Exšéfredaktorka SME Balogová: Keď zlyhávajú všetky kontrolné mechanizmy, posledná inštancia sú médiá

V čase, keď tlak na novinárov prichádza nielen z politických kruhov, ale aj z online prostredia, je kontrola faktov a sloboda médií dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Beáta Balogová hovorí o tom, prečo je odolnosť novinárov a nezávislá žurnalistika kľúčová pre fungovanie demokracie.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo ocenenie z Kolumbijskej univerzity vníma aj ako uznanie pre slovenskú žurnalistiku,
• v čom je dnešný tlak na novinárov horší než počas mečiarizmu,
• aké faktory stáli za prepadom Slovenska v rebríčku slobody tlače,
• prečo po 11 rokoch odišla z pozície šéfredaktorky a akú rolu zohráva v redakcii dnes.

Absolvovali ste magisterské štúdium na Fakulte žurnalistiky v Bratislave. Neskôr v roku 2007 ste získali magisterský titul na prestížnej Kolumbijskej univerzite. Aký je rozdiel medzi štúdiom v Amerike a na Slovensku?

Pamätám si veľmi živo, ako som začala štúdium na Katedre žurnalistiky. Tri mesiace som študovala v komunistickom režime a potom prišla Nežná revolúcia. Učiteľský zbor, ktorý vtedy pôsobil na katedre žurnalistiky, bol naozaj na zaplakanie. Boli to ľudia, ktorí nikdy v živote nerobili praktické novinárstvo. Mnohí z nich boli komunistické kádre, ktorí učili kritiku buržoáznych médií, históriu podnikovej tlače na Slovensku. Ak by neprišla revolúcia, tak na skúšky by sme sa museli učiť, aké podnikové noviny vydávali vo Vrútkach a ďalších mestách. Po revolúcií títo ľudia prešli ako keby rýchlokurzom a zrazu začali vyučovať etiku médií alebo históriu západnej tlače. Už vtedy som vedela, že títo ľudia ma neobohatia.

Začala som si čítať, aké sú najlepšie novinárske školy. Kolumbijská univerzita bola vždy vnímaná ako slonovinová veža novinárstva. Sídli tam aj Pulitzerova komisia, ktorá odovzdáva Pulitzerove ceny. Uložila som si ju ako sen, ktorý sa mi splnil, až keď som bola šéfredaktorka The Slovak Spectacor. Hoci je pravda, že som sa zadĺžila – ročné školné stálo 86-tisíc dolárov – no mala som šťastie, keďže som získala štipendiu, Ocitla som sa v skupine Siga Gisslera, ktorý bol administrátorom Pulitzerových cien. Naozaj mal najtvrdší kurz praktického novinárstva. Výučba prebiehala ako keby ste vstupovali do redakcie. Váš mentor bol váš editor.

Prvou úlohou bolo, aby som nastúpila na metro, odviezla sa na hlavnú stanicu a oslovila pár ľudí. Na základe rozhovorov s nimi som si mala vybrať tému na spracovanie. Musela som získať ich telefónne čísla a mená. Keď som sa vrátila naspäť, mala som hodinu na napísanie textu. Aj pre mňa bola táto úloha náročná, pretože cvičila niečo, čo u nás nie je veľmi rozšírené. V tejto dobe, vo vaše generácii už pomaly vymiera schopnosť rozprávať sa s cudzími ľuďmi.

Ak by sme to mali zhrnúť, znamená to, že v Amerike sa išlo po praxi a na Slovensku sa učila iba teória?

Nie je to úplne tak. Ešte predtým než som šla na Kolumbijskú univerzitu, od roku 1994 do roku 1995 som mala Fullbrigtove štipendium na inej škole, ktorá bola výborná v teórií. Učiť sa teóriu žurnalistiky neznamená to, že sa budete učiť do nemoty históriu slovenskej žurnalistiky alebo umelo vytvorené konštrukty redigovania. Učila som sa napríklad psycholingvistiku, zaujímala ma aj hermenautika, teda interpretácia textu. Rozobrať text, a skúmať ako si ho môže neskôr interpretovať čitateľ. Na týchto hodinách sme rozoberali manipulačné techniky a propagandu.

Je to výhovorka, že my sme učili teóriu, aby škola nepripravila mladých novinárov na vstup do praktického života. Najmä preto, že ani v novodobých redakciách, nemôže fungovať princíp mentorov. Keď prídete do redakcie, ktorá je rozbehnutá, nie je na to čas. Vidím to aj keď študenti prichádzajú na letné stáže alebo prax. Vždy si vyberám podľa toho, či uchádzač je schopný napísať text, ktorý nie je názorový. Ak sa opýtam, čo chce písať a odpovie mi, že komentár, tak mu poviem, že je to brutálne ťažké. Zvyknem sa pýtať aj na tému, ktorej sa hlbšie venujú. Vždy som bola otvorenejšia študentom, ktorí mi povedali, že ešte nemajú zameranie, ale sú pripravení pracovať so zdrojmi a komunikovať s ľuďmi.

Tento rok boli oznámení výhercovia prestížnej ceny, a vy ste boli medzi nimi. Keď ste sa dozvedeli, že ste získali Columbia University Alumni Award, čo vám prebehlo hlavou?

Veľká hrdosť. Spomenula som si na deň, keď som stála pred katedrou žurnalistiky na kampuse Kolumbijskej univerzity. Uvedomila som si, aké je to úžasné, že som sa tam ako študentka vôbec dostala. Nesnívala som o tom, že táto škola by ma mohla niekedy oceniť. Prebehla mi hlavou celá ta genéza – keď som tam bola prvýkrát v roku 1996, neskôr som sa tam vrátila v 2006 ako študentka, a dnes ako ma ocenili.

Vnímate to aj ako uznanie pre slovenskú žurnalistiku?

Určite áno. Nikto z nás nie je izolovaný jav. To, že som sa ako šéfredaktorka dostala k takýmto príležitostiam, je výsledkom práce a podpory mnohých ľudí. Toto ocenenie patrí aj Alexejovi Fulmekovi, ktorý ma počas štúdia vždy podporoval, aj finančne. A patrí aj Petit Pressu. O to silnejšie to pre mňa je, že som doposiaľ jediná Slovenka, ktorá túto cenu získala.

Aj ja som bola jedna z tých študentov, ktorí začali tieto protesty. Dnes si neuvedomujeme, čo všetko by znamenala strata tejto slobody.

Pôsobili ste ako novinárka už v 90. rokoch. V čom sa najviac líši tlak, ktorému novinári čelili počas mečiarizmu, od toho dnešného?

Veľkým rozdielom sú sociálne médiá a hybridná vojna. V tých mečiarovských časoch som ešte nepôsobila vo veľkom, významnom médiu a nerobila ani investigatívnu žurnalistiku. Nebola som fyzicky ohrozovaná, ale ak si spomenieme, mnohí kolegovia, ktorí pokrývali témy ako mafia a snažili sa robiť investigatívu v tejto oblasti, boli ohrození. Dostávali sa do veľmi nebezpečných situácií. Spomenieme napríklad Arpáda Soltész, ktorý písal práve o týchto skupinách.

Dnes je situácia horšia hlavne kvôli tlaku, ktorý prichádza z online prostredia. Je dosť vážny. Môže to ohroziť aj psychické zdravie novinárov. Nie je to menšia výzva ako v minulosti.

V roku 2014 ste nenastupovali priamo z redakcie SME, ale z pozície šéfredaktoky anglicky písaného týždenníka The Slovak Spectactor. Ako váš prechod vtedy prebiehal?

Plánovala som odísť s Matúšom Kostolným, terajším šéfredktorom Denníka N. Boli sme výborný priatelia. Keď som sa dozvedela, že do vydavateľstva vstupuje Penta, a veľká časť Denníka SME odchádza, aj ja som zvažovala odchod. Potom si ma do kancelárie zavolal Alexander Fulmek, a povedal mi jednu myšlienku s tým, že mu nemám hneď odpovedať.

Chcel, aby som sa stala šéfredaktorkou denníka SME. Úplne som zamrzla a následujúce dva týždne som s tou myšlienkou pracovala. Zvažovala som to, ale aj si predstavovala, čo by to pre mňa znamenalo. Neskôr, keď sme sa o tom rozprávali, sľúbil mi, že sa bude snažiť ako vydavateľ Pentu vytláčať, aby nemala dosah na redakciu.

Po jedenástich rokoch v pozícii šéfredaktorky sa zrazu vraciate do redakcie v inej roli. Ako by ste opísali pozíciu, ktorú zohrávate v redakcii teraz?

Myslím, že som pre kolegov stále morálnou autoritou, čo ma veľmi teší a vážim si to. Stále sa na mňa budú obracať, aby so mnou mohli preberať ich články. Moja nová pozícia je šéfkomentátorka. Budem sa snažiť písať čo najviac. Naďalej však budem mojich kolegov reprezentovať. A onedlho oznámim aj vznik novej novinárskej organizácie, kde budem zohrávať určitú úlohu a budem sa snažiť mojim kolegom pomáhať poradenstvom či podporou.

Úľava spočíva v tom, že nemusím všetko kontrolovať a necítim, že za všetko musím niesť zodpovednosť.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu odísť z pozície šéfredaktorky?

Čas. Jedenásť rokov je príliš dlhý čas, aby niekto vykonával túto pozíciu. Zároveň som chcela odísť v čase, keď mám ešte mentálnu silu a mám schopnosť písať, tvoriť a robiť to novinárstvo, ktoré som väčšinou viedla.

Na tlačových konferenciách koaličných politikov sa často opakovali mená šéfredaktorov vrátane vášho. Cítili ste po odchode z tejto pozície určitú úľavu?

Nenazvala by som to úľavou. Naďalej prichádzajú útoky a výhražné maily. Politici zároveň stále môžu čítať moje komentáre. Zmena je samozrejme v tom, že noviny nereprezentujem ako šéfredaktroka, ale zastupujem ich iným spôsobom. Úľava spočíva v tom, že nemusím všetko kontrolovať a necítim, že za všetko musím niesť zodpovednosť.

Slobodu vnímam ako možnosť rozhodovať sa, konať a niesť za to zodpovednosť, žiť podľa svojich hodnôt. Po mnohých rokoch v médiách, v čom sa zmenilo vaše vnímanie pojmu sloboda?

Ľudia si oveľa menej uvedomujú, čo to znamená pre ich každodenný život. Myslím si, že tento pojem sa devalvoval od čias, keď sme stáli na námestiach. Aj ja som bola jedna z tých študentov, ktorí začali tieto protesty. Dnes si neuvedomujeme, čo všetko by znamenala strata tejto slobody. Na druhej strane žijeme časy zneužívania tohto pojmu, lebo niektorí politici majú pocit, že majú určovať hranice slobody pre celú spoločnosť, a že sloboda im neprináša povinnosti, čo samozrejme nie je pravda.

Slovensko sa v najnovšom rebríčku slobody tlače Reportérov bez hraníc prepadlo o deväť miest a skončilo na 38. priečke zo 180 krajín. Aké sú podľa vás hlavné faktory, ktoré k tomu prispeli?

Jednoznačne zmena vlády. Keď nastúpila vláda Roberta Fica, oni boli pripravení podmaniť si verejnoprávne média a myslím, že išli tvrdo týmto smerom. Druhým faktorom sú ešte intenzívnejšie útoky na novinárov, ktoré premiér a jeho vláda podnecuje. Robert Fico často využíva tlačové konferencie na to, aby útočil na novinárov. Občas aj nevyberavo hovorí konkrétne mená novinárov. Aj to je faktor, prečo sa zhoršila sloboda tlače.

V čase, keď politici čoraz viac komunikujú cez sociálne médiá, obchádzajú médiá a tvoria si vlastnú realitu. V čom sa v tomto prípade vaša úloha ako novinárky mení?

Úloha novinára sa nemení. Stále by som mala a chcela kontrolovať mocných. Stavať zrkadlo moci. Pribúda úloha vysvetľovania čitateľom. Prečo to robíme, a ako robíme niektoré texty, a ako pristupujeme k investigatíve. V spoločnosti je veľký zmätok, čo sú názory, čo je kritika, a čo je útok. V tomto vidím úlohu pre každého novinára, aby dokázal pomôcť spoločnosti sa v tomto orientovať.

Čo robiť v situácií, ak nie je možné položiť konfrontačnú otázku?

Máme zažitú prácu, keď na tlačovke premiér Fico odmietne odpovedať, tak sa tú istú otázku opýta ďalšie médium. Druhá možnosť je, že ak teda odmietnu odpovedať, v článku čitateľovi vysvetlíte, že toto bola naša otázka, ale politik na ňu neodpovedal. Netreba to vzdávať. Treba sa snažiť a ísť priamo do parlamentu, na úrad vlády, a ak toho politika uvidíte, treba sa snažiť položiť tú otázku, lebo je to súčasť našej práce.

Mali by médiá reagovať na to, že im časť verejnosti prestáva dôverovať? Bude lepšie, ak budú viac vysvetľovať, alebo jednoducho pokračovať vo svojej práci a neobhajovať sa?

Určite sa majú a robia to dlhodobo. Robíme vlastné výskumy a prieskumy, v ktorých zisťujeme, čo na našej práci čitatelia oceňujú, čo im chýba a aké majú výhrady. Zároveň si však nemyslím, že samotným vysvetľovaním vieme získať späť celú stratenú dôveru. Nedôvera v médiá totiž nevychádza len z toho, že by médiá robili nekvalitnú prácu.

Je to súčasť oveľa širšieho hybridného útoku, ale aj výsledkom autokratických tendencií. Do verejného priestoru sa systematicky podsúva presvedčenie, že kritické médiá sú platené zo zahraničia, že sa snažia zvrhnúť vládu alebo bezhlavo útočia na štátnych predstaviteľov, hoci v skutočnosti si len plnia svoju úlohu.

Keď už sme pri komunikácii cez sociálne siete, tak môžeme hovoriť aj o tom, ako sa novinári správajú na sociálnych sieťach. Niektoré redakcie vo svete, napríklad Associated Press, už prijali aj etické kódexy správania sa novinárov v online priestore. Myslíte si, že by niečo podobné malo zmysel aj u nás?

Máme kódexy a viaceré médiá ich v posledných rokoch upravili. V našom sme napríklad pridali časť, ktorá kolegom vysvetľuje, ako sa správať na sociálnych sieťach, a akým spôsobom prezentovať svoje názory. O týchto témach často diskutujeme aj na poradách. Je to správna cesta – a myslím si, že podobne k tomu pristupujú aj ďalšie redakcie na Slovensku. Malo by to byť zlatým štandardom. Ich súčasťou by malo byť aj jasné usmernenie, ako pracovať s umelou inteligenciou, a do akej miery ju do procesu vpúšťať.

V posledných rokoch sa často hovorí o tom, že tlak na novinárov už neprichádza len z politickej moci, ale aj od samotného publika. Rezonuje táto téma vo vašej redakcii?

Tlak zo strany publika tu vždy bude. My chceme robiť žurnalistiku, ktorá je pre čitateľov relevantná – chceme počúvať, čo by radi videli a čítali, no zároveň platí, že sa nemôžeme uzatvárať do bublín. Musíme pripravovať aj taký obsah, o ktorom sme presvedčení, že je dôležitý, aj keď nie je na prvý pohľad populárny.

Najmä pri menších médiách sa môže stať, že sa budú príliš prispôsobovať svojmu publiku. Tým si však zúžia vlastnú čitateľskú základňu a riskujú, že sa stanú médiom „na mieru“ pre úzky okruh ľudí, čo nemusí dopadnúť dobre.

Nie je silou vnútorne sa rozpadávať, trpieť online útoky a nehovoriť o tom.

Útoky na novinárov, ale aj odborníkov, vedcov sa stupňujú. Akú ,,mentálnu výbavu” by mal mať súčasný novinár, s čím ísť do tejto profesie?  

Ťažko sa mi rozpráva o mentálnej výbave, pretože si nemyslím, že novinár ma znášať takéto útoky. Viem, že kedysi moji starší kolegovia mali taký pocit, že to je súčasťou ich práce, že musia všetko zniesť a absorbovať takéto útoky. Ja si to nemyslím.

Mentálna výbava je skôr o tom, že novinár by mal byť dostatočne zvedavý. Rovnako by mal byť schopný komunikovať, ak čelí nejakým tlakom. Nemal by to považovať za slabosť. Naozaj sa prehadzujú tie definície, čo je slabosť a čo je sila v tejto profesii. Nie je silou vnútorne sa rozpadávať, trpieť online útoky a nehovoriť o tom.

Mám otázku, ktorá bude možno zaujímať viacerých našich študentov. Veľa z nich pracuje v STVR, stále je to taká vstupná brána do sveta médií, keďže sa tam častejšie menia ľudia.  Je STVR stále dobrá cesta?

Nepovedala by som, aby nechodili do STVR, ale aby si nastavte si hranice. Odporúčam im aby si skúsili nájsť redaktorov, ktorí stále robia nezávislú prácu. A nech nezabudnú na novinárske princípy. Ak uvidia, že sa porušujú – nech idú ďalej.

Viem, že momentálne nie je veľa možností a príležitostí na slovenskom mediálnom trhu. Zároveň je pravdou, že mnohí nevydržia dostatočne dlho. Majú pocit, že v tejto profesii sú nedostatočné platy, práca cez víkend, obrovská psychická záťaž a ešte aj online nenávisť. Ľudia si to vyhodnotia, že to za tie peniaze nestojí.

Ak majú lásku k novinárstu, chcela by som ich poprosiť, aby vydržali. Na začiatku je to ťažké – naučiť sa rutinu, vystavať text – príde to až po piatich rokoch. Ale oplatí sa vydržať, lebo nakoniec sa stanú súčasťou komunity, ktorá kontroluje vládnu moc a otvára dôležité témy.

Pew Research Center poukázal na prieskum, že od roku 2020 počet mladých ľudí, ktorí sledujú správy na TikToku sa viac než zdvojnásobil, a to na 55 %. Ako môžeme efektívne pomôcť mladým ľuďom rozlišovať dezinformácie od spoľahlivých správ?

Keďže vieme, že mladí ľudia berú mnohé informácie z TikToku, musíme to zohľadniť a prispôsobiť sa. Vo veľkých svetových médiách, ako je Washington Post, na to majú vlastný kanál.

Takže táto otázka je na stole aj v denníku SME.

Áno, premýšľame nad tým, aký obsah a akou formou dávať na TikTok. Stále verím, že TikTok môže byť len vstupnou stanicou – miestom, kde mladí ľudia zachytia základnú informáciu, no potom by mali prirodzene prejsť k serióznejším médiám, kde si o tej istej téme prečítajú viac. TikTok im totiž neprinesie hĺbkový kontext, ani nevysvetlí zložitejšie fenomény.

Mali by s nimi hovoriť iným jazykom alebo im radšej dôverovať, že zvládnu aj náročné témy?

Jedna vec je prilákať mladých ľudí na naše weby. Nemyslím si však, že nezvládnu náročnejšie formáty. Ak majú v budúcnosti robiť zodpovedné politické rozhodnutia, vedieť, koho voliť či ako sa starať o svoje zdravie, potrebujú čítať aj komplexnejšie texty, nielen pozerať krátke videá. Dôverujem im, že dokážu absorbovať aj zložitejšie témy.

Kedysi sa do „novinárčiny“ išlo s vierou, že médiá majú moc zmeniť veci. Sú médiá stále tým povestným strážnym psom demokracie?

Jednoznačne sú. Práve preto, keď zlyhávajú všetky kontrolné mechanizmy – či už Najvyšší kontrolný úrad, štátne orgány alebo parlamentné výbory – médiá zostávajú poslednou inštanciou. Sú to práve médiá, ktoré môžu priniesť informácie o tom, že politici kradnú, že sa zneužíva proces tenderov, alebo že sa európske peniaze odkláňajú od svojho pôvodne deklarovaného cieľa.

Beáta Balogová

Je absolventkou Kolumbijskej univerzity v New Yorku, kde študovala žurnalistiku. V roku 2020 získala Európsku novinársku cenu v kategórii názorov a komentárov a je členkou Výkonného výboru Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI). Momentálne je šéfkomentátorkou denníka SME, kde predtým 11 rokov stála na čele redakcie, a ešte predtým viedla 12 rokov anglický týždenník The Slovak Spectator.