V rozhovore sa dočítate:

• čo robiť počas štúdia, ak chcete uspieť v marketingu,
• prečo dobrý nápad na úspech nestačí,
• ako AI mení marketing a kde má stále nezastupiteľné miesto človek,
• kde je hranica medzi inšpiráciou a plagiátorstvom.

V rozhovore pre atteliér ste pred pár rokmi spomínali, že by ste na FMK ocenili predmet zameraný na schopnosť argumentovať a vyskladať si vlastný názor. Medzitým na fakulte vzniklo argumentačné praktikum, ktoré sa venuje práve rozvoju týchto zručností. Máte pocit, že sa FMK v tomto smere posúva správnym smerom a lepšie pripravuje študentov na prax?

Určite áno. Teší ma, že fakulta reaguje na to, čo sa deje v spoločnosti a prispôsobuje tomu aj svoje študijné programy. Schopnosť argumentovať a vytvárať si vlastný názor je dnes mimoriadne dôležitá – najmä v čase, kedy sa do praxe dostáva umelá inteligencia, „deepfaky“ (umelo vytvorené klamlivé fotky, videá alebo zvukové nahrávky – pozn. red.) a ďalšie fenomény ovplyvňujúce mediálne prostredie.

Dobrý nápad tvorí len 20 % úspechu. Zvyšných 80 % je schopnosť ten nápad vyargumentovať a predať klientovi v zasadačke. Preto je super, že škola študentov učí, ako si obhájiť svoj názor, pretože presne to budú v agentúre robiť každý deň.

Pozitívne vnímam aj to, že fakulta rozširuje svoje zameranie, napríklad o herný odbor. Vidím jej snahu reflektovať potreby trhu. Fakulta sa posúva správnym smerom.

Ako vám štúdium pomohlo a kde ste, naopak, cítili jeho limity?

Veľkým plusom je, že sa na škole stretávate s ľuďmi, s ktorými sa neskôr stretnete aj v profesijnom živote, či už ako kolegovia alebo ako súperi. Je to dôležité aj z pohľadu networkingu. Počas štúdia si zároveň vyskúšate tímovú prácu a dostávate spätnú väzbu, čo vám dá základný náhľad do praxe. V agentúre je to potom prirodzene intenzívnejšie.

Limity som cítil najmä v nedostatku hlbšej praxe. Mali sme síce aj reálne zadania, ale nebolo ich toľko, koľko by som rád uvítal.

Školské projekty znesú všetko – máte neobmedzený rozpočet a žiadneho klienta, ktorý vám to vráti. V agentúre narazíte na tvrdú realitu: napasovať sa do budgetu, dodržať prísny brand manuál a stihnúť šibeničný deadline. To je prax, ktorá sa v škole simuluje len ťažko.

Ktoré zručnosti vám po nástupe do praxe najviac chýbali?

Najmä skúsenosti s reálnymi prípadovými štúdiami. Práve práca na konkrétnych zadaniach a ich následný detailný rozbor mi počas štúdia dali najviac. Na niektorých zahraničných školách je tento prístup oveľa výraznejší. Študenti dostanú reálne zadanie, spracujú ho a potom ho dôkladne rozoberú. Myslím si, že na školách by malo byť viac takýchto príležitostí, pretože vedia študentov výrazne posunúť vpred.

Vidíte v tomto smere u dnešných študentov posun?

Jednoznačne. Veľa z nich už do praxe prichádza s prvými praktickými skúsenosťami. Mnohí sa venujú vlastným projektom, spravujú sociálne siete menších značiek, prípadne absolvovali stáže v rôznych agentúrach. Vždy je dobré, keď uchádzač ukáže svoju prácu, pretože práve na nej je vidieť spôsob jeho uvažovania. Aj my robíme stážové programy cielene s tým, že ak sa niekto osvedčí, rátame s ním do budúcna.

Nepotrebujem vidieť dokonalú grafiku, potrebujem vidieť, ako ten človek rieši problém. Ak študent spravuje TikTok pre lokálnu kaviareň s nulovým budgetom a má to nápad, povie mi to o ňom viac, než teoretická seminárka.

V čom ešte vidíte rezervy – čo by podľa Vás mali študenti v tejto oblasti vedieť lepšie?

Najmä v prezentačných zručnostiach, no nie je to len otázka škôl – skôr ide o širší problém. Ako Slováci sa často nevieme dobre „predať“. V porovnaní so západom nie sme zvyknutí svoje nápady sebavedomo prezentovať. Práve toto je oblasť, v ktorej by sa študenti mohli zlepšiť. Nestačí mať dobrý nápad, ale treba ho vedieť aj jasne a presvedčivo odkomunikovať.

V agentúre sa často stáva, že priemerný nápad so skvelou, sebavedomou prezentáciou vyhrá nad geniálnym nápadom, ktorý jeho autor na stretnutí s klientom len neisto prečítal z papiera. Dobrá prezentácia je polovica úspechu.

Mnohí študenti dnes premýšľajú, ako sa čo najlepšie pripraviť na prácu v agentúre. Čo by mal podľa Vás študent marketingu robiť už počas školy, ak chce uspieť?

Musí ukázať, že niečo robí, že na sebe pracuje. Nemusí to byť dokonalé ani úplne profesionálne – dôležité je, aby bolo vidieť, že ho to baví, a že má nadšenie pre svoju prácu. Či už ide o školský projekt alebo niečo, čo robil pre kamaráta či športový tím, podstatné je ukázať spôsob uvažovania. Neočakávame hotového profesionála. Najväčšiu hodnotu pre nás má energia a „mindset“ (pozn. red – nastavenie mysle).

Ak mi na pohovor príde študent, ktorý mi ukáže, že robil s nulovým budgetom kampaň pre lokálny útulok alebo vtipne promuje vlastný merch na Instagrame, má u mňa okamžite body navyše oproti niekomu, kto má síce samé jednotky, ale úplne prázdne portfólio.

Aj napriek tomu, že sme menší trh, často sa nám darí presadiť odvážnejšie koncepty

Ako sa dostať do agentúry ako THIS IS LOCCO?

Cenné je, keď mladí ľudia prinášajú vlastný pohľad – najmä v kontexte internetovej kultúry. Starší kreatívci nemusia vždy stíhať „ísť s dobou“. O to viac si vážime mladších kolegov, ktorí prinášajú nové postrehy. Za dôležité považujem, aby sledovali dianie okolo seba, rozumeli trendom a nebáli sa to ukázať vo svojej práci.

Spomeniete si na uchádzača, ktorý Vás najviac zaujal?

Jedna kolegyňa nám poslala drevený vláčik – lokomotívu ako portfólio. Zaujalo nás to natoľko, že sme ju pozvali na pohovor a napokon u nás pracovala. Spomínam si aj na uchádzača s nadizajnovanou topánkou alebo študenta, ktorý rozposlal pizzu do agentúr spolu so svojím portfóliom. Takéto nápady fungujú. Ukazujú proaktivitu a snahu odlíšiť sa. Často sú tou vecou, ktorá vám pomôže dostať sa dovnútra.

Každá kariéra má momenty, ktoré ju zásadne nasmerujú. Keď sa pozriete spätne, ktorý moment vás najviac posunul?

Určite to bolo obdobie, kedy som skúšal rôzne nové veci a nebál sa výziev. Programoval som weby, robil grafiku, neskôr som sa začal viac sústrediť na copywriting. Popri tom som sa zapájal do rôznych projektov, robil kampane pre rodinnú firmu či rôzne online projekty. Išlo o obdobie, kedy sa začínali rozbiehať sociálne siete – veľa ľudí sa ich bálo, no ja som sa do toho pustil naplno. Kľúčové bolo nebáť sa a skúšať nové veci.

S odstupom času sa na niektoré rozhodnutia pozeráme inak. Existuje rozhodnutie, ktoré by ste dnes urobili inak?

Úprimne, asi také nemám. Vždy sa snažím v danom momente urobiť najlepšie rozhodnutie. Keď sa už pre niečo rozhodnem, stojím si za tým. Nemá zmysel vracať sa späť a premýšľať, čo mohlo byť inak. Nikam vás to neposunie.

Práca v reklame je pre mnohých študentov vysnívaná, no realita býva často komplexnejšia. Veľa študentov si predstavuje prácu v reklame ako „kreatívnu prácu snov“. Čo je na nej v skutočnosti najťažšie?

Pracovať so svojím egom. Každý nápad je pre vás osobný, investujete doň čas aj energiu. A potom príde moment, keď ho niekto skritizuje alebo zamietne. Nie je to jednoduché. Časom však pochopíte, že feedback vás neposúva smerom nadol, ale naopak, dopredu. Keď si to uvedomíte, začnete rásť. Inak je to krásna profesia. Často hovorím, že si v nej môžem plniť sny za peniaze klientov.

Reklamný trh sa za posledné roky výrazne mení – či už vďaka technológiám alebo správaniu publika. Kam sa posunula slovenská reklama od nášho posledného rozhovoru?

Základy sa nemenia – stále ide o emóciu, autenticitu a dobrý nápad. Zmenila sa však rýchlosť. Vďaka technológiám, najmä AI, sa všetko výrazne zrýchlilo. To prináša tlak na efektivitu, ale niekedy aj riziko, že sa uspokojíme s priemerom. Zároveň sa mení aj správanie publika – dominujú krátke formáty a platformy ako TikTok či Instagram.

Zaostáva slovenská reklama za zahraničím?

Výrazne nie, no záleží na tom, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Z hľadiska kreativity a nápadov sme na veľmi dobrej úrovni. Aj napriek tomu, že sme menší trh sa nám často darí presadiť odvážnejšie koncepty. Rozdiel v rozpočtoch sa však pochopiteľne pretaví aj v prevedení. Na druhej strane nás to núti byť flexibilnými a kreatívnymi.

Vo vašej práci sa prirodzene prepája kreativita so stratégiou. Dá sa kreativita naučiť alebo ide skôr o talent?

Existujú postupy, ktoré vás k nej dovedú. Talent určite pomáha, no nie je rozhodujúci. Dôležitá je prax – čím viac tvoríte, skúšate a pracujete na sebe, tým ste lepší. V konečnom dôsledku, človek ktorý na sebe pracuje, dokáže predbehnúť aj tých, ktorí majú prirodzený talent, no nerozvíjajú ho.

Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej „zavrhneme“, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Za každou kampaňou je množstvo práce, ktorá zvonku často nie je viditeľná. Ako vyzerá proces vzniku kampane od nápadu po realizáciu?

Štandardne to začína klientom, ktorý potrebuje odkomunikovať produkt alebo službu. Buď príde s hotovým „briefom“ (pozn. red. – stručným prehľadom) alebo ho spolu s agentúrou dopracujeme. Následne prebehne tzv. „kick-off“ (pozn. red. – prvotné stretnutie tímu, ktoré oficiálne spúšťa projekt). Pri väčších zadaniach, ako sú napríklad veľké kampane, môže pracovať viac tímov paralelne.

Kreatívci sa následne pustia do práce – najskôr individuálne premýšľajú nad nápadmi, neskôr ich rozvíjajú v menších skupinách. Po niekoľkých dňoch nasleduje interné zhodnotenie, kde sa spolu s kreatívnym riaditeľom vyberajú najsilnejšie nápady. Tie sa ďalej rozpracujú – často sa formou brainstormingu ešte vylepšujú a posúvajú.

Keď vyberieme finálny smer, pripravíme prezentáciu pre klienta, ktorá musí obsahovať konkrétne koncepty, vizuály, skriptá, návrhy pre sociálne siete či ďalšie formáty. Klient nám poskytne spätnú väzbu, ktorú zapracujeme. V niektorých prípadoch prechádzajú nápady aj testovaním na cieľovej skupine.

Neskôr príde na rad samotná produkcia – pri väčších projektoch, napríklad televíznych spotoch, oslovujeme produkčné spoločnosti a režisérov, ktorí pripravujú svoje spracovanie konceptu. Po výbere začíname s natáčaním. Nasleduje postprodukcia – strih či farebné úpravy, až kým nie je výsledný materiál hotový. Paralelne s tým sa zapája aj mediálna agentúra, ktorá rieši nasadenie kampane – teda, kde a v akých formátoch sa bude komunikácia zobrazovať. Na konci celého procesu kampaň nahodíme do médií a ide von.

Toto je ale idalny učebnicový príklad – vyzerá ako pekný, lineárny proces od briefu po nasadenie. V realite je to často organizovaný chaos. Predstavuje ho veľa kávy, prebdené noci, slepé uličky, kedy po dňoch práce zistíte, že tadiaľto cesta nevedie, a dlhé argumentačné ping-pongy s klientom. Nie je to sterilný proces, ale organická tvorba, kde sa občas potíte, kým nenájdete správny spoločný prienik.

Marketing dnes výrazne ovplyvňujú nové technológie aj meniace sa správanie ľudí. Ako podľa Vás mení umelá inteligencia (AI) prácu kreatívcov a marketérov?

Používame ju denne – najmä na rešerš, prehľady alebo prototypovanie. Ide o skvelého pomocníka, no nie finálne riešenie. Ľudský faktor stále zostáva veľmi potrebný. Výstupy si treba overovať a upravovať, pretože pre AI ľudská reč stále nie je úplne prirodzená. 

AI vie pri copywritingu vytvoriť základnú kostru, s ktorou človek ďalej pracuje. Rovnake vie pomôcť rýchlo otestovať nápady a zistiť, či majú potenciál fungovať. Výrazne zrýchľuje produktivitu a umožňuje tvoriť veľké množstvo výstupov za krátky čas. O to je dôležitejšie, aby kreatívec mal nad týmto procesom kontrolu a vedel tieto nástroje usmerniť.

V reklame sa často diskutuje aj o originalite a etike. Dlhodobo upozorňujete na plagiátorstvo – prečo je to podľa vás stále problém?

Kreatívec, rovnako ako agentúra, je platený za vymýšľanie nápadov. Kopírovanie cudzích ideí popiera podstatu tejto práce. Aj pre to u nás neexistuje pochopenie pre vedomé plagiátorstvo. Je to jednoducho neprípustné. Zároveň si dávame pozor aj pri vlastných nápadoch. Ak prídeme s niečím, čo sa nám zdá dobré, vždy si overujeme, či už niečo podobné nevzniklo inde vo svete. Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej zavrhneme, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Aj napriek úspešnej kariére má väčšina ľudí stále nové ambície. Máte ešte v kariére niečo, čo chcete dosiahnuť?

Bol by som rád, keby sme mohli pracovať pre viac zahraničných klientov. Mali sme ambíciu otvoriť pobočku v Česku, no časom sme zistili, že daný trh funguje trochu inak a nie všetko nám dávalo z dlhodobého hľadiska zmysel. Pre nás je kľúčové najmä to, aby sme sa neustále posúvali – prinášali lepšie veci, držali krok s technológiami a zostali v tempe doby.

Práve nové výzvy nás posúvajú ďalej. Dôležité je pre nás aj to, aby sme mali okolo seba kreatívnych ľudí, vedeli prilákať nový talent a spolupracovali s klientmi, ktorí sú otvorení odvážnym nápadom. Skúsenosti s medzinárodnými kampaňami už síce máme, no vždy je to iná disciplína – človek pracuje s rôznymi trhmi a očakávaniami naraz. Práve takého výzvy nás však bavia a chceme sa im ešte viac venovať.

Juraj Kováč

Marketingovú komunikáciu na UCM FMK vyštudoval v roku 2009. V reklamnej agentúre pôsobí ako kreatívny riaditeľ. Zároveň je prezidentom Art Directors Club Slovakia, ktorý združuje najoceňovanejších kreatívnych ľudí z oblasti reklamy na Slovensku. Je laureátom ocenenia EFFIE, Zlatý Klinec či Cannes Young Lions.

Mobil sa rapídne rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Potvrdzuje to aj prieskum z organizácie digiQ, ktorý ukázal, že od roku 2012 sa čas strávený online viac než zdvojnásobil. „Sociálne siete nie sú stredobod celého vesmíru,“ tvrdí. Cestu k vnútornej rovnováhe nachádza aj v písaní denníka a tichu bez notifikácií.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Ako prakticky fungujú soboty offline.
• Čo robí namiesto bezmyšlienkového scrollovania.
• Aké techniky využíva na zvýšenie produktivity.
• Či vníma aj negatívne stránky života bez pripojenia na siete.
• Prečo sa cíti byť v privilegovanej pozícii.
• Akú rolu zohráva autenticita na sociálnych sieťach.

Na sociálnych sieťach sa prezentuješ ako milovníčka kníh, o ktorých tvoríš aj obsah. Ako inak ešte tráviš svoj voľný čas offline?

Hoci sa prezentujem ako knihomoľka, som človek, ktorý stále objavuje nové veci. Odpoveď bude dnes iná než o mesiac a úplne iná než o rok. Čo rada robím, keď nie som na mobile a dúfam, že to je pomerne často, sú športy. Konkrétne lezenie, jóga, behanie, prechádzky a výlety. Tiež rada tvorím, a to aj mimo sociálnych sietí.

Kreslím a vyrábam asi úplne čokoľvek, čo sa dá. Pinterest je môj veľký kamarát. Medzi moje koníčky patrí aj fotenie, takže často chodím von s foťákom, či už so slúchadlami, ale aj bez nich. Ďalej trávim čas s kamarátmi, ale všetko závisí od ročného obdobia a aktuálnej situácie i možností.

Z toho vyplýva, že si veľmi kreatívny človek. Bola si taká už od detstva?

Myslím, že áno. Vo svojej detskej izbičke som mala obrovský stôl s dostatkom priestoru. Mala som tam rôzne projekty, ako napríklad omaľovánky alebo denník, ktorý je stále súčasťou môjho života a zamestnáva môj voľný čas offline. Fascinuje ma, že mi to vydržalo od detstva až doteraz. Ako dieťa som aj súťažne tancovala. Vždy som potrebovala niekam ventilovať svoju kreativitu.

Mala si v živote obdobie, počas ktorého si trávila na sociálnych sieťach veľa času alebo si od začiatku vedela, že to musíš obmedzovať?

Moje pôsobenie na sociálnych sieťach sa začalo písaním blogu. Bolo to v dobe, keď som ešte nemala vlastný počítač, čiže ma limitovalo používanie rodičovského alebo školského. Spätne to hodnotím ako veľmi zdravý vzťah. Neskôr som dostala smartfón a sociálne siete sa stali dostupnejšími. Začalo sa to vo mne lámať v dobe, keď sa sociálne siete stali väčšinou mojej práce.

Musím ale poznamenať, že vedomé rozhodnutie sústrediť sa na to, aby som bola viac offline, prišlo až keď som dokončila vysokú školu. Sociálne siete boli pre mňa vždy prácou aj koníčkom, a preto mi brali značnú časť môjho času. Stále však bola pre mňa priorita práve škola. Keď som začala stážovať v Európskej komisii, tak som si po ôsmich hodinách práce so sociálnymi sieťami uvedomila, že nemôžem prísť domov a opäť robiť na sieťach.

Takto vznikol môj projekt offline sobota a som vďačná, že to dodržiavam doteraz. Hoci je to jednoduché, veľmi mi to pomáha. V sobotu nemám prístup k sociálnym sieťam a žijem bez nich. Mozog sa mi resetuje a uvedomím si, že nie sú stredobodom celého vesmíru a dá sa existovať aj bez nich.

Odkedy praktizuješ offline soboty?

Začala som pred necelým rokom, ale už ide o ustálený zvyk.

Ako to prakticky funguje?

Na začiatku som mala víziu, že zamknem telefón do trezoru a nebudem ho vôbec používať. To nie je realistické. V mobile mám napríklad kartu na MHD alebo navigáciu. Keď som niekde, kde to nepoznám, tak si nenosím so sebou papierovú mapu. To znamená, že telefón mám a používam ho, ale snažím sa robiť len to nevyhnutné. Samozrejme, chcem byť dostupná, ak by sa náhodou niekomu niečo stalo. Blízki majú moje telefónne číslo a môžu sa mi dovolať, aj keď nie som online.

Je náročné odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení.

Počas offline soboty minimalizujem čas na sociálnych sieťach. Veľká časť dopamínového puta sa viaže priamo na sociálne siete, nie na telefón ako taký. Každý to však môže mať inak. Sama na sebe si všímam, že keď sedím na gauči a pijem kávu, tak siahnem po mobile. Vtedy si všimnem, že mám sociálne siete zablokované, tak ho znovu odložím. Čo by som tam robila? Okrem sociálnych sietí, programov na prácu a pár hier tam nič iné nemám.

Pri hrách ale nevydržím dve hodiny. Naopak, pri scrollovaní toľko vydržíme takmer všetci bez problémov. Offline soboty ma nútia zamyslieť sa, prečo beriem mobil do ruky. Potom sa to snažím prenášať aj do ostatných dní. Ak je odpoveďou, že som si chcela bezdôvodne pozrieť Instagram, tak mobil položím. Nedarí sa mi vždy, ale aspoň tie soboty áno.

Používaš na to aj nejaké aplikácie?

Nie, zatiaľ mi stačí nastavenie v iPhone. Paradoxne na mňa zaberajú aj sociálne siete, kde som svojim 13 000 sledujúcim povedala, že v sobotu nechodím na Instagram. Hoci viem, že nikto z nich by sa nezamýšľal nad tým, prečo je Marky v sobotu na Instagrame, tak cítim istú zodpovednosť, aby som to dodržiavala. Keď vidím notifikáciu, tak si poviem, že jednoducho teraz nemôžem.

Dôvod, prečo som začala so sobotami offline, bol, že je pre mňa veľmi ťažké nastaviť si denný limit. Telefón potrebujem k práci, za ktorú som platená. Bohužiaľ, nemám pracovný telefón a odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení je náročné. Hoci mám isté časové limity nastavené, zvyčajne ich prekročím alebo odblokujem. Preto som chcela ísť cestou, že si vyhradím konkrétny deň, počas ktorého nebudem na sociálnych sieťach. Je to pre mňa udržateľnejšie.

Čo robíš v sobotu, keď si offline?

Líši sa to. Keď idem na akciu alebo výlet, tak ani nemám potrebu ísť na Instagram. Keďže žijem v zahraničí, cez víkend niekedy prídu na návštevu kamaráti z Česka a ideme do mesta. Snažím sa aj športovať. Pri jóge sa mi páči, že štúdio, do ktorého chodím, má aj osobitnú časť, v ktorej sú telefóny vyslovene zakázané.

Vyhľadávať práve takéto priestory je jednoduchšie, než sedieť doma na gauči a rozmýšľať, čo budem robiť. Samozrejme, aj také soboty sú. Som normálny človek s normálnym víkendom – čítam, varím, upratujem. S tým rozdielom, že bez telefónu.

Aké boli reakcie tvojho blízkeho aj „online“ okolia?

V blízkom okolí to ľudia veľmi nevnímajú. Odkedy tvorím na sociálne sieti, snažím sa netlačiť to niekomu nasilu do života. Hoci si veľa vecí zaznamenávam – točením alebo fotením – som zvyknutá, že ľudia v mojom okolí nechcú byť na videách a fotkách. Rešpektujem to. Keď idem s niekým na kávu, tak si to odfotím, a potom telefón leží vedľa. To aj v dni, keď mám sociálne siete „povolené“.

Zvyknem komunikovať s ľuďmi, najmä mladšími, cez Instagram. Zažila som pár vtipných situácií. Stalo sa, že mi tam niekto v sobotu napísal, či sa chcem stretnúť a videla som to až v nedeľu (smiech). Podobné situácie som podchytila tým, že som ľuďom povedala, nech mi píšu radšej na WhatsApp, Signal alebo SMS, ak ma v sobotu potrebujú.

Reakcie sledujúcich ma stále prekvapujú. Keď niekedy v príbehu zdieľam aktivity, ktoré som robila počas offline soboty, tak mi píšu ľudia s otázkami, čo to je, ako to funguje a ako to dodržiavať. Pritom je to naozaj jednoduché. Na vybraných aplikáciách si nastavím limit nula minút a hotovo.

V dobe, keď je každý v silnom spojení s telefónom, to naozaj pre niekoho môže predstavovať výzvu. Je to môj výmysel, ktorý v skutočnosti môže niekoho inšpirovať, ale na začiatku mi to vôbec nenapadlo. Snažím sa to teraz zdieľať viac, nech sa to dostane medzi ľudí, ktorí to chcú skúsiť. Možno by im to vyhovovalo viac ako napríklad dvojhodinový limit na Instagrame.

Ktorý potom odignorujú.

Áno.

Myslím, že to môžeš zdieľať aj častejšie. Žijeme v dobe, v ktorej je telefón súčasťou takmer každého jedného úkonu.

Môže to mať aj opačný efekt. Teraz na sieťach často vidím analógový trend, všetci si kupujú staré Nokie a majú tašku plnú vecí, ktoré budú robiť, keď nebudú na mobile. Ide o peknú myšlienku, no sama na sebe vidím, že napríklad počet kníh, ktoré prečítam a ktoré si kúpim, nie je rovnaký.

Ten trend je v tom nebezpečný. Všetci budeme mať tašky plné omaľovánok, kníh a digitálnych foťákov, ktoré potom budú ležať v kúte, kým scrollujeme na TikToku. Netvrdím, že to platí pre všetkých. Mať alternatívu k scrollovaniu je skvelé a dôležité, ale človeka nezachráni to, že si kúpi 20 000 vecí, keď s nimi nič nebude robiť.

Čoho sa ľudia najviac boja, keď vypnú z online sveta?

Nemyslím, že ľudia sú toho odporcami, len pre niektorých to jednoducho nie je priorita. Dôvody sú veľmi individuálne. Rozumiem, ak má niekto dve práce a musí uživiť rodinu, je jednorodič alebo matka samoživiteľka, tak sa nebude zaoberať svojím časom na Instagrame. Nemám deti ani nikoho, kto by bol na mne finančne závislý a som v krajine, kde nie je vojnový konflikt.

Som v privilegovanej pozícii, a práve preto nebudem nikomu diktovať, či sa má alebo nemá sústrediť na počet hodín strávených na sociálnych sieťach. Ľudia majú rôzne starosti a toto, z akýchkoľvek dôvodov, pre nich nemusí byť dôležité. Je to normálne, nech si každý žije, ako chce.

Na druhej strane, v tejto skupine je aj pomerne veľká časť ľudí, ktorí si neuvedomujú, aký dopad to má na duševné zdravie a nervový systém. Nie je to jednoduchý problém s ľahkým riešením. Plošný zákaz sociálnych sietí by nič nevyriešil. Alebo ak by bol zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov, tiež by to nepomohlo. Nedáva zmysel, aby niekto prikázal, že všetci budeme na Instagrame len niekoľko minút denne.

Som rada, že sa o tom hovorí čoraz viac a rieši sa to aj politicky a legislatívne. Vyžaduje si to komplexnejší prístup. Pomôcť by mohla aj dostupnejšia terapia a destigmatizovanie debaty o duševnom zdraví a podobných tém, ktoré sú stále tabu. V tom majú sociálne siete obrovský potenciál. Sledujem rôzne terapeutky a terapeutov, ktorí zdieľajú rôzne rady a tipy. Rovnako sú profily, ktoré sa venujú journalingu (vedenie denníka – pozn. red.) a snažia sa o to, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sme a prečo sme takí, akí sme.

Áno, je to komplexný problém, ktorý zachádza do rôznych oblastí a pravdepodobne to nevyriešime týmto jedným rozhovorom.

Bohužiaľ.

Je digitálny detox dlhodobo udržateľný alebo ide skôr o trend?

To je otázka na odborníka. Z môjho laického uhla pohľadu tvrdím, že trendy v spoločnosti, ktoré sa týkajú rôznych oblastí, zvyčajne reagujú na aktuálnu situáciu. Dnes sme v digitále obklopení všetkým. Sme tým zahltení a máme pocit, že ak to všetko nebudeme konzumovať, tak budeme pozadu, mimo alebo hlúpi.

To prostredie je pre nás nepríjemné a nebezpečné, ale napriek tomu sa nútime v ňom byť. Navyše ho vlastnia ľudia, ktorí sa snažia nás tam udržať čo najdlhšie, aby z toho zarobili čo najviac peňazí. Je to problém, ktorý sa rieši aj legislatívne, hoci zatiaľ sú na stole len opatrenia týkajúce sa detí.

Nechcem znieť, akoby som démonizovala sociálne siete. Pracujem v nich, mám ich rada, baví ma tam tvoriť. Ale to prostredie sa zmenilo, je návykové, konfrontačné a rozdeľuje nás do názorových bublín. Logicky z toho vyplýva, že tam ľudia nechcú byť. Trend digitálneho detoxu zjednodušuje celý problém, ale vychádza z reálnej životnej skúsenosti.

Nie sme všetci odborníci a vedci. Nemôžeme vynájsť nový algoritmus. Ak sociálne siete neposkytnú alternatívu s ošetreným algoritmom a pokiaľ nebudú lepšie mechanizmy na oddeľovanie osobného a pracovného života, potreba unikať z nich tu bude aj naďalej.

Na sebe vidím, že ak vedome nejdem napríklad na Instagram, pociťujem mierne FOMO (strach zo zmeškania niečoho dôležitého alebo zaujímavého – pozn. red.). Aké negatíva života offline vnímaš ty?

Žijem v zahraničí, kamarátov mám v Česku, ale aj v iných krajinách, a preto sú sociálne siete jedným zo spôsobov, ako sa k nim cítiť bližšie. Pomocou nich komunikujem, preto si ich nechcem blokovať úplne. Stratil by sa ich pôvodný zmysel – sociálny aspekt.

Pri správach určite aj ja pociťujem FOMO. Musím však poznamenať, že mám osobitné aplikácie, cez ktoré čítam správy. Nechcem čítať správy na sociálnych sieťach. Často sa sústredíme len na titulky a krátke zhrnutia, ktoré sa dostanú na siete. Rozumiem, že je to rýchle a dostupné, no rovnako si to môžeme prečítať na webe alebo aplikácii daného média.

Stáva sa mi, že ak čítam správy na Instagrame alebo Facebooku, prejdem do komentárovej sekcie, v ktorej vidím názory trollov alebo reálnych ľudí, ktoré sú šialené. Navyše ich vyjadrujú vulgárnym alebo násilným spôsobom. Nechcem konzumovať takéto komentáre. Nič mi to nedáva. Aj tomuto sa vyhnem, keď idem priamo k zdroju správ.

Učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sociálnych sieťach.

Sociálne siete sú aj moje hobby. Vo voľnom čase spravujem svoj osobný profil, no tým sa zároveň okrádam o čas, ktorý by som mohla tráviť inak, napríklad s kamarátmi. V zime som si uvedomila, že ak chcem točiť, musím si to naplánovať tak, aby bolo vonku ešte svetlo. Počas pracovných dní som prišla domov po tme a kvôli sobote offline mi na to ostávala už len nedeľa. Robím to však pre seba. Je to obeť, ktorú som ochotná podstúpiť, aby som mala (dúfam) lepšie duševné zdravie.

To, čo hovoríš, potvrdzujú aj viaceré dáta vrátane prieskumu NMS. Časť Gen Z prijíma informácie hlavne zo sociálnych sietí a hoci sme informačne presýtení, tak témam nerozumieme do hĺbky.

Áno, ale tento trend neprišiel so sociálnymi sieťami. Keď ľudia čítali noviny, tiež sa často sústredili len na titulky. Keď niečo čítam, snažím sa tomu hlbšie porozumieť, ale nie je to jednoduché. Opäť sa dostávam k problematike algoritmu. Ak na Instagrame natrafím na zaujímavý článok a chcem si ho prečítať, tak sa musím prekliknúť na profil média, prejsť na odkaz v BIO a cez ďalší nástroj sa dostanem na konkrétny článok.

V lepšom prípade sa článok otvorí priamo v Instagramovom okne. Niekedy sa však zobrazí otázka, či naozaj chcem opustiť aplikáciu a následne sa dopracujem k článku. Keď sa opäť vrátim na sociálnu sieť a chcem vidieť pôvodný príspevok, algoritmus nám automaticky aktualizoval nástenku. Musíme to robiť, hoci to môže byť komplikované.

Čo považuješ za tzv. red flags (varovné signály – pozn. red.) digitálneho správania?

Sociálne siete sú priestor ako každý iný a mali by sme sa v ňom správať ľudsky, tolerantne a s rešpektom. Vadí mi, keď sa ľudia k sebe správajú tak, akoby nehovorili s reálnym človekom. Stáva sa mi, že si prečítam komentár a pomyslím si: „Toto by mi do očí nikto nikdy nepovedal.“ Vulgárne a násilné prejavy by sa mali postihovať adekvátne podľa zákona. To, či sa to deje, je už druhá vec.

Natočila som napríklad video o sociálnom tlaku a objavil sa pod ním komentár: „Mala by si si vyčistiť zuby.“ Som si istá, že človek, ktorý to napísal, by za mnou neprišiel v supermarkete, aby mi to povedal. Považujem to za nezmyselné a neúctivé. Prečo sa na internete správame tak, akoby to bolo pieskovisko, na ktorom si môžeme robiť, čo chceme? Za mobilom stále sedí reálny človek.

Pri verejne známych osobách je pre mňa red flagom zdieľanie detí. Ide o rozsiahlu tému, ktorú nechcem rozoberať podrobne, no človek s veľkou platformou by sa mal zamyslieť, kým svoje deti zverejní. Ďalší typ správania, ktorý mi prekáža, je vzťah k umelej inteligencii (AI). Najmä v súvislosti s tvorbou.

Na Instagrame sa často stretávam s tým, že niekto odfotí knihu a nechá umelú inteligenciu, aby okolo nej vytvorila fantasy svet plný drakov a čarodejníkov. Tá tvorba však vychádza z diel reálnych umelcov. AI sa na nich učila. Oni z toho nič nemajú, nevedia, že ich niekto kopíruje a nemôžu tomu zabrániť. Nemáme právo používať čokoľvek, čo vytvoril niekto iný. Porušuje to autorské práva a nie je to správne. Nerobím to, pretože to z etického hľadiska nedokážem obhájiť.

Počas pandémie Covid-19 si nahrala podcast, v ktorom sa venuješ aj produktivite. Máš nejaké tipy na to, ako ju zvýšiť?

V tom čase som študovala online, mala som dve-tri online práce a digitálne som sa „stretávala“ s kamarátmi. S odstupom času to hodnotím ako šialené. Napriek tomu mám dojem, že som v tom čase mala lepší vzťah s technológiami než teraz.

Všímam si, že keď som sústredená na prácu a mám vedľa položený mobil so zapnutými notifikáciami, tak sa každých päť minút pozerám, kto mi píše a čo sa deje. Môj tip na produktivitu teda je mať telefón v režime Nerušiť. Ak ma niekto urgentne potrebuje zastihnúť, môže mi zavolať alebo poslať SMS, keďže sa to dá v nastaveniach režimu upraviť. Týmto spôsobom prestavím mozog, aby neodbiehal od práce k mobilu. Paradoxne je to pre mňa náročnejšie ako soboty offline.

V minulosti som si oveľa lepšie organizovala tzv. bloky produktivity. Hovorí sa tomu aj Pomodoro technika, pri ktorej sa 25 minút sústredíte a potom máte 5 minút pauzu. Toto sa opakuje napríklad štyrikrát a nasleduje dlhšia prestávka. Využívala som to pri učení a fungovalo to. Chcela by som to aplikovať aj teraz v práci.

Tiež musíme rozlišovať aj prostredie. Keď pracujem z domu, tak sedím na inej stoličke, ako keď vo voľnom čase niečo pozerám na počítači. Ak by som to nerobila, úplne stratím pojem o tom, čo je môj voľný čas a čo práca.

Prečo sa ti teraz ťažšie aplikujú tieto techniky?

Určite to súvisí so závislosťou na sociálnych sieťach. Sama na sebe pozorujem, že mám problém udržať pozornosť. Dokonca aj pri čítaní. Kedysi som dokázala sedieť a čítať aj dve hodiny nepretržite bez kontrolovania mobilu. Teraz je to sci-fi. Dokážem toľko čítať aj teraz, no s tým rozdielom, že pozerám na telefón, či sa niečo nedeje a aké mám upozornenia.

Pred piatimi rokmi sa mi to nestávalo. Ak áno, tak v oveľa menšej miere. Dialo sa to, keď som sa učila tému, ktorá ma nebavila, ale nie pri knihách, ktoré chcem čítať. Myslím, že je to spôsobené do veľkej miery tým, že sme všetci neustále na sieťach s rýchlymi, zostrihanými videami, ktoré nás musia zaujať v prvých sekundách.

Samozrejme, aj ja som toho súčasťou, no treba si priznať, že to nie je zdravé a kazí to náš nervový systém. Aktuálne sa snažím v tejto problematike vzdelávať. Začala som sledovať zopár zaujímavých profilov a zisťujem, ako funguje nervový systém, prečo sme v strese, ako na nás pôsobia algoritmy a prečo sú zlé. Práve preto u mňa veľkú rolu zohráva uvedomenie si, že každú činnosť môžem robiť v pokoji.

Pomáha mi to udržovať určitý odstup od sociálnych sietí, viac sa sústrediť a byť produktívna. Nemusím sa ponáhľať napríklad pri utieraní stola, nemusím z toho byť v strese. Môžem to robiť v pokoji a pomaly. Nezaberie to viac času. Inými slovami, učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sieťach.

Čo ti pomáha zostať v prítomnom momente a užívať si realitu bez mobilu?

Som veľký fanúšik písania denníka. Hoci to nie je pre každého, mne to pomáha reflektovať, čo sa v mojom živote deje. Niekedy pri písaní zistím, že si myslím veci, ktoré sa mi ťažko pripúšťajú. Denník mi pomáha spoznať samú seba. Je to dobrý nástroj ako zistiť, čo je pre mňa dôležité, čo ma stresuje alebo z čoho som smutná.

Zaujal ma tvoj príspevok, v ktorom ukazuješ, že človek môže robiť oboje – napríklad športovať, ale aj oddychovať na gauči. Patrí to k životu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo zverejníš?

Zvyčajne to robím tak, ako sa mi chce. Som v tom možno rebel, pretože sociálne siete preferujú, ak má človek svoj niche (úzko špecializovanú oblasť – pozn. red.), o ktorej hovoria stále dookola a ľudia sa k tomu môžu pravidelne vrátiť. Aj ja mám sériu videí, v ktorých vzdelávam o fungovaní Európskej únie, pretože som to študovala, pracujem v tom a baví ma to.

Napriek tomu nechcem robiť stále to isté. Niekedy robím pekné fotky, inokedy píšem alebo hovorím na kameru. Chcem editovať videá, čítať, hovoriť o politike a čase offline. Nie som typ človeka, ktorý by sa dokázal sústrediť iba na jednu vec. Vždy som bola generalista, ktorý sa venuje viacerým aktivitám naraz a potrebuje byť kreatívny. Rovnakým spôsobom sa snažím viesť aj Instagram. Som tam taká, aká som aj v realite.

Viem, že ak by som sledovala trendy a dodržiavala algoritmus, mala by som viac sledujúcich. Nechcem sa však obmedzovať v tvorbe. V momente, kedy to začnem robiť, prestane ma to baviť. Môj osobný profil ma neživí. Robím to, lebo mi to dáva zmysel a môžem prinášať ľuďom pobavenie alebo inšpiráciu. Mám svoju komunitu, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktoré ma zaujímajú. Nechcem to obetovať za cenu toho, že budem robiť obsah len o knihách.

Môj profil tak začínal, no rýchlo som zistila, že ma nebaví hovoriť len o knihách. Je to normálne. Ak chcem na Instagram niečo pridať, tak to pridám. Nedávno som veľmi nahnevaná písala text o J. K. Rowling. Moje rozhorčenie sa pretavilo do kreativity a niekedy si prajem, aby som to dokázala aj vo chvíli, keď niečo nechcem zdieľať.

Ak by som to mala zhrnúť, najdôležitejšia je pre teba autentickosť?

Áno. Netvrdím, že to všetci majú rovnako. Svoj kúsok internetu mám rada, lebo tam môžem byť autentická a sú tam ľudia s podobným nastavením.

Netvoríš úplne kontroverzný obsah. Stretávaš sa teda aj s hejtom?

Určite, ale nie toľko ako iní ľudia, ktorí tvoria obsahu o politike alebo kontroverznejších témach. S hejtom sa stretávam najmä, ak sa video dostane mimo môjho pomyselného bezpečného priestoru. V období, kedy som študovala v Rakúsku a pracovala v Česku, som veľa cestovala vlakmi. Vždy ma pobavilo ako bol rakúsky vlak moderný, s prístupom na internet a po prestúpení do českého vlaku napríklad nefungovala zásuvka.

Natočila som o tom satirické video. Neopovrhovala som českými vlakmi, iba som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť. Dostalo sa to medzi ľudí, ktorí milujú vlaky a začali mi chodiť nenávistné správy a rady, že si mám kúpiť auto. Konfrontovalo ma to s realitou a ukázalo mi to, ako videá mnohokrát pozeráme bez kontextu.

Chodia mi aj škaredé hejty, ktoré vymazávam. Odmietam sa nimi zaoberať, pretože v reálnom živote by mi to nikto nepovedal. Prečo by som si mala nechať hovoriť také veci na internete?

Hovoríš, že keď video opustilo tvoju pomyselnú bublinku, tak už si to nenašlo svoje publikum?

Záleží, ako ktoré. Sú témy, pri ktorých som sa obávala a prekvapili ma pozitívne ohlasy a zdieľania. Išlo napríklad o feministické videá alebo už spomínaný text o J. K. Rowling. Niekedy sa veci, pri ktorých by som to neočakávala, stanú kontroverznými. Každý žije inú realitu. Prekvapuje ma, čo všetko môže vzbudiť nenávisť alebo túžbu útočiť. Ak niekto chce zaútočiť, dôvod si nájde.

Markéta Forejtová

26-ročná tvorkyňa obsahu na sociálne siete z Českej republiky. Na Instagrame vystupuje na profile s názvom endlessbibliophile, na ktorom sa venuje knihám, spoločenským ale aj odľahčeným témam. Propaguje voľnočasové aktivity a pravidelne trávi soboty offline. Študovala v Rakúsku, no aktuálne pôsobí v európskych inštitúciách a žije v Bruseli.   ]]> https://www.attelier.sk/influencerka-digitalny-detox/feed/ 0 https://www.attelier.sk/zamkovskeho-chata/ https://www.attelier.sk/zamkovskeho-chata/#respond Thu, 21 May 2026 08:00:00 +0000 https://www.attelier.sk/?p=55065 Pred 30 rokmi si Jana Kalinčíková, majiteľka Zamkovského chaty, ani len nepredstavovala, že jej kanceláriou sa stane Malá Studená dolina. V rozhovore odhaľuje náročnosť „ostrovnej prevádzky“, kde zamrznutý vodovod znamená katastrofu a zima preverí nielen psychiku, ale aj fyzickú zručnosť.

V rozhovore sa dočítate:

• ako vyzerá prevádzka vysokohorskej chaty bez napojenia na internet,
• prečo zimná sezóna najviac skúša chatára, 
• ako sa za posledné desaťročia zmenili očakávania turistov,
• aka vplyv to má na charakter tatranského turizmu,
• prečo sú horské chaty verejným záujmom a potrebujú citlivý prístup.

Ako si spomínate na svoje prvé dni na Zamkovského chate?

Prvých desať rokov to bolo čisté trápenie. Riešila som najmä technické problémy, či to, ako dať chatu hygienicky do poriadku.

Najviac ma vytrápil zamrznutý vodovod. Zimná prevádzka je všeobecne nevyspytateľná, keď nesneží do vody, sneh sa nachytá na sitách v potoku. Leto sa dá zvládnuť, ale zima ma vytrénovala.⁠⁠⁠⁠⁠⁠

Pôsobíte tu 30 rokov. V čom sa vaša momentálna práca líši v porovnaní so začiatkami? 

Dnes už mám skúsenosti a technické záležitosti sú viac-menej poriešené. Už viem, čo očakávať, ale v tomto prostredí vie príroda vždy prekvapiť, či už zmenami teplôt alebo náladami potoka.

Zimná prevádzka však zostáva naďalej bojom. Z leta sa žije a zima sa z letných tržieb doslova „ťahá“. Úprimne, pre slabšie povahy by dané obdobie na vysokohorskej chate nebolo dobrým biznisom, skôr by to na tie mesiace zavreli.

Je chatárčenie skôr povolanie, poslanie alebo životný štýl? 

Síce vyknem hovoriť, že chatárkou som sa stala omylom, nie je to celkom pravda. Som generácia, ktorá po páde komunizmu skončila školu a nevedela, v čom začať podnikať. Som športový typ a k horám som získala vzťah vďaka brigáde a spoznávaniu predtým nedostupných štítov.

Chatárčenie je služba ľuďom. Túto „krčmarinu“ by som nerobila nikde inde, len tu hore. V meste by som radšej robila nejaký výskum alebo „múdrejšiu“ prácu.

Ktoré momenty najlepšie vystihujú život na chate? 

Sú to najmä tragédie, ktoré nás poznačia. Napríklad keď zahynú kolegovia na vyššie položených chatách alebo nosiči v zime.

Ale sú aj pekné momenty. Baví ma pracovať s mladými brigádnikmi. Sú to ambiciózni ľudia s láskou k prírode. Vďaka nim sa tu cítim večne mladá.

Zamkovského chata má silnú históriu. V čom je výnimočnejšia oproti ostatným chatám? 

Ostatné chaty, ako Téryho či Zbojnícka, sú síce staršie, ale Zamkovského má svojho konkrétneho stvoriteľa. Vymyslel a postavil ju Štefan Zamkovský, ktorý bol nosičom, vodcom a chatárom.

Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

De facto je to súkromná chata v nedostupnom teréne, kým ostatné patria Klubu slovenských turistov (KST), ktorému pripadli po socializme. „Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Aké sú najväčšie výzvy jej prevádzky v súčasnosti? 

Sme hodinu od Hrebienku, bez elektriny a prístupovej cesty. Je to „ostrovná prevádzka“, kde si všetko musíte zabezpečiť sami. Elektrinu vyrábame z potoka a v zime pomocou dieselagregátu (pozn. red. kombinácia vznetového motora s elektrickým generátorom na výrobu elektrickej energie).

Som hrdá, že sme pri rekonštrukcii uzavreli ekologický cyklus. Elektrinou čistíme odpadovú vodu v špičkových parametroch a vraciame ju do prírody. Je zarážajúce, že sme na dané ekologické investície v národnom parku nikdy nedostali podporu z eurofondov či envirofondu. Všetko ťaháme z vlastných zdrojov.

Turizmus v Tatrách sa mení, hovorí sa o preľudnenosti. Ako to vnímate z prvej línie? 

Návštevnosť je v súčasnosti vďaka presným predpovediam počasia veľmi koncentrovaná. Keď je pekne, príde naraz trikrát viac ľudí. Keď prší, niet ani nohy.

Nemyslím si však, že sme na hranici kapacít. Chápem ľudí z korporátov a fabrík, že sa potrebujú nadýchnuť. Nemali by sme ich obmedzovať vstupenkami, ale skôr spojiť sily, aby sme sa o nich postarali bez ujmy na prírode.

Menia sa aj očakávania hostí? 

Kedysi sa pil sáčkový čaj a jedli konzervy. Dnes nosíme hore balenú vodu, pivo a ľudia si vyberajú medzi sýtenou a jemne sýtenou minerálkou. Niekedy ma to až dvíha, ale ak je možnosť, vyhovieme. Hory vám však aj tak dajú „červenú“, viac sa v týchto podmienkach nedá.

V poslednom období došlo k výmenám chatárov na viacerých chatách KST. Čo si o tom myslíte? 

Mňa sa to ako majiteľky súkromnej chaty netýka, ale neteší ma forma, akou to vedenie KST urobilo. Chaty vnímam ako verejný záujem. Patria každému občanovi Slovenska, malo by sa s nimi nakladať citlivo.

Hory preveria každého a u nás ide o život, keď nedodržíte slovo alebo nemáte pokoru. Zima je krutá a tam sa ukáže, či noví prevádzkovatelia majú skúsenosti. Okrem toho sú chaty technicky 30 rokov pozadu a potrebujú masívne investície do ekológie, čo nie je vec chatára, ale majiteľa.

Ako prebieha vaša spolupráca so správou Tatranského národného parku? 

Musím ich rešpektovať ako správcu územia, ale chýba mi partnerstvo. Niekedy mi to príde ako komunikácia z pozície moci.

Sme v tom prostredí všetci, ochranári aj my, a mali by sme sa viac rešpektovať. Nikto z nás tam nie je len pre peniaze, všetci máme k vzťah k horám. Prospela by väčšia vzájomná dôvera.

Čo si ľudia „zdola“ o fungovaní chaty najčastejšie neuvedomujú? 

Mnohí sú v šoku, že tam chodíme vždy pešo a neexistuje žiadna „zadná cesta“ pre autá. Sú prekvapení, keď vidia turbínu alebo baterkáreň.

„Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Často si neuvedomujú, že aj personál musí byť psychicky odolný. Ak príde víchrica a ste odrezaní, musíte tam spolu vydržať, aj keby mal niekto zdravotný problém. Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

Máte obavy o budúcnosť tatranských chát? 

Dúfam, že z nich nebudú len nejaké „McDonaldy“ s tabuľkami. Chaty musia zostať bunkami so špecifickou atmosférou a odvážnymi ľuďmi.

Naša generácia sa musí pripraviť na klimatické zmeny a možno aj obmedzené zdroje energie. Musíme sa naučiť fungovať s rešpektom k prírode. Tatry sú unikátne a drsné, a hoci je tu veľký tlak, ak budeme vedieť po ľuďoch „upratať“ a investovať do čističiek, budú slúžiť aj ďalším generáciám.
 

Ocenený autor a programový riaditeľ festivalu Fest Anča dnes otvorene hovorí o tom, ako sa queer ľuďom žije na Slovensku, čo sa zmenilo po vydaní jeho knihy a na čom aktuálne pracuje.

Rozhovor publikujeme pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii (IDAHOT). Tento deň, ktorý si každoročne pripomíname 17. mája, upozorňuje na potrebu rešpektu, rovnosti a ochrany práv LGBTI+ ľudí.

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa dnes z osobnej skúsenosti žije queer ľuďom na Slovensku,
• čo sa pre Jakuba zmenilo po vydaní knihy,
• na čom aktuálne pracuje,
• aký je význam drag performance ako hry s rodom.

Ako sa vám dnes, z vašej osobnej skúsenosti, žije ako queer človeku na Slovensku?

Nikdy to nebolo ideálne, no keď svoje súčasné pocity porovnám s tým, ako som sa na Slovensku cítil v minulosti, viem povedať, že sa situácia postupne zhoršuje. Na druhej strane mám pocit, že ma to celé naučilo viac si vážiť priateľstvá a ľudí okolo seba. Vzťahy, ktoré mám, sa prehĺbili a v mnohých prípadoch doslova rozkvitli.

Akým smerom sa mení spoločenská atmosféra pre queer komunitu?

Vyústením celého diania bola podľa mňa nedávna ústavná zmena, ktorá zakotvuje existenciu výlučne dvoch pohlaví – muža a ženy. Mohli by sme sa o tom rozprávať celé hodiny. O systematickom lynčovaní queer ľudí, ktoré prebieha aj na pôde parlamentu, o slovníku, ktorý sa tam používa, o tom, ako bulvarizujú túto tému a ako spoločnosť dehumanizuje queer ľudí.

Myslíte si, že médiá na Slovensku prispievajú skôr k porozumeniu alebo polarizácii queer komunity?

Mám pocit, že mainstreamové médiá často zhoršujú situáciu a prispievajú k stupňovaniu nenávisti. O nás, queer ľuďoch, sa hovorí spôsobom, akoby sme ani neboli plnohodnotnými ľudskými bytosťami. Existujú síce queer orientované časopisy a médiá, ktoré ponúkajú určitý protipól, ich dosah je ale obmedzený. Nie sú natoľko viditeľné, aby dokázali osloviť širšie masy.

Dá sa podľa Vás dnes žiť otvorene ako queer človek aj v menších, konzervatívnejších mestách či dedinách?

Myslím si, že sa to v konečnom dôsledku naozaj dá a že je to najmä o ľuďoch okolo nás.

Ja žijem v Bratislave, ale pochádzam z malej dediny pri Banskej Bystrici. Coming out som tam neurobil musel som odísť do Bratislavy. Do tej dediny sa však vraciam a ľudia o mne vedia. Napísal som o tom aj knihu. Vždy budú ľudia, ktorí na to budú mať vlastný názor, ale pre mňa je dôležité žiť svoju autentickú pravdu.

Avšak viem, že niektoré situácie môžu byť život ohrozujúce, a preto si netrúfam generalizovať. Hovorím len zo svojej vlastnej skúsenosti a v nej to fungovalo práve takto.

Po vydaní vašej knihy Čo všetko som ti nestihol povedať, ktorá je vnímaná aj ako istý verejný coming out, s vami vzniklo viacero rozhovorov. Čo sa pre vás od tohto momentu zmenilo a aký zmysel pre vás malo ísť s touto témou tak otvorene von?

Neviem, či sa v mojom živote zmenilo niečo zásadne prelomové. Som veľmi spirituálne založený človek. Minulý rok bol pre mňa rokom deviatky, zároveň rokom hada, ktorý sa zvlieka z kože. Toto mi presne zapadlo do mojej osobnej cesty aj do obdobia, v ktorom vznikala kniha. Neznamená to však, že by sa veci definitívne uzavreli  skôr naopak, pokračujú ďalej.

Zo začiatku som váhal s napísaním takejto knihy mal som strach ísť s tým von. Potom som si však uvedomil, že keď som bol mladší, nič podobné neexistovalo. V tej dobe by mi pomohlo prečítať si niečo, kde by som cítil, že to, čo prežívam, je v poriadku. Chcel som preto ponúknuť vlastnú skúsenosť s nádejou, že to môže niekomu pomôcť. Myslím si, že nejde len o queer knihu, ale môže osloviť aj širšie publikum. Je to príbeh o hľadaní seba a prijatí zlyhania ako súčasti osobnej premeny.

Na Instagrame ste naznačili, že pracujete na novej knihe, mohli by ste nám to viac priblížiť?

Pracujem na novele, ktorá je o objavovaní našej vnútornej monštruozity. Od detstva ma priťahovali záporné postavy a až neskôr som pochopil, že zlí hrdinovia často reprezentujú práve queer ľudí.

Je to o prijatí vlastného monštra, o boji s ním, ale aj o vzniku nového sveta, ktorý podľa mňa veľmi potrebujeme a ktorý pri písaní hľadám aj pre seba. V týchto neľahkých časoch sa pre mňa samotné písanie stalo akousi svätyňou.

Kedy vyjde?

Ťažko povedať presný termín. Chcel by som rukopis v najbližších mesiacoch dokončiť, no financovanie takýchto kníh dnes nie je jednoduché.

Je pre vás písanie skôr intuitívny proces alebo si držíte štruktúru?

Je to kombinácia oboch. V tomto štádiu sa snažím viac počúvať svoju intuíciu. Ako dieťa som bol v tomto úplne slobodný. Vtedy ešte na mňa nedopadli všetky obmedzenia typu „to nerob“ alebo „tu si moc zženštilý“.

Na druhej strane je tu racio a štruktúra, ktorá nastupuje neskôr. Premýšľam, ktorá časť príbehu znie lepšie, kde ju umiestniť a ako ju štylisticky upraviť, aby mala zmysel. Je to ako anjel a čert v rozprávkach.

Ste známy aj ako drag performer. Ako by ste tento druh umeleckého prejavu opísali niekomu, kto sa s ním nikdy nestretol?

Slovo drag pochádza z toho, že preberá mužské aj ženské stereotypy, hyperbolizuje ich, premieňa a hrá sa s nimi. Existujú termíny ako drag queen a drag king, ale to ja nie som. Skôr sa snažím rod spochybňovať a prevracať ho naruby.

Táto forma performance mi otvorila nové vnímanie sveta v nebinárnom zmysle a vlastne mi všetko pekne vysvetlila a pomohla porozumieť aj samému sebe. Keď som rozprával o detstve, pohyb a tanec mi dávali možnosť znovu objaviť moje detské ja. Vnímam to ako veľmi telesnú skúsenosť, niečo, čo mi písanie nedokáže ponúknuť. Písanie je vnútorné a intímne, zatiaľ čo performance je oslobodzujúca v tom, že je fyzická a verejná.

Vnímate rozdiel medzi vystupovaním v Česku a na Slovensku?

Mám pocit, že na Slovensku vedia byť ľudia dosť hanbliví. Prídu na šou a správajú sa ako v divadle, len sa pozerajú. A práve o tom to nie je. Ide o to, aby ľudia interagovali a stali sa súčasťou predstavenia. V poslednom čase sa to ale začína meniť, ľudia sú smelší a otvorenejší. Myslím, že to súvisí aj s celkovou situáciou na Slovensku. Keď sa takto stretneme a vyjadrujeme všetko, čo v sebe dusíme a čo nás ťaží, tak to vie byť katarzné.

Čo vám ako autorovi a performerovi dáva silu pokračovať v tvorbe aj v čase, keď sa zdá, že spoločnosť skôr cúva? 

Často hovorím, že mi silu dáva moja rodina, kamaráti, partner a moje okolie. Teraz to stále platí, ale čoraz viac cítim aj vnútornú silu. Možno to súvisí aj s tým „prebudením príšery“, o ktorom som hovoril, a so všetkým, čím som si prešiel.

Vlastne som to nepovedal nikdy takto nahlas, no uvedomujem si, že vnútorná sila a pravda ma posúvajú dopredu. Je to o tom, byť sám k sebe rešpektujúci, láskavý a stáť si za tým, kým som.

Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• Čo je a ako funguje program FILIP.
• Čo znamená práca mentora v rómskych rodinách.
• Prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority.
• Ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije.

Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc.

Často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba má dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Sarah je absolventkou Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. V Slovenskej televízii pracovala ako asistentka editora domáceho spravodajstva, aktuálne sa ale našla v produkcii výroby televíznych programov.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa zháňajú pávy na natáčanie,
• Čo sa stalo so stratenou kravskou hlavou,
• Prečo je produkčný „človek pre všetko“,
• Ako vyzerá chaos pred natáčaním,
• Ako funguje zákulisie televíznej výroby.

Ako by si vysvetlila svoju prácu produkčnej niekomu, kto si myslí, že natáčanie je len o kamerách a o hercoch?

Keď som ešte nepracovala na produkcii, myslela som si presne to isté. Už pri prvej výrobe som pochopila, že realita je úplne iná.

Na výrobe pracuje veľký tím ľudí, v ktorom má každý svoju dôležitú úlohu. Produkcia je do veľkej miery „organizovaný chaos“. Je to množstvo procesov, ktoré musia fungovať presne a v správnom čase. Je to práca, ktorá si vyžaduje nielen koordináciu ľudí, ale aj veľa času a energie, aby všetko prebehlo hladko.

Takže to nie je iba o kamerách a o hercoch.

Nie je to tak, že prídeme na miesto a hneď točíme. Produkcia zahŕňa množstvo vecí v pozadí – vybavovanie povolení, prípravu zmlúv či organizáciu celého procesu. Práve táto fáza je kľúčová, pretože bez nej by samotné natáčanie ani nemohlo prebehnúť. Bez produkcie by nevznikol seriál ani film.

Vedela si od začiatku, čo všetko bude produkcia obnášať?

Vedela som najmä o administratívnej časti.

Produkčný je v podstate „človek pre všetko“. Musí vedieť reagovať na rôzne situácie a poradiť si s tým, čo práve vznikne. Práca zahŕňa nielen organizáciu, ale aj množstvo praktických vecí – od riešenia parkovania až po technické záležitosti, ako elektrina či voda.

Je to veľmi rôznorodá práca, kde človek nikdy nevie, čo ho v daný deň čaká.

Čo ťa prekvapilo pri tvojom prvom natáčaní?

Natáčali sme Bratislavské hudobné slávnosti a prekvapilo ma, koľko ľudí sa na tom podieľa.

Nikoho som nepoznala. Nevedela som, kto je zvukár a kto je kameraman. Napriek tomu som dostala prvé úlohy a musela som sa rýchlo zorientovať.

Práve vtedy som pochopila, že táto práca je o schopnosti poradiť si v neznámom prostredí a komunikovať s ľuďmi. Hoci som v začiatkoch zažívala chaotické chvíle, postupne som sa v tom naučila fungovať.

Teraz si na tom tak, že máš ten chaos už zorganizovaný?

Dnes je to oveľa lepšie. V produkcii máme presne nastavené plány natáčania, takzvané dispozície, ktoré určujú celý priebeh výroby.

Ide o časový harmonogram v ktorom sa určuje, kedy nastupujú jednotliví členovia štábu, napríklad technici, zvukári a ostatní. Plán presne určuje konkrétnych ľudí a ich úlohy, vďaka čomu má celý proces vnútorný poriadok.

Aj keď produkcia stále prináša nečakané situácie, práve tieto plány pomáhajú udržať ten pomyselný chaos pod kontrolou.

Čo ťa na tejto práci najviac lákalo, keď si nastúpila?

Produkcia nie je len o práci v kancelárii. Často cestujeme či už po Slovensku, alebo na rôzne natáčania mimo televízie.

Práve to, že každý deň vyzerá inak, ma na tom baví najviac. Neustále robím niečo nové a spoznávam ľudí, medzi ktorými je aj množstvo zaujímavých osobností.

Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Cestujete viac po Slovensku alebo si bola aj v zahraničí?

Prevažne cestujem iba po Slovensku. Za hranicami som bola iba v Česku, kde sme natáčali reláciu História chutí.

Priblíž nám svoj bežný deň v práci.

Môj pracovný deň sa delí na dve časti – administratívu a výrobu.

Pri administratívnej práci pripravujem relácie, kde komunikujem s hosťami, získavam podklady na zmluvy, vytváram ich a posielam im scenáre či informácie o natáčaní. Zároveň riešim objednávky, faktúry a ďalšie organizačné veci. Táto časť práce je skôr pokojnejšia a sedavá.

Úplne iné je to pri výrobe. Či už sme v štúdiu alebo mimo neho, deň začína skoro ráno a pokračuje presne podľa plánu. Produkcia dohliada na to, aby všetko prebiehalo podľa dispozícií – od príchodu hercov cez rekvizity až po dodržiavanie časového harmonogramu. Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Odlišuje sa tvoja práca podľa toho, či pracuješ na filme, seriáli alebo televíznom programe?

Z môjho pohľadu je najväčší rozdiel najmä v tom, či sa natáča v štúdiu alebo v exteriéri.

Natáčanie v exteriéri je výrazne náročnejšie. Vyžaduje viac príprav, vybavovanie povolení, zabezpečenie lokácií a celkovo viac organizácie. V štúdiu je prostredie kontrolované, takže proces je jednoduchší.

Rozdiel je aj medzi jednotlivými formátmi. Iné je pripraviť hodinovú reláciu a iné dlhší film, kde je celý proces časovo aj organizačne náročnejší. Aj keď ešte nemám skúsenosť s filmovou produkciou, je jasné, že ide o komplexnejší proces s väčšími nárokmi na prípravu.

Čo bizarné si produkčne musela vybaviť?

Jedným zo zvláštnejších zadaní bolo zohnať pávy na natáčanie. Zavolal mi scenárista a ja som si v tej chvíli hovorila, kde ich asi zoženiem. Nakoniec to našťastie odvolal.

Krátko na to som však dostala ďalšiu úlohu – zohnať kozu. Obrátila som sa na salaš a podarilo sa mi ju vybaviť, dokonca zadarmo.

Takéto situácie sú v produkcii bežné. Človek nikdy nevie, čo bude riešiť, a musí si vedieť poradiť aj s úplne netypickými požiadavkami.

Stalo sa ti niekedy počas natáčania niečo, čo si musela na poslednú chvíľu zachraňovať?

Pri výrobe relácie História chutí mali moderátori ochutnávať dobové jedlá, pričom súčasťou bola aj kravská hlava ako rekvizita.

Použili sme ju v prvý deň natáčania, no potrebovali sme ju aj na druhý deň. Medzitým ju náš kuchár odovzdal kuchárom z kaštieľa, ktorí nerozumeli ani po slovensky, ani po anglicky.

Keď sme ju na druhý deň išli hľadať, jednoducho zmizla. Nevedeli sme, či ju zjedli alebo vyhodili. Dokonca sme ju chvíľu hľadali aj v koši.

Nakoniec sme situáciu zachránili. Náš kuchár na poslednú chvíľu zohnal novú.

Čo ti táto práca dala do života?

Baví ma jej dynamika, cestovanie aj možnosť neustále spoznávať nových, zaujímavých ľudí – od režisérov, hercov až po kolegov.

Postupne som si uvedomila, že práve táto práca mi je blízka a napĺňa ma. Prostredie Slovenskej televízie vnímam ako miesto, kde sa cítim takmer ako doma. Mám pocit, že práve toto je cesta, ktorá mi bola určená.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Zatiaľ som iba asistentka produkcie. Časom by som sa však chcela posunúť kariérne vyššie – na pozíciu produkčnej.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo Slovensko dlhodobo zlyháva v rodovej rovnosti.
• Prečo majú muži problém prijať „ženské“ role.
• Ako útoky vytláčajú talentované ženy z politiky.
• Či je reality šou nevinná zábavka alebo nástroj sexizmu.

Čo je vašou náplňou práce ako feministickej aktivistky?

Sledujeme návrhy zákonov a hodnotíme, či podporujú rovnosť medzi ženami a mužmi alebo chránia práva zraniteľných skupín. Ak nie, pripomienkujeme ich a komunikujeme s politikmi, političkami aj verejnými inštitúciami, aby sa dali nastaviť spravodlivejšie. Realizujeme tiež rodové tréningy, pretože veľa ľudí stále nerozumie otázkam rodovej rovnosti. Okrem toho robíme aj výskumnú činnosť, organizujeme protesty a administratívu združenia.

Feministické organizácie na Slovensku aj vo svete otvorili témy, o ktorých sa kedysi mlčalo – násilie páchané na ženách, reprodukčné zdravie či celková diskriminácia žien. Aj vďaka nim môžu ženy voliť a pracovať. V súčasnosti otvárajú otázky ako rovnosť platov alebo Výboru pre rodovú rovnosťspravodlivé rozdelenie starostlivosti o deti. Organizácia Spojených národov právom nazýva feministické organizácie nosným pilierom demokracie a hnacím motorom zmien.

Čo (nie) je rodová rovnosť?

Nejde o snahu vymazať rozdiely medzi mužmi a ženami a urobiť nás rovnakými. Je to o férovom prístupe: aby tvoje ambície, plat alebo hodnota v spoločnosti nezáviseli od stereotypných očakávaní spojených s tvojím pohlavím. Spravodlivosť tiež neznamená len rovnaké zaobchádzanie, ale aj zohľadnenie odlišných potrieb a práv každého z nás.

Ste tiež členkou Výboru pre rodovú rovnosť Rady vlády SR. Ako hodnotíte kroky štátu k zlepšeniu rodovej rovnosti?

Slovensko dlhodobo zlyháva v riešení rodovej nerovnosti, ale aj ostatných oblasti ľudských práv. Často nenapĺňame ani základné dohovory, ku ktorým sme sa prihlásili. Neznamená to ale, že sa neurobilo nič. Posun nastal napríklad v legislatíve v oblasti násilia na ženách, kde už máme k dispozícii výskumy, či v nerovnomernom platovom odmeňovaní. Čaká nás aj implementácia novej európskej smernice.

Stále je to však málo. Chýbajú nám inštitúcie, momentálne túto tému rieši len výbor. Existuje síce Akčný plán rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí, no nemá dostatočné finančné zdroje ani výskumné dáta. Súčasný stav odzrkadľuje, že Slovensko sa dlhodobo umiesťuje na posledných priečkach v európskom Indexe rodovej rovnosti. Ide o veľkú výzvu pre všetky vlády, aby sa reálne začali zaoberať rodovou rovnosťou a nastavili systémové riešenia, pretože mám pocit, že zatiaľ len „hasíme“ najväčšie problémy.

Iniciatívu Možnosť voľby ste založili po tom, čo vznikli prvé snahy politikov obmedziť právo žien na interrupcie. Zlepšila sa za ten čas situácia na Slovensku?

Nemám o situácii na Slovensku ružovú predstavu, práve naopak, dáta ukazujú, že patríme medzi najhoršie krajiny v Európe v oblasti reprodukčnej starostlivosti. V dostupnosti antikoncepcie sme dokonca na poslednom mieste v rámci Európskej únie a aj prístup k interrupčnej starostlivosti patrí k najslabším.

Za šesť rokov sa občianskym organizáciám podarilo zastaviť 34 návrhov na obmedzenie interrupcií. Tak veľa reštriktívnych návrhov nevzniklo v žiadnej inej krajine. Odporcovia interrupcií vedia, že na Slovensku by neprešiel priamy zákaz, tak to skúšajú tzv. salámovou metódou – postupné, nenápadné obmedzovanie práv. Vzniká preto stigmatizujúca atmosféra, ale aj dojem, že situácia nie je až taká zlá. Z praxe však vieme, že ženy čelia množstvu prekážok.

Jednou z najväčších je vysoká cena interrupcie, ktorá sa pohybuje okolo 400 eur. Problémom je aj geografická nedostupnosť – v niektorých regiónoch ich neposkytuje väčšina nemocníc. K tomu sa pridávajú čakacie lehoty či mýty o interrupcii. Pritom odborne vykonaný zákrok patrí medzi najbezpečnejšie.

Obmedzovanie interrupcií zároveň ich počet neznižuje, ale presúva ich do nebezpečného prostredia, čo vedie k vyššej úmrtnosti žien. Riešením preto nie sú zákazy, ale prevencia – kvalitná sexuálna výchova a dostupná antikoncepcia.

Spomínali ste, že organizujete rodové tréningy. Ako fungujú a čo sa na nich ľudia naučia?

Naša organizácia sa venuje vzdelávaniu dospelých na Slovensku najdlhšie. Ponúkame rôzne špecializované tréningy. Na základných „rodovo-scitlivovacích“ učíme, čo je rod, rodová rovnosť, pracujeme so stereotypmi ľudí a rodovo-vyváženým jazykom. 

Venujeme sa stereotypným predstavám o materstve či otcovstve. Veľký dôraz kladieme aj na oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia. Ďalšou významnou oblasťou našich programov je rodovo podmienené násilie páchané na ženách či nízke zastúpenia žien v politike. Veľa pracujeme aj s pomáhajúcimi profesiami, ako sú zdravotníci, sociálni pracovníci či s médiami a ľuďmi z marketingu.

Ako advokačná organizácia učíme ľudí aj o tom, aké záväzky Slovensko prijalo, aké práva majú chránené a čo by mali vyžadovať od svojej vlády. Učíme teda pripomienkovať zákony aj organizovať protesty. Chceme, aby ľudia vedeli chrániť svoje práva, ale aj práva iných ľudí, a aby sme tu nemali pasívnu spoločnosť, ale takú, ktorá aktívne koná.

V rozhovore pre Denník N ste povedali, že na vaše tréningy chodí stále pomerne málo mužov. Tí, ktorí prídu, však rýchlo pochopia, že nikto proti nim nebojuje a že feminizmus bojuje aj za nich. Ako dôležité je zapájať mužov do otázok rodovej rovnosti?

Máme tréningy, kde máme málo mužov, no máme aj také, na ktorých ich je viac. Keď sú zamerané na zamestnávateľské organizácie, často sú oveľa vyváženejšie. Podobne je to pri tých, ktoré sú venované aktivistkám a aktivistom. Mužov aktívne zapájame do otázok rodovej rovnosti.

Pre ženy je jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Hovoríme o tom, že nerovnosť dopadá aj na mužov, a že jedným z kľúčových prvkov prevencie je ich aktívne zapojenie. Rodová rovnosť totiž nie je len otázka žien, ale aj mužov – ide o zmenu vzorcov správania na oboch stranách. Kľúčové je, aby muži vystupovali za rodovú rovnosť aj symbolicky, preto pri našich tréningoch často lektoruje aj mužský kolega. Ženy už urobili veľa, teraz je nevyhnutné, aby sa do riešenia zapojili aj muži.

Počas jednej z vašich prednášok ste spomínali myšlienku: „Ženy si už dávno obliekli nohavice, ale zmeny sa neudejú bez toho, aby si muži neobliekli sukne.“ Prečo je pre mužov ťažké prijať „ženské“ roly?

Vždy je ťažšie postaviť sa na stranu diskriminovaných alebo priznať si, že patríme k skupine, ktorá diskriminuje tú druhú. Často to znamená stratu privilégií. Muži možno na individuálnej úrovni necítia svoju moc, ale ak sa pozrieme na spoločenský systém, výsledky hovoria jasne.

Slovensko je jedna z krajín s najnižším zastúpením žien v politike v rámci Európskej únie. Ženy nemajú dostatok moci v parlamente, vo vláde, ani na regionálnej úrovni. Podobne je to na trhu práce, kde ženy väčšinou pracujú v prefeminizovaných a najhoršie platených odvetviach, ako je starostlivosť o deti, školstvo alebo zdravotníctvo. Ak si vážime starostlivosť, tradične spájanú so ženami, mali by sme sa zamyslieť, prečo tieto odvetvia aj adekvátne neohodnotíme.

Čím to je, že vlastnosti tradične spájané so ženskosťou majú v spoločnosti stále nižšiu hodnotu než tie „mužské“?

Rodové stereotypy stavajú mužskosť a ženskosť do protikladu: muži sú racionálni, ženy emocionálne. A preto im neprikladáme rovnaký význam. Racionalita sa cení viac ako emocionálnosť. To vytvára aj stereotypné predstavy, že politickú stranu či firmu by mal viesť silný vodca s „mužskými vlastnosťami“.

Mužom to uľahčuje postup na vyššie pozície, zatiaľ čo ženy čelia prekážkam. Starostlivosť je často zodpovednosťou žien, ktoré zostávajú na materskej dovolenke, čím strácajú možnosť v zapájaní sa do verejného života. Nedostatočné opatrenia na zosúladenie práce a rodiny znemožňujú političkám zúčastniť sa večerných rokovaní v parlamente.

Pre mužov najmä v politických sférach je ťažké uvoľniť svoje pozície, aby ich mohli obsadiť ženy. Ľudia sa prirodzene prikláňajú na stranu silnejších, ktorí majú viac moci. Pre ženy je v tomto smere jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Problémom zostáva aj to, že muži, ktorí sa odvážia prekročiť stereotypy a prejaviť citlivosť alebo iné „nemužské“ vlastnosti, často čelia výsmechu. Nie všetci muži to zažívajú, ale stále to existuje. Preto je ľahšie „obliecť si nohavice“ a patriť k výhercom než „si obliecť sukňu“ a byť na strane znevýhodnených.

Vráťme sa ešte k politike. Političky okrem iného čoraz častejšie čelia osobným slovným útokom. Je to už znak toho, že sexizmus sa stal normalizovanou súčasťou našej verejnej debaty?

Určite. Ukazuje sa, že je to jednou z veľkých bariér pre vstup žien do politiky. Nedávno sme s kolegyňou Kristínou Gotthardovou dokončili prvý výskum o násilí páchanom na političkách na Slovensku, kde sme oslovili poslankyne Národnej rady SR. Nechcem predbiehať výsledky, ktoré ešte len predstavíme, ale už teraz môžem povedať, že dáta sú šokujúce.

Útoky na političky sa dejú online aj priamo a stávajú sa čoraz intenzívnejšie, ako sme videli pri bývalej prezidentke Zuzane Čaputovej alebo poslankyni Lucii Plavákovej. Tieto medializované prípady by mali otvoriť spoločnosti oči a začať diskusiu, ako toto násilie riešiť.

Mnohé ženy kvôli tomuto tlaku odchádzajú z politiky, čím prichádzame o talenty. Ostatné ženy to môže odradiť od politickej angažovanosti. Útoky na političky sú odlišné, od tých, ktoré zažívajú politici – sú intenzívnejšie, rodovo podmienené, často zamerané na ich vzhľad, kompetencie či rodinu. Mnohé médiá pri prvom dni výkonu mandátu Zuzany Čaputovej rozoberali najmä to, že mala pokrčené šaty. To by sa zrejme politikovi nestalo.

Ženy musia oveľa častejšie dokazovať ich odbornosť, a to aj v porovnaní s kolegami, ktorí môžu byť menej kompetentní. K útokom patrí napríklad otázka, prečo ako matky sedia v parlamente a prečo nie sú doma pri deťoch. Eurobarometer ukazuje, že viac ako tri štvrtiny Slovákov si myslí, že muž by mal zabezpečovať príjem a žena sa starať o domácnosť. To sú hrozné čísla a mali by s nami všetkými zatriasť.

Veľa ľudí nemusí vnímať úlohu muža ako živiteľa rodina za negatívnu. V čom môže byť tento stereotyp pre mužov škodlivý? 

Keď sa tieto normy udržiavajú v spoločnosti, nedávajú mužom ani ženám veľa možností na slobodnú voľbu. Ak muži stále zarábajú v priemere viac ako ženy, pri rozhodovaní, kto pôjde na rodičovskú dovolenku, sa často logicky vyberá ten, kto menej zarába – väčšinou žena. To spôsobuje, že aj muži, ktorí by chceli byť viac aktívni pri výchove detí, nemôžu.

Kolega Marek Šimon na jednej konferencii prezentoval výskum, v ktorom sa pýtali deti, komu by sa zdôverili, ak by boli šikanované. Na prvom mieste boli matky, potom učitelia alebo kamaráti, potom nikto a až na konci otcovia. Všetci muži v miestnosti zamrzli. Nasvedčuje to, že ich vzťahy nebudú na širšej úrovni v poriadku. Je to dôsledok toho, že otcovia nemajú šancu toľko participovať.

Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé.

Musíme tiež vytvárať podmienky, aby ženy nestáli pred neľahkou voľbou medzi kariérou a rodinou. Ukazuje sa, že príchod dieťaťa do rodiny často dostáva ženy do chudoby a mužov naopak posúva na kariérnom rebríčku vyššie. Problém je spoločenský – týka sa nastavenia trhu práce, sociálneho zabezpečenia aj dôchodkového systému. Druhá strana problému je, že starostlivosť o druhých a domácnosť znamená menej času na seba. Ženy takto často nesú väčšiu záťaž – obmedzený kariérny postup, menšiu možnosť vzdelávať sa, športovať či dostatočne oddychovať.

Rodičia by si preto mali spravodlivo podeliť povinnosti. Prináša to benefity pre oboch rodičov aj deti. Ukazuje sa, že rodiny, v ktorých sa partneri striedajú, majú lepšie vzťahy a zároveň sú bohatšie. Výpadky z trhu práce počas rodičovskej sa totiž pri súčasnom vývoji technológií veľmi ťažko dobiehajú, ale ak sa starostlivosť delí, je to jednoduchšie.

V poslednej dobe je veľkou témou narastajúca mizogýnia u mladých mužov a návrat k stereotypným názorom v rodovej rovnosti. Čím si tento jav vysvetľujete?

Na Slovensku síce nemáme výskumné dáta, ale celosvetové prieskumy a čiastočné informácie nám hovoria, že máme obrovský problém s mizogýniou mladých ľudí. Dôkazom je aj hrôzostrašný prípad z gymnázia v Spišskej Starej Vsi, kde žiak zabil svoju spolužiačku a zástupkyňu školy. Musíme sa zaoberať preventívnymi programami pre školy aj rodičov. 

Jedným z podhubí mizogýnie sú sociálne siete, preto by sme mali tlačiť na technologické spoločnosti, aby prevzali zodpovednosť a nastavili efektívne opatrenia. Ide však o mnohovrstevný problém a príčin je viacero. Patria tu aj pretrvávajúce stereotypy a nedostatočná práca s témou mužskosti.

Máme málo prevenčných programov, kde by sme podporovali iné formy maskulinity a hovorili, že byť mužom znamená byť aj jemným, citlivým a nie len silným. Na školách málo pracujeme s rodovo vyváženou výchovou. Médiá sú plné rodových stereotypov, pričom často fungujú ako podvedomé odkazy, napríklad v reklame muž opravuje auto a žena perie bielizeň.

Stojíme teda pred veľkou výzvou, ako chrániť mladých ľudí pred hrozbou mizogýnie. Tento problém by mal byť prioritou nielen pre Slovensko, ale aj pre ostatné krajiny.

Na druhej strane, na internete vidíme trend, keď niektoré ženy romantizujú rolu tzv. tradičnej manželky (označované ako tradwifes – pozn. red.), ktorá nepracuje a stará sa o domácnosť a deti. Mali by sme tomuto javu venovať väčšiu pozornosť?

Určite by sme sa mali zaoberať všetkými stereotypnými predstavami. Vždy zdôrazňujeme, že ľudia by mali robiť informované rozhodnutia. Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé. Dôležité však je vedieť, aké dôsledky z takéhoto rozhodnutia vyplývajú.

Často si ľudia neuvedomujú ich dlhodobé dopady, napríklad na finančnú situáciu v starobe. Treba pracovať s mladými ľuďmi a s rôznymi typmi stereotypov, odhaľovať, čo sa za nimi skrýva a aký vplyv môžu mať na ich životy. Pýtať sa, či sa rozhodujeme skutočne slobodne, alebo pod vplyvom spoločenských očakávaní.

Výskumy tiež ukazujú, že v časoch neistoty majú ľudia tendenciu vracať sa k tradičným hodnotám. Ide o akýsi „falošný optimizmus“, ktorý idealizuje minulosť a predstavu, že kedysi mal každý svoje miesto: ženy doma, muži vo verejnej sfére. Táto nostalgia po údajne stabilnom poriadku sa môže zneužívať na posilňovanie stereotypov a návrat k patriarchálnej spoločnosti (usporiadanie, v ktorom majú dominantnú moc muži – pozn. red.) .

Iniciatíva Sexistický kix kritizuje reality šou Ruža pre nevestu za to, že normalizuje vysmievanie sa ženám a posilňuje stereotypy, napríklad predstavu žien, ktoré bojujú o priazeň muža. Do akej miery má takýto mediálny obsah vážny dopad na ľudí a do akej miery môžeme hovoriť o neškodnej zábave?

Určite to nepovažujem za neškodnú zábavu. Médiá patria medzi kľúčové inštitúcie, ktoré významne ovplyvňujú postoje ľudí, najmä mladých, ktorí si ešte formujú názory. Práve preto nesú aj veľkú zodpovednosť. Ak majú schopnosť formovať stereotypy a hodnoty, mali by zároveň dbať na to, aby ich neposilňovali. Médiá sa často bránia tým, že iba odrážajú realitu, no v skutočnosti ju aktívne spoluvytvárajú: rozhodujú o tom, kto bude vystupovať v šou alebo čo bude jej obsahom.

V tomto smere môžeme povedať, že mediálni tvorcovia a tvorkyne sú veľmi stereotypní. Takéto relácie posilňujú predstavy o tom, aké by mali byť ženy a muži – napríklad že ženy by mali súperiť o bohatého muža a že hodnota partnera sa odvíja od jeho financií. Tieto stereotypy často šíria aj samotné ženy.

Zároveň však treba uznať, že médiá dokážu zohrávať aj pozitívnu úlohu, keď otvárajú témy násilia na ženách alebo iné dôležité spoločenské problémy.

Čo môžeme robiť ako jednotlivci vo svojom každodennom živote, ak chceme prispieť k väčšej rovnosti?

Je dôležité aktívne si vyhľadávať informácie, čítať výskumy či sledovať prácu feministických mimovládnych organizácií. Medzi najmenší krok patrí používanie rodovo vyváženého jazyka (používanie oboch rodov, napr. učiteľ a učiteľka – pozn. red.) a takto postupne začleňovať viac rodovú rovnosť do svojho života.

Ak to človek dokáže, je vždy dobré sa ozvať, keď vidí nespravodlivosť. Rovnako sa zamýšľajme nad vlastnými postojmi a stereotypmi a uvedomme si, aké môžu mať dopady, no neobviňujme sa z nich. Všetci sme boli nejako vychovaní a ovplyvnení prostredím. Snažme sa vedome nešíriť rodové stereotypy, ale naopak sa od nich postupne oslobodzovať.

Adriana Mesochoritisová

Je feministická aktivistka a politologička so špecializáciou na oblasť ľudských práv žien. Zameriava sa na oblasť prevencie násilia na ženách, reprodukčné práva a rodové vzdelávanie. Je zakladateľkou a spoluzakladateľkou viacerých organizácií a iniciatív: Možnosť voľby, Piata žena, EsFem, Bezpečná ženská sieť, Nebudeme ticho. Od roku 2008 je štatutárnou zástupkyňou feministickej organizácie Možnosť voľby.

Alex je študentom Fakulty manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej televízii zastáva pozíciu asistenta produkcie spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko zahŕňa práca produkcie v televízii,
• Prečo je obsluha „čítačky“ kľúčová pre plynulé vysielanie,
• Ako vyzerá chaos pri mimoriadnych udalostiach,
• Prečo je práca kombináciou organizátora a „psychológa“ pre hostí,
• Ako môže táto práca pomôcť prekonať stres, hanblivosť a zlepšiť komunikáciu.

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď si nastupoval?

Pri nástupe som si produkciu predstavoval ako organizáciu, komunikáciu a vybavovanie rôznych záležitostí. Do veľkej miery sa to naplnilo – väčšinu týchto činností naozaj robím. Zároveň sa objavili aj úlohy, s ktorými som pôvodne nepočítal.

Ktorá úloha by ľudí najviac prekvapila?

Okrem bežnej produkčnej práce obsluhujem aj čítačku. Ide o zariadenie, ktoré zobrazuje text moderátorovi na „prompteri“.

Mojou úlohou je prispôsobiť rýchlosť textu tak, aby vyhovovala moderátorovi počas vysielania. Táto časť práce býva pre mnohých najväčším prekvapením.

Keď začne vysielanie, kde si a čo presne robíš?

Závisí to od typu zmeny. Pri zmene zameranej na hostí som na začiatku vysielania v štúdiu alebo pred ním – starám sa o hostí, riešim logistiku a pripravujem ich na vstup. Som s nimi v priamom kontakte a zabezpečujem ich usadenie v štúdiu. Dôležité je pritom nielen zvládnuť organizáciu, ale aj komunikáciu. Musím rozmýšľať nad tým, čo poviem a ako na hostí pôsobím.

Pri technickej zmene som v réžii, kde obsluhujem čítačku. Musím byť pripravený ešte pred začiatkom vysielania, aby všetko prebehlo plynulo.

Si skôr organizavaný, alebo riešiš vzniknuté situácie takpovediac za pochodu?

Hostí si plánujem dopredu – podľa harmonogramu ich kontaktujem, riešim logistiku a zabezpečujem všetko potrebné. Hosťovi napríklad zavolám a opýtam sa, či potrebuje taxík alebo príde sám. Ak hosť potrebuje odvoz, jednoducho to vybavím. Rozvrhnem si to vždy dopredu.

Zároveň prichádzajú aj nečakané situácie. Vtedy treba rýchlo reagovať a riešiť vzniknuté problémy.

Súčasťou mojej práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

O aké nečakané situácie ide?

Keď vypukla vojna medzi Iránom a Izraelom, o jednej ráno mi volali, aby som prišiel skôr – vtedy tu bol úplný chaos. V takých momentoch pracujeme operatívne a bez prípravy. Treba sledovať scenár, reagovať na zmeny vo vysielaní a okamžite prispôsobovať čítačku podľa pokynov réžie.

To isté sa deje aj v bežnom vysielaní, napríklad pri videochate. Stáva sa, že videochat vypadne a ja musím na pokyn režiséra rýchlo v „čítačkovom” systéme prepnúť na ďalší bod, aby moderátor plynulo pokračoval ďalej.

Náročné sú aj rýchle prechody medzi reláciami. Za päť minút musím vystriedať hostí, pripraviť štúdio a zvládnuť všetko naraz. V praxi to znamená presuny hostí, komunikáciu s technikmi aj zabezpečenie chodu vysielania.

Bývajú hostia pred vysielaním, napríklad počas krízových situácií, v strese?

Hostia, ktorí prichádzajú do televízie prvýkrát, bývajú v strese zo živého vysielania. Preto je dôležitá komunikácia s ľuďmi. Vtedy ho musím upokojiť a pripraviť na vysielanie. Súčasťou práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

Naopak, niekedy sme v strese aj my. Stalo sa, že hosť neprišiel do vysielania vôbec alebo meškal. V takých momentoch je dôležité rýchlo informovať tím a situáciu riešiť s chladnou hlavou.

Existuje podľa teba určitý typ ľudí, ktorí sa na túto pozíciu vyslovene hodia?

Dôležitá je najmä schopnosť komunikovať. Je to práca pre ľudí, ktorí sa radi rozprávajú alebo sa to chcú naučiť. Zároveň človeka naučí fungovať pod tlakom a riešiť stresové situácie. Vhodnješia je skôr pre extrovertov než introvertov.

Čo ti táto práca dala do života?

Naučila ma pracovať pod tlakom, lepšie zvládať stres, emócie a zlepšila mi komunikáciu. Pomohla mi tiež prekonať hanbivosť, keďže som od narodenia relatívne hanbilvý človek.

Získal som aj prehľad o fungovaní televízie ako veľkej organizácie – od práce moderátorov až po technické zázemie.

Takže si sa naučil byť extrovertom?

Nie som úplný introvert, no táto práca mi pomohla zlepšiť komunikáciu. Nie je vhodná pre tých, ktorí sa vylovene vyhýbajú kontaktu s ľuďmi.

Naopak, veľa dá tým, ktorí síce vedia komunikovať, ale majú obavy napríklad z vystupovania pred ľuďmi alebo z rozhovorov s neznámymi.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Chcem zostať v mediálnej oblasti, ideálne v produkcii. Baví ma logistika, komunikácia aj organizovanie. Do budúcna by som sa rád posunul na pozíciu s väčšou zodpovednosťou a širšími kompetenciami.

Peter sa k žurnalistike dostal už v mladom veku. Začínal v regionálnom rádiu, neskôr pôsobil ako online redaktor a pracoval aj v celoplošných rádiách. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii ako redaktor spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa dá k žurnalistike dostať úplnou náhodou,
• Ako vzniká reportáž pod časovým tlakom,
• Čo zo zákulisia televízneho spravodajstva bežne vidieť nemožeme,
• Prečo je spravodajstvo tímová práca,
• Aká je realita práce televízneho redaktora v porovaní s predstavami divákov.

Ako by si opísal prácu redaktora spravodajstva niekomu, kto ju pozná len z televízie?

Ide primárne o rozprávanie príbehu. Našou úlohou je získať informácie a následne ich zrozumiteľne prerozprávať ľuďom, ktorí nemôžu byť priamo na mieste – či už na úrade vlády, v parlamente, alebo pri iných udalostiach.

V skratke, je to proces zisťovania, pochopenia a následného vysvetlenia udalostí tak, aby im porozumel bežný divák.

Je tvoja práca v praxi odlišná od toho, ako si ju predstavujú diváci?

Je pre mňa ťažké zhodnotiť to. Keďže som v médiách začal pracovať už ako 15-ročný, predstavu som si veľmi skoro tvoril priamo v praxi. Od začiatku som však vnímal, že nejde o vzhľad či hlas, ale o samotnú prácu. Predstava, že niekto všetko pripraví a redaktor to len prečíta, je mylná.

Ako redaktori sme však tiež len ľudia. Zbierame informácie a snažíme sa ich čo najpresnejšie sprostredkovať. Myslím, že v kontexte otázky je dôležité poznamenať, že našou úlohou nie je vkladať do reportáže vlastné názory, ale prinášať fakty a rôzne pohľady na tému.

Divák vďaka tomu vidí výsledok, ktorým je spracovaná realitu bez osobného postoja redaktora. Nevidí však celý proces získavania informácií ani to, čo všetko sa deje v pozadí. Zároveň platí, že pracujeme s dostupnými informáciami. Vieme ich overovať a konfrontovať, no nemáme vždy možnosť poznať úplnú „pravdu“, len ju čo najpresnejšie priblížiť.

Bola pre teba práca redaktora vysnívaná?

K žurnalistike som sa dostal úplnou náhodou. Otec jedno leto usúdil, že som už príliš starý na detský tábor. Bolo dobré prázdniny využiť zmysluplne a mal som si vybrať jeden z kurzov, ktoré ponúkala istá agentúra. Vybral som si fotografovanie. Omylom som vošiel do zlých dverí, kde bol kurz žurnalistiky. Hanbil som sa odísť, zaujalo ma to a postupne som ho absolvoval celý.

Práve tam sa z náhody stala ambícia. Inšpirovali ma ľudia, ktorí ma učili a odvtedy mám snahu sa im vyrovnať, neustále sa zlepšovať a predovšetkým, snažiť sa nikdy neuveriť samému sebe, že som ten najlepší z najlepších.

Aká bola tvoja cesta k práci v Slovenskej televízii?

Po spomínanom kurze žurnalistiky som si našiel krátku stáž v regionálnom rádiu, kde som sa učil základy – písanie správ aj prvé živé vstupy. Postupne som absolvoval ďalší kurz, ktorý mi dal viac skúseností, hoci to znamenalo pravidelné cestovanie do Bratislavy.

Neskôr som pracoval ako online redaktor na spravodajskom webe jednej z celoštátnych televízií, po tejto skúsenosti som sa opäť vrátil k rádiu. Najprv regionálnemu, neskôr celoplošnému. Po jednej pracovnej skúsenosti, ktorá nevyšla úplne podľa mojich predstáv, som musel opäť začínať na nižšej pozícii. Práve to ma posunulo ďalej.

Po rokoch v rádiu som sa dostal späť do televízie. Najprv na pozíciu redaktora zahraničného spravodajstva, odkiaľ som neskôr prešiel do domácej redakcie. V STVR pôsobím dodnes.

Ako vzniká reportáž od nápadu až po vysielanie?

Je to náročný proces, ktorý vždy závisí od konkrétnej témy. Začíname rannou poradou, počas ktorej si rozdelíme témy a určíme, kto sa čomu bude venovať. Niekedy je téma jasná vopred, inokedy ju treba hľadať.

Redaktor si následne pripraví základnú predstavu – čo je hlavná myšlienka reportáže a aké informácie potrebuje získať. Veľmi dôležitou časťou práce sú aj konzultácie s kolegami, na základe ktorých vie tému užšie vymedziť. Práca redaktora totiž nie je individuálna, dôležitá je spolupráca a pohľad z viacerých strán. V teréne neskôr oslovuje respondentov a zbiera rôzne pohľady, pričom priebežne vyhodnocuje, čo z toho bude použiteľné.

Po návrate do redakcie spracuje materiál, vyberie kľúčové pasáže a doplní ich vlastným textom. Celý proces je časovo náročný a bežne trvá celý pracovný deň, často aj viac.

Vznikajú témy tvojich reportáží skôr na základe vlastných nápadov, alebo ti ich prideľuje editor?

Bez ohľadu na to je veľmi dôležité mať naozaj dobrý prehľad o aktuálnom dianí. V mojom prípade však prevažujú témy, ktoré mi zadáva editor alebo vedúci vydania. Nie je to preto, že by som nevedel prísť s vlastnými nápadmi, skôr som pri ich výbere náročný a zvažujem viacero možností. Zadanie mi preto uľahčuje prácu a šetrí čas.

Často sa tiež stáva, že respondent odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím výslednú podobu reportáže prispôsobiť tomu, čo mám k dispozícii.

Stáva sa aj to, že respondenti odmietnu odpovedať?

Nie je to časté, ale stáva sa to. Niekedy respondent odmietne z osobných dôvodov alebo ho zastihnem v nevhodnom čase.

Ako som už však spomínal, častejšie sa stáva, že odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím vedieť prispôsobiť smer reportáže tomu, čo mám k dispozícii. Ako autor nesiem zodpovednosť za výsledok, preto hľadám spôsob, ako z dostupných informácií vytvoriť zmysluplný príbeh.

Ako zvládaš časový tlak, keď treba reportáž odovzdať rýchlo?

Pomerne dobre. Aj keď sa ocitnem v situáciách „na poslednú chvíľu“, viem sa sústrediť a dokončiť prácu.

Pomáha mi schopnosť odosobniť sa a zostať pokojný. Keď niečo také nastane, potrebujem skôr chvíľu ticha, aby som sa vedel plne koncentrovať.

Kto má posledné slovo pri tom, čo nakoniec finálne odvysielate v televízii?

Nejde o rozhodnutie jedného človeka. Fungujeme na viacstupňovom kontrolnom systéme. Ako redaktori pripravíme text, ktorý najprv schvaľuje editor a následne vedúci vydania. Po spracovaní reportáže sa finálny výstup opäť kontroluje.

Nemáme teda posledné slovo – výsledok vzniká na základe spolupráce, argumentácie a schvaľovania viacerých ľudí.

Spomínal si, že práca redaktora nie je individuálna. Ako teda fungujete v skutočnosti?

Spravodajstvo je tímová práca. Mojou úlohou je priniesť príbeh, preto o ňom potrebujem vedieť čo najviac. Nech je akýkoľvek, politický alebo nepolitický. Nehoda či katastrofa, čokoľvek. To znamená, overiť si fakty a príbeh z každej strany. Pretože práve za to som zodpovedný.

Keď si divák pozrie moju reportáž a vidí v nej chybu, ktorú som si ja osobne neoveril, vtedy sa vyhovoriť na kolektívny orgán naozaj nemôžem. Ja som pod tým podpísaný.

Čo ti táto práca dala do života?

Radosť, mnohých priateľov a pomyselný hlbší zmysel.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Nemám presne stanovený cieľ a ani ho nepotrebujem. Nechávam veci plynúť a sústredím sa na prítomnosť.

Predovšetkým je pre mňa dôležité robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a byť s ňou spokojný. Najdôležitejší je teda môj vnútorný poct, že som odovzdal maximum.

V rozhovore sa dočítate:

• Aké koníčky mala pedagogička počas detstva.
• Ako bojuje so scrollovaním na mobile.
• Či sa dá skĺbiť offline život s prácou v médiách.
• Prečo nás sociálne médiá izolujú.

Ako ste najradšej trávili svoj voľný čas v detstve?

To sa menilo vekom. V rôznych etapách môjho života to boli rôzne typy záľub a aktivít. Tým, že sme nemali technológie ako v súčasnosti, mám pocit, že naše detstvo sa oveľa viac odohrávalo vonku a bolo veľmi spoločenské. Veľa času som trávila s kamarátmi v prírode, hrali sme sa rôzne hry, vymýšľali sme si program a stále sme boli v pohybe.

Keď som bola malá, venovala som sa najmä detským hrám, neskôr som veľa času trávila mimoškolskými aktivitami a krúžkami. Deväť rokov som pôsobila v divadelnom krúžku, ktorý ma výrazne formoval. Mala som rada bohatý a pestrý život po škole a snažila som sa ho zaplniť rôznymi aktivitami, aby som nezostávala len doma.

Pamätáte si aktivitu, pri ktorej ste úplne zabudli na čas?

Všeobecne som rada zabúdala na čas. Asi to nebola jedna konkrétna aktivita, skôr to bolo o tom, že keď som sa do niečoho ponorila a veľmi ma to bavilo, tak som úplne stratila pojem o čase. Fungovalo to tak pri rôznych aktivitách. Keď som bola s priateľmi, môj orientačný bod bol napríklad ten, že keď sa začne stmievať, mám ísť domov.

Milovala som rôzne typy aktivít: výtvarné umenie, divadlo, čítanie. Pri všetkom som často strácala pojem o čase. Teraz mi napadla jedna veľmi špecifická vec, a to bola knižnica. Každý piatok som tam chodievala a pravidelne som si požičiavala 10 až 13 kníh. Knihovníčku vždy prekvapilo, či to stíham prečítať, no ja som ich naozaj zvládla.

Ja som však čítala veľa. Často som čítala aj po nociach s baterkou pod perinou, lebo rodičia nemali radi, keď som dlho ponocovala. Knihy boli pre mňa svet, pri ktorom som úplne zabúdala na čas a na všetko okolo.

Mali ste v detstve obľúbenú knihu, na ktorú si pamätáte doteraz?

Na strednej škole som si prešla výrazným „Balzákovým obdobím“. Prečítala som takmer všetko, čo bolo od Honora de Balzaca dostupné. Dokonca som si zo žartu hovorila, že trochu konkurujem svojej učiteľke literatúry, lebo som ho mala naozaj veľa načítaného.

A čo najradšej čítate teraz?

Dnes mám veľmi rada literatúru z vydavateľstva Absynt, takže vždy, keď vyjde nejaká nová kniha, väčšinou skončí u mňa v knižnici. Ak by som mala povedať jednu konkrétnu obľúbenú knihu z posledných rokov, tak by to bola kniha Jeden z nás: Príbeh o Nórsku.

Čím sa podľa vás najviac líšil život detí v minulosti v porovnaní s dneškom?

Neboli technológie, to je asi najväčší rozdiel. Technológie sú podľa mňa veľkí požierači času. Vidím to aj sama na sebe, že keď začnem scrollovať, veľmi rýchlo stratím pojem o čase. My sme vtedy nescrollovali, ale zabúdali sme na čas pri iných aktivitách. Vonku, pri hrách, pri knihách alebo iných záujmoch.

Oveľa viac času sme trávili s kamarátmi osobne, vonku, v prírode, vymýšľali sme rôzne hry aktivity. Dnes vidím na generácii mojej dcéry a detí v susedstve, že majú neustále mobil v ruke. Aj keď sú spolu vonku, často sedia vedľa seba a pozerajú do obrazoviek. Ich centrum vesmíru je mobilný telefón, aj keď sú fyzicky spolu.

Čo podľa vás dnešným deťom najviac chýba z toho, čo ste zažili vy ako dieťa?

Dnešným deťom veľmi chýba schopnosť byť odpojené od technológií. Na druhej strane si myslím, že je to aj otázka toho, ako si to rodiny doma nastavia. Je to o tom, či sa rodičia rozhodnú tráviť s deťmi čas aktívne, alebo je jednoduchšie dať im mobil a mať chvíľu pokoj.

Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.”

Samozrejme, chápem aj rodičov, lebo dnešná doba je veľmi rýchla a náročná. A je aj ťažké povedať dieťaťu, že nebude mať mobil, keď ho má väčšina jeho spolužiakov. Technológie priniesli aj veľa pozitívnych vecí. Napríklad ja si dnes neviem predstaviť, že by som fungovala bez Google máp, keďže mám veľmi zlý orientačný zmysel. Technológie nám zjednodušujú život, zrýchľujú ho a v mnohých veciach nám pomáhajú. Ale sú aj aspekty, ktoré sú problematické, a s tými sa musíme naučiť pracovať.

Preniesli ste si nejaký koníček z detstva aj do dospelosti?

V podstate všetko. Stále sú to knihy, divadlo a koncerty. Venujem sa im dodnes.

Ešte hráte?

Nie, už veľmi dlho nehrám. Divadlo mám však stále veľmi rada a snažím sa tento vzťah pestovať aj v mojej dcére. Ako rodina chodíme pomerne často do divadla a hoci má len sedem vie byť už dobrou „parťáčkou“ na balete či muzikáloch.

Akému hobby sa venujete aktuálne?

Mám málo voľného času. Veľa pracujem a keď aj nepracujem, veľa o práci premýšľam. Aj moje hodiny často vznikajú na prechádzke so psom. Pred dvomi rokmi sme sa s rodinou presťahovali z Bratislavy do blízkej obce, takže veľa času trávime von v prírode, na prechádzkach, v diskusiách so susedmi, hráme spoločenské hry a premýšľame, kde čo nové zasadíme či presadíme.

Akým spôsobom ste sa dostali k vašim záľubám?

Vyrastala som na Orave, do školy som chodila v Dolnom Kubíne, čo je región s pomerne bohatou kultúrnou históriou a skvelým spisovateľským zázemím. Rodisko Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Margity Figuli a ďalších. V škole to vždy bola téma, niekoho to otravovalo, mňa to naopak zaujímalo.

K divadlu som sa dostala cez recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín, ktorej som sa zúčastňovala už od prvej triedy na ZŠ. Neskôr to bol prirodzený prechod od recitácie k divadlu, pretože v Kubíne bol v tom čase kvalitný divadelný súbor, ktorý mal úspechy aj na súťažiach.

Mojim obľúbeným miestom bola aj Oravská galéria, ktorú dlhé roky viedla Eva Ľuptáková a robila tam skvelú prácu. Keďže bola cez cestu oproti gymnáziu, neraz sme tam zašli aj s učiteľkou estetiky. Takže, áno, som presvedčená, že to prostredie malo na môj život a záľuby veľký vplyv.

Koľko času sa vám dnes darí venovať svojmu hobby?

Málo. V poslednom období je to skôr o tom, že knihy sa mi hromadia v knižnici a mám menej času ich čítať. Ale do divadla chodíme pravidelne. Prechádzky sú denná rutina, je to skvelé dobitie bateriek. A rada trávim aj čas v aute počúvaním podcastov.

Je pre vás dôležité mať aktivity, pri ktorých ste úplne offline?

Mám s tým problém, lebo mobil je niečo, čo berie veľkú časť času. Cítim to aj sama na sebe a upozorňuje ma na to aj dcéra, keď mi povie: „Mama, scrolluješ na mobile?“ Nemám to rada ani u svojich kamarátov. Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.” Bežne počúvame hudbu alebo rozhlasové hry.

Sama priznávam, že je ťažké sa odpojiť – stále prichádzajú notifikácie, pípajú hodinky, niekto volá. Sú obdobia, keď bol mobil kľúčovou súčasťou môjho dňa, súviselo to najmä s prácou. Keď som robila v spravodajstve, zapla som si notifikácie na všetky veľké spravodajské weby a tie chodili nonstop. Bola som k mobilu pripútaná. Potom som bola veľmi rada, keď som mohla všetky notifikácie vypnúť a mať chvíľu „time off” ( pokoja – pozn. red.).

V médiách ste pôsobili viac ako 15 rokov. Mali ste v tomto období offline aktivitu na oddych od informácií a práce?

Keď som bola vo vedúcej pozícii a za niečo priamo zodpovedná, nemohla som si to úplne dovoliť. Myslím si, že aj moja rodina by povedala, že som sa nevedela úplne odpútať od práce. Vždy som zvažovala, ako dlho budem offline. Nebolo mi príjemné byť offline, lebo som mala pocit, že mi niečo unikne alebo niečo zanedbám. Online svet zohrával v novinárčine veľmi významnú úlohu, a potom aj na ďalších pracovných pozíciách. Technológie ma veľmi pohlcovali.

Dá sa podľa vás pracovať v médiách alebo komunikácii bez toho, aby človeka úplne pohltil online svet?

Závisí od toho, ktorej oblasti sa venujete. Ale ak robíte spravodajstvo, bez technológií sa to nedá. Človek musí byť na tepe dňa, sledovať udalosti, pretože to priamo súvisí s jeho prácou. Musíte mať prehľad o tom, čo sa deje. Neviem si predstaviť, že by som robila v spravodajstve a nesledovala, čo sa každý deň deje.

Dnes sa navyše očakáva, že novinár bude multiplatformový. Spracuje reportáž do televízie, napíše článok na web, pripraví príspevky na sociálne siete, podcasty a podobne. Dnes je to oveľa náročnejšie ako kedysi.

Keď človek pracuje v spravodajstve profesionálne, musí sa podľa vás vedome učiť aj od informácii oddychovať?

Myslím si, že Gen Z (generácia narodená v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) je v tomto možno viac popredu ako tá moja. Počúvam od kolegov z redakcií, že si viete v tomto viac dupnúť a držať väčší balans medzi životom a prácou. Myslím si, že je to dobre. My sme nevedeli povedať nie.

Pamätám si, že keď som sa raz vrátila zo služobnej cesty z Bruselu vyžmýkaná o druhej ráno, šla som do redakcie postrihať reportáž a potom rovno na výrobu, lebo prišiel čínsky prezident. A ja som bola v práci vyše 30 hodín. Pracovali sme dovtedy, kým bolo treba. Myslím si, že vy ste v tomto iní a viete si balans nastaviť lepšie. My sme zrejme nemali úplne zdravé pracovné návyky a niektorí sa dodnes toho nevieme zbaviť.

Myslíte si, že ľudia dnes venujú svojim koníčkom menej času ako kedysi?

To neviem úplne posúdiť. Nechcela by som hovoriť za iných ľudí, lebo neviem, ako to majú nastavené. Ale som presvedčená, že technológie nás oberajú o veľa času, ktorý by sme možno trávili produktívnejšie.

Čo sa podľa vás najviac zmenilo v tom, ako ľudia trávia voľný čas?

V roku 2002 som bola na študijnom pobyte v Amerike a pamätám si, že som bola prekvapená, že ľudia žijú viac izolovane, menej sa stretávajú a navštevujú. Moji rodičia boli vždy veľmi spoločenskí, mali veľa priateľov a často sme spolu chodili na výlety.

Mám pocit, že to, čo som zažila v Amerike pred viac ako 20 rokmi, dnes žijeme aj u nás. Ľudia sa viac uzatvárajú do svojich bublín, menej pestujú sociálne vzťahy. Vidno to aj v pracovných kolektívoch. Kedysi existovali veľmi družné kolektívy, dnes prídeme do práce, odrobíme a ideme domov. Oveľa menej sa stretávame aj mimo práce. Ako keby sa vytrácal spoločenský duch.

Myslíte si, že to môže súvisieť so sociálnymi sieťami, na ktorých trávime toľko času, že si to často ani neuvedomujeme?

Je to možné, lebo kedysi sme nemali inú možnosť ako byť v kontakte s ľuďmi osobne. Dnes sledujem životy svojich kamarátov na Facebooku a mám pocit, že viem, čo robia a ako žijú. Potreba stretávať sa a rozprávať sa trochu zaniká, lebo si myslíme, že už o sebe všetko vieme zo sociálnych sietí.

V Európskej únii sa diskutuje o zákaze sociálnych sietí pre deti do 13 rokov. Súhlasili by ste s takýmto opatrením?

Nemám v tej téme úplne jasno. Vnímam argumenty za aj proti. Myslím si, že prioritou by malo byť vzdelávanie v tejto oblasti, aby deti do 13 rokov vedeli, čo technológie robia, aké sú riziká a ako ich používať. Skôr by som išla cestou edukácie než zákazu.

V škandinávskych krajinách sa intenzívne venujú práve vzdelávaniu o technológiách. Myslím si, že tým by sme sa mali inšpirovať. Malo by sa o tom viac hovoriť na školách. Ja napríklad svojej dcére technológie nezakazujem, ale veľa sa o tom rozprávame, čo je na tom dobré a čo zlé.

Myslím si, že edukovať by sa mali aj rodičia. Čítala som štatistiku, že pätina rodičov sa ani nezaujíma o to, čo ich deti robia na mobiloch, čo ma veľmi prekvapilo. Detská izba už nie je bezpečný priestor, pretože cez mobil sa dieťa môže dostať kamkoľvek. Preto je dôležité vzdelávať nielen deti, ale aj rodičov a učiteľov.

Čo by ste odporučili študentom, ktorí chcú tráviť viac času offline, ale nevedia ako začať?

Vypnite si telefón, notifikácie, nenoste smart hodinky. Ono to ide. Zo začiatku možno znervózniete, že vám niečo uniká. Ak však nemusíte byť dostupní kvôli práci, tak jednoducho vypnite telefón. Choďte na koncert bez telefónu a užite si skvelú hudbu. Myslím si, že to svet prežije, keď neuvidí vašu fotografiu z koncertu na sieťach.

Simona Mikušová

Je odborná asistentka na Fakulte masmediálnej komunikácie s vyše 15-ročnou praxou v médiách. Deväť rokov pôsobila v spravodajstve TV Markíza. V rokoch 2021 – 2023 viedla komunikačné tímy dvoch slovenských premiérov.