Vystupujem na železničnej stanici v Piešťanoch. Odtiaľ ma už moje tradične rýchle kroky vedú do 20 minút vzdialeného cieľa – Výskumného ústavu rastlinnej výroby. Po dvoch rokoch štúdia som stále nestihla preskúmať všetky jeho zákutia. Pre tentokrát mám namierené do Génovej banky, čo je mojou premiérou.

Míňam budovu, kde sa zvyčajne ocitám kvôli laboratórnemu pestovaniu rastlín. Prítomnosť im však tentokrát robiť nebudem, budú musieť počkať. Prednosť dávam ich príbuzným, klíčiacim semenám, bez ktorých by sa ich rastlinný život nezrodil.

Miesto, kde peniaze nenájdete

Možno sa pýtate, ako je možné, že táto banka nemá nič spoločné s peniazmi. Odpoveď tohto visiaceho otáznika som rozlúštila. Namiesto platobnej meny vydáva gény a nie hocijaké. Ide o genetické zdroje rastlín, ktoré uchováva na dlhé roky. Na chvíľu si ich však požičia, aby sa vysadili do pôdy, čím sa zachová ich životnosť.

Pred vstupom si všimnem trochu netradičný tvar jej budovy. Prirovnať ju možno ku kupole, ale z prednej časti. V jej tesnej blízkosti si všímam aj vysadené kvety rôznych farieb.

Po vkročení do jej priestorov zostávam priam ohúrená. Ocitajú sa predo mnou točité schody. Po tom, čo ich vyjdem, stojím v presvetlených priestoroch s kreslami. Cítim sa ako v inom svete, bližšie k slnku, bez ktorého by sme my ani rastliny neexistovali.

Čo ukrýva za svojimi stenami?

Klopem na dvere, kde ma už čaká vedúca Génovej banky Iveta Čičová. Nedočkavo hľadám odpovede na túto anomáliu v podobe banky bez peňazí. Súťaž gény verzus rastliny sa môže začať.

Génová banka predstavuje miesto, kde sa dlhodobo uchovávajú semená rastliny, čím sa chránia ich genetické zdroje. Stretnete sa tu so semiačkami rozličných druhov liečivých rastlín, strukovín, ale aj obilnín.

„Génovú banku zriadilo Ministerstvo pôdohospodárstva. Tento rok oslavuje 30. výročie od jej založenia. V tejto špeciálnej banke sa uchovávajú semená rôznych druhov rastlín mimo miesta ich výskytu (ex-situ). Dokonca je možné ich uchovať po dobu desiatich až päťdesiatich rokov,“ vysvetľuje Čičová.

Semená majú svoj mraziaci dom

Ako sa ďalej dozvedám, táto banka je unikátna tým, že tu môžete nájsť samé genetické „poklady“. Zachraňujú sa v nej rastliny ako zdroj pre výživu a poľnohospodárstvo. A nielen to – svoj príbytok tu majú aj rôzne druhy zeleniny, ovocia, kvetov a okrasných rastlín. Zabývaný je tu aj vinohrad slúžiaci na výskumné účely.

Vzorky semien sa tu mrazia, ale tak, aby sa nepoškodili a v prípade potreby mohli opäť vyklíčiť a zapustiť svoje korene. V chladiacich miestnostiach pripomínajúcich “kryokomory”sa zakonzervujú. Konverzácia zvykne prebiehať pri -17 stupňoch Celzia. V prípade, že trvá o niečo kratšie, maximálna teplota dosahuje 0 stupňov Celzia.

Výskumníci tu nadväzujú aj nové vzťahy s farmármi a záhradníkmi. Plánujú tak vybudovať sieť uchovávania odrôd na farmách, čo môže prispieť k ochrane kultúrneho dedičstva.

„Naša Génová banka poskytuje vzorky nielen na výsadbu, ale aj výskum, šľachtenie a edukáciu v rámci projektov. Ozývajú sa aj pestovatelia, ktorí chcú vyskúšať pestovať staré odrody, pretože chcú vidieť, ako sa uchytia. Skladujeme aj odrody liečivých rastlín z čias vojny z roku 1944. Takto uchovávané rastliny sa dokážu prostrediu prispôsobiť lepšie ako šľachtené odrody,“ pokračuje vo vysvetľovaní Čičová.

Z mrazu prechádzajú do pôdy

Rastlinné semená sa z obrovského mraziaeho skladu presúvajú na pole. Prechádzajú tak určitou skúškou, v rámci ktorej sa hodnoti napríklad výška rastliny, dĺžka listov či farba kvetov. Rozmýšľam, aké písmenko dostanú podľa svojho rastu, Fx im snáď nehrozí.

V lete sa tu organizujú výstavy, počas ktorých sú návštevníkom poskytnuté malé vzorky semien. Počas sezóny môžu dokonca ochutnať samotné plody. Vypočuť si môžu aj zaujímavé poznatky, či na vlastné oči vidieť priebeh experimentálnych prác na testovacích poliach.

V prípade záujmu o genetický zdroj rastliny sa môžu obrátiť na takzvanú GRISS databázu. Eviduje a dokumentuje semenné vzorky uskladnené v Génovej banke, vďaka čomu umožňuje žiadateľovi určitej vzorky vykonať jej objednávku či získať informácie o nej.

Okrem toho pravidelne sleduje aj klíčivosť genetických zdrojov starých odrôd. V prípade, že klesne, znásobia sa, aby mohli ďalej prinášať úrodu.

Naše ďalšie kroky vedú do laboratória, kde sa nachádza prístroj na počítanie jednotlivých semien. Na základe ich počtu sa triedia, aby následne z nich mohli klíčiť nové rastliny. Smerujeme aj do špeciálnych chladiacich komôr, kde sú mrazy ešte väčšie ako v zime. Vidím strukoviny všakovakých farieb a aj tie, ktoré sa nachádzajú v zaváraninových pohároch. Dôveryhodne sa podobajú na špajzu mojej starej mamy.

Výskumné projekty, ktoré vedú k rozvoju

V posledných rokoch sa Génová banka stala centrom viacerých pozoruhodných výskumných projektov, ktoré upozorňujú na význam ochrany prírody v dnešnom rýchlo meniacom sa svete. Jedným z nich je projekt s názvom „Biologická rozmanitosť ako kľúč k lepšiemu životu“.

Výskumníci sa v rámci daného projektu venujú aj významným zmenám v poľnohospodárstve. Moderné spôsoby hospodárenia postupne vytláčajú pôvodné druhy rastlín, ktoré prirodzene rástli v krajine. Ich úbytok predstavuje riziko pre stabilitu ekosystémov a potravinovú bezpečnosť.

Na ďalšom projekte spolupracuje s vedcami z ďalších 11 krajín. Skúmajú rôzne druhy strukovín a hodnotia ich schopnosť prispôsobiť sa meniacim sa klimatickým podmienkam. Ich cieľom je nájsť odolnejšie plodiny, ktoré dokážu obstáť aj v čase klimatickej krízy.

Dané projekty nie sú však len o vedeckom výskume, majú aj silný vzdelávací rozmer. Génová banka týmto spôsobom pomáha verejnosti pochopiť, prečo je dôležité uchovávať genetickú rozmanitosť rastlín. Ide o takzvanú poistku do budúcnosti, ktorá garantuje, že aj o niekoľko desaťročí budeme mať k dispozícii bohaté prírodné zdroje. Vďaka nej si príroda zachová svoju „genetickú pamäť“ a možnosť vyberať si z bohatej zásoby druhov, ktoré ju sprevádzali v minulosti.

Zameriava sa na otázku, ako efektívnejšie chrániť prírodu, a to najmä v mestskom prostredí. Práve mestá sú čoraz viac vystavené znečisteniu, a preto je zachovanie rastlinnej rozmanitosti dôležitým krokom k zdravšiemu životnému prostrediu.

V rozhovore sa dočítate:

• čo robiť počas štúdia, ak chcete uspieť v marketingu,
• prečo dobrý nápad na úspech nestačí,
• ako AI mení marketing a kde má stále nezastupiteľné miesto človek,
• kde je hranica medzi inšpiráciou a plagiátorstvom.

V rozhovore pre atteliér ste pred pár rokmi spomínali, že by ste na FMK ocenili predmet zameraný na schopnosť argumentovať a vyskladať si vlastný názor. Medzitým na fakulte vzniklo argumentačné praktikum, ktoré sa venuje práve rozvoju týchto zručností. Máte pocit, že sa FMK v tomto smere posúva správnym smerom a lepšie pripravuje študentov na prax?

Určite áno. Teší ma, že fakulta reaguje na to, čo sa deje v spoločnosti a prispôsobuje tomu aj svoje študijné programy. Schopnosť argumentovať a vytvárať si vlastný názor je dnes mimoriadne dôležitá – najmä v čase, kedy sa do praxe dostáva umelá inteligencia, „deepfaky“ (umelo vytvorené klamlivé fotky, videá alebo zvukové nahrávky – pozn. red.) a ďalšie fenomény ovplyvňujúce mediálne prostredie.

Dobrý nápad tvorí len 20 % úspechu. Zvyšných 80 % je schopnosť ten nápad vyargumentovať a predať klientovi v zasadačke. Preto je super, že škola študentov učí, ako si obhájiť svoj názor, pretože presne to budú v agentúre robiť každý deň.

Pozitívne vnímam aj to, že fakulta rozširuje svoje zameranie, napríklad o herný odbor. Vidím jej snahu reflektovať potreby trhu. Fakulta sa posúva správnym smerom.

Ako vám štúdium pomohlo a kde ste, naopak, cítili jeho limity?

Veľkým plusom je, že sa na škole stretávate s ľuďmi, s ktorými sa neskôr stretnete aj v profesijnom živote, či už ako kolegovia alebo ako súperi. Je to dôležité aj z pohľadu networkingu. Počas štúdia si zároveň vyskúšate tímovú prácu a dostávate spätnú väzbu, čo vám dá základný náhľad do praxe. V agentúre je to potom prirodzene intenzívnejšie.

Limity som cítil najmä v nedostatku hlbšej praxe. Mali sme síce aj reálne zadania, ale nebolo ich toľko, koľko by som rád uvítal.

Školské projekty znesú všetko – máte neobmedzený rozpočet a žiadneho klienta, ktorý vám to vráti. V agentúre narazíte na tvrdú realitu: napasovať sa do budgetu, dodržať prísny brand manuál a stihnúť šibeničný deadline. To je prax, ktorá sa v škole simuluje len ťažko.

Ktoré zručnosti vám po nástupe do praxe najviac chýbali?

Najmä skúsenosti s reálnymi prípadovými štúdiami. Práve práca na konkrétnych zadaniach a ich následný detailný rozbor mi počas štúdia dali najviac. Na niektorých zahraničných školách je tento prístup oveľa výraznejší. Študenti dostanú reálne zadanie, spracujú ho a potom ho dôkladne rozoberú. Myslím si, že na školách by malo byť viac takýchto príležitostí, pretože vedia študentov výrazne posunúť vpred.

Vidíte v tomto smere u dnešných študentov posun?

Jednoznačne. Veľa z nich už do praxe prichádza s prvými praktickými skúsenosťami. Mnohí sa venujú vlastným projektom, spravujú sociálne siete menších značiek, prípadne absolvovali stáže v rôznych agentúrach. Vždy je dobré, keď uchádzač ukáže svoju prácu, pretože práve na nej je vidieť spôsob jeho uvažovania. Aj my robíme stážové programy cielene s tým, že ak sa niekto osvedčí, rátame s ním do budúcna.

Nepotrebujem vidieť dokonalú grafiku, potrebujem vidieť, ako ten človek rieši problém. Ak študent spravuje TikTok pre lokálnu kaviareň s nulovým budgetom a má to nápad, povie mi to o ňom viac, než teoretická seminárka.

V čom ešte vidíte rezervy – čo by podľa Vás mali študenti v tejto oblasti vedieť lepšie?

Najmä v prezentačných zručnostiach, no nie je to len otázka škôl – skôr ide o širší problém. Ako Slováci sa často nevieme dobre „predať“. V porovnaní so západom nie sme zvyknutí svoje nápady sebavedomo prezentovať. Práve toto je oblasť, v ktorej by sa študenti mohli zlepšiť. Nestačí mať dobrý nápad, ale treba ho vedieť aj jasne a presvedčivo odkomunikovať.

V agentúre sa často stáva, že priemerný nápad so skvelou, sebavedomou prezentáciou vyhrá nad geniálnym nápadom, ktorý jeho autor na stretnutí s klientom len neisto prečítal z papiera. Dobrá prezentácia je polovica úspechu.

Mnohí študenti dnes premýšľajú, ako sa čo najlepšie pripraviť na prácu v agentúre. Čo by mal podľa Vás študent marketingu robiť už počas školy, ak chce uspieť?

Musí ukázať, že niečo robí, že na sebe pracuje. Nemusí to byť dokonalé ani úplne profesionálne – dôležité je, aby bolo vidieť, že ho to baví, a že má nadšenie pre svoju prácu. Či už ide o školský projekt alebo niečo, čo robil pre kamaráta či športový tím, podstatné je ukázať spôsob uvažovania. Neočakávame hotového profesionála. Najväčšiu hodnotu pre nás má energia a „mindset“ (pozn. red – nastavenie mysle).

Ak mi na pohovor príde študent, ktorý mi ukáže, že robil s nulovým budgetom kampaň pre lokálny útulok alebo vtipne promuje vlastný merch na Instagrame, má u mňa okamžite body navyše oproti niekomu, kto má síce samé jednotky, ale úplne prázdne portfólio.

Aj napriek tomu, že sme menší trh, často sa nám darí presadiť odvážnejšie koncepty

Ako sa dostať do agentúry ako THIS IS LOCCO?

Cenné je, keď mladí ľudia prinášajú vlastný pohľad – najmä v kontexte internetovej kultúry. Starší kreatívci nemusia vždy stíhať „ísť s dobou“. O to viac si vážime mladších kolegov, ktorí prinášajú nové postrehy. Za dôležité považujem, aby sledovali dianie okolo seba, rozumeli trendom a nebáli sa to ukázať vo svojej práci.

Spomeniete si na uchádzača, ktorý Vás najviac zaujal?

Jedna kolegyňa nám poslala drevený vláčik – lokomotívu ako portfólio. Zaujalo nás to natoľko, že sme ju pozvali na pohovor a napokon u nás pracovala. Spomínam si aj na uchádzača s nadizajnovanou topánkou alebo študenta, ktorý rozposlal pizzu do agentúr spolu so svojím portfóliom. Takéto nápady fungujú. Ukazujú proaktivitu a snahu odlíšiť sa. Často sú tou vecou, ktorá vám pomôže dostať sa dovnútra.

Každá kariéra má momenty, ktoré ju zásadne nasmerujú. Keď sa pozriete spätne, ktorý moment vás najviac posunul?

Určite to bolo obdobie, kedy som skúšal rôzne nové veci a nebál sa výziev. Programoval som weby, robil grafiku, neskôr som sa začal viac sústrediť na copywriting. Popri tom som sa zapájal do rôznych projektov, robil kampane pre rodinnú firmu či rôzne online projekty. Išlo o obdobie, kedy sa začínali rozbiehať sociálne siete – veľa ľudí sa ich bálo, no ja som sa do toho pustil naplno. Kľúčové bolo nebáť sa a skúšať nové veci.

S odstupom času sa na niektoré rozhodnutia pozeráme inak. Existuje rozhodnutie, ktoré by ste dnes urobili inak?

Úprimne, asi také nemám. Vždy sa snažím v danom momente urobiť najlepšie rozhodnutie. Keď sa už pre niečo rozhodnem, stojím si za tým. Nemá zmysel vracať sa späť a premýšľať, čo mohlo byť inak. Nikam vás to neposunie.

Práca v reklame je pre mnohých študentov vysnívaná, no realita býva často komplexnejšia. Veľa študentov si predstavuje prácu v reklame ako „kreatívnu prácu snov“. Čo je na nej v skutočnosti najťažšie?

Pracovať so svojím egom. Každý nápad je pre vás osobný, investujete doň čas aj energiu. A potom príde moment, keď ho niekto skritizuje alebo zamietne. Nie je to jednoduché. Časom však pochopíte, že feedback vás neposúva smerom nadol, ale naopak, dopredu. Keď si to uvedomíte, začnete rásť. Inak je to krásna profesia. Často hovorím, že si v nej môžem plniť sny za peniaze klientov.

Reklamný trh sa za posledné roky výrazne mení – či už vďaka technológiám alebo správaniu publika. Kam sa posunula slovenská reklama od nášho posledného rozhovoru?

Základy sa nemenia – stále ide o emóciu, autenticitu a dobrý nápad. Zmenila sa však rýchlosť. Vďaka technológiám, najmä AI, sa všetko výrazne zrýchlilo. To prináša tlak na efektivitu, ale niekedy aj riziko, že sa uspokojíme s priemerom. Zároveň sa mení aj správanie publika – dominujú krátke formáty a platformy ako TikTok či Instagram.

Zaostáva slovenská reklama za zahraničím?

Výrazne nie, no záleží na tom, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Z hľadiska kreativity a nápadov sme na veľmi dobrej úrovni. Aj napriek tomu, že sme menší trh sa nám často darí presadiť odvážnejšie koncepty. Rozdiel v rozpočtoch sa však pochopiteľne pretaví aj v prevedení. Na druhej strane nás to núti byť flexibilnými a kreatívnymi.

Vo vašej práci sa prirodzene prepája kreativita so stratégiou. Dá sa kreativita naučiť alebo ide skôr o talent?

Existujú postupy, ktoré vás k nej dovedú. Talent určite pomáha, no nie je rozhodujúci. Dôležitá je prax – čím viac tvoríte, skúšate a pracujete na sebe, tým ste lepší. V konečnom dôsledku, človek ktorý na sebe pracuje, dokáže predbehnúť aj tých, ktorí majú prirodzený talent, no nerozvíjajú ho.

Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej „zavrhneme“, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Za každou kampaňou je množstvo práce, ktorá zvonku často nie je viditeľná. Ako vyzerá proces vzniku kampane od nápadu po realizáciu?

Štandardne to začína klientom, ktorý potrebuje odkomunikovať produkt alebo službu. Buď príde s hotovým „briefom“ (pozn. red. – stručným prehľadom) alebo ho spolu s agentúrou dopracujeme. Následne prebehne tzv. „kick-off“ (pozn. red. – prvotné stretnutie tímu, ktoré oficiálne spúšťa projekt). Pri väčších zadaniach, ako sú napríklad veľké kampane, môže pracovať viac tímov paralelne.

Kreatívci sa následne pustia do práce – najskôr individuálne premýšľajú nad nápadmi, neskôr ich rozvíjajú v menších skupinách. Po niekoľkých dňoch nasleduje interné zhodnotenie, kde sa spolu s kreatívnym riaditeľom vyberajú najsilnejšie nápady. Tie sa ďalej rozpracujú – často sa formou brainstormingu ešte vylepšujú a posúvajú.

Keď vyberieme finálny smer, pripravíme prezentáciu pre klienta, ktorá musí obsahovať konkrétne koncepty, vizuály, skriptá, návrhy pre sociálne siete či ďalšie formáty. Klient nám poskytne spätnú väzbu, ktorú zapracujeme. V niektorých prípadoch prechádzajú nápady aj testovaním na cieľovej skupine.

Neskôr príde na rad samotná produkcia – pri väčších projektoch, napríklad televíznych spotoch, oslovujeme produkčné spoločnosti a režisérov, ktorí pripravujú svoje spracovanie konceptu. Po výbere začíname s natáčaním. Nasleduje postprodukcia – strih či farebné úpravy, až kým nie je výsledný materiál hotový. Paralelne s tým sa zapája aj mediálna agentúra, ktorá rieši nasadenie kampane – teda, kde a v akých formátoch sa bude komunikácia zobrazovať. Na konci celého procesu kampaň nahodíme do médií a ide von.

Toto je ale idalny učebnicový príklad – vyzerá ako pekný, lineárny proces od briefu po nasadenie. V realite je to často organizovaný chaos. Predstavuje ho veľa kávy, prebdené noci, slepé uličky, kedy po dňoch práce zistíte, že tadiaľto cesta nevedie, a dlhé argumentačné ping-pongy s klientom. Nie je to sterilný proces, ale organická tvorba, kde sa občas potíte, kým nenájdete správny spoločný prienik.

Marketing dnes výrazne ovplyvňujú nové technológie aj meniace sa správanie ľudí. Ako podľa Vás mení umelá inteligencia (AI) prácu kreatívcov a marketérov?

Používame ju denne – najmä na rešerš, prehľady alebo prototypovanie. Ide o skvelého pomocníka, no nie finálne riešenie. Ľudský faktor stále zostáva veľmi potrebný. Výstupy si treba overovať a upravovať, pretože pre AI ľudská reč stále nie je úplne prirodzená. 

AI vie pri copywritingu vytvoriť základnú kostru, s ktorou človek ďalej pracuje. Rovnake vie pomôcť rýchlo otestovať nápady a zistiť, či majú potenciál fungovať. Výrazne zrýchľuje produktivitu a umožňuje tvoriť veľké množstvo výstupov za krátky čas. O to je dôležitejšie, aby kreatívec mal nad týmto procesom kontrolu a vedel tieto nástroje usmerniť.

V reklame sa často diskutuje aj o originalite a etike. Dlhodobo upozorňujete na plagiátorstvo – prečo je to podľa vás stále problém?

Kreatívec, rovnako ako agentúra, je platený za vymýšľanie nápadov. Kopírovanie cudzích ideí popiera podstatu tejto práce. Aj pre to u nás neexistuje pochopenie pre vedomé plagiátorstvo. Je to jednoducho neprípustné. Zároveň si dávame pozor aj pri vlastných nápadoch. Ak prídeme s niečím, čo sa nám zdá dobré, vždy si overujeme, či už niečo podobné nevzniklo inde vo svete. Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej zavrhneme, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Aj napriek úspešnej kariére má väčšina ľudí stále nové ambície. Máte ešte v kariére niečo, čo chcete dosiahnuť?

Bol by som rád, keby sme mohli pracovať pre viac zahraničných klientov. Mali sme ambíciu otvoriť pobočku v Česku, no časom sme zistili, že daný trh funguje trochu inak a nie všetko nám dávalo z dlhodobého hľadiska zmysel. Pre nás je kľúčové najmä to, aby sme sa neustále posúvali – prinášali lepšie veci, držali krok s technológiami a zostali v tempe doby.

Práve nové výzvy nás posúvajú ďalej. Dôležité je pre nás aj to, aby sme mali okolo seba kreatívnych ľudí, vedeli prilákať nový talent a spolupracovali s klientmi, ktorí sú otvorení odvážnym nápadom. Skúsenosti s medzinárodnými kampaňami už síce máme, no vždy je to iná disciplína – človek pracuje s rôznymi trhmi a očakávaniami naraz. Práve takého výzvy nás však bavia a chceme sa im ešte viac venovať.

Juraj Kováč

Marketingovú komunikáciu na UCM FMK vyštudoval v roku 2009. V reklamnej agentúre pôsobí ako kreatívny riaditeľ. Zároveň je prezidentom Art Directors Club Slovakia, ktorý združuje najoceňovanejších kreatívnych ľudí z oblasti reklamy na Slovensku. Je laureátom ocenenia EFFIE, Zlatý Klinec či Cannes Young Lions.

Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

Nové programy nahradia doterajšie vzťahy s médiami (VZME, vyučovaný v angličtine pod názvom Media Relations) a aplikované mediálne štúdiá (AMES), ktoré zanikajú.

Pôvodný študijný program Media Relations podľa dekanky fakulty už nedokázal dostatočne reagovať na meniace sa podmienky mediálneho trhu. Fakulta sa preto rozhodla vytvoriť nový program Public Relations, ktorý má študentom ponúknuť komplexnejšie vzdelanie v oblasti strategickej komunikácie, médií a digitálneho marketingu.

Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka.

„Priniesli sme program, ktorý žiadna iná univerzita na Slovensku neponúka. Zároveň je unikátny aj tým, že sa vyučuje v anglickom jazyku,“ uviedla docentka Jana Galera Matúšová. Práve jazyková forma štúdia bola v minulosti predmetom diskusií pri pôvodnom programe VZME.

Zmeny sa dotknú aj programu aplikované mediálne štúdiá, ktorý fakulta nahradí digitálnou komunikáciou a zodpovednosťou. Podľa profesora Norberta Vrabca, garanta programu, bolo cieľom vytvoriť modernejšie štúdium s jasnejšou profiláciou absolventov a väčším dôrazom na digitálnu komunikáciu. „Študenti budú mať počas štúdia jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu,“ povedal.

Program má tiež podporovať kritické myslenie, mediálnu gramotnosť a zodpovedný prístup k online komunikácii. Fakulta chce študentov pripraviť na aktuálne výzvy online prostredia, preto bude výučbu pravidelne dopĺňať o nové trendy, využívanie umelej inteligencie či témy spojené s digitálnymi hrozbami.

Nové predmety aj vyučujúci z praxe

Program Public Relations sa výraznejšie zameria na praktické využitie public relations v rôznych oblastiach. Do študijného plánu pribudnú predmety ako sponzoring, event marketing, interná komunikácia a employer branding či public affairs a verejná mienka. Fakulta zároveň rozšíri ponuku povinne voliteľných predmetov o tvorbu obsahu, kabinet sociálnych sietí alebo predmet AI v PR.

Veľkú časť zmien majú tvoriť nové predmety a väčšie prepojenie štúdia s praxou. Pri tomto študijnom programe bola väčšina predmetov vytvorená nanovo, pri niektorých pôvodných sa upravil ich obsah tak, aby lepšie zodpovedali aktuálnym potrebám praxe. „Pribudli odborné predmety, ktoré pokrývajú všetky nástroje PR,“ uviedla docentka Galera Matúšová.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Na výučbe niektorých predmetov sa budú podieľať aj odborníci z praxe, napríklad z prieskumnej agentúry IPSOS, ktorí sa zapoja do výučby predmetu public affairs a verejná mienka. Niektoré predmety, ktoré nesúvisia priamo s PR, boli z programu odstránené alebo nahradené obsahovo vhodnejšími – napríklad tvorba žurnalistických komunikátov bola nahradená predmetom tvorba textových výstupov.

Študenti budú mať jasnejšiu predstavu o možnostiach uplatnenia a zároveň širšie zameranie absolventského profilu.

Študijný program digitálna komunikácia a zodpovednosť predstavuje podľa profesora Vrabca viac než len premenovanie pôvodného odboru. Ide o úplne nový študijný koncept, ktorý má širšie zameranie na digitálnu komunikáciu a reaguje na potreby súčasného mediálneho prostredia, najmä v kontexte rýchleho rozvoja nových technológií.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa FMK UCM v Trnave (@fmk_ucm)

Medzi nové predmety pribudnú napríklad digitálna grafika a vizuálna komunikácia či sociálne siete a ich manažment. Študenti budú mať zároveň možnosť vybrať si voliteľné predmety zamerané na umelú inteligenciu vo vizuálnej komunikácii a grafickom dizajne.

Fakulta zároveň kladie väčší dôraz na prepojenie výučby s praxou. Do vyučovacieho procesu sa majú zapájať aj odborníci z mediálneho a digitálneho prostredia, napríklad z redakcií ako Denník N či TASR, čo má študentom priniesť bližší kontakt s reálnym fungovaním médií a komunikácie v praxi.

Koho sa zmeny dotknú?

Zmeny sa dotknú aj súčasných študentov oboch študijných programov. Študenti programu vzťahy s médiami/Media Relations budú po jeho zániku plynule pokračovať v novom študijnom programe Public Relations, pričom sa zmena dotkne najmä súčasných prvákov a druhákov v akademickom roku 2025/2026.

Rovnako sa transformácia týka aj študentov programu aplikované mediálne štúdiá, ktorí budú pokračovať v novom programe digitálna komunikácia a zodpovednosť. Fakulta uvádza, že cieľom je zabezpečiť plynulý prechod bez narušenia štúdia a zároveň zosúladiť obsah výučby s novými študijnými plánmi.

V najnovšej epizóde nášho Podcasttu sme privítali Kláru Zubkovú. Popri doktorandskom štúdiu vedie univerzitné Cyrilo-metodské divadlo (CMD) a najnovšie sa podieľala aj na inscenácii Polohy k náklonnosti, ktorá mala premiéru 20. apríla. Klára mala pod palcom dramaturgiu.

V rozhovore sa dozviete:

• ako dopadla premiéra najnovšej inscenácie univerzitného divadla a v čom je netradičné jej spracovanie,
• čo je najdôležitejšou časťou práce dramaturgičky,
• kedy a prečo univerzitné divadlo zmenilo svoj názov a logo,
• aké sú najbližšie plány pre CMD.

Od septembra začne platiť posledná časť nového zákona o vysokých školách. Študenti posledných ročníkov si po novom budú môcť vybrať medzi záverečnou prácou a stážou. Ministerstvo školstva reaguje na čoraz častejšie využívanie umelej inteligencie pri písaní prác, ale aj na potrebu lepšie prepojiť školy s praxou. Cieľom je zatraktívniť vysokoškolské štúdium a pripraviť študentov na reálny pracovný trh.

Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave zavedú nový systém od akademického roka 2027/2028. „Aktuálne je všetko v prípravnej fáze. Prebiehajú diskusie naprieč celou univerzitou,“ uviedol prorektor pre rozvoj a vzťahy s verejnosťou UCM Andrej Brník.

Záverečnú stáž si budú môcť vybrať budúci bakalári aj magistri. V niektorých bakalárskych programoch by po novom nemusela byť povinná práca, ani stáž. Rozhodne o tom škola. Ktoré odbory to na UCM budú, zatiaľ nie je jasné.

Ako to bude fungovať v praxi

Študenti sa budú môcť dostať k stáži dvoma spôsobmi. Univerzita ponúkne miesta u svojich zmluvných partnerov, kde však bude počet pozícií obmedzený. Druhou možnosťou bude nájdenie si vlastnej stáže, ktorú musí škola schváliť. „V prípade vhodnosti bude potrebné podpísať zmluvu o vykonaní záverečnej stáže, pričom spoločnosť sa zaviaže spolupracovať nielen pri jej realizácii, ale aj hodnotení,“ doplnil Brník.

Stáž bude vyžadovať odpracovanie stanoveného počtu hodín a splnenie konkrétnych cieľov. V prípade potreby sa môže jej trvanie predĺžiť. Po celý čas bude stážista spolupracovať s koordinátorom z univerzity alebo z praxe. Štúdium sa aj naďalej ukončí štátnou skúškou, na ktorej študent predstaví priebeh praxe a jej výsledky. Komisia bude hodnotiť kvalitu odvedenej práce.

Pribudne ďalšia novinka

Univerzita zároveň plánuje otestovať nový typ záverečnej práce – portfólio, teda súbor výstupov študenta za určité obdobie. Pilotný projekt spustia na Fakulte masmediálnej komunikácie, kde už vybrali prvé „lastovičky“.

Táto možnosť sa zatiaľ sa týka len magisterského stupňa. „Nový typ záverečnej práce – portfólio je rozpracovaný už dlhšiu dobu a nesúvisí s novým zákonom o vysokých školách. No aj napriek tomu nám k tomu výborne sadol,“ zhodnotil prorektor Brník.

V univerzitných aulách si študenti zvyčajne sadajú čo najviac dozadu. Tentoraz to bolo naopak – ako prvé sa zaplnili predné rady. Prekvapilo ma to. Akoby sa všetci chceli dostať čo najbližšie k tomu, čo sa bude diať. Medzi nimi sedeli aj nominovaní, ktorí netrpezlivo čakali, čo prinesie večer. Ľudia si upravovali oblečenie, nervózne sa usmievali alebo si niečo šepkali.

Gaudeamus, odovzdávanie cien organizované Študentskou radou UCM, oceňuje tých, ktorí počas roka presiahli rámec štúdia. Nejde len o akademické výsledky, ale aj o aktivity, ktoré vznikajú mimo učební: od vedeckej činnosti cez komunitné iniciatívy až po umelecké a športové výkony.

V sále ešte doznievali tlmené rozhovory. Sadla som si a chvíľu som len všetko pozorovala. Ten moment pred začiatkom mám najradšej. Všetko ešte len začína, ale už cítiť, že nepôjde o obyčajný večer. Tesne pred začiatkom sa všetko stíšilo a svetlá zhasli.

Na pódiu ostal len huslista. Jeho prvé tóny prerušili šum a pritiahli pozornosť aj tých, ktorí ešte pred chvíľou dohovárali posledné vety. Fialové svetlá, dynamická hudba a pohyb reflektorov udávali atmosféru podujatia. Moderátorka uviedla program a zaznela študentská hymna Gaudeamus igitur v podaní Ingrid Baginovej.

Medzi potleskom a tichom

Každé vyhlásené meno sprevádzali spontánne reakcie z publika. Potlesk nebol len formálny, ale od spolužiakov, kamarátov či kolegov často osobný. Z môjho miesta bolo cítiť, že nejde len o jednotlivcov, ale aj o komunity, ktoré za nimi stoja. Nešlo len o formálne ocenenie, ale o úprimnú radosť ľudí z úspechu niekoho blízkeho. Niektorí si natáčali momenty na mobil, iní okamžite reagovali potleskom, úsmevom či výkrikom mena oceneného. Občas som sa pristihla pri tom, ako sa usmievam len preto, ako úprimne sa ľudia tešia jeden z druhého.

V zadných radoch ešte občas doznievali krátke rozhovory, no zakaždým, keď zaznelo meno oceneného, pozornosť sa opäť sústredila dopredu. Aj ja som sa vždy automaticky narovnala, akoby som nechcela zmeškať ani jeden moment. Tento kontrast medzi ruchom a tichom držal celý galavečer pohromade.

Hlavne nech je to zábava

Počas slávnostného odovzdávania sa postupne menili kategórie ocenení. Každá priniesla iný príbeh a inú oblasť, v ktorej sa angažujú študenti.

Kto si odniesol ocenenia?

• Prínos pre univerzitu – Radka Brilská
  • Vedie projekt Tútoring, dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM.
• Organizácia roka – MAP (Minorities & Philosophy)
  • Organizuje študentské diskusie o filozofii a málo zastúpených témach.
• Šport – HIT UCM Trnava
  • Reprezentuje univerzitu vo volejbale, víťaz prvej ligy žien.
• Veda – Ľubomíra Jurečková
  • Výskum v biotechnológiách, publikačná činnosť a vedecké ocenenia.
• Umenie – Daniil Dolidudko
  • Tvorba ocenených filmov a fotografií, reprezentácia na festivaloch.
• Študentský líder – Pavlína Novosádová
  • Zakladateľka MAP UCM, podporuje diskusiu, kritické myslenie a inklúziu.

V kategórii študentská organizácia roka uspela iniciatíva MAP – Minorities & Philosophy, ktorá na univerzite funguje len od konca roka 2024. Napriek krátkemu fungovaniu sa rozhodli zapojiť do nominácie. „Nominoval som nás ja a poslal to do skupiny, kde sme si povedali, že to skúsime,“ priblížil jeden z jej členov. Organizácia sa zameriava na prepájanie filozofie s aktuálnymi spoločenskými témami a zapájanie mladých ľudí do diskusie.

Ocenenie má podľa nich aj širší význam. „Filozofia nebýva často oceňovaná oproti iným odborom. O to viac si vážime, že dostala priestor aj na takejto udalosti,“ zaznelo z ich strany. Na otázku, čo by odkázali novým organizáciám, odpovedali jednoducho: „Nech je to zábava. My to robíme ako kamaráti a tešíme sa na spoločne strávený čas.“ Práve tento moment pôsobil ako jedna z najprirodzenejších výpovedí večera.

V kategórii študentský líder zaujala Pavlína Novosádová, ktorá stojí za prinesením iniciatívy MAP na Slovensko. Sama priznala, že nomináciu nečakala. „Kamoš mi povedal, že ma ide nominovať a pýtal sa, či som s tým v pohode. Povedala som si, že skúsme a uvidíme. Nečakala som, že sa dostanem až tak ďaleko,“ povedala. V momente, keď preberala cenu, sa z publika ozvalo niekoľko hlasných reakcií, ktoré naznačovali, že ide o známu tvár medzi študentmi.

Za oceneniami stáli aj roky práce

V kategórii vedeckej činnosti zaujala Ľubomíra Jurečková z Fakulty prírodných vied. Vo svojom výskume sa venuje biotechnológiám a produkcii bioplastov ako ekologickej alternatívy k syntetickým materiálom. Za jej ocenením stojí nielen výskum, ale aj aktívna účasť na konferenciách, prezentácie a publikácie.

„Keď vyhlásili moje meno, bola som veľmi prekvapená a vďačná. Myslela som na všetky tie momenty a ľudí, ktorí za tým stoja,“ povedala. Pri jej slovách som si uvedomila, ako rýchlo sa dokážu roky práce zmeniť na pár minút na pódiu. Ocenenie vníma ako potvrdenie aj záväzok: „Je to odmena za prácu, ale aj motivácia pokračovať a robiť veci ešte lepšie.“

V športovej kategórii uspelo HIT UCM Trnava, ktorý reprezentuje univerzitu vo volejbale. Členky tímu priznali, že určité očakávanie tam bolo, keďže ocenenie už raz získali. „Boli sme prekvapené, ale dúfali sme, že máme šancu,“ povedala jedna z nich. Tréner Adrián Červený zdôraznil najmä dlhodobú spoluprácu s UCM: „Každé takéto ocenenie nás motivuje pokračovať a posúvať sa ďalej.“ Ich reakcie pôsobili pokojnejšie, no ukazovali aj kontinuitu ich práce.

Ocenenie za prínos pre univerzitu malo pre Radku Brilskú, ktorá dlhodobo pôsobí v Študentskej rade UCM, osobnejší charakter.„Nominoval ma predseda študentskej rady, úprimne neviem prečo, ale veľmi si to vážim,“ priznala. Svoj vysokoškolský život by si bez Študentskej rady UCM nevedela predstaviť.

Galavečer posunul svoju úroveň

Program nestál len na oceňovaní. Medzi jednotlivými kategóriami vystupovali hudobníci, speváci aj tanečníci. Ľudová hudba a tanec v podaní súboru Trnafačan priniesli uvoľnenie, ďalšie vystúpenia ho zas dynamizovali. Striedanie týchto momentov pomáhalo udržiavať pozornosť publika.

Z reakcií publika bolo zrejmé, že mnohých prekvapila celková úroveň podujatia. „Nečakala som takú atmosféru. Možno aj preto pôsobila silnejšie,“ zhodnotila jedna zo študentiek. Z reakcií v sále bolo vidieť, že mnohých ohúrila profesionalita galavečera. „Prekvapilo ma, aké to bolo honosné. Malo to vysokú úroveň,“ uviedol ďalší študent.

Študentská rada UCM ako organizátor sa snaží každý ročník posunúť ďalej. „Je náročné zladiť všetky prvky, ale myslím si, že tento rok sme opäť pridali nové veci, lepší program aj systém hodnotenia,“ uviedol jej člen Matej Kubák. Cieľom do budúcnosti je nielen zlepšovať samotný galavečer, ale aj rozšíriť povedomie o ňom medzi študentmi, pedagogickými zamestnancami na univerzite, ale aj na celom Slovensku.

Po skončení programu sa však podujatie neskončilo. Pokračovalo v menej formálnom prostredí, kde na nás čakala živá hudba a občerstvenie. Formálne oblečenie a napätie z vyhlasovania vystriedali smiech a stretnutia medzi ľuďmi, ktorí sa počas odovzdávania podporovali z publika. Keď som sa medzi nimi pohybovala, bolo vidieť, že táto časť večera je pre mnohých rovnako dôležitá ako samotné oceňovanie. Umožnila im zastaviť sa, zdieľať radosť a vnímať úspechy študentov aj mimo oficiálneho programu.

V rozhovore sa dočítate:

• Aké koníčky mala pedagogička počas detstva.
• Ako bojuje so scrollovaním na mobile.
• Či sa dá skĺbiť offline život s prácou v médiách.
• Prečo nás sociálne médiá izolujú.

Ako ste najradšej trávili svoj voľný čas v detstve?

To sa menilo vekom. V rôznych etapách môjho života to boli rôzne typy záľub a aktivít. Tým, že sme nemali technológie ako v súčasnosti, mám pocit, že naše detstvo sa oveľa viac odohrávalo vonku a bolo veľmi spoločenské. Veľa času som trávila s kamarátmi v prírode, hrali sme sa rôzne hry, vymýšľali sme si program a stále sme boli v pohybe.

Keď som bola malá, venovala som sa najmä detským hrám, neskôr som veľa času trávila mimoškolskými aktivitami a krúžkami. Deväť rokov som pôsobila v divadelnom krúžku, ktorý ma výrazne formoval. Mala som rada bohatý a pestrý život po škole a snažila som sa ho zaplniť rôznymi aktivitami, aby som nezostávala len doma.

Pamätáte si aktivitu, pri ktorej ste úplne zabudli na čas?

Všeobecne som rada zabúdala na čas. Asi to nebola jedna konkrétna aktivita, skôr to bolo o tom, že keď som sa do niečoho ponorila a veľmi ma to bavilo, tak som úplne stratila pojem o čase. Fungovalo to tak pri rôznych aktivitách. Keď som bola s priateľmi, môj orientačný bod bol napríklad ten, že keď sa začne stmievať, mám ísť domov.

Milovala som rôzne typy aktivít: výtvarné umenie, divadlo, čítanie. Pri všetkom som často strácala pojem o čase. Teraz mi napadla jedna veľmi špecifická vec, a to bola knižnica. Každý piatok som tam chodievala a pravidelne som si požičiavala 10 až 13 kníh. Knihovníčku vždy prekvapilo, či to stíham prečítať, no ja som ich naozaj zvládla.

Ja som však čítala veľa. Často som čítala aj po nociach s baterkou pod perinou, lebo rodičia nemali radi, keď som dlho ponocovala. Knihy boli pre mňa svet, pri ktorom som úplne zabúdala na čas a na všetko okolo.

Mali ste v detstve obľúbenú knihu, na ktorú si pamätáte doteraz?

Na strednej škole som si prešla výrazným „Balzákovým obdobím“. Prečítala som takmer všetko, čo bolo od Honora de Balzaca dostupné. Dokonca som si zo žartu hovorila, že trochu konkurujem svojej učiteľke literatúry, lebo som ho mala naozaj veľa načítaného.

A čo najradšej čítate teraz?

Dnes mám veľmi rada literatúru z vydavateľstva Absynt, takže vždy, keď vyjde nejaká nová kniha, väčšinou skončí u mňa v knižnici. Ak by som mala povedať jednu konkrétnu obľúbenú knihu z posledných rokov, tak by to bola kniha Jeden z nás: Príbeh o Nórsku.

Čím sa podľa vás najviac líšil život detí v minulosti v porovnaní s dneškom?

Neboli technológie, to je asi najväčší rozdiel. Technológie sú podľa mňa veľkí požierači času. Vidím to aj sama na sebe, že keď začnem scrollovať, veľmi rýchlo stratím pojem o čase. My sme vtedy nescrollovali, ale zabúdali sme na čas pri iných aktivitách. Vonku, pri hrách, pri knihách alebo iných záujmoch.

Oveľa viac času sme trávili s kamarátmi osobne, vonku, v prírode, vymýšľali sme rôzne hry aktivity. Dnes vidím na generácii mojej dcéry a detí v susedstve, že majú neustále mobil v ruke. Aj keď sú spolu vonku, často sedia vedľa seba a pozerajú do obrazoviek. Ich centrum vesmíru je mobilný telefón, aj keď sú fyzicky spolu.

Čo podľa vás dnešným deťom najviac chýba z toho, čo ste zažili vy ako dieťa?

Dnešným deťom veľmi chýba schopnosť byť odpojené od technológií. Na druhej strane si myslím, že je to aj otázka toho, ako si to rodiny doma nastavia. Je to o tom, či sa rodičia rozhodnú tráviť s deťmi čas aktívne, alebo je jednoduchšie dať im mobil a mať chvíľu pokoj.

Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.”

Samozrejme, chápem aj rodičov, lebo dnešná doba je veľmi rýchla a náročná. A je aj ťažké povedať dieťaťu, že nebude mať mobil, keď ho má väčšina jeho spolužiakov. Technológie priniesli aj veľa pozitívnych vecí. Napríklad ja si dnes neviem predstaviť, že by som fungovala bez Google máp, keďže mám veľmi zlý orientačný zmysel. Technológie nám zjednodušujú život, zrýchľujú ho a v mnohých veciach nám pomáhajú. Ale sú aj aspekty, ktoré sú problematické, a s tými sa musíme naučiť pracovať.

Preniesli ste si nejaký koníček z detstva aj do dospelosti?

V podstate všetko. Stále sú to knihy, divadlo a koncerty. Venujem sa im dodnes.

Ešte hráte?

Nie, už veľmi dlho nehrám. Divadlo mám však stále veľmi rada a snažím sa tento vzťah pestovať aj v mojej dcére. Ako rodina chodíme pomerne často do divadla a hoci má len sedem vie byť už dobrou „parťáčkou“ na balete či muzikáloch.

Akému hobby sa venujete aktuálne?

Mám málo voľného času. Veľa pracujem a keď aj nepracujem, veľa o práci premýšľam. Aj moje hodiny často vznikajú na prechádzke so psom. Pred dvomi rokmi sme sa s rodinou presťahovali z Bratislavy do blízkej obce, takže veľa času trávime von v prírode, na prechádzkach, v diskusiách so susedmi, hráme spoločenské hry a premýšľame, kde čo nové zasadíme či presadíme.

Akým spôsobom ste sa dostali k vašim záľubám?

Vyrastala som na Orave, do školy som chodila v Dolnom Kubíne, čo je región s pomerne bohatou kultúrnou históriou a skvelým spisovateľským zázemím. Rodisko Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Margity Figuli a ďalších. V škole to vždy bola téma, niekoho to otravovalo, mňa to naopak zaujímalo.

K divadlu som sa dostala cez recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín, ktorej som sa zúčastňovala už od prvej triedy na ZŠ. Neskôr to bol prirodzený prechod od recitácie k divadlu, pretože v Kubíne bol v tom čase kvalitný divadelný súbor, ktorý mal úspechy aj na súťažiach.

Mojim obľúbeným miestom bola aj Oravská galéria, ktorú dlhé roky viedla Eva Ľuptáková a robila tam skvelú prácu. Keďže bola cez cestu oproti gymnáziu, neraz sme tam zašli aj s učiteľkou estetiky. Takže, áno, som presvedčená, že to prostredie malo na môj život a záľuby veľký vplyv.

Koľko času sa vám dnes darí venovať svojmu hobby?

Málo. V poslednom období je to skôr o tom, že knihy sa mi hromadia v knižnici a mám menej času ich čítať. Ale do divadla chodíme pravidelne. Prechádzky sú denná rutina, je to skvelé dobitie bateriek. A rada trávim aj čas v aute počúvaním podcastov.

Je pre vás dôležité mať aktivity, pri ktorých ste úplne offline?

Mám s tým problém, lebo mobil je niečo, čo berie veľkú časť času. Cítim to aj sama na sebe a upozorňuje ma na to aj dcéra, keď mi povie: „Mama, scrolluješ na mobile?“ Nemám to rada ani u svojich kamarátov. Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.” Bežne počúvame hudbu alebo rozhlasové hry.

Sama priznávam, že je ťažké sa odpojiť – stále prichádzajú notifikácie, pípajú hodinky, niekto volá. Sú obdobia, keď bol mobil kľúčovou súčasťou môjho dňa, súviselo to najmä s prácou. Keď som robila v spravodajstve, zapla som si notifikácie na všetky veľké spravodajské weby a tie chodili nonstop. Bola som k mobilu pripútaná. Potom som bola veľmi rada, keď som mohla všetky notifikácie vypnúť a mať chvíľu „time off” ( pokoja – pozn. red.).

V médiách ste pôsobili viac ako 15 rokov. Mali ste v tomto období offline aktivitu na oddych od informácií a práce?

Keď som bola vo vedúcej pozícii a za niečo priamo zodpovedná, nemohla som si to úplne dovoliť. Myslím si, že aj moja rodina by povedala, že som sa nevedela úplne odpútať od práce. Vždy som zvažovala, ako dlho budem offline. Nebolo mi príjemné byť offline, lebo som mala pocit, že mi niečo unikne alebo niečo zanedbám. Online svet zohrával v novinárčine veľmi významnú úlohu, a potom aj na ďalších pracovných pozíciách. Technológie ma veľmi pohlcovali.

Dá sa podľa vás pracovať v médiách alebo komunikácii bez toho, aby človeka úplne pohltil online svet?

Závisí od toho, ktorej oblasti sa venujete. Ale ak robíte spravodajstvo, bez technológií sa to nedá. Človek musí byť na tepe dňa, sledovať udalosti, pretože to priamo súvisí s jeho prácou. Musíte mať prehľad o tom, čo sa deje. Neviem si predstaviť, že by som robila v spravodajstve a nesledovala, čo sa každý deň deje.

Dnes sa navyše očakáva, že novinár bude multiplatformový. Spracuje reportáž do televízie, napíše článok na web, pripraví príspevky na sociálne siete, podcasty a podobne. Dnes je to oveľa náročnejšie ako kedysi.

Keď človek pracuje v spravodajstve profesionálne, musí sa podľa vás vedome učiť aj od informácii oddychovať?

Myslím si, že Gen Z (generácia narodená v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) je v tomto možno viac popredu ako tá moja. Počúvam od kolegov z redakcií, že si viete v tomto viac dupnúť a držať väčší balans medzi životom a prácou. Myslím si, že je to dobre. My sme nevedeli povedať nie.

Pamätám si, že keď som sa raz vrátila zo služobnej cesty z Bruselu vyžmýkaná o druhej ráno, šla som do redakcie postrihať reportáž a potom rovno na výrobu, lebo prišiel čínsky prezident. A ja som bola v práci vyše 30 hodín. Pracovali sme dovtedy, kým bolo treba. Myslím si, že vy ste v tomto iní a viete si balans nastaviť lepšie. My sme zrejme nemali úplne zdravé pracovné návyky a niektorí sa dodnes toho nevieme zbaviť.

Myslíte si, že ľudia dnes venujú svojim koníčkom menej času ako kedysi?

To neviem úplne posúdiť. Nechcela by som hovoriť za iných ľudí, lebo neviem, ako to majú nastavené. Ale som presvedčená, že technológie nás oberajú o veľa času, ktorý by sme možno trávili produktívnejšie.

Čo sa podľa vás najviac zmenilo v tom, ako ľudia trávia voľný čas?

V roku 2002 som bola na študijnom pobyte v Amerike a pamätám si, že som bola prekvapená, že ľudia žijú viac izolovane, menej sa stretávajú a navštevujú. Moji rodičia boli vždy veľmi spoločenskí, mali veľa priateľov a často sme spolu chodili na výlety.

Mám pocit, že to, čo som zažila v Amerike pred viac ako 20 rokmi, dnes žijeme aj u nás. Ľudia sa viac uzatvárajú do svojich bublín, menej pestujú sociálne vzťahy. Vidno to aj v pracovných kolektívoch. Kedysi existovali veľmi družné kolektívy, dnes prídeme do práce, odrobíme a ideme domov. Oveľa menej sa stretávame aj mimo práce. Ako keby sa vytrácal spoločenský duch.

Myslíte si, že to môže súvisieť so sociálnymi sieťami, na ktorých trávime toľko času, že si to často ani neuvedomujeme?

Je to možné, lebo kedysi sme nemali inú možnosť ako byť v kontakte s ľuďmi osobne. Dnes sledujem životy svojich kamarátov na Facebooku a mám pocit, že viem, čo robia a ako žijú. Potreba stretávať sa a rozprávať sa trochu zaniká, lebo si myslíme, že už o sebe všetko vieme zo sociálnych sietí.

V Európskej únii sa diskutuje o zákaze sociálnych sietí pre deti do 13 rokov. Súhlasili by ste s takýmto opatrením?

Nemám v tej téme úplne jasno. Vnímam argumenty za aj proti. Myslím si, že prioritou by malo byť vzdelávanie v tejto oblasti, aby deti do 13 rokov vedeli, čo technológie robia, aké sú riziká a ako ich používať. Skôr by som išla cestou edukácie než zákazu.

V škandinávskych krajinách sa intenzívne venujú práve vzdelávaniu o technológiách. Myslím si, že tým by sme sa mali inšpirovať. Malo by sa o tom viac hovoriť na školách. Ja napríklad svojej dcére technológie nezakazujem, ale veľa sa o tom rozprávame, čo je na tom dobré a čo zlé.

Myslím si, že edukovať by sa mali aj rodičia. Čítala som štatistiku, že pätina rodičov sa ani nezaujíma o to, čo ich deti robia na mobiloch, čo ma veľmi prekvapilo. Detská izba už nie je bezpečný priestor, pretože cez mobil sa dieťa môže dostať kamkoľvek. Preto je dôležité vzdelávať nielen deti, ale aj rodičov a učiteľov.

Čo by ste odporučili študentom, ktorí chcú tráviť viac času offline, ale nevedia ako začať?

Vypnite si telefón, notifikácie, nenoste smart hodinky. Ono to ide. Zo začiatku možno znervózniete, že vám niečo uniká. Ak však nemusíte byť dostupní kvôli práci, tak jednoducho vypnite telefón. Choďte na koncert bez telefónu a užite si skvelú hudbu. Myslím si, že to svet prežije, keď neuvidí vašu fotografiu z koncertu na sieťach.

Simona Mikušová

Je odborná asistentka na Fakulte masmediálnej komunikácie s vyše 15-ročnou praxou v médiách. Deväť rokov pôsobila v spravodajstve TV Markíza. V rokoch 2021 – 2023 viedla komunikačné tímy dvoch slovenských premiérov.

Študentov sme sa pýtali:

1. Aký je tvoj denný screen time (čas na mobile – pozn. red.)?
2. Skúsil/a si niekedy digitálny detox? Čo by ti počas neho najviac chýbalo?
3. Máš „analógové hobby“, ktorému sa venuješ, keď si offline?

Ema, FMK, masmediálna komunikácia, 1. ročník Bc.

Môj screen time sa pohybuje v priemere okolo 4 hodín.

Digitálny detox som ešte neskúšala, ale vedela by som si ho v budúcnosti predstaviť, najmä počas dňa, ktorý mám zaplnený aktivitami. Vtedy by som to zvládla pomerne bez problémov. Počas offline dňa by mi však najviac chýbal priamy kontakt s kamarátmi a ľuďmi.

Momentálne nemám žiadne analógové hobby, no v minulosti som chodievala na gymnastiku, mažoretky a tiež do divadla.

Silvia, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Denne som na mobile asi 5 hodín.

Určite si viem predstaviť byť offline, no aktuálne je pre mňa ťažké odpojiť sa od sociálnych sietí. Napriek tomu to mám v pláne niekedy v budúcnosti vyskúšať. Pri digitálnom detoxe by mi najviac chýbal kontakt s priateľmi, s ktorými si pravidelne píšem a volám, inak by mi však nič zásadné nechýbalo.

Dvakrát do týždňa chodievam spievať. Práve vtedy viem pekne vypnúť od digitálneho sveta.

Kristián, FMK, masmediálna komunikácia, 2. ročník Bc.

Môj denný screen time je do 3 hodín.

Digitálny detox väčšinou praktikujem počas prechádzok, keď chodím bez mobilu na 2 – 3 hodiny. Zatiaľ som síce neskúšal byť offline celý deň, no do budúcna by som to určite chcel skúsiť. Najviac by mi pritom chýbalo počúvanie hudby alebo pozeranie filmov.

Rád chodím na prechádzky, pričom si niekedy vezmem aj foťák a vyrážam do prírody fotiť alebo natáčať.

Adriana, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Čas, ktorý trávim na mobile, sa líši podľa toho, či som doma alebo v škole. V škole je to približne 3–4 hodiny, zatiaľ čo doma je to asi 6–7 hodín.

Digitálny detox som vyskúšala počas týždňovej dovolenky, keď som si nastavila režim, že cez deň som bola offline a mobil som používala iba večer. Tento režim mi vydržal štyri dni. Doma som to zatiaľ neskúšala. Počas detoxu mi najviac chýbala komunikácia s kamarátmi, a zároveň mi prekážalo, že som nemala prehľad o tom, čo robia.

Medzi moje najväčšie analógové hobby patrí čítanie kníh, no zároveň sa snažím do svojho života zaradiť viac pohybu.

Daniel, FMK, masmediálna komunikácia, 3. ročník Bc.

Povedal by som, že môj screen time je približne 2 hodiny denne.

Digitálny detox som už skúšal, pričom som doma používal starý telefón výhradne na telefonovanie. Takto som vydržal aj týždeň, niekedy dokonca dva. Rád by som sa však od online sveta odpojil ešte viac, pretože nad tým uvažujem pomerne často. Zvažujem napríklad používanie tlačidlovej Nokie, keďže notifikácie na smartfóne ma vyrušujú a zároveň stresujú. V súčasnosti mobil využívam najmä na hudbu, na sociálne siete veľmi nechodím. Aj napriek tomu by mi najviac chýbala okamžitá komunikácia s kamarátmi.

Vo voľnom čase rád čítam, učím sa hrať na elektrickú gitaru a chodím s rodinou na výlety.

Barbora, FF, psychológia, 3. ročník Bc.

Môj screen time závisí od toho, kde sa nachádzam. V škole je výrazne nižší, približne 2–4 hodiny. Snažím sa, aby som na mobile trávila menej času.

Digitálny detox som skúšala už viackrát, pretože mám pocit, že naša generácia je na mobiloch čoraz viac závislá, a zároveň sa to stále zhoršuje. Byť offline som si vyskúšala aj s kamarátmi na chate, kde sme vydržali tri dni. Počas tohto obdobia mi však chýbala komunikácia s ostatnými kamarátmi.

Najradšej mám beh a prechádzky, no zároveň rada hrám na klavíri či gitare, alebo si len tak spievam.

Ľuboš, FMK, masmediálna komunikácia, 3. ročník Bc.

Denný screen time na mobile mám okolo 3 hodín.

Nad digitálnym detoxom premýšľam pomerne často a zároveň ho aj často praktikujem, keď idem s kamarátmi na túry. Vtedy ide o celodenné výlety bez telefónov či počítačov. Viem si síce predstaviť byť offline aj v bežnom živote, no v dnešnej dobe je to náročné, keďže technológie potrebujeme takmer na všetko. Preto by som to síce rád skúšal častejšie, no nie je to úplne jednoduché. Najviac by mi z online sveta chýbal kontakt s kamarátmi, s ktorými práve nie som, ale aj seriály či filmy.

Medzi moje analógové hobby patrí šport, korčuľovanie, behanie a turistika.

Foto: attelier.sk/Júlia Petra Škodová

Umelá inteligencia zásadne mení spôsob, akým študenti vyhľadávajú informácie, píšu práce a učia sa. Jazykové nástroje ako ChatGPT sa stali bežnou súčasťou študijného procesu. S výhodami však prinášajú aj otázky o etike, originalite a celkovom hodnotení vedomostí študentov. Akademické prostredie, vrátane našej univerzity, stojí pred výzvou, ako ju možno zmysluplne integrovať do výučby bez oslabenia kritického myslenia študentov.

V rozhovore sa dočítate:

• ako vníma vstup umelej inteligencie do akademického prostredia,
• v ktorých prípadoch je podľa neho jej používanie študentmi legitímne,
• aký vplyv môže mať na kritické myslenie a samostatnosť študentov,
• prečo sú ústne obhajoby a diskusia dôležitejšie než detekčné nástroje používania AI,
• či by sa mohla v budúcnosťi zmeniť podoba záverečných prác na našej fakulte.

Ako vnímate vstup umelej inteligencie do akademického prostredia?

Som technologický optimista, no uvedomujem si aj možné riziká. AI vnímam ako veľkú príležitosť, ktorá môže zásadne zmeniť spôsob práce na vysokých školách. Pred rokom 2022 bola pre väčšinu ľudí abstraktným pojmom a spájali si ju skôr s marketingovými trendmi.

S nástupom ChatGPT sa situácia zmenila. Umelá inteligencia dostala konkrétne kontúry a bežný používateľ si už vie predstaviť, čo dokáže.

Napríklad pri vývoji webových aplikácií už nemusíme riešiť každý technický detail. V decembri som pracoval na interaktívnej aplikácii, ktorú by som za normálnych okolností nevedel tak rýchlo a dobre nakódovať s mojimi limitovanými znalosťami JavaScriptu.

AI mi umožnila sústrediť sa na obsah, dizajn a funkcie, pričom samotné kódovanie zvládol ChatGPT. To je presne príklad, ako mení spôsob, akým dokážeme učiť a tvoriť. Posúva nás k rolám tvorcov, režisérov a editorov.

Môže študentom pomôcť pri učení sa bez porušenia etiky?

Záleží na okolnostiach. Pri brainstromingu (pozn. red. tvorbe nápadov) dokáže výrazne pomôcť. Napríklad pri úlohách, v ktorých majú študenti navrhnúť 10 riešení určitého problému, môžu využiť ChatGPT a následne ich analyzovať a ďalej rozvíjať.

Pri tvorbe webových stránok môžu nechať umelú inteligenciu nakódovať ich prototyp, ale obsah, stratégie a koncept musia určiť sami. AI tak slúži ako nástroj, ktorý zrýchľuje prácu, ale stále vyžaduje kritické myslenie a rozhodovanie.

Oslabuje AI kritické myslenie študentov?

Ťažko na to odpovedať jednoznačne. Na jednej strane môže umelá inteligencia kritické myslenie posilňovať. Pri jej používaní je totiž nevyhnutné premýšľať nad tým, ako formulovať zadanie, aby sme získali relevantnú odpoveď, či hodnotiť kvalitu výstupov, ktoré nám ponúka.

Na druhej strane to automaticky znamená, že každý používateľ umelej inteligencie bude ostražitý. Časť ľudí môže výstupy umelej inteligencie prijímať bez hlbšieho zamyslenia. Pri dlhodobom preberaní odpovedí formou “copy-paste” (pozn. red. prebratie textu bez úpravy) a ich vydávaní za vlastné názory existuje riziko oslabenia kritického myslenia.

Zároveň je dôležité si uvedomiť, že človek vždy definuje cieľ a zámer. Umelá inteligencia slúži len ako nástroj, ktorý pomáha s ich realizáciou.

Čo znamená jej rýchly vývoj pre vzdelávanie?

Pokrok v oblasti umelej inteligencie je mimoriadne rýchly. Knihám trvalo približne 400 rokov, kým si našli 100 miliónov čitateľov. Rozhlas dosiahol rovnaký počet poslucháčov za 30 rokov, Facebook za 4,5 roka a ChatGPT približne len za dva mesiace.

Takýto vývoj zásadne mení nielen tempo, ale aj očakávania od samotného vzdelávania. Učitelia v priebehu niekoľkých rokov stratili pozíciu, ktorá ich označovala za jediný zdroj vysvetľovania a informácií. Dnes ju dokáže plniť aj umelá inteligencia, a často lepšie a rýchlejšie.

Pedagógovia si preto čoraz častejšie kladú otázku, aká by mala byť ich nová úloha, a akú pridanú hodnotu môžu študentom priniesť v prostredí, kde majú informácie neustále k dispozícii.

Môže zmeniť podobu záverečných prác?

Môže, no situácia nie je čierno-biela. Všetko závisí od toho, čo od záverečných prác očakávame. Ak majú overovať schopnosť študenta pracovať s témou do hĺbky, treba priznať, že umelá inteligencia dnes dokáže výrazne pomôcť v mnohých prípadoch, najmä pri rešerši a čoraz viac aj analýze.

Ak diplomovú prácu chápeme ako test samostatnosti študenta, v tomto bode jej využívanie naráža na svoje limity. Pedagógovia sa potom často nezaoberajú ani tak kvalitou práce, ale skôr jej autenticitou, čo býva veľmi frustrujúce. Aj preto sa čoraz viac diskutuje o alternatívach, ako sú portfólia, ústne obhajoby či praktické projekty.

Záverečné práce však nie sú prežitkom. V mnohých odboroch majú stále svoje opodstatnenie, najmä preto, že rozvíjajú písomné a analytické myslenie.

Umelá inteligencia môže byť užitočným nástrojom, no premýšľať za študenta nedokáže.

Plošné rušenie záverečných prác preto nepovažujem za správne riešenie. Zároveň však vzniká tlak zamyslieť sa nad tým, ako vytvárať nové príležitosti týkajúce sa rozvoju odborného písania a argumentácie, keďže práve tieto zručnosti môžu vplyvom AI postupne slabnúť.

Ako sa dá spoľahlivo rozpoznať text vytvorený umelou inteligenciou?

Momentálne existujú nástroje na detekciu textov vytvorených umelou inteligenciou a využívajú ich pedagógovia aj študenti. S jej rastúcou kvalitou je však čoraz ťažšie spoľahlivo určiť, čo napísal človek a čo vzniklo s jej pomocou. Myslím, že v blízkej budúcnosti to bez technologickej podpory už asi nedokážeme jednoznačne odhaľovať.

Pôvod textu vytvoreného pomocou AI je však len posledným článkom celého reťazca. Oveľa skôr vstupujú do hry otázky spoľahlivosti a etiky. Výstupy umelej inteligencie nemusia byť vždy presné, môžu byť zjednodušené alebo vytrhnuté z kontextu. Zároveň je veľký rozdiel medzi tým, ak ju študent využije na štylistickú úpravu textu alebo jej zadá tvorbu obsahu vrátane zdrojov, ktoré nemusia byť skutočné.

Aj preto samotná detekcia pôvodu textu nie je vždy najpodstatnejším problémom. S rozvojom umelej inteligencie bude narastať tlak na to, aby študent obsahu svojej práce skutočne rozumel, vedel ho vysvetliť a obhájiť svoje závery. Práve táto schopnosť bude čoraz dôležitejšia než hľadanie technických dôkazov o tom, kto text napísal.

Mali by študenti priznávať jej použitie?

Transparentnosť je dôležitá. Ak AI používajú na preklad, štylistiku alebo revíziu, mali by to uviesť. Ešte stále sa na vysokých školách hľadá presná forma, ako to spraviť férovo a jednoznačne. Diskusia ukázala, že rôzni pedagógovia majú rôzny prah citlivosti k jej využívaniu, preto je dôležité nájsť jednotný prístup.

Pomáha ústna obhajoba overiť autenticitu práce?

Ústna obhajoba je efektívnejšia než akýkoľvek detektor AI. Keď študent vie, o čom hovorí, je vidieť, že rozumie téme. Mechanicky preštylizovaný text umelou inteligenciou odhalí skúsený pedagóg veľmi rýchlo. Teda zatiaľ.

Preto je vhodné ústnym obhajobám venovať viac času. Ideálne až trištvrte hodiny na študenta, aby sa podrobne preskúmala jeho znalosť. Adekvátne náročná obhajoba spojená s diskusiou predstavuje tému, ktorou by sa mala systematicky zaoberať každá univerzita.

Objavili sa prípady využívania AI na štátniciach?

Na našej fakulte sa objavili podozrenia, že študenti využili umelú inteligenciu neeticky. Rieši sa to prostredníctvom disciplinárnej komisie, kde sa koná seriózne konanie s pedagógmi a študentmi.

Zisťuje sa, čo sa vlastne stalo, ako a prečo k tomu došlo, a na základe toho sa vyvodia príslušné závery. Očakáva sa, že takýchto prípadov bude čoraz viac pribúdať, pretože AI je prirodzenou súčasťou života študentov.

Je etické ju využívať napríklad na štylistické úpravy, preklady alebo vyhľadávanie literatúry?

Použitie umelej inteligencie na preklady alebo úpravu štylistiky vnímam úplne legitímne. Napríklad, ak študent má originálnu myšlienku, ale jeho angličtina nestačí na publikovanie, môže mu text preložiť alebo upraviť tak, aby bol jasný a profesionálny.

Ja osobne AI využívam najmä na posúdenie kvality rukopisu. Pomáha mi identifikovať miesta, ktoré si ešte vyžadujú pozornosť, pretože po niekoľkých dňoch intenzívneho písania autor často stráca potrebný odstup. Umelá inteligencia dokáže upozorniť na nerovnomernú pozornosť venovanú jednotlivým témam, ako aj argumenty, ktoré nepôsobia dostatočne rozpracovane alebo presvedčivo.

V tomto zmysle ju vnímam ako nástroj spätnej väzby, nie ako náhradu vlastného myslenia. Pomáha udržať text konzistentný a zrozumiteľný, no zodpovednosť za obsah, argumentáciu a závery zostáva vždy na autorovi.

Prečo je jej využívanie kľúčovou zručnosťou budúcnosti?

Umelá inteligencia mení trh práce podobne ako v minulosti počítače. Či už v marketingu, tvorbe obsahu alebo pri vývoji digitálnych hier.

Napríklad dnes sa učíme strihať video v Premieri, no o pár rokov bude normálne nahrávať surový materiál a AI navrhne zostrih, ktorý len doladíme podľa svojich požiadaviek. Veľmi výrazne teda zasiahne do väčšiny kreatívnych profesií, stáva sa „must-have“ nástrojom.

PhDr. Peter Murár, PhD.

Na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave pôsobí od roku 2002. Momentálne zastáva funkciu prodekana pre rozvoj a komunikáciu. Vo svojej odbornej a pedagogickej činnosti sa zameriava na online marketing, používateľskú skúsenosť (UX), design thinking a využitie umelej inteligencie vo vzdelávaní a v marketingovej komunikácií. Dlhodobo prepája akademické prostredie s praxou prostredníctvom spolupráce s firmami, hosťujúcich prednášok a ďalších rozvojových aktivít. V minulosti pôsobil ako UX dizajnér, social media manažér vo WebSupporte a web manažér v Slovenskom skautingu.

Estimated reading time: 9 minutes

V rozhovore sa dočítate:

• prečo zmena školy nemusí byť zlyhaním,
• ako prežívala neprijatie na VŠMU na prvý pokus,
• čo jej dalo štúdium na FMK UCM a prečo ju nenapĺňalo,
• ako sa pripravovala na druhé prijímačky,
• čo pre ňu, ako mladú režisérku, znamená nájsť vlastnú identitu.

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že chceš ísť cestou filmu a réžie?

Presne túto otázku sa ma pýtali aj na prijímačkách. Viedla som Domino na bývalej škole. Bola to taká komunita ľudí, ktorí sa stretávali za účelom organizovania podujatí. Neskôr som sa tam stala vedúcou. Vyžadovalo to cit pre prácu s ľuďmi a to bolo to, čo ma bavilo.

Veľkú rolu zohralo aj to, že mi ocko daroval prvý foťák, keď som mala asi 12 rokov. Neustále som fotila a snažila sa niečo zachytiť. Je to akýsi mix všetkého dokopy. Rada čítam, čo je pri štúdiu réžie nevyhnutné. Je to vlastne všetko, čo som kedy chcela robiť. Raz som čítala takú vetu, že si máš ako prácu zvoliť to, čo ťa baví robiť vo voľnom čase. Moja odpoveď bola vždy rovnaká – rada pozerám filmy, som s ľuďmi, čítam alebo fotím. A réžia je v podstate kombináciou všetkého z toho.

VŠMU je pre mnohých mladých tvorcov vysnívanou školou, no tebe sa tam na prvýkrát dostať nepodarilo. Ako si prežívala moment, keď ťa neprijali?

Miliónkrát som si prehrávala rozhovory z prijímačiek a rozmýšľala, čo sa pokazilo. Nakoniec som to prijala tak, že to pre mňa ešte nebol správny čas, a ten rok som sa rozhodla využiť na prípravu na to, čo ma čaká. Neváhala som, lebo som vedela, čo chcem, a veľmi mi to sadlo. Z tých troch prijímačkových dní som bola nadšená, aj keď neprijatie strašne bolelo.

Po neúspešných prijímačkách si zamierila na FMK UCM, hoci film zostával tvojím hlavným cieľom. Čo ti štúdium u nás dalo a čo ti naopak chýbalo?

Získala som veľa skúseností a základy audiovizuálnej tvorby, za ktoré som dodnes veľmi vďačná. Odbremenilo ma to v mnohých veciach. Ako voliteľný predmet som si napríklad zvolila dejiny filmu, takže to, čo som si vtedy napozerala a prešla na hodinách, si dnes na VŠMU už len pripomínam. Uistilo ma to však aj v tom, že potrebujem individuálnejší prístup. FMK bola pre mňa príliš technicky orientovaná, viac zameraná na vedomosti a technickú stránku, než na umeleckú tvorbu. Keďže moja túžba po réžii bola veľmi hlboko zakorenená, povedala som si, že za ňou pôjdem, aj keď by bolo jednoduchšie na FMK zostať.

Ako sa prejavovalo tvoje vnútorné odcudzenie od štúdia?

Do školy som chodila, pretože som chcela aspoň prejsť semester. Hoci som sa snažila, na prednáškach som sa nevedela sústrediť a úprimne, ani ma to nezaujímalo. Jednoducho som necítila žiadnu iskru a ani som netúžila tráviť veľa času so spolužiakmi, hoci boli skvelí. Preto sa často stávalo, že som si vyčerpala všetky povolené absencie.

Aj napriek tomu si pracovala na vlastných projektoch a budovala si portfólio. Čo ťa motivovalo pokračovať, keď si bola na škole, ktorá ťa nenapĺňala?

Asi nádej, že sa podarí to, na čom pracujem. Vedela som, že chcem vyťažiť maximum aj zo školy, ktorá ma nenapĺňala. Hoci ich bolo málo, našla som si veci, ktoré ma bavili. Na tie som sa snažila sústrediť. Keď som na konci semestra urobila skúšky, mala som radosť, že vedomosti, ktoré som získala, viem aspoň nejako využiť.

Ako vyzerala tvoja príprava na druhé prijímačky na VŠMU?

Rozdelila by som ju na niekoľko oblastí. Prvou bolo sústrediť sa na seba a na to, ako prijímačky vnímam. Boli veľmi psychicky náročné a mala som pocit, že na nás zámerne vytvárali tlak. Učila som sa stáť si za svojím, osobnostne rásť a dotiahnuť veci do konca. Pozerala som veľa filmov, čítala a budovala si všeobecný prehľad. Zároveň som pripravovala portfólio – točila som film, písala práce a fotografovala.

Nakoniec ťa prijali, dokonca z prvého miesta. Aký bol tvoj prvý pocit? Predpokladám, že to musel byť veľmi silný moment.

Pamätám si, že som po prijímačkách plakala asi päť hodín. Bola som chorá, nevyspatá a úplne opuchnutá od plaču. Vyzerala som ako krtko a ani som poriadne nevidela na výsledky. Neustále som obnovovala stránku a keď sa objavili výsledky, hľadala som svoje číslo odspodu zoznamu. Až keď som išla vyššie, uvidela som ho na prvom mieste. Tešila som sa, ale reálne som si to uvedomila až po niekoľkých dňoch.

V čom ti VŠMU pomohla nájsť vlastný hlas a identitu?

Udržať si ich je veľmi náročné. Vnútorne oddeliť, kde je Veronika a kde je škola. Čo sa týka môjho filmárskeho štýlu, stále sa hľadám. Učia nás robiť, robiť, robiť, aby sme sa v tom vedeli nájsť. Úspech určitého filmového štýlu často zvádza k tomu, aby sa mu človek prispôsobil, aj keď mu nie je blízky. Musím si dávať pozor, aby som si kráčala vlastnou autorskou cestou a nereagovala len na názory niekoho iného. Je veľmi dôležité počúvať spätnú väzbu, niečo z nej však musí ísť aj do koša.

Čo pre teba znamená tvorba filmu a ako zvládaš kritiku?

Veľmi sa teším, keď natáčame. Vždy si uvedomujem, že je to pre mňa naozaj splnený sen. Postupne som pochopila, že nemá zmysel odkladať radosť na neskôr, ale treba ju nájsť už v tom, čo robím dnes. Pokaziť mi ju však dokáže moment, keď vidím svoj film na plátne a schytá kritiku. Ľudia totiž nevidia proces, len výsledok a ich hodnotenia sú veľmi subjektívne. Každý vnímame svet inak, z môjho pohľadu mladého človeku a predovšetkým staršie generácie. Musela som sa preto naučiť stáť si za svojím a vedieť si obhájiť názor. To ale neznamená, že nedokážem počúvať ostatných a mať úctu k skúsenejším pedagógom.

Čo pre teba znamená, robiť to, po čom si vždy túžila?

Mám si čo pripomínať v tých ťažších časoch. Keď plačem do vankúša, hovorím si, že som tu chcela byť a že je to vypočutá modlitba. Učím sa vďačnosti a nehundrať na systém.

Čo by si odkázala študentom, ktorí cítia, že sú na nesprávnej škole?

Myslím, že na nás mladých je kladený veľký tlak často aj zo strany rodičov. Musíme mať vysoké školy, a ak ich nedokončíme preto, že nás nenapĺňajú, v ich očiach zlyhávame. Ale je to klamstvo. Absolútne to nie je pravda. Na vysokú školu ideme aj preto, aby sme zistili, či je to náš smer. Netreba sa hneď vzdávať, niekedy sú začiatky ťažké. Ak ale človek vo vnútri cíti, že to nie je ono, je úplne v poriadku posunúť sa ďalej. Len je dôležité rozlíšiť to od obyčajnej lenivosti (smiech).

Ako dnes vnímaš rozdiel medzi školou, ktorá ťa formuje, a školou, ktorá ťa brzdila?

Brzdila ma aj moja stredná škola, hoci som za ňu veľmi vďačná. Bola to dobrá škola, ale gymnázium (smiech). Vedela som, že akademicky na tom nie som veľmi dobre – matematika mi nešla a ani ma nebavila. Bolo však fajn, že mi ukázala, v čom nie som silná a čo určite robiť nechcem. Vďaka tomu som sa mohla sústrediť na to, čo ma baví. A čo sa týka FMK, nepovedala by som, že ma brzdila, skôr som tam nebola šťastná. Chýbala mi radosť.

Keby si sa mala rozhodnúť znova, išla by si napriek prvotnému neúspechu rovnakou cestou?

Určite. Dokonca si myslím, že je dobré, že ma prvýkrát neprijali. Mala som čas rásť a pýtať sa samej seba, čo musím zlepšiť. Minulý rok som totiž ešte nebola dostatočne vyspelá a asi by som nezvládla niektoré veci, ktoré dnes už zvládať musím. Napríklad nastavovať si hranice a stáť si za svojím. Stále s tým mám problém, ale za ten rok som sa to začala učiť.

Čo je pre teba najväčším dôkazom, že si sa našla?

To, že hoci je réžia na VŠMU náročný odbor, chcem tam zostať. A že aj keď veci zatrasú mnou a mojou identitou, stále viem, že ma to vnútri nesmierne napĺňa. Je to totiž presne to, čo som vždy chcela.

V článku sa dočítate:

• kedy sa naši študenti po prvýkrát cítili  ako dospelí,
• aké pocity v nich táto zmena vyvolala,
• a či sa ich predstavy o dospelosti naplnili.

Simona, 2. Mgr., masmediálna komunikácia

Prvýkrát som sa cítila dospelo po mojej dvadsiatke, no naposledy to bolo, keď som oslavovala dvadsaťpäťku. Vtedy som si naozaj uvedomila, že som „dospeláčka“ a že s vekom prichádzajú aj povinnosti.

Ako dieťa som nemala konkrétnu predstavu, ako môže deň dospelého človeka vyzerať, no tešila som sa naň. Teraz, keď som v tomto veku, viem, že život už nie je len o škole a káve s kamarátkami. Občas ma z toho prepadne úzkosť a neistota. Na druhej strane sa mi myšlienka dospievania a starnutia páči. Prináša nové zážitky, skúsenosti, ktoré ma ešte len čakajú. Zároveň viac vnímam krásu prítomného okamihu.

Saška, 3. Bc., marketingová komunikácia

Veľký pocit dospelosti prišiel zhodou okolností tento rok, keď som mala 21 rokov. Bol to moment, kedy som pristála v Amerike a uvedomila som si, že som na druhej strane planéty, bez rodičov a sama na všetky povinnosti. Nevedela som, čo mám od toho čakať a cítila som stres a neistotu. No v priebehu ďalších dní som si zvykla a už to bolo omnoho lepšie.

Zatiaľ však necítim, že prežívam naozajstný „dospelácky“ život. Myslím, že to príde až so záväzkami a väčšími povinnosťami. Moja skúsenosť bola skôr prvotnou skúškou dospelosti. Ale zhodnotila by som to tak, že moje predstavy sa s pribúdajúcim vekom napĺňajú.

Jakub, 3. Bc., marketingová komunikácia

Prvýkrát som sa cítil dospelo, keď som mohol pomôcť rodičom. Napríklad na dovolenke, keď nastal problém a ja som povedal, aby to nechali na mňa. Videl som, že mi dôverujú. Doteraz dávali pozor oni na mňa, no teraz, keď som starší, im pomáham aj ja.

 Ako prvák na základnej škole som vždy s obdivom sledoval starších žiakov, najmä deviatakov, a hovoril si, že oni už naozaj vyzerajú dospelo. Teraz som tretiak na vysokej škole, no dospelo si vôbec nepripadám. Verím však, že to príde časom.

María, Španielsko, 3. ročník, učiteľstvo angličtiny

Svoju dospelosť som prvýkrát pociťovala v osemnástich, keď som ukončila strednú školu a začala študovať na univerzite v inom meste. Musela som sa osamostatniť od rodičov, aj od miesta, kde som vyrastala.  

Získala som ale omnoho viac voľnosti ako kedykoľvek predtým. V mojom univerzitnom meste mám viac priestoru robiť to, čo by som chcela – ísť von, cestovať a tak ďalej. Je to presne také, aké som si to predstavovala. Proces dospievania je ale veľmi rýchly. Doteraz si pamätám svoje spomienky z detstva, akoby sa odohrali nedávno.

Daniela, Španielsko, 4. ročník, učiteľstvo angličtiny

Podľa mňa moment, kedy sa človek začne cítiť dospelo, je keď musí urobiť vlastné rozhodnutia. Prvou náročnou voľbou je výber školy, na ktorú chce ísť. Ja som pociťovala určité ohromenie, no zároveň pocit preťaženia. Bola som vo veľkom strese, no dnes si myslím, že som sa rozhodla správne a nič neľutujem.

Ako dieťa som mala predstavu, že dospelý život bude divoký, plný peňazí a voľnosti. Samozrejme s realitou to nemá nič spoločné. Musím sa veľa učiť a snažiť, aby som dokázala zarobiť aj na bežné fungovanie.

Adam, 2. Bc., inštitút manažmentu

Dospelým som sa cítil vo chvíli, keď som dostal svoju prvú výplatnú pásku. Mal som niečo, čo mi nemohol nikto zobrať – vedomie, že som si svoje peniaze poctivo odpracoval a mám niečo, čo mi právom patrí.

Ako malý som si myslel, že byť dospelým je niečo „wau“ a budem môcť robiť čokoľvek, po čom budem túžiť – napríklad cestovať, ísť kdekoľvek budem chcieť, či cítiť sa voľne. Nie je to však iba o zábave, na všetko je potrebné zarobiť si a zabezpečiť sa. Pociťujem veľa zodpovednosti a tlaku z okolia, ktorý som ako dieťa nevnímal. Dospelosť teda vôbec nie je taká, ako som si ju predstavoval.  

Alena, 1. Mgr., aplikovaná biológia

Svoju dospelosť som zažila vo viacerých momentoch – pri prvom kupovaní alkoholu po osemnástke, pri voľbách alebo keď som mala 19 a na tábore ma namiesto skupinky 15-ročných zaradili k 25-ročným. Aj vysoká škola, hľadanie ubytovania či prvé podávanie daňového priznania sú pre mňa znakmi prechodu k dospelosti.

Nejde však ani tak o momenty samotné, ako o pocit, ktorý vplýva z vonkajšieho prostredia a núti nás cítiť sa zrelo. Teraz mám 25 rokov, budem končiť vysokú školu, no fázu kedy by som si povedala: „teraz som už som dospelá,” som zatiaľ nezažila.

Keď som však bola malá, všetko som si predstavovala inak. Verila som, že je všetko predom nalinajkované a mala som veľkolepý plán o tom, ako bude všetko v mojom živote vyzerať. Dnes už viem, že hon za slobodou bol v 16-tich rokoch jednoduchší ako v je to v realite.

Erik, 2. Bc., fyzioterapia

Prvýkrát som sa cítil dospelo, keď som mohol ísť voliť. Bol to moment, keď som si uvedomil, že môžem urobiť niečo pre svoju krajinu a slobodne rozhodnúť o tom, akým smerom chcem, aby sa uberala. Cítil som nadšenie aj zodpovednosť, pretože som vedel, že na mojom rozhodnutí skutočne záleží.

Dospelosť však vôbec nie je táka, akú som si ju predstavoval. Nemám pocit, že by som sa na seba samého pozeral inou optikou. Menia sa len čísla môjho veku, no ja ostávam rovnaký. Čo však pociťujem viac a intenzívnejšie je stres a zodpovednosť.