Skrývanie sa medzi riadkami a každodenné malé víťazstvá. Takto sa prejavila moja hanblivosť na masmediálnej škole. Zároveň mi však pomohla nájsť vlastný hlas.
„Kto sa hanbí, má prázdne ganby“. Keď počujem tento výrok, zrazu sa v myšlienkach ocitám na bordovej sedačke na návšteve u môjho uja, sediaca medzi mamou a otcom. Túto vetu mi hovorili asi na každej rodinnej návšteve, keď som na otázku „Dáš si niečo?“, len ticho povedala: „Nie, ďakujem“. Nikdy som sa nenaklonila nad stôl a nezobrala si obložený chlebík.
Čo ak by som pri nahnutí zvalila mamin pohár s vínom alebo nastrúhaný syr z chlebíka rozsypala po koberci? Radšej som len ticho pozorovala a počúvala rozhovory starších a nedočkavo vyčkávala, kým zaznie slovo „kapurkova“. Návšteva sa vždy skončila a my sme opustili neznáme územie niekoho bytu. Hanblivosť ma však neopustila dodnes.
Hanba, pocit trápnosti, červené líca a žalúdok prevrátený hore nohami sa so mnou nesú od základnej školy. Keďže milujem výzvy, rozhodla som sa po strednej škole z odboru architektúry presedlať na masmediálnu školu. Písanie ma vždy bavilo, dobrý priemer zabezpečil prijatie bez prijímačiek a zo mňa sa stal len ďalší východniar na západe.
Začiatok vysokoškolského života prináša, pochopiteľne, sám o sebe veľa nového. Čiastočne presťahovanie sa z pohodlia vlastnej izby na internátnu miestnosť zdieľanú s ďalšími dvoma ľuďmi, spoznávanie nových spolužiakov či samotnú prácu na seminároch. Už na prvej hodine som započula moju „najobľúbenejšiu“ vetu, ktorú som poznala už z detstva: „Teraz každý povie, ako sa volá, odkiaľ je a prečo si vybral túto školu.“ Pre niekoho bežná aktivita, pre mňa stres a nekonečné opakovanie vlastnej repliky v hlave, kým na mňa nepríde rad.
Rýchlo som si uvedomila, že na tejto škole budem skúšaná nielen na skúškach. Na prvom stretnutí atteliéru zaznela prvýkrát pre mňa osudná veta: „Ste na masmediálnej škole, tu sa predsa nemôžete hanbiť“. V tej chvíli sa mi v hlave vynorila otázka – čo tu vlastne robím? Nemám skúsenosti s písaním do slovenského periodika ako ostatní, namiesto rozprávania do mikrofónu ráčkujem a na Facebooku mám tri roky starú fotku, lebo ma odvtedy pred kameru nikto nedostal. Bola to správna voľba?
Po troch rokoch v Trnave môžem vyhlásiť – áno, bola. Aj keď moje emócie a názory väčšinou stále skrývam medzi riadkami, no vďaka školským aktivitám som prekročila prah svojej hanblivosti. V ankete som sa pýtala študentov na ich „red flags“, nahrávala podcast alebo čítala text v rádiu. Tieto malé víťazstvá ma vždy motivovali a cítila som, že sa posúvam ďalej
Vychádzanie z komfortnej zóny sa na tejto škole stalo mojou rutinou. Hoci sa stále hanbím vypýtať si cukor ku káve, moje mantinely sa postupne posúvajú. Komfortná zóna sa rozširuje. Pri bežných aktivitách už z nej nemusím vystupovať, no s istotou prebádavam jej nové zákutia.
Vstúpiť na masmediálnu školu s hanblivou povahou je ako keby sa na vandrovku vybralo vajce bez vrecka na paličke. Nepriniesla som si žiadne výrečné zručnosti ani extrovertnú povahu. Jediné, čo som mala, bola motivácia robiť to, čo ma baví, a zlepšovať sa v tom. A tak, aj keď malými krokmi, plánujem prekračovať prahy hanblivosti naďalej.
Komentár: Denník odvážnej hanblivky. Ako som vykročila z komfortnej zóny
