Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.

Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.

Dva hlasy, jedna melódia

V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.

„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.

Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.

Pri tvorbe ich poháňala viera

V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.

Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“

Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).

V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.

Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.

Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.

Vyzbierali len niekoľko stoviek

Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.

„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.

Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.

Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“

Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.

Ticho sa zmenilo na potlesk

Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.

„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“

Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.

Len v tichu nájdeme odpovede

V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.

„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.

Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.

Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“

Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”

Študenti prekonali očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.

Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.

A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.

Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.

Tieto hlasy počúvame denne, no tváre, ktorým patria, často nepoznáme. A nielen tie herecké. V úzadí zostávajú aj režiséri, ktorí vedú tvorbu dabingu a formujú jeho výslednú podobu. Jednu z týchto tvárí sme odhalili s cieľom priblížiť svet dabingu z perspektívy, ktorú bežný divák nepozná.

V rozhovore s Pavlom Gejdošom sa dočítate:

• ako sa režisér filmu dostane k réžii dabingu,
• na čo všetko treba myslieť pri jeho tvorbe,
• koľko času zaberie nadabovať film,
• pre koho je dabing a ako s ním začať.

Pôvodne ste vyštudovali filmovú a televíznu réžiu na VŠMU. Dlho ste pracovali ako filmový, televízny aj rozhlasový režisér. Ako vyzerali vaše začiatky po škole?

Po skončení vysokej školy som nastúpil na svoju „skutočnú univerzitu“ – do Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave na Kolibe. Pracoval som na hranom filme. Ročne sme vyrábali asi desať kinematografických slovenských filmov, okrem toho sme robili aj pre Slovenskú televíziu zhruba dvadsať televíznych filmov ročne. V priebehu desiatich rokov som ako asistent réžie a pomocný režisér spolupracoval na asi tridsiatich celovečerných a televíznych filmoch.

Ako sa z Vás stal dabingový režisér?

V roku 1996 vznikla televízia Markíza, ktorá potrebovala slovenský alebo český dabing pre zahraničné filmy. V tom roku ma oslovili aj zo Slovenského rozhlasu, kde som sa dostal k úžasným témam, ku ktorým by som sa ako filmár dostal veľmi ťažko. Od historických tém, ako Veľká Morava, svetové vojny, francúzska revolúcia až po detské rozprávky, ktorých naozaj nebolo málo.

Dokonca som robil aj na dlhodobom projekte Králikovci. Keď som nastúpil bolo nahratých približne 150 častí a po desiatich rokoch, keď som z rozhlasu odchádzal, sme sa dostali na počet asi 750. Mnohí kolegovia nahliadali na tento seriál trochu cez prsty, no pre mňa to bolo úžasné práve vďaka tomu, že týždeň čo týždeň počulo moju prácu milión poslucháčov. Dabingové herectvo je podľa mňa najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov

Takže bolo pre vás prekvapením, že sa vaša práca nakoniec uberala týmto smerom?

Úplne. Netušil som, že skončím v rozhlase a dabingu. Pán Peter Jezný, ktorý hral aj v mojom debute Sýkorka, ma oslovil na spoluprácu, a tak sa to celé začalo.

Ak si dobre pamätám, tak práve film Sýkorka, ktorý ste režírovali, bol vašim prvým samostatným filmom. Ako si na neho spomínate?

Áno, v roku 1989 som ako tridsiatnik režíroval tento celovečerný hraný film. Mal však pomerne pohnutý osud. Premiéra bola naplánovaná na 20. novembra, ale pár dní predtým vypukla Nežná revolúcia. Premiéra tak ustúpila spoločenskému dianiu. Napriek tomu však tento film zaznamenal úspech na zahraničných festivaloch a kúpilo ho spolu 27 krajín. Odvysielaný bol v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku… Československá televízia ho de facto neodvysielala. Tento film je však vyslovene o priateľstve česko-slovenského dievčaťa a židovského chlapca v období nástupu fašizmu.

Dostali ste sa aj do situácie, kedy ste zvažovali odchod z umeleckej sféry?

Áno, dostal som sa až na ulicu. Ocitol som sa bez práce, nezamestnaný, a začal som hľadať čokoľvek. Vtedy som už uvažoval, že sa prihlásim do nejakej bezpečnostnej služby, pretože o umelcov, najmä filmárov, vtedy jednoducho nebol záujem. Vyzeralo to, že je koniec. Ale bola to len dočasná ilúzia.

Začalo sa rozbiehať trhové hospodárstvo a slovenské firmy, ktoré prežili alebo sa chceli posunúť ďalej, zrazu potrebovali niekoho, kto im pomôže s propagáciou a reklamou. Objavil som tento novovznikajúci fenomén a hoci sa to často robilo intuitívne, za pochodu a na kolene, bolo to veľmi tvorivé, neprebádané pole. Práve v tom som videl výzvu.

Postupom času však tento priestor ovládli zahraničné firmy, ktoré pohltili menších tvorcov, ako som bol ja. A keď som sa v roku 1996 opäť ocitol bez istoty a bez stabilného príjmu, prišla nová príležitosť – oslovili ma zo Slovenského rozhlasu. O tom som už ale hovoril.

Ako vyzerá pracovný postup pri tvorbe dabingu? 

Každá umelecká činnosť má isté etapy – prípravu, realizáciu a dokončovanie práce alebo postprodukciu. Akonáhle sa niektorá z etáp podcení, o to je tá ďalšia náročnejšia. Mnohí si myslia, že dabing je len to, keď sa stretne režisér s hercami v štúdiu pred mikrofónom a nahráva sa. Ale realita je omnoho komplexnejšia.

Čo všetko predchádza samotnému nahrávaniu?

Proces sa začína už v akvizičnom oddelení televízie, kde sa rozhoduje, aké filmy sa nakúpia. Ja si veľmi nemôžem vyberať, čo budem režírovať – k jednému kvalitnému, Á-čkovému, filmu vám často pribalia aj B-čkové či C-čkové tituly alebo telenovely. Tie sú síce jednoduchšie, no majú svoje miesto, pretože priťahujú divákov.

Keď sa film vyberie, ide najskôr na preklad. Ten sa potom dostane k úpravcovi dialógov, ktorý musí prepis prispôsobiť tak, aby sadol do úst postavám – nielen významovo, ale aj rytmicky. Do tejto prípravnej fázy patrí aj výber hlasov – teda vyskladanie palety hercov, ktorí typovo „sedia“ na dané postavy. A keď sa príprava dokončí, prichádza už samotná nahrávka, ktorá sa za pochodu aj edituje. To zachádzam už do tretej fázy a to je vlastne mixáž a titulkovanie filmu. 

Takže nemáte jeden konkrétny žáner, ktorému sa venujete.

Nie, to sa veľmi nedá. Občas sa síce dramaturgovia snažia priradiť mužským režisérom napríklad detektívky alebo vojnové filmy, ale nie je to pravidlom. Aj mne sa stalo, že som dostal nejakú Rosamunde Pilcherovú, kde pomaly tečie malinový lekvár z obrazovky. A potom keď ma nejaký známy stretne a povie: „Videl som tu Pilcherovú, veľmi pekne si to urobil“, tak ma šľak triafa. Na dobrý film sa robí dabing ľahko, to je radosť. No omnoho ťažšie sa robí dabing na zlý film. 

Ako veľmi musíte pri dabingu dbať na presnosť? Môžete si pri preklade alebo nahrávaní niektoré významy aj poupraviť?

Napríklad presnosť faktov je veľmi dôležitá, najmä ak ide o filmy zasadené do rôznych historických období alebo prostredí. Dôležité je, aby sa v texte nenachádzali nezmyselné pojmy, výrazy či mená. Napríklad každá televízia má svoju preferovanú výslovnosť mesta Los Angeles – niekde sa povie Los Angeles, inde Angeles, LA, ba dokonca aj Angels. Neraz sme museli tieto názvy meniť a upravovať podľa štandardov konkrétneho vysielateľa.

Veľa však záleží na spolupráci a konzultáciách s dramaturgom či úpravcom. Niekedy ide o špecifické veci. Napríklad pri vyšetrovaní kriminálneho prípadu, treba správne preložiť právnu terminológiu, alebo rozhodnúť, či miery ponechať v míľach, alebo ich previesť na kilometre. Sú to síce drobnosti, ale ak si na ne režisér, úpravca alebo dramaturg nedajú pozor, vzniknú zbytočné nezrovnalosti.

Často sa stretávame s tým, že ľudia majú skreslenú predstavu o tom, ako dabing vlastne funguje. Nie je však pravidlom, že herec dostane vopred text alebo filmovú nahrávku.

Presne tak. Herci často prídu do štúdia a až za pochodu zistia, čo idú dabovať. Ako režisér sa tak musím spoliehať len na ich inteligenciu. Keby som mal každému vysvetľovať, čo ide presne robiť, celý proces by sa neuveriteľne natiahol. Ideálne je, najmä pri náročnejších tituloch, poslať hercom ukážku či celý film. Aspoň aby videl atmosféru, postavu, ktorú bude stvárňovať, aby neprišiel do úplne neznámeho prostredia. Samozrejme, nie vždy je čas pozrieť si celý film, ale vtedy sa snažím vysvetliť napríklad, že robíme gangsterský film, ktorý je zároveň paródiou, a to už hercom veľa napovie.

Ako dlho zvyknete nahrávať jeden film?

V súčasnosti jeden deň. Sú samozrejme aj náročnejšie filmy, ktoré ale tiež vieme mať dokončené do dvoch dní.  

Majú firmy zo zahraničia aj nejaké vlastné požiadavky, ktoré musíte pri dabingu na Slovensku dodržiavať?

Komunikovali sme s istými distribučnými spoločnosťami, ktoré vyslovene žiadali o zaslanie vzorky hlasov. Na základe týchto ukážok si oni sami vybrali hlas, ktorý im najviac vyhovuje alebo je najviac podobný zahraničnému originálu. Na takéto prípady u nás slúžia castingy alebo hlasové skúšky. 

Prečo sa v dabingu niekedy stane, že hlas, na ktorý sme boli v rámci postavy roky zvyknutí, zrazu dostane úplne iného dabéra?

Tých dôvodov môže byť viacero. Môže sa stať, že herec povie niečo, čo sa nepozdáva vedeniu televízie, a jednoducho sa ocitne na tzv. „čiernej listine“ alebo môže byť pracovne vyťažený, zaneprázdnený alebo jednoducho nie je k dispozícii. Vtedy sa hľadá náhradné riešenie. 

Ako na Slovensku prebieha výber dabingových hercov? Ste zaň zodpovedný vy alebo je to kolektívne rozhodnutie?

Väčšinou je za to zodpovedný dramaturg, no, samozrejme, spolupracujem aj ja. Vždy ide o vzájomnú dohodu. Nie každý dramaturg sa odváži vyskúšať nový hlas, čo je samozrejme pochopiteľné, lebo vždy chcú, aby daný projekt splnil divácke očakávania. Ale bez nových hlasov by sme tých istých dabérov zodrali, a to platí aj pre naše uši.

Niekedy je jeden hlas tak často využívaný, že ho divák počuje v seriáli, potom v reklame, potom v ďalšom filme, až má pocit, že na neho „vyskočí aj z chladničky“. Ja práve patrím k tým režisérom, ktorí sa snažia prinášať nové hlasy a dávať šancu nováčikom. Začínali u mňa napríklad aj Peter Sklár alebo Dano Dangl. 

Myslíte si, že by mohli v dabingu uspieť aj neherci? Napríklad niekto s pekným hlasom, koho by ste náhodne stretli na ulici?

Určite nie. Dabingové herectvo je najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov. Herec musí sledovať text, obraz, značky v texte, pauzy, nástupy aj časový kód. Zároveň vníma originálny zvuk, seba samého i kolegov. A ešte k tomu do toho musí podať aj výraz. Pokiaľ si to vyskúša niekto, kto má síce čistú reč bez nárečia, prízvuku či rečových vád, nie je to záruka, že dokáže vyjadriť aj danú emóciu. 

A ak by ten človek mal aspoň skúsenosť s mikrofónom a dabing by ho veľmi zaujímal, má šancu sa do toho sveta dostať?

Samozrejme, na to predsa existujú školy. Napríklad konzervatóriá, ale aj vysoké školy, kde sa vyučuje herectvo. Existujú aj špecializované dabingové kurzy, kde som dokonca učil aj ja. Ale ten výsledok je neporovnateľný medzi človekom s hereckou skúsenosťou a takým, kto ju nemá. Ten, kto chodil 5–6 rokov do školy, prešiel si recitáciou, prácou s textom, artikuláciou, spodobovaním a emóciou, je na inom leveli.

Stretli ste sa počas vašej praxe s niekým, kto vás prekvapil, ako dobre vie pracovať s hlasom, aj keď ste to spočiatku možno nečakali? 

Koľkokrát sa stane, že herci, ktorí sú na doskách či na kamere nevýrazní, vedia neuveriteľne kreatívne fungovať v dabingu. Ale poznám aj výnimočné prípady, ako herci bez vysokej školy, ktorí majú jednoducho talent od Boha. No bez talentu sa hercom stať nemôžete, to je isté. A zároveň samotný talent nestačí. Treba s ním vedieť pracovať.

Dá sa povedať, že streamovacie služby sú hrdinovia našich dnešných dní. Počas pandémie nás zabavili starými dobrými seriálmi a filmami alebo absolútnymi novinkami. Za niekoľko drobných mesačne a po pár klikoch si môžeme dopriať stovky hodín obsahu. V prvej časti článku sa pozrieme na dvoch gigantov, a to Netflix a HBO Go.

Netflix

Pre Netflix bol tento rok rozhodne prekvapením, už len za prvé tri mesiace roku 2020 zaznamenal 15,8 milióna nových registrácií. Ich počet na jar vzrástol o ďalších 10 miliónov. Ako však riaditelia platformy predpokladali, uvoľňovanie opatrení počas letných mesiacov ďalšie zvyšovanie počtu používateľov spomalilo.

Počas leta sa na Netflixe zaregistrovalo iba 2,2 milióna nováčikov, čo prekvapilo aj analytikov. Tí totiž predpokladali najhlbší možný prepad na 3,9 milióna nových registrácií. Streamovacia služba očakáva, že do konca roka dosiahnu nárast o ďalších 6 miliónov.

Netflix je populárny najmä pre široký výber vlastných alebo zahraničných seriálov a filmov. Nájsť v ňom môžete aj české či slovenské filmy, ako napríklad Sviňu, film z politického prostredia podľa knižnej predlohy od Arpáda Szoltésza.

Toto sú najsledovanejšie filmy a seriály na Netflixe medzi Slovákmi

365 dní: Vzrušujúci príbeh medzi Poľkou Laurou a Massimom je sfilmovaný podľa knihy od autorky Blanky Lipińskej. Zachytáva romantický príbeh medzi hlavnými hrdinami, ktorí majú medzi sebou sexuálne napätie. Mnohí diváci považujú film za európsku verziu Päťdesiatich odtieňov sivej. Iní ho zas vnímajú ako dôkaz toho, že poľská kinematografia je niekde úplne inde.

Kissing Booth 2: Druhá časť teenagerskej romantickej komédie zožala rovnako veľa úspechu ako tá prvá. Pozitívne hodnotenia pripisujeme rozkošnej nevinnosti a prirodzenosti hlavnej herečky Joey King. O vysoké umiestnenie na priečkach sa určite postaral aj príbeh, ktorý zobrazuje dilemu v láske a tiež v rozhodovaní sa o budúcnosti po strednej škole. Oddychový film vám určite spríjemní dlhé večery doma.

Dark Desire: Vášeň má na Netflixe bezpochyby veľké publikum. Potvrdzuje to aj obľúbenosť erotickej kriminálky Dark Desire (Temná túžba). Hlavní hrdinovia seriálu si spolu aj napriek forenznému vyšetrovaniu doslova užívajú.

The Umbrella Academy: To, že diváci majú radi superhrdinov, nie je žiadnym tajomstvom. Mnohí sa iste už nevedeli dočkať druhej série príbehu o nie úplne ideálnej rodine superhrdinov. V druhej sérii The Umbrella Academy sa divák ocitne v 70. rokoch, kde sa zúčastní snahy zabrániť Kennedyho vražde. Podarí sa to?

Medzi ďalšie obľúbené filmy patrí Work it a Project Power. Zo seriálov sú to Cursed, World’s Most Wanted či Money Heist. Ak vás nič z našich tipov nenadchlo, nezúfajte. Určite si niečo vyhliadnete napríklad v našom článku o nedocenených seriáloch na Netflixe.

HBO GO

Ak máte pocit, že ste už vyčerpali všetko dobré, čo Netflix ponúka, skúste HBO Go.  Vo svojom portfóliu má veľký výber filmov a seriálov z dielne HBO a Warner Brothers.

Streamovacia spoločnosť sa počas prvej vlny pandémie zaslúžila o 1,7 milióna nových používateľov a doteraz jej celkovo pribudlo 4,1 miliónov nováčikov. To, že sú čísla oproti gigantovi zmienenému vyššie menšie, však určite nie sú znamením, že HBO Go ponúka menej kvalitné seriály či filmy.

Toto sú tie najsledovanejšie filmy a seriály na HBO GO

Volanie Divočiny: Adaptácia legendárneho diela od Jacka Londona nás vracia naspäť do detských čias a nanovo nás zoznamuje s príbehom psa Bucka, ktorý po únose musí nájsť cestu späť k svojmu majiteľovi.

Králik Jojo: Režisér Taika Waititi vložil do filmu o druhej svetovej vojne dokonalý humor. Vďaka tomu je emočne ťažký príbeh oveľa ľahšie stráviteľný, a to aj bez akéhokoľvek zľahčovania vtedajšej situácie. Snímka ukazuje obyčajný život malého chlapca Joja v období vojny. Zvrat nastane, keď zistí, že jeho mama na povale ukrýva židovské dievča. Jojovi v tejto náročnej situácii radí jeho imaginárny priateľ Adolf Hitler.

https://youtu.be/jSHMaOtK3Mo

Raised by wolves: Seriál, na ktorom sa podieľal legendárny Ridley Scott, ovládol rebríčky, a to oprávnene. Príbeh, ktorý sa dnes dá opísať ako klasické science-fiction, nenechá diváka ani na chvíľu vydýchnuť.

Lovecraft Country: Vyslúžil si mnoho pozitívnych i negatívnych ohlasov. Príbeh vznikol podľa knižnej predlohy s rovnakým názvom od autora Matta Ruffa. Jeho zhliadnutie za pokus určite stojí.

K ďalším najviac sledovaným filmom patria aj Le Mans ’66, Paradise Hills či Chata. Ku kvalitným seriálom v ponuke HBO patria Manifest, Eufória a Hra o Tróny.

Knižný priemysel

Mnohé vydavateľstvá posúvali svoje edičné plány a presúvali vydania titulov na jeseň alebo až na rok 2021. Môžeme tvrdiť, že pandémia zasiahla aj knižný priemysel. „Dobré je, že drvivá väčšina kníhkupectiev funguje. Takže trh tento rok môže byť „iba“ zlý,” povedal Vladimír Michal z vydavateľstva Artforum pre Forbes.

K pozitívam určite patrí napríklad zvýšený predaj elektronických kníh, ktoré sú nielen lacnejšie, ale po ich kúpe nemusíme čakať na doručenie – máme ich hneď u seba.

Tieto tituly sú v rebríčku najpredávanejších kníh na Martinuse

Vlastnou Hlavou a Vlastnou Hlavou 2: Knihy od Mareka Vagoviča, investigatívneho novinára, ktorý sa dlhodobo venuje Ficovi a slovenskej mafii, si svoje miesto v TOP 100 držia už vyše 390 dní. Vagovič je aj spoluautorom knihy Umlčaní, ktorá obsahuje výpovede rodiny a priateľov zavraždeného Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Vlastnou hlavou ponúka náhľad do zákulisia Smeru prostredníctvom výpovedí ochranných zložiek a ľudí z okolia Róberta Fica.

V tieni: Dominik Dán je autor, ktorého zrejme netreba nikomu predstavovať. Svojimi strhujúcimi kriminálkami čitateľov prekvapuje nejeden rok. V tieni je už 31. diel série o detektívovi Krauzovi a podľa odozvy čitateľov príbeh stále nestráca na zaujímavosti.

Gauč alebo šťastie: Knihu napísal Maroš Molnár, známy z relácie Extrémne premeny. Pomáha v nej ľuďom s nadváhou zmeniť svoj životný štýl a namotivovať ich na zdravú životnú cestu. Titul predstavuje zbierku rád a taktiež je zdrojom motivácie pre všetkých nespokojných domasedov.

Hry a konzoly

Od 16. do 22. marca sa celosvetovo predalo 4,6 miliónov hier. Celkovo ide o 63 percentný nárast predaja oproti predchádzajúcemu týždňu. Tento nárast pripisujeme aj vydaniu dlho očakávaných hier, ako napríklad Animal Crossing: The Horizons pre Nintendo Switch a hry DOOM Eternal.

Podľa štatistík na statista sa počas marca zdvihol predaj digitálnych hier o 53 %, nákup spoločenských hier o 82 % a nákup konzol o 155 %. Ľudia kvôli tráveniu času doma siahali práve po hrách, ktoré odvrátili pozornosť od kritickej situácie vo svete.

Na e-shope Alza sú najpredávanejšími hernými konzolami X box series X, ku ktorému si hráči na hernom obchode Brloh.sk najviac kupujú tituly Fifa 21, Mafia Trilogy a Mafia Definitive Edition. Ďalšou obľúbenou konzolou je Nintendo Switch. Podľa Brlohu sa naň najviac predáva už vyššie spomínaný Animal Crossing: The Horizons, Super Mario 3D All-Stars a Ring Fit Adventure. Pre novinku  PlayStation 5 patria medzi najpredávanejšie hry Fifa 21, NHL 21 a Marvel’s Spider-Man: Miles Morales.

Poďme nato! Zoberte si tekvicové latté alebo čaj, zabaľte sa do deky a prečítajte si rebríček top 10 filmových klasík, ktoré dotvoria atmosféru jesenného obdobia. Rozšírite si nielen obzory, ale podporíte aj pandémiou oslabený filmový priemysel, ktorý aktuálne stráca nemalé finančné čiastky.

Get Out (2017)

Tento pomerne nový film sa rýchlo stal horrorovou klasikou, pre všetkých milovníkov tohto žánru. Film napísal a režíroval Jordan Peele. Dej filmu je o fotografovi Chrisovi a jeho priateľke Rose, ktorá ho prvýkrát berie k sebe domov. Jej rodičia sú veľmi milí, avšak vadí im jeho občasné fajčenie, preto mama Rose navrhne Chrisovi pomoc na zbavenie jeho zlozvyku pomocou hypnózy. Chris si až neskôr všíma, že v dome nie je všetko v poriadku, a tak sa rozhodne utiecť.

Edward Scissorhands (1990)

Jedno z mnoha veľdiel od Tima Burtona, v ktorom ukazuje lásku medzi chlapcom, ktorý má namiesto rúk nožnicové čepele a tínedžerkou z mesta Kim.

The Exorcist (1973)

Horor, ktorý je právom zaradený do tohto rebríčku. Režíroval ho William Friedkin a scenár napísal William Peter Blatty. Film je o mladom dievčati Regan, ktorá je dcérou bohatej matky. Tá však na ňu nemá čas, a tak si vôbec nevšíma zmeny správania, ktoré sa jej dcére dejú. Až v jeden deň ju zoberie k lekárom, ktorí po mnohých vyšetreniach odporučia radšej navštíviť exorcistu.

Hocus Pocus (1993)

Čo by to bol za Halloween ak by sme si aspoň raz nepozreli rodinnú komédiu s nádychom strašidelnej atmosféry Hocus Pocus? Komédiu režíruje Kenny Ortega a dej filmu sa zameriava na tri čarodejnice Mary, Winifred a Sarah, ktoré za ich prehrešky démoni posielajú späť na jeden deň medzi živých.

Child’s play (1988)

Ikonické stelesnenie zla prevedené na bábike menom Chucky. Film režíruje Tom Holland. V tejto horrovej klasike sa pozeráme nato, ako chlapec menom Andy oslavuje svoje šieste narodeniny. Na narodeniny dostane bábiku, na čom by nebolo nič  zlé, pokiaľ by v bábike nebol prevtelený umierajúci psychopatický vrah.

Paranormal Activity (2007)

Snáď najznámejší horor z tohto rebríčku. Oren Peli nám prináša príbeh mladého páru, ktorý sa presťahovali do domu na predmestí. Avšak čím ďalej tým viac začínajú mať strach z niekoho alebo niečoho, čo začína byť najviac aktívne práve v noci, keď mladý pár spí.

Halloweentown (1998)

Skvelý film pre celú rodinu, ktorý nám ukazuje príbeh o malej čarodejnici Marnie, ktorá žije v meste medzi obyčajnými ľuďmi, avšak veľmi túži žiť so svojou babičkou, ktorá je tiež čarodejnica, v začarovanom meste, v ktorom je stále Halloween. Film režíruje Duwayne Dunham.

Psycho (1960)

Film, ktorý inšpiroval ďalšie generácie budúcich režisérov pochádza z dielne Alfreda Hitchcocka. Norman Bates je psychicky chorý chlap, ktorý žije v starom, opustenom dome, ktorý občasne slúži ako motel. Toto miesto však nie je ako iné motely a určite si v ňom neoddýchnete. To neskôr zistí aj žena menom Marion, ktorá zmizne a po jej stopách sa vydajú hlavný detektív a jej sestra.

Us (2019)

Ak sa vám páčil film Get out, od rovnakého režiséra Jordana Peele, pozretie tohto filmu určite neoľutujete. Tak ako vo väčšine amerických filmov sa dej točí okolo na prvý pohľad šťastnej rodiny, ktorá odchádza na prázdninový pobyt na chatu, kde ich matka ako malá trávila leto. Avšak, na tomto mieste sa jej vracajú spomienky na trauma z detstva, ktorá sa rýchlo premení opäť na realitu.

Slepy Hollow (1999)

Desiatku najlepších strašidelných flmových klasík uzatvárame znovu s filmom od Tima Burtona. Film sa odohráva v historickom prostredí, kde sa vyšetrujú tri vraždy, ktoré má mať údajne na svedomí  legendárny bezhlavý jazdec.

Povedzme si na rovinu, dostať ocenenie Najlepší slovenský film je ako vyhrať šprint na paralympiáde. Ja, ako zaujatý divák na tribúne, dokážem s kľudom a so záujmom sledovať partičku podivínov, pripravujúcich sa na štart, a popritom si schuti pochutnávať na pukancoch. Číslo 4 vôbec nevie, kde je a číslo 5 je chrbtom otočené k bežeckej dráhe. Práve príprava v sebe ukrýva prísľub niečoho zaujímavého a keď konečne zaznie výstrel z pištole, zisťujem s ostatnými divákmi, že dnes sa toho veľa neudeje. Možno my sme tu tí podivíni, sledujúci partičku kriplov hrať sa na pieskovisku.

Dôverný nepriateľ bol filmom, ktorý v upútavkách sľuboval naozaj veľa. Zaujímavý námet, drámu, akciu. Pamätám si, že práve to bol moment, kedy som začal o našich audiovizuálnych dielach premýšľať trochu inak. Sklamanie bolo, keď film zapadol do radu k ostatným. Keďže tragédia najlepšie podnecuje rozmýšľanie, namiesto bohapustého kritizovania som sa radšej pýtal: Kde sa stala chyba?

Skúste si z fleku spomenúť na jedno slovenské dielo, ktoré vám utkvelo v pamäti. Jednoduché, však? Predpokladám ale, že ide o iný ako filmový formát. Inak mi to nevychádza. Všetko nasvedčuje tomu, že my ako národ nemáme bunky na zachytenie dôveryhodného filmu. Problémom môže byť aj to, že drvivá väčšina hercov sa zameriava na divadlo; ide o sféru, kde hranie naberá úplne iné parametre a nie vždy sa dobre prenesie na plátno. Ďalšou chybičkou krásy môže byť aj to, že peniaze sa musia točiť a režisérom nie je dovolené mrhať čas na zbytočnú prípravu. Charaktery, zápletka, dialógy… všetko je ploché ako Podunajská nížina.

Zvoľte iný prístup

Dostali sa ku mne aj také názory, že som proste náročný, nemyslím si však, že to je pravda. Keď to dokážu zahraniční tvorcovia, prečo nie my? Chcieť od našej produkcie Avengerov by bolo naozaj ako pýtať si od žida zľavu. Navrhnúť dobrú postavu či vierohodný dialóg však nestojí žiadne peniaze, len trochu talentu. V posledných rokoch u nás vznikli filmy, ktoré svojou kvalitou vystupujú zo štandardu. Reč je o Trhline a najnovšej Svini. Ak sa pozriem na tieto filmy bližšie, uvidím jeden neoddeliteľný spoločný znak, vďaka ktorému si zaslúžia chválu, aká sa im dostáva.

Hoci sa s hodnotením nedostala táto dvojica na úplne najvyššie miesto, pozornosť a uznanie divákov si rozhodne získala. Dôvodom, prečo sú tieto dva filmy úspešné, je podľa môjho názoru to, že im ako predloha poslúžila kniha. Rozhodne to nie je v oblasti slovenskej filmárčiny novinkou – už aj v minulosti k nám prišli filmy, berúce si obsah z populárnych diel.

Keď som totiž hovoril, že my ako národ nie sme stvorení na filmový priemysel, nemyslel som to tak, že nevieme vytvoriť pútavý príbeh. Ukazuje sa, že papier a pero je pre nás vhodnou cestou, pretože to, čo nedokážeme na plátne, hravo zvládame na papieri. Svedčí o tom aj naša bohatá literárna história. S uvedením Svine do kín, ktorá bola reakciou na súčasnú politickú situáciu, môžeme len dúfať, že si režiséri všimnú, že čerpať z knižných zdrojov sa naozaj oplatí.

Predtým, ako Joker znepríjemňoval Batmanovi jeho hrdinské skutky, boli tu nepriatelia ako Dr. Death, Profesor Hugo Strange či The Monk. Boli však len planým načrtnutím toho, čo malo nasledovať po nich. Vtedajší komiksoví tvorcovia Bob Kane, Bill Finger a Jerry Robinson vytvorili Jokera sfilmovaním novely Victoria Huga „Muž, ktorý sa smeje” (1928). 

Tvorcovia mu len pridali bielu pokožku, zelené vlasy a fialový oblek, ale jeho charakter, príbeh a meno sa za posledných 80 rokov neustále formovali. Bolo to tak až donedávna, kedy sa nám predstavil Joaquin Pheonix vo filme Joker.

Jeho charakter, výrazný make-up a inteligencia sú črty, ktoré sú neporovnateľné s jeho podobou pred 80 rokmi, avšak robia z neho najobľúbenejšieho darebáka populárnej kultúry. Aby sme lepšie pochopili túto postavu, predstavíme si jeho vývoj v komiksovej a filmovej kultúre.

Komediant z nenávisti (1940)

Batman sa ako charakter neustále vyvíjal už od svojho komiksového debutu v sérii Detective Comics (1939). Jeho príbeh sa rozvíjal od rozprávkového žánru až po ten hororový. Stelesnením takéhoto mixu je aj jeho nepriateľ, Joker. Medzi vtedajších antihrdinov, Moriatyho a Fantóma opery, prichádza Joker ako rafinovaný protivník, ktorý sa nebojí vystúpiť na verejnosti s oznamom, koho sa chystá zabiť či okradnúť. Pre čitateľov komiksov predstavovalo Jokerovo vypočítavé vystupovanie vítanú zmenu a nový antihrdina si hneď našiel prvých fanúšikov.

„Prečo tak vážne?”

Veľkým odlíšením od súčasnej verzie je i to, že v prvej verzii sa Joker maniakálne nesmial, nehral sa s obeťou a nevytváral svoje kruté vtipy. Joker si postupne vytvoril svoju prvú rozpoznateľnú črtu a vďaka zdeformovanej tvári a ikonickému glasgowskému úsmevu sa okamžite stal nezabudnuteľným charakterom.

Korunovaný princ kriminálu (1966)

Krátko po prvom uvedení Jokera v komiksoch sa z bezcharakterného vraha prelievajúceho krv stal prankster s kvetmi a jednoduchý hlupák. Táto upravená verzia postavy pre rodiny sa objavila v seriáli od produkcie ABC – Batman (1966). Dovtedajší Joker bol prevažne chladný, bez vtipu, ale v seriáli získal svoju charizmu.

Herec Cesar Romero si stvárnením tejto roly, ktorú bol schopný obohatiť o staré vtipy a podivné interpretácie, získal priazeň miliónov fanúšikov. Pre svoju oddanosť hlavnej úlohe si oholil i fúzy, aby mohol nosiť biely make-up čo najvernejšie.

https://youtu.be/SK6mDZGNjcg?t=17

Sociopatický zabijak (1986)

Po dvoch rokoch od svojej premiéry bol seriál Batman zrušený. Postava sa vrátila späť k svojim brutálnym koreňom a na konci 80. rokov sa hlavnými predlohami stali komiksy The Killing Joke, Arkham Asylum a A Death in the Family.

V tomto období boli najväčšími komiksovými obľúbencami bezcitní zabijaci ako Punisher alebo Wolverine, a preto veľká zmena v komiksoch prišla od Franka Millera. Ten v Návrate Temného rytiera (1986) predstavuje Batmana ako chladnokrvného hrdinu, ktorý láme kosti a Joker je stvárnený ako vraždiaci maniak. Po rokoch v Arkhamskom ústave prichádza Joker späť na scénu so svojím vyjadrením: „Zabijem každého v tejto miestnosti.”

Frank Miller taktiež pracoval s postavou Batmana nosiaceho plášť, ktorý mal predstavovať možný objekt túžby Jokera. Ten zase nosil feminínny make-up. Dokazoval by to i fakt, že v komiksoch ho Joker rád nazýval „miláčikom, mojou láskou”. Táto skutočnosť je taktiež dodnes veľkou záhadou pre fanúšikov, ktorí sa niekoľko rokov snažia dokázať, či ich vzťah bol skutočne milostný.

Gangster (1989)

Návrat Temného rytiera a Killing Joke boli perfektné komiksové predlohy pre filmového tvorcu Tima Burtona.  Jack Nicholson ako Joker svojím výkonom zatienil aj samotnú hlavnú postavu Batmana, ktorého hral Michael Keaton. Film si zachoval grotesknosť filmov z 30. – 40. rokov 20. storočia. Joker vystupuje ako pravá ruka Gothamskej mafie na čele s Jackom Napierom, ale jeho druhá postava sa mení na Jokera, postrach mesta Gotham.

„Niektorí muži chcú vidieť tento svet len horieť.”

Burtonov film bol v tej dobe čerešnička na torte s gangsterskými filmami ako Nepodplatiteľní (1987), Dick Tracy (1990), Wall Street (1988). Všetky spájal fakt, že diváci milujú zloduchov, ktorí sú inteligentní a oblečení v smokingu s pocitom perfektnej kontroly nad všetkým.

Anarchista (2008)

Tim Burton označil príbeh Killing Joke ako svoj najobľúbenejší a keďže jeho spracovanie malo celosvetový úspech, museli to mať na pamäti aj Christopher Nolan s bratom Jonathanom Nolanom pri písaní scenára k druhej časti Christopherovej trilógie o Batmanovi, ktorý niesol názov Temný rytier.

V Killing Joke je Joker anarchistický filozof preferujúci tvrdenie, že je racionálne byť neracionálny a túto stránku stvárnil Heath Ledger dokonale. Tvorca chaosu, ako sa vo filme rád prezentuje, si práve týmto stvárnením rozšíril fanklub o niekoľko miliónov fanúšikov.

Vo filme sa objavuje scéna, kde pri vypočúvani Joker priblížil svoj svet vetou: „Jediný spôsob, ako prežiť v tomto svete, je žiť bez pravidiel.” Joker sa nezaujímal o jednoduché zločiny ako kradnutie diamantov či vládnutie nad Gothamom. Filmová snímka prináša niečo nové, nepoznané a jeho cieľ nie je nikdy jasný. Hlavnú myšlienku Jokerovho stvárnenia v Temnom rytierovi dokonale uchopil výrok Alfréda: „Niektorí muži chcú len vidieť tento svet horieť,” a taktiež ikonická veta: „Prečo tak vážne?“

Psychopat (2016)

Jednotka samovrahov priniesla okrem Jokera aj jeho dlhoročnú komiksovú partnerku Harley Quinnovú. V celkovom obraze sa nám predstavuje potetovaný chlapík s lesklými zubami šoférujúci fialové Lamborghini, ktorý je evidentne zaťažený na majetnosť. Oproti svojim predchodcom vytvára len povrchný obraz svojej postavy, ktorá vďaka svojmu krátkemu a príliš povrchnému prevedeniu vo filme nedostáva dostatočný priestor. V konečnom dôsledku sa viac pozornosti venuje jeho „výtvoru” – Harley Quinnovej.

Obeť (2019)

Najnovší počin Joker si tiež prepožičal niektoré znaky z komiksu Killing Joke. V porovnaní s Temným rytierom ho režisér filmu Todd Phillips prezentuje ako mamičkinho miláčika odmietnutého a týraného spoločnosťou, a tým sa stáva skôr obeťou ako zloduchom. Zabíja len vtedy, keď mu niekto ubližuje, nie pre zábavu. Zaslúži si kvôli tomu sympatie ľudí?

Tu sa názory divákov rozdeľujú. Na jednej strane jeho vystupovanie vyvoláva masívne krvavé protesty, ale pre iných sa stáva zhmotneným symbolom revolúcie. Postava ako Joker však vždy bude vyvolávať mnoho otázok a protichodných pocitov u každého diváka.

Chaos v chaose

Posledná dekáda priniesla okrem skvelých zápletiek aj nových predstaviteľov Jokera – anarchistu, sociopata i obeť. Najnovší počin Joaquina Pheonixa si vyslúžil 7-minútový standing ovation na festivale v Cannes a ukázal viac z Jokerovho nobjaveného pôvodu. Tvorcovia sa síce nevyjadrili, či je skutočným Jokerom, alebo len jeho predchodcom; je však jasné, že sme získali náhľad do niečoho doteraz nepoznaného. Sami sme sa stali obeťou a ľahko dokázali Arturovi fandiť v jeho rebelovaní.

Naopak, Jared Leto predstavil chladnú postavu, s ktorou sa vďaka krátkemu výskytu vo filme nedokáže takmer nikto stotožniť. Jediným prínosom je výkon Jareda Leta a jeho umenia prevteliť sa do svojej postavy gangstra vládnuceho mestu Gotham.

V neposlednom rade sa predstavuje zosnulý Heath Ledger, ktorému postava Jokera ukradla nakoniec aj život. Jeho výkon ocenený nespočetnými uznaniami potvrdzuje i fakt, že herec predstavujúci Alfréda (Michael Caine) sa pri prvom stretnutí s Ledgerom na pľaci jeho hereckého stvárnenia natoľko zľakol, že zabudol scenár.

Posledné roky nám Jokera predstavili najlepší z najlepších. Samotný výkon jednotlivých postáv sa ťažko zrovnáva kvôli rôznorodosti filmov a príbehov. Postava Jokera jednoducho nie je jednotvárna postava na jedno využitie.

V slovenských kinách mal tohtoročný Joker úspešný otvárací víkend, keď v 79 kinách po celom Slovensku film zarobil viac ako 302 940 €, Do dnešného dňa film zarobil na slovenskom území viac ako milión eur. Film je napokon na 31. mieste v rebríčku ziskov počas otváracieho víkendu v našej krajine. Na prvom mieste tohto rebríčka je zatiaľ posledný film od spoločnosti Marvel – Avengers Endgame.

Kto by mohol byť Jokerom 

Je príliš jednoduché si myslieť, že Jokera vie zahrať každý, pretože okrem charakteru je treba do tejto roly dať omnoho viac.

Richard R. Grant – k hercovmu žraločiemu úsmevu a psychopatickému výrazu stačí doplniť len biely make-up, zelené vlasy a stane sa z neho plnohodnotný Joker. Podstatu postavy ukázal Grant vo videu ako reakciu na svoju prvú nomináciu na Oscara. Psychózu je z tohto videa ľahko pocítiť.

Nicolas Cage – herec si už mal v minulosti zahrať v komiksovom svete, konkrétne Supermana.

Daniel Day-Lewis – trojnásobný víťaz Oscara je okrem talentu aj dokonalou postavou vďaka brade, nosu a účesu. Škoda, že už ukončil svoju filmovú kariéru.

Christian Bale – sám si zahral protipól Jokera – Batmana. Keď sa však zahľadíme na jeho zmenu postavy/charakteru, v každom jeho filme je jasné, že by bol skvelou voľbou. Jeho výkonom vo filme Americké psycho sa inšpiroval aj samotný Jared Leto v stvárnení Jokera v Jednotke samovrahov.

Jim Carrey – Carrey hral Hádankára vo filme Batman navždy, sám už vtedy hral Jokera, ktorý vystupoval pod iným menom. Pre niekoho možno komediálny herec, ale Jim Carrey sa narodil byť Jokerom.

V spolupráci s Terezou Šuveríkovou.

Kapitán Amerika: Občianska vojna (Captain America: Civil War)

Premiéra: 6. Mája 2016

Dej: „Na koho stranu sa postavíš?“ Proti sebe sa postavia dvaja superhrdinovia, Steve Roger/Captain America a Tony Stark/Iron Man. Obaja však majú rozdielne názory na kontrolovanie superhrdinov a ich aktivít. Okrem týchto dvoch uvidíme aj Black Panthera a objaví sa aj Daniel Bruhl (Rivali), ktorý by mal stvárniť zápornú postavu. Komiksoví fanúšikovia vedia, ako tento súboj skončil, no my ostatní si však musíme počkať na premiéru.

Doctor Strange

Premiéra: 4. novembra 2016

Dej: Dej sa točí okolo bývalého neurochirurga, ktorý chráni Zem a jeho obyvateľov pred hrozbami z vesmíru. Marvel rokuje s Benedictom Crumberbatchom, ktorý by mal stvárniť Stranga. Nie je vylúčené, že by sa mal objaviť aj v tretích Avengers.

Strážcovia galaxie 2 (Guardians of the Galaxy 2)

Premiéra: 5. Mája 2017

Dej: Príbeh ani záporný hrdina zatiaľ nie je známy.

Thor: Ragnarok

Premiéra: 28. júl 2017

Dej: Po udalostiach v Temnom svete všetci čakajú odpovede na viacero otázok. Tvorcovia vraj sympatizujú s nórskou mytológiou, kde Ragnarok znamená koniec bohov a všetkého.

Black Panther

Premiéra: 3. november 2017

Dej: Podľa slov Feiga to bude rodinná dráma o izolovanom africkom štáte Wakanda, ktorý musí jej kráľ, vedec a supervojak v jednej osobe T’Challa/Black Panther ochrániť pred vonkajším svetom.

Captain Marvel

Premiéra: 6. júla 2018

Dej: Príbeh o tajnej agentke a pilotke Carol Danvers, ktorá sa infikuje mimozemskými génmi a stane sa dôležitou superhrdinkou.

Inhumans

Premiéra: 2. November  2017

Dej: Zoznámime sa s novým druhom ľudí a hrdinov, ktorí boli vyšľachtení mimozemšťanmi pomocou plynu, ktorý odomkol v ich telách uzavreté gény. Vďaka tomu sa z nich stali superhrdinovia.

Avengers: Infinity War Part I., II.

Premiéra: 5. Mája 2017

Dej: Jediné, čo je isté o týchto Avengers, je záporný hrdina. Tým bude titán Thanos. Nič bližšie sa zatiaľ nevie. Kto vie, či „starý“ Avengers budú na Zemi, či budú vôbec žiť a ak budú žiť, otázne je, či sa znovu spoja. No môže sa stať, že Iron Mana, Hulka, Groota, Black Panthera a Doctora Strange uvidíme v jednom filme.

,,Najvyšší zisk na Slovensku sa stále dosahuje z CD nosičov.”

Služby fungujú na rovnakom princípe. Do svojho účtu vložíte údaje o kreditnej karte a pri kupovaní zadáte už iba heslo a hudba je vaša. Legálne. Skladby sú potom navždy uchované v cloude pod vaším účtom a z ktoréhokoľvek zariadenia ju môžete stiahnúť, ba dokonca aj streamovať. Ako nám však uviedla Shina z hudobnej skupiny Longital, najvyšší zisk na Slovensku sa stále dosahuje z CD nosičov: “Aj keď s hudbou v elektronickej podobe máme menšie výdavky, veľkú časť príjmov tvorí predaj CD na koncertoch a tam sa to nedá nahradiť ničím.” Je to preto, že si na nový trend ešte Slováci nestihli zvyknúť alebo jednoducho nechcú? “Podľa toho, s akou intenzitou sa vrátili napríklad vinyly naspäť na scénu sa zdá, že možné je všetko. Aj to, že tu s nami CD ešte nejaký ten čas zostanú,” dodala. To, že sa CD nosiče naďalej predávajú, potvrdil aj majiteľ vydavateľtva Ty Nikdy Josef Změlík. Hovorí, že predaj digitálnej hudby najbližšie dva roky stále neprekročí predaj klasických nosičov, časom sa to ale podľa neho zmení. „Myslím, že nastupujúca generácia poslucháčov si už nepotrpí na tom niečo fyzicky vlastniť a zbierať,“ okomentoval Změlík.

Počúvanie hudby cez internet

V prípade, že máte radi neustálu zmenu vašej hudobnej knižnice, a naďalej chcete počúvať legálne, na Slovensku je v ponuke už niekoľko streamovacích služieb. Medzi prvými sa u nás objavil Deezer, ktorý zožal väčšiu popularitu až po nedávno rozbehnutej spolupráci s Telekomom. Jeho prémiovú verziu môžete dostať zadarmo k niektorým z ponúkaných paušálov. Ak vám však táto služba nevyhovuje alebo nie ste zákazníkom Telekomu, je tu  mnoho iných konkurentov. Medzi najznámejších sa dostala  švédska služba Spotify. Na Slovensku je ešte len necelý rok, no za ten čas si stihla získať už niekoľko tisíc predplatiteľov, ktorých počet stále pribúda. Klienta si môžete stiahnuť na akýkoľvek typ smartfónu a samozrejme aj na PC. Privíta vás príjemné čierno-zelené prostredie ponúkajúce desiatky miliónov skladieb. O niečo neskôr prišli  služby ako Rdio či Google Play Music. Všetky  ponúkajú niekoľko verzií, vrátane bezplatnej. Tá samozrejme obsahuje nejaké obmedzenia. Spotify a Rdio napríklad ponúkajú prístup k celej knižnici zadarmo, ale iba na desktopovej verzii. V prípade mobilnej verzie švédska služba sprístupňuje prehrávanie hudby v shuffle móde a obmedzí poslucháča reklamami.

,,iTunes je niečo ako rádio, kde samotný obsah tvoríte vy alebo si vyberáte z množstva ponúkaných playlistov.”

V porovnaní so službou Rdio, ktorá bez predplatného pustí iba krátku ukážku pesničky to je ešte  prijateľné. Ďalšou z výhod je aj režim offline, ktorý vám do vášho zariadenia umožní uložiť akúkoľvek hudbu zadarmo. Svoj obľúbený album tak môžete počúvať kdekoľvek na cestách. Alternatívou týchto služieb, ktorá je však založená na úplne inom princípe, ako spomínané je iTunes Radio. Celá služba je totiž sprístupnená úplne zadarmo, no konkrétne pesničky si vybrať nemôžete. Ako už sám názov hovorí, ide o niečo ako rádio, kde samotný obsah tvoríte vy alebo si vyberáte z množstva ponúkaných playlistov. K dispozícií máte aj najnovšie albumy, ktoré len čakajú na vydanie.  Ako prví si tak môžete album vypočuť a rozhodnúť sa, či  ho kúpite. Malou komplikáciou pre vás je  potreba založiť americký účet iTunes  a to z dôvodu, že pre Slovensko ešte nie je služba sprístupnená. Po registrácii nájdete iTunes Radio v hudobnej zložke vášho iPhonu alebo v desktopovej verzii iTunes. Ostáva na vás, či sa rozhodnete pre jednu zo služieb  alebo si hudbu budete jednoducho kupovať.

Filmy a seriály

Na Slovensku sú dostupné viaceré služby s filmovým a seriálovým obsahom. Ivio ponúka okrem platenej aj bezplatnú verziu, kde je možné zadarmo sledovať vybraný obsah s reklamou. Videoslužby sa dajú využívať na počítačoch, v tabletoch či mobiloch. V niektorých prípadoch môžete dokonca sledovať obsah priamo v televízoroch, v takzvaných „smart TV”. Mnoho ľudí nie je naučených za filmy platiť a skôr si ich stiahujú. Na trhu už existuje mnoho možností ako sledovať legálny obsah za rozumné ceny. Navyše je to pohodlnejšie a mnohokrát sú filmy či seriály v lepšej kvalite.

Mnoho titulov, niektoré služby skôr do počtu

Služba Topfun ponúka stovky filmov v rôznych titulových kategóriách. Nájdete tu ako zahraničné tak aj  slovenské filmy. V mnohých prípadoch ide  o „béčkové“ či „céčkové“ tituly. Filmy pribúdajú postupne. Do kín sa ich počas tohto roka dostáva len zopár. Dostupné sú aj dva balíky – Start a Nonstop. Prvý stojí dve eurá a každý mesiac ponúka 50 filmov, ktoré sa postupne obmieňajú. Balík Nonstop ponúka za osem eur prístup k takmer celej knižnici titulov.  Na trhu fungujú aj služby od Apple a Google. Obe sa chvália tisíckami filmových či seriálových titulov. V obidvoch prípadoch si môžete filmy  zapožičať alebo kúpiť. Ceny sú však pomerne vysoké, vypožičanie stojí približne tri eurá. Cena neobmedzenej licencie vás pri nových filmoch vyjde okolo 15 eur. Výrazne lacnejšie možete získať staršie tituly, avšak absentujú pri nich české alebo slovenské titulky.

Niekedy aj bezplatne

Zaujímavou službou, ktorá okrem štandardného predplatného ponúka aj možnosť sledovať vybrané filmy zadarmo a  v priemernej kvalite je IVIO. Film bude obsahovať reklamné bloky, z ktorých  prevádzkovateľ služby platí za licencie k filmom. Svoju službu má aj platená stanica Filmbox. Za 4,90 eura mesačne, získate prístup k 300 titulom. Bonusom je i prístup k živému vysielaniu Filmboxu, DocuBoxu či iných staníc.

Vlastnú službu má aj Markíza, ktorá vrámci Voyo zamkla v minulých rokoch kompletne celý archív, neskôr od toho čiastočne upustila. Bezmála za šesťeurový mesačný poplatok ponúka napríklad predpremiéru svojich alebo zahraničných seriálov, ktoré väčšinou odvysiela aj niektorá z televízií Markízy. Nájdete tu aj desiatky zahraničných filmov či staršie seriály a relácie. Atraktívnou službou na trhu je HBO GO, ktorá ponúka množstvo filmov, seriálov a ďalší obsah. V službe nájdete mnoho známych titulov, ktoré si svoju kino premiéru odbili pomerne nedávno. HBO  ponúka aj svoje seriály, nájdete tu napríklad Game of Thrones. Služba je dostupná zadarmo alebo za minimálny poplatok k predplatnému HBO cez televízneho poskytovateľa. Samostatne sa zatiaľ objednať nedá, to by sa však malo v budúcnosti zmeniť.

Taylor Swift na Spotify končí

Toto rozhodnutie prišlo zo strany nahrávacej spoločnosti Big Machine, ktorá zastupuje Taylor Swift. Stalo sa tak týždeň po tom, čo vydala svoj najnovší album s názvom 1989. Spoločnosť pôvodne od Spotify žiadala, aby boli speváčkine albumy dostupné len platiacim zákazníkom tak, ako je to pri Beats Music a Rhapsody. Na túto možnosť ale v Spotify nepristúpili, a preto odstránili celý jej repertoár. Výnimkou sú single Eyes Open a Safe and Sound, ktoré naspievala s The Civil Wars a sú súčasťou soundtracku k filmu The Hunger Games.

Už v júli 2014 speváčka pre Wall Street Journal napísala: „Hudba je umenie a umenie je dôležité a vzácne. Dôležité a vzácne veci sú hodnotné, a preto by sa za ne malo platiť.“

Daniel Ek, výkonný riaditeľ a zakladateľ Spotify, na firemnom blogu zverejnil príspevok, v ktorom píše, že odchod speváčky ľutuje a dúfa, že zmení svoj názor. Neodpustil si dodať, že pri aktuálnom výplatnom systéme môžu najpočúvanejší umelci, medzi ktorých patrila aj Taylor Swift, zarobiť až 6 miliónov dolárov ročne. Vyzdvihol aj fakt, že po tomto kroku sa viacerí uchýlia radšej k pirátstvu než ku kúpeniu či už fyzickej alebo digitálnej podoby albumu 1989.

Krátky rozhovor nám poskytla Zuzana Piussi, slovenská režisérka a dokumentaristka, ktorá stojí aj za filmom Od Fica do Fica.

 1. Keď porovnáte klasické premietanie filmov v kinách a sprístupnenie určitého filmu za poplatok, v čom   sa tieto formy zásadne líšia? Má prípadne “premietanie” na internete nejaké výhody?

 Internet má výhody v tom, že film uvidí veľa ľudí, ale bohužiaľ zadarmo, lebo tí šikovní si ho radšej ukradnú, to euro im za to stoji. Tak to bolo s mojím filmom, bol úplne všade, cez piano si ho zaplatilo už ani neviem koľko divákov….

 2. Keby Od Fica do Fica neodmietli premietať väčšie slovenské kiná, zverejňovali by ste film na internete aj tak?

 Po kinovej distribúcií sme mali v pláne film dať na internet.

 3. Preferujete vy osobne premietanie v kinách a následné vydanie filmu na DVD alebo sprístupnenie obsahu na internete (napríklad iTunes)? V čom vidíte budúcnosť?

 Dúfam, že kiná nezaniknú. A želala by som si, aby sa distribútorom oplatilo distribuovať aj iné filmy ako americké. Myslím, že DVD je mŕtve, aj keď ma prekvapilo koľko sa ich predalo, ale to bolo vďaka chalanovi,  ktorý nás na to nahovoril a postaral sa o to. Svoje filmy budem distribuovať na internete, pretože to je okrem festivalov jediná možnosť.

Filmové služby na Slovensku:

Topfun 2 € alebo 8 € za balík

iTunes Google Play Movies – od 1 € za titul

Ivio – zadarmo alebo od 1 € za titul

Filmbox Live – 4,90 €

Voyo – 5,99 €

HBO GO – väčšinou zadarmo k HBO

Streamovacie služby na Slovensku a ich mesačný poplatok:

Deezer (5,99 €)

Orange Music (8,90 €)

Spotify (5,99 €)

Google Play Music (5,49 €)

Rdio (6,99 €)

iTunes Radio – dostupný iba s US účtom (zadarmo)

Dej je skladačkou troch príbehov. V prvom sa objavujú nájomní vrahovia Vincent Vega (John Travolta) a Jules Winfield (Samuel L. Jackson), ktorí musia získať kufrík svojho šéfa Marcellusa. Ten zároveň požiada Vincenta, aby počas jeho služobnej cesty dohliadol na jeho nádhernú ženu Miu (Uma Thurman). Ona sa však pod jeho dohľadom predávkuje heroínom. Druhý príbeh rieši problém starnúceho boxera Butch Coolidgea (Bruce Willis), ktorý príjme od Marcellusa štedrý úplatok za to, že prehrá svoj posledný zápas. Butch však súpera neúmyselne zabije. Tretí príbeh tvorí pár malých zlodejov Honey Bunney (Amanda Plummer) a Pumpkin (Tim Roth), ktorí sa rozhodnú vylúpiť reštauráciu. Avšak, sedí v nej aj Vincent a Jules…

Režisér Quentin Tarantino je i napriek malému množstvu filmov, ktoré nakrútil, považovaný za kultového režiséra. Vďaka svojskému humoru a nezvyčajnom pohľade na svet sa už jeho prvý film Gauneri, i napriek zákazu v niektorých krajinách, stal veľmi úspešným. Po ňom ihneď nasledoval film Pulp Fiction, ktorý sa zapísal ako predstaviteľ kultových filmov. Nasledovali filmy Kill Bill 1 a Kill Bill 2. Zaujímavosťou je, že po tom, čo Quentina vyhodili zo školy, pracoval ako vyhadzovač v pornokine a neskôr sa zapísal do hereckej školy, avšak bez úspechu. Ten dorazil až keď sa začal venovať písaniu scenárov (Gauneri a najmä Pulp Fiction).

Ocenenia filmu:

Zlatá Palma na Filmovom festivale v Cannes za réžiu (1994)
Oscar za najlepší filmový scenár (1995)

USA, rok 1994, 154 min.
Réžia: Quentin Tarantino
Hrajú: John Travolta, Samuel L. Jackson, Tim Roth, Uma Thurman, Bruce Willis, Amanda Plummer, Quentin Tarantino a ďalší

Čmuchal a Sviňa zasahujú

Pred filmom Pulp Fiction budeme premietať krátky študentský film Andreja Kolenčíka. Príbeh tvorí dvojica neohrozených detektívov Čmuchal a Sviňa, ktorí vyšetrujú zdanlivo obyčajnú vraždu. Pátranie v upršanom meste plnom zločinu a drog však postupne odhalí, že stopa vedie na nepríjemne vysoké miesta.

 Premietanie filmu Pulp Fiction a Čmuchal a Sviňa zasahujú

12. 12. (streda)
Kino Hviezda
Vstup: 3 €
Štart: 19:30 hod.

 Viac info:

Event na Facebooku
Fanpage Kinokultu

Plagát: Petra Adamková

Aké si mal predstavy a ciele, keď si sa púšťal do oblasti štúdia filmovej vedy?
Pre mňa to už vtedy bola potenciálne jediná škola, ktorú by som chcel študovať pretože som si povedal, že by som sa tomuto odboru chcel venovať aj profesionálne. Z absolventov sa tejto oblasti nevenujú síce úplne všetci, aj keď VŠMU má zo všetkých škôl najväčšiu zamestnanosť, a to aj kvôli tomu, že každý rok tam nekončí niekoľko tisíc ľudí, ale relatívne málo. Hľadal som katedru, ktorá by ma na filmovej a televíznej fakulte zaujímala a objavil som práve spomínanú filmovú vedu a multimédiá – kritika, hodnotenie, príprava festivalov, propagácia čiže opozícia voči aktívnym tvorcom. Už 4 roky predtým, než som na túto školu šiel, som sa tejto oblasti venoval, čiže som sa tam dostal ako človek, ktorý už pracoval s tým, čo chcel študovať. V podstate som to bral ako potvrdenie toho, čo som robil. Pre mňa bolo dôležité aj to, že som získal kontakty na ľudí, ktorí sa taktiež venujú tomuto oboru. Čiže je to najmä o tých ľuďoch, ale samozrejme škola nejde na druhú koľaj, lebo som presvedčený, že na Slovensku nie je príjemnejšie štúdium, ako na tejto katedre, kde to bolo najmä o veľa čítaní a veľa pozeraní.

„Na vysokej škole ma veľmi nechceli.“

Dá sa filmovou kritikou na Slovensku uživiť?
Neviem na to priamo odpovedať. To, čo robím ja je už množstvo iných vecí, nielen filmová kritika. Z vonku to tak síce môže pôsobiť, ale ja sa už venujem skôr marketingu, predávaniu priestoru a zháňaniu partnerov.
Ako prišlo k myšlienke založiť kinema.sk?
Ako dieťa som chcel byť kameraman, ale nikdy som nad tým nerozmýšľal tak, že by som to mohol aj robiť a do školy som nastúpil ako starší človek, nie v tom veku ako je u nás zvykom. Obrat nastal, keď som šiel na rok na vojnu a jediným zmysluplným trávením času mi pripadalo chodenie do kina, čo iní vojaci samozrejme nerobili a v týchto chvíľach som si vypestoval túžbu chodiť do kina sám. Nebaví ma chodiť s niekým, viac si film užijem sám, aby to bolo iba o mne a o tom filme. Neberiem to ako spoločenskú udalosť, vyhýbam sa štandardným premietaniam plným pukancov a hlučných ľudí, ale využívam iné možnosti, ktoré sú novinárom ponúknuté. A po návrate z vojny ešte pred rokom 2000 som založil jeden portál, z ktorého sa po krátkom čase vyvinula kinema.sk.

Ako sa formovala redakcia a koľko má v súčasnosti členov?
Spočiatku to boli ľudia zo školy, časom sa redakcia výrazne obmenila. Teraz sú to externí redaktori, okrem mňa v Kineme napevno nikto nie je. A ďalší ľudia sú takí, ktorí sa mi ohlásili, niečo poslali a bolo to dobré, tak som im dal, aby písali viac. Sú tu však aj redaktori, ktorí pre nás robia od vzniku magazínu.

Dostal si sa niekedy do výrazného sporu s redaktormi, ktorí píšu recenzie?
Pokiaľ to nie je úplne mimo, že niekto by dal Twilightu 9/10, tak k tomu ani nemôže prísť. Myslím si, že takých ľudí, ktorí by až takto ulietali, na Kineme ani nemáme. Môžu nastať drobné prieky, ale všetci sme pochopili, že sú nejaké dané spôsoby hodnotenia a nemalo by sa v nich veľmi skákať. Tak isto, ako ja nedám napísať Twilight človeku, ktorý sa venuje Tarkovskému a naopak. Snažím sa mať vytypovaných ľudí na konkrétne filmy, ktorí sa v nich vyznajú a potom majú tie texty aj väčšie opodstatnenie. Ja sám filmy na Kineme už recenzujem pomenej. Zo začiatku som písal všetko sám, čiže som robil 100 recenzii ročne, minimálne. Teraz to už tak nie je, robíme podcasty, čiže recenzie všetkých filmov prostredníctvom rozprávania v spolupráci s Rádiom FM, potom prednášam a robím video zhodnotenia pre sme.sk.

Akú ma kinema.sk budúcnosť? Sleduješ zahraničné filmové weby a prispôsobuješ sa trendom?
To je veľmi ťažká otázka. Človek si povie po takej dlhej dobe povie, že by bolo smutné, keby to padlo. Udržiava sa to na nejakej úrovni horko-ťažko. Nemali by sme šancu prežiť, keby sme neboli spojení s inými portálmi, kde sa obsah zdieľa a financie by sa nedelili, pretože my sme závislí aj na iných portáloch. Samostatný projekt kinema.sk by v dnešnej dobe, napriek veľmi dobrej návštevnosti, asi neprežil. Reklamný trh na Slovensku má v rámci internetu problém. Preto vzniklo aj Piano, Kinemu tam však zaradiť neplánujeme. Keď sme menili dizajn, tak sme prezerali všetky možné zahraničné weby. Dá sa povedať, že z contentových portálov vo svete, ktoré zvyšujú svoju návštevnosť a nestagnujú, je len jeden. Kinema.sk stagnuje, nedá sa ísť ďalej, pretože nemáme databázu všetkých filmov, ale generujeme obsah len v rámci našich možností.

Bolo ťažké získať si rešpekt, aby si sa dostal do súčasnej pozície, kedy si ťa pozývajú na prezentovanie tvojich postrehov a úvah z kinematografie do novín a časopisov?
Ja ani teraz neviem či mám nejaký rešpekt, čiže je to veľmi diskutabilné. Medzi slepými je jednooký kráľom. Nechcem to zjednodušovať, ale mám pocit, že je to o tom naučení sa, že keď niekomu dám dve vyjadrenia, tak ten človek potom nebude hľadať niekoho iného, ale bude kontaktovať priamo mňa. Tým nechcem degradovať to, že nejakú úlohu tam asi zohrá aj moja odbornosť. Pred tým, ako som začal študovať na vysokej škole som bol rešpektovaný do takej miery, že ma tam veľmi nechceli, lebo kategória, ktorú robím je filmová žurnalistika a samotná škola nie je o žurnalistike, ale o vede a histórii. A paradoxne sme len traja z dvanástich školu aj dokončili.

Koľko času obetuješ filmom a témam s nimi súvisiacich? Stíhaš robiť aj iné, tebe blízke veci?
Zďaleka nepozerám toľko filmov, ako pozerajú niektorí kolegovia. Snažím sa pozerať, čo najviac filmov, ktoré si myslím, že je dobré, aby som videl. Potom je tam veľa balastu, ktorý musím vidieť, aby som ich vedel zhodnotiť. Vyberám si filmy tým spôsobom, že idem priamo po nejakých veciach, ktoré si myslím, že sú dôležité a potom sa o nich s ľuďmi, ktorí sa tejto oblasti venujú aj rozprávam.

„Sme braní ako ľudia, ktorí znižujú návštevnosť filmov v kinách.“

Aký postoj máš k sťahovaniu filmov a myslíš, že rapídne ovplyvňuje tržby v kinách?
Ja filmy vôbec nesťahujem, neviem pozerať film na notebooku, mám problém s televíziou. Ja na skutočný zážitok potrebujem veľké plátno, uzavretú miestnosť, vyhovuje mi pocit, že si nemôžem pri tom na nič kliknúť, nemôžem ísť na Facebook. Viem, ako ľudia dnes pozerajú filmy a potom často nerozumejú, ako my tie filmy hodnotíme, čo je teda aj výsledok toho, ako ich oni pozerajú.

Kde vidíš ty riešenie v boji proti pirátstvu na webe? Bude niekedy sťahovanie zložitejšie a viac postihované?
Bude toho len viac a horšie. Pokiaľ sa veľké spoločnosti dohodnú na nejakom formáte, ktorý bude inteligentný a vyhovovať obom stranám, tak by mohli nájsť spôsob, ktorý by bol spoplatnený a zároveň umožnil komfortný spôsob pozretia tohto filmu. Či už s titulkami, neskôr s dabingom, miesto toho, aby človek komplikovane hľadal torrenty, vyrábal a sťahoval titulky. Pokiaľ dáme ľuďom možnosť efektívneho, rýchleho pozretia filmu za istý poplatok, tak sa to bude využívať aj u nás. Rovnako ako funguje Apple store, kde sa ľudia naučili platiť, pokiaľ nejakú hudbu alebo film chcú. Treba to však viac prispôsobiť slovenským reáliám.

Niekedy kritizuješ Úniu filmových distribútorov, aký je tvoj názor na jej fungovanie? Má na Slovensku nejaký zmysel?
UFD je pre mňa niečo bizarné. Teraz má nastať výmena šéfov, takže dúfam, že sa bude niečo meniť, niečo diať, lebo výsledky , ktoré sa tam objavujú sú veľmi sporadické. Pre mňa to najzaujímavejšie čo únia robí, je návštevnosť kín, a ani tie nie sú pravidelne aktualizované. V porovnaní s českou odnožou je oveľa menej profesionálnejšia, u našich susedov akoby na tom niekomu viac záležalo. Avšak naša pozícia v súvislosti s filmovými distribútormi je veľmi zlá, viac-menej u väčšiny, keďže filmy aj hodnotíme a nerobíme len anotácie. Sme aj sporadicky pozývaní na premiéry, prakticky skoro vôbec. Česť výnimkám. Sme braní ako ľudia, ktorí znižujú návštevnosť filmov v kinách.

Aké slovenské filmy si videl minulý rok v kine? Koľko percent ich naozaj malo vzniknúť?
Ja som videl všetky slovenské filmy a najviac sa mi páčil Dom Zuzany Liovej. Nech vznikajú všetky, princíp je ten – keď vznikne 20, budú dva dobré, keď vzniknú 2 nebude ani jeden dobrý. Masa robí istý percentuálny podiel kvality. Tak isto je to aj v Čechách – majú nejaké dobré filmy, ale tiež je to len určité percento. Otázka je, či všetky tie filmy, bez ohľadu na potenciálnu kvalitu majú vzniknúť s podporou Ministerstva kultúry, pretože tie peniaze by sa dali využiť oveľa lepšie.

Rozprával som sa s režisérom Jakubom Kronerom, ktorý tvrdí, že najväčší problém slovenských filmov je, že sami režiséri nevedia, pre koho tvoria. Stotožňuješ sa s ním alebo je chyba slovenských filmárov niekde inde?
Napríklad posledný slovenský počin Immortalitas sa na veľké plátno asi ani nemal dostať, chápem, aký mal distribútor cieľ, ale je to hazard so slovenským divákom. My sa ešte stále bojíme slovenských filmov a po takomto zážitku sa ich bude báť ešte viac ľudí. Neviem, či je naša krajina pripravená na takýto experiment. Ale s touto mladou kinder-boom režisérskou generáciou ako je Bošniak a Kroner by som sa vedel porozprávať o tom, že nemajú úplne pravdu, a to najmä v tom, že žánrová kinematografia nie je jediná cesta von z pekla. Pretože sú tu iné krajiny, ktoré nepotrebujú žánrovú kinematografiu a robia dobré filmy. Je to o tom, že buď to niekto vie alebo nevie. Nemyslím si, že potrebujeme sci-fi alebo horory na to, aby ľudia začali chodiť do kina. Cestou a veľmi ťažkou, je kultivácia diváka cez filmy, ako je Dom, ktoré podľa mňa sú len obrazom toho, že keď Dom má návštevnosť 5 000 ľudí v kinách, tak tu niečo nefunguje. Tak isto aj Viditeľný svet, ktorý mal mizernú návštevnosť napriek svojmu miliónovému rozpočtu. Dovolil by som sa aj pobiť za to, že Cigán a Viditeľný svet sú lepšie filmy ako Lóve, ale zase Kronerov film je stokrát lepší ako Immortalitas. Tu je vidno, že aj ten kvázi americký žánrový film treba vedieť urobiť. Nie je to len o tom, že si pozriem tri filmy a idem nakrúcať.

Neláka ťa niekedy vyskúšať si profesiu tvorcu a nie kritika?
Nie, lebo viem, že by som neurobil taký film, ktorý by sa mne osobne páčil. To keby si tak povedali všetci režiséri. (smiech)

Organizuješ filmový festival Cinematik. Majú podobné festivaly na Slovensku miesto a ktorý považuješ za najkvalitnejší?
Za najkvalitnejší považujem Artfilm fest. Cinematik vznikol ako odnož Artfilmu – tím ľudí, ktorí mali skúsenosti s veľkým festivalom, si potom prizvali ďalších štyroch, medzi ktorými som už bol aj ja. Začiatky boli preto jednoduchšie, vedeli sme ako sa získavajú peniaze či ako vyberať filmy a dostali sme sa do najlepšieho mesta na Slovensku na konanie filmového festivalu – do Piešťan. Čiže ideálne miesto na festival, ktoré mám ja rád – zbalíš sa a ideš niekam preč. Artfilm fest je momentálne najlepší aj preto, že má schopného človeka, ktorý vyberá a zháňa filmy – Petra Nágela, a aj preto, že má asi 10-krát väčší rozpočet ako máme my na Cinematiku. Filmy sú veľmi drahé, čo si ľudia, ktorí si stiahnu a pozrú film v IC-čku do Košíc neuvedomujú. Je to okolo 2 000 eur za jednu projekciu v kine, čiže keď chceš robiť veľký festival, potrebuješ v prvom rade veľa peňazí.

„3D je otázka pár filmov, ktoré každý rok niečo zarobia, ale svoj účel splnilo a nebude to taká vyhľadávaná atrakcia.“

Je ťažké zohnať peniaze na uskutočnenie festivalu?

Je to každý rok ťažšie a ťažšie. Paradox oproti hudobným festivalom – keď má 15 rokov a je úspešný, tak ho môžeš robiť aj naďalej, ale pri MFF môže byť aj úspešný, ale peniaze sa získavajú ťažko. Potrebuješ človeka, ktorý má obrovské množstvo kontaktov, aby dokázal všetko zariadiť. Filmové festivaly sa nedokážu zaplatiť zo vstupného, takže využívame sponzorov a štát. V audiovizuálnom fonde je stále menej peňazí, takže sa bude meniť aj situácia ohľadom prerozdeľovania financií na festivaly. Na tomto nie je možné na Slovensku zbohatnúť. Celé je to o tom, že človek to musí robiť s istou láskou.

Organizuješ aj filmové prednášky po celom Slovensku. Oplatí sa na Slovensku niečomu takému venovať?
Už teraz je to o tom, že si ma organizátori volajú. Zo začiatku to boli miesta, ktoré som ja oslovil a po prvých pozitívnych ohlasoch pribúdali ďalšie, až sa to vykryštalizovalo do súčasnej podoby. Momentálne mám 14 tém a stále ťažšie vymýšľam nové, ale myslím si, že sa dajú zrealizovať aj ďalšie. Teraz už prednášky aj recyklujem, s tým, že chodím na nové miesta s novými prednáškami, takže zakaždým je obmenené publikum. Propagácie je postavená na facebookovej reklame, takže využívame najmä potenciál sociálnej siete aj prostredníctvom lokálnych organizátorov. Celý môj vznik, ako prednášajúceho, bola facebooková aktivita a dodnes sa to so mnou ťahá.

Ktoré filmy v tomto roku priťahujú najviac tvoju pozornosť?
Som zvedavý na Eštebáka Juraja Nvotu, ale u nás vždy môže niečo pribudnúť, čo ešte neviem, že do slovenských kín ide. Potom ešte Bebjakove Zlo, pretože je to starší človek, ktorý má za sebou už nejaké televízne aj kino produkcie a mohlo by to dopadnúť dobre. A z hollywoodskych vecí sú to najmä Prometheus a Batman. Avengers ma napríklad míňajú, nie je to vec, od ktorej by som očakával niečo zásadné. Od Batmana mám očakávania, takže keď ma to sklame, budem nahnevanejší ,ako v prípade ostatných filmov, od ktorých tie očakávania nemám. Z tých nezávislých vecí nikdy neviem, pretože, keď pôjdem do Karlových Varov, tak uvidím zase nejaký balík filmov, o ktorých som nepočul, že sú hotové, a tam budú pre mňa veľké prekvapenia.

Akú budúcnosť má film vo všeobecnosti a dôjde niekedy k zániku kín?
Kiná budú digitálne, 3D je otázka pár filmov, ktoré každý rok niečo zarobia, ale v konečnom dôsledku splnilo svoj účel, ale už zďaleka to nebude taká vyhľadávaná atrakcia, ako to bolo po Avatarovi. Sláva 3D pominula, je to skôr o tej samotnej digitalizácii doterajších kín. Budúcnosť kina takisto spočíva v internete a okamžitej dostupnosti nových filmov pre kiná aj u nás, v digitálnych projekciách. Kiná nezmiznú, to je rovnaký prípad ako s divadlami. Priestory zostanú, budú sa viac prispôsobovať trendu, viac sa budú sústreďovať na event (udalosť) ako len návšteva kina, bude to multikulturálny priestor, kde sa bude dať zohnať všetko, čo sa s touto oblasťou kultúry spája. Princíp zostane, biznis je biznis, pokiaľ filmy budú zarábať, tak nebude dôvod meniť. Určite vzniknú festivaly 35 mm filmov, čiže retro festivaly, ktoré budú mať kópie filmov od špecializovaných spoločností, ktoré sa budú výrobou zaoberať. Budúca generácia už, bohužiaľ, neuvidí v kine nič iné, ako digitál, ktorý sa bude len a len zlepšovať.

]]> https://www.attelier.sk/slovaci-sa-stale-boja-slovenskych-filmov/feed/ 0