Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

V univerzitných aulách si študenti zvyčajne sadajú čo najviac dozadu. Tentoraz to bolo naopak, ako prvé sa zaplnili predné rady. Prekvapilo ma to. Akoby sa všetci chceli dostať čo najbližšie k tomu, čo sa bude diať. Medzi nimi sedeli aj nominovaní, ktorí netrpezlivo čakali, čo prinesie večer. Ľudia si upravovali oblečenie, nervózne sa usmievali alebo si niečo šepkali.

Gaudeamus, odovzdávanie cien organizované Študentskou radou UCM, oceňuje tých, ktorí počas roka presiahli rámec štúdia. Nejde len o akademické výsledky, ale aj o aktivity, ktoré vznikajú mimo učební: od vedeckej činnosti cez komunitné iniciatívy až po umelecké a športové výkony.

V sále ešte doznievali tlmené rozhovory. Sadla som si a chvíľu som len všetko pozorovala. Ten moment pred začiatkom mám najradšej. Všetko ešte len začína, ale už cítiť, že nepôjde o obyčajný večer. Tesne pred začiatkom sa všetko stíšilo a svetlá zhasli.

Na pódiu ostal len huslista. Jeho prvé tóny prerušili šum a pritiahli pozornosť aj tých, ktorí ešte pred chvíľou dohovárali posledné vety. Fialové svetlá, dynamická hudba a pohyb reflektorov udávali atmosféru podujatia. Moderátorka uviedla program a zaznela študentská hymna Gaudeamus igitur v podaní Ingrid Baginovej.

Medzi potleskom a tichom

Každé vyhlásené meno sprevádzali spontánne reakcie z publika. Potlesk nebol len formálny, ale od spolužiakov, kamarátov či kolegov často osobný. Z môjho miesta bolo cítiť, že nejde len o jednotlivcov, ale aj o komunity, ktoré za nimi stoja. Nešlo len o formálne ocenenie, ale o úprimnú radosť ľudí z úspechu niekoho blízkeho. Niektorí si natáčali momenty na mobil, iní okamžite reagovali potleskom, úsmevom či výkrikom mena oceneného. Občas som sa pristihla pri tom, ako sa usmievam len preto, ako úprimne sa ľudia tešia jeden z druhého.

V zadných radoch ešte občas doznievali krátke rozhovory, no zakaždým, keď zaznelo meno oceneného, pozornosť sa opäť sústredila dopredu. Aj ja som sa vždy automaticky narovnala, akoby som nechcela zmeškať ani jeden moment. Tento kontrast medzi ruchom a tichom držal celý galavečer pohromade.

Hlavne nech je to zábava

Počas slávnostného odovzdávania sa postupne menili kategórie ocenení. Každá priniesla iný príbeh a inú oblasť, v ktorej sa angažujú študenti.

Kto si odniesol ocenenia?

• Prínos pre univerzitu – Radka Brilská
• Vedie projekt Tútoring, dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM.
• Organizácia roka – MAP (Minorities & Philosophy)
• Organizuje študentské diskusie o filozofii a málo zastúpených témach.
• Šport – HIT UCM Trnava
• Reprezentuje univerzitu vo volejbale, víťaz prvej ligy žien.
• Veda – Ľubomíra Jurečková
• Výskum v biotechnológiách, publikačná činnosť a vedecké ocenenia.
• Umenie – Daniil Dolidudko
• Tvorba ocenených filmov a fotografií, reprezentácia na festivaloch.
• Študentský líder – Pavlína Novosádová
• Zakladateľka MAP UCM, podporuje diskusiu, kritické myslenie a inklúziu.

V kategórii študentská organizácia roka uspela iniciatíva MAP – Minorities & Philosophy, ktorá na univerzite funguje len od konca roka 2024. Napriek krátkemu fungovaniu sa rozhodli zapojiť do nominácie. „Nominoval som nás ja a poslal to do skupiny, kde sme si povedali, že to skúsime,“ priblížil jeden z jej členov. Organizácia sa zameriava na prepájanie filozofie s aktuálnymi spoločenskými témami a zapájanie mladých ľudí do diskusie.

Ocenenie má podľa nich aj širší význam. „Filozofia nebýva často oceňovaná oproti iným odborom. O to viac si vážime, že dostala priestor aj na takejto udalosti,“ zaznelo z ich strany. Na otázku, čo by odkázali novým organizáciám, odpovedali jednoducho: „Nech je to zábava. My to robíme ako kamaráti a tešíme sa na spoločne strávený čas.“ Práve tento moment pôsobil ako jedna z najprirodzenejších výpovedí večera.

V kategórii študentský líder zaujala Pavlína Novosádová, ktorá stojí za prinesením iniciatívy MAP na Slovensko. Sama priznala, že nomináciu nečakala. „Kamoš mi povedal, že ma ide nominovať a pýtal sa, či som s tým v pohode. Povedala som si, že skúsme a uvidíme. Nečakala som, že sa dostanem až tak ďaleko,“ povedala. V momente, keď preberala cenu, sa z publika ozvalo niekoľko hlasných reakcií, ktoré naznačovali, že ide o známu tvár medzi študentmi.

Za oceneniami stáli aj roky práce

V kategórii vedeckej činnosti zaujala Ľubomíra Jurečková z Fakulty prírodných vied. Vo svojom výskume sa venuje biotechnológiám a produkcii bioplastov ako ekologickej alternatívy k syntetickým materiálom. Za jej ocenením stojí nielen výskum, ale aj aktívna účasť na konferenciách, prezentácie a publikácie.

„Keď vyhlásili moje meno, bola som veľmi prekvapená a vďačná. Myslela som na všetky tie momenty a ľudí, ktorí za tým stoja,“ povedala. Pri jej slovách som si uvedomila, ako rýchlo sa dokážu roky práce zmeniť na pár minút na pódiu. Ocenenie vníma ako potvrdenie aj záväzok: „Je to odmena za prácu, ale aj motivácia pokračovať a robiť veci ešte lepšie.“

V športovej kategórii uspelo HIT UCM Trnava, ktorý reprezentuje univerzitu vo volejbale. Členky tímu priznali, že určité očakávanie tam bolo, keďže ocenenie už raz získali. „Boli sme prekvapené, ale dúfali sme, že máme šancu,“ povedala jedna z nich. Tréner Adrián Červený zdôraznil najmä dlhodobú spoluprácu s UCM: „Každé takéto ocenenie nás motivuje pokračovať a posúvať sa ďalej.“ Ich reakcie pôsobili pokojnejšie, no ukazovali aj kontinuitu ich práce.

Ocenenie za prínos pre univerzitu malo pre Radku Brilskú, ktorá dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM, osobnejší charakter.„Nominoval ma predseda študentskej rady, úprimne neviem prečo, ale veľmi si to vážim,“ priznala. Svoj vysokoškolský život by si bez Študentskej rady nevedela predstaviť.

Galavečer posunul svoju úroveň

Program nestál len na oceňovaní. Medzi jednotlivými kategóriami vystupovali hudobníci, speváci aj tanečníci. Ľudová hudba a tanec v podaní súboru Trnafačan priniesli uvoľnenie, ďalšie vystúpenia ho zas dynamizovali. Striedanie týchto momentov pomáhalo udržiavať pozornosť publika.

Z reakcií publika bolo zrejmé, že mnohých prekvapila celková úroveň podujatia. „Nečakala som takú atmosféru. Možno aj preto pôsobila silnejšie,“ zhodnotila jedna zo študentiek. Z reakcií v sále bolo vidieť, že mnohých ohúrila profesionalita galavečera. „Prekvapilo ma, aké to bolo honosné. Malo to vysokú úroveň,“ uviedol ďalší študent.

Študentská rada UCM ako organizátor sa snaží každý ročník posunúť ďalej. „Je náročné zladiť všetky prvky, ale myslím si, že tento rok sme opäť pridali nové veci, lepší program aj systém hodnotenia,“ uviedol jej člen Matej Kubák. Cieľom do budúcnosti je nielen zlepšovať samotný galavečer, ale aj rozšíriť povedomie o ňom medzi študentmi, pedagogickými zamestnancami na univerzite, ale aj na celom Slovensku.

Po skončení programu sa však podujatie neskončilo. Pokračovalo v menej formálnom prostredí, kde na nás čakala živá hudba a občerstvenie. Formálne oblečenie a napätie z vyhlasovania vystriedali smiech a stretnutia medzi ľuďmi, ktorí sa počas odovzdávania podporovali z publika. Keď som sa medzi nimi pohybovala, bolo vidieť, že táto časť večera je pre mnohých rovnako dôležitá ako samotné oceňovanie. Umožnila im zastaviť sa, zdieľať radosť a vnímať úspechy študentov aj mimo oficiálneho programu.

Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Hudobník oldis odštartoval svoju kariéru už počas strednej školy. Zameriava sa nielen na svoju sólo tvorbu v podobe vlastných piesní, vyniká aj ako producent. Okrem toho pôsobí v rámci undergroundovej scény ako DJ rapera Temného Ruda.

V rozhovore sa dozviete:

• ako začal tvoriť vlastnú hudbu,
• ako prebieha spolupráca s Temným Rudom, 
• o čom sú jeho nové skladby Trhlina a Sidekick,
• čo odkazuje začínajúcim interpretom.

S oldisom sa rozprávala Rebeka Rajtarová.

Kysucký región je často folklorizovaný, ale aj napriek tomu v ňom vznikajú iniciatívy o novú súčasnú kultúru. Svojou tvorbou k nej prispieva aj režisér Kristián Grupač, absolvent hranej réžie Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vo svojich filmoch sa dlhodobo venuje témam, ktoré úzko súvisia s kysuckou kultúrou, ako aj s ním samým.

V rozhovore sa dočítate:

• ako ho rodné prostredie a Čadca formovali ako filmára,
• čo pre neho znamená underground a sloboda tvorby,
• ktoré spolupráce považuje za kľúčové,
• aké sú zákonitosti jeho filmového jazyka.

Vo svojej tvorbe sa venujete kysuckému regiónu. Prečo je dôležité o ňom hovoriť?

Príde mi to prirodzené. Nie je to tak, že by som si vopred určil, že budem hovoriť práve o tomto regióne. Vzniklo to ruka v ruke so sebaanalýzou a určitou formou fascinácie. Dnes už mám dostatok odstupu na to, aby som sa mohol vracať, spomínať a reflektovať na časť svojho života, ktorú som v ňom prežil a ktorá ma formovala.

Je kysucký underground reakcia na niečo konkrétne alebo ide skôr len o vzdor bez manifestu? 

Keď som bol mladší, chcel som byť súčasťou ,,undergroundu”. Čím som však starší, tým viac ho vidím ako súbor hodnôt spojených so slobodným vyjadrením. Nie je to jednotná reakcia, ani manifest, ani vzdor. Závisí od projektu k projektu, ide skôr o spektrum.

Kysuce v tom spektre vnímam ako priestor pre svoj duševný a tvorivý monológ. Samotný termín kysucký underground v podstate neexistuje. Keď si položíme otázku, čo je “kysucký mainstream”, zistíme, že akákoľvek terminológia je na tieto definície prikrátka.

Spolupracujete aj s ďalším Kysučanom Andrejom Dlabáčom či so svojím otcom Mariánom Grupačom. Je to otázka náhody, osobného vzťahu alebo veríte, že práve oni majú autentický pohľad na dané prostredie? 

Spolupráca s otcom má inú dynamiku ako s Andrejom. Otec má obrovské množstvo príbehov, ktoré som mohol sfilmovať. Prirodzene v nich nachádzam inšpiráciu. S Andrejom sme sa spoznali ešte pred školou, formovali sme sa v rovnakom čase a priestore. To ako dnes fungujeme a tvoríme je viac než spolupráca, ide o plnohodnotný vzťah. Vytvorili sme si vlastnú poetiku. Takéto spojenie je výnimočné a zažije ho len málo filmárov.

Film vnímam ako kolektívne dielo a vždy chcem mať pri sebe ľudí, ktorí dokážu obohatiť jeho konkrétny tvar. Patrí medzi nich napríklad aj Stano Kubica, známy pod umeleckým menom Duch, ktorý tvorí hudbu a tiež pochádza z Čadce.

Stotožňujú sa obyvatelia Kysúc s vašou tvorbou?

Mám pocit, že sme si vytvorili istý druh vzťahu s tamojším publikom. Od prvého filmu robíme premiéry priamo v Čadci. Tým, že tam tieto filmy uvádzame spolu so sprievodným programom, prinášame do mesta inú kultúru. Ak sa s tým niekto stotožní, je to fajn, a ak nie, je to tiež v poriadku.

Aj keď niektoré filmy môžu pôsobiť vulgárne, nechcem nikoho pohoršiť. Len ponúkam iný pohľad a priestor na zamyslenie.

Ako by ste opísali kysuckú kultúru?

Som z generácie, ktorá videla, že predchádzajúce sa o kultúru starali. Vždy bol niekto, kto riešil alternatívnu scénu, a my sme to čiastočne nasledovali. Po nás nastal trocha útlm.

Sú pokusy, ale nie je tam podhubie na to, aby tam dlhodobo fungovala sieť ako vo veľkých mestách. V tejto otázke patrí veľká vďaka ľuďom z Déjavú clubu, ktorý sa dlhodobo tieto biele miesta snažia zafarbiť. O oficiálnej mestskej kultúre asi radšej pomlčím.

V jednom rozhovore ste uviedli, že vaše filmy sú trochu čadčianske – postavy často nemajú jasný cieľ a prostredie je determinujúce. Má sa človek z takéhoto prostredia snažiť vymaniť alebo sa s ním len musí naučiť žiť? 

Hovoril som to v čase, keď som bol do veľkej miery determinovaný prostredím Čadce a stále čiastočne som. Dnes by som to však povedal inak. Prostredie môže človeka ovplyvniť, ale neznamená to, že sa nemôže posúvať. Je ťažké popísať tento vzťah.

Kysuce sú veľmi špecifické a ľudia tam žijú v určitom zakódovanom priestore, kde prevláda skôr konzervatívne premýšľanie a pragmatizmus. Domnievam sa, že na niektoré súčasné témy tam je ešte priskoro. Zároveň je nutné meniacemu sa svetu začať viac otvárať.

Vnímať Čadcu a Kysuce ako svoju devízu som sa naučil od staršej generácie v súvislosti s výtvarníkmi ako Ján Bátorek a Lukáš Škorvánek. Vo svojich dielach reflektujú svoj kysucký pôvod spôsobom, ktorý mi je veľmi blízky.

Vnímate aj vy na sebe niečo čadčianske? 

Čadcu si človek neostrihá ako vlasy, nesie si ju so sebou. Je ťažké ju verbalizovať, ide skôr o celok, nedá sa hovoriť len o jednej veci.

Film Varso pokračuje vo vašej línii záujmu o undergroundové prostredia a osobnosti. V čom vás zaujala tvorba a osobnosť Petra Varsavíka?

Mal som obdobie, keď som mapoval alternatívnu čadčiansku scénu. Varsa som spoznal na pive, kde sedel väčšinu roka. Jeho hudba je presne taká, aký je on sám. Je dobre, že film vznikol, pretože už nemusím o ňom rozprávať, stačí si ho pozrieť.

Pri adaptácii poviedky Vášho otca Cigánka/Krásna ide o veľmi osobný materiál, zatiaľ čo dokument ponúka viac vonkajší pohľad. Ako sa tieto rozdielne vzťahy k materiálu odrazili v spôsobe, akým ste filmy tvorili?

Vždy sa snažím robiť veci, pre ktoré som dlhodobo nadchnutý. Dôležitý je samotný proces a jeho výsledok, nie forma alebo škatuľka, do ktorej majú tendenciu vás vopchať.

Máte ako režisér vo svojej tvorbe nejaké zákonitosti, ktorým sa snažíte vyvarovať? 

Nemám rád žánrové zaradenia a príkazy. S Andrejom sa snažíme vytvoriť štylizovaný svet, ktorý ma vlastné zákonitosti a jazyk. Nechcem sa pohybovať v komerčnom svete, je mi cudzí.

Snažím sa zachytiť vzťah, nielen jednoduché rovnice typu jeden a jeden sú dva. V počiatku sa nesústredím na štruktúru ani tému. Tvorím podľa toho, čo v danej chvíli cítim, a až v určitej fáze sa to začne kultivovať. Vždy je to náročné a svojím spôsobom utrpenie. Keď si však ten svet sám vytváraš, nestratíš sa v ňom.

Ako postupujete pri práci s nehercami?

Zo začiatku som pracoval len s nehercami, pretože mám rád typologické postavy. Pri práci s nehercami sa ich vždy snažím posadiť do polohy, v ktorej sa cítia ako oni. Nie vždy to vyjde, ale mám rád, keď sa ,,naturščici” miešajú s profesionálnymi hercami. Často na takýchto prirodzených ,,performerov” narazíte v krčme.

Obyčajní ľudia, ktorí nie sú dokonalí a nemajú herecké vzdelanie, dodávajú filmu inú kvalitu a atmosféru.

Čo vo vás prehĺbilo lásku k filmovému jazyku?

Začalo to asi v roku 2015, keď sme s Andrejom natáčali jeho prijímačkový film Vypaty. Najhorší film, ktorý kedy uzrel svetlo sveta. Samozrejme, že na školu sa vtedy ešte nedostal.

Dovtedy som sa venoval písaniu a postupne sa mi budoval vzťah k umeniu. Naše pozície aj vzťah sa postupne vykryštalizovali a potom to už išlo samo. Občas síce krvopotne, ale trvá to dodnes.

Napísali ste aj básnický debut Sme nevinní. V čom sa váš rukopis v poézii líši od toho, čo robíte vo filmoch?

Bol som mladý, nahnevaný a nemal som na nič odpoveď. Za tie básne sa už dnes postaviť neviem, bol to kôš na moje emocionálne pretlaky.

Pri tvorbe filmu očakávam konfrontáciu, zatiaľ čo pri básni nie. Spája ich najmä minimalizovanie celku do nejakej črty. Sú to síce odlišné médiá, ale v oboch prípadoch vyjadrujem osobnú výpoveď, ktorá vychádza odo mňa.

Kristián Grupač (1995) je absolventom hranej réžie na FTF VŠMU v Bratislave. Jeho študentské filmy Leporelo z mojej naničhodnosti (2020), Otváram dvere a neviem / čo sa s nimi deje / pomaly vŕzgajú / oči sa dívajú (2021), Nebo má dve poschodia (2024) boli uvedené na filmových prehliadkach doma aj v zahraničí. V roku 2018 vydal básnickú zbierku Sme nevinní.

Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.

Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.

Dva hlasy, jedna melódia

V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.

„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.

Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.

Pri tvorbe ich poháňala viera

V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.

Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“

Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).

V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.

Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.

Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.

Vyzbierali len niekoľko stoviek

Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.

„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.

Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.

Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“

Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.

Ticho sa zmenilo na potlesk

Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.

„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“

Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.

Len v tichu nájdeme odpovede

V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.

„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.

Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.

Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“

Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”

Študenti prekonali očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.

Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.

A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.

Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.

Sofiia si presne pamätá moment, keď sa zamilovala do Eurovízie. Písal sa rok 2016 a na pódiu štokholmskej Globe Arena stála Jamala s emotívnou piesňou 1944. Keď ukrajinská speváčka zvíťazila, vtedy len 12-ročná Sofiia cítila hrdosť a radosť z toho, že hudba môže spájať.

Odvtedy sa pesničková súťaž stala súčasťou jej života. Každý rok si s priateľmi a rodinou už týždne vopred prehráva súťažne piesne, sleduje kvalifikácie a hlasuje za svojho obľúbenca či obľúbenkyňu. Keď príde na rad finálový večer, vyzerá to ako narodeninová oslava.

Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Miestnosťou s televíziou rozvoniava chutné občerstvenie a partia kamarátov sedí pred televíziou Počas večera si úpenlivo sledujú hudobný program, zapisujú si dojmy a vytvárajú rebríčky umiestnení. Nakoniec ich porovnávajú s konečnými výsledkami súťaže.

Keď sa presťahovala na Slovensko a začala študovať na FMK UCM, prekvapilo ju, že jej noví kamoši nemali k Eurovízi podobný vzťah. „Keď som sa rozprávala so slovenskými rovesníkmi, zistila som, že túto súťaž nepozerajú a nepoznajú ju,“ uviedla. O čo teda ide?

Experiment bol úspešný

Eurovision Song Contest, na Slovnesku známa ako Eurovízia, je pesničková súťaž, na ktorej každoročne vystupujú zastupitelia národnostných krajín. Za jej vznikom stojí Európska vysielacia únia (EBU), ktorá ju organizuje od mája 1956. Tento rok sa dočkáme už 69. ročníku.

EBU však pôvodne neplánovala vytvoriť súťaž. Len dva roky pred prvým ročníkom založili Eurovision Network. Jej poslaním bola výmena a výroba spoločných televíznych programov s cieľom nákladovo efektívne rozšíriť materiál pre národné vysielacie organizácie.

Fanúšikovia Eurovízie sa môžu za jej vznik poďakovať talianskemu verejnoprávnemu vysielateľovi RAI, keďže práve ten prišiel s myšlienkou súťaže. Historik zaoberajúci sa súťažou Dean Vuletic pre NBC News povedal, že išlo experiment so zárodkom televíznej technológie.

Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky.

Prvého ročníku sa zúčastnilo sedem krajín. Reprezentanti Holandska, Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Luxemburska a Talianska sa stretli v meste Lugano, ktoré sa nachádza na juhovýchode Švajčiarska. Víťazstvo vtedy utŕžila domáca speváčka Lys Assia.

„Nemáme k dispozícii údaje o sledovanosti za rok 1956, ale vlastníctvo televízora vtedy nebolo veľmi rozšírené, takže pravdepodobne neboli veľmi vysoké,“ zhodnotil Vuletic. Nasledujúci rok sa odohrala vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zapojilo už aj Rakúsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo. Postupne rozrástla o ďalšie krajiny a vlani sa jej zúčastnilo 37 reprezentantov – národov z Európy, ale aj Izraela či Austrálie.

Nový režim priniesol nové príležitosti

Pokiaľ by ste sa pozreli zoznam minuloročných účastníkov, Slovensko by ste v ňom hľadali márne. Našu krajinu naposledy reprezentoval v roku 2012 Miroslav Šmajda, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Max Jason Mai. Naša eurovízna história sa však začala písať ešte v minulom storočí.

Po rozpade Sovietskeho zväzu a vlne politických zmien naprieč východnou Európou, vzniklo viacero samostatných štátov, ktoré prejavili záujem o Eurovíziu. Zapojiť sme sa chceli už pár mesiacov po vzniku Slovenskej republiky, no situácia bola vtedy komplikovaná.

Študent FMK a člen skupiny OGAE Slovakia (oficiálny fanklub Eurovízie na Slovensku – pozn. red.) Blažej Fabian vysvetľuje, že pre obrovský záujem nových krajín muselo vzniknúť kvalifikačné kolo. Slovensko naň vtedy vyslalo populárnu skupinu Elán s piesňou Amnestia na neveru. Na postup do súťaže to však nestačilo.

Naším prvým oficiálnym reprezentantom sa stala skupina Tublatanka. V Dubline predstavila Nekonečnú pieseň, s ktorou sa umiestnila na 19. mieste, čo nás zaradilo do najhoršej sedmičky. Vtedajšie pravidlá súťaže automaticky diskvalifikovali krajiny z tejto kategórie z účasti v ďalšom ročníku.

Fabian z OGAE Slovakia to odôvodňuje tým, že EBU chcela krajiny motivovať, aby do súťaže posielali najlepších interpretov a najlepšie piesne. Keďže sa Slovensko v roku 1995 nemohlo súťaže zúčastniť, Slovenská televízia sa vtedy rozhodla Eurovíziu nevysielať.

Tak blízko, a predsa tak ďaleko

Po ročnej stopke vycestoval do nórskeho Osla Marcel Palonder s piesňou Kým nás máš. Pred jeho vystúpením ho moderátor predstavil zahraničným divákom. Následne sa na televíznych obrazovkách objavil vtedajší premiér Vladimír Mečiar a povedal: „Veľa šťastia Slovensko!“

Slovenská televízia a rozhlas sa do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období.

Marcel Palonder napokon obsadil 18. miesto. Odvtedy na Eurovízii súťažilo ďalších päť reprezentantov Slovenska – Katarína Hasprová, Nela Pocisková & Kamil Mikulčík, Kristína, dvojičky Veronika a Daniela Nízlové ako TWIINS a už spomínaný Max Jason Mai, no nikto sa nedostal k víťazstvu bližšie ako on.

Za vyzdvihnutie však stojí pieseň Horehronie od Kristíny. Podľa Blažeja sme v roku 2010 boli považovaní za jedného z favoritov na výhru vďaka výberu piesne. „Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky,“ ozrejmil Fabian.

Zatiaľ čo zahraničných fanúšikov mohla pieseň a jej odprezentovanie zaujať, na Slovensku bolo jej prijatie zmiešané. Aj keď sa stala extrémne populárnou a získala dve ocenenia počas udeľovania Slavíkov, našli sa aj posmešné alebo poburujúce reakcie. Časť ľudí totiž v texte započulo vulgarizmus.

Na výslednej podobe pesničky pracovala aj Hanka Servická, ktorá naspievala vokály v „anjelskej reči“. V prvej minúte a 34 sekunde piesne ľudia počujú „po**b sa Denis“. Servická tvrdí, že tam vulgarizmus nie je a spieva tam „Lia sankte di alla mann“, čo má znamenať „Osláv sa tvoje sväté meno, Pane môj“.

Slovensko sa mohlo vrátiť do Eurovízie

Zuzana Vicelová, vedúca odboru komunikácie RTVS, v auguste 2023 deklarovala, že verejnoprávny vysielateľ zvažuje návrat do súťaže v roku 2025. Rok na to sa tieto plány rozplynuli. Vicelová to odôvodnila nedostatočnými finančnými zdrojmi, ktoré poznačilo aj zníženie príspevku zo štátneho rozpočtu pre RTVS.

So zrušením RTVS a vznikom STVR sa tento plán stal ešte viac nereálny. Na pozícii generálneho riaditeľa je dočasne poverený generálny riaditeľ Igor Slanina. Ten mal telerozhlas viesť do konca septembra 2024, no jeho poverenie bolo niekoľkokrát predĺžené. Na poste štatutára zostane najmenej do 30. júna 2025.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď nie je riadne zvolený manažment STVR a s tým súvisiace obmedzenia v rámci rozpočtu, sa Slovenská televízia a rozhlas do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období,“ uviedol pre časopis atteliér PR manažér STVR Filip Púchovský.

Napriek tomu na pesničkovej súťaži vystúpi Slovák Adam Pavlovčin. Víťaz Česko Slovenskej Superstar známy ako Adonxs bude v máji v švajčiarskom Bazileji reprezentovať Česko. Pre Aktuality.sk poznamenal, že Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Zabudli sme na ňu

Ako sme už načrtli, Slovensko malo svoje zastúpenie v najväčšej hudobnej show. Počas druhej vlny reprezentácie medzi rokmi 2009 a 2012 súťaž trhala rekordy sledovanosti na vtedajšej samostatnej Slovenskej televízii, tvrdí Fabian. Zároveň hovorí, že ľudia sa vtedy o nej bežne rozprávali.

Za vtedajším veľkým záujmom vidí aj skutočnosť, že sme v tom čase mali vlastnú súťaž, prostredníctvom ktorej sme vyberali reprezentantov. Túto kvalifikáciu organizovala samotná Slovenská televízia. Zároveň spomenul, že na Slovensku dlho existovala tradícia festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra.

Ako je teda možné, že po viac ako dekáde Slováci nepoznajú Eurovision Song Contest? Keďže naša krajina od roku 2012 na túto súťaž nevyslala žiadneho reprezentanta, médiá nemali veľkú motiváciu o nej informovať. Slovami Jána Amosa Komenského – čo oči nevidia, to srdce nebolí.

Keď som ako malá po predstavení Atlantída režiséra Jána Ďurovčíka vyhlásila, že o pár rokov budem aj ja takto stáť na doskách, môj život sa rapídne zmenil. Chcela som sa stať herečkou. Túžila som po tom, aby ma ľudia spoznávali na základe umenia.

S pribúdajúcim vekom mi však herectvo predostrelo aj iné, hlbšie významy. Verila som, že má silu meniť svet. Že nejde o slávu a uznanie, ale o pravdivosť, úprimnosť, zvládnutie techniky, pochopenie postavy, ovládanie tela aj hlasu, spoluprácu…

A hoci dnes mnohí zabúdajú na Stanislavského metódy a Brechtove prístupy nechávajú zapadnúť prachom, ešte stále sú tu tí, ktorí veria, že umenie má byť remeslo, nie len pozlátko.

Od prvého ročníka na konzervatóriu som sa pravidelne hlásila na rôzne castingy. Do seriálov, divadiel, filmov i reklám. Dokonca mám dodnes aktívne registrácie v niekoľkých castingových agentúrach. Odpoveď z oficiálnych castingov, žiaľ, nikdy neprišla. S tým však prišli aj otázky: Nie som dosť dobrá? Vyzerám až tak zle? Čo ak nemám talent?

Podobný problém pociťovali aj moji spolužiaci. Z celkového počtu pätnásť ľudí sa za šesť rokov štúdia dostala oficiálne do seriálu len jedna spolužiačka. Aj to iba jednorázovo. Presýtenosť ženského osadenstva na konzervatóriách mala svoju daň. Šťastlivcami boli poväčšine len muži.

Dnes však čelíme ešte inému problému. Do hereckého sveta častejšie prenikajú naši (ne)hereckí “kolegovia”, influenceri. A hoci nemám nič proti tvorbe contentu na sociálne siete, kladiem si otázky: Oplatí sa ešte vôbec študovať herectvo? Je v súčasnosti počet followerov podstatnejší ako talent?

Ak médiá uprednostňujú tváre, ktoré majú potenciál “predať”, no nie vyrozprávať príbeh, kam sa stratila ich kultúrna zodpovednosť? Aj média dotvárajú kultúru. Alebo už sa aj to zmenilo? Fakt, že šesť rokov študujete len preto, aby ste sa na päť sekúnd mihli v televízii, je až hanobne smiešny. Boli sme len deti, ktoré nasledovali svoje sny, až do bodu, kedy sme sa prebudili do reality, že našu snahu a vytrvalosť svet možno nikdy neuvidí.

Keď sa pred pár rokmi vysielal obľúbený seriál zo stredoškolského prostredia, mnohí sme dúfali, že konečne príde príležitosť získať prax aj na profesionálnej úrovni. Namiesto toho tvorcovia však uprednostnili modelov či známe tváre bez hereckého základu. Smutné je, že podobné sito používa aj jedna z rešpektovaných hereckých vysokých škôl, kde sa dôležitejšie než váš herecký prejav zdá byť to, ako pôsobíte na Instagrame.

Pýtam sa, odkedy modeli a influenceri nahrádzajú moderátorov a hercov, nekompetentní politici riadia kultúru a algoritmy rozhodujú o talente? Médiá vždy mali a aj majú obrovskú moc. Vyberajú, čo a koho ukážu svetu. Čoraz častejšie však kladú dôraz na dosahy a kliknutia než na kvalitu. Odrazu je herec s vášňou, teoretickými poznatkami, rečovými a hlasovými kvalitami či nemalou praxou na javisku menej hodnotný ako niekto s dobrým enagement rate-om.

A k tomu všetkému čelíme minimálnemu záujmu zo strany kultúrnej “autority” našej krajiny. Keď človek, ktorý má riadiť oblasť kultúry, nerozumie jej podstate, nepozná jej hodnoty a ani nemá záujem ich spoznať, na koho sa máme obrátiť? Vnímajú nás viac ako parazitov, než ako tvorcov duše národa. A ak máme vo vláde niekoho, kto kultúru vníma ako nadbytočný výdavok či nepodstatnú oblasť, ako môžeme čakať, že ju budú médiá brať seriózne?

Toto nie je tutoriál, ako sa nestať hercom. Nie je to ani žart. Je to realita, do ktorej sme sa prebudili. A ak raz aj my, študenti masmediálnej komunikácie, žurnalisti, marketéri, redaktori či režiséri, budeme tými, ktorí budú mať moc rozhodovať, verím, že nezabudneme na to, čo je naozaj hodnotné. Nie pekné tváre, nie počet followerov, nie známi našich známych, ale pravdivosť, odhodlanie, vášeň a vytrvalosť. Snáď sa znovu naučíme vnímať hercov ako ľudí, ktorí majú svetu čo povedať a nie len ako pekné tváre na obrazovke.

Tieto hlasy počúvame denne, no tváre, ktorým patria, často nepoznáme. A nielen tie herecké. V úzadí zostávajú aj režiséri, ktorí vedú tvorbu dabingu a formujú jeho výslednú podobu. Jednu z týchto tvárí sme odhalili s cieľom priblížiť svet dabingu z perspektívy, ktorú bežný divák nepozná.

V rozhovore s Pavlom Gejdošom sa dočítate:

• ako sa režisér filmu dostane k réžii dabingu,
• na čo všetko treba myslieť pri jeho tvorbe,
• koľko času zaberie nadabovať film,
• pre koho je dabing a ako s ním začať.

Pôvodne ste vyštudovali filmovú a televíznu réžiu na VŠMU. Dlho ste pracovali ako filmový, televízny aj rozhlasový režisér. Ako vyzerali vaše začiatky po škole?

Po skončení vysokej školy som nastúpil na svoju „skutočnú univerzitu“ – do Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave na Kolibe. Pracoval som na hranom filme. Ročne sme vyrábali asi desať kinematografických slovenských filmov, okrem toho sme robili aj pre Slovenskú televíziu zhruba dvadsať televíznych filmov ročne. V priebehu desiatich rokov som ako asistent réžie a pomocný režisér spolupracoval na asi tridsiatich celovečerných a televíznych filmoch.

Ako sa z Vás stal dabingový režisér?

V roku 1996 vznikla televízia Markíza, ktorá potrebovala slovenský alebo český dabing pre zahraničné filmy. V tom roku ma oslovili aj zo Slovenského rozhlasu, kde som sa dostal k úžasným témam, ku ktorým by som sa ako filmár dostal veľmi ťažko. Od historických tém, ako Veľká Morava, svetové vojny, francúzska revolúcia až po detské rozprávky, ktorých naozaj nebolo málo.

Dokonca som robil aj na dlhodobom projekte Králikovci. Keď som nastúpil bolo nahratých približne 150 častí a po desiatich rokoch, keď som z rozhlasu odchádzal, sme sa dostali na počet asi 750. Mnohí kolegovia nahliadali na tento seriál trochu cez prsty, no pre mňa to bolo úžasné práve vďaka tomu, že týždeň čo týždeň počulo moju prácu milión poslucháčov. Dabingové herectvo je podľa mňa najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov

Takže bolo pre vás prekvapením, že sa vaša práca nakoniec uberala týmto smerom?

Úplne. Netušil som, že skončím v rozhlase a dabingu. Pán Peter Jezný, ktorý hral aj v mojom debute Sýkorka, ma oslovil na spoluprácu, a tak sa to celé začalo.

Ak si dobre pamätám, tak práve film Sýkorka, ktorý ste režírovali, bol vašim prvým samostatným filmom. Ako si na neho spomínate?

Áno, v roku 1989 som ako tridsiatnik režíroval tento celovečerný hraný film. Mal však pomerne pohnutý osud. Premiéra bola naplánovaná na 20. novembra, ale pár dní predtým vypukla Nežná revolúcia. Premiéra tak ustúpila spoločenskému dianiu. Napriek tomu však tento film zaznamenal úspech na zahraničných festivaloch a kúpilo ho spolu 27 krajín. Odvysielaný bol v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku… Československá televízia ho de facto neodvysielala. Tento film je však vyslovene o priateľstve česko-slovenského dievčaťa a židovského chlapca v období nástupu fašizmu.

Dostali ste sa aj do situácie, kedy ste zvažovali odchod z umeleckej sféry?

Áno, dostal som sa až na ulicu. Ocitol som sa bez práce, nezamestnaný, a začal som hľadať čokoľvek. Vtedy som už uvažoval, že sa prihlásim do nejakej bezpečnostnej služby, pretože o umelcov, najmä filmárov, vtedy jednoducho nebol záujem. Vyzeralo to, že je koniec. Ale bola to len dočasná ilúzia.

Začalo sa rozbiehať trhové hospodárstvo a slovenské firmy, ktoré prežili alebo sa chceli posunúť ďalej, zrazu potrebovali niekoho, kto im pomôže s propagáciou a reklamou. Objavil som tento novovznikajúci fenomén a hoci sa to často robilo intuitívne, za pochodu a na kolene, bolo to veľmi tvorivé, neprebádané pole. Práve v tom som videl výzvu.

Postupom času však tento priestor ovládli zahraničné firmy, ktoré pohltili menších tvorcov, ako som bol ja. A keď som sa v roku 1996 opäť ocitol bez istoty a bez stabilného príjmu, prišla nová príležitosť – oslovili ma zo Slovenského rozhlasu. O tom som už ale hovoril.

Ako vyzerá pracovný postup pri tvorbe dabingu? 

Každá umelecká činnosť má isté etapy – prípravu, realizáciu a dokončovanie práce alebo postprodukciu. Akonáhle sa niektorá z etáp podcení, o to je tá ďalšia náročnejšia. Mnohí si myslia, že dabing je len to, keď sa stretne režisér s hercami v štúdiu pred mikrofónom a nahráva sa. Ale realita je omnoho komplexnejšia.

Čo všetko predchádza samotnému nahrávaniu?

Proces sa začína už v akvizičnom oddelení televízie, kde sa rozhoduje, aké filmy sa nakúpia. Ja si veľmi nemôžem vyberať, čo budem režírovať – k jednému kvalitnému, Á-čkovému, filmu vám často pribalia aj B-čkové či C-čkové tituly alebo telenovely. Tie sú síce jednoduchšie, no majú svoje miesto, pretože priťahujú divákov.

Keď sa film vyberie, ide najskôr na preklad. Ten sa potom dostane k úpravcovi dialógov, ktorý musí prepis prispôsobiť tak, aby sadol do úst postavám – nielen významovo, ale aj rytmicky. Do tejto prípravnej fázy patrí aj výber hlasov – teda vyskladanie palety hercov, ktorí typovo „sedia“ na dané postavy. A keď sa príprava dokončí, prichádza už samotná nahrávka, ktorá sa za pochodu aj edituje. To zachádzam už do tretej fázy a to je vlastne mixáž a titulkovanie filmu. 

Takže nemáte jeden konkrétny žáner, ktorému sa venujete.

Nie, to sa veľmi nedá. Občas sa síce dramaturgovia snažia priradiť mužským režisérom napríklad detektívky alebo vojnové filmy, ale nie je to pravidlom. Aj mne sa stalo, že som dostal nejakú Rosamunde Pilcherovú, kde pomaly tečie malinový lekvár z obrazovky. A potom keď ma nejaký známy stretne a povie: „Videl som tu Pilcherovú, veľmi pekne si to urobil“, tak ma šľak triafa. Na dobrý film sa robí dabing ľahko, to je radosť. No omnoho ťažšie sa robí dabing na zlý film. 

Ako veľmi musíte pri dabingu dbať na presnosť? Môžete si pri preklade alebo nahrávaní niektoré významy aj poupraviť?

Napríklad presnosť faktov je veľmi dôležitá, najmä ak ide o filmy zasadené do rôznych historických období alebo prostredí. Dôležité je, aby sa v texte nenachádzali nezmyselné pojmy, výrazy či mená. Napríklad každá televízia má svoju preferovanú výslovnosť mesta Los Angeles – niekde sa povie Los Angeles, inde Angeles, LA, ba dokonca aj Angels. Neraz sme museli tieto názvy meniť a upravovať podľa štandardov konkrétneho vysielateľa.

Veľa však záleží na spolupráci a konzultáciách s dramaturgom či úpravcom. Niekedy ide o špecifické veci. Napríklad pri vyšetrovaní kriminálneho prípadu, treba správne preložiť právnu terminológiu, alebo rozhodnúť, či miery ponechať v míľach, alebo ich previesť na kilometre. Sú to síce drobnosti, ale ak si na ne režisér, úpravca alebo dramaturg nedajú pozor, vzniknú zbytočné nezrovnalosti.

Často sa stretávame s tým, že ľudia majú skreslenú predstavu o tom, ako dabing vlastne funguje. Nie je však pravidlom, že herec dostane vopred text alebo filmovú nahrávku.

Presne tak. Herci často prídu do štúdia a až za pochodu zistia, čo idú dabovať. Ako režisér sa tak musím spoliehať len na ich inteligenciu. Keby som mal každému vysvetľovať, čo ide presne robiť, celý proces by sa neuveriteľne natiahol. Ideálne je, najmä pri náročnejších tituloch, poslať hercom ukážku či celý film. Aspoň aby videl atmosféru, postavu, ktorú bude stvárňovať, aby neprišiel do úplne neznámeho prostredia. Samozrejme, nie vždy je čas pozrieť si celý film, ale vtedy sa snažím vysvetliť napríklad, že robíme gangsterský film, ktorý je zároveň paródiou, a to už hercom veľa napovie.

Ako dlho zvyknete nahrávať jeden film?

V súčasnosti jeden deň. Sú samozrejme aj náročnejšie filmy, ktoré ale tiež vieme mať dokončené do dvoch dní.  

Majú firmy zo zahraničia aj nejaké vlastné požiadavky, ktoré musíte pri dabingu na Slovensku dodržiavať?

Komunikovali sme s istými distribučnými spoločnosťami, ktoré vyslovene žiadali o zaslanie vzorky hlasov. Na základe týchto ukážok si oni sami vybrali hlas, ktorý im najviac vyhovuje alebo je najviac podobný zahraničnému originálu. Na takéto prípady u nás slúžia castingy alebo hlasové skúšky. 

Prečo sa v dabingu niekedy stane, že hlas, na ktorý sme boli v rámci postavy roky zvyknutí, zrazu dostane úplne iného dabéra?

Tých dôvodov môže byť viacero. Môže sa stať, že herec povie niečo, čo sa nepozdáva vedeniu televízie, a jednoducho sa ocitne na tzv. „čiernej listine“ alebo môže byť pracovne vyťažený, zaneprázdnený alebo jednoducho nie je k dispozícii. Vtedy sa hľadá náhradné riešenie. 

Ako na Slovensku prebieha výber dabingových hercov? Ste zaň zodpovedný vy alebo je to kolektívne rozhodnutie?

Väčšinou je za to zodpovedný dramaturg, no, samozrejme, spolupracujem aj ja. Vždy ide o vzájomnú dohodu. Nie každý dramaturg sa odváži vyskúšať nový hlas, čo je samozrejme pochopiteľné, lebo vždy chcú, aby daný projekt splnil divácke očakávania. Ale bez nových hlasov by sme tých istých dabérov zodrali, a to platí aj pre naše uši.

Niekedy je jeden hlas tak často využívaný, že ho divák počuje v seriáli, potom v reklame, potom v ďalšom filme, až má pocit, že na neho „vyskočí aj z chladničky“. Ja práve patrím k tým režisérom, ktorí sa snažia prinášať nové hlasy a dávať šancu nováčikom. Začínali u mňa napríklad aj Peter Sklár alebo Dano Dangl. 

Myslíte si, že by mohli v dabingu uspieť aj neherci? Napríklad niekto s pekným hlasom, koho by ste náhodne stretli na ulici?

Určite nie. Dabingové herectvo je najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov. Herec musí sledovať text, obraz, značky v texte, pauzy, nástupy aj časový kód. Zároveň vníma originálny zvuk, seba samého i kolegov. A ešte k tomu do toho musí podať aj výraz. Pokiaľ si to vyskúša niekto, kto má síce čistú reč bez nárečia, prízvuku či rečových vád, nie je to záruka, že dokáže vyjadriť aj danú emóciu. 

A ak by ten človek mal aspoň skúsenosť s mikrofónom a dabing by ho veľmi zaujímal, má šancu sa do toho sveta dostať?

Samozrejme, na to predsa existujú školy. Napríklad konzervatóriá, ale aj vysoké školy, kde sa vyučuje herectvo. Existujú aj špecializované dabingové kurzy, kde som dokonca učil aj ja. Ale ten výsledok je neporovnateľný medzi človekom s hereckou skúsenosťou a takým, kto ju nemá. Ten, kto chodil 5–6 rokov do školy, prešiel si recitáciou, prácou s textom, artikuláciou, spodobovaním a emóciou, je na inom leveli.

Stretli ste sa počas vašej praxe s niekým, kto vás prekvapil, ako dobre vie pracovať s hlasom, aj keď ste to spočiatku možno nečakali? 

Koľkokrát sa stane, že herci, ktorí sú na doskách či na kamere nevýrazní, vedia neuveriteľne kreatívne fungovať v dabingu. Ale poznám aj výnimočné prípady, ako herci bez vysokej školy, ktorí majú jednoducho talent od Boha. No bez talentu sa hercom stať nemôžete, to je isté. A zároveň samotný talent nestačí. Treba s ním vedieť pracovať.

Stačí vopred kúpený lístok, skoršie vykročenie z postele, trochu plánovania a chuť objavovať. Viedeň je ideálna na jednodňový výlet – od tichej rannej kávy, cez ruch metra a pokoj záhrad Schönbrunnu až po sladké zavŕšenie v cukrárni Demel. Alebo sa dá len tak zatúlať cisárskymi uličkami. Prinášam vám môj overený itinerár a tipy, ako cestovať lacno a čo určite nevynechať.

Lístok za 19 eur, ktorý sa oplatí

Cesta do hlavného mesta Rakúska vôbec nemusí byť drahá, oplatí sa rovno si kúpiť spiatočný lístok za 19 eur. Odporúčam ho zakúpiť v okienku na stanici. Platí totiž až na pätnásť dní, takže sa na cestu späť nemusíte fixovať časom. Deň si vždy naplánujem vopred a ráno skoro vstávam, aby som stihla vlak o 6:39 z Trnavy do Bratislavy.

Tam to však kvôli zdĺhavej výluke nekončí. Vlaky do Viedne momentálne nejazdia priamo z hlavnej stanice, a tak prestupujem na bratislavskú MHD, konkrétne na autobus číslo 93, ktorý ma odvezie na stanicu Petržalka. Odtiaľ o 8:16 odchádza vlak priamo na hlavnú stanicu Wien Hbf, kam prichádzam pohodlne za necelú hodinu. Na stanici si hneď po príchode kúpim 24-hodinový lístok za 8 eur, vďaka ktorému môžem pohodlne cestovať po meste.

Kávička a raňajky, ktoré si nikdy neodpustím

Aj keď zvyčajne raňajky vynechám, vo Viedni si ich nikdy neodpustím. Začínam deň skvelým pečivom a voňavou kávou v pekárni Ströck, ktorá má pobočky po celom meste. Najradšej chodím do pekárne v 1. obvode, kde si vyberám skvelé slané aj sladké pečivo. Posedím pri výbornom cappuccine v príjemnom prostredí. Tento malý ranný rituál ma vždy nakopne. Za raňajky zaplatím okolo päť eur, je to skvelý začiatok dňa.

Metro – najrýchlejšie spojenie v meste

Vo Viedni sa naozaj oplatí jazdiť metrom, je to najrýchlejší spôsob dopravy a vlaky chodia každú chvíľu. Zo stanice Hauptbahnof nasadám na linku U1, prestupujem na U4 a pohodlne sa vezieme až na stanicu Schönbrunn.

Za pár minúť som pri jednom z najkrajších a najnavštevovanejších miest v meste. Cesta síce zabrala pol hodinku, no aspoň sme si trochu užili dopravu metrom. Cisársky zámok Schönbrunn je obklopený nádhernými záhradami. Už len prechádzať sa v jeho okolí je zážitkom, a čo je najlepšie – vonkajšie priestory sú úplne zadarmo, čo ocení každý študent a jeho peňaženka.

V minulosti bol zámok letným sídlom cisárskej rodiny, a keď si užívate pohľad na honosné záhrady, ľahko si predstavíte, ako sa tu kedysi prechádzala princezná Sisi. Na kopci za zámkom sa týči slávna Gloriette, z ktorej je výhľad na celý areál, po ceste sa dá obdivovať Neptúnova fontána, pávie voliéry či dokonca bludisko. Aktuálne to tu žije ešte o čosi viac – na nádvorí prebiehajú každoročne v zime vianočné a v jari veľkonočné trhy, kde nájdete remeselné výrobky, tradičné dekorácie, ale aj niečo malé pod zub. Atmosféra je sviatočná, voňavá a pokojná, presne taká, akú chcete zažiť počas jarného výletu.

Obed v centre, čo poteší chuťové bunky (a peňaženku trochu menej)

Prejdem sa okolo Stephansdomu, jedného z najkrajších kostolov v celej Viedni, a hneď ma prepadne chuť na niečo chutné – a bez viedenského schnitzla to ani nejde. Objavila som tradičnú reštauráciu Figlmuller (1905) s autentickou atmosférou. Ponúkajú klasické rakúske jedlá, ako je Wiener Schnitzel či teľací guľáš. Na obed som si teda dala viedenský rezeň, originál od roku 1905, s tradičným zemiakovým studeným šalátom, vyšlo ma to na 28 eur. Ale rezeň je väčší ako tanier a nemôže sa stať, že ostanete hladný. Ak si chcete raz dopriať niečo poriadne, táto reštaurácia je dobrá voľba – len počítajte s tým, že z denného vreckového ubudne trošku viac.

Ak však nechcete tráviť čas dlhým sedením v reštaurácii alebo ušetriť pár eur na ďalšie zážitky, odporúčam vyskúšať typický rakúsky fast food – Leberkäse Semmel. Ide o teplý plátok mäsového nárezu vložený do chrumkavej žemle. Hovorí sa tomu obed na stojáka, za pár minút máte v ruke sýte jedlo, za ktoré nezaplatíte viac ako štyri eurá. Kúpite ho vo Wurstelstande alebo v pekárni Strock. Ideálne, ak sa chcete najesť rýchlo, chutne a po viedensky.

Historická línia mesta – krok za krokom po Ringu

Po obede je ideálny čas na prechádzku okolo viedenského Ringu – elegantného bulváru, ktorý obopína historické centrum, kam sa dostaneme od Stephansdomu aj pešo. Začíname pri budove Štátnej opery, odkiaľ sa presúvame popri majestátnej budove parlamentu a o pár minút neskôr už vidíme rozprávkovo pôsobiacu radnicu Radhaus, pred ktorou to vždy žije. Trhmi, klziskom alebo pódiom na letné koncerty.

Cesta pokračuje k Hofburgu, bývalému sídlu cisárskej rodiny, ktorého nádvorie dýcha históriou a eleganciou. Celý okruh sa dá zvládnuť za menej ako hodinu, ale ak máte čas, určite sa oplatí niekde pristaviť, sadnúť si na lavičku a len tak nasávať atmosféru mesta, kde sa minulosť stretáva s prítomnosťou.

Sladké finále ako z cisárskej kuchyne

Po objavovaní a histórie si na záver vždy doprajem niečo výnimočné. Moja posledná zastávka patrí cukrárni Demel, jednej z najtradičnejších a najelegantnejších v celom meste. Bývalá cisárska dvorná cukráreň nie je len o zákuskoch – je to zážitok. Už samotný interiér vás prenesie do čias monarchie a vôňa, ktorá sa nesie priestorom, vám nedovolí odísť bez objednávky.

Hoci by voľba mohla padnúť na Sacher tortu, tentokrát siaham po inom rakúskom tradičnom dezerte – Keiserschmarrn. Nadýchaný trhanec s kúskami karamelizovaného cesta, posypaný práškovým cukrom a podávaný so slivkovým kompótom je dokonalý. Teplý, sladký, jemný – ideálny spôsob, ako sa ešte na chvíľu zdržať a rozlúčiť sa s Viedňou pomalšie.

Namiesto dezertu nákup na Mariahilfer Straße

Ak vás viac ako zákusky lákajú výklady, zamierte z centra rovno na Mariahilfer Straße – najznámejšiu nákupnú ulicu Viedne. Nájdete tu všetko od známych módnych reťazcov, cez rakúske značky až po malé butiky so zaujímavými kúskami. Aj keď necestujete s úmyslom nakupovať, prechádzka touto pulzujúcou ulicou vás určite naladí na mestskú vlnu a možno neodídete len s magnetkou, ale aj s novou kabelkou či knižkou.

Na konci dňa plná hlava zážitkov

Cestou domov vlakom, ktorý chodí do Bratislavy každú hodinu, rekapitulujem, čo všetko som stihla vidieť za jeden deň. Viedeň dokáže za pár hodín ponúknuť viac, než by človek čakal – od rána pri šálke kávy, cez cisárske zámky, historické ulice až po moderné nákupné uličky. Nie je to len výlet, ale malý reset – kultúrny, vizuálny aj gurmánsky. Stačí pohodlná obuv, vreckové a chuť objavovať. A hoci deň zbehol rýchlejšie, než by som chcela, z Viedne sa nikdy neodchádza naposledy.

Vo vlaku mám tiež čas porozmýšľať, čo navštívim vo Viedni nabudúce. Možno s kamarátmi zájdeme do Prátru – legendárneho zábavného parku s ikonickým Riesenradom, kde sa aj dospelí na chvíľu cítia ako deti, vybehneme k Belvederu, elegantnému bavorskému zámku so záhradami a galériou. Alebo možno dáme prednosť tichšej prechádzke čarovnými uličkami Spittelbergu – historickej štvrti plnej kaviarní, remeselných obchodov a útulnej atmosféry. Tento výlet bol len predjedlom a ja už viem, že sa čoskoro vrátim po ďalší chod.

Poeti z ulice vznikli ako spontánna iniciatíva malej skupiny študentov, no rýchlo prerástli do silnej komunity, ktorá dnes pôsobí na sociálnych sieťach a organizuje podujatia. Lea Jaššová, jedna zo zakladateliek, nám priblížila, ako skupina vznikla, čo plánuje ďalej, ale i v čom je sila poézie.

Ako vznikol nápad na tento projekt?

Ono to bolo veľmi random, veľmi rýchle. Bol začiatok semestera a ja som v tom čase začala znovu písať. Vtedy som si povedala, že nemáme nijakú komunitu, kde by mohli mladí ľudia prednášať básne a zdieľať svoju tvorbu. Tak som napísala do ročníkovej skupiny: „Počúvajte, kto z vás píše básne, poďme spraviť projekt.” Z projektu sa stala komunita a z komunity vzišiel prvý event.

Takže ste sa predtým vôbec nepoznali?

Poznali sme sa len zo školy, vnímali sme sa, ale bavili sme sa spolu asi len štyria. Keď sa nám ozvali niektoré baby, vôbec som nevedela, kto sú, keďže sme komunikovali len online. Teraz spolu trávime naozaj veľa času.

Koľko vás je?

Najprv sa nás nazbieralo okolo trinásť, potom niektorí odišli. Po prvom evente prišli ďalší, takže teraz nás je okolo pätnásť. Napríklad chlapci Jakub, Matej a Fero, ktorí nám pred eventom pomáhali len s reelskom, sú teraz už súčasťou tímu.

Máte rozdelené úlohy?

Na začiatku v tom bol celkom chaos, no po prvom evente sme si povedali, že si musíme určiť, kto bude mať akú úlohu. Teraz už máme vyslovene rozdelené, kto sa čomu venuje.

Aktívni ste hlavne na Instagrame, kde vám môžu posielať amatérski básnici svoju tvorbu. Ako to funguje?

Najprv nám to posielali ľudia do správ. Bolo to ale neúčinné, keďže sa nám to tam kopilo a strácali sme sa v tom. Teraz fungujeme prostredníctvom formulára na googli, kde autor vypíše meno, instagramový účet a priloží dokument s básňou. Do budúcna plánujeme formulár rozšíriť a od autorov si pýtať aj video s interpretáciou tvorby.

Prečo?

Na poézii je krásne to, že je subjektívna. Každý si ju inak prečíta, každý si ju inak navníma, každý ju inak pochopí. Ale na druhej strane by sme chceli, aby v básni bol aj kúsok autora. Nielen jeho slová, ale aj to, ako to prednáša a ako to cíti.

Uverejňujete všetko, čo vám príde?

Máme content plán, ktorého sa držíme. Čítame všetky básne, a tie, ktoré sa nám práve hodia do feedu, uprednostníme.

Takže si vyberáte?

Áno.

Aké témy v tvorbe prevládajú?

Veľa žien píše o takzvaných „situationships“ (neformálny zväzok zvyčajne dvoch ľudí, ktorý zahŕňa emocionálne aj fyzické spojenie, no nefunguje ako klasický vzťah, kde sú si partneri exkluzívni – pozn. red.). Pre veľmi veľa mladých báb je práve toto múza na to, aby začali tvoriť. Často píšu aj o sexe, láske a mužoch. Veľmi sa mi páči, že sa neboja byť vulgárne a niečo, čo by sa pred pár rokmi bralo ako tabu, je teraz akýmsi oslobodením žien od predsudkov.

Veľa básní sa venuje aj politickej garnitúre, ktorú zažívame. Autori sa tejto témy dotýkajú nielen v básňach o svojom živote, ale celkovo píšu poéziu len na túto tému.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa POETI Z ULICE (@poetizulice)

Je aj toto jeden z dôvodov, prečo vznikli Poeti z ulice? Ako prostriedok pre mladých na vyjadrenie politických názorov?

Projekt vznikol aj ako odpoveď ministerstvu kultúry, teda za mňa skôr nekultúry. My ako komunita sa snažíme vysielať do sveta odkaz, že kultúra má byť slobodná a žiadna iná, a nikto nám nevezme ani hymnu, ani kultúru, ani štátnu príslušnosť.

Fungujete na sociálnej sieti, ktorej súčasťou je aj kritika. Stretli ste sa za svoje krátke pôsobenie aj s negatívnymi názormi alebo „hejtom“?

Konštruktívna kritika nám zvonku ešte neprišla. Keď už, tak to bolo z radov Poetov z ulice, kedy sme si povedali, že niečo nie je dostatočne dobré na to, aby to išlo von.

Ale napríklad báseň Michala Paulíka, ktorá sa dotýkala politickej garnitúry, nahnevala ľudí, ktorí majú odlišné vnímanie sveta. Od nich nám neprišla kritika, ale čistý hejt, ktorý sa nevenoval len básni, ale aj Michalovmu výzoru a podobne.

Čo s tým robíte?

Takýchto ľudí blokujeme, ich pripomienky sú pre nás zbytočné a nechceme si tým kaziť deň.

Slam poetry a poézia ako taká nabrali v poslednej dobe medzi mladými ľuďmi na popularite. Čím si myslíš, že to je?

Ja si myslím, že je to tým, že sa mladí cítia byť nevypočutí. Cítim hnev tínedžerov z toho, že Slovensko stagnuje v otázkach kultúry, znášanlivosti a podobne. To je podľa mňa niečo, čo podnecuje mladých, aby zo seba dali von tú frustráciu a to, čo vnútorne prežívajú.

Chcete do komunity zapojiť aj iné generácie?

Chceme, aby prišli aj starší ľudia, dôchodcovia. My nemáme problém prijať ľudí všetkých vekových kategórií. Nekategorizujeme sa na mladých ľudí, ale na tých, ktorí majú pocit, že neboli dostatočne počutí.

Začiatkom decembra ste zorganizovali prvý event Na vlnách chaosu. Aké to bolo?

Bol to chaos. Ale keď som videla prichádzať ľudí so zápisničkami, v ktorých mali svoje básne, tak ma to veľmi povzbudilo a pri každom probléme, ktorý nastal, som si povedala, že sa svet nezrúti. Bolo to veľmi vtipné, lebo sme to mali v Zelenom kríčku, kde je veľmi oklieštená kapacita a prišlo oveľa viac ľudí, ako sme očakávali.

Nakoniec sme dali preč stoly, ľudia sedeli na zemi aj po krajoch pódia. Niektorí si sadli aj do vedľajšej miestnosti, kde sme sa snažili zabezpečiť živý prenos. Bolo to ďaleko od perfektného, ale malo to obrovské čaro. Videla som ľudí, ktorí sedeli na sebe natlačení, držali si ruky a hladkali si ich. Alebo páry, ktoré si občas dali pusu, a tiež ľudí, ktorí plakali. Všetci sme zdieľali spoločné emócie. Nič podobné som nikdy nezažila. Ľudia vedeli, že to nebolo perfektné, ale nesťažovali sa. Užívali si, že je to útulné a komunitné.

Divákom ste na záver ponúkli open mic, teda možnosť odprezentovať ich tvorbu. Stretlo sa to s úspechom?

Malo to brutálny úspech! Najprv sme si povedali, že nebudeme robiť žiaden zoznam. Keď sme spustili open mic, začali ľudia pomaly prichádzať. Predierali sa k pódiu a čakali pod stageom. Vtedy sme pochopili, že to musíme nejako korigovať.

Na tomto sme sa celkom popálili, ale je krásne vidieť, že toľko ľudí má záujem podeliť sa so svojimi básňami. Bolo super, keď som povedala, že pôjdu poslední dvaja, a šli štyria (smiech).

Čo plánujete ďalej?

Určite budeme organizovať ďalšie eventy. V marci plánujeme Bratislavu, volali nás aj do iných miest. Nateraz sme sa dohodli, že budeme robiť akciu každé tri mesiace.

Začali sme ako mladí z jednej triedy a teraz máme dosah na sociálnych sieťach 260 000 ľudí, čo je šialené. Sme za to veľmi vďační a plánujeme ďalšie veci. Hlavne preto, aby ľudia v sebe nedržali hnev, lebo vieme, aké frustrujúce je to, čo sa v našej krajine momentálne deje.

Prvýkrát nahliadla Ema, ako diváčka, do sveta slam poetry na podujatí v Trnave. Zaujala ju hlavne príjemná atmosféra. Hneď vedela, že to nebola jej posledná návšteva. Na každej podobnej akcii je v line-upe niekoľko slamerov, ktorí si náhodne vylosujú poradie. Diváci sú zároveň aj porota a každé kolo sa menia. Hodnotia, koľko bodov (od 1 po 10) vystupujúci dostane.

Slamuje sa v prítmí. Netlieska sa, čo Emu prekvapilo. Lúska sa prstami vždy, keď sa v texte nachádza pasáž, ktorá poslucháčmi zarezonuje. Potlesk by bol príliš rušivým elementom. Aj samotní diváci niekedy dostanú možnosť si zaslamovať. Ema priznáva, že by si to určite raz chcela vyskúšať.

Jednoduchú definíciu nenájdete

„Špecifický performatívny žáner, ktorý sa spolu so stand-upom a improdivadlom radí pod žáner ,Spoken Word‘. Zastrešuje v sebe nielen prístupy z improdivadla, standupu, ale aj rapu, folku, klasického divadla, tanca, literatúry či pantomímy,” znie opis slam poetry na oficiálnej stránke.

Samotný slamer Marián Psár ho vníma ako: „veľmi široký žáner, ktorý dovoľuje rôznym ľuďom vykričať do sveta, čo potrebujú.” Páči sa mu rozmanitosť, ktorú ponúka. On využíva viac rapový štýl, no iným práve naopak vyhovuje voľný verš a žiaden rým. 

Marián nielen slamuje, ale venuje sa hlavne stand-upu. Vníma ich ako dva úplne odlišné žánre. Stand-up nemá žiadne pravidlá a jeho jediným cieľom je zabaviť a rozosmiať publikum pomocou rozprávania autorských vtipov. Slam poetry je performatívny prednes autorskej poézie, a ako opisuje Marián, pri ňom opadá bremeno rozosmiať ľudí. 

„Ja to robím viac-menej vtipne,“ vysvetľuje a dodáva, že nie je zlyhanie, ak sa ľudia nesmejú. Slameri môžu divákov potešiť, rozosmutniť, vŕtať sa v traume, ktorú majú spoločnú, a celkovo vyvolať rôzne emócie. Humor môže byť jeho podmnožinou, ale nie je nevyhnutný. Marián tvrdí, že ak divák od slam poetry očakáva, že sa bude celý večer búchať do kolien, zamieňa si žánre.

Tri minúty ticha

Podľa slamerky Mary ide hlavne o šou, nielen o poéziu. „Je to spojenie literatúry a performatívnej časti,“ zhrňuje. Na rozdiel od stand-upu, v slame majú aj svoje pravidlá. 

Od klasického divadla sa vymedzujú tým, že nesmú používať rekvizity a kostýmy, a tak sa dostávajú bližšie k autorskému divadlu. Zhodujú sa vo vlastných autorských textoch. „Je to v podstate autorský monológ, ktorý je vtesnaný do troch až štyroch minút. Ťažko povedať, či to je alebo nie je herecký výstup,“ vysvetľuje Mara. Niekedy to môže vyzerať tak, že slamer celé tri minúty mlčí. Ďalší zas vytvára nejaký rytmus. Aký bude konečný výstup a forma, je individuálne. 

Keď sa Mara snaží o jednoduchú definíciu slam poetry, zamyslí sa a zistí, že je to náročné: „Niekedy má blízko k divadlu, rapu, hudbe a inokedy má formu klasickej čítačky.“ Dodáva, že slam má síce pravidlá, ale nemá mantinely. 

Pravidlá nie sú na to, aby sa porušovali

Človek nemôže použiť na vykreslenie situácie napríklad mobil, z ktorého číta, alebo mikrofón, do ktorého rozpráva. Vtedy už ide o využívanie rekvizity. Namiesto toho však môže naznačiť telefonovanie všeobecne zaužívaným gestom rukou.

Mara si spomína na performera, ktorý sa pravidelne počas slamovania vyzliekal. Nešlo o estetickú ani náhodnú vec, urobil to viackrát. Vyhodnotili teda, že ide o kostým. Nakoniec prípad uzavreli, že buď bude slamovať permanentne nahý, alebo to v rámci slamu nebude robiť účelovo. 

Keďže je slovenská slamová scéna ešte mladá, pravidlá sa stále formujú a vyvíjajú. V niektorých okolitých krajinách sú už zabehnutí. V rámci klasických exhibícií sa dôraz na pravidlá až tak nekladie. Rozdielne to vyzerá na majstrovstvách, kde je základ dodržiavať normy, inak by mohlo dôjsť k suspendácii.

Ona sama patrí k organizátorom majstrovstiev Európy, ktoré sa najbližšie uskutočnia v Košiciach. Predchádzajú im kvalifikácie, ktoré sú prístupné verejnosti a môže sa ich zúčastniť ktokoľvek.

Oslava slamu

Mara o majstrovstvách hovorí ako o oslave slam poetry. Opisuje, že sa tam stretnú zástupcovia takmer každej krajiny, kde je slam na rôznych úrovniach. Nemci napríklad vypredávajú haly, iné štáty majú eventy o piatich návštevníkoch.

Slam je všetko, čo nie je hocičo iné.

Na tohtoročných majstrovstvách budú hodnotiť dve poroty. Odborná porota pozostáva z troch členov: propagátor slam poetry Robert Hýsek, vysokoškolská pedagogička Lenka Šafránková a majster Maďarska a Európy za rok 2018 Péter Molnár. 

Druhá porota sa skladá z divákov v publiku. Podľa Mary slam nikdy nebude objektívne spravodlivý, pretože ľudia hodnotia na základe svojho vlastného presvedčenia. 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa SLAM POETRY SK (@slampoetrysk)

Samotný event majstrovstiev potrvá tri dni. Prvý deň všetci poprichádzajú, druhý deň prebieha semifinále, z ktorého postúpi 10 súťažiacich do tretieho dňa, kedy odprezentujú dva texty. Keďže ide o slamerov z rôznych krajín Európy, premietať sa budú anglické aj slovenské titulky.

Siedma majsterka Slovenska v slam poetry

V Košiciach bude Slovensko reprezentovať Freya. Podľa nej majstrovstvá nie sú žiaden Hviezdoslavov Kubín (celoštátna súťaž v prednese poézie a prózy, pozn. red.) a netreba očakávať strnulosť. Slam vníma ako performatívne vyjadrenie poetickej duše pre ľudí, ktorí sa nehanbia ísť na pódium a performovať tajomstvá, ktoré v sebe majú. Je to žáner, ktorý spája, pomáha ľuďom vyjadrovať pocity a dáva im uistenie, že nie sú sami vo svojich vnútorných bojoch. „Slam je všetko, čo nie je hocičo iné,“ pomáha si pri charakteristike citáciou od ich reinkarnátora Tomáša Straku.

Slam poetry je síce umenie, neznamená to ale, že každý slamer je umelec. Sama nemá rada, keď ju volajú umelkyňou, lebo sa tak necíti. Ako sama hovorí, slamovať môže ktokoľvek a netreba sa hneď vzdávať po nevydarenom vyskúšaní. Najdôležitejšie je, aby si každý slam zachoval pravdivosť a autenticitu.

„Atmosféra, ktorá sa väčšinou vytvorí na podujatiach, je tak intímna medzi publikom a performerom, že zrazu to pôsobí ako najprirodzenejšia vec na svete. Aj preto ľudia radi otvárajú svoje vnútro na stagoch. Je to vyslovene otvorená kultúra,“ opisuje Freya.

Nie je rarita, že sa na jednom pódiu stretnú kňaz s ateistom. Slameri si zakladajú na tolerancii. Sú zákonom otvorenosti. Aj keď sa vyjadrujú k politickým alebo súčasným sociálnym témam, vyhýbajú sa nenávistným prejavom a diskriminácii.

Svitá na slamové časy

Budúcnosť slamu je naviazaná na budúcnosť kultúry ako takej. „Momentálne mám veľké obavy, ako to s kultúrou aj slamom bude, pretože je ohrozený Fond na podporu umenia,“ uvádza Mara. Ak by však tento strach dala bokom, myslí pozitívne. Najmä preto, že slam sa od prezentovania „úplnej ulice“ dostáva až na kultúrny galerijný priestor. Zároveň sa organizujú rôzne workshopy, o ktoré ľudia majú záujem.

Svoje nadšenie pri pomyslení na budúcnosť slam poetry neskrýva ani Marián a dodáva: „Ak ministerstvo kultúry nezakáže žánre, ktoré budú kričať po slobode prejavu, tak si myslím, že sa máme na čo tešiť. Vyrastá tu veľa talentovaných ľudí.“

Freya dúfa, že sa aj naďalej bude komunita rozrastať. Tento rok sa o titul majstra uchádzalo okolo 70 ľudí z rôznych kútov Slovenska. Spomína aj prosperujúcu Bratislavu: „Za dva roky sa rozrástla do takej sféry, že teraz vypredáva podniky. Dúfam, že budeme mať takýto rastúci trend aj naďalej, lebo potom sa vytvárajú siete malých mestečiek a zrazu sa spojí celý štát. A to je cieľ.“