Bolo to pred dvoma rokmi, keď som z bunky vyšla v šortkách a tričku. Na chodbe som započula otvárajúce sa dvere a zo strachu, že by ma niekto videl, som sa vrátila naspäť na izbu. Ironicky, najťažšia časť nebol samotný beh, ale odhodlať sa vôbec vyjsť na bežecký okruh. Na druhýkrát som to už zvládla. Namiesto výťahu som zvolila schody a presvedčila samu seba, že to je rozcvička a nie preto, lebo sa bojím, že niekoho stretnem.

Pri začiatkoch s behom som sa dostala v spomienkach naspäť na základnú školu. Červené líca, spotené čelo a pľúca lapajúce po dychu. Nenávidela som beh. Vždy, keď nám telocvikárka oznámila, že dnes beháme „tisícku“, s dievčatami sme ju začali chlácholiť komplimentmi: „Pani učiteľka, aké máte pekné náušnice, a aj tričko máte nové, že?“

Po horde komplimentov nasledovalo naše vykúpenie: „No dobre, zahrajeme si vybíjanú.“ Takto sme sa počas celého roka vyhli „tisícke“ aj člnkovému behu. Na telesnú som sa však stále chodievala so stiahnutým žalúdkom. Obávala som sa aj ďalších aktivít – gymnastiky, skákania cez kozu, skoku do výšky či šplhanie po lane.

To som však nevedela, čo ma čaká na strednej. Doteraz mám v hlave rýchlostný beh z prvej hodiny. Telocvikárka si týmto chcela urobiť obraz o našom vzťahu k športu. Behali sme v mestskom parku od jednej lavičky až k lampe. Povedala som si, že do tohto behu dám všetko.

Po vypísknutí som prekladala nohy cez seba rýchlejšie, ako keď som ráno utekala na autobus. O to horkejšia bola príchuť čítania výsledkov – skončila som na poslednom mieste. Aký má zmysel snažiť sa, keď vždy budem označovaná za najhoršiu. Z rúk premotivovanej telocvikárky, ktorá nám skladala celú gymnastickú zostavu, ma zachránila pandémia COVID-19. Netrvala však večne a do školy sme sa vrátili. Okrem zmeny v našich životoch sa zmenila aj učiteľka.

Na jej prvej hodine sme necvičili. Iba sa spoznávali. Tu som zistila, že mlčať je niekedy zlato. Pýtala sa nás, aký máme vzťah k športu. Ja som jej vo familiárnej nálade v šatni povedala, že som zadýchaná aj po tých schodoch, ktoré vedú k našej triede. Môj vtip, prepojený s realitou, veľmi nepochopila a odvetila: „Tak to budeme mať čo robiť.“ V ten moment sa telesná stala traumou už navždy.

Na moje šťastie sa telesná výchova na našej univerzite povinne nevyučuje. A tak vznikol priestor nájsť si cestu k športu sama. Od môjho prvého behu prešli už dva roky. Počas toho som v mojej bežeckej bubline dokázala míľniky, ako ísť behať do mesta a nestarať sa, čo si o mne budú ľudia myslieť, zabehla som desať kilometrov a bola som na komunitnom behu.

Momentálne chodievam behať každý druhý deň a moje tempo sa snažím zlepšovať. Zistila som, že nejde o to byť najlepšia, ale o pocit, ktorý cítim, keď zo seba vydám to najlepšie, čo viem. Telesná výchova by sa nemala zameriavať na čísla a poradie, ktoré deti zbytočne rozdeľujú na lepšie a horšie. Namiesto toho by mala viesť k tomu, aby si každý našiel vlastný vzťah k pohybu – taký, ku ktorému sa bude chcieť vracať aj vtedy, keď už ho nikto nehodnotí.

Komunita. Čo si pod týmto slovom predstavujete? Väčšina slovníkov hovorí o spoločenstve ľudí v istom priestore a so spoločnými záujmami. Presne tak funguje aj bežecká skupina – ako miesto, kde sa stretávajú ľudia s vášňou pre pohyb.

S väčšími a menšími pauzami behám posledný rok a pol aj ja. Ak mám pravdu povedať, v živote som si nemyslela, že s behaním začnem. V minulosti som ho nenávidela a čudovala som sa ľudom, ktorí behajú dobrovoľne. Ale predsa len v nejakom bode môjho života nastala zmena a ja som si tento šport zamilovala. Stal sa pre mňa drogou. Je to pre mňa priestor, kde si môžem vyčistiť hlavu.

Nejde len o môj pocit, potvrdzuje to aj veda. Viaceré štúdie ukazujú, že pravidelný beh významne prispieva k lepšej nálade a celkovému psychickému zdraviu. Bojovať dokáže dokonca aj proti depresii. Aj preto Svetová zdravotnícka organizácia odporúča aspoň 150 minút miernej pohybovej aktivity (napríklad rýchlej chôdze) alebo 75 minút intenzívnej aktivity (ako beh či plávanie) týždenne.

Napriek tomu, že preferujem behanie osamote som sa po nejakej dobe rozhodla vyskúšať aj komunitný beh. Moja známa mi dala kontakt na Laciho, člena bežeckej skupiny. Dozvedela som sa od neho, že behávajú raz do týždňa v utorok o 18:00. „Niekedy sme behávali 2 razy. Jeden kratší a jeden dlhší beh,” vysvetľuje mi Laci. Nateraz ostali pri tom kratšom. Stretávajú sa na Hlavnej ulici v kaviarni Bezkydov, ktorá sa stala ich základňou.

Nečakala som toľko bežcov

Na miesto stretnutia som prišla načas. Po krátkej chvíli sa to tam naplnilo. Prišlo asi 30 ľudí, čo som nečakala. Myslela som si, že nás tam bude najviac desať. Pri debate mi bežkyňa Janka povedala, že za priaznivejších podmienok a v teplých mesiacoch chodí behať aj 50 ľudí. To ma dosť prekvapilo. Od Dávida, ambasádora bežeckej skupiny som zistila, že na prvom behu ich bolo iba šesť.

Priblížil mi tiež základné informácie o skupine: „Naša bežecká komunita sa nazýva LOVE THEM running club. Ja spolu s Erikom sme ambasádormi pre Trnavu. Koncept LOVE THEM running club existuje vo viacerých mestách na Slovensku aj v zahraničí. Tvorcom nápadu je Michal Novotný.“

Na ulici sme si dali rozcvičku, bežeckú abecedu a vyrazili. Druhý ambasádor Erik mi vysvetľoval, že okruh sa stále mení len vzdialenosť ostáva približne rovnaká. „Občas začíname aj inde, napr. na promenáde, ale aj napriek tomu sa snažíme dodržať 5 km. Robíme to preto, aby bol beh vhodný aj pre začiatočníkov,” dodáva Dávid.

Ako sa pripraviť pred prvým behom 

Tréner Peter Ďurica odporúča pred prvým behom navštíviť športového lekára, ktorý posúdi zdravotný stav a dá vám zelenú. Radí to hlavne začiatočníkom, ktorí chcú behať 3 – 4 razy do týždňa.

Ďurica ďalej uvádza, že beh je v podstate pre každého: „Je to v našich génoch. Keď si zoberieme dlhšie vzdialenosti, napríklad desiatky kilometrov, človek dokáže vďaka vytrvalosti a termoregulácii zdolať viac kilometrov ako väčšina zvierat.“ Preto sme podľa trénera boli lovci a vedeli sme korisť uloviť buď behom, alebo chôdzou. Je to základný pohybový prejav človeka.

Pri behaní sa treba pozerať aj na zdravotné obmedzenia, ako napr. ťažká artróza (chronické ochorenie kĺbov – pozn. red.), závažné ochorenia srdca a akútne stavy. U ľudí s nadváhou hrozí preťaženie kolien a kĺbov. Pri jednom došľape pôsobí na končatinu približne 2,5 až 3 – násobok telesnej hmotnosti. Medzi ďalšie riziká patria bolesti chrbtice, ktoré vznikajú kvôli zlej bežeckej technike. Preťaženie, bežecké koleno a Achillova päta sú zranenia, ktoré nastanú, keď hobby bežci začnú behať veľmi veľa a rýchlo.

Pozor by si špeciálne mali dávať voľnočasové bežkyne. Ženy majú prirodzene širšiu panvu a preto sú o 40 % viacej náchylné na zranenia. Širšia panva môže spôsobiť väčšie vybočenie nôh do tvaru „X“, pri ktorom kolená smerujú dovnútra. To vedie k nerovnováhe pri behu a častému zraneniu známemu ako bežecké koleno – pichľavá bolesť na vonkajšej strane stehna.  

U niektorých profi bežkýň tiež dochádza k strate menštruácie z dôvodu zmeny hormónov. Silový tréning to vie dať do poriadku. Ďurica to uzatvára so slovami: „Kľúč k tomu aby vymizli riziká je postupnosť a konzistentnosť.“

Ako na správnu regeneráciu

Náš spoločný beh viedol na Sláviu. Dva razy sme sa otočili okolo bežeckého oválu a pokračovali popri hradbách naspäť ku kaviarni. Tam nás už čakal teplý čaj, ktorý sme mali zadarmo. Zahriali sme sa a skupina pokračovala v debatovaní.

Pri tejto príležitosti som sa opýtala bežca Martina ako sa dozvedel o tejto bežeckej komunite. Skupina v Trnave nemá totiž žiadnu webovú ani Facebookovú stránku. Nájdete ju iba na Instagrame. „Povedali mi o nej známy,“ hovorí Martin. Ďalej sme sa rozprávali aj o oddychu po behu. Najviac sa mu osvedčil strečing a saunovanie. Do sauny sa snaží chodiť raz do týždňa.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov.

Tréner Ďurica vysvetľuje, že starší bežci potrebujú dlhšiu regeneráciu, no mladším ľuďom stačí aj spánok: „Najlepšia regenerácia je dobrý spánok, aspoň 7-8 hodín .Najvhodnejšie je, keď je v izbe tma a chlad, a chodievame spávať približne v rovnakom čase.“ Ďalej odporúča zamerať sa na pestrú stravu plnú farieb, ktorá je najvýživnejšia. Ak nevieme stravou pokryť potrebné živiny, potom by som sa zameral na výživové doplnky, vitamín D a určite aj Kreatín,“ dodáva.

Po tréningu by Ďurica zaradil cvičenia na mobilitu, statický strečing alebo automasáž. Upozorňuje tiež, že veľa ľudí sa zabúda starať o svoje chodidlá: Jednoduchý spôsob ako tomu predísť je zobrať si tenisovú alebo golfovú loptičku a pomasírovať ňou chodidlo.“

Stretávajú sa aj mimo behu

Pred odchodom som sa ešte rozhodla skočiť na slovíčko k ambasádorovi Dávidovi. Prezradil mi, že na celom koncepte sa mu najviac páči to, že je to hlavne o komunite: „Dokonca nám tu vznikli nejaké páriky, potom veľa priateľstiev. Stretávame sa aj mimo behov.” Erik doplnil, že okrem organizovania akcií pre seba sa ich snažia robiť aj pre druhých.

Radi sa spájajú s inými komunitami. „Predminulé roky sme pripravovali Mikuláša v spolupráci s mestom Trnave. Bolo to pre deti v detskom domove,“ hovorí Erik. Spojili sa tiež s Amazónkami (občianske združenie, ktoré pomáha ženám s rakovinou prsníka – pozn. red.), s ktorými organizovali behy a iné akcie.

V Trnave okrem LOVE THEM running club existuje bežecká komunita BERNOHY. Stretnutia mávajú každú stredu o 18:00 na Atletickom štadióne AŠK Slávia. SHEruns ponúka bežecké tréningy určené najmä pre ženy. Tréningy prebiehajú každý štvrtok o 18:00 na ZŠ Spartakovská pod odborným dohľadom trénerov. Pozor, na rozdiel od predchádzajúcich bežeckých skupín je SHEruns spoplatnená. Základné mesačné členstvo stojí 30 eur a jednorazový vstup na tréning 9 eur.

Všetky bežecké komunity sú vhodné pre začiatočníkov aj nebežcov. „Stačí len prísť,“ ukončil náš rozhovor Dávid.

Tejto aktivity sa netreba vzdávať ani počas zimných mesiacov, zobrali sme teda tenisky a vybehli do ulíc. Poďte si spolu s nami zabehnúť jednu z našich bežeckých trás a objavte skryté krásy mesta, ako sa to podarilo aj nám. Pripájame aj údaje o dĺžke, náročnosti, výhodách či spôsobe dopravy na štartovací bod vybranej trasy z internátov.

1. Beh mestom

Trasa sa začína na železničnej stanici, kde sa v pohode viete dostať vlakom alebo mestskou hromadnou dopravou. S autom je to už o inom. Dĺžka behu bude v tomto prípade krátka, a to niečo vyše 4 kilometrov s prevýšením 22 metrov. Preto túto trasu môžeme odporučiť aj začiatočníkom. My sme boli behať okolo obeda, ale vám určite odporúčame ísť si zabehať večer, čo prináša svoje čaro.

Náš beh, ako sme spomínali, sa začal na železničnej stanici. Odtiaľ sme smerovali cez Ružový park k City Aréne, pri ktorej sme odbočili doľava a pokračovali popri hradbách z vonkajšej strany. Asi po pár sto metroch sme odbočili doľava a vošli cez mestskú bránu do mesta pri Bazilike sv. Mikuláša. Ďalej sme pokračovali popri opevnení z vnútornej strany.

Po pár sto metroch sme odbočili doľava a pokračovali popri severných hradbách. Po skončení severného opevnenia sme zbehli dole do centra popri Trnavskej univerzite a ocitli sa v samotnom srdci Trnavy. Pokračovali sme okolo Mestskej veže v Trnave do Bernolákovho sadu a naprieč ním až k železničnej stanici.

2. Kamenný mlyn tam a naspäť

Ako ďalšie miesto na behanie sme si vybrali Kamenný mlyn a jeho rybník. Na Kamenný mlyn sa viete dostať autobusom č. 2 zo železničnej stanice alebo poprípade Zeleného kríčku – odtiaľ linkou 13 zo zastávky Šrobárova. Tiež sa tu nachádza parkovisko, takže problém s parkovaním by nemal byť.

Trasa bola dlhá niečo vyše 4 kilometrov, preto ju môžeme odporučiť aj začiatočníkom. Prevýšenie pri tomto behu bolo malé, a to len 3 metre. Naša cesta sa začala na úrovni parkoviska, odkiaľ sme si to nasmerovali po asfaltke pozdĺž rybníka, na ktorý sme kvôli chatám nemali výhľad. Ak vystihnete pekné počasie, tak by ste na pravej strane cesty mali vidieť siluetu priemyselnej zóny. Pri našom behu sa nám priemyselná zóna Trnavy neukázala. Bola hmla.

Po určitej dobe sa asfaltka končí a my sa dostávame na nespevnený povrch, do polí. Po našej ľavej ruke budeme vidieť riečku Parná. Tu pokračujeme po prašnej ceste asi kilometer, pokiaľ sa nedostaneme na jej koniec, kde sa otočíme a vrátime rovnakou trasou naspäť.

3. Na kraj mesta

Nielen doslovne, ale naozaj pobežíme na kraj mesta, čo sme na začiatku vôbec nevedeli. Naša cesta bude smerovať do mestskej časti Trnava-Juh. Trasa má dĺžku 6,5 kilometra a prevýšenie 13 metrov. Z tohto dôvodu trasu neodporúčame ľuďom, ktorí s behom len začínajú.

Náš beh sa začína pred internátom M. Uhra, kde sa pohodlne viete dopraviť linkou 6 z internátu J. Herdu, prípadne autobusmi 3 a 16 zo železničnej stanice. Najbližšia zastávka k internátu je Študentská. S parkovaním je pred študentským domovom problém; bezplatné parkovanie je zvyčajne plné, preto vám odporúčame zaparkovať medzi domami a zaplatiť parkovné.

Od internátu sa behom vyberieme do Parku Janka Kráľa (staničný park), popri železničnej stanici a doprava. Budeme pokračovať stále rovno, najskôr po Dohnányho ulici, za ňou po Zelenečskej, až dobehneme na koniec mesta k OC Island, kde odbočíme doprava a prebehneme pár sto metrov. Následne odbočíme doľava na Svätojakubskú cestu a začneme sa vracať naspäť k mestu. Dostaneme sa k nemocnici, odbočíme doľava a budeme na pôvodnej ceste, po ktorej sa budeme vracať na internát.

4. Po Kamennej ceste na Kamenný mlyn

Kamenný mlyn spomíname v článku už po druhý raz, a to preto, že je to pre nás špeciálne miesto. Z tohto dôvodu sme sa ho rozhodli navštíviť znova. Trasa bola pre zmenu dlhšia a náročnejšia. Jej dĺžka bola 7,5 kilometra s prevýšením 19 metrov. Svojou dĺžkou nie je vhodná pre začínajúcich bežcov.

Našu trasu, ako zvyčajne, začíname pri internáte M. Uhra na ulici J. Bottu. Viete sa sem dostať linkami 3 a 16 zo železničnej stanice, z internátu J. Herdu sem premáva autobus č. 6. Od internátu sa pohneme po ulici G. Dusíka smerom k poliam. Bežíme stále rovno, pokiaľ sa nedostaneme k hlavnej ceste, kde odbočíme doľava a pokračujeme rovno až k cyklochodníku, na ktorý sa následne napojíme.

Pôjdeme smerom na Kamenný mlyn. Keď sa tam už dostaneme, zabočíme doprava a po Kamennej ceste sa budeme vracať naspäť do mesta. Na konci cesty prejdeme závory a odbočíme doľava do najbližšej uličky. Ďalej pokračujeme popri poliach stále dole a následne na kríž cez sídlisko do Parku J. Kráľa (staničný park) až k OC Max, kde sa končí naša bežecká trasa.

5. Trnavské rybníky

Možno ste o tom nevedeli, ale aj Trnava má svoje rybníky, a to hneď za mestom. A presne okolo rybníkov povedie ďalšia bežecká trasa. Trasa mala dĺžku 10 kilometrov a prevýšenie 25 metrov, preto by sme ju vôbec neodporúčali začiatočníkom. Toto miesto sme objavili náhodne, pri inom behu, a preto sme sa sem rozhodli vrátiť.

Naša cesta sa začala pred internátom M. Uhra. Od internátu budeme pokračovať do Parku Janka Kráľa (staničný park), tu sa napojíme na cyklochodník, po ňom budeme pokračovať necelé 3 kilometre do chatárskej oblasti. Z chodníka sa odpojíme na prašnú cestu, ktorá bude smerovať doľava. Ďalej pobežíme popri chatkách a dobehneme k rybníkom. Tu sa môžeme rozhodnúť, či sa otočíme, alebo budeme pokračovať do lesa po lesnej ceste. My sme pokračovali ďalej a neoľutovali sme. Les nám ukázal to pekné, čo skrýva, a výhľady na rybník boli nádherné.

Keď sa nám rybníky stratia z dohľadu, pokračujeme po prašnej ceste, až sa dostaneme na hlavnú cestu, popri ktorej vedie spomínaný cyklochodník do Trnavy. Ak by ste si to chcete skrátiť, odporúčame vám zahnúť doprava do lesa na chodník. Následne budete pokračovať popri pozostatkoch starého plota, až na ľavej strane uvidíte drevený chodník, na ten zbehnete. Ďalej pôjdete po náučnom chodníku na Kamenný mlyn, kde sa nachádza cyklochodník, ktorý vedie do Trnavy.

Bonus: Športový areál AŠK Slávia

Medzi naše posledné tipy zaraďujeme Sláviu. Športovisko prešlo rekonštrukciou pred necelými 3 rokmi. Poloha areálu je veľmi lukratívna, a to hneď za Kinom OKO. AŠK Slávia poskytuje pre bežcov, ale aj korčuliarov asfaltový ovál s dĺžkou 630 metrov. Prioritne je ovál určený pre in-line korčuliarov, ale myslíme si, že bežci sa tam nestratia. Areál Slávie býva otvorený každý deň od 7. do 23. hodiny.

K športovisku sa viete dostať ľahko – buď zaparkujete auto na platenom parkovisku pri Mestskej športovej hale v Trnave, alebo na Rybníkovej. Následne pri športovej hale sa nachádza vchod do areálu. Študenti, ktorí nemajú auto, sa nemusia báť. Viete sa sem dostať aj MHD-čkou, kedy je potrebné vystúpiť na Špačinskej. Zo železničnej stanice sem premávajú linky 1 a 12, z internátu M. Uhra sem zase premáva autobus č. 6.

Moje miesto na bežeckej dráhe tak prevzal kolega-redaktor Sebastián a rozhodol sa beh absolvovať namiesto mňa. Síce neviem či dobrovoľne, ale nenamietala som.

Reportáž z podujatia sme tým pádom písali obaja. Ja som sledovala priebeh podujatia z pozície diváka, Sebastián ho zažil z pozície bežca.

Nečakal som, že pôjdem behať

Je pondelok poobede a na Messenger mi pride správa od vedúceho kabinetu eventov. Týka sa v súčasnosti najväčšieho univerzitného eventu – UCM Night Run-u. Mám z neho napísať reportáž. Nečakal som to, článok som pôvodne nemal písať vôbec. Avšak, človek mieni a život mení. Diana si deň pred pretekmi vyvrtla členok a na bežeckú trať som sa musel postaviť ja. Znova po roku. Tentokrát však nebude čas na prípravu. Napriek tomu idem do toho, hoci viem, že to bude bolieť.

Upravená trasa aj bolesti členka

Ihneď po príchode ma ako návštevničku prekvapuje príjemná atmosféra a tanečná hudba, ktorá sa ozýva po celom Trojičnom námestí. Pri stánkoch sa zastavujú náhodní okoloidúci, ktorí sa zaujímajú o aké podujatie ide. Veľmi príjemným zistením je, že medzi dobrovoľníkmi a fotografmi spoznávam aj mojich spolužiakov, ktorí sa podieľajú na organizovaní behu. 

Prekvapením tohtoročného UCM Night run-u je však zmena trasy, ktorá je oproti minulému roku kratšia o jeden kilometer a začína na trojičnom námestí. “Minulý rok bol štart z UCM na Námestí Jozefa Herdu. Pôvodne sme toto podujatie chceli aj minulý rok organizovať na Trojičnom námestí, čo však nevyšlo. Práve vďaka tejto zmene sa menila aj dĺžka trasy a samozrejme, nechceli sme príliš narúšať premávku.“,  dopĺňa Romana Hanová z Kabinetu eventov na FMK UCM, ktorého študenti sú hlavnými organizátormi tohto podujatia.

Účastníci behu ale aj okoloidúci sa počas programu mohli zúčastniť až štyroch diskusií so sponzormi a partnermi akcie. Zaujímavým prekvapením je diskusia s influencerom Denisom Kučerom. Ten svojou účasťou tento benefičný beh podporil práve preto, že celý výťažok zo štartovného putuje na účet Slovenského zväzu telesne postihnutých.

Na registrácii spočiatku nebolo rušno, okolo 18.00 však začínajú prichádzať bežci, ktorým organizátori odovzdávajú tašky s darčekovými predmetmi. Námestie sa tak začína plniť účastníkmi v pestrofarebnom športovom oblečení. Našla som medzi nimi aj takzvaných “rekreačných” športovcov, ktorí si prišli užiť beh so svojimi priateľmi. “Bol to spontánny nápad a veľmi som sa nepripravoval. Idem behať po dlhšom čase, tak som zvedavý, ako to vyjde. Veľmi sa však na beh teším”, zverí sa mi študent Jakub.

Nemôžem zabudnúť na hlavnú hviezdu tohto príbehu – svoj opuchnutý členok, ktorý po troch hodinách státia značne trpí. Naštastie, organizátori Night Run-u mysleli na všetkých a okrem lavíc na sedenie je k dispozícii aj niekoľko tulivakov. Pre bežcov nechýba ani teplý čaj, káva a občerstvenie v podobe chlebíčkov. 

Na mieste činu 

Medzitým čo Diana monitoruje sprievodný program, ja ešte len kráčam na Trojičné námestie. Spúšťa sa jemné mrholenie. Hovorím si, “asi nás dnes čaká zabáva”. Nechcelo sa mi úplne behať po daždi, ale bol som pripravený na všetky možnosti. Kým si však preberám štartovacie číslo, dážď ústáva. Pri registrácii však nastane chyba, ktorú zistím až neskôr. Zatiaľ nič netušiaci idem do šatne prezliecť sa. Na registrácii som tiež zinkasoval balíček od Cukrovaru (díky Kiko). 

Už prezlečeného sa ma snaží k fotke dokopať moja kamarátka Simona. Nedal som sa presviedčať dlho a už jej pózujem pred objektívom. Nech mám pamiatku. Simona ma povzbudzuje, čo ma teší. “To dáš Sebo, úplne to odbehnéš ako pán”, znejú jej slová. Idem na roczvičku a snažím sa nájsť Dianu, aby sme si dohodli inštrukcie k reportáži. 

Rozcvička a na štart 

Presne o 19:40 sa celé námestie začína hýbať a rozcvičovať do rytmov hudby a ja si tiež ledva ustrážim boky. Nálada je neopísateľná a na tvárach bežcov sa objavujú úsmevy aj napriek značne nepriaznivému počasiu.

Hodiny ukazujú 19:53, keď sa účastníci benefičného behu presúvajú k štartovaciemu miestu. So Sebastiánom si hovoríme posledné inštrukcie ohľadom reportáže a o chvíľu na to už beží za davom na štart. “Asi chce chytiť dobré miesto, aby prekonal svoj minuloročný rekord”, pomyslím si. Na začiatok sa však nedostáva, nakoľko za štartovacou čiarou už netrpezlivo poskakujú nadšení bežci. Z megafónu sa behom minúty ozýva štart a ja ho márne hľadám v húfe ľudí. 

Na bežeckej trati 

“Tri, dva, jedna aaaa štart”, zahlási moderátorka. Zrazu je cítiť energiu, všetci bežíme a predierame sa dopredu. Tempo je zo začiatku veľmi rýchle. Snažím sa ho držať, aj keď viem, že na tom kondične nie som dobre. Kopírujem trasu, ktorú premyslel pes prorektora Andreja Brníka. Áno, aj tento rok beží so svojim štvornohým miláčikom. Vnímam to ako povolený doping, ktorý pomôže aj mne.

Nebežíme v bežeckom pelotóne, ale na okraji námestia, kde nemusíme obchádzať desiatky bežcov. Prorektorov bígl však zvykne zabrechať, keď sa k nemu priblížim. “Pes čo breše, nehryzie”, dodávam si odvahu.

Keďže som bol na začiatku pomerne vpredu, je jasné, že ma začne obiehať množstvo skúsenejších bežcov. Trochu ma to štve, ale viem, že to nemôžem prepáliť. Môj cieľ je bežať bez toho, aby som musel čo i raz zastaviť. Na viac tento rok ani nemám nárok, prípravu totiž neoklamete.

Ľudia na námestí povzbudzujú bežcov  

V podstate ani neviem ako beh plynie. Viem len, že si v hlave neustále vravím: “Vydrž, nepoľavuj”. Som zhruba v polovici trasy, keď sa dostávam späť na Trojičné námestie. Práve tu, v centre celého eventu s najväčším počtom ľudí, je hmatateľná najlepšia energia. Povzbudzovanie mi dodáva silu do ďalšej fázy behu. 

Keď opúšťam historické centrum Trnavy, viem, že ma čaká najťažší úsek. Nekonečná rovinka po Hlbokej ulici až k City aréne. Viem, že ak túto časť prežijem bez toho, aby som zastavil, zvládnem to až do cieľa. 

V tejto časti však trpím rovnako, ako ďalší bežci. Chodník je navyše úzky a komplikuje predbiehanie či prepúšťanie rýchlejších súťažiach. Niektorí radšej volia alternatívu behu po cyklochodníku. Ja to vyriešim svojsky a bežím po tráve. 

Občas zavzdychám a nadávam, že to musím vydržať, počujú to aj všetci naokolo. Kašlem na nich. Som už pri City aréne a svoj cieľ som spĺňam. Išiel som bez prestávky. Teraz to už dotiahnem. Avšak paradoxne, práve tu nastáva najväčšia kríza. Mám pocit, že cieľ je čoraz ďalej. Hlboká ulica dala zabrať. Vzdychám ešte viac, ale nepoľavujem. 

Sledujem kolóny áut, ktoré sa tvoria pri námestí, vodiči na nás trúbia a povzbduzujú. Keď už v dialke vidím Trojičné námestie, viem, že bude dobre. Zrazu ma desiatky ľudí popri trati nabudia a ja skutočne zrýchľujem. Zlomovým momentom je, keď pred sebou vidím kamarátovu priateľku. Na tento súboj som čakal. Namotivuje ma to k brutálnemu šprintu a ja nechápem, kde som vzal toľko energie. Bez problémov ju predbehnem a bežím k cieľu. Za povzbudivým pokrikom môjho spolužiaka Adama pretínam cieľovú čiaru. Svoj čas neviem. Viem len, že bol vzhľadom na podmienky dobrý. Dokonca cítim, že lepší ako minulý rok. 

Zmrznutá a slepá 

Zatiaľ čo Sebastián beží, ja sa ako nestranný fanúšik staviam na kraj trate, odkiaľ povzbudzujem všetkých bežcov. Celú dobu sa ho snažím nájsť, aby som ho mohla podporiť v jeho životnom športovom výkone. 

Po pol hodine státia ma prepadá myšlienka, že to niekde v polovici trate musel vzdať. Keď však všetci účastníci dobiehajú do cieľa, príde mi od neho správa na Instagram. Prederiem sa za ním cez dav spotených bežcov čakajúcich na občerstvenie, kde nadšene stojí. Pochváli sa mi, že dokonca prekonal aj svoj minuloročný “rekord”. “Paráda takže okrem toho, že mám vyvrtnutý členok, ešte aj nevidím”, pomyslím si. Gratulujem mu k výkonu a naše cesty sa rozchádzajú. 

Na prvom mieste UCM Night run-u sa umiestňuje Ján Sopko s číslom 181 a jeho výsledným magickým časom 16 minút a 16 sekúnd. Dostáva odmenu v podobe pohára a mikiny s logom Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Celkový počet bežcov, ktorí dobehli do cieľa a finančne tak podporili Slovenský zväz telesne postihnutých, organizátori vyhlasujú na 519.

Po dlhom dni sa celá uzimená poberám domov. Mrzí ma, že som sa kvôli opuchnutému členku nemohla behu zúčastniť aj ja. Na budúci rok si však so Sebastiánom zabeháme spoločne a uvidíme, či prekonám jeho tohtoročný rekord. 

Zmena priezviska aj nové predsavzatie

Po rozlúčke s Dianou si beriem veci zo šatne a za zvuku z vyhlasovania víťazov opúšťam Trojičné námestie. Mám zmiešané pocity. Asi je to tým, že až tesne pred cieľom som zistil, že som mal stále energiu nazvyš. Neviem odkiaľ sa vzala, ale bola tam. Hlavne som netrénoval. Pripisujem to však lepšej strave, aj dlhodobému cvičeniu vo fitku. 

Pozerám si však online výsledky, aby som zistil svoj čas. V štartovej listine sa však nemôžem nájsť. Po dôkladnom prejdení listiny, zisťujem, že mám nové priezvisko “Sokora”. Ujo na registrácii sa trochu pomýlil. Teší ma však výsledný čas 25:15. Oproti minulému roku zlepšenie o viac ako 5 minút. S rezervou by mi tento čas vtedy stačil na umiestnenie v TOP 100 a zisku medaile. Tento rok však bola konkurencia podcstatne väčšia. 

Konečné 181. miesto v konkurencii vyše 500 bežcov ma však v konečnom dôsledku teší. Výsledný čas ešte viac. Obzvlášť, ak si uvedomím, že som nebehal veľmi dlhú dobu a pôvodne sa mi na akciu ísť nechcelo. 

Nemám istotu, či budem na škole aj budúci rok, ale ak áno, UCM Night Run-u sa nepochybne zúčastním a tentokrát si už pôjdem po umiestnenie medzi stovkou najlepších. Utorkový beh mi ukázal, že to dokážem. Tento článok bude dôkazom môjho predsavzatia. A kto vie, možno zaútočím aj na popredné priečky v mojej kategórii. 

Tohtoročný UCM Night Run má oproti minulému roku niekoľko inovácii. Prvou z nich je uzavretie generálneho partnerstva so spoločnosťou Cukrovar, ktorá sa venuje developerským projektom v Trnave.

Beh bude mať tiež benefičný charakter. Na mieste konania eventu bude prebiehať zbierka venovaná Slovenskému zväzu telesne postihnutých, ktorý združuje ľudí s telesným postihnutím a ich rodinných príslušníkov. Vyzbierané peniaze poputujú spoločne so štartovným na konto charitatívnej organizácie. 

Pozmenená trasa, aj bohatý program 

Organizátori si prichystali aj zmenu trasy. Začínať sa tentokrát nebude pred budovou UCM na ulici J. Herdu 2. Preteky totiž odštartujú o 20:00 z Trojičného námestia, ktoré bude slúžiť ako centrum celého eventu. Trasa z “Trojičného” následne povedie cez Hlavnú ulicu smerom k Bernolákovmu sadu. Odtiaľ sa bežci znova vrátia k centru námestia odkiaľ pobežia na Hlbokú ulicu, kde ich bude čakať dlhá rovinka až smerom k City aréne. Poslednou etapou pretekov bude presun z Halenárskej ulice smerom späť na Trojičné námestie.

Pred samotným behom nebude chýbať ani sprievodný program a moderované diskusie. Prvá diskusia s investorom Karolom Šebom, ktorý bližšie priblíži projekt Cukrovar, sa začne o 17:30. O 18:00 prídu na rad zástupcovia Slovenského zväzu telesne postihnutých, Monika Vrábľova a Denis Kučera. Finálnu diskusiu uzavrie fyzioterapeut a absolvent UCM Ondrej Machovič, ktorý bude rozprávať o zdravotných benefitoch behu na ľudský organizmus. 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa UCM Night Run (@ucm.nightrun)

Na prípravách sa podieľajú študenti UCM 

Organizácie UCM Night Run sa znova zhostili študenti z Kabinetu eventov FMK UCM. Tí v kooperácii s mestom Trnava zabezpečujú podujatie po všetkých stránkach. “Naším cieľom je rozhýbať Trnavu, naučiť sa spoločne prekonávať prekážky, informovať verejnosť o benefitoch športu na duševné zdravie, ale aj posilniť športové aktivity našej alma mater,“ vysvetľujú študentky a študenti z Kabinetu eventov.

Dodávajú, že realizácia podujatia im dáva príležitosť nazbierať cenné skúsenosti a rozvinúť svoje zručnosti aj mimo akademickej pôdy. Kontakty a skúsenosti, ktoré získajú pri organizácii, budú vedieť využiť aj v ich ďalšom profesijnom zameraní.

Organizačné pokyny

Organizátori ubezpečujú, že trať s dĺžkou päť kilometrov je vhodná pre všetky bežkyne a bežcov bez ohľadu na úroveň ich kondície či skúseností. Základné štartovné v predregistrácii predstavuje 10 eur, pre študentky a študentov 5 eur. Bežkyne a bežci zaregistrovaní až na mieste podujatia zaplatia jednotnú cenu 13 eur.

Záujemkyne a záujemcovia sa môžu so zvýhodnenou cenou registrovať prostredníctvom online formulára. Počet kategórií, ale aj všetky ostatné informácie môžu bežci a verejnosť nájsť na Facebooku alebo Instagrame podujatia.

Sedíme v učebni na Skladovej a ja si mám zvoliť tému na reportáž pre web Atteliéru. Nemám nič premyslené,  a tak sa po diskusii so supervízormi ako slepý k husliam dostávam k reportáži z UCM Night Run. Mal som predtým síce myšlienky, že by som sa takmer 6-kilometrového behu zúčastnil, chýbal mi však väčší impulz. Zrazu to prišlo, celkom nečakane. 

Dva týždne pred behom začínam s tréningovým procesom, aby som neodpadol po prvom kilometri. Pár dni pred samotným eventom prvýkrát úspešne absolvujem 6-kilometrovú trasu. Nič ma nemôže prekvapiť. 

Rozcvičili sme sa aj so psom

Na podujatie prichádzam hodinu a pol pred štartom “maratónu”. Pred budovou UCM sú rozložené stany, chalani z Red Bullu rozdávajú ľuďom plechovky energetických nápojov, z reproduktorov počuť hlasnú hudbu, ktorá púta pozornosť celého okolia, ľudia sa bavia. 

 K štartovnému číslu 41 dostávam aj darčekovú taštičku. Drobnosti, ktoré potešia. Prezlečiem sa do úboru a zrazu sa dostávam do kontaktu s jednou z organizátoriek, Romanou Hanovou. Zaujíma ma, ako vlastne prebiehala príprava takého eventu. „Organizáciu sme riešili celý semester, prakticky od februára. Bolo potrebné zabezpečiť sponzorov, dobrovoľníkov, média či marketing. Najťažšie však bolo naplánovať trasu. Tá sa nám viackrát menila, než sme ju definitívne stanovili“, priznáva Romana. V tej dobe ešte netuší, že trasa celého behu sa predsa len ešte raz zmení. 

Zároveň však nezabúda na celý organizačný tím z Kabinetu eventov UCM: „Je nás viac ako na iných univerzitných eventoch, ale myslím, že spoločnú kooperáciu sme zvládli. Teším sa z toho, ako to tu vyzerá, sú to super ľudia“, dodáva nadšene. 

Hodiny ukazujú čas 19:30, máme polhodinu do štartu. Všetci netrpezlivo čakajú na rozcvičku a na následný beh. Do čela sa trochu improvizovane postaví prorektor Andrej Brník aj so svojim štvornohým miláčikom. Rozcvička zhora nadol, s výskokmi, výpadmi či drepmi ide rýchlo. Je trochu iná, než na ktorú som zvyknutý, ale nevadí mi to. Je to zábava, keď sa okolo vás rozcvičuje ďalších dvesto ľudí, ktorí si dnes prišli zašportovať. Podľa slov moderátorky sa počet účastníkov tesne pred behom vyšplhal na číslo 299.

Na bežeckej dráhe

Odpočítavame desať sekúnd do štartu a keď hodiny ukážu čas 20:00, všetci vyrážajú dopredu. Na podobnom type podujatia je to moja premiéra, takže na úvodnú tlačenicu nie som zvyknutý. Svoje nerealistické nádeje na prvenstvo vzdávam v momente, keď sa najsilnejší bežci odpútali pár metrov po štarte do čelnej skupiny. Bol som naivný, keď som si myslel, že s nimi udržím tempo. Spoločne s ostatnými radšej volím opatrnejší začiatok. Hlavne to neprepáliť hovorím si v duchu. 

Pred vstupom do historického centra počuť od bežcov iba dychčanie. Keď však jeden z dobrovoľníkov pri trati ukazuje tesne pred zákrutou na schody, ozvú sa prvé nadávky. Nikomu sa po nich bežať nechce a ani ja nie som výnimkou. Po ich vybehnutí vidím svojich prvých spolužiakov, ktorí mi kričia, aby som pridal. Túto frázu budem počuť ešte od ďalších troch ľudí. „Ľahko sa im to hovorí,“ poviem si s úsmevom na perách. 

Skupinky sa na trojičnom námestí výrazne trhajú. Sú takí, ktorí zrychľujú, iní zastavia úplne. Ja sa snažím držať svoje štandardné tempo. Prechádzame Bernolákovým sadom, v ktorom prvýkrát pociťujem menšiu krízu. Bežíme stále rovno, žiadne zákruty, človeku táto pasáž pripadá nekonečná. Keďže som pridal do tempa, cítim, že mi trochu oťažievajú nohy. Nie som predsa aktívny športovec. 

Som už pri obľúbenom študentskom podniku s názvom Zelený kríček, keď volám kamarátovi, že sa blížim do cieľa, nech je pripravený. V tom ma ale čaká šok, keď ma dobrovoľník pri trati naviguje smerom na námestie. Do cieľa tak ešte ostáva oveľa viac metrov, než som si myslel. Cítim trochu hnev, ale túto časť už našťastie zvládam bez problémov. Tesne pred cieľom zrýchľujem, dávam šprint ako Usain Bolt a obieham zopár bežcov. Na časomiere svieti čas 30:10. Dobehol som. 

Nával endorfínov zvíťazil

Trochu ma mrzí, že som čas nedal pod tridsať minúť, cítim sa však šťastne, rovnako ako ostatní, ktorí sa dnes rozhodli bežať. Organizátori ponúkajú ľuďom občerstvenie v podobe chlebíčkov, neodolám a dám si aj ja. Nemôže chýbať voda, veď som vysmädol a zaslúžim si hydratáciu. 

Znova stretávam organizátorku Romanu. Ochotne sa so mnou podelí o svoje bezprostredné pocity: „Takto po skončení behu mám v sebe stále adrenalín, ubehlo to veľmi rýchlo. Som však spokojná, ľudia sú spokojní, presne kvôli tomu sme to pripravovali.” Položím jej aj otázku na údajné vynechanie jedného úseku trate, pri ktorom pri navigácii zlyhal jeden z členov dobrovoľníckeho tímu. „Vieme, že to bola chyba, budeme to riešiť so zodpovedným človekom. Mrzí nás to, ale už s tým nič neurobíme”.  Mne však skrátenie trate vôbec nevadilo, pomyslím si s ironickým úsmevom.

Celkovo je však Romana s atmosférou na evente spokojná, ľudia sa podľa nej tešia zo športového zážitku. Do ďalšieho roka má však jedno želanie: „Určite by sa nám zišlo viac času na organizáciu, keďže letný semester je kratší. Napriek tomu sme to zvládli. Teším sa z môjho úžasného tímu a všetkých partnerov, ktorí podporili podujatie”. 

Víťaz, ktorý neplánoval vyhrať

Prebieha vyhlasovanie víťazov jednotlivých kategórii. Cenu odovzdáva dekanka FMK UCM, Ľudmila Čabyová a spomínaný prorektor Andrej Brník, ktorý má po režírovaní rozcvičky a odbehnutí piatich kilometrov stále energiu a úsmev na tvári. Absolútnym víťazom sa stal Patrik Krajčovič s výsledným časom 17 minút a 25 sekúnd.  Odchytil som si ho na pár slov. Nečakal, že prvenstvo si odnesie on: „Ak mám byť úprimný, mojou ambíciou nebolo víťazstvo, chcel som na trati sprevádzať otca, pre ktorého to boli prvé preteky. Po rozcvičke som sa však cítil dobre a krátko po štarte som bol vo vedúcej skupine ôsmich bežcov. Cítil som, že môžem zrýchľovať. Dostal som sa do svojho tempa a nakoniec to vyšlo.“

Na podujatí by sme ho mali vidieť aj budúci rok. „Veľmi rád sa tohto behu opäť zúčastním a uvidíme, či obhájim víťazstvo,” dodáva odhodlane Patrik, ktorý sa primárne venuje extrémných prekážkovým behom, známym pod názvom Spartan races.

Krátkym dialógom so samotným víťazom sa moja púť na podujatí končí. Odchod z miesta konania sprevádza silný dážď. Som však rád, že som sa rozhodol prísť behať a určite sa UCM Night Run-u zúčastním budúcim rok opäť aj ja.

Okrem úspešného futbalového tímu FC Spartak má Trnava aj mladé vychádzajúce hviezdy, o ktorých už vedia i vo svete.

1. Plavkyňa Barbora Tomanová

Barbora bola v roku 2018 Slovenskou plaveckou federáciou vyhodnotená ako objav roka a juniorka roka. Zatiaľ prekonala 66 slovenských rekordov v žiackych a juniorských kategóriách. Za svoje najväčšie úspechy považuje 4. miesto na EYOF 2015 (v Gruzínsku), semifinále na juniorských Majstrovstvách Európy vo Fínsku v roku 2018. Pravidelne reprezentuje Slovensko na majstrovstvách Európy a sveta.

Barboriným hlavným krátkodobým cieľom je dostať sa na univerzitu v Amerike. „Chcem hlavne spraviť testy z angličtiny, aby som sa dostala na školu, o ktorej snívam, a ktorá mi môže pomôcť ako v športe, tak aj v životne.” Jej najväčším dlhodobým cieľom je dostať sa na olympiádu a úspešne reprezentovať svoju krajinu. „Najväčšie zásluhy na mojich úspechoch majú v prvom rade moji rodičia. Pretože sú to práve oni, ktorí ma najviac podporujú v ťažkých chvíľach, dodávajú mi motiváciu, chuť do trénovania a pretekania,” ďakuje Barbora aj touto cestou za podporu.

2. Kickboxer Tomáš Holkovič

Tomáš Holkovič je zápasník Muay Thai a K-1. S bojovými športmi začal už ako 6-ročný, a to presne s Teakwon-Do. Neskôr ako 10-ročný presedlal na Muay Thai a K-1, v ktorom dosiahol doposiaľ najväčšie úspechy, medzi ktoré patrí titul majstra sveta federácie WKF a WKU. Je držiteľom opasku profesionálneho majstra sveta WKU 2015.

Ďalšími úspechmi sú 1. miesto na Majstrovstvách sveta WKF 2014, 1. miesto na Európskom pohári WAKO 2015, 1. miesto na Majstrovstvách Slovenska v roku 2014 a 2015, ocenenie v rebríčku TOP 10 športovcov v juniorskej kategórii TTSK 2015. Tomáš taktiež založil akadémiu bojových športov s názvom Myrmidon Fighting Academy Trnava (MFA Trnava), kde pôsobí ako tréner. „Mojím cieľom je rozšíriť bojové športy medzi deti aj dospelých a, samozrejme, aj výchova nových úspešných športovcov.” Za svoje úspechy vďačí celoživotnej každodennej drine a snahe, pri ktorej ho videlo len málo ľudí, a to jeho rodičia a sestra Ivetka.

3. Plavec Tomáš Púchly

Tomáš prekonal viac ako 200 slovenských rekordov vrátane rekordov Marcela Geryho. Je držiteľom mužského rekordu na 50 metrov voľný spôsob. Jeho najväčšími medzinárodnými úspechmi sú umiestnenie na šestnástej priečke na Olympijských hrách mládeže v roku 2014 v Číne, jedenáste miesto na majstrovstvách sveta v roku 2015 v Singapure a šieste miesto na Majstrovstvách Európy v roku 2016 v Maďarsku.

„Najväčšie zásluhy určite prikladám mojej rodine, ktorá ma od začiatku naplno podporovala. Hlavne tie ranné vstávania a vozenia na tréning a z tréningu a samozrejme aj všetko financovali. Ďalej majú určite veľkú zásluhu tréneri, ktorí ma mali na starosti a viedli ma. A napokon zanedbateľné nie sú ani moje vlastnosti, ako je cieľavedomosť, dravosť a závislosť od víťazstva,” hovorí úspešný plavec.

4. Strelkyňa Vanesa Hocková

Vanesa pôsobí v Národnom streleckom centre v Trnave. Je víťazkou juniorského svetového pohára v Suhle v roku 2018 a za svoj najväčší úspech považuje tohtoročné 2. miesto z Majstrovstiev Európy v Lonate. V Lonate získala so svojím tímom taktiež titul majsteriek sveta. Jej krátkodobými cieľmi sú budúcoročné MS a ME.

„Pokúsim sa zaútočiť aj na medaily, pretože je to môj posledný juniorský rok,” prezradila. Medzi Vanesine dlhodobé ciele takisto patrí olympiáda, a preto chce bojovať o miestenku v ženskom družstve, nakoľko je konkurencia veľmi vysoká. A komu je vďačná? „Najviac vďačím ľuďom, ktorí ma podporovali. Svojim blízkym, trénerom a kamarátom.”

5. Bežkyňa Michaela Pešková

Talentovaná bežkyňa je striebornou medailistkou z Olympijských hier mládeže 2014 a striebro získala aj na Európskom olympijskom festivale mládeže (EYOF) v roku 2013. V roku 2015 bola šiesta na majstrovstvách Európy v juniorskej kategórii a pred dvoma rokmi piata na juniorských majstrovstvách sveta. V súčasnosti Michaela žije v USA, no pred odchodom do zámoria súťažila za Sláviu Trnava.

Na záver odporúčame aj rozhovor s organizátorom TOP ligy malého futbalu, trénerom a komentátorom Ladislavom Borbélym.

Celú akciu zastrešuje spoločnosť Red Bull, s ktorým mám už nejaké spolupráce za sebou. A preto, keď ma oslovil na celoslovenskú videoprodukciu tejto obrovskej akcie, nemohol som odmietnuť.

Okrem videa zo samotnej akcie sme pre bežcov pripravili aj promo video, v ktorom môžeme vidieť známe osobnosti ako herec Filip Tůma, moderátor Matej “Sajfa” Cifra,  YouTuber Daniel “Gogo” Štrauch, motocyklový pretekár Ivan Jakeš, crossfit tréner Dominik Hopjak, reprezentant Slovenska v sledge hokeji Marián Ligda či kajakárka Jana Dukátová. Síce bez slov, ale svojou účasťou vo videu a na projekte vyzývajú všetkých, aby sa na beh prihlásili.

Každý ambasádor je niečim iný, výnimočný a tomu sme chceli prispôsobiť aj rozmanitosť lokácií. Nakrúcalo sa na rôznych miestach, ako napríklad vrch Kamzík, okolie Liptovskéko Mikuláša, ale aj lokality v centre Bratislavy – Petržalka, Lodenica či most SNP. Miesta majú reflektovať emóciu, ktorou video korešponduje a ich rozmanitosť symbolizuje rôznorodosť jednotlivých ambasádorov.

Propagačné video charitatívneho behu, ktorý podporili aj viaceré známe tváre, si môžete pozrieť tu: http://www.wingsforlifeworldrun.com/sk/sk/novinky/emotivne-video-vyjadruje-viac-ako-tisic-slov-3864/

Nielen vizuálna, ale aj hudobná časť snímky je od slovenského autora.

Jureš Líška, frontman skupiny Fallgrapp, zložil túto hudbu čisto pre účely videa. Hudba vyjadruje nádej, gradáciu a veľkoleposť myšlienky ako aj spoločné odhodlanie ambasádorov.

Beh Wings for Life World Run sa tento rok uskutoční v Bratislave 8. mája o 13:00 (CET.) Na štarte sa stretnú nielen všetci ambasádori z videa, ale aj ďalšie osobnosti, ako napríklad herec Róbert Jakab, bežec Gabriel Švajda či biker Filip Polc.

Príď bežať po ich boku a vyjadri svoju spolupatričnosť tiež. Spravíš tak niečo dobré nielen pre svoje zdravie, ale aj pre tých, ktorí behať nemôžu. Registrácia je možná na www.wingsforlifeworldrun.com, kde nájdeš všetky podmienky a informácie.

Autor: Boris Holečko

Foto: wingsforlifeworldrun.com