Jimmy Savile: A British Horror Story

Kedy to celé začalo a prečo vlastne? Dlho očakávaná novinka na Netflixe vyšla začiatkom apríla. Viac ako 40 rokov bol Jimmy Savile najväčšou televíznou hviezdou na Britských ostrovoch. Po jeho smrti však vyšlo najavo, že za rolou zabávača sa skrýval pedofil a násilník. Vyšetrovanie neskôr dokonca ukázalo, že Savile mohol sexuálne obťažovať viac ako 400 obetí.

Seriál je rozdelený do dvoch častí a prináša divákom pohľad na človeka, ktorého na ulici spoznal každý, no nik netušil, aký naozaj je.

Unsolved mysteries

Z názvu si možno predstavíte nadprirodzené záhady či posadnutie démonom. Dokumentárny seriál Unsolved mysteries však predstavuje nevysvetliteľné zmiznutia ľudí, prináša rozhovory s pozostalými, svedkami a vyšetrovateľmi.

Približuje divákom príbeh prostredníctvom záberov z televízie, rodinných videí či fotiek. Z mnohých behá mráz po chrbte. Má dve série po šesť častí a každá epizóda obsahuje iný príbeh z iného miesta. Vždy na konci každej časti dokonca Netflix vyzýva ľudí, aby kontaktovali políciu v prípade, ak majú k danej téme viac informácii.

Making a murderer

Pri tomto seriáli sa nejeden z vás bude chytať za hlavu. Netflix prostredníctvom neho približuje ľuďom americký súdny systém a upozorňuje na značné nejasnosti v prípade. Tvorcovia presne vystihli, že akonáhle sa stanete v Amerike obvineným, pravda prestáva existovať. Nech je akákoľvek.

Príbeh Stevena Averyho, ktorý takmer celý život presedel vo väzení za niečo, čo možno ani neurobil, je vskutku dych berúci.

AAron Hernandez – The killer inside

Mal všetko, po čom ľudia túžia. Peniaze, slávu, talent. V troch epizódach približuje Netflix prostredníctvom rozhovorov s priateľmi, hráčmi aj zúčastnenými príbeh hviezdy NFL.

Možno nebol Hernandez až tak známy v Európe, no v USA mal milióny fanúšikov. V prvej časti tak režiséri približujú Aaronov život a v ďalších dvoch sa seriál snaží zistiť, ako sa z hráča, ktorý mal všetko, stal usvedčený vrah.

Tri časti priblížia všetko. Príbeh o americkom futbale, sexualite, marihuane a rodinných vzťahoch.

When they see us

Päť teenagerov je neprávom obvinených z brutálneho útoku v Central Parku a ich život sa mení na nočnú moru. Seriál mal premiéru v máji 2019 a popisoval prípad napadnutia a znásilnenia bežkyne v Central Parku z roku 1989. 

Ďalší z projektov od Netflixu o rasizme a nepráve páchanom na ľuďoch, ktorí sa nevedia brániť, ktorí sú odsúdení ešte skôr, ako vôbec otvoria ústa.

Toto je ďalší z projektov od Netflixu o arogancii moci, o justičnom či právnom systéme. Nahnevá vás viac ako si dokážete pripustiť. Pocítite ich beznádej, bezradnosť či zúfalstvo akýmkoľvek spôsobom bojovať proti niekomu – proti systému.

Don´t f*ck with cats

Trojdielny seriál je o Luka Magnottovi, kanadskom pornohercovi, ktorý zabil čínskeho študenta Lin Juna. Kusy zavraždeného tela boli doručené poštou dvom politickým stranám a dvom základným školám.

Ešte pred vraždou na seba upútaval pozornosť tvorbou bábkových účtov – na Facebooku a rôznych fórach mal vyše 70 aktívnych účtov, kde vystupoval pod rôznymi pseudonymami ako vlastný fanúšik.

Snímka patrí medzi krimi seriály na Netflixe, kedy sa problém pokúsi vyriešiť komunita. V tomto prípade sa na Facebooku zamerala na jeho hľadanie, keďže vo videách vraždil mačky. Veľkú rolu pri pátraní zohrala práve žena, ktorá na internete vystupuje ako Baudi Moovanová.

The Disappearance of Madeleine McCann

12 rokov po tom, ako len trojročná Madeleine McCannová zmizla zo svojej izby v portugalskom hoteli v meste Praia da Luz, vydal Netflix seriál, kde viac približuje detaily tohto prípadu. Maddie bola malé dievčatko, ktoré išlo s rodinou na dovolenku. Jej rodičia ju nechali spať v izbe spolu s dvomi súrodencami. Oni išli zatiaľ do reštaurácie, z ktorej ale mali deti chodiť kontrolovať.

Matka išla 3. mája 2007 spiace deti skontrolovať a zazdalo sa jej, že v izbe niečo nie je v poriadku. Prišla do izby a našla v nej len dvojičky. Madeleine v nej nebola.

Filmári zohnali ľudí, ktorí boli zapojení do vyšetrovania zmiznutia, dovolenkárov, novinárov a dokonca aj niektorých obvinených. Tí všetci poskytujú svoje svedectvá o tom, čo sa dialo v Praia da Luz. Dodnes sa nenašla, a najhoršie je, že takýchto zmiznutí je oveľa viac.

Zlom v cestovaní pre ňu nastal, keď išla prvýkrát pracovať do Anglicka. Upratovala v päť hviezdičkovom hoteli v centre Londýna a vždy, keď mala voľno, spoznávala mesto a okolie. Mala vtedy 18 rokov a ocitla sa vo svete, kde bola na všetko sama. Po maturite sa do Londýna vrátila a vtedy sa rozhodla, že takto bude žiť. Dnes je Ivana v Číne.

Opísala by si sa skôr ako typ človeka, ktorý si veci plánuje alebo sa spontánne rozhoduješ za cesty?

V tomto som presne medzi. Ja si veľmi rada veci plánujem, mám zoznam a odškrtávam si. Mám rada organizovanosť, keď viem, čo sa bude diať. Ja som ten typ človeka, ktorý všetko vymyslí, keď sa niekde ide, no na druhej strane som úplne spontánna. Milujem, keď sa počas cesty stane niečo nečakané alebo sa niečo pokazí a musím to hneď riešiť. Keby si mi teraz povedala, že za hodinu sa sťahujem na rok do Kolumbie, tak budem zbalená, pripravená odcestovať a mentálne na krajinu naladená.

Sledujem ťa už dlhšie a viem, že si tento rok stopovala z Grécka na Slovensko. Ako vznikol tento nápad?

K stopovaniu som sa dostala už na Slovensku, a tak som bola na to celkom zvyknutá. Nápad ísť stopom cez viac krajín prišiel však už pred Gréckom. Bolo to minulé leto, keď sme pracovali v Nórsku. Rozhodli sme sa s mojou najlepšou kamarátkou Kamilou ísť stopom až domov. Pozerali sme letenky, ktoré stáli 20 eur, no povedali sme si, že nechceme byť o dve hodiny doma.

Zbalili sme si batohy a vyrazili sme. Povedali sme si, že tento výlet urobíme „na punkáčov“ a ani raz sme si nerezervovali nocľah. Museli sme sa teda spoliehať na ochotu ľudí. Často sa stalo, že sa už stmievalo a my sme stále nemali kde spať. Chodili sme od domu k domu a pýtali sme sa domácich, či by nás prichýlili.

Niektorí nás odbili, ale nikdy sme nehľadali nocľah dlhšie ako hodinu. Ľudia boli veľmi milí! Nechali nás u nich doma prespať a aj keď nás nepoznali, pripravili nám večeru, raňajky a na ďalší deň ráno nás vychystali na cesty. Spali sme dokonca aj na lodi. Využívali sme tiež skupiny na facebooku a couchsurfing, kde sme napísali, že stopujeme a potrebujeme niekde prespať. Zo severu sme stopovali asi dva týždne a bolo to skvelé.

Niektorí ľudia nás odbili, ale nikdy sme nehľadali nocľah dlhšie ako hodinu.

Takže to bolo vlastne tvoje prvé stopovanie. A čo cesta z Grécka na Slovensko? Považuješ to za jeden z najdobrodružnejších rozhodnutí v tvojom živote?

Toto leto sme sa rozhodli zopakovať to a našu cestu sme tentokrát začali na juhu, konkrétne v Grécku, kde som cez leto pracovala. Vybavili sme sa lepšie a zobrali sme si aj stan, v ktorom sme nakoniec spali len prvú noc, zmokli sme a odvtedy sme ho už nevytiahli. Po 10tich dňoch sme plné nových príbehov stopovali z Grécka na Slovensko. Stopovanie je úplne iný level cestovania, kde je človek odkázaný na druhých ľudí a nevie, čo ho počas dňa stretne. Žije v momente a práve to na stopovaní milujem. Aj keď to bolo niekedy náročné, už teraz plánujeme, odkiaľ budeme stopovať na Slovensko ďalšie leto. Práve tieto dva stopovacie výlety považujem za najdobrodružnejšie.

Spomínala si, že si pracovala v Nórsku a v Grécku. Ty si však pracovala aj v rôznych iných krajinách. Ktorá robota bola pre teba najlepšia a ktorá, naopak, najnáročnejšia?

Áno, môžem povedať, že som už žila a pracovala vo viacerých krajinách. V Nórsku pri nádherných fjordoch som pracovala na farme, v Spojených štátoch som predávala vo vianočnom obchode, v Holandsku som pracovala v sklade s oblečením, v Grécku v cestovke, v Írsku v domove dôchodcov a v Alpách inštruktorku lyžovania. Medzi týmito brigádami som mala dosť našetrených peňazí a času cestovať aj do iných krajín. To mám na tom najradšej.

Najradšej mám prácu inštruktorky. Mám rada školské lyžiarske výcviky, kedy mám celý týždeň rovnakých študentov a vidím pokroky, ktoré počas týždňa robia. Fyzicky najťažšia práca, ktorú som robila, bola zber jahôd. Celé telo ma po pár týždňoch bolelo. Pracovali sme veľa hodín, aj keď vonku pršalo. No a teraz sa nachádzam v Číne a som zvedavá, čo život prinesie.

Prečo práve Čína?

Momentálne som v trojtýždňovej karanténe v Pekingu. Po karanténe budem cestovať viac na sever, kde sa chystám pracovať ako inštruktorka lyžovania. Túto prácu som našla vďaka kontaktom počas cestovania. Tým začal celý proces vybavovania pracovných víz.

Koľko času ti zabralo dostať sa tam? Asi nie je také jednoduché nasadnúť na lietadlo a odísť.

Na pracovné víza do Číny som čakala pol roka. Bol to nesmierne náročný proces. Najskôr som potrebovala poslať hromadu dokumentov do Číny, aby som získala pracovné povolenie a pozývací list. Zabralo mi to veľa energie a času. Musela som zozbierať všetky dokumenty, získať pečiatky a rôzne overenia.

Každý deň som vyvolávala po úradoch, ministerstvách, ambasádach, posielala som dokumenty z jedného úradu na druhý, niekedy mi to nechceli overiť. Musela som to teda riešiť inými, zdĺhavejšími cestami, aby som nakoniec všetky dokumenty mala v poriadku. Keď už som získala pracovné povolenie a pozývací list, išla som na čínsku ambasádu žiadať o pracovné víza, ktoré mi nakoniec aj schválili. No to ešte nebol koniec.

Táto celosvetová pandémia mi celý proces spomaľovala a komplikovala. Pred nastúpením do lietadla som sa musela dať štyrikrát testovať a získať ešte špeciálne kódy na cestovanie do Číny. Všetky testy vyšli v poriadku, získala som zelené kódy a mohla som konečne nastúpiť do lietadla.

Pred nastúpením do lietadla som sa musela štyrikrát testovať.

Spomínala si, že si tam v trojtýždňovej karanténe. Koľko ťa to stojí a oplatí sa ti to vôbec?

21-dňová karanténa je v Číne povinná pre všetkých. Je to ale pekný päťhviezdičkový hotel, mám tu dve veľké postele a starajú sa o mňa. Stojí to okolo 1200 eur, no mne to celé platí môj budúci zamestnávateľ, ktorý mi platil aj letenky. Je to austrálska firma a dostanem aj výplatu, takže sa mi to určite oplatí.

Karanténa je náročná, toľko dní som ešte nikdy nebola zatvorená len v jednej izbe. Snažím sa tento čas využiť naplno, a tak si čítam, meditujem, cvičím, počúvam hudbu a zisťujem si informácie o Číne. Všetky tie bežné aktivity ako jedenie a kúpanie sa snažím predlžovať, aby mi čo najrýchlejšie prešiel čas. Testujú nás často a jedlo nosia trikrát denne. Jedlo je samozrejme čínske, veľa jedál nepoznám vôbec, preto spoznávam nové chute a učím sa jesť paličkami.

Na Instagrame si stále aktívna, aj keď ten je v Číne zakázaný…

Instagram, Facebook, Youtube a Google v Číne nefungujú, preto som si musela stiahnuť ich aplikácie. Používajú najmä Wechat. Cez túto aplikáciu komunikujem aj s personálom, každé ráno a večer si musím merať teplotu a posielať im to cez aplikáciu. Na Instagram a naše siete sa dostanem tak, že si zmením VPN adresu. Je to v Číne síce zakázané, ale v súkromí to používa veľa ľudí.

Ako riešiš na svojich cestách komunikačné bariéry?

Keď som začala cestovať, moja angličtina bola veľmi biedna, no postupne som sa naučila komunikovať a teraz už nemám s angličtinou problém. Hoci niekedy miestni nehovoria po anglicky, vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorý trochu rozumie. Aj v Afrike sa mi stalo, že som išla vo vlaku a oproti mne sedel starší párik, s ktorým sme sa rozprávali celú cestu rukami-nohami, smiali saa a pritom ani jeden z nás nehovoril jazykom toho druhého.

Cestovanie je predsa aj o tom, a preto som jazyk nikdy nepovažovala za bariéru. Na Čínu som pripravená tiež. Cez leto som vyhrala digitálny prekladač, s ktorým si budem pomáhať, keď budem potrebovať preložiť napríklad nápisy.

Na Instagrame si veľmi aktívna, pridávaš príspevky a tipy, kde inspiruješ ľudí. Rozmýšľala si niekedy nad napísaním knihy alebo vlastným podcastom?

Rozmýšľala! Veľmi ma baví motivovať a inšpirovať ľudí. Toto je to, čo chcem v živote robiť. V budúcnosti by som chcela robiť aj kurzy o nastavení mindsetu, ísť si za svojimi snami a tvorením si vlastného vysnívaného života. Chcela by som robiť aj prednášky o cestovaní a možno aj občas zobrať skupinku ľudí so mnou na cesty. A možno raz bude aj kniha.

Plánuješ sa aj usadiť?

Určite, ale teraz ešte viem, že nie je ten čas. Keď už sa raz usadím, nebude to asi v takej podobe, ako sa to v spoločnosti vníma. Aj potom budem naďalej cestovať. O päť rokov už budem pravdepodobne niekde v Amazonskom pralese vžívať sa ešte viac s prírodou, v tibetských horách ticho meditovať alebo objavovať západnú Austráliu. Verím, že predtým než začnem moje vedomosti odovzdávať ďalej, musím toho najskôr zažiť čo najviac, aby som neskôr mala z čoho čerpať.

Už som spomínala, že v mnohom inšpiruješ a motivuješ ľudí. Čo ale motivuje teba?

Motiváciu čerpám z každodenného života. Keď žijem takýto život, je to ľahké. Niekedy mi stačí pozrieť sa na situácie, ktoré sa mi počas dňa stali a zamyslieť sa nad nimi, pretože každá jedna vec v živote nás má niečo naučiť, niečo nám ukázať a niekde nás posunúť. Všetko sa deje z nejakého dôvodu, len si to stačí všímať a vnímať, čo sa okolo nás deje. Svet je plný inšpirácie a zázrakov, len my ľudia sme to začali brať ako bežné veci. Stačí byť otvorený a inšpirácia ťa naplní.

Na svoj mladý vek si už pochodila množstvo miest, kde si aj žila a pracovala. Musela si však kvôli nemu aj niečo obetovať?

Cestovanie je pre mňa oči otvárajúce, dalo mi veľa cenných priateľov, milión spomienok a úplne nový mindset a myslenie. Nepovedala by som, že som preto musela niečo obetovať. Toto som si vybrala a som každý deň vďačná za možnosť učiť sa a rásť takýmto spôsobom.

Vidím veci na vlastné oči a častokrát je to úplne inak, ako to poznáme z médií. Cestujem preto, aby som si rozšírila obzory. Pomáha mi to búrať predsudky a moja komfortná zóna sa rozširuje. Som schopná robiť veci, ktoré by som reálne nikdy neurobila alebo nevyskúšala, cestovanie mi úplne mení pohľad na svet, rúca všetky moje pochybnosti. Stretávam ľudí, ktorí robia najrôznejšie práce, a ktorí milujú svoj život.

Národná kriminálna agentúra nedávno zadržala v rámci protikorupčnej akcie Syseľ tri osoby, medzi nimi aj podnikateľa Sisáka, s ktorým si mal Kočner ešte v roku 2018 dopisovať. Má ísť o trestné činy podplácania a nepriamej korupcie. Pred pár dňami dokonca Okresný súd v Trenčíne podmienečne prepustil Ladislava Bašternáka. Rozhodnutie ešte nie je právoplatné, prokurátor sa totiž odvolal.

NAKA však za posledné obdobie zatkla aj množstvo ďalších vysokopostavených ľudí, ktorí boli obvinení z viacerých trestných činov. Údajne brali úplatky, vybavovali veci pre „svojich“ ľudí a mali prakticky všetko, na čo si spomenuli.

1. Kajetán Kičura

Keď za rozšíril koronavírus po celom svete, s obrovským prekvapením sme sa pozerali na to, ako je Správa štátnych hmotných rezerv prázdna. Nemali sme na Slovensku dostatok zdravotníckych pomôcok pre ľudí v prvej línii.

Človek, ktorý bol za to zodpovedný, mal namiesto toho uzatvárať zmluvy so zvláštnymi firmami a objednával nepresné a predražené testy. V tom čase si jeho 20-ročný syn údajne kúpil v centre hlavného mesta nie jeden, ale rovno dva byty. Bez hypotéky.

Podľa portálu Aktuality bol dôvodom zásahu fakt, že mu vtedy prišlo na účet 200-tisíc eur. Odosielateľom peňazí mala byť jedna z firiem, ktorá od Štátnych hmotných rezerv získala zákazku na dodanie zdravotníckych pomôcok. Neskôr bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku a za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Kajetána Kičuru po 18 mesiacoch v októbri prepustili.

2. Tibor Gašpar

Po bývalého prezidenta policajného zboru si prišla NAKA v novembri 2020. V rámci akcie Očistec vtedy zadržali viacerých policajných funkcionárov, medzi nimi aj bývalého šéfa Národnej kriminálnej agentúry Petra Hraška.

Vyšetrovateľ zadržaných obvinil pre viaceré trestné činy. Bolo to napríklad pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, korupčné trestné činy a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Na čele skupiny mal stáť nitriansky oligarcha Norbert Bödör, ktorý je väzobne stíhaný v kauze Dobytkár. Priamo Bödörovi sa mal zodpovedať policajný prezident Gašpar. Pod nim mali byť Hraško, Krajmer a ďalší ľudia. Aj ich však nedávno prepustili.

3. Monika Jankovská

V marci minulého roka zatkla NAKA bývalú štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti. Obvinili ju z trestných činov korupcie a podplácania. „Pani doktorka využila svoje právo a vypovedala, spáchanie skutku poprela,“ vyjadril sa jej advokát Peter Erdős.

Jankovská mala podľa Threemy vybavovať pre Kočnera rozsudok v kauze zmenky. Vymenili si obrovské množstvo správ, ona však poprela, že by Kočnera poznala. Jankovská mala podľa správ z mobilu tlačiť na sudkyňu Maruniakovú, aby Kočnerovu 8 miliónovú zmenku označila za pravú.

Policajti Maruniakovú zadržali spoločne s Denisou Cvikovou, ktorá jej s tým mala pomáhať. V putách skončila aj Jankovskej sestra, sudkyňa Andrea Haitová, ktorá sa takisto vyjadrila, že s Kočnerom nekomunikovala.

4. Ľudovít Makó

Makó bol šéfom Kriminálneho úradu finančnej správy. Minulý rok v septembri ho NAKA zatkla a obvinili ho z vydierania, podporovania Takáčovcov, z korupcie a násilnej trestnej činnosti. S Makóm sa spája viacero káuz.

Stratil dôveru vtedajšieho ministra financií (dnes už premiéra Eduarda Hegera) a musel odísť z postu šéfa Kriminálneho úradu finančnej správy. Makó viedol daňových kriminalistov za vlády Smeru, no a približne v rovnakom čase nadobudol majetok v dedinke Jelenec pri Nitre.

Dnes patrí k spolupracujúcim obvineným, ktorých nazývajú kajúcnici. Makó povedal, že sa párkrát stretol aj so šéfom Smeru Robertom Ficom. Nechcel sa však detailne vyjadrovať, o čom sa rozprávali. „Bolo to veľmi jednoduché. Vedeli ste, že nič za tým nie je, nič nebude, nič sa nedeje a ste v tom systéme chránený,” odpovedal Makó pre Denník N na otázku, prečo bral úplatky.

5. Dušan Kováčik

Roky nepodal žiadnu žalobu, a tak mu prischla prezývka pán 61:0. Na čele Úradu špeciálnej prokuratúry stál od jej začiatku. Špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika NAKA zadržala a obvinila zo spolupráce so zločineckou skupinou, z prijímania úplatku, zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a z korupcie. Spolu s ním zadržali aj zástupcu riaditeľa Útvaru zvláštnych policajných činností Norberta Pakšiho.

Bol to práve Kováčik, kto sa v roku 2014 odmietol zaoberať prípadom Bašternáka. V podaní išlo o podozrenia z daňového podvodu za dva milióny eur. Pred štyrmi rokmi dokonca prišiel do banky, kde si chcel v hotovosti vložiť na účet vyše 200-tisíc eur. V čase, keď ho zadržali, mal pri sebe v služobnom aute v obálke 10-tisíc eur.

6. Vladimír Pčolinský

V júni zadržala NAKA aj šéfa Slovenskej informačnej služby. Dôvodom mali byť podozrenia z korupcie. Údajne mal zabezpečiť, aby milionár Zoroslav Kollár nebol na muške tajnej služby. Mal pre neho vybaviť, aby sa tajná služba o neho nezaujímala a neodpočúvala ho.

NAKA vtrhla do bytu Pčolinského v skorých ranných hodinách. Mali totiž podozrenia, o ktorých začal vypovedať bývalý námestník SIS Boris Beňa. Po tom, čo Beňu v decembri minulého roka za­tkla polícia, začal rozprávať a usvedčovať vplyvných ľudí z korupcie. Pčolinského brat, poslanec klubu Sme rodina Peter Pčolinský, sa viackrát vyjadril, že šéf SIS je vo väzbe neprávom a po krivom obvinení jedného z kajúcnikov.

Pčolinský sa stal šéfom SIS v apríli minulého roka. Do funkcie ho vymenovala prezidentka na návrh vlády. Do postu ho navrhla Sme rodina. Pri nástupe však zdôraznil, že nie je blízky človek premiéra Igora Matoviča a ani stranícky nominant.

7. Dobroslav Trnka

Od Trnku očakávali veľa, na začiatku bol nádejou Generálnej prokuratúry. Nebol však taký, za akého ho mali. Spájalo sa s ním totiž množstvo káuz.

Začiatkom minulého roka zadržala NAKA aj generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Ešte v decembri roku 2019 obvinil vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry Trnku pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Veľké problémy mu spôsobila aj nahrávka, v ktorej mu Marian Kočner vulgárne nadával. Išlo o kupčenie so zvukovým záznamom odpočúvania bytu na Vazovovej ulici v Bratislave v kauze Gorila.

Denník N zverejnil video, kde sa Trnka v rozhovore s bývalým ministrom financií Jánom Počiatkom zabáva aj na emisnej kauze strany SNS. Z videa vyplýva, že Dobroslav Trnka kryl korupciu v kauze Lemikon, v ktorej Slovensko prišlo o zhruba 13 miliónov eur.

Článok môže prezrádzať časť zápletky.

Sú zadlžení, majú finančné problémy alebo ich prenasleduje zločinecká skupina Jakuza. Rozhodnú sa preto zapojiť do hier, ktoré ako malí obľubovali. Z hry pre deti sa však zrazu stane krvavý masaker a vyše 400 účastníkom pôjde doslova o život.

V jednej z nich sa súťažiaci môžu hýbať len vtedy, ak sa hlavná postava nepozerá. Koho zachytí pri pohybe, toho zastrelí. Rovnaké pravidlá má špecifická kórejská hra s vyrezávaním symbolu z keksíka. Ak sa zlomí, hráč zomiera. Prečo to robia? Výhra je 45,6 miliárd wonov, v prepočte vyše 32 miliónov eur.

Už po dvoch týždňoch sa stal seriál hitom v 90-tich krajinách sveta aj napriek tomu, že je v kórejčine. „V súčasnosti sa svetom šíria nielen filmy a seriály, ale aj kórejská hudba. Kórejská vláda investovala koncom minulého storočia veľa peňazí do zábavného priemyslu, vrátane toho filmového,“ vyjadril sa pre Reutir Remco Breuker, profesor z holandskej univerzity v Leidene.

Squid Game za krátky čas získal množstvo pozitívných hodnotení od filmovej obce. „To, čo môžeme nájsť v Squid Game, napriek všetkej tej dnes už notoricky známej temnote, je odvážny a ambiciózny príbeh, chvíľami dojímavý, no inokedy desivý. Jeho sila spočíva v chápaní toho, že peniaze znamenajú prežitie,“ hovorí televízny kritik John Doyle z kanadského denníka The Globe and Mail.

Príbeh porazených

„Každý z nás niekedy hral jednoduché a detské hry,“ povedal režisér seriálu Hwang Dong-hyuk pre CNN. Medzi tie, ktoré hrával Hwang ako dieťa, patrila hra, podľa ktorej režisér seriál aj pomenoval. „Pre nás to bolo celkom náročné, a preto sa často niekto trochu zranil, prípadne si roztrhal oblečenie,“ vysvetlil.

Keď dospel, premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby mal opäť možnosť si detské hry zahrať. A práve vtedy začal Hwang Dong-hyuk premýšľať aj nad samotným seriálom. Z nevinnej zábavky sa tak stalo krviprelievanie.

Squid Game odzrkadľuje kapitalistickú spoločnosť, v ktorej má každý v niečom svoju konkurenciu. Všetci neustále s niečím a niekým súperia. „Toto je príbeh o porazených,“ uviedol Hwang. Je to o ľuďoch, ktorí zápasia s výzvami každodenného života a zostávajú v pozadí, pričom víťazi sa dostávajú na výslnie.

Keď premýšľam nad druhou sériou, trochu sa obávam.

Sčasti je to režisérov osobný príbeh. Dve hlavné postavy, Seong Gi-hun a Cho Sang-woo, sú pomenované po starých priateľoch a nazýva ich „vnútornými klonmi.“ Podľa Hwanga reprezentujú dve stránky. Aj jeho totiž, presne ako Gi-hun, vychovala slobodná matka, ktorá nemala veľa peňazí. „Zároveň som, podobne ako Sang-woo, išiel na Národnú univerzitu v Soule, pričom celé moje okolie ma chválilo a malo veľké očakávania,“ vysvetlil.

Kostýmy na Halloween

Výroba projektu bola pre Dong-hyuka intenzívnym zážitkom. Na seriál dokonca Netflix použil menej peňazí ako býva zvykom. Režisér Hwang Dong-hyuk napríklad kvôli stresu prišiel o šesť zubov pri nakrúcaní. Ani to ho však neodrádza od myšlienky natočiť druhú sériu. „Napísať, produkovať a režírovať túto sériu bolo skutočne ťažkým orieškom. Keď premýšľam nad druhou sériou, trochu sa obávam,“ povedal. Pre portál Variety uviedol, že ešte nemá úplnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať ďalšia séria.

Účastníci v seriáli nosia zelenú súpravu a biele tenisky od spoločnosti Vans, čo zapríčinilo masívny dopyt. Môže ísť o premyslený ťah tvorcov načasovať seriál tak, aby sa ľudia obliekali do spomínaných kostýmov na blížiaci sa Halloween. Spoločnosť Vans uviedla, že od začiatku Squid Game vzrástol dopyt po bielych topánkach o vyše 7000%.

Nájdu sa však aj negatíva. Web New Musical Express píše, že v anglickej verzii seriálu sa objavilo aj množstvo nejasností a chýb. Youngmi Mayer, používateľka sociálnej siete TikTok, upozornila vo svojom videu, že titulky nemajú dobrý preklad. Youngmi kórejčinu ovláda plynule a tvrdí, že anglický preklad je plný nepresností. Netflix dokonca nevedomky v seriáli zverejnil číslo reálnej ženy, ktorá potom obdržala stovky hovorov od neznámych ľudí.

Ani Kim Čong-unovi, vodcovi Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, sa Squid Game príliš nepozdáva. Vyzýva ľudí, aby sa bavili inak, preto v krajine zaviedol pokuty a väzenie pre občanov, ktorých pristihnú pri sledovaní juhokórejského seriálu. 

1. Sýkorky z Bratislavy

Miroslav Sýkora študoval v Moskve a hoci mal pred sebou sľubnú budúcnosť, dával prednosť ruskej mafii. Vedel, ako zarobiť slušné peniaze. Zo školy ho vylúčili a vrátil sa na Slovensko. Považovali ho však za inteligentného, jeho ľudia plnili rozkazy, ktoré im dával. Spolu s Belovičom a Takáčom vytvorili prvú skupinu v Bratislave.

Sýkora presadzoval svoje názory ohľadom ruskej mafie, čo sa Belovičovi nepáčilo. Ten neskôr zomrel za volantom svojho auta. Vtedy sa táto prvá skupina rozpadla, a tak vznikli samostatné klany sýkorovcov a takáčovcov. Sýkora bol prvým zakladateľom takzvanej organizovanej zločineckej skupiny. Vyberali výpalné, vydierali ľudí, obchodovali a klamali. Neskôr pribúdali vraždy. Spájal sa aj s ostatnými hlavami podsvetia po celom Slovensku.

Postupne chcel odísť z čela skupiny, no naskytla sa mu príležitosť, aby zbohatol. V roku 1996 ukradli páchatelia z nitrianskej VÚB s pomocou ochranky takmer 180 miliónov korún. Sýkorovci sa dostali k značnej časti peňazí, no neskôr vznikli nezhody medzi Sýkorom a jeho spoločníkom Križanovičom. Sýkora totiž údajne trval na tom, že si zoberie najväčší podiel. Konflikt bol taký vážny, že mal dať Sýkora pokyn odstrániť Križanoviča, no streľba ho nezabila, museli mu však amputovať nohu. Sýkora chcel spor urovnať, no bezúspešne. Všetko sa otočilo a začiatkom februára 1997 Sýkoru v Bratislave zastrelili. Po smrti prebrala moc pravá ruka Miroslava Sýkoru Róbert Lališ, prezývaný Kýbel.

2. Bratia Diničovci prešli od biletárov k výpalnému

Boli zápasníci a svojho času pracovali ako biletári na bratislavských diskotékach. Eduard mal dokonca čierny pás v karate, bol viacnásobným majstrom Československa. Nepoznal limity a súpera hocikedy surovo zranil. Problémy riešili násilím. Po Nežnej revolúcii prešli na jednoduchšiu cestu zárobku – na výpalníctvo.

Neskôr chodili do bratislavskej pivárne a ľudí, ktorí vyhrali nejaké peniaze upozornili, že nie je bezpečné odísť s takým množstvom peňazí. Boli vynaliezaví. Výhercovia tak podsvetiu odovzdávali časť výhry. Diničovci dokonca svojmu známemu požičali peniaze, no naspäť chceli omnoho viac. Mali obrovské majetky. Ich tlak silnel a postupne sa stali hlavnými aktérmi bratislavského podsvetia. Na rôznych ľudí získavali kompromitujúce materiály a na oplátku dostávali ochranu od štátu. Dokonca raz uniesli dcéru majiteľa jedného hotelu v Tatrách a vydierali ho, aby im podpísal prenájom hotela. On to pod tlakom urobil. Neskôr tento hotel získali celý. Po čase budova schátrala, pretože sa o ňu nestarali. Šoférovali opití, zdrogovaní a policajti, ak ich náhodou zastavili, ich hneď aj pustili.

Prišla však konkurencia. Ich vplyv začal slabnúť. Eduard Dinič sa o príprave svojej popravy dozvedel a chcel utiecť do Francúzska. To sa mu však nepodarilo. V máji 1998 sýkorovci na čele s Róbertom Lališom zakopali na bratislavských Zlatých pieskoch pol metra do zeme na mieste, kde chodil Dinič hrať tenis. Výbušninu odpálili práve v čase, keď tam bol. Jeho brata zavraždili o pár mesiacov neskôr.

3. Tibor Pápay – veľa svalov, málo rozumu

Tibor Pápay, ktorého prezývali aj Papa Joe, nepoznal hranice.  Na začiatku 90. rokov sa po amnestiách prezidenta Československa dostal na slobodu. Bol vodcom dunajskostredského podsvetia, no podľa viacerých vyšetrovateľov boli najväčšou zbraňou Tibora Pápaya len jeho svaly. Nebol príliš múdry, no mal rozsiahle kontakty a nepotreboval ochranku, pretože si bol vedomý, že nikto proti nemu nič nezmôže. Vraždu pokladal len za obyčajnú prácu. Vypaľoval podnikateľov a neraz sa stalo, že svadobčania museli zaplatiť Pápayovcom za pokojný priebeh svadby.

Pápayovci si v Dunajskej Strede robili všetko, čo im na um vzišlo. Chodili na diskotéky, mužov zbili a ich ženy znásilnili. Svoj vplyv neskrývali, všetci ich poznali a báli sa ich. Ľudí doslova terorizovali. Mlátili okoloidúcich už len preto, že sa im nepozdravili dostatočne hlasno.  „Mnoho mužov dodnes nevie o tom, že jeho manželka bola toho času obeťou skupinového znásilnenia. Tieto ženy si dodnes myslia, že hrôzy sa prihodili len im, pričom veľa iných žien prežilo to isté,“ povedala Katarina Durica, autorka diela Slušné dievčatá plačú potichu. Knižka sa skladá z výpovedí obetí dunajskostredskej mafie.

4. Sátor bol starostlivým otcom a chladnokrvným zabijakom

S Pápayom boli dokonca kedysi kamaráti, obľubovali šport, no prišiel deň, kedy zistili, že v určitých oblastiach majú jednoducho iné názory. Vtedy začal Lajos Sátor a ľudia okolo neho Pápaya kritizovať.

Mesto na južnom Slovensku, kde neplatili zákony pre každého, si po vražde Pápayovcov privlastnil práve Lájos Sátor. V marci roku 1999 vtrhli do baru Fontána v Dunajskej Strede traja maskovaní a ozbrojení muži. Kričali, že ide o policajnú akciu. Hosťom nakázali, aby si ľahli na zem. Dvaja začali strieľať a zabili deväť ľudí. Ďalší zomrel v nemocnici. Britská agentúra Reuters vtedy dokonca povedala, že dôvodom tejto akcie malo byť vybavovanie si účtov. Vyšetrovatelia a rôzni publicisti si dodnes myslia, že za týmto celým je Lájos Sátor. Nikdy však nevylúčili ani Tomáša Vidu, významného ekonóma v podsvetí.

Sátorovi ľudia priniesli obchod s cigaretami, podvody s DPH, pokračovali výpalné a vraždy bielych koní. Neskôr sa stiahol a zmizol, no stále mal v Dunajskej Strede svojich ľudí, ktorí riadili podsvetie. Mal byť zapojený aj do podsvetia našich južných susedov a mal mať na svedomí desiatky vrážd. V roku 2002 pripravili kukláči akciu, kde plánovali Sátora zadržať. On im však ušiel. Mnohí tvrdia, že mal mať na polícii svojich informátorov. Policajti sa ho snažili opakovane chytiť, no bezúspešne.

5. Vymyslel, že budú ľudí hádzať do kyseliny a sám v nej skončil

Okolo roku 1996 začal František Miker spolu so svojim bývalým spoluväzňom Martinom Semanom podnikať. Svojho času predávali ovocie a zeleninu u recidivistu Jozefa Kákoniho. Bol to práve on, kto Mikera a jeho kamarátov zoznámil so Židekovcami, ktorí boli daňoví podvodníci. Tí inšpirovali Mikera, a tak rozbehol sieť firiem, ktoré boli vedené na nastrčené osoby – biele kone. „Predával“ z jednej svojej firmy na Slovensku do druhej firmy v Česku obyčajné bezcenné diskety. Tie po čase priviezol naspäť, aby ich mohol znovu predať. Neskôr vzniklo asi 50 firiem, ktoré fungovali na Slovensku, Česku či Ukrajine a medzi sebou fiktívne obchodovali s predajom softvéru. Boli to nepoužiteľné textové súbory. Všetko pôsobilo dôveryhodne, Miker si totiž na účtovníctve dával záležať a firma si tak uplatnila na daniach vyše dvoch miliónov korún.

Biele kone hľadal Kákoniho kamarát Šitta. Po čase si uvedomili, že pre nich predstavujú riziko. Miker prišiel s nápadom vyskúšať, či sa prasa rozloží v kyseline. Všetko vyšlo podľa predstáv, a tak začali vraždiť a dávať do kyseliny im nepohodlných ľudí.

Miker sa však precenil. Nestačilo mu, že okrádal štát, chcel oklamať aj svojich spoločníkov. Obral ich o veľa peňazí. Keď mu na to prišiel Kákoni so Šittom, našli si iného ekonóma. Mikera týždeň mučili, snažili sa zistiť, kde sú všetky peniaze. Neskôr sa ho zbavili spôsobom, ktorý Miker sám vymyslel. Množstvo príbehov vrážd, ktoré spáchali kyselinári, opisuje v svojej knihe aj prokurátorka Eva Mišíková, ktorá sa tomuto a mnoho ďalším prípadom roky venovala.

6. Ja som Mello, kto je viac?

Nahradili Petra Novotného, ktorý pred tým síce riadil Mellovcov, no oni ho časom prerástli. Spolupracovali s Mikulášom Černákom, ktorého požiadali o pomoc a práve on sa zbavil Novotného v Banskej Bystrici.

Výpalníctvo, vydieranie, vraždy. Ani Prievidza sa nevyhla praktikám mafiánov. Práve v tomto meste si rozložili svoje stany Karol a Ivan Mellovci. Starší Karol viac premýšľal, Ivan bol brutálnejší, veľmi agresívny a nemal zábrany. Obchodovali  s nahradnými dielami, niektoré často pochádzali aj z kradnutých aut. Pracovali v bezpečnostnej službe, ktorá patrila Černákovi. Všetci sa ich báli. Ivan mal každú ženu, ktorú len chcel. So svojou bejzbalkou zbil aj policajtov. Neštítil sa ničoho a náramne sa pri tom zabával. Vypaľovali aj taxikárov, tí vždy museli Mellovcov informovať o policajtoch v meste.

Vždy, ked sa ich polícia snažila zadržať, vedeli o tom. Raz, keď si pre Ivana prišli policajti v civile, kričal na celé mesto. Po príchode na políciu však vedel, že sa nemá čoho báť. Neskôr na istý čas zavreli aj jeho brata, no v roku 2002 ich prepustili. Po pár mesiacoch zahynul Ivan Mello pri tragickej dopravnej nehode. Jeho brat Karol sa dodnes skrýva pred policajtami aj vďaka rôznym procesným chybám, kedy ho prepustili na slobodu a on stihol utiecť. Karol Mello je obvinený z viacerých vrážd, medzi nimi aj z objednávky vraždy, ktorá bola namierená na expolicajta Juraja Gála. Pri akcii však Adamčovci rozstrieľali v aute v Moste pri Bratislave Gálovu družku a syna.

7. Boss všetkých bossov

Mikuláša Černáka nemôžeme vynechať. Bol neodmysliteľnou súčasťou mafie na Slovensku. Od roku 1997 je za mrežami, dostal totiž doživotie. Priznal sa k desiatkam vraždám, ktoré jeho skupina spáchala. Kedysi si bol veľmi blízky s Milošom Kaštanom a takisto aj Jánom Kánom, ktorý bol jeho pravou rukou.

Černák bol vyučeným automechanikom, ktorý bol známy aj svojou láskou k zvieratám. Mal aj tigra. Zo začiatku spáchal pár trestných činov, ktoré však po čase prerástli do obrovských rozmerov. Černákovci zabili napríklad aj Papasa a Tutiho Danišovcov, nastražili im do auta výbušninu, ale aj známych bratov Grolmusovcov, ktorí boli kulturisti. Dvom obetiam dokonca odrezali hlavy a verejne ich vystavili vystavili. Bola to pomsta za smrť černákovca Csemyho a obeťami boli bývalý policajt Gustáv Slivenský a Rudolf Hodossy.

O slovenskej mafii vzniklo množstvo kníh. Jednu z nich napísal aj novinár z Aktualít Ján Petrovič. Rozhovor s ním si môžete prečítať tu a v druhom pokračovaní tu.

Minulý rok po maturite si sa zbalil a odišiel si do sveta na vlastnú päsť. Mesiace si cestoval po Ázii. Nebojíš sa byť vo svete sám?

Paradoxne nikdy nie som sám vo svete. Vždy tu nájdem či už miestnych, turistov alebo Slovákov a Čechov. Keď mám pocit, že chcem byť sám, tak som. Momentálne som na Azorských ostrovoch a mám tu miestnu rodinku, zopár kamarátov, no najmä, keďže sa Azory stávajú populárnejšie pre Slovákov, aj veľa Slovákov.

Zrušila pandémia nejaké tvoje plány?

Počas jari som mal ísť do Cappadocie či do Japonska. Cez leto napríklad do Iránu či Turkmenistanu. Všetko toto som musel zrušiť, ale nesmútim. Času mám dosť a aspoň viac spoznávam život na ostrove, v raji, na Azoroch.

Na Instagrame ťa sledujem dlhšiu dobu a viem, že si na Azoroch už predtým bol, no aj tak si sa tam vrátil. Prečo si práve túto časť sveta navštívil opäť?

Na Azoroch som štvrtýkrát, v januári sem prídem po piatykrát. Počas aktuálnej situácie, keď sme sa ocitli v pandémii, je to pre mňa ideálne miesto na únik od reality. Mám tu miernu zimu, úžasnú prírodu, termálne kúpele, chutné jedlo či lacný život. To boli dôvody, prečo som sa tu zabýval a som tu tento rok tak dlho. Aj keď sa tu situácia ohľadne koronavírusu o niečo zhoršila, stále tu o tom nepočúvam toľko veľa ako na Slovensku. Jednoducho slobodný život.

https://www.instagram.com/p/CCjcXp_JtIY/

Koronavírus ovplyvnil naše životy a vo veľkej miere aj cestovanie. Nebolo pre teba ťažké riešiť počas pandémie odchod zo Slovenska?

Ťažké to nebolo, zvykol som si robiť náhle rozhodnutia. Keď som v októbri videl, aká je situácia na Slovensku, tak som bol aj úprimné rád, že idem po dvoch týždňoch opäť preč.

Vidíš nejaké rozdiely medzi Slovenskom a Azorskými ostrovami?

Rozdiely sú obrovské vo všetkom. Všeobecne vo vnímaní koronavírusu, v šírení hoaxov či čakaniu na vakcíny. Sú tu však aj negatívne veci. Určite spomeniem veľký výskyt drog, ktoré sú na Azoroch populárne, najmä pre svoju špecifickú polohu – blízko Maroka, Južnej a Severnej Ameriky. Rovnako sa tu žije viac taký dedinský život, kde každý každého pozná, ohovára. Na druhej strane si tu veľmi vážia prírodu a snažia sa využiť maximum z ostrova na pestovanie ovocia, zeleniny, chovu dobytka či využívaní energie z geotermálnej zóny.

Kde vlastne bývaš?

Žijem zo svojich úspor a mám v prenájme dom – izbu v hlavnom meste Ponta Delgada.

Je niečo, na čo si zmenil názor po tom, čo si začal cestovať?

Cestovanie je pre mňa najlepšia škola života. Zmenil som sa vo veľa veciach. Človek zrazu vidí rôzne kultúry, ochutná nové jedlá, vidí rôzne mestá, krajiny, prírodu. Cestovanie naozaj každého obohatí o rôzne veci. A sólo cestovanie ešte viac.

Za veľkú zmenu však považujem aj to, že už si nevyberám iba najlacnejšiu možnosť, aby som ušetril, ale rád investujem aj do drahšieho zážitku, ak to za tie peniaze stojí. Snažím sa žiť naozaj prítomnosťou a to je pre mňa základ. Dať svojmu telu to, čo naozaj potrebuje, aby bolo šťastné. Počas strednej školy som to zanedbával a potom som bol často chorý.

Svet je taký krásny, ak vyjdeme z našej bubliny.

Čo si sa naučil počas cestovania?

Spoliehať sa sám na seba, byť zodpovedný, samostatný, vážiť si každú maličkosť, byť tolerantný a rešpektovať ľudí. Svet je taký krásny, ak vyjdeme z našej bubliny.

Je niečo, o čom si myslíš, že si v tom iný ako ostatní cestovatelia a travelblogeri?

Nesnažím sa byť ako ostatní. A toto mi chýba na veľa ľuďoch, ktorí mi píšu. Chcú byť ako ja, mať online prácu ako ja, cestovať tak ako ja. Nesnažme sa byť všetci rovnakí. Práve v tej rozmanitosti je krása. Ja sa snažím byť proste reálny, autentický. Tak, že keď ma ľudia spoznajú naživo, tak si povedia, že som taký ako na Instagrame, a to je základ. Byť rovnaký online aj offline.

Kedy sa chceš vlastne vrátiť domov?

Prídem na sviatky na Slovensko, 20.12, no Silvester už strávim v Lisabone a 1.1 letím opäť na Azory.

Doma dlho nezostaneš. Nechýba ti predsalen na cestách po svete rodina?

Snažím sa mať s rodinou taký vzťah, aby som nebol na nej citovo závislý. Som rád, keď sa s nimi na pár dní stretnem, keď som s nimi v kontakte počas mojich ciest. Všetci však máme svoje životy, a tak je lepšie stretnúť sa párkrát do roka ako keby sme sa mali vidieť každý deň. Samozrejme, rodina mi chýba, ale tak normálne. Mne to vyhovuje aktuálne tak, že keď prídem vždy na pár dní, dáme si spoločný obed alebo večeru, porozprávame sa, ukážem im fotky, videá. A je to všetko oveľa úprimnejšie.

https://www.instagram.com/p/CComKttJ1zz/

Vrátim sa späť k tvojej práci na Instagrame. Často vo svojich príbehoch kritizuješ našu vládu. Čo konkrétne sa ti na nepáči?

Počas leta sa mi nepáčilo chaotické rozhodovanie o krajinách na zelenom a červenom zozname, pretože to všetko bolo o politike a nie o reálnej situácii. Celkovo sa mi nepáči chaotické rozhodovanie o všetkom, nemajú plán. Všetci si vyjadrujú svoj názor, každý sa na každého vyhovára. Potom ľudia strácajú dôveru k vláde, neveria na koronavírus, nedodržiavajú pravidlá a nechcú sa dať zaočkovať. Aj keď sem-tam sa nájdu nejaké chyby, veľkým príkladom v komunikácii je Portugalsko. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som tu, pretože dôverujem tej vláde.

Dáš sa teda zaočkovať?

Rozhodne sa dám zaočkovať. Hneď ako bude vakcína dostupná, idem do toho. Očkovanie je totižto jediná možnosť na svete, ako sa zbaviť tohto šialeného obdobia. Očkovanie nás zachránilo pred mnohými chorobami. S tým, že sa dám zaočkovať, pomôžem nielen sebe, ale aj ostatným.

„Bílí andelé“, tak ako sa hovorí futbalistom Spartaku Trnava, to túto sezónu nemajú vôbec ľahké. Kvôli pandémii spojenej s koronavírusom prišli o značnú časť príjmov, ktorú tvorili najmä lístky zakúpené fanúšikmi. Tí sa totiž kvôli nariadeniam vlády zápasov nemôžu zúčastňovať. „Ak by som to porovnal, je to podobné, ako keby fabrike dovolili vyrábať, ale zakázali predávať,“ vyjadril sa Patrik Velšic, PR a event manažér klubu.

Hráčom sa na domácej pôde darí menej ako bolo zvykom. Podporu z publika nemajú žiadnu. „Chýba im energia z hľadiska a aj to je zrejme dôvod, prečo sme vonku získali takmer rovnaký počet bodov ako doma,“ povedal Patrik Velšic.

Klubu chýbajú fanúšikovia

Ešte v marci hovoril riaditeľ Spartaku Trnava Milan Cuninka o tom, že situáciu, kedy by klub hral, no bez fanúšikov, si nevie predstaviť. Dnes je všetko presne naopak.

Patrik Velšic hovorí aj o tom, že niektoré opatrenia sa nedajú logicky zdôvodniť. „Keď môžu byť napríklad kostoly otvorené, nevieme si vysvetliť, prečo nemôžu byť v nejakom obmedzenom počte otvorené aj štadióny, ktoré sú navyše v exteriéri,“ povedal Velšic.

Celý svet bojuje s pandémiou, prerušili sa rôzne súťaže. Dlho očakávaný turnaj majstrovstiev Európy preložili o rok. „Dôležitosť ochorenia neznižujeme, no tieto opatrenia strácajú racionálne zdôvodnenie, “ poznamenal Velšic kriticky. V súčasnosti máme na Slovensku zákaz zhromažďovania. Naraz môže byť spolu len šesť ľudí.

Tribúny po celom Slovensku zívajú prázdnotou. „Opatrenia zvádzajú k oprávnenej domnienke, že niektoré sektory sú viditeľne zvýhodňované, napriek tomu, že negenerujú žiadny zisk a nemajú pre spoločnosť zásadný ekonomický benefit,“ dodal Velšic.

Po krátkej reprezentačnej pauze je na programe 14. kolo Fortuna Ligy, kedy sa Spartak Trnava predstaví na pôde FK Pohronia v Žiari nad Hronom.

Hovorí sa, že láska ku klubu je láska na celý život. V tomto prípade to určite platí. Mnohí na svoj klub nezanevreli. Fanúšikovia svoj tím podporujú aj v tejto neľahkej situácii. Kupujú si lístky na „virtuálne zápasy“, ktoré sa v skutočnosti neodohrajú. Počas prvej vlny vyzbierali pre klub viac ako 50-tisíc eur. „Je to naozaj výnimočný počin,“ dodal Velšic.

O tom, že Trnava nežije iba futbalom, sa dočítate, v článku Filipa Liptáka o volejbalovom tíme HIT UCM Trnava.