Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

Čo vás motivovalo k založeniu platformy ksebe?

Dostať sa k psychológovi bol na Slovensku naozaj veľký problém. Sama som potrebovala odbornú pomoc a po dlhom hľadaní som narazila iba na zoznamy e-mailov. Nevedela som, kto sú tí ľudia, kde študovali, ani akým štýlom pracujú. Ďalší problém bol termín. Prvý mi ponúkali najskôr o pol roka. Ak bolo človeku psychicky zle, často dostal odpoveď: „Nie, je mi ľúto, neberiem.“ Chceli sme vytvoriť psychologickú platformu, kde si viete do 24 hodín dohodnúť odbornú pomoc.

Aké výzvy ste museli prekonať pri zakladaní?

Zamestnať prvých desať psychológov. Boli sme nová platforma a vysvetliť im, prečo by mali ísť práve k nám, bolo náročné. Náš spoluzakladateľ, klinický psychológ Karol Kleinmann, má svoje vlastné zdravotnícke zariadenie. Práve vďaka nemu sme získali prvých desať odborníkov, ktorí u nás pracujú doteraz. Za ten čas sme sa rozrástli a psychológov už máme okolo 150. Mohli by sme ich mať aj viac, preferujeme však kvalitu pred kvantitou. Na druhej strane, výzvou bolo dostať sa do povedomia ľudí a zviditeľniť nás v online priestore.

S akými typmi klientov pracujú vaši psychológovia?

Dovolím si tvrdiť, že už nie je smer alebo téma, ktorú by sme v psychologickom poradenstve nevedeli pokryť. Keď príde klient a chce riešiť tému LGBTIQ+ či depresiu, máme na to odborníkov. Ak má napríklad diagnostikovanú bipolárnu poruchu a potrebuje terapiu, vieme pomôcť. Alebo naopak, keď psychológ povie, že odporúča psychiatra, máme interný zoznam overených a dostupných. Tí sa o pacientov zaujímajú viac ako len tým, že im predpíšu lieky.

Na terapiu môže prísť ktokoľvek. Aký trend prevláda pri ženách a mužoch?

Až 82 percent klientov sú ženy. Možno to trochu vychádza z našej podstaty. Vieme sa viac rozprávať a zdieľať svoje pocity. To ale vôbec neznamená, že by na terapiu mali chodiť iba tie. Existuje tragická štatistika podľa NCZI – samovraždy naopak pácha až 82 percent mužov. Čo sa týka vekového zloženia, pozorujeme, že mladšie generácie Y a Z sú oveľa viac otvorené návšteve psychológa.

Psychológ je pre klienta v zásade cudzí človek. Ako si vybrať toho správneho? 

Musí vám sadnúť a musíte mať pocit, že tomuto človeku by ste sa chceli zveriť. Na webstránke je jeho fotka, dosiahnuté vzdelanie a psychologické odborné zameranie. Vyberiete si desiatich, ktorí sú v podstate rovnakí a rozhodnete sa pre toho, ktorý sa vám najviac pozdáva. Môže sa vám však stať, že hoci sa vám páči na obrázku, pri osobnom stretnutí vám na ňom niečo prekáža, napríklad hlas. Vtedy je úplne v poriadku ísť k inému. Psychológ nie je nadčlovek a nemusí byť každý každému sympatický. My sme tento proces zjednodušili online testom.

Na akom princípe funguje tento test?

Je to novinka, ktorú sme nedávno pridali na web. Je zameraný nielen na témy, ale aj štýl komunikácie, ktorý daný klient preferuje. Test vygeneruje troch psychológov, ktorí by vám mali vyhovovať. Tešíme sa, že nám to zatiaľ vychádza.

Učíte na Katedre marketingovej komunikácie Univerzity Komenského a v platforme ksebe pracujete ako marketingová špecialistka. Čo je základom marketingu vašej platformy?

Najsilnejší kanál je PR, potom brand a edukácia v spolupráci so psychológmi. Okrem toho veľa píšeme – týždenne máme aj desať mediálnych výstupov. Využívame aj performance marketing, no ten až tak nefunguje. Terapia nie je obyčajný produkt, ktorý sa dá ľahko propagovať. Dlhodobo spolupracujeme s portálom Startitup. Momentálne u nich vychádzajú ksebe podcasty s rôznymi hosťami. Neviem odhadnúť, či úplne raketovo vystrelili, ale som za ne veľmi rada. Téma duševného zdravia sa týmto spôsobom dostáva aj k ľuďom, ktorí sa o ňu bežne nezaujímajú.

Ponúkate aj služby pre firmy. O čo majú najväčší záujem?

Buď ide o vzdelávanie, napríklad diskusie o témach spojených so stresom, vyhorením, či asertivitou, alebo workshopy o psychologickom bezpečí na pracovisku. Na workshope sa snažíme spoznať takzvaný “pain point” danej firmy. Potom sa zameriame na C-level manažment, teda riadiace pozície, alebo konkrétny tím. Workshopy sú ideálne pre 8 až 12 ľudí. Vysvetľujeme teóriu, po nej ukazujeme praktické príklady a riešenia daných situácií. Ponúkame tiež individuálne sedenia so psychológmi, ktoré prepláca firma. Okrem multi-šport kartičky teda zamestnanci dostanú aj psychológa.

V jednej časti podcastu ste spomínali, že terapia má dve fázy: pochopenie problému a zmenu správania. Ako dlho celý tento proces trvá?

To je otázka každého klienta, keď začína s terapiou. Ťažko povedať, je to veľmi individuálne. Niekto príde s konkrétnym problémom a vie si ho vyriešiť za pomerne krátky čas. Poznám ľudí, ktorí chodia na terapiu dlho, pretože si uvedomujú, ako veľmi im v pozitívnom zmysle ovplyvňuje život. Za mňa platí, čím neskôr človek príde, tým je proces dlhší. Zmena závisí aj od toho, ako sa po terapii venujete sami sebe. Nie je to len o hodine so psychológom.

Na základe tejto odpovede si môže veľa ľudí myslieť, že terapia je nekonečný proces. Ide o správny úsudok?

Vôbec to tak nemusí byť. Je to jeden zo stereotypov. Keď niekto príde s konkrétnym problémom, nemusí riešiť traumy z detstva. Jedným z terapeutických smerov, ktorý sa nevŕta v minulosti je systemika. Veľmi zjednodušene, tento prístup pracuje nasledovne: stalo sa, stalo sa, nezmením to, ale čo s tým idem robiť teraz? Napríklad Denis, moderátor podcastu Mozgová atletika, šiel na terapiu bez hlbokej traumy. Bral to skôr ako prevenciu. Takto sa to aj odporúča, no na Slovensku sa prevencia u akéhokoľvek lekára veľmi podceňuje. Sedenia u psychológa nie sú výnimkou.

Spomínali ste, že mladšie generácie majú k duševnému zdraviu otvorenejší prístup. S akými problémami prichádzajú na terapiu?

Často hovoria o absentujúcej podpore zo strany rodiny – najmä pri výbere štúdia alebo partnera. Riešia tiež vzťahové problémy, stres, úzkosti či coming out. Dospievajúci v mnohých prípadoch potrebujú ísť na terapiu, avšak tým, že nie sú finančne sebestační, majú to sťažené. Rodičia často používajú stereotypné vety typu: „Choď si zabehať,“ alebo „My sme toho vydržali viac.“. Stále však tvrdím, že sa na nich nemôžeme hnevať. Keď boli mladí, o prevencii v rámci duševného zdravia sa nevedelo toľko ako dnes. Častokrát si neuvedomujú, že doba sa naozaj zmenila. Hladina stresového hormónu kortizolu je vyššia, všetko je rýchle a negatívne k tomu prispievajú aj sociálne siete.

Zvykli ste sa označovať ako “slniečko skupiny“. Mať stále úsmev na tvári a byť plný energie vie byť veľmi vyčerpávajúce. Zmenila sa u vás táto pozícia, najmä v súvislosti s chodením na terapiu?

Pre mňa bolo dôležité nájsť hranicu kedy ešte môžem a kedy už to ide na úkor mňa samej. Vedela som vždy všetko zmanažovať a potom ma v úvodzovkách “vyplo“. Objavila sa u mňa tetánia a zrazu som nevedela rozprávať. Jednoducho zo mňa nevyšlo ani slovo. Stŕpla mi celá ľavá ruka a myslela som si, že mám porážku. Až neskôr som si uvedomila, že čosi nie je v poriadku a potom som začala chodiť na terapiu. To však neznamená, že už zo mňa nie je slniečko. Z energického extroverta zrazu nie je introvert. Skôr sa učím kedy byť extrovertkou a kedy povedať nie, lebo chcem byť sama so sebou.

Čo je hlavným posolstvom ksebe?

Chceme, aby sa všetci ľudia mali dobre. Aby každý, kto potrebuje pomoc, ju do 24 hodín naozaj našiel. Stále vysvetľujeme, že ísť k psychológovi nie je hanba, ale sila. Keď nám je psychicky zle, môže to vyústiť do depresie a v najhorších prípadoch aj do fatálnych rozhodnutí. Veľa z duševných problémov je vyliečiteľných, no dôležité je začať ich riešiť v zárodku. Urobiť v úvodzovkách ten krok k sebe. Keď sú ľudia vysporiadaní sami so sebou a majú sa radi, pekne sa správajú aj k svojmu okoliu. Takto vieme vytvoriť rešpektujúcu a prijímajúcu spoločnosť. Takže tak, sme srdiečkári.

Výsledky výskumu spoločnosti Ipsos ukázali, že medzi kľúčové kritériá pri výbere vysokej školy patrí aj výučba v cudzom jazyku. Nemožno preto poprieť, že bilingválne odbory predovšetkým s výukou angličtiny, zažívajú svoj zlatý vek. Hoci takáto výučba otvára dvere do sveta, zabezpečenie dostatku profesionálov s kvalitnou úrovňou anglického jazyka ostáva na druhej koľaji.

Som študentkou v programe Vzťahy s médiami a aj moju voľbu ovplyvnil popis programu uvádzajúci výučbu v anglickom jazyku. Sny o štúdiu sa rozplynuli, keď som zistila, že nie všetko je tak ružové, ako madžentová farba našej fakulty. Vzťahy s médiami sa zaoberajú aktuálnymi témami z oblasti marketingu a médií. Často sa rozprávame o termínoch, ktoré ešte nemajú slovenský ekvivalent. Problém nastáva, keď nás vyučujú odborníci s úrovňou angličtiny pripomínajúcou tú, ktorú poznáme od socialistickej učiteľky na základnej škole.

Základom nášho odboru je tiež vystupovanie pred verejnosťou a médiami. Asi preto nás výcvik prezentačných zručností vyučuje stále študujúci doktorand, ktorý tento predmet “zdedil” a ani sám nevie, ako. Navyše mu chýba aj prax, ktorá je pri praktických predmetoch kľúčová. Toľko k profesionalite a do neba siahajúcej úrovni. Je nemysliteľné, aby sa otvárali nové študijné programy, na ktoré chýba adekvátna príprava, pomôcky a v neposlednom rade kvalifikovaní vyučujúci.

Dych mi taktiež vyrazila situácia, ktorej by som neverila, ak by som nebola jej priamym svedkom. Zahraničnej študentke z programu Erasmus+ oznámili, že záverečnú skúšku absolvuje v slovenčine. Vraj to má poňať ako výzvu a príležitosť naučiť sa nový jazyk. Štipku pochopenia by som našla iba v prípade, ak by si študentka zámerne nezvolila predmety papierovo vyučované v anglickom jazyku. Ak fakulta nedokáže zabezpečiť výučbu v cudzom jazyku pre Slovákov, o čo ťažšie musí byť garantovať ju pre cudzincov?

Vo výsledkoch vzdelávania prezentovaných v už spomínanom študijnom programe mnohokrát nachádzam tvrdenia, ktoré absolútne nekorešpondujú so skutočným dianím na prednáškach. Papier znesie veľa, čo ma núti podčiarknuť nutnosť kritického myslenia. Ako hovorí legenda internetu: „Keby nebolo štúdium, nie som ani ja.“ Vnímam snahu nášho systému priblížiť sa západu a pripraviť mládež na vykročenie do sveta. V našom programe nás majú vzdelávať profesionáli z mediálnej sféry. Avšak, nevyhnutnosťou nie je len prax, ale i jazykové znalosti, keďže štúdium má prebiehať práve v angličtine.

Nemáme odborníkov, nechcú nás vzdelávať, alebo problém pramení vo výučbe v anglickom jazyku? Nedostatok pedagógov je známa pesnička. Doteraz sa však týmto problémom zaoberajú nanajvýš novinári prostredníctvom kritických článkov uverejnených vždy na začiatku každého školského či akademického roka. Vládou schválený zámer zvyšovania platov nie je všeliek. Jasný plán riešení na stabilizáciu situácie v školstve teda ostáva aj naďalej veľkou neznámou.

„Ako si predstavujete svoj život o 10 rokov?“ nadhodí pri posedení kamarátka Saška. Otázka nás zaskočí. Takéto témy väčšinou nerozoberáme. Po chvíli však začnú padať odpovede, ako dokončiť školu, nájsť si prácu, bývať vo vlastnom, niektorí spomenú aj rodinu. Keď príde rad na mňa, neviem, čo povedať. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac obáv sa mi vynára v hlave. Bojím sa, že si vysnívam ideálnu budúcnosť, ktorá nakoniec vôbec nedopadne podľa mojich predstáv.

Nie som však zďaleka jediná, ktorá sa bojí. Odborná poradkyňa Zuzana Juráneková z občianskeho združenia IPčko mi rozpráva, že v Krízovej linke pomoci IPčko sa stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí často čelia mnohým obavám o svoju budúcnosť. Tieto pocity podľa nej zosilňujú neistota v spoločnosti a rýchle zmeny v oblasti technológií, politiky a ekonomiky.

Sen o vlastnom bývaní sa vzďaľuje

Keď sa pýtam svojich kamarátov o ich strachoch z budúcnosti, Klaudia sa mi zdôverí: „Asi ma najviac desí situácia s bývaním, hlavne keď nechcem celý život stráviť v malej garsónke.“ Vlastné bývanie sa aj v mojich očiach stáva skôr nedosiahnuteľným cieľom ako samozrejmá súčasť dospievania. V Bratislave, kde by som sa po škole chcela usadiť, sa postupne stavajú čoraz menšie byty. O tie veľké už nie je taký záujem, lebo si ich málokto môže dovoliť. Desí ma myšlienka, či si vôbec niekedy budem môcť zaobstarať vysnívaný rodinný domček.

Otázky o budúcnosti smerujem aj na mojich spolužiakov. Katka vidí svoj strach skôr v kariére. Počas štúdia sa jej otvorilo viacero možností a nie je si istá, ktorým smerom sa vydať. Rada by tiež rozbehla vlastné podnikanie, no obáva sa, či sa jej to podarí. Prevláda v nej stále strach začať niečo vlastné.

Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania.

Napriek súčasnej ekonomickej neistote Katka nepociťuje stres z financií ani z pokrytia nákladov na život. Obaja sa s partnerom venujú najmä freelance práci, vďaka čomu nie sú viazaní tabuľkovým platom a dokážu si zarobiť výrazne viac ako v bežnom korporátnom zamestnaní. Navyše vie, že v krízových situáciách sa môže obrátiť na rodičov, ktorí jej vedia poskytnúť finančnú alebo sociálnu podporu.

Skončí život s deťmi?

Sedieť na svadbe bývalej spolužiačky zo strednej školy je sladko-trpký zážitok, ktorý mi pripomína, že už nie sme tí bezstarostní tínedžeri. Založenie rodiny mi pripadá ako vzdialený scenár, na ktorý sa zatiaľ necítim pripravená. Naopak, Katka už plánuje spoločnú budúcnosť so svojím dlhoročným priateľom. Štatistiky o vysokých rozvodoch ju síce znepokojujú, no podobnú myšlienku si vo svojom živote ani len nepripúšťa. Poradkyňa vysvetľuje, že mladej generácii na vzťahoch naozaj záleží: „Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania a že tie vzťahy nie sú úplne isté. Majú strach z toho, či budú schopní vytvárať pevné a bezpečné vzťahy.“

S partnerstvom prirodzene prichádza aj otázka detí. „Rátam s tým, že dieťa úplne zmení môj život. Preto sa predtým potrebujem finančne zabezpečiť, mať vhodnú partnerku a musím byť spokojný, aby dieťa netrpelo,“ hovorí o svojich požiadavkách spolužiak Patrik. Klaudia by raz chcela mať bábätko, no desí ju, aké zmeny by to prinieslo. Bojí sa, že s deťmi jej život skončí, všetko sa bude točiť iba okolo nich a s partnerom si na seba nenájdu čas ako predtým. Katka sa tohto neobáva. Verí, že jej pomôže sledovanie obsahu zameraného na úskalia rodičovstva a partnerstva. Úzkosti má skôr z následkov tehotenstva a pôrodu na jej tele.

Politika nám nie je ľahostajná

„Naša generácia je veľmi uvedomelá“ hovorí Klaudia, „chápeme, že musíme niečo zmeniť z klimatického, geopolitického aj spoločenského hľadiska. Viac nám záleží a zaujímame sa aj o politickú situáciu.“ Dodáva, že má nádej, že svet môže byť lepším miestom. Juráneková vysvetľuje, že mladá generácia vníma život v širšom kontexte: „Nepozeráte sa len na to, ako ja budem žiť, či budem mať veľkú rodinu a prácu, ale aj ako moje pôsobenie na tejto planéte ovplyvňuje klímu, vzťahy či hodnoty demokracie.“

Patrik dúfa, že spoločnosť nebude v budúcnosti tak polarizovaná ako dnes. Nechce, aby v takomto rozdelenom svete vyrastali jeho deti. Verí, že terajšiu vládu nahradí nová, ktorá napraví zahraničnú reputáciu Slovenska. Obáva sa ale, čo by mohlo nastať, ak by rovnaká strana opäť vyhrala voľby. Ja sama si uvedomujem, že čím viac sledujem kroky súčasnej vlády, tým väčší hnev pociťujem. Mám obavy, v akom stave bude naša krajina v budúcnosti. Aj keď situáciu vnímam skôr pesimisticky, stále dúfam v lepší vývoj.

Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale naozaj sa zamýšľať nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie.

Klaudiu znepokojuje radikalizácia spoločnosti. Pozoruje, že stále viac ľudí podporuje extrémistických lídrov, vrátane konzervatívnych až pravicových extrémistov. „Nemyslím si, že keď Trump alebo Putin odídu, niečo sa zmení. Ľudia si ich z veľkej časti volia sami,“ hovorí. Patrik si všíma, že extrémistické skupiny sa snažia osloviť mladšiu generáciu. Myslí si, že ak sa im podarí presvedčiť väčšinu, svet sa neuberie dobrým smerom.

Juráneková upozorňuje, že emócia strachu sa využíva aj v politických kampaniach: „Niekto nás vystraší a zároveň ponúkne riešenie ako to zvládnuť.“ Extrémistické hnutia často ponúkajú radikálne a zdanlivo jednoduché riešenia na komplikovaný problém.

V zápale klimatickej úzkosti

Možno ešte viac ako politický vývoj ma desí klimatická kríza. Stále častejšie zažívame aj v našich končinách extrémne výkyvy teplôt a prírodné katastrofy, ako sú povodne a tornáda. Vo chvíľach klimatickej úzkosti sa zamýšľam, ako bude vyzerať svet po roku 2050, a či sa vôbec dožijem staroby, alebo skôr či sa toho dožijú generácie po nás.

Ekológia trápi aj Sašku, ktorá má k problému optimistickejší prístup. Myslí si, že my ako jednotlivci môžeme zmeniť veľa. Síce si uvedomuje, že ako študentka nemá vždy možnosť byť bezchybne ekologická, snaží sa aspoň o malé kroky, ako nakupovanie bez igelitových vreciek. V budúcnosti, keď bude mať viac finančných prostriedkov, chce nakupovať v bezobalových obchodoch, žiť v energeticky pasívnom dome a jazdiť elektrickým autom.

O podobné maličkosti sa snažím aj ja. Neubránim sa však niekedy previnilému pocitu, že nie som „dosť ekologická“ a prispievam k zhoršeniu stavu planéty. „Základom je, že si to uvedomuješ. Existuje veľa ľudí, ktorí sa nad tým ani nezamyslia a je im to úplne fuk. Už len to, že premýšľaš nad tým, je veľmi veľa,“ povzbudí ma Klaudia.

Získanie kontroly naspäť

Každý z nás sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, vyrovnáva inak. Juráneková opisuje, že pri vypuknutí vojny na Ukrajine reagovali ľudia rôzne. Niekto prejavil hnev, iný bol zaskočený a nechápal, čo sa deje, a ďalší sa zaktivizovali a začali pomáhať ako dobrovoľníci. „Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale zamýšľať sa nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie. Kľúčové je objavovať a rozvíjať svoje zdroje a stratégie na zvládanie stresu a náročných situácií,“ hovorí poradkyňa.

Pri vyrovnávaní sa s neistotou ohľadom budúcnosti treba prijať, že nikdy nebudeme mať kontrolu nad všetkým a že život je nepredvídateľný. Dôležité je situáciu racionalizovať a zamerať sa na to, čo mám vo svojich rukách. „Nevieme ovplyvniť to, či firma, v ktorej pracujeme, skrachuje, ale vieme ovplyvniť to, ako sa pripravíme na moment, kedy sa to môže stať,“ vysvetľuje Juráneková. Môžeme si napríklad začať vytvárať finančnú rezervu alebo začať hľadať iné zamestnanie.

Keď mi v mysli skrsol tento nápad, myslela som si, že to bude rýchlo realizované a napísané. Cieľom bolo dať šancu Tindru a trom mužom zo sveta dating apps. Dohodnúť sa na stretnutí s opačným pohlavím však bolo zložitejšie ako s akýmkoľvek respondentom.

Pracovať na reportáži som začala ešte pred skúškami, keď som namiesto učenia začala swipovať na Tindri a vyhovárala sa, že predsa robím zadanie do školy. Časom som si písala s tromi adeptmi, ktorí by ma nemuseli na prvom stretnutí pripraviť o obličku.

Prvé (ne)stretnutie

Na moje nešťastie študoval jeden z nich na rovnakej fakulte. Písali sme si asi tak týždeň a chlapec vyzeral byť celkom fajn. Dohodli sme sa na stretnutí v Bratislave a na návšteve galérie. Bola som nadšená, že to ide celkom jednoducho a ešte viac z toho, že je niekto ochotný zavítať so mnou do kultúrnej inštitúcie.

Samozrejme, že to tak pekne nedopadlo. Deň pred stretnutím som dostala správu, že na stretnutie nemôže doraziť, lebo sa mu zmenili plány. Jasné, je to pochopiteľné. Náhradné stretnutie navrhol na iný deň po skúške. Súhlasila som. Toto stretnutie sa však dodnes nekonalo, keďže mladík sa rozhodol vypariť z konverzácie bez vysvetlenia.

Zmena plánov

Medzitým som však udržiavala aj iné písomné kontakty. Zrazu môj týždeň vyzeral tak, že s jedným sa stretnem vo štvrtok, s ďalším mám ísť von v sobotu. Bolo to hrozné a vzrušujúce zároveň. Jedno stretnutie sa však uskutočnilo a sama som tomu neverila. Mladík sa zastavil v Trnave, kde sme uskutočnili prechádzku po parku a intenzívne sedenie na lavičke. Mali sme bežnú konverzáciu, kde sme sa samozrejme chceli bližšie spoznať. Stretnutie dopadlo v dobrom podtóne a rozlúčili sme sa objatím. Ten istý večer mi prišla správa, že by sa rád stretol znovu.

Mňa však čakalo ďalšie sobotňajšie stretnutie. A na moje a vaše prekvapenie, tiež bolo zrušené. Neviem, či opačné pohlavie nepozná vynález nazývaný kalendár, alebo ho dokáže zmohnúť tzv. soplík. V tom momente sa mi to už vôbec nezdalo vtipné. Naplánovaný sme mali piknik pri Dunaji, čo znelo zaujímavo. Sobotu som však strávila medzi štyrmi stenami na internáte.

Prekliate plány

Chlapec zo stretnutia, ktoré naozaj aj bolo, však nezaháľal, a tak sme sa dohodli na ďalšom. Naším plánom bolo ísť venčiť psíkov do Slobody zvierat. Všetko bolo dohodnuté, mala som vystúpiť na zastávke Bratislava-Vinohrady a vyskúšať jeho skúter alebo auto. Stačilo len dopraviť sa na miesto.

Komplikácie nastali, keď som pre meškanie MHD nestihla vlak. Bola som rozhodená, ale našťastie spoje medzi Trnavou a Bratislavou sú častejšie ako trnavská hromadná doprava. Počkala som 20 minút na ďalší vlak. Keď som ho konečne videla, mala som dobrý pocit, že konečne ide všetko podľa plánu. 

Našla som si jedno voľné miesto a pripravovala sa psychicky na stretnutie. Hudbu zo slúchadiel však prerušilo hlásenie sprievodcu. Vlak bude meškať asi pätnásť minút. To si niekto zo mňa robí srandu. Pätnásť minút sa však dá prežiť, mohlo by to byť aj horšie. A práve že aj bolo – z pätnástich minút bolo zrazu 30 a z 30 bolo 50. V tomto okamihu to moje nervy nezvládali, hlavne preto, že sme nemali ako stihnúť čas vyhradený v útulku na venčenie. Z vlaku som napokon vystúpila a večer strávila pozeraním hokeja.

Po tejto skúsenosti som fakt už začala veriť, že túto reportáž nikdy nenapíšem a že je naozaj prekliata. S mladíkom, s ktorým som mala ísť na piknik, sme zistili, že obaja radi hráme bedminton. A tak sme sa zhodli, že zahrať si jednu partičku by mohla byť zábava. Začal mi písať, kedy mi končí skúška, aby mohol objednať kurt.

Nečakala som, že to berieme až takto vážne, ale bola som rada, že aspoň to bude nejaké adrenalínové stretnutie. O pár hodín som však obdržala správu, že zajtrajšie stretnutie nebude, keďže robí až do večera. V ten moment som už nerozumela ničomu.

Posledná kvapka

Samozrejme, že som nezabudla aj na tretí kontakt. S mladíkom som začala konverzáciu o futbale, keďže som na profile videla, že ho má rád. To, že ja futbal nenávidím a príde mi neskutočne nudný, som opomenula. Deň pred stretnutím mi napísal, že sa môžeme stretnúť pri Eurovei a že má vymyslený plán.

Prekvapujúcim plánom bola prechádzka popri Dunaji, predieranie sa cez davy turistov a ďalšie intenzívne sedenie na lavičke. Toto stretnutie sa už začalo zaujímavo, keď sa mi chlapec sťažoval na svojho spolubývajúceho. Keď som sa opýtala, prečo je taký zlý, odpoveď bola: „Je východniar“. Pre niekoho, kto pochádza z východu, som sa nad tým pousmiala a brala to s nadhľadom. 

Konverzácia sa však pohybovala na plytkej úrovni a jediné, o čom sme vedeli zaryto diskutovať, boli tohtoročné majstrovstvá sveta v hokeji. Od Dunaja sme sa presunuli na zelenú strechu obchodného centra. Užili sme si ďalšie sedenie na lavičke a konverzácie o našich záujmoch. Tam sa aj naše stretnutie skončilo a odchádzala som s pocitom, že sa už nikdy neuvidíme. A určite to bolo takto vnímané z oboch strán. Toto stretnutie sa našťastie zrealizovalo, ale bolo mojou poslednou kvapkou.

Všetko je tak ako má byť. Alebo aj nie?

Neviem, čo mi mali tieto stretnutia ukázať, ale rozhodla som sa, že sa začnem sústrediť radšej sama na seba. Swipovanie na Tindri vymením za lepšie spoznanie samej seba. Celkový výsledok tohto experimentu nedávam za vinu len online zoznamke a opačnému pohlaviu. Som však rada, že som tomu dala šancu a presvedčila sa, že hľadanie niekoho na dating apps je zložitejšie ako chytanie Pokémonov.

Príbeh mojich starých rodičov začal v autobuse. Pochádzali z jednej dediny, ale nepoznali sa. Navzájom si padli do oka až v autobusovom spoji, keď cestovali do práce.

V súčasnosti o takomto začiatku vzťahu počujeme len zriedkavo. Technologický pokrok sa dotkol aj zoznamovania. Ľudia nemusia prechádzať rizikom odmietnutia neznámou osobou na ulici. Stačí, že si stiahnu aplikácie, ktoré im podľa stanovených požiadaviek vyberú ideálneho partnera.

Podľa psychológa Aleša Bednaříka štúdie naznačujú, že online zoznamovanie možno považovať za druhý či dokonca prvý najčastejší spôsob kontaktovania sa s ľuďmi, ktorí nás potenciálne zaujímajú.

„Na online zoznamke je vysoká pravdepodobnosť, že ak niekoho oslovím, ide o niekoho, kto je tiež pripravený zoznamovať sa. V reálnom živote nevieme, či daný človek je zadaný, a tak riskujeme odmietnutie,“ dodáva.

Síce spoločenské konštrukty zvyknú presadzovať zoznamovanie sa v reálnom priestore, príbehy Marcely a Michaely sú dôkazom, že aj známosť z online priestoru môže mať šťastný koniec.

Od písania k oltáru

Marcela sa s ľuďmi cez internet spoznávala ešte pred rozmachom zoznamovacích aplikácií. Zvykla si tak krátiť čas prostredníctvom sociálneho média Pokec. V roku 2017 si začala písať so svojím dnes už manželom. Nedávala tomu veľkú váhu, pretože konverzácia prebiehala skôr na kamarátskej úrovni.

Písali si približne štyri mesiace. Aj napriek tomu, že ich od seba delili stovky kilometrov, rozhodli sa stretnúť. „Asi na tri dni si rezervoval penzión. Napokon si však pobyt predlžoval, lebo sme sa dali dokopy. Počas tých dní sme boli dokonca na prechádzke na mieste, kde sme si nedávno kúpili dom,“ spomína na začiatky vzťahu.

Po piatich rokoch spečatili lásku svadbou a prvým dieťaťom. To, že daným spôsobom spozná svojho manžela, nečakala. Vždy sa skôr prikláňala k možnosti, že životného partnera spozná počas štúdia na vysokej škole.

Ani Michaeline začiatky na zoznamovacej aplikácii Tinder nevyzerali úspešne. Zvykla naraziť na ľudí, ktorým nešlo o bližšie prepojenie. Vysvetľuje: „Keď som bola veľmi znechutená, prestala som ho používať, avšak časom som sa k nemu opäť vrátila. Na štvrtý alebo piaty pokus som tam narazila na Jakuba, môjho manžela.“

Prvú správu si vymenili na jej narodeniny. Písali si približne dva týždne. V tom čase študovala v Brne, kde sa aj prvýkrát stretli. Rovnako ako Marcela, nečakala, že si danou cestou môže nájsť muža.

Ich prvé rande považuje za komické. Predtým sa ešte nikdy nestretli, no strávili spolu celý víkend. „Mala som pripravený aj únikový plán, že mi zavolá kamarátka s tým, že ma súrne potrebuje. Nemuseli sme ho však použiť, lebo od prvého momentu bolo všetko super,“ spomína na prvé chvíle stretnutia.

Zo začiatku som sa veľmi hanbila, keď som tam stretla niekoho, koho poznám osobne.

Pozerali romantický film, pri ktorom sa snažila nerozplakať, aby mu hneď neukázala svoju citlivú stránku. Plakať však začal on, čo Michaela považuje za jeden z prvých momentov, kedy si uvedomila, že z jej strany cíti asi niečo hlbšie než len fyzickú príťažlivosť.

„S Jakubom by sme sa za normálnych okolností pravdepodobne nestretli. Študovala som v Brne, pričom som pochádzala zo Žiaru nad Hronom. Tinder mi ho zachytil úplne náhodou, keď pracovne prechádzal okolo môjho rodného mesta,“ dodáva.

Spoznanie (ne)známych tvárí

Ako tvrdí psychológ Bednařík, na online zoznamkách môžeme prísť do kontaktu s ľuďmi z nášho blízkeho okolia. Osloviť tak vieme človeka, o ktorom už máme nejaké základné informácie.

Roman svojho súčasného priateľa prvýkrát videl ešte pred vzájomnou zhodou na zoznamke. Bol si kúpiť cigarety v jednej z trnavských trafík, kde náhodou pracoval Patrik. O pár dní sa mu ozval v aplikácii Grinder, či to nebol on v jeho práci.

Po týždni sa ich konverzácia presunula na sociálnu sieť Snapchat. Ich prvé stretnutie prebehlo na nezvyčajnom mieste. V Trnave sa otvorila predajňa Action, kde sa Roman chcel ísť pozrieť. Patrik sa mu ponúkol, že pôjde s ním. Onedlho sa dali oficiálne dokopy, pričom aktuálne tvoria pár osem mesiacov.

Skúsenosť so zoznamovacími aplikáciami mal aj pred svojou momentálnou známosťou. Navštevoval ich ešte pred dovŕšením plnoletosti. K vzťahom, ktoré vznikli daným spôsobom, bol ale skeptický. Spoznal však takto aj svojho bývalého priateľa Artura, čo mu zmenilo názor.

Vtedy po trojdňovej konverzácii si dohodli stretnutie. V tom čase robil DJ-a na akcii v Prievidzi. Vzhľadom na to, že Artur pochádzal z Viedne, jeho cesta na Slovensko bola mierne komplikovaná. „Prišiel počas môjho setu. Keď som dohral, našiel som ho a bol trocha opitý, lebo sa veľmi hanbil,“ spomína Roman. O pár dní išiel za ním do Viedne, kde sa jednodňový výlet premenil na predlžený víkend a nakoniec to prerástlo do vzťahu.

Pocity sociálnej stigmy

Adela si prvýkrát stiahla zoznamku po rozchode. Napriek tomu, že ide o bežnú možnosť spoznávania, cítila sa zahanbene: „Zo začiatku som sa veľmi hanbila, keď som tam stretla niekoho, koho poznám osobne. Boli aj situácie, kedy mi písali na Instagram, čo tam hľadám.“

Psychológ Bednářik vysvetľuje: „Online zoznamovanie už dávno nie je parketa pre zúfalých alebo hľadačov známostí na jednu noc. Ide o štandardnú, bežnú vec, ktorú robia dokonca aj staršie generácie.“

Zo svojho prvého zoznamkového stretnutia má Adela zmiešané pocity. Iniciatíva išla z jej strany, ale asi po polroku zistila, že dotyčný mal v tom čase priateľku.

O niekoľko rokov narazila na ďalšiu nevydarenú známosť, ktorá si chcela uspokojiť len sexuálne potreby. Zistila to hneď na prvom stretnutí, pričom dala jasne najavo svoj nezáujem. Urazený chalan sa s ňou rozlúčil so slovami, že zbytočne išiel za ňou cez celú Ostravu.

Avšak ani takéto skúsenosti ju neodradili a na daný druh zoznamovania nezanevrela. V januári 2023 spoznala svojho súčasného priateľa, ktorý ju ohúril najmä kvôli spoločným záujmov. Po niekoľkých dňoch sa mu ozvala prostredníctvom sociálnej sieti Instagram, kde sa medzitým začali sledovať. Konverzácia sa síce vyvíjala správnym smerom, no bez dôvodu jej prestal odpisovať.

Po troch mesiacoch sa ich cesty opäť stretli. Napísal jej dlhú správu, v ktorej jej všetko vysvetlil. Potešilo ju to, ale kvôli povinnostiam nemala čas na rozvíjanie konverzácie. V lete sa jej zas ozval s pozvaním na kávu. Z jej strany to bolo len na kamarátskej úrovni: „Strávili sme spolu asi šesť hodín. Rozprávali sme sa o všeličom, pričom som začala mať pocit, že by som sa s ním ešte rada stretla.“

Neraz som sa stretla s chlapom, ktorý tvrdil, že má 180 centimetrov a napokon bol odo mňa nižší.

Potom ju ale čakal semester v zahraničí, odchádzala do Gdaňska na Erasmus. Pred odletom sa s ňou chcel ešte rozlúčiť. „Doniesol mi kvety. Bol iniciatívny, veľmi sa mi to na ňom páčilo. A hneď na druhom rande padla prvá pusa,“ dodáva.

Ich ďalšie stretnutie prebehlo po mesiaci, pričom sa nieslo v zvláštnej atmosfére. Avšak rozhodli sa to neukončiť. Momentálne sú spolu štyri mesiace a má pocit, že môže ísť o niečo dlhodobé.

Risk nemusí byť vždy zisk

Ľudia často považujú online zoznámenia prostredníctvom aplikácií za jednu z možností ako naletieť podvodníkom. „Keď sa spoznáme s niekým, kto je úplne cudzí, nevieme, či nám prejavuje svoju ozajstnú identitu,“ poukazuje Bednářik na jedno z rizík.

Súhlasí s tým aj Adriána, ktorá nevie, či by daný druh zoznamovania opäť skúsila. Aj napriek tomu, že tak nadviazala svoj momentálny vzťah, myslí si, že v internetovom priestore sa nachádza veľa ľudí, s ktorými to nemusí skončiť dobre.

Melánia počas posledných šiestich rokov vystriedala viacero podobných aplikácií. „Neraz som sa stretla s chlapom, ktorý tvrdil, že má 180 centimetrov a napokon bol odo mňa nižší,“ spomína na jednu z negatívnych skúseností.

Za nedostatok považuje aj to, že muži sa vedia ľahšie rozprávať so ženou online. Na stretnutiach dochádza k opaku, kedy sa konverzácia premieňa na trápne ticho. Výnimku netvorí ani klamanie o vzťahovom statuse.

„Ľudia chodia na zoznamky s konkrétnym cieľom. Buď v podobe chatovania, sexu alebo hľadania si vzťahu. Nie sú tam len tak pre nič a je im jasné, že bude o nich prejavovaný záujem. Naopak, keď ide človek napríklad do baru, nevie, či druhá strana bude mať záujem o zoznámenie,“ pripisuje na záver jedno pozitívum online zoznamkám.