Kostol pôsobí ticho a nemenne, ako priestor tradície a istoty. O niekoľko metrov ďalej je však ústav, kde sa každodennosť odohráva úplne iným tempom a v inom kontexte. V okrese Levoča kedysi fungovalo viacero zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré boli jasne rozdelené podľa toho, komu slúžili. Boli oddelené zariadenia pre mužov, ženy, seniorov aj pre deti. Ústav v Spišskom Štvrtku mal však špecifickú minulosť.

Dlhé roky bol určený iba pre ženy. Toto nastavenie sa zmenilo až po tom, ako sa začalo hovoriť o neférovom prístupe pri prijímaní klientov. Dnes je zariadenie s kapacitou sto ľudí už zmiešané. Je medzi nimi šestnásť mužov, zvyšok tvoria ženy.

Za dverami tohto zariadenia sa prepletajú tri celkom odlišné svety. Stretávajú sa tu ľudia so schizofréniou, klienti bojujúci s demenciou a seniori, pre ktorých sa toto miesto stalo konečnou stanicou na ich životnej ceste.

Život tu má však aj svoje bolestivé ticho. Sú tu obyvatelia, na ktorých rodina celkom zabudla. Mnohí nevideli svojich blízkych celé roky. Iní boli rodinou dokonca zneužití, pričom ich príbuzní prichádzajú na návštevu iba vtedy, keď z toho môžu mať osobný prospech. Napriek všetkým ranám osudu, tu stále žiari nádej a úcta k životu, pretože najstaršia obyvateľka sa tento rok, ak Boh dá, ako sama hovorí, dožije obdivuhodných sto rokov.

Moment keď sa všetko zastavilo

Po vstupe do ústavu som počula som hluk a cítila pohľady. Nie nepríjemné alebo zákerné. Bola som sledovaná očami ľudí, ktorí sa tešia na náš príchod a z ktorých cítiť šťastie a lásku, ktorú sú pripravení odovzdať. Okrem pozdravu a úsmevu som kvôli počiatočnej nervozite nevedela, čo mám robiť. Predsa len, do ich sveta náhle vstúpil zástup šestnástich ľudí s fotoaparátmi, ktorí sa snažia nájsť hranicu medzi tým čo fotiť a na čo sa len pozerať, alebo, dokonca ani nepozerať. Prvých pár minút som len chodila po chodbe a predýchavala silu toho, čo som za ten krátky čas videla. Tento pocit však veľmi rýchlo zmizol.

Cítila som dotyk na mojej ruke a hneď za tým počula otázku: “Odfotíte nás, prosím?” Okamžite som chytila foťák a začala ho nastavovať. Medzitým sa na mňa dve ženy už doširoka usmievali a čakali kým stlačím spúšť. Takýto prístup mala väčšina z nich. Predvádzanie sa pred objektívom, tancovanie, spievanie, silné objatia, krik od šťastia, že niekto prišiel a môžu sa odfotiť so svojou najlepšou kamarátkou.

Povahy každého jedného človeka, s ktorým som mala tú česť stráviť aspoň chvíľku, mi zmenili pohľad na svet a neskutočne mi spríjemnili pobyt v kláštore. Ďalšie dni som sa na nich nesmierne tešila a naše stretnutia sme začínali radostnými zvítaniami plnými objatí a užívania si vzájomnej prítomnosti.

Obyčajnosť každodennosti

Keď sme vstúpili do spoločenskej miestnosti, naskytol sa nám pohľad na prežívanie ich bežného dňa. Sedeli pri stoloch a sústredene vyfarbovali omaľovánky, zatiaľ čo ostatní na gaučoch spoločne sledovali televíziu. Každý sa zabával po svojom. Niektorí sa práve vrátili zo záhrady, iní sa pomaly prechádzali po chodbe. V každom kúte budovy sme cítili inú atmosféru. Niekde si niekto pokojne zdriemol, iní zasa len tak sedeli a mlčky sledovali okolie.

Mnohí z nich si v ten moment užívali našu pozornosť a so záujmom sa nechali fotiť. V ten moment by ste na druhom poschodí počuli padnúť ihlu, no ak by ste zišli o poschodie nižšie, dostali by ste sa na takzvanú diskotéku, ktorú viedla pani s kabelkou plnou nazbieraných pokladov zo zeme.

Bolo to úžasné, no zároveň aj psychicky náročné. Po dvoch dňoch pravidelného fotenia som sa sama len tak prechádzala po chodbe, s vypnutým fotoaparátom zaveseným na ramene. Nasávala som atmosféru, zdravila ľudí, a prihovárala sa im. Nakoniec som skončila v izbe jednej dôchodkyne, kde som strávila zvyšok naplánovaného fotenia.

Dlho sme sa rozprávali, držali sa za ruky a sem tam sa len prešli po chodbe. V tom momente som vôbec nechcela fotiť. Chcela som sa jej naplno venovať a presne to som aj urobila. Fotoaparát som mala odložený a ani mi nenapadlo poň siahnuť. Venovala som jej svoju pozornosť na sto percent. Rozprávala mi príbehy zo svojho života, pri ktorých som sa nakoniec rozplakala. Nechcela som, aby to videla, tak som si len nenápadne utrela slzy z líc do rukáva a počúvala som ju ďalej.

Dotyky bez hraníc

Zažila som neskutočný fyzický kontakt, aký som dovtedy nepoznala. Nezáležalo na tom, v akom stave za nami prišli. Či boli špinavé od obeda, mokré od sĺz alebo slín, vždy sme ich vrúcne privítali. Objali sme ich, chytili za ruku, nechali sa pobozkať na líce a dovolili im pritisnúť sa k nám. Bolo v tom niečo neskutočne prirodzené a úprimné.

Jeden deň sme s nimi išli von, pozrieť sa, ako fungujú v bežnom prostredí. Hrabú lístie, zbierajú konáriky, sadia kvety v skleníku, hrajú pétanque, alebo len ticho sedia na lavičke a vyhrievajú sa na slnku. Nie všetci však mohli ísť von. Niektorí museli zostať vo vnútri kvôli svojmu zdravotnému stavu, no aj to k tomu patrí.

Posledný deň sme so sebou priniesli gitaru a urobili im malý koncert. Hrali ich obľúbené pesničky, spievali sme s nimi, tancovali, sedeli pri nich a len si užívali ich radosť zo zmeny prostredia. Nebolo na tom nič negatívne. Všetko bolo krásne, no zároveň sa to nedalo sledovať bez jemnej bolesti v srdci. Teda aspoň pre mňa.

Navzájom si neskutočne pomáhajú. Ich priateľstvá presahujú hranice nášho chápania aj zvládania. Poznajú sa do najmenších detailov a dokážu veľmi rýchlo reagovať, keď sa niečo deje. Vedia sa navzájom upokojiť, podporiť a podať si pomocnú ruku v momentoch, keď si už sami nevedia dať rady.

Svet, ktorý drží pokope sám seba

Zažila som aj jeden nepríjemný moment, pri ktorom som nevedela zareagovať – či mám pani zastaviť v tom, čo robila, či na mňa nevybehne, či sa jej alebo mne pri reagovaní niečo nestane. Úplne som zamrzla. V hlave som vedela, že by som mala konať, no strach ma v tej chvíli úplne paralyzoval.

Po chvíli prišla jedna z ubytovaných, taká ich prirodzená „šéfka“, ktorá vie každému pomôcť. Celú situáciu zvládla s neuveriteľným pokojom a všetko sa do pár sekúnd upokojilo. Práve vtedy som si naplno uvedomila, ako silno sú na seba napojené a ako sa dokážu podržať aj v tých najťažších chvíľach. Ukázalo mi to, že aj napriek rôznym diagnózam, ktoré si so sebou nesú celý život a za ktoré sú často odsudzované, sú to neskutočne múdre a šikovné ženy. Ženy s obrovskou empatiou a láskou, ktorá z nich prirodzene vyžaruje.

Odchádzala som odtiaľ s pocitom, že som dostala oveľa viac, než som dokázala dať. Zmenilo mi to pohľad na veľa vecí. Na blízkosť, na ľudí, aj na to, čo vlastne znamená byť pre niekoho naozaj prítomný. Uvedomila som si, že nemusíme všetko fotografovať, niektoré momenty majú zostať len v nás. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Každého jedného človeka, ktorého som tam stretla, si nesiem v sebe, žijem nimi a stále na nich myslím. A keď som odchádzala, mala som pocit, že možno predsa v nich kúsok zo mňa zostal.

Podľa najnovších údajov Európskej komisie nepracuje vo svojom vyštudovanom odbore viac než polovica mladých ľudí na Slovensku. Slovensko sa v tomto ukazovateli radí medzi najhoršie krajiny Európskej únie a obsadzuje druhé miesto od konca. Otázka, či sa oplatí ostať verný svojmu odboru, alebo si zvoliť inú cestu, tak zostáva pre mnohých študentov aktuálna už počas štúdia.

V ankete sme sa ich preto pýtali:

• Akú úlohu v tvojich budúcich kariérnych plánoch zohráva odbor, ktorý študuješ?
• Máš už skúsenosť s prácou alebo praxou v študovanom odbore a ako ju hodnotíš?
• Ako sa tvoje predstavy o odbore zmenili počas štúdia?
• Čo je pre teba pri výbere budúcej práce najdôležitejšie?

David, Space Applications

Odbor zohral v mojich plánoch skôr nepriamu úlohu. Najmä cez fyziku a matematiku ma nasmeroval k záujmu o reálny prínos vedy. Nešlo mi o výšku platu, ale o to, aby moja práca mala zmysel a aby som vedel niečo odovzdať ďalej. Počas štúdia som získal skúsenosť v telekomunikáciách, kde som pracoval pri správe sietí. Táto práca mi však ukázala, že takáto cesta pre mňa nie je, vnímal som ju ako stresujúcu, rutinnú a spojenú s neustálym presúvaním sa. Naopak, školské praxe v odbore Space Applications, kde sme navrhovali antény, počítali obežné dráhy a pracovali s embedded systémami, mi ukázali inú stránku techniky – kreatívnu a zmysluplnú.

Práve tieto skúsenosti zmenili moje pôvodné predstavy. Uvedomil som si, že IT nie je len „pohodlný zárobok“, ale práca, ktorá zaberá veľkú časť života. Preto ju nechcem robiť bez naplnenia. Moje priority sa postupne posunuli od istoty k hľadaniu zmyslu. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma bavila a mala hodnotu. Nechcem pracovať len pre výplatu, ale robiť niečo, čo má reálny prínos pre spoločnosť a zároveň mi umožní zachovať si aj osobný život.

Kristína, učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a výchova k občianstvu 

Odbor zohral pri mojom rozhodovaní kľúčovú úlohu. Vyberala som si ho podľa toho, čo mi bolo najbližšie a čo by som nevnímala len ako povinnosť. S praxou mám skúsenosti najmä z animátorstva na detských táboroch, kde pôsobím už niekoľko rokov. Aj hoci to nie je úplne moja cieľová skupina, prácu vnímam veľmi pozitívne, najmä vďaka spolupracujúcim deťom a podporujúcemu kolektívu. Tento rok si chcem skúsenosti rozšíriť aj prácou v jazykovej škole.

Moje predstavy o odbore sa počas štúdia výrazne nezmenili. Už skôr som mala k tomuto smeru blízko a vysoká škola ma v tom len utvrdila, najmä vďaka kvalitným pedagógom. Uvedomila som si však aj náročnosť štúdia. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejší kolektív a atmosféra, pretože bez nich sa aj dobrá práca robí ťažko. Zároveň chcem naplno využiť svoje vedomosti, ideálne prácou na strednej škole. Zachovať si plánujem aj určitú rovnováhu medzi prácou a osobným životom, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché.

Radka, masmediálna komunikácia

Študujem masmediálnu komunikáciu a vnímam tento odbor ako priestor na neustále zlepšovanie. Dáva mi možnosť rozvíjať kreativitu, pracovať s rôznymi formami médií a postupne si hľadať smer, ktorý mi najviac vyhovuje. Mala som aj stáž, kde som pracovala ako grafička pre obec Ochtiná. Bola to zaujímavá skúsenosť, no zároveň mám pocit, že mi nepriniesla až tak veľa praktických zručností, ako som očakávala. Skôr som si vďaka nej uvedomila, čo by som chcela do budúcna robiť inak a v akom prostredí by som sa chcela posúvať.

Počas štúdia som čakala viac praktických seminárov a príležitostí, kde by sme si vedeli veci reálne vyskúšať. Teória je síce dôležitá, ale práve prax mi niekedy chýba najviac. Pri výbere budúcej práce je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňala a bavila. Chcela by som pracovať v dobrom kolektíve, kde budú ľudia otvorení a podporujúci a kde budem mať chuť chodiť do práce s radosťou.

Barbora, liečebná pedagogika

Odbor, ktorý študujem, zohráva v mojich plánoch veľmi dôležitú úlohu, aj keď veľa závisí aj od môjho vlastného samoštúdia. Škola mi poskytuje nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické skúsenosti prostredníctvom workshopov, praxe a dobrovoľníctva v zariadeniach. S praxou v tomto odbore už mám skúsenosť a som za ňu veľmi vďačná. Od druhého ročníka ju absolvujem v rôznych zariadeniach podľa veku či diagnóz klientov, kde sa stretávam s ústretovým personálom, ktorý mi pomáha a odpovedá na moje otázky. Aj vďaka tomu získavam mnoho skúseností, ktoré mi v budúcej kariére pomôžu. Počas štúdia sa moje predstavy o odbore ešte viac upevnili – som si istá, že je to práca, ktorú chcem robiť.

Zároveň si uvedomujem, že sa ešte musím veľa nauči.. Pri výbere budúceho povolania je pre mňa najdôležitejšie, aby ma napĺňalo a aby som sa v ňom cítila dobre. Chcem robiť prácu, ktorá je zmysluplná, tvorivá a pomáhajúca, pretože považujem za dôležité pomáhať tam, kde je to potrebné. Záleží mi na tom, aby som sa v práci mohla osobnostne aj profesionálne rozvíjať a nežiť len „zo dňa na deň“.

Emma, masmediálna komunikácia

Získavam vedomosti a skúsenosti priamo v odbore, v ktorom chcem v budúcnosti pracovať, preto to v mojich plánoch zohráva veľkú úlohu. Rok som pôsobila v časopise Atteliér ako junior a som aj súčasťou AFMK ateliéru. Iné pracovné skúsenosti zatiaľ nemám, ale po skončení bakalárskeho štúdia a popri magisterskom štúdiu si určite chcem nájsť prácu v odbore.

Moje predstavy sa počas štúdia výrazne zmenili. Lepšie som spoznala svoje silné aj slabé stránky a uvedomila som si, na čom musím ešte pracovať. Škola mi zároveň otvorila oči v tom, ako fungujú médiá v praxi. Pri výbere budúcej práce je pre mňa dôležitá najmä agenda a hodnoty média, pre ktoré by som pracovala. Myslím si, že objektivita je základ, no zároveň by som sa necítila dobre v bulvárnom alebo alternatívnom médiu, s ktorým by som sa nevedela stotožniť.

V najnovšej epizóde nášho Podcastu sme privítali Magdalénu Tomalovú, doktorandku a fotografku, ktorú môžete stretnúť na chodbách či v triedach našej fakulty. Magda študovala na FMK UCM a po sedemročnom pôsobení v praxi sa vrátila na svoju alma mater, kde momentálne učí viac ako pol roka. Vo fotkách odkrýva to, čo väčšina ľudí prehliada a nachádza krásu v obyčajných situáciách.

V rozhovore sa dozviete:

• ako sa Magda dostala k foteniu,
• čo ju na fotografii najviac baví,
• ako sa mení naše vnímanie fotky a ako sa na ňu pozerať inak,
• kde sú hranice fotografa a kedy prestáva byť len tvorcom

S Magdou sa rozprávala Patrícia Lehká

Čo sa deje v mojom živote? Čo je aktuálne? A čo má v tom množstve informácií skutočnú hodnotu? Ako študentka masmédií by som si tieto otázky mala klásť každý deň. Mali by byť prirodzeným podnetom, prečo si vyhľadať informácie a sledovať dianie okolo seba. Nútiť ma vnímať verejný diskurz, kriticky premýšľať a analyzovať jazyk. Veď presne tak ma to učia v škole. Keď študuješ médiá, musíš mať predsa prehľad o tom, čo sa deje vo svete a ako veci fungujú.

Namiesto toho som si však začala všímať, že sa médiám čoraz častejšie vyhýbam. Nie preto, že by ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete, ale preto, že poznám pocit, ktorý vo mne zanechávajú.

Otváram prehliadač. Tri hlavné médiá, ktoré svet okolo mňa považuje za najviac spoľahlivé. Skôr než začnem čítať, vnímam atmosféru. Všade na mňa kričia boldom napísané slová – Amerika, vláda, politika, Fico, nacizmus, Ukrajina, Rusko… Čítam, scrollujem, otváram a zatváram články. Dostávam sa z prvej strany až na piatu. Intenzita sa nemení. Uvedomujem si, že nehľadám konkrétnu informáciu. Hľadám dôvod, prečo zostať. Hľadám niečo, čo vo mne nezanechá ťažobu.

Správy, ktoré prinášajú viac než informáciu

Namiesto inšpirácie prichádza vlna negativity, ktorá ma prevalcuje. Odišla všetka moja trpezlivosť. Každý jeden otvorený web rýchlo, priam agresívne vypínam. Zaplaví ma neskutočný hnev. Mám pokazený celý deň. Neviem sa odtrhnúť od všetkého, čo som práve prečítala. Behá mi to v hlave po ceste domov, pri obede, pri práci. Negativita sa ma priam drží a ja sa neviem na nič sústrediť.

Myšlienka, že sa vo svete jednoducho deje viac zlého než dobrého, a preto médiá iba verne zobrazujú realitu takú, aká je, je logická. Môj hnev však neutíšila. Neposunula ma ďalej a už vôbec mi nepomohla pochopiť, prečo sa po pár minútach čítania cítim vyčerpaná a podráždená. Politika nikdy nebola mojou obľúbenou témou. Nie preto, že by som ju považovala za nedôležitú, ale preto, že som príliš často videla jej dôsledky mimo verejného priestoru.

Slová majú váhu, text má silu a aj laik cíti, ako naň vplýva. Toto nie je len môj subjektívny názor. O vplyve médií na ľudskú psychiku už vzniklo množstvo článkov a výskumov, ktoré ukazujú, že neustály kontakt s negatívnymi správami dokáže výrazne formovať naše emócie aj pohľad na svet. Vedia vyvolať hnev, strach, úzkosť. A keď sa tieto emócie opakujú každý deň, prestávajú byť len reakciou.

Uvedomujem si to ako bývalá verná čitateľka, aj ako študentka zahryznutá do žurnalistiky. Nemám odpoveď ani riešenie na túto problematiku. To nechám na odborníkov. Viem, že realitu nemožno zjemňovať ani ignorovať, no ak budeme každý deň servírovať strach a hnev, nemôžeme očakávať pokoj a porozumenie. Problém nie je len v tom, že sa vo svete deje zlo, ale aj v tom, že sme si zvykli podávať ho ako hlavné jedlo. A ak sa negativita stane naším každodenným chlebom, budeme ju považovať za normu.

Inflácia sa v závere roka 2025 pohybuje na úrovni 3,7%, čo predstavuje spomalenie oproti predchádzajúcim mesiacom. Zdražovanie sa najviac prejavuje v oblasti bývania a dopravy, zatiaľ čo potraviny po rokoch prvýkrát zlacneli. Ako tieto zmeny vplývajú na každodenný život mladých študentov?

V ankete sme sa ich preto spýtali:

• Ako sa vás počas štúdia dotklo zdražovanie nákladov na bývanie?
• Akým spôsobom ovplyvnila inflácia vaše stravovanie a každodenný život?
• Čo by podľa vás najviac pomohlo mladým študentom zvládnuť dopady inflácie?

Ivana, 20

Stále bývam s rodičmi, takže vyššie ceny bývania ma priamo nezasiahli. Som rada, že mám túto možnosť, aj keď to znamená, že každý deň dochádzam do Trnavy. Inflácia sa ma dotkla skôr cez potraviny.

Obedy si pripravujem doma a nosím ich so sebou. Síce mi to zaberie viac času, lebo musím myslieť na misky, príbor a všetko prenášať, finančne sa mi to však vyplatí. Keď si to prepočítam, vyjde to lepšie než kupovať obedy každý deň. Za najväčšiu podporu študentov považujem udeľovanie motivačných štipendií. Ak človek nájde výhodu v učení, má dobré výsledky, dostane motiváciu aj podporu, ktorá mu uľahčí zvládnuť náklady.

Martin, 22

Zdražovanie z hľadiska zvyšujúcich sa nákladov na bývanie neriešim, pretože minulý rok som platil viac, dokonca za horší internát. Stravovanie je už iná kapitola. Do školskej jedálne nechodím. Vadí mi tam vôňa vareného jedla, ktorú neznášam. Radšej si objednám obed z reštaurácie, alebo kúpim niečo jednoduché.

Infláciu riešim tak, že sa vyhýbam potravinám, ktoré výrazne zdraželi, napríklad sladeným nápojom či polotovarom. Mohol by som si variť sám v kuchynke, ale úprimne, nechce sa mi do toho púšťať.

Petronela, 20

Na internát som sa presťahovala až v druhom ročníku, takže zvyšovanie cien som veľmi nepocítila. Suma, ktorú platím, mi príde primeraná a prijateľná, takže aj ak bola kedysi nižšia, mňa sa to už netýka. Prechod na internát však znamenal zmenu v mojom každodennom živote. Musím si viac rozvrhnúť financie, keďže časť ide na ubytovanie. To sa prirodzene odrazilo aj na mojom stravovaní, lebo si musím dávať väčší pozor, koľko miniem na potraviny.

Vďaka flexibilnej práci to však zvládam bez väčších problémov. Myslím si, že študentom najviac pomáhajú zľavy na ISIC. Či už na jedlo, dopravu alebo kultúru. Rovnako je podľa mňa veľmi dôležité mať finančný plán. Nastaviť si rezervu, ktorá mi na konci mesiaca vždy ostane. To môže pomôcť nielen študentom, ale komukoľvek, kto zápasí s financiami.

Šimon, 24

Keď som sa sťahoval, ceny ešte neboli také vysoké. Dnes, keď vidím ceny nájmov, zdajú sa mi prehnané a pýtam sa samého seba, kto také sumy vôbec vymyslel. Na moje nákupy a stravu to nemá zásadný vplyv, problémom je skôr nedostatok času. Popri škole a práci totiž nestíham nakupovať tak, ako by som chcel. Mám pocit, že deň by mal mať viac hodín.

Myslím, že v tejto dobe je najdôležitejšie nájsť si brigádu, ktorá je dobre platená. Práve to pomôže študentom zvládnuť rastúce náklady.

Simona, 20

Keďže nebývam na internáte ani v podnájme, zdražovanie ma v tejto oblasti obišlo. Viac sa ma dotkli bežné veci, akými sú potraviny či doprava. Nebolo to ale také výrazné, aby mi to zásadne zmenilo každodenný život.

Myslím si však, že pre študentov je dôležité, aby bolo bývanie dostupnejšie a aby mali lepšie štipendiá či podporu na stravu a cestovanie. Nie každý má totiž rovnako dobré podmienky, ako ja. Práve preto by systémová pomoc mohla uľahčiť život tým, ktorí infláciu cítia oveľa viac.

Ema, 20

Zdražovanie bývania sa ma zatiaľ priamo nedotklo, stále platím rovnaký nájom, ako v čase, keď som sa presťahovala. V roku 2026 však určite očakávam zmenu. Nákupy sú už ale iná pesnička – tam sa zdražovanie naopak dotklo až príliš. Riadim sa najmä zľavami, robím si plány na celé týždne dopredu a snažím sa vyhnúť zbytočnostiam, akými sú cukrovinky a sladené nápoje.

Som oveľa uvedomelejšia v tom, čo si beriem z domu a čo si kupujem. V tejto situácii by nielen mne, ale aj ostatným mladým pracujúcim študentom, pomohli príspevky podobné tým, aké dostávajú dôchodcovia.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo zmena školy nemusí byť zlyhaním,
• ako prežívala neprijatie na VŠMU na prvý pokus,
• čo jej dalo štúdium na FMK UCM a prečo ju nenapĺňalo,
• ako sa pripravovala na druhé prijímačky,
• čo pre ňu, ako mladú režisérku, znamená nájsť vlastnú identitu.

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že chceš ísť cestou filmu a réžie?

Presne túto otázku sa ma pýtali aj na prijímačkách. Viedla som Domino na bývalej škole. Bola to taká komunita ľudí, ktorí sa stretávali za účelom organizovania podujatí. Neskôr som sa tam stala vedúcou. Vyžadovalo to cit pre prácu s ľuďmi a to bolo to, čo ma bavilo.

Veľkú rolu zohralo aj to, že mi ocko daroval prvý foťák, keď som mala asi 12 rokov. Neustále som fotila a snažila sa niečo zachytiť. Je to akýsi mix všetkého dokopy. Rada čítam, čo je pri štúdiu réžie nevyhnutné. Je to vlastne všetko, čo som kedy chcela robiť. Raz som čítala takú vetu, že si máš ako prácu zvoliť to, čo ťa baví robiť vo voľnom čase. Moja odpoveď bola vždy rovnaká – rada pozerám filmy, som s ľuďmi, čítam alebo fotím. A réžia je v podstate kombináciou všetkého z toho.

VŠMU je pre mnohých mladých tvorcov vysnívanou školou, no tebe sa tam na prvýkrát dostať nepodarilo. Ako si prežívala moment, keď ťa neprijali?

Miliónkrát som si prehrávala rozhovory z prijímačiek a rozmýšľala, čo sa pokazilo. Nakoniec som to prijala tak, že to pre mňa ešte nebol správny čas, a ten rok som sa rozhodla využiť na prípravu na to, čo ma čaká. Neváhala som, lebo som vedela, čo chcem, a veľmi mi to sadlo. Z tých troch prijímačkových dní som bola nadšená, aj keď neprijatie strašne bolelo.

Po neúspešných prijímačkách si zamierila na FMK UCM, hoci film zostával tvojím hlavným cieľom. Čo ti štúdium u nás dalo a čo ti naopak chýbalo?

Získala som veľa skúseností a základy audiovizuálnej tvorby, za ktoré som dodnes veľmi vďačná. Odbremenilo ma to v mnohých veciach. Ako voliteľný predmet som si napríklad zvolila dejiny filmu, takže to, čo som si vtedy napozerala a prešla na hodinách, si dnes na VŠMU už len pripomínam. Uistilo ma to však aj v tom, že potrebujem individuálnejší prístup. FMK bola pre mňa príliš technicky orientovaná, viac zameraná na vedomosti a technickú stránku, než na umeleckú tvorbu. Keďže moja túžba po réžii bola veľmi hlboko zakorenená, povedala som si, že za ňou pôjdem, aj keď by bolo jednoduchšie na FMK zostať.

Ako sa prejavovalo tvoje vnútorné odcudzenie od štúdia?

Do školy som chodila, pretože som chcela aspoň prejsť semester. Hoci som sa snažila, na prednáškach som sa nevedela sústrediť a úprimne, ani ma to nezaujímalo. Jednoducho som necítila žiadnu iskru a ani som netúžila tráviť veľa času so spolužiakmi, hoci boli skvelí. Preto sa často stávalo, že som si vyčerpala všetky povolené absencie.

Aj napriek tomu si pracovala na vlastných projektoch a budovala si portfólio. Čo ťa motivovalo pokračovať, keď si bola na škole, ktorá ťa nenapĺňala?

Asi nádej, že sa podarí to, na čom pracujem. Vedela som, že chcem vyťažiť maximum aj zo školy, ktorá ma nenapĺňala. Hoci ich bolo málo, našla som si veci, ktoré ma bavili. Na tie som sa snažila sústrediť. Keď som na konci semestra urobila skúšky, mala som radosť, že vedomosti, ktoré som získala, viem aspoň nejako využiť.

Ako vyzerala tvoja príprava na druhé prijímačky na VŠMU?

Rozdelila by som ju na niekoľko oblastí. Prvou bolo sústrediť sa na seba a na to, ako prijímačky vnímam. Boli veľmi psychicky náročné a mala som pocit, že na nás zámerne vytvárali tlak. Učila som sa stáť si za svojím, osobnostne rásť a dotiahnuť veci do konca. Pozerala som veľa filmov, čítala a budovala si všeobecný prehľad. Zároveň som pripravovala portfólio – točila som film, písala práce a fotografovala.

Nakoniec ťa prijali, dokonca z prvého miesta. Aký bol tvoj prvý pocit? Predpokladám, že to musel byť veľmi silný moment.

Pamätám si, že som po prijímačkách plakala asi päť hodín. Bola som chorá, nevyspatá a úplne opuchnutá od plaču. Vyzerala som ako krtko a ani som poriadne nevidela na výsledky. Neustále som obnovovala stránku a keď sa objavili výsledky, hľadala som svoje číslo odspodu zoznamu. Až keď som išla vyššie, uvidela som ho na prvom mieste. Tešila som sa, ale reálne som si to uvedomila až po niekoľkých dňoch.

V čom ti VŠMU pomohla nájsť vlastný hlas a identitu?

Udržať si ich je veľmi náročné. Vnútorne oddeliť, kde je Veronika a kde je škola. Čo sa týka môjho filmárskeho štýlu, stále sa hľadám. Učia nás robiť, robiť, robiť, aby sme sa v tom vedeli nájsť. Úspech určitého filmového štýlu často zvádza k tomu, aby sa mu človek prispôsobil, aj keď mu nie je blízky. Musím si dávať pozor, aby som si kráčala vlastnou autorskou cestou a nereagovala len na názory niekoho iného. Je veľmi dôležité počúvať spätnú väzbu, niečo z nej však musí ísť aj do koša.

Čo pre teba znamená tvorba filmu a ako zvládaš kritiku?

Veľmi sa teším, keď natáčame. Vždy si uvedomujem, že je to pre mňa naozaj splnený sen. Postupne som pochopila, že nemá zmysel odkladať radosť na neskôr, ale treba ju nájsť už v tom, čo robím dnes. Pokaziť mi ju však dokáže moment, keď vidím svoj film na plátne a schytá kritiku. Ľudia totiž nevidia proces, len výsledok a ich hodnotenia sú veľmi subjektívne. Každý vnímame svet inak, z môjho pohľadu mladého človeku a predovšetkým staršie generácie. Musela som sa preto naučiť stáť si za svojím a vedieť si obhájiť názor. To ale neznamená, že nedokážem počúvať ostatných a mať úctu k skúsenejším pedagógom.

Čo pre teba znamená, robiť to, po čom si vždy túžila?

Mám si čo pripomínať v tých ťažších časoch. Keď plačem do vankúša, hovorím si, že som tu chcela byť a že je to vypočutá modlitba. Učím sa vďačnosti a nehundrať na systém.

Čo by si odkázala študentom, ktorí cítia, že sú na nesprávnej škole?

Myslím, že na nás mladých je kladený veľký tlak často aj zo strany rodičov. Musíme mať vysoké školy, a ak ich nedokončíme preto, že nás nenapĺňajú, v ich očiach zlyhávame. Ale je to klamstvo. Absolútne to nie je pravda. Na vysokú školu ideme aj preto, aby sme zistili, či je to náš smer. Netreba sa hneď vzdávať, niekedy sú začiatky ťažké. Ak ale človek vo vnútri cíti, že to nie je ono, je úplne v poriadku posunúť sa ďalej. Len je dôležité rozlíšiť to od obyčajnej lenivosti (smiech).

Ako dnes vnímaš rozdiel medzi školou, ktorá ťa formuje, a školou, ktorá ťa brzdila?

Brzdila ma aj moja stredná škola, hoci som za ňu veľmi vďačná. Bola to dobrá škola, ale gymnázium (smiech). Vedela som, že akademicky na tom nie som veľmi dobre – matematika mi nešla a ani ma nebavila. Bolo však fajn, že mi ukázala, v čom nie som silná a čo určite robiť nechcem. Vďaka tomu som sa mohla sústrediť na to, čo ma baví. A čo sa týka FMK, nepovedala by som, že ma brzdila, skôr som tam nebola šťastná. Chýbala mi radosť.

Keby si sa mala rozhodnúť znova, išla by si napriek prvotnému neúspechu rovnakou cestou?

Určite. Dokonca si myslím, že je dobré, že ma prvýkrát neprijali. Mala som čas rásť a pýtať sa samej seba, čo musím zlepšiť. Minulý rok som totiž ešte nebola dostatočne vyspelá a asi by som nezvládla niektoré veci, ktoré dnes už zvládať musím. Napríklad nastavovať si hranice a stáť si za svojím. Stále s tým mám problém, ale za ten rok som sa to začala učiť.

Čo je pre teba najväčším dôkazom, že si sa našla?

To, že hoci je réžia na VŠMU náročný odbor, chcem tam zostať. A že aj keď veci zatrasú mnou a mojou identitou, stále viem, že ma to vnútri nesmierne napĺňa. Je to totiž presne to, čo som vždy chcela.