Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo je a ako funguje program FILIP,
• čo znamená práca mentora v rómskych rodinách,
• prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority,
• ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije. Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc. Myslím si, že často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba je dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Zároveň vnímam, že stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam ako pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Hudobník oldis odštartoval svoju kariéru už počas strednej školy. Zameriava sa nielen na svoju sólo tvorbu v podobe vlastných piesní, vyniká aj ako producent. Okrem toho pôsobí v rámci undergroundovej scény ako DJ rapera Temného Ruda.

V rozhovore sa dozviete:

• ako začal tvoriť vlastnú hudbu,
• ako prebieha spolupráca s Temným Rudom, 
• o čom sú jeho nové skladby Trhlina a Sidekick,
• čo odkazuje začínajúcim interpretom.

S oldisom sa rozprávala Rebeka Rajtarová.

FK Kozmos je prvý fanúšikmi vlastnený a demokraticky riadený futbalový klub na Slovensku. Funguje najmä z členských príspevkov, predaja merchu a ďalších aktivít komunity. Spolumajiteľom klubu sa môže stať ktokoľvek. Kozmos otvorene vystupuje proti fašizmu, rasizmu, homofóbii a podporuje hodnoty feminizmu a rovnosti.

Viliam Chabaľ, brankár mužstva FK Kozmos, nám o komunite porozprával viac. V klube sa špecializuje na nábor nových hráčov do mužského kádra Kozmosu.

V tejto epizóde sa dozviete:

• o fungovaní komunity Kozmos,
• o tom, ako sa môžete stať členom,
• o fanúšikoch, ktorými je komunita Kozmos známa,
• o zložení kádra či už ženského alebo mužského tímu,
• o náboroch nových hráčov, ktorí by chceli za klub hrávať,

V rozhovore:

• vysvetľuje, ako radikalizácia vzniká, 
• aké sú jej príčiny,
• akú úlohu zohráva rodina, škola či sociálne siete,
• ponúka príbehy z praxe a rady, ako mladým pomôcť ešte skôr, než sa nechajú strhnúť nebezpečnými ideológiami.

Čo vás priviedlo k práci s rizikovou mládežou? Máte osobnú skúsenosť s týmito problémami?

Áno, mám. Keď som bola tínedžerka, Slovensko zažívalo rozmach krajnej pravice a neonacizmu. Na jednej strane stáli neonacisti, na druhej punkáči, medzi ktorých som patrila aj ja. Zažila som násilné strety, bitky a mnoho konfliktov. Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, čím mladí ľudia prechádzajú. Aj preto vidím zmysel v práci s nimi.

Pracujete v organizácii Mládež ulice. Čomu sa venujete?

Organizácia má viacero programov. Jeden sa zameriava na prevenciu rizikového správania, ako je experimentovanie s drogami alebo online nástrahy. Ďalší podporuje rodiny mladých ľudí, aby lepšie zvládali situácie. Od roku 2015 máme aj program, ktorý pracuje s mladými ohrozenými radikalizáciou a násilným extrémizmom. Snažíme sa pochopiť ich správanie a motivácie.

Spomeniete si na konkrétny prípad z vašej praxe?

Raz nás zavolali do školy na juhovýchode Slovenska, kde mali učiteľky obavy z chlapčenskej triedy. Títo chalani už mali problémy s políciou, používali nože a prejavovali sa násilne. Keď sme tam prišli ako tri ženy z Bratislavy, označili nás za „slniečkárky“ a odmietali nás. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopili, že ich nechceme presviedčať ani kritizovať. Chceli sme ich počúvať a zistiť, čo je za ich správaním. Nakoniec sa ukázalo, že sú to bežní tínedžeri s rodinnými a vzťahovými problémami. Radikalizácia bola len vonkajším prejavom ich tráum.

Aké ďalšie faktory prispievajú k radikalizácii?

Je to komplexné a vždy individuálne. Môže ísť o rodinné prostredie, traumu, vplyv rovesníkov alebo online prostredia. Sociálne siete často hrajú kľúčovú úlohu – mladí sa dostávajú do názorových bublín, kde ich názory podporujú a posilňujú. Tieto platformy im navyše ponúkajú jednoduché odpovede na zložité problémy.

Ako vplývajú sociálne siete na radikalizáciu?

Radikalizácia sa z veľkej časti presunula do online priestoru. Tam je pre šíriteľov ideológií bezpečnejšie propagovať svoje názory. Algoritmy sociálnych sietí podporujú polarizáciu tým, že ponúkajú stále extrémnejší obsah. Mladí sa tak môžu ocitnúť v bublinách, kde dominujú nenávistné naratívy.

Ako môžu rodičia a učitelia rozpoznať riziko radikalizácie?

Ideálne je mať s mladým človekom vzťah, aby sme poznali jeho názory a správanie. Varovnými znakmi môžu byť nenávistné prejavy, záujem o extrémistický obsah alebo izolácia od rovesníkov. Nie vždy však zmeny v správaní znamenajú radikalizáciu – môžu signalizovať aj iné problémy, napríklad duševné ťažkosti.

Ako môžeme ako spoločnosť pomôcť?

Vzdelávaním a podporou kritického myslenia. Školy by mali učiť mladých overovať si fakty a spracovávať emócie. Dôležité je vytvárať bezpečné priestory na diskusiu, aby mladí cítili, že ich názory niekto rešpektuje, aj keď s nimi nesúhlasí. Prevencia je vždy jednoduchšia ako riešenie následkov.

Ako v tomto kontexte vnímate fenomén Andrewa Tatea?

Andrew Tate je príklad toho, ako online priestor môže prispievať k radikalizácii. Mladí muži, ktorí sledujú jeho obsah, často…

Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify:

Vymyslieť si vlastnú tému? Počkať a radšej si vybrať z už ponúknutých? Ktorého školiteľa alebo školiteľku osloviť? Tieto otázky trápia nejedného vysokoškoláka. Preto sme sa s bývalým študentom FMK rozprávali aj o:

• jeho ocenených prácach,
• výbere témy a školiteľa,
• tipoch a trikoch pri písaní práce,
• tom, ako môže písanie práce pomôcť v budúcej kariére.
  

ICT & Security risk manažér, tak znie vaša oficiálna pozícia. Čo všetko si pod ňou môžeme predstaviť?

Veľmi málo ľudí jej rozumie, skôr tí, ktorí sa pohybujú priamo v informačnej bezpečnosti. Odvíja sa od manažmentu rizík, ktorý sa zameriava na informačné a komunikačné technológie. To je presne tá skratka ICT. My, klienti banku vnímame ako inštitúciu na úvery, karty, pôžičky. Je to ale jeden veľký softvérový dom. Musíme zákazníkom garantovať, že všetko, čo zastrešujeme, je bezpečné.

Čiže je to veľká zodpovednosť.

Samozrejme. Nechcem to prirovnávať k medicíne, ale ak potrebujete operáciu, nepôjdete k zubárovi. V rámci informačnej bezpečnosti je to taká paralela, pretože tá sa skladá z viacerých komplexných kapitol. Nejaké aplikácie môžu predstavovať riziko. Úlohou je preložiť ho aj do normálneho jazyka pre biznis ľudí.

Ako vyzerá váš deň v práci?

Ak práve neposudzujem bezpečnostné riziká, venujem sa metodickej bezpečnosti. Technické požiadavky sa musia dokumentovať, čiže môj pracovný deň vyzerá aj tak, že spravujem a distribuujem všetko do fungovania banky. Okrem toho aj vzdelávam v oblasti digitálnej bezpečnosti, interne aj externe, pretože technických hrozieb je naozaj veľa.

Načo sa zameriavate pri školeniach, či už interných alebo externých?

Ukazujem im viacero typov podvodov. Napríklad e-mail, ktorý sa javí ako od vysoko postaveného manažéra inštitúcie, možno finančného riaditeľa. V skutočnosti je fiktívny a ak zamestnanec firmy naletí, firma príde o peniaze. Školenia sú dôležité a snažíme sa ich robiť aj formou pravidelného e-learningu a aktivít, ktoré budú zamestnancov lákať zapojiť sa.

Vytvorili sme platformu, kde je virtuálna postavička, taký bezpečnostný influencer. Touto formou vnášame do menej sexy témy, informačnej bezpečnosti, zaujímavé a lákavé prvky, ktoré zamestnancov zaujmu.

Jedným z podvodov je aj phishing. Ja ho vnímam ako zistenie osobných údajov, ale čo všetko zahŕňa?

Je to útok, ktorý sa zameriava práve na ľudský aspekt. Útočník smeruje celú svoju aktivitu na oklamanie potenciálnej obete. Naozaj rybárči na človeka, keďže mu nadhadzuje návnadu cez komunikačný prostriedok.

E-mail, SMS, telefonát – týmto všetkým nás vedia zasiahnuť. Cez e-mail je to phising, cez SMS smishing. Nie je podstatná definícia, dôležité je vedieť vyhodnotiť situáciu a zistiť, kedy k podvodu dochádza.

Je smutné, keď klient príde o celoživotné úspory mihnutím oka.

Útokov stále pribúda. Kedy ste pocítili najväčší nárast?

Posledný rok sa s nimi roztrhlo vrece. Kameňom úrazu je to, že prepneme z racionálneho do emocionálneho rozmýšľania. Aj teória sociálneho inžinierstva vraví o tom, že útočník sa snaží pripraviť koktail hormónov, ktoré na nás vplývajú. Po tomto nasleduje druhá časť, link odkazajúci na stránku, kde máme zadať osobné alebo platobné údaje.

Pred pol rokom nastal taký ošiaľ, že sme v rámci jedného mesiaca museli nahlásiť vyše 100 rôznych linkov. Naozaj to vyzerá, ako keby nad tým útočník celý deň sedel a vytváral nové URL adresy.

Aká je podľa vás najhoršia forma podvodu?

Smutné je, keď klient príde o celoživotné úspory mihnutím oka. Všetko je teraz online. Skoro každú vec si vieme kúpiť na internete. Nebezpečnou vecou môžu byť aj súťaže, kedy sa od radosti podelíme o svoje údaje. Presne táto emócia nás pri podvode oslabí.

Presun do digitálneho sveta ide rýchlo, no vzdelávanie o rizikách zaostáva.

Zákerné je tiež, keď útočník maskuje svoju identitu. Vyzerá to, ako by nám volala polícia alebo banka, no v skutočnosti je to podvod.

Čo všetko sa dá zistiť z bankových údajov, ktoré obeť na linku vyplní?

Závisí to od toho, do akej miery klient spolupracuje s útočníkom. Najčastejšie sú údaje z platobnej karty presunuté napríklad do Google Pay. Ak mu dá klient aj aktivačný kód, povolí mu vykonávať platby cez jeho platobnú kartu.

Čo napríklad s Internet bankingom, vie sa dostať aj tam?

V tomto prípade, aj keď získa údaje, platby nevie vykonať. Vyžaduje si to viacero autorizácií. Skôr sa deje to, že obeť útoku sa zľakne a začne presúvať peniaze na iné, kvázi zabezpečené účty, kedy už útočník nepotrebuje ani žiadne údaje. Obeť mu teda rovno odovzdá financie.

Odporúčam nastaviť si denný limit alebo zablokovať platby do krajín tretieho sveta.

Ja mám nepríjemnú skúsenosť s aplikáciou Vinted. So sesternicou sme sa preklikli cez link a v domnienke, že vypĺňame údaje Slovenskej pošty, to od nás pýtalo platobné údaje. Výkričníkom bola pre nás kolónka „zostatok na účte“. Otázka preto znie, čo všetko by sme mali vypĺňať pri onlinovej platbe?

Primárne stále vypĺňame číslo karty, expiráciu a CVV kód. Určite by sme ich nemali zadávať, ak nám niekto pošle link, cez ktorý sa dostaneme k vypĺňaniu platobných údajov. Ak niekto žiada tieto údaje, a teda aj CVV kód, v tom momente by sme sa mali obávať, že ide o podvod. Rovnako aj o zneužitie karty, ktorú by sme si mali hneď zablokovať. Rozhodne by to nikdy nemalo vyžadovať ani náš zostatok na účte.

CVV kód je posledná kľučka k tomu, aby sa podvodník dostal k účtu?

Ja som z povolania paranoidný a do istej miery to odporúčam aj čitateľom. Ak by som zadal číslo karty a jej expiráciu a zistil by som, že to je podvod, už vtedy by som si kartu zablokoval. Väčšinou ide o túto trojkombináciu vrátane CVV kódu.

Na všetky platby v internetovom a digitálnom prostredí využívam jednorazovú platobnú kartu. V aplikácii banky mi ju automaticky vygeneruje a zadám ju na stránke. Ak by som bol obeťou podvodu, vďaka virtuálnej, reálne neexistujúcej karte prídem len o danú sumu, nie o celú platobnú kartu s prístupom k môjmu účtu.

Dá sa táto karta vygenerovať aj pri päťeurových platbách?

Ja si ju generujem stále, bez ohľadu na sumu. Je to len pár klikov navyše a vie to veľa zachrániť. Samotná výška sumy je pri kradnutí karty nepodstatná. Niekedy sa robia podvody tak, že síce platíme 3-eurovú položku, no nevšimneme si desatinnú čiarku. Až neskoro zistíme, že sme poslali 300 eur.

Čo robiť, ak sme sa už dali nachytať? Aké by mali byť naše prvé kroky?

Dôležitý je reakčný čas. Ak sa staneme obeťou podvodu, najlepšie je zablokovať si kartu. Najskôr kontaktovať svoju banku, aby vedela rozbehnúť procesy s bankou,
do ktorej peniaze smerovali a zablokovať ich. Niekedy ide o biele kone, ktorých cieľom je vytiahnuť peniaze z bankomatu – aj vtedy treba hneď telefonovať.

Platby, ktoré smerujú mimo Európy, je ťažšie vystopovať, najmä ak si nie ste istí, či ste boli súčasťou podvodu alebo nie. Radšej zavolajte na call centrum banky. Čím rýchlejšia je reakcia, tým väčšia je pravdepodobnosť minimalizácie straty.

Môže pomôcť aj to, ak máme v aplikácii zastavené platby do krajín tretieho sveta?

Áno, radím to aj klientom, aby si zablokovali kartu na kontinentoch, ktoré v blízkom čase nenavštívia. Ďalej je dobré nastaviť si denný limit. Možno 500 eur, alebo len 50, podľa svojej potreby. Podvod tak možno skôr odhaliť, ak nám príde upozornenie o prekročení limitu.

Vieme sa k odcudzeným peniazom vrátiť?

Veľakrát áno, veľakrát nie. Ak to klient nahlási banke aj polícii, banka hneď komunikuje. Garantovať však návrat celej sumy je ťažšie.

Ak sa staneme obeťou podvodu, treba si zablokovať kartu a kontaktovať banku.

Ako by mala vyzerať dôveryhodná stránka?

Čím ďalej je ťažšie definovať bezpečnú stránku. Veľa tých podvodných má skoro rovnakú URL adresu ako originál. Uzavretý zámoček a https sú lepším znakom bezpečnosti, no ani to už nie je garancia. Musíme to skontrolovať, pretože aj s týmito certifikátmi si vedia podvodníci ľahko poradiť a vygenerovať si ich.

Možno by mohlo pomôcť pozerať si recenzie. Je ešte niečo, čo by ste doplnili?

Všetci rýchlo prechádzame do digitálneho sveta, no vzdelávanie o potenciálnych hrozbách podľa mňa zaostáva. Preto máme aj na webe časť #predigitálnubezpečnosť, kde sú informácie, ktoré majú klientov vzdelávať. Sú tam reálne príklady, ktoré sa stávajú.

Informačná kampaň sa šíri cez internet a je tak ťažšie dostať sa k starším ľuďom. Preto by mala byť mladšia generácia zodpovedná a snažiť sa vzdelávať nielen seba, ale aj svojich blízkych.

JOZEF ÚRODA

Je zamestnanec Tatra banky na pozícii ICT & Security risk manažér, ktorá zahŕňa aj tvorbu procesov a postupov životného cyklu používateľa. Jeho úlohou je tiež vytváranie bezpečnostných školení s prvkami gamifikácie, ktoré sú orientované najmä na správanie koncového používateľa. Taktiež vedie pracovnú skupinu, ktorej cieľom je celkové a neustále zvyšovanie povedomia zamestnancov v oblasti bezpečnosti.

Skutočné kriminálne príbehy patria medzi najpopulárnejší žáner vo všetkých typoch médií. Ak človek strávi nejaký čas skúmaním tejto oblasti, rýchlo si všimne, že takmer vždy sa zameriava na jeden druh zločinu: vraždu. Nie lúpež, útok alebo vlámanie, ale vraždu, ktorá je exotická, bizarná a obzvlášť znepokojujúca.

Dan Rusu, lektor kriminológie na Birminghamskej univerzite, poukázal na to, že vnímanie tohto fenoménu sa objavuje desaťročia, aj keď v rôznych obmenách: „Fascinácia traumami a záhadami má v našej kultúre dôslednú tradíciu. Smrť je všadeprítomná a preniká do každodenného života. Skutočné zločiny a ich príbehy predstavujú priestor, v ktorom môžeme zažiť aj si vytvoriť vlastné chápanie smrti ako súčasti života.“

Zvedavosť je ľudská prirodzenosť

Priťahuje nás psychológia prípadov. „Časť našej lásky k skutočnému zločinu sa zakladá na niečom veľmi prirodzenom: zvedavosti. Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha. Tiež máme radi skladanie puzzle – zisťovanie, ako sa to stalo,“ vysvetlila doktorka Katherine Ramsland pre magazín Bustle.

Zaujímajú nás ľudia konajúci veci, o ktorých sme nikdy predtým neuvažovali. V jednej chvíli sme fascinovaní aj znechutení, interakcia vraha a obete nám dáva možnosť pozrieť sa na temnú stránku ľudskej povahy. Stratiť sa v takýchto príbehoch ale môže byť až príliš jednoduché. To, čo začalo ako koníček zrodený zo zvedavosti, si môže ľahko vyžiadať daň na duševnom zdraví.

Venujeme pozornosť veciam, ktoré nám môžu ublížiť

Psychológia hrá veľkú rolu v tom, prečo sa nám páčia konkrétne veci. Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou. Sérioví vrahovia vzrušujú a dráždia ľudí, podobne ako dopravné nehody alebo prírodné katastrofy – potenciálne hrozby, ktoré by mohli ohroziť ľudstvo. Zo štúdie publikovanej Americkou psychologickou asociáciou vyplýva, že ľudia majú tendenciu automaticky venovať viac pozornosti negatívnym udalostiam a informáciám ako pozitívnym.

Sme zvedaví, kto sú tí ľudia, aké sú motívy ich zločinov. Chceme vedieť niečo o mysli vraha.

Vidieť alebo počuť o vraždách v nás v skutočnosti spúšťa inštinkty prežitia. Klinický psychológ John Mayer to vysvetlil v rozhovore pre NBC News: „Do nášho podvedomia vstupuje negatívny vnem, ako keď sledujeme správy o hurikáne alebo havárii. Tieto dáta, ktoré vnímame, potom stimulujú amygdalu, časť mozgu zodpovednú za emócie, taktiku prežitia a pamäť. Mozog vyhodnotí či sú údaje hrozbou, a tak sa zapojí úsudok. Vo výsledku sa vyvolá odpoveď ,boj alebo útek‘.“

Adrenalín, ktorý pumpuje do nášho tela, sa počas konzumácie skutočných kriminálnych príbehov môže stať návykovým. Profesor sociológie a kriminológie Scott Bonna v rozhovore pre Psychology Today povedal: „Verejnosť tieto príbehy lákajú, pretože v nás všetkých vyvolávajú najzákladnejšiu a najsilnejšiu emóciu: strach.“ Tento euforický nával emócií je podobný ako pri horských dráhach, kedy adrenalín zo strachu má silný stimulujúci účinok na ľudský mozog.

Čeliť strachu v bezpečí má terapeutické účinky

Sledovanie alebo počúvanie skutočných kriminálnych príbehov dáva príležitosť čeliť strachu zo smrti, bolesti, zúfalstva a súženia v reálnom čase, ale pritom stále cítiť určitú úroveň bezpečia. V hlave si prehrávame rôzne scenáre, ktoré nám pomáhajú zosúladiť to, čo je nekontrolovateľné, s našou potrebou zostať pod kontrolou. Pýtame sa samých seba, čo by sme robili alebo ako by sme reagovali v podobnej situácii.

Podľa klinického psychológa Johna Mayera je zdravým mechanizmom sledovania katastrof to, že ide o mechanizmus zvládania: „Emocionálne sa môžeme inkubovať sledovaním katastrof, čo nám pomáha zvládať ťažkosti v našich životoch.“ Čeliť tomu, čoho sa bojíme znova a znova v malých dávkach v bezpečnom prostredí, nám posúva hranice. Vo výsledku sa pre nás stáva daný podnet menej desivý.

Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.

U ľudí, ktorí zažili traumu, však môže byť oslobodzujúce počuť vyjadrenú bolesť. Podľa štúdie Univerzity v Južnej Karolíne to pre obete domáceho násilia, ktoré počúvajú podcasty o skutočnom zločine, môže mať potenciálnu terapeutickú hodnotu.

Na druhej strane doktor Stephen Rosenburg poukazuje na to, že táto empatická reakcia môže vplývať aj negatívne: „Byť človekom a mať empatiu môže spôsobiť, že sa budeme cítiť znepokojene alebo depresívne. Vo všeobecnosti máme tendenciu myslieť negatívne, aby sme sa chránili pred realitou.“

Psychologicky negatívne udalosti aktivujú náš mozog viac ako pozitívne udalosti

Treba venovať pozornosť tomu, ako sa človek cíti, keď sleduje alebo počúva skutočné kriminálne príbehy. Tieto emocionálne a grafické udalosti môžu mať negatívny vplyv na duševné zdravie. Zvýšený strach a paranoja môžu byť výsledkom pripustenia si vražedných prípadov k telu.

Prejavuje sa to tým, že sa začneme obávať robiť každodenné činnosti, akými je napríklad prechádzka so psom v prírode. Bežné aktivity, pri ktorých sme sa predtým cítili bezpečne a príjemne, sú zrazu strašiakom či možným rizikom.

V takýchto prípadoch sa emocionálne zážitky uložia do mozgu a narúšajú rutinu človeka. Pri počúvaní alebo pozeraní príbehov o vrahoch môže telo začať reagovať pocitom úzkosti alebo nočnými morami. Taktiež sa môže stať opak, kedy človek znecitlivie voči násiliu, hlavne ak ide o mladšieho poslucháča alebo diváka, ktorý sa stále mentálne vyvíja.

Fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi nie je výnimkou ani u nás na Slovensku. V rebríčku najúspešnejších podcastov je aj Vražedné psyché. Jeho tvorcom je Richard Mažonas, študent právnickej fakulty Trnavskej univerzity a jeho starý otec súdny znalec. „Pevne verím, že počúvanie nášho podcastu má na poslucháčov len dobrý vplyv – podobný, ako po prečítaní dobrej detektívky, alebo pozretí napínavého trilleru. S tým rozdielom, že od nás si možno odnesú aj nejaké poznatky z forenznej psychiatrie,“ povedal pre časopis Atteliér Mažonas.

Ženy tvoria väčšinu publika

Podľa štúdie psychologičky Amandy Vicaryovej príbehy o skutočných kriminálnych prípadoch zaujímajú hlavne ženské publikum. Pri podcastoch s touto tematikou tvorí publikum až 80 % žien. Paradoxom je, že násilné zločiny páchajú v 80 % prípadoch hlavne muži.

Odborníci v tejto oblasti tvrdia, že diváčky sa zaujímajú o tento žáner, aby sa naučili ako sa nestať obeťou. Konzumácia týchto príbehov umožňuje ženám predovšetkým zvládnuť svoje najhoršie obavy v bezpečnom prostredí. Napríklad sa môžu cítiť silnejšie, menej znepokojené a informovanejšie, a tak si osvojiť schopnosti prežitia a zistiť, ako reagovať v podobnej situácii. Do svojho podvedomia si vštepia praktické tipy a techniky sebaobrany, ktoré im môžu pomôcť rozpoznávať červené vlajky v správaní vrahov či predátorov.

Tvorca Richard Mažonas z podcastu Vražedné psyché nám prezradil, že ich podcast počúva vyrovnaný pomer žien a mužov. O prevládajúcom ženskom publiku v zahraničí ale vie: „Ťažko povedať prečo to tak je, osobne si však myslím, že ženy majú radšej príbehy celkovo – či už knižné, filmové alebo dokonca podcastové.“

Kriminalita v médiách sa do istej miery môže javiť ako skúška nášho vedomia. Ako väčšina vecí v našom živote aj fascinácia skutočnými kriminálnymi príbehmi má dvojsečnú moc. Je na každom z nás ako s ňou budeme zaobchádzať a do akej miery sa ňou necháme pohltiť.

„V nemocniciach a zariadeniach pre seniorov majú už dnes ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz. Chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala. Rehoľné sestry v niektorých prípadoch naozaj spovedali,“ hovorí Marián Prachár.

Kňaz z farnosti v Rusovciach rozpráva o postavení žien v patriarchálnej cirkvi a o tom, prečo doteraz nenastala zmena.

Môžu byť rozhodnutia cirkvi objektívne, ak o nich rozhodujú iba muži?

Podľa toho, čo považujeme za objektivitu. Na absolútnych pravdách, ktoré sa v cirkvi nemenia, by pravdepodobne ani ženy nič nezmenili. Narážate na to, že naša cirkev je stále prevažne patriarchálna a máte pravdu. Ženy by v nej mali mať výraznejší hlas, no myslím, že sa to na viacerých miestach už deje.

Na ktorých?

V miestnych cirkvách. Tie často vyzerajú úplne inak ako svetová, ktorú vidíme vo Vatikáne. Angažuje sa v nich viac žien.

Čo rozumie cirkev pod pojmom rodová rovnosť?

O rovnosti sme rozprávali už veľmi dávno, len používame iné pojmy. Hodnotu človeka odvádzame od Božieho obrazu, nie od pohlavia. Spoločnosť sa mení a mladí chcú diskutovať o rovnosti. Je dôležité definovať, čo pod tým myslia, či ide o rovnosť medzi mužmi a ženami, alebo idú ešte ďalej.

Kam?

Veľmi moderné sú environmentálne a ekologické témy. Mnohí sa usilujú o ochranu flóry a fauny. Niekedy to zachádza do extrémov, humanizujeme aj psov a mačky.

Ale zhodneme sa, že prírodu chrániť treba.

Samozrejme, no všetko sa dá preháňať či dezinterpretovať. Keď sa príroda povyšuje nad človeka, pripomína to povyšovanie ľudí nad absolútne hodnoty.

Na Bratislavských Hanusovych dňoch ste vo vlaňajšej diskusii hovorili, že niektorí vaši kolegovia sa v televízii rozčuľovali, že pápež otvoril otázku miništrantiek. Vtedy ste vraj radšej prepli na futbal, vo vašej farnosti totiž dievčatá miništrujú už dlhší čas. Prečo sú niektorí ľudia proti?

V prvých storočiach sa ženy zúčastňovali na eucharistických slávnostiach. Je to pripomínanie si poslednej večere apoštolov s Ježišom, kde mali aj ony svoje úlohy. Postupom času akoby z dejín vypadli a cirkev sa začala sústreďovať na mužov.

Bolo to tak stovky rokov a ľudia si na to zvykli ako na celibát. Prežívanie viery navyše nevyzerá všade rovnako. V Afrike aj katolíčky tancujú okolo oltára. Západná Európa si dávno zvykla na teologické funkcie žien. Nie je to čierno-biele. 

V spomínanej diskusii sa moderátor Štefan Chrapa pýtal aj na Felixa Davídka. Bol to katolícky kňaz, pre komunistický režim tajne ustanovený za biskupa, ktorý na prelome 60. a 70. rokov vysvätil tri ženy za farárky. Mali slúžiť vo väzniciach. V diskusii sme sa nedočkali reakcie – trnavský kňaz Ľubomír Urbančík skonštatoval, že Davídka exkomunikovali, a tam to skončilo. Je v poriadku, že došlo k vysväteniu žien?

Treba sa na to pozrieť cez optiku doby. Cirkev bola naozaj ohrozená, mnohí kňazi prišli o život. V mužských táboroch bolo veľa biskupov a kňazov, nechýbala teda duchovná starostlivosť. V ženských táboroch však absentovala. To bol prvý dôvod na vysvätenie.

Druhým je, že komunisti vedeli, že na zničenie cirkvi treba likvidovať najmä mužov, ženy teda mohli byť jej záchranou. Čin Felixa Davídka v tom čase považujem za veľmi pokrokový.

Požiadavka doby teda predčila tradíciu v cirkvi. Nie je tá požiadavka dostatočne silná aj dnes?

V teológii na to máme dva názory. Radikáli sú výlučne proti, my ostatní si myslíme, že zmena je potrebná. Máme veľa kvalifikovaných teologičiek a dokážeme si predstaviť ženu za oltárom. Je pravdepodobné, že časom budú viesť farnosti a vysluhovať sviatosti.

Už teraz sa to neoficiálne deje. V nemocniciach či zariadeniach pre seniorov majú ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz, chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala.

Rehoľné sestry alebo pastorálne asistentky v niektorých prípadoch naozaj spovedali. Veríme, že Boh týmto ľuďom určite odpustil, bez ohľadu na to, či ich počúval muž alebo žena.  

Patriarchálny svet sa netýka iba cirkvi, ešte stále to platí pre celú spoločnosť. Potvrdzujú to aj každoročné štatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi v oblastiach ako práca, zdravie, vzdelanie, moc či peniaze. Slovensko je opäť na chvoste Únie. Ide o čísla z roku 2021, preto aj keď sa Istanbulský dohovor riešil už dávnejšie, je to stále aktuálny problém. Vo februári 2018 ste pre Denník N povedali, že dohovor by ste určite nezavrhli celý, ale vadili vám niektoré špekulácie o rode. Ktoré? 

Pravdepodobne teórie o tom, že muž sa môže vyhlásiť za ženu a žena za muža.

To ste si v dohovore prečítali? 

Neviem, debatovali sme o tom. So zneužívaním rodových stereotypov na diskrimináciu žien samozrejme nesúhlasím, ale ani inde vo svete to nie je ideálne. V ekonomike, hospodárení či politike by ženy mohli mať vyššie postavenie.

História nám hovorí, že by boli lepšie ako muži. Skutočná žena nikdy nemala tendencie zbierať do vačku pre seba na úkor rodiny. Muži majú tendenciu viac myslieť na seba. 

Ženy sa však do riadiacich pozícií nikdy nedostanú, kým nebudú v bezpečí. Adriana Mesochoritisová z Výboru pre rodovú rovnosť v rozhovore denníka SME podrobne vysvetlila, že dohovor má chrániť ženy pred tým, aby sa násilie na nich vôbec mohlo začať diať. Tiež vyvrátila viacero mýtov a objasnila, že Slovensko dohovor spoluvytváralo. Podľa nej to vysoko postavení ľudia využili na šírenie vlny strachu z niečoho, čo neexistuje. Straší niekedy cirkev ľudí zbytočne?

Netuším, či dezinterpretácie pochádzali od cirkvi. Možno to bola chyba nejasného textu. Ak tu malo ísť o ochranu partnerov pred násilím, katolícka cirkev to podporuje. 

Avšak dohovor nepodporila a v parlamente ho neratifikovali. Aj pre ekonomické ohrozenie, ktoré je častou príčinou násilia na ženách, čoraz viac žien otvorene hovorí, že nechce mať deti. Musí sa každá katolícka žena chcieť stať matkou?

Ak sa rozhodne, že svoj život zasvätí niečomu inému, ťažko jej to vyhovoriť. Treba to rešpektovať. 

S tým súvisia diskusie o sprísnení interrupčného zákona. Návrh Anny Záborskej naposledy neprešiel o jeden hlas. Vieme, že väčšina žien sa rozhodne pre ukončenie tehotenstva z vážnych finančných či sociálnych dôvodov, ktoré môžu vyplývať práve z ich nedostatočnej ochrany a diskriminácie. Existuje nejaká situácia, pri ktorej cirkev povoľuje interrupciu?

Či môže zabiť svoje dieťa? Nie. Interrupciu pripúšťame iba v prípade, že je matka v ohrození života.

Môžu si katolícki manželia rodičovstvo naplánovať?

Áno. 

Stretávame sa totiž s názormi, že antikoncepcia do manželského života nepatrí.

Ak by sme povedali, že ten, kto dodrží desatoro, pôjde do neba, a ten, kto nie, sa ocitne v pekle, vrátime sa do stredoveku. Medzi ideálom a realitou je veľa stupňov a možností. Rodičia by mali prijímať deti tak, aby im dokázali zabezpečiť dobrý psychický aj fyzický vývoj. Nikto na Zemi nie je svätý, ešte nie sme v nebi.

K radikálnym názorom môžu pravdepodobne prispieť aj niektoré slová na kázňach. Ja som bola na jednej, kde kňaz povedal, že žena je krásna, ak je tichá a poslušná. 

Museli by sme sa ho opýtať, čo tým myslel. Mnohí by takú ženu zaručene nechceli. 

Bolo by to na diskusiu s konkrétnym kňazom, pri kázni sa však nediskutuje.

Na univerzite si najprv vypočujete prednášku a dobrý pedagóg po nej nechá študentom priestor na otázky. Problém je, ak sa poslucháči rýchlo zdvihnú a odídu preč.

Nielen kňazi sú zodpovední, ale aj veriaci. My v Rusovciach sme hneď vedľa kostola vytvorili kultúrny priestor, kde si po omši dáme kávu a debatujeme. Dôležité je, aby sa veriacim chcelo prísť a nebrali účasť na nedeľnej svätej omši len ako povinnosť, ktorú si odškrtnú v diári.

Komunikácia občas zlyháva aj na najvyšších miestach. Moje pozvanie na rozhovor odmietli hovorca Trnavskej arcidiecézy Dušan Kolenčík aj hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara. Nie však z časových dôvodov, ale preto, že vraj nie sú kompetentní na vyjadrenie sa k téme. 

Môže za to naša kultúra. Keby väčšina novinárov pracovala poctivo a nemodifikovala ich výroky, možno by sa nebáli a komunikovali viac. O nás pred časom napísali, že sme nepriatelia Dropa fúzatého, pritom sa len snažíme chrániť kultúrne a historické pamiatky. Väčšina publika však podporuje ochranárov prírody, takže nemáme ako vyvrátiť, že sme to mysleli inak.

MARIÁN PRACHÁR

Vyštudoval teológiu na Bratislavskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1993 vo Viedni získal titul doktora teológie, ako rímskokatolícky kňaz pôsobil vo viacerých farnostiach na západnom Slovensku. Od roku 2009 vedie farnosť v Rusovciach, zároveň je predsedom občianskeho združenia Vitus, ktoré okrem iného prevádzkuje pastoračné centrum a organizuje kultúrne akcie.

Koncept podcastov je na svete od roku 2000. Na Slovensku ho registrujeme od roku 2005 aj vďaka Tomášovi Ulejovi, ktorý 28. júla začal s vlastnými nahrávkami, ktoré uverejnil pod hlavičkou prvý slovenský podcast. V súčasnosti je možné vypočuť si už len jednu epizódu, ktorá sa zachovala na webovom archíve. Slováci však v tých časoch ani netušili, čo slovo podcast znamená.

Kým v zahraničí už každý podcasty počúval, tu sa ešte stále neujali, ani keď Tomáš začal so svojimi zvukovými súbormi. K prevratu došlo okolo roku 2017, kedy Denník SME vytvoril prvý denný spravodajský podcast na Slovensku. Jeho tvorcovia inšpirovali ďalšie médiá k tvorbe podcastov a strhol sa podcastový ošiaľ.

Fenomén menom podcast

Slová podcast a podcasting vznikli spojením slov „pod“, ktoré je odvodené od iPod a anglického slova „casting“, ktoré znamená vysielanie. Keď vyšli prvé iPody od spoločnosti Apple, ľudia si do nich chceli stiahnuť nahrávky obľúbených rozhlasových relácií. iPod môžeme považovať za revolúciu v počúvaní, pretože dovtedy boli len veľké CD-čka.

Čaro iPodu spočívalo v tom, že ste si doň dokázali vložiť vlastné súbory, ktoré boli vo formáte MP3. Netrvalo dlho a tento koncept začalo s obľubou používať množstvo ľudí po celom svete. V roku 2020 si mesačne vypočulo podcast odhadom 100 miliónov ľudí a očakáva sa, že v roku 2022 stúpne mesačná počúvanosť na 125 miliónov ľudí.

V roku 2020 uskutočnil Denník SME nereprezentatívny online prieskum, ktorý ponúka informácie o poslucháčoch podcastov na Slovensku. „Má do 35 rokov, je vysokoškolsky vzdelaný, počúva podcasty denne, väčšinou sleduje viacero naraz a zarába vyššiu než priemernú mzdu,“ uvádza SME.

Do tohto online dotazníka sa zapojilo viac ako 3000 ľudí, z toho bolo 44 % žien a 56 % mužov. V článku tiež uvádzajú, že podcasty na Slovensku počúva 21 % internetovej populácie. Väčšina opýtaných, konkrétne 86 %, tvrdila, že počúva minimálne dva podcasty. Ostatných 16 % uviedlo, že počúva päť a viac podcastov.

Agentúra Reuters vo svojom prieskume uviedla, že väčšina poslucháčov podcastov sú mladí ľudia do 35 rokov. Táto skupina poslucháčov počúva podcasty každý mesiac. Starší poslucháči (viac ako 55 rokov) počúvajú rádio s dvakrát vyššou pravdepodobnosťou, než skupina mladých. „Väčšinu podcastov ľudia počúvajú doma (64 %), vo verejnej doprave (24 %), pri jazde vlastným autom alebo bicyklom (20 %) a približne 18 % opýtaných počúva podcasty vonku na prechádzke,“ vyšlo z výskumu. Taktiež hovoria o tom, že najpopulárnejším žánrom je životný štýl.

Vlastné nahrávky literatúry ako prvý slovenský podcast

Tomáš Ulej mal 18 rokov, keď nahral „prvý slovenský podcast“. Podľa jeho slov sa len skúšal uchytiť v obore. Keď začal študovať žurnalistiku v Bratislave, zaobstaral si digitálny diktafón, ktorý nahrával zvuky, dokázal sa pripojiť do počítača a vyrobiť MP3 súbor.

Zisťoval, ako sa to robí, kde sa to dá nahrať na stránky, či v akom formáte je potrebné všetko zabezpečiť. Načerpal inšpiráciu zo zahraničia a dal sa do nahrávania. Na Slovensku v tom čase nebol veľký záujem o počúvanie podcastov, ten prišiel až potom, ako Tomáš prestal s nahrávaním svojich podcastov.

„Robil som úplné hlúposti. Prvý podcast bol o tom, že som hral na saxofóne. Potom som nahrával zvuky zvierat alebo som čítal literárne texty, či svoje články z blogu,“ prezradil Tomáš o začiatkoch. Doplnil, že keďže toto na Slovensku nikto iný nerobil, tak si k tomu napísal hlavičku prvý slovenský podcast, ale nebolo to podľa jeho slov nič veľké, skôr amatérske, aj kvôli nedokonalému zvuku. Taktiež hovorí, že to celé bral ako zábavu a čakal, čo sa stane.

Experimentovanie a amatérske začiatky podcastov na Slovensku

Tomáš mal aj svoju stránku niemand.sk, na ktorej publikoval svoje literárne texty, úryvky, blogy, no aj podcast, ktorý bol súčasťou webu. „Počúvalo ma pár ľudí, pretože v tom čase vznikali články o česko-slovenských podcastoch. Redaktori ma tam vždy uviedli a prinieslo mi to nejakých poslucháčov,“ vyjadril sa na margo svojho podcastovania. „Bolo to experimentovanie. Študoval som žurnalistiku a chcel som skúšať nové žánre. „V tom čase ešte asi ani profesori na katedre, ktorí sa venovali tradičnej žurnalistike, netušili, že existuje takáto forma komunikácie,“ uviedol.

To, že začiatky boli amatérske, nemení nič na tom, že Tomáš Ulej sa na slovenskom trhu stal zakladateľom slovenského podcastu. Skromne však tvrdí, že bol len „prvolezec“, a že prvé skutočné podcasty vznikli neskôr. Tomáš Ulej považuje za profesionálne podcasty tie, ktoré vznikli pod záštitou moderných redakcií s nahrávacími štúdiami, v ktorých je kvalitné technické vybavenie a dobrý zvuk.

Dlhá prestávka a následný rozbeh podcastovej scény

Tomáš Ulej nahral 25 epizód a potom skončil. Pokusy boli aj zo strany Rádia FM, ktoré v roku 2006 spustilo spustilo svoj prvý slovenský rozhlasový podcast. Podcastovanie sa na Slovensku rozbehlo v roku 2017 reláciou Dobré ráno, ktorá je z dielne Denníka SME. Medzitým, ako skončil Tomáš Ulej s tvorbou podcastov a vzniklo Dobré ráno, pojem podcast sme na Slovensku veľmi dobre nepoznali a diskutovalo sa, či majú vôbec šancu u nás niekedy preraziť.

Ak sme na Slovensku chceli zvýšiť počúvanosť podcastov, museli to vymyslieť inak. „Aby bol podcast úspešný v slovenských podmienkach a v slovenskom jazyku, musí riešiť naozaj masovú tému. Politiku, krimi, cestovanie, jedlo alebo niečo podobné, čo vie zaujať široké spektrum ľudí. Literatúra tam nepatrí, pretože tam človek dokáže mať stovky alebo tisíce vypočutí, ale je to málo v porovnaní s tým, ako sa na tom nadrie,“ vyjadril sa Ulej.

29 % Slovákov počúva podcasty

Naozajstný záujem o podcasty u nás začal narastať s príchodom platforiem ako Spotify a veľkú zmenu priniesli aj smartfóny. Predtým sme si síce mohli dať zvuk do prehrávača alebo ho počúvať v počítači, ale nebolo to ono. Vďaka streamovacím platformám sa podcasty dostali k širokému publiku.

„Väčšina podcastových aplikácií je zadarmo a dá sa cez ne pripojiť k tisíckam podcastov, ktoré sú tiež prevažne zadarmo. Aj u nás prispieva k popularite tejto audiožurnalistiky fakt, že je to po dlhej dobe nejaký nový, celkom kvalitný obsah, ktorý je pre všetkých zadarmo,“ vyjadril sa vo svojom článku na stránke Denníka N Filip Struharík.

„Od začiatku sme museli vysvetľovať, čo sú podcasty, ako ich počúvať a prečo ich začíname robiť,“ zaspomínal na začiatky podcastu Dobré ráno, Dávid Tvrdoň, ktorý je jeho zakladateľom. Inšpirovali sa zahraničím a vznikol z toho najpočúvanejší spravodajský podcast na Slovensku. „Skopírovali sme niečo, čo fungovalo v západných krajinách. V rovnakom roku, 2017, začal denník The New York Times produkovať denný spravodajský podcast The Daily a takmer každý mesiac vychádzali správy, ako im stúpa počúvanosť,“ hovorí Tvrdoň o zrode nápadu.

Podľa prieskumov by podcasty na Slovensku mohlo počúvať oveľa viac ľudí, keby sme mali moderné verejnoprávne médium. Nedávna štatistika uvádza, že až 45 % Švédov počúva podcasty. Na Slovensku je to podľa agentúry 2muse 29 %. Viacerí ľudia pripisujú úspech švédskych podcastov tomu, že Sverige Radio začalo poskytovať pred rokmi svoje relácie ako podcasty a dodnes patria k najpočúvanejším. „RTVS pristúpila až 2 roky potom ako sme začali robiť takúto osvetu v denníku SME,“ konštatoval jeden zo zakladateľov Dobrého rána, Dávid Tvrdoň.

Dobré ráno je ranná rutina, ktorá trvá už štyri roky

Dávid Tvrdoň s Tomášom Prokopčákom vyplnili v roku 2017 obrovskú dieru na slovenskom podcastovom trhu. Založili najúspešnejší spravodajský podcast Dobré ráno a už takmer štyri roky tvoria rannú rutinu desiatok tisíc ľudí na Slovensku. „Projekt na denný spravodajský podcast po vzore The Daily som poslal vedeniu redakcie v rámci tradičného zberu nápadov na novinky a inovácie z redakcie. Na jeseň sa mi podarilo presvedčiť Tomáša Prokopčáka, aby do toho išiel,“ povedal o začiatkoch Tvrdoň.„Podcasty denníka SME mohli vzniknúť o dva roky skôr. Ale bol som to práve ja, kto tento nápad brzdil,” hovorí vo svojom článku Tomáš Prokopčák.

Spoločne rozpracovali nápad pre podcast a dva týždne ho produkovali pre svojich kolegov, striedali moderátorov a na konci októbra 2017 ho oficiálne spustili. „Mali sme plán, že ho na konci roka 2017 zrušíme, ak oň nebude záujem, ale to sa nestalo,“ priznal Dávid.

V októbri 2021 to sú štyri roky od založenia najúspešnejšieho denného spravodajského podcastu. Vo svojom základe ostali až dodnes rovnakí. Podcast sa skladá z krátkej správy, ktorá je v úvode a dlhšom bloku, ktorý sa venuje jednej aktuálnej téme. V priebehu vychádzania pridali hlásenie o počasí a o tom, kto oslavuje meniny, pretože to veľa ľudí žiadalo. „Za tie štyri roky sme zastabilizovali aj dĺžku trvania jednotlivých dielov, pretože prvé roky sa stalo, že v pondelok trval diel 26 minút a v stredu len 13 minút. Obmenili sa aj moderátori, začali sme volať viac externých hostí, nielen kolegov z redakcie,“ doplnil Dávid.

Risk je zisk

„Ostatní sa vždy chceli niečím odlíšiť, ale mám pocit, že veľká časť poslucháčov s nami zostáva a ako rozširujeme a meníme ponuku podcastov, tak sa pridávajú noví,“ dodal jeden zo zakladateľov Dobrého rána, Dávid Tvrdoň. Už od svojho založenia sa držia na vrchných priečkach slovenského podcastového rebríčka. „Keď sledujem iné krajiny, väčšinou to je tiež tak, že tvorcovia, ktorí začali medzi prvými, si svoje publikum nesú so sebou a logicky zotrvávajú na prvých priečkach,“ vyjadril sa Dávid.

V roku 2019 spravodajská agentúra Reuters v prieskume uviedla: „V súčasnej dobe je najpopulárnejší denný podcast SME Dobré ráno, ktorý priťahuje v priemere 17 000 poslucháčov. Druhým je podcast Denníka N vo všedný deň Newsfilter, ktorý mal do februára 2019 takmer 10 000 stiahnutí denne, čo je viac ako dvojnásobný náklad v tlači. Tretí je Nahlas od aktuality.sk.“

Dávid Tvrdoň ešte doplnil, že v priebehu dvoch mesiacov nabrali niekoľko tisíc pravidelných poslucháčov, do roka to už bolo desaťtisíc a pomerne rýchlo si potom začalo Dobré ráno na seba zarábať, čo znamenalo, že ho mohli udržiavať a rozširovať.

Neutíchajúci trend podcastov

Ani zďaleka nevyzerá, že by fenomén podcastov bol na ústupe, práve naopak, záujem o ne stále rastie. Aktuálne máme na Slovensku stovky podcastových relácií. V ponuke Spotify, Apple Podcast, či Google Podcast pribúdajú nové relácie a projekty rôznych tém. Tvoria ich známe osobnosti, športovci, komici, mediálne domy, herci a novinári. Asi ich najväčšou výhodou je, že publikum pri ich počúvaní môže robiť ešte aj niečo iné. Poslucháč si môže vybrať, kedy chce daný obsah počúvať. A to je asi najväčšia odlišnosť medzi podcastom a rádiom.

Martin sa vždy radil medzi aktívnejších študentov. Svoje prvé skúsenosti naberal postupne v regionálnych aj školských médiách. Aj keď nachvíľu počas posledných ročníkov z mediálneho prostredia vypadol, uplatnenie našiel. Nebolo to celkom ľahké, ale stálo to za to. Po niekoľkých odoslaných životopisoch a neúspešných pohovoroch našiel svoje miesto v Hospodárskych novinách. Pôsobí tam ako redaktor na oddelení príloh. Aj keď ho to ťahá do rádia alebo televízie, je rád, že dostal príležitosť pracovať v printe.

V podcaste vám redaktor Martin Pápai prezradí:

• ako sa dostať do medií,
• na akých zručnostiach môžete pracovať už ako študent,
• prečo sa netreba báť poslať si životopis, aj do celoslovenského známeho média,
• ako nazbierať skúseností už počas štúdia, ktoré zaručene v životopise pomôžu,
• ako vyzerá bežný deň v redakcii a ako sa zmenil počas pandémie.