V uliciach Trnavy sme sa pýtali:

• Ako ste prežívali Nežnú revolúciu na Slovensku?
• Čo je podľa vás sloboda a demokracia?
• Vidíte v dnešnej spoločnosti paraboly s komunistickým režimom?

Eva, 71

O revolúcií som sa dozvedela z televízie. Najprv sa búrili v Prahe a potom v Bratislave. Neskôr sa to posúvalo po všetkým mestách. My sme sa na protestoch zúčastnili na trnavskom námestí. Dobre sme tam mrzli.

Nemohli sme chodiť do Juhoslávie a museli sme žiadať o víza. Rakúsko a Amerika ma nijako neoslovili. Za socializmu boli taktiež niektorí veľmi zaujatí, aby druhým robili zle. Ale o čo je dneska lepšie?

Mladí už majú, bohužiaľ, iné zmýšľanie. My sme si vedeli uctiť starších, čo oni teraz nevedia. V autobuse sa nepostavia, vo vlaku vám nikto nepomôže s kufrom, drzí sú, sotia do vás. Čo sme revolúciou získali? Nič. Ja tu už dožijem, ale ľutujem svoje deti a vnúčatá. Mali sme auto, mali sme byt, mali sme prácu, mali sme istotu. A čo je teraz?

Miriam, 52

Ako prváčka na vysokej škole som sa zúčastnila Nežnej revolúcie. Dozvedela som sa o nej na internáte Mladá garda od spolužiakov. Ako 18-ročné prváčky sme prišli do Bratislavy a nevedeli sme, čo to je tá revolúcia. Prvých pár dní sme netušili, čo sa deje. Povedali nám, že nemáme ísť do školy, ale na námestia. Stretli sme sa v študentskom parlamente, kde sme sa dozvedeli, o čom to je a prečo sa to deje.

Tešili sme sa, že bude nejaká zmena, ale rozčuľovalo nás, že v Bratislave o tom všetci vedia a keď som sa vrátila domov do Zvolena, ľudia nič netušili. Noviny Smena, ktoré vychádzali v ten istý deň, mali úplne iné články v Bratislave a vo Zvolene. Doteraz ich mám odložené. Propaganda bola taká silná, že ľudia na celom Slovensku o tom nemali informácie. Prvé dva-tri dni to nepustili ani do televíznych správ, ani do rádia.

V prvom rade sa dovtedy nedalo cestovať do zahraničia. V podnikoch a firmách boli mladí a šikovní zamestnanci, no vo vedení boli 40/50 rokov ľudia, ktorým nešlo o to, aby sa niečo inovovalo, ale aby mali teplé miestečka. Už po revolúcií som sa dostala do rakúskej firmy, kde som robila vedúcu pobočky. Bez ohľadu na vek som zastávala funkciu. Doba oveľa viac pokročila tým, že sa mladí ľudia dostali do vedenia firiem

Počas revolúcie som si myslela, že za 10 rokov sa všetko zmení a bude lepšie. Nedávno sme mali po 30 rokoch stretnutie z vysokej školy a veľmi málo veci sa zmenilo – niektoré k horšiemu a niektoré k lepšiemu. Teraz je to na slobodnej voľbe človeka. Každý si môže vybrať cestu, akú chce. Vtedy sme mali všetko nalinkované, čo a ako musíme robiť. Mnohým to vyhovovalo, lebo chceli, aby ich niekto viedol. Stále to vidím v spoločnosti. Po revolúcií nasledovali Mečiara. Dnes idú za Ficom a za osobami, ktoré majú víziu a dokážu presvedčiť. Ľudia sa nevedia sami rozhodovať a chcú, aby im niekto diktoval, čo majú robiť.

Ľubomír, 65

O začiatku Nežnej revolúcie som sa dozvedel z televízie. Aj som sa na nej zúčastnil. Mal som nádej, že bude lepšie. Asi to moc nevyšlo.

Sloboda a demokracia pre mňa znamenajú, že si človek môže povedať, čo chce. Môže ísť kam chce.

Úplatky sa dávali aj vtedy a dávajú sa aj teraz. Zdravotníctvo stálo za veľké, viete čo, a stojí aj teraz. A to je asi celá podobnosť medzi komunizmom a súčasnosťou. Veľa sa nezmenilo, len človek sa viac dozvie o zákulisnej politike než vtedy. V tom období sa nehovorilo nič, skrátka sa zdvihli ruky a hotovo. Kto nezdvihol ruku, mal problém. Napríklad pri voľbách neexistovalo, že niekoho zakrúžkujete či vyškrtnete. Dostali ste lístok, hodili ste ho do urny a to bolo všetko. Prezident sa volil jednoducho – jeden kandidát a je to.

manželský pár Miroslav, 67 a Jana, 62

Nežnú revolúciu sme zaregistrovali v televíznych novinách a rádiu. Už pred ňou sa v spoločnosti kryštalizovalo, že niečo asi príde, ale nevedeli sme kedy. A potom, keď to prišlo, sme netušili, čo od toho očakávať. Postupne sme pochopili, že ide o boj, aby sa zrušil socializmus a zaviedla demokracia. Na Trojičnom námestí sme sa zúčastňovali protestov. Bola strašná zima. Mrzlo.

Sloboda je v prvom rade cestovanie. Vy, mladí, nechápete, že sme nemohli nikam cestovať. Z hľadiska demokracie to je teraz voľnejšie. Keď chodili chuligáni po Trnave, policajti ich hneď spacifikovali. Uvoľnilo sa všetko a v niektorých prípadoch až veľmi. Ľudia si povedia, že je demokracia, tak si to môžem dovoliť. Keď niekto za socializmu niečo povedal, hneď bol perzekuovaný.

Každá spoločnosť mala aj niečo dobré, aj niečo zlé. Nedá sa povedať, že všetko bolo vtedy len zlé a že teraz je všetko len dobré. V tom čase ste mali istotu, že stále bola práca a nikto nikoho nevyhadzoval. Sociálne istoty boli lepšie, ale na úkor toho, že človek musel doslova držať hubu. Dnes je situácia voľnejšia, ale zamestnaný človek nemá istotu, že sa firma zo dňa na deň nezruší alebo neskrachuje.

Eva, 80

Prišla som ráno do práce, kde sa ma pýtali, či som počula, čo sa robí v Prahe. Sviečkovú manifestáciu, ktorá sa konala predtým, som neregistrovala. Mala som manžela a dcéru, ktorí pracovali v Sovietskom zväze a volali mi, že čo sa deje doma. V Trnave nebolo zatiaľ nič. Keď sa vrátili domov, dievčatá išli protestovať do Prahy. Boli mladé a mali o tridsať rokov menej ako ja.

Ja som sa na protestoch nezúčastňovala, no nie preto, že by som z toho mala strašné pocity. Horšie som sa cítila v šesťdesiatom ôsmom, pretože som mala dve malinké deti. Počas Nežnej revolúcie som sa o nich nebála, pretože boli dospelé, veľmi samostatné, už boli v cudzine a vedeli sa o seba postarať.

Keby sme sa chceli rozprávať o demokracii, museli by sme vrátiť ešte do čias Masaryka. Myslím si, že ani zďaleka sa vývoj v Československu neponášal na demokraciu. Narodila som sa počas vojny. Jedného starého otca udali a druhého ako podnikateľa zobrali do väznice. Keď sa vrátili, zmierili sa s tým, čo sa dialo. Vždy hovorili, že dúfajú, aby ich deti a vnúčatá nemuseli zažívať to, čo oni cez vojnu.

Mladí ľudia sa v minulosti nemuseli zadlžovať na pôžičky, aby dostali byty. Tie sú pre nich najväčší základ. Každý mal prácu. Idem akurát z Prednádražia, kde po revolúcií postavili dva bytové domy. Všetko ostatné bolo postavené za minulého režimu. Neviem, či to bolo správne alebo nesprávne, ale pre obyčajných ľudí to bolo dobré. Dubček mal plány, že socializmus bude mať ľudskú tvár. Má súčasný režim ľudskú tvár? Myslím si, že nie.

Mira Žbirku a pieseň Biely kvet určite poznáte. Pôvodne mala skladba niesť názov Čierny kvet, ktorý predstavitelia štátnej kontroly prepísali kvôli jeho možnému pesimistickému vnímaniu. Socialistickému režimu v piesňach nevyhovovala ani náboženská symbolika. Rovnako bol v Mekyho Atlantíde pôvodný verš „Ženie na brehy kríže vĺn“ zmenený na „stĺpy vĺn“.

Takéto zásahy do autorských diel neboli príjemné asi žiadnemu autorovi, no len pár z nich sa režimu skutočne postavilo. Privilégium umelcov cestovať do zahraničia na koncerty alebo dovolenky využili niektorí na emigráciu. Socializmus vlastizradu neodpúšťal a takýchto tvorcov sa pokúsil doslova vymazať.

Waldemar Matuška, slávny takmer ako Gott

Waldemar Matuška bol vo svojej dobe populárnym spevákom a hercom. Svojou profesiou žil, čo sa odrazilo aj na jeho obľúbenosti a množstve fanúšikov a fanúšičiek v bývalom Československu. V priestoroch pražského divadla Semafor nielen hrával, ale dokonca aj prespával.

Jeho kolegovia spomínajú na to, ako ho ľudia na ulici spoznávali a pozývali. Nikto nechcel, aby platil, no aj napriek tomu si zachoval tvár skromného človeka, ktorý sa nikdy nevnucoval. Básnik Jan Schneider si pamätá aj na úsmevný prípad, kedy fanúšičky vtrhli do Waldemarovej šatne pred vystúpením a odstrihli mu kravatu.

Časom si vytvoril povesť rebela, i keď to pravdepodobne nebolo jeho zámerom. Zodpovedal tomu aj jeho výzor s netradičným účesom a výraznou bradou, ktoré v tej dobe nespĺňali spoločenské konvencie. Ľudia ho síce milovali, no štátny aparát už taký nadšený nebol. Keď sa to navyše spojilo s tým, že Matuška niekde niečo skritizoval, prišli aj varovania a tresty.

Túžba po slobode

Bol zaslúžilým umelcom, no nebol ochotný dlho tolerovať rôzne vymyslené zákazy a obmedzenia. František Hacker, s ktorým Matuška hral v kapele Kamarádi táborových ohňů (KTO), v dokumente Příběhy slavných spomína ako museli vynechať pesničku Už koníček pádí na podujatí v Pardubiciach. V nej sa okrem iného spieva „a ceny jsou stálý…“, čo bol problém, nakoľko sa v tom období práve zdražovalo.

Manželka Oľga Matušková spomína, že ho trikrát vypočúvali kvôli tomu, čo povedal na predstavení. V roku 1986 toho mal Waldemar Matuška už zrejme dosť, a tak sa rozhodol zostať na Floride, kde boli s manželkou a synom na dovolenke. Doma v Československu mal skoro všetko – peniaze, slávu. Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Socialistické zriadenie potrebovalo umelcov, ktorých tvorba aj život boli v súlade s ich ideológiou. Takí mali výhody, napríklad vo forme možnosti cestovať a vystupovať na západe. Aby ich však pustili koncertovať aj do USA, potrebovali absolvovať aj podujatia v Sovietskom zväze.

Aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne.

V Československu bolo viacero tvorcov, ktorým cenzúra nevyhovovala. Snažili sa často vyhýbať príliš politickým témam, ktoré by mohli pre nich predstavovať problém. Matuška sa vydal ťažšou cestou. Bez znalosti jazyka sa rozhodol požiadať o politický azyl v USA, len aby mohol svojho syna vychovávať v slobodnej krajine. V Spojených štátoch hneď nahral album a jazdil na turné. Po 20-tich koncertoch si s Oľgou kúpili dom.

Odňatie titulu zaslúžilý umelec

V Československu sa už jeho meno po emigrácii nespájalo s ničím pozitívnym. V novinách sa začali objavovať krátke správy o tom, ako sa Waldemar Matuška „rozišiel s vlasťou a spreneveril sa poslaniu umelca.“ Režim ho chcel vymazať. Symbolicky mu bol odňatý titul zaslúžilého umelca. Z výkladov zmizli jeho platne, z rádií jeho piesne a z titulkov jeho meno. V seriáli Chalupári dokonca odstránili jeho hlas z úvodnej skladby.

Matuškovi to bolo ľúto, no neprekvapilo ho to. Vedel, kto v krajine vládne, a prečo z nej odišiel.  „Je predsa strašné žiť v krajine, kde sa vládcovia boja aj pesničky,“ po rokoch manželka cituje pre portál blesk.cz Waldemara Matušku.

Karel Kryl ako národný bard

Keď v roku 1968 vtrhli vojská varšavskej zmluvy do Československa, rozhlas vyzýval všetkých občanov republiky „aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor.“ Ešte v tú noc len 24-ročný Karel Kryl napísal pieseň, kvôli ktorej musel neskôr opustiť krajinu. Skladba je aj o polstoročie neskôr v súvislosti s vojnou na Ukrajine stále aktuálna.

Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Už v mladosti si jeho rodina zažila krivdu a nespravodlivosť. Nastupujúci socializmus v roku 1950 im znárodnil rodinnú tlačiareň, ktorú im rozbili a odviezli do šrotu. Hudobný príbeh básnika odštartoval v 60. rokoch minulého storočia. Písal texty, ktoré boli najmä politické a kritické voči režimu v Československu.

Jeho hudba sa do rozhlasu dostávala postupne od roku 1966, avšak skutočný úspech mala až pieseň Bratříčku zavírej vrátka. Tú Kryl zložil spontánne v noci ako reakciu na inváziu vojsk.

Aktuálne aj dnes

Pieseň Bratříčku zavírej vrátka bola natoľko úspešná v spoločnosti, že ju museli zakázať. Kritizovala totiž vpád vojska, ktorým začala normalizácia. Toto násilné potlačenie reforemného hnutia, známeho ako Pražská jar, obnovilo cenzúry a ukončilo jeho snahy o postupnú demokratizáciu a uvoľnenie režimu.

So zákazom tejto piesne prišlo aj zrušenie rádiovej hitparády Houpačka, ktorú uvádzal Jiří Černý so svojou ženou Miroslavou. Previnili sa tým, že aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne. Okrem tejto skladby si dovolili púšťať ďalší protestsong s názvom Běž domů, Ivane od Jaromíra Vomáčky.

Tanky ťahané traktorom, ktoré Kryl v klipe kreslí na tabuľu, metaforicky zobrazujú časti textu, kde spieva o „hranatých železných maringotkách“. Maringotky boli v tom období často obytné prívesy, ktoré väčšinou ťahali práve traktory. Obrázok na tabuli dnes môže evokovať situáciu zo začiatku vojny na Ukrajine, kedy ukrajinský farmári za pomoci traktorov odťahovali ruské tanky.

Život v exile

V roku 1969 sa rozhodol požiadať o politický azyl v Západnom Nemecku, kam odišiel na hudobný festival. Aj v exile písal a vystupoval. Vzťah k jeho rodnej krajine bol silný, a preto ho trápilo, že nemôže spievať doma. V Mníchove pracoval v rádiu Slobodná Európa, ktoré vysielalo správy zo sveta aj do krajín, kde boli slobodné médiá zakázané.

V tomto období obiehali Československo rôzne správy o tom, že je spevák po smrti. On však vždy našiel spôsob ako napísať blízkym, že stále žije aj napriek všetkým krivým svedectvám. V exile však nebol šťastný. Stále sa cítil ako Čech a aj po odchode pokračoval v skladaní kritických diel.

Smutný návrat

Naspäť do Československa sa vrátil až po 20 rokoch v období Nežnej revolúcie. Neprišiel však oslavovať blížiaci sa pád totalitného režimu, ktorý už bol v tom čase rozbehnutý. Koncom novembra 1989 Karel Kryl prišiel domov na pohreb svojej matky. Po návrate stále skladal piesne, ktoré oslavovali slobodu, ale aj kritizovali aktuálne dianie v krajine.

Jeho kamaráti a známi spomínajú v dokumente Občan Karel Kryl, že básnik s gitarou bol rovnaký aj po prevrate – stále rovnako radikálny. Sloboda a demokracia mu síce radosť robili, no nebol stotožnený s tým, kam sa Československo po revolúcii vyvíjalo.

Po roku 1990 naspieval niekoľko kritických piesní ako reakciu na aktuálne dianie v krajine. Bol jeden z mála, ktorý sa otvorene a nahlas kriticky vyjadroval o rozdelení republík. V roku 1994 náhle zomrel na infarkt. Skladby Karela Kryla aj v dnešnej dobe dokazujú talent a zmysel pre spoločenské cítenie, aké mal pri skladaní textov a piesní.

Počas revolúcie ste mali 32 rokov. Váš otec bol jedným z aktívnych členov organizácie Verejnosť proti násiliu (VPN). Ako ste vnímali toto obdobie?

Bolo to trochu inak. Môjho otca, ako jedeného z mála občianskych disidentov, aj väznili. Na Slovensku boli viac prenasledovaní katolíci a predstavitelia cirkvi. V začiatkoch protestov ostával otec v úzadí ako intelektuál, ja som bol aktívnym členom v prvej línii. Otec nemal rád davy. Prvé dni sedel doma. Na VPN prišiel neskôr, ako politický poradca.

Vo svojej knihe Medzi Slovákmi ste opisovali, ako ste s davom smerovali k Michalskej bráne. Tam ste čakali policajtov. Nikde však neboli.

Poďme deň za dňom. V piatok 17. novembra zmlátili policajti študentov v Prahe. Na druhý deň sme sa to dozvedeli zo Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Ľudia sa na protest začali organizovať, prví boli pražskí študenti. V nedeľu sa nás pár stretlo v Umeleckej besede. Spísali sme prvé vyhlásenie, ktoré predniesol Milan Kňažko. Večer sa začalo niekoľko stoviek ľudí zhromažďovať na Hviezdoslavovom námestí. Už to bolo zvláštne, bežne by prišli policajti, ale nič sa nedialo. Ľudia hovorili do megafónu, aké je strašné, čo sa v Prahe stalo, a že s tým musia niečo robiť.

To bol začiatok. My z Galérie sme sa dohodli, že sa v pondelok stretneme vo vestibule Malej scény, kde vznikla VPN. Ustanovili sme sa ako výbor, ktorý bude zvolávať demonštrácie a pomáhať študentom s organizáciou protestov. Vďaka Milanovi Kňažkovi a Václavovi Havlovi sme mali dobré spojenie s Prahou. Dôležité bolo aj divadlo. Rušili sa predstavenia a namiesto toho sa diskutovalo o dianí v spoločnosti. Od pondelka sa začalo štrajkovať.

V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní.

Prvé menšie zhromaždenie ste teda zorganizovali na Hviezdoslavovom námestí. Dav sa ale zväčšoval, muselo to byť náročné aj po technickej stránke.

Keď už Hviezdoslavovo námestie nestačilo, študenti zvolali zhromaždenie pred Úrad vlády na Námestí slobody. Prišlo približne 5 až 10 000 ľudí. Nemali sme žiadnu techniku, len megafón so zvukom plechovej rúry. Ján Budaj mal prejav v mene VPN a dav začal fungovať.

Veľká demonštrácia bola v stredu 22. novembra. Vedeli sme, že ľudia opäť prídu, nedovolili sme si však odhadnúť, koľko ich bude. Potrebovali sme tribúnu a techniku. Reproduktory mali len hudobné skupiny – Elán nám ich odmietol požičať, Tublatanka bola ochotnejšia. Teda tí chalani boli odvážnejší.

Prišlo približne 50 000 ľudí. Nepochybovali sme, že sa režim začína rúcať. Ak by sa predtým stretlo len 20 ľudí, rozohnali by ich. Zákon totiž zakazoval zhromaždenia. Ľudia sa prestali báť a násilie si štát pri takom veľkom dave už nedovolili.

Stretávam sa s názorom, že organizátormi zhromaždení boli študenti vďaka ich voľnejšiemu režimu. Pracujúci si nemohli dovoliť len tak ísť protestovať.

Je to čiastočná pravda, no demonštrovalo sa najmä večer. Oveľa ľahšie však bolo obsadiť školu. Prví to urobili študenti Vysokej školy múzických umení. Mladí sú odvážnejší a búrlivejší ako stredná generácia.

Navyše si uvedomme, že aj 17. novembra v Prahe nikto nepočítal s brutálnym správaním polície. Bol to oficiálny sviatok. Mladí ľudia si chceli uctiť pamiatku Jána Opletala, študenta zavraždeného nacistami v roku 1939. Zhromaždenie komunisti schválili. Davy postupovali aj na Národní třídu, kde však manifestáciu povolenú nemali. Policajti ich začali mlátiť, lámali ruky a nohy, postarali sa o obrovské množstvo zranených. Je pochopiteľné, že konflikt nahneval aj tých, ktorí sa na ňom priamo nezúčastnili. To, že v prvej fáze revolúcie demonštrovali najmä študenti, zapríčinila ich vzájomná solidarita.

Prevažoval u vás skôr osobný alebo spoločenský motív? Na jednej strane ste totiž ako syn disidenta nemohli ísť študovať, na strane druhej ste mohli pomôcť získať vašej generácii chýbajúcu slobodu.

Doma sme sa veľakrát rozprávali o spoločnosti ako takej, nielen o politickom režime. Mal som možnosť čítať bežne zakázané knihy. Nahliadol som napríklad do dejín 20. storočia z iného než komunistického pohľadu. Je to veľmi vzrušujúce, keď cítite, že sa dejú historické zmeny. Nenechal som si to ujsť.

Nenamýšľal som si, že som dôležitý. Len som chcel zblízka vidieť, čo sa deje. Dnes je dôležitosť revolúcie jasná. Sám sebe som hovoril: „Zapamätaj si to, každú sekundu“! Vôbec som sa nebál Štátnej bezpečnosti (ŠTB), tú som poznal a zažil. Kvôli protestujúcim ľuďom som mal strach z predstavy, že prídu tanky a rozstrieľajú davy. Režim si to však už nedovolil. Neutajili by to.

Taký zásah by teda „neuhrali“. Možno tiež nechceli ďalšie násilie a zlyhanie.

Nie, nechceli. Nešlo o to, že by boli takí charakterní, skončili by však na šibenici, preto mali strach. Vzhľadom na udalosti, napríklad v Maďarsku či Poľsku, by im nikto neprišiel na pomoc. Ani jedna strana viac nechcela násilie. Konflikt v Prahe bol chybou režimu. Komunisti nevedeli, ako reagovať, a tak zakročili chaoticky. Nikto z Ústredného výboru im to neprikázal.

Pripúšťali ste si okrem šance na úspech aj to, že protesty môžu zlyhať? 

Nikdy neviete, čo bude zajtra. Ani my sme si neboli istí, ako to dopadne. Režim bol oslabený a jednoducho musel rešpektovať davy na námestiach. Bolo jasné, že začnú dialógy medzi VPN, teda nami a režimom. Ako ďaleko však budú ochotní ustúpiť? Niekoľko zlomových bodov signalizovalo, že režim určite nevydrží.

Ktoré to boli?

Prvým bola diskusia v Slovenskej televízii, kde sa búrili redaktori a novinári. To nemali ani v Česku. Približne po týždni sa za prvým „okrúhlym stolom“ v priamom prenose stretol Milan Kňažko, Ján Budaj a Fedor Gál proti trom komunistom.

Televíziu vtedy sledoval asi každý. Po desiatkach rokov niekto naživo pomenoval, čo je zlé, že tu vládne násilie a neprávosť. Hovorili jazykom, za ktorý by ich ešte pred týždňom stíhali. V tom čase to bolo fascinujúce, ako by ste vo vysielaní videli mimozemšťanov. Televízia bola orgánom komunistickej strany. Keďže niečo také dovolili, vedeli sme, že je koniec. Väčšina národa stála na našej strane. Ďalším dôležitým okamihom bol generálny štrajk.

Vo vašej knihe Medzi Slovákmi ste spomínali deň, kedy sa váš otec na pohrebe Dominika Tatarku stretol s Alexandrom Dubčekom. Bolo to v máji 1989 a už vtedy tvrdil, že zmena nepríde z Moskvy, ale zvnútra. Už pol roka dopredu vedel, že sa niečo stane?

Môj otec bol vizionár, málokto predpovedal to, čo on. Všetci, aj Dubček, si mysleli, že o zmenu sa postará Moskva ako posledných 40 rokov. Potom však prišiel Gorbačov.

Ten napríklad zrušil cenzúru v Rusku. 

Gorbačov prestal zasahovať do toho, čo je potrebné robiť. Pre československých komunistov nastala katastrofa. Ostali sami, museli si totiž zvyknúť, že neprišiel príkaz zhora. Napriek tomu si Dubček stále myslel, že Moskva to zariadi. Otec zas, že Moskva na nás kašle. Revolúcie sa ale odohrávajú náhle. Prišlo to z ničoho nič.

Dubček si myslel, že zmena príde z Moskvy.

Bez príkazu z Moskvy alebo ústredného výboru nevedeli, čo majú robiť?

Nemali plán, ako reagovať na spontánne udalosti. 17. november bol nepredvídateľný. Keby nás v ten pondelok pozatvárali, ani by sme sa nebránili. Dvadsiati by sme tak či tak neutiekli. Ja som si zvykol. Veľakrát za mnou prišli, zazvonili a zobrali ma. Ak by sme vzdorovali, mohli nás zabiť. Išli by sme teda s nimi. Nič však nespravili, lebo nevedeli, čo majú urobiť.

Veľký vplyv mali spomínané udalosti v Poľsku a v Maďarsku. Boli komunisti pasívni preto, lebo vedeli, že to majú „nahnuté“?

U našich južných susedov sa začal prevrat povolením demonštrácie počas oficiálneho pohrebu Imreho Nagya. Bol to národný hrdina, ktorého popravili kvôli vzbure proti režimu. Jeho meno sa nemohlo nikde vysloviť. Odrazu mladí demonštrovali. Zriadila sa tak opozícia na čele s Viktorom Orbánom, protikomunistickým liberálom. Komunisti nechceli byť zlí, v Maďarsku predsa vychádzali knihy či filmy, ktoré boli u nás zakázané. Sloboda tam bola relatívne vysoká a vláda pomerne populárna. Maďarsko uznávalo aj západ, keď otvorilo hranice do Rakúska. Prechádzalo tadiaľ množstvo východných Nemcov.

Bol to domino efekt, trend sa presunul aj do Poľska. Zatiaľ čo tam mali prvé slobodné voľby, u nás stále sedeli ľudia vo väzení. V Maďarsku vtedy vznikli aj takzvané „okrúhle stoly” na komunikáciu medzi komunistami a disidentmi. Slávny výrok znie: „V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní“.

Už začiatkom osemdesiatych rokov sa režim uvoľňoval a dostal sa sem vplyv západných kultúr. Vypukli by teda demonštrácie skôr či neskôr? Niektorí označujú Nežnú revolúciu dokonca za výmysel, keďže sa vraj vopred vedelo, že komunizmus padne. 

Je otázne, ako by to dopadlo. Existuje viacero verzií. Režim by padol tak či tak, to bolo nevyhnutné. Študenti urýchlili proces, bez nich by mohli mať komunisti premenu pod kontrolou. Riadili by vývoj vo svoj prospech. Poznám teórie o tom, ako bolo všetko vopred naplánované. Je to nezmysel. Bol som pri tom, prebehlo to úplne spontánne. Áno, ŠTB nás celý čas pozorovala, videli sme ich vonku aj vtedy, keď sme sa v pondelok 20. novembra stretli vo vestibule Novej scény. Nemali však príkaz, preto boli pasívni. Napriek tomu mnohí stále hovoria, že komunisti vyhrali. Niektorí z nich sa stali kapitalistami. Mali množstvo informácií a peňazí a dnes sú to boháči. Žiaľ, nemôžeme im zakázať zúčastňovať sa na kapitalizme.

V septembri ste v rozhovore s Michalom Kovačičom spomenuli, že rozdiel medzi mladými dnes a v minulosti je v odvahe. Vtedy nesmeli mať strach postaviť sa aj napriek hroziacemu trestu. Dnešní mladí chcú žiť v slušnom štáte. Cítia, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je ten demokratický štát, o ktorý sa počas revolúcie bojovalo. 

Mladí sú vždy citliví na zmenu, je to obdobie vzdoru. Majú oveľa väčší sklon riskovať. Aj protesty Za slušné Slovensko zorganizovali študenti. Moja generácia si povie – načo niečo organizovať, nikto nepríde, je to trápne. Mladí uvažujú úplne inak. Sadli si za Facebook a vytvorili udalosť. Berú na seba riziko, majú celkovo viac odvahy ako starší. Tým chýba energia a viac si uvedomujú možné negatívne následky.

Myslíte si, že staršia generácia stratila nádej na lepšiu budúcnosť, a preto je k možnej zmene skôr ľahostajná? Počas uplynulých protestov Za slušné Slovensko bola v uliciach najmä mládež. Mohla to spôsobiť skúsenosť z predchádzajúcej revolúcie?

Ja osobne chodím na každý z protestov. Som iba jeden z davu, no len spolu môžeme niečo zmeniť. Je však pravda, že starší ľudia prišli o ideály, sú cynickejší, ničomu neveria. To sa stáva. Taká generácia bola aj za predchádzajúceho režimu. Keby to bolo na strednej generácii, doteraz tu máme komunizmus. Mladí to vidia inak. Tí dnešní vyrastali v slobode, uvažujú slobodne, vidia ju ako samozrejmosť. Idú protestovať, ak vidia neprávosť.

Vo svojej knihe ste tiež spomínali, že ako krajina sme si po revolúcií neurčili smer, ktorým by sme sa chceli uberať. Nemáme spoločný cieľ.

Podobné je to aj v Poľsku či v Maďarsku, všade riešia spoločenské témy. Poľská vláda napríklad ide sama proti sebe. Po revolúcii u nás nikto nevedel, ktorým smerom ísť. Vlastne, doteraz to úplne nevieme. Štát preto nedokáže naplniť princípy, na ktorých je demokracia postavená. Najskôr si to musíme ujasniť a očistiť justíciu.

Martin Milan Šimečka sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Pred rokom 1989 pracoval v robotníckych zamestnaniach. Ako spisovateľ vytvoril niekoľko diel, za ktoré dostal významné ocenenia, napríklad Cenu Dominika Tatarku alebo Los Angeles Time. Pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Domino-fórum, denníka SME, bol šéfredaktorom a neskôr editorom českého časopisu Respekt. Od vzniku Denníka N bol šéfom jeho redakčnej rady a pôsobí v ňom dodnes.

Už je to 30 rokov, čo naši rodičia a starí rodičia štrngali na námestiach kľúčmi a volali po zmene. Už je to 30 rokov, čo sa podarilo zvrhnúť socializmus a položiť základy demokratického právneho štátu. Už 30 rokov tu máme slobodu. Viete povedať, ako sa to všetko stalo? Podujatie 30 rokov slobody je vytvorené práve pre tých, ktorí to nemohli zažiť na vlastnej koži – dozvedia sa všetky podstatné informácie, a to z priameho zdroja. Ešte pred oficiálnym začiatkom programu si bude môcť každý návštevník obzrieť fotografickú výstavu našich študentov v priestoroch chodby pred Aulou Jozefa Matúša na tému Sloboda očami mladých.

Hostia a program

Na úvod programu si organizátori pripravili video so zábermi z revolúcie. Tie vám osviežia základné informácie, no taktiež priblížia fakty, ktoré ste doteraz možno ani len netušili. Tešiť sa môžete na hostí ako Zuzanu Mistríkovú, ktorá ako študentka organizovala demonštrácie v novembri 1989, Antona Popoviča, občianskeho aktivistu a študentského lídra počas Nežnej revolúcie na Slovensku. Na akcii sa zúčastní aj rektor Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave Roman Boča, ktorý si tiež zaspomína na tento významný deň. Večer spríjemnia hudobné vystúpenia raperov Vec a Tono S., Timey Jazudekovej a univerzitného spevokolu UniTTy.

V Trnave sa sloboda oslavuje aj hudbou

Ak by ste sa chceli oslave tejto udalosti venovať ešte intenzívnejšie, v Trnave na Trojičnom námestí sa 16. a 17. novembra uskutoční séria koncertov pod názvom Pocta slobode. Na pódiu sa vystrieda množstvo známych interpretov rôznych žánrov. Všetky informácie nájdete na oficiálnej facebookovej stránke tejto akcie.

Do povedomia dávame skupinu Pražský výběr, ikonickú legendu československej hudobnej scény. Väčšina z ich piesní je doteraz symbolom odporu voči neslobode. Ani nie tak svojím obsahom, skôr spôsobom, akým sa komunistický režim k Pražskému výběru zachoval. Ďalšia skupina The Plastic People of the Universe je výnimočná tým, že v rokoch 1968 až 1989 patrila medzi hlavných predstaviteľov česko-slovenského undergroundového hnutia v období totality. Táto avantgardná skupina sa spočiatku nedobrovoľne ocitala v opozícii proti komunistickému režimu.

Čomu dať prednosť?

Výborná príležitosť navštíviť všetky podujatia, keďže každé jedno je v iný deň. Organizátori sprievodných akcií k oslavám Nežnej revolúcie si pre vás pripravili zaujímavý program, a teda je z čoho vyberať. Pre tých, ktorí chcú cez víkend oddychovať a zabávať sa, je jasná odpoveď koncert Pocta slobode. No a tí, ktorí dychtia po nových informáciach – radi vás uvidíme v Aule Jozefa Matúša.

Vedeli ste napríklad, že pojem „Nežná revolúcia“ neoznačuje iba samotný 17. november? Nežná revolúcia je časové obdobie od 16. novembra 1989, kedy sa v Bratislave konal prvý študentský protest, až do 29. decembra 1989, kedy bol za prvého demokratického prezidenta ČSR vyhlásený Václav Havel.

Mali pod dohľadom každý krok

Komunisti boli u nás pri moci od Pražského puču vo februári 1948. Aj napriek tomu, že v oficiálnych voľbách v roku 1946 na Slovensku právoplatne vyhrala Demokratická strana a nie komunistická (KSČ), nestačilo to. Na túto situáciu sa KSČ pripravovala dlhé roky už počas vojny. Odvtedy hovoríme o politickom systéme vo vtedajšej Československej socialistickej republike ako o vláde jednej strany. Žiadne ďalšie totiž oficiálne povolené neboli.

Ľudia, ktorí mali odlišné názory a nebáli sa ich verejne prejavovať, boli označení ako disidenti a ocitli sa na čiernej listine. Štátna bezpečnosť, vtedajšia alternatíva dnešnej Slovenskej informačnej služby, mala pod dohľadom každý ich krok. Hrozili im rôzne druhy perzekúcií od vyhodenia z práce či školy až po zatknutie.

V tomto období zohrávala tiež silnú úlohu cenzúra – všetko, čo bolo štátom označené ako prejavujúce negatívny postoj voči socializmu, bolo zakázané. Mať toto všetko pod kontrolou bolo jednoduché, pretože krajina fungovala formou nomenklatúry. Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

(NE)sloboda

Samotný komunizmus je režim, ktorý si vysníval nemecký filozof Karl Marx a opísal ho v diele Komunistický manifest. Tvrdí v ňom, že cirkev je iba nástrojom na manipulovanie más. Vedenie štátu sa preto usilovalo viesť ľudí k ateizmu. Navštevovanie cirkví síce nebolo oficiálne zakázané, ale často z toho plynuli pre obyčajných občanov neblahé dôsledky, čo bolo dôvodom vzniku Tajnej cirkvi. Fungovala veľmi organizovane, mnohým poskytovala veľkú podporu a zároveň napomáhala aj šíreniu „samizdatov“, tzv. zakázanej literatúry.

Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Cestovať bolo možné iba do štátom povolených krajín a za štátom stanovených podmienok. Povolenie sa udeľovalo len „dôveryhodným“, teda ľuďom, o ktorých predpokladali, že sa zo svojej cesty vrátia späť do ČSSR a neujdú na Západ. Okrem toho museli splniť aj tzv. Devízový prísľub. Skladal sa z dvoch častí: prísľubu od banky, že danej osobe vydá valuty v mene, akú používa štát, do ktorého sa osoba chystá vycestovať a tiež potvrdenie od Štátnej bezpečnosti o tom, že daná osoba je na základe vyjadrení zamestnávateľa alebo orgánov KSČ na cestu vhodná. Povolené bolo cestovať do krajín Sovietskeho zväzu či Juhoslávie, pričom získať pas tiež nebolo jednoduché.

Vyjadriť svoj názor, ktorý bol v rozpore s vtedajšími pomermi nastavenými štátom, nebolo bezpečné. Všetko bolo odpočúvané a množstvo ľudí pracovalo ako agent či spolupracovník ŠtB. Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Tuzex, bony a podpultový predaj

A čo móda, potraviny či iný tovar? Trh v našej krajine bol značne uzavretý. Mali sme len to, čo sme si sami vyrobili alebo dopestovali, takže tropické ovocie ako banány alebo pomaranče sa tu objavilo iba zriedka. Veľmi populárnym pojmom sa stal „podpultový predaj“, pretože aj v obchode ste museli mať pre lepší nákup známosti. Oblečenie sa nosilo poväčšine rovnaké. Zaujímavejšie a špeciálnejšie kúsky bolo možné kúpiť iba v Tuzexe, čo opäť nebolo také jednoduché, pretože sa tam neplatilo obyčajnými peniazmi, ale „bonami“. Tie sa dostávali v obmedzenom množstve na prídel.

Čo nám z komunistických čias chýba?

Je mnoho vecí, ktoré vraj vtedy fungovali lepšie a jednoduchšie. Jednou z najväčších nostalgií je, že každý mal prácu. No čo sa skrýva za touto skutočnosťou, sa už väčšinou hlbšie nerozoberá. Pracovať bolo zákonom prikázané a ak vás náhodou vo vašom pracovnom čase pristihli na pive alebo len tak na prechádzke, mohli ste si za odmenu oddýchnuť vo väzení.

A aká práca sa vlastne ponúkala? Akákoľvek, ak ste však nemali správnych ľudí na správnych miestach, pravdepodobne ste nerobili to, čo ste sami chceli, ale to, čo vám pridelil úrad. Bolo normálne vidieť vysokoškolsky vzdelaných ľudí v továrňach či skladoch. Teplé prominentné miesta pripadli buď ľuďom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj štátu, alebo tým s dobrými známosťami.

Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

Všetko bolo lacné. Hoci stál chlieb či mlieko zopár korún, musíme brať do úvahy aj výšku vtedajšej mzdy. Nebola veľmi vysoká a obyčajný ľud si väčšinou mohol dovoliť iba základné potraviny. Chlieb a mlieko.
Sociálny systém vníma veľa ľudí ako jednu z veľkých výhod minulého režimu. Každý mal kde bývať, neboli bezdomovci, pretože každý musel pracovať, a keď nepracoval, tak šiel do väzenia.

Ľuďom sa žilo lepšie. V 70. a 80. rokoch poskytoval štát na stavbu domov príspevok alebo pôžičku. Niektorí, naopak, dostali sociálny byt. Potom tu boli tiež ľudia, ktorých bezdôvodne vysťahovali z ich vlastných bytov „v štátnom záujme“. Väčšinou boli presunutí do iných bytov a neporovnateľne horších pomerov.

Komunistický režim mal veľa pozitív, ale aj negatív. Život bol jednoduchší. Stačilo počúvať to, čo bolo povedané, napĺňať kvóty, dodržiavať pravidlá a veľmi nevyskakovať. Na oplátku ste mali zaručené istoty – domov, prácu, stravu, bezpečie. Skutočná otázka však znie, či toto všetko stačí. Môže byť človek dokonale šťastný bez slobody? Bez slobody povedať to, čo si skutočne myslí, slobody prejaviť svoju vieru, robiť prácu, po ktorej túži či zvoliť si politické zastúpenie, ktoré naozaj zastupuje jeho záujmy? Bez slobody písať básne, maľovať obrazy alebo točiť filmy? Bez slobody rozhodovať sám za seba?

Študenti hýbu dejinami

Viete, kto začal celý tento demokratizačný proces pred 30 rokmi? Boli to práve študenti, ktorí sa 16. novembra 1989 rozhodli zorganizovať protestnú demonštráciu v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej asi 300 študentov, čo nebolo síce veľa, no stačilo to na vzbudenie pozornosti. Žiadali zmenu totalitných pomerov, chceli slobodné školstvo a demokraciu. Reakcia prišla rýchlo. Ešte na daný protest prišiel vtedajší minister školstva Gejza Šlapka a ponúkol im dialóg za zatvorenými dverami. Ten študenti rázne odmietli a žiadali verejný dialóg. Demonštráciu následne obkľúčila polícia, k násilnostiam ale nedošlo. Študentov nechali pokojne odísť.

Na druhý deň nastal väčší organizovaný protest v Prahe – opäť na podnet študentov pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom. Na tento protest prišlo asi 15-tisíc ľudí, prevažne študentov. Žiadali zmenu vtedajších pomerov, odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov a začatie dialógu s nezávislými iniciatívami. Niesli vlajky, spievali hymnu a skandovali heslá. Polícia však študentov obkľúčila a ich protest sa zmenil na jednu veľkú bitku a zatýkanie.

Už to nebolo len o študentoch

Udalosti týchto dní prebudili širokú verejnosť. Nasledujúce dni sa k študentom pridali umelci, akademici aj aktivisti. Vyhlásili sa štrajky a opozičné sily sa začali mobilizovať. Od 20. novembra sa každý deň konali protesty v Prahe, Bratislave, Brne a Žiline. Nasledujúce dni sa pridávali aj ďalšie mestá. Toto všetko spôsobovalo rozruch v komunistickej strane i jej orgánoch. Postupne im začínalo byť jasné, že nastáva ich koniec.

Vo štvrtok 30. novembra urobila vláda Slovenskej národnej rady prvé ústavné zmeny na čele so svojím novým predsedom Rudolfom Šusterom. Celý vývoj vyvrcholil 10. decembra, keď zasadla nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Bola to vláda, ktorá sa dnes označuje ako Vláda národného porozumenia.

Študenti opäť pohli dejinami vlani na jar po smrti Jána a Martiny, keď zburcovali verejnosť a ukázali, že sa už nebudú nečinne prizerať dianiu „za oponou“. Po 29 rokoch znovu prebudili Slovákov a vyzvali ich zaujímať sa o verejné dianie a politickú situáciu. Milí spolužiaci, sme to my, kto určuje kroky našej krajiny, jej vývoj a smer, ktorým sa bude uberať. Nezabúdajme na našu históriu a vážme si našu slobodu. Hovorme nahlas, čo si myslíme a konajme. Neseďme len pri pive, komentujúc to, čo sa deje na obrazovkách našich televízorov. Chyťme život do vlastných rúk. Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?

Autorka: Monika Kmeťová

Spočiatku áno, ale ten strach sme rýchlo prekonali. Ja som už som bol rozbehnutý, lebo som podpísal manifest Niekoľko viet v júni, politickú petíciu proti politickým väzňom v auguste, a v októbri som vrátil titul, takže už pre mňa nebola cesta späť. Teda bola – do Austrálie alebo Leopoldova. Najviac som sa bál pri prvom vystúpení, keď som videl veľa policajných áut, vojsko, milíciu, okupantskú armádu – tých tu bolo pol milióna. Myslím, že to, že nezasiahli, bolo preto, že tých ľudí na námestiach bolo príliš veľa. Nebyť tých ľudí, nepodarí sa nám nič.

Hovorí sa, že práve komunisti, okrem disentov a VPN, mali veľký podiel na tom, že režim nakoniec padol. Čo si o týchto teóriách myslíte vy?

To, že to zlyhávalo ekonomicky a nakoniec aj politicky, to bolo jasné. Zlyhávalo to už 40 rokov. Úspechy tam ani nikdy neboli. Bolo to veľmi pokrytecké spoločenstvo. Nedá sa povedať, že na tom mali zásluhu. Postupne, ako sme prejedávali svoju budúcnosť, to upadávalo, až to skončilo tak, ako to skončilo, nakoniec aj na celom svete.

Napríklad aj pán Feldek sa vyjadril, že politológovia a verejnosť zabúdajú práve na zásluhu radových komunistov.

Moja druhá žena bola Francúzka a ja som jej nevedel vysvetliť, že síce máme slobodné voľby, ale aj tak to nezmeníme. Vtedy som ešte nemal politologické vzdelanie či skôr prax. Totalita začala v 50. rokoch justičnými vraždami, keď sa stínali hlavy. Potom v 60. rokoch nebolo treba stínať hlavy. Keď nejaká trčala, len zdvihli sekerku a hlava zmizla. Neskôr prišiel nádych, keď sa Dubček naivne snažil dať komunistom ľudskú tvár, ale to sa nedá. Tak sme skončili s tankami a Dubček ako robotník v lesozávodoch v Malackách. Už len vyhodili tých komunistov, ktorí uverili, že je možné mať ľudskú tvár v socializme, a zamenili ich za absolútne prasce. Pretože keď niekto v 70. a 80. rokoch po tom všetkom ako okupácia, justičné vraždy či gulagy vstúpil, vraj z presvedčenia, do Komunistickej strany, tak tam podľa môjho názoru mohol vstúpiť iba úplný hajzel alebo tupec. Bohužiaľ sa to týka aj Fica a spol. Raz som o ňom aj napísal blog, ale podľa mňa až taký hlúpy nie je. Karieristi bez akýchkoľvek morálnych kritérií. Ja som to prežil a viem o čom to bolo, ako umierali v Jáchymovských baniach. Ide o státisíce ľudí. Veď len na hraniciach zastrelili 400 ľudí, množstvo detí. Dnes majú tí ŠtBáci niekoľkonásobne vyššie dôchodky ako tí chudáci prenasledovaní. Nič s tým nechcú robiť, všetci sú ticho. V Poľsku a Nemecku toto riešili. Oni ten zoznam majú, dokonca presné údaje v Sociálnej poisťovni. Bolo by len treba tie dôchodky vymeniť.

“Do Komunistickej strany mohol podľa mňa vstúpiť iba úplný hajzel alebo tupec.”

Spomínali ste, že ste vrátili v 89 titul zaslúžený umelec, no v tom čase to bol dosť ojedinelý čin. S akými reakciami ste sa stretli?

Ja som až neskôr zistil, že to v Československu v celej histórii neurobil nikto. Niektorí mi tvrdili, že dokonca ani v týchto socialistických krajinách. Už som nevedel ako protestovať proti tomu, ako sa správali, takže to bol taký môj osobný protest. Poslednou kvapkou po Niekoľkých vetách a po petíciách bolo to, že ma nepustili na festival do Madridu, kde som mal 2 filmy, a minister kultúry ma odmietol prijať. Tak som napísal otvorený list a odniesol ho na jeho sekretariát. Niektorí ľudia mi blahoželali alebo vyslovili účasť, ale len tajne, keď ich nikto nevidel. Niektorí ma prestali vidieť a pozerali sa niekam inam. Bolo zopár takých, čo mi otvorene povedali, že ma obdivujú, ale v strane by im to nedovolili.

Mali ste predtým s komunistami ešte nejaké iné spory? Vieme, že vášho otca zatkli, keď ste mali 5 rokov.

Mne to bolo od začiatku jasné. Keď mi povedali, že môjho otca zavreli komunisti, čo bola pravda, tak som už od svojich piatich rokov nemal problém so svojou politickou orientáciou. Najprv mal dostať trest smrti, potom doživotie, až nakoniec dostal 13 rokov, z toho si 7 a pol odsedel. Videl som ho 2-krát, raz v Leopoldove a raz v Ilave. Keď odchádzal, nemal som ešte ani 5, a keď sa vrátil, mal som 12 preč. Keď mal 36, prišiel o dve tretiny žalúdka a takmer všetky zuby. Až neskôr som mal problémy, keď ma lámali na spoluprácu s ŠtB v 75. roku, čo som nakoniec odmietol, takže mi zobrali služobný aj súkromný pas. Nechceli ma púšťať do zahraničia a vtedy mi pomohol minister Válek, ktorý sa za mňa zaručil.

Bolo prekážkou vo vašej umeleckej kariére to, že ste nevstúpili do strany?

Nedá sa to takto povedať. Neviem, ako sa pracovalo v zákulisí. Na svoj kádrový posudok, čo tam bolo popísané a čo som za živel, som už zabudol. Bol som v kategórii sledovaná osoba a až keď som podpísal petíciu za prepustenie politických väzňov, dostal som dištanc v rozhlase. Točil som aj filmy, ale tie už boli v procese nakrúcania, tak ich už nikto nezrušil a museli sa dotočiť, keďže to stálo peniaze. Aká by bola moja cesta, nebyť revolúcie a nebyť toho, čo sa odohralo v Prahe a následných procesov, neviem. Ale možno taká ako ostatných, ktorí išli do väzenia alebo ich donútili emigrovať.

Mali ste možnosť hneď po revolúcii vycestovať alebo to trvalo ešte nejaký čas, kým sa to uvoľnilo?

Prvýkrát sme vycestovali bez pasov a víz do Hainburgu 10. decembra počas pochodu Ahoj Európa. Tam nás bolo okolo 200-tisíc. Všetci sme sa ale rýchlo vrátili, lebo to nebolo legálne. Potom ešte dlho platila vízová povinnosť. Ale zo strany Československa sa zrušila takzvaná výjazdná doložka, ktorú ste mohli dostať raz za 3 roky, aby ste vycestovali. Tá bola ešte viazaná na dolárový prísľub 200 – 250 dolárov na celú dovolenku, čo je z dnešného pohľadu smiešne, keďže dnes toľko stojí lepší hotel na jednu noc.

Po prevrate ste ostali aktívny v politike a boli ste poradcom prezidenta Havla. V akých zásadných veciach ste mu poradili a ako si spomínate na neho a funkciu?

On ma požiadal aby som sa stal jeho poradcom. Poznali sme sa od roku 1972, zoznámil ma s ním Petr Weigl, keď som s ním nakrúcal Faust a Markéta. Potom sme sa vídali len veľmi zriedka. Videli sme sa tesne pred revolúciou v Prahe, kde sme sa rozprávali o tom, že 10. decembra bude na Palackého námestí dokonca až 40.000 ľudí, aby som si pripravil prejav. Udalosti boli ale rýchlejšie, už týždeň po našom stretnutí bolo na Letnej niekoľko stotisíc ľudí, v Bratislave tiež, takže jeho predstavy prekonali tieto udalosti niekoľkonásobne. Oslovil ma ešte v decembri, aby som bol jeho poradcom. Najprv sme boli všetci poradcovia prakticky pre všetko a potom to raz kompetenčne rozdelili, vytvorili štruktúru. Žiaľ, bolo to práve v čase, keď som dokrúcal jeden z prerušených filmov – „Poslední motýl“ s Karlom Kachynom. Už sa dohodli, kto bude pre vnútro, zahraničie a podobne a ja že budem pre Slovensko. Spočiatku som namietal, že Slovensko nie je profesia a že máme tú istú škálu problémov ako v Čechách. Nakoniec sme sa ustálili na modeli, že budem mať svoju poradnú skupinu v Bratislave z rôznych oblastí. Mal som prinášať akútne problémy, ktoré by prezident mohol zo svojej funkcie ovplyvniť.

“To, že sme boli 40 rokov za ostatnými drôtmi sa prejavilo.”

Aké problémy to napríklad boli?

Nevyriešené súdne kauzy a krivdy minulosti, ktoré sme mysleli, že prezident môže ovplyvniť. Kompetencie prezidenta však neboli ani vtedy významné, ale politický vplyv bol dosť výrazný. Na programe bolo aj diskutovanie, či má byť Česko-Slovensko s pomlčkou alebo bez. Dostával som aj tisícky listov s tým, čo chceli ľudia riešiť. Snažili sme sa problémy pozitívne ovplyvňovať podľa ich naliehavosti.

Postupne sa začali objavovať negatíva – ďalšie problémy ako korupcia, rodinkárstvo a podobne. Kedy sa to začalo?

Korupcia a rodinkárstvo sú tu tisíce rokov a vo všetkých krajinách na svete. Ľudia obviňujú November z toho, že nemajú prácu, je tu korupcia a ľudia sú zlí. November však nemôže za to, akí sme, ako sa medzi sebou správame a koho volíme. Ten môže len za to, že máme slobodu, ktorú sme nemali, a máme slobodné voľby a iné ľudské práva. Kvôli tomu, že nám November ukázal, akí sme zlí, závistliví alebo zlomyseľní, kvôli tomu nechceme byť slobodní? Dnes, keď počúvam tie sťažnosti, že nám vraj bolo lepšie za socializmu… Treba sa pozrieť lepšie na štatistiky, ktoré hovoria v priemere, že Slováci sa nikdy nemali vo svojej histórii tak dobre ako dnes. To, že sa máme rozdielne, že niekto sa má veľmi dobre a niekto veľmi zle, to je pravda. To, že sme boli 40 rokov za ostatnými drôtmi sa prejavilo. Veď krajiny, ktoré neabsolvovali tento zločinecký experiment komunistickej nadvlády sa do veľkej miery takýmto problémom vyhli. Prečo je to na Slovensku, Poľsku, Maďarsku horšie ako napríklad v Nemecku či Rakúsku? Nechcem ale všetko zvaľovať len na to, čo bolo v minulosti. Isto že za tých 25 rokov sme mohli urobiť viac, mohlo to mať iný priebeh. Privatizácia za mečiarizmu, aj Klausova kupónová, mohla byť spravodlivejšia. Privatizácia však nikdy nie je spravodlivá, často tie majetky, nahonobené 40-ročnou prácou, dostali všelijakí grázli a rektoskopickí odborníci z pozadia Mečiara z rokov 94 – 98. Niekedy sa mečiarizmus označuje ako celé obdobie, ktoré tu bolo, ale to nie je pravda, pretože v 98 sme ho porazili s nástupom Dzurindovej vlády. Celá štruktúra nášho priemyslu, keď si vezmete napríklad ťažké strojárstvo, nebola pre ČSR, ale vyrábali sme pre stámilióny z RVHP. A odrazu stop, kde sú tie trhy? Keby ten komunizmus naozaj chceli ľudia aj dnes, tak by si ho slobodne zvolili. Obávam sa, že tú väčšinu dnes ťažko niekto získa. To, že sa v nejakej deformovanej forme objavuje aj dnes v niektorých politických stranách, aj v Smere, to je jasné.

“Ak si niekto nevšimol pád Železnej opony, mal by kontaktovať svojho psychiatra.“

Keď už sme pri Smere, Róbert Fico sa raz vyjadril, že si November 89 nevšimol. Čo si myslíte o tomto výroku?

Viete, keď si niekto nevšimol jednu z dvoch najvýznamnejších pozitívnych udalostí v novodobej histórii Slovenska… Tými boli SNP a pád Železnej opony, kde ľudia zvrhli rovnakú zločineckú kamarilu ako nacizmus a fašizmus – komunizmus. Stalin, Lenin, to sú masoví vrahovia, toto treba nahlas povedať. Keď sme toto všetko zvrhli a niekto si nevšimol pád Železnej opony, mal by kontaktovať svojho psychiatra.

Ako ste reagovali na to, keď v Prahe zomrel študent?

Vtedy som bol v Prahe. Neviem prečo a ako to zmanévrovali, keď tých študentov bili. Možno chceli, aby to nadobudlo charakter násilia a potom to mohlipotlačiť. Osemnásteho novembra som videl tú krv na chodníku a vedľa sviečky. My sme tam mali predstavenie vtedy o štvrtej a aj sme ho začali. Ale o druhej začali zasadať riaditelia pražských divadiel. Práve po dvoch hodinách sa rozhodli, že divadlá idú do štrajku. Začali to študenti JAMU, DAMU a VŠVU, druhé boli divadlá, a to bol druhý stupeň štrajku. Povedali, že by sme mali zastaviť predstavenie, lebo bude štrajk.

Ešte v ten deň ste sa vrátili do Bratislavy a išli do Umelky?

Osemnásteho ešte nie. Nechali sme ešte Lukavského, aby povedal svoj monológ s Hamletom. Potom sme zrušili nejaké rockové koncerty a predstavenie začínalo až o siedmej. Zavolal som do Slovenského národného divadla Jozefovi Vajdovi, aby som mu povedal, čo sa deje v Prahe, nech večer nehrajú, že mu o chvíľu zavolám. Tak som o 10 minút opäť zavolal a hovorím, nech nehrajú, no bohužiaľ sa to predsa len odohralo. 19.11. skoro ráno som šiel späť do Bratislavy a večer som prišiel do Umelky. Tam som im prečítal, čo sa stalo v Prahe – petíciu JAMU, DAMU, našu i riaditeľov pražských divadiel. Umelka bola plná, 300 – 400 ľudí. Keďže tam boli už večer predtým a ja v Prahe, hovorili, že sa musíme nejako organizovať, pretože už nás je veľa. Povedzte nejaké mená, nech vznikne výbor. Vykrikovali mená, niektoré odbučali, že tie nechcú, a ja som bol jeden z 15 a takto vznikol takzvaný Koordinačný výbor. Medzitým Praha pokračovala ďalej a tam vzniklo Občianske fórum, ktoré vzniklo absolútne v tom istom čase ako náš Koordinačný výbor, a do ktorého ma zvolili počas mojej neprítomnosti. Na druhý deň ráno sme sa stretli na Malej scéne v bufete s Budajom a tam sme si povedali, že to bude Verejnosť proti násiliu. Nevedeli sme, že niečo obdobné vzniká tiež v Prahe, riadili sme sa spontánne, nemali sme normálne informačné prepojenie. Všetko bolo v rukách boľševikov, takže akoby sa nič nedialo. V nedeľu sme zastavili aj predstavenia na Malej scéne, až postupne sme sa v utorok už nezmestili do Umelky. Odtiaľ ma zavolali na Hviezdoslavo námestie, vraj je tam pár tisíc ľudí, aby som im šiel niečo povedať. Tak som išiel. Prečítal som vyhlásenie z Umelky, všetky z Prahy, a keď som sa pozrel dookola, videl som „zelené Antony“ – policajné autá s húkačkami. Bolo tam aj 4000-5000 väčšinou študentov a ešte som si hovoril: „Pokračuj, pokračuj, hovoríš naposledy, lebo nie je možné, aby si v jednom z tých áut neodišiel.“ Ale nechali ma odísť.

Čo bolo potom?

V utorok bola kľúčová schôdza v Národnom divadle, kam prišli z ministerstva, tajomník krajského výboru Šlapka a snažili sa nás presvedčiť, aby sme neblbli a podobne. Existuje z toho pravdepodobne aj 3-hodinový záznam. Povedali sme im, čo si naozaj všetci myslíme, a že ideme oficiálne do štrajku. Ozývali sa hlasy, že musíme hrať. Ja som im hovoril, nech zdvihne ruku ten, kto chce hrať. Dvaja herci a jedna nemenovaná tajomníčka zdvihli ruku a im som povedal nech hrajú. Zvyšných 80 ľudí bolo jednoznačne proti. Viem, že už vtedy zadržiavali ľudí, ktorí hovorili, že idú za mnou. To už bolo viac ako mesiac po tom, ako som vrátil titul. V Prahe to bolo trochu iné, tam sa na mňa ľudia na Václaváku vrhali, že som Jánošík a podobne. Vnímali to ako môj osobný protest, ale keďže som vtedy bol jeden z najznámejších hercov od Ašu až po Humenné, aj preto to ľudia vnímali tak intenzívne a veľmi mi fandili.

Boli ste aj pri tom, keď vysielalo Štúdio Dialóg prvý raz rozhovory medzi VPN a komunistami.

Bol som ten prvý, kto povedal, že podstatné je zrušiť v Ústave článok 4, ktorý hovoril o nadvláde Komunistickej strany. Zrazu zavládlo ticho, boli tam boľševici a my, vo svetroch. To bolo v piatok večer. Keď sme boli vo štvrtok na SNP-čku, bolo tam asi 80.000, v piatok už vyše 100.000 demonštrujúcich. Stáli až po Kamenné námestie. Samotná televízia, dokonca i tí SZM-áci hovorili, aby sme išli do vysielania. Tam sme povedali niekoľko zásadných vecí o socializme. Pýtali sa nás, či chceme sociálnu demokraciu. Povedali sme, že stačí len tá demokracia bez prívlastkov. Chceli, aby sme dali šancu novému ústrednému výboru. Povedal som im, že šancu mali v 50. – 60. rokoch. Po každej šanci ste boli horší a horší. To bolo prvé verejné vysielanie v ČSR. V Prahe boli zdesení, keď som povedal o článku 4, pretože ešte len rokovali o nejakej dohode, v pondelok s tým súhlasili aj oni.

Čo je podľa vás príčinou, že došlo počas nasledujúcich rokov ku sporu medzi ľuďmi, ktorí stáli za revolúciou? Mečiar bol nominantom VPN a napokon to skončilo tak, ako to skončilo.

Bol som vtedy poradcom v Prahe. Vybrali sme si Čiča. Nezohnali ministra vnútra a nikto z nás nechcel ísť do politiky pred voľbami. S komunistami sme sa dohodli, že 40% budú tvoriť oni a 60% budeme nominovať my. Nikto však nechcel zobrať zodpovednosť, tak sme tam nastrkali ľudí, ktorí neboli spomedzi nás. Ako ale prišli na Mečiara, skutočne netuším. Našli ho, urobili ho ministrom vnútra a počínal si údajne veľmi zdatne. Stále som bol v Prahe. Predstavili mi ho niekedy v máji s tým, že ideme robiť volebnú kampaň, s dodatkom, že je to génius. Robil som s ním kampaň a po výhre sme museli všetci ísť do politiky. Išiel som ja, Budaj, Dubček, Čič, aj títo komunisti, ktorí sa medzitým stali nositeľmi zmeny. Takí, ako Schuster, Čič, ktorých sme nechali ako starých postkomunistov, už o 5 týždňov hovorili – naša revolúcia. Bolo potrebné zostaviť vládu. Opäť sa dostal do vedenia Mečiar. Potom sa ale zistilo, že hovorí veci, s ktorými Koordinačné centrum nesúhlasí. Neskôr sme boli odvolaní z vlády, založili sme HZDS, vyhrali sme voľby. S Mečiarom sme mali veľký konflikt, lebo keď som ho mal na očiach každý deň ako podpredseda jeho hnutia, zistil som, že niečo asi nie je v poriadku.

Ako ste to potom riešili?

Po istom čase veľkého napätia a konfliktov som v marci opustil HZDS, povedal som, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. Odišiel som z vlády spolu s ďalšími 7 poslancami, založili sme Alianciu demokratov, zrušili väčšinu a rok nato ho odvolali. To bolo niekedy na jar 94. Bohužiaľ, bývalí komunisti z SDĽ na čele s Weissom súhlasili s predčasnými voľbami, ktoré vyhral Mečiar. Bol november 94, prišla takzvaná noc dlhých nožov, ktorá bola pod heslom „vyhrali sme voľby, zvyknite si“. Nastal mečiarizmus – návrat späť. Všetkých nás, čo sme niečo znamenali, odhlasovali do výboru pre životné prostredie a spolu s SNS a Ľuptákom obsadili všekto. Boli to veľmi ťažké 4 roky prepojovania štátnej moci a mafie. Stali sme sa svedkami toho, keď Národná rada na čele s Gašparovičom protiústavne vylúčila poslanca. Nastalo strašné peklo, niečo hnusné. Prípadom ako únos prezidentovho syna, sledovačky, provokácie, SIS-ky sme v 98 urobili koniec. Spojili sme SDK, SDĽ a Maďarov, mali sme väčšinu a mysleli sme si, že Mečiar odíde do zabudnutia. No v roku 2006 ho vzkriesil Fico, ktorý po tomto všetkom vládol s ním a so Slotom. To je tá zjednotená ľavica.

Ideme akoby dozadu…

Nejdeme, teda možno čiastočne. Keď si jeden nevšimne November a druhý kachličkuje… Stačí ísť po príklad do Čiech. Keď mi pred troma týždňami zavolali z Prahy: „Pán Kňažko, môžeme vám zajtra ráno zavolať? Mapujeme už mesiac všetky udalosti a je práve 25 rokov, čo ste vrátili titul.“ V Prahe si na toto spomenú a ja tam môžem rozprávať 12 minút v živom vysielaní. Toto by im v našej verejnoprávnej televízii ani na um nezišlo. Tu radšej Schuster a Paška hovorí so študentmi o revolúcii. Dneska už má kdekto prednášky. Ale historické fakty sú také, že na tribúnu išli Budaj a Kňažko. Najprv sa tam nikto nehrnul, pretože nikto nevedel, ako to celé skončí. Až po čase sa tam nahrnuli všetci. Je na vás, mladých, aby ste išli ďalej.