Tomáš Hudák: Žijeme v schémach a konvenciách a takéto veci rád búram

Comment

_MG_8061

V minulosti si pracoval pre zahraničnú redakciu SME, dokonca si v zahraničí aj býval. Čo ťa primälo vrátiť sa a ostať na Slovensku?

V Anglicku som bol takmer 2 roky a možno to vyznie divne, no každému sa po čase cnie za domovom. Aj keď ide o Slovensko. Človek si uvedomí, že to, čo vie robiť – a pri písaní obzvlášť – mu v zahraničí nepôjde tak dobre ako doma, kde môže používať materinský jazyk. To boli asi dva najsilnejšie dôvody. Okrem toho, bol vtedy rok 2006 a nastúpila prvá Ficova vláda, čiže to začínalo byť veselé (smiech).

V Markíze si pracoval na poste vedúceho vydania v najsledovanejších televíznych novinách. Prečo si odtiaľ prešiel do RTVS?

Ja som bol v Markíze rád. Ľudia majú dojem, že ide o bulvárnu novinárčinu. V tom čase sa tam však sústredili najlepšie mená televíznej žurnalistiky. Robili sa naozaj dobré výstupy, Markíza bola tá, ktorá otvárala veľké kauzy a prinášala dôležité informácie. V roku 2012 sa však Václav Mika, ktorý predtým šéfoval v Markíze, stal novým generálnym riaditeľom RTVS. Začal si k sebe ťahať ľudí, ktorým dôveroval a o ktorých bol presvedčený, že dokážu televíziu posunúť tým správnym smerom. Ja sám som dostal ponuku od šéfredaktora spravodajstva Lukáša Dika robiť vedúceho vydania večerných správ. Bola to výzva, pretože vtedy sa o RTVS veľa pozitívneho nehovorilo. Bolo mi to ľúto, pretože išlo o televíziu, ktorá u nás vysiela najdlhšie, je financovaná štátom a mala by mať zdroje na to, aby bola lídrom na trhu. Vedel som, že sa niečo musí zlomiť a celá televízia sa dá posunúť. V tej dobe však ľudia jednoducho nechceli pracovať vo verejnej televízii, a to bol asi jej najväčší problém. No s príchodom nového vedenia sa tam dostali aj noví odborníci, ktorí pomohli znovu budovať meno verejnoprávnej televízie. Samozrejme, mohol som pokračovať v Markíze, lenže to bola v tom čase najsledovanejšia televízia, jednotka na trhu, asi sa už nedalo ísť vyššie. Práve preto ma práca vo verejnoprávnej televízii lákala viac.

Nikdy si tento prestup neoľutoval?

Nie, no priznám sa, že to bolo ťažké hneď od začiatku. Po príchode som mal pocit, že som sa vrátil o 20 rokov späť. Nehovorím o kvalite práce, skôr o podmienkach a technickom vybavení. Keď som v roku 2012 do RTVS nastúpil, bolo bežné, že sa televízne príspevky nahrávali na VHS kazety, s ktorými sa chodilo do réžie. Správy sa púšťali tak, že sa kazeta vložila do rekordéra a prehral sa jeden spot. Ručne. Keď si na to spomeniem, tak spraviť živý vstup s tromi oknami bolo niečo, čo sa v tom čase ani technicky nedalo spraviť. Bol to nonsens a obdivoval som ľudí, ktorí museli takto pracovať. Dnes je RTVS na oveľa vyššej úrovni. Ak by tam dnes zavítal nový manažment, príde už do prostredia, ktoré vyzerá ako televízia v 21. storočí.

Mohol som pokračovať v Markíze, lenže to bola najsledovanejšia televízia, jednotka na trhu, asi sa už nedalo ísť vyššie.

Mohol som pokračovať v Markíze, lenže to bola najsledovanejšia televízia, jednotka na trhu, asi sa už nedalo ísť vyššie.

Aby sme to zhrnuli, za vzostupom RTVS je nové technické zabezpečenie a ľudia.

V podstate áno, no vždy je tam viac faktorov. Išlo o to, ako ľudia vnímali nielen spravodajstvo, ale aj RTVS celkovo. Začalo sa pracovať na skvalitnení programu, kupovali sa kvalitné seriály, dokumenty, a tak sa začalo budovať renomé značky odznova. Spravodajstvo k tomu prispelo najmä novou koncepciou, ako aj novými projektmi, ktoré zo spravodajstva vychádzali, napríklad volebné štúdio či priamy prenos z inaugurácie prezidenta. Prepojil sa aj rozhlas s televíziou. Na papieri to tak bolo síce už skôr, no až Lukáš Diko prišiel s myšlienkou spojiť tieto platformy tak, aby ich spravodajstvá viac kooperovali. Využil sa tak viac aj potenciál rozhlasových redaktorov, ktorí začali robiť tiež šoty v televízii či chodili na služobné cesty už aj s kamerou. Prepojilo sa to a redaktori sa stali univerzálnejšími. Mať v spravodajstve viac ľudí znamená aj viac zdrojov informácií. Nakoniec treba spomenúť aj projekt spravodajstva RTVS na Facebooku. Ako verejnoprávna inštitúcia zamestnávame najviac ľudí v spravodajskom tíme, no nedokázali sme tento potenciál naplno využiť. Facebook bola skvelá možnosť ako informácie čo najrýchlejšie dostať k ľuďom, prostredníctvom mnohých redaktorov aj regionálnych spravodajstiev. Jednoducho sme správu s možnosťou ďalšej aktualizácie pridali na sociálnu sieť. Dovtedy všetky médiá využívali Facebook len ako priestor na zdieľanie svojich materiálov, nie ako prvotné médium na informovanie. V tom je to stále podľa mňa revolučný krok. Verím, že toto je akási predzvesť vlastného spravodajského portálu, ktorý má napríklad ČT24.

Máte v pláne sa jej aj v niečom podobať?

Vždy, keď sa niečo nepodarí, ľudia ukazujú na to, ako sa to robí v ČT alebo v BBC. Treba si však uvedomiť, že porovnávame neporovnateľné. Nejde len o rozpočet, ale aj o to, že tam dokážu personálne aj ekonomicky pokryť 24-hodinové vysielanie. Redakcie sú úplne inak nastavené. U nás prednedávnom pribudli ranné správy či nočné správy, no stále to nie je kontinuálne vysielanie. Sme skrátka limitovaní ľuďmi a peniazmi. Ale obe spravodajstvá RTVS aj ČT často spolupracujú a nechávame sa kolegami z Česka v spôsobe práce inšpirovať.

Spĺňajú verejnoprávne médiá na Slovensku svoje poslanie?

Ak by som povedal, že nie, tak by som šiel sám proti sebe (smiech). Súčasná RTVS napĺňa verejnoprávnu misiu viac, ako kedykoľvek predtým. Veľa sa hovorí o objektívnosti a vyváženosti, no málokto to mal reálne zadefinované. To je jedna vec. Treba si uvedomiť, že RTVS nerobí správy tak, aby išla za každú cenu niekomu po krku a odôvodňovala svoju existenciu počtom otvorených káuz. Chce samozrejme informovať ľudí, plniť kontrolnú funkciu a byť občianskym zástojom. Veľa času ale venujeme menej populárnym témam, napríklad kultúre, menšinám či rómskej problematike. Málokto si tiež všimol, že robíme samostatné správy pre nepočujúcich. Predtým si niektorí mysleli, že stačí do rohu hodiť preklad ku klasickým správam. Teraz vysiela Dvojka desaťminútové správy s nepočujúcimi moderátormi a podieľajú sa na nich aj ostatní redaktori zo spravodajského tímu. RTVS urobila výrazný krok vpred v tom, ako ľudia vnímajú verejnoprávnosť. Václav Mika razí teóriu, že ak majú ľudia platiť koncesionárske poplatky, RTVS musí začať poskytovať kvalitné služby.

Václav Mika vedel, že ak majú ľudia platiť koncesionárske poplatky, RTVS musí začať poskytovať kvalitné služby.

Václav Mika vedel, že ak majú ľudia platiť koncesionárske poplatky, RTVS musí začať poskytovať kvalitné služby.

Ale v objektivite a sledovanosti vyhráva spravodajstvo Markízy…

Je logické, že v sledovanosti sa nemôžeme biť s ostatnými televíziami, no prieskumy sledujeme a sú pre nás dôležité. To, ako vyzerajú, je trochu dané aj ľudskou náturou – človek sa rád pozrie na havárie a nešťastia, pre nás však mapovanie takýchto udalostí nemá väčší zmysel.

Napriek tomu však v týchto rebríčkoch dosahujete čoraz lepšie čísla.

Už len to, že sa za posledné roky počet divákov televíznych správ zdvojnásobil, je pre nás pozitívum, ktoré sme si na začiatku ani nevedeli predstaviť. Deň po voľbách sme mali share dokonca na úrovni 20%, čo je pre verejnoprávnu televíziu veľmi silné číslo. A čo sa týka objektivity, stačí si pozrieť jej krivku za posledné dva roky a zistíme, že sa spravodajstvo RTVS dostalo z poslednej priečky na druhé, a to tesne za Markízu, ktorá si už od začiatku budovala renomé rodinnej televízie. Ak sa pozrieme do histórie, Markíza v časoch úpadku verejnoprávnej televízie, najmä za čias vlády HZDS, prakticky prevzala rolu verejnoprávneho média. V 90. rokoch ľudia považovali RTVS, v tom čase STV, za len akúsi hlásnu trúbu Mečiarovej vlády. Úprimne, STV vtedy zlyhávala, a tak je logické, že sa dostala do takého postavenia. Diváci skrátka začali viac dôverovať súkromným televíziám a tento zvyk je košeľou z veľmi tvrdého železa.

Vráťme sa ešte k SMEčku a ďalším denníkom. Sleduješ prácu svojich bývalých kolegov a spolužiakov?

Sledujem, ale pomenej. Všetci vieme, aké personálne zemetrasenie sa udialo v týchto médiách. Spomínam si, ako som sa na konci minulého roka zúčastnil Memoriálu Karola Ježíka (pozn. red.: futsalový turnaj médií). Tri štvrtiny novinárov z denníka SME som vôbec nepoznal, mojich vtedajších kolegov nahradili noví, mladí novinári. Novinárska obec sa veľmi rýchlo mení. Ale teší ma fakt, že sa preukazuje životaschopnosť tlačových médií. Veď ešte nedávno sa viedli polemiky, či print prežije nástup internetu. Navyše mám pocit, že sa novinárska obec akosi zbližuje. Predtým bolo viac deliacich čiar, teraz už neprekvapí spolupráca medzi jednotlivými médiami. Takisto začína fungovať aj poctivé citovanie, čo predtým nebolo zvykom. Vybudovala sa akási spolupatričnosť a vzájomný rešpekt, z čoho sa veľmi teším. Čo ma neteší, je, že len málo textov ma ešte vie v našich médiách príjemne prekvapiť. Chýba nám výrazná textová podoba Shootyho.

IMG_4691upr

Chýba nám výrazná textová podoba Shootyho.

Spomínal si veľké personálne zmeny. Nie je jednou z príčin aj platová poddimenzovanosť?

Hej, toto je dlhodobý problém. Práve kvôli tomu sa často nedá robiť poriadna investigatíva a niekedy vôbec poctivá zdrojovaná žurnalistika. Ak má novinár vychŕliť dva články za deň, neostáva žiadny priestor na dlhodobú poctivú prácu. Zmeniť sa to dá len tým, že sa to niekde zlomí. Špičkoví novinári musia byť zaplatení tak, aby ich to aj naozaj motivovalo. Vlastníci médií – štát, ale aj súkromníci – si musia uvedomiť, že šetriť sa dá na všeličom, redaktor by však mal byť výnimkou.

Sledoval si situáciu okolo vzniku Denníka N? Aký máš názor na túto kauzu?

V prvom rade som bol rád, že tam už nie som, a že to nemusím riešiť (smiech). Kúpu denníka SME môžeme na jednej strane vidieť ako prirodzený dôsledok liberálneho trhu, no chápal som tých, ktorí sa rozhodli odísť. Ak píšete o praktikách oligarchov a zrazu zistíte, že máte byť na výplatnej páske tých, ktorých podozrievate z nemorálneho ovplyvňovania politikov, musí to byť ťažké. Mnohí tam ostali, lebo s tou značkou vyrástli a vychovali veľké množstvo novinárov pre slovenskú žurnalistiku. A myslím, že bolo trochu nefér im to vyčítať. Denník SME bol vždy symbolom kritického myslenia a novinami mladých ľudí. Aj Denník N si podľa mňa uvedomuje, že založil projekt v čase, kedy pôsobiť na trhu nie je vôbec jednoduché. Preto sa teším, že výsledkom je fakt, že tu máme dvoje konkurencieschopných novín.

Študoval si žurnalistiku aj dramaturgiu. Prečo takáto nezvyčajná kombinácia?

Žurnalistiku som študoval iba dva roky a v druhom ročníku som bol prijatý na divadelnú réžiu a dramaturgiu, takže som prešiel na VŠMU. Napokon som však nedokončil ani to druhé, pretože som sa rozhodol ísť pracovať. No obidve školy mi dali niečo, čo by som nikde inde nezískal. Za tú dobu sa tam stretneš so šikovnými ľuďmi a získaš dôležité kontakty. Staneš sa súčasťou komunity, ktorá v tom, čo máš rád, chce niečo výrazné dosiahnuť. Nedokážem ani spočítať, s koľkými som sa neskôr stretol pri dôležitých projektoch.

A čo dnešná Katedra žurnalistiky na UK?

Priznám sa, že neviem reálne zhodnotiť, v akom stave je, pretože v poslednej dobe vyplávali na povrch rôzne veci. Problémov je dosť, a to aj na iných školách. Stále veľmi málo ľudí z praxe učí žurnalistiku a kým sa to nezmení, stále bude medzi študentmi vládnuť pocit, že to má iba akademický charakter a učiť sa reálne začnú až v práci.

Dosť dlho robíš stand-up, dá sa povedať, že patríš medzi najväčšie hviezdy v tomto fachu. Kedy sa pripravuješ na vystúpenia?

Nestíham sa (smiech). Ja mám tú výhodu, že pracujem v spravodajstve a veľa tém a bizarných prípadov sa ku mne dostane samo. Za týždeň absolvujem množstvo telefonátov s regionálnymi redaktormi, ktorí rozprávajú o tom, čo zažili. Napočúvam sa toľkých bizarností, od tých najdivnejších niekde v „Hornej Dolnej“ až po tie, čo rezonujú vo svete. Ak človek chodí po meste s otvorenými očami, už nepotrebuje veľa, aby nachádzal inšpiráciu. My žijeme v takej absurdnej krajine, že sa niekedy stačí len postaviť na pódium a rozprávanie ide samo.

 Teší ma fakt, že sa preukazuje životaschopnosť tlačových médií.

Teší ma fakt, že sa preukazuje životaschopnosť tlačových médií.

Aká je u nás v tomto smere situácia?

Po tých rokoch, čo stand-up robím, mám pocit, že sa to nikam neposúva. Veľa komikov upadlo do rutiny a prestalo na sebe makať. Som veľmi rád, keď vidím tých nových, ktorí v sebe majú túžbu byť najlepší a pracujú na tom. Problém je, že takmer všetci to robíme popri svojej práci a nie je toľko času na prípravu. Ak by tomu špičkoví komici venovali toľko času, koľko si to zaslúži, tak by už dávno boli všetci v komerčnej televízii.

Takže slovenský stand-up nemá na to reálne sa presadiť v televízii?

Stagnujeme a nikam sa to nevyvíja. Kým sa tá základňa nerozšíri, tak to na televíziu nemá. U nás je stále stand-up v nerovnováhe. Buď to vyjde alebo nevyjde. V televízii musíš mať materiál, kde účinkujúci nemajú hluché miesta. Vezmi si, že v USA to už robia 70 rokov a z toho nepreberného množstva sa na výslnie dostala možno taká šestina z každej generácie komikov. U nás by bola šestina dvaja. To je málo. Mnohí už chceli stand-up posunúť do televízie a keď sa na to prišli pozrieť do klubu, tak si to rozmysleli. Sú dni, keď zažiješ v jeden večer počas vystúpenia možno dva svetlé výstupy, zvyšok sú buď prepadáky alebo ľahký priemer. Že je vysielanie stand-upu v telke riskantné sa ukázalo aj v Čechách. Na stojáka nebol dosť kontroverzný program a po čase ľudí prestal baviť ten láskavý „svěrákovský“ humor, do ktorého komikov tlačila produkcia. Práve preto to ani nemalo takú kvalitu. Tam mal byť každý sám za seba, nie sa na niečo hrať. Na toto u nás televízie nie sú pripravené.

Aký divák navštevuje stand-upy?

Do klubu chodia predovšetkým tí, ktorí sa chcú zabaviť a večer po práci si oddýchnuť. Je to iné ako v divadle. Tam musíš byť nahodený a ticho sedieť v kresle. V klube si môžeš zapáliť, dať si drink a rozprávať sa s priateľmi. Na stand up sa nechodí pre umelecký dojem. Často prídu iba zvedavci, ktorí o tom čosi počuli a chcú to zažiť na vlastnej koži. Môžeš mať posolstvá, ak ich nerozosmeješ, zbytočne si liezol na stejdž.

Existujú témy, o ktorých by si pri vystúpeniach nikdy nerozprával?

Rado Ondřejíček mi raz hovoril, aké mal pokušenie vymyslieť fór na tému kajakov na Dunaji, no Martin Filko bol taký vzácny človek, že to skrátka nepustí. To vás presvedčí o tom, že existujú mantinely, keď sa už aj Cynická obluda autocenzuruje (smiech). Aj ja som svojho času vtipkoval o Demitrovi a poniektorí mi vyčítali, že nie som dostatočne empatický. A pritom to bol môj obľúbený hráč, a tí čo vedia, ako žeriem hokej, vedia, čo znamená obľúbený. Hej, niekedy nie je celkom jednoduché takúto zábavu prijímať. Ja aj tú smrť vnímam tak, že všetci skončíme jedného dňa zakopaní niekde pod zemou a už nám bude všetko jedno. Ak sa zamyslíme nad tou malichernosťou bytia vo svojej podstate, tak sa naozaj nemôžeme urážať na podobných vtipoch. Nie je to o výsmechu. Ak je vtip dobrý a ľudia sa zasmejú, tak by sa pravdepodobne zasmial aj ten, na koho účet bol. Humor sa musí vedieť obhájiť sám a najlepšou obhajobou je smiech.

Humor sa musí vedieť obhájiť sám a najlepšou obhajobou je smiech.

Humor sa musí vedieť obhájiť sám a najlepšou obhajobou je smiech.

Určite sleduješ aj kolegov. Koho humor ťa najviac baví?

Sledujem. A všetkým držím palce. Každý z nás už pravdepodobne rozosmial publikum, no rozosmiať vlastných kolegov je niečo iné, je to cennejšie. Väčšina komikov počas svojho vystúpenia pokukuje po kolegoch sediacich v zákulisí. Môžeš mať na svojej strane celé publikum a prežiť skvelý večer, no keď sa nesmejú kolegovia, nie je to ono (smiech). Stand-up komici už zvyknú poznať štruktúry cudzích vtipov, takže je to náročnejšie. Vždy ma preto poteší, keď niekto prinesie niečo nové, a z tohto pohľadu je pre mňa výnimočný Dano Čistý. Jeho náhľady na históriu a fabulácie, čo by bolo keby, ma veľmi bavia. Juraj „Šoko“ Tabaček je zase skvelý v improvizácii. Musíš mať zrejme dar od Boha, aby ti počas vystúpenia napadli také veci. Ale baví ma aj Samo Trnka pre jeho politickú satiru a Maťo Adámy, ktorý robí tvrdý „deadpan“ stand-up. Uznanie však určite patrí aj Jánovi Gorduličovi, pretože do svojho projektu Silné reči vložil množstvo peňazí a energie. Stvoril niečo ako Comedy Store v 70. rokoch v LA. On tú slovenskú scénu rozbehol a doteraz ju udržiava pri živote. Dokonca vyhľadáva mladé talenty a robí s nimi workshopy. Mne prednedávnom kúpil knihu o histórii stand-upu v USA. Jemu na tom ozaj záleží a ľuďom sa poctivo venuje.

Nemal si nikdy problém kvôli vulgarizmom?

Ja nie, ale moja mama áno (smiech). Nie preto, že mi to kazí imidž, ale preto, že takto ma podľa jej slov nevychovala. Vieš, dôležité je, aby vulgarizmy neboli samoúčelné. Pravda je taká, že veľa ľudí takto samo pred sebou rozpráva, je to ten “inner voice”. Ak chceš vyjadriť to, čo reálne cítiš, niekedy to bez toho nejde. Vzišiel som z takého prostredia, u nás sa nadávalo ešte aj v sakristii kostola. Predstav si, že si u frajerkiných rodičov na obede a po odchode z ich bytu a zabuchnutí dverí si spomenieš, že si bol na záchode, ale zabudol si spláchnuť. Vtedy si nikto nepovie: „Och bože, to je hrozné!“ Aj pápež František by sa nerád nechal v takej situácii citovať.

Takže z vedenia kvôli tomu nikdy neprišla kritika?

Kvôli vulgarizmom nie. Išlo skôr o politiku. Naša politická scéna asi ešte nie je natoľko vyzretá, aby sa dal robiť kvalitný politický stand-up a nikto by sa neurazil.

Spomínaš si na nejakú bizarnú príhodu z vystúpenia?

Zažil som vystúpenie, keď si to chcel so mnou jeden divák vybaviť „ručne-stručne“. Hovoril som o homosexualite, čo dotyčnému prekážalo a vykrikoval. Išlo o jedinca v skupinke ľudí, ktorí by zrejme gejov najradšej videli na nejakom opustenom ostrove, kde je na každej svetovej strane jedna činná sopka. Najčastejšie sa takéto problémy riešia tým, že diváka uzemníš fórom a keď som to urobil, celá sála sa zasmiala na jeho účet. A dotyčný to nevzal dobre. Je to riziko, pretože nikdy nevieš, pred akým publikom stojíš.

1. apríla vysielala RTVS špeciálny program – priamy prenos z maratónu, ktorého podstatná časť sa konala potme. Ako vôbec vznikne takáto myšlienka?

Bola to snaha podporiť neziskovú organizáciu Plamienok a nevyliečiteľne choré deti. RTVS vysiela vždy 1. apríla netradičné programy a tentokrát sme tomu chceli dať aj iný zmysel. Nech to nie je len zábava pre zábavu. Je to veľmi náročné, pretože to chce týždne príprav a tie sme nemali. Jediné, čo nás na tom tešilo, bol fakt, že sa vyzbierala slušná suma peňazí, a že raz budeme môcť povedať, že sme odkomentovali naživo osemhodinový program.

Hudak-Standup

Užívam si situácie, keď je v nich humor nevhodný a vyslovene zlý.

Tvoje meno ľudia poznajú aj z roast comedy šou Na facku. Stalo sa už niekedy, že “roastovaný” človek vzal niečo príliš osobne a mal na vás, komikov, ťažké srdce?

Nie. Ten „roast“ sa snažíme robiť tak, aby dotyčný vedel, že ho máme radi a v podstate mu vzdávame hold. Ak by to niekoho naozaj urazilo, svedčilo by to iba o tom, že to s vlastným egom ešte nemá vysporiadané.

Keď si na pódiu, všetci ťa majú za zabávača. Opísali by ťa tak aj ľudia z tvojho okolia?

Už odmalička ma bavili humorné situácie a bol som zábavný typ, no vekom človek dosť zvážnie. Uvedomujem si, že v poslednej dobe so mnou nie je toľko zábavy, ako kedysi. A smejem sa na úplne iných veciach. Akosi som zúchylnel (smiech). Užívam si situácie, keď je v nich humor nevhodný a vyslovene zlý.

Napríklad pohreby?

To asi nie. Ale skôr kostoly alebo napríklad výťahy. Zbožňujem cestovanie vo výťahoch! Tam sa dajú vyťahovať také témy! Žijeme v schémach a konvenciách, ktoré neviem z akého dôvodu rešpektujeme a robíme si z nich okovy a takéto veci rád búram. Ale občas sa to nevyplatí. Napríklad raz dávnejšie ma v lete zastavili policajti. Nesvietilo mi svetlo, ale povedal som si, že ten kúsok prejdem. Keď ma stopli, začal som na nich po taliansky, že to uhrám na cudzinca. Myslel som, že mi to ten policajt celkom žerie, až kým nepovedal: „Ale pán Hudák…“ Bohužiaľ, poznal ma zo SMEčka (smiech).

_MG_8047

Tomáš Hudák (35) Vedúci vydania Správ RTVS prešiel do verejnoprávnej televízie v roku 2012. Predtým pôsobil na rovnakej pozícii v Markíze a bol novinárom v denníku SME. V súčasnosti sa popri práci venuje standupom či moderovaniu rozhlasovej relácie Od veci_FM.

 

 

Autor: Ján Janočko

Foto: Stano Klačanský, Pavel Bielik, Publikum.sk

jan.janocko

Author

jan.janocko

Related Posts

Discussion about this post