Stojím pred budovou Starej radnice v Košiciach. Zrazu sa otvoria dvere a mňa víta Marián. Síce som si na stránke „ozetka“ pozrela, kde sa dielňa nachádza, radšej som počkala naňho. Chodby, ktorými sme prechádzali, totiž pôsobia ako bludisko. „Tak poďte dnu. Hneď som vedel, že ste to vy, máte fotku na webe vášho časopisu, prečítal som si nejaké vaše články,“ hovorí mi. Táto prvotná interakcia ma milo prekvapila.

Vstupujeme do dielne, kde sa už ráno od desiatej pilne pracuje. Priestory sú otvorené od pondelka do piatka od 10.00 do 19.00 hodiny. Pri sieťach vidím piatich dobrovoľníkov, ktorí pracujú na dvoch z troch sietí. Predtým, ako sa pustím do pletenia, dostanem prehliadku priestorov. Na chodbičke sa nachádzajú valce látky privezené z Ukrajiny, z ktorej sa siete vyrábajú.

Pletením zachraňujú životy

Po pravej strane od vchodu sa nachádza miestnosť, kde sa látka strihá na potrebné rozmery. Po ľavej strane sa nachádza hlavná miestnosť, v ktorej sú tri veľké drevené rámy. Na veľkorozmerových drevených konštrukciách sú natiahnuté rybárske siete, na ktoré sa pripletajú kusy látky. Oproti sieťam sa nachádza kuchynka, kde si môžu dobrovoľníci urobiť čaj alebo kávu.

Občianske združenie Spletinia vzniklo na Slovensku v roku 2023. Ide o skupinu dobrovoľníkov z Ukrajiny a zo Slovenska, ktorí svojou činnosťou podporujú obranu vojensky napadnutej Ukrajiny. Venujú sa pleteniu ochranných maskovacích sietí, šijú špeciálnu bielizeň pre ranených vojakov a civilistov vo frontových nemocniciach, pletú zimné ponožky či čiapky. Okrem toho organizujú aj humanitné zbierky.

Samotné pletenie sietí je jednoduché a zvládne to každý. Jeden dobrovoľník dokáže za hodinu upliesť jeden meter štvorcový siete, ktorý na fronte ochráni jedného človeka. Táto informácia z ich stránky ma zaujala, a preto som si povedala, že ich pletenie si chcem vyskúšať na vlastnej koži.

Siete slúžia na maskovanie stabilizačných bodov blízko frontu, kde sa na prvom mieste rozhoduje o záchrane života a zdravia zranených vojakov. Lekári a zdravotníci sú častým terčom útočných dronov a ostreľovačov, preto je dobré maskovanie zraniteľných priestorov medicínskych jednotiek mimoriadne dôležité.

Ako vzniká maskovacia sieť?

Marián mi ukazuje nastrihané látky rozdelené v poličke podľa farieb a podľa toho, na akú sieť sú určené. Pri poličke ma hneď oslovuje čiperná dôchodkyňa: „Prišli ste pliesť? Ale poďte na túto sieť, lebo tieto sú komplikovanejšie. Pri tejto nemusíte rozmýšľať. Poďte, ja vám to ukážem.“ A tak sa hneď ocitáme pri sieti a staršia dáma ma zaúča pliesť.

Ako prvé je potrebné pozrieť si papier pripnutý na prednej strane konštrukcie. Na ňom je vidno, ako sa daná sieť pletie a ako sa používajú farby. Z vrchnej poličky si berieme plastovú nádobku s nastrihanými látkami v rozmeroch 7 x 5 centimetrov. Tieto obdĺžniky sa strihajú a následne prederavia v jednej tretine pásika.

Sieť, na ktorej som začala pracovať, pozostávala z troch bielych látok a jednej tmavej. Pletie sa diagonálne a každá tretia sa vynecháva. „Je to úplne ľahké, takto si to prevlečiete s dierkou dole a druhý koniec cez ňu prestrčíte a len poriadne zatiahnete,“ vysvetľuje mi. Dôležité je, aby farebná časť látky bola otočená smerom od nás, aby pri použití siete slúžila tak, ako má. Počas pletenia sietí sa používajú špeciálne látky, ktoré odrážajú svetlo dronov.

Môj prvý kontakt so sieťou

Po pár názorných ukážkach nasleduje moja premiéra. „No ako vám to ide, vy ste šikovná, čo ja vám to tu budem vysvetľovať,“ Mária nešetrí chválou, ktorá ma namotivuje. Chvíľu ostane pri mne a vysvetľuje mi, že pásiky musím poriadne zatiahnuť. Nemusím sa báť použiť silu, je potrebné aby to bolo napevno, aby sa pri vetre a prevážaní látky neuvoľnili. Keď zvládam aj poriadne zaťahovať, necháva ma a ide pracovať na inej sieti so zložitejším vzorom. Všímam si, že do dielne neprišla sama, ale spolu so svojím mužom.

Pletiem medzi dvoma ženami. Mladšia z nich má veľmi rýchle tempo, zatiaľ čo staršia pracuje posediačky. Mám pocit, že moja časť sa zväčšuje pomalšie, no bude to tým, že si viackrát pre istotu prekontrolujem postupnosť farieb a vynechávanie nitiek. Popri pletení do dielne prichádza čoraz viac ľudí. O chvíľočku sa dôchodkyňa ku mne vráti a predstaví sa mi ako Mária: „Ak sa niečo chcete opýtať, ja som tu, budeme tu aj zajtra a aj v stredu. Kým sa dovtedy dožijeme.“ Som očarená akčnosťou staršej dôchodkyne. Zisťujem, že na vysokej škole učila právo, a hneď chápem, odkiaľ má ten zápal.

Prvá, no zdanlivo pravidelná návšteva

Miestnosťou sa skôr ozýva ukrajinčina a ja sa v tejto vrave strácam. Keď po nás príde jedna zo žien a ukazuje smerom na kuchynku, vydedukujem, že všetkých dobrovoľníkov zhromažďuje práve tam. V danom čase nás bolo asi 15 a ja som sa do kuchynky ani nedostala. Postávala som vedľa Márie pri dverách. Nataša, zakladateľka celej myšlienky, mala príhovor, počas ktorého mi Mária šepkala pikošky.

Miestnosť so sieťami však neostala prázdna. Marián medzičasom siete prevesoval a na chvíľu sa zastavil pri mne. „Dúfam, že pre vás ako introverta to nie je veľa, taká socializácia. Pre mňa ako introverta je, a tak radšej pracujem,“ prihovára sa mi. Uvedomila som si, že naráža na môj článok, kde sa opisujem ako veľký introvert.

Síce som z Natašinho príhovoru veľa nerozumela, Mária mi prezrádza, že práve Marián je ten, kto túto spoločnosť ľudí zaevidoval ako OZ. Po príhovore zatlieskame a dostávame tortu. Aj keď som na mieste prvýkrát, do aktivít ma zahrnuli ako pravidelných dobrovoľníkov. Dokonca neostávam ani bez torty. Vanilkový dezert dostáva na tanieriku aj Máriin manžel. „Nerozdelíš si na polovicu so mnou? “ pýta sa ho. Bez zaváhania odpovedá: „Nie.“ Nad milou interakciou dôchodcov sa pousmejem.

Pletením sietí vznikla komunita dobrovoľníkov

Pri jedení torty sa dozvedám, že Mária je už na dôchodku a siete chodia pliesť už dlho. Zvykli chodiť každý deň, teraz trikrát do týždňa, keďže už nebývajú v meste, ale v dedine vzdialenej 16 kilometrov. Všimla som si, že Mária ovláda aj kúsok ukrajinčiny, a pýtam sa na to, ako sa to naučila. „Všetko, čo viem, som sa naučila tu, z počutia a rozprávania, ale nemôžem povedať, že viem po ukrajinsky,“ vysvetľuje mi.

Spomína aj na ľudí, ktorí sem zvykli chodiť, ale postihli ich rôzne osudy. Hovorí o panej, ktorá ochorela a už ďalej nedokázala pliesť, alebo o žene, ktorá sa vrátila naspäť na Ukrajinu starať sa o rodičov. Začínam vnímať, že toto miesto nie je len dielňa na výrobu, ale hlavne komunita. Ak príde niekto nový, vždy sa privítajú objatím a vrelým pozdravom. Pomôcť pliesť prišla aj žena so svojím dieťaťom. Marián sa s ním hneď pozdravil a odrazu malého chlapca vozil na kancelárskej stoličke s kolieskami po prázdnej miestnosti.

Po sladkej odmene späť k práci

Po dojedení koláča a umytí riadu sa každý vrátane mňa vrátil naspäť ku sieťam. Spoločnosť mi robí Marián a prezrádza mi, že siete radšej prevesuje ako pletie. Pre neho je to dlhá práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť. Zaujíma ho, ako som sa vlastne o ich projekte dozvedela.

Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou.

Združenie som objavila na Facebooku, kde mi vyskočil príspevok pozývajúci dobrovoľníkov pliesť siete. Najviac ma zaujala fotografia, na ktorej sa nachádzali veľké rámy, pri ktorých stáli ľudia a do sietí zaplietali látku. Chcela som vedieť, čo sa na nej deje. Následne som si otvorila aj ich webový portál, kde majú rozpísanú svoju činnosť.

„Ten web som robil ja. Prvotne to mal byť návrh ako podklad pre niekoho, kto nám tu stránku urobí. Keď to bolo hotové, tak som sa rozhodol, že to tak vlastne môže zostať,“ ozrejmuje Marián. Zároveň zisťujem, že je IT-čkár s prácou z domu.

Pýtam sa ho na to, ako sa k tomu vlastne dostal. „O tomto projekte som sa dozvedel cez článok v denníku Korzár,“ reaguje na moju otázku. Tam sa dočítal, že sem často chodia mamičky s deťmi, a myslel si, že môže pomôcť napríklad tým, že vezme deti do parku, aby ich mamy mohli pracovať na pletení. „Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou,“ tvrdí.

V tom čase nečakal, že bude spravovať ich web alebo registrovať občianske združenie. Vďaka tomu môžu tento rok prvýkrát prijímať 2 % z dane od občanov. Prezrádza mi, že chcel pomôcť, ako vedel. „Aj keď je tu o politických veciach zakázané hovoriť, nesúhlasím s tým, čo sa deje na Ukrajine, a mal som potrebu nejako pomôcť,“ pokračuje.

Začiatkom roku uplietli tisícu sieť

Dozvedám sa, že zvyčajne za mesiac vyhotovia asi 1800 až 1900 m² sieti. Závisí to od toho, či sa siete pletú hustejšie, alebo redšie. Zatiaľ však nemali mesiac, kedy by prekročili 2000 m². Denne to teda vychádza na 100 až 159 m². Spomína na míľnik, ktorý dosiahli 13. januára tohto roku, keď dopravili tisícu sieť na Ukrajinu.

Na mieste som strávila viac než dve hodiny. Počas nich som pracovala na sieti, ktorá sa stihla dopliesť. Videla som aj to, ako sa na drevený rám vešia nová, a bola som pohostená aj tortou. Je špeciálne, ako sa do jednej miestnosti zmestí toľko dobra v čase, keď mimo nej vládne pochmúrna atmosféra a ľudia si dokazujú svoju moc napádaním iných. Z miesta odchádzam s vierou, že ľudská spolupatričnosť vždy zvíťazí.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo si myslí, že protesty na zmenu nestačia
• Ako sa snaží znižovať mieru polarizácie spoločnosti 
• Prečo minulý rok odmietal pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch 
• Že namiesto strachu o budúcnosť Slovenska, cíti zodpovednosť 
• Prečo sa vrátil zo štúdia v zahraničí na Slovensko 
• Čo mladí ľudia musia robiť, aby ich staršie generácie vypočuli

Ubehol rok od novelizácie trestného zákona, kedy si sa stal pre niektorých vládnych predstaviteľov a časť spoločnosti kontroverznou osobou. Ako vnímaš toto obdobie s odstupom času?

Keď sa spätne pozerám na to obdobie, nič by som neurobil inak, ani keby som mal hodnotiť všetky naše kroky študentskej iniciatívy – od napísania listu až po neskôršie výstupy v médiách. Možno sa vtedy zdalo, že sme vyvolali vlnu kontroverzie, ale neurobili sme nič neslušné ani nerešpektujúce.

Napríklad to, že som neprijal pozvánku na politicky organizované protesty, vnímam ako dobrý krok, rovnako ako to, že som verejne nevyjadril svoj názor na celú tému. Ostali sme neutrálni, nadstranícki a v strede, vďaka čomu sme neskôr mohli zorganizovať už dve diskusie.

Po roku od prvej diskusie sa uskutočnila v marci druhá o dopade zmien trestného zákona a trestného poriadku. Keďže prvá diskusia vyvolala vlnu negatívnych reakcií, nebál si sa, aká bude odozva politikov alebo verejnosti tentoraz?

Určite nie. Prvotné reakcie vychádzali skôr z misinterpretovania našej snahy. Ktokoľvek si pozrel moje výroky komunikované v médiách, prečítal si list alebo akýkoľvek prvotný zdroj, ktorý prišiel od nás, musel vidieť, že nie sme ďalšia politická sila, ale mladí ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa deje v oblasti práva, konkrétne trestného. Preto sme sa nebáli zorganizovať diskusiu. Celú iniciatívu sme spustili, pretože diskusia bola prisľúbená aj mediálne, aj verejne.

Prisľúbil ju aj dekan Právnickej fakulty Burda, keď sa skončia politické protesty, no nakoniec sa tak nestalo (zaštítil ju rektor Univerzity Komenského v priestoroch Filozofickej fakulty – pozn. red.). Ani pri jednej z diskusií sme nechceli robiť rebéliu a vystupovať proti fakulte. Naopak, bolo niečo sľúbené a my študenti sme chceli apelovať na to, aby sa to naozaj uskutočnilo. Nemyslím si, že tam bol prítomný strach. Bola to správna vec a stále si za tým stojíme. 

Reagovali tentoraz na diskusiu politici? 

Nie, a sme radi, že nás nechali robiť si prácu, ktorú sme na začiatku chceli robiť, teda hodnotenie dopadov novely v praktickom živote. Naším cieľom nebolo vyvolať vlnu kontroverzie v médiách akéhokoľvek druhu, ale seriózne a akademicky diskutovať. Problémom bolo, že niektorým sa nepáčilo dať na stôl vecné argumenty, fakty a čísla. 

Aj oni už asi spätne pochopili, že pokiaľ nebudú upozorňovať na to, že akademici, profesionáli a ľudia z praxe ukazujú praktické dopady ich zlej novelizácie zákona, negatívne dopady sa k ľuďom nedostanú v takejto miere.

Pri dohadovaní rozhovoru si mi písal, že sa už nechceš venovať urážkam politikov, vyhrážkam a podobne. Si už unavený z takýchto rozhovorov?

Nemyslím si, že som unavený, skôr to nechcem príliš zdieľať. Mladých ľudí to môže odrádzať od toho, aby boli aktívni vo verejnom živote. Do môjho života to nezasahuje tak výrazne, ako sa môže zdať. Urážok a vyhrážok dostávam veľa, ale neodradia ma od toho, aby som bol aktívny. Nechcem o tom príliš rozprávať, pretože som to už viackrát pomenoval. Vieme sa venovať iným témam, ktoré možno mladých povzbudia a ukážu im, že to má zmysel.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe.

Tejto negatívnej časti netreba venovať veľkú pozornosť. Prakticky sme to videli, keď Daniel Bombic z Anglicka zdieľal moje telefónne číslo a iné osobné informácie. Tým, že sme mu dávali pozornosť a upozorňovali naňho, sa stal slávnym, namiesto toho, aby sme tieto veci ignorovali a nezaoberali sa nimi. Samozrejme, riešim to trestno-právnou cestou, ale nemá veľký prínos o tom donekonečna hovoriť. 

Aj v prípade došlo k nejakému posunu?

Momentálne sme na Ústavnom súde. Prípadu je pridelený senát a už pár mesiacov čakáme, ako sa k tomu súd postaví.

Rušenie špeciálnej prokuratúry spustilo na Slovensku taktiež aj vlnu protestov, ktoré pokračujú doteraz. Vidíš v nich stále zmysel?

Určite áno. To, že človek dokáže prísť na námestie a v prvom rade slušne a vecne vyjadriť svoj názor, je vždy fajn. Avšak je to len jeden z krokov, ktorý nie je všeliekom na túto situáciu. Často som na protestoch vnímal, že nie sú dostatočné, a že by sme sa z námestia mali presunúť možno do akcie v regiónoch a organizovať skôr diskusie s ľuďmi s rôznymi názormi.

Zdieľať si navzájom informácie o tom, ako sa vieme rozprávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, a ako vieme zmierniť rozdelenosť spoločnosti a polarizáciu namiesto toho, aby sme ju zväčšovali. Samozrejme, vnímam na protestoch aj veci, ktoré by sa im dali objektívne a kriticky vytknúť, ale nedovolím si kritizovať nikoho, kto na ne chodí. Ja osobne na ne chodím tiež, keď sa mi dá. Organizujeme ich aj tu v Bruseli (Marek je momentálne na v Bruseli na stáži v Európskom parlamente – pozn. red.), akurát dnes budem moderovať protest slovenských občanov.

Ale sú tam určité veci, ktoré možno nestačia. Ak by dnes boli voľby, vládna koalícia, respektíve parlament, by vyzeral žiaľ podobne ako teraz. V tomto prípade je zvláštne požadovať zbúranie niečoho, keď je veľmi možné, že by sa to postavilo znova a presne tým istým spôsobom. 

Aká je potom tvoja motivácia občiansky sa angažovať, keď si spomenul, že ak by sa dnes konali voľby, zloženie parlamentu by sa v podstate nezmenilo?

Konkrétne v Bruseli je to dôležité, nakoľko sa tu do veľkej miery formuje európska a zahraničná politika. Aj počas môjho pôsobenia a stáže sa stretávam s mnohými medzinárodnými aktérmi, ktorí sa na Slovensko pozerajú ako na štát kolaborujúci s Ruskom. Niektorí možno trochu miernejšie, ako na zvláštnu entitu v rámci Európskej únie, ktorá tam úplne nechce patriť. 

Musíme ukázať ľuďom v Bruseli, že premiér Slovenskej republiky nezastupuje názor všetkých Slovákov, ale možno len menšiny, pokiaľ ide o cestu do Moskvy a tak ďalej. Tento nesúhlas je potrebné ukazovať aj v regiónoch, kde som tiež vystúpil na rôznych miestach. Dôležité je stretnúť sa, zoznámiť a hľadať ďalšie spolupráce, ako by sa v daných regiónoch dali meniť konkrétne veci. Na druhej strane netreba veľmi tlačiť na pílu s veľkými požiadavkami a očakávať zmenu len tým, že budeme na proteste. Nestačí to, zmena si vyžaduje oveľa väčšiu akciu.

Slovensko je v súčasnosti rozdelené na dva tábory – my a oni. Nevieme sa medzi sebou rozprávať?

To je v podstate celá idea, s ktorou sme ako študenti na začiatku prišli. Pokiaľ sa v tejto krajine prijíma tak zásadná zmena trestného práva, verejnoprávnych médií alebo mnohých ďalších vecí, má prebehnúť seriózna, pluralitná, vecná, odborná a slušná diskusia. Ale neprebieha, bohužiaľ, často ani v našej bubline. Preto sa snažím byť kritický v rámci mojej vlastnej bubliny, či už na Facebooku alebo v osobnom živote. 

Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni.

Myslím si, že sa ešte vieme rozprávať, ale hlavne musíme vedieť, ako sa rozprávať. Musíme sa zhodnúť na základných veciach týkajúcich sa smerovania našej krajiny. Nehovorím, že sa máme zhodnúť na každej kultúrno-etnickej téme alebo každej názorovej a ideologickej otázke, ale skôr na tom, že smerovanie na západ, transparentné vládnutie a neútočenie ad hominem (obmedzovanie útokov na osoby s iným názorom – pozn. red.) je v záujme Slovenskej republiky. 

Dôvod, prečo som minulý rok odmietol pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch, bolo presne to, že mojím cieľom je primárne hovoriť s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ja, približovať im ten môj, počúvať ich, aby som ich lepšie pochopil a prípadne aj argumentoval. 

Čo by sme mali robiť, aby sme stierali rozdiely medzi nami?

Ja osobne rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Predtým, keď som sa rozprával s niekým s odlišným názorom na akúkoľvek tému, mal som tendenciu ho poučovať, podkladať tvrdenia argumentmi a rôznymi dátami. Neskôr som zistil, že aj keď som debatu vyhral podľa debatných pravidiel, človeka som postavil do defenzívnej pozície. Preto začal skôr útočiť a mal pocit, že sa na neho vyvyšujem.

S postupom času som pochopil, že oveľa lepšia stratégia je pýtať sa otázky. Nie z nejakého umelého záujmu, ale aby som seriózne pochopil, v čo daný človek naozaj verí. Väčšinou ide o hlbšiu vieru v niečo, čomu my neveríme. Na základe smerovania mojich otázok sám príde na to, že podľahol dezinformáciám. Možno na konci dňa na to prídem ja. Táto stratégia mi najviac pomohla neargumentovať ako v Slovenskej debatnej asociácii, ale pýtať sa otázky. Taká je najlepšia cesta k spoznaniu pravdy.

Témou aktuálneho čísla atteliéru je strach z budúcnosti. Čoho sa ty osobne obávaš?

Neviem, či z niečoho vyslovene cítim strach. Nechcem, aby to znelo, že som nejaký hrdina. Každá oblasť, v ktorej sa my mladí cítime neisto alebo ktorá predstavuje výzvu, je pre mňa príťažlivá, pretože v nej môžeme zohrávať dôležitú úlohu. Napríklad vojna na Ukrajine, o ktorej vieme šíriť povedomie alebo humanitárne pomáhať tam či utečencom tu. Vieme robiť potrebné zmeny, a preto to vo mne nevyvoláva strach, ale skôr pocit zodpovednosti.

Chcem žiť v našej krajine a stráviť tu niekoľko desiatok rokov, teda dúfam. (smiech) Budem sa musieť pozrieť svojim deťom do očí a odpovedať na otázky: Čo som robil pre ochranu planéty? Ako som prispel v oblasti medzinárodného práva, keď Rusko napadlo Ukrajinu? A čo som robil v čase, keď Robert Fico ničil právny štát a médiá na Slovensku? Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni. Jedinou hranicou sme my sami, naše odhodlanie a to, koľko sme ochotní obetovať.

Takže namiesto strachu o budúcnosť Slovenska cítiš skôr zodpovednosť?

Áno. Strach by som cítil, keby som vedel, že nič nemôžem ovplyvniť a že Slovensko je pevne v rukách jedného muža, ktorý ovláda úplne všetko, ako v Rusku. To však nie je náš prípad a verím, že ani v najbližších rokoch nebude, aj keď k tomu určitým spôsobom smerujeme.

Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe. Keď sa pozrieme na akékoľvek náročné obdobie na Slovensku či vo svete, pozitívny prístup pomáhal. Najväčším nepriateľom komunizmu a podobných režimov bol práve humor. Lasica a Satinský svojou pozitívnou energiou búrali režim. Aj toto mi pomáha necítiť strach a vyrovnať sa s realitou. 

Takisto je pre mňa osobne dôležitá viera v Boha, pre niekoho iného môže ísť o vieru v iné hodnoty. Neúspech ani externé okolnosti ma tým pádom do veľkej miery nedokážu vykoľajiť.

Strach z budúcnosti si zažil aj počas svojich zahraničných ciest, najvýraznejšie pravdepodobne na Ukrajine. Ako sa s ním vyrovnávali miestni obyvatelia?

Na Ukrajine som paradoxne nezažil najväčší strach z budúcnosti. Ľudia tam ho berú do vlastných rúk a snažia sa z neho urobiť konkrétne činy. Nie sú len schovaní v pivniciach a nečakajú, kým sa vojna skončí. Sú veľmi aktívni, napríklad v rôznych občianskych združeniach, startupoch či pomoci vojakom, civilistom a deťom. 

Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia.

Najväčšiu obavu o budúcnosť som zažil pri ľuďoch v Iraku, pretože ich budúcnosť je objektívne nijaká. Pôsobil som tam na projektoch budovania studní, čo je pre nich existenčný problém. V jednom obkľúčenom utečeneckom tábore žije etno-náboženská skupina Jezídov, na ktorej Islamský štát spáchal genocídu. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť toho, že nevedia nijakým spôsobom pomôcť ani sebe, ani rodine, ani krajine.

Ako sa ľudia v konfliktných zónach vyrovnávajú so strachom v porovnaní s ľuďmi na Slovensku?

Stretávam sa s ľuďmi s neuveriteľnými príbehmi, ktorí pracujú 24/7, aby ich krajina mala budúcnosť. Strach z budúcnosti ich zväzuje najmenej. Možno aj to ma motivuje zamerať sa skôr na zodpovednosť ako na obavy. Na Slovensku nás zväzuje strach z budúcnosti oveľa viac, hoci objektívne nie je až taký veľký. 

Myslím si, že existujú len tri možnosti. Buď ťa strach zlomí, spôsobí ti psychické problémy a nedokážeš sa pohnúť v osobnom alebo verejnom živote. Alebo ťa strach spraví pasívnym, vytesníš ho za svojho života a budeš žiť bez toho, aby si reflektoval na krajinu – to sú tí, ktorí nevolia a riešia si len svoje veci. 

Treťou možnosťou je, že ťa strach motivuje k tomu, aby si prevzal zodpovednosť za nejakú oblasť a snažil sa ju zlepšiť. Nehovorím o veľkých projektoch, ale o svojej dedine, okruhu kamarátov, krúžku, ročníku a tam urobiť zmenu. Ja som si vybral tretiu cestu, ktorá mi najviac vyhovuje. 

Väčšinou hovoríš o cestovaní a štúdiu v zahraničí v pozitívnom zmysle. Máš aj nejaké negatívne skúsenosti z ciest mimo Slovenska?

Už som bol v približne 46 krajinách, tým pádom viem porovnávať rôzne veci. V mnohých z nich som strávil určitý čas, buď rok, alebo niekoľko mesiacov, teda neporovnávam ich iba z pohľadu turistu.

Určite viem pomenovať negatívne stránky každej z týchto krajín, ale to je taká naša slovenská vlastnosť. Zameriavame sa na negatívne aspekty, na to, čo by sa dalo skritizovať a čo nefunguje. Aj toto nás Slovákov drží, aby sme sa posúvali dopredu.

Študoval som v USA na strednej škole, mnohé veci som v porovnaní so Slovenskom nechápal a prišli mi nezmyselné, vrátane nastavenia a vnímania niektorých hodnôt, napríklad peňazí. Ale na konci dňa som sa snažil odniesť si odtiaľ niečo pozitívne pre našu krajinu.

Čím by sme sa teda mohli konkrétne Amerikou inšpirovať?

Najväčšia vec, ktorú by sme si od nich mohli zobrať, je hrdosť na to, že som Slovák, v ich prípade Američan, aj keď s mnohými vecami nesúhlasím. S tým súvisí aj to, že keď rozprávam o Slovensku, nebudem vždy spomínať len negatívne veci. 

Keď sa stretávam so Slovákmi v zahraničí, majú tendenciu hovoriť, že „toto je u nás zlé a vy tu máte toto dobré“ a podobne. Realita je pritom úplne iná. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí odchádzajú do zahraničia. Nevieme predať to, čo doma máme, pritom mnohokrát to funguje aj lepšie.

V čom sa môžeme inšpirovať zo zahraničia v oblasti školstva?  

Rozprával som sa s ministrom školstva Fínska, ktorého školský model je celosvetovo uznávaný, možno až považovaný za najlepší. Počas rozhovoru som vnímal, že je dôležité, koľko informácií dostanete v škole, no najdôležitejšie je, akú osobu z vás škola vychová.

Na Slovensku som zažil veľa úžasných vyučujúcich, či už na strednej, alebo vysokej škole, ktorí svojím prínosom môžu pôsobiť v najlepších svetových školách. Dali mi oveľa viac, ako keď som študoval napríklad vo Francúzsku. Snažili sa študentom odovzdať viac než len informácie, čo je pozitívne. 

Pre študentov vracajúcich sa zo zahraničia si v minulosti organizoval školenia, kde ste riešili otázky „Prečo zostať?“ a „Prečo sa vrátiť?“. Aké argumenty si im ponúkal?

Dva roky som robil v programe, ktorý pripravuje aj školenia pre ľudí vracajúcich sa z USA. Téma nie je vyslovene zameraná na to, aby ostali na Slovensku. Nemám všeliek, aby neodchádzali. Rozumiem, prečo chcú odísť, ale skôr sa ich pýtam, či sa chcú vrátiť a ako by mohli zmeniť negatívne veci, ktoré pomenovali, či už vo svojej dedine, alebo krajine. Často tam cítim rezignáciu na veci verejné a neochotu realizovať sa v krajine. 

Mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať.

Nesnažím sa im vysvetľovať, prečo by mali zostať, ale pýtam sa na praktické veci, ktoré môžu zmeniť. Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia. Možno chce nabrať nové hodnoty a pohľady, ktoré nie sú také toxické. Snažím sa ich motivovať, aby sa so svojimi hodnotami a skúsenosťami vrátili späť na Slovensko a zmenili veci, ktoré tu nefungujú. Je to ale náročné, obzvlášť po minulom roku. Študenti povedia, že chcú zostať na Slovensku, no potom položíš otázku a premiér ťa za to zosmiešni na Facebooku.

Prečo si sa ty osobne rozhodol vrátiť na Slovensko? 

V našej krajine je mnoho problémov, ktoré môžem zmeniť. My mladí sme zaseknutí v tom, že vnímame veľa svetových problémov, od klimatickej krízy, cez vojnu až po geopolitickú situáciu. Zdieľame veci na sociálnych médiách, ale reálne sa nesnažíme založiť občiansku iniciatívu, ktorá by s tým niečo robila. Sme malá krajina, v ktorej vieme veci naozaj meniť.

Samozrejme, mám Slovensko veľmi rád. Z krajín, ktoré som navštívil, sa mi na život objektívne páči najviac – z hľadiska prírody, počasia, ľudí a celkového prostredia. Tieto dôvody sú základné, ale je ich viac, prečo som sa vrátil.

V podcaste V redakcii denníka N si povedal: „Začína sa rozprávať o tom, že mladí nie sú budúcnosť, ale prítomnosť. Potrebujeme ich počúvať.“ Prečo je dôležité počúvať mladých?

Podobnú otázku sa V redakcii pýtali aj Igora Matoviča – ako by chcel motivovať mladých. On im vtedy kuriózne a vtipne odpovedal, že mladí by mali motivovať jeho a mal sčasti pravdu – máme čo ponúknuť, keď nám je ten priestor poskytnutý. 

V tom podcaste som hovoril o tom, že treba počúvať mladých, vo vašom študentskom časopise môžem zase apelovať na to, že aj mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať. Nie je to len jednostranná vec, že spoločnosť nám dá priestor, ale potrebujeme prichádzať s konkrétnymi riešeniami. 

Ak chceme zmeniť staré štruktúry, musíme prísť s novým hlasom, ktorý v nich nie je tak zarytý. Mladí to musia dokázať tým, že budú prítomní a aktívni vo veciach verejného života. Nemyslím tým veľkú politiku, ale napríklad aj voľby v dedine. Nemusí ísť o protesty alebo veľké rozhovory, ale diskusie v rámci školy. Nech mladí nečakajú, že ich niekto pozve ku stolu a zrazu budú mať slovo. Musia sami dokazovať starším, že sú súčasťou a nečakať na pozvanie. 

MAREK JANIGA

Študuje právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia absolvoval pobyt v americkom Detroite. Po návrate sa zapojil do humanitárnej pomoci na Ukrajine. Neskôr založil neziskovú organizáciu Spolu pomáhať – United for Help, ktorá poskytuje podporu v Iraku a na Ukrajine.

Na Slovensku sú už niekoľko rokov. Po invázii Ruska na Ukrajinu sa vedenie televízie TA3 rozhodlo poskytnúť informačnú pomoc pre Ukrajincov. Ponúkli im možnosť podieľať sa na projekte Ukrajinských správ. Viac o tom, ako sa začala ich kariéra v televízii, nám prezradili v podcaste.

V rozhovore s Dariou Mierhut a Juliou Didyk sa dozviete:

• kedy prišli na Slovensko a ako sa im tu žije,
• ako ovplyvnila vojna ich vzťah k domovine a či sa plánujú vrátiť,
• ako sa dostali k ponuke pracovať pre televíziu TA3,
• ako vyzerali ich začiatky pred kamerou,
• či sa stretli s negatívnou odozvou,
• kde hľadajú motiváciu a čím sa inšpirujú.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Po viac ako sedemdesiatich rokoch Európa čelí vojnovému konfliktu. Do verejnej mienky sa opäť vrátili pojmy ako fašista, nacizmus, genocída či banderovci. Ako to však s niekotrými pojmami naozaj je?

O vyjadrenie sme požiadali aj rešpektovaných historikov Jakuba Drábika a Tomáša Černáka.

Rusi? Nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti

Rusko ako fašistický štát

„Putinov režim je dnes svetovým centrom fašizmu,“ napísal americký historik Timothy Snyder v jednom zo svojich článkov ešte začiatkom apríla tohto roka. Pojem fašizmus je ale častokrát zamieňaný, alebo dokonca úplne zle vysvetľovaný.

„Fašista je človek, ktorý seba vníma ako príslušníka uvedomelej elity. Tá dokáže odvrátiť úpadok a krízu vo svojom národe, etniku alebo rase a priviesť ho k svetlejším zajtrajškom. To je podľa fašistov možné urobiť len tým, že sa národ, etnikum alebo rasa očistí od nepriateľov, ktorí tento úpadok spôsobili,“ vysvetľuje Drábik.

Drábik tiež uviedol, že označovanie celého národa Rusov ako fašistov je nezmysel. Rovnako ako aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, aj v Rusku sa nachádza niekoľko prívržencov tejto ideológie. Nemôžeme však „škatuľkovať“ celý národ.

„Pre väčšinu ruskej strednej a staršej generácie nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti. V bývalom Sovietskom zväze bola nadávka „ty fašista“ asi jedna z najhorších, keďže národy Sovietskeho zväzu bojovali v druhej svetovej vojne proti nemeckému nacizmu, ktorý vyrástol práve z fašizmu,“ dodal Černák.

Propaganda na Ukrajine

Okrem označovania Rusov ako fašistov sa objavilú tiež tvrdenia o tom, že práve Ukrajinci majú byť nacistický národ. Súvisí to s ďalekou históriou, ku ktorej sa Rusko stavia ako obeť.

„Stačí si pozrieť históriu ukrajinského boja za nezávislosť, a pochopíte, prečo často padajú takéto nálepky,” vysvetľuje Černák, „organizácia ukrajinských nacionalistov, zjednodušene povedané ,Banderovci´ sú v Rusku synonymom pre masakre, genocídu a vraždenie.

Pravda je podľa Černáka trochu zložitejšia, ale faktom zostáva, že členovia Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúci za nezávislosť Ukrajiny a proti boľševizmu sa dopustili dokázateľných masových zločinov na civilnom obyvateľstve viacerých národností.

Je teda otázne, či išlo o útok alebo obranu. Všeobecne však ide iba o ruskú propagandu.

Podľa niektorých správ môže práve 8. mája invázia na Ukrajine utíchnuť. Neexistujú však zrejme žiadne vyjadrenia ani podložené fakty, ktoré by tieto informácie potvrdzovali. Aj keď prepojenie medzi 2. svetovou vojnou a vojnou na Ukrajine je minimálne, ľudia veria v lepšie časy.

Černák sa však vyjadril negatívne: „Určite nebude 9. mája tohto roka žiadna slávnostná ruská vojenská prehliadka v Kyjeve na námestí. Vyzerá to tak, že táto vojna bude trvať a naťahovať sa
ešte dlho.“

Prázdne mesto, noci na slovenskej ambasáde v centre Kyjeva v improvizovaných podmienkach a vojenské kontroly na ulici. Takto opisuje svoje vojnové dni na Ukrajine novinár Mirek Tóda z Denníka N. „Sedeli sme vo vlaku z Kyjeva do Donbasu, keď Putin vyhlásil vojnu na Ukrajine. Volal som ľuďom, čo sa tam deje a už sa schovávali v krytoch. Na druhý deň sme sa hneď vrátili naspäť do Kyjeva, ale bolo to úplne iné mesto – mesto duchov,“ hovorí o začiatkoch svojho dvojtýždňového pobytu. Ako by sa ocitol o niekoľko desaťročí späť, vo filme zobrazujúcom druhú svetovú vojnu.

Pod drobnohľadom vojakov

V období, keď sa nachádzal v Kyjeve, situácia bola vypätá. V uliciach množstvo vojakov a všadeprítomné kontroly. „Musel som ukázať pas a novinársky preukaz. Stále nás prehľadávali, boli nervózni. Bolo to v čase, keď sa Kyjev bál diverzantov,“ opisuje vojnový novinár Tóda bežný pracovný deň. 

Spolu s kolegom dennodenne pozerali ukrajinské správy. Riešili, čo sa deje a vyhodnocovali situáciu. „Keď nebol zákaz vychádzania, tak sme išli tam, kde sa dialo niečo zaujímavé a zhovárali sa s miestnymi. Rozprával som sa aj s ľuďmi v krytoch, ako to prežívajú. Rovnako s tými, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do teritoriálnej obrany, aby bránili Kyjev pred ruskými vojakmi.“ 

Podobne to mal aj vojnový fotograf Ján Husár. Ten strávil so svojim tímom v krajine tri týždne. „Ak nebol zákaz vychádzania, tak sme sa snažili byť väčšinou v mestách, na ktoré padali rakety, v Irpine, alebo na miestach, odkiaľ utekali utečenci.“ Mesto Irpiň sa po ruskej invázii stalo dejiskom ťažkých bojov. Práve tu zničila ukrajinská armáda most, aby zabránila postupu okupantov do hlavného mesta.

Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmy

Každodenné vyhodnocovanie bezpečnostných rizík ide ruka v ruke s prácou vo vojnovom prostredí. Je totiž nutnosť vyhnúť sa zbytočnému nebezpečiu. V mestách, z ktorých ostatní utekajú, musia reportéri pracovať, čo je mimoriadne náročné. „Človek je v extrémnej situácii a stáva sa toho súčasťou. Viac to emotívne prežíva, ale berie to ako fakt. Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmu. Teraz je to povinnosť,“ vysvetľuje Tóda. 

Všetko je to však o zvyku, zhodujú sa obaja reportéri. „Musíte si zvyknúť na to, keď sa strieľa, keď sú okolo vás výbuchy, a nepanikáriť. Situácia je finančne aj psychicky ťažká. Ďalej je to náročné naplánovať, urobiť tú prácu a prísť domov nažive,“ hovorí Husár. 

„Sirény boli na začiatku strašidelné, ale časom si človek zvykne. Rovnako je to aj pri streľbe, či výbuchoch. Ak ich máte príliš blízko, je to nepríjemné. Jedno ráno ma zobudila streľba, ktorá sa odohrávala o dve ulice ďalej,“ dopĺňa Husárove slová novinár Denníka N. Opisuje aj to, ako si predstavoval, že po ňom začne niekto strieľať, a on uvažuje, kde by si ľahol, aby sa cítil čo najbezpečnejšie. Nebál sa, ale mal rešpekt.  

Treba počítať s tým, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť.

„Videl som ľudí okolo mňa zomierať a vždy som sa im snažil pomôcť – obzvlášť, keď sú to ľudia, ktorí so mnou spolupracujú. Vždy treba podvedome počítať, že sa niečo stane a byť pripravený na to, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť,“ približuje fotograf ďalšie riziko povolania.

Psychický tlak sa objaví, až keď ste v bezpečí

Ide o prácu, ktorá je psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca. „Keby som sa fyzicky nepripravoval, tak by som tu tie tri či štyri týždne nevydržal, pretože človek málo spí, hladuje a má nedostatok potravín,“ poukazuje Husár na podmienky, ktoré musí reportér zvládnuť. Navyše vyčerpáva aj psychický tlak z bezprostredného ohrozenia života. Ten sa však podľa neho paradoxne objaví až keď človek príde do bezpečia. 

„Keď vidím ľudí umierať v teréne a ľudí, ktorým nemám ako pomôcť, je to tá najsilnejšia trauma v živote. Byť neschopný niekomu pomôcť a zachrániť mu život,“ hovorí vojnový fotograf a približuje konkrétnu emotívnu situáciu, „niekedy sa mi stalo, že som točil rozhovor pri utečencoch v kyjevskom nemocničnom kryte. Filmoval som a plakal zároveň“. 

Hlavné je podľa neho nedusiť v sebe emócie. Po práci v Iraku sa mu totiž stalo, že bol po návrate niekoľko mesiacov otrasený. Ak sa nachádzate na mieste, kde počujete výbuchy a sirény, je to psychicky veľmi náročné. Tóda preto tvrdí, že je dôležité mať vedľa seba ľudí, s ktorými môžete zdieľať svoje pocity a emócie. V ukrajinskom prostredí sa mohol spoľahnúť na priateľské vzťahy s novinármi.

V Sýrii by mi za prácu vojnového fotografa odrezali hlavu

Zvládnuť vojnovú situáciu si vyžaduje množstvo odvahy a trpezlivosti. Človek sa musí vynájsť za každých okolností. Aby vôbec mohol Tóda pracovať, jednou z prvých vecí, ktorú spolu so svojimi kolegami urobili bolo, že si zakúpili ukrajinskú SIM kartu s predplatenými dátami. „Na slovenskej ambasáde sme sa mohli pripojiť na Wi-Fi, ale väčšinou nefungovala. K dispozícii mali len stôl a stoličku. Zmena pracovného prostredia nepripadala do úvahy, keďže sa podniky zavreli.“

Vojnovému fotografovi podmienky práce vyhovovali, inak by do toho nešiel. Napríklad do Sýrie by sa už nevrátil, pretože za prácu, ktorú tam robil by mu odrezali hlavu. V súčasnosti sa usiluje dostať do Ruska. „Uvidím, ako ma budú vnímať. Podmienky sa mi zdajú teraz lepšie. Viem, kam mám ísť za príbehmi, ktoré môžem predať do sveta.“ 

Problémom však bolo vžiť sa do cítenia Ukrajincov, ktorí doslova za pár minút prišli o strechu nad hlavou, čo je priam nemožná úloha. Ešte horšie je vidieť ako umierajú nevinní ľudia. Podľa fotografa Husára je jeho práca intímneho charakteru a je nutné dať ľuďom priestor a nefotiť bezhlavo. „Je to zvláštne, ale najviac ma baví fotiť portréty ľudí, ktorí zomierajú,“ tvrdí. Opisuje, ako je tvorba takejto fotky náročná, pretože ľudia sú na dne svojho života a nechcú byť videní v takom svetle. 

Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe.

Sila fotografie je však postavená na tom, že dokáže človeku preniesť emóciu. Niektorí ľudia jeho prácu vnímali pozitívne z toho hľadiska, že tam bol s nimi a pre nich. Iným to bolo nepríjemné. Musel im vysvetľovať, kto je a dokázať im, že nie je „sup, ktorý nad nimi krúži.“ 

Putin už bude nepriateľom navždy

Ako ďalej približuje Husár, so situáciou na Ukrajine absolútne nepočítal. Plánom bolo ísť na východ krajiny a pomôcť nemocniciam. Nečakal, že na druhý deň sa zobudí do vojny a Kyjev bude ostreľovaný. Počas troch týždňov tak bol zrazu pod paľbou mínometov a útočných ostreľovacích pušiek. „Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe,“ tvrdí.

Vojnový tlak nebol ničím novým pre novinára Mireka Tódu. Zažil vojnu v Gruzínsku, alebo na Donbase. Kyjev má veľmi rád, preto bolo smutné sledovať, ako málo stačí na to, aby sa život ľudí obrátil naruby. Ukrajinci však boli statoční. Nepozoroval medzi nimi paniku či hystériu. Našli sa aj ľudia, ktorí to zvládali o niečo horšie. Plakali a boli bezradní. Počas práce sa však stretol s viacerými odvážnymi, ktorí boli veľmi milí a chceli sa rozprávať. Kontaktovali ho aj Ukrajinci žijúci na Slovensku, ktorí boli radi, že tam bol a považovali to za dôležité.

Odpovedať na otázku ohľadom budúcnosti Ruska si Tóda netrúfol. „Putin už bude navždy nepriateľom pre väčšinu ľudí na svete,“ pričom dodáva, že ruská agresia, ktorú rozpútal šéf Kremľu, je neospravedlniteľná.

Vojnový novinár Denníka N ďalej poukazuje na to, že slovenská politická elita sa dlhé roky vyhýbala kritike Ruska a Putina vykresľovala v ružových farbách. Na druhej strane, Spojené štáty boli stavané do role agresora, aj keď bola to práve Moskva, ktorá okupovala Slovensko desiatky rokov, a vďaka nej sme žili v komunistickom režime.

Dezinformácie, ktorým nemožno zabrániť

Žijeme vo svete, kde má takmer každý prístup k internetu a k sociálnym sieťam. V poslednej dobe na nich pretrváva akýsi zlozvyk v podobe dezinformácií a svojvoľne vysvetleného pojmu sloboda slova. Novinár Tóda preto rozdeľuje ľudí do dvoch skupín. Jednou skupinou sú tí, ktorí veria, že existuje niekto, kto vedie spoločnosť. Tú druhú tvoria davy ľudí, ktorí sa snažia manipulovať a ovládať. 

Pre ľudí, ktorí nepracujú v médiách, je to pomerne ľahké. Môžu otvorene klamať a nenesú za to žiadnu zodpovednosť. Naopak, novinárska práca je z tohto hľadiska náročná. „Dôležité je, aby ľudia získavali informácie zo serióznych médií. Nejde iba o intelekt, skôr o nedostatok kritického myslenia,“ hodnotí novinár.

Vojnoví reportéri nevidia v získavaní informácií problém, keďže obaja majú kontakty po celom svete. Keď bol Tóda na Ukrajine, hlavným zdrojom informácií pre neho boli ukrajinské médiá, následne kombinácia verejne dostupných zdrojov a siete kontaktov, ktoré získal počas rokov praxe. Podobne to bolo aj v prípade Jána Husára, ktorý využíval kontakty so špeciálnymi a záchrannými jednotkami, vďaka čomu sa pri vojnových konfliktoch alebo humanitárnych katastrofách dokázal dostať k informáciám, ktoré bežná verejnosť k dispozícii nemá.

Z Ukrajiny uteká pred vojnou stále viac ľudí, ktorí na Slovensku hľadajú dočasné útočisko. Väčšina z nich si so sebou zobrala len to najpodstatnejšie, svoj život zbalili do ruksaku. Vlna solidarity je veľká a mnohí sa ľuďom na úteku rozhodli pomôcť prostredníctvom charitatívnych zbierok, dobrovoľníckej činnosti či poskytovania strechy nad hlavou.

„Keď sa to celé začalo, situáciu sme vnímali veľmi intenzívne. Manželka je z východu, takže oblasť Ubľa poznáme,“ opisuje Ladislav Halama, vedúci kabinetu filmovej tvorby na FMK. V byte, ktorý využívali len príležitostne, ubytovali rodinu z Odesy, matku Oksanu s deťmi Juliou a Michaelom. Ich otec ostal bojovať na Ukrajine. 

„Išlo to spontánne. Dcéry sa zapojili do dobrovoľníckych aktivít a prostredníctvom sociálnych sietí sa dostali k človeku, ktorý zháňal ubytovanie pre svojich príbuzných,“ dodáva režisér Halama s tým, že pre neho to bol utorok ako každý iný, „keď som prišiel na adresu, už stáli vonku. V rukách mali papierové tašky s jedlom a každý malý kufrík.“

V rade čakali niekoľko hodín

Aby utečenci u nás získali prístup k zdravotnej starostlivosti a mohli sa zamestnať, potrebujú štatút odídenca. Ten získajú požiadaním o dočasné útočisko, ktoré je osobitou formou ochrany pre ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Žiadosť môžu podať priamo na hraničnom priechode, vo veľkokapacitných centrách v Humennom, Michalovciach a v Bratislave či na oddeleniach cudzineckej polície.

Práve na tých sa tvorili dlhé rady ľudí, ktorí na vybavenie čakali niekoľko hodín. „My sme boli v Trenčíne, čakali sme asi tri alebo štyri hodiny, no to bola výnimočná situácia. Známy, čo bol deň predtým, čakal sedem hodín,“ hovorí Alžbeta, ktorá ubytovala dve rodiny. Jednou z nich bola matka so synom z okolia Charkova, im poskytli útočisko v samostatnej prístavbe ich domu. Druhej našli domov prostredníctvom iniciatívy Kto pomôže Ukrajine, v byte, ktorý využívali len občasne. Obaja otcovia ostali brániť svoju krajinu.

„Prvé dni boli zvláštne. Prišli, zoznámili sme sa, ubytovali sa, ale inak sme sa nerozprávali. Stále nad nami visí emócia, že sem neprišli na dovolenku,“ opisuje príchod ľudí z okolia zničeného Charkova.

Keď som prišiel, už stáli vonku. V rukách mali tašky s jedlom a malý kufrík.

Keď sa sčasti zabývali, ukázali sme im okolie, kde si môžu nakúpiť, kde je pošta, úrad, polícia, kam sa môžu ísť prejsť. „Riešime také bežné veci. Vždy, keď prídeme domov z práce, čaká nás uvarené jedlo. Je potrebné, aby sa sústredili na iné veci, trochu sa rozptýlili a chvíľu nemysleli na realitu. Je to však ťažké,“ dodáva Alžbeta s tým, že pravidelne sa informujú, či je ich otec, ktorý ostal bojovať na Ukrajine, v poriadku, „volávajú spolu, ale ich mama prišla včera úplne rozhodená, že kamarátkin manžel zomrel. Ako na to reagovať? Ten strach, že o pár dní to môže byť jej muž, je neopísateľný.“

Tisíce voľných pracovných pozícií môžu zaplniť ľudia z Ukrajiny

Po príchode na Slovensko sa väčšina z nich hneď chcela zamestnať. Podľa informácií Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je na našom pracovnom trhu v súčasnosti 32-tisíc voľných pracovných miest. „Ide o pracovné miesta, o ktoré dlhodobo nemajú záujem občania Slovenskej republiky,“ spresnil minister práce Milan Krajniak.

Najviac ľudí sa dokáže uplatniť na pozíciách operátorov a montérov strojov a zariadení, pomocných a nekvalifikovaných pracovníkov – napríklad upratovačov alebo skladníkov či zamestnancov v službách a obchode, ako napríklad kuchárov, čašníkov či opatrovateľov.

Na trhu práce je dlhodobo voľných 32-tisíc pracovných miest.

„Okrem toho, máme ďalších 60-tisíc dodatočných pozícií na dohodu v sezónnych prácach, najmä v gastre a v cestovnom ruchu, ktoré sú takisto vhodné pre ukrajinských uchádzačov,“ dodal minister.

Rezort konštatoval, že ak sa u nás odídenci z Ukrajiny zamestnajú, významne sa eliminujú negatívne vplyvy, ktoré by nezamestnaní utečenci odkázaní na štát predstavovali pre verejné financie. „Vzhľadom na skutočnosť, že cudzinec nesmie zarábať menej ako občan Slovenskej republiky, existuje objektívny predpoklad, že cudzinci nie sú pre rast miezd prekážkou,“ doplnil. 

Chcú žiť normálny život

„Pýtali sa hneď na zamestnanie, chcú pracovať, vrátiť sa do normálu, ak sa to tak dá povedať,“ hovorí Alžbeta, ktorá ubytovala matku so synom z Charkova.

Režisér Halama, ktorý ubytoval rodinu z Odesy, opisuje, že matka Oksana mala predstavu o práci v zdravotníckom alebo charitatívnom centre. Dočasné zamestnanie však našla ako upratovačka v súkromnej škole, ktorú začal navštevovať jej syn Michael. „Aj keď má kvalifikovanejšiu pozíciu, toto bolo bezproblémové a zároveň sa vyriešil problém, ako by jej syn chodil do školy,“ dodáva.

V súčasnosti však môžeme pozorovať aj odvrátenú stránku solidarity. Najmä na sociálnych sieťach sa začínajú objavovať statusy a komentáre o tom, že vláda sa ide „pretrhnúť“ pre Ukrajincov, no nezaujímajú ju vlastní občania. Niektorí majú problém s tým, že štát umožnil utečencom cestovať vlakmi a prímestskými autobusmi zadarmo a že im samosprávy zabezpečili ubytovanie a potraviny.

Treba to prežiť, podeliť sa o to, čo máme, s tými, ktorí sa nemajú kam vrátiť.

Zrejme si neuvedomujú, že sú to ľudia, ktorí prišli o bývanie, prácu, o svojich blízkych. V priebehu pár hodín si museli zbaliť najnevyhnutnejšie veci a opustiť krajinu, ktorá bola ich domovom.

„Treba vydržať, nájsť si k nim cestu. Pokiaľ budú všetci nad tým normálne a vecne uvažovať, prežijeme to bez toho, aby to rozdelilo našu spoločnosť, ktorá je už i tak veľmi polarizovaná,“ hovorí Ladislav Halama, „aktuálne neriešim, dokedy u nás budú, aj keď mi je jasné, že po nejakom polroku si tú otázku budeme musieť položiť a nájsť definitívne riešenie.“

Psychologickú pomoc potrebujú čoraz mladší

Súčasná situácia vytvára v každom iné pocity. Niekto má strach, cíti sa bezmocne, ďalší sa hnevá, stráca racionálny pohľad na vec. V posledných týždňoch psychológovia zaznamenávajú vyšší počet pacientov. Najviac ohrození sú mladí ľudia, ktorí si uvedomujú zložitosť a nebezpečenstvo konfliktu a realitu vnímajú citlivejšie ako dospelí. 

Psychologička Lenka Šajtlavová z Ambulancie klinickej psychológie v Trnave upozorňuje: „Je dôležité, aby sme selektovali informácie, ktoré k sebe pustíme. Treba si nastaviť pravidlá, určiť si režim, že si správy pozrieme napríklad raz-dvakrát denne. Samozrejme, je potrebné sledovať, z akých zdrojov údaje čerpáme.“

Aj zdanlivé istoty, ktoré sme si mysleli, že v civilizovanej spoločnosti v 21. storočí máme, sa javia ako nie tak isté. Súčasná kríza nám ukazuje, čo je v živote skutočne dôležité. „Musíme to prežiť, našťastie bez toho, aby tu na nás padali bomby. Podeľme sa o to, čo máme, s tými, ktorí sa už nemajú kam vrátiť,“ uzatvára režisér Halama.

Pri tvorbe článku sme oslovili na pomoc novinárku a knižnú recenzentku Alexandru Jurišovú, píšucu pre Denník SME, .týždeň či Glosoláliu. Pomohla nám zostaviť rebríček kníh a poskytla odborný náhľad, čo v konkrétnych knihách nájdeme a prečo sú pre čitateľa dôležité.

1. Všetci mocní Kremľa

Je dokonalá ukážka reportážnej literatúry, v ktorej autor Michail Zygar podáva komplexný obraz o moci Vladimíra Putina. Postupuje na princípe príčina-dôsledok a nezameriava sa len na samostatného Putina, ale venuje sa taktiež aj okoliu, ktoré ovplyvňovalo jeho rozhodnutia. V publikácií nájde čitateľ aj viacero káuz, ktoré sa za posledné roky udiali.

Kniha je nabitá informáciami, kvôli čomu môže dôjsť k nepochopeniu všetkých dôležitých súvislostí a vzťahov, dôsledkom čoho sa môže čitateľ ľahko stratiť. Všetkých mocných Kremľa odporúčame najmä ľuďom, ktorí sa chcú dozvedieť viac o súčasnej svetovej politickej situácii.

„467 strán o Putinovi, o jeho nástupe k moci od samého začiatku, o všetkých jeho pätolízačoch, nepriateľoch i priateľoch, o nenávisti k USA, o vojne na Ukrajine, o zradách a spojenectvách,” vysvetľuje Alexandra Jurišová.

Táto kniha je perla medzi učebnicami o mechanizme ruskej moci. Publikácia sa dá kúpiť na Martinuse, Panta Rhei, ArtForum alebo prečítať ako E-kniha. Vydavateľom je Absynt.

2. Cesta do neslobody – Rusko, Európa, Amerika

Predstavuje mrazivú analýzu geopolitickej situácie 21. storočia odohrávajúcu sa pred našimi očami. Autorom je Timothy Snyder, ktorý sa zaoberá hlavne dejinami strednej a východnej Európy. Snyder píše, ako po skončení studenej vojny prišli Putinovi vhod fašistické myšlienky na ospravedlnenie oligarchov.

Cesta do neslobody je určená najmä pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o spoločenské a politické dianie. Ale ak ste doteraz nečítali nič o súčasných dejinách “Putinovho” Ruska, pravdepodobne vás zaujmú strany o ceste Putina k moci.

Snyder v diele odhaľuje skutočnú povahu hrozieb ako nárast populizmu, britské hlasovanie za vystúpenie z Európskej únie, či dôsledky zvolenia Donalda Trumpa pre demokraciu a vládu zákona.

Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse či v Panta Rhei. Vydavateľom publikácie je Premedia.

3. Donbas – Svadobný apartmán v hoteli Vojna

Mrazivá reportáž slovenského novinára Tomáša Forróa je svedectvom z miesta konfliktu, ktorý je bližšie ako sa zdá. Autor na východe Ukrajiny, na oboch frontoch, zachytil mnoho životných príbehov. Kľúčové sú postavy ako gruzínsky vojak Mamuka, separatista Juraj a civilistka Líza z Luhanska. Už pri tomto delení je vidieť snahu o nezaujatý pohľad, nakoľko sú zastúpené obe strany konfliktu.

Vojnový reportér sa v diele Donbas snaží pochopiť a opísať príčiny, priebeh a aktuálny stav konfliktu na území Donbasu, zahŕňajúcom Doneckú a Luhanskú oblasť na Ukrajine.

Forró odmietal byť súčasťou ruskej propagandy. Dokázal niečo, čo sa žiadnemu inému novinárovi na Slovensku doteraz nepodarilo – získal si dôveru ľudí na oboch stranách vojnového konfliktu na Ukrajine.

„Kniha Donbas je povinné čítanie pre všetkých, ktorí stále nechápu, čo sa dialo, deje a ešte len bude diať,” dodáva Alexandra Jurišová. Zakúpiť sa dá na Martinuse, Panta Rhei, Alze alebo vypočuť ako audio kniha. Vydavateľom je N Press.

4. Natašin tanec

Je jedna z najhrubších kníh o kultúrnej histórií Ruska, ktorá miestami vyvoláva falošný dojem pozitivity, keďže čítanie o umení a kultúre akéhokoľvek národa v sebe väčšinou nesie dávku pokoja.

Názov Natašin tanec pochádza zo scény Vojna a mier Tolstého, kde aristokratická mladá Nataša Rostovová cíti nutkanie tancovať kvôli sedliackej hudbe, ktorú počuje. Autor Orlando Figes si zvolil tento obraz ako metaforu, že ruský zmysel pre identitu je stelesnený v jeho kultúre ako v žiadnej inej.

Dielo ponúka zrozumiteľný a zasvätený výklad prepojenosti ruskej histórie, politiky, spoločnosti i geografie s kultúrou. Figes preplieta veľké diela svetového umenia s ruskou ľudovou výšivkou, ľudovými piesňami, maľovaním ikon a každodenným životom.

Kniha sa dá kúpiť na Martinuse, ArtForum, aj ako E-kniha. Vydavateľom publikácie je Premedia.

5. Rusko, Ukrajina a my

Ako už samotný názov knihy naznačuje, hlavným cieľom publikácie je priblížiť čitateľovi cez rozhovory tému, ktorá je viac než aktuálna a do značnej miery polarizuje názory v súčasnej spoločnosti. Otázky kladie Tomáš Gális, editor a komentátor Denníka N. Odpovede mu poskytuje riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba.

V knižnom rozhovore Rusko, Ukrajina a my sa nachádzajú témy ako dejiny, migračné vlny, vznik a fungovanie štátov. „Nie som fanúšičkou rozhovorov, ale Duleba je Duleba. Navyše Tomáš Gális sa skvelo pýta, a to nielen na Rusko a Ukrajinu, ale aj na iné postsovietske štáty,” vysvetľuje Jurišová.

Duleba sa týmto témam venuje dlho a systematicky, dobre pozná Ukrajinu a Rusko a čerpá informácie z relevantných zdrojov. Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse, Panta Rhei, aj ako E-kniha. Vydavateľom je Premedia.

6. Musíme si pohovoriť o Putinovi

Kniha Marka Galeottiho je často označovaná za politický šlabikár pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o motívoch najmocnejšieho muža Ruska. Hneď na začiatku sa v spoločnom dialógu s autorom Galeottim dozvedáme prečo treba o tomto nebezpečnom vládcovi vôbec hovoriť. Potom vás už len nechá premýšľať nad jeho silou a nad tým, či je skutočne taký mocný, ako sa javí.

Autor poukazuje, že je dôležité pýtať sa viac na to ako, než prečo a v čom konkrétne sa Západ a zvyšok sveta v Putinovi mýlil. U nás sa kniha Musíme si pohovoriť o Putinovi dostala do distribúcie v roku 2019 vďaka prekladu Petra Tkačenka. Vydavateľom je Ikar.

Galeotti odhaľuje muža skrytého za mýtmi, demaskuje najzásadnejšie omyly o Putinovi a vysvetľuje, ako môžeme dešifrovať jeho motiváciu a ďalšie kroky. Takisto sa pri vykresľovaní Putinových prvých rokov v KGB opiera o nové ruské zdroje a nikdy nezverejnené svedectvá.

Kniha sa dá kúpiť na Panta Rhei, Megaknihy, ale aj ako E-kniha na Martinuse.

Je deväť hodín ráno 24. februára. Yehor sa práve prebúdza v byte svojich rodičov v Kyjeve. Ticho izby preruší cinknutie správy na telefóne. Dvadsaťročný Yehor schytí mobil, ktorý je zaplavený množstvom správ. Prvá, ktorú otvorí je od jeho kamarátky z Ruska: „Čo sa deje u vás na Ukrajine? Si v poriadku?“ píše znepokojene. Čas sa na moment zastaví a minúta trvá ako rok.

Yehor začne horúčkovito prechádzať správy od svojich blízkych a nemôže uveriť, čo vidí. „Keď som v predošlých dňoch čítal správy o tom, že Rusko môže napadnúť Ukrajinu, uvedomil som si, že je to reálne. Nič vás však na také niečo nepripraví,“ hovorí mi do telefónu.

„Bolo to ako nočná mora, čas šiel veľmi pomaly.“

Yehor sa pozbiera z postele a zamieri do obývačky, kde už sedia jeho rodiča. Z televízie sa ozývajú správy o začiatku ruskej invázie. Postupne mu začne dochádzať, že sa prebudil do iného sveta. Do sveta neistoty. „V prvom momente som začal panikáriť. Zisťoval som, či sú moji priatelia v poriadku. Bolo to ako nočná mora, čas šiel veľmi pomaly,“ popisuje prvé pocity po tom, čo sa dozvedel o útoku na jeho rodnú krajinu.

O šiestej večer jeho rodičia rozhodnú, že sa presunú na západ do Ľvova, kde už na nich čakajú príbuzní. Pred sebou majú dlhú cestu, ktorá by za normálnych okolností trvala osem hodín. „Cestovali sme dva dni. Keď sme dorazili, začali sme pomáhať ako sa dalo,“ spomína.

Prvá noc bola najťažšia

Keď začala invázia, málokto veril, že Ukrajina odolá ruským útokom tak dlho. Samotný Yehor ani na minútu nemyslí na možnosť, že by Ukrajina mohla svoj boj prehrať. „Môžeme len vyhrať a je to iba otázka času. Putin nemá také schopné jednotky, ako tvrdí. Jeho vojaci nemajú ani jedlo. Čakal, že nás porazí za jeden deň,“ hovorí a jeho viera ma fascinuje. Ukrajinci majú nezlomného ducha, ktorý sa nevidí len tak. „Cítime podporu a nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier,“ hovorí.

„Keď sme prekonali prvú noc uvedomili sme si, že môžeme situáciu určitým spôsobom kontrolovať,“ približuje. V prvý deň útoku prevládala medzi ľuďmi panika, no Ukrajincov celá situácia ešte väčšmi posilnila. Podľa Yehora sú viac zjednotení. Nielen medzi sebou navzájom, ale s celým svetom. „Keď sme cestovali do Ľvova, ľudia vyšli z domov, zobrali vodu, jedlo a dávali ich matkám a deťom. Otvorili dvere svojich domovov a ponúkali nocľah,“ opisuje situáciu.

„Cítime podporu a nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier.“

Yehor spomína na majdan, ktorému predchádzal prvý konflikt s Ruskom. Mal vtedy len dvanásť rokov, no rozpráva o ňom s istotou, akoby stál na námestiach. „Vtedy Ukrajinci cítili jednotu medzi sebou navzájom. Teraz cítime podporu celého sveta aj Slovenska,“ porovnáva situáciu spred ôsmich rokov.

Odvtedy Ukrajina podľa neho nepremrhala ani jeden deň a posilnila svoju armádu, ktorá Rusov neprivítala s kvetmi, ako prezentovala Putinova propaganda. „Čakal, že budeme mávať ruskými vlajkami a tešiť sa zo slobody, ktorú prinesie,“ hovorí a neveriacky krúti hlavou.

Rusi sa musia postaviť voči Putinovi

Yehor verí, že keby bol hlavný Putinov oponent Alexej Navaľnyj na slobode, dokázal by Rusko viesť k demokracii. Nateraz to však vyzerá ako utópia, keďže krajina deň čo deň smeruje k tvrdej totalite. Režim Kremľu zatvára ľudí za vyslovenie nesúhlasu s vojnou a umlčuje novinárov. Zneužíva všetky dostupné prostriedky na šírenie vlastnej propagandy.

Yehor si však nenahovára, že by malo veľký význam komunikovať o tom, čo sa na Ukrajine deje s Rusmi, ktorí sú ovplyvnení Putinovou propagandou. „Neexistujú slová, ktoré by ich dokázali presvedčiť,“ hovorí. „Potrebujeme obrátiť pozornosť na ľudí, ktorí rozumejú, čo sa deje a rozprávať sa s nimi. Musia ísť pred Putina a povedať mu, že nechcú vojnu. Presne tak, ako sme to urobili my počas majdanu alebo ako Bielorusi, keď vyšli na námestia a jasne povedali, že nechcú Lukašenka za prezidenta.“ dopĺňa.

Vie, že to by pre nich znamenalo, že môžu skončiť vo väzení. „Nemôžu zatknúť všetkých. Keď budú Rusi ticho, naše ženy, deti a vojaci budú zomierať,“ hovorí s roztraseným hlasom a v jeho očiach sa zračí prvá slza.

Pripravený bojovať

Yehorove predstavy o návrate do školy sa rozptýlili s prvým zvukom sirén, ktoré už niekoľko dní znejú Ukrajinou. Keď sa zmieril s vedomím, že sa na Slovensko nevráti chcel zostať v Kyjeve a pomôcť brániť mesto pred útokom ruských jednotiek. Jeho mama o tom však nechcela čo i len počuť. Hoci má 20 rokov pre svoju matku bude navždy dieťaťom.

 „Som pripravený bojovať. Ak tým ochránim svoju rodinu, neváham.“

Vo Ľvove bola situácia v čase nášho rozhovoru pokojná aj napriek tomu sa rozhodol ponúknuť svoju pomoc armáde. „Pýtal som sa na správe mesta, či môžem nejako pomôcť. Odbili ma s tým, že práve teraz ma nepotrebujú. Ak sa situácia zmení, zavolajú ma,“ hovorí s plnou vážnosťou a odhodlaním. „Som pripravený bojovať. Ak tým ochránim svoju rodinu, neváham,“ uzatvára.

Deň po našom telefonáte sa Yehor rozhodol vrátiť do Kyjeva. Nemohol dlhšie zniesť strach o svojich blízkych, ktorí tam ostali. Teraz pomáha ako dobrovoľník a dúfa, že táto nočná mora nepotrvá dlho: „modlíme sa a veríme, že toto šialenstvo čoskoro skončí.“ 

Anna Siedykh je absolventka bakalárskeho štúdia v odbore masmediálnej komunikácie na FMK. Počas pôsobenia na Slovensku bola účastníčkou štipendijného programu Nádvorie Kampus. Po škole sa vrátila naspäť na Ukrajinu študovať literárne štúdiá na prestížnej Kyjevsko-Mohyljanskej akadémii. Aktuálne musela aj s rodinou ujsť pred vojnou z domova v Kyjeve.

Keď sme sa naposledy rozprávali pre Atteliér bolo to pri oveľa pozitívnejšej príležitosti. Vtedy sme rozoberali tvoj príbeh, ako si sa dostala na Slovensko a následne aj na Kampus. Teraz sme uprostred vojnového konfliktu, preto mi v prvom rade nenapadá sa ťa spýtať nič iné než ako to zvládaš? Ako sa máš?

Neviem, či dokážem nájsť vhodné slová na túto otázku. Momentálne nie som doma a neviem kedy a či sa tam vrátim. Všade okolo je totálna neistota, hoci som v bezpečí. Keďže normálne bývame na predmestí Kyjeva, pre spomínané bezpečie sme sa rozhodli na chvíľu presťahovať k starkej do Užhorodu. Aj napriek tomu, že tu je pokoj, krízu prežívame veľmi intenzívne.

Ako som už veľakrát hovorila, vojna Ukrajine trvá osem rokov, odkedy Rusi zaútočili na Donbas a anektovali Krym. Vtedy sa to ale neriešilo tak veľmi, lebo nešlo o celú Ukrajinu. Konflikt bol pre mnohých z nás iba lokálny, teraz už je to všade.

Kedy ste sa rozhodli, že odchádzate z Kyjeva?

Pôvodne sme nechceli odísť a opustiť svoj domov. Mali sme potrebné zásoby, úkryt a vieru, že naši vojaci odrazia útoky. Jediný, kto na to tlačil, bol otec. On najviac panikáril a vravel, že Rusi čoskoro dobyjú Kyjev a my už nebudeme môcť ujsť.

Keď začali ľudia vo veľkom utekať, objavilo sa aj veľa zlodejov, ktorí vykrádali opustené domy a byty. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme nechceli odísť. Až v určitý moment na nás doľahol zvláštny pocit, kedy sa človek prestane cítiť vo vlastnom dome v bezpečí. Vtedy nastal zlom a odišli sme.

Ako vyzerala cesta z Kyjeva?

Cestovali sme iba cez deň, pretože v noci bol zákaz. Prvá časť cesty smerovala do mesta Chmelnickij, kde sme chceli stráviť prvú noc. Hneď po príchode sa počas nášho obeda spustili sirény.

Po evakuácii do úkrytu sme zhodnotili, že je nebezpečné tam zostať, preto sme pokračovali v ceste do Ivanofrankivsku. Tam sme mali prespať u jedného známeho. Ten nám však pred príchodom telefonoval, že aj u nich sa spustili sirény, preto máme čakať pred mestom.

Čo znamenajú sirény?

Sirény sa spustia, keď vzdušný priestor nad mestom nie je bezpečný. Zároveň nie vždy, keď znejú, nastane bombový útok. Vo veľkej časti prípadov, býva zneškodnený. Sirény len zdôrazňujú neistotu o ktorej som vravela. Ivanofrankivsk je vzdialený od slovenských hraníc iba nejakých 250 kilometrov, čo je západ Ukrajiny o ktorom sa mnohokrát hovorí už ako o bezpečí. Aj napriek tomu, že tento pomyselný pocit bezpečia máme, stále v nás vládne neistota.

Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.

Mali ste tento pocit neistoty aj pred začiatkom vojny?

Presne týždeň pred jej začiatkom som nahrávala rozhovor do TA3, kde som hovorila, ako Rusi určite nezaútočia. Aj napriek tomu, že sme mali zbalené záchranné balíčky, predstava, že by sa mohlo také niečo stať, bola úplne iracionálna. Ešte večer pred útokom sme s kamarátkou v pokoji popíjali víno. Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.

Ak by sme odhliadli od udalostí na Kryme, Donbase, či protestoch na Majdane, nie je medzi Ukrajinou a Ruskom napätie už dlhšiu dobu?

Napätie trvá už od čias Ruskej ríše až doposiaľ. Všetci vieme, čo robil Stalin Ukrajine keď bola súčasťou Sovietskeho zväzu, či už Holodomor alebo pokusy na ľuďoch. Rovnako ako potláčanie čohokoľvek ukrajinského, potláčanie kultúry, jazyka, mediálnej cenzúry a diktatúry v rámci umenia.

Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný. Doteraz Putin vraví, že neexistuje ukrajinský jazyk, že sme bratia a máme spoločný kultúrny priestor. To už je len pokračovanie utláčania z minulosti.

Myslíš, že podstata vojny stojí hlavne na znovu zjednotení Sovietskeho zväzu alebo úplného potlačenia všetkého ukrajinského? Nie sú tam aj iné zámery?

Ukrajina je veľmi bohatá na nerastné suroviny a na úrodnú pôdu. Čiže aj v tomto môžeme vidieť potenciálny cieľ.

Mal podľa teba Putin premyslený dlhodobý plán dobytia Ukrajiny? Napríklad anexia Krymu alebo vyhlásenie samostatnosti Luhanskej a Doneckej Republiky by mohlo z dlhodobého hľadiska vyzerať ako postupné ukrajovanie si z územia.

V prvom rade musím zdôrazniť, že nie som odborníčka na vojnové konflikty. Veľmi by som chcela povedať, že to nie je racionálne, ale ako vieme Rusko, nie je racionálne celkovo. (smiech) Všetko, čo sa momentálne deje, nemá logiku. Týždeň pred začiatkom invázie som na TA3 hovorila o tom, ako Rusko určite nezaútočí, lebo to nie je racionálna vec, no dopadlo to inak.

Pokojne by sme mohli hovoriť, že udalosti, ktoré si spomenul, môžu byť súčasťou nejakého plánu. Úprimne ale absolútne netuším, čo Putin chce. Neviem, čo je jeho cieľ, prečo sem poslal vojakov alebo ako to chce skončiť. Toľko bolesti prinášajú ľuďom a potom chce, aby sme ich tu prijali? To nie je možné.

My sme okrem reálnej vojny na Ukrajine svedkami aj tej informačnej, ktorá je celosvetová prostredníctvom sociálnych sietí. Momentálne už vieme priamymi dôkazmi hovoriť o vplyve Ruska a jeho propagandy na Slovensku, avšak je to asi stále oveľa jemnejšie ako to, čo sa žije na Ukrajine.

Úprimne ma dnes pobavil komentár pod nejakým slovenským príspevkom na Facebooku, kde sa staršia pani opýtala, že prečo sme doteraz posledných osem rokov mlčali o vojne a nikde sa o nej nepísalo.

Je to klasický argument prorusky orientovaných ľudí. Najsmutnejšie na tom je, že tí, ktorí v Rusku žijú, by sa o vojne nikdy nedozvedeli aj napriek tomu, že by sa o nej písalo. Momentálne sú v Rusku všetky alternatívne stránky zablokované, ako aj väčšina sociálnych sietí. Preto neexistuje možnosť, akoby sa o nej ľudia mohli dozvedieť.

Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný.

Je zaujímavé, že my na Slovensku hovoríme o alternatívnych weboch v negatívnom svetle, no v Rusku sú práve alternatívne weby zdrojom skutočných správ zo sveta.

Ešte počas štúdia na Slovensku sme na jednom predmete rozoberali, či je správne, že na Ukrajine zrušili niektoré ruské propagandistické média a či už to nepopiera demokraciu. Vtedy som na spolužiakoch videla, ako nerozumejú tomu, čo znamená žiť pod maximálnym tlakom ruskej propagandy. Musela som im vysvetľovať, ako nepochopiteľné hlúposti šíria.

Že sa to teraz deje v celej Európe je len výsledkom toho, že ľudia konečne zistili s čím sme žili celé tie roky. Dlhú dobu sa v spoločnosti vyvíjal aj tlak na obyvateľov Ruska, aby urobili niečo proti cenzúre. Veľa opozičných politikov sa aj pokúšalo robiť protesty.

Predpokladám, že neúspešne.

Tých 100-tisíc ľudí, ktorí pravidelne vychádzali na námestia, sú v porovnaní so 140 miliónovou populáciou len hŕstka.

Je to pre nás asi podobné, ako keď v Bratislave protestuje 10-tisíc ľudí proti očkovaniu.

Presne tak. Ľudia, ktorí vyjdú na námestie protestovať proti vojne, sú pre väčšinu populácie Ruska blázni, ktorí si len niečo vymysleli. V takej silnej propagande tam žijú. Nehovoriac o masovom zatýkaní a prenasledovaní, ktoré je rizikom každého človeka, ktorý sa odváži vyjadriť nesúhlas.

Mám kamarátov, ktorí majú rodinu v Rusku. Neviem si predstaviť, aké to musí byť bolestivé, keď syn, ktorý je na Ukrajine a je stále v bunkri, zavolá svojmu otcovi do Ruska a povie mu, že zažíva vojnu. No on mu odpovie, že tam nie je žiadna vojna, lebo v televízore videl, že tam sa nestrieľa a len si to vymýšľajú.

Ukrajina má nového národného superhrdinu, ktorým je prezident Volodymyr Zelenskyj. Keď sme sa ale dávnejšie rozprávali, hovorila si o ňom skôr v negatívnom svetle, dokonca si ho prirovnávala k Igorovi Matovičovi. Vo svete sa tiež hovorilo ako o najmenej pripravenom kandidátovi na prezidenta. Ako to vnímaš teraz s odstupom času?

Nikto sme nečakali, čo sa z neho vyformuje. Popravde som bola veľmi neutrálna. Ešte len na začiatku, keď ho zvolili za prezidenta, som si nebola istá, či to je pozitívna alebo negatívna správa. Dokonca pred začiatkom konfliktu som bola z jeho vyjadrení presvedčená o tom, že ak by sem prišli Rusi, tak im krajinu prenechá. Niekedy mal silno proruské názory, čo, samozrejme, malo vzhľadom na okolnosti svoje dôvody.

Jeho reakciu som ale vôbec nečakala a úplne to zmenilo môj názor na Zelenského. Tak, ako ho všetci vidíme keď vystupuje pred ľuďmi, vidíme jeho hnev a únavu, ktorá na neho dolieha. Je z neho veľmi cítiť, ako nenávidí vzniknutý konflikt a snaží sa urobiť všetko pre to, aby sa skončil.

Ja osobne mám z neho pocit, že po zvolení za prezidenta si myslel, že môže všetko. Rýchlo vplývať na veci, meniť ich. Teraz však má pred sebou vojnu a tú nedokáže len tak zastaviť. Preto je veľmi dôležité ako sa zachoval. Vidíme, že správne reaguje, stále je v kontakte s ľuďmi, prihovára sa nám a komunikuje s novinármi. Čiže áno, je pre nás niečo ako superhrdina.

Nie je dokonalá, ale je ide o to najlepšie, čo sme doteraz vymysleli. Bez nej by naša redakcia nemala zmysel a naša práca by neexistovala. Demokraciu si nacvičujeme na každej porade, keď slobodne diskutujeme o tom, čo sa dostane do časopisu a na web.

Nikto nám to nediktuje a doteraz nikomu z nás ani nenapadlo, čo by sa stalo, keby diktoval. Počas pandémie sme si uvedomili, aké dôležité je zdravie. Teraz zisťujeme, že ani mier nie je samozrejmý.

Ak už boj, tak slovom, ak konflikt, tak argumentmi – to zastávame my, členovia redakcie časopisu Atteliér, pri pohľade na naše malé stretnutia, aj na veľké medzinárodné strety. Preto nesúhlasíme s vojnou na Ukrajine. Myslíme na všetkých nevinných, ktorí pre ruskú inváziu akýmkoľvek spôsobom trpia. Obzvlášť súcitíme s našimi spolužiakmi a ostatnými členmi fakulty, ktorí pochádzajú z Ukrajiny.

Keď sa ohrozenie našich základných istôt dostane tak blízko, cítime, že ľuďom, ktorí ich už stratili, chceme pomôcť. Konflikt, do ktorého sme sa 24. februára prebudili, však nezačal zo dňa na deň.

Fyzické boje sa odohrávajú za našimi hranicami, no to, čo ich umožňuje, má každý z nás doma. Nepravdivé informácie vyskakujú z webu, zo sociálnych sietí, počujeme ich v televízii aj z úst niektorých politikov. Lož nie je názor. Preto sa ako študenti masmediálnej komunikácie zaväzujeme nedať jej priestor a pomôcť aspoň týmto spôsobom.

Redakcia časopisu Atteliér