trvalo 3 roky, začalo v dažďovom pralese v Južnej Amerike a skončilo pri Veľkom bariérovom útese v Austrálii. Väčšinu času však David komentoval stojac mimo obrazu a nechal výjavy rozprávať samé za seba. Za najzapamätateľnejší úsek považuje televízia záber, kde David narazí na veľmi vzácne horské gorily.

Kniha Život na Zemi vznikla zarovno so svojou audiovizuálnou verziou a rovnako ako ona má 13 kapitol. Ako spomína The Guardian, Attenborough sa musel popasovať s natlačením 3 000 miliónov rokov starej histórie na 300 strán, čo nebolo jednoduché. Nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu Niko Tinbergen sa o nej vyjadril, že „je to fascinujúci a smelý náčrt histórie života na Zemi podaný zasvätene, so zápalom, ale zároveň i pokorne a spôsobom, ktorý dráždi chuť k ďalšiemu poznávaniu“. A podľa recenzií, ktoré som k nej našla, musí byť naozaj výnimočná.

Celoživotná práca = pomáhať a chrániť

Život na Zemi však nebol jedinou sériou, v ktorej David dokázal svoj cit pre zachytávanie detailov a krás v šírom svete. Nasledovali Živá planéta (1984), Zázraky života(1990), Súkromný život rastlín (1995), Vtáčí svet (1998), Modrá planéta – História oceánov (2001) a iné. Desiatky záberov ľuďmi už podmanenej i dosiaľ nedotknutej prírody nás mnohých držali pri obrazovkách, keďže viaceré vysielala aj Česká televízia. Minulý rok napríklad v spolupráci s platformou Netfilx vytvoril 8-dielny cyklus Our Planet, kde každá epizóda ukazuje inú krajinnú formu.

Okrem svojich projektov sa angažuje aj v oblastiach, ako je delenie sa s ľuďmi o zázraky prírody. Neraz bol pozvaný na rôzne konferencie, kde vysvetľoval dopad globálneho otepľovania na život, aký poznáme. „Práve teraz čelíme ľuďmi spôsobenej katastrofe globálnych rozmerov, našej najväčšej hrozbe za posledných tisíc rokov: klimatickej zmene. Ak nezačneme konať, kolaps našich civilizácií a vyhynutie väčšiny prírodného sveta je na obzore,“ prihovoril sa delegátom na United Nations Climate Change Conference v Poľsku (2018). Taktiež je aj jedným z ambasádorov WWF – Svetového fondu na ochranu prírody, ktorý sa podieľal aj na jeho najnovšom počine.

To, že jeho názory naozaj hýbu mienkou veľkého počtu ľudí, dokazuje aj jeho Instragram, ktorý si Attenborough založil v rámci uvedenia svojho nového dokumentu. Účet dokumentaristu si za extrémne krátku dobu získal milión followerov. K tomuto dňu je tam uvedené číslo 6,1 milióna.

Svedectvo jedného muža

Na Netflixe sa koncom septembra objavila novinka David Attenborough: A Life on our Planet, ktorá mala okamžite stovky pozretí. A niet divu, dych berúce obrazy sa striedali so smutnými v rýchlom slede doplňované o komentár samotného autora. Na tomto svedectve nie je výnimočné iba to, že nám ukazuje, aká príroda bola a čo sme z nej urobili my. Dôležité sú poznatky, ktoré nám odovzdáva ohľadom toho, PREČO sa to stalo a ČO sa s tým dá urobiť. Že je EŠTE STÁLE ČAS, niečo s tým urobiť. Dáva nám nádej.

Z každej strany počúvame „to nie je pravda, určite to nemôže byť také strašné“ alebo „už je neskoro planétu zachraňovať“. Nie. To nie je ten prístup, ktorý by sme si mali privlastňovať. Možno si poviete: A čo ja môžem zmeniť? Som sám. Jeden človek s ničím nepohne. A to je práve to. Vždy, pri každej jednej prevratnej udalosti v dejinách ľudstva, tu bola jedna osoba, čo veci uviedla do pohybu. Pretože ak sa odhodlá čo i len jeden z nás, pridajú sa ďalší. Strach o náš doterajší blahobyt nám bráni v činoch, ale zamyslime sa. Čo všetko nám dáva príroda? A čo budeme robiť, keď už nám nebude mať ČO dávať? Vtedy už naozaj bude neskoro podnikať opatrenia.

Kde je chyba?

Po dopozeraní dokumentu je mi jasné, že najväčší problém tkvie v strácaní sa divočiny a jej biologickej rozmanitosti. Divoké nahrádzame skroteným, ničíme a zabíjame. Príroda je na ústupe, aby sme mohli rozširovať mestá a polia. Nelovíme iba niektoré živočíšne druhy – my masívne likvidujeme celé biotopy, pretože im berieme priestor pre život alebo ich predávame na čiernom trhu. A toto všetko sa podľa Attenborougha deje v dôsledku zlého plánovania a ľudských chýb. Pretože namiesto toho, aby sme žili v súlade s prírodou, žijeme vedľa nej ako samostatné jedince. „Teraz je to naša planéta, ktorú riadia ľudia pre ľudí,“ zaznie asi v polovici.

Nie je to o zachránení našej planéty, ale o nás samých. S nami alebo bez nás, príroda sa obnoví.

Hromadné vymieranie naposledy nastalo v ére dinosaurov. A teraz nám podľa Davida hrozí znova, hoci nám príroda poskytla tie najlepšie podmienky pre život – potravu, stabilnú teplotu a pravidelný rytmus ročných období. A ako sme sa jej odvďačili? Vďaka deforestácii dažďových pralesov uniká do atmosféry viac uhlíka, pretože to málo stromov, čo v nich ostalo, ho nestíha zachytávať. Teplo prichádzajúce na Zem je teda intenzívnejšie a začínajú ho pohlcovať oceány, čo neprospieva organizmom, ktoré v ňom žijú. V dôsledku toho sa topia ľadové plochy, ktoré sme kedysi považovali za navždy zamrznuté a slnečné lúče sa nemajú od čoho odrážať. „Nečelíme ničomu menšiemu ako kolapsu živej prírody. Kolísky našej civilizácie. Tej, na ktorú sa spoliehame vo všetkých aspektoch nášho života,“ varuje Attenborough. Ak si nedáme pozor a nezačneme konať hneď, svet, ako ho poznáme, prestane existovať.

Čierna budúcnosť a jej náprava

Niekde za polovicou dokumentu sa dozvedáme, ako by podľa vedcov vyzerala naša nelichotivá budúcnosť, ak by sa veci nepohli smerom k lepšiemu. Planéta sa oteplí o celé 4 stupne Celzia, dažďové pralesy sa zmenia na vyprahnuté savany a z Arktídy úplne vymizne ľad. Opeľujúci hmyz vyhynie rovnako ako biotopy žijúce pod vodou. Pôda sa vďaka vyčerpaniu stane nevyužiteľnou a počasie nepredvídateľným. „Nie je to o zachránení našej planéty, ale o nás samých. S nami alebo bez nás, príroda sa obnoví,“ znie v dokumente. A na to, aby to dokázalq, musíme pracovať s ňou a nie proti nej.

Podľa dokumentaristu ešte stále nie je neskoro začať s vrátením biodiverzity. Treba zabrániť zaberaniu pôdy na poľnohospodárske účely, aby vznikol priestor pre návrat divočiny. Spojením tradičných a moderných techník pestovania sa to napríklad podarilo Holandsku. Namiesto vyrúbovania stromov vysádzať nové a olejové palmy sadiť len na miestach, ktoré už boli odlesnené skôr. Naučiť sa využívať zdroje energie, ktoré neškodia prírode a sú obnoviteľné – slnko, vietor, vodu a geotermálnu energiu. Zakázať lov rýb aspoň v tretine svetových vôd, aby sa stíhali prirodzene obnovovať. Obmedziť konzumáciu mäsa a viac sa zamerať na rastlinnú potravu. Nič z toho nie je neuskutočniteľné. Všetko sa to dá zariadiť. Jediné, čo na to podľa Davida potrebujeme je vôľa, lebo „ak sa postaráme o prírodu, príroda sa postará o nás“.

Momentálne čelíte žalobe za Nemoc tretej moci . Myslíte si, že súd vyhráte?
Súd by bol prehra slobody slova a koniec demokracie. Prokurátor by za normálnych okolností zhodil celú kauzu zo stola.

Bojíte sa?
Keby som sa nebála, bola by som naivná. Viem, akí ľudia ovládajú štát a celý ten represívny aparát.

Vyhrážal sa vám niekto?
Snahu o trestné stíhanie považujem za formu zastrašovania.

No, postavilo sa za vás aj mnoho významných osobností. Aký je to pocit?
Úprimne povedané dobrý. Zrazu mám pocit, že nie som blázon. Už som si to začínala myslieť.

Ozval sa vám aj nejaký politik?
Samozrejme. Hlavne z opozície. Súdnictvo je ich jediná zmysluplná téma. Musia veriť, že Fico Harabina podrží.

Je na vás podané trestné oznámenie za to, že sudkyňa Kožíková v Nemoci tretej moci údajne nebola informovaná o tom, že ju točíte. Vedela sudkyňa Kožíková, že je snímaná a nahrávaná? Nevyjadrila sa nijakým spôsobom, aby ste ju nenatáčali?
Je to verejný činiteľ, členka súdnej rady, musí strpieť, že sa jej s kamerou pýtam nepríjemné otázky. Aj keby rovno povedala nie, bolo mojou povinnosťou nahrať inkriminovaný rozhovor, nešlo o nejakú súkromnú debatu o jej sexuálnom živote, ale o vec verejného záujmu. Politikom či iným verejným činiteľom musíte ísť po krku, sú to často darebáci a škodná spoločnosti. Nesmiete sa nechať odradiť.

Urobili by ste to znova? Nemohli ste to jednoducho vystrihnúť?
Urobila by som to znova, rozhovor bol dôležitý, v žiadnom prípade by som to nemohla vystrihnúť.

Je podľa vás sudkyňa Kožíková zodpovedná za sudkyňu Laukovú?
To neviem. Jej rozhodnutie jej však na zdraví pravdepodobne tiež nepridalo. Podľa sudkyne Kožíkovej zrejme predstierala zdravotné problémy tak dokonalo, až umrela.

Je naozaj „šikana“ v slovenskej justícii taká obrovská, že si sudca Majchrák siahol na život?
Neviem posúdiť všetky motívy samovraždy sudcu Majchráka, ale stav v justícii a šikana zo strany Štefana Harabina sa určite na jeho duševnom zdraví neprejavila príliš pozitívnym spôsobom.

Kde sú korene strachu slovenských sudcov?
Väčšina sudcov je rovnaká ako zbytok národa. Starajú sa sami o seba a prispôsobia sa situácii. Treba si uvedomiť, že veľká časť sudcov pochádza ešte z čias komunizmu, kedy patrili k straníckej nomenklatúre. Boli dôsledne vyberaní. Súdili tak, ako im to Komunistická strana prikázala. Základným predpokladom ich práce bola neúcta k právam jednotlivca.

Vyzerá to tak, že justíciu zmení iba výmena celého súdneho aparátu. Pomôže príchod novej generácie sudcov alebo sa tieto väzby posunuli už aj do mladšej generácie?
Mocenské štruktúry majú tendenciu sa zachovať. Súčasní predstavitelia súdnej moci by boli zrejme najradšej, keby tieto funkcie boli dedičné. Súdna rada vyberá nových sudcov tak, aby sa svojim myslením, čo najmenej líšili od tých súčasných. Ale to je jav, s ktorým treba rátať. Rodičia sa často snažia robiť zo svojich detí pokračovateľov svojho života. Je to stále o tom, že na Slovensku nemôže byť žiadny stav bez verejnej kontroly, odkázaný len na mechanizmy vnútornej samosprávy.

Má Slovensko ešte šancu na spravodlivé súdnictvo?
Myslím si, že v dohľadnom čase nie. V tomto štáte vládne oligarchia a bohatým oligarchom v podstate vyhovuje, že si súdne rozhodnutia vedia zakúpiť. Harabina tam držia mocnejší než je Fico.

Problém slovenského súdnictva nie je v ňom samom, ale v sudcoch. Počas nakrúcania ste sa stretli s mnohými z nich. Ako by ste ich charakterizovali?
Mne sú blízki skôr ľudia zo Združenia za otvorenú justíciu. Hovorím to otvorene. Právny systém má slúžiť občanom. Je to podmienka demokracie. Justícia ako uzavretý systém, štát v štáte, kde sudcovia nemajú nad sebou žiadnu verejnú kontrolu je nebezpečný jav. Vedie to k takým absurdnostiam, ako je súdne rozhodnutie, že Kováč sa má ospravedlniť štátnemu gangstrovi Lexovi. Načo je taká justícia?

Aký je pán Harabin?
Je to taký milý, žoviálny autokrat.

Bude mať dokument vplyv na situáciu v našej justícii?
Veci sa menia pomaly. Dokument má zmysel. Treba veci ukázať také, ako sú. Je to oslobodzujúce. Ľudia, ktorí majú pravdu, aj tak nakoniec vždy vyhrajú.

Podržala vás RTVS po odvysielaní dokumentu a následnej žalobe?
Nepodržala. Dramaturg relácie Lampa, v ktorej bola relácia odvysielaná sa iniciatívne snažil celú vinu za údajné poškodenie sudkyne hodiť na mňa. RTVS spolupracovala paradoxne s Kožíkovou. Výsledkom je trestné oznámenie. Celkom ma potešilo, že mi pred nedávnom volal Václav Mika, že už vyhodil aj právnika RTVS aj vedúceho publicistiky. Je to paradox. Vedenie verejnej televízie za takzvanej pravice sa podľa mňa zachovalo neprijateľne. Ako režisér musíte cítiť, že vedenie RTVS stojí za vami. Ak nie, prečo vysielajú váš film?

V relácii Pod lampou ste uviedli, že už v minulosti ste mali názorové strety s azbestovou budovou. Aké konkrétne? Prečo?
To je dlhá smutná história. V STV nikto nemal záujem o pôvodnú tvorbu a celý čas tam sedia akýsi diletanti, ktorí filmu vôbec nerozumejú. Nevedia ani kto je kto a čo nakrútil. V starých kreslách som vždy chytila blchu. Jeden môj kamarát, ktorý pre nich robí sa mi smeje, že som naivná. STV je tu preto, aby 70 miliónov EUR presunulo na súkromne účty. To je všetko. Neverím, že sa s tou inštitúciou môže niečo zmeniť. Žijem ako by RTVS ani neexistovala.

Čo by ste na našej verejnoprávnej inštitúcii zmenili vy?
Zrušila by som ju. Verejnoprávnu služby by lepšie zabezpečovali súkromné spoločnosti na základe verejnej súťaže.

Je podľa vás na Slovensku zaručená sloboda prejavu?
Uvidíte. Ak ma zavrú, tak asi nie.

Váš ďalší film sa nazýva Od Fica do Fica. Odmietli ho odvysielať kiná, s ktorými ste to mali dohodnuté. Oni tvrdia, že film bol nedokončený. Kde je ozajstná príčina?
To je komický prípad. Film sa volá Od Fica do Fica, ale s našim cteným pánom premiérom má len málo spoločné. Oni nemajú čo tvrdiť, či je film dokončený. To nie je ich problém. My sme si chceli zaplatiť distribúciu, podotýkam platbou v hotovosti a vopred, ako službu a oni nám ju odmietli poskytnúť. Producent Mário Homolka hovorí, že je to rovnaká situácia ako keď prídete ku kaderníkovi, a ten vám povie, že akurát Vás neostrihá lebo ste žid, černoch, lilipután alebo čokoľvek, čo si vymyslí. Je to diskriminácia a my zvažujeme právne kroky.

Z dokumentu Od Fica do Fica mi prišla celá tá organizačná skupina protestov Gorila zvláštna. Mali problém niekoho medzi seba prijať, zmietali sa vo vnútorných rozporoch. Záujmy jednotlivcov sa trieštili. Dokonca si dali cigaretku s Kaliňákom…..
Áno, tá scéna je bizarná, preto je vo filme. Tá skupina organizátorov bola podivná. Neviem, kto za tým všetkým stál. Mojou úlohou bolo veci nestranne zaznamenať.

Mali vôbec Gorila protesty význam? Veď policajným prezidentom je osoba spomínaná v spise Gorila a doteraz nebol ešte nikto potrestaný.
Význam určite mali. Len ťažko povedať aký. Policajný prezident je dnes bohužiaľ figúrka, ktorá iba slúži politikom. Máte pravdu. Gašpar nie je príliš dôveryhodná osoba.

Čo ešte Slovákom treba okrem Gorily a dokumentov, ako sú tie vaše na to, aby zmenili systém?
V tomto vám nepomôžem, ja som len filmárka. Hlavne sa netreba báť. Treba písať, robiť filmy, ísť voliť. Moja skúsenosť je, že politici, vrátane Fica, sa boja. Z dobre organizovanej občianskej aktivity majú reálny strach. Každá akcia môže spôsobiť ďalšie akcie. Na konci toho procesu prídu o moc.

Pre .týždeň ste sa vyjadrili, že uvažujete o odchode z tejto krajiny. Je situácia v našej spoločnosti naozaj taká alarmujúca?
Je. Postupne sa vytrácajú slobodné médiá, ľudia upadajú do apatie. Pre mňa je stále ťažšie a ťažšie nájsť na filmy peniaze.

Ako taký dokument vzniká? Máte nejaké presné postupy a návody na dobrý film?
Nemám. Som metodologický anarchista. Ja nemám rada štylizované zábery, mám rada, keď sa vecí dejú spontánne pred kamerou. Je to jednoducho lepšie. Na škole učia študentov režírovať – manipulovať s ľuďmi. To ja nerobím.

Ako by ste zhodnotili slovenskú dokumentárnu tvorbu?
Veľa režisérov bolo fatálne ovplyvnených Dušanom Hanákom. Je to ich vzor a idol. Mne je bližší pohľad na svet, ktorý mám zo Stoky (bratislavské experimentálne divadlo, pozn. redaktora). Neznášam statív a poetické zábery. Keď vidím vo filme nejaké pozitívne hodnoty idem sa dogrcať.

Točí sa málo a dobrých dokumentov? Aký je ten pomer?
To som neskúmala. Ja nie som kritik ani teoretik. Hlavný prúd slovenského dokumentu ide mimo mňa. Moje filmy sú považované skôr za akúsi provokáciu, za taký underground. Ja som s takouto pozíciou spokojná.

Ktorý slovenský režisér dokumentu stojí podľa vás ešte za pozretie?
Film je veľmi subjektívne umenie. Nerada by som niekoho odporúčala. Každý si musí nájsť svojich obľúbených režisérov. V poslednom čase ma najviac zaujal autoportrét Blaha Uhlára.

Koľko stojí taký dokument? Aké kritériá musí spĺňať, aby ste dostali grant od Audiovizuálneho fondu?
Jednoduchý dokument, kde príliš necestujete a máte minimálny štáb stojí dve až tri Nebíčka v papuľke. To znamená kolo 30 tisíc eur. Závisí to od veľa vecí. Ak chcete dostať grant odporúčam nejakú nekonfliktnú európsku tému alebo niečo sociálne. Ja som dostala za tri roky granty na tri projekty, aj to len časť z celkových nákladov, takže sa musíte spýtať úspešnejších producentov.

Dokážete z dokumentov vyžiť?
Zatiaľ žijem, ale niekedy je to naozaj zložité.

Na ktorý váš film ste najviac hrdá?
Neviem povedať. Film príde, chvíľu s ním žijete a potom zmizne. Robíte niečo iné a na ten film predtým úplne zabudnete. Minule som premietala študentom VŠVU film Anjeli plačú a veľmi ma potešilo, že som to natočila ja.

Necítite sa po tom všetko, čím si prechádzate, kvôli Nemoci tretej moci vyhorená?
Úplne. Najhoršie sú rozhovory do novín a stretnutia s divákmi. Ale je to súčasť mojej práce. Ľudia vás musia poznať. Vedieť kto ste, aby vám verili.

Čo chystáte do budúcnosti?
Chcela by som robiť hraný film podľa knihy mojej sestry. Ja som režisérka a hraným filmom viem momentálne povedať viac. Niektoré veci sa nedajú robiť ako dokument. Musíte prejsť na iný typ hry.