Vyštudoval právo, no namiesto súdnych siení si vybral kabínu športového komentátora. Z nej divákov sprevádza zápasmi v najprestížnejšej futbalovej lige sveta. Matúš Lukáč z Canal+ Sport v rozhovore prezrádza aj to, prečo je v jeho profesii kľúčové vedieť občas mlčať.
Rok 2026 je pre športového žurnalistu absolútnym vrcholom. Podujatia ako zimné olympijské hry, majstrovstvá sveta v hokeji a hlavne majstrovstvá sveta vo futbale. Naplno taktiež beží kolotoč anglickej Premier League. Ako sa dá pri tomto tempe udržať mentálna sviežosť tak, aby ste v každom prenose pôsobili na diváka maximálne pripravený?
Mám výhodu, že komentujem iba spomínanú Premier League a ostatné športy sa ma príliš netýkajú. Zrejme potrebujem to, čo každý bežný človek. Mať niečo, pri čom vo voľnom čase mentálne vypnem a nekoncentrujem sa iba na futbal. Ako komentátor považujem za kľúčové udržať si zo športu radosť. Ak ju totiž nedokážeme preniesť na divákov, nebude ich to zaujímať.
Hoci dnes pôsobíte v Canal+ Sport, vaša cesta k mikrofónu nebola priamočiara, keďže ste študovali právo. Na akých mediálnych pozíciách ste pracovali predtým, než ste sa dostali ku komentovaniu?
Áno, som absolvent právnickej fakulty Univerzity Komenského. Už cez vysokoškolské štúdium som sa okrajovo dostal k moderovaniu, neskôr do Slovenského rozhlasu. Považujem to za vynikajúcu školu. Mali sme v ňom hlasového pedagóga, ktorý bazíroval najmä na správnej intonácii pri čítaní. Boli to hodiny súkromného školenia zadarmo, ktoré mi mimoriadne pomohli pri práci s hlasom. Pre komentátora je kľúčová, keďže pri práci využíva celé spektrum hlasových polôh.
Neskôr som pracoval v televízii DIGI Sport. Bola to „mravenčia“ práca ako preklad zahraničných magazínov alebo písanie jednoduchých príspevkov. Komentovanie je pre mňa vrcholom v rámci práce v športovej televízii. Paradoxne, ten vývoj sa tam nekončí. Komentátor sa musí etablovať, nejakým spôsobom sa vyvíjať, kým si nájde určitý svoj štýl, ktorým ho divák dokáže identifikovať. Ak by bol prejav zlý, tak sa profesii nemôžem venovať.
V podcaste Away Days ste spomínali že sa radíte k emotívnym komentátorom. Kde je hranica, keď emócia pomáha dynamike prenosu a kedy môže diváka vyrušovať pri sledovaní samotného prenosu?
Som emotívnym typom komentátora, napriek tomu ich však musím držať na primeranej úrovni. Spomínam si na tohtosezónny zápas medzi Newcastlom a Liverpoolom. Zápas rozhodol gólom v stej minúte len 17-ročný Rio Ngumoha. Nevídaná vec. Napriek tomu nebudem pri komentovaní jeho gólu až taký emotívny, aký by som bol, ak by sa to stalo hráčovi Slovenska vo finále majstrovstiev sveta. Uvádzam to samozrejme len ako príklad z kategórie sci-fi.
Napriek tomu som presvedčený, že puto k športu sa buduje práve cez emócie, ktoré sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Keď nám zmiznú, klesať bude aj záujem divákov.
Aké ťažké je snažiť sa udržiavať emócie na približne rovnakej úrovni tak, aby fanúšikovia jednotlivých klubov nenadobudli pocit, že pri komentovaní preferujete ich konkurentov?
Kritika tu bude vždy. Miera emócií je totiž veľmi individuálna. To, čo sa páči piatim ľuďom, nemusí sa páčiť ďalším trom. Ak je ale konštruktívna, som jej otvorený, pretože sa snažím neustále zlepšovať. Napriek tomu si myslím, že som v komentovaní už dostatočne vyprofilovaný. Napríklad, v tých nudnejších zápasoch sa kvôli oživeniu snažím nájsť zaujímavé mikropríbehy, ktoré sa na ihrisku dejú.
Máte blízko k štýlu Brita Petra Druryho, o ktorom sa v kontexte komentátorskej školy hovorí ako o majstrovi poézie a emócií. Nakoľko komentátor pociťuje náročnosť pri čerpaní inšpirácie z takého silného vzoru?
Peter Drury je fantastický komentátor, výborne pracujúci s emóciami. Sme ale v určitom smere rozdielni. On má silný historický background. Dokáže výborne nachádzať historické paralely a vsúvať ich do svojho komentára. To je zručnosť, ktorá mne chýba.
Uvediem ďalší príklad – komentátora Jaromíra Bosáka, ktorý je považovaný za nesmierne vtipného a pohotového. Ja taký vtipný nikdy nebudem. Môj štýl dodnes nesedí každému. Nie všetci sú zvyknutí na, pre mňa typickú častú zmenu intonácie, kadenciu slov či jednoduchú rytmiku reči. Mnohí diváci ma vnímajú ako príliš afektovaného a ukričaného. Rešpektujem tieto názory, aj keď sa s nimi nestotožňujem. Všetky vyššie spomenuté výčitky totiž považujem za základ komentátorskej profesie.
V čom ste sa prácou Petra Druryho inšpirovali?
Požičal som si od neho pauzy, ktoré robí po góloch. To je moja zásada. Komentátor dokáže predať svoje emócie aj tým, že vie, kedy má „zatvoriť ústa“ a zostať ticho. Keď fanúšikovia skáču na tribúnach alebo sa hráči tešia, v pozadí to počujete. Do týchto záberov je preto absolútne zbytočné pridávať komentár.
V spomínanom podcaste Away Days ste uviedli, že vaša príprava pred jedným zápasom trvá okolo troch hodín. Máte špecifický systém, ako si v hlave upratať štatistiky tak, aby ste ich vedeli v potrebný moment použiť?
Táto časť prípravy sa volá štatistická. Ako komentátori Premier League v Canal+ Sport máme v tomto smere skvelý servis, to znamená, že máme k dispozícii detailnú prípravu na každý zápas. Ďalšia časť je dlhodobá. To sú tie roky, ktoré pracujem s anglickou ligou. Komentujem ju štrnásť rokov, takže ju za ten čas detailne sledujem. Krátkodobá príprava sa sústreďuje na konkrétne futbalové kluby a na ich vývoj počas celej sezóny.
Základom je byť pripravený. To ale neznamená, že musíte využiť všetko, čo máte pripravené, hoci ste nad tým strávili štyri hodiny. Prioritou je zachytiť dianie na trávniku a nie hladkať si pred divákmi vlastné ego súkaním múdrych štatistík z rukáva.
Canal+ Sport v prenosoch kladie dôraz na silnú interakciu s expertmi. Je táto súhra výsledkom spoločnej prípravy v pražskej centrále, alebo sa spoliehate na prirodzenú chémiu?
Pri dvoch rovnocenných komentátoroch si každý robí svoju prípravu vlastným štýlom. Základom je byť prehľadný a pohotový. Potom si povieme niečo k úvodu zápasu a k prestávkam pri striedaní hlasov. Zaradiť musíte aj fázu ticha, aby ste diváka neunavili už po desiatich minútach. Rozoberieme si dynamiku prejavu, spätne naše výkony a následne vyhodnocujeme.
Iné je to v prípade spolupráce komentátora, spolukomentátora a experta. Najčastejšie som spolukomentoval s Karlom Poborským a Katkou Svitkovou, ktorí vždy prichádzajú výborne pripravení. Ich prínos spočíva najmä v detailnejšom pohľade na taktiku. Vtedy ustupujem zo svojho herného poňatia, aby vynikli ich vedomosti a skúsenosti. Kľúčové je neskočiť si do reči — raz sa to môže stať, ale opakovane by to už pôsobilo neprofesionálne.
Každá sezóna Premier League je poriadne nabitá, čo si vyžaduje obrovskú mentálnu odolnosť. Čo je pre vás kľúčovým ventilom, pri ktorom dokážete úplne vypnúť?
Momentálne domácnosť, keďže mám dve malé deti. V období, keď sa rozhoduje o titule, už cítim, že som naozaj unavený. Je to absolútne prirodzená vec, ale dôležité je mať svoje chvíle, keď človek od futbalu vypne.
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať športovému komentovaniu?
Základom je pracovať na sebe. Dnes je možností neúrekom. Zápas si môžete komentovať sami pre seba v domácom prostredí a vytvoriť si portfólio nahrávok. Dôležité je skúšať, zlepšovať sa a oslovovať potenciálnych záujemcov. Ak absolvent práva môže komentovať anglickú ligu, cesta k športovému komentovaniu určite existuje. Zároveň treba mať správne atribúty a vedieť prijať druhý názor. Napríklad to, či má človek mikrofonický hlas a vhodný prejav.
