Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• Čo je a ako funguje program FILIP.
• Čo znamená práca mentora v rómskych rodinách.
• Prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority.
• Ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije.

Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc.

Často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba má dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Dvadsiate prvé storočie. Dokonca už aj my v Slovenskej banánovej republike sa slimačím tempom dopracúvame k tomu, že sa postavenie ženy akceptuje aj vo viac „mužskom svete“. Veď koľko je skvelých a úspešných podnikateliek, manažérok či remeselníčok, na ktoré sa najskôr pozeralo ako na „fušerky chlapskej roboty“. Predsa len sú však v niektorých ľuďoch mužsko-ženské roly pevne zakotvené dodnes.

Žena má byť ženou a muž má byť mužom

Bohužiaľ, nie všetky dievčatá a chlapci sú vychovávaní v duchu rovnoprávnosti. Žena by mala robiť domáce práce, variť, starať sa o deti, o manžela a popritom všetkom by mala ako žena aj vyzerať – upravená a žensky oblečená. Veď nikto nechce doma Marfu z Mrázika. No a muž… Muž by mal zarábať peniaze a vedieť sa postarať o rodinu.

Nedávno mi z jedného rozhovoru na sociálnej sieti utkvela v pamäti skvelá myšlienka: to, či ide o mužskú alebo ženskú prácu, závisí od toho, či je na jej vykonávanie potrebný mužský alebo ženský pohlavný orgán. Nie je? Tak to nie je mužsko-ženská práca.

S otázkou rovnoprávnosti úzko súvisí možnosť zamestnania a mzdy. Ženy na Slovensku zarábajú zhruba o 20 % menej ako muži. Podľa štatistík z roku 2019 bola mesačná mzda mužov v hrubom 1 399 eur. Ženy zarábali o 283 eur menej, teda 1 116 eur.

Z komentára Inštitútu finančnej politiky vyplýva, že v roku 2019 bola zamestnanosť mužov vo veku od 20 do 64 rokov 80 %. Zamestnanosť žien v rovnakom vekovom rozmedzí dosiahla iba 67 %. Jednou z príčin je nízka zamestnanosť žien s malými deťmi, ku ktorej prispievajú dlhé materské dovolenky. V roku 2014 malo Slovensko dokonca najnižší podiel zamestnaných matiek malých detí v celej Európskej únii.

Matky vs. otcovia na rodičovskej dovolenke

Často sa stáva, že zamestnávatelia sa už pri pracovnom pohovore pýtajú žien, či chcú mať v najbližších rokoch deti. Už som sa však stretla aj s tým, že personalista dotyčnej rovno oznámil, že určite bude mať čoskoro dieťa, a tak pracovné miesto nedostala. Hovorí sa tomu štatistická diskriminácia. Bežná vec. Pre zamestnávateľov je výhodnejšie obsadiť na pozíciu muža či ženu vo vyššom veku. V mnohých prípadoch platí, že čím je menšia šanca mať dieťa, tým je nižšia pravdepodobnosť materskej dovolenky, a tým menšie riziko zamestnávateľ podstupuje.

Pozitívom však je, že rastie počet otcov na rodičovskej dovolenke. Podľa najnovších údajov Rezortu financií každý štvrtý otec odchádza na otcovskú dovolenku. Takéto riešenie zlepšuje pozíciu žien na trhu práce a znižuje rodové rozdiely v príjmoch.

Záruka šťastného života

Spoločenské konvencie podsúvajú najmä mladým ženám ideu, že sa treba vydať a mať deti. Nikto im však nepovedal, že sa to nemusí podariť. Ak si mladí ľudia vyberú štúdium a profesionálny rozvoj, je pre nich často náročné nájsť si partnera a skĺbiť rodinný život s kariérou.

A tak sa stáva, že ženy, ktoré zďaleka nemožno označiť za staré – pretože tridsať rokov nie je staroba –, nemajú manžela a bojujú s označením „stará dievka“. Nezadaní ľudia akoby neboli pre spoločnosť dosť dobrí. Akoby nespĺňali odvekú základnú spoločenskú funkciu – reprodukovať, plodiť deti.

Vedeli ste, že na svete sú aj ľudia, ktorí sa cítia kompletní aj sami, bez toho, aby tvorili pár či mali deti? A že sú medzi nami aj takí, ktorí sa naozaj veľmi snažia počať a nedarí sa im? Nie mesiace, ale roky. Ako na nich asi pôsobia nekonečné otázky o tom, kedy budú deti? Musí to byť príjemné. Ibaže by nie.

A tak sa zamýšľam, prečo? Prečo sú medzi nami stále uznávané akési vzorce na správny život a prečo sa na ľudí, ktorí nežijú podľa nich, ukazuje prstom? Prečo mnohí podsúvajú druhým svoje dobre mienené životné rady a podvedome na nich vyvíjajú tlak? A paradoxne, prečo najhlasnejšie kričia práve tí, ktorí vedú – podľa vzorca – správny život so zárukou šťastia?