Sedíme spolu doma. V jednej miestnosti a v tom istom čase. Avšak každý trochu inde. Moje oči sú prilepené k mobilnej obrazovke, mama má v ruke knihu a otec pozerá televíziu. Je to úplne obyčajná situácia, ktorá sa vyskytuje v mnohých rodinách naprieč Slovenskom. A možno práve preto je zaujímavá.

Naša generácia si často neuvedomuje, ako veľmi sa obrazovka stala kulisou každodennosti. Je pri raňajkách, v autobuse, v čakárni, pri pive či trápnom tichu. Mobil je výplňou času aj únikom z reality. Svet mojich rodičov však dlho fungoval bez neho. Neprirovnávajú ho k skanzenu, ako by to možno urobili mladí, ale hovoria o ňom ako o normálnom živote.

Najprv povinnosti, potom zábava

Keď som sa ich spýtala, čo bolo v ich detstve úplne bežné, no nám by to dnes prišlo zvláštne, paradoxne nehovorili o absencii internetu. Spomenuli si na povinnosti a na to, ako deti boli prirodzenou súčasťou chodu domácnosti. Cez prázdniny pomáhali doma, v záhrade či pri zvieratách. Voľný čas prišiel až po povinnostiach.

Nemali ho menej, ale svet sa riadil inou logikou. Psychológovia hovoria o odloženej odmene. Ide o princíp, pri ktorom jednotlivec odolá okamžitému malému uspokojeniu, pričom neskôr získa väčšiu odmenu. Asi aj preto zábavu vnímali intenzívnejšie. A keďže voľný čas nebol samozrejmosťou, možno práve preto si ho pamätajú dodnes.

Keď nebolo iná možnosť, pozerali sa okolo seba. Vraj aj len tak sa dalo byť.

Keď o ňom začali rozprávať, mala som pocit, akoby sa otvorila nejaká kolektívna pamäť leta. Knižnica, guma, panák, vybíjaná, kúpalisko, jazero, futbal, les, táboráky, gitara a historky do noci. Zaznelo aj slovo „čundre“. Dnes už síce znie ako historizmus, ale kedysi znamenalo obyčajné dobrodružstvo mimo domu.

Podľa rodičov sa vonku vždy dialo niečo nové, aj keď to navonok vyzeralo stále rovnako. Otec mal so svojou partiou zaužívané miesta stretnutia – futbalové ihrisko, park alebo kultúrny dom. Ak niekto meškal, musel premýšľať, kde ostatných nájde. „Nemali sme mobily, ale vždy sa našiel spôsob ako sa nájsť,“ vysvetlil.

Stretneme sa vonku

Dnes sa nevieme dohodnúť na posedenie pri káve bez toho, aby sme si nevymenili niekoľko správ. Niekedy sa nimi dokonca uisťujeme, že plány platia. U nich to fungovalo inak. Stačilo povedať miesto a čas. Mama spomínala, že niekedy mali aj „spojku“. Niekoho, kto obehol ostatných s odkazom o najbližšom stretnutí.

Vtedy to bol zväčša mladší súrodenec, ktorý nemal veľmi na výber. Dnes na to máme skupinový chat na Messengeri či WhatsAppe. Technológie nám dnes uľahčili logistiku, ale zároveň nás trochu odnaučili plánovať a myslieť dopredu. Telefón nám pomáha, no zároveň odkláňa cestu k vlastnej vynaliezavosti.

Okrem už spomínaných hier a činností veľkú časť ich detstva tvorilo zberateľstvo. Zbierky plagátov, plechoviek, „céčiek“ či kartičiek vznikali celé roky. Veci podľa nich mali hodnotu, lebo sa k ním nedalo dostať tak jednoducho. Keď mama dostala knihu alebo pyžamo, bol to darček, ktorý mal skutočnú váhu.

Okrem časov stretnutí si spomenuli aj na presne daný čas návratu. „Keď sa povedalo, že o piatej máme byť doma, tak sme boli doma. Bez vyjednávania cez telefón s frázou ‚ešte chvíľu‘,“ zhodnotili. Na dedinách fungovali aj takzvané „klakanice“. Išlo o večerné zvonenie zvona, ktoré symbolizovalo koniec dňa a nutnosť ísť domov.

Nuda bola bežnou súčasťou života

Významnú časť ich života tvorilo čakanie. Ten zvláštny medzipriestor, ktorý dnes takmer okamžite vypĺňame siahnutím po mobile. Rodičia však opísali iný zvyk – ľudia sa viac rozprávali. Keď vedeli, že budú dlho čakať, zobrali si so sebou knihu, časopis alebo krížovky. Keď nebolo iná možnosť, pozerali sa okolo seba. Vraj aj len tak sa dalo byť.

Všetko sa počítalo z hlavy. Aj preto, aby si ten mozog vedela používať.

„Nemali sme čím zabiť čas, tak sme ho museli prežiť,“ objasnili. Zdanlivo jednoduchá poznámka rodičov presne vystihuje rozdiel medzi dobami. V psychológii sa hovorí o nízko podnetnom prostredí. Mozog v ňom nie je zahltený stimulmi, a práve v takých chvíľach vzniká nuda. Dnes ju často ani nestihneme zažiť, keďže telefón ju preventívne zruší.

Digitálna doba je komfortná, ale pohodlie má svoju psychologickú cenu. Rýchle informácie a neustále podnety skracujú pozornosť a znižujú trpezlivosť. Mozog si zvykne, že všetko je hneď. To nás robí menej sústredených a viac uponáhľaných ľudí. Rodičia skutočne trafili citlivé miesto. Scrollovanie je zvláštny druh čakania bez čakania. Človek stále niečo robí, a pritom nič poriadne.

Učitelia ako umelé inteligencie

Rozdiel medzi dobami bolo cítiť aj v školstve. Neučili sa toho menej, ale spôsob získavania informácií bol iný. Keď som sa rodičov spýtala, kde hľadali odpovede na otázky, odpoveď bola prekvapivo jednoduchá: „Pýtali sme sa múdrejších a starších. Učiteľa a rodičia boli naše umelé inteligencie – len odpovedali zo života, nie z databázy.”

Keď robili projekty, strihali články z novín, opisovali texty, kreslili obrázky, písali rukou. Nútilo ich to viac rozmýšľať. Keď chceli niečo vedieť, informácie museli pracne hľadať Dnes sa dá veľa vecí nájsť za pár sekúnd. Vtedy to znamenalo čas, námahu a často aj improvizáciu. Otec si pamätá, že na základnej škole neexistovalo, že by niekto používal kalkulačku. “Všetko sa počítalo z hlavy. Aj preto, aby si ten mozog vedela používať,” zdôvodňuje.

„Naša doba nás nútila viac nad informáciami rozmýšľať. Dnešná ich vie veľmi rýchlo podať, ale nie vždy vás naučí, čo s nimi robiť,“ pokračuje. Časť premýšľania dnes nechávame na technológie, pretože je to pohodlné. Nazýva sa to kognitívny outsourcing. Hoci to môže odľahčiť našu mentálnu záťaž, postupne môžeme prísť o vlastné schopnosti.

Aj z môjho detstva si pamätám tréningy premýšľania. Každé sobotňajšie ráno som čítala z novín a následne som rodičom mala povedať, o čom bol daný článok. Nie len prečítať, ale vlastnými slovami ho vysvetliť. Vtedy som pochopila, že čítať a rozumieť nie je to isté. A dvojnásobne to platí pri internete a moderných technológiách.

Čo je to emotikon?

Rodičia o internete dodnes hovoria s rešpektom. Podľa otca je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. Pomáha pri zadaniach do školy či práce, uľahčuje vybavenie administratívne záležitosti. Zároveň však dokáže byť zlodejom času a niekedy aj pozornosti.

Mama si spomína na jej začiatky na Facebooku, kedy zo sociálneho média mala strach. „Ty si mi to musela ukazovať. Pre nás to bolo nové. Človek mal rešpekt, aby niečo nepokazil,” spomína. Dodnes sa vyhýba používaniu internet bankingu. Nie preto, že by ho nechcela používať, ale skôr kvôli tomu, že mu stále úplne neverí.

Generačný rozdiel sa ukázal aj v maličkostiach. Keď som sa otca spýtala na emotikony, odpovedal úplne vážne: „Ja ani neviem, čo to je emotikon.” O digitálnej komunikácii starších generácií tým vystihol viac než dlhé úvahy.

Viac prepojení, menej spolu

„Digitálna doba berie ľuďom obyčajný osobný kontakt, pochopenie a vzájomnú empatiu,” hovoria. Opätovne pripomenuli, že kedysi sa ľudia viac rozprávali, a to so susedmi, s kamarátmi alebo s rodinou. Nemali viac času, len nemali kam „újsť“, čo už dnes neplatí. Stačí odomknúť mobil a preniesť sa do „krajiny“ neobmedzených možností.

Namiesto otvorených dvorov si okolo seba staviame veľké kamenné múry a každý sedí vo svojej bubline s malou krabičkou istoty vo vrecku. V nej je zábava, správy, názory aj pocit spojenia. A pritom často sedíme vedľa seba a mlčíme.

Zatiaľ čo oni sa museli prispôsobiť zrýchľujúcemu sa svetu, my sa musíme naučiť spomaliť.

Mama to zhodnotila jasne: „Kedysi sme sa viac stretávali. Teraz si viac píše online.” Pohľadnice nahradili hromadné správy, rozhovor pri káve často prerušuje zvuk notifikácii a aj pri pive sa stane, že polovica stola pozerá do obrazovky. Psychológia má pre to výraz paradox konektivity – čím viac sme spojení technicky, tým menej sa niekedy cítime spojení ľudsky.

Adaptácia je potrebná, rozmýšľanie tiež

Dnešná doba podľa nich nie je zlá, len je iná – rýchlejšia, pohodlnejšia a menej trpezlivá. „My sme zažili obidve doby, preto to vieme porovnať,” vysvetľuje otec. Internet im neprekáža skôr, no znepokojuje ich, ako rýchlo mu ľudia začali veriť. Hovoria, že kedysi sa tiež verilo väčšine veciam, ktoré boli niekde napísané.

Priznávajú, že nebolo to vždy správne. Zároveň však tvrdia, že nebolo ani toľko podvodov, anonymných názorov a ľudí, ktorí sa schovávajú za cudzie mená. Dnes môže ktokoľvek napísať čokoľvek. A čím je toho viac, tým ťažšie sa rozlišuje, čo je pravda. Preto podľa nich nestačí naučiť sa používať technológie. Treba sa naučiť aj rozmýšľať nad tým, čo vidíme.

Rozlišovanie dobrého od zlého sa nezačína v mobile ani v škole. Začína sa doma. Nie tým, že dieťaťu mobil zakážeme, ale tým, že ho naučíme, že telefón nie je celý svet. Všetko je o výchove – o tom, kedy dieťaťu kúpite prvý mobil, koľko času mu na ňom dovolíte stráviť, ale aj o tom, aby ste ho viedli k iným aktivitám – čítaniu kníh či športovaniu.

Zvládli by sme život bez mobilov?

Zaujímalo ma aj to, či si myslia, že by dnešná generácia dokázala žiť bez mobilov. Odpoveď nebola dramatická. „Chvíľu by to bolelo, ale zvykli by ste si,“ povedal úsmevne otec. Prirovnal to k autu. Keď ho nemáte, prvé dni máte pocit, že nič nestíhate. A potom zistíte, že sa to dá aj bez neho.

Možno práve v tom je najväčší rozdiel medzi mojou a ich generáciou. Zatiaľ čo oni sa museli prispôsobiť zrýchľujúcemu sa svetu, my sa musíme naučiť spomaliť. Byť online dnes vieme automaticky. Byť offline je čoraz viac vedomé rozhodnutie. Digitál zmenil tempo sveta. A my sa ešte stále učíme, ako v ňom nestratiť samých seba.

Zisťovali sme, aký je scenár, ktorý zažíva väčšina študentov v posledných týždňoch. Vysokoškoláci sa hromadne vrátili domov, kde je ich sloboda značne obmedzená a denný režim veľmi odlišný: „Už dlho nebývam s rodičmi. V Trnave mám prenajatý byt a domov som chodil raz – dvakrát za mesiac. Ako naschvál mi vypršala nájomná zmluva, tak som si povedal, že vzhľadom na okolnosti si ju nebudem predlžovať, ale pôjdem na nejaký čas bývať k našim,” hovorí 22-ročný Patrik, ktorý popri škole pracuje z domu ako grafik.

Dúfal, že jeho pracovný režim sa nezmení, avšak bývanie v detskej izbe nie je pre neho jednoduché: „Je ťažké navyknúť si na svoju starú izbu, o ktorú sme sa delili so súrodencami. Nemám tu pracovný stôl a krčiť sa za detským stolíkom nie je žiadna výhra. Aj prostredie je úplne rozdielne, aj môj režim. Som zvyknutý pracovať tak od siedmej večer do tretej rána. Rodičia síce povedali, že im to nevadí, ale nechcem svietiť do rána v izbe, ktorá je vedľa ich spálne. Obzvlášť, keď otec vstáva skoro ráno do roboty,” dodáva Patrik.

Vysokoškoláci sa museli prispôsobiť online vyučovaniu a sociálnej izolácii

Vyučovanie sa zo školských lavíc presunulo do našich detských izieb, obývačiek či na balkóny a záhrady. Prednášok sa teraz môžu študenti zúčastniť aj v pyžame a viacerí to vnímajú ako veľkú výhodu. Aj záverečné skúšky v letnom semestri budú prebiehať online formou. Momentálne ešte nevieme, či to bude jednoduchšie alebo zložitejšie ako doteraz. Po zrušených maturitných skúškach očakávali vysokoškoláci podobné rozhodnutie aj pri štátniciach. Tie však budú musieť zvládnuť v štandardnej forme, no za prísnych hygienických opatrení, prípadne cez internet. So spolužiakmi sa teda študenti len tak skoro tvárou v tvár neporozprávajú.

Pre 24-ročnú Libušu je vyučovanie v online prostredí oveľa záživnejšie: „Veľmi sa mi tento spôsob páči a prijala by som ho aj skôr.” To čo jej chýba je Trnava. Doma je už viac ako dva mesiace, čo je zatiaľ najdlhšie obdobie, ktoré u rodičov strávila počas vysokej školy. Našťastie, s bývaním so staršou generáciou nemá veľké problémy: „Najviac mi chýba samostatnosť. To, že si navarím, čo chcem, kedy chcem. Dokonca aj taká starostlivosť o domácnosť. Doma síce pomáham, ale to nie je ono. Predsa to musí byť podľa predstáv rodičov, čo mi občas lezie na nervy. Už teraz sa neviem dočkať  voľnosti, dokonca sa teším na cestu vlakom, ktorú som predtým neznášala.”

Toto obdobie môže byť veľmi stresujúce, avšak veľmi záleží aj na predošlom nastavení rodinných vzťahov v domácnosti.

„Zo dňa na deň som zostala zavretá doslova medzi štyrmi stenami mojej izby. Keď sa človek po niekoľkých rokoch ocitne takto izolovaný a zmení sa mu životný štýl, je to náročné,” hovorí 23-ročná Patrícia, ktorá je veľmi spoločenská. Najhoršie boli pre ňu prvé dva týždne, pretože situácia bola veľmi neistá: „Bola som nútená zrušiť výlet do Londýna. Nevedela som, ako bude fungovať škola. A hlavne som sa musela rozhodnúť, čo budem robiť s mojím letom v Amerike, kde som mala vycestovať na Work and travel.”

Pandémia zmenila aj podmienky na prácu

Viacerých študentov trápi zhoršená finančná situácia. „Pre mňa je najťažšie, že som zostala bez financií. Neviem, čo bude ďalej, keď skončí karanténa. Myslím si, že bude problém nájsť si vhodnú brigádu, rodičia mi síce pomôžu, no v lete sa budem potrebovať postaviť na vlastné nohy,” približuje svoje obavy Patrícia. Libuša však naopak musí pracovať oveľa intenzívnejšie: „O financie som neprišla, nakoľko robím z domu – skôr naopak, pracujem omnoho viac ako pred tým. Je však pre mňa dosť ťažké zvyknúť si na to, že mám doma robiť niekoľko hodín nepretržite. Strašne ťažko sa na prácu sústredím a neviem sa k nej dokopať.”

„Všetko je neisté, je ťažké v tomto čase rozhodovať o svojej budúcnosti,” hovorí 25-ročný Sebastián, ktorý je v poslednom magisterskom ročníku. Ten mal svoj život naplánovaný na niekoľko mesiacov dopredu, no vďaka zákazu cestovania sa mu väčšina plánov zrušila: „Mal som ísť pracovať do zahraničia, no teraz neviem, či to bude možné. Snažím sa vymyslieť, čo robiť, aby som nemusel zostať doma. Stále neviem, ako budú prebiehať štátnice alebo do akých krajín sa bude dať vycestovať. Som z toho naozaj deprimovaný.”

V každej domácnosti je iná situácia

Podľa psychologičky Ivany Václavikovej môže byť toto obdobie veľmi stresujúce, avšak veľmi záleží aj na predošlom nastavení rodinných vzťahov v domácnosti: „Je otázne, ako sú jednotlivci odolní voči stresu, napätie je u každého rozdielne. Niekto sa bojí a prežíva úzkosť. Doma sa stretávame s členmi rodiny, ktorí tiež nejako vnímajú aktuálnu situáciu. Môže to byť stresujúce pre obe strany. Avšak môže sa stať, že tráviť spolu čas je pre nich to najlepšie, ak cítia ohrozenie z vonku, môžu sa zomknúť a podporovať sa navzájom. Scenáre sa rôznia.”

„Ak je situácia vypätá, treba to riešiť vzájomnou komunikáciou. Je správne viesť s rodičmi diskusiu. Hovoriť im, že si ich vážime, no niekedy je dobré im vysvetliť, že niektoré veci dokážete vyriešiť aj sami. Je dôležité nachádzať kompromisy. Mnohí študenti musia neustále pracovať, čomu niektorí rodičia nemusia rozumieť, keďže sú ich deti doma,” odporúča psychologička. Všetci oslovení sa však zhodli na tom, že aj toto spolužitie má svoje pozitíva: „Som rada, že môžem tráviť trochu viac času s mojou mamou, kým sa natrvalo neodsťahujem,” vraví Libuša. Patrícia sa zase pokúsila zo situácie vyťažiť čo najviac: „Začala som variť, čítať, cvičiť a naplno sa venujem škole.”

Sebastián obnovil vzťahy s jeho kamarátmi, na ktorých predtým nemal čas. Tí tiež nemajú školu alebo nechodia do práce: „Opäť je to ako na strednej, zrazu máme celý deň voľno a môžeme sa spolu stretávať v prírode.” Samozrejme, chápeme, že študenti v izolácii to môžu mať veľmi ťažké. Niekoľko tipov, ako sa nezblázniť, nájdete aj v našom článku, v ktorom sa venujeme duševnému zdraviu v tejto situácii.