[REČ 🔴] Právnička Burajová: Ak váš sused bije ženu, nebojte sa zavolať políciu

Obetiam domáceho násilia neveríme, lebo si nechceme priznať, že ani s blízkymi osobami nemusíme byť v bezpečí, hovorí analytička centra pre prevenciu násilia na ženách Barbora Burajová.

To, že obeť musí páchateľa k násiliu vyprovokovať, je mýtus, rovnako ako predstava, že najlepšie je od násilníka okamžite utiecť. Burajová vysvetľuje, prečo pandémia obetiam výrazne ublížila či ako prebieha hovor na linke pomoci.

Prečo sú ženy tak často obeťami domáceho násilia?

Pre rodovú nerovnosť. Rozdelenie moci medzi mužmi a ženami, a to v osobnom i pracovnom živote, nie je rovnomerné na Slovensku ani vo svete. Ženy vnímame ako tie, ktorých hlavnou úlohou je starostlivosť a želanými vlastnosťami empatia a prispôsobivosť.

Prisudzujeme im menšiu schopnosť samostatne sa rozhodovať a zastávať verejné funkcie. Pre mzdové rozdiely medzi mužmi a ženami a prerušovanie práce pri starostlivosti o deti  majú tiež menej vlastných finančných prostriedkov. Prehlbuje sa ich závislosť na partneroch a ak zažívajú násilie, obmedzuje to ich možnosti situáciu riešiť.

Podľa analýzy Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v roku 2020 súdených za domáce násilie, teda páchané na partnerovi alebo partnerke, 1022 mužov a 36 žien. O koľko vyššie sú reálne čísla?

Podľa relevantných európskych výskumov aj na základe slovenského výskumu o domácom násilí z roku 2016 je skutočný počet žien zažívajúcich násilie určite vyšší. Približne 25 percent žien starších ako 15 rokov je počas svojho života obeťou nejakej formy násilia. Práve z toho vznikol známy „headline“, že každá štvrtá žena zažíva násilie.

Výskumy, ktoré merali, koľko žien bolo vystavených násiliu za posledných 12 mesiacov, opakovane ukazujú štyri percentá. Čísla v štatistikách kriminality sú teda len špičkou ľadovca, väčšina prípadov zostáva skrytá.

Mnohí ľudia sa s násilím stretávajú aj nepriamo. V susednom byte počujeme krik, niekedy sa dokonca všeobecne vie, že sa tam pácha násilie. Čo by sme mali v takom prípade urobiť?

Odporúčam rozlišovať dve situácie. Ak počujeme znaky výrazného násilia, ako krik či volanie o pomoc, je potrebné zavolať políciu. Druhá situácia nastáva, ak nie sme priamo konfrontovaní s ohrozením ľudského života a zdravia, ale pozorujeme iné znaky – vidíme zmeny správania, napríklad utiahnutosť, alebo zbadáme fyzické známky násilia, modriny, odreniny či iné zranenia.

Vtedy je vhodné veľmi citlivo sa prihovoriť osobe, o ktorej si myslíme, že je ohrozená. Môžeme sa opýtať, či je v jej živote všetko v poriadku, či nemá problémy. Netreba priamo vysloviť podozrenie, ale radšej ponúknuť priestor na zdôverenie sa. Ďalším spôsobom je tiež všeobecne otvárať tému násilia a hovoriť o možnostiach pomoci obetiam. Nikdy to však nerobme v prítomnosti násilníka.

Vrátim sa k prvej situácii, ktorú ste opísali. Stretávam sa s názormi, že ľudia nechcú privolať policajtov, lebo si myslia, že násilníka len napomenú a po ich odchode na to žena doplatí ešte viac. Čo môže polícia urobiť priamo na mieste?

Ak policajti zistia, že násilník spáchal trestný čin, môžu ho okamžite zadržať. Začnú trestné stíhanie a od jeho priebehu bude závisieť, čo sa stane ďalej.

Je pravda, že policajti prvého kontaktu v niektorých prípadoch iba skontrolujú domácnosť a dohovoria aktérom. Nemali by tak konať, ak vidia, že je ohrozený život a zdravie. Vtedy majú právo vykázať násilnú osobu zo spoločného obydlia.

Páchateľ potom musí opustiť domácnosť na 14 dní, odovzdať kľúče a je mu uložený zákaz priblíženia sa. Počas tejto doby má obeť možnosť kontaktovať pomáhajúcu organizáciu. V súčasnosti by sa každej ohrozenej osobe malo po vykázaní násilníka ozvať intervenčné centrum s ponukou bezplatnej pomoci. Ak by sa to nestalo, obeť ho môže požiadať o pomoc aj sama. Centrá sa nachádzajú v každom slovenskom kraji a ich zoznam je na webe Ministerstva spravodlivosti.

Čo ak 14 dní nestačí? Dá sa zákaz vykázania a priblíženia predĺžiť?

Áno, podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia na okresný súd. S jeho vypracovaním pomôže intervenčné centrum. Poradenstvo či krízové ubytovanie pre ženy zažívajúce násilie navyše poskytujú aj ďalšie organizácie.

Povedzme, že sa v lepšom prípade obeť rozhodne ísť na políciu. Čo môže čakať? Bude sa s ňou rozprávať špecializovaný pracovník alebo je to príliš ideálna predstava?

Je to ideálna predstava. Náš prieskum medzi vyšetrovateľmi trestných činov ukázal istú neformálnu špecializáciu na prípady domáceho násilia. Nemôžeme ju však čakať pri každom kontakte s policajtom, pri výjazde hliadky alebo pri podávaní trestného oznámenia na obvodnom oddelení.

Aj keď obeť podá trestné oznámenie, ešte to neznamená, že začne trestné stíhanie. Preto sa k vyšetrovateľom vôbec nemusí dostať. V praxi sa ženy najprv stretnú s policajtom prvého kontaktu, ktorý privolá ďalšieho. Môže nasledovať výsluch alebo spísanie záznamu o podaní trestného oznámenia. Nie je teda stanovený jednotný postup a podmienky na obvodných oddeleniach sa významne líšia.

Preto majú obete aj negatívne skúsenosti. Hovoria o tom, že už na vrátnici chcel policajt počuť detaily násilia, ktoré zažívali, iné čakali neprimerane dlho na podanie trestného oznámenia.

Veľkým problémom je tiež, keď sa obetiam neverí. Poslankyňa Hatráková pre denník SME povedala, že pri násilí na deťoch v rodinách a v intímnom vzťahu sa nedá hovoriť o striktnom rozdelení obete a páchateľa. Vy ste na to v rozhovore reagovali, že to, že obeť musí páchateľa vyprovokovať, je rozšírený mýtus. Prečo máme tendenciu spochybňovať výpovede obetí?

Mnohí ľudia nechcú uznať, že násilie vo vzťahoch sa týka veľkého počtu žien a detí a závažne ich poškodzuje. Odborná literatúra poukazuje na náš vlastný obranný mechanizmus. Bránime sa prijať fakt, že domov nie je bezpečných miestom pre všetkých a aj v našich intímnych vzťahoch môžeme byť ohrození.

Stretávam sa tiež s výhradami, že téma násilia je umelo pretlačovaná a problém sa nafukuje. Nie je to pravda. V minulosti spoločnosť považovala násilie v domácnosti za striktne súkromnú vec, o ktorej sa nerozpráva, dnes to už nie je tabu. Narástol aj počet jednotlivcov aj organizácií, ktoré hovoria o potrebe ochrany obetí.

Je nejaký spôsob, ako môže obeť preukázať, že je na nej alebo na jej deťoch páchané násilie, ak nemá modriny ani svedkov?

Dôležité je uvedomiť si, že partnerské násilie je vždy kontinuálne. Nikdy nejde o ojedinelý čin páchateľa. Zneužíva svoju zdanlivú moc s cieľom ovládnuť a kontrolovať život obete. Nejde o fyzické, ale aj psychické ubližovanie, napríklad zastrašovaním, ponižovaním, manipuláciou alebo sledovaním na každom kroku. Psychické násilie je prítomné vždy, no dokazuje sa oveľa ťažšie.

Tiež však zanecháva materiálne stopy, napríklad výhražné či obťažujúce SMS správy a emaily. Niektorí páchatelia dokonca obetiam do mobilov inštalujú aplikácie na sledovanie ich pohybu a kontaktov. Aj keď je to prirodzená reakcia obete, nie je dobré stopy mazať.

Ďalším dôkazom sú výpovede obete a svedkov či psychologický posudok. Ak obeť navštívi lekára pre fyzické zranenia, je dobré zdôveriť sa mu, ako vznikli. U dospelých pacientov sa netreba obávať, že by lekár nahlásil násilie bez súhlasu obete. V budúcnosti môže zdravotný záznam pomôcť usvedčiť páchateľa.

V každom prípade odporúčam nájsť si dôvernú osobu, s ktorou sa dá o situácii hovoriť. Nielenže môže svedecky vypovedať, ale poskytne obeti bezpečný priestor na rozhovor.

Máte skúsenosť so situáciou, kedy si osoba naozaj vymyslela, že je obeťou násilia?

Na Slovensku nemáme štatistiky o počte falošných oznámení. Nejaké údaje nám poskytujú zahraničné výskumy, no ich metodológie sú rôzne, preto sa ťažko porovnávajú. Vo väčšine sa však interval vymyslených oznámení pohyboval od troch do ôsmich percent, čo nie je veľa.

V spoločnosti prevažuje mylný názor, že ak páchateľ nie je odsúdený, znamená to, že obeť si násilie vymyslela. To je unáhlený záver. Súd musí jednoznačne preukázať, že konanie páchateľa naplnilo znaky a intenzitu trestného činu. To sa nemusí podariť, aj keď obeť naozaj zažívala násilie.

Ak chýbajú dôkazy, je to tvrdenie proti tvrdeniu.

Áno, najmä v spomínaných prípadoch psychického násilia. Problémové je aj dokazovanie znásilnenia alebo sexuálneho násilia, hlavne ak sa obeť rozhodne skutok nahlásiť až po dlhšom čase. Fyzické stopy a forenzný materiál už neexistujú.

To, že sa nepreukáže vina páchateľa, by však nemalo brániť poskytnúť obeti inú ako trestnoprávnu ochranu a podporu, na ktorú má nárok. Aj preto zákon o obetiach trestných činov zakladá nárok na ich ochranu na prezumpcii statusu obete.

Pandémia situáciu ešte zhoršuje. Domáca karanténa a sociálna izolácia navyše nie sú jediným problémom, ktorý covid spôsobil.

Zhoršenie situácie sme videli už počas druhej vlny. Nesúviselo len so zákazom vychádzania a sociálnou izoláciou. Výrazný dopad malo aj zastavenie prezenčnej výučby v školách. Doma s deťmi zostali prevažne matky. Museli odísť zo zamestnania na pandemickú OČR.

Okrem bežnej starostlivosti o domácnosť im pribudla povinnosť pomáhať deťom s online vzdelávaním. Najmä u mladších žiakov si to vyžadovalo rozsiahlu prípravu aj po skončení vyučovacích hodín. 

Ďalšou skupinou, ktorú pandémia významne zasahuje, sú ženy pracujúce na skrátené úväzky alebo na dohody. Týchto príležitostí výrazne ubudlo. Firmy nepotrebovali pomocné sily, o zamestnanie prišli napríklad brigádničky, ktoré upratovali v obchodoch. Práve podobným typom práce si často zarábajú ženy, ktoré museli pred násilím utiecť z domu a žijú v sociálnych zariadeniach. Pandémia ešte prehĺbila ich riziko chudoby.

Dočítala som sa, že problém bol aj pri využívaní pobytových sociálnych služieb. Prečo sa počas pandémie na celom Slovensku ubytovalo len 23 žien a 32 detí, hoci potreba bola očividne vyššia?

Na túto skupinu žien sa spočiatku zabudlo. Nenastavili sa osobitné podmienky pre služby krízovej intervencie, kam spadajú aj poradne a núdzové bývanie pre ženy zažívajúce domáce násilie. V domovoch sociálnych služieb, v ktorých žijú seniori a zdravotne znevýhodnení ľudia, bol režim hneď upravený.

Krízová intervencia sa na niekoľko týždňov ocitla v prísnom karanténnom režime bez prijímania nových ľudí. Spolu s prevádzkovateľmi týchto služieb sme na problém upozorňovali. Vláda napokon upravila podmienky ubytovania, no pridala povinnosť otestovať sa.

Toto všetko sa dialo ešte pred zavedením celoplošného testovania, dostupnosť preto bola nízka a záujemcovia museli platiť. Ženy, ktoré utekali z domu s niekoľkými deťmi, na to často nemali peniaze. V zariadeniach navyše neexistovali kapacity na vybudovanie karanténnych miestností.

Tieto faktory takmer znemožnili dostupnosť bezpečného núdzového ubytovania. Urobil štát dosť?

Pandémia zastihla všetkých nepripravených. Mám pocit, že beží pred nami a my sa ju opatreniami snažíme dohnať. Áno, na obete domáceho násilia sa najprv nemyslelo, no po našich pripomienkach došlo k istej náprave.

V akom štádiu je situácia dnes? Vidíme napríklad, že Národná linka pre ženy zažívajúce domáce násilie zaznamenáva výrazný nárast hovorov.

Všetky špecializované linky hlásia vysoké čísla. Nie je to však lineárna krivka, ktorá rastie hore, skôr sinusoida. So sprísnením protipandemických opatrení a zákazom vychádzania najprv dochádza k útlmu dopytu po týchto službách.

Ženy zatvorené s násilníkmi si možno najskôr nájdu spôsob, ako v domácnosti fungovať, alebo v situácii ustrnú, a až neskôr vyhľadajú externú pomoc. Vtedy záujem o krízové linky stúpa. Ak sa pozrieme na celkové ročné výsledky v porovnaní s obdobím pred pandémiou, počet žiadostí o pomoc jednoznačne narástol.

Aké rady dostávajú ženy, keď zavolajú na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie?

Je to veľmi individuálne. Rozhovor musí zodpovedať situácii volajúcej. Hoci má danú štruktúru, špecializované poradkyne ho vedú uvoľnene, aby sa žena cítila komfortne.

Väčšina ľudí si myslí, že hlavným odporúčaním je čo najskôr utiecť od násilníka. V skutočnosti to tak nie je. Obdobie, kedy žena odchádza alebo nad odchodom len rozmýšľa, je extrémne rizikové. Najviac fatálnych prípadov, kedy násilný partner vraždil, sa stalo práve v tomto čase.

Počas poradenského rozhovoru sa najprv identifikuje forma a intenzita násilia. Následne poradkyňa odhadne riziko nebezpečenstva, teda definuje faktory, ktoré môžu vážne ohrozovať zdravie alebo život.

Napríklad zisťuje, či sa násilník správa hrubo aj voči iným osobám, či sú v domácnosti malé deti alebo je žena tehotná. Medzi výrazné rizikové faktory patrí aj vlastnenie zbrane. Výsledkom hovoru by mal byť náčrt bezpečnostného plánu. Podľa neho žena vie, aký najbližší krok môže urobiť. Linka je najmä dôverným priestorom, ktorý ženám poskytuje posilnenia, základné informácie a odporúča im ďalšie služby.

Hovorili sme o možnostiach žien, ktoré sú násiliu už vystavené. Avšak nemalo by k nemu dochádzať vôbec. Čo považujete za účinný spôsob prevencie?

Ak súhlasíme s tým, že násilie je príčinou aj dôsledkom nerovnosti medzi mužmi a ženami, prevenciou je výchova k rodovej rovnosti. Mala by byť zaradená do vzdelávania už v predškolskom veku.

Musíme si osvojiť myšlienku, že napriek našim fyziologickým rozdielom sú rozdiely v príležitostiach žien a mužov neprípustné. Veľmi nepriaznivý je tiež stereotyp, že muži nemôžu prejavovať svoje city. Úzko súvisí s ďalšou oblasťou, ktorú zanedbávame, a to je schopnosť riešiť konflikty otvorene a nenásilne.

Okrem kvalitného informovania a vzdelávania detí či mládeže nechýba aj práca s násilníkmi? Najdôležitejšie je venovať sa obeti, ak však nechceme, aby si násilník našiel ďalšiu, pravdepodobne je potrebné pomôcť aj jemu. Deje sa to na Slovensku?

U nás sú zatiaľ dostupné sociálno-intervenčné programy pre páchateľov násilia najmä vo väzniciach. V niektorých prípadoch uloží súd páchateľovi povinnosť zúčastniť sa poradenstva.

Býva úspešné?

Výskumy o dopade programov majú pomerne skeptické výsledky. Niektoré štúdie hovoria len o 10 percentách účastníkov, ktorí sú následne schopní správať sa nenásilne. Na Slovensku sa ich zúčastňujú prevažne odsúdení páchatelia, mnohí bez vnútornej motivácie pracovať na sebe. Práve tá je však najdôležitejšia. 

Napriek nejednoznačnej účinnosti majú programy aj iný význam. V čase, keď s páchateľom pracujú odborníci, reflektujú jeho správanie k blízkym a okoliu. S ohľadom na potreby obetí ho môžu vhodne moderovať. Obetiam vytvárajú ochranu a priestor na rozhodnutie sa o ďalších krokoch. Aj preto je v zahraničí bežné, že programy pre násilníkov komunikujú s podpornými službami pre ženy a deti. Ich primárnym cieľom je totiž bezpečie obetí.

BARBORA BURAJOVÁ

Je právnička a vedie analytický tím Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách. Centrum od roku 2015 funguje v rámci Inštitútu pre výskum práce a rodiny. V rámci doktorandského štúdia trestného práva skúma postavenie obzvlášť zraniteľných obetí v trestnom konaní.