Príbeh o neregulovanom prostredí sociálnych médií treba veľmi rýchlo ukončiť. Už dnes vieme, že môže byť nebezpečný, hovorí sociológ Michal Vašečka o rozdelenej slovenskej spoločnosti.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo je polarizovaná spoločnosť problém,
- akú úlohu v tom zohrávajú sociálne médiá a politici,
- ako môžeme sami na sebe spozorovať, že sa nesprávame racionálne a podliehame nesprávnym autoritám,
- prečo si niektorí ľudia nevedia priznať chybu,
- ako môžeme spolu komunikovať, aj napriek odlišným názorom.
Tento rozhovor si môžete pozrieť vo videoverzii alebo vypočuť ako podcast na všetkých veľkých streamovacích platformách.
Žijeme v mimoriadne polarizovanej dobe, v ktorej ľudia neveria už ani vedeckým autoritám, lekárom či vzdelávacím inštitúciám. Stále viac sa v diskusiách prejavujú agresívne sklony. Čím je to spôsobené?
Prvým dôvodom je veľmi nízka dôvera ľudí k inštitúciám, autoritám, ale dokonca aj medzi ľuďmi navzájom. Pokiaľ je niekto naplnený predstavou, že nemôže dôverovať ľuďom naokolo, tak môže hovoriť ktokoľvek, ten človek mu nebude veriť.
Slovensko – transformačná krajina, ktorá sa dostáva z obdobia socializmu – je na tom na prvý pohľad podobne ako okolité štáty. My sociológovia vidíme dlhodobo do štatistík a bohužiaľ ukazujú, že miera nedôvery na Slovensku je vyššia než v okolitých krajinách. Skôr sa približuje tomu, čo vidíme na Ukrajine alebo v Rusku.
Prečo je to problém?
Akú úlohu v tom zohrávajú sociálne médiá?
Priniesli nám obrovské množstvo informácií. Dnes internet každý deň doslova pľuje do verejného priestoru viac informácií, než bolo naakumulované kognitívne bohatstvo celého ľudstva v čase končiaceho stredoveku.
Problém tohto javu je v tom, že informácií je tak veľa, že nikto z nás ich už nie je schopný zatriediť a absorbovať. Drvivá väčšina ľudí sa v nich stratila, doslova sa utopila v informáciách a nie je schopná ich vyhodnocovať. Zrazu k nim prišli ľudia, ktorí ešte pred dvomi generáciami boli v podstate odrezaní od sveta.
Ako v súčasnosti napomáhajú sociálne siete šíreniu dezinformácií?
Každý z nás, kto pôsobí na sociálnej sieti je pod vplyvom algoritmov, ktoré usmerňujú to, čo vidíme. Algoritmus vám neposunie opačné informácie. Človek sa tak systematicky uzatvára. Ľudia nie sú schopní mať solidaritu s inými bublinami. Nerozumejú problémom ľudí mimo ich bubliny. My z prostredia sociálnych vied sa pýtame úplne legitímne, či spoločnosť vlastne ešte existuje.
Čo myslíte, existuje?
To, čo vidíme na Slovensku naznačuje, že žijeme v predstave o existencii spoločnosti. Táto predstava je veľmi dôležitá, aby sa systém udržal. V skutočnosti málo z nás ešte v spoločnosti reálne žije tak, aby bol jej súčasťou.
Sociálne médiá v tomto zmysle ničia svet taký, ako sme ho poznali. Tento jav je s nami 15 rokov, čo je krátky čas na to, aby sme vedeli vyhodnotiť dopady. Sociálne médiá rozleptávajú spoločnosť dovnútra a prinášajú do nej obrovskú mieru polarizácie. Ak žijem v nejakej bubline veľmi dlho, tak argumenty z druhej bubliny začnem považovať nielen za exotické, ale aj za nebezpečné a nelegitímne.
Výsledkom je, že na sociálnych médiách vidíme narastajúcu agresivitu a hnev, ktorý sa raz musí preliať do spoločnosti mimo virtuálneho priestoru. Treba o tom hovoriť. Ak nebudeme v nadšení z technológií na tento problém reagovať, budeme k nemu smerovať.
Mal by mať digitálny priestor prísnejšie hranice?
Príbeh o neregulovanom prostredí sociálnych médií treba veľmi rýchlo ukončiť. Už dnes vieme, že môže byť nebezpečný. Je to veľmi jednoduché. Keď si sadneme do auta, musíme sa pripútať. Svet sa nám kazí veľmi rýchlym tempom a sociálne média sú rozhodne spoluzodpovedné. Myslím, že to dospelo do bodu, kedy je potrebné zatiahnuť ručnú brzdu.
Akú rolu majú v polarizácii spoločnosti politici?
Veľmi zásadnú, a to nielen na Slovensku. Deje sa to všade vo svete. Prinášanie chaosu do spoločnosti, jeho využívanie a systematická polarizácia spoločnosti je v podstate zbraň, ktorú používajú všetci extrémisti a radikáli. Vždy to tak bolo. Nacisti v Nemecku, boľševici v Rusku a rôzne skupiny extrémnej pravice alebo ľavice v podstate robia to isté.
Všade sa snažia spoločnosť rozdeliť na dva nezmieriteľné tábory, ktoré nebudú mať chuť sa spolu baviť. V momete, keď takto rozdelíte spoločnosť, môžete ju veľmi šikovne manipulovať proti sebe. Keby to náhodou prerástlo do agresivity, ktorú vy vyvolávate, víťazoslávne prídete a poviete, zdá sa, že sa to vymklo spod kontroly, treba zaviesť poriadok.
Problém je v tom, že ten ordnung je zničujúci. Dobre fungujúce spoločnosti majú poriadok, ale funguje v rámci zabehaných pravidiel hry, ktoré sa dodržujú preto, lebo ľudia nie sú od spoločnosti odcudzení. Dodržujú ich radi, lebo vedia, že im to niečo prinesie. Inými slovami tam panuje dôvera.
Ľudia nie sú schopní mať solidaritu s inými bublinami. Nerozumejú ich problémom.
Čo s tým môžeme robiť?
Dôvera v spoločnosti sa stratí rýchlo a je veľmi ťažké ju znovu obnovovať, ale dá sa to. Treba byť systematický a nemôžeme čakať, že sa to podarí v priebehu jedného volebného obdobia.
Potrebujeme žiť v niečom, po čom ľudia volajú. Ľudia hovoria, že chcú žiť v normálnej krajine. Čo to znamená? Keď sa niečo povie, tak sa to stane. Keď vláda povie, že niečo ponúka, tak to tak naozaj je. Keď hovorí, že ľudia musia plniť nejaké zákony, tak ich musí plniť aj ona sama. Nemôže mať chaos vo svojich radoch.
Keď ľudia uvidia, že to funguje aj ich pohľad sa začne meniť. Nebolo to inak ani v západnej Európe. V neskorej moderne, ktorú žijeme, hľadáme niečo, čo nás bude spájať. Ľudia by mali začať definovať, čo by malo jednotu spoločnosti vytvárať.
Má zmysel viesť diskusiu s ľuďmi, ktorí majú opačné názory než my?
Zmysel to má vždy, musíme sa o to pokúsiť. Sú prípady, kedy to nepôjde. Tie by sme si mali vedieť zadefinovať. Spomínam na príbeh Andreja Bána, ktorý po tom, čo sa ĽSNS dostalo do parlamentu so svojimi veľmi odlišnými názormi oproti zvyšku spoločnosti, s nimi robil debaty.
Mnoho ľudí vravelo, že nemá zmysel komunikovať s fašistami. On tvrdil, že je to nevyhnutné, ale zároveň zadefinoval pravidlá hry: musíte hovoriť pokojne a nesmiete stigmatizovať druhú stranu. Celkom to fungovalo. Prinútil stranu, ktorá bola pomerne agresívna, aby hovorila kľudnejším spôsobom a počúvala druhú stranu.
Keď sa však pozriem na volebné preferencie nezdá sa mi, že by to malo dramatický efekt, aj keď výsledok nebol celkom tristný. Treba sa pokúsiť komunikovať, aj keď nie vždy to bude mať žiadaný efekt. Pokiaľ niekto nebude dodržiavať pravidlá hry, potom to už nemá zmysel. Vo väčšine prípadov však vieme nájsť zmysel a môže mať výsledky.
V súčasnosti nás asi najviac rozdeľuje téma očkovania. Čítala som už aj o prípadoch, kde téma očkovania naštrbila rodinné vzťahy. Čím je to spôsobené? Neschopnosťou komunikovať?
Mnoho ľudí to naozaj nevie. Ja vždy skúšam zadefinovať to, čo nás spája. Nech už je to akokoľvek malý priestor, ale budujme most, v ktorom spolu súhlasíme. Dvaja ľudia, ktorí sa začnú takto rozprávať postupne zistia, že ich niečo spája. Keď sa o to pokúsia, tak majú šancu prekonať to, čo ich rozdeľuje. Avšak určite sa vyskytnú aj prípady, kedy to jednoducho nepôjde.
Ako môžeme sami na sebe spozorovať, že sa v určitých témach nesprávame racionálne a podliehame nesprávnym autoritám či zvolenému názorovému prúdu?
To mnoho ľudí nerobí.
Práve to je problém. Navyše, ľudia nie vždy rozlišujú medzi svojimi pocitmi a argumentmi. V serióznej debate o náročných témach ako je očkovanie sú vaše dojmy úplne irelevantné. Musíte na stôl položiť argument, ktorý obstojí. Ak to tak je, môžem povedať: presvedčili ste ma. Mnohí ľudia to nerobia, ba dokonca to nevedia robiť.
Môže to byť zapríčinené výchovou?
U niektorých ľudí je to spôsobené už primárnou socializáciou. Sú vychovávaní v príliš autoritárskom duchu a títo ľudia reprodukujú rovnaký typ komunikácie ďalej. Keď sa niečo také nedarí naučiť v primárnej socializácii, mohlo by to vyjsť v škole, no ani tam to veľmi nejde.
Nechcem byť prehnane kritický voči slovenskému školstvu, ale obávam sa, že príliš veľa žiakov počulo na základných školách vety typu: nejak veľa sa pýtaš, si problematický žiak. Kto sa pýta a má záujem nechce spochybňovať učiteľa, chce sa zahĺbiť do témy. Ľudia sa naučia, že najlepšie je sa ani nepýtať, ideálne nemať názor, iba memorovať. K tomuto systému sme dospeli už z čias Rakúsko-Uhorska.
Neskôr reálny socializmus dával dôraz na znalosti a vedomosti, ale nie na to, aby sme porozumeli veciam do hĺbky. Ťažiskom bolo porozumenie v technickej rovine, ale nie v spirituálnej a toto je výsledok.
Snažím sa nemať pravdu. Nie som vlastníkom pravdy, ale pokúšam sa ju vždy hľadať.
Bývalý český premiér Andrej Babiš sa spolu s novovymenovaným premiérom Petrom Fialom postavili na tlačovej konferencii a propagovali očkovanie. Slovenskí politici na takýto krok ešte nedorástli?
Je to veľký problém a netreba si pred ním zatvárať oči. Prakticky celá slovenská opozícia buď mierne, silne alebo úplne masívne spochybňuje očkovanie a všetko spojené so snahou o riešenie pandémie. Snažil som sa zodpovedne pozrieť ako to vyzerá v Európskii únii. V tejto podobe to nenájdete v žiadnej krajine Európskej Únie. A niektoré časti vlády nie sú zrovna najkooperatívnejšie. Slovenská politika nedorástla na to, aby vedela byť konštruktívnou.
Za posledných tridsaťdva rokov si viem spomenúť iba na jeden moment, kedy si sadli ľudia, ktorí mali radikálne odlišné názory a vzájomné nezhody, ale išlo im o niečo, čo ich prevyšovalo. Bola to výzva politikov pred referendom o vstupe do Európskej únie v roku 2004, keď sme videli oproti sebe sedieť pána Michala Kováča a Vladimíra Mečiara.
Urobili kompromis a sadli si oproti sebe, aj napriek tomu, že si nemali čo povedať. Keď vám niekto unesie syna, už sa s ním väčšinou nerozprávate, napriek tomu to urobili. Musím povedať, že jedenkrát za tridsaťdva rokov je celkom málo.
V podcaste Aktuality nahlas ste povedali: „Problém dnešnej slovenskej spoločnosti je ten, že pád do vzájomnej nedôvery vedie k volaniu po tvrdej ruke autoritárskej vlády. Toho je čoraz viac.“ Môže byť priepasť, ktorá sa v spoločnosti rozširuje začiatkom konca demokracie?
Vždy môže, ale na Slovensku to bezprostredne nehrozí. Volanie po poriadku bude veľké a nemôžeme sa tomu po výkone tejto vlády diviť. Aj ľudia, ktorí sú presvedčení demokrati volajú po poriadku, nech to má aspoň elementárnu hlavu a pätu.
Môže sa stať, že sa postupne prepadneme do procedurálnych demokracií, ľahkých foriem autoritárstva alebo mediokracií. To čo voláme liberálna demokracia, teda participatívna môže byť pochopiteľne ohrozené. Keď sa pozrieme na vzory správania a na výsledky výskumov verejnej mienky, preferencia tvrdej ruky je na Slovensku vyššia ako v okolitých štátoch.
MICHAL VAŠEČKA
Pôsobí ako sociológ a programový riaditeľ Bratislava Policy Institute, pedagogicky pôsobí na Paneurópskej vysokej škole. Je členom iniciatívy Veda pomáha a zakladateľom Centra pre výskum etnicity a kultúry. Od roku 2012 pôsobí ako zástupca Slovenskej republiky v Európskej komisii proti rasizmu a intolerancii Rady Európy.
