Každé miesto má svojho majiteľa. Ak vás niekto pustí, nájde buď hluché ticho, alebo dobrosrdečnosť. Takto si jazdím Slovenskom. Medzi ľahostajnosťou a láskavosťou.
Ráno čakám na sedmičku. Zima je poriadne ostrá. Presne taká ostrá, ako keď príde autobus a naplní sa rýchlejšie než parlament pred hlasovaním o novom zákone. Dvere sa zavrú, motor zahučí a pohneme sa. Samozrejme, dodržujeme povolenú rýchlosť. Ak chceme pochopiť Slovensko, stačí si sadnúť do autobusu. Tento plechový sociálny experiment totiž funguje podľa vlastných predpisov. Niekedy lepšie, niekedy horšie. Ako zmeny v našej ústave.
V mojom autobuse vládne superhrdina. Vodič. Jeho superschopnosťou je udržať poriadok. Niekedy aj s úsmevom na tvári, ale rukou vždy pevne na volante – vašej dôvere. Jeho maskou je pokojný výraz. Ak príde hrozba, vytiahne rétoriku. Sľuby a výhovorky mení na neviditeľnú pravdu. Manipulácie a intrigy sú predsa v móde.
Autobus má svoje zvyky. Ticho je bezpečnejšie než rozhovor. Pohľad z okna je útek. Slúchadlami sa skryjeme do ulity. Reči o politike začínajú pri meškaní a končia pri vetách: „Tu to nikdy nebude lepšie.“ No ak niekto upozorní na vypadnutú peňaženku, atmosféra v autobuse sa predsa len chvíľu zjemní.
Meškanie je slovenská metafora. Nadávame, že nejdeme dopredu, ale keď sa pohneme, polovica chce vystúpiť, lebo „to ide zlým smerom“. Všetci si myslia, že by to vedeli lepšie. Niektorí kričia, že treba nový autobus. Iní by radšej išli peši, len aby nemuseli sedieť vedľa „tých druhých“.
V ušiach mi zvonia hlasy, ktoré už ani nehľadajú pravdu, len potvrdenie vlastného strachu. Každý má svoj kanál, svoju verziu Slovenska. Kým sa hádame, parlament predkladá zákon o hazarde. Zatiaľ čo štát sám zarába na lotériách. Na morálku sa hráme rovnako, ako keď tipujeme výsledky.
Všetci vedia, že pravdepodobnosť výhry je mizivá, ale skúšame to znova. Ak by existoval šport v popieraní faktov, kričali by sme: ,,Takto sa to robí do psej matere!“ Vyčkávame, kým ten druhý spraví chybu. Spoločnosť sa trasie na výtlkoch a namiesto opravy cesty sa hádame, kto ich spôsobil.
Autobus je prierez krajiny. Ráno vidím ako sa v ňom tlačí únava. Večer už len ticho. Ľudia šetria, no zhora počúvajú reči o konsolidácii, ktorá nedáva zmysel. Kým minister letí za veľkú mláku za vyše 13-tisíc, bežný človek si dvakrát rozmyslí, či natankuje plnú alebo polovičnú nádrž. Životný štandard klesá, rozdiely rastú.
V tomto momente si povzdychnem: „Bolo by jednoduchšie, keby som bola princezná Arabela.“ Autobus sa nakláňa do zákruty. Ľudia sa zaprú nohami, hľadajú neznámu rovnováhu. Slovensko je hlučné, rozdelené a unavené, ale stále aj láskavé, pozorné a skromné. Arogancii sa učíme od tých, ktorí nastúpia bez lístka, no rozkazujú vodičovi, kam má ísť. Musím sa priznať. Som tichý pozorovateľ. Odvážnejšia som na papieri. Tam sa dá hovoriť bez kriku.
