Fitness odvetvie prežíva na sociálnych sieťach nevídaný boom. Hoci je pohľad na motivovaných ľudí pracujúcich na svojej postave osviežujúci, digitálna éra priniesla aj temnú stránku. Šport už totiž nie je len o psychohygiene či fyzickom zdraví, ale čoraz častejšie o nebezpečnej marketingovej hre na odborníkov.

Algoritmy denne generujú novú vlnu samozvaných expertov. Stačí pár tisíc sledovateľov a trénerom na správnu techniku drepu či zaručené stravovacie plány sa stáva každý. Bez váhania pritom diktujú životný štýl, hoci ich jedinou kvalifikáciou je často len estetický profil a správny filter. A ak sa pýtate, či to robia zadarmo, keďže na to nemajú patričné vzdelanie, odpoveď znie nie. Väčšina osôb si s jasným presvedčením zaplatí nekvalifikovaného „odborníka“ v domnienke, že z neho urobí hotového „fitnesáka“. Dôveryhodnosť vo followeroch je však veľmi nízka hodnota.

Cieľ „fitness influencerov”

Prioritou „rýchlokvasených” trénerov nie je progres klienta, ale vlastný dosah a viditeľnosť na sociálnych sieťach. Skutočné výsledky či zdravie zverencov odsúvajú na vedľajšiu koľaj. V ich svete je totiž prioritou rýchly zisk a čo najlacnejšia sebaprezentácia. Dôverčiví klienti pre nich nie sú partnermi, naopak, len živými rekvizitami, ktoré slúžia na jediné – ešte viac zviditeľniť profil ich trénera.

Mladá generácia dnes radšej skonzumuje 15-sekundový zostrih so zaujímavou hudbou než hĺbkovú analýzu od skutočného profesionála. Rýchly vizuálny vnem skrátka vyhráva nad obsahom, ktorý si vyžaduje sústredenie.

V honbe za rýchlymi výsledkami sme zabudli na hodnotu skutočnej odbornosti. Krátke videá nám možno dajú okamžitý pocit motivácie, ale len vyštudovaný špecialista nám dá istotu, že to, čo robíme, nám o pár rokov nezničí zdravie. Hľadajme radšej kvalitu v telocvičniach u odborníkov, nie v algoritmoch sociálnych sietí.

Pípanie lístkov pri turniketoch, rituálna kontrola SBS-kou a ten moment, keď vyjdete zo schodiska priamo do otvoreného kotla City Arény. V stredu, 22. apríla to v Trnave žilo už dávno pred výkopom. Kým sa domáci fanklub rozcvičoval svojimi typickými chorálmi, ktoré sa odrážali od strechy štadióna ako hrmenie, v sektore hostí sa skupinka z Dunajskej Stredy márne snažila o slovo. Ich snaha zanikala v obrovskom pískaní a skandovaní „Spartak!“. Atmosféra bola elektrizujúca, no na trávniku sa po úvodnom hvizde začal odohrávať úplne iný, o niečo pomalší príbeh.

Prvá polhodina hry by sa dala opísať ako šachová partia, pri ktorej divák občas zabudne sledovať loptu a radšej kontroluje hodinky. Na ihrisku panovala opatrnosť a taktizovanie oboch tímov. Ticho však skončilo v 33. minúte. Stačilo jedno zaváhanie obrany, bleskový útok Dunajskej Stredy a sieť za trnavským brankárom sa rozvlnila. Sektor hostí vybuchol, kým zvyšok štadióna zostal v neveriacom tichu. Do šatní sa odchádzalo za stavu 0:1 a pivo v polčasovej prestávke chutilo domácim fanúšikom o niečo horkejšie než zvyčajne.

Spartak sa nevzdáva

Druhý polčas začal v podobnom duchu, v akom skončil prvý. Minúty utekali, nervozita na tribúnach rástla a z radov nad nami sa ozývalo čoraz hlasnejšie: „Chlapi, veď žite na tom ihrisku!“. Spartak pôsobil ťažkopádne, nedarilo sa im prekonať obranu súpera. Lenže v Trnave sa zápasy nevzdávajú, kým nezaznie záverečný hvizd rozhodcu.

Atmosféra v kotli sa zmenila z očakávania na čistý nátlak. Fanúšikovia cítili, že ich tím potrebuje postrčiť, a tak decibely opäť vyleteli nahor. Postupne futbalisti Trnavy stupňovali svoje tempo. Šanca za šancou, no lopta stále nebola v bráne súpera. Fanúšikovia v kútiku duše verili, že musí prísť zlom. A potom to prišlo. Dva intenzívne údery do siete Dunajskej Stredy za presne sedem minút.

V 67. minúte City Aréna prvýkrát explodovala zásluhou zahraničného hráča Hilaryho Gonga. Lopta v sieti, vyrovnané na 1:1 a zrazu to nebol ten istý štadión ako pred chvíľou. Ľudia, ktorí predtým rezignovane sedeli, v okamihu stáli na nohách. Hráči DAC-u zrazu prežívali podobné pocity, ako do tejto chvíle domáci.

Skvelá otočka a radosť tribún

Tlak Spartaka silnel a tribúny ho doslova hnali dopredu. Okamžite bolo vidno, kto má navrch. Trnava hrala úplne inak ako prvú hodinu hry a to sa prejavilo aj na výsledkovej tabuľke. Keď v 75. minúte padol gól na 2:1 z kopačky Jakuba Paura, zvuk, ktorý sa ozval, sa nedal nazvať len krikom – bol to rev tisícok ľudí, ktorým práve padol kameň zo srdca. Za sedem minút sa nálada otočila o 180 stupňov. Frustráciu vystriedala čistá, nefalšovaná eufória.

Hostia mali na vyrovnanie 15 minút. Za ten čas je vo futbale možné stihnúť všeličo. DAC sa snažil o skórovanie, no brankár domácich bol proti. Zaznel záverečný hvizd hlavného rozhodcu a na ihrisku a tribúnach vypukla ohromujúca radosť. Spartak ukázal neskutočnú silu a odhodlanosť. Práve to boli hlavné faktory, prečo v zápase uspel.

Fanúšikovia neodchádzali

Po konci zápasu sa nikto k východu neponáhľal. Nasledovala scéna, pre ktorú sa oplatí ostať o desať minút dlhšie – tradičná ďakovačka. Hráči pod kotlom, potlesk v rytme chorálov a vzájomné uznanie za to, že sa tím v druhom polčase odmietol vzdať. Naša cesta sa však neskončila na štadióne. Kroky väčšiny z nás prirodzene viedli do neďalekého baru, ktorý je oficiálnym hlavným stanom fanúšikov. Vzduchom tam opäť lietali pokriky o Spartaku, rozoberal sa každý jeden súboj a víťazstvo chutilo o to lepšie, že bolo vybojované v poslednej štvrťhodine zápasu. Domov sme odchádzali s únavou v nohách, ale s hlavou plnou emócií.

Možno nie ste futbaloví nadšenci. Možno neviete, čo je to ofsajd a mená hráčov vám nič nehovoria. Napriek tomu vám odporúčam aspoň raz v živote zažiť zápas na trnavskom štadióne. Choďte tam kvôli atmosfére pri hymne, kvôli nefalšovaným emóciám ľudí okolo vás, alebo len kvôli tomu pocitu, že ste na chvíľu súčasťou niečoho väčšieho. Futbal je v Trnave náboženstvom.

Bolo to pred dvoma rokmi, keď som z bunky vyšla v šortkách a tričku. Na chodbe som započula otvárajúce sa dvere a zo strachu, že by ma niekto videl, som sa vrátila naspäť na izbu. Ironicky, najťažšia časť nebol samotný beh, ale odhodlať sa vôbec vyjsť na bežecký okruh. Na druhýkrát som to už zvládla. Namiesto výťahu som zvolila schody a presvedčila samu seba, že to je rozcvička a nie preto, lebo sa bojím, že niekoho stretnem.

Pri začiatkoch s behom som sa dostala v spomienkach naspäť na základnú školu. Červené líca, spotené čelo a pľúca lapajúce po dychu. Nenávidela som beh. Vždy, keď nám telocvikárka oznámila, že dnes beháme „tisícku“, s dievčatami sme ju začali chlácholiť komplimentmi: „Pani učiteľka, aké máte pekné náušnice, a aj tričko máte nové, že?“

Po horde komplimentov nasledovalo naše vykúpenie: „No dobre, zahrajeme si vybíjanú.“ Takto sme sa počas celého roka vyhli „tisícke“ aj člnkovému behu. Na telesnú som však stále chodievala so stiahnutým žalúdkom. Obávala som sa aj ďalších aktivít – gymnastiky, skákania cez kozu, skoku do výšky či šplhania po lane.

To som však nevedela, čo ma čaká na strednej. Doteraz mám v hlave rýchlostný beh z prvej hodiny. Telocvikárka si týmto chcela urobiť obraz o našom vzťahu k športu. Behali sme v mestskom parku od jednej lavičky až k lampe. Povedala som si, že do tohto behu dám všetko.

Po vypísknutí som prekladala nohy cez seba rýchlejšie, ako keď som ráno utekala na autobus. O to horkejšia bola príchuť čítania výsledkov – skončila som na poslednom mieste. Aký má zmysel snažiť sa, keď vždy budem označovaná za najhoršiu. Z rúk premotivovanej telocvikárky, ktorá nám skladala celú gymnastickú zostavu, ma zachránila pandémia Covidu-19. Netrvala však večne a do školy sme sa vrátili. Okrem zmeny v našich životoch sa zmenila aj učiteľka.

Na jej prvej hodine sme necvičili. Iba sa spoznávali. Tu som zistila, že mlčať je niekedy zlato. Pýtala sa nás, aký máme vzťah k športu. Ja som jej vo familiárnej nálade v šatni povedala, že som zadýchaná aj po tých schodoch, ktoré vedú k našej triede. Môj vtip, prepojený s realitou, veľmi nepochopila a odvetila: „Tak to budeme mať čo robiť.“ V ten moment sa telesná stala traumou už navždy.

Na moje šťastie sa telesná výchova na našej univerzite povinne nevyučuje. A tak vznikol priestor nájsť si cestu k športu sama. Od môjho prvého behu prešli už dva roky. Počas toho som v mojej bežeckej bubline dokázala míľniky, ako ísť behať do mesta a nestarať sa, čo si o mne budú ľudia myslieť, zabehla som desať kilometrov a bola som na komunitnom behu.

Momentálne chodievam behať každý druhý deň a moje tempo sa snažím zlepšovať. Zistila som, že nejde o to byť najlepšia, ale o pocit, ktorý cítim, keď zo seba vydám to najlepšie, čo viem. Telesná výchova by sa nemala zameriavať na čísla a poradie, ktoré deti zbytočne rozdeľujú na lepšie a horšie. Namiesto toho by mala viesť k tomu, aby si každý našiel vlastný vzťah k pohybu – taký, ku ktorému sa bude chcieť vracať aj vtedy, keď už ho nikto nehodnotí.

Zatiaľ čo sa nad zasneženými štítmi Tatier vznáša hmla nostalgie za starými dobrými časmi, v talianskych Dolomitoch sa definitívne rozplynula ilúzia o Slovensku – zimnej športovej veľmoci. Pohľad na konečnú medailovú bilanciu ZOH 2026 v Miláne a Cortine je totiž mrazivejší než decembrové ráno v Poprade: nula.

Nie je to však len štatistický údaj. Je to facka od krajín ako Nový Zéland, Gruzínsko či Bulharsko. Tieto štáty nám jasne ukázali, že hory a sneh sú v modernom športe úplne zbytočné, ak vám chýba to najpodstatnejšie – funkčný systém a vízia, ktorá sa nekončí pri bránach hokejového štadióna.

Možno sa práve pýtate: „Ako je možné, že tieto nezimné krajiny majú medaily a my nie?“ Odpoveď je jednoduchá: majú možnosť trénovať v moderných centrách, v takých, ktoré na Slovensku nemáme. Novozélanďania si na letisku v Miláne štrngali tromi medailami zo snowboardingu a akrobatického lyžovania. Krajina totiž pochopila, kam sa hýbe moderný šport a investovala doň.

Nemôžeme mať veľké očakávania od našich športovcov, keď sa pozrieme na to, koľko peňazí do tejto oblasti leje náš štát. Na Slovensku putuje na podporu pohybu a talentov smiešnych 34 € na obyvateľa, čo je 4. najhorší výsledok v EÚ. Naši susedia, Česi, sú na tom trikrát lepšie. Rakúšania dávajú na rozvoj športových aktivít dokonca päťkrát viac financií.

Faktor rodičia

Doterajšie slovenské úspechy a medaily nevyrábal štát, ale obeta rodičov. Stačí nám poukázať na zlatý úspech lyžiarky Petry Vlhovej z Pekingu 2022. Nebyť odhodlania jej rodiny, nikdy by sa nestala olympijskou šampiónkou v slalome. Odborníci aj verejnosť dlhodobo kritizujú Slovenský športový zväz za nedostatočnú finančnú pomoc vychádzajúcim talentom. Kolujú po krajine výroky ako: „talent nestačí, treba najmä financie“ alebo „nehrajú talentovaní športovci, ale deti bohatých rodičov“.

Politici celý čas mlčia, no keď slovenský športovec uspeje, je to odrazu iné. Pri úspechu Vlhovej a ďalších sa radi vyhrejú na slnku úspechu s fotkami ich medailí. Keď však doznejú oslavy a príde čas postaviť tréningovú halu alebo dôstojne zaplatiť mládežníckych trénerov, nadšenie vystrieda krutá realita. Zrazu sme v nekonečnom rozpočtovom provizóriu a priority štátu sa záhadne presúvajú inam. Medaily sa totiž nedajú vyrobiť v PR kanceláriách, hoci sa nám to vládne elity snažia každé štyri roky nahovoriť.

Neúspešná ZOH 2026

Slovenský fanúšik bol dlho zvyknutý na olympijské zázraky v podobe Vlhovej či Kuzminovej. Na ZOH 2026 sme bez medailí, prvýkrát po 24 rokoch, od ZOH 2002 v Salt Lake City. Bez systémového zázemia sme zostali v medzinárodnej konfrontácii bezbranní a nahí. Môžeme sa síce biť do pŕs za hokejové štvrté miesto, no priznajme si – je to len kozmetická úprava katastrofálneho stavu.

Je načase prestať sa schovávať za štíty našich hôr. Tie medaily nevyhrajú. Ak štát nezačne brať podporu talentov vážnejšie než len ako nástroj na lacné PR, nula z Milána sa stane pravidlom. Športovú históriu totiž píšu tí, ktorí investujú do budúcnosti, nie tí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť s 34 eurami vo vrecku.

Komunita. Čo si pod týmto slovom predstavujete? Väčšina slovníkov hovorí o spoločenstve ľudí v istom priestore a so spoločnými záujmami. Presne tak funguje aj bežecká skupina – ako miesto, kde sa stretávajú ľudia s vášňou pre pohyb.

S väčšími a menšími pauzami behám posledný rok a pol aj ja. Ak mám pravdu povedať, v živote som si nemyslela, že s behaním začnem. V minulosti som ho nenávidela a čudovala som sa ľudom, ktorí behajú dobrovoľne. Ale predsa len v nejakom bode môjho života nastala zmena a ja som si tento šport zamilovala. Stal sa pre mňa drogou. Je to pre mňa priestor, kde si môžem vyčistiť hlavu.

Nejde len o môj pocit, potvrdzuje to aj veda. Viaceré štúdie ukazujú, že pravidelný beh významne prispieva k lepšej nálade a celkovému psychickému zdraviu. Bojovať dokáže dokonca aj proti depresii. Aj preto Svetová zdravotnícka organizácia odporúča aspoň 150 minút miernej pohybovej aktivity (napríklad rýchlej chôdze) alebo 75 minút intenzívnej aktivity (ako beh či plávanie) týždenne.

Napriek tomu, že preferujem behanie osamote som sa po nejakej dobe rozhodla vyskúšať aj komunitný beh. Moja známa mi dala kontakt na Laciho, člena bežeckej skupiny. Dozvedela som sa od neho, že behávajú raz do týždňa v utorok o 18:00. „Niekedy sme behávali 2 razy. Jeden kratší a jeden dlhší beh,” vysvetľuje mi Laci. Nateraz ostali pri tom kratšom. Stretávajú sa na Hlavnej ulici v kaviarni Bezkydov, ktorá sa stala ich základňou.

Nečakala som toľko bežcov

Na miesto stretnutia som prišla načas. Po krátkej chvíli sa to tam naplnilo. Prišlo asi 30 ľudí, čo som nečakala. Myslela som si, že nás tam bude najviac desať. Pri debate mi bežkyňa Janka povedala, že za priaznivejších podmienok a v teplých mesiacoch chodí behať aj 50 ľudí. To ma dosť prekvapilo. Od Dávida, ambasádora bežeckej skupiny som zistila, že na prvom behu ich bolo iba šesť.

Priblížil mi tiež základné informácie o skupine: „Naša bežecká komunita sa nazýva LOVE THEM running club. Ja spolu s Erikom sme ambasádormi pre Trnavu. Koncept LOVE THEM running club existuje vo viacerých mestách na Slovensku aj v zahraničí. Tvorcom nápadu je Michal Novotný.“

Na ulici sme si dali rozcvičku, bežeckú abecedu a vyrazili. Druhý ambasádor Erik mi vysvetľoval, že okruh sa stále mení len vzdialenosť ostáva približne rovnaká. „Občas začíname aj inde, napr. na promenáde, ale aj napriek tomu sa snažíme dodržať 5 km. Robíme to preto, aby bol beh vhodný aj pre začiatočníkov,” dodáva Dávid.

Ako sa pripraviť pred prvým behom 

Tréner Peter Ďurica odporúča pred prvým behom navštíviť športového lekára, ktorý posúdi zdravotný stav a dá vám zelenú. Radí to hlavne začiatočníkom, ktorí chcú behať 3 – 4 razy do týždňa.

Ďurica ďalej uvádza, že beh je v podstate pre každého: „Je to v našich génoch. Keď si zoberieme dlhšie vzdialenosti, napríklad desiatky kilometrov, človek dokáže vďaka vytrvalosti a termoregulácii zdolať viac kilometrov ako väčšina zvierat.“ Preto sme podľa trénera boli lovci a vedeli sme korisť uloviť buď behom, alebo chôdzou. Je to základný pohybový prejav človeka.

Pri behaní sa treba pozerať aj na zdravotné obmedzenia, ako napr. ťažká artróza (chronické ochorenie kĺbov – pozn. red.), závažné ochorenia srdca a akútne stavy. U ľudí s nadváhou hrozí preťaženie kolien a kĺbov. Pri jednom došľape pôsobí na končatinu približne 2,5 až 3 – násobok telesnej hmotnosti. Medzi ďalšie riziká patria bolesti chrbtice, ktoré vznikajú kvôli zlej bežeckej technike. Preťaženie, bežecké koleno a Achillova päta sú zranenia, ktoré nastanú, keď hobby bežci začnú behať veľmi veľa a rýchlo.

Pozor by si špeciálne mali dávať voľnočasové bežkyne. Ženy majú prirodzene širšiu panvu a preto sú o 40 % viacej náchylné na zranenia. Širšia panva môže spôsobiť väčšie vybočenie nôh do tvaru „X“, pri ktorom kolená smerujú dovnútra. To vedie k nerovnováhe pri behu a častému zraneniu známemu ako bežecké koleno – pichľavá bolesť na vonkajšej strane stehna.  

U niektorých profi bežkýň tiež dochádza k strate menštruácie z dôvodu zmeny hormónov. Silový tréning to vie dať do poriadku. Ďurica to uzatvára so slovami: „Kľúč k tomu aby vymizli riziká je postupnosť a konzistentnosť.“

Ako na správnu regeneráciu

Náš spoločný beh viedol na Sláviu. Dva razy sme sa otočili okolo bežeckého oválu a pokračovali popri hradbách naspäť ku kaviarni. Tam nás už čakal teplý čaj, ktorý sme mali zadarmo. Zahriali sme sa a skupina pokračovala v debatovaní.

Pri tejto príležitosti som sa opýtala bežca Martina ako sa dozvedel o tejto bežeckej komunite. Skupina v Trnave nemá totiž žiadnu webovú ani Facebookovú stránku. Nájdete ju iba na Instagrame. „Povedali mi o nej známy,“ hovorí Martin. Ďalej sme sa rozprávali aj o oddychu po behu. Najviac sa mu osvedčil strečing a saunovanie. Do sauny sa snaží chodiť raz do týždňa.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov.

Tréner Ďurica vysvetľuje, že starší bežci potrebujú dlhšiu regeneráciu, no mladším ľuďom stačí aj spánok: „Najlepšia regenerácia je dobrý spánok, aspoň 7-8 hodín .Najvhodnejšie je, keď je v izbe tma a chlad, a chodievame spávať približne v rovnakom čase.“ Ďalej odporúča zamerať sa na pestrú stravu plnú farieb, ktorá je najvýživnejšia. Ak nevieme stravou pokryť potrebné živiny, potom by som sa zameral na výživové doplnky, vitamín D a určite aj Kreatín,“ dodáva.

Po tréningu by Ďurica zaradil cvičenia na mobilitu, statický strečing alebo automasáž. Upozorňuje tiež, že veľa ľudí sa zabúda starať o svoje chodidlá: Jednoduchý spôsob ako tomu predísť je zobrať si tenisovú alebo golfovú loptičku a pomasírovať ňou chodidlo.“

Stretávajú sa aj mimo behu

Pred odchodom som sa ešte rozhodla skočiť na slovíčko k ambasádorovi Dávidovi. Prezradil mi, že na celom koncepte sa mu najviac páči to, že je to hlavne o komunite: „Dokonca nám tu vznikli nejaké páriky, potom veľa priateľstiev. Stretávame sa aj mimo behov.” Erik doplnil, že okrem organizovania akcií pre seba sa ich snažia robiť aj pre druhých.

Radi sa spájajú s inými komunitami. „Predminulé roky sme pripravovali Mikuláša v spolupráci s mestom Trnave. Bolo to pre deti v detskom domove,“ hovorí Erik. Spojili sa tiež s Amazónkami (občianske združenie, ktoré pomáha ženám s rakovinou prsníka – pozn. red.), s ktorými organizovali behy a iné akcie.

V Trnave okrem LOVE THEM running club existuje bežecká komunita BERNOHY. Stretnutia mávajú každú stredu o 18:00 na Atletickom štadióne AŠK Slávia. SHEruns ponúka bežecké tréningy určené najmä pre ženy. Tréningy prebiehajú každý štvrtok o 18:00 na ZŠ Spartakovská pod odborným dohľadom trénerov. Pozor, na rozdiel od predchádzajúcich bežeckých skupín je SHEruns spoplatnená. Základné mesačné členstvo stojí 30 eur a jednorazový vstup na tréning 9 eur.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov. „Stačí len prísť,“ ukončil náš rozhovor Dávid.

Tejto aktivity sa netreba vzdávať ani počas zimných mesiacov, zobrali sme teda tenisky a vybehli do ulíc. Poďte si spolu s nami zabehnúť jednu z našich bežeckých trás a objavte skryté krásy mesta, ako sa to podarilo aj nám. Pripájame aj údaje o dĺžke, náročnosti, výhodách či spôsobe dopravy na štartovací bod vybranej trasy z internátov.

1. Beh mestom

Trasa sa začína na železničnej stanici, kde sa v pohode viete dostať vlakom alebo mestskou hromadnou dopravou. S autom je to už o inom. Dĺžka behu bude v tomto prípade krátka, a to niečo vyše 4 kilometrov s prevýšením 22 metrov. Preto túto trasu môžeme odporučiť aj začiatočníkom. My sme boli behať okolo obeda, ale vám určite odporúčame ísť si zabehať večer, čo prináša svoje čaro.

Náš beh, ako sme spomínali, sa začal na železničnej stanici. Odtiaľ sme smerovali cez Ružový park k City Aréne, pri ktorej sme odbočili doľava a pokračovali popri hradbách z vonkajšej strany. Asi po pár sto metroch sme odbočili doľava a vošli cez mestskú bránu do mesta pri Bazilike sv. Mikuláša. Ďalej sme pokračovali popri opevnení z vnútornej strany.

Po pár sto metroch sme odbočili doľava a pokračovali popri severných hradbách. Po skončení severného opevnenia sme zbehli dole do centra popri Trnavskej univerzite a ocitli sa v samotnom srdci Trnavy. Pokračovali sme okolo Mestskej veže v Trnave do Bernolákovho sadu a naprieč ním až k železničnej stanici.

2. Kamenný mlyn tam a naspäť

Ako ďalšie miesto na behanie sme si vybrali Kamenný mlyn a jeho rybník. Na Kamenný mlyn sa viete dostať autobusom č. 2 zo železničnej stanice alebo poprípade Zeleného kríčku – odtiaľ linkou 13 zo zastávky Šrobárova. Tiež sa tu nachádza parkovisko, takže problém s parkovaním by nemal byť.

Trasa bola dlhá niečo vyše 4 kilometrov, preto ju môžeme odporučiť aj začiatočníkom. Prevýšenie pri tomto behu bolo malé, a to len 3 metre. Naša cesta sa začala na úrovni parkoviska, odkiaľ sme si to nasmerovali po asfaltke pozdĺž rybníka, na ktorý sme kvôli chatám nemali výhľad. Ak vystihnete pekné počasie, tak by ste na pravej strane cesty mali vidieť siluetu priemyselnej zóny. Pri našom behu sa nám priemyselná zóna Trnavy neukázala. Bola hmla.

Po určitej dobe sa asfaltka končí a my sa dostávame na nespevnený povrch, do polí. Po našej ľavej ruke budeme vidieť riečku Parná. Tu pokračujeme po prašnej ceste asi kilometer, pokiaľ sa nedostaneme na jej koniec, kde sa otočíme a vrátime rovnakou trasou naspäť.

3. Na kraj mesta

Nielen doslovne, ale naozaj pobežíme na kraj mesta, čo sme na začiatku vôbec nevedeli. Naša cesta bude smerovať do mestskej časti Trnava-Juh. Trasa má dĺžku 6,5 kilometra a prevýšenie 13 metrov. Z tohto dôvodu trasu neodporúčame ľuďom, ktorí s behom len začínajú.

Náš beh sa začína pred internátom M. Uhra, kde sa pohodlne viete dopraviť linkou 6 z internátu J. Herdu, prípadne autobusmi 3 a 16 zo železničnej stanice. Najbližšia zastávka k internátu je Študentská. S parkovaním je pred študentským domovom problém; bezplatné parkovanie je zvyčajne plné, preto vám odporúčame zaparkovať medzi domami a zaplatiť parkovné.

Od internátu sa behom vyberieme do Parku Janka Kráľa (staničný park), popri železničnej stanici a doprava. Budeme pokračovať stále rovno, najskôr po Dohnányho ulici, za ňou po Zelenečskej, až dobehneme na koniec mesta k OC Island, kde odbočíme doprava a prebehneme pár sto metrov. Následne odbočíme doľava na Svätojakubskú cestu a začneme sa vracať naspäť k mestu. Dostaneme sa k nemocnici, odbočíme doľava a budeme na pôvodnej ceste, po ktorej sa budeme vracať na internát.

4. Po Kamennej ceste na Kamenný mlyn

Kamenný mlyn spomíname v článku už po druhý raz, a to preto, že je to pre nás špeciálne miesto. Z tohto dôvodu sme sa ho rozhodli navštíviť znova. Trasa bola pre zmenu dlhšia a náročnejšia. Jej dĺžka bola 7,5 kilometra s prevýšením 19 metrov. Svojou dĺžkou nie je vhodná pre začínajúcich bežcov.

Našu trasu, ako zvyčajne, začíname pri internáte M. Uhra na ulici J. Bottu. Viete sa sem dostať linkami 3 a 16 zo železničnej stanice, z internátu J. Herdu sem premáva autobus č. 6. Od internátu sa pohneme po ulici G. Dusíka smerom k poliam. Bežíme stále rovno, pokiaľ sa nedostaneme k hlavnej ceste, kde odbočíme doľava a pokračujeme rovno až k cyklochodníku, na ktorý sa následne napojíme.

Pôjdeme smerom na Kamenný mlyn. Keď sa tam už dostaneme, zabočíme doprava a po Kamennej ceste sa budeme vracať naspäť do mesta. Na konci cesty prejdeme závory a odbočíme doľava do najbližšej uličky. Ďalej pokračujeme popri poliach stále dole a následne na kríž cez sídlisko do Parku J. Kráľa (staničný park) až k OC Max, kde sa končí naša bežecká trasa.

5. Trnavské rybníky

Možno ste o tom nevedeli, ale aj Trnava má svoje rybníky, a to hneď za mestom. A presne okolo rybníkov povedie ďalšia bežecká trasa. Trasa mala dĺžku 10 kilometrov a prevýšenie 25 metrov, preto by sme ju vôbec neodporúčali začiatočníkom. Toto miesto sme objavili náhodne, pri inom behu, a preto sme sa sem rozhodli vrátiť.

Naša cesta sa začala pred internátom M. Uhra. Od internátu budeme pokračovať do Parku Janka Kráľa (staničný park), tu sa napojíme na cyklochodník, po ňom budeme pokračovať necelé 3 kilometre do chatárskej oblasti. Z chodníka sa odpojíme na prašnú cestu, ktorá bude smerovať doľava. Ďalej pobežíme popri chatkách a dobehneme k rybníkom. Tu sa môžeme rozhodnúť, či sa otočíme, alebo budeme pokračovať do lesa po lesnej ceste. My sme pokračovali ďalej a neoľutovali sme. Les nám ukázal to pekné, čo skrýva, a výhľady na rybník boli nádherné.

Keď sa nám rybníky stratia z dohľadu, pokračujeme po prašnej ceste, až sa dostaneme na hlavnú cestu, popri ktorej vedie spomínaný cyklochodník do Trnavy. Ak by ste si to chcete skrátiť, odporúčame vám zahnúť doprava do lesa na chodník. Následne budete pokračovať popri pozostatkoch starého plota, až na ľavej strane uvidíte drevený chodník, na ten zbehnete. Ďalej pôjdete po náučnom chodníku na Kamenný mlyn, kde sa nachádza cyklochodník, ktorý vedie do Trnavy.

Bonus: Športový areál AŠK Slávia

Medzi naše posledné tipy zaraďujeme Sláviu. Športovisko prešlo rekonštrukciou pred necelými 3 rokmi. Poloha areálu je veľmi lukratívna, a to hneď za Kinom OKO. AŠK Slávia poskytuje pre bežcov, ale aj korčuliarov asfaltový ovál s dĺžkou 630 metrov. Prioritne je ovál určený pre in-line korčuliarov, ale myslíme si, že bežci sa tam nestratia. Areál Slávie býva otvorený každý deň od 7. do 23. hodiny.

K športovisku sa viete dostať ľahko – buď zaparkujete auto na platenom parkovisku pri Mestskej športovej hale v Trnave, alebo na Rybníkovej. Následne pri športovej hale sa nachádza vchod do areálu. Študenti, ktorí nemajú auto, sa nemusia báť. Viete sa sem dostať aj MHD-čkou, kedy je potrebné vystúpiť na Špačinskej. Zo železničnej stanice sem premávajú linky 1 a 12, z internátu M. Uhra sem zase premáva autobus č. 6.

Tréner Martin Schneider založil v Trnave značku Get Jacked a fyzioterapeutické centrum Comphy, kde koučuje a rozširuje povedomie o dôležitosti silového tréningu. Šport ho baví viac ako 10 rokov, preto vyštudoval fyzioterapiu, ktorá je dnes jeho povolaním.

Ako sa nadchnúť pre šport, ak nie som „športový typ” a z telesnej si pamätám len neúspechy a strach?

Hovorí sa, že každý človek má 5 hlavných talentov. Zvyčajne k tomu, čo nám ide, aj prirodzene inklinujeme. V telesnej výchove chápem, že sa môže vyvinúť pozitívny alebo negatívny vzťah k pohybu podľa toho, ako sme pohybovo nadaní. Problém prichádza pri začleňovaní do tímov alebo keď musíme niektoré aktivity robiť nasilu.

V našom centre sa snažíme ľuďom pomôcť vybudovať pozitívny vzťah k športu, aby tak pochopili jeho dôležitosť. Výhodou dospelosti je, že si uvedomíme všetky benefity športu a je dobré zistiť, ktorý by nás mohol baviť. Fungujú napríklad kruhové intervalové tréningy alebo cvičiť vo dvojici – keď sa nechce jednému, parťák nás potiahne a opačne.

Je dôležité vytvoriť bezpečný priestor, kde sa človek necíti súdený za jeho schopnosti, k čomu na telesnej alebo v posilňovni môže dôjsť. Aj keď je už fitness komunita otvorenejšia, stále máme čo dobiehať.

Najväčšou motiváciou všetkých ľudí, ktorí začnú športovať, je vzhľad. Na začiatok to vie byť veľmi dobrá iskra, potom je na koučovi, aby využil túto energiu a pomohol človeku vytvoriť si disciplínu. Zvyknem hovoriť, že každý pohyb, dobrý pohyb. Radšej robiť konzistentne aj inú pohybovú aktivitu, než silový tréning – turistiku, plávanie – ako nekonzistentne tú, ktorá ma nebaví. Potom si určiť cieľ a zistiť, prečo to robím.

Mám pocit, že dnes sa uprednostňuje rozvoj mäkkých zručností pred fyzickým rozvojom, pričom funkčné telo je základným predpokladom, aby sme mohli existovať. Prečo existuje takýto disbalans?

Nechcem sa hraťna historika, no dlho sme žili v diskomforte a veľa sme manuálne pracovali ako roľníci, stavbári atď. Po priemyselnej revolúcii došlo k automatizácii a začal obrovský komfort. Dnes si však začíname uvedomovať jeho horšie stránky.

Ľudia si kedysi nemohli moc vyberať – museli ísť peši alebo na bicykli, lebo málokto si mohol dovoliť auto. Pohyb bol tak prirodzenejšou súčasťou ich života. Teraz je veľmi ľahké sa mu vyhnúť – výťah namiesto schodov, auto namiesto MHD alebo chôdze. Máme tak horšie rozdané karty, lebo musíme viac pracovať so slobodnou vôľou a míňať ju na to, aby sme sa do niečoho donútili.

Nie je nám prirodzené hľadať spôsob, ako si niečo znepríjemniť. Zaujímavé však je, že trendy otužovania, fitness či behania sú neuveriteľne silné. Fitness s behom sú dva najvyhľadávanejšie športy na planéte.

Človek, ktorý aspoň raz zažije svoj fyzický vrchol, keď sa cítil spokojne, má tendenciu sa k tomuto stavu vrátiť.

Poznáš to aj osobne?

Venujem sa silovému trojboju. Spomínam si, keď mi robilo problém spraviť 3000 krokov. Bolel ma chrbát, bol som ťažký, netrávilo mi a nepravidelne som navštevoval toaletu. Síce som dvíhal viac, ale cítil som sa tak zle, že sa mi aj ťažšie rozmýšľalo. Viem si to porovnať, keď som vážil menej a mal zdravé percento tuku. Kognitívne schopnosti boli úplne inde a cítil som sa vo vlastnom tele naozaj komfortne, zlepšil sa mi aj denný režim.

Myslím si, že keď človek pocíti reálny dopad športu na svoj život – nezadýcha sa po schodoch, vie prejsť viac kilometrov – tak mu stojí za to obetovať napríklad hodinu denne pre pohyb.

Ako pracovať s pohybom pri sedavom a nesedavom zamestnaní? Ak človek stojí za pásom celý deň, posilka je asi to posledné, kam sa mu chce ísť. Alebo je to aj napriek únave nutná kompenzácia?

Veľa ľudí delí pohyb na dobrý a zlý, čo je pre koho vhodné a nevhodné. Treba si uvedomiť, čo očakávam. Buď fungujeme v statike alebo dynamike. Stoj má iné zaťaženie a špecifiká, no ak človek v práci veľa chodí alebo manuálne pracuje, tak to potrebuje zohľadniť v celkovej únave.

Rozlišujeme silový tréning a kardio – aeróbne aktivity ako bicykel, beh, chôdza, turistika. Pre niekoho so sedavou kancelárskou prácou bude pravdepodobne vhodná kombinácia oboch pohybov. Pre človeka s nesedavou prácou a širokou škálou pohybu počas pracovnej doby stačí pre celistvosť pohybu dopĺňať len silový tréning.

Je z dvojice kardio – silový tréning dôležitejší silový tréning? Aký je správny pomer?

Synergia je podľa mňa najdôležitejšia – optimálne silový tréning aspoň trikrát do týždňa a kardio dvakrát. Kardio aktivita môže byť rýchla prechádzka, netreba si rátať tepovky. Silový tréning prispieva k vyššej hustote kostí a chrupaviek a hypertrofii (rastu pozn. red.) väzov, o ktoré sa ľudia boja, že silovým tréningom opotrebujú. Pri jeho rozumnej miere a dostatku odpočinku sa zlepší aj imunitný systém.

U dôchodcov sa ukázalo, že nie krížovky udržujú zdravie mozgu, ale pohybová aktivita. Seniori sú vďaka športu veľmi schopní, my povieme čiperní, lebo silový tréning ich mozgy intenzívne stimuluje. Kardio zas prospieva srdcovo-cievnemu a srdcovo-pľúcnemu systému.

Kedy začína telo bez pravidelného pohybu degradovať, resp. kedy nám začína ubúdať svalová hmota?

Výskumy hovoria, že po 30. roku nám ubúda 3–8 % svalov za každú dekádu, no je to samozrejme individuálne. Muži v osemdesiatke môžu mať niekedy viac testosterónu ako dvadsiatnici.

Nedávno som sa dostal k štúdii, kde podrobili silovému tréningu ľudí vo veku 85 rokov a vyššie a spozorovali za relatívne krátky čast zväčšenie svalovej hmoty o 900 %. Veľa ľudí vo vyššom veku si povie, že keď necvičili doteraz, už sa im to neoplatí. Ľudí po päťdesiatke ovplyvňuje silový tréning ešte markantnejšie, hlavne pokiaľ sa mu dovtedy nevenovali.

Čiže ideálne je zaradiť silový tréning do mladého dospeláckeho života čo najskôr.

Dlho sa predpokladalo, že silový tréning nespôsobuje zmnoženie počtu svalových buniek, len ich rast. Aj keď sa výskumy robili len na zvieratách, všetko nasvedčuje tomu, že je to tak aj u ľudí. Človek, ktorý začne v skorom veku a vytvorí si pozitívny vzťah s pohybom, vybuduje tak väčší svalový potenciál.

Aj keby človek počas života stratil návyk a prestal cvičiť, vie sa rýchlejšie v budúcnosti dostať tam, kde prestal. Volá sa to svalová pamäť. Tým ale nechcem odradiť nikoho, kto doteraz bez ohľadu na vek nezačal trénovať. Vieme začať športovať v ktoromkoľvek bode a spoľahlivo sa ukazuje, že aj napriek genetickým odlišnostiam benefitujeme z pohybu všetci rovnako.

Pri príprave rozhovoru som sa pýtala spolubývajúcich, čo by sa spýtali fyzioterapeuta. Jeden z nich sa spýtal, prečo ho začína bolieť chrbát, keď nemá ešte ani 25.

Najprv treba vysvetliť, čo je bolesť. Väčšina ľudí si myslí, že je to pocit, v skutočnosti je to skúsenosť. Bolesť je multifaktoriálna, dnes je popísaných vyše 300 príčin a mechanizmov podieľajúcich sa na bolesti. Pain science – veda o bolesti – je momentálne jednou z najrýchlejšie rastúcich oblastí v medicíne, pretože na tlmenie bolesti sú najväčšie náklady.

Keď bolesť začne byť chronická, čiže trvá viac ako 6–8 týždňov, tak sa prepletá s mojím sociálnym prostredím a fungovaním. Taktiež môže byť špecifická vzhľadom na pohyb. Existuje veľa modulátorov bolesti – spánok, či sa doma pohádame alebo ročné obdobie. Väčšinou nás klienti vyhľadávajú v mesiacoch bez slnka.

Je veľmi nebezpečné, keď sa fyzioterapeuti vyjadrujú bez kontextu a odôvodnia bolesť chrbta slabým jadrom tela alebo bruchom. Chrbát môže bolieť z nedostatku či prebytku aktivity alebo jednostrannej záťaže. Zaujímavé je, že bolesť krčnej chrbtice a migrény úzko korelujú s fajčiarmi alebo s ľuďmi, ktorí sú nespokojní so zamestnaním.

Desať ľudí môže mať rovnaký príznak či nález, ale spolupráca s každým z nich sa bude líšiť. Jednému môže pomôcť väčší počet krokov, ďalšiemu lepšia spánková hygiena. Treba sa na bolesť pozerať v širšom spektre.

Je tréning doma s vlastnou váhou rovnako efektívny ako činky?

Trebasa pozerať na pohyb a silový tréning ako stimul. Čo bude stimulujúce pre teba, bude ďaleko podprahové pre 120-kilového kulturistu. Obaja však môžte inou aktivitou dosahovať optimálny výsledok. Znamená to, že pokiaľ niekto trénuje doma, ale vyvinie zaťaženie a stres na svalovú partiu, tak je jeho tréning rovnako optimálny ako pre niekoho, kto dvíha činky.

Nevýhody cvičenia s vlastnou váhou sú, že od istého levelu (hlavne keď zosilnieme) treba zvýšiť záťaž aj počet sérií a opakovaní. V posilke je to jednoduchšie, pretože máme viacej náčinia a vieme svaly zaťažiť intenzívnejšie za omnoho kratší čas. Čiže pre začiatočníkov môže byť tréning doma najlepší variant, ak sa tam cítia komfortnejšie. Kto chce nabrať viac svalov, pri cvičení s vlastnou váhou to bude náročnejšie.

Ako sa zbaviť stigmy, že žena po cvičení v posilke nebude vyzerať ako chlap?

Dnes veľa žien povie, že po cvičení nebudú vyzerať žensky alebo to nesúvisí s ich pohlavím a predstavia si veľké fitnessky na dopingu. Kiežby mali všetci potenciál vyzerať ako Arnold Schwarzenegger. (úškrn) Stačilo by do posilky chodiť oveľa menej.

Čo ľudia za peknými či svalnatými postavami športovkýň nevidia, sú dlhé roky driny v posilke a kuchyni, talent, odriekanie si, atď. Takto nevyzerajú po treťom tréningu. Anatómiu neovplyvníme, ale pomer tuku a aktívnej hmoty áno. Je to dlhý a pomalý proces, budovať návyky drobnými krôčikmi.

Čo by potrebovalo, možno v školstve, systémovú zmenu, aby si viac ľudí uvedomovalo dôležitosť pravidelného pohybu?

Poviem len môj názor, lebo do inštitúcií a systému sa moc nerozumiem. Začína to vzormi. Kedysi fungovala kalokagatia (ideál súladu telesných a duševných schopností, pozn. red.),  dnes je svet a informačná doba veľmi rýchla. Preto existuje tlak na rozvoj kognitívnych schopností a tento typ výkonnosti.

No aj tak sa začíname pýtať, v akom tele by sme chceli tráviť čas. Zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy môže byť fajn, no je to dvojsečná zbraň kvôli tomu, o čom sme sa bavili na začiatku. Taktiež si myslím, že zatiaľ je v rukách nás športových odborníkov, aby sme dobre informovali verejnosť pomocou podcastov, časopisov, YouTube – akoukoľvek voľne dostupnou platformou. Aby ľudia zistili, prečo si potrebujú navodzovať diskomfort a ako si ho obľúbiť.

Keď sme správne informovaní, formuje sa podľa toho myslenie, čo sa odzrkadlí aj v systéme. Okrem tohto, čo viem ovplyvniť ja vyššie v systéme, konkrétny nápad nemám.

Ja možno mám. Spolupráca s mestom cez event, pohybový deň. Lokálne by sme vedeli vybudovať verejnú športovú mentalitu, akú majú Severania. Kamoška bola na študijnom pobyte v Kanade a vravela mi, že keď sa tam nevenenuješ športu, tak si „divný”. Vytvárajú si tak pozitívny sociálny tlak.

Nad týmto som najprv nerozmýšľal. Teraz mi napadlo veľa myšlienok k športoviskám na regionálnej úrovni. V mestskej športovej hale sa konalo niekoľko majstrovstiev sveta v silovom trojboji. Ľudia aj deti by sa tak s pohybom mohli lepšie zoznámiť, keby sme športové podujatia lepšie propagovali.

Taktiež sa mi páči, že v mnohých vnútroblokoch sa porobili workoutové ihriská, hrazdy, preliezky, stroje na cvičenie s vlastnou váhou. Je super, že napríklad na Slávii je cez leto takmer nemožné chytiť si kôš a zahrať si basketbal. Čím viac takýchto možností budeme mať, tým viac to bude ťahať partie mladých ľudí von.

Strava, pitný režim, spánok, mimoposilkový pohyb, šport. Ak nemám návyk, čo z toho mám začať riešiť prvé, aby mi nepraskla hlava?

Najlepšie jezačať tým, čo je človeku najľahšie a naväzovať návyky postupne. Pokiaľ niekomu príde jednoduchšie nakúpiť vhodnejšie potraviny, ako začať so športom, nech to spraví. Keď si budem istejší, môžem skúsiť začať s prechádzkami alebo prvý tréning s trénerom. Nebudem na seba prísny, keď sa mi niečo nepodarí dodržať. Pochválim sa za veci, čo sa mi podarili a skúsim na to nadviazať ďalší návyk. Odmeňovať sa, napríklad masážou alebo wellnessom.

Klub v prvej polovici roka oslávil zisk pohára a sté výročie založenia. Na konci augusta postúpili do skupinovej fázy Európskej Konferenčnej ligy (EKL) a záver roka ukončili víťazstvom v Niké lige nad Michalovcami, čím si upevnili tretiu priečku v tabuľke najvyššej súťaže. Opýtali sme sa preto generálneho manažéra klubu ako hodnotí doterajšie pôsobenie Spartaka v tejto sezóne.

Na konci mája oslávil Spartak storočnicu, na konci leta sa podarilo postúpiť do skupiny EKL. Môže táto sezóna ešte vygradovať? 

Uplynulý rok bol pre nás výnimočný nielen pre to, že náš klub oslávil storočnicu, ale najmä preto, že sa nám podarilo obhájiť prvenstvo v Slovnaft Cupe a postúpili sme do skupinovej fázy EKL. To sú veci, ktoré sa nedajú naplánovať a sme radi, že nám takto vyšli. Pred nami je ešte jarná časť sezóny, na ktorú sa všetci tešíme.

Za postup do skupinovej fázy klub inkasoval slušnú takmer štvormiliónovú prémiu, čo je približne ročný rozpočet Spartaka. Medzi prémie sa však nezarátava podiel za vysielacie práva a tržby z predaja vstupeniek. Ako sa budú tieto peniaze investovať?

Postup do skupinovej fázy EKL neprináša len prémie, ale aj zvýšené výdavky klubu, napríklad na cestovanie, ubytovanie, réžiu. Chceli sme zvýšiť konkurenciu v kádri, posilnili sme realizačný tím. Čo sa týka zápasov v EKL, uprednostnili sme plný štadión, ceny lístkov sme nastavili tak, aby boli dostupné a mohol prísť naozaj každý fanúšik Spartaka.

Presnú sumu vám nepoviem, ale samozrejme, ide o vyššie čiastky ako počas sezóny, kedy nehráme v európskych súťažiach. Všetky tieto prostriedky ale zostávajú v klube a použijeme ich na ďalšie napredovanie, nielen A-tímu ale aj mládežníckych kategórií.

Zo skupiny ste v konkurencii kvalitných tímov nepostúpili, čo je podľa vás príčinou? Bola to vyslovene nesporná kvalita súperov, šťastie či nedostatočná kvalita tímu? 

Žiaľ, taký je futbal. Vylosovali nám jednu z najťažších možných skupín. Verili sme, že pri troche šťastia by sme mohli zamotať situáciu v skupine. Škoda zápasov, kedy nám chýbalo trochu futbalového šťastia, ako doma s Ludogortsom či s Fenerbahce.

Myslíte si, že od vzniku EKL je postup do skupiny povinnosťou? 

Aj keď máme každý rok ambíciu zabojovať o Európu, postup do skupiny cez všetky predkolá je stále náročná úloha. Aj tento rok sme museli vyradiť dve vyššie nasadené mužstvá, a to nie je ľahké. Musí do seba zapadnúť veľa vecí a určite nám musí trošku priať aj futbalové šťastie. 

Výsledky Trnavy v skupine Európskej lonferenčnej ligy

• Ludogorets: 0:4, 1:2
• Fenerbahce: 1:2, 0:4
• Nordsjaelland: 0:2, 1:1

Vzhľadom na nabitý program mužstva sa začali kopiť zranenia a mužstvo trpelo nedostatkom hráčov hlavne v defenzíve, mysleli ste na konci prestupového obdobia na tento možný problém? 

Áno, mysleli, a preto sme káder doplnili. Ešte v posledný prestupový deň prišli traja noví hráči a ukázalo sa to ako správne riešenie.

Akým spôsobom sa budete snažiť v zime o rozšírenie hráčskeho kádra, v súvislosti s vašimi ambíciami, napríklad zisk ligového titulu, pohára, prípadne európska jeseň aj na budúci rok? 

Väčšinu hráčov máme zmluvne zaviazaných do konca sezóny, takže nepredpokladáme veľký prievan v kabíne. Výraznejšiu obmenu očakávame až v lete, keďže sa viacerým hráčom končia zmluvy. Na niektorých už pracujeme, vedieme diskusiu a určite máme vytypovaných aj nových hráčov, ktorých by sme radi priviedli.

V jednom rozhovore sa prezident Macho vyjadril, že záujmom o Zeljkoviča sa budete zaoberať, až keď bude na stole konkrétna ponuka. Aká vysoká by mala byť ponuka, nad ktorou by ste uvažovali pri predaji, vzhľadom na to, že podľa transfermarktu prišiel do Trnavy za 100-tisíc eur? 

Konkrétna ponuka zatiaľ neprišla, takže je zbytočné to ďalej rozvádzať.

Aký dôležitý je pre klub predaj hráčov, dokážete finančne konkurovať ponukám zo zahraničia alebo musíte predávať hráčov, ktorí sú len o kúsok lepší? 

Pri objeme peňazí, ktoré sa dostávajú do slovenského futbalu od štátu, sponzorov či z marketingových práv sú čiastky za predaj hráčov nezanedbateľnou položkou, ktorou si môže slovenský klub pomôcť v rozpočte.

Od začiatku pána Macha vo funkcii prezidenta klubu sa podarilo tímu dvakrát získať Slovnaft cup, bude sa v tejto „tradícii“ pokračovať? 

Bolo by to, samozrejme, veľmi pekné, keby sa to podarilo aj do tretice a urobíme všetko pre to, aby sme sa dostali čo najďalej. Už tretí rok sme v domácom pohári neprehrali, takže veríme, že túto sériu ešte natiahneme. 

Zimný mestský štadión otvorí svoje brány po prvý raz v tejto sezóne už 28. októbra o 14.30 hod. Mesto informuje, že pre návštevníkov bude k dispozícii tak ako každý rok tréningová ľadová plocha a okrem nej môže široká verejnosť využiť službu zapožičania a brúsenia korčúľ.

Korčuliari budú môcť služby zimného štadióna využívať od októbra do marca.

Cenník zostáva nezmenený

Cenník pre aktuálnu sezónu je rovnaký ako v predchádzajúcich sezónach. Novinkou v tejto sezóne je aj možnosť bezhotovostnej platby.

Zvýhodnenú cenu vstupného môžu dostať osoby s trvalým pobytom v Trnave po preukázaní sa príslušným dokladom. V prípade osôb starších ako 15 rokov ide o doklad s fotografiou a údajom o trvalom pobyte. Pri mladších osobách ide o ústne čestné vyhlásenie.

Uplatniť je možné tiež benefitné karty Multisport a UpBalansea.

Kedy budú môcť návštevníci využiť ľadovú plochu?

Ľadová plocha bude verejnosti sprístupnená každý utorok a štvrtok v čase od 17.00 do 19.00, počas víkendov v časových intervaloch 14.30 – 16.30 a 17.00 – 19.00 hod. Štadión bude prístupný verejnosti aj počas sviatkov a školských prázdnin v rovnakom časovom režime ako cez víkendy.

V prípade akejkoľvek zmeny alebo prerušení prevádzky verejného korčuľovania bude správca štadióna informovať verejnosť na jeho FB stránke.

Okrem korčuľovania na ľade aj inline dráha

Korčuľovanie na ľade nie je jedinou aktivitou, ktoré mesto Trnava ponúka. Pre verejnosť je dostupný aj 630-metrový asfaltový ovál určený na inline korčuľovanie, ktorý sa nachádza v športovom areáli AŠK Slávia Trnava na Rybníkovej ulici.

Verejnosti je športový areál otvorený každý deň od 7.00 do 22.00 hod.

Cristiano Ronaldo, ako aj niekoľko iných športovcov či umelcov, sa narodil do skromných pomerov. Otec bol bývalý vojak, neskôr však prepadol alkoholu. Matka sa síce snažila, aby zabezpečila svoje ratolesti, ale keď nosila pod srdcom malého Ronalda, uvažovala nad ťažkým rozhodnutím – interrupciou.

Ako dieťa si to možno neuvedomoval, no hlboko v sebe vedel, že ak sa chce vymaniť zo začarovaného kruhu generačnej chudoby, musí sa stať úspešným. Už od mala inklinoval k futbalu, v ktorom aj patrične vynikal. No bez tvrdej driny by sa nikam nedostal.

Aj napriek tomu, že počas svojej kariéry získal mnoho prestížnych ocenení, nevyhol sa niekoľkým chybám. Práve tie, ktoré sa začali hromadiť v posledných rokoch, sa mu stali osudnými. Zrazu sa zdalo, že o neho nikto nemá záujem.

Po dramatickom odchode z Manchaster United sa ocitol bez klubu. Lenže v krátkej chvíli temnoty kariéry zazrel svetlo, ktoré prichádzalo z Blízkeho Východu. Fanúšikom sa mohlo zdať, že sa ako topiaci chytá slamky, no tá bola vyrobená z 24-karátového zlata.

Tridsaťosemročná futbalová legenda, Cristiano Ronaldo, prestúpila do saudskoarabského klubu Al Nassr, kde si ročne zarobí 200 miliónov dolárov. Lenže mikroskopické písmenka v zmluve z neho spravili nástroj propagandy olejových magnátov.

View this post on Instagram

A post shared by Cristiano Ronaldo (@cristiano)

Saudská Arábia si nezakladá na dodržiavaní základných ľudských práv, ako ich vnímame my. Namiesto toho sa riadia moslimským právom – šárie. Nekladie dôraz na rovnaké postavenie žien v spoločnosti, práva sexuálnych menšín či príslušníkov iných vierovyznaní.

Vládnutie korunného princa Mohammeda bin Samáma sa fakticky nelíši od iných totalitných režimov súčasnosti či minulosti. Podobne ako v Rusku alebo Severnej Kórei, ani tu nie je prenasledovanie či popravy disidentov, kritikov a ľudskoprávnych aktivistov ničím nezvyčajným.

Keďže zmena vládnej rétoriky nepripadá do úvahy, existuje jedna možnosť ako zlepšiť imidž krajiny – sportswashing. Práve pomocou organizovania Olympijských hier sa zlepšilo povedomie o nacistickom Nemecku niekoľko rokov predtým, než uvrhli takmer celý svet do vojny.

Saudská Arábia plánuje využiť tento trik na svoje účely. V roku 2027 bude hostiť Ázijský šampionát vo futbale, nasledovaný Ázijskými zimnými hrami o dva roky neskôr. Avšak najväčšou ambíciou je organizovať Majstrovstvá sveta vo futbale po vzore susedného Kataru. A svoj záujem už aj oficiálne potvrdili, ich cieľom je šampionát v roku 2034.

Katar pritom nespĺňal ani jednu z podmienok na to, aby mohol hosťovať takto veľké športové podujatie. Lenže kde je vôľa (a najmä dostatok peňazí), tam je cesta. Šampionát sa v nej nakoniec konal, no bol fiaskom ešte pred jeho začatím, keďže existovali pochybenia o transparentnom výbere krajiny pre toto podujatie.

A čo na to Ronaldo? Zatiaľ mlčí. Fanúšikova ho mohli vidieť, ako sa počas zápasu párkrát prežehnal, no to je jediné, čo mu vláda bude tolerovať. Priamu a ostrú kritiku vlády si nemôže dovoliť, keďže by ho to mohlo stáť život. Radšej si potichu užíva luxusný život a odrátava dni, kedy mu umožnia odísť.

Dokáže FMK pomôcť mladému človeku k nábehu na kariéru v mediálnom svete? Mali by prísť hráči z KHL reprezentovať Slovensko na MS a ako veľmi je nevyspytateľná jeho práca? Hosťom Podcasttu, ktorý si môžete vypočuť na konci prepísaného rozhovoru, bol absolvent FMK, Patrik Mitas.

Aké máš pocity, keď si sa po štyroch rokoch znova vrátil do priestorov našej školy?

Veľmi dobré. Spomínam si na priestory Rádia Aetter, kde teraz nahrávame. V podstate beriem nielen školu, ale aj rádio ako moju Alma mater, kde som urobil prvé kroky v kariére. V pätnástich som si na facebooku vytvoril profil, kde som písal prvé texty a pridával prvé fotky, ale práve FMK a neskôr rádio ma začali v tejto oblasti rozvíjať. V mojej krátkej kariére, ktorá trvá asi sedem rokov, bola FMK veľmi dôležitým krokom. 

Je nejaký pedagóg, na ktorého si rád spomenieš aj dnes, možno niekto, kto ťa nasmeroval na tvoju terajšiu prácu?

Asi najradšej som mal Janka Pronera, ktorý mi bol vekom veľmi blízky, aj sme si rozumeli ako kamaráti. Taktiež Karin Kubíková a Andrej Brník, ktorí pracovali v Rádiu Aetter. Špeciálne Karin mi dala veľmi veľa, pretože som zo strednej školy prišiel nie veľmi vycepovaný, čo sa slovenčiny týka. Veľmi som to zanedbával a ona mi vo svojom voľnom čase dávala lekcie, pomáhala mi, aby som sa zlepšoval v čiarkach a bohužiaľ aj v primitívnej gramatike, za čo sa veľmi hanbím. Dva roky sme však na tom pracovali a dostal som sa na taký level, že som spokojný. 

No a ešte pani Bugošová. Hlásateľská legenda, ktorá so mnou trávila extrémne veľa času. Spolupracujem s ňou aj teraz v RTVS, hoci už menej, keďže ona je primárne v spravodajstve a ja som v športe.

Keď som mal ísť pred mikrofón, tak som bol veľký trémista

Aké sú tvoje spomienky na Aetter? Pred nahrávaním podcastu si spomenul, že si prispieval na jeho web. Vytvorili ste v ňom nejaké priateľstvá, ktoré vydržali dodnes?

Nejaké úplne silné priateľstva nie, ale s niektorými ľuďmi si na facebooku alebo Instagrame reagujeme navzájom na príbehy alebo statusy. Spomínam si však na jeden silný moment, keď sme v Rádiu Aetter nahrávali vianočnú pieseň.

Nikdy som nebol redaktor, ktorý vytváral obsah priamo do rádia. Vychádzalo to hlavne z môjho sebavedomia. Vtedy som ho mal vysoké na srandičky a robenie show, keď som mal ale ísť pred mikrofón, bol som veľký trémista,  vždy som sa bál a neveril som si. Zvolil som si teda jednoduchšiu cestu, ktorou bolo písanie textov, kde ma nikto nevidel a mal som na to viac času. 

Dá sa FMK vnímať ako vstupná brána do mediálneho sveta? Spomenul si napríklad pani Bugošovú, s ktorou sa v RTVS doteraz stretávaš. 

Určite. Pomohlo mi to najmä známosťami a kontaktmi, ktoré som tu získal. Andrea Bugošová mi venovala veľmi veľa času. Bola človek, ktorý ma smeroval ďalej a hovoril mi, že na to mám. Kontakty, ktoré som si vybudoval, by som bez FMK nezískal. Škola mi zároveň dala dostatok času na to, aby som popri štúdiu praxoval a profesne sa posúval.

Kedy si si uvedomil, že to, čo by si chcel v živote robiť, sú rozhovory z hokejových štadiónov?

Už od od detstva som vedel, že chcem pracovať v športe. Nikdy som nemal iný sen. Prvýkrát som si uvedomil, že by sa to mohlo podariť, keď som sa v roku 2018 zo Spartak.tv dostal do RTVS. Potom to išlo veľmi rýchlo. Prišli MS v hokeji, neskôr nominácia na olympiádu. Keď Marcel Merčiak v redakcii začal hovoriť, kto pôjde na OH do Tokia, moje meno zaznelo ako prvé. Vtedy som si definitívne uvedomil, že športová novinárčina je to, čím sa chcem živiť.

Je to trochu zvláštnosť, že si si vybudoval pozitívny vzťah k hokeju, keďže Trnava je orientovaná na futbal. Je to tým, že si ako malý chlapec sledoval Extraligu? 

Začal som ju sledovať v sezóne 2004/05. V NHL bola výluková sezóna a u nás hrali najväčšie hviezdy. Keď som neskôr prišiel do Spartak.tv, boli tam dvaja silní redaktori, ktorí sa hnali do futbalu a ja som vedel, že je tu stále veľa iných športov. V tom čase tu boli Gladiátori – hokejisti a volejbal. K týmto športom som sa snažil uberať a zrazu pri rozhodovaní sa mi vynorili spomienky na rok 2004 a hokej ma začal neskutočne baviť. Keď som neskôr prišiel do RTVS, mal som na výber, či sa primárne chcem venovať futbalu alebo hokeju. Moja voľba padla na hokej. 

Hodnotíš po rokoch túto voľbu pozitívne?

Určite áno. Nechcem povedať, že futbal nemám rád, ale vzhľadom na to, kam sa futbal uberá so systémom VAR a aj v ďalších aspektoch, ktoré sa mi nepáčia, musím povedať, že som spokojný s hokejom. 

Pri svojej práci veľa cestuješ. Pred pár mesiacmi si bol napríklad v Kanade na MS juniorov, chodíš na extraligové zápasy, nevyčerpáva ťa to? 

Posledné juniorské MS bola úplná šialenosť, čo sa týka cestovania. Vtedy v Amerike zúrila snehová búrka, ktorá narušila spoje. Mali sme tam dokopy asi dvadsaťhodinové meškanie.  

Keď beháme po Slovensku, mám na starosti primárne západné mestá – Nitru, Nové Zámky, Trenčín, Bratislavu a občasne chodíme na prenosy do Zvolena a Banskej Bystrice. Cestujem veľa, ale nie až tak, ako keby som každý týždeň chodil na východné Slovensko. Je to súčasť mojej práce, rešpektujem to a baví ma to. Ale súhlasím s tým, že to unavuje.

Jedna z najdôležitejších vecí pri tejto práci je obetovať jej extrémne veľa času 

Pri tvojej práci a flexibilite, ktorú ako reportér musíš mať, sa asi nedá povedať, že by si mal nejakú bežnú pracovnú rutinu. Alebo sa mýlim? 

Nemýliš sa. Ja som človek, ktorý má rád poriadok, nie v izbe samozrejme (smiech). Už v školských časoch som mal všetko vytriedené a usporiadané. Pri tejto práci sa to nedá. Jeden deň pracujete od piatej rána do druhej poobede. Druhý deň máte ísť o 17:00 na hokej a myslíte si, že ďalší deň máte voľno, lebo ho máte v rozvrhu, lenže počas zápasu sa stane niečo, čo musíte spracovať do ďalšieho dňa. Vyžaduje si to flexibilitu. Jedna z najdôležitejších vecí pri tejto práci je tomu obetovať extrémne veľa času. 

Predpokladám, že zápasy národného tímu prežívaš rovnako ako všetci fanúšikovia hokeja. Nie je pre teba po trpkej prehre ťažké postaviť sa pred kameru a spovedať sklamaného hráča? 

Tento pocit som zažil len raz. Bolo to na tohtoročnom juniorskom šampionáte, kedy naši chalani podľahli Kanade po predĺžení. Vtedy som nezvládol situáciu. Keď hrajú naši, potláčam emócie. Snažím sa byť v tomto smere profesionál. Chcem byť k hráčom rovnaký, keď sa vyhrá, aj keď sa prehrá. Vtedy som zlyhal, pretože som mal pocit, že naši chlapci mali na to, aby vyradili jeden z najlepších výberov v histórii MSJ. Prichytil som sa pri tom, ako fandím a to bolo zlé. Na základe toho som robil skôr pocitové rozhovory, než faktografické. 

Po spomínanom zápase nastal pekný moment, kedy kanadskí fanúšikovia ocenili našich hokejistov potleskom. Celá hala začala tlieskať. Čakal si to? 

Nečakal. Neskôr mi to však začalo dávať zmysel. Kanadský fanúšik má rád kvalitný hokej a ten videl u nášho tímu. Dal kredit reprezentantom, ktorí takmer vyradili jeden z najlepších výberov v histórii MSJ. Bol to skvelý moment.

Ako hodnotíš aktuálny stav slovenského hokeja, posúvame sa k lepšiemu?

Minulý rok bol výborný, pretože v našej Extralige hrali hráči, ktorí sa podľa mňa dostanú do NHL. Boli to Šimon Nemec, Filip Mešár či Adam Sýkora. Roky predtým nedostávali mladé talenty šancu medzi seniormi. Pritom nás to posúva. V tomto roku bol v lige priamy zostup a preto veľa klubov argumentovalo tým, že nemôžu dať taký veľký priestor mladým hráčom. Báli sa vypadnutia.

Veľa urobil aj Craig Ramsay, ktorý prišiel do národného tímu a pozdvihol slovenský hokej vo všetkých kategóriách. Nastavil trend pre mladých a nie veľmi skúsených hráčov – Pavla Regendu, Miloša Kelemena a ďalších. Aj vďaka nemu sa z nich stali hráči, ktorí sú silovo veľmi vyspelí a veľmi dobre korčuľujú. Týmto prístupom ukázal mládežníckym reprezentáciám, že sa vieme posúvať. Formuje to náš hokej k lepšiemu. 

Slovenský hokej je aktuálne trochu rozdelený

Vnímajú aj v zahraničí vývoj slovenského hokeja, prácu Craiga Ramsayho a slovenských klubov s mládežou – predovšetkým Nitry? 

Slovenský hokej má aktuálne veľa svojich problémov. Riešila sa napríklad situácia ohľadom toho čí prídu hráči z KHL reprezentovať národný tím. Ďalším problémom je, že nefunguje spolupráca hokejového zväzu a extraligových klubov. Vytvára to ďalšie napätie. Vnímajú to organizácie, skauti, a ľudia nielen z NHL, ale aj z Európy. Na drafte v Montreale som sa rozprával aj s ľuďmi, ktorí to nehodnotia pozitívne. Vidia, že slovenský hokej je aktuálne trochu rozdelený. Neprospieva nám to.

Určite sa im však páči, že vychovávame mladých hráčov, lenže im je v zásade jedno odkiaľ ten hráč príde. Skauti vnímajú, že naša liga je dobrá, ale nie najlepšia. Sme ale dobrí na rozvoj hráčov. Vidíme to aj na Adamovi Sýkorovi, ktorý v dobe nahrávania rozhovoru nastupuje medzi seniormi v Nitre a tým sa hráčsky rozvíja. Chodia sem aj hráči zo zahraničia. Bol tu Brendt Clark, ktorý hral za Nové Zámky a dnes strieľa góly priamo v NHL. 

Nadviažem na to, ako sme sa rozprávali o mladých talentoch zo Slovenska. Slovenským klubom sa predsa na drafte môže vyplatiť, keď vychovajú hráča, no nie? Nitre sa to vyplatilo pri Šimonovi Nemcovi, ktorý podpísal nováčikovskú zmluvu s New Jersey Devils. Výsledokom bolo, že Nitra za neho zinkasovala peniaze, ktoré môže ďalej využiť.

Môže a aj to využila, ale je tam jeden dôležitý aspekt. Hráč musí podpísať zmluvu v NHL. Situácia s Nemcom, Mešárom, Slafkovským a Sýkorom bola unikátna. Prešli dva mesiace od draftu a oni mali podpísané zmluvy. Klub môže vychovávať hráča, ktorý bude draftovaný, ale nikdy nemusí podpísať kontrakt. Slovenský klub – napríklad Nitra, tým pádom nezinkasuje za neho také veľké peniaze, ako to bolo v prípade Šimona Nemca a Adama Sýkoru.

Aký je tvoj osobný pohľad na hráčov z KHL? Mali by prísť reprezentovať Slovensko na MS alebo nie? 

Ťažká téma. Bol by som rád, keby neprišli. Absolútne odsudzujem to, čo sa deje na Ukrajine – je tam vojna. Hráči dobrovoľne prijali, že chcú podporovať a hrať v ruskej KHL. Vo viacerých kluboch je vedenie, ktoré podporuje nejakým spôsobom Vladimira Putina. Preto podľa mňa nie je správne, aby reprezentovali našu krajinu. Samozrejme, ja som malý pán, toto je na rozhodnutí zväzu. Môžem ale povedať, že možno 95 percent mojich kolegov má rovnaký názor. (Rozhovor bol nahrávaný pred rozhodnutím SZĽH – pozn.red.) 

Na svojom twitter účte si prednedávnom upozornil na slušnú návštevnosť v druhej hokejovej lige, kedy na zápas medzi Senicou a Dolným Kubínom prišlo zhruba 2 500 divákov. To je viac, než u niektorých extraligových tímov. V čom by si podľa teba mali brať od nich ostatní príklad? 

V marketingu. Robia ho fantasticky. Prezident klubu, pán Krutý, do toho vkročil, ako sa patrí. Chcú hokej prinášať nielen fanúšikom, ale aj rodinám. Darí sa im to. Nejde im o výsledok, prioritou je pre nich fanúšik. Zober si, že je to druhá liga, kde hráči nie sú nejako extra platení, ak vôbec. Ak majú na každý domáci zápas, na ktorý im príde 2500 ľudí vstupné tri eurá, za celú sezónu vedia zarobiť len na vstupenkách 80-tisíc. To je dosť slušný zárobok na amatérsky klub. 

O tebe veľa ľudí nevie, že máš skúsenosti aj s komentovaním e-šporotových zápasov. Ako si sa k tomu dostal? 

Fúha, čo si to na mňa vytiahol (smiech). E-športy sú moja srdcovka. Popri mojej práci a koníčkom sledujem aj tie. K e-športom som sa dostal cez Counter-Strike. Môj malý sen bol komentovať nejaký turnaj, vedel som pritom využiť aj svoje doterajšie skúsenosti. To sa podarilo.

A prešiel si si aj fázou, že si chcel byť profesionálnym hráčom? 

Keby si videl môj počítač v tej dobe, tak by si mi túto otázku nepoložil (smiech). Samozrejme, že som chcel. Boli hráči, ktorých som v tej dobe obdivoval. Bolo to obdobie na základnej škole. Mal som však počítač s 30 fps a ľudia, ktorí sa venujú e-športom vedia, že takéto číslo je pri hre Counter-Strike je absolútne nedostatočné.  

Máš okrem hry Counter-Strike aj nejaký iný e-športový titul, ktorý sleduješ? 

Nemám. V minulosti som ešte hrával NHL, ale na to už nie je čas. Niečím mi to CSko inklinuje, páči sa mi kompetetívny štýl a to, že sa tam vieš ako hráč zabaviť.

V záverečných otázkach ťa neminie tipovačka. Povedz mi, kto vyhrá tento rok Stanley Cup? 

Tipovačku veľmi nemám rád, pretože málokedy trafím (smiech). Doprial by som to Connorovi McDavidovi, tak dám Edmonton Oilers. Aj keď musím povedať, že Boston Bruins je obrovský favorit, rovnako ako New York Rangers. 

Spomenul si Rangers, dosiahne podľa teba Jaro Halák métu 300 víťazstiev v NHL? 

Myslím si, že áno. Rozprávam sa aj so skúsenejšími novinármi, ktorí hovoria, že je to jeho osobný cieľ. Nevidím teda dôvod, prečo by ho nemohol dosiahnuť. 

Na úplný záver si skús tipnúť, kto podľa teba vyhrá MS a na akom mieste skončí Slovensko. 

Povedal by som, že to bude Česko, pretože predpokladám, že v play-off NHL vypadne veľmi skoro Boston Bruins. Posilní ich tak skupina hráčov na čele s Davidom Pastrňákom. No a Slovensko? Na štvrťfinále podľa mňa dosiahneme. Odhadujem, že skončíme na siedmom mieste.

Koná sa každé dva roky, v zime aj v lete, pod záštitou Medzinárodného olympijského výboru. Zimný, organizovaný v dátume od 21. do 30. januára, práve prebieha v talianskych Dolomitoch, po ňom bude nasledovať letný v slovinskom Maribore.

Jeho súčasťou je olympijský oheň, ceremoniály či slávnostný sľub športovcov a funkcionárov. EYOF je bránou na olympijské hry. Aj keď nie je pre všetkých odrazový mostík do ich športových kariér, väčšina účastníkov si z podujatia odnáša cenné priateľstvá a skúsenosti, ktoré pretrvávajú neraz aj celý život.

Študentka Michaela Mrníková sa zúčastnila EYOFu ako supervízorka. V rozhovore sa dozviete, ako funguje dobrovoľníctvo na olympijských podujatiach, akí boli športovci k dobrovoľníkom a prečo (ne)musíte byť športovec, aby ste vedeli do podujatia zapadnúť.

Ako si sa dozvedela o EYOFe?

Cez moju kamarátku, ktorá poslala link do jednej spoločnej skupiny. Ona sa o jeho organizácii dozvedela na svojej univerzite.

Prečo si sa rozhodla do toho ísť?

Dobrovoľníčiť som chcela už dlhšie, aj na strednej som k tomu inklinovala – cez organizáciu konferencií či súťaží. Potom som sa chcela rozbehnúť aj na športovom dobrovoľníctve, čo mi však zbrdzila korona. EYOF mal byť moja prvá dobrovoľnícka skúsenosť.

Ponúkli ti post supervízorky. Váhala si, či ho prijať?

Práveže vôbec, aj keď som sprvu veľmi nevedela, do čoho idem. Niekoľko mesiacov po vstupnom pohovore mi zavolali s pracovnou ponukou supervízorky, riaditeľka dobrovoľníkov mi vysvetľovala, o čo pôjde. Potvrdilo sa mi, že je to niečo, čo by ma bavilo a čo by som robiť vedela.

Uvedomila som si, že vo veľa veciach sa dokážeme dopĺňať a nie sme na to sami.

V čom sa činnosť supervízora odlišovala od bežného dobrovoľníka? 

Ja som sa síce prihlásila ako dobrovoľníčka, ale ako supervízorka som mala úplne iné povinnosti. Svojmu tímu som však pomáhala, keď sa mi dalo. Chcela som si vyskúšať ich prácu. Nemám rada, keď niekto len hovorí a nepriloží ruku k dielu.

Ako supervízori sme začali pracovať začiatkom januára tohto roka, pričom EYOF bol koncom júla. Dozvedeli sme sa, aké veľké skupiny budeme mať a čo sa bude robiť na konkrétnych oddeleniach. Boli sme manažérmi pre dobrovoľníkov, na začiatku EYOFu sme s nimi riešili ich príchody, odpovedali im na otázky ohľadom ich ubytovania a celkovej organizácie.

Čo nové si sa naučila?

Extrémne veľa vecí, či už soft skills – komunikácia, time management, čo všetko dokážem sama spraviť a za aký čas. Do EYOFu som bola „individualistka“, myslela som si, že všetko dokážem zorganizovať najlepšie sama. Avšak tam sme si ako supervízorský tím veľmi sadli. Uvedomila som si, že vo veľa veciach sa dokážeme dopĺňať a že na to nie sme sami, že sa napríklad môžeme vyrozprávať, keď máme zlý deň.

Naučila som sa ako pracovať s ľuďmi, ako organizovať väčšie skupiny, ako funguje veľké podujatie. Je úžasné, koľko ľudí sa na tom podieľa, ako je všetko premyslené, aj ako to môže celé padnúť v priebehu sekundy. Cítim, ako veľmi som počas EYOFu narástla, dal mi veľa z oblasti event managementu.

Nemám rada, keď niekto len hovorí a nepriloží ruku k dielu.

Nastavil ťa EYOF do vlastnej budúcnosti, že by si sa chcela profesijne venovať organizácii športových podujatí?

Áno. Napriek tomu, že študujem učiteľstvo matematiky a fyziky, čo je mimo tohto celého, využila som skúsenosti z toho, že som učila. Mala som dosť mladých dobrovoľníkov a vedela som, ako s nimi pracovať. Takisto som vedela, že chcem niečo takéto organizačné robiť v budúcnost, pričom učiteľstvo sú moje zadné vrátka. Možno tieto dve veci raz spojím.

Vďačím tiež za veľa nových kontaktov, ktoré som získala. Ľudia, ich názory a pracovná minulosť ma veľmi inšpirovali v tom, čo chcem robiť. Určite plánujem organizovať aj vzdelávacie podujatia a dobrovoľníčiť aj na ďalších športových udalostiach, lebo atmosféra na nich je skvelá.

Ktorých športových podujatí by si sa chcela zúčastniť?

Najbližšie plánujem Európske hry v Krakowe a ďalší letný EYOF v Maribore. Supervízorstvo mi síce dalo veľa, ale chcela by som si vyskúšať aj klasické dobrovoľníctvo, lebo vidíš všetko za tým podujatím.

Sú vo výhľade aj ďalšie akcie, ktoré by vedel olympijský výbor ponúknuť?

V najbližšej dobe určite tieto dve, no chcela by som to ísť skúsiť aj na olympijské hry. Myslela som si, že je strašne ľahké sa tam dostať, no stretla som sa s ľuďmi, ktorí tam chodia so športovými delegáciami a povedali mi, že sa tam hlási 120-tisíc dobrovoľníkov a berú 20-tisíc.

Síce som sa nespoznala s ľuďmi, ktorí dobrovoľníčili na olympiáde, ale viem, že takí na EYOFe boli. Oni sú už európska komunita, ktorí takto chodia, napríklad na olympijské hry mládeže. Posledné sa konali v roku 2020 v Laussane vo Švajčiarsku. Je však veľmi náročné sa tam dostať a „veľké dobrovoľníctvo“ môže byť aj finančne náročné.

Na olympiádu sa hlási 120-tisíc dobrovoľníkov, berú 20-tisíc.

Prečo?

EYOF zabezpečil ubytovanie, stravu aj dopravu, kdežto na takýchto veľkých akciách majú len jedno jedlo v krabičke za deň. Nemajú garantované ubytovanie, čo bude napríklad v Paríži počas hier extrémne ťažké. Na tieto akcie paradoxne chodia dobrovoľníčiť dôchodcovia, ktorí majú veľa peňazí, skúseností a nerobí im to problém.

Ja si teda ešte s väčšími akciami počkám, ale veľmi ma to tam láka. Nateraz viem pomáhať aj takto lokálne.

V ktorý moment si bola šťastná alebo vďačná, že si išla dobrovoľníčiť do Bystrice?

Keď to hodnotím spätne, vďačím za každý moment, aj keď bol negatívny. Bolo super, že sa mi to stalo, lebo sa mám z toho čo učiť a nabudúce ma to nezlomí.

Konkrétne to boli maličkosti, napríklad entuziazmus mojich kolegov, keď som ich videla pracovať. Akí boli zorganizovaní, ako ich to bavilo a ako mi vraveli, že sa už hlásia do Mariboru. Ešte predtým som si vravela bože môj, chudáčikovia, veď mohli byť na prázdninách. Sršalo z nich nadšenie, že môžu pomôcť a mestu či celému Slovensku sa ukázať. Robili tam sedem hodín a boli absolútne v pohode s tým, že majú za to len jedlo a ubytovanie.

No videli športovcov, mohli sa s nimi porozprávať, cítili tímového ducha, mohli si ísť pozrieť hry. Takto si to užívali a je úžasné, keď má niekto vnútornú motiváciu a nerobí to pre certifikát. Bolo to fascinujúce a veľmi pekné.

Nádherne si mi to spojila dokopy, lebo som samozrejme mala otázku aj o najhoršom momente.

Iste, boli aj tie. Napríklad tesne pred začiatkom EYOFu sme cítili tlak z rôznych strán, veci sa menili omnoho rýchlejšie ako predtým. Ide o to, že všetky tieto veci boli vtedy ťažké, no naučila som sa, že to takto môže fungovať aj v ďalších podujatiach. Dopadlo to koniec koncov dobre, takže nemám čo ľutovať.

Aké výhody mali dobrovoľníci počas EYOFu?

Ak neboli z okolia Banskej Bystrice, mali zabezpečené ubytovanie na vysokoškolských internátoch vo Zvolene a v Bystrici. Mali tiež stravu, jedno teplé jedlo a jeden snack denne, čo bola bageta, dva kusy ovocia a sladkosť. Využívali svoje akreditačné karty na dopravu zadarmo v autobusoch a vlakoch. Dostali uniformy – nohavice, polokošele, vetrovku, šiltovky, pršiplášť, batoh a fľašu.

Niektoré oddelenia videli do zákulisia viac ako iné, napríklad ubytovanie alebo NOC’s. Chodili po poschodiach, ktoré si jednotlivé športové výpravy vyzdobili plagátmi alebo vlajkami.

Asistenti Talianska dostali po EYOFe ich oblečenie, Taliani ich brali ako súčasť tímu.

Čo znamená NOC’s?

NOC’s services znamená asistencia národným olympijským výpravám. Bolo to veľmi zaujímavé oddelenie, dobrovoľníci z neho boli veľmi blízko k športovým výpravám, každej jednej krajine robili pravú ruku alebo ich usmerňovali na infodeskoch. Napríklad asistenti Talianska dostali po EYOFe ich oblečenie, Taliani ich brali ako súčasť tímu. Moja sestra dostala od belgickej výpravy šiltovku (smiech).

Dobrovoľníci z Médií a PR zasa videli Media Press Centrum, komunikovali s domácimi aj zahraničnými novinármi a fotografmi. Z media pointov na každom športovisku mali vždy najlepší výhľad.

Stihla si si popri supervízorovaní pozrieť aj nejaký šport?

Videla som gymnastiku a atletiku. Na tú som pôvodne nechcela ísť, lebo ma to nikdy extra nelákalo. Ale je úžasné ju sledovať naživo, ako ľudia behajú, skáču, hádžu – celkovo ma to veľmi nadchlo. Videla som aj finálový zápas mužského volejbalu, tenis a trochu cyklistiky. No vzhľadom na moju pozíciu to bolo ťažšie skoordinovať.

Ovplyvnila vtedajšia prítomnosť športov tvoj životný štýl?

Jasné. Už len to, že som tam začala robiť, som brala ako malý športový zázrak. Veľakrát som sa stretla s názorom, že keď aktívne nešportujem, prečo dobrovoľníčim na športovom podujatí. V prvom rade to bola organizačná záležitosť, čiže o samotný šport ani tak veľmi nešlo. No keď som videla, ako šport ľudí spája – či už olympijské hry, dobrovoľníctvo – v rámci podujatia, kde športovci na sebe celý život makajú, získavajú medaily, skúsenosti, nové priateľstvá. Je to fascinujúce.

EYOF ma motivoval športovať, snažím sa chodiť každý týždeň plávať a do posilky, celkovo lepšie žiť a hýbať sa. Plus šport je vždy téma navyše, o ktorej sa dá rozprávať (smiech).

Prečo vôbec dobrovoľníčiť?

Aj keď dobrovoľníkova odmena nie sú peniaze, za tie zážitky, nové kontakty a nadobudnuté zručnosti to stojí. Získate know-how a prehľad, čo vám často pomôže viac ako peniaze. Keď si napríklad myslíte, že ste zabudli po anglicky, lebo ste dlho nerozprávali,zistíte, že ste nezabudli. Dobrovoľníctvo vás naučí vynájsť sa a improvizovať.