S psychológom Marošom Satinom z Centra poradenstva a prevencie (CPP) v Senici sme sa rozprávali o detských traumách, vplyve prostredia či sociálnych sieti na mladistvých. Zo slovenského výskumu vyplýva, že až 41 % dospelých zažilo v detstve istý typ traumy. Satin hovorí, že dospelí často bojujú s nespracovanými traumami, a preto sa vzorce správania môžu prenášať z generácie na generáciu.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Čo predstavuje pojem vnútorné dieťa
• Z čoho vzniká detská trauma a ako sa neskôr prejavuje
• Ako na nás vplývajú mužské a ženské stereotypy pri výchove
• Kedy už zvážiť terapiu
• Ako súvisí odpustenie s vyrovnaním sa s traumou
• Či sa dá trauma úplne spracovať a aký je kľúč k uzdraveniu

Ako vyzerá u vás bežný pracovný deň v CPP?

Ráno si dáme s kolegyňami kávu a potom začíname pracovať s deťmi. Dnes som mal na vyšetrení šesťročného chlapca, ktorý nastupuje do školy. Testoval som zručnosti, vnímanie a pozornosť. Následne som poskytoval poradenstvo jeho mame. Jedno takéto vyšetrenie trvá zhruba dve hodiny. Množstvo času investujeme do písania správ z diagnostiky.

Popoludní prichádzajú napríklad deti s autizmom. Hravou formou sa snažíme rozvíjať ich sociálne zručnosti. Práca s deťmi a rodičmi ma baví a dáva mi zmysel. V tomto povolaní nie je veľa mužov. Často ku mne chodia chlapci, ktorí nemajú otca alebo s ním majú komplikovaný vzťah. Priťahuje ich to k rozhovoru s mužským vzorom. Je to dlhodobý proces, niekto sa posunie až po sedemdesiatke, no to je v poriadku.

Čo rozumiete pod pojmom „vnútorné dieťa“?

Predstavuje to, ako sme sa cítili a čo sme prežívali, keď sme boli malí. Dieťa nevníma svet ako dospelý človek, prežíva ho viac intenzívne a má bohatú fantáziu. Tieto zážitky a pocity v nás zostávajú aj po tom, čo dospejeme. Vnútorné dieťa sa v nás môže prejavovať spontánnosťou a voľnosťou. Tvorivosť v dospelosti často pochádza z energie vnútorného dieťaťa.

Súvisí s tým aj narastajúca popularita kreatívnych hobby, ako napríklad maľovanie podľa čísiel alebo vyrábanie?

Zjavne áno. Detstvo je kľúčová etapa života, ktorú máme v sebe zabudovanú. Dieťa sa v nás môže prebudiť napríklad v situácii s nadriadeným v práci, keď si vyberáme, či budeme poslušní a povieme: „Áno, pán šéf, všetko urobím,“ alebo sa zachováme ako rebeli. Ak o tomto procese vieme, môžeme s ním vedome pracovať.

Traumu väčšinou vnímame ako extrémne udalosti, napríklad úmrtie v rodine, nehoda či zneužívanie. Kde sa nachádza hranica, kedy sa aj bežná situácia mení na traumu?

Trauma nie je čiernobiela záležitosť. Neexistuje len zdravý a traumatizovaný človek. Ide o kombináciu rôznych faktorov. Ja definujem traumu podľa miery stresu, ktorá na nás pôsobí a podľa schopnosti, či ju dokážeme spracovať.

Podobne to vníma lekár Gabor Maté, ktorý tvrdí, že dieťa nasáva stres od rodičov, čo ďalej ovplyvňuje vývin mozgu. Súhlasíte s ním?

V zásade áno. Ak dieťaťu niečo vezmete a ono sa vyplače, frustrácia sa uvoľní a dieťa pokračuje bez traumy. Problém nastáva, keď je stres až príliš silný alebo chronický. Pokiaľ žijeme v patologickom vzťahu (dlhodobo nefunkčný vzťah plný negatívnych emócií – pozn. red.), kde je stres prítomný každý deň, postupne nás to traumatizuje.

Záleží aj na predispozícii daného človeka?

Nazval by som to našimi vnútornými zdrojmi. Súvisí to s prostredím, z ktorého pochádzame, ale aj s tým, či a ako rýchlo dokážeme emócie spracovať. Ak na vás niekto nakričí a zostane to vo vás nespracované, tak sa to usádza. Hovoríme, že „hádžeme starosti za hlavu“, ale tie starosti tam ostávajú.

Často počúvame o psychosomatike. To, čo sa deje v psychickej a emocionálnej rovine, sa potom prejaví aj v tele. Stres a trauma zostávajú v tele a na človeku to vidno – v postoji, napríklad či je zhrbený, alebo v tvári a očiach. Stresový hormón kortizol je s tým úzko prepojený.

Človek prežije naozaj veľa. Otázne je, s akými následkami.

Život nie je ľahký a ani by nemal byť len príjemný. Stres je pre nás prirodzený a naše telo je prispôsobené na to, aby mu čelilo. Každý z nás má určitý osud, máme sa niekým stať a byť užitočný pre spoločnosť. Tieto záťaže nás v tom vedia nesmierne spomaľovať, a preto nedosiahneme potenciál, ktorý v sebe máme.

Pozorujete zmeny u dospievajúcich, ktorí už vyrastali v ére internetu a sociálnych sietí?

U nás v CPP máme veľký problém s tým, že mnohým deťom správne nefungujú kognitívne schopnosti – vnímanie, zraková a sluchová pozornosť. Často je to spôsobené tým, že sú neustále na smartfónoch. Dnes má mobil každé dieťa, dokonca aj v marginalizovaných rodinách. Sú online, scrollujú a neustále dostávajú svetelné i zvukové podnety. Toto v minulosti nebolo.

Okrem rodičov, ktorí porovnávajú deti so súrodencami alebo spolužiakmi, k tomu negatívne prispievajú aj sociálne siete. Idú hlboko do podvedomia a vytvárajú deťom ich realitu. Keď tínedžeri trávia na sieťach veľa času, porovnávajú sa so zdanlivo dokonalými životmi iných, čo útočí na ich sebavedomie. Buď sa cítia ako nuly, alebo majú potrebu byť za každú cenu najlepší, čo je tiež nezdravé.

Z vlastnej skúsenosti viem a verím, že sa s ňou stotožnia viacerí čitatelia, že vety typu: „…lebo som povedal,“ alebo, „Nepapuľuj!“ boli bežnou súčasťou výchovy. Akú rolu zohráva prostredie, v ktorom dieťa vyrastá?

Významnú úlohu má reziliencia, teda individuálna kapacita človeka zvládať stres. Predstavme si to ako pohár trpezlivosti, ktorý máme každý inak veľký. Niekto dostane malý pohárik a niekto krčah, no oba v určitom bode pretečú. Rezilienciu si formujeme v detstve. Deti nemajú tak rozvinuté schopnosti, aby prežili bez pomoci dospelých. Buď tie potreby pochopia, teda že ich bábätko potrebuje prebaliť, napapať, pohojdať, alebo nie.

Človek prežije naozaj veľa. Aj deti z veľmi ťažkých podmienok, napríklad od drogovo závislých rodičov prežijú. Otázne je, s akými následkami. Takíto ľudia často celý život nesú následky – nezvládajú stres a zaplavujú ich traumatické spomienky. Často potom siahajú po rozličných látkach, ako drogy alebo alkohol. Ľudia ho často nazývajú „tekutá matka“ alebo „objatie na zavolanie“, a preto je obľúbeným riešením.

Prostredie v nás buduje rezilienciu a ukazuje nám vzory. Príbehy ľudí, ktorí sa z nuly dostali ďaleko, sú skôr výnimočné. Väčšinou je to s malým pohárom reziliencie veľmi náročné.

Aké sú možné riešenia pre niekoho s malým pohárom rezilencie a z náročného prostredia?

Je to ťažké. No neformálne povedané: niekedy nás k zmene donúti láska, ktorá je veľkým motivátorom k osobnému rastu a zmene. Chceme byť lepším rodičom pre svoje dieťa, alebo keď sme zaľúbení, tak zrazu všetko funguje. Dnes veľa počúvame o láske k sebe samému. Jedna z možností je, že začneme byť k sebe dobrosrdečný, pretože nám v detstve nikto neprejavoval rešpekt a pozornosť.

Ďalej sa musíme konfrontovať s tým, čo máme potlačené vo svojom podvedomí. Ja sám som si myslel, že som úplne v poriadku. Až počas štúdia psychológie sa mi postupne odkryli viaceré problémy. Nemusíte ale hneď vyhľadať psychoterapeuta alebo navštíviť ambulanciu klinickej psychológie.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tak bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi.

Mladým ľuďom by som odporučil hľadať vo svojom okolí tzv. zdrojových ľudí. Vyznačujú sa empatiou, nemanipulujú nami a cítime sa pri nich prijatí presne takí, akí sme. Môže to byť babka, otec, bratranec či kamarátka. Pomôcť môže aj cudzí charizmatický človek, ktorý nás vypočuje a porozumie nám.

Kedy je správny čas vyhľadať odborníka alebo začať uvažovať nad terapiou?

Závisí to od toho, aké vážne to je. Ak nám veľa ľudí hovorí, že je to s nami zlé, tak by sme mali ísť. Každý máme životnú cestu, počas ktorej dozrievame. Odborníci nám v tom môžu veľmi pomôcť. Potrebujeme rásť a stať sa tým, kým sa máme stať. K tomu musíme spoznať svoje bloky a tiene, aby nás nebrzdili vo svojom potenciáli. Ak niekto všetko zvláda, ale večer potrebuje fľašu vína, tak ho to v živote brzdí, lebo je závislý.

Navyše je to o miere utrpenia a bolesti, ktorú zažívame. Najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorí prežili vojnovú bolesť alebo ťažkú depresiu. Ak pociťujeme silnú bolesť, ktorá nám bráni v raste, je čas vyhľadať pomoc. Rovnako ju treba vyhľadať, keď niekto trpí dlhodobo a cíti, že niečo nefunguje.

Psychoterapia by bola prospešná pre každého. V dnešnej dobe nie je problém nájsť terapeuta cez internet a vyskúšať zopár sedení. Dokonca máte možnosť vyplniť dotazník a vybrať si odborníka, ktorý vám vyhovuje. V súkromnej sfére to stojí okolo 50 eur na hodinu, ale existujú aj bezplatné alternatívy, ako je IPčko, kde mladí ľudia môžu dostať pomoc anonymne.

Ktoré detské zážitky najčastejšie vedú k psychickým ochoreniam?

Všeobecne platí, že témou sú vždy rodičia. Samozrejme, rodič nikdy nemôže byť 100 % prítomný pre dieťa tak, ako by to potrebovalo. Zdôrazňujem, že to je v poriadku, avšak kvalita rodiča určuje, aké bude dieťa. Pokiaľ si rodičia nesú vlastné traumy, ktoré ešte nemajú spracované, nedokážu tam byť pre dieťa.

Ak otca v detstve ponižovali a tvrdili mu, že z neho nič nebude, tento vzorec sa v ňom zapíše. Bude mať tendenciu hovoriť to isté svojmu synovi, pretože ho zaťažuje minulosť. Tieto slová majú na malého chlapca toxický a devastačný vplyv. Kvalitný rodič je konzistentný a dostupný. Keď dieťa vyšle signál, rodič ho má počuť.

Ako spoznať, že si nesieme následky nevyriešenej traumy, ktoré ovplyvňujú naše reakcie?

Nie je úplne ľahké to spoznať. Niekedy to sami cítime vo vnútri, že nás niečo blokuje. Pociťujeme strach a nevieme prečo, alebo si naše okolie všimne istý problém. Čím viac ľudí nám to povie, tým presnejší obraz dostávame. Jasným signálom je, keď nás ťažkosti zaťažujú natoľko, že sa prejavia úzkosťou alebo tetanickým záchvatom (stav, ktorý sa prejavuje kŕčmi, tŕpnutím a súvisí so stresom a vyčerpaním – pozn. red.).

Dokážeme traumu úplne spracovať, alebo sa s ňou iba učíme žiť?

Verím, že sa dá spracovať. Ak s tým nič nerobíme, trauma zostane ako guľa na nohe a bude nás v živote brzdiť. Mnohé terapeutické prístupy sa zhodujú, že pomáha vrátiť sa k energii traumy. Inými slovami sa máme vrátiť v čase do momentu, kedy sa stalo niečo, čo nás traumatizovalo. Následne to máme emocionálne prežiť a vyjadriť.

Emócia, po anglicky emotion, sa spája s myšlienkou pohybu a s vnútorným prežívaním, ktoré sa prejavuje navonok. Keď sa uvoľní kŕč a napätie, staneme sa viac sami sebou.

Centrum spoločenských a psychologických vied SAV vydalo odbornú publikáciu, v ktorej sa okrem prejavov traumatizácie v dospelosti venujú aj odpúšťaniu a jeho vplyvu na duševné zdravie. Súvisí podľa vás odpustenie so spracovaním traumy?

Určite áno, ale jedná sa skôr o duchovnú tému. Musíme nájsť bolestivé miesto a to nie je jednoduché. Keď si ho vybavíme, tak môžeme danej osobe, alebo samým sebe, odpustiť. Poznáme techniku, kedy sa už ako dospelí postaráme o svoje vnútorné dieťa –  to, ktoré nikoho nemalo a cítilo sa zle. Teraz, ako dospelý človek, mu môžeme povedať: „Ja ťa chápem, rozumiem, ako sa cítiš a som tu s tebou.“

Ak teda dokážeme traumu spracovať, čo nám pomôže vzdať sa naučených vzorcov a vybudovať si nové?

Pri mladých vnímam úzky súvis so sebavedomím. Ak na nás v detstve niekto zvýšil hlas, cítili sme sa v tej chvíli rešpektovaní? Máme zdravé sebavedomie? Také, ktoré nám umožňuje byť skromnými, no zároveň sa nebojíme niečo vyskúšať? Mnoho dospievajúcich je hlboko presvedčených, že sú menejcenní a všetci ostatní sú lepší.

Pocit menejcennosti je niekedy taký silný, že ich úplne zožiera. Rodičia to na dieťa často prenášajú nevedome. V takom prípade je veľmi vzácne mať v okolí niekoho, kto vás príjme takých, akí ste a bez potreby čohokoľvek dokazovať. Pri takom človeku sa cítite prijatí, nemusíte podávať žiaden výkon. Stačí, že ste.

Čo majú mladí robiť s pocitmi menejcennosti?

Chce to čas. Mladých vo veku od 13 do 20 rokov to veľmi trápi. Často to vyústi do sebapoškodzovania. Je to pre nich spôsob, ako sa vyrovnať s obrovskou psychickou bolesťou. Tínedžeri to majú najťažšie, pretože sú veľmi krehkí. Niekedy stačí jeden dobrý človek v okolí, ktorý ich naštartuje a pomôže im dostať sa z bludného kruhu.

Keď im viacerí ľudia začnú hovoriť, že sú v niečom dobrí, časom si to uvedomia. Vtedy začnú napĺňať svoj potenciál. Ešte sa mi nepodarilo nikoho okamžite presvedčiť slovami: „Ty si v pohode!“ Je to proces.

V podcaste sa Otcovia v plienkach rozprávali s odborníčkou o stereotypoch pri výchove. Spomínali, že muži často vyrastajú na vete „chlapi neplačú,“ a musia sa sústrediť na výkon. Čo sa deje v ich psychike?

Existuje maskulínna a feminínna energia a každý ich máme v sebe v rôznej miere. Maskulínna energia je orientovaná na cieľ, výkon a stratégiu. Muži sú spokojní, keď spravia svoju prácu, ktorá je potom prijatá. Tam nie je veľa priestoru na plač. Súčasťou feminínnej energie je však citlivosť a zraniteľnosť. Byť úprimný a emocionálny znamená priznať si svoju zraniteľnosť. Chlapi často plač potláčajú.

Ako s tým pracujú v dospelosti?

Sám som prvýkrát naozaj plakal až v terapii. Pre mužov je cesta sebavedomia aj o tom, že sa dostanú k svojej zraniteľnosti. Veľmi v tom pomáhajú ženy, ktoré túto energiu prirodzene ukazujú a my ju od nich vieme odčítať. Vtedy sa chlap možno prizná, že niečo bolo preňho v detstve ťažké a zranilo ho to. Maskulinitu niekedy až príliš zdôrazňujeme, ale feminínna časť je pre nás liečivá. Prirodzene ju máme potlačenú.

Na druhej strane, dievčatá vedieme k väčšej submisivite, majú byť zdvorilé a starať sa o druhých. Obmedzuje tento stereotyp dospievajúce ženy?

Ak je žena v tejto energii ukotvená, je to prirodzené. Problém vidím skôr v tom, že dnešná spoločnosť tlačí ženy do maskulínnych rolí. Žena musí byť výkonná a kompetentná. Nie každej to vyhovuje. Mnohé povolania, ako je učiteľstvo alebo psychológia, si vyžadujú kombináciu asertivity, citlivosti, ale aj racionálnosti.

Maskulinita a feminita je daná každému človeku v rôznom pomere. Žena nemusí byť výhradne feminínna. Každý by si to mal nastaviť tak, aby bol autentický, pretože sa často na niečo hráme a nie sme sami sebou.

Témy psychického zdravia sa dotýka aj animovaná rozprávka V hlave, ktorá znázorňuje potlačované emócie v sklenenej fľaše. Čo sa stane v reálnom živote, keď táto pomyselná fľaša praskne?

Keď emócie vybuchnú, človek ich už nevie kontrolovať a stráca kontakt s realitou. Je to stav šoku. Poznáme mechanizmy – boj, útek alebo stuhnutie. Pozorujeme to napríklad pri autonehode, po ktorej ľudia začnú bezcieľne utekať alebo sú agresívni, prípadne len nehybne stoja a nevnímajú okolie. Vtedy sú odpojení od svojho tela. Keď sa potlačené emócie vyplavia, okolie vidí, že daný človek je mimo a potrebuje pomoc.

Osveta v oblasti duševného zdravia je nesmierne dôležitá, no aktuálne je téma veľmi popularizovaná. Prikladáme neprimeraný význam javom, ktoré sú prirodzenou súčasťou života?

S opatrnosťou vravím, že to nie je na škodu. Dnes máme toľko možností kúpiť si rôzne zbytočnosti, tak prečo by sme nemali mať možnosť postarať sa o svoje vnútro? Odborníkov je veľa, sú certifikovaní a každý si môže nájsť niekoho, kto mu sadne. V tejto profesii sa experti nesnažia manipulatívne vnucovať svoje služby, na rozdiel od marketingu na produkty z Číny. Neviem, či sa všetci uživíme, ale ak si tento segment nájde svoju novú klientelu, ktorej to pomôže, tak je to skvelé.

Maroš Satin

Vyštudoval psychológiu na Trnavskej univerzite a momentálne pracuje v Centre poradenstva a prevencie v Senici. Ide o štátne zariadenie, ktoré spolupracuje so školami v regióne. V CPP sa venujú poradenstvu a diagnostike. Ich cieľom je, aby deti v škole prosperovali. Stretávajú s klientami vo veku od 3 do 20 rokov.

„Mám 24 rokov a ešte som nemal priateľku ani pohlavný styk,“ začína svoje rozprávanie Peter (meno respondenta sme na jeho želanie zmenili – pozn.red.), ktorý prežíva nedobrovoľný celibát. Nie je typ človeka, ktorý by sedel doma a nikdy sa nepokúsil nadviazať kontakt s opačným pohlavím. „Chodím do práce, mám hobby, občas vybehnem niekde na výlet alebo s kamošmi do mesta. Svojho času som chodil aj do fitka, kam sa plánujem čoskoro znova vrátiť,“ hovorí.

S aktívnym záujmom dievčat o jeho osobu sa však nikdy nestretol. Iniciatívu preto už od útleho veku vždy vykonával on, no bez úspechu. Na strednej škole bol vzhľadom pre štúdium technického odboru v čisto chlapčenskom kolektíve. V tomto období svet zasiahla pandémia, čo mu značne obmedzilo sieť kontaktov. Po strednej škole začal opäť spoznávať ženy.

„V posledných piatich rokoch sa vždy aspoň raz za rok spoznal s nejakým dievčaťom, s ktorým som v aktívnejšom kontakte a niekam to smeruje,“ objasnil. Napriek nadobudnutým kontaktom to však nikdy neviedlo k vzťahu alebo sexuálnemu styku. „Niekedy druhá osoba stratila záujem, inokedy sme narazili na rozpory v našich vlastnostiach, ktoré by k vzťahu aj tak neviedli,“ doplnil.

Incel nerovná sa mizogýn

Peter priznáva, že sa občas zamýšľa nad tým, aké by to bolo byť vo vzťahu. Aj keď ho to niekedy trápi, tieto pocity považuje za bežné u ľudí, pre ktorých táto téma nie je tabu. Mizogýniu, ktorá sa medzi zradikalizovanými mužmi v nedobrovoľnom celibáte vyskytuje, však rázne odmieta a odsudzuje ju.

„Necítim sa menejcenný. Viem, že mi niečo chýba, ale nehovorím, že ženy sú zlé alebo že by som im nebodaj nadával. Rovnako nemám voči sebe žiadne výčitky,“ vysvetlil. Zároveň dodal, že za jeho doteraz neúspešným romantickým životom môže byť šťastie, ktoré mu podľa jeho slov nejde naproti.

Peter patrí do Generácie Z, do ktorej spadajú ľudia narodení medzi rokmi 1997 a 2012. Podľa prieskumu českého Národného ústavu duševného zdravia sexuálny styk nemalo 55 % mužov vo veku od 18 do 25 rokov. Petrov príbeh tak nie je akousi chybou v systéme, pretože ide o v súčasnosti pomerne bežný jav.

Frustrácia spôsobujúca nenávisť

Ľudia žijúci v nedobrovoľnom celibáte sa prezývajú „incelovia“ (pojem vznikol z anglického pojmu involuntary celibate, teda nedobrovoľne v celibáte – pozn. red.). Ide o stav, keď človek chce byť sexuálne aktívny, no nemá príležitosť. Psychology Today uvádza, že takmer 28 % mladých mužov, prevažne z Generácie Z, zažíva tento stav.

Nedobrovoľný celibát vedie k frustrácii, osamelosti a zníženému sebavedomiu. Ľudia trpiaci nedostatkom sexuálnych a emocionálnych kontaktov často pociťujú, že nie sú dosť „atraktívni“ alebo „žiadaní“.

Únikom pre nich môže byť sledovanie pornografie, ktorá poskytuje rýchly a dostupný prísun dopamínu, známeho aj ako hormónu šťastia. Následná frustrácia sa tak dočasne odbúra, no ide len o stimul bez emocionálneho spojenia – mozog pri tom nevyplavuje oxytocín, teda „hormón lásky“.

Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok.

Mozog sa preto stáva citlivejší na intenzívne vizuálne stimuly, no slabšie reaguje na prirodzené sexuálne podnety, čiže sexuálneho partnera. Tento jav, ktorý odborníci nazývajú dopamínová dysregulácia, vedie k postupnému poklesu libida, zníženej sexuálnej motivácii a u mužov problémom s erekciou. Tento cyklus vie byť ťažko prerušiteľný.

Ak si aj takto postihnutí ľudia neskôr nájdu partnera alebo partnerku, stimuly, ktoré zažívali pri pornografii sa celkom neodstránia. Muži tak môžu dospieť do štádia, kedy si osvoja mizogýnne názory. Ich výsledkom je nenávisť voči ženám, pričom ich vinia z neprimeraných nárokov na mužov. Takéto správanie, ktoré vo viacerých prípadoch prerástlo až do trestných činov, len ďalej umocňuje celý problém. Nedobrovoľný celibát tak má celospoločenský presah.

Prečo potrebujeme intimitu?

Sexuálny styk nemožno chápať len ako biologickú potrebu. Pre mnohých ľudí ide pri sexe najmä o túžbu po emocionálnom zážitku a zblížení sa s partnerom. Pri takýchto chvíľach sa v mozgu uvoľňuje oxytocín. Jeho pravidelný prísun poskytuje človeku pocit istoty, uspokojenia a blízkosti. Zároveň znižuje vplyv „stresového hormónu“ kortizolu.

Ľudia s častejším prísunom oxytocínu majú pokojnejšie a vyrovnanejšie emócie. Tiež lepšie zvládajú konflikty a stresujúce situácie. Ak však pri sexe nedochádza k emocionálnej naplnenosti, telo produkuje primárne dopamín. Ten síce prináša krátkodobé potešenie, no jeho dlhodobý nadbytok môže viesť k frustrácii.

Problematický je aj častý prísun dopamínu. Ak vzniká počas emocionálne naplneného sexu, jeho hladina je primeraná a prospešná. V prípade, že je jeho vyplavovanie stimulované umelo, napríklad pri sledovaní pornografie, alebo bez emocionálneho zážitku, môže mať negatívny vplyv na psychiku a pocit spokojnosti jednotlivca.

Radšej počkám do svadby

Opakom Petra je 23-ročná Lenka, ktorá bola dlhé roky v dobrovoľnom celibáte. Zmenilo sa to až po jej svadbe. Prvotný motív držať celibát vychádzal z jej vierovyznania. Nikdy to však nebrala ako tradíciu alebo príkaz, pričom postupom času dospela k názoru, že pokiaľ nemá manžela – životného partnera – bude sa držať celibátu.

„Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok,“ objasnila. Napriek tomu počas vzťahu so súčasným manželom narazili viackrát na situácie, keď sa k sexu schyľovali. „Boli momenty, kedy bolo ťažké držať sa toho, keďže sme sa fyzicky priťahovali,“ opisuje náročnejšie chvíle pred svadbou.

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory.

Pred vstupom do manželstva zvažovala spoločne s partnerom viaceré aspekty, ktoré by spečatili ich vzťah. Zároveň vnímala aj potrebu sexuálnej príťažlivosti, hoci len sekundárne. „Pre mňa bola najdôležitejšia zdieľaná viera a hodnoty s ňou spojené. Bola tam aj fyzická príťažlivosť, ktorá vplýva na sexuálne spolužitie, ale nie je to len o tom,“ tvrdí.

Ešte pred tým, než sa dala dokopy so svojím manželom, prišla do kontaktu s inými chlapcami, ktorí mali o ňu záujem. Nikdy to však neviedlo k vzťahu. Boli za tým rôzne dôvody. Jedným z nich však bolo, že nechcela ísť do vzťahu len preto, aby mala status „zadanej ženy“. „Nedávalo mi to zmysel,“ uzatvára.

Ženy majú vo všeobecnosti menší problém nájsť si sexuálneho partnera. Potvrdzuje to aj už spomínaný prieskum českého Národného ústavu duševného zdravia. Podľa jeho dát viac ako 30 % žien vo vekovej kategórii 18-25 rokov nemalo sexuálny pomer. V porovnaní s mužmi, na ktorých sme poukázali vyššie, ženy sú úspešnejšie o 25 percent.

Na dobrovoľný celibát nevplýva len viera

V kontexte nevykonávania sexuálnej aktivity teda rozlišujeme dva druhy celibátu: dobrovoľný a nedobrovoľný. Ako ukázal príklad Lenky, dobrovoľný celibát môže súvisieť s náboženskou otázkou alebo ísť o životné presvedčenie. Takýto ľudia sa slangovo prezývajú „volceli“ (pojem je skratkou anglického termínu voluntary celibate – pozn. red.)

Štúdia Datingadvice.com, ktorá vznikla v Spojených štátoch amerických v spolupráci s Kinsey Institute, uvádza, že Generácia Z má menej pohlavného styku než predchádzajúce generácie. Zároveň konštatuje, že v celibáte – či už dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom – žije 37 % ľudí z tejto generácie. Prečo je to tak?

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory, ktoré uviedlo až 33 % mladých „vocelov“. Ovplyvňuje ich najmä rastúca inflácia, zvyšujúce sa ceny a nízka dostupnosť bývania. Tieto aspekty súvisia aj s tým, že viac ako polovica ľudí vo veku od 18 do 24 rokov žije s rodičmi. Pri ľuďoch vo veku 25–29 rokov ide o 21 %.

Nejde však o nový trend. Podobné hodnoty zaznamenali v USA aj v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Mnohí mladí totiž ešte študuj, kvôli čomu nemajú prácu na plný úväzok, a teda ani plnohodnotný plat. Minoritne sa uvádza aj polarizovaná spoločnoť. Ženy vo väčšej miere uvádzali ako dôvod dobrovoľného celibátu tému interrupcií, respektíve zákony sťažujúce prístup k nej.

V rozhovore:

• vysvetľuje, ako radikalizácia vzniká, 
• aké sú jej príčiny,
• akú úlohu zohráva rodina, škola či sociálne siete,
• ponúka príbehy z praxe a rady, ako mladým pomôcť ešte skôr, než sa nechajú strhnúť nebezpečnými ideológiami.

Čo vás priviedlo k práci s rizikovou mládežou? Máte osobnú skúsenosť s týmito problémami?

Áno, mám. Keď som bola tínedžerka, Slovensko zažívalo rozmach krajnej pravice a neonacizmu. Na jednej strane stáli neonacisti, na druhej punkáči, medzi ktorých som patrila aj ja. Zažila som násilné strety, bitky a mnoho konfliktov. Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, čím mladí ľudia prechádzajú. Aj preto vidím zmysel v práci s nimi.

Pracujete v organizácii Mládež ulice. Čomu sa venujete?

Organizácia má viacero programov. Jeden sa zameriava na prevenciu rizikového správania, ako je experimentovanie s drogami alebo online nástrahy. Ďalší podporuje rodiny mladých ľudí, aby lepšie zvládali situácie. Od roku 2015 máme aj program, ktorý pracuje s mladými ohrozenými radikalizáciou a násilným extrémizmom. Snažíme sa pochopiť ich správanie a motivácie.

Spomeniete si na konkrétny prípad z vašej praxe?

Raz nás zavolali do školy na juhovýchode Slovenska, kde mali učiteľky obavy z chlapčenskej triedy. Títo chalani už mali problémy s políciou, používali nože a prejavovali sa násilne. Keď sme tam prišli ako tri ženy z Bratislavy, označili nás za „slniečkárky“ a odmietali nás. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopili, že ich nechceme presviedčať ani kritizovať. Chceli sme ich počúvať a zistiť, čo je za ich správaním. Nakoniec sa ukázalo, že sú to bežní tínedžeri s rodinnými a vzťahovými problémami. Radikalizácia bola len vonkajším prejavom ich tráum.

Aké ďalšie faktory prispievajú k radikalizácii?

Je to komplexné a vždy individuálne. Môže ísť o rodinné prostredie, traumu, vplyv rovesníkov alebo online prostredia. Sociálne siete často hrajú kľúčovú úlohu – mladí sa dostávajú do názorových bublín, kde ich názory podporujú a posilňujú. Tieto platformy im navyše ponúkajú jednoduché odpovede na zložité problémy.

Ako vplývajú sociálne siete na radikalizáciu?

Radikalizácia sa z veľkej časti presunula do online priestoru. Tam je pre šíriteľov ideológií bezpečnejšie propagovať svoje názory. Algoritmy sociálnych sietí podporujú polarizáciu tým, že ponúkajú stále extrémnejší obsah. Mladí sa tak môžu ocitnúť v bublinách, kde dominujú nenávistné naratívy.

Ako môžu rodičia a učitelia rozpoznať riziko radikalizácie?

Ideálne je mať s mladým človekom vzťah, aby sme poznali jeho názory a správanie. Varovnými znakmi môžu byť nenávistné prejavy, záujem o extrémistický obsah alebo izolácia od rovesníkov. Nie vždy však zmeny v správaní znamenajú radikalizáciu – môžu signalizovať aj iné problémy, napríklad duševné ťažkosti.

Ako môžeme ako spoločnosť pomôcť?

Vzdelávaním a podporou kritického myslenia. Školy by mali učiť mladých overovať si fakty a spracovávať emócie. Dôležité je vytvárať bezpečné priestory na diskusiu, aby mladí cítili, že ich názory niekto rešpektuje, aj keď s nimi nesúhlasí. Prevencia je vždy jednoduchšia ako riešenie následkov.

Ako v tomto kontexte vnímate fenomén Andrewa Tatea?

Andrew Tate je príklad toho, ako online priestor môže prispievať k radikalizácii. Mladí muži, ktorí sledujú jeho obsah, často…

Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify:

„Týždeň bez TikToku či Instagramu? To predsa nemôže byť tak strašné,“ hovorím si v duchu. Pomaly odstraňujem z mobilu jednu sociálnu sieť za druhou. Keď však držím prst nad možnosťou „odinštalovať aplikáciu”, zomkne sa ma nevysvetliteľný pocit úzkosti.

Z môjho priečinku v mobile pomaly miznú ikony Instagramu, TikToku, YouTubu a Facebooku. Od tohto momentu sa pre mňa stáva môj mobil o čosi menej zaujímavý.

Ty si píšeš poznámky?

Na ďalší deň ráno sedím v prednáškovej miestnosti. Prednáška sa pomaly začína a ja sa rozhodnem, že si tentokrát budem poctivo zapisovať poznámky. Od písania ma po čase vytrhne spolužiačka, ktorá sedí vedľa mňa. Ukazuje mi nejaké video z Instagramu. Očami si ho rýchlo prebehnem a potichu sa zasmejem.

„Ty si píšeš poznámky?“ neveriacky sa ma pýta, keď si všimne, že v mobile mám otvorený poznámkový blok. Prikývnem. „To je milé,“ zareaguje a vráti sa späť k svojmu Instagramu. Otočím sa k spolužiačke na opačnej strane a vidím, že aj ona je zahľadená do sociálnej siete. Rovnako aj tí spolužiaci, ktorí sedia za ňou. Zisťujem, že nikto z nich nedáva pozor.

V rozhovore mi doktorka Škripcová povedala, že je obrovský problém udržať pozornosť mladších študentov na prednáškach. Hovorí, že jej generácia je nastavená tak, že keď im pri aktivite pípne upozornenie na mobile, odignorujú ho. Pri mladších ročníkoch si všíma, že sa ihneď strhnú a sú v pozore. To som si všimla aj ja.

Generácia tiktokových mozgov

Koncept krátkych videí na TikToku je stále viac populárny. Ostatné sociálne siete nadviazali na tento úspech, a po čase tu máme aj instagramové reels či Youtube shorts. Štúdia z Dánskej technickej univerzity upozorňuje, že vnímanie veľkého množstva informácií zo sociálnych sietí môže viesť k skracovaniu nášho rozpätia pozornosti.

Najviac ohrozené sú hlavne deti a mladí, ktorých mozog sa ešte stále vyvíja. Americká psychologička Gloria Mark tvrdí, že mladí ľudia si zvyknú na prepínanie vysoko stimulujúcich rýchlych obrazov a je pre nich čím ďalej, tým viac náročné sústrediť sa na pomalšie obrazy a väčšie množstvo textu.

Sedieť pri celovečernom filme či prednáške bez pozerania sa do mobilu je pre nás náročnejšie a dlhšie videá či podcasty si púšťame na dvojitej rýchlosti alebo dvojklikmi preskakujeme niektoré pasáže. Novinárka Julie Jargon z The Wall Street Journal pomenovala tento efekt ako „tiktokový mozog“.

Máme horšiu pozornosť ako zlatá rybka

Priama pozornosť je schopnosť, ktorá sa rozvíja v časti mozgu zvanej prefrontálny kortex a vyvíja sa až do 25. roku života. „Naše mozgy sa menia na základe interakcie s digitálnymi technológiami, jedna z takýchto zmien je kompresia,“ vysvetľuje profesorka Univerzity v Južnej Karolíne, doktorka Julie Albright.

Cítim sa ako hladný človek, ktorý neustále chodí otvárať chladničku, aj keď vie, že tam žiadne jedlo nemá.

Naše rozpätie pozornosti sa stále skracuje. Priemerné rozpätie pozornosti generácie Zet je 8 sekúnd, čo je o 4 sekundy menej ako pri miléniáloch. To znamená, že sme na tom horšie ako zlatá rybka, ktorá sa dokáže na objekt alebo činnosť udržať pozornosť prvých 9 sekúnd. Toto si veľmi dobre uvedomuje aj Tiktokový marketing, ktorý sa snaží upútať našu pozornosť už počas prvej 1,5 sekundy.

Hlad po scrollovaní

Posúvame sa na ďalší deň. Tentokrát sedím v tichej kancelárii, kde momentálne nemám čo robiť. Pristihnem sa, ako si automaticky vyťahujem telefón a chcem si otvoriť Instagram či TikTok. Samozrejme, ani jedna aplikácia tam nie je.

Cítim sa ako hladný človek, ktorý neustále chodí otvárať chladničku, aj keď vie, že tam žiadne jedlo nemá. Prvýkrát pociťujem, že mi začína chýbať zábava nekonečného scrollovania TikTok videí či instagramových reelsiek.

Dopaminové dávky pre naše mozgy

„Keď scrollujete a náhodne narazíte na video, ktoré vás pobaví, váš mozog dostane dávku dopamínu,“ hovorí pre magazín Bustle neuropsychologička Sanam Hafeez. Náš mozog produkuje dopamín pri takzvaných malých víťazstvách. Radosť z výhry môžeme pocítiť práve vtedy, keď objavíme pre nás zaujímavé video v nekonečnej slučke TikToku.

Príjemný pocit z dopamínu motivuje náš mozog, aby sme ho vyhľadávali ešte viac. Neuropsychologička Hafeez ďalej hovorí, že keď pozeráme video na TikToku, ktoré nás nebaví, môžeme rýchlo skočiť na niečo, čo produkuje viac dopamínu. Neurónová časť v mozgu dokáže však produkovať len určité množstvo hormónu šťastia.

„Keď si to všetko „vybúchame“ na takej blbosti, ako je TikTok, náš mozog už nedokáže vytvárať dopamín v dostatočnom množstve pri iných aktivitách,“ vysvetľuje doktorka Škripcová. Preto potom nepociťujeme radosť z iných činností, ktoré by nás za normálnych okolností tešili.

Zober knihu, nie TikTok

Keď sa vrátim domov, ľahnem si na posteľ a len tak ležím a existujem. Normálne by som teraz otvorila TikTok, Instagram či inú aplikáciu, a napchávala svoj mozog dopamínmi. Takto mám však pocit, že mám chvíľu, kedy si môžem skutočne oddýchnuť od všetkých vnemov z reálneho sveta, aj toho virtuálneho.  

Závislosť na TikToku je porovnateľná s tou na kokaíne.

Do iných aktivít sa púšťam len ťažko. Napokon sa však donútim voľný čas vypĺňať čítaním internetových článkov. Bez sociálnych sietí mám aj čas si vypočuť viac podcastov ako zvyčajne. Dokonca začnem čítať aj knihu, na ktorú som si doteraz nevedela nájsť čas. Vnímam to ako produktívnejšie strávený čas, z ktorého mám viac ako z bezcieľneho scrollovania.

Zo zvedavosti si pozriem, ako som na tom so svojím „screen timom“. Prekvapene zistím, že môj denný priemer sa pohybuje okolo dvoch hodín. Bežne, keď som si pozerala štatistiky, oblial ma previnilý pocit, keď som videla, že môj screen time sa pohyboval okolo 4-6 hodín denne.

Závislosť na digitálnom kokaíne

Mladí ľudia trávia najviac času spomedzi všetkých sociálnych sietí na Instagrame, TikToku a YouTube. Nedávna štúdia vedeckého časopisu NeuroImage, ktorá sa zameriavala na mladých ľudí a ich používanie aplikácie Doyin (čínska verzia TikToku, pozn. red.), zistila u viac ako polovice používateľov symptómy závislosti. Podľa výskumníkov z Wall Street je závislosť na TikToku porovnateľná s tou na kokaíne.

Človek je o čosi slobodnejší, keď ho k ruke nepripútava mobil, ktorý ho láka.

Tvorcovia TikToku implementovali prvky, ktoré by mali pomôcť k tomu, aby mladí ľudia netrávili nadmerne veľa času scrollovaním videí. Najnovšie TikTok pridal možnosť posielať si pripomienky na spánok. Aplikácia tiež ponúka notifikácie s týždenným prehľadom toho, koľko času ste jej venovali v jednotlivé dni. Pre rodičov existuje možnosť nastaviť na účet svojich detí rodičovský zámok.

Ten im umožňuje nastaviť maximálny počet hodín, koľko chcú, aby strávili na platforme. Po vypršaní limitu sa aplikácia automaticky uzavrie a už ju nemožno do konca dňa otvoriť. Doktorka Škripcová odporúča nastaviť si rodičovský zámok aj sám pre seba. Sama mala problém so scrollovaním na TikToku a práve toto jej pomohlo.

Dovolenka od virtuálneho sveta

Ak by som mala tento krátky experiment opísať pár slovami, bolo by to: dovolenka od virtuálneho sveta. Počas celého týždňa som sa cítila pokojnejšie. Človek je o čosi slobodnejší, keď ho k ruke nepripútava mobil, ktorý ho láka, aby sa zhypnotizoval nekonečným zoznamom videí a príspevkov.

Aj keď mi to miestami chýbalo, uvedomila som si, že čas sa dá využiť aj na hodnotnejšie aktivity, ktoré ma väčšmi obohatia. S nekonečným scrollovaním, samozrejme, nadobro nekončím, bude to občas aj niekoľko hodín a nebudem mať zo seba najlepší pocit. No aspoň budem vedieť, že sem-tam si treba spraviť malú pauzu. Nechať oddýchnuť svoj tiktokový mozog a sústrediť sa viac na reálny svet.

Kvôli nadmernej konzumácii alkoholu vo svete zomrú 3 milióny ľudí ročne, čo predstavuje jedného človeka na približne 10 sekúnd. Slovensko patrí medzi európske krajiny, v ktorých je problém s alkoholom najväčší. V roku 2020 diagnostikovali lekári závislosť od alkoholu viac než 20-tisic ľuďom. Počet liečených pacientov každoročne stúpa.

Aká bola tvoja prvá skúsenosť s alkoholom?

Prvý krát to bolo keď som mala 12 rokov. V tom čase som sa pohybovala v zlej partii, kde na mňa tlačili aby som si vypila a potom to už tak nejak išlo samé. Asi do mojich 15-tich rokov som zvykla piť každý druhý víkend, neskôr už to bol každý víkend. Keď som dovŕšila plnoletosť, tak sa moja konzumácia alkoholu ešte viac zintenzívnila. Už som nemusela riešiť kto mi ho kúpi pretože som si ho mohla zaobstarať sama a kedykoľvek som chcela, takže som začala piť v podstate každý deň.

Mala si nejaký dôvod k takejto častej konzumácii alkoholu?

Od detstva navštevujem psychiatra, nakoľko mám isté psychické problémy pri ktorých nedokážem zvládať úzkosť a všetky tie stavy, ktoré s ňou prichádzajú. Alkoholom som sa snažila tieto pocity utlmiť. Okrem toho som pred rokom na liečení zistila, že mám v rodine predispozíciu na alkoholizmus. Môj starý otec bol alkoholik, no ja som ho nepoznala pretože zomrel ešte predtým než som sa narodila. Alkoholizmus síce je choroba, no dovtedy som nevedela, že táto predispozícia funguje tak isto, ako každá iná predispozícia na nejakú chorobu.

Vravela si, že si sa alkoholom snažila utlmiť negatívne pocity. Ako si sa teda cítila po tom ako si si vypila?

Zo začiatku bola pre mňa opitosť srandou. Bola som veselá a vedela som sa dobre zabaviť. Neskôr to začal byť takpovediac únik v tom zmysle, že som nič necítila. A keď aj áno, bola som tak opitá, že mi nevadilo plakať alebo mať depresie. Keď som mala v sebe alkohol, až tak hlboko som nepreciťovala tie pocity.

Ako tento „únik z reality“ vnímaš teraz s odstupom času?

Samozrejme, celé to bolo len „na oko“. Alkohol reálne nepomáha vyriešiť žiadne problémy, tie si vie človek vyriešiť len sám vo svojej hlave, prípadne s lekármi a s pomocou správnej medikácie.

Nevážila som si samu seba ako človeka. Nezáležalo mi na sebe.

Uvedomovala si si vtedy, že už to s pitím alkoholu preháňaš?

Áno, ale veľkú váhu som tomu neprikladala. Navyše som si to spočiatku nechcela priznať, no vo chvíľach triezvosti som pociťovala „absťáky“. Mávala som strašné depresie a pocity smútku. Okrem toho som sa dosť hanbievala za to, čo som opitá robila deň predtým a preto moje boli myšlienky také, že sa znova opijem aby som na to nemyslela. Celé sa to teda zase zopakovalo. Bol to taký začarovaný kruh. Neskôr pre mňa pitie začala byť už iba rutina aby som vypla, a nie aby som sa zabavila alebo uvoľnila.

Nemala si obavy z toho, že ti alkohol môže spôsobiť vážne zdravotné problémy či dokonca až smrť?

Vôbec som to vtedy neriešila, bolo mi to jedno. Nevážila som si samu seba ako človeka a nezáležalo mi tak na sebe. Teraz, v tomto štádiu života v akom sa práve nachádzam viem, že zomrieť nechcem. Vtedy som ale mala také myšlienky, že ak aj zomriem tak aspoň zomriem opitá.

Máš nejaký naozaj veľmi negatívny zážitok počas toho ako si bola opitá?

Takých bolo veľa. Minimálne raz týždenne sa stalo niečo, čo bolo pre mňa a hlavne pre moje okolie veľmi ponižujúce a traumatizujúce. Mne ani tak nezáležalo na tom, že ubližujem sebe ale skôr svojej rodine, vtedajšiemu priateľovi a kamarátom. Miestami to dospelo do takého štádia, že som sa chcela opiť, lebo som sa hanbila vyjsť z izby keď som sa zobudila doma a nevedela som ako som sa tam vôbec dostala.

Hovoríš, že si sa hanbila vyjsť doma z izby. Vedela tvoja rodina o tomto probléme?

Doma som to vždy uhovorila len na jeden-dva poháriky aj keď som bežne píjavala litre vína denne. Tým, že som bola na silných liekoch mi to asi verili, pretože to nejak neriešili. Až neskôr im môj bývalý priateľ oznámil, že pijem každý deň. Rodičia mi vtedy povedali, aby som išla na liečenie.

Liečila som sa s ľuďmi, ktorí kvôli alkoholu prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok.

Išla si sa liečiť len kvôli rodine alebo si aj ty sama cítila potrebu niečo so závislosťou začať robiť?

Ja som sa spočiatku snažila prestať sama bez liečenia ale nedokázala som to. Aj keď asi som to chcela viac kvôli druhým než kvôli sebe. Nakoniec som ale upadla do takého zúfalstva, že som sa podrezala a skončila na psychiatrii. Tam som sa potom rozhodla, že sa pôjdem liečiť. Určite som to ale prvý mesiac liečenia nerobila kvôli sebe.

Bolo to teda spočiatku vôbec efektívne?

Keď sa ide človek liečiť, tak je to úspešné naozaj len v momente, kedy to robí kvôli sebe a nie kvôli druhým. Ak chce človek stále piť alkohol, tak aj piť bude. Ja som na liečenie išla s tým, že tam vydržím rok a potom budem piť znova a všetko bude úplne v pohode. Chodila som na ambulantnú liečbu, čiže som každý týždeň dochádzala do Bratislavy na Hraničnú, kde som podstupovala skupinové terapie a odbery moču.

Nastal počas liečenia určitý zlomový moment, ktorý ťa presvedčil, že to chceš robiť kvôli sebe?

Určite áno. Keď som počula príbehy ostatných ľudí z terapie, tak som si uvedomila, že som to podchytila ešte v pomerne skorom štádiu. Boli tam ľudia, ktorí kvôli závislosti prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok. Po niekoľkých týždňoch vytriezvenia som si sama uvedomila, čo všetko ma to pitie stálo, a že nechcem aby ma to stálo ešte niečo navyše. Vtedy ma takpovediac osvietilo a povedala som si, že už nechcem piť nikdy.

Deti si neuvedomujú riziká, ktoré so sebou alkohol prináša.

Dnes úspešne abstinuješ už viac než jeden a pol roka. Zmenilo sa v tvojom živote niečo?

Napríklad chute na alkohol nemám vôbec. Tiež sa mi do veľkej miery zvýšilo sebavedomie. Ak príde akákoľvek situácia tak si poviem, že ju zvládnem, pretože som zvládla extrémne náročnú vec, a to prekonať závislosť. Som na seba hrdá za to, že to všetko zvládam, a že som objavila svoju hodnotu a nepotrebujem k tomu alkohol. Určite ale ostávam obozretná, nakoľko ten alkohol je všade ale verím si a viem, že som na dobrej ceste.

Čo by si na záver odkázala tínedžerom, možno dokonca deťom, ktoré experimentujú s alkoholom?

Určite by som im odkázala, nech od toho držia ruky preč. Viem, je to úplne iné keď si tínedžer a máš niečo zakázané a prídu prvé párty. Väčšina z nich si chcú vypiť aby sa zabavili alebo sa cítili ako dospelí. V tom veku si ešte neuvedomujú riziká, ktoré to prináša a neskôr môžu skončiť tak ako ja alebo veľa ďalších iných ľudí. Okrem toho mi príde smutné, že je alkohol tak veľmi propagovaný a tak ľahko dostupný, že si ho vedia zaobstarať aj deti.

Interné dokumenty, ku ktorým sa dostala BBC News, ukazujú, ako platforma nariaďuje moderátorom postupovať pri zverejnenom nelegálnom obsahu. Ten býva hneď odstránený. K jeho tvorcom má však platforma pomerne benevolentný prístup.

Manuály OnlyFans odporúčajú takýmto účtom posielať tri upozornenia s vysvetlením, prečo bola ich tvorba odstránená a upozorňujú, že ďalšie porušenie pravidiel platformy môže viesť k uzatvoreniu účtu.

Podrobné inštrukcie sa odlišujú podľa toho, ako veľmi populárny je konkrétny účet. Účty s veľkým počtom sledujúcich, ktoré porušujú pravidlá, môžu dostať aj dodatočné upozornenia. Naopak účty s nízkym počtom sledujúcich by mali podľa dokumentov riešiť „bežným postupom” a v prípade núdze obmedziť či odstrániť.

„Dochádza tu k diskriminácii medzi účtami. Ukazuje sa, že peniaze sú najväčšou prioritou,” hovorí investigatívny novinár z BBC. „Platforma OnlyFans nie je ochotná si úplne znepriateliť tvorcov odstránením účtov. Dokonca ani tých, ktorí vytvárajú nevhodný alebo dokonca nelegálny obsah.”

Účet si môže ľahko vytvoriť aj neplnoletý

OnlyFans zakazuje vytvárať účty neplnoletým osobám a má systém overovania veku, kedy sa používateľ musí preukázať osobným dokladom. Napriek tomu sa na platforme nachádza množstvo účtov vytvorených tínedžermi či deťmi.

Článok od BBC News opisuje príbeh sedemnásťročnej Leahi, ktorá si vytvorila účet vďaka falošnému vodičskému preukazu a predávala explicitné videá. Iné štrnásťročné dievča zas dokázalo použiť heslo a detaily platobnej karty svojej babky na predávanie pornografických fotiek.

OnlyFans tvrdí, že odvtedy sprísnili opatrenia a vylepšili svoj systém overovania veku, aby dokázali predísť podobným prípadom. Americký detektív však upozornil, že pri svojom vyšetrovaní dokázal v priebehu jednej hodiny nájsť na internete desať zobrazení sexuálne zneužitého dieťaťa, ktoré boli pôvodne vytvorené na platforme OnlyFans.

Je presvedčený, že všetky materiály vznikli v priebehu posledného pol roka. „Najmladšia mala päť rokov, ostatné mali okolo dvanásť. Aktuálne zabezpečenie platformy, nech je podľa OnlyFans akokoľvek dobré, má trhliny, cez ktoré ľudia dokážu prekĺznuť,” uviedol detektív pre BBC.

Hrozbou je aj pre Slovensko

Popularita siete OnlyFans rastie aj na Slovensku, na platforme pribúda stále viac tvorcov obsahu a sledovateľov. Podrobnejšie sa fungovaniu OnlyFans medzi Slovákmi venovali v podcaste denníka SME Dobré ráno redaktorky Nikola Šulíková Bajanová a Soňa Jánošová.

V rozhovore upozorňujú na existenciu náborových agentúr, ktoré zastrešujú a spravujú niekoľko účtov OnlyFans. Funguje to tak, že agentúry oslovia prevažne ženy, ktoré už majú OnlyFans účet či zdieľajú explicitnejší obsah na sociálnych sieťach a chcú rýchlo zarobiť. Ženy potom agentúram posielajú fotografie alebo videá a tie sa postarajú o spravovanie účtu, uverejňovanie obsahu a četovanie s fanúšikmi.

Agentúry často ponúkajú svoje služby aj na portáloch pre mamičky, kde lákajú ženy na vidinu zárobku veľkých peňazí. Dochádza k vykorisťovaniu, kde väčšinu profitu získava agentúra.

Podľa informácií dostupných na NASA, sa priemerná teplota od polovice 19. storočia zvýšila o 1.18 °C. Toto číslo je zásluhou vyprodukovaných emisií oxidu uhličitého. Sme svedkami neustálych rekordných teplôt a môžeme čakať, že sa tento trend bude len zhoršovať pokiaľ nebudú podniknuté žiadne kroky.

Tieto a ďalšie podložené dáta, ktoré tvrdo poukazujú na ľudský dopad na planétu, však môžu spôsobovať aj psychické ťažkosti.

Čo je eko-úzkosť?

Prvýkrát bola definovaná ako „chronický strach z environmentálnej katastrofy,“ Americkou Psychologickou Asociáciou (APA) v roku 2017. Opisuje psychický stav, kedy človek pociťuje dlhotrvajúcu úzkosť z budúcnosti v súvislosti s globálnymi klimatickými zmenami.

Hoci zatiaľ nie oficiálne zaradená medzi psychologické diagnózy a podľa odborníkov nemá také isté prejavy ako klinická úzkosť, netreba ju však brať na ľahkú váhu. Podľa magazínu Time, strach z klimatickej zmeny môže negatívne ovplyvniť duševné zdravie. Týka sa to hlavne ľudí, ktorí trpia psychickými poruchami.

APA rozdeľuje eko-úzkosť na dva typy a to na akútnu a chronickú. Akútna súvisí s následkami prírodných katastrof ako tornád, hurikánov, zemetrasení a podobne. Na druhej strane je chronická, kedy psychologické dopady majú graduálnu, dlhotrvajúcu tendenciu.

Prejavy akútnej a chronickej eko-úzkosti sú podľa APA rôznorodé a u každého sa môžu líšiť. Patria sem úzkostné stavy, pocity bezmocnosti, viny a frustrácie, ale aj depresia, samovražedné myšlienky alebo trauma.

Klimatická zmena očami mladých ľudí

Podľa predpovedí môžeme očakávať, že ak čo najskôr neznížime produkciu oxidu uhličitého, jeho vysoké koncentrácie budú mať za následok priemerné globálne oteplenie v rozsahu od 4 až do 6 °C do roku 2100. Ako tieto predpovede s vývinom klimatickej zmeny vnímajú mladí ľudia?

Mala Rao a Richard Powell, napísali pre Britský lekársky žurnál (British Medical Journal), že obavy z budúcnosti tvoria veľký nátlak na deti a mladých ľudí. Podľa výsledkov nedávno uskutočneného medzinárodného výskumu, ľudia v rozpätí od 16 do 25 rokov trpia prejavmi eko-úzkosti po celom svete, píše The Guardian.

Výskum tiež odhalil mienku mladých ľudí ohľadom konania dospelých. Mladí ľudia zastávajú názor, že dospelí a vláda nekonajú dostatočne v prospech prírody, čo vedie k pocitom zrady.

Michal (22) je študentom marketingu a tvrdí, že pravidelne pociťuje negatívne emócie pri myslení na obraz svojej budúcnosti vo vzťahu s klímou. „V tomto kontexte som zažil hnev. Hnev na nezodpovedné veľké korporáty, hnev pri produkovaní obrovského množstva odpadu. Pocítil som aj pocit frustrácie či viny,“ povedal Michal.

„Zároveň mám aj nádej, poznám veľa ľudí v mojom okolí, ktorým záleží na životnom prostredí a snažia sa. Verím, že to všetko bude smerovať k lepšiemu,“ zhrnul pozitívne.

Študentka psychológie Katarína (23), má však celkom odlišný pohľad ako Michal. Priznáva, že sa dôsledne nezaoberá témou klimatickej zmeny a nesleduje správy s ňou spojené. Myslí si, že: „Planéta nie je na tom až tak zle, nemám pocit, že by sa to malo extrémne prejaviť počas môjho života, ani života mojich detí, vnúčat či pravnúčat.“

Túto tematiku aktívne zastupuje v mediálnom prostredí aj slovenský novinár, Jakub Filo, ktorý pôsobí v denníku SME ako editor a zástupca šéfredaktorky. Na profile svojho Instagramu pravidelne informuje svojich sledovateľov o následkoch, vývine a predikciách klimatickej zmeny.

V infografikách objasňuje z čoho vzniká úzkosť spojená s klimatickými zmenami a radí ako s ňou efektívne bojovať. Dokonca napísal aj dvojdielnu sériu kníh, ktorých dej je zasadený v budúcnosti a spadá pod žáner science fiction respektíve climate fiction.

Pociťujem podobné pocity, čo môžem robiť?

Pocity úzkosti, hnevu alebo strachu nepriaznivo ovplyvňujú kvalitu života a preto Medical News Today odporúča vyskúšať nasledovné body, ktoré môžu pomôcť pri prejavoch eko-úzkosti.

S redukovaním negatívnych pocitov nám môže pomôcť zapájanie sa do aktivít, ktoré sú šetrné k našej planéte. K týmto činnostiam patrí rozprávanie sa s ľuďmi, ktorí majú podobné obavy, zapojenie sa do dobrovoľníctva s environmentálnymi skupinami alebo činnosti na individuálnej úrovni, akými sú recyklovanie odpadu, obmedzenie konzumácie mäsa alebo udržateľné nákupy oblečenia.

Patrí sem aj používanie ekologických spôsobov prepravy ako chodenie, bicyklovanie, využívanie prostriedkov hromadnej dopravy alebo aj carpooling.

Vyhľadávajte informácie z kvalitných zdrojov, ktoré sú podložené dátami, nie sú zavádzajúce alebo prehnané. Zároveň je dôležité vedieť, kedy si dať pauzu a stanoviť si hranice.

Informácie, ktoré nás bezprostredne obklopujú každý deň, môžu spôsobiť stres a úzkosť. Odložte mobil, laptop, tablet alebo vypnite televízor a oddýchnite si od víru informácií.

Nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc, ak sa samostatne nedokážete vyrovnať so svojou situáciou. Vyhľadanie psychologickej alebo psychiatrickej pomoci nie je hanbou.

Pri depresii, alebo úzkosti majú deti a adolescenti často znížené sebavedomie a sebahodnotenie, nadmerne sa obviňujú, majú smutnú náladu, alebo sa dokonca objavujú samovražedné myšlienky. World Health Organization (WHO) predpokladá, že na svete žije cez 300 miliónov ľudí, ktorí trpia depresiou. Medzi rokmi 2005 – 2015 sa zvýšilo množstvo obyvateľov žijúcich touto poruchou o 18,4 %. Spolu s úzkosťou sa považujú za jeden z hlavných faktorov úmrtnosti z hľadiska samovrážd, ktorých je kvôli depresii takmer 800 tisíc ročne. Toto sú najčastejšie príčiny depresie.

1. Nezamestnanosť

Fakt nezamestnanosti prináša so sebou stres a napätie, pokles sebadôvery, vedie ku zníženiu pocitu vlastnej hodnoty a môže to viesť k apatii a depresii. Mnohokrát ľudia, ktorí prídu o prácu, hľadajú prácu a nevedia ju nájsť, sa cítia byť neúspešní, nenaplnení, mnohí sa aj za to hanbia, majú pocit ostychu a zlyhania v živote. Psychiatrička Dana Šedivá sa pre sme.sk vyjadrila, že v súčasnosti sme svedkami „maskovanej“ formy nezamestnanosti, keď naše školstvo chrlí absolventov, ktorí nemajú reálnu šancu nájsť uplatnenie na trhu práce vo vyštudovanom odbore. Tak sa stáva, že absolventi univerzít pracuje za pásom, ich frustrácia je neúmerná.

2. Genetika

Pri genetických faktoroch ide o genetickú dispozíciu. Depresia sa často vyskytuje u niektorých príbuzných. To, že ste zdedili predispozíciu, však neznamená, že sa u vás choroba zákonite prejaví. K tomu sú potrebné vždy nejaké príčiny a záleží na danej osobnosti človeka. Napríklad veľa matiek vníma narodenie dieťaťa ako dar, u iných je táto udalosť spúšťačom pochmúrnych nálad, pocitov straty ženskosti, či slobody. Ak je človek biologicky náchylnejší na depresiu, jeho spojenia v mozgu nemusia správne fungovať. V takomto prípade môže pomôcť liečba antidepresívami, ktoré dopomôžu k správnemu fungovaniu mozgu.

3. Závislosť na alkohole

Účinky alkoholu môžu vytvárať depresívne príznaky priamo v období intoxikácie ale aj počas abstinenčných príznakov. Pre ľudí s touto závislosťou je ťažké uzdraviť sa z traumatizujúcich udalostí. Alkohol má schopnosť vyvolávať spomienky z minulosti na nepríjemnú životnú príhodu alebo priniesť na povrch potlačené pocity. Tieto spomienky vedia byť tak silné, že môžu vytvoriť úzkosť a depresiu.

4. Sociálne siete

Nadmerné používanie sociálnych sietí môže prispievať k depresiám a iným psychickým problémom, a to najmä u dievčat. Celý systém sociálnych sietí je do veľkej miery založený na porovnávaní. Problémom je, že takéto porovnávanie s priateľmi, známymi a často aj cudzími ľuďmi vyvoláva v človeku neustálu potrebu dokazovať niečo iným aj sebe. Akoby prítomnosť a to čo máme, boli len nudnou a nehodnotnou kulisou. Pritom je to úplne naopak. Kto upadne do virtuálneho sveta nenaplnených možností, nemôže očakávať šťastný život. Skôr či neskôr si ho nájde depresia.

5. Obeť šikanovania

So šikanou sa najčastejšie môžeme stretnúť v škole, na pracovisku alebo aj na internete. Kyberšikanovanie často prebieha medzi deťmi a dospievajúcimi. Stáva sa aj to, že žiaci takýmto spôsobom šikanujú učiteľa. Rovnako sa môže kyberšikanovanie objaviť aj medzi dospelými. Deti častejšie vytvárajú posmešné profily, stránky a fotomontáže, natáčajú posmešné a ponižujúce videá alebo sa nabúrajú do profilu. Dospelí sa skôr uchyľujú ku kybernetickému prenasledovaniu, vydieraniu, ohováraniu a poškodení povesti obete.

6. Samota

Aj samota patrí medzi príčiny depresie. Človek je tvor spoločenský. Potrebuje blízkeho človeka a prirodzenú ľudskú podporu. Vyžaduje kontakt s okolím, priateľstvo a pochopenie. Nikomu sa nežije dobre v samote a izolácii. Sme prepracovaní, často sedíme v práci iba preto, že nám už nezvýšila dovolenka, no sme absolútne bez motivácie, keď vidíme prázdne kancelárie absentujúcich kolegov. Pracovné napätie sa prenáša aj do našich domácností. Samotu nazývajú epidémiou medzi mladými ľuďmi najmä v Anglicku. Mladí ľudia vo veku od 18 do 34 rokov častejšie pociťujú samotu, boja sa jej a prepadajú depresiám. Experti predkladajú ako riešenie no zároveň aj ako problém internet a sociálne siete. Internet je užitočný v prípade komunikácie so vzdialenou osobou, ak však nahrádza ľudský kontakt, stáva sa nebezpečným.

7. Nepríjemná životná udalosť

V živote zažívame príjemné udalosti, ale i tie, ktoré by sme najradšej vymazali zo svojho života. Deti, ktorých rodičia mali problém s hľadaním práce alebo zápasili s drogami či alkoholom prežili škodlivý stres. Za veľmi stresujúce sú považované zažívanie rodičovského rozvodu, smrť rodiča, súrodenca alebo dieťaťa, nevera, či vážny konflikt. Problémy s peniazmi, vrátane bankrotu či výpovede z práce taktiež zanechajú na človeku vážne dôsledky, aj keď si to časom neuvedomuje.

Môže sa nám javiť, že s nástupom internetu sa mladým ľuďom nechce púšťať do randenia. Reč je najmä o Generácii Z, ktorá sa nazýva aj i-Generácia. Kedy presne sa začala formovať, nie je jednoznačné. Vo väčšine prípadoch sa však uvádza, že ide o ľudí, ktorí sa narodili v rokoch 1997 až 2012.

Britský onlinový portál Telegraph uvádza, že podľa knihy, ktorej autorkou je Jean Twenge, profesorka psychológie na Univerzite v San Diegu, u Generácie Z klesá záujem o randenie i vzťahy. Podľa jej slov mladí ľudia randia v súčasnosti menej ako ich predchodcovia  ̶  mileniáli. New York Times uverejnil v roku 2019 článok, ktorý uvádza, že naopak práve mileniáli randia menej ako predošlé generácie. S ústupom randenia súvisí aj fakt, že majú menej sexu. V roku 2017 vznikla štúdia, ktorá potvrdzuje, že sú dvakrát menej sexuálne aktívni.

Nezáväzný sex môže rýchlo stratiť svoj význam

Kritici tvrdia, že digitálna saturácia urobila z amerických mileniálov ľudí, ktorí sú viac sociálne izolovaní a kvôli tomu majú aj menej sexuálneho kontaktu. Ak aj majú sex, zväčša ho vnímajú len ako nezáväzný a jednorázový, poprípade majú priateľov alebo priateľky s „výhodami“. Do klasického randenia sa však nehrnú.

Na otázku, či ľudia v súčasnosti považujú jednorázový sex za rande, odpovedala psychologička Gabriela Ruttmarová: „Momentálne nemám k dispozícií výskumy, ktoré by sa zaoberali tým, ako dnes ľudia rande definujú.“  Z jej psychologickej praxe však usudzuje, že rozdiel medzi obidvoma aktivitami ľudia stále vnímajú. Rovnako dodáva, že sex, ktorý je oboma stranami vnímaný ako nezáväzný, stráca veľmi rýchlo svoj význam. Gabriela Ruttmarová zastáva názor, že takýto sexuálny styk neuspokojuje ľudskú potrebu osobného zdieľania vlastného života s niekým, kto nám je blízky.

Podľa amerických výskumov je zrejmé, že mladí ľudia sa vyhýbajú fyzickému spoznávaniu viac, ako generácia ich rodičov v 80. rokoch minulého storočia. Psychologička tvrdí, že dnešní mladí ľudia oplývajú mnohými možnosťami a teda sa aj ich priority menia. „Zoznamovanie s možnými partnermi medzi ne nepatrí do takej miery, ako tomu bolo v minulosti,“ uvádza.

Novodobé ženy sú odvážnejšie a ich správanie vo vzťahoch je istým spôsobom emancipované.

Podľa slov pani Ruttmarovej, nástup internetu zmenil mnoho vecí. Tvrdí, že možnosť nadväzovať  kontakty z bezpečia vlastnej izby poskytuje nové možnosti, avšak online zoznamovanie umožňuje priestor na skresľovanie skutočnosti. „Na online zoznamkách nepoznávame človeka takého, aký je, ale máme možnosť vidieť len to, ako sa on sám prezentuje,“ upozorňuje Gabriela Ruttmarová.

Randenie bývalo v minulosti iskrivou formou interakcie

Súčasná hektická doba nehrá randeniu do kariet. Mnoho mladých ľudí pokladá zoznamovanie s ľuďmi za stratu času. Existuje mnoho možností, ktorých činnosťou môžeme stráviť celé dni a chodenie na rande nevyzerá byť ich súčasťou. Gabriela Ruttmarová vysvetľuje, prečo to tak je: „Veľa vecí v ľudskom správaní má podobu istého ekonomického vyhodnotenia situácie, a teda či cena, ktorú musíme vynaložiť, nám stojí za možný zisk. Tu zohráva úlohu aj to, aký význam prikladáme tomuto zisku.“

Tiež dodáva, že randenie bolo u mladých ľudí kedysi zábavou a iskrivou formou interakcie. Išlo o spôsob spoznávania nových ľudí, pri ktorých sa nám mohol naskytnúť číry pocit s motýľmi v bruchu. Psychologička tvrdí, že tieto skúsenosti majú stále nenahraditeľnú úlohu i v dnešných časoch. „Je však možné, že v terajšej dobe majú mladí iné priority,“ dodáva.

To, či sa klasické randenie sprevádzané dlhými prechádzkami, letmými dotykmi a rozhovormi o vážnych i malicherných témach vráti medzi obľúbené aktivity ľudí, nevieme s istotou povedať. Základná potreba človeka, ako sociálnej bytosti, sa s technológiami nemení. Formovať sa podľa psychologičky Gabriely Ruttmarovej môžu spôsoby, akými tieto potreby budeme uspokojovať. „Nedá sa predpokladať, že sa vrátime do minulosti. Je dobré využívať vymoženosti, ktoré máme,“ uzatvára.

Mnohí Slováci tvrdia, že na skutočnom rande ešte neboli

Aká je skutočnosť u Slovákov? Redakcia Atteliéru vytvorila anketu, v ktorej sme sa pýtali na súčasnú situáciu s randením. Zaujímalo nás, či ľudia chodievajú na rande a ak nie, aké sú ich dôvody. Do ankety sa zapojilo 400 respondentov a najvyššie percento odpovedí sme zaznamenali od ľudí, ktorí mali od 20 do 25 rokov. Cieľom bolo zistiť, či je skutočne pravda, že sa randenie v našich končinách nenosí. Až 55 % opýtaných tvrdí, že v prípade, že sú momentálne slobodní, chodievajú na rande. 34,75 % ľudí odpovedalo, že na rande nechodí a 10,25 % respondentov odpovedalo, že nevie.

Najviac frekventovaným dôvodom, prečo ľudia nechodia na rande, bola odpoveď, že ich nikto doteraz nepozval. Opakovali sa aj odpovede, že sú hanbliví, nepovažujú sa za dostatočne pekných na to, aby ich niekto na rande pozval, nemajú dostatok času, ale aj také, že chodenie s niekým von ako na kávu či večeru, nepovažujú za rande. Mnoho ľudí tiež odpovedalo, že nikdy na skutočnom rande ani nebolo.

Až 60,24 % mužov súhlasí s tvrdením, že by mal muž pozvať ženu na rande ako prvý.  Zároveň 76,20 % žien čaká, kým sa ich muži opýtajú, či s nimi pôjdu na rande. Naopak, 16,57 % opýtaných nemá problém zavolať muža von a viac ako 7 % odpovedalo, že nevie. Na tento fakt reaguje aj psychologička Gabriela Ruttmarová: „Novodobé ženy sú odvážnejšie a ich správanie vo vzťahoch je istým spôsobom emancipované.“

Slováci najčastejšie nadväzujú nové kontakty prostredníctvom známych. Dôkazom toho je 65,5 % opýtaných, ktorí odpovedali, že najčastejšie sa zoznamujú cez spoločných priateľov. Len 12 % prezradilo, že na spoznávanie nových ľudí využíva online zoznamky.

Tento problém vníma aj Divadlo Jána Palárika v Trnave, a práve s jeho marketingovou riaditeľkou sme sa porozprávali o mladej generácii a jej vzťahu k divadlu.

Mladým kultúra nevonia. Aby sme ale nízky záujem nehádzali len na mladých ľudí, treba povedať, že kultúrne vyžitie sa na našom území veľmi nenosí. Už prieskum z roku 2005 ukázal, že až 63 % Slovákov nenavštevuje divadlá vôbec. Kritickou skupinou sú najmä mladí ľudia a vysokoškoláci, ktorí si namiesto divadla zájdu radšej do kina. Prečo mladí nechodia do divadla?

O nízkej návštevnosti študentov, s ktorou sa stretajú aj v Divadle Jána Palárika v Trnave, nám porozprávala marketingová riaditeľka Lucia Turňová. Taktiež nám priblížila, ako sa k nepriaznivej situácii stavajú a akým spôsobom chcú túto skupinu zaujať.

Nedostatočná reklama hrá v súčasnosti veľkú rolu

Kultúra je kameňom úrazu pre mnohé inštitúcie. Mladí ľudia, či už sú to tínedžeri, alebo vysokoškoláci, sa v dnešnej dobe zaujímajú o kultúru málo: „Jedným z dôvodov je najmä to, že nie sú vedení týmto smerom. Číta sa menej kníh, stráca sa záujem o galérie, múzeá, i divadlo,“ reaguje na problém Lucia Turňová. Rovnako dodáva, že chyba je často aj na strane kultúrnych orgánov, ktoré nevedia ako reagovať na potreby svojich divákov či návštevníkov. Avšak podľa nej to nie je len chybou jednotlivých inštitúcií, ale i štátu: „Kultúra si zaslúži väčšiu pozornosť zo strany štátu.“

Ďalším faktorom nezáujmu môže byť aj nedostatočná reklama, ktorá hrá v súčasnosti veľkú rolu: „Je dôležité ponúknuť mladým divákom zaujímavý obsah a, samozrejme, musia sa o ňom dozvedieť práve cielenou reklamou,“ konštatuje marketingová riaditeľka. Divadlo Jána Palárika v Trnave existovalo od roku 1974 do roku 1990 pod názvom Divadlo pre deti a mládež. Práve v týchto rokoch sa intenzívne venovalo študentom a tešilo sa veľkej obľube.

Naším cieľom je zapojiť študentov do fungovania divadla.

Vtedajší koncept divadla mal, podľa Lucie Turňovej, v rukách kvalitný produkt zameraný na danú cieľovú skupinu. Práve k tejto filozofii sa chcú opäť vrátiť a nadviazať na tradíciu, ktorá sa pred viac ako 30 rokmi osvedčila: „V súčasnosti vzniklo viacero projektov, ktoré pritiahli do nášho divadla množstvo detí a mladých ľudí. Ponúkame aktivity, ktoré návštevu divadla obohacujú,“ dodáva.

Medzi spomínané projekty patrí napríklad Škola (nie) je dráma. Projekt je určený študentom a učiteľom základných a stredných škôl: „Ponúkame diskusie a aktivity, vďaka ktorým diváci získajú vedomosti z oblasti literatúry, dejepisu, náuky o spoločnosti či estetiky,“ upresňuje Turňová. Druhým konceptom sú divadelné víkendy, tábory a detská divadelná akadémia. Zameriava sa hlavne na deti od štyroch do trinástich rokov.

Inscenácia Kompletný Shakespear zhltnutý za 120 minút zaujíma mladých divákov

Predstavenia sú dôležitým aspektom, ktorý je pre človeka rozhodujúci v tom, či zavíta do divadla, alebo nie. Inscenácie ako Temperamenty či Kompletný Shakespeare zhltnutý za 120 minút sú dokonalými príkladmi, ako zaujať mladého diváka. Podľa slov vedenia sa aj tešia popularite. V septembri uviedlo divadlo do programu inscenáciu s názvom Nemá trieda, ktorá je určená primárne stredným školám a príbeh hovorí o novembrových udalostiach: „Vďaka diskusiám po predstaveniach vidíme, že mladí ľudia majú záujem o históriu, chcú diskutovať o pomeroch v spoločnosti, ale aj citlivo vnímajú medziľudské vzťahy v rodine či v škole,“ hovorí o pozitívnych ohlasoch od študentov marketingová riaditeľka divadla.

Projekty, ktoré vytvorilo divadlo v Trnave, slúžia najmä pre školopovinné deti. Vysokoškoláci sú zatiaľ nepodchytená skupina, ktorej sa chce vedenie začať venovať. Problém spočíva, podľa marketingového oddelenia divadla, obzvlášť v tom, že nedisponujú dostatočne silným a pre vysokoškolákov zaujímavým komunikačným programom: „Hľadáme cestu ako sa k nim dostať, a to nielen prostredníctvom ponuky divadelných predstavení. Veríme, že ešte v tejto sezóne im ponúkneme príťažlivý nadstavbový program,“ dúfa Turňová.

Pred rokom uzavrelo Divadlo Jána Palárika v Trnave spoluprácu s Fakultou masmediálnej komunikácie. Na otázku, či spoluprácou získalo divadlo nových divákov z vysokoškolských radov, odpovedala Lucia Turňová nasledovne: „Vďaka niektorým pedagógom máme informácie nielen o návšteve, ale aj o reakciách študentov.“ Študenti sa vďaka spolupráci môžu v divadle realizovať prostredníctvom praxe, výstav alebo ako externí spolupracovníci: „Našim cieľom je zapojiť študentov do fungovania divadla,“ prezradila.

S výmenou vedenia dostalo divadlo novú tvár

V rámci prilákania ľudí do divadla vzniklo nedávno marketingové oddelenie, ktorého cieľom bolo spoločne vytvoriť vizuálnu komunikáciu divadla, a to tak, aby zodpovedala inštitúcii 21. storočia: „Zapracovali sme aj na PR aktivitách a kľúčové bolo zorganizovať prvý Deň otvorených dverí. Chceli sme ukázať novú tvár divadla, ktorá je otvorenejšia a prístupnejšia pre návštevníkov,“ tvrdí Lucia Turňová. Predošlé vedenie vytvorilo funkciu marketingovej manažérky. Až súčasné vedenie však vytvorilo podmienky, na základe ktorých dostalo divadlo novú tvár. „Výmena vedenia vytvorila vynikajúce podmienky pre prácu s publikom, priniesla novú energiu, nové plány a ako som spomínala, dala divadlu novú tvár,“ dodáva.

Nedostatočný záujem o kultúru u mladých ľudí nie je len problémom Slovenska. Prof. Ing. Juraj Stern, PhD., ktorý je rektorom Paneurópskej vysokej školy, sa s nezainteresovaním stretol, keď sedel vo výberovej komisii na prestížne vysoké školy v Stuttgarte a Kolíne. Predseda komisie sa na prijímacom konaní pýtal uchádzača, čo naposledy videl v divadle. Na ich prekvapenie nevedel odpovedať. „Každý vysokoškolsky vzdelaný človek má predpoklady stať sa vedúcim pracovníkom a toto sú veci, ktoré patria k všeobecnej inteligencii. Veci, ktoré by mal ovládať, pretože v spoločnosti potom nedokáže držať krok. Tam sú vedúci manažéri najmä ľudia, ktorí majú aj nejaké kultúrne vyžitie, čítajú okrem odbornej literatúry aj beletriu a aj poéziu,” informoval predseda komisie.

Zdroj: paneurouni.com, dennik.hnonline.sk

O udržateľnosti impéria zvaného Facebook a jeho líderstva na trhu sme oslovili Filipa Struhárika, ktorý pôsobí ako novinár vydávajúci newsletter MediaBrífing o médiách a žurnalistike, Petra Šeba z PS:Digital a Dávida Tvrdoňa, ktorý spolu s Ondrejom Podstupkom tvorí podcast Klik. Všetci traja vyjadrili svoj názor a previedli nás zákutiami Facebooku a rovnako sa vyjadrili aj k ostatným sociálnym sieťam, ako je Instagram, Snapchat či Tik Tok.

Facebook je celosvetovo známa platforma. Pod vedením Marka Zuckerberga „vznikla pred 15 rokmi, no v Európe začala rásť okolo rokov 2008 – 2009,“ tvrdí Peter Šebo.

Facebook používa denne 1,6 miliardy používateľov. Každý mesiac sa do tejto sociálnej siete aspoň raz prihlási 2,4 miliardy ľudí a podľa Filipa Struhárika toto číslo neustále rastie. Potvrdzujú to aj údaje, ktoré  zverejnila stránka investor.fb.com dňa 30. októbra 2019. 

Mýtus alebo pravda o trende „away from Facebook“?

Trend, ktorý vznikol v západných krajinách, ako USA či Kanada, sa postupne dostáva aj na náš kontinent. Je zaujímavé ho sledovať aj v rámci Veľkej Británie.

Spočíva v tom, že mladí ľudia – tínedžeri, a teda cieľová skupina Facebooku, netrávi veľa času na spomínanej platforme, prípadne si na nej profil už ani nevytvára. Filip Struhárik nepredpokladá, že by sa mal Facebook kvôli tomu obávať: „Nevylučujem, že niektorí ľudia Facebook úplne opustili a mnohí na ňom trávia menej času ako v minulosti, no nie je to trend, ktorý by túto sociálnu sieť nejako zásadne ohrozoval.“

Podľa mnohých odborníkov sa stal pre mladých neatraktívny po tom, ako si ich rodičia a starí rodičia začali vytvárať vlastné profily a rovnako aj kontrolovať svoje ratolesti. Tí ich doslova vytláčajú a nútia využívať iné sociálne siete, na ktoré nemá staršia generácia dosah. „Mladí ľudia odchádzajú z Facebooku, ale kde končia? Na Instagrame, Whatsappe či Messengeri. Všetky tieto aplikácie patria Facebooku. Áno, mladí odchádzajú aj na Snapchat a Tik Tok, ale keď si pozrieme rozloženie a počty najväčších sociálnych sietí sveta, tri z piatich patria Facebooku,“ skonštatoval Peter Šebo.

Dávid Tvrdoň vyslovil verejne známu pravdu, keď povedal, že na Facebooku si prezeráme fotky rodiny a kamarátov. Opísal to ako takmer povinnú jazdu, ktorá, nielen podľa neho, nie je sexi. Keď budeme hovoriť o Facebooku ako o aplikácii a nie ako o firme, tak áno. Ľudia ho nevyužívajú už tak často, ale jeho postavenie na trhu to neovplyvní.

Generácia rodičov ako cieľová skupina

Mnohí si všimli, že zatiaľ čo sa mladí vyhýbajú Facebooku, staršia generácia si k nemu začala hľadať cestu. V zdieľaní príspevkov sú v mnohých prípadoch aktívnejší ako tínedžeri. Omnoho viac komentujú fotografie priateľov a rodiny, v súčasnosti dokonca pridávajú viac fotografií ako ich deti. O Facebook sa začali zaujímať po tom, ako zistili, že sa tam nachádza ich rodina, priatelia či kolegovia z práce.

Je to platforma pre širokú verejnosť, o čom svedčí aj jej pestré zastúpenie fanúšikov. Môže sa stať, že generácia našich rodičov a starých rodičov sa stane cieľovou skupinou a nahradí tu mladšiu, nie už tak aktívnu?

Filip Struhárik vyslovil jasné nie: „Nenahradí, ale na Facebooku sú aktívnejší starší ľudia. Je to skrátka tak, že ak je nejaká sociálna sieť príliš veľká, pritiahne k sebe aj ľudí, ktorí sa sociálnym sieťam vyhýbajú, pretože ponúka jedinečný spôsob na komunikáciu s rodinou, priateľmi a známymi.“

Peter Šebo si vie, naopak, živo predstaviť, že by sa cieľovou skupinou stali ľudia s vekovým priemerom 50+. Facebook ale zavádza mnoho aktivít na to, aby sa pre mladých ľudí stal atraktívnejším. „Ako príklad uvediem príbehy, ktoré integroval, no tie zatiaľ príliš nefungujú. Taktiež sú to aj filtre na fotografie, ktoré prebral zo Snapchatu, ale aj virtuálna realita, s ktorou aktívne pracuje. Facebook nič nenecháva na náhodu.“

Na Facebooku sú aktívnejší starší ľudia.

Pre marketérov je však vyhovujúce, že sa na Facebooku stretávajú aj so staršími ľuďmi. Prostredníctvom sociálnych sietí dokážu predajcovia osloviť ľudí, ktorých dokázali doteraz zaujať len cez iné druhy médií, než je internet.

Snapchat naberá druhý dych

Zatiaľ čo Facebook stráca záujem mladých, Snapchat akoby nabral druhý dych. V Amerike a Kanade jeho sláva v skutočnosti nikdy neklesla. Snapchat však nie je cudzí ani Britom, ktorí ho využívajú pomerne často.

Vznikol v máji 2011. V súčasnosti ho denne využíva 210 miliónov používateľov. Oproti Facebooku má mnoho výhod. Ako prvý prišiel so stories – príbehmi, ktoré zmizli po 24 hodinách. Je však známe, že Facebook kopíruje nové funkcie od iných sietí. „Takto ‚získal‘ formát príbehov zo Snapchatu,“ tvrdí Dávid Tvrdoň. Rovnako ako príbehy, aj iný obsah, ktorý si ľudia posielajú, sa na Snapchate vymaže po 24 hodinách, čo mnohým vyhovuje.

Pre mladých je atraktívny napríklad preto, že upozorňuje, keď si niekto spraví screenshot vašej správy, fotky, videa alebo profilu. Najväčším plusom je, že sa na ňom nenachádzajú ani rodičia, ani starí rodičia. Mladiství sa tak necítia kontrolovaní a s radosťou ho používajú.

Snapchat ako platforma pre 13+

Podľa Petra Šeba je Snapchat vhodný najmä pre tínedžerov: „Keď si každý, kto má viac ako 20 rokov, berme to s rezervou, nainštaluje Snapchat, do troch minút ho znechutený odinštaluje. Je to mätúce, nevie sa v ňom pohybovať, nerozumie obsahu, ktorý tam vzniká a celkovo ho to prostredie nebaví.“ Naopak, štatistika z roku 2018 hovorí, že 77 % ľudí vo vekovom rozmedzí 18 – 24 využíva vo Veľkej Británii aplikáciu Snapchat. Nezaostávajú ani iné vekové kategórie, keďže 38 % 34- až 44-ročných obyvateľov Británie využíva spomínanú platformu so žltým duchom.

Prečo sa Snapchat nestal populárnym v rámci strednej Európy a na trhu sa udržal len „sezónu“? „Mám ho nainštalovaný, ale nepoužívam ho. Nikto v mojom okolí ho nepoužíva, a teda stráca pre mňa význam. Raz za čas si ho otvorím, aby som zistil, či sa tam deje niečo zásadné, ale nič také som nespozoroval,“ prezradil Dávid Tvrdoň. Práve to je kameňom úrazu. Na Snapchate nemáme kamarátov, preto ho nevyužívame. Rovnako aj influenceri a youtuberi, ktorí pôsobia na našom území, nezverejňujú svoj obsah na tejto sociálnej platforme. Keby sa tak stalo, okamžite by ich fanúšikovia nasledovali.

Úplný koniec Snapchatu na Slovensku?

Vraj nie. Snapchat sa podľa všetkého vracia a snaží sa na našom trhu opäť ožiť. „Moji kolegovia, ktorí majú doma 15-ročných súrodencov alebo rodinných príslušníkov, tvrdia, že deti sú znova na Snapchate. Nechcem to predpovedať, ja to naozaj neviem odhadnúť, ale hodnotenie typu: ‚V západnej Európe fičí a u nás už navždy zomrel,‘ nie je určite pravdivé,“ odhalil Peter Šebo.

Čo sa týka ostatných sociálnych sietí, Whatsapp a Instagram budú podľa predpokladov na vzostupe, čím bude firma Facebook opäť na koni. Tumblr hlási v Spojených štátoch amerických úpadok a ani na Slovensku sa nikdy nestal trendom. Twitter je stále funkčný, svojich fanúšikov má najmä v USA a Veľkej Británii, no rovnako, ako Tumblr, na našom území si nevytvoril používateľskú základňu.

Naopak, Twitter sa v Česku stal obľúbeným. „Otázka, ktorú dostávam neustále, je, že prečo v Čechách Twitter funguje a u nás nie? Podľa mňa je to o konkrétnych ľuďoch. Som presvedčený, že v Česku veľkú časť Twitteru rozhýbal jeden človek, a to Andrej Babiš. Ten si za svoju primárnu aktualizačnú platformu pred mnohými rokmi vybral práve túto sociálnu sieť,“ objasnil situáciu ohľadom fungovania Twitteru u našich českých susedov Peter Šebo.

Slovné spojenie Tik Tok sa začalo skloňovať len prednedávnom, no okamžite si získalo svojich fanúšikov. Hlavná cieľová skupina tejto platformy sa pohybuje vo vekovej kategórii 13+. „Myslím si, že nekonkuruje Facebooku, skôr je konkurentom instagramovým príbehom, Youtubu a Snapchatu,“ vyjadril svoj názor Peter Šebo. Dávid Tvrdoň však upozornil na uniknutú nahrávku, v ktorej Mark Zuckerberg tvrdí, že Facebook má strach z Tik Toku a vníma ho ako konkurenciu. Všetci sú zvedaví, ako sa táto pomerne nová sociálna sieť uchytí a akým smerom sa bude vyvíjať.

Facebook ako bezkonkurenčný líder budúcnosti

Podľa prieskumov je Facebook zatiaľ bezkonkurenčným lídrom tabuliek. Všetko nasvedčuje tomu, že sa jeho postavenie nezmení ani v blízkej budúcnosti. „Jediné, čo sme zaznamenali, je, že na konci roku 2018 a začiatkom roka 2019 počet používateľov v Severnej Amerike stagnoval a v Európe dokonca jemne klesol,“ potvrdil Filip Struhárik. Facebook sa zo všetkých svojich síl snaží zaujať mladých ľudí a inovuje svoje aplikácie. Jednou z noviniek, ktorú chce zaviesť, je Facebook Dating. „Aplikácia dokáže povedať používateľovi, komu z jeho okruhu známych sa páči, a to je veľmi mocná funkcia,“ poznamenal Dávid Tvrdoň.

Zdroj: tech.co, medium.com, www.wordstream.com