„Pani, nemáte jedno euro, aby som si mohol kúpiť obed,“ pýta sa ma muž bez domova stojaci pred obchodom s dvoma igelitkami. V hlave sa mi objavila automatická odpoveď – nie a prechádzam okolo neho. Pred vstupom do obchodu som sa však otočila a odpovedala mu: „Nemám drobné, ale viem vám kúpiť jedlo. Čo si prosíte?“ Ako býva zvykom, moju ponuku odmietol nie úplne slušným spôsobom a naďalej žiadal iba peniaze.

Všetci však vieme, že tie by neslúžili na naplnenie jeho žalúdka, ale na zahriatie celého tela. Pri darovaní peňazí ľuďom bez domova je totiž otázne, kde skončia. Buď im pomôžete, alebo im prispejete na látky, ktoré len zhoršia ich už tak problematickú situáciu. Trnavská arcidiecézna charita preto vymyslela projekt Hlinený dukát, ktorý sa nedá obísť.

Na jedlo, nie na závislosť

Hlinené platidlo si môžete zakúpiť na deviatich miestach v Trnave. Dukát, ktorý si kúpite, však nie je na pamiatku, ale na pomoc ľuďom bez domova. Za cenu jedného eura dokážete darovať teplé jedlo alebo balíček pomoci. Po zakúpení tento dukát odovzdáte človeku bez domova a nasmerujete ho do podniku, kde si ho môže vymeniť za jedlo alebo do Centra pomoci človeku, kde mu dukát vymenia za potravinový balíček.

Prvýkrát som si všimla automat pri Kostole sv. Heleny, keď som opúšťala moju obľúbenú kaviareň, ktorá sídli oproti. Prečo je vedľa kostola automat? Táto tajomná skrinka ma prilákala. Dozvedela som sa z nej, ako tento projekt funguje. Rozhodla som sa, že chcem vedieť viac a vidieť, ako táto pomoc prebieha v praxi, ale aj v zákulisí výroby.

Pre niekoho najlepší, pre niekoho jediná možnosť

V Trnave si ľudia bez domova môžu vymeniť hlinené platidlo za rýchle občerstvenie v Bufete u Tibiho. Podnik sídli na Hviezdoslavovej ulici a hovorí sa, že má najlepší kebab v meste. Zrejme to potvrdzuje aj dlhý rad čakajúcich stravníkov, ktorý sa pred ním pravidelne tvorí.

Od predavačky som sa dozvedela, že túto možnosť využívajú ľudia bez domova často: „Dnes máme už osem dukátov, niektoré dni ich býva aj 20.“ Hodnota dukátu je jedno euro. Podľa toho, koľko ich majú, si môžu vybrať, čím zasýtia hlad. Najčastejšie si vyberajú hot-dog za 1,20€, no ak majú štyri dukáty, zvolia si aj spomínaný kebab.

Miesto, kde hlina získava novú hodnotu

Vo dvore arcidiecéznej charity ma víta Zuzka, ktorá v charite pracuje ako koordinátorka dobrovoľníckeho centra. Hneď na začiatku zisťujeme, že nás spája rovnaká škola. Zuzka vyštudovala Fakultu masmediálnej komunikácie a pôsobila aj v študentskom rádiu Aetter. Po škole pôsobila regionálnej televízii a zastávala aj PR pozície v dobročinných organizáciách. K práci v Trnavskej arcidiecéznej charite sa dostala po materskej dovolenke.

Dobrovoľnícke dielničky sa konajú každý utorok od 9:00 do 11:00. Na jednej z nich som sa zúčastnila aj ja. Po príchode som pri dlhom stole našla sedieť šesť žien. Pred nimi boli rozložené šálky s čajom a koláčiky, zatiaľ čo pracovná časť stola patrila hlineným dukátom, ktoré tu dobrovoľníci vyrábajú. Nechýbali ani kartónové krabičky určené na ich balenie. Popri popíjaní čaju a skladaní krabičiek sa dobrovoľníčky postupne schádzali, každý nový príchod oznamoval hlasný zvonček nad vchodom.

Projekt aj za hranicami Trnavy

Zuzke rozprávam o mojej skúsenosti s človekom bez domova a o tom, prečo ma tento projekt zaujal. Taktiež ma zaujímalo, či existuje ešte nejaká pobočka s jedlom v Trnave, ktorá prijíma dukát ako spôsob platby. Okrem bufetu, ktorý som navštívila, sa do projektu zapája aj ďalšie rýchle občerstvenie na ulici Generála Goliána. Na internetovej stránke arcidiecéznej charity sa však táto informácia nenachádza, keďže ide o novú spoluprácu.

Dozvedám sa, že tieto podniky raz za pol roka vyúčtujú sumu, v ktorej vydali jedlo výmenou za dukáty. Charita ich následne prepláca. Projekt sa časom rozrástol aj do ďalších miest. Trnavská arcidiecézna charita rozšírila automaty na dukáty aj do Galanty či Dunajskej Stredy, kde si okrem slovenského popisu vyžiadali aj ten v maďarčine.

Okolo stola sa nazbieralo už deväť žien, ktoré pracujú na ukladaní dukátov do krabičiek. Jedna z nich však nesedí, no vždy čiperne stojí a pracuje. Chvíľu mi asistovala aj pri robení fotiek: „Aha, toto je pekne, to si môžete odfotiť.“ Jej pomoc som s úsmevom prijala a odfotila kasičku s dukátmi, ktoré sa dajú zakúpiť na mieste. Popri fotení zisťujem, že do dobrovoľníckeho centra chodí od roku 2022.

Premena hliny na dukát

Výrobu mincí mi ukazuje študentka Tánička z Trnavskej univerzity, ktorá ponuku o dobrovoľníctve našla na internete. Hlinené dukáty sa tvarujú z keramickej modelovej hmoty v terakotovej farbe. Proces je jednoduchý, ale zároveň precízny. Hmotu sme rozvaľkali na hrúbku vhodnú do krabičiek. Pomohli nám pri tom vešiaky, na ktoré sme položili valček.

Do hliny sme následne pomocou razítka vykrojili samotný tvar dukátu. Pred použitím razítka sme ho jemne naolejovali, aby sa neprilepil na hlinu. Vykrojený dukát sa potom nadvihol pomocou špachtle. Z druhej strany sa do dukátu potom otlačil znak Trnavskej charity. Posledný a zároveň najťažší krok spočíva vo vybraní dukátu z formy v čo najlepšej podobe.

Môj prvý dukát sa prekvapivo podaril, vďaka čomu som sa úspešne mohla posunúť na ďalšie. Sústredením sa na hmotu predo mnou som na chvíľu dokázala „vypnúť“. Príjemnú atmosféru dopĺňal rozhovor žien, ktoré riešili neskoré sadenie paradajok, ale aj nové známosti.

Zmysluplne strávený čas

Veľmi milé bolo, keď staršia žena prišla s papierom v ruke. Oznámila nám, že nám chce niečo prečítať. Na papieri mala napísaný citát o čase a o tom, ako by sme si ho mali vážiť. Motivačný verš našla deň predtým na internete, ale pre jeho dĺžku si ho musela prepísať na papier. Motivačné okienko zakončila vetou: „Koľkokrát idem okolo kostola a poviem si: ,Dobre, že tam nie som na parte.‘“

Aj vďaka jej citátu som si uvedomila, že dobrovoľníctvo môže byť zmysluplnou náplňou voľného času. Dozvedela som sa, že do centra nechodia len dobrovoľníčky, s ktorými som sa stretla, ale aj zamestnanci z firiem zapájajúcich sa do dobrovoľníckych programov.

Firemní dobrovoľníci pomáhajú vyrábať dukáty, vydávať stravu v Centre pomoci človeku alebo upravujú záhradu v Domove pokojnej staroby v Cíferi. Firma sa môže zapojiť aj tak, že zrealizuje zbierku potravín či iných potrieb.

Z komunitného centra som odišla po dvoch hodinách, počas ktorých som sa na chvíľu stala dobrovoľníčkou. Dukáty, ktoré som vyrobila spolu s dievčatami, budú schnúť sedem dní. Následne ich distribuujú do predajných miest a automatov. Jeden z nich sa nachádza vedľa charity, odkiaľ som si jeden dukát kúpila.

Cieľová stanica dukátu

Zakúpené platidlo som pri sebe nosila dlhšie. Vždy som ho chcela mať pri sebe, aby som ho vo vhodnej chvíli mohla darovať niekomu, kto ho bude potrebovať. Myslela som si, že sa tak stane čoskoro, no opak bol pravdou. Dukát som napokon darovala mužovi, ktorý sedel so ženou na lavičke pred obchodným domom Jednota v strede mesta.

Kým som nabrala odvahu na jeho darovanie, trvalo to dlhšiu chvíľu. Nakoniec som sa odhodlala a opýtala sa ho, či tento projekt pozná. Jeho odpoveď znela jasne: „Áno, poznáme, na Hviezdoslavovej sa dá vymeniť za jedlo.“ Dukát som mu vložila do ruky a popriala mu pekný zvyšok dňa. Na oplátku som dostala milý úsmev a poďakovanie.

Odvtedy v kabelke nosím hlinený dukát. Možno to je práve ten, ktorý som v dielničke sama vyrobila. Keď stretnem niekoho, komu môže aspoň trochu pomôcť, budem pripravená ho darovať. Pretože pomoc nemá byť odkladaná na „ideálny moment“, ale má prichádzať prirodzene – vtedy, keď ju vieme poskytnúť.

„Viete, ja som nesmrteľný a pracujem tu ako tajný agent pre Slovenskú republiku.” Presne takto začína môj prvý kontakt s jedným klientom. Počas toho, ako mi vysvetľuje, čo jeho práca tajného agenta obnáša, prichádza autobus, ktorý vedie k nocľahárni. Mala som ním ísť aj ja, no radšej som si zvolila 10-minútovú prechádzku od zastávky po neosvetlenej ceste.

Aj napriek tomu, že ostáva ešte hodina do jej otvorenia, autobus praská vo švíkoch. Ľudia z neho vystupujú a s radosťou utekajú do čakárne. „Vidíte, ako sa ľudia tešia? Tu sa vám bude určite páčiť, nemusíte sa báť,“ pripomína sa mi tajný agent. „Tak to by som si nebol taký istý,“ odvrkuje pán s plnými igelitkami, ktorý okolo nás prechádza.

Odbilo šesť hodín a pri bráne si ma vyzdvihuje koordinátorka pre dobrovoľníkov a dostávam sa dnu. Ako prvé mi ukazuje všetky priestory nocľahárne a zoznamuje ma s pracovníkmi, ktorých stretávame na chodbe. Som zahltená neskutočným množstvom informácií, ktoré sa snažím vstrebať čo najviac.

Predtým, ako som sa sem dostala, musela som vyplniť dotazník a zamyslieť sa nad otázkami, ako napríklad „Naháňajú ti ľudia bez domova strach?“, „Čo je podľa teba hlavnou príčinou straty domova?“ alebo „Povedz nám niečo o tvojej motivácii pracovať s ľuďmi bez domova.“ Poslednú skúsenosť s dobrovoľníctvom som mala na základnej škole, a to v podobe zbierky na Deň narcisov. Túto noc ma čakala ďalšia. Na miesto som však neprišla so strachom z ľudí, ale skôr z niečoho nového.

Miesto, ktoré nezatvára dvere pred nikým

Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul je otvorená každý deň pre ľudí bez domova od roku 2006. Má kapacitu 200 postelí a prichýliť sa v nej môže každý občan nad 18 rokov. Podmienky sú nastavené tak, aby bola dostupná každému, aj pod vplyvom alkoholu a drog. Okrem miesta na prenocovanie tu ponúkajú aj stravu v podobe večere a raňajok, hygienu, šatstvo či sociálne poradenstvo.

Večerná služba, ktorá čakala aj mňa, začína o 19. hodine a končí o 22. hodine. Klienti za jednu noc zaplatia symbolické jedno euro a pri registrácii majú zaevidované svoje číslo. S ním si následne vo vreciarni pýtajú vrece, v ktorom sa nachádza plachta a deka na noc.

Priestory nocľahárne sa delia na novú a starú časť. Priemerný vek návštevníkov je približne 45 rokov. V posledných týždňoch svoje útočisko v nej každý večer našlo 180 ľudí. Niektorí sú stálymi klientmi, jeden z nich ju navštevuje od jej začiatku. „Ľudia, ktorí sem chodia pravidelne, už majú aj svoje neoficiálne vyhradené miesto. Preto asi najviac hádok vzniká pri výbere postele,” vystvetluje mi koordinátorka.

Prehliadku priestorov ukončíme na registrácii, kde podpisujem zmluvu o dobrovoľníctve a dozvedám sa viac o mojej koordinátorke. Zuzka je vyštudovaná tlmočníčka, ktorá vymenila nudnú prácu v korporáte za pomoc ľuďom. „Sedieť osem hodín za počítačom bolo pre mňa utrpenie,“ spomína na svoje predošlé zamestnanie. Na Orave, odkiaľ pochádza, nebola zvyknutá na osoby bez domova. Po presťahovaní sa do Bratislavy ju to prekvapilo.

Stereotyp tu nehrozí. Nikdy nevieš, čo sa stane. Je to tu pestré, a preto to tu mám rada.

Popri práci sa angažovala ako dobrovoľníčka v Komunite sv. Egídia, kde raz za týždeň rozdávala chlebíky v meste. Neskôr zavítala do Útulku sv. Lujzy de Marillac, kde ľuďom darovala krížovky a trávila s nimi čas. Keď zistila, že práca v korporáte nie je pre ňu, naskytla sa jej otvorená pozícia koordinátorky dobrovoľníkov v Depaul. „Stereotyp tu nehrozí. Nikdy nevieš, čo sa stane. Je to tu pestré, a preto to tu mám rada.“

Hurá do služby!

Pomaly sa blíži čas začiatku služby a v miestnosti pre personál spoznávam ďalších pracovníkov. Mojím dobrovoľníckym parťákom je Jakub. Večer sme strávili vo vreciarni, kde sme klientom vydávali vrecia podľa ich osobného čísla.

Na moje (ne)šťastie som vychytala jednu z komplikovanejších nocí. Niekedy sa stane, že pri danom čísle sa vrece nenachádza. Vtedy sa urobí nové, kde sa vloží čistá plachta a deka. Počas mojej služby bolo dostupných asi päť nových plachiet a dve deky. Tie sa, samozrejme, rýchlo minuli, a tak nás čakala ťažká úloha oznamovať ľuďom, že sa pre nich už nezvýšili.

Niektorí to znášali pokojne a pochopili naše vysvetlenie, že by sme im radi poskytli deku, ale, žiaľ, už nemáme. Zažili sme však aj paniu, ktorá situáciu emočne nezvládla. Zhodila tašky na zem a spustila spŕšku škaredých slov. Keď sme jej už po 10-krát vysvetľovali, že jej vrece nevieme poskytnúť, zobrala sa a v rozhorčení prehlásila, že ide radšej preč.

Od programovania k pomáhaniu

Počas tichých chvíľ sa vypytujem Jakuba, ako sa k dobrovoľníctvu dostal. Počas večerného podujatia, ktoré organizoval Depaul pod Michalskou bránou v Bratislave, sa stretol so „živými knihami“. Ide o ľudí bez domova a dobrovoľníkov, ktorí sa tam delili o svoje príbehy a odpovedali na dotazy návštevníkov.

Jakub sa jednej dobrovoľníčky spýtal, či jej neprekáža zápach. Prekvapila ho svojou úprimnosťou, keď odvetila, že veľmi. Vďaka tejto úprimnej interakcii sa stal dobrovoľníkom. Do Depaul chodí na večerné služby už približne tri roky raz za týždeň.

Niekedy, keď pracujem a vidím, čo riešia manažéri, a potom prídem sem, uvedomím si, že toto sú reálne problémy ľudí. Chýbajúca prikrývka na noc.

Náš rozhovor prerušil mladík, ktorý sa nám snaží predať novú koženú bundu. „Nechcete koženku? Za 10 eur, normálne stojí 70.“ Predvádza nám ju v plnej kráse aj s otočkou. Za ponuku mu poďakujeme a odvetíme, že nemáme záujem.

O Jakubovi sa ďalej dozvedám, že pochádza z Trnavy, ale už dlhší čas žije v Bratislave. Je zamestnaný v IT firme, ktorá má sídlo vo Viedni. „Takto si tu chodím vynahradzovať ľudský kontakt, keďže robím na diaľku z domova. Niekedy, keď pracujem a vidím, čo riešia manažéri, a potom prídem sem, uvedomím si, že toto sú reálne problémy ľudí. Chýbajúca prikrývka na noc.“

Medzi vrecami o zážitkoch z večerných služieb

Pri dverách vreciarne sa striedajú ľudia. S Jakubom pobehujeme okolo seba a snažíme sa vrecia čo najrýchlejšie odovzdať. Čísla musím skontrolovať nielen na polici, ale aj na nálepke na vreci. Pozor si musím dávať aj na mačky, ktoré sa nám s radosťou motajú pomedzi nohy a skáču, kde sa im chce.

Pri vydávaní vreca zažívam aj úsmevnú situáciu. „Máte pekné blond vlasy, aj ja o chvíľu také budem mať,“ hovorí mi staršia pani. „Vy ste ma videli, aké som mala tiež pekné vlasy,“ obracia sa zároveň na Jakuba.

Okrem milých interakcií sa tu môžete stretnúť s hocičím. Jakub spomína, ako ho raz jeden pán preklial, keď mu oznámil, že mu vrece nevie poskytnúť. S danou situáciou mu veľmi pomohla supervízia, ktorá sa koná raz za pol roka. Dobrovoľník je povinný sa jej zúčastniť a stretnúť sa s inými kolegami, aby spolu prebrali problémy, na ktoré počas činnosti môžu naraziť. „Mne to veľmi pomohlo a zistil som, že som nebol jediný, komu sa niečo podobné stalo,“ hovorí.

Zaujíma ma aj to, či ho ľudia zvyknú spoznávať mimo nocľahárne. „Áno, a najvtipnejšie je, keď sa prechádzam po Trnavskom mýte a zrazu ma spoznajú a začnú ma hneď zdraviť.“ S úsmevom mi rozpráva aj o jednom nápadníkovi, ktorý si od neho pýtal telefónne číslo. „Povedal som mu, že jediné číslo, ktoré si dnes vymeníme, je to od vreca. Vždy, keď ho vidím, idem sa skryť medzi police,“ smeje sa.

Malý záväzok, veľká pomoc

Okrem vrecárne som mala možnosť pozorovať aj podávanie večere. Pri stolíku, kde sa naberala polievka, sa tvoril dlhý rad. Klienti k nej dostali aj pečivo, ktoré vždy rozdáva jeden z nich. Ide o ich malý záväzok pri podpisovaní zmluvy, keď prídu do nocľahárne prvýkrát. Aspoň raz za mesiac musia vykonať čiastkovú úlohu, napríklad v podobe podávania chleba pri večeri, pozametania alebo pozbierania misiek.

Na konci služby sa stretávame takmer všetci v miestnosti pre personál. Zuzka sa ma pýta, ako sa mi služba páčila a ako som to zvládla. Napriek nedostatku plachiet a diek ma to veľmi bavilo. „Myslím, že tu nie som poslednýkrát,“ odpovedám na jej otázku.

V priestoroch nocľahárne som stretla šesť ľudí, ktorí sa starali o pokojný priebeh večera. Pohybovala som sa však iba v okolí registračky, čiže ich mohlo byť viac. Na konci služby zisťujem, že táto noc poskytla miesto na prespanie 178 ľuďom bez domova.

Po večernej zmene nemusím opäť absolvovať cestu do neznáma v podobe neosvetlenej cesty. Jakub sa ponúkol, že ma spolu s kolegyňou odvezie. Nastupujeme do luxusného auta a vzďaľujeme sa od nocľahárne, kde sa jej návštevníci chystajú na o trochu lepšiu noc.

Prečo vyskúšať dobrovoľníctvo a nebáť sa

Sedím vo vlaku a usmievam sa do tmy a v srdci ma hreje pocit, že stále existujú ľudia, ktorí vedia nezištne pomáhať. Keď som si vybrala túto tému, hneď sa vynorila otázka: „A to sa nebojíš?“ Odpovedala som nie, aj keď som nevedela, do čoho idem.

Teraz už viem, že sa nie je čoho báť. Ľudia bez domova sú rovnakí ako my. Radi žartujú, potešia sa z teplej večere a niekedy si ponadávajú alebo pokričia. Je jasné, ako povedala Zuzka, že táto práca je pestrá a nikdy neviete, čo sa v danú noc môže stať. Ide však o činnosť, ktorá vám dá oveľa viac, než jej dáte vy.

Coburgova ulica je pre obyvateľov Trnavy veľmi dobre známa. Pre mňa bolo tiež veľmi jednoduché určiť, kde sa nocľaháreň bude nachádzať. Kým tam však trafím, párkrát sa povozím po celej ulici a nakoniec zaparkujem kúsok od budovy, ktorú spravuje Stredisko sociálnej starostlivosti ako príspevková organizácia mesta Trnava.

Nocľaháreň je skrytá za ďalšími budovami, v časti, kde sa nachádza aj ubytovňa pre sociálne slabších ľudí. Pred ubytovňu, kde sa nachádzajú aj priestory nocľahárne prídem niekoľko minút pred devätnástou hodinou. Kým som tam stála, pomaly sa začali nocľahári schádzať pred budovou a čakali, kým im vrátnik otvorí dvere. 

V momentálnom období fungujú stále v letnom režime od 19:00 do 7:00, ale v zime môžu ľudia toto zariadenie využívať už od 17:00 do 9:00 hodiny. „V prípadoch osobitného zreteľa, čo je napríklad počas veľmi nízkej vonkajšej teploty a mrazov, je vyhlásený 24 hodinový krízový režim. Tento režim je aj cez Vianočné sviatky a na Nový rok,” objasňuje Jakub Bartoš, ktorý je vedúcim oddelenia bytov a má na starosti aj nocľaháreň. 

Kapacita nebýva zaplnená ani v zime

Dovnútra ma vrátnik nepustil kvôli bezpečnosti, avšak už zvonku budova neláka okolie svojím vizuálom. Rovnako aj pri vstupe má ďaleko od krásy. V miestnostiach za dverami by sa malo nachádzať tridsať lôžok, ktorých kapacita nebýva zaplnená dokonca ani v zimných mesiacoch. 

K dispozícii tam majú postele, toalety, podmienky potrebné pre osobnú hygienu, vybavenie na prípravu stravy a to všetko bezplatne. Keďže som sa dovnútra nedostala a chcela som sa dozvedieť, ako to funguje, musela som poprosiť staršieho pána, ktorý sa tam akurát chystal prenocovať. Napočudovanie vyzeral mať čisté oblečenie a na pleciach mal tašku s osobnými vecami.

Predstavil sa mi ako Paľo a aby mohol prespávať v zariadení, musel požiadať o vystavenie ubytovacieho preukazu, ktorý mu vystavili po splnení istých podmienok. S preukazom sa musí vždy preukázať pri vstupe do nocľahárne služby konajúcemu zamestnancovi poriadkovej služby, ktorý dohliada na udržiavanie celkového poriadku. 

V lete využíva nocľaháreň väčšinou len v chladnom počasí. Počas teplých letných nocí sa vie vyspať aj v parku na lavičke.

Prespávať sem chodí najčastejšie vtedy, keď sa ochladí, pretože vonku je už zima a nechce, aby sa mu niečo stalo. V najchladnejších dňoch už podľa jeho slov nepomáha ani alkohol. Tí, ktorí sem nechodia prespávať, musia nájsť iné miesta, kde budú môcť vydržať v mínusových teplotách ako sú napríklad opustené budovy. Avšak veľakrát sa to pre nich končí tragicky. 

Aby sa vôbec dostali dovnútra, nemôžu prísť pod vplyvom alkoholu, pretože tolerancia je v trnavskej nocľahárni nulová. „V priestoroch nocľahárne je zakázané odkladanie osobných vecí alebo majetku, nosenie a používanie zbraní. Taktiež netolerujeme akékoľvek prejavy násilia alebo agresie pod hrozbou zákazu vstupu do objektu,” vyjadril sa Bartoš.

Príbehy z ulice

Situácie, prečo sa títo ľudia dostali na ulicu sú rôzne. Nie každý však o nich chce rozprávať a už vôbec nie pred cudzím človekom. Zdôverila sa mi staršia pani, ktorá zostala bez domova práve kvôli alkoholu. Všetky zarobené peniaze utápala v alkohole, kvôli čomu aj neskôr prišla o strechu nad hlavou.

Na dno som sa dostala ako väčšina z nás. Podľahla som závislosti na alkohole

Nie vždy sa tu ľudia ocitli kvôli tomu, že prepadli závislosti na alkohole alebo drogách. Niekedy sú za tým všetkým príbehy, aké by sme možno ani nečakali. Práve taký ma dojal od muža, ktorý sa ako jediný dokáže vyrozprávať aj osobnejšie. 

Zo začiatku mi o tom nechce rozprávať vôbec, pretože sa mu to zdalo veľmi osobné. Nakoniec sa mi rozhodne predsa len niečo prezradiť. „Bol som ženatý a mali sme spolu dve deti,” ukáže na svoj prst, na ktorom už dávno obrúčka nebola. S manželkou si prestali rozumieť a rozhodli sa pre rozvod. 

Vtedy sa celé dobrodružstvo na ulici začalo. Zobral si zopár osobných vecí a odsťahoval sa z ich spoločného bytu. „Nechcel som, aby moje deti zostali na ulici, tak som sa rozhodol že odídem ja a byt im nechám.” Chvíľu býval u sestry, neskôr u kamarátov. 

Postupom času prišiel aj o prácu, bez ktorej nedokázal platiť všetky účty a poplatky. Keď mu došli všetky úspory, vedel, že prišiel o ubytovanie a začal čoraz častejšie prespávať na lavičkách v parkoch. Vtedy už nemal kam ísť a zostal na ulici. „Už osemnásť rokov som na ulici a postupne som si na to zvykol.”

Pomoc ľuďom bez domova

Nocľaháreň navštevujú ľudia bez domova aj opakovane. Sú to „stáli štamgasti“, ktorým sa život na ulici nepáči a chceli by svoje životy zmeniť. Na druhú stranu sú aj takí, ktorí ju využívajú iba krátkodobo a ukážu sa iba v zimných mesiacoch. Nepotrebujú meniť nič na svojich životoch a odmietajú akúkoľvek pomoc, ktorá im je poskytnutá.

Stredisko sociálnej starostlivosti mesta Trnava spolupracuje aj s pracovníkmi terénnej sociálnej práce a Trnavskou arcidiecéznou charitou, ktorá pomáha ľuďom bez domova rôznymi formami ako je stravovanie, ošatenie či formou sociálneho poradenstva pri hľadaní práce a vlastného bývania. Je už len na nich, či príležitosť využijú alebo ju odmietnu. 

Za ostatné roky sa niektorým užívateľom podarilo úspešne nájsť zamestnanie, ako aj vlastné bývanie

Na to, či sa to niekedy pokúšal zmeniť mi Paľo odpovedal výrazným „áno”. Najskôr sa snažil hľadať si prácu, do ktorej aj chodil. Neskôr sa mu to kvôli okolnostiam neoplatilo. „Keďže som dlho predtým nepracoval a neplatil alimenty na svoje deti, väčšinu výplaty mi zobral exekútor a ostatné peniaze, ktoré mi zostali nestačili na ubytovanie a stravu. Vždy som skončil tam, kde som aj bol.”

Väčšina ľudí na ulici je v podobnej situácii a prácu si hľadajú iba príležitostne, napríklad brigádu alebo nejakú “fušku”. Veľa z nich je názoru, že človek bez domova v robote nechcú a ak áno, iba v úplne podradnej práci, kam by iní pracovať nešli. 

Každý vie prispieť

Ľudia môžu rozhodnúť pre rôzne formy pomoci ľuďom v núdzi. Najúčinnejšou metódou je darovanie hlineného dukátu, ktorý funguje ako alternatívne platidlo. Vydala ho Trnavská arcidiecézna charita na pomoc ľuďom bez domova. Hlinený dukát je možné zakúpiť za jedno euro v špeciálnych automatoch alebo na vybraných predajných miestach v Trnave. 

Charitatívne platidlo by malo prispieť k tomu, aby pomoc ľuďom bez domova bola účinná a aby si za peniaze, ktoré vyžobrali nekupovali alkohol alebo cigarety. Za takýto dukát dostanú ľudia bez domova v charitatívnom centre potravinový balíček, ktorý obsahuje všetko, čo potrebujú. 

Predajné miesta:

• v informačnom centre v mestskej veži
• u informátorov na mestskom úrade a na trnavskej radnici
• v charitnej kaviarni Špitálik na Hlavnej ulici 43
• v predajni Trnafský suvenýr na železničnej stanici
• v kostoloch  – Bazilika sv. Mikuláša 
  • Františkansky kostol sv. Jakuba
  • Kostol sv. Anny, Jezuitský kostol
  • Farský kostol Panny Márie
  • Pomocnice kresťanov – Kopánka

Predajné automaty: 

• Mestský úrad Trnava
• Bazilika svätého Mikuláša
• Obchod Tesco EXTRA

V Trnave sa začala obnova Centra pomoci človeku, jediného miestneho zariadenia pre ľudí bez domova, vďaka čomu vznikne lepšie prostredie pre ich život. Rekonštrukciu zastrešuje Trnavská arcidiecézna charita (TACH).

Práce na novom domove pre núdznych by mali trvať dva roky. Stavebná firma z Prešova premení pôvodný komplex šiestich budov na moderné nízkoprahové centrum, ktoré bude spĺňať najvyššie európske štandardy. Podľa tých potrebuje organizácia pre prácu s klientmi vždy vyčlenený, dostatočne veľký priestor.

Vďaka projektu, zvýšením kapacity zariadenia, zlepšia ľuďom bez domova prístup k službám denného centra. Efektívnejšie by malo byť aj sociálne začlenenie týchto osôb, keďže sa zvýši kvalita poskytovaných služieb, konkrétne poradenstva, zabezpečenia ich základných životných potrieb, a stúpne ich motivácia k zaradeniu sa do spoločnosti.

Charita získala na obnovu z eurofondov takmer 1 milión 200-tisíc eur, zvyšné financovanie bude v jej réžii. „Už dnes sa nám ukazuje, že náklady budú podstatne vyššie, pretože niektoré dôležité práce sme nemohli zahrnúť do projektu. Musíme tak hľadať podporu a zdroje na dofinancovanie celej obnovy, aby sme ju úspešne zrealizovali do konca,“ skonštatoval riaditeľ TACH Miroslav Dzurech.

Budovy centra už zmenu potrebovali

Objekty sú súčasťou areálu národnej kultúrnej pamiatky Špitála a Kostola sv. Heleny na okraji historického jadra mesta. K výstavbe projektu sa preto vyjadroval aj Krajský pamiatkový úrad v Trnave. „Väčšia časť objektov bude odstránená, ďalšie posúdi počas výstavby statik a rozhodne, či sú vhodné na rekonštrukciu, alebo je nutné ich takisto odstrániť,“ povedal Dzurech.

V minulosti sa niektorí ľudia na poskytovanie služieb pre bezdomovcov v centre mesta sťažovali. Prestavba priestorov by mala tento problém do určitej miery vyriešiť.

Budovy sa doteraz nachádzali v havarijnom stave, centrum pre bezdomovcov už nespĺňalo základný hygienický štandard ochrany zdravia pre zamestnancov či klientov. Nové prostredie bude pre nich príjemnejšie a dôstojnejšie.

Aby však zachovali činnosť zariadenia aj počas stavebných prác, vedenie mesta ponúklo charite na prevádzku objekt v inej časti Trnavy. „Nízkoprahové denné centrum, ktoré sme prevádzkovali v našej budove na Hlavnej 33 je momentálne v dočasných priestoroch, ktoré nám poskytlo mesto na Saleziánskej ulici. Klienti dostávajú rovnakú starostlivosť ako predtým v starých priestoroch,“ uviedla hovorkyňa charity Darina Kukuľová Kvetanová.

Stredisko bude najmodernejšie na Slovensku

Centrum, v ktorom Charita poskytuje ľuďom bez domova najdôležitejšie sociálne služby, bude podľa jej hovorkyne po rekonštrukcii väčšie, modernejšie a komplexnejšie.

V novom objekte, najmodernejšom v krajine, vznikne spoločenská miestnosť pre prípravu a výdaj stravy, priestor pre individuálne poradenstvo, miesta pre skupinové aktivity, či tri strediská osobnej hygieny pre ženy, mužov a imobilných ľudí. Vlastné zázemie získajú i pracovníci charity.

„Tešíme sa, že naši zamestnanci budú mať motivujúcejšie prostredie a celkovo bude mať služba väčšiu kvalitu,“ povedala Kukuľová Kvetanová. Miesto bude oveľa príjemnejšie a úctyhodnejšie aj pre klienta. Bývalé priestory boli pre fungovanie a poskytovanie akýchkoľvek služieb komplikovanejšie.

V zrekonštruovanom objekte vznikne aj miesto na prácu s ľuďmi, kde môžu prejaviť kreativitu a tvoriť. Uskutočňovať budú i rôzne terapie, ktoré majú pomôcť pri zlepšení ich života. „Všetko bude nové a pekné, čiže klient dostane väčší podnet na zmenu,“ dodala. Ako podotkla Charita, pôjde o miesto, vďaka ktorému si ľudia jasnejšie uvedomia, či sa opäť vrátia na ulicu.

Zariadenie je značne využité už teraz

Zariadenie funguje na báze nízkoprahovosti, čo znamená, že jeho služby dokáže ľahko využiť každý záujemca. Človek, ktorý žiada o pomoc, sa nepotrebuje preukázať dokladmi, zamestnanci nevyžadujú žiadne odporúčania, posudky a ani potvrdenia.

Pri príchode ľudí nezisťujú požitie návykovej látky a všetky služby poskytujú bezplatne. Jedinou podmienkou charity je rešpektovanie vnútorných pravidiel strediska. Centrum pomoci človeku v Trnave môžu pritom navštíviť každý pracovný deň.

Charita v Trnave uviedla, že eviduje približne 300 ľudí bez domova. Počas jedného dňa využije centrum okolo 50 núdznych. Aby však klienti dostali od zamestnancov kompletnú starostlivosť, v centre ich môže byť maximálne 17. TACH nám tiež potvrdila, že centrum ľudia využívajú dostatočne.

„Bezdomovectvo zo dňa na deň neodstránime, môžeme sa však snažiť, aby títo ľudia nevzbudzovali verejné pohoršenie, neboli hladní a zažívali motivujúce prostredie. Vtedy, ak im je nablízku Charita s jej službami, majú šancu zmeniť svoj život,“ okomentoval jej riaditeľ Dzurech.

Vďaka projektu obnovy vytvoria v nízkoprahovom dennom centre celkovú kapacitu 300 miest. Spolu bude zrenovovaných a vytvorených takmer 820 metrov štvorcových podlahovej plochy budovy. Navyše, klesne aj ročná spotreba primárnej energie v objete a dôjde k odhadovanému ročnému zníženiu emisií skleníkových plynov.

Pandémia centrum neovplyvnila

Charita v Trnave poskytuje svoje služby pre ľudí bez domova, v Centre pomoci človeku, od roku 2012. Prácu v zariadení a jeho fungovanie neobmedzila ani pandémia. „Počas najväčšieho lockdownu to bolo skôr individuálne poradenstvo, výdaj stravy bol okienkový, ale nestalo sa, že by bola služba pre pandémiu prerušená, “ uviedla hovorkyňa TACH.

Nezmenil sa ani počet zamestnancov centra, pre charitu pracujú dlhodobo a núdznym poskytovali služby naplno aj počas zhoršenej epidemiologickej situácie. Hoci pandémia zapríčinila problémy viacerým ľuďom na Slovensku, pričom mnohí prišli aj o prácu, počet ľudí na ulici v Trnave nestúpol.

„Nemáme žiadnu štatistiku, ktorá by hovorila o zmene počtu ľudí bez domova počas pandémie. Avšak zaznamenali sme zhoršenú komunikáciu s úradmi. Napríklad keď ich všetky zatvorili,” popísala nám hovorkyňa. Pri vybavovaní dávok a kontakte s úradmi im pomáhali, niektorí ich klienti totiž nemajú ani mobil.

Vtedy, ak je im nablízku Charita s jej službami, majú šancu zmeniť svoj život.

Podľa slov Kukuľovej Kvetanovej bolo problémom i zatvorenie obchodov, kde si zvykli núdzni kupovať oblečenie z druhej ruky. Poskytli im teda sociálny šatník v centre. „Naša služba bola pre nich počas pandémie vzácna. Mohli sa nechať aj otestovať alebo získať informácie,“ pokračovala.

Jedlo získajú za dukát

Ľuďom bez domova pomáha Charita aj ďalším projektom. Ide o Hlinený dukát, symbolické platidlo z hliny. Jeho cena je 1 euro, verejnosť si ho môže zakúpiť v predajných automatoch a na určených miestach. Prvý automat sa nachádza pri vstupe do mestského úradu. Druhý sa rozhodli umiestniť do obchodného domu Tesco na Veternej ulici, stojí medzi obchodmi Decathlon a Gate.

Platidlom môžu následne obdarovať človeka na ulici. Na určitých miestach si dukát vymení za teplé jedlo alebo trvanlivé potraviny. Zároveň sa dostane do kontaktu so sociálnym pracovníkom a ten mu krok po kroku pomáha s návratom k slušnému životu.

Projekt predstavili prvýkrát pred Vianocami v roku 2017, ako pomoc a motiváciu pre ľudí na okraji spoločnosti. Je alternatívou pre žobrajúcich, ktorí často peniaze vymieňajú za alkohol či drogy. Symbolické platidlo vyrábajú dobrovoľníci charity.

Po pozitívnej skúsenosti z Trnavy sa rozhodla TACH priniesť projekt aj do Hlohovca, Piešťan a Nového Mesta nad Váhom, avšak jeho zavedenie oddialila pandémia. Všetko potrebné už zatiaľ pripravili. Najnovšie sa do myšlienky zapája aj Diecézna charita Žilina, ktorá platidlo prinesie nielen do Žiliny, ale aj Martina a Čadce. Mestá vyberajú podľa toho, kde ľudia pomoc naozaj potrebujú.

„Toto naše symbolické platidlo má význam najmä vtedy, keď je naň naviazaná ďalšia, komplexná služba pre ľudí bez domova. V charitných zariadeniach máme okrem vhodných podmienok aj odborných pracovníkov, ktorí sú pripravení podporiť ľudí bez domova na ceste za životnou zmenou,” uviedol Dzurech. Práve dukát môže byť podnetom, vďaka akému na dvere Charity zaklopú.

Centrum pre bezdomovcov a ulica sú miesta, na akých sa môže ocitnúť každý z nás, čo si mnohí uvedomujú. Aj preto sa stal projekt takým úspešným. Je dôkazom, že spoločnosti nie sú ľudia bez domova ľahostajní a majú záujem im pomôcť.

Pomáhajú aj zbierky

Ľudia často prispievajú aj do malých lokálnych zbierok. Okrem nich robí Charita veľkú, tradičnú zbierku počas novembra na predajniach Tesca.

Všetko bude nové a pekné, čiže klient dostane väčší podnet na zmenu.

Pravidelne realizujú napríklad zbierku ponožiek, kde môžu ľudia doniesť i čistú a opratú spodnú bielizeň. Veľkou pomocou sú veci, ktoré človek bez domova v danom ročnom období nutne potrebuje, nie iba oblečenie, ktoré chcú ľudia vyradiť zo šatníka. Všetko môžu priniesť na charitu, po zavolaní a dohodnutí sa.

Študenti zas môžu usporiadať potravinovú zbierku alebo zhromažďovať hygienické potreby. V súčasnej dobe hľadá Charita i mladých ľudí, dobrovoľníkov, na pomoc pri spomínanej zbierke v Tescu, ktorá sa začína na konci novembra na viac ako desiatich predajniach v Trnave a jej okolí. Osloviť môžu koordinátorku dobrovoľníckeho centra Kristínu Ryšavú. Všetky kontakty sú na webe charity.

Na Slovensku je viac ako 23-tisíc ľudí bez strechy nad hlavou. Lockdown a zákaz vychádzania nemajú možnosť dodržiavať, keďže z ulíc nemajú kam ísť.

Minulý týždeň občianske združenie Vagus upozornilo, že v uliciach Bratislavy dostal človek bez domova pokutu 100 € za nedodržanie zákazu vychádzania. Dotyčný mal respirátor a preukázal sa aj potvrdením o prekonaní ochorenia Covid-19. Pokutu dostal preto, že i keď sa dlhodobo zdržiava v centre Bratislavy, trvalé bydlisko má nahlásené v Slovenskej Ľupči. Tým pádom porušil zákaz vychádzania z okresu.

Podľa programovej riaditeľky Petry Červenej vo Vaguse evidujú ešte ďalšie dve pokuty, ktoré riešia. Obe boli pre zákaz vychádzania.

Dlhodobo zanedbávaný problém bezdomovectva

V minulotýždňovej politickej relácii sa Richard Sulík na otázku pokutovania ľudí bez domova vyjadril: „Bezdomovec má ubytovne, má nocľahárne. Tam sa má na ôsmu pekne dostaviť a tam má vyčkať do rána.“ Navrhol, aby pokuty neboli vysoké, ale napríklad vo výške 20-30 € a udeľovali sa opakovane každému bez ospravedlnení.

OZ Vagus zareagovalo, že dávka v hmotnej núdzi predstavuje presne 67,80 € mesačne. Pre niektorých ľudí je to jediný príjem a veľa z nich nemá ani ten. Strhávať z dávok v hmotnej núdzi prostriedky na pokuty je podľa ich slov nemorálne a nemá to nič spoločné so solidaritou.

Pracovníci Vagusu upozornili aj na to, že kapacity sociálnych služieb – útulkov a nocľahární – nie sú dostatočné na to, aby pokryli potreby viac ako 23 000 ľudí bez domova. Bezdomovectvo vnímajú ako dlhodobo zanedbávaný problém. Pokutovanie týchto ľudí spôsobí len prehlbovanie ich krízy a navyšovanie dlhu, ktorý nie sú schopní splácať.

https://www.instagram.com/p/CMcjxC5LDGh/

Dočasné riešenie ministerstva vnútra

Vagus žiadal o promptné riešenie problému a vypracovanie usmernenia, ktoré by vylúčilo ľudí na uliciach z ukladania pokút za nedodržanie zákazu vychádzania. „Cieľom nie je, aby bola pokuta zaplatená, ale odpustená, vzhľadom na to, že bola človeku udelená v situácii, v ktorej nemá inú možnosť. Keďže pokuta bola vystavená aj na chybný paragraf, odvoláme sa a odošleme to na prešetrenie kontrolnému orgánu polície,“ uviedla Petra Červená.

Po medializovaní situácie sa problémom začali zaoberať viaceré orgány. Poslankyne NR SR Jana Žitňaská a Vladímira Marcinková sa okrem polície obrátili aj na ministerstvo vnútra.

Podľa Vladimíry Marcinkovej (Za ľudí) túto situáciu nebolo možné legislatívne ošetriť v rámci aktuálnych výnimiek z opatrení, pretože v našich zákonoch sa nenachádza pojem „človek bez domova“. Ministerstvo vnútra sa ale zaviazalo, že polícia bude prihliadať na kritickú situáciu ľudí bez domova individuálne a citlivo.

Poslankyňa odporúča zariadeniam vystaviť dotknutým osobám doklad o poskytovaní sociálnej služby. Tým budú môcť preukázať, že sú v zložitej situácii, ktorá im z objektívnych príčin nedovoľuje zákaz vychádzania dodržiavať. Síce na Slovensku žijú na uliciach stovky ľudí, ktorí nemajú možnosť získať toto potvrdenie, Vagus to jednoznačne považuje za krok vpred.

Zbierka respirátorov FFP2

V momentálnej situácii pomáha združeniu so zabezpečením testov a ochranných oblekov na testovanie Bratislavský samosprávny kraj. „Medzi naše náklady patria výdavky na respirátory pre zamestnancov a ľudí bez domova, rukavice, zabezpečenie personálu na testovanie, dezinfekcia, odvoz infekčného odpadu,” hovorí výkonná riaditeľka.

OZ Vagus môžete podporiť buď jednorazovým, alebo pravidelným finančným príspevkom, prípadne zaslaním respirátorov FFP2. Bez nich ľudia bez domova nemôžu vstúpiť do MHD, obchodu ani denného centra Domec. Vagus denne potrebuje vyše 100 respirátorov, čo zvyšuje ich mesačné náklady o minimálne 3000 €. Rovnako im môžete poslať funkčné mobilné telefóny alebo powerbanky s nabíjacím káblom. Ľudia na ulici sa často nemajú ako spojiť s okolitým svetom a zavolať napríklad na linku pomoci. Balíčky môžete poslať na adresu OZ Vagus, ktorú nájdete na ich oficiálnej stránke.

Zimné mesiace boli pre ľudí bez domova vždy ťažkým obdobím, no zima počas pandémie pred nich kladie takmer nezvládnuteľné prekážky. Pouličný časopis Nota Bene je formou pomoci práve pre takýchto ľudí, vďaka jeho predaju si stovky z nich dokážu zaplatiť aspoň nejakú strechu nad hlavou. V prázdnych uliciach však časopis nepredajú a ich schopnosť zabezpečiť si živobytie je výrazne ohrozená. Občianske združenie Proti prúdu preto spúšťa krízovú zbierku, ktorá má pomôcť ľuďom bez domova zvládnuť druhú vlnu pandémie.

Prázdne ulice znemožňujú predajcom zaobstarať si životné potreby

OZ aktuálne eviduje až 40 %-ný pokles predaja časopisu Nota Bene a podľa dostupných údajov je v uliciach minimálne o 40 % menej ľudí ako v rovnakom období pred rokom. S podobnou situáciou sa už stretli počas prvej vlny pandémie. Vtedy sa im vďaka úspešnej zbierke podarilo zabezpečiť, že nikto z predajcov neprišiel o ubytovanie z finančných dôvodov. Podľa oficiálnej stránky Nota Bene prežilo jarnú vlnu pandémie s pomocou 6 000 darcov až 161 ľudí v bezpečnejších podmienkach.

„Snažíme sa o to, aby nikto neprišiel o strechu nad hlavou a aby všetci mali prístup k základným životným potrebám, k jedlu či liekom,” uviedla šéfredaktorka Nota Bene Sandra Pazman Tordová. „Pracujeme s ohrozenou skupinou ľudí, mnohí naši klienti sú v seniorskom veku a trpia chronickými ochoreniami. Tým, ktorí sú najviac zraniteľní, odporúčame, aby sa chránili vo svojom ubytovaní a pomáhame im prežiť toto náročné obdobie,” dodáva.

Ako pomôcť ľuďom bez domova?

OZ Proti prúdu vydáva aj knihy, poskytuje ľuďom bez domova sociálne a právne poradenstvo a organizuje pre nich rôzne projekty a podujatia. Tieto aktivity do veľkej miery nahrádzajú nedostatok systémovej pomoci pre ľudí, ktorí nemajú strechu nad hlavou. Vďaka podpore darcov im OZ zabezpečí nielen ubytovanie a bezpečné miesto na prežitie karantény, ale aj stravu, hygienické potreby a ochranné pomôcky. Podporu ponúkne aj partnerským organizáciám, ktoré distribuujú časopis Nota Bene v 19 mestách Slovenska.

Ľudí bez domova môžete podporiť príspevkom do zbierky S vami to ustojíme. Zároveň im môžete vyjadriť podporu aj priamo v uliciach kúpou časopisu, špeciálneho knižného kalendára alebo knihy Svetlo pod perinou.

Nota Bene je členom medzinárodnej siete pouličných časopisov International Network of Street Papers, ktorá bola založená v roku 1994. Táto nadácia momentálne podporuje viac ako 100 pouličných časopisov v 35 krajinách. Na Slovensku ho vydáva občianske združenie Proti prúdu od septembra 2001. Názov „Nota Bene“ pochádza z latinčiny a v preklade znamená „dobre si všimnite“.

Mária Altoffová, odborná garantka Centra, a Simona Nováková, koordinátorka projektu Streetwork, nám porozprávali nielen o sociálnych zariadeniach.

Kde a vďaka čomu pôsobí Trnavská charita

Spolu s fotografkou sa nachádzame pred pasážou s veľkým nápisom Špitálik. Sme tu o pár minút skôr. Tápeme, do ktorých dverí máme vojsť. S úsmevom nás víta Mária Altoffová, ale dnu do kancelárie nás nechce pustiť. Naše prvé spoločné kroky totiž vedú do priestorov určených klientom.

Budova, v ktorej sa dnes nachádza Trnavská arcidiecézna charita, v minulosti predstavovala špitál, nemocnicu rádu rehoľných sestier katolíckej cirkvi. Hneď za múrom vidíme kostolnú vežu, po chvíli sa rozozvučali zvony. Budova Nízkoprahového denného centra slúžila ako stajne pre dobytok. Nie je neobvyklé, že po počutí názvu centra sme si v priestoroch všímali spodky dverných otvorov; okrem toho, že prahy sú skutočne nízke, nenachádzajú sa tu schody.

https://www.instagram.com/p/BOXW-DfDvNX/

Trnavská charita je nezisková organizácia, ktorá pôsobí na Hlavnej 43 v Trnave od 27. decembra 1995. Aby mohla plnohodnotne fungovať, zapája sa do projektov a grantov. Ďalej sú to 2 % z daní, rôzne zbierky a dary. Na financie, ktoré potrebuje charita na každodenné poskytovanie služieb, jej prispieva mesto Trnava aj VÚC.

Návod, ako sa dostať na dno

Mária Altoffová hovorí o závislosti od alkoholu ako o štatisticky najčastejšom dôvode, kvôli ktorému ostanú ľudia bez domova. Mimochodom, ženy tejto závislosti podľahnú rýchlejšie ako muži. Iným dôvodom môže byť prerušenie kontaktu s rodinou. Sú to okolnosti, kedy je rodina nútená – pod vplyvom vlastného strachu o svoj život a majetok – zrieknuť sa člena rodiny a vyhodiť ho z domu. Príčinou straty domova môže byť aj závislosť od tvrdších omamných látok či hrania automatov alebo živelná pohroma.

Napriek tomu, že existuje množstvo organizácií a úradov ponúkajúcich pomoc bezdomovcom, človek nadobúda pocit, že ich je na ulici rovnako veľa, ak nie ešte viac. Počet ľudí bez domova je viac-menej stály. Keď sa niekto z ulice dostane, pribudnú ďalší.

Keď sme sa opýtali, či poznajú nevšedné prípady, obe sa zasmiali. Stretli sa s bizarnosťou, kedy žena opustila manžela, lebo sa zamilovala do bezdomovca a spolu žijú na ulici. Ľudia s vysokoškolským titulom kvôli alkoholu skončili bez práce, rodiny a domova.

Všetko sa dá, len treba chcieť

Myšlienkou charity je dopomôcť k svojpomoci. „Charita neponúka riešenia situácií, ponúka možnosti, ako sa dostať k riešeniam. Toto by som podčiarkla a zdôraznila,” hovorí Mária vediac, ako niektorí klienti dokážu zneužiť ich pomoc. Dôležitá je najmä spolupráca klienta pri riešení jeho vlastnej situácie. Človek vie, že za pomocou môže ísť, vie, kde ju hľadať, vie, čo pomoc ponúka, ale prvý krok je len na ňom.

Ak chcú využívať určitú formu pomoci charity, musia sa podriadiť pravidlám.

Ideálny príklad človeka, ktorý hľadá pomoc a vyhľadá charitu: príde z ulice, nemá doklady, nemá ubytovanie, poistenie, kontakt s rodinou a má dlhy. Chce so sebou niečo robiť a naplno bude spolupracovať s charitou. Je možné, že do týždňa ho vedia zamestnanci charity dostať do práce, získať pre neho ubytovanie, zaevidovať k lekárovi. Bude čakať na vybavenie občianskeho preukazu – iba to bude trvať viac ako týždeň.

Často však ľudia nechcú spolupracovať alebo so sebou prinášajú množstvo iných problémov a resocializácia jedinca je dlhšia. Niekedy to ide hneď, inokedy nie, najmä kvôli závislostiam. Niektorí sa vyhýbajú liečeniam. Ak ale chcú využívať určitú formu pomoci charity, musia sa podriadiť pravidlám.

Dobrovoľníci v teréne

Trnavská charita spolu so svojimi partnermi projektu Streetwork v Trnave podpísala 2. júna 2016 Memorandum o spolupráci. Do novovytvoreného programu vstúpilo spolu s charitou mesto Trnava, Trnavská univerzita a Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Streetwork vznikol ako samostatný projekt na skúšobnú dobu. Vďaka dobrým ohlasom, najmä z dôvodu prvého takéhoto projektu v meste, pokračuje aj naďalej.

Je pozoruhodné, ako sa mladí ľudia zaujímajú o celkovú problematiku a snažia sa iným ľuďom pomôcť. Študenti sociálnych vied môžu využiť projekt Streetwork na absolvovanie povinnej praxe. V prípade záujmu o prax alebo dobrovoľníctvo je potrebné obrátiť sa na koordinátorku projektu.

Na internetovej stránke Trnavskej charity sa uvádza núdzové telefónne číslo. Slúži obyvateľom Trnavy na nahlásenie potenciálnych ľudí bez domova, ktorí sa potulujú v ich okolí. Trnavčania môžu kedykoľvek zavolať a poskytnúť o nich základné informácie: pohlavie, približný vek, zdravotný stav a či sa s nimi skúsili skontaktovať.

Obyvatelia o linke vedia, ale nevyužívajú ju často. Niekedy je to tri-štyrikrát za mesiac, inokedy ani raz počas dlhšieho obdobia. V prípade nahlásenia od občanov sa štandardná trasa jednej skupiny streetworkerov zmení tak, aby zastihli človeka, ktorý pomoc potrebuje.

Prvý kontakt, ktorý nadväzujú streetworkeri s človekom na ulici, sprevádza otázka, či k nemu môžu vôbec pristúpiť a či bude ochotný sa s nimi rozprávať.

Po dvoch „sledovačkách“ sa musí definitívne rozhodnúť, či prácu berie, alebo nie.

Streetworkeri sa predstavia, uvedú, že sú dobrovoľníkmi organizácie Trnavskej charity a povedia mu základné informácie o charite a jej službách. Ponúknu mu čaj alebo kávu. Streetwork sa vykonáva vo večerných hodinách a pomoc je len základná. Okrem lekárskej pomoci sa teda nedá vybaviť v tom čase už nič. Snažia sa preto človeka motivovať, aby prišiel do denného centra a využil ostatné služby charity.

Ako sa stať streetworkerom

Podmienka je mať minimálne 18 rokov, človek musí byť bezúhonný, humánny, asertívny a mať vážny záujem o dobrovoľnú prácu. Pohovor prebieha štandardným spôsobom. Záujemcovi sa vysvetlí, v čom bude spočívať jeho práca, prejde školením, na ktorom sa dozvie informácie o najčastejších problémoch, s ktorými sa môže v teréne stretnúť. Sú mu vysvetlené inštrukcie ohľadom jeho bezpečnosti, ako komunikovať počas stretnutí s klientom a kedy radšej od neho odísť.

Pred podpísaním dobrovoľníckej zmluvy ide uchádzač dvakrát na takzvaný „náčum”. Jeho pozícia v teréne je „pozorovateľ“. Počas náčumu sleduje, ako ostatní dobrovoľníci pracujú. Po dvoch „sledovačkách“ sa musí definitívne rozhodnúť, či prácu berie, alebo nie.

V teréne je možné vidieť aj skupinu pozostávajúcu len z dievčat. Streetworkeri chodia pomáhať na vytýčených trasách vo večerných hodinách 2- až 3-krát do týždňa. Ľuďom bez domova ponúkajú kávu alebo čaj a menšie občerstvenie, napríklad sušienky. Streetworker sa v teréne dá spoznať podľa pracovnej bundy a ruksaku, na ktorom je nášivka Trnavskej charity. V blízkej budúcnosti k nim pribudne aj preukaz.

https://www.facebook.com/charitatt/videos/2526871660672195/

Ak sa napríklad klienti medzi sebou hádajú, streetworkeri majú zakázané sa do hádok miešať. Prvé pravidlo dobrovoľníctva je dbať na svoju bezpečnosť. Úloha streetworkerov je zvýšiť bezpečie bežných občanov a znížiť počet ľudí bez domova a v núdzi.

Ohlasy na dobrovoľníctvo bývajú pozitívne aj negatívne. Pomoc odmietajú klienti, ktorí pokladajú ich prácu za zbytočnú, ich pomoc nepotrebujú, lebo si za problémy môžu sami. Dobrých ohlasov je však stále viac. Ľudia v núdzi začínajú Streetwork spoznávať a sú vďační za každý kontakt.

Chvíľkové prichýlenie na každý deň

Nízkoprahové denné centrum je otvorené každý pracovný deň. Počas našej návštevy tu nikto nebol – prišli sme mimo otváracej doby. Jednu zo skromne zariadených miestností zdobil vianočný stromček. Aj v krušných chvíľach si vedia pripomínať to pekné a tradičné.

Ako prezrádza názov „nízkoprahové“, Centrum môže navštíviť ktokoľvek aj pod vplyvom omamných látok či alkoholu. Nemusí mať doklady a taktiež sa nehľadí ani na jeho zdravotný stav. Klienti vystupujú anonymne, každému sa pridelí kód. Je len na človeku, ako využije čas strávený v Centre. Môže prísť, najesť sa a sedieť v miestnosti až do konca otváracích hodín. Alebo svoju nepriaznivú situáciu začať reálne riešiť. Po príchode prebehne medzi zamestnancom a klientom takzvaná ústna zmluva o základných pravidlách Centra.

Nízkoprahové centrum musí podľa zákona utvárať podmienky zamerané na naplnenie základných životných potrieb. Každé ráno ponúka klientom raňajky. Obchodný reťazec TESCO prispieva pečivom, ktoré sa deň predtým nepredalo a poskytuje čerstvé ovocie a nátierky.

Centrum má aj krízový šatník. Veľa ľudí žije v domnienke, že charita = nepotrebné oblečenie a dávanie ho ľuďom v núdzi. Oblečenia je ale nadbytok. Ak by fungovala rovnica nonstop poskytovania oblečenia bez pravidiel, časom by pomoc stratila efektivitu. V minulosti takýto prístup prinášal len negatívnu skúsenosť, a to neporiadok v meste. Zamestnanci mestského úradu každý deň nachádzali kúsky oblečenia, ktoré ľudia s dobrým úmyslom darovali. Ľudia, ktorí navštevovali Centrum, s oblečením obchodovali, a preto sa začalo poskytovať len v krízových situáciách: človek je akútne znečistený, oblečenie nemá prispôsobené počasiu, nastupuje na výkon trestu alebo do resocializačného zariadenia, ide na pracovný pohovor či do nového zamestnania.

Žiadna vykonávaná práca nie je hanbou

Jednou z možností počas cesty k resocializácii je predaj časopisov Notabene. Potenciálny predajca musí spĺňať určité zásady. Vlastniť občiansky preukaz alebo náhradný doklad o občianskom preukaze, poskytnúť informácie o tom, či bol trestaný, a jeho lekárske záznamy. Tento človek nesmie byť diagnostikovaný ako závislý a musí podstúpiť dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu. Nevyžaduje sa abstinencia, ale triezvosť pri predávaní. Musí byť gramotný a vedieť počítať peniaze.

Veľa ľudí však podmienky nespĺňa. Skutočný predajca Notabene má žltú identifikačnú kartu so svojou fotkou, prideleným číslom a uvedenou adresou, na ktorej musí reálne stáť a predávať. Ak predajca nemá kartu alebo ju odmieta poskytnúť k náhľadu, treba kontaktovať charitu a nahlásiť falošného predajcu.

Kde nestačí dávka trpezlivosti a situácia sa nedá zvládnuť, nastupujú represívne zložky.

Zamestnanci Centra majú ku všetkým klientom vysoký prah tolerantnosti. Roky praxe a každoročné školenia im pomáhajú v komunikácii aj s agresívnym človekom pod vplyvom drog. Kde nestačí dávka trpezlivosti a situácia sa nedá zvládnuť, nastupujú represívne zložky.

Trnavská charita neponúka svoju vlastnú nocľaháreň. V momentálnej situácii nedisponuje vhodným priestorom a zamestnancami, ktorí by vykonávali nonstop nočnú službu. Preto charita pre ľudí bez domova zriadila Nízkoprahové denné centrum. Na prenocovanie ľuďom v núdzi slúži v meste Stredisko sociálnej starostlivosti. Spolu s charitou ponúkajú útočisko ľuďom, ktorí ho potrebujú.

Využívanie voľného času v prospech organizácie

Pracovná dielňa svätej Heleny začala fungovať 3. marca 2016 a je v prevádzke každý pracovný deň. V dielni pracujú dvaja zamestnanci charity a klienti – dobrovoľníci so zdravotným alebo sociálnym znevýhodnením. Ostatní pracovníci charity ich považujú za svojich kolegov. Dielňa vytvára atmosféru socializácie, prijatia a osobného rozvoja aj prostredníctvom ručných prác. Výrobky sú tematické alebo ide o maličkosti, napríklad magnetky, záložky, ozdoby. Všetko, čo sa vyrobí, sa následne predáva v kaviarni alebo putuje do charitatívnych prezentácií.

Prekvapil nás zvuk šijacieho stroja. Po obhliadke prázdneho Centra sme nikoho neočakávali ani v dielni. Za starou mašinou však sedela pani na invalidnom vozíčku. Milo sa pozdravila a ďalej sa venovala svojej práci. V tom okamihu pôsobila ako ten najbezstarostnejší človek na svete.

Dielňu podporujú najmä bežní ľudia, ktorí prinesú do dielne nepotrebné látky, gombíky a iný materiál vhodný na drobné ručné práce. Priestory môžu navštevovať aj klienti Nízkoprahového centra, avšak pod podmienkou triezvosti a čistého vzhľadu.

Kaviareň Špitálik slávnostne otvorili na jar roku 2019. Nič tu nemá stanovenú cenu. Množstvo ponúkaných káv, čajov a zákuskov pripravovaných dobrovoľníkmi je za dobrovoľný príspevok. Kaviareň zákazníkov vždy obdaruje aj darčekom pochádzajúcim z dielne. Prechádzali sme okolo terasy; aj tá patrí ku kaviarni, ale funguje len v lete.

K šťastiu druhých stačí tak málo

V rámci materiálnej a potravinovej pomoci dlhoročne funguje projekt Tím siete pomoci. Projekt znamená spoluprácu s farskými charitami. Pomoc sa zameriava na sociálne slabšie rodiny a centrá pre ľudí v núdzi. Zháňa sa pre nich nábytok alebo spotrebiče.

Charita delí darcov na dve skupiny. Prví sú takzvaní klasickí darcovia. Tvoria ich obyvatelia mesta a ľudia pochádzajúci z blízkeho okolia, ktorí chcú niečo darovať. Aj darované veci musia spĺňať určité kritériá, aby sa mohli stať darmi pre charitu. Z potravín prijímajú len tie trvanlivé – konzervy, cestoviny, soľ, cukor. Hygienické potreby nemajú obmedzenie.

Druhí darcovia sú firmy, napríklad Peugeot, TESCO. Väčšinou zorganizujú v rámci podniku zbierku alebo prispievajú finančne. Získané potraviny, hygienické potreby a financie sa rozdelia do jednotlivých organizácií, ktoré spadajú pod Trnavskú charitu, napríklad domovy dôchodcov, detské domovy, stacionáre. Časť získaných vecí a peňazí putuje aj na farské charity, ubytovne, neziskové organizácie a občianske združenia.

Keď má príbeh najsmutnejší koniec

Na konci nášho rozhovoru sa nám nedalo neopýtať sa na chúlostivú otázku: čo sa stane s človekom, ktorý žil a zomrel na ulici? Čakali sme zaskočené tváre, no dostali sme profesionálnu odpoveď.

Niekedy sa stane, že polícia vyšetruje smrť človeka, ktorého vzhľad pôsobí, že žil na ulici. Polícia vytvorí fotografie zosnulého, telo ostane na patológii v chladiacej miestnosti. Policajti navštívia okrem iného aj Trnavskú charitu, aby vypátrali informácie o zosnulom. Ak sa do piatich dní nepodarí zaistiť identifikáciu človeka, nastupuje štandardný postup. Vykoná sa pitva, určí sa príčina smrti (samovražda alebo nehoda, napríklad zrazenie autom). Ak je cudzie zavinenie smrti vylúčené, telo sa spopolní a pochová na náklady mesta do spoločného hrobu, ktorý sa nachádza na cintoríne na Kamennej ceste.

Pozrite si viac fotografií v galérii:

Aké ľahké je nájsť ju. Zdroj: Natália Stašíková

Na námestí v jednej z pasáží. Zdroj: Natália Stašíková

Miestnosť prvého kontaktu v Centre. Zdroj: Natália Stašíková

Miesto pre pocestného alebo spoločensky unaveného. Zdroj: Natália Stašíková

Návštevníci kaviarne si ju len pochvaľujú. Zdroj: Natália Stašíková

Kaviareň nezabúda ani na najmenších zákazníkov. Zdroj: Natália Stašíková

Miestnosť, ktorá slúži ako kaviareň aj ako dielňa. Zdroj: Natália Stašíková

Špitálik privíta aj vás. Zdroj: Natália Stašíková

Všetko môže byť na úžitok. Zdroj: Natália Stašíková

Ako sa o to starajú, tak budú mať. Zdroj: Natália Stašíková