Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Odvtedy vláda prikladala do ohňa, ktorý vzbĺkol väčšiu túžbu postaviť sa za právny štát. Štartérmi boli činy, ako rušenie verejnoprávnej televízie RTVS, kroky ministerky kultúry, návšteva premiéra Fica u ruského diktátora v Moskve a strašenie o možnom prevrate na Slovensku. A dôvodov neustále pribúda. 

Keď sa protesty v januári ešte len rozbiehali, postavila som sa na námestie v Bratislave aj ja, spolu s kamarátkou Emou. Ona na ne chodila pravidelne a jej odvaha ma povzbudzovala sa tiež zapojiť. Vo svojom vnútri som však zápasila s dvomi pocitmi – túžbou zachovať si novinársku integritu bez ukázania politických preferencii a túžbou postaviť sa za Slovensko. Môžem ako budúca novinárka stáť na politicky organizovanom proteste?

Počas protestu som cítila úzkosť a celý čas som prešľapovala z nohy na nohu. Z každej strany sa na mňa tlačila masa nespokojných ľudí, ktorí skandovali heslá. Ema vedľa mňa kričala „Dosť bolo Fica!“ Ja som len ticho čakala, kým tento moment skončí. 

Okrem ľudských tieňov sa nado mnou rozprestieral ešte jeden. Ukazoval mi, aké Slovensko môže byť, ak vláda bude so svojimi opatreniami pokračovať ešte niekoľko rokov. Bol to tieň podobný Rusku, Bielorusku, Kórejskej ľudovodemokratickej republike alebo Číne. 

Nahováram si, že ma tento tieň už nestraší, pretože na protesty nechodím. No stále je tu. S každým ďalším vládnym krokom, s každou ďalšou cestou politikov na východ, sa zväčšuje. Pohlcuje náš strach, živí sa ním, priam po ňom túži. Možno je načase postaviť sa na námestie s transparentom „Slovensko je Európa“ tiež.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo si myslí, že protesty na zmenu nestačia
• Ako sa snaží znižovať mieru polarizácie spoločnosti 
• Prečo minulý rok odmietal pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch 
• Že namiesto strachu o budúcnosť Slovenska, cíti zodpovednosť 
• Prečo sa vrátil zo štúdia v zahraničí na Slovensko 
• Čo mladí ľudia musia robiť, aby ich staršie generácie vypočuli

Ubehol rok od novelizácie trestného zákona, kedy si sa stal pre niektorých vládnych predstaviteľov a časť spoločnosti kontroverznou osobou. Ako vnímaš toto obdobie s odstupom času?

Keď sa spätne pozerám na to obdobie, nič by som neurobil inak, ani keby som mal hodnotiť všetky naše kroky študentskej iniciatívy – od napísania listu až po neskôršie výstupy v médiách. Možno sa vtedy zdalo, že sme vyvolali vlnu kontroverzie, ale neurobili sme nič neslušné ani nerešpektujúce.

Napríklad to, že som neprijal pozvánku na politicky organizované protesty, vnímam ako dobrý krok, rovnako ako to, že som verejne nevyjadril svoj názor na celú tému. Ostali sme neutrálni, nadstranícki a v strede, vďaka čomu sme neskôr mohli zorganizovať už dve diskusie.

Po roku od prvej diskusie sa uskutočnila v marci druhá o dopade zmien trestného zákona a trestného poriadku. Keďže prvá diskusia vyvolala vlnu negatívnych reakcií, nebál si sa, aká bude odozva politikov alebo verejnosti tentoraz?

Určite nie. Prvotné reakcie vychádzali skôr z misinterpretovania našej snahy. Ktokoľvek si pozrel moje výroky komunikované v médiách, prečítal si list alebo akýkoľvek prvotný zdroj, ktorý prišiel od nás, musel vidieť, že nie sme ďalšia politická sila, ale mladí ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa deje v oblasti práva, konkrétne trestného. Preto sme sa nebáli zorganizovať diskusiu. Celú iniciatívu sme spustili, pretože diskusia bola prisľúbená aj mediálne, aj verejne.

Prisľúbil ju aj dekan Právnickej fakulty Burda, keď sa skončia politické protesty, no nakoniec sa tak nestalo (zaštítil ju rektor Univerzity Komenského v priestoroch Filozofickej fakulty – pozn. red.). Ani pri jednej z diskusií sme nechceli robiť rebéliu a vystupovať proti fakulte. Naopak, bolo niečo sľúbené a my študenti sme chceli apelovať na to, aby sa to naozaj uskutočnilo. Nemyslím si, že tam bol prítomný strach. Bola to správna vec a stále si za tým stojíme. 

Reagovali tentoraz na diskusiu politici? 

Nie, a sme radi, že nás nechali robiť si prácu, ktorú sme na začiatku chceli robiť, teda hodnotenie dopadov novely v praktickom živote. Naším cieľom nebolo vyvolať vlnu kontroverzie v médiách akéhokoľvek druhu, ale seriózne a akademicky diskutovať. Problémom bolo, že niektorým sa nepáčilo dať na stôl vecné argumenty, fakty a čísla. 

Aj oni už asi spätne pochopili, že pokiaľ nebudú upozorňovať na to, že akademici, profesionáli a ľudia z praxe ukazujú praktické dopady ich zlej novelizácie zákona, negatívne dopady sa k ľuďom nedostanú v takejto miere.

Pri dohadovaní rozhovoru si mi písal, že sa už nechceš venovať urážkam politikov, vyhrážkam a podobne. Si už unavený z takýchto rozhovorov?

Nemyslím si, že som unavený, skôr to nechcem príliš zdieľať. Mladých ľudí to môže odrádzať od toho, aby boli aktívni vo verejnom živote. Do môjho života to nezasahuje tak výrazne, ako sa môže zdať. Urážok a vyhrážok dostávam veľa, ale neodradia ma od toho, aby som bol aktívny. Nechcem o tom príliš rozprávať, pretože som to už viackrát pomenoval. Vieme sa venovať iným témam, ktoré možno mladých povzbudia a ukážu im, že to má zmysel.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe.

Tejto negatívnej časti netreba venovať veľkú pozornosť. Prakticky sme to videli, keď Daniel Bombic z Anglicka zdieľal moje telefónne číslo a iné osobné informácie. Tým, že sme mu dávali pozornosť a upozorňovali naňho, sa stal slávnym, namiesto toho, aby sme tieto veci ignorovali a nezaoberali sa nimi. Samozrejme, riešim to trestno-právnou cestou, ale nemá veľký prínos o tom donekonečna hovoriť. 

Aj v prípade došlo k nejakému posunu?

Momentálne sme na Ústavnom súde. Prípadu je pridelený senát a už pár mesiacov čakáme, ako sa k tomu súd postaví.

Rušenie špeciálnej prokuratúry spustilo na Slovensku taktiež aj vlnu protestov, ktoré pokračujú doteraz. Vidíš v nich stále zmysel?

Určite áno. To, že človek dokáže prísť na námestie a v prvom rade slušne a vecne vyjadriť svoj názor, je vždy fajn. Avšak je to len jeden z krokov, ktorý nie je všeliekom na túto situáciu. Často som na protestoch vnímal, že nie sú dostatočné, a že by sme sa z námestia mali presunúť možno do akcie v regiónoch a organizovať skôr diskusie s ľuďmi s rôznymi názormi.

Zdieľať si navzájom informácie o tom, ako sa vieme rozprávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, a ako vieme zmierniť rozdelenosť spoločnosti a polarizáciu namiesto toho, aby sme ju zväčšovali. Samozrejme, vnímam na protestoch aj veci, ktoré by sa im dali objektívne a kriticky vytknúť, ale nedovolím si kritizovať nikoho, kto na ne chodí. Ja osobne na ne chodím tiež, keď sa mi dá. Organizujeme ich aj tu v Bruseli (Marek je momentálne na v Bruseli na stáži v Európskom parlamente – pozn. red.), akurát dnes budem moderovať protest slovenských občanov.

Ale sú tam určité veci, ktoré možno nestačia. Ak by dnes boli voľby, vládna koalícia, respektíve parlament, by vyzeral žiaľ podobne ako teraz. V tomto prípade je zvláštne požadovať zbúranie niečoho, keď je veľmi možné, že by sa to postavilo znova a presne tým istým spôsobom. 

Aká je potom tvoja motivácia občiansky sa angažovať, keď si spomenul, že ak by sa dnes konali voľby, zloženie parlamentu by sa v podstate nezmenilo?

Konkrétne v Bruseli je to dôležité, nakoľko sa tu do veľkej miery formuje európska a zahraničná politika. Aj počas môjho pôsobenia a stáže sa stretávam s mnohými medzinárodnými aktérmi, ktorí sa na Slovensko pozerajú ako na štát kolaborujúci s Ruskom. Niektorí možno trochu miernejšie, ako na zvláštnu entitu v rámci Európskej únie, ktorá tam úplne nechce patriť. 

Musíme ukázať ľuďom v Bruseli, že premiér Slovenskej republiky nezastupuje názor všetkých Slovákov, ale možno len menšiny, pokiaľ ide o cestu do Moskvy a tak ďalej. Tento nesúhlas je potrebné ukazovať aj v regiónoch, kde som tiež vystúpil na rôznych miestach. Dôležité je stretnúť sa, zoznámiť a hľadať ďalšie spolupráce, ako by sa v daných regiónoch dali meniť konkrétne veci. Na druhej strane netreba veľmi tlačiť na pílu s veľkými požiadavkami a očakávať zmenu len tým, že budeme na proteste. Nestačí to, zmena si vyžaduje oveľa väčšiu akciu.

Slovensko je v súčasnosti rozdelené na dva tábory – my a oni. Nevieme sa medzi sebou rozprávať?

To je v podstate celá idea, s ktorou sme ako študenti na začiatku prišli. Pokiaľ sa v tejto krajine prijíma tak zásadná zmena trestného práva, verejnoprávnych médií alebo mnohých ďalších vecí, má prebehnúť seriózna, pluralitná, vecná, odborná a slušná diskusia. Ale neprebieha, bohužiaľ, často ani v našej bubline. Preto sa snažím byť kritický v rámci mojej vlastnej bubliny, či už na Facebooku alebo v osobnom živote. 

Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni.

Myslím si, že sa ešte vieme rozprávať, ale hlavne musíme vedieť, ako sa rozprávať. Musíme sa zhodnúť na základných veciach týkajúcich sa smerovania našej krajiny. Nehovorím, že sa máme zhodnúť na každej kultúrno-etnickej téme alebo každej názorovej a ideologickej otázke, ale skôr na tom, že smerovanie na západ, transparentné vládnutie a neútočenie ad hominem (obmedzovanie útokov na osoby s iným názorom – pozn. red.) je v záujme Slovenskej republiky. 

Dôvod, prečo som minulý rok odmietol pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch, bolo presne to, že mojím cieľom je primárne hovoriť s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ja, približovať im ten môj, počúvať ich, aby som ich lepšie pochopil a prípadne aj argumentoval. 

Čo by sme mali robiť, aby sme stierali rozdiely medzi nami?

Ja osobne rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Predtým, keď som sa rozprával s niekým s odlišným názorom na akúkoľvek tému, mal som tendenciu ho poučovať, podkladať tvrdenia argumentmi a rôznymi dátami. Neskôr som zistil, že aj keď som debatu vyhral podľa debatných pravidiel, človeka som postavil do defenzívnej pozície. Preto začal skôr útočiť a mal pocit, že sa na neho vyvyšujem.

S postupom času som pochopil, že oveľa lepšia stratégia je pýtať sa otázky. Nie z nejakého umelého záujmu, ale aby som seriózne pochopil, v čo daný človek naozaj verí. Väčšinou ide o hlbšiu vieru v niečo, čomu my neveríme. Na základe smerovania mojich otázok sám príde na to, že podľahol dezinformáciám. Možno na konci dňa na to prídem ja. Táto stratégia mi najviac pomohla neargumentovať ako v Slovenskej debatnej asociácii, ale pýtať sa otázky. Taká je najlepšia cesta k spoznaniu pravdy.

Témou aktuálneho čísla atteliéru je strach z budúcnosti. Čoho sa ty osobne obávaš?

Neviem, či z niečoho vyslovene cítim strach. Nechcem, aby to znelo, že som nejaký hrdina. Každá oblasť, v ktorej sa my mladí cítime neisto alebo ktorá predstavuje výzvu, je pre mňa príťažlivá, pretože v nej môžeme zohrávať dôležitú úlohu. Napríklad vojna na Ukrajine, o ktorej vieme šíriť povedomie alebo humanitárne pomáhať tam či utečencom tu. Vieme robiť potrebné zmeny, a preto to vo mne nevyvoláva strach, ale skôr pocit zodpovednosti.

Chcem žiť v našej krajine a stráviť tu niekoľko desiatok rokov, teda dúfam. (smiech) Budem sa musieť pozrieť svojim deťom do očí a odpovedať na otázky: Čo som robil pre ochranu planéty? Ako som prispel v oblasti medzinárodného práva, keď Rusko napadlo Ukrajinu? A čo som robil v čase, keď Robert Fico ničil právny štát a médiá na Slovensku? Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni. Jedinou hranicou sme my sami, naše odhodlanie a to, koľko sme ochotní obetovať.

Takže namiesto strachu o budúcnosť Slovenska cítiš skôr zodpovednosť?

Áno. Strach by som cítil, keby som vedel, že nič nemôžem ovplyvniť a že Slovensko je pevne v rukách jedného muža, ktorý ovláda úplne všetko, ako v Rusku. To však nie je náš prípad a verím, že ani v najbližších rokoch nebude, aj keď k tomu určitým spôsobom smerujeme.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe. Keď sa pozrieme na akékoľvek náročné obdobie na Slovensku či vo svete, pozitívny prístup pomáhal. Najväčším nepriateľom komunizmu a podobných režimov bol práve humor. Lasica a Satinský svojou pozitívnou energiou búrali režim. Aj toto mi pomáha necítiť strach a vyrovnať sa s realitou. 

Takisto je pre mňa osobne dôležitá viera v Boha, pre niekoho iného môže ísť o vieru v iné hodnoty. Neúspech ani externé okolnosti ma tým pádom do veľkej miery nedokážu vykoľajiť.

Strach z budúcnosti si zažil aj počas svojich zahraničných ciest, najvýraznejšie pravdepodobne na Ukrajine. Ako sa s ním vyrovnávali miestni obyvatelia?

Na Ukrajine som paradoxne nezažil najväčší strach z budúcnosti. Ľudia tam ho berú do vlastných rúk a snažia sa z neho urobiť konkrétne činy. Nie sú len schovaní v pivniciach a nečakajú, kým sa vojna skončí. Sú veľmi aktívni, napríklad v rôznych občianskych združeniach, startupoch či pomoci vojakom, civilistom a deťom. 

Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia.

Najväčšiu obavu o budúcnosť som zažil pri ľuďoch v Iraku, pretože ich budúcnosť je objektívne nijaká. Pôsobil som tam na projektoch budovania studní, čo je pre nich existenčný problém. V jednom obkľúčenom utečeneckom tábore žije etno-náboženská skupina Jezídov, na ktorej Islamský štát spáchal genocídu. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť toho, že nevedia nijakým spôsobom pomôcť ani sebe, ani rodine, ani krajine.

Ako sa ľudia v konfliktných zónach vyrovnávajú so strachom v porovnaní s ľuďmi na Slovensku?

Stretávam sa s ľuďmi s neuveriteľnými príbehmi, ktorí pracujú 24/7, aby ich krajina mala budúcnosť. Strach z budúcnosti ich zväzuje najmenej. Možno aj to ma motivuje zamerať sa skôr na zodpovednosť ako na obavy. Na Slovensku nás zväzuje strach z budúcnosti oveľa viac, hoci objektívne nie je až taký veľký. 

Myslím si, že existujú len tri možnosti. Buď ťa strach zlomí, spôsobí ti psychické problémy a nedokážeš sa pohnúť v osobnom alebo verejnom živote. Alebo ťa strach spraví pasívnym, vytesníš ho za svojho života a budeš žiť bez toho, aby si reflektoval na krajinu – to sú tí, ktorí nevolia a riešia si len svoje veci. 

Treťou možnosťou je, že ťa strach motivuje k tomu, aby si prevzal zodpovednosť za nejakú oblasť a snažil sa ju zlepšiť. Nehovorím o veľkých projektoch, ale o svojej dedine, okruhu kamarátov, krúžku, ročníku a tam urobiť zmenu. Ja som si vybral tretiu cestu, ktorá mi najviac vyhovuje. 

Väčšinou hovoríš o cestovaní a štúdiu v zahraničí v pozitívnom zmysle. Máš aj nejaké negatívne skúsenosti z ciest mimo Slovenska?

Už som bol v približne 46 krajinách, tým pádom viem porovnávať rôzne veci. V mnohých z nich som strávil určitý čas, buď rok, alebo niekoľko mesiacov, teda neporovnávam ich iba z pohľadu turistu.

Určite viem pomenovať negatívne stránky každej z týchto krajín, ale to je taká naša slovenská vlastnosť. Zameriavame sa na negatívne aspekty, na to, čo by sa dalo skritizovať a čo nefunguje. Aj toto nás Slovákov drží, aby sme sa posúvali dopredu.

Študoval som v USA na strednej škole, mnohé veci som v porovnaní so Slovenskom nechápal a prišli mi nezmyselné, vrátane nastavenia a vnímania niektorých hodnôt, napríklad peňazí. Ale na konci dňa som sa snažil odniesť si odtiaľ niečo pozitívne pre našu krajinu.

Čím by sme sa teda mohli konkrétne Amerikou inšpirovať?

Najväčšia vec, ktorú by sme si od nich mohli zobrať, je hrdosť na to, že som Slovák, v ich prípade Američan, aj keď s mnohými vecami nesúhlasím. S tým súvisí aj to, že keď rozprávam o Slovensku, nebudem vždy spomínať len negatívne veci. 

Keď sa stretávam so Slovákmi v zahraničí, majú tendenciu hovoriť, že „toto je u nás zlé a vy tu máte toto dobré“ a podobne. Realita je pritom úplne iná. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí odchádzajú do zahraničia. Nevieme predať to, čo doma máme, pritom mnohokrát to funguje aj lepšie.

V čom sa môžeme inšpirovať zo zahraničia v oblasti školstva?  

Rozprával som sa s ministrom školstva Fínska, ktorého školský model je celosvetovo uznávaný, možno až považovaný za najlepší. Počas rozhovoru som vnímal, že je dôležité, koľko informácií dostanete v škole, no najdôležitejšie je, akú osobu z vás škola vychová.

Na Slovensku som zažil veľa úžasných vyučujúcich, či už na strednej, alebo vysokej škole, ktorí svojím prínosom môžu pôsobiť v najlepších svetových školách. Dali mi oveľa viac, ako keď som študoval napríklad vo Francúzsku. Snažili sa študentom odovzdať viac než len informácie, čo je pozitívne. 

Pre študentov vracajúcich sa zo zahraničia si v minulosti organizoval školenia, kde ste riešili otázky „Prečo zostať?“ a „Prečo sa vrátiť?“. Aké argumenty si im ponúkal?

Dva roky som robil v programe, ktorý pripravuje aj školenia pre ľudí vracajúcich sa z USA. Téma nie je vyslovene zameraná na to, aby ostali na Slovensku. Nemám všeliek, aby neodchádzali. Rozumiem, prečo chcú odísť, ale skôr sa ich pýtam, či sa chcú vrátiť a ako by mohli zmeniť negatívne veci, ktoré pomenovali, či už vo svojej dedine, alebo krajine. Často tam cítim rezignáciu na veci verejné a neochotu realizovať sa v krajine. 

Mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať.

Nesnažím sa im vysvetľovať, prečo by mali zostať, ale pýtam sa na praktické veci, ktoré môžu zmeniť. Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia. Možno chce nabrať nové hodnoty a pohľady, ktoré nie sú také toxické. Snažím sa ich motivovať, aby sa so svojimi hodnotami a skúsenosťami vrátili späť na Slovensko a zmenili veci, ktoré tu nefungujú. Je to ale náročné, obzvlášť po minulom roku. Študenti povedia, že chcú zostať na Slovensku, no potom položíš otázku a premiér ťa za to zosmiešni na Facebooku.

Prečo si sa ty osobne rozhodol vrátiť na Slovensko? 

V našej krajine je mnoho problémov, ktoré môžem zmeniť. My mladí sme zaseknutí v tom, že vnímame veľa svetových problémov, od klimatickej krízy, cez vojnu až po geopolitickú situáciu. Zdieľame veci na sociálnych médiách, ale reálne sa nesnažíme založiť občiansku iniciatívu, ktorá by s tým niečo robila. Sme malá krajina, v ktorej vieme veci naozaj meniť.

Samozrejme, mám Slovensko veľmi rád. Z krajín, ktoré som navštívil, sa mi na život objektívne páči najviac – z hľadiska prírody, počasia, ľudí a celkového prostredia. Tieto dôvody sú základné, ale je ich viac, prečo som sa vrátil.

V podcaste V redakcii denníka N si povedal: „Začína sa rozprávať o tom, že mladí nie sú budúcnosť, ale prítomnosť. Potrebujeme ich počúvať.“ Prečo je dôležité počúvať mladých?

Podobnú otázku sa V redakcii pýtali aj Igora Matoviča – ako by chcel motivovať mladých. On im vtedy kuriózne a vtipne odpovedal, že mladí by mali motivovať jeho a mal sčasti pravdu – máme čo ponúknuť, keď nám je ten priestor poskytnutý. 

V tom podcaste som hovoril o tom, že treba počúvať mladých, vo vašom študentskom časopise môžem zase apelovať na to, že aj mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať. Nie je to len jednostranná vec, že spoločnosť nám dá priestor, ale potrebujeme prichádzať s konkrétnymi riešeniami. 

Ak chceme zmeniť staré štruktúry, musíme prísť s novým hlasom, ktorý v nich nie je tak zarytý. Mladí to musia dokázať tým, že budú prítomní a aktívni vo veciach verejného života. Nemyslím tým veľkú politiku, ale napríklad aj voľby v dedine. Nemusí ísť o protesty alebo veľké rozhovory, ale diskusie v rámci školy. Nech mladí nečakajú, že ich niekto pozve ku stolu a zrazu budú mať slovo. Musia sami dokazovať starším, že sú súčasťou a nečakať na pozvanie. 

MAREK JANIGA

Študuje právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia absolvoval pobyt v americkom Detroite. Po návrate sa zapojil do humanitárnej pomoci na Ukrajine. Neskôr založil neziskovú organizáciu Spolu pomáhať – United for Help, ktorá poskytuje podporu v Iraku a na Ukrajine.

Na chvíľu som si začínal myslieť, že sa to už stalo mojou rutinou. Prvého protivládneho protestu po vymenovaní súčasnej vlády som sa zúčastnil ešte v januári minulého roku. Vtedy som si myslel, že vďaka nesúhlasu tisícok ľudí musí zmena prísť čoskoro. Ako to dopadlo, asi tušíte…

Hoci sa považujem za optimistu, plameň nádeje vo mne postupne zhasínal a na námestí som sa objavoval stále s menšou emóciou a čoraz sporadickejšie. Na Západe nás neberú vážne, kultúra sa stala nekultúrnou, zo životného prostredia sa postupne stáva len prostredie. Zdá sa ale, že väčšine ľudí to neprekáža.

Frustrácia mi vieru premenila na rutinu

V čase, keď mi prišlo zadanie na túto reportáž, som sa zúčastnil diskusie pod záštitou Študentskej rady UCM s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a diplomatkou, herečkou a političkou Magdou Vášáryovou. Aj keď bola skvelá, zrodila sa vo mne myšlienka strachu, akým smerom ide naša krajina. Tá ma prenasledovala až do začiatku demonštrácie.

Protesty zvyknem navštevovať v Trnave. Pre tentokrát som však bol kvôli absencii práčky na internáte prinútený vybrať si moje rodné mesto – Košice. Koniec koncov mi to vyhovovalo viac, keďže sa ho zúčastnila aj riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, vďaka ktorej som výmenou za fotografie dostal akreditáciu, ktorá mi pomohla nahliadnuť do zákulisia.

Na Hlavnú ulicu, kde sa konal, sme prišli približne desať minút pred začiatkom. Pôvodným plánom bolo opýtať sa účastníkov na ich názory. Rýchlo som si nastavil foťák, no práve vtedy sa začal prvý príhovor. Alebo som si to aspoň myslel. Na rozdiel od Bratislavy, Trnavy či iných miest, v Košiciach po krátkom úvode nasleduje pochod, ktorý vedie takmer celou ulicou. Moje otázky som tak musel odložiť na úplný koniec.

V Košiciach protestovalo približne 8 až 10-tisíc obyvateľov. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

Výnimočnosť protestu v Košiciach ma vytrhla z pocitu beznádeje

Hlúposť mojej prvej otázky „Prečo ste sem dnes prišli?“ som si uvedomil takmer okamžite. Ulicou sa z megafónu a hlasov ľudí niesli hromadné heslá, ako „Fico do Ruska!“, „Slovensko je Európa!“ či „Spoločne za Európu!“, čo bolo zobrazené aj na transparente v čele pochodu. Moje pochybnosti o tom, či na tom občanom vôbec záleží, jemne ustúpili.

Celý sprievod som absolvoval približne za desať minút, no na tých, čo vyštartovali z posledných radov, sa čakalo ďalších pätnásť. Upozornil na to aj moderátor večera, ktorým bol pedagóg a slam poet Andrej Klobušník. Spolu s ostatnými usúdil, že v ten večer mohlo prísť na Hlavnú ulicu viac než 10-tisíc ľudí.

Keď sa na svoje miesta vrátili poslední protestujúci, prišiel rad na prvú rečníčku, ktorou bola práve Zuzana Petková. Ešte predtým, než vyšla na pódium, ma požiadala, aby som jej príhovor natočil. Postavil som sa priamo pred dav ľudí a snažil sa s mojimi od narodenia trasúcimi sa rukami udržať mobil čo v najstabilnejšej polohe. Ako som balansoval medzi telefónom a fotoaparátom, modlil som sa, aby bol aspoň jeden zo záberov použiteľný.

Vo svojom prejave sa v odľahčenej forme venovala najmä korupcii. Upozorňovala na kauzy a prešľapy nielen vládnej koalície. Celým príhovorom však mňa ani ľudí naokolo neodradila, práve naopak, povzbudila. Zakončila ho slovami: „Skutoční vlastenci stoja tu na námestí.“

Následne som sa skrz dav prebojoval naspäť k stanu pri pódiu, ktorý slúžil ako backstage. Keďže Zuzana Petková prišla až z Bratislavy, zo zhromaždenia musela po namáhavej ceste odísť o niečo skôr. Na rečníckom stupienku ju medzitým vystriedal historik Lukáš Glesk, ktorý mapuje obete totalitných režimov.

Máriin príbeh nezasiahol len dav

Svoje vystúpenie venoval príbehu 19-ročnej Márie Zaitsevy z Bieloruska. Počas protivládnych protestov v jej rodnej krajine ju zasiahol omračujúci granát, v dôsledku čoho sa musela liečiť v Prahe. Aj napriek tomu, že na tvári jej zostala jazva a na jedno ucho prestala počuť, nezastavilo ju to.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine začala pomáhať utečencom. Najskôr v zdravotníckom centre, neskôr sa pridala k druhej legionárskej légii, ktorá bojuje po boku Ukrajincov.

Svoj názor na vládu v Košiciach vyjadrili Andrej Klobušník, Zuzana Petková, Lukáš Glesk, Diana Renner a Marek Vagovič. Zdroj: Atteliér.sk/Jaroslav Reich

V bojoch utrpela zranenia. Po liečbe sa však opäť vrátila na front, kde deň po svojich 24. narodeninách zomrela. „Zatiaľ čo ona bojovala a umierala, naši vládni predstavitelia sa boli v Moskve pokloniť jej vrahom a poďakovať sa za dobre odvedenú prácu. Nám tu hovoria o nízkej cene ruského masla, ale ani raz som ich nepočul hovoriť o hodnote ľudského života,“ spomenul v prejave Glesk.

Príbeh chytil za srdce všetkých prítomných. Keď Glesk schádzal do zákulisia, jeden z organizátorov mu jeho prejav pochválil. Historik len podotkol, že ho čítal už asi po štvrtý raz. Hoci črtajúci sa rozhovor bol zaujímavý, na pódium prichádzala komička zo Silných rečí, Diana Renner.

Aj po viac ako 35 rokoch chceme to isté

Aj keď dlhé roky žila v zahraničí, rozhodla sa vrátiť späť na Slovensko. Dôvodom bola okrem – ako sama povedala – babkinho paprikáša a horaliek aj vízia možnej zmeny. Následne však prišla krutá realita. „Ani by mi nenapadlo, že vláda bude chcieť ten moment zlepšovania zastaviť a zaradiť spiatočku. Fico a jeho vládnutie narobili kopec škody – a to len pre ich zranené egá a túžbu po peniazoch,“ uviedla.

Zároveň rozprávala o svojej babke, ktorá bola po Nežnej revolúcii námestníčkou primátora. Keďže som si kvôli povinnostiam s fotografovaním nestihol vypočuť celý príbeh, opýtal som sa jej naň znovu. Zasmiala sa, že tu rečnila aj pred dvomi týždňami. „Je to ako nekončiaci kolobeh. Čo hovorila v tom ‘89, bolo podobné tomu, čo teraz – že tu nechceme kosák a kladivo, fašistov ani žiadnu totalitu,“ odvetila.

Na otázku, či verí, že protesty niečo zmenia, odpovedala, že jednoducho musia. „Je to o osobnom nastavení každého z nás. Ja tomu verím a budem sem chodiť, až kým sa to nezmení. Keď som nespokojná s tým, ako sa tu žije, musím s tým niečo urobiť. Som preto aj veľmi rada za toto pozvanie rečniť. Môžem byť vďaka tomu súčasťou zmeny – ak teda nejaká nastane,“ dodala.

Po nej prevzal štafetový mikrofón investigatívny novinár Marek Vagovič. Svoj prejav adresoval aj samotnému Ficovi. Zastal sa v ňom Branislava Dunčka, Róberta Magulu, Volodymyra Zelenského, Čurillovcov a v neposlednom rade aj Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Vlastnou hlavou sa snažím nájsť zmysel

Po všetkých vystúpeniach sa ku mne nádej v lepšiu budúcnosť ako tak vrátila. Na záver ešte odznela hymna Európskej únie a Slovenska. Mne zostávalo sa už len opýtať ľudí z publika, ako vidia situáciu oni. V tom sa však naskytla príležitosť položiť pár otázok samotnému Marekovi Vagovičovi, ktorý je pre mňa veľkým vzorom. Vystál som si preto plný rad fanúšikov.

V odpovedi porovnával protesty za Jána a Martinu so súčasnými. Spomenul, že vtedy tam chodieval ešte ako občan, nevystupovali za Aktuality a určite ich navštevovalo viac ľudí. „Pre mňa tá emócia bola určite silnejšia, keďže Ján Kuciak sedával priamo vedľa mňa a bol to môj blízky spolupracovník, takže určite som mal väčšie zimomriavky. Ale samozrejme, aj tieto, majú svoju energiu,“ povedal.

Zároveň dodal, že je smutné, že na námestia chodíme z rovnakých dôvodov ako vtedy. Avšak situácia podľa neho určite nie je rovnaká. „Odmietame korupciu a mafiu a teraz sa k tomu ešte pridružila zahraničná politika a ťahanie Slovenska na východ,“ dodal.

Okrem toho si myslí, že s Robertom Ficom len tak niečo nepohne. Dlhodobo totiž o svojom odstúpení po protestoch za Jána a Martinu hovorí ako o chybe. Súčasných demonštrácií by sa musela tak zúčastniť aspoň pol miliónová masa.

Odchádzam s odhodlaním i so skepticizmom

Keď sa rozhovor skončil, na námestí z davu už nikto nezostal. Otvoril som mobil, kde mi svietila správa od spolužiaka, či náhodou nefotím na Hlavnej. Ukázalo sa, že tiež tam bol. Po krátkom písaní vysvitlo, že taktiež to nebol jeho prvý protest a budúceho smerovania Slovenska sa obáva rovnako ako ja.

Či to bol môj posledný protest neviem s istotou určiť. Aj keď by som veľmi rád povedal, že bol, v tomto sa musím zhodnúť s Dianou Renner. Ak s aktuálnym nastavením krajiny nie som spokojný, musím s tým niečo urobiť. Čo sa týka optimizmu ohľadom zmeny, prikláňam sa skôr k skeptickému Marekovi Vagovičovi.

Všetci sa vieme zhodnúť na tom, že začiatkom jari sa ku nám dostal spiaci hit tohto roka. Korona udrela nečakane a dokázala to, čo sa nepodarilo ani 16 sériám Paneláku – pripútať celý národ k televíznym obrazovkám. Prvej sérii sme však vytkli hlavné postavy, ktoré v rámci nastoleného deja konali až priveľmi racionálne. Vďaka tomu sme sa dočkali pomerne krátkeho príbehu, končiaceho sa predčasne.

Sme si vedomí, že už v prvých dieloch došlo ku zmene hereckého obsadenia. Zmenu sme kvitovali, zastávame sa názoru, že postava premiéra vypálila po zmene o čosi lepšie. Herec priniesol do seriálu emócie, intrigy a spôsobil istú rozpoltenosť medzi divákmi. Niektorí ho milovali, iní nenávideli. Lenže seriál už bol rozbehnutý a jeho koniec nedokázal ovplyvniť ani príchod novej tváre. Druhá séria však zmenu priniesla.

Dychberúci začiatok

Uvidíte ju hneď od prvého dielu. Počas leta sme si mohli oddýchnuť a pripraviť sa na to, čo príde. Fanúšikovia vytvárali teórie o tom, ako by sa mohol seriál skončiť, alebo aké budú osudy hlavných hrdinov. Dlhú dobu sme nemali tušenie, či druhá séria vôbec príde. Začiatkom jesene už ale bolo jasné, že sa niečo chystá.

Prvý diel odštartoval presne tam, kde sa debutová séria skončila. Začiatok bol trochu repetitívny, no pomerne rýchlo dokázal nabrať na obrátkach. Okamžite nastolil myšlienku, že tentokrát sa hrá o oveľa viac, ako v prvej časti. Aj napriek známym postavám či motívom sme sa nevedeli zbaviť pocitu, akoby sme sledovali úplne iný seriál.

Prvej sérii diváci vyčítali najmä racionálnosť postáv, ktorú sa v tomto prípade rozhodli scenáristi vyhodiť von oknom. Často som sa pristihol, ako sa smejem nad nemotornými rozkazmi premiéra. Ten situáciu nenesie veľmi dobre a jeho úzkosť si kompenzuje provokačnými poznámkami na internete.

Témy, ktoré zapôsobia

V tomto aspekte ide o vynikajúcu štúdiu ľudskej psychiky pod nátlakom. Ukazuje sa to aj v mnohých podzápletkách. Príbeh poslankyne Záborskej na druhú stranu rozoberá problém pokroku a či by nebolo pre ľudstvo lepšie odovzdať smartfóny Bohu a vrátiť sa pri opice. Dočkáme sa aj akcie v podobe policajných razií, ktoré berú našich favoritov jedného po druhom. Kto prežije? Kto ostane pri moci?

V mnohých aspektoch toto Korona zvláda lepšie ako Hra o Tróny. Diváci sa však sťažujú, že veľké množstvo súbežných dejov odvádza od hlavného problému, ktorým aj naďalej ostáva nebezpečná pandémia. Ako to ovplyvní dej sa pravdepodobne dozvieme až na konci.

Dlhú dobu sme nemali tušenie, či druhá séria vôbec príde. Začiatkom jesene už ale bolo jasné, že sa niečo chystá.

Kontrast s prvou sériou môžeme vidieť aj v správaní obyčajných ľudí. Tí sa správajú viac ako nezávislé osobnosti. Témy druhej svetovej vojny či diktatúry sú tu vyjadrené cez ich nesúhlas s nariadeniami premiéra. Ten sa musí nielen obhajovať, ale aj podpichnúť nespokojný dav.

Dobrou správou je, že koniec seriálu je niekde v nedohľadne a aktuálne ani nedokážeme predvídať, ako by mohol vyzerať. Autori si aj v tomto smere zobrali k srdcu pripomienky a druhú sériu poriadne natiahli. Jedno je však isté, máme sa ešte na čo tešiť.

Klady:

• dráma,
• témy,
• dĺžka deja,
• postava premiéra,
• podzápletky.

Zápory:

• drastické rozdiely oproti prvej sérii,
• niekto sa môže v deji stratiť.

Hodnotenie: 88%

Nič tomu nechýbalo. Chuligáni zahalení v kuklách, nadávky, pyrotechnika. Čakal som len na moment, kedy rozhodca zapíska a začne sa prvý polčas.

Zápas sa začal celkom svižne. Na strane domácich sa predstavili policajti, ktorí mali celú situáciu pod kontrolou. Zvolili taktiku sledovania súpera a pri prekuknutí ich stratégie odvážne zaútočili na hostí.
Tréner sa nebál použiť svoju najväčšiu hviezdu ‑ vodné delo. Zaskočení protestujúci boli voči tejto taktike bezmocní. Musíme len dúfať, že im vodné delo rovno nevstreklo nanočip do mozgu. Hoci pochybujem, že nejaký mozog majú.

Je super, ak niekto chce vyjadriť svoj nesúhlas. Má na to právo, ale dá sa to urobiť aj slušne a nie ako malé opičky, ktoré vedia iba liezť na bránu a kričať vulgárne pokriky na Matoviča.

Hádzala sa pyrotechnika a rôzne iné predmety do policajtov. Čo majú oni spoločné s nariadeniami vlády? Sú tam hlavne preto, aby sa kvôli vám, vandalom, nikomu nič nestalo. Správate sa ako neandertálci. Paradoxne, jediní ľudia, ktorých sa vám podarilo zraniť, boli ostatní civilisti. Páni, tlieskam vám. Ste ozajstné esá a ukázali ste nám všetkým, ako správne protestovať.

Práve tá ryšavá žena, ktorá sa snažila športovou palicou zničiť kovovú bránu, zostane v mojom srdci do konca života.

Hovoríte, že nie ste ovce a nenecháte si od druhých rozkazovať. Keď vám na proteste povedali, aby ste si dali dole rúška, zrazu nevadilo, že to niekto nakázal. Poslušne ste si ich sňali dole ako také ovečky.

Nepochopím, ako môže rúško niekomu prekážať. Vyhovárať sa na obmedzovanie slobody týmto „náhubkom“ je rovnaká blbosť, ako mlátiť bejzbalovou pálkou do brány pred Úradom vlády. Rúško je to najmenej, čo môžeme počas korony pre naše bezpečie urobiť.

Práve tá ryšavá žena, ktorá sa snažila športovou palicou zničiť kovovú bránu, zostane v mojom srdci do konca života. Ešte nikdy som nevidel nikoho tak bojovať a nevzdávať sa, aj keď bolo jasné, že tento súboj nevyhrá. Ako by povedal Jaro Slávik ‑ nevyskúšaš, nevieš. Mohol sa jej niekto aspoň pokúsiť vysvetliť princíp hry kameň, papier, nožnice. Lebo očividne to nechápe.

Mal som slzy v očiach, keď som videl, ako deti kričia vulgarizmy do megafónu.

V dave bol iba jeden človek so zdravým rozumom, ktorý sa snažil o pokojný priebeh protestu. „Zomriem tu od hladu pre vás, budem za vás bojovať, ale protestujte slušne,“ povedal. Treba podotknúť, že má dosť vysoké ambície. Pri jeho nadváhe by od hladu zomieral mesiace. Chuligáni tak dlho čakať pravdepodobne nebudú.

Mal som slzy v očiach, keď som videl, ako deti kričia vulgarizmy do megafónu. Bohužiaľ, tie slzy neboli od radosti. Modlím sa, aby základné školy boli otvorené čo najdlhšie. Aspoň takéto deti budú v kultivovanom kolektíve a nie doma, kde sa učia iba nadávať. Aký rodič dobrovoľne učí dieťa k násiliu? Som zvedavý, čo z nich za pár rokov vyrastie. Sťažujete sa, že v triedach musia nosiť rúška a aké je to pre nich peklo. Pravda je ale taká, že najväčšie zlo ich čaká doma.

Celý protest proti opatreniam je jedno veľké fiasko. Hlavným cieľom nebolo bojovať za lepšie Slovensko. Jediné, o čo tým najaktívnejším išlo, bolo vandalizovať a pobiť sa s policajtmi. Určite tam boli aj slušní ľudia. Bohužiaľ, boli prekričaní chuligánmi.

Hosťujúci teda odišli domov bez bodov a so zranenými vo svojej zostave. Jediné, čo im zostáva, je poučiť sa z vlastných chýb a skúsiť to nabudúce ako civilizovaní ľudia, nie ako zvieratká. Vo vzduchu však naďalej visí jedna otázka. Pomohol tento trapas niečomu?

Čo vás priviedlo na Slovensko?
Bolo to v roku 1992, práve som strávil sedem rokov na vysokej škole a chcel som si konečne vydýchnuť. Vtedy som odišiel do východnej Európy učiť angličtinu. Zdalo sa mi to ako fajn možnosť, vidieť a spoznať časť sveta. Pre mňa, ako Kanaďana, to bolo veľmi zaujímavé aj kvôli hokeju, a tak som sa dostal na Slovensko. Začal som učiť v Piešťanoch, no po šiestich mesiacoch som sa vrátil do Kanady. Až doma som si uvedomil, že na Slovensku predsa len niečo je a vrátil som sa na plný úväzok. Učil som angličtinu a francúzštinu na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline.

Ako ste sa od učenia jazykov dostali k investigatívnej žurnalistike?
Už v Kanade som písal do novín, ale nie ako stály zamestnanec. Od roku 1997 som začal písať pre anglický časopis na Slovensku The Slovak Spectator a zistil som, že novinárčina je práve to, čomu sa chcem venovať. Neskôr som sa dostal v denníku SME k projektu investigatívnych reportáží.

S kauzou Gorila ste boli kontaktovaný v roku 2008. Prečo si myslíte, že kontaktovali vás a nie slovenského novinára?
Pýtal som sa na to a bolo mi povedané, že sa mu páčilo pár vecí, ktoré som napísal pre SME. Zdalo sa mu, že by som nemusel byť úplne padnutý na hlavu. Možno aj práve kvôli tomu, že nie som Slovák, čo znamená, že tu nemám žiadne rodinné styky, cez ktoré sa dá človek ovplyvniť. Tiež si vtedy mohol myslieť, že ako cudzinec by som mohol mať väzby na ambasáde alebo v tajnej službe, čo by mohlo byť pre neho užitočné.

Myslíte si, že našim novinárom chýba odvaha, pustiť sa do takýchto tém, keďže nikto okrem vás sa o prípad pred zverejnením nezaujímal?
To si nemyslím. To, že som sa o to zaujímal iba ja je prirodzené, pretože ak vy, ako novinár, dostanete niečo do rúk, tak je to váš príbeh. Z tých čo ja poznám, by sa každý zachoval podobne a začal to riešiť.

A vy osobne ste nemali obavy, pustiť sa do takéhoto veľkého korupčného škandálu?
Nie. Nebolo prečo a ani nie je.

Mohlo mať zverejnenie na webe niečo spoločné s nedávno konajúcimi sa voľbami?
Neviem, kto to tam dal, ale povedal by som, že za tým takmer so sto percentnou istotou stoji strana 99%, pretože má dosť väzieb nie len na SISkárov, ale aj na ľudí, ktorí stoja za týmto spisom.

Políciu ste kontaktovali už aj v minulosti. Vidíte pozitívum v publikovaní spisu, keďže prípad začali konečne naplno prešetrovať?
Jasné. Už len kvôli rozruchu, čo to spôsobilo, sa to nedá len tak zamiesť pod koberec. Inštitúcie, ktoré tvoria orgány trestnej činnosti sa už tak naďalej nemôžu tváriť, že to neexistuje.

„Cez médiá sa to nedá.“

Čo bolo pre vás zlomovým bodom, kedy ste si povedali, že toto musí ísť von a začali ste s písaním knihy?
Začal som písať knihu v lete 2010, pretože SME to vytrvalo odmietalo zverejniť. Ponúkol som to aj Šefanovi Hríbovi z .týždňa, ktorý to čítal dva týždne a tiež odmietol. Bolo mi jasné, že cez médiá sa to nedá, ale iba cez knihu. Média sa samozrejme báli, že keď chýbajú dôkazy, mohli by byť kvôli tomu veľké žaloby. Tak jedine knižnou formou sa dá poskladať mozaika z menších dôkazov, z porovnávania faktov, ktorá jedine ako celok je naozaj presvedčivá.

Vydanie knihy vám zamietli. Myslíte si, že aj v inej krajine by sa súd zachoval rovnako?
(Smiech). To závisí od toho, či aj v iných krajinách sú ľudia skorumpovaní. Ja si myslím, že je to všade možné. Absurdnosťou je, že súd zamietol knihu, pretože podľa neho znamenala neprípustný zásah do práv pána Haščáka. Ten však knihu nečítal, tak neviem ako to mohol takto posúdiť. Ja môžem povedať, že to nie je zásah, pretože som to písal v čase, keď Gorila nebola na internete, a ani som nikoho nemenoval. Skôr som to napísal ako príbeh. Teda obavy pána Haščáka vôbec nie sú na mieste a sú absolútne nelogické.

„Takéto šikanovanie sa už nenosí.“

V úvode vašej knihy opisujete, ako vás v začiatkoch novinárskej kariéry prepadli. Myslíte si, že sa vám tým niekto snažil naznačiť, aby ste dali ruky preč od investigatívnej žurnalistiky?
To bol mečiarizmus, teda úplne iná doba. Ako jeden z mnohých novinárov som písal kritické články voči Mečiarovi. Vtedy si mysleli, že sa ako človek, ktorý tu nemá žiadne zázemie zľaknem a utečiem naspäť do Kanady. Zámerom bolo, aby to videli ostatní novinári a chápali to ako lekciu. Ale nemôžem vylúčiť, že to bolo aj obyčajné prepadnutie. A ani ma to už veľmi nezaujíma. Beriem to ako dobrý úvod pre knihu, keď sa niekto opýta, prečo sa ja, ako Kanaďan, púšťam do takýchto vecí. Chcel som tým povedať, že aj ja som súčasť všetkého, čo sa tu deje a nie je mi to jedno.

Pracujete aj na písaní ďalších kníh, prípadne na pokračovaní Gaunerov?
Jasné. (Smiech). To, že ma Penta zažalovala, mimochodom tá žaloba má päťsto strán, ma ešte viac presvedčilo písať knihu o Pente. Jednoducho takéto šikanovanie sa nenosí. Pôvodne som chcel písať knihu o podsvetí na Slovensku, pretože to, čo na Slovensku zatiaľ vyšlo nestojí za nič. Písali to novinári, ktorí len zbierali články čo sami nepísali a tých ľudí vôbec nepoznali. A ja ako novinár, ktorý tých ľudí poznám, si myslím, že by bolo fajn venovať sa tomu, ako to tu naozaj funguje.

Je známe, že sa aktívne zapájate do protestov v rámci Gorily. Môžu podľa vás priniesť pozitívnu zmenu v politickom systéme?
Teraz už veľmi nie. Skupina ľudí, ktorí to organizovali sú úplne nemožní a majú zmätený pohľad na svet. A keďže ako prví vybehli do ulíc a protestovali, stali sa lídrami, ale zároveň nevedeli nič ponúknuť. Nemali žiadnu víziu ako ďalej, stále sa menili požiadavky a nezaujímali ich potreby obyčajných ľudí. Išlo im len o ich politickú agendu. Je to hotová katastrofa. Ja som tam skôr išiel preto, lebo som sa bál, že ak tam budú iba oni, tak tam nebude žiadny človek s normálnym názorom. A teda potenciál protestov sa stratil, pretože je samozrejmé, že ľudia nebudú sledovať skupinu čarodejníkov a veštíc, ktorí presadzujú len svoju agendu.

„Som súčasťou všetkého čo sa tu deje a nie je mi to jedno.“

Nedá sa teda takto vybojovať zmena k lepšiemu?
Protestmi samými áno. Ľudia mali hnev a frustráciu v sebe tak dlho, že už to potrebovalo nejaký ventil a to je práve ono. Desať tisíc ľudí na ulici som nevidel od mečiarových čias pred desiatimi až pätnástimi rokmi. Už bol najvyšší čas. Zároveň ma však mrzí, že ľudia, ktorí to vedú, nevedia viac ponúknuť. Obávam sa, že tieto protesty skončia predčasne, i keď potenciál tam stále je.

Aliancia Fair-Play vyzýva ľudí, aby vám posielali peniaze na ďalšie monitorovanie spomínanej kauzy. Aké sú ohlasy verejnosti?
Je to nápad šitý horúcou ihlou. Reakcie boli aj negatívne, aj pozitívne. Zatiaľ ľudia poslali okolo pätnásť tisíc eur, čo je strašne veľa peňazí. Myslím si však, že to je veľmi zle chápané, pretože ja nie som v pozícií posledného chudáka, ktorý musí prosiť ľudí o peniaze. Ak ste novinár na voľnej nohe a nemáte pravidelný príjem, skôr či neskôr musíte ísť robiť niečo iné. A ja učím na vysokej škole a pracujem na projekte, kde zahraničná spoločnosť chce kúpiť slovenskú a angažujú ma, aby som napísal o tom, kto sú tí ľudia v tej spoločnosti, čo majú za ušami, atď. To je pomerne dobre zaplatené, ale nie je to novinárčina. A tak Zuzanu Wienk, napadla takáto možnosť, ako sa ľudia sami môžu stať mojím zamestnávateľom. Pri tejto sume sa môžem minimálne ďalších šesť mesiacov venovať kauze a vytvoriť webovú stránku. Je to veľmi príjemné prekvapenie, ako sa ľudia zachovali, i keď je to zatiaľ len na začiatku. Musím vymyslieť, čo budem s týmito peniazmi robiť a predložiť ľuďom zúčtovanie týchto peňazí. Ale to sa dúfam, časom vyrieši.

]]> https://www.attelier.sk/nicholson-potencial-protestov-sa-stratil/feed/ 0 https://www.attelier.sk/zamatova-gorila/ https://www.attelier.sk/zamatova-gorila/#respond Wed, 29 Aug 2012 18:20:52 +0000 http://attelier.matodanko.eu/?p=154

Nová doba (?)
Dalo by sa povedať, že korupčné kauzy sa už stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského folklóru. Nemožno opomenúť kauzu nástenkového tendra, vskutku „výhodný“ predaj emisii zahraničnej spoločnosti InterblueGroup, či neslávne slávne PPP projekty, ktoré svojou premrštenou „úspornosťou“ pripravili štátnu pokladnicu o pár desiatok miliónov eur viac, ako klasický model financovania výstavby diaľnic D1. Nemožno sa preto čudovať, že prevalenie kauzy odhaľujúcej korupčné praktiky na najvyšších miestach zmobilizovalo masy nespokojných občanov, ktorí sa tomu všetkému doteraz len nečujne prizerali. Protesty proti spisu Gorila predstavujú pomyselný vrchol ľadovca, ktorý hlása túžbu po zmene a ozdravení slovenskej politickej scény, odstránením doterajších vládnych garnitúr. No je takýto krok vôbec možný?

Vizionári z facebooku
Asi málokoho prekvapí spôsob, akým došlo ku zmobilizovaniu niekoľko tisícok nespokojných občanov. Známa sociálna sieť i v tomto prípade zohrala dôležitú úlohu a stala sa tak hnacím motorom protestných akcii. Bola vytvorená skupina pod názvom Kauza gorila, do ktorej sa postupne združovalo viac a viac ľudí. A práve tu skrsla v hlavách zopár mladých ľudí myšlienka, vyjadriť svoju nespokojnosť a rozhorčenie nad spravovaním tohto štátu zorganizovaním prvého protestu gorila. „Ak človek túži po zmene, musí začať od seba“, odôvodnila svoje konanie jedna zo spoluorganizátorov protestov Lucia Gallová. Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Po vytvorení udalosti, potvrdilo svoju účasť na proteste niekoľko stoviek užívateľov facebooku, ktorý sa konal 27.januára v Bratislave. Podľa reálnych odhadov bolo na Hodžovom námestí prítomných približne štyri tisíc protestujúcich. „Pravdupovediac, neočakával som až takú odozvu“, úprimne priznáva spoluorganizátor Peter Klinec. Z viacerých zdrojov však odzneli negatívne ohlasy na margo niektorých médií, ktoré uvádzali oveľa nižšie počty účastníkov protestu v porovnaní s tým, aká bola skutočnosť. Otázkou však zostáva, či bolo takéto správanie z ich strany úmyselné alebo šlo len o výsledok komunikačného šumu.

„Gorila sa netýka iba politikov. Je to problém slovenskej spoločnosti,“ Fedor Gál

Chýba cieľ
Organizátori sa stali častým terčom útokov zo strany viacerých odborník a priamych aktérov Nežnej revolúcie, ktorí im vytýkajú absenciu uceleného programu a konkrétnej vízie do budúcnosti. „Z vašich požiadaviek mám zmiešaný pocit. Chýba mi v nich reálne dosiahnuteľný cieľ“, vyjadril sa na margo protestov gorila, známy publicista Peter Hunčík v diskusnej relácii Pod lampou. Lucia Gallová požaduje celkovú zmenu systému, ktorú vidí v zavedení bartrového obchodu, žrebovaní štátnych funkcionárov, či v deklarovaní novej ústavy, na zostavení ktorej by sa podieľali samotní občania prostredníctvom internetu. Sociológ Fedor Gál v rozhovore pre denník Sme striktne odmietol a napadol spomínané požiadavky so slovami: „Bojím sa o budúcnosť krajiny, kde šibnuté, naivné a amatérske vízie budú realizované. Všetky utópie, ktoré mali byť realizované, sa premenili na nefungujúce spoločnosti. Je absolútna katastrofa, keď si niekto predstavuje budúcnosť tak, že vygumuje všetko, čo bolo a načrtne nejaký iluzívny obraz toho, čo má byť.“ Ďalšou požiadavkou organizátorov bolo presunutie dátumu volieb na september 2012 a zostavenie tzv. úradníckej vlády. Jedným z dôvodom tohto presunu bolo poskytnutie priestoru na dôkladné prešetrenie spisu Gorila a následné očistenie kandidátok od tých ľudí, ktorí boli priamo zainteresovaní do spomínanej kauzy. „Predčasné voľby do Národnej rady SR sú nedemokratické, protiústavné a amorálne“, povedal médiám jeden z organizátorov protestov Gorila Banská Bystrica Peter Karailiev. Na otázku, ako by podľa neho mali vyzerať nové voľby stroho odpovedal: „To je vec na všeobecnú diskusiu.“

„Ak človek túži po zmene, musí začať od seba,“ Lucia Gallová

Zlyhanie systému
Tak či onak, protesty proti spisu Gorila demonštrujú odpor spoločnosti proti pretrvávajúcej korupcii a sú jasným dôkazom toho, že občanov tohto štátu už nebaví i naďalej ignorovať kauzy, ktorými je slovenská politická scéna pravidelne zmietaná. „Nevyberáme si poslancov, ale finančné skupiny,“ zdôraznila závažnosť situácie bývalá spoluorganizátorka a hovorkyňa protestov Alena Krempaská. Komu skutočne slúžia nami zvolení politici? Sú tu pre nás? Či zastrešujú a hája záujmy finančných korporácii? Akú skutočnú hodnotu predstavuje v dnešnom svete život priemerného človeka a aká váha je prikladaná hlasu ľudu? „Gorila sa netýka iba politikov. Je to problém slovenskej spoločnosti“, konštatuje Gál. Podobné veci sa však dejú po celom svete. Dôkazom sú nedávne demonštrácie v Spojených štátoch, ktorých cieľom bolo upriamiť pozornosť na sociálnu a ekonomickú nerovnosť. „Náš odkaz je, že 99 percent ľudí vo svete je unavených z toho, že všetku moc vlastní jedno percento“, spresnil cieľ demonštrácie jeden z jej priamych aktérov v uliciach Washingtonu. Oba prípady majú niečo spoločné – tým niečím sú moc a peniaze.

Výsledok ukážu voľby
Podľa slov Petra Klinca bolo hlavným cieľom Gorilých protestov vytvoriť celospoločenskú diskusiu, čo sa organizátorom v konečnom dôsledku skutočne podarilo. Je zjavné, že zmedializovanie kauzy Gorila výrazne dopomohlo k úbytku preferencii zainteresovaných politických strán a zároveň sa podpísalo pod výsledky predčasných parlamentných volieb. Posledný z rady protestných akcii je avizovaný na piatok deviateho marca, teda deň pred konaním samotných volieb. Aký bude jeho priebeh a či zaznamená najvyššiu účasť možno len hádať, keďže dátum redakčnej uzávierky ho o pár dní predstihol (pozn.red.) Dôležitým avízom je však fakt, že ľudia nestratili záujem opakovane vychádzať do ulíc a dávať tak najavo svoju nespokojnosť. „Keď sa z nespravodlivosti stane zákon, odpor je povinnosťou“, zhrnul poslanie Gorilých protestov Tom Nicholson.