SomFeministka je mladá študentka, ktorá sa rozhodla upozorňovať na práva žien a stereotypy. Podelila sa s nami o jej názory a skúsenosti na tému feminizmus a postavenia žien v spoločnosti.

Na začiatok taká všeobecná otázka, ktorú dostávaš asi často. Ako si sa dostala k tomuto projektu? Na Instagrame ťa sleduje už viac ako 11-tisíc ľudí.

Áno pýtajú sa ma na to často. Rozprávala som sa o tom veľa s mojou najlepšou kamarátkou a dosť ma zaujímajú témy ohľadom ľudských práv, keďže študujem právo a tým sa právnici zaoberajú. Ďalšou vecou bolo, že sme poznali iba zahraničné stránky, no na Slovensku sa o tom veľa nerozprávalo. Chcela som vytvoriť niečo také aj u nás, čomu by rozumeli aj ľudia na Slovensku a nemuseli by si to vyhľadávať na zahraničných weboch. Snažím sa to robiť zrozumiteľnou formou.

Mala si odjakživa blízko k feminizmu alebo to prišlo postupne?

Vôbec, práveže naopak. Moja najlepšia kamarátka touto témou žila, no mňa to obchádzalo. Dostávali sa ku mne skôr tie radikálnejšie názory. Väčšinou vtedy, keď sa tej téme príliš nevenuješ, tak počuješ smer, ktorý najviac kričí – ten radikálny.  A preto som sa veľmi nestotožňovala s tými názormi, prišli mi agresívne. No keď som sa do toho ponorila, zistila som, že feminizmus ako každý smer môže byť prezentovaný buď vo svojej podstate alebo ho môžeš vyhrotiť a ísť do extrémizmu.

Feminizmus sa v súčasnosti stále neberie dosť vážne, ako to vnímaš ty?

Neviem, či sa neberie vážne, skôr by som povedala, že sa berie nijak. Ale čoskoro bude musieť byť, pretože spoločnosť k tomu speje. Ženy začínajú podnikať v oblastiach, ktoré boli mužské. Napríklad naša súčasná prezidentka Zuzana Čaputová alebo teraz nedávno zvolená prvá americká viceprezidentka, ktorá je ešte k tomu černoška. Táto téma bude musieť byť aktuálna, a či už to budú ľudia volať boj za ženské práva, ľudské alebo feminizmus, to je už v podstate iba problematika toho pojmu.

Príde mi absurdné, že žena napíše skôr mne, ako by mala ísť na políciu.

Ako bojuješ s mylnými predstavami o feminizme?

Snažím sa ukázať aj tú opačnú stránku, že to nie je o tom, že chcem zvrhnúť patriarchát a nastoliť matriarchát. Pridávam témy, ktoré sa týkajú aj mužov. Ja sama som také typické dievčenské dievča a neznamená to, že nemôžem byť feministka. Snažím sa búrať predsudky. Mojím cieľom bolo, aby moja stránka bola milá a príjemná, nechcela som, aby to bolo radikálne a ukričané.

Ako to prežíva tvoje okolie, že si feministka a autorka projektu somFeminitska?

Mám skvelých priateľov a okolie. Kamarátky sa naladili hneď na tú istú vlnu a kamaráti si ma začnú hneď doberať a kontrolujú či mám oholené nohy. (smiech) Stretávam sa však skôr s tým, že keď viem, že je ten človek v pohode, tak sa mu snažím vysvetliť, že ide len o zrovnoprávnenie, aby sme mali všetci rovnaké práva a povinnosti.

Na svojom profile neriešiš len feminizmus ako taký, ale zameriavaš sa aj na psychické problémy a sebalásku?

To k tomu patrí na to, aby si mohla byť sama sebou si istá. Napríklad, keď sa rozhodneš chcieť byť jadrová fyzička alebo chceš, aby bol tvoj partner na otcovskej dovolenke, niečo, čo ešte nie je celkom samozrejmé pre ženu, musíš byť jednoducho sebaistá. Aby si sa nenechala zmietnuť stereotypmi a vedela sa zastať seba samej.

To áno. Niektoré ženy sa boja ísť na vyššie postavenia a snažia sa ich niekedy utláčať k stereotypom…

Áno presne, preto má zmysel povzbudzovanie psychickej stránky. Aj okolie je iné, keď tá žena ukáže, kde má hranice.

Nemyslíš si, že sa dnešný feminizmus sa trochu odkláňa od toho pôvodného?

Myslím si, že feminizmus je stále ten istý. Neexistuje nový a starý feminizmus, myšlienka je stále rovnaká, no samozrejme sa prispôsobuje dobe. Jednoducho skôr reflektuje a reaguje na témy, ktoré sú aktuálne.

Niektorí si myslia, že už feminizmus nie je potrebný.

Áno, ja mám aj samostatnú sekciu na túto tému. Existuje na to milión dôvodov, ale na Slovensku je to o sociálnej a kultúrnej oblasti. Hlavne o tých očakávaniach, predsudkoch, stereotypoch a platovej nerovnosti. Ďalšou vecou je, že sa napríklad vysmievajú mužom, keď sú na otcovskej dovolenke a berú to tak, že je pod papučou, keď ostane doma s dieťaťom.

Tvoj Instagram sa stal miestom, kde sa ženy môžu otvorene zdôverovať o svojich skúsenostiach so sexuálnym obťažovaním a diskrimináciou. Cítiš veľkú zodpovednosť ohľadom svojho profilu?

No dúfam, že tá zodpovednosť nie je na mne. Príde mi absurdné, že žena napíše skôr mne, ako by mala ísť na políciu. Práveže by dôvera mala byť v tých orgánoch, ktoré by mali zabezpečovať našu ochranu. Ale je naozaj ťažké niekedy čítať tie príbehy. No i keď nemám takú kapacitu čítať všetko, pretože som na profil sama, snažím sa im pomôcť a poradiť.

Zažila si aj ty nejaké sexuálne obťažovanie alebo diskrimináciu?

Áno, zažila. Som z malého mesta na východe Slovenska a je bežné, že po nás popiskovali, no stalo sa mi to už aj v Bratislave. Avšak našťastie sa mi nič horšie nestalo. Spomínam si iba, že raz ma niekto chytil za zadok na ulici, no ja som človek, ktorý sa vie rýchlo ohradiť.

Aj chlapcov by sme mali upozorňovať na to, čo sa smie a nesmie.

Takže si to riešila slovne?

Ja áno, ale viem si predstaviť, že sú ženy, ktoré naozaj nevedia, ako majú reagovať. Prirovnala by som to k tomu, ako keď srnka prebehne cez cestu, a keď na ňu zasvietiš, zamrzne. Jednoducho to nečakáš a nevieš zareagovať tak ako by si chcela. Existujú však aj rôzne kurzy sebaobrany, kde ťa naučia brániť sa aj slovne, nielen fyzicky.

Aký máš názor na zavedenie sexuálnej výchovy. Naozaj by to mohlo niečo zmeniť?

Určite áno. Veď aj feminizmus hovorí, že by sa mali deti vychovávať rovnako k zodpovednosti. Nie len poučovať dievčatá, čo by mali robiť alebo nemali, ale aj chlapcov by sme mali upozorňovať na to, čo sa smie a nesmie.

Stáva sa aj, že muži niekedy nerešpektujú ženu. Najmä, keď žena chce pokoj.

Áno, väčšinou muž viac rešpektuje toho druhého muža, než ženu.

V našej spoločnosti je ešte stále téma menštruácia tabu a berie sa ako niečo, o čom sa nerozpráva.

To mi príde tiež vtipné, pretože bez nej by sa nikto z nás nenarodil. Myslím, že je už táto téma aktuálna pre chlapcov od skorého veku. Keď môžu byť sexuálne aktívni napríklad od pätnásteho roku, tak ich tá téma nemôže obísť. Alebo aj vtedy, keď budú starší a budú chcieť dieťa, aby vedeli, ako celý cyklus funguje. Naozaj je to aktuálna téma aj pre mužov.

Ako vnímaš ty postavenie ženy v dnešnej spoločnosti? Zlepšilo sa to?

Z dlhodobého hľadiska sa to podľa mňa zlepšilo- Napríklad volebné právo, ktoré ešte pred sto rokmi pre ženy neexistovalo. Pomaličky sa to zlepšuje, len sa bojím, aby sa sme sa nevrátili naspäť.

Myslíš tému interrupcií v parlamente?

Áno, sú ľudia, ktorí majú inú predstavu, ako by to malo fungovať. Berú to viac konzervatívnejšie, a to je v poriadku, no obmedzovať niekoho a hovoriť mu, ako má žiť, nie je v poriadku. Chcela by som, aby sme šli viac západnejším smerom a nedopadli ako v Poľsku.

Máš pocit, že tvoj projekt napomohol a povzbudil ženy v našej spoločnosti, ktoré sa možno báli bojovať za svoje práva?

No dúfam. To je môj cieľ. (smiech) Chcela som, aby sa táto téma dostala viac do povedomia a aby nad tým ľudia premýšľali. Aj to je krok vpred.

Žena je v spoločnosti stále vnímaná ako niekto, kto sa má postarať o domácnosť a deti. Ako bojovať voči tomuto stereotypu?

Tým, že sa budú o tom ľudia viac rozprávať. Najskôr si to musí uvedomiť tá žena sama. Ja tiež pochádzam z viac konzervatívnejšej rodiny a môj otec doteraz po sebe neumyje riad, pretože to je ženská robota a to som feministka. (smiech) Je na tom ešte kopec práce a ty si musíš uvedomiť, že nie je v poriadku niekomu robiť slúžku, len preto, že máš iné pohlavné orgány. Naozaj o tom treba diskutovať, a tým sa spoločnosť môže zmeniť.

Existujú aj ,,feministky“, ktoré si myslia, že muži nie sú potrební. 

To nie je feminizmus. Ja sa voči tomu dosť ohradzujem. Každý extrém je zlý. Povedala by som, že v dnešnej dobe by to malo byť skôr intersekcionálne.

Čo by si odkázala ženám a dievčatám, ktoré sa ešte stále boja vyjadriť svoj názor a bojovať za svoje práva?

Nech tomu dajú čas a nech nie sú na seba prísne. Je v poriadku, ak budú pol roka nad tým len premýšľať, potom možno o ďalší polrok sa niečo odvážia povedať a určiť si hranice. A potom možno o dva roky budú tie kroky väčšie. Napríklad, že sa rozhodnú odísť z práce, kde sa k nim nesprávajú s rešpektom. Samozrejme sa to nezmení hneď a treba na to čas.