Dedkova smrť bola náhla. Jedného dňa mu mama podávala Paralen na horúčku a na druhý prišla domov s babkou pod pazuchou. Mala som k nemu najbližšie. Každú nedeľu mi strážil miesto v poslednej lavici kostola a na Mikuláša som vždy od neho dostala salónky na vianočný stromček. Už je to šesť rokov od jeho smrti a od chvíle, kedy do môjho života zavítala choroba s menom Alzheimer. Mení život nielen pacientom, ale aj ich blízkym.

Babka ostala sama, ak nepočítam pustenú televíziu a každodenné návštevy jej dcér. Prvé roky jej to stačilo. Choroba sa prejavovala pomaly, skôr v podobe vtipných príhod. Napríklad tak, že sa babka pred Vianocami sťažovala, že treba vymeniť baterky v ovládači, lebo v televízii nie je farebný obraz. Skrýval sa za ním však len čiernobiely film Pyšná princezná.

Náhle sa to zmenilo na zábudlivosť, trochu kriku a veľkú zmätenosť. Verdikt psychiatra rozhodol, že babka potrebuje 24-hodinovú opateru. A tak sa počas môjho výletu vo Viedni presťahovala k nám. V našej domácnosti s tým už rátali dlhšie, mne to však nebolo po chuti. Babku mám rada, ale vedela som, že to naruší moju komfortnú bublinu. Rozkladanie gauča a babkine nočné buntošenie sa stalo našou každodennou realitou.

Dovtedy som si nevedela predstaviť, že sa z domova môže stať len byt. Pocit bezpečia a komfortu sa vytratil a ja som útočisko nachádzala len za zavretými dverami svojej izby. Možno to bolo mojím životom jedináčika, kde som nebola zvyknutá sa deliť o mandarínky či pozornosť rodičov.

Po príchode babky som sa ocitla na druhej koľaji. Nevedela som sa dočkať, kedy zmaturujem a čiastočne sa presťahujem na internát. Na jednu vec som si za tie dva roky stále nezvykla. Vždy, keď chcem ísť von s kamarátmi, musím myslieť na to, či mama nemá niečo naplánované a netreba ostať s babkou. Vtedy sa vo mne stretávajú dve protichodné verzie samej seba. Jedna, ktorá chce mame dopriať „time off“, a druhá, ktorá si chce užívať bezstarostný život.

Nemám problém ostať s babkou pár hodín sama. V hlave sa mi skôr búria myšlienky – prečo ja? Babka má okrem mňa ďalšie štyri vnúčatá. Naposledy ju videli asi na Vianoce. Jeden bratranec si kúpil byt v bloku oproti nám a ani raz sa na babku nebol pozrieť. Prečo by nemohli postrážiť babku na pár hodín oni? Pretože majú vlastné životy? Ten mám aj ja s mamou.

Nebaví ma, keď babka začne počas toho, čo som s ňou doma iba ja, vystrájať. Napríklad začne chodiť po byte a niečo hľadať. Je hrozné pozerať sa na blízkeho človeka, ktorý nevie svoje myšlienky vyjadriť slovami a nedokáže vám povedať, čo chce. Vtedy mi ostáva len hádať.

Z opisu „toto, no veď to, však vieš“ veľa informácií nezískate. Babka sa neupokojí, kým danú vec nemá v rukách. Stále chodí po byte a začína byť nervózna, lebo nedokáže prísť na správne slová. Nakoniec z nej vypadne, že chce krabice na nohy. Z predošlých skúseností mi dôjde, že hľadá topánky. Ukazujem ich jej a musím ju ubezpečovať, že patria jej. Spokojná však nie je dovtedy, kým nesedí na gauči s topánkami na nohách a keksíkom v ruke.

Viem, že každý máme svoje problémy a traumy, ale v daných momentoch mi po rozume beží len to, prečo musím babku naháňať po byte, kým ostatným rovesníkom stará mama varí chutný obed. Príde mi to nefér, a tak sa uzatváram do svojej bubliny.

Neviem, kde je hranica empatie a obetovania svojho života pre druhú osobu. Má to však zmysel, keď vás už nepozná a nemá poňatia, aký je deň a kde sa nachádza? Myslím, že o týchto ľudí sa lepšie dokážu postarať v domove pre seniorov. Babka však nateraz naďalej ostáva bývať s nami.

Alzheimer je dedičná choroba a tak sa obávam, či sa raz neocitnem na maminom mieste. Preto vo mne asi do konca života budú zápasiť dve osobnosti. Jedna, ktorá sa bude chcieť postarať o milovanú osobu, a druhá, ktorá si bude chcieť vybudovať vlastnú kariéru a život. Každý deň sa preto zobúdzam so strachom, čo bude ďalej.

Adriana Odlerová pôsobí ako psychologička v Káčku, trnavskom klube pre mladých, ktorý spravuje poradňa IPčko. Vyštudovala sociálnu a pracovnú psychológiu. Prechod zo študentského života do dopeláckeho je jej blízky aj osobne, sama ho rok po skončení školy aktuálne prežíva.

Tvoj profil na LinkedIne ukazuje pestré pracovné pozície, psychologičkou si od júla 2023. Bolo to hľadanie sa?

Presne tak, doviedlo ma sem veľa slepých uličiek. Možno by ste neočakávali, že psychologička tancovala na doskách Slovenského národného divadla. No potom som si v dvadsiatke uvedomila, kto som, kým chcem byť a čo chcem robiť pre svet a svoje naplnenie.

Medzi strednou a vysokou som mala gap year fázu. Pýtala som sa, čím by som bola, keď nie baletkou? V októbri som skončila v divadle, potom som bola som kvetinárka, finančná poradkyňa a nakoniec študentka. Prišla som na psychológiu a zapasovala mi, čo ma veľmi teší.

Ako si zvyknúť po vysokej škole na pracovný režim v novej práci?

Častokrát nás hodia do vody a je to šok. Ja som školu dokončila minulý rok, takže to mám čerstvo v pamäti. Najprv si treba priznať, že to bude extrémne náročné, čo je úplne v poriadku. Dospeláci sa možno k tomu nepriznajú, lebo v tom už žijú roky a nepamätajú si na začiatky.

Podporujem vás, aby ste sa vyzbrojili trpezlivosťou voči sebe. Môžem byť na seba veľmi nahnevaná, že mi to nejde a zlyhám. Alebo budem mať pocit, že nie som na správnom mieste a môžem byť smutná, vystresovaná z povinností či kolegov. Sú to pre mňa nové situácie a potrebujem si dať čas – dni, týždne aj mesiace, kým si zvyknem.

„Ak si uvedomujeme svoje hranice, vnímajú a reagujú na ne aj ľudia okolo nás.”

Pomôcť si môžeme voľným časom, vedome si ho vyhrádzať. Odrobím si svojich 8 hodín, voľný čas dám sebe a naplánujem si, akí ľudia a čo mi robí radosť. Odpútať sa a odpovedať si na otázku, akými aktivitami si viem dobre oddýchnuť. Vrátiť sa k základom a napĺňať si telesné potreby – dobre sa vyspať, najesť a obklopiť sa sociálnou podporou.

Vieš uviesť konkrétny osobný príklad, ako si sa pasovala s takýmito stavmi?

Pomohol mi úprimný rozhovor s vedúcou. Povedala som jej: „Viem, že ma to bude baviť a som tu správne, ale potrebujem to s tebou objaviť a aby si sa mi venovala.” Niekedy máme sprievodcu, niekedy si musíme nájsť stratégiu sami. Ona bola a je mojím oporným bodom, akurát som musela vyjsť z komfortnej zóny tým rozhovorom.

Vo voľnom čase mi pomáha pes a dôverná osoba, s ktorou si dovolím si byť sebou – môj partner. Veľa sme sa rozprávali a cítila som jeho podporu.

Avšak nie každý má takéto šťastie, vtedy je tu psychologická poradňa. Prosím, nezľahčujme toto obdobie. Dospelí si naň nespomínajú a majú tendenciu hovoriť, že to prejde alebo to chce čas. Áno, ale nemusí to byť tak drastické, keď máme dostatočnú podporu od psychológa alebo blízkych.

Povedomie o psychologickej pomoci v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch nebolo príliš veľké, čiže ľudia majú zrejme blok požiadať o pomoc.

Ako nadobudnúť zmysel pre pravidelnosť a rutinu?

Výzva. Na začiatku nám to nepôjde, ani to nie je úplne možné. Prvé dni v novej práci budú chaos. Opäť však pripomínam, že to trvá, ale príde to. Môže nám pomôcť vyjasnenie si kompetencií a povinností s nadriadeným. Stavať si štruktúru práce cez môjho sprievodcu, aby som rutinu mohla časom nadobudnúť.

Ak ju zatiaľ nemám v pracovnom čase, snažím sa si ju postaviť vo voľnom čase. Rutina nám dáva bezpečie a istotu. Len sa k nim musíme dopracovať cez náročné úvodné obdobie.

Často sa stáva, že keď sme v práci noví, sme veľmi zapálení a máme pocit, že musíme robiť navyše, aby sme sa dobre u ostatných zapísali a ostávame v práci dlhšie. Ako nastaviť hranice, sebe aj ostatným?

Vďaka, že o tom hovoríš. Snaha zapáčiť sa druhým tým, že potlačíme seba, môže byť pre niektorých z nás prirodzená, ale zničujúca. Kolegovia nám tak – možno nie uvedomelo – začnú dávať povinnosti naviac. Potom nám zápal pre vec dojde, lebo už poznáme naše úlohy, no ostali sme v kolobehu.

Nastavovanie si hraníc je veľká téma, ktorú nás nikto neučí. Veľmi sa teším, že o nej môžeme hovoriť v kontexte pracovných začiatkov, lebo si môžeme vytvoriť dobré pracovné návyky, keď to robíme od prvého dňa a uvedomelo.

„Je užitočné si svoj pocit vypočuť.”

Je dobré sa poznať napríklad zo školských povinností. Ak som človek, ktorý robí za iných aj na svoj úkor, treba voči sebe spozornieť, že k tomu môžem mať tendenciu aj v práci. Ak sa to bude diať dlhodobo, balans bude vyosený. Hovoriť „nie” je jedna zo základných zručností a pomáha nám osvojiť si ju, keď máme svoju rolu vyjasnenú.

Keď ľuďom poviem áno aj na svoj úkor, hovorím nie sebe. Keď bude veľa „nie” pre seba, nebude sa nám ľahko žiť a stratíme chuť pre prácu. Ak si uvedomujeme svoje hranice, vnímajú a reagujú na ne aj ľudia okolo nás.  

V novej práci treba vynaložiť energiu navyše, aby sme sa naučili nové veci. Ako rozpoznať, kedy je niečo nad rámec?

Je užitočné si svoj pocit vypočuť. Ak robím nadprácu, ktorá mi niečo prináša a baví ma, je to super. Ak už cítim, že sa hnevám na iných za to, že niečo nerobia, pričom len idú v zabehnutých koľajach, je to dobrý signál, že mi to nerobí radosť. Takisto si treba strážiť časové ohraničenie 8 hodín.

Niekedy sa nám nepodarí zohnať na prvý pokus prácu, po ktorej sme túžili a chodíme demotivovaní z pohovoru na pohovor. Ako sa upokojiť a zvedomiť si, že toto je dočasné?

Je to jedna z mnohých životných kríz a musím ňou prejsť. Bude to chcieť čas, ale aj na úplnom dne sa musím upokojiť. Ak v súvislosti s tým prežívame panické alebo úzkostné ataky, veľmi pomáhajú dychové cvičenia, hry a appky, napríklad Nepanikár. Treba vyhľadať podporu, či od známych alebo v obľúbených aktivitách. Musíme si priznať, že je to extrémne ťažké obdobie a je okej viac oddychovať.

„Rutina nám dáva bezpečie a istotu.”

Naše myšlienky nás môžu dobiehať, napadať a bolieť. Preto je dobré viesť s nimi dialóg, mať aj druhú stranu, ktorá im povie, že teraz robíme maximum. Dať si kritika na svoju stranu. Každému prospieva niečo iné – ísť von s kamošmi, čítanie, záťažová deka. Treba sa poznať a keď to ešte nevieme, nevadí. Je na čase to spoznať.

Pozorujete v IPčku počas končiaceho obdobia študentov nárast ich žiadostí o pomoc?

Áno a pozorujeme aj zvnútornený tlak z dospievania. Majú pocit, že teraz všetko musia zvládnuť dokonalo a urobiť najlepšie rozhodnutia. Vtedy mám chuť prehovoriť aj k rodičom. Je veľmi dôležité, ako sa rozprávajú so svojimi deťmi, prípadne od nich očakávajú, že nezlyhajú. Stále sa hľadáme. Treba pre svoje deti vytvoriť pocit, že keď to nevyjde, môžu sa vrátiť a nebudeme im nič vyčítať.

Nárok na preventívnu prehliadku u obvodného lekára máme každé 2 roky, u zubára a gynekológa každý rok. Čo mentálne preventívky? Keď cítime, že potrebujeme pomoc, aký máme nárok na psychologickú pomoc od poisťovne?

My ako psychológovia by sme si veľmi želali, aby mal na mentálnu preventívku nárok každý, kto ju skutočne potrebuje. Niektorí sa s vecami dokážu vysporiadať sami, prípadne im stačia blízki. Ak nemáme nikoho, cítime sa bezradní a zlé obdobie pretrváva, pomoc je na mieste.

Zazmluvnených odborníkov, ktorých sedenie pokrýva poisťovňa, máme, vždy sa to dá zistiť na ich stránke. Avšak systém je deravý a psychológovia majú dlhé čakacie listiny. Aj preto pred dvanástimi rokmi vznikla prvá linka pomoci. IPčko poskytuje mailové, chatové a telefonické poradenstvo. Vznikli aj kluby pre mladých a Káčka, ktoré máme aktuálne v každom okrese.

Prečo Káčko?

Káčko znamená kontaktný bod v krízovej situácii. Našu prácu pokrývajú najmä krízové intervencie, keď ide o život alebo si chce niekto ublížiť.

V Trnave je okrem Káčka aj Flek klub. Čím sa líšia?

V IPčku sme si uvedomili, že mladí ľudia potrebujú bezpečný priestor pre trávenie svojho voľného času a rozhodli sme sa im ho vytvoriť v podobe klubu Flek. Nachádza sa na Jeruzalemskej 38.

Máme veľa digitálnych hier aj spoločenských hier a robíme program – workshop, canisterapiu so psíkmi, kvízy či spoločne varíme. V Káčku prebiehajú poradenské rozhovory, keď niekto potrebuje prejsť ťažkým obdobím.

Sú kluby aj v dalších mestách?

Klubov máme päť – Flek klub v Trnave, ID klub v Nitre, Kreate klub v Prešove, Machovisko v Bratislave a Connect klub v Michalovciach.

Študentka Leni Uhrinová v septembri nastúpila do prvého ročníka štúdia psychológie na Filozofickej fakulte UCM. Ocitla sa v novom prostredí a celý proces adaptácie sa začal odrážať na jej mentálnom zdraví. Práve fyzický pohyb sa stal jedným z faktorov, ktorý jej pomáhal tieto veľké životné zmeny ľahšie zvládnuť.

Počas týždňa nemá toľko času na prechádzky po okolí, pretože sa snaží viac venovať štúdiu, ktoré ju pohltilo už po prvých prednáškach. To si ale kompenzuje športovaním počas víkendov. Dlhé hodiny trávi kráčaním v lese a rada sa vyberie aj na turistiku. Domov sa vracia raz za tri týždne, kedy sa stretáva so svojou volejbalovou partiou. Volejbalu sa rekreačne venuje už sedem rokov.

Je takisto členkou klubu otužilcov. „Keď sa cítim emočne vyčerpaná, dávam si chladné sprchy,“ dodala. Vysvetlila, že po studenej sprche sa jej vyplavia endorfíny a cíti sa omnoho lepšie ako pred ňou. Vychádza z nej ako úplne „nový“ človek a odporúča túto aktivitu aj ostatným.

„Hot Girl Walk“ propaguje prechádzky

Prvýkrát začal trend s názvom „Hot Girl Walk“ kolovať sociálnymi médiami v roku 2021. Do slovenčiny by sme to mohli voľne preložiť ako „príťažlivé dievčatá sa prechádzajú“. Chôdzu považujeme za obyčajnú aktivitu, ktorú praktizujeme denno-denne. Influencerka Mia Lind ale na tomto trende postavila celú svoju kariéru a na platforme TikTok ho predstavila širšiemu publiku.

Jeho hlavnou myšlienkou a podstatou je prechádzka vonku po čerstvom vzduchu, kedy sa sústredíme na veci, za ktoré sme vďační, premýšľame o svojich cieľoch a akým spôsobom ich dosiahneme. Medzi kľúčové prvky patrí všímať si svoje okolie a drobné detaily a nenechať sa rozptyľovať myslením na problémy a životné drámy. Trasa, ktorú TikTokerka odporúča svojim sledovateľom, by mala mať dĺžku 4 míle, čo je v prepočte približne 6,4 kilometra.

„Myšlienkou „Hot Girl Walk“ je spájať a posilňovať ženy prostredníctvom fyzického a duševného zdravia, ktoré je dostupné pre všetkých,“ hovorí Mia Lind. Komunita, ktorú sa jej podarilo vytvoriť ešte v roku 2021, nemizne, ale naopak stále rozširuje svoje rady o nových podporovateľov a podporovateľky.

Prechádzky ako liek

Psychologička Lucia Bučková z Centra poradenstva a prevencie v Humennom vysvetľuje prepojenie medzi pohybom a mentálnym zdravím v praxi: „Keď za nami niekto príde, hľadáme zdroje, ako mu najlepšie pomôcť. Pre niekoho to môže byť práve pohyb, prechádzka v lese alebo šport.“ Dodáva, že rovnako ako lekár nepredpíše plošne jeden liek svojim pacientom s rôznymi chorobami, tak ani psychológ neodporučí všetkým klientom jedno riešenie, ktoré nemusí sedieť a pomôcť každému.

Pohyb ovplyvňuje našu psychiku a ani si to neuvedomujeme už od útleho detstva. „Už ako deti sa pri športe učíme byť cieľavedomí, ako reagovať na neúspech či ako spolupracovať,“ dopĺňa psychologička. Podľa nej je dôležitá aj rivalita, ktorá nám pomáha vymyslieť stratégie ako poraziť súpera, a pokora ukazujúca, že stále sa nájde niekto, kto bude lepší ako my.

Rovnako spomína aj pozitívny prínos chôdze: „Pri prechádzke odchádzame z domu, meníme prostredie. Prestaneme tak myslieť na ťažkosti alebo zmeníme náhľad na veci, ktoré nás trápia. Sústredíme sa len na činnosť, ktorú vykonávame, prostredie, ktoré nás obklopuje, či vôňu lístia. Viac ako telu to môže pomôcť psychike.“

Ako s chôdzou začať?

Na začiatku si potrebujeme určiť realistické ciele, ktorých dodržiavanie so sebou neprináša ťažkosti. Nie je potrebné denne prejsť 6 kilometrov či dosiahnuť 10-tisíc krokov. Aj krátka vzdialenosť do práce, školy či potravín vytvára podstatné zmeny. Malé rozhodnutia, ktoré počas dňa urobíme, nás posúvajú bližšie k stanovenému cieľu. Môžeme začať tým, že namiesto výťahu sa rozhodneme použiť schody.

Nikam sa počas svojej prechádzky nepotrebujeme ponáhľať. Ideálne je začať postupne, napríklad kratšími 10-minutovými prechádzkami počas týždňa. Následne zvýšime frekvenciu našich prechádzok a ich trvanie. Nezabúdajme na rozcvičku na začiatku cvičenia a po ňom, ktorá by mala byť súčasťou našej rutiny. Uvoľníme tak stuhnuté svaly, a tým sa zvýši fyzická výkonnosť.

Aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne.

Mali by sme si vybrať vychádzkovú trasu, ktorá nás poteší, a všímať si svoje okolie. „Odporúčam vyhľadávať pokojné prostredie a nie prechádzky popri diaľnici,“ radí psychologička Bučková. Odkazuje pritom na tohtoročný výskum JACC: Advances Today, podľa ktorého hlučné cesty spôsobujú zvýšený krvný tlak.

Pre dosiahnutie požadovaných výsledkov je kľúčová konzistentnosť, rovnako ako aj prijímanie dostatku tekutín. Nesprávne zvolená obuv vedie k poškodeniam chodidla a členka. Pri výbere vhodných topánok sa pozerá na druh fyzickej aktivity, tvar chodidla a povrch, na ktorý sa došľapuje. Ovplyvňuje to aj mnoho iných faktorov, ktoré môžeme prekonzultovať so športovým lekárom.

Koľko krokov by sme mali denne prejsť?

Otázkou, ktorou sa médiá pravidelne zaoberajú, je minimálny počet krokov, ktoré by sme mali prejsť za deň. Spravodajský portál Aktuality píše, že na to, aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne. Opiera sa o najnovšiu štúdiu časopisu European Journal of Preventive Cardiology, podľa ktorej sa so zvyšujúcim počtom krokov znižuje možnosť úmrtia na kardiovaskulárne ochorenia.

Podľa Denníka SME benefity prejdenia 10-tisíc krokov denne nie sú dokázané. Ide o marketingový ťah, ktorý datujeme do roku 1964 v čase konania olympijských hier v Japonsku. Vtedy bol spoločnosti predstavený moderný krokomer, ktorého cieľom bolo motivovať Japoncov ku chôdzi.

Štúdia publikovaná minulý rok v časopise Lancet Public Health zdôrazňuje, že hranica sa líši pri rôznych vekových kategóriách. Súčasťou výskumu sú aj pozitíva, ktoré so sebou prináša prejdených 8-tisíc krokov denne. Znižujú sa riziká srdcových ochorení, cukrovky, demencie, depresie a niektorých druhov rakoviny.

Pomoc psychológa nemusíte vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíte ťažkosťami, ale aj keď chcete pracovať na sebarozvoji.

Vedci z Harvardu stanovili hranicu na 7 500 krokov denne. Na základe výsledkov ich výskumu môže pri menej aktívnych osobách dôjsť k 40-percentnému zníženiu úmrtnosti. Štúdia zahrnula ženy v priemernom veku 72 rokov a usudzuje možnosti jej uplatnenia aj pri mužskej populácií. Pozitívum prekročenia hranice 7 500 krokov denne nie sú pre výskumníkov jasné.

Nevyhľadávame psychologickú pomoc

Podľa najnovšieho prieskumu Eurobarometra 89 % respondentov považuje podporu duševného zdravia za rovnako dôležitú ako podporu fyzického zdravia. Viac ako polovica účastníkov, ktorí sa trápia problémami súvisiacimi s ich mentálnym zdravím, nevyhľadali pomoc odborníka. „Približne tretina Európanov verí, že kontakt s prírodou a zelenými plochami a tiež spánkové návyky (35 %), fyzická aktivita (34 %) a sociálny kontakt (33 %) sú kľúčovými prispievateľmi k dobrému duševnému zdraviu,“ uvádza prieskum.

Okolo psychického zdravia stále existuje stigma. Pomoc psychológa nemusíme vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíme ťažkosťami, ale aj keď chceme pracovať na sebarozvoji. Psychologička Bučková označuje školské prostredie za prudko súťaživé, kde sa dôraz kladie na výkon, aby sme boli čo najlepší: „Byť úspešný však nestačí na to, aby sme mali spokojný život. Musíme sa naučiť, že neúspechy sú takisto súčasťou nášho života.“

Smolou sociálnych médií je, že na nich vieme „zabiť” množstvo času, ktorý by sme vedeli stráviť zmysluplnejšie. Príjemné s užitočným sa však dá spojiť a vzdelávať sa na Instagrame môžeme aj počas pobytu na záchode či v posteli.

1. Zmudri G

Ako píšu na svojom webe, za Zmudri G stojí partia mladých ľudí, ktorá sa rozhodla pomôcť študentom lepšie sa pripraviť na reálny dospelý život. Pôvodne bol Zmudri vzdelávací portál pre školy, nedávno však svoju činnosť rozšírili konceptom Zmudri G, na ktorom prinášajú zmysluplný obsah pre budúce generácie zodpovedných občanov.

Na svojom instagramovom profile vysvetľujú pojmy a javy k aktuálnym spoločenským témam. Zaoberajú sa aj kritickým myslením, mentálnym zdravím a technológiami. Každý týždeň robia formou reelsu zhrnutie domácich i zahraničných udalostí.

2. Gynaktiv

Profil spravuje Zuzana Kopáčiková, certifikovaná koučka asistovanej reprodukcie. Špecializuje sa na obnovu plodnosti, harmonizáciu menštruačného cyklu, asistovanú reprodukciu a zvládanie tehotenstva.

Poskytuje komplexné poradenstvo a spolupracuje s lekármi v prípade vážnejších komplikácií. V profile uverejňuje prehľadné infografiky a livestreamy aj z oblasti psychológie, výživového poradenstva, homeopatie a fytoterapie.

3. Dobrobytie

Psychologička Eva Vavráková založila profil Dobrobytie, na ktorom popularizuje psychoterapiu, otázky duševného zdravia a ľudské prežívanie. Venuje sa aj párovej terapii.

Pri sprevádzaní párov uplatňuje prístup zameraný na emócie (Emotion Focused Therapy for Couples). Spočíva v pomenovaní negatívnych cyklov vo vzťahu a odkrývaní skutočných vzťahových potrieb oboch partnerov. Klientom dopomáha k tomu, aby sa naučili svoje potreby vo vzťahu komunikovať a navzájom si dávali to, čo potrebujú.

4. Skúmavka

Klinická biochemička Lenka Hrobárová sa na tomto profile snaží zdieľať poznatky, ktoré nadobudla počas školy, no prívetivejším spôsobom. Špecializuje sa na ľudské telo, výživu a zdravý životný štýl. Príspevky a grafiky si svojpomocne maľuje.

Obsah svojho profilu podľa rozhovoru pre Brainee prispôsobuje mesiacom povedomia o rôznych chorobách, chrípkovým obdobiam či aktuálnym trendovým témam (užívanie kolagénu). Kedysi chcela byť učiteľkou, no keďže stav slovenského školstva ju odradil, priestor na vysvetľovanie a osvetu jej dáva práve Instagram.

5. Mia Žureková

Vystupuje a tvorí pod menom @mia.jourecq. Je autorka novely Tá bolesť ťa prejde a reportérka denníka SME. Zaujíma sa o ženské témy, rovnoprávnosť či komunitu LGBTI+. Svoj osobný profil kombinuje s osvetovými príspevkami, ktoré rozoberajú feministické a sociologické pojmy.

Pre magazín Apríl sa Mia vyjadrila, že vo svojej žurnalistickej aj instagramovej tvorbe uplatňuje tzv. solution journalism, teda žurnalistiku zameranú na hľadanie riešení spoločenských problémov. Ako novinárku sa ju z hľadiska štúdia masmediálnej komunikácie oplatí sledovať pre rozširovanie všeobecného prehľadu.

6. Zdravie a výživa online

Klinická nutričná terapeutka a “jedlonavigátorka” Monika Kolář sa na Instagrame venuje alfe a omege ľudského života – výžive a jedlu. Okrem nutrície ako takej sa venuje aj sociálnemu a ekonomickému rozmeru výživy, napríklad alkoholu a obezite v spoločnosti či cenovej hladine potravín. Gro informácií vkladá do popisov svojich príspevkov, grafiky sú zväčša len sprievodné.

7. Tomax.sk

Tréner Tomáš Kadlec sa snaží ľudí na svojom profile viesť k „jednoduchému a udržateľnému fitnessu v bežnom živote.” Obsah tvorí mnohorako – infografikami, reelsami, livestreamami, prostredníctvom ktorých vzdeláva o strave a o pohybe. Ľudským spôosobom ukazuje, ako správne cvičiť jednotlivé telesné partie, ako si budovať zdravý vzťah s jedlom, či ako telo spaľuje energiu.

8. Úklid pro klid

Češka Kateřina búra mýtus o tom, že na upratanie domu potrebujete množstvo čistiacich prípravkov. Učí ľudí, ako upratovať jednoduchšie a šetrnejšie k prírode vďaka použitiu bežných kuchynských surovín, napríklad octu alebo jedlej sódy. Najčastejšie uverejňuje reelsy s konkrétnym použitím čistidiel v rôznych častiach domova.

Skutočné kriminálne príbehy patria medzi najpopulárnejší žáner vo všetkých typoch médií. Ak človek strávi nejaký čas skúmaním tejto oblasti, rýchlo si všimne, že takmer vždy sa zameriava na jeden druh zločinu: vraždu. Nie lúpež, útok alebo vlámanie, ale vraždu, ktorá je exotická, bizarná a obzvlášť znepokojujúca.

Dan Rusu, lektor kriminológie na Birminghamskej univerzite, poukázal na to, že vnímanie tohto fenoménu sa objavuje desaťročia, aj keď v rôznych obmenách: „Fascinácia traumami a záhadami má v našej kultúre dôslednú tradíciu. Smrť je všadeprítomná a preniká do každodenného života. Skutočné zločiny a ich príbehy predstavujú priestor, v ktorom môžeme zažiť aj si vytvoriť vlastné chápanie smrti ako súčasti života.“

Zvedavosť je ľudská prirodzenosť

Priťahuje nás psychológia prípadov. „Časť našej lásky k skutočnému zločinu sa zakladá na niečom veľmi prirodzenom: zvedavosti. Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha. Tiež máme radi skladanie puzzle – zisťovanie, ako sa to stalo,“ vysvetlila doktorka Katherine Ramsland pre magazín Bustle.

Zaujímajú nás ľudia konajúci veci, o ktorých sme nikdy predtým neuvažovali. V jednej chvíli sme fascinovaní aj znechutení, interakcia vraha a obete nám dáva možnosť pozrieť sa na temnú stránku ľudskej povahy. Stratiť sa v takýchto príbehoch ale môže byť až príliš jednoduché. To, čo začalo ako koníček zrodený zo zvedavosti, si môže ľahko vyžiadať daň na duševnom zdraví.

Venujeme pozornosť veciam, ktoré nám môžu ublížiť

Psychológia hrá veľkú rolu v tom, prečo sa nám páčia konkrétne veci. Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou. Sérioví vrahovia vzrušujú a dráždia ľudí, podobne ako dopravné nehody alebo prírodné katastrofy – potenciálne hrozby, ktoré by mohli ohroziť ľudstvo. Zo štúdie publikovanej Americkou psychologickou asociáciou vyplýva, že ľudia majú tendenciu automaticky venovať viac pozornosti negatívnym udalostiam a informáciám ako pozitívnym.

Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha.

Vidieť alebo počuť o vraždách v nás v skutočnosti spúšťa inštinkty prežitia. Klinický psychológ John Mayer to vysvetlil v rozhovore pre NBC News: „Do nášho podvedomia vstupuje negatívny vnem, ako keď sledujeme správy o hurikáne alebo havárii. Tieto dáta, ktoré vnímame, potom stimulujú amygdalu, časť mozgu zodpovednú za emócie, taktiku prežitia a pamäť. Mozog vyhodnotí či sú údaje hrozbou, a tak sa zapojí úsudok. Vo výsledku sa vyvolá odpoveď ,boj alebo útek‘.“

Adrenalín, ktorý pumpuje do nášho tela, sa počas konzumácie skutočných kriminálnych príbehov môže stať návykovým. Profesor sociológie a kriminológie Scott Bonna v rozhovore pre Psychology Today povedal: „Verejnosť tieto príbehy lákajú, pretože v nás všetkých vyvolávajú najzákladnejšiu a najsilnejšiu emóciu: strach.“ Tento euforický nával emócií je podobný ako pri horských dráhach, kedy adrenalín zo strachu má silný stimulujúci účinok na ľudský mozog.

Čeliť strachu v bezpečí má terapeutické účinky

Sledovanie alebo počúvanie skutočných kriminálnych príbehov dáva príležitosť čeliť strachu zo smrti, bolesti, zúfalstva a súženia v reálnom čase, ale pritom stále cítiť určitú úroveň bezpečia. V hlave si prehrávame rôzne scenáre, ktoré nám pomáhajú zosúladiť to, čo je nekontrolovateľné, s našou potrebou zostať pod kontrolou. Pýtame sa samých seba, čo by sme robili alebo ako by sme reagovali v podobnej situácii.

Podľa klinického psychológa Johna Mayera je zdravým mechanizmom sledovania katastrof to, že ide o mechanizmus zvládania: „Emocionálne sa môžeme inkubovať sledovaním katastrof, čo nám pomáha zvládať ťažkosti v našich životoch.“ Čeliť tomu, čoho sa bojíme znova a znova v malých dávkach v bezpečnom prostredí, nám posúva hranice. Vo výsledku sa pre nás stáva daný podnet menej desivý.

Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.

U ľudí, ktorí zažili traumu, však môže byť oslobodzujúce počuť vyjadrenú bolesť. Podľa štúdie Univerzity v Južnej Karolíne to pre obete domáceho násilia, ktoré počúvajú podcasty o skutočnom zločine, môže mať potenciálnu terapeutickú hodnotu.

Na druhej strane doktor Stephen Rosenburg poukazuje na to, že táto empatická reakcia môže vplývať aj negatívne: „Byť človekom a mať empatiu môže spôsobiť, že sa budeme cítiť znepokojene alebo depresívne. Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.“

Psychologicky negatívne udalosti aktivujú náš mozog viac ako pozitívne udalosti

Treba venovať pozornosť tomu, ako sa človek cíti, keď sleduje alebo počúva skutočné kriminálne príbehy. Tieto emocionálne a grafické udalosti môžu mať negatívny vplyv na duševné zdravie. Zvýšený strach a paranoja môžu byť výsledkom pripustenia si vražedných prípadov k telu.

Prejavuje sa to tým, že sa začneme obávať robiť každodenné činnosti, akými je napríklad prechádzka so psom v prírode. Bežné aktivity, pri ktorých sme sa predtým cítili bezpečne a príjemne, sú zrazu strašiakom či možným rizikom.

V takýchto prípadoch sa emocionálne zážitky uložia do mozgu a narúšajú rutinu človeka. Pri počúvaní alebo pozeraní príbehov o vrahoch môže telo začať reagovať pocitom úzkosti alebo nočnými morami. Taktiež sa môže stať opak, kedy človek znecitlivie voči násiliu, hlavne ak ide o mladšieho poslucháča alebo diváka, ktorý sa stále mentálne vyvíja.

Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou ani u nás na Slovensku. V rebríčku najúspešnejších podcastov je aj Vražedné psyché. Jeho tvorcom je Richard Mažonas, študent právnickej fakulty Trnavskej univerzity a jeho starý otec súdny znalec. „Pevne verím, že počúvanie nášho podcastu má na poslucháčov len dobrý vplyv – podobný, ako po prečítaní dobrej detektívky, alebo pozretí napínavého trilleru. S tým rozdielom, že od nás si možno odnesú aj nejaké poznatky z forenznej psychiatrie,“ povedal pre časopis Atteliér Mažonas.

Ženy tvoria väčšinu publika

Podľa štúdie psychologičky Amandy Vicaryovej príbehy o skutočných kriminálnych prípadoch zaujímajú hlavne ženské publikum. Pri podcastoch s touto tematikou tvorí publikum až 80 % žien. Paradoxom je, že násilné zločiny páchajú v 80 % prípadoch hlavne muži.

Odborníci v tejto oblasti tvrdia, že diváčky sa zaujímajú o tento žáner, aby sa naučili ako sa nestať obeťou. Konzumácia týchto príbehov umožňuje ženám predovšetkým zvládnuť svoje najhoršie obavy v bezpečnom prostredí. Napríklad sa môžu cítiť silnejšie, menej znepokojené a informovanejšie, a tak si osvojiť schopnosti prežitia a zistiť, ako reagovať v podobnej situácii. Do svojho podvedomia si vštepia praktické tipy a techniky sebaobrany, ktoré im môžu pomôcť rozpoznávať červené vlajky v správaní vrahov či predátorov.

Tvorca Richard Mažonas z podcastu Vražedné psyché nám prezradil, že ich podcast počúva vyrovnaný pomer žien a mužov. O prevládajúcom ženskom publiku v zahraničí ale vie: „Ťažko povedať prečo to tak je, osobne si však myslím, že ženy majú radšej príbehy celkovo – či už knižné, filmové alebo dokonca podcastové.“

Kriminalita v médiách sa do istej miery môže javiť ako skúška nášho vedomia. Ako väčšina vecí v našom živote aj fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi má dvojsečnú moc. Je na každom z nás ako s ňou budeme zaobchádzať a do akej miery sa ňou necháme pohltiť.

Duševné zdravie je v dnešnej dobe podceňované na základe toho, že omnoho väčšiu dôležitosť priladáme dosahovaniu tých najvyšších cieľov. Či už je to šport, krása či práca. Sfér, v ktorých chceme dosahovať svoje ciele je naozaj veľa, no často zabúdame na seba a svoje ja, ktoré začneme hľadať, až keď sa sami seba stratíme. Nadmerné sebahodnotenie, depresie, či dokonca paranoje sú reálne zdravotné problémy, za ktoré sa nemusíme hanbiť a o ktorých je potrebné rozprávať nahlas. Duševné zdravie je totiž základom toho fyzického.

V nasledujúcom podcaste  hovorí o problémoch duševného zdravia študentka psychológie, Kristína Dragúnová, ktorá tejto téme prikladá tú najväčšiu váhu.

https://soundcloud.com/eli-ka-len-e-ov/podcast-dosledky-nizkeho-sebavedomia-a-ako-sa-zacat-lubit