Vystupujem na železničnej stanici v Piešťanoch. Odtiaľ ma už moje tradične rýchle kroky vedú do 20 minút vzdialeného cieľa – Výskumného ústavu rastlinnej výroby. Po dvoch rokoch štúdia som stále nestihla preskúmať všetky jeho zákutia. Pre tentokrát mám namierené do Génovej banky, čo je mojou premiérou.

Míňam budovu, kde sa zvyčajne ocitám kvôli laboratórnemu pestovaniu rastlín. Prítomnosť im však tentokrát robiť nebudem, budú musieť počkať. Prednosť dávam ich príbuzným, klíčiacim semenám, bez ktorých by sa ich rastlinný život nezrodil.

Miesto, kde peniaze nenájdete

Možno sa pýtate, ako je možné, že táto banka nemá nič spoločné s peniazmi. Odpoveď tohto visiaceho otáznika som rozlúštila. Namiesto platobnej meny vydáva gény a nie hocijaké. Ide o genetické zdroje rastlín, ktoré uchováva na dlhé roky. Na chvíľu si ich však požičia, aby sa vysadili do pôdy, čím sa zachová ich životnosť.

Pred vstupom si všimnem trochu netradičný tvar jej budovy. Prirovnať ju možno ku kupole, ale z prednej časti. V jej tesnej blízkosti si všímam aj vysadené kvety rôznych farieb.

Po vkročení do jej priestorov zostávam priam ohúrená. Ocitajú sa predo mnou točité schody. Po tom, čo ich vyjdem, stojím v presvetlených priestoroch s kreslami. Cítim sa ako v inom svete, bližšie k slnku, bez ktorého by sme my ani rastliny neexistovali.

Čo ukrýva za svojimi stenami?

Klopem na dvere, kde ma už čaká vedúca Génovej banky Iveta Čičová. Nedočkavo hľadám odpovede na túto anomáliu v podobe banky bez peňazí. Súťaž gény verzus rastliny sa môže začať.

Génová banka predstavuje miesto, kde sa dlhodobo uchovávajú semená rastliny, čím sa chránia ich genetické zdroje. Stretnete sa tu so semiačkami rozličných druhov liečivých rastlín, strukovín, ale aj obilnín.

„Génovú banku zriadilo Ministerstvo pôdohospodárstva. Tento rok oslavuje 30. výročie od jej založenia. V tejto špeciálnej banke sa uchovávajú semená rôznych druhov rastlín mimo miesta ich výskytu (ex-situ). Dokonca je možné ich uchovať po dobu desiatich až päťdesiatich rokov,“ vysvetľuje Čičová.

Semená majú svoj mraziaci dom

Ako sa ďalej dozvedám, táto banka je unikátna tým, že tu môžete nájsť samé genetické „poklady“. Zachraňujú sa v nej rastliny ako zdroj pre výživu a poľnohospodárstvo. A nielen to – svoj príbytok tu majú aj rôzne druhy zeleniny, ovocia, kvetov a okrasných rastlín. Zabývaný je tu aj vinohrad slúžiaci na výskumné účely.

Vzorky semien sa tu mrazia, ale tak, aby sa nepoškodili a v prípade potreby mohli opäť vyklíčiť a zapustiť svoje korene. V chladiacich miestnostiach pripomínajúcich “kryokomory”sa zakonzervujú. Konverzácia zvykne prebiehať pri -17 stupňoch Celzia. V prípade, že trvá o niečo kratšie, maximálna teplota dosahuje 0 stupňov Celzia.

Výskumníci tu nadväzujú aj nové vzťahy s farmármi a záhradníkmi. Plánujú tak vybudovať sieť uchovávania odrôd na farmách, čo môže prispieť k ochrane kultúrneho dedičstva.

„Naša Génová banka poskytuje vzorky nielen na výsadbu, ale aj výskum, šľachtenie a edukáciu v rámci projektov. Ozývajú sa aj pestovatelia, ktorí chcú vyskúšať pestovať staré odrody, pretože chcú vidieť, ako sa uchytia. Skladujeme aj odrody liečivých rastlín z čias vojny z roku 1944. Takto uchovávané rastliny sa dokážu prostrediu prispôsobiť lepšie ako šľachtené odrody,“ pokračuje vo vysvetľovaní Čičová.

Z mrazu prechádzajú do pôdy

Rastlinné semená sa z obrovského mraziaeho skladu presúvajú na pole. Prechádzajú tak určitou skúškou, v rámci ktorej sa hodnoti napríklad výška rastliny, dĺžka listov či farba kvetov. Rozmýšľam, aké písmenko dostanú podľa svojho rastu, Fx im snáď nehrozí.

V lete sa tu organizujú výstavy, počas ktorých sú návštevníkom poskytnuté malé vzorky semien. Počas sezóny môžu dokonca ochutnať samotné plody. Vypočuť si môžu aj zaujímavé poznatky, či na vlastné oči vidieť priebeh experimentálnych prác na testovacích poliach.

V prípade záujmu o genetický zdroj rastliny sa môžu obrátiť na takzvanú GRISS databázu. Eviduje a dokumentuje semenné vzorky uskladnené v Génovej banke, vďaka čomu umožňuje žiadateľovi určitej vzorky vykonať jej objednávku či získať informácie o nej.

Okrem toho pravidelne sleduje aj klíčivosť genetických zdrojov starých odrôd. V prípade, že klesne, znásobia sa, aby mohli ďalej prinášať úrodu.

Naše ďalšie kroky vedú do laboratória, kde sa nachádza prístroj na počítanie jednotlivých semien. Na základe ich počtu sa triedia, aby následne z nich mohli klíčiť nové rastliny. Smerujeme aj do špeciálnych chladiacich komôr, kde sú mrazy ešte väčšie ako v zime. Vidím strukoviny všakovakých farieb a aj tie, ktoré sa nachádzajú v zaváraninových pohároch. Dôveryhodne sa podobajú na špajzu mojej starej mamy.

Výskumné projekty, ktoré vedú k rozvoju

V posledných rokoch sa Génová banka stala centrom viacerých pozoruhodných výskumných projektov, ktoré upozorňujú na význam ochrany prírody v dnešnom rýchlo meniacom sa svete. Jedným z nich je projekt s názvom „Biologická rozmanitosť ako kľúč k lepšiemu životu“.

Výskumníci sa v rámci daného projektu venujú aj významným zmenám v poľnohospodárstve. Moderné spôsoby hospodárenia postupne vytláčajú pôvodné druhy rastlín, ktoré prirodzene rástli v krajine. Ich úbytok predstavuje riziko pre stabilitu ekosystémov a potravinovú bezpečnosť.

Na ďalšom projekte spolupracuje s vedcami z ďalších 11 krajín. Skúmajú rôzne druhy strukovín a hodnotia ich schopnosť prispôsobiť sa meniacim sa klimatickým podmienkam. Ich cieľom je nájsť odolnejšie plodiny, ktoré dokážu obstáť aj v čase klimatickej krízy.

Dané projekty nie sú však len o vedeckom výskume, majú aj silný vzdelávací rozmer. Génová banka týmto spôsobom pomáha verejnosti pochopiť, prečo je dôležité uchovávať genetickú rozmanitosť rastlín. Ide o takzvanú poistku do budúcnosti, ktorá garantuje, že aj o niekoľko desaťročí budeme mať k dispozícii bohaté prírodné zdroje. Vďaka nej si príroda zachová svoju „genetickú pamäť“ a možnosť vyberať si z bohatej zásoby druhov, ktoré ju sprevádzali v minulosti.

Zameriava sa na otázku, ako efektívnejšie chrániť prírodu, a to najmä v mestskom prostredí. Práve mestá sú čoraz viac vystavené znečisteniu, a preto je zachovanie rastlinnej rozmanitosti dôležitým krokom k zdravšiemu životnému prostrediu.

V rozhovore sa dočítate:

• ako vyzerá prevádzka vysokohorskej chaty bez napojenia na internet,
• prečo zimná sezóna najviac skúša chatára, 
• ako sa za posledné desaťročia zmenili očakávania turistov,
• aka vplyv to má na charakter tatranského turizmu,
• prečo sú horské chaty verejným záujmom a potrebujú citlivý prístup.

Ako si spomínate na svoje prvé dni na Zamkovského chate?

Prvých desať rokov to bolo čisté trápenie. Riešila som najmä technické problémy, či to, ako dať chatu hygienicky do poriadku.

Najviac ma vytrápil zamrznutý vodovod. Zimná prevádzka je všeobecne nevyspytateľná, keď nesneží do vody, sneh sa nachytá na sitách v potoku. Leto sa dá zvládnuť, ale zima ma vytrénovala.⁠⁠⁠⁠⁠⁠

Pôsobíte tu 30 rokov. V čom sa vaša momentálna práca líši v porovnaní so začiatkami? 

Dnes už mám skúsenosti a technické záležitosti sú viac-menej poriešené. Už viem, čo očakávať, ale v tomto prostredí vie príroda vždy prekvapiť, či už zmenami teplôt alebo náladami potoka.

Zimná prevádzka však zostáva naďalej bojom. Z leta sa žije a zima sa z letných tržieb doslova „ťahá“. Úprimne, pre slabšie povahy by dané obdobie na vysokohorskej chate nebolo dobrým biznisom, skôr by to na tie mesiace zavreli.

Je chatárčenie skôr povolanie, poslanie alebo životný štýl? 

Síce vyknem hovoriť, že chatárkou som sa stala omylom, nie je to celkom pravda. Som generácia, ktorá po páde komunizmu skončila školu a nevedela, v čom začať podnikať. Som športový typ a k horám som získala vzťah vďaka brigáde a spoznávaniu predtým nedostupných štítov.

Chatárčenie je služba ľuďom. Túto „krčmarinu“ by som nerobila nikde inde, len tu hore. V meste by som radšej robila nejaký výskum alebo „múdrejšiu“ prácu.

Ktoré momenty najlepšie vystihujú život na chate? 

Sú to najmä tragédie, ktoré nás poznačia. Napríklad keď zahynú kolegovia na vyššie položených chatách alebo nosiči v zime.

Ale sú aj pekné momenty. Baví ma pracovať s mladými brigádnikmi. Sú to ambiciózni ľudia s láskou k prírode. Vďaka nim sa tu cítim večne mladá.

Zamkovského chata má silnú históriu. V čom je výnimočnejšia oproti ostatným chatám? 

Ostatné chaty, ako Téryho či Zbojnícka, sú síce staršie, ale Zamkovského má svojho konkrétneho stvoriteľa. Vymyslel a postavil ju Štefan Zamkovský, ktorý bol nosičom, vodcom a chatárom.

Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

De facto je to súkromná chata v nedostupnom teréne, kým ostatné patria Klubu slovenských turistov (KST), ktorému pripadli po socializme. „Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Aké sú najväčšie výzvy jej prevádzky v súčasnosti? 

Sme hodinu od Hrebienku, bez elektriny a prístupovej cesty. Je to „ostrovná prevádzka“, kde si všetko musíte zabezpečiť sami. Elektrinu vyrábame z potoka a v zime pomocou dieselagregátu (pozn. red. kombinácia vznetového motora s elektrickým generátorom na výrobu elektrickej energie).

Som hrdá, že sme pri rekonštrukcii uzavreli ekologický cyklus. Elektrinou čistíme odpadovú vodu v špičkových parametroch a vraciame ju do prírody. Je zarážajúce, že sme na dané ekologické investície v národnom parku nikdy nedostali podporu z eurofondov či envirofondu. Všetko ťaháme z vlastných zdrojov.

Turizmus v Tatrách sa mení, hovorí sa o preľudnenosti. Ako to vnímate z prvej línie? 

Návštevnosť je v súčasnosti vďaka presným predpovediam počasia veľmi koncentrovaná. Keď je pekne, príde naraz trikrát viac ľudí. Keď prší, niet ani nohy.

Nemyslím si však, že sme na hranici kapacít. Chápem ľudí z korporátov a fabrík, že sa potrebujú nadýchnuť. Nemali by sme ich obmedzovať vstupenkami, ale skôr spojiť sily, aby sme sa o nich postarali bez ujmy na prírode.

Menia sa aj očakávania hostí? 

Kedysi sa pil sáčkový čaj a jedli konzervy. Dnes nosíme hore balenú vodu, pivo a ľudia si vyberajú medzi sýtenou a jemne sýtenou minerálkou. Niekedy ma to až dvíha, ale ak je možnosť, vyhovieme. Hory vám však aj tak dajú „červenú“, viac sa v týchto podmienkach nedá.

V poslednom období došlo k výmenám chatárov na viacerých chatách KST. Čo si o tom myslíte? 

Mňa sa to ako majiteľky súkromnej chaty netýka, ale neteší ma forma, akou to vedenie KST urobilo. Chaty vnímam ako verejný záujem. Patria každému občanovi Slovenska, malo by sa s nimi nakladať citlivo.

Hory preveria každého a u nás ide o život, keď nedodržíte slovo alebo nemáte pokoru. Zima je krutá a tam sa ukáže, či noví prevádzkovatelia majú skúsenosti. Okrem toho sú chaty technicky 30 rokov pozadu a potrebujú masívne investície do ekológie, čo nie je vec chatára, ale majiteľa.

Ako prebieha vaša spolupráca so správou Tatranského národného parku? 

Musím ich rešpektovať ako správcu územia, ale chýba mi partnerstvo. Niekedy mi to príde ako komunikácia z pozície moci.

Sme v tom prostredí všetci, ochranári aj my, a mali by sme sa viac rešpektovať. Nikto z nás tam nie je len pre peniaze, všetci máme k vzťah k horám. Prospela by väčšia vzájomná dôvera.

Čo si ľudia „zdola“ o fungovaní chaty najčastejšie neuvedomujú? 

Mnohí sú v šoku, že tam chodíme vždy pešo a neexistuje žiadna „zadná cesta“ pre autá. Sú prekvapení, keď vidia turbínu alebo baterkáreň.

„Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Často si neuvedomujú, že aj personál musí byť psychicky odolný. Ak príde víchrica a ste odrezaní, musíte tam spolu vydržať, aj keby mal niekto zdravotný problém. Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

Máte obavy o budúcnosť tatranských chát? 

Dúfam, že z nich nebudú len nejaké „McDonaldy“ s tabuľkami. Chaty musia zostať bunkami so špecifickou atmosférou a odvážnymi ľuďmi.

Naša generácia sa musí pripraviť na klimatické zmeny a možno aj obmedzené zdroje energie. Musíme sa naučiť fungovať s rešpektom k prírode. Tatry sú unikátne a drsné, a hoci je tu veľký tlak, ak budeme vedieť po ľuďoch „upratať“ a investovať do čističiek, budú slúžiť aj ďalším generáciám.
 

Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo je a ako funguje program FILIP,
• čo znamená práca mentora v rómskych rodinách,
• prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority,
• ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije. Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc. Myslím si, že často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba je dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Zároveň vnímam, že stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam ako pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Prečo premiér Robert Fico drží stále ministerku kultúry Martinu Šimkovičovu v kresle? Určite to nesúvisí s jej odbornosťou a správnym vývojom kultúry, pretože inak by ľudia nestáli v uliciach, ale na koncertoch a festivaloch.

Bývalá televízna moderátorka Markízy, ktorá je známa svojimi homofóbnymi názormi, prispieva k dezinformačnej scéne a do parlamentu sa dostala na kandidátke strany SNS aj napriek tomu, že nie jej členkou. Riadenie jej rezortu pripomína skôr improvizáciu než stratégiu.

Robert Fico si uvedomuje, že jej pôsobením má síce podporu časti voličov, ale rovnako sa dostal do pätovej situácie. Jej odvolaním by narušil koaličné vzťahy a možno by prišiel o tesnú väčšinu v parlamente.

Zodpovednosť odložená na neurčito

Pokiaľ ľudia kritizujú aktuálne dianie, sú koalíciou označovaní za zaujatých voči ministerke. Nejde pritom o jej osobnostné črty, ale o (ne)kompetenciu, ktorá prispieva k likvidácii kultúrnych či štátnych inštitúcií. Keď však kritika smeruje na (ne)schopnosť jej „maňušiek“ a nominantov, ide o legitímnu spätnú väzbu, ktorú napriek tomu označujú ako prejav nedočkavosti. Oni potrebujú čas na ukázanie výsledkov. Dokedy? Všetko je zatiaľ v inkubátore novej legislatívy s uistením, že s voľbami prídu aj výsledky ich práce.

V televíznej diskusii televízie TA3 sa poslankyňa Zora Jaurová (Progresívne Slovensko) opýtala poslanca Dušana Jarjabka (Smer-SSD): „Čo je lepšie od októbra 2023? Sú ľudia spokojnejší?” Jarjabek s pokojom odpovedal, že je na to ešte priskoro. Ľudia teda majú šúchať nohami a čakať na nekonkrétne politické zázraky. Kultúrny segment sa stáva politickým experimentom. Sami nevedia, kam smerujú, a pri konfrontácii dávajú ruky preč.

V relácii tiež uviedol, že protesty proti ministerke kultúry majú politickú motiváciu. Ale nie všetko, čo kritizuje vládu, automaticky patrí opozícii. Kultúrna obec totiž nepotrebuje stranícke tričko na to, aby vedela pomenovať problém. Mobilizáciu, ktorá sa uskutočnila 31. marca 2026, organizovala Otvorená kultúra, ktorá vznikla ako nestranícka iniciatíva v reakcii na aroganciu a nekompetentnosť súčasného riadenia.

Proces obnovy alebo skôr rozkladu

Skúsme sa na kultúru pozrieť ako na celok. Na Slovensku bola dlhodobo podfinancovaná, čo je jeden z dôvodov, prečo sa ľahšie rozpadá než buduje. Podpora kultúrnej identity pritom prispieva k vyššej kvalite života. Umenie otvára dôležité otázky, iniciuje dialóg a pomáha spracúvať náročné témy.

Spôsob, akým ku kultúre pristupujeme dnes, sa nevyhnutne odrazí aj na našej budúcnosti. Je dôležite, aby občania kriticky premýšľali o krokoch súčasnej ministerky kultúry, ktoré vedú cely sektor do dezolátneho stavu. Nedá sa čomu čudovať, pretože celá jej funkcia je len výsledkom koaličnej vlády, ktorá zamestnáva neodborníkov v každej oblasti. A tak sa vo vysoko postavených pozíciách budeme stretávať s maskérkami a neskôr možno narazíme aj na nejakého zmrzlinára.

Cenzúra vo verejnoprávnom médiu

Čo sa zmenilo od premeny RTVS na STVR? Okrem loga, samozrejme. Objavujú sa pokusy o spolitizovanie verejnoprávnej inštitúcie, vrátane dosadenia novej riaditeľky Martiny Flašíkovej. Jedným z jej krokov bolo zrušenie vysielania záznamu z udeľovania cien Radio Head Awards, a to pre osobné príhovory a politické vyjadrenia účastníkov. Hovoriť v tomto prípade o selekcii obsahu nie je prehnaný scenár, ale holý fakt cenzúry vo verejnoprávnom médiu.

Jednou z ďalších akcií bolo, ako inak, interné rozhodnutie o prepúšťaní vyše 60 zamestnancov. Zhodou náhod ide o členov odborov, ktorí vystupovali proti krokom ministerstva.

Odvolali aj schopné vedenie, vrátane riaditeľov Slovenského národného divadla a Slovenského národného múzea. Slováci sa tak pomaly každý týždeň zoznamujú s novými vedúcimi kultúrnych inštitúcií, o ktorých nikto nikdy predtým nepočul. Ako vládni poslanci s novými pozemkami. Drvivá väčšina týchto krokov bola vykonaná bez udania dôvodu, čo len vypovedá o spôsobe riadenia ministerky Martiny Šimkovičovej.

Ministerstvo škrtá rozpočty

Fond na podporu umenia (FPU) hrá kľúčovú úlohu v podpore kultúry v regiónoch a nezávislej scéne. Namiesto rozdávania grantov ich však škrtá a nevypláca v riadnych lehotách, a to aj napriek tomu, že sa zvyšoval.

Paradoxne však podporujú bratislavské kaviarne, kde sa aspoň interne môžu rozprávať o ďalších procesoch likvidácie spomínaného fondu. Snáď zo škrtov dostala aspoň pani čašníčka tringelt.

Nedá sa ani očakávať, že pod vedením arogantnej a neprofesionálnej ministerky sa bude kultúra zveľaďovať. Martina Šimkovičová nerozumie svojmu rezortu, umeniu a nepočúva ľudí. Jediným východiskovým bodom je jej odvolanie či plán na obnovenie kultúry, ktorý je už teraz v procese platformy Otvorenej kultúry.

Okrem toho sa slovenská kultúra a žiadna iná fyzicky splošťuje aj pod vedením a videním Lukáša Machalu. Absencia obnovy zhoršuje stavebný stav, a preto sa môže stať, že z mnohých pamiatok ostanú len trosky, ktoré o pár rokov odfúkne aj vietor.

Žijeme v turbulentných časoch, v ktorých sa jasne ukazuje, aké krehké sú piliere našej spoločnosti. Pokiaľ prídeme o kultúru, slobodnú tvorbu a štátne pamiatky, zanikne aj samotný štát. S iniciatívou Otvorenej Kultúry, solidaritou a podporou sa nám môže podariť tento sektor zachrániť. Na otázku pani ministerky „Myslíte, že by som to mala vzdať?“ hromadne odpovedáme áno. Slovensko a ďalšie podporné krajiny nezostávajú ticho, držíme spolu!

Prišla k babke a sadla si za stôl. Veštila jej z tureckej kávy, respektíve z toho, čo zostalo na dne šálky. Volala ma „Emmka Kremka“. Nemala som tú prezývku rada. Dnes sa na nej už pousmejem. Ona sama niesla prezývku, ktorá bola horšia: „Hanča cigánka.“ Vtedy som ešte nechápala, že to nie je len prezývka.

Dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet, si neuvedomuje, že niektorí ľudia majú osud napísaný už pri narodení. Vyrastala som obklopená predsudkami o rómskej komunite. Neboli výnimočné, ale bežné. A práve to je problém. „To sa nerobí, to robia len cigáni,“ zneli zaužívané frázy, „ak nebudeš poslúchať, nechám ťa u cigánov.“

Aj ja som tie slová používala. Nie preto, že by som rozumela, ale preto, že som ich počúvala. Predsudky sa učíme nenápadne, ticho, ako vzorec, ktorý sa vpíše do očí, do držania tela, do hlasu. Učia nás, kto je menejcenný, koho sa báť, koho obchádzať. Nie je to pravda, iba naučený pohľad.

Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, aké nefér to je. Pred dvoma rokmi kolovalo po Facebooku video, na ktorom v neďalekej Dobrej vôli robotníci v oranžových vestách pílili strom. Keď spadol na zem, masa ľudí sa rozutekala po drevo. Priznám sa, sama som sa pri ňom najprv pousmiala. Až neskôr som si v duchu položila otázku: ,,Kde to, žijem? Ľudia sa musia naháňať za drevom aby si zakúrili alebo to použili na dostavania chatrče.”

Empatiu som musela objaviť nanovo

Zlom prišiel neskôr. Začala som vnímať realitu, že nie každý začína na rovnakej štartovacej čiare. Ísť do školy pripravený znamená niečo úplne iné, keď máte doma teplo, vodu, jedlo, a niečo úplne iné, keď si vodu musíte priniesť z potoka, prevariť ju a až potom môžete myslieť na školské úlohy.

Dve slová, ktoré som tu ešte nespomenula, iba opisovala. Generačná chudoba. Na celom svete vyzerá tak isto. Vyše polovica rómskych domácností žije bez sprchy alebo úplne bez kúpeľne. Neuvedomujeme si, že dieťa, ktoré sa narodí do chudoby, má takmer nulovú šancu žiť iný život ako jeho rodičia. Ak sa narodíte v osade, vaše šance sú mizivé.

Nedávno som sa rozprávala so známou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka. Hovorila mi, aké sú posledné mesiace pre ňu náročné. Detské domovy sú plné, deti sú na čakacích listinách – väčšina z nich sú Rómovia. Nie je to náhoda ani chyba jednotlivcov. Ide o dôsledok prostredia, do ktorého sa narodili, a systému, ktorý im neposkytuje rovnaké možnosti. Spoločnosť rozhodla, kto dostane šancu a kto nie. Riešenia máme, ale neaplikujeme ich do praxe.

Na Slovensku často strácame solidaritu s tými, ktorí sú na okraji. Ak nedosahuješ štandard, povieme si: „Môžeš si za to sám.“ Nevidíme začiatok cesty, okolnosti, ktoré formovali život, ani systém, ktorý ho predurčil. Nie je všetko otázka snaženia, nie je všetko otázka viny. Empatiu som sa musela naučiť nanovo. Pochopiť, že jazyk, ktorý som používala ako dieťa, nebol nevinný.

Na jednom kopci je majorita. Na druhom minorita. V Krompachoch stačí prejsť za kopec smerom na železničnú stanicu a uvidíte rozdiel. Nie je to len fyzická vzdialenosť, ale aj vzdialenosť vo vnímaní. Otázka je, či dokážeme túto vzdialenosť prekonať. ,,Andre savore manuša hin vareso, so lendar šaj sikhľos,” znie rómske príslovie, ktoré by sme preložili následovne, „v každom človeku na svete je niečo, čo sa od neho môžeš naučiť.”

Čo sa deje v mojom živote? Čo je aktuálne? A čo má v tom množstve informácií skutočnú hodnotu? Ako študentka masmédií by som si tieto otázky mala klásť každý deň. Mali by byť prirodzeným podnetom, prečo si vyhľadať informácie a sledovať dianie okolo seba. Nútiť ma vnímať verejný diskurz, kriticky premýšľať a analyzovať jazyk. Veď presne tak ma to učia v škole. Keď študuješ médiá, musíš mať predsa prehľad o tom, čo sa deje vo svete a ako veci fungujú.

Namiesto toho som si však začala všímať, že sa médiám čoraz častejšie vyhýbam. Nie preto, že by ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete, ale preto, že poznám pocit, ktorý vo mne zanechávajú.

Otváram prehliadač. Tri hlavné médiá, ktoré svet okolo mňa považuje za najviac spoľahlivé. Skôr než začnem čítať, vnímam atmosféru. Všade na mňa kričia boldom napísané slová – Amerika, vláda, politika, Fico, nacizmus, Ukrajina, Rusko… Čítam, scrollujem, otváram a zatváram články. Dostávam sa z prvej strany až na piatu. Intenzita sa nemení. Uvedomujem si, že nehľadám konkrétnu informáciu. Hľadám dôvod, prečo zostať. Hľadám niečo, čo vo mne nezanechá ťažobu.

Správy, ktoré prinášajú viac než informáciu

Namiesto inšpirácie prichádza vlna negativity, ktorá ma prevalcuje. Odišla všetka moja trpezlivosť. Každý jeden otvorený web rýchlo, priam agresívne vypínam. Zaplaví ma neskutočný hnev. Mám pokazený celý deň. Neviem sa odtrhnúť od všetkého, čo som práve prečítala. Behá mi to v hlave po ceste domov, pri obede, pri práci. Negativita sa ma priam drží a ja sa neviem na nič sústrediť.

Myšlienka, že sa vo svete jednoducho deje viac zlého než dobrého, a preto médiá iba verne zobrazujú realitu takú, aká je, je logická. Môj hnev však neutíšila. Neposunula ma ďalej a už vôbec mi nepomohla pochopiť, prečo sa po pár minútach čítania cítim vyčerpaná a podráždená. Politika nikdy nebola mojou obľúbenou témou. Nie preto, že by som ju považovala za nedôležitú, ale preto, že som príliš často videla jej dôsledky mimo verejného priestoru.

Slová majú váhu, text má silu a aj laik cíti, ako naň vplýva. Toto nie je len môj subjektívny názor. O vplyve médií na ľudskú psychiku už vzniklo množstvo článkov a výskumov, ktoré ukazujú, že neustály kontakt s negatívnymi správami dokáže výrazne formovať naše emócie aj pohľad na svet. Vedia vyvolať hnev, strach, úzkosť. A keď sa tieto emócie opakujú každý deň, prestávajú byť len reakciou.

Uvedomujem si to ako bývalá verná čitateľka, aj ako študentka zahryznutá do žurnalistiky. Nemám odpoveď ani riešenie na túto problematiku. To nechám na odborníkov. Viem, že realitu nemožno zjemňovať ani ignorovať, no ak budeme každý deň servírovať strach a hnev, nemôžeme očakávať pokoj a porozumenie. Problém nie je len v tom, že sa vo svete deje zlo, ale aj v tom, že sme si zvykli podávať ho ako hlavné jedlo. A ak sa negativita stane naším každodenným chlebom, budeme ju považovať za normu.

Inflácia sa v závere roka 2025 pohybuje na úrovni 3,7%, čo predstavuje spomalenie oproti predchádzajúcim mesiacom. Zdražovanie sa najviac prejavuje v oblasti bývania a dopravy, zatiaľ čo potraviny po rokoch prvýkrát zlacneli. Ako tieto zmeny vplývajú na každodenný život mladých študentov?

V ankete sme sa ich preto spýtali:

• Ako sa vás počas štúdia dotklo zdražovanie nákladov na bývanie?
• Akým spôsobom ovplyvnila inflácia vaše stravovanie a každodenný život?
• Čo by podľa vás najviac pomohlo mladým študentom zvládnuť dopady inflácie?

Ivana, 20

Stále bývam s rodičmi, takže vyššie ceny bývania ma priamo nezasiahli. Som rada, že mám túto možnosť, aj keď to znamená, že každý deň dochádzam do Trnavy. Inflácia sa ma dotkla skôr cez potraviny.

Obedy si pripravujem doma a nosím ich so sebou. Síce mi to zaberie viac času, lebo musím myslieť na misky, príbor a všetko prenášať, finančne sa mi to však vyplatí. Keď si to prepočítam, vyjde to lepšie než kupovať obedy každý deň. Za najväčšiu podporu študentov považujem udeľovanie motivačných štipendií. Ak človek nájde výhodu v učení, má dobré výsledky, dostane motiváciu aj podporu, ktorá mu uľahčí zvládnuť náklady.

Martin, 22

Zdražovanie z hľadiska zvyšujúcich sa nákladov na bývanie neriešim, pretože minulý rok som platil viac, dokonca za horší internát. Stravovanie je už iná kapitola. Do školskej jedálne nechodím. Vadí mi tam vôňa vareného jedla, ktorú neznášam. Radšej si objednám obed z reštaurácie, alebo kúpim niečo jednoduché.

Infláciu riešim tak, že sa vyhýbam potravinám, ktoré výrazne zdraželi, napríklad sladeným nápojom či polotovarom. Mohol by som si variť sám v kuchynke, ale úprimne, nechce sa mi do toho púšťať.

Petronela, 20

Na internát som sa presťahovala až v druhom ročníku, takže zvyšovanie cien som veľmi nepocítila. Suma, ktorú platím, mi príde primeraná a prijateľná, takže aj ak bola kedysi nižšia, mňa sa to už netýka. Prechod na internát však znamenal zmenu v mojom každodennom živote. Musím si viac rozvrhnúť financie, keďže časť ide na ubytovanie. To sa prirodzene odrazilo aj na mojom stravovaní, lebo si musím dávať väčší pozor, koľko miniem na potraviny.

Vďaka flexibilnej práci to však zvládam bez väčších problémov. Myslím si, že študentom najviac pomáhajú zľavy na ISIC. Či už na jedlo, dopravu alebo kultúru. Rovnako je podľa mňa veľmi dôležité mať finančný plán. Nastaviť si rezervu, ktorá mi na konci mesiaca vždy ostane. To môže pomôcť nielen študentom, ale komukoľvek, kto zápasí s financiami.

Šimon, 24

Keď som sa sťahoval, ceny ešte neboli také vysoké. Dnes, keď vidím ceny nájmov, zdajú sa mi prehnané a pýtam sa samého seba, kto také sumy vôbec vymyslel. Na moje nákupy a stravu to nemá zásadný vplyv, problémom je skôr nedostatok času. Popri škole a práci totiž nestíham nakupovať tak, ako by som chcel. Mám pocit, že deň by mal mať viac hodín.

Myslím, že v tejto dobe je najdôležitejšie nájsť si brigádu, ktorá je dobre platená. Práve to pomôže študentom zvládnuť rastúce náklady.

Simona, 20

Keďže nebývam na internáte ani v podnájme, zdražovanie ma v tejto oblasti obišlo. Viac sa ma dotkli bežné veci, akými sú potraviny či doprava. Nebolo to ale také výrazné, aby mi to zásadne zmenilo každodenný život.

Myslím si však, že pre študentov je dôležité, aby bolo bývanie dostupnejšie a aby mali lepšie štipendiá či podporu na stravu a cestovanie. Nie každý má totiž rovnako dobré podmienky, ako ja. Práve preto by systémová pomoc mohla uľahčiť život tým, ktorí infláciu cítia oveľa viac.

Ema, 20

Zdražovanie bývania sa ma zatiaľ priamo nedotklo, stále platím rovnaký nájom, ako v čase, keď som sa presťahovala. V roku 2026 však určite očakávam zmenu. Nákupy sú už ale iná pesnička – tam sa zdražovanie naopak dotklo až príliš. Riadim sa najmä zľavami, robím si plány na celé týždne dopredu a snažím sa vyhnúť zbytočnostiam, akými sú cukrovinky a sladené nápoje.

Som oveľa uvedomelejšia v tom, čo si beriem z domu a čo si kupujem. V tejto situácii by nielen mne, ale aj ostatným mladým pracujúcim študentom, pomohli príspevky podobné tým, aké dostávajú dôchodcovia.

Zatiaľ čo sa nad zasneženými štítmi Tatier vznáša hmla nostalgie za starými dobrými časmi, v talianskych Dolomitoch sa definitívne rozplynula ilúzia o Slovensku – zimnej športovej veľmoci. Pohľad na konečnú medailovú bilanciu ZOH 2026 v Miláne a Cortine je totiž mrazivejší než decembrové ráno v Poprade: nula.

Nie je to však len štatistický údaj. Je to facka od krajín ako Nový Zéland, Gruzínsko či Bulharsko. Tieto štáty nám jasne ukázali, že hory a sneh sú v modernom športe úplne zbytočné, ak vám chýba to najpodstatnejšie – funkčný systém a vízia, ktorá sa nekončí pri bránach hokejového štadióna.

Možno sa práve pýtate: „Ako je možné, že tieto nezimné krajiny majú medaily a my nie?“ Odpoveď je jednoduchá: majú možnosť trénovať v moderných centrách, v takých, ktoré na Slovensku nemáme. Novozélanďania si na letisku v Miláne štrngali tromi medailami zo snowboardingu a akrobatického lyžovania. Krajina totiž pochopila, kam sa hýbe moderný šport a investovala doň.

Nemôžeme mať veľké očakávania od našich športovcov, keď sa pozrieme na to, koľko peňazí do tejto oblasti leje náš štát. Na Slovensku putuje na podporu pohybu a talentov smiešnych 34 € na obyvateľa, čo je 4. najhorší výsledok v EÚ. Naši susedia, Česi, sú na tom trikrát lepšie. Rakúšania dávajú na rozvoj športových aktivít dokonca päťkrát viac financií.

Faktor rodičia

Doterajšie slovenské úspechy a medaily nevyrábal štát, ale obeta rodičov. Stačí nám poukázať na zlatý úspech lyžiarky Petry Vlhovej z Pekingu 2022. Nebyť odhodlania jej rodiny, nikdy by sa nestala olympijskou šampiónkou v slalome. Odborníci aj verejnosť dlhodobo kritizujú Slovenský športový zväz za nedostatočnú finančnú pomoc vychádzajúcim talentom. Kolujú po krajine výroky ako: „talent nestačí, treba najmä financie“ alebo „nehrajú talentovaní športovci, ale deti bohatých rodičov“.

Politici celý čas mlčia, no keď slovenský športovec uspeje, je to odrazu iné. Pri úspechu Vlhovej a ďalších sa radi vyhrejú na slnku úspechu s fotkami ich medailí. Keď však doznejú oslavy a príde čas postaviť tréningovú halu alebo dôstojne zaplatiť mládežníckych trénerov, nadšenie vystrieda krutá realita. Zrazu sme v nekonečnom rozpočtovom provizóriu a priority štátu sa záhadne presúvajú inam. Medaily sa totiž nedajú vyrobiť v PR kanceláriách, hoci sa nám to vládne elity snažia každé štyri roky nahovoriť.

Neúspešná ZOH 2026

Slovenský fanúšik bol dlho zvyknutý na olympijské zázraky v podobe Vlhovej či Kuzminovej. Na ZOH 2026 sme bez medailí, prvýkrát po 24 rokoch, od ZOH 2002 v Salt Lake City. Bez systémového zázemia sme zostali v medzinárodnej konfrontácii bezbranní a nahí. Môžeme sa síce biť do pŕs za hokejové štvrté miesto, no priznajme si – je to len kozmetická úprava katastrofálneho stavu.

Je načase prestať sa schovávať za štíty našich hôr. Tie medaily nevyhrajú. Ak štát nezačne brať podporu talentov vážnejšie než len ako nástroj na lacné PR, nula z Milána sa stane pravidlom. Športovú históriu totiž píšu tí, ktorí investujú do budúcnosti, nie tí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť s 34 eurami vo vrecku.

Peter Šebo pôsobí v oblasti digitálneho marketingu a organizuje odborné konferencie na Slovensku a v Česku. V roku 2023 s kolegyňou Barborou Okruhľanskou založili projekt Digitálni rodičia, kde sa venujú vzdelávaniu rodičov a učiteľov o digitálnom svete detí. Týždeň po našom rozhovore získal ocenenie Marketer roka 2025.

V rozhovore sa ďalej dozviete:  

• Ako rozpoznať škodlivý online obsah a ako o ňom hovoriť bez hystérie.
• Kedy je dieťa pripravené vstúpiť do digitálneho sveta.
• Ako funguje kódovaný jazyk detí online.
• Ako nastaviť zdravý vzťah k online svetu v domácom prostredí.

Kedy ste sa vy osobne stali digitálnym, teda, koľko ste mali rokov, keď ste sa prvýkrát začali reálne stretávať s digitálnymi technológiami?

Je to veľká prehistória. Mal som šťastie, že otec pracoval s telekomunikáciami a počítačmi. V roku 1988 alebo 1989 sme mali ten veľký, sivý a pomalý počítač. Pamätám si, že som machroval v škôlke, že  mám doma počítač a hrám na ňom formulu. Dokonca som ho raz doniesol s otcom do škôlky, aby sme ukázali deťom, ako taký počítač vyzerá.

Čo sa týka digitálu a internetu, odjakživa ma to lákalo. Predtým než som sa venoval súčasnému zamestnaniu som pracoval v rôznych neziskových organizáciách. Vždy som mal na starosti marketing, ale v kombinácií práve s digitálnym prostredím. Vtedy to boli web stránky a blogy. Neskôr prišli sociálne siete a teraz vidíme to šialenstvo, ktoré sa rozpútalo okolo nás. Zjednodušene celý život, profesionálne od roku 2006.

Za úplného digitálneho prisťahovalca vás teda považovať nemôžeme. Ja som vyrastala s internetom ako samozrejmosťou. Kde sa podľa vás svety digitálneho domorodca a prisťahovalca nikdy nestretnú?

Pokojne ma volajte digitálny dinosaurus. Nestretnú sa v tom, že my dinosaury na internete robíme trochu iné veci a ten čas trávime inak. Ak to porovnám ja verzus moje deti, tak pre decká je internet priamym zdrojom zábavy, kamarátstiev a hier. Čo je v poriadku, sú to deti. My, dospelí, na internete hlavne pracujeme, čítame si maily, robíme pomerne nudné veci a okrem toho pozeráme „reelska“ a TikToky, ale nechválime sa tým.

Prečo táto doba potrebuje podcast Digitálni rodičia?

Nepotrebuje ho doba, potrebujú ho rodičia a učitelia. A to preto, lebo im doma vyrastajú digitálni domorodci. Práve preto sme sa s Barborou Okruhľanskou rozhodli ten podcast robiť, lebo sme videli, že my sa v tom svete hýbeme, pretože pracujeme v digitálnom marketingu, ale dospelí, ktorí sa tomu nevenujú profesionálne, sú v tom stratení.

V takom prípade zaujmú jeden z dvoch veľmi zlých postojov – ultraliberálny, pri ktorom si povedia, rob si čo chceš, hádam ťa to nezabije alebo ultrakonzervatívny, kedy by chceli všetko zakázať. Oba sú zlé, hoci ten druhý je ešte horší, pretože dnešné deti nemôžu zostať úplne offline. Nemôžeme sa tváriť, že deti dokážu vyrastať bez smartfónov a bez sociálnych sietí iba preto, lebo my, starší ľudia, sme to kedysi dokázali.

Prvú epizódu ste odštartovali v januári 2023. Bolo niečo, čo vás vtedy ako rodičov osobne prebudilo k tomu, že digitálna gramotnosť už nemôže byť okrajová téma?

Prebudilo nás, keď nás oslovili kamaráti, ktorí hovorili: ,,Peťo, Baška, vy robíte s digitálnym svetom, rozumiete sociálnym sieťam, poďte nám poradiť, ako to nastaviť doma, ako pracovať s deťmi. Stále pozerajú do obrazoviek, sú na tom závislé.” Všetci to poznáme, všetci to máme doma. Z tohto pohľadu sme si povedali, že nebudeme radiť ľuďom po jednom a odpovedať stále na tých istých desať otázok dookola, ale že bude lepšie, keď vytvoríme podcast.

Ako ste už načrtli, vy aj vaša kolegyňa pracujete v marketingu, čo vám dáva prirodzený náskok pred inými rodičmi. Ako ovplyvňuje vaša profesia prístup k digitálnej výchove doma?

Dáva nám to náskok nielen pred rodičmi, ale máme to šťastie, že aj pred deťmi. Deti sú často v brutálnom náskoku pred svojimi rodičmi. Ony doma nastavujú Wi-Fi, heslá, vysvetľujú, čo znamenajú rôzne skratky, a aké aplikácie sa aktuálne používajú. Hlavný náskok nie je ani tak pred rodičmi či učiteľmi, ale práve pred deťmi.

Zároveň však musím povedať, a Baška to vždy potvrdí, keď to spomeniem na prednáške, že to, o čom hovorím, doma sám často porušujem. Všetky chyby, na ktoré upozorňujem, som urobil. Úplne všetky. Jediný rozdiel je v tom, že viem, že som tú chybu spravil, viem, že nabudúce to musím urobiť inak, a viem presne, kde som zlyhal.

Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky.

Kedy spoznáte, že vaše dieťa je pripravené samostatne fungovať v digitálnom svete?

Je to absolútne individuálne. Psychológovia hovoria o veku medzi 13. a 15. rokom života. V reálnom svete je však táto informácia takmer nepoužiteľná a psychológovia si to veľmi dobre uvedomujú. Nie je možné situáciu udržať tak, že celá trieda si všetko dohaduje cez mobil, pozerá videá a hrá hry, a len jedno dieťa bude „mimoň“.

Je to veľmi podobné, ako keď sa ma niekto spýta, ako viem, že je moje dieťa pripravené jazdiť na bicykli. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy, keď mu bicykel kúpim, dám mu helmu, chrániče a nepoviem mu: ,,Tu máš bicykel a pán Boh s tebou, snáď sa nezabiješ“. Prvých niekoľko kilometrov pri ňom bežím. Až keď vidím, že to zvláda samo, vtedy je pripravené.

V digitálnom svete používajú deti emojis, skratky alebo trendy, ktoré môžu mať úplne iný význam pre rodičov než pre nich. Ako rodič môže spoznať, čo tieto signály skutočne znamenajú?

Veľa kyberšikany sa deje práve prostredníctvom nevinných obrázkov, emotikonov či rôznych slovíčok, ktorým rodičia často nerozumejú. Ide o kódovanú reč, ktorou si deti medzi sebou odosielajú správy. Či už milé, alebo aj nemilé. Všetkým rodičom a učiteľom určite odporúčam seriál Adolescence. Pointu nebudem prezrádzať, ale presne o toto ide.

My máme na webe niečo, čo sme nazvali slovník digitálneho rodiča. Tam rodičia nájdu výrazy, ktoré počujú doma, no nerozumejú im. Máme tam aj vysvetlenie emotikonov. Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky. Takto sa dozvedia veci, o ktorých by inak netušili.

Seriál Adolescence bol vlani veľmi rozoberaný. Keby ste si mali z tohto seriálu vybrať jednu tému alebo moment, ktorý by ste odporučili otvoriť doma?

Pamätám si scénu, kde otec so synom sedeli v zborovni a vysvetľovali si, čo znamenajú jednotlivé emotikony. Hlavná postava seriálu pritom bola šikanovaná pred očami všetkých, no nikto si to nevšimol. V seriáli samozrejme figurovali aj negatívne vplyvy, ako napríklad manosféra. Tento moment by som určite vyzdvihol. Seriál by som si pozrel spolu s tínedžerom a následne by som sa s dieťaťom rozprával o významoch jednotlivých symbolov.

Význam emotikonov sa stále mení. Nejde len o statickú sadu symbolov, ale o veľmi fluidný jazyk. Rodičom to preto často komplikuje situáciu, pretože nedokážu držať krok s kódovanou komunikáciou detí. Každá trieda či komunita má pritom svoj vlastný kód plus zopár globálnych symbolov.

Ešte ostaňme pri tejto otázke. Aký je váš tip, ako s deťmi o tom komunikovať?

Úplne normálne, opýtate sa ich na to. Ak v tom svete nie ste doma, vypočujte si pár našich epizód a v každej z nich dostanete pár tém, ktoré viete okamžite doma otvoriť. V jednej epizóde nám psychologička prezradila veľké tajomstvo, že existuje viac otázok než tie dve základné – „Čo bolo v škole?“ a „Čo ste mali na obed?“

Existuje oveľa viac otázok, ktoré sa ich môžeme opýtať. Napríklad: „A čo je to za hru, ktorú teraz hráte celá trieda? Ukáž mi kúsok z nej.“ alebo „A ten influencer, čo ho pozeráš, o čom vlastne točí tie videá?“ To sú otázky, o ktorých sa dá rozprávať. Ak ich doma neotvárame, budeme veľmi prekvapení, keď sa stane niečo veľmi zlé.

Mnohé online trendy sú prchavé a nemajú hlbší význam. Ako majú rodičia rozlíšiť medzi neškodným trendom a obsahom, ktorý už stojí za pozornosť?

Obsah na internete rozlišujem do troch skupín. Užitočný, ktorý by sme chceli, aby naše deti sledovali, škodlivý, ktorý by vôbec nemali vidieť a medzi týmito dvomi extrémami je tretí, takzvaný zbytočný. Dospelým príde nezmyselný, ale pokiaľ dieťa nenavádza na hlúpe výzvy, nenadáva sa v ňom a nikto sa tam neodhaľuje, má právo sa zabávať.

Deti sa v zábave podobajú na nás. Vyrastali sme na Tomovi a Jerrym či Vlkovi a zajacovi, kde Tom mlátil panvicami, zjedol dynamit a prešiel mu vlak po kolenách. Vtedy to tiež nebolo edukatívne ani užitočné.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete.

Keď ste spomínali tie tri kategórie obsahu, pri škodlivom obsahu ide už o tenkú hranicu, ak sa rozprávame o deepfakeoch a AI videách. Ako pomáhať deťom rozoznávať ich od skutočných videí, keď to často nedokážu ani rodičia?

Deepfake-y, rovnako ako všetko ostatné, prinášajú z pohľadu výchovy dva nepríjemné momenty. Prvým je šírenie dezinformácií a druhým kyberšikana. Mnohé deti využívajú AI nástroje na to, aby napríklad vymenili hlavu spolužiaka za niečo nevhodné. To môže veľmi ublížiť, aj keď dieťa tvrdí, že je to „len AI zábava“.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete. Ak niekoho zosmiešniš, či už klasicky alebo cez AI, je to rovnako škodlivé. Preto ich musíme naučiť, že vytvoriť zosmiešňujúci obrázok cez AI je rovnako neslušné ako niekoho odfotiť na záchode. Výchova v digitálnom svete znamená naučiť ich zodpovednosti.

Čo je najčastejšia veta rodiča, po ktorej sa dieťa už o svojom online svete viac neotvorí?

Nie je to veta, ale gesto. Keď dieťa príde s banalitou ako vtipné „reelsko“, level v hre či YouTuber, musím sa ovládnuť a negúľať očami. Keď sa to rodičom podarí a ešte aj prejavia záujem o to, čo im ukazujú, prvýkrát vstúpia do ich sveta a zároveň si začnú formovať názor na to, či je daný obsah užitočný alebo škodlivý.

Vety typu „Daj mi pokoj, choď radšej von, nezaujímajú ma tvoje hlúpe hry a influenceri“ dieťaťu dáva jasný signál, že rodič jeho online svet ignoruje, a ono si ho bude riešiť samo, až kým to nedopadne zle. Samozrejme, súhlasím, vonku hrať futbal alebo ísť na prechádzku je fajn, ale nemôžeme tým nahradiť záujem o digitálny svet.

Vytvorili ste kartovú konverzačnú hru, ktorá vzdeláva nielen rodičov, ale aj deti. Ako ste pri jej tvorbe premýšľali o rovnováhe medzi zábavou a obsahom, aby dokázala otvoriť citlivé témy?

Cieľom pri jej hraní nie je výhra, ale otvorenie diskusie. A práve preto sme hru vytvorili obojstranne – 80 otázok od detí na rodičov a 80 od rodičov na deti. Ak by to boli len otázky na deti, po pár kolách by ich to prestalo baviť. Hra funguje tak, že sa striedate – rodič vstupuje do sveta dieťaťa a naopak.

Napríklad deti sa ma radi pýtajú „Tati, akej farby bola tráva, keď ste mali čiernobielu televíziu?“ alebo „Ako ste sa dohodli na stretnutí bez mobilu?“ Takto sa vtipne vraciame do sveta pred internetom a mobilmi.

Hra zároveň otvára aj seriózne témy. Rodičia sa musia priznať napríklad k tomu, či to sami nepreháňajú s mobilom, a deti vidia, že aj dospelí robia chyby. Sekcia kvíz s kartičkami, kde sú otázky na jednej strane a odpovede na druhej, ukazuje deťom, že vedia byť lepší ako dospeláci. Prehráte 12-0, 15-0, ale práve to otvára debatu.

Ako ste testovali, či otázky nebudú pre deti príliš konfrontačné, ale zároveň neskĺznu do povrchnosti?

Otázky sme konzultovali s viacerými detskými psychológmi z centra Detstvo bez násilia, ktorí ich recenzovali, kontrolovali a upravovali. Potom sme hru testovali aj na vlastných deťoch. Sledovali sme, ktoré otázky im šli ľahko, a ktoré ich zaujali. Následne sme hru rozposlali našim blízkym a spätná väzba bola jasná – deti to baví.

Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá.

Ako majú rodičia reagovať v momente, keď zistia, že ich syn sleduje Andrewa Tatea, ktorý normalizuje mizogýniu alebo dcéra podlieha trendu #SkinnyTok, kedy mladé influencerky propagujú poruchy príjmu potravy ako zdravé?

Prvá reakcia rodiča nesmie byť hysterická. Ak sa začne chytať za hlavu, vykrikovať alebo podávať dramatické reakcie, dieťa sa zľakne, uzatvorí a tam končí debata. Vo vnútri samozrejme rodič môže vybuchovať a mať chuť mobil vyhodiť z okna, ale prvé pravidlo je zachovať pokoj. Pomáha klásť otázky typu „Fakt ho sleduješ?“ alebo „Čo ťa na ňom baví?“

Dieťa môže odpovedať: „Vieš, on cvičí, motivuje chalanov, aby cvičili a dobre vyzerali.“ Rodič by potom mal pokračovať: „A vieš aj niečo iné, čo hovorí?“ Dieťa odpovie: „Niečo o babách, ale to nepočúvam.“ Dieťa si často neuvedomuje, že influencer implicitne tvrdí, že ženy nie sú rovnocenné mužom.

Nejde o to, aby rodič ukázal, že ide o katastrofu, ale normálnym rozhovorom rozobrať problematiku. V manosfére sa totiž diabol skrýva v detailoch. Chytí tínedžerov na zdravý životný štýl, výber partnerky či vidinu bohatstva. To sú normálne sny chalanov, neklamme si. Ale keď sa to otočí do nadradenosti a ponižovania, vzniká toxický vzorec.

Keď vidíme, že niektoré krajiny zavádzajú alebo zvažujú zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, pomohlo by to chlapcom a dievčatám, ktorí sa dnes online dostávajú k radikalizáci?

Áno, pomohlo by to. Som úplne za to, keby sa celá spoločnosť dohodla a našla technické riešenie, ako deťom zabrániť v prístupe na sociálne siete do 16 rokov. Lenže tu sa končí ružový sen a začína realita. Hoci sme podávanie alkoholu mladistvým zakázali, stále sa nájdu regióny na Slovensku, kde na rodinnej oslave nalejú aj 15-ročným.

Obávam sa, že zákaz sociálnych sietí je dnes skôr téma na ľahké získanie politických bodov. Ak by sme sa na tom aj zhodli, otázka znie, ako by sme to dosiahli. Jednoduchá odpoveď znie: musí sa preukázať občianskym preukazom. A vtedy sa pýtam, naozaj chceme, aby nadnárodné spoločnosti ako Meta či Google uchovávali citlivé údaje našich detí? Absolvovať by to museli aj dospelí, takže tieto korporácie by v skutočnosti mali doklady polovice zemegule.

Druhý problém sa dá vysvetliť na príklade cigariet. Ak sa dnes dieťa k ním chce dostať, poprosí staršieho súrodenca alebo dospelého pred trafikou. A teraz si to predstavme na sociálnych sieťach. Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá. Od tej chvíle je dieťa „späť v hre“, účet je overený ako dospelý a systém nemá šancu zistiť, kto ho reálne používa. Vznikne tak čierny trh s účtami a úplne sa to vymkne spod kontroly.

Peter Šebo

Zakladateľ a Chief Data Officer (CDO) PS:Digital, pracoval ako redaktor pre digitálny marketing v odbornom mesačníku Stratégie, neskôr ako digitálny riaditeľ vydavateľstva Sanoma Magazines (Ecopress Magazines), či ako New Business Manager pre Zoznam.sk (2011 – 2013). Pravidelne organizuje odborné konferencie z oblasti digitálneho marketingu v SR aj ČR. Spoločne s Baborou Okruhľanskou v roku 2023 založili Digitalni rodičia. V roku 2025 získal ocenenie Marketer roka.

Študentská žurnalistika často pôsobí nenápadne, no jej význam je väčší, než by sa mohlo zdať. Tvorí ju komunita mladých ľudí, ktorí popri škole otvárajú problémy, ktorým sa inak nevenuje dostatočná pozornosť. Je to priestor, kde sa dá experimentovať, zlepšovať a kde sa zároveň budujú základy budúcich novinárov, editorov či grafikov.

Napriek tomu, že to celé pôsobí idylicky, realita fungovania študentských médií je často oveľa tvrdšia. Redakcie pracujú s minimálnym rozpočtom, skúsení členovia odchádzajú po ukončení štúdia a noví sa učia všetko od nuly. Napriek prekážkam však vznikajú kvalitné časopisy a projekty, ktoré nielen informujú, ale aj pobavia a vzdelávajú. Na mnohých školách sú jediným otvoreným priestorom, kde sa diskutuje bez filtra.

Hlas študentov

Bez študentských médií by množstvo tém ostalo úplne nevypočutých. Týkajú sa napr.: internátov, školského bufetu, dostupnosti služieb, psychického zdravia študentov či samotnej kvality výučby.

Reálny dopad študentských médií potvrdzuje aj skúsenosť časopisu Omphalus Martinensis, ktorý pôsobí na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. V nedávnom čísle časopisu sa redakcia venovala praktickej výučbe a upozornila na jej nedostatky. Téma, ktorá by inak ostala medzi študentmi sa následne dostala na akademický senát, kde sa diskutovalo o možných zmenách v kurikule. Aj tento príklad ukazuje, že študentská žurnalistika môže fungovať ako most medzi študentmi a vedením fakulty.

Nie je tajomstvom, že oficiálne univerzitné kanály komunikujú skôr reprezentatívne. Študentské médiá však dokážu bez strachu pomenovať to, čo študenti skutočne zažívajú. Preto sú aj akýmsi otvoreným fórom, kde sa dá hovoriť slobodne a kde vzniká tlak na riešenie problémov. Šéfredaktor Univerzálu, časopisu študentov filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach, Timotej Mikloš hodnotí záujem čitateľov pozitívne: „Naše výtlačky miznú z výdajných miest rýchlejšie ako kedysi, čo beriem ako dôkaz, že študentov naša práca reálne zaujíma.“

Redakcia Omphalus Martinensis vníma študentské médiá ako dôležitý priestor na otváranie tém, ktoré sú v akademickom prostredí často považované za citlivé alebo tabu. Študentská žurnalistika sa dotýkajú aj širších spoločenských tém, no vždy z pohľadu mladých ľudí. Nejde o veľkú politiku ale skôr o hodnoty, fungovanie spoločnosti či praktické výzvy života na univerzite. Mnohé redakcie, vrátane Univerzálu, stavajú čísla tak, aby v nich bola zahrnutá aj výskumná popularizácia, kreatívny text či reflexia fakultného diania.

Ako sa formujú mladé talenty

Študentské redakcie sú prirodzenými inkubátormi talentov. Sú miestom prvých rozhovorov, editorských zásahov aj zlyhaní. Práve tu mnohí študenti zisťujú, že ich baví písanie, práca s grafikou, tvorba podcastov alebo fotografovanie. Ide o prvý kontakt s reálnou prácou redakcie v čase, keď je dovolené robiť chyby a učiť sa postupne.

Študentské redakcie sú tiež prirodzeným priestorom pre tréning mediálnej gramotnosti. Sociálne siete zahlcujú ľudí informáciami a dnes je dôležitejšie než kedykoľvek predtým, aby si ich vedeli overovať. Tu sa študenti učia, ako vzniká článok, ako pracovať so zdrojmi, prečo sa niečo dá publikovať a niečo nie, aj to, ako sa hľadá rovnováha medzi faktom a názorom.

Študentské médiá sú skvelé práve v tom, že sú študentské – umožňujú chybovať, hrať sa, byť tvorivými a vynaliezavými.

Na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM je výhodou, že pod jednou strechou sa stretávajú rôzne študijné programy: marketing, masmediálna komunikácia, vzťahy s médiami či teória digitálnych hier. Vďaka tomu môžu do univerzitného časopisu Atteliér prirodzene prispievať študenti rôznych smerov a každý doň vniesť inú perspektívu. Túto myšlienku potvrdzuje aj šéfredaktor Univerzálu Timotej Mikloš: „Do čísla sa snažíme zapojiť študentov z rôznych programov, pretože psychológ sa na tému pozerá inak ako slovenčinár.“ Práve táto rôznorodosť odborov zvyšuje kvalitu aj tematickú pestrosť článkov.

Prekážky a tvrdá realita

Obmedzené finančné prostriedky. Toto je problém, ktorý spája väčšinu študentských médií. Náš univerzitný časopis Atteliér dostal len 1 000 eur a to aj napriek tomu, že sme niekoľkokrát získali prestížne ocenenie Štúrovo pero. Pre predstavu, táto suma pokryje tlač približne dvoch čísel. Na stabilnú dlhodobú prácu či inovácie už nezostáva priestor. Šéfredaktor Univerzálu nám tiež opísal svoju skúsenosť: „Vydávanie časopisu je financované z rozpočtu fakúlt. Ak chceme niečo navyše, zapájame sa do výziev rektorátu.“

Ďalším výrazným problémom, ktorý sa objavuje naprieč študentskými redakciami, je nedostatok aktívnych tvorcov. Šéfredaktor Omphalus Martinensis hovorí, že najväčšou prekážkou je pravidelné obmieňanie redakcie a nedodržiavanie termínov. „Keďže sme študenti medicíny a štúdium je samo o sebe náročné, našim najväčším problémom je nedostatok času na písanie článkov. O to viac si ceníme všetkých členov, ktorí to robia vo svojom voľnom čase,” dodáva.

Niektoré redakcie majú mentorskú podporu, iné fungujú takmer úplne samostatne. Univerzál spolupracuje s odborným poradcom, čo im pomáha udržiavať stabilnú a kvalitnú prácu. Úspešne však môžu fungovať aj redakcie, ktoré si všetko robia samy, ak majú podporujúce prostredie. Dôležité je, aby mali jasné procesy, dostatok priestoru a času, nie nutne formálne vedenie.

Ani sloboda tvorby nie je vždy samozrejmá. Univerzál uvádza, že sa so zásahmi do obsahu nestretol, no nie všade to tak je. Študentské médiá by mali byť nezávislé nie PR kanálom univerzity. Redakcia, ktorá sa nebojí kriticky reflektovať dianie na fakulte, zároveň potvrdzuje, že škola rozumie dôležitosti otvorenej diskusie. Sloboda je totiž podstatou kvalitnej žurnalistiky, aj tej študentskej.

Čo študentské médiá potrebujú

Študentská žurnalistika na Slovensku by sa rozvíjala omnoho rýchlejšie, keby mala základné podmienky, ktoré má väčšina školských aktivít. V prvom rade je to stabilná a predvídateľná podpora. Redakcie nemôžu plánovať, ak nevedia, či budú mať o pol roka financie na tlač alebo grafiku, ako to bolo aj v prípade nášho Atteliéru.

Napokon je potrebné, aby redakcie mali väčší rešpekt v rámci univerzitného prostredia. Aj Timotej Mikloš z Univerzálu upozorňuje, že študentský časopis môže zásadne ovplyvniť rozhodovanie budúcich študentov pri výbere fakulty. To je dôkaz, že ide o médium s reálnym vplyvom, nielen v rámci školy, ale aj mimo nej.

Kam smeruje študentská žurnalistika

Budúcnosť žurnalistiky je multimediálna: text, audio, video aj sociálne siete. A práve študentské redakcie majú flexibilitu, ktorú veľké médiá často strácajú. Dokážu bez veľkého rizika experimentovať, hľadať nové formáty a rásť spolu s technológiami. Timotej Mikloš vníma študentské médiá ako komunitné platformy, ktoré by mali zostať verné svojej povahe: „Študentské médiá sú skvelé práve v tom, že sú študentské – umožňujú chybovať, hrať sa, byť tvorivými a vynaliezavými.“  

Univerzál a ďalšie redakcie ukazujú, že študenti sú často pioniermi trendov. Nemusia sa viazať na prísne procesy, môžu spájať žánre, prepájať akademické témy so spoločenskými a prirodzene pracovať s multimédiami.

Ak študentské redakcie dostanú podporu, môžu sa stať dôležitým priestorom, kde vznikajú nové talenty a nápady, ktoré neskôr obohatia slovenské médiá. Ak ich však budeme ignorovať, stratíme generáciu mladých autorov, ktorí sa nemajú kde učiť, robiť chyby a tvoriť slobodne.

Entuziazmus je dobrý základ, ale sám o sebe nestačí. Študentská žurnalistika môže rásť len vtedy, ak ju berieme vážne, dáme jej priestor a veríme jej. Univerzitné médiá dnes potrebujú takých mladých ľudí, ktorí: sa neboja pýtať, myslieť kriticky a hovoriť nahlas.