Je to presne 30 rokov, odkedy naša krajina prešla z totalitárneho režimu na demokratický. Mnohí naň spomínajú nostalgicky, vraviac, že to bolo najlepšie obdobie v našich dejinách. No môže byť človek skutočne šťastný, ak mu chýba sloboda? Poďme si spolu pripomenúť zopár faktov o Novembri ´89, ale aj o komunizme.

Vedeli ste napríklad, že pojem „Nežná revolúcia“ neoznačuje iba samotný 17. november? Nežná revolúcia je časové obdobie od 16. novembra 1989, kedy sa v Bratislave konal prvý študentský protest, až do 29. decembra 1989, kedy bol za prvého demokratického prezidenta ČSR vyhlásený Václav Havel.

Mali pod dohľadom každý krok

Komunisti boli u nás pri moci od Pražského puču vo februári 1948. Aj napriek tomu, že v oficiálnych voľbách v roku 1946 na Slovensku právoplatne vyhrala Demokratická strana a nie komunistická (KSČ), nestačilo to. Na túto situáciu sa KSČ pripravovala dlhé roky už počas vojny. Odvtedy hovoríme o politickom systéme vo vtedajšej Československej socialistickej republike ako o vláde jednej strany. Žiadne ďalšie totiž oficiálne povolené neboli.

Ľudia, ktorí mali odlišné názory a nebáli sa ich verejne prejavovať, boli označení ako disidenti a ocitli sa na čiernej listine. Štátna bezpečnosť, vtedajšia alternatíva dnešnej Slovenskej informačnej služby, mala pod dohľadom každý ich krok. Hrozili im rôzne druhy perzekúcií od vyhodenia z práce či školy až po zatknutie.

november ´89
Zdroj: YouTube

V tomto období zohrávala tiež silnú úlohu cenzúra – všetko, čo bolo štátom označené ako prejavujúce negatívny postoj voči socializmu, bolo zakázané. Mať toto všetko pod kontrolou bolo jednoduché, pretože krajina fungovala formou nomenklatúry. Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

(NE)sloboda

Samotný komunizmus je režim, ktorý si vysníval nemecký filozof Karl Marx a opísal ho v diele Komunistický manifest. Tvrdí v ňom, že cirkev je iba nástrojom na manipulovanie más. Vedenie štátu sa preto usilovalo viesť ľudí k ateizmu. Navštevovanie cirkví síce nebolo oficiálne zakázané, ale často z toho plynuli pre obyčajných občanov neblahé dôsledky, čo bolo dôvodom vzniku Tajnej cirkvi. Fungovala veľmi organizovane, mnohým poskytovala veľkú podporu a zároveň napomáhala aj šíreniu „samizdatov“, tzv. zakázanej literatúry.

Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Cestovať bolo možné iba do štátom povolených krajín a za štátom stanovených podmienok. Povolenie sa udeľovalo len „dôveryhodným“, teda ľuďom, o ktorých predpokladali, že sa zo svojej cesty vrátia späť do ČSSR a neujdú na Západ. Okrem toho museli splniť aj tzv. Devízový prísľub. Skladal sa z dvoch častí: prísľubu od banky, že danej osobe vydá valuty v mene, akú používa štát, do ktorého sa osoba chystá vycestovať a tiež potvrdenie od Štátnej bezpečnosti o tom, že daná osoba je na základe vyjadrení zamestnávateľa alebo orgánov KSČ na cestu vhodná. Povolené bolo cestovať do krajín Sovietskeho zväzu či Juhoslávie, pričom získať pas tiež nebolo jednoduché.

Vyjadriť svoj názor, ktorý bol v rozpore s vtedajšími pomermi nastavenými štátom, nebolo bezpečné. Všetko bolo odpočúvané a množstvo ľudí pracovalo ako agent či spolupracovník ŠtB. Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň. Niektorí sa vrátili, o iných už nikto nikdy nepočul.

Tuzex, bony a podpultový predaj

A čo móda, potraviny či iný tovar? Trh v našej krajine bol značne uzavretý. Mali sme len to, čo sme si sami vyrobili alebo dopestovali, takže tropické ovocie ako banány alebo pomaranče sa tu objavilo iba zriedka. Veľmi populárnym pojmom sa stal „podpultový predaj“, pretože aj v obchode ste museli mať pre lepší nákup známosti. Oblečenie sa nosilo poväčšine rovnaké. Zaujímavejšie a špeciálnejšie kúsky bolo možné kúpiť iba v Tuzexe, čo opäť nebolo také jednoduché, pretože sa tam neplatilo obyčajnými peniazmi, ale „bonami“. Tie sa dostávali v obmedzenom množstve na prídel.

Čo nám z komunistických čias chýba?

Je mnoho vecí, ktoré vraj vtedy fungovali lepšie a jednoduchšie. Jednou z najväčších nostalgií je, že každý mal prácu. No čo sa skrýva za touto skutočnosťou, sa už väčšinou hlbšie nerozoberá. Pracovať bolo zákonom prikázané a ak vás náhodou vo vašom pracovnom čase pristihli na pive alebo len tak na prechádzke, mohli ste si za odmenu oddýchnuť vo väzení.

A aká práca sa vlastne ponúkala? Akákoľvek, ak ste však nemali správnych ľudí na správnych miestach, pravdepodobne ste nerobili to, čo ste sami chceli, ale to, čo vám pridelil úrad. Bolo normálne vidieť vysokoškolsky vzdelaných ľudí v továrňach či skladoch. Teplé prominentné miesta pripadli buď ľuďom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj štátu, alebo tým s dobrými známosťami.

Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany. Vláda tak mala svoje oči a uši všade.

Všetko bolo lacné. Hoci stál chlieb či mlieko zopár korún, musíme brať do úvahy aj výšku vtedajšej mzdy. Nebola veľmi vysoká a obyčajný ľud si väčšinou mohol dovoliť iba základné potraviny. Chlieb a mlieko.
Sociálny systém vníma veľa ľudí ako jednu z veľkých výhod minulého režimu. Každý mal kde bývať, neboli bezdomovci, pretože každý musel pracovať, a keď nepracoval, tak šiel do väzenia.

Ľuďom sa žilo lepšie. V 70. a 80. rokoch poskytoval štát na stavbu domov príspevok alebo pôžičku. Niektorí, naopak, dostali sociálny byt. Potom tu boli tiež ľudia, ktorých bezdôvodne vysťahovali z ich vlastných bytov „v štátnom záujme“. Väčšinou boli presunutí do iných bytov a neporovnateľne horších pomerov.

Komunistický režim mal veľa pozitív, ale aj negatív. Život bol jednoduchší. Stačilo počúvať to, čo bolo povedané, napĺňať kvóty, dodržiavať pravidlá a veľmi nevyskakovať. Na oplátku ste mali zaručené istoty – domov, prácu, stravu, bezpečie. Skutočná otázka však znie, či toto všetko stačí. Môže byť človek dokonale šťastný bez slobody? Bez slobody povedať to, čo si skutočne myslí, slobody prejaviť svoju vieru, robiť prácu, po ktorej túži či zvoliť si politické zastúpenie, ktoré naozaj zastupuje jeho záujmy? Bez slobody písať básne, maľovať obrazy alebo točiť filmy? Bez slobody rozhodovať sám za seba?

Študenti hýbu dejinami

Viete, kto začal celý tento demokratizačný proces pred 30 rokmi? Boli to práve študenti, ktorí sa 16. novembra 1989 rozhodli zorganizovať protestnú demonštráciu v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej asi 300 študentov, čo nebolo síce veľa, no stačilo to na vzbudenie pozornosti. Žiadali zmenu totalitných pomerov, chceli slobodné školstvo a demokraciu. Reakcia prišla rýchlo. Ešte na daný protest prišiel vtedajší minister školstva Gejza Šlapka a ponúkol im dialóg za zatvorenými dverami. Ten študenti rázne odmietli a žiadali verejný dialóg. Demonštráciu následne obkľúčila polícia, k násilnostiam ale nedošlo. Študentov nechali pokojne odísť.

Na druhý deň nastal väčší organizovaný protest v Prahe – opäť na podnet študentov pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom. Na tento protest prišlo asi 15-tisíc ľudí, prevažne študentov. Žiadali zmenu vtedajších pomerov, odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov a začatie dialógu s nezávislými iniciatívami. Niesli vlajky, spievali hymnu a skandovali heslá. Polícia však študentov obkľúčila a ich protest sa zmenil na jednu veľkú bitku a zatýkanie.

Už to nebolo len o študentoch

Udalosti týchto dní prebudili širokú verejnosť. Nasledujúce dni sa k študentom pridali umelci, akademici aj aktivisti. Vyhlásili sa štrajky a opozičné sily sa začali mobilizovať. Od 20. novembra sa každý deň konali protesty v Prahe, Bratislave, Brne a Žiline. Nasledujúce dni sa pridávali aj ďalšie mestá. Toto všetko spôsobovalo rozruch v komunistickej strane i jej orgánoch. Postupne im začínalo byť jasné, že nastáva ich koniec.

Vo štvrtok 30. novembra urobila vláda Slovenskej národnej rady prvé ústavné zmeny na čele so svojím novým predsedom Rudolfom Šusterom. Celý vývoj vyvrcholil 10. decembra, keď zasadla nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Bola to vláda, ktorá sa dnes označuje ako Vláda národného porozumenia.

Študenti opäť pohli dejinami vlani na jar po smrti Jána a Martiny, keď zburcovali verejnosť a ukázali, že sa už nebudú nečinne prizerať dianiu „za oponou“. Po 29 rokoch znovu prebudili Slovákov a vyzvali ich zaujímať sa o verejné dianie a politickú situáciu. Milí spolužiaci, sme to my, kto určuje kroky našej krajiny, jej vývoj a smer, ktorým sa bude uberať. Nezabúdajme na našu históriu a vážme si našu slobodu. Hovorme nahlas, čo si myslíme a konajme. Neseďme len pri pive, komentujúc to, čo sa deje na obrazovkách našich televízorov. Chyťme život do vlastných rúk. Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?

Autorka: Monika Kmeťová