Rozhodnutie o vyhlásení volieb ešte nepadlo, no aj tak sme už stihli zažiť nejednu „atómovku“ či spŕšku populizmu. Ani v minulosti však nebola na poli predvolebného boja nuda. Na Slovensku sa našlo množstvo politických predstaviteľov, ktorí stavili na kartu excentrizmu (výstrednosti – pozn. red.).

PR špecialista Gabriel Tóth však hovorí, že sa to nevyplatilo, a objasnil: „Na preferencie, samozrejme, vplývajú jednotlivé komunikačné kanály, ale z dlhodobého pohľadu je strategické budovanie značky dôležitejšie.“ Podľa jeho slov sú to však spojené nádoby a nedá sa úplne určiť, čo je účinnejšie. Ktoré kontroverzné predvolebné kampane sa nám vpísali do pamäti?

1. „Majster poriadok“ sa zbavil špiny

Predseda Smeru Robert Fico v reklamnom spote v roku 2002 propagoval prací prášok s názvom „Majster poriadok“. Nebol ale jediný z členov strany, čo si v tomto bizarnom a pre niekoho možno úsmevnom kúsku zahral. Vystupovala tam aj Monika Beňová, ktorá od roku 2004 za stranu Smer-SD pôsobí ako poslankyňa Európskeho parlamentu. Zahrala si ženu v domácnosti, ktorá si nevedela poradiť so „škvrnami“ na bielizni.

V reklame nečistotu na tričkách prezentovali podobizne Mikuláša Dzurindu a Vladimíra Mečiara. V tom na scénu nastúpil Robert Fico s riešením: „Použite Majster Poriadok a už nikdy žiadne škvrny neuvidíte.“ Tento špeciálny prací prášok následne z tričiek dokázal vyprať podobizne.

Na reklame použitej v predvolebnej kampani Smeru-SD pracoval politický marketér Fedor Flašík, vtedy ešte manžel zúčastnenej Moniky Beňovej. Flašík už v minulosti tvoril niektoré volebné kampane strany HZDS.

„Na túto kampaň sa treba pozerať aj cez obdobie, kedy reklama vznikla. Strana Smer-SD v tomto čase išla do volieb prvýkrát a ich profilácia ešte nebola tak výrazne ľavicová ako je dnes,“ priblížil PR špecialista Tóth. Podľa neho sa vtedy Smer ešte snažil ísť cestou takzvanej tretej cesty, teda ani ľavica ani pravica, ale niekde uprostred.

Humorná časť súvisela s tým, že boli nová strana, ktorá za sebou ešte nemala žiadne kauzy, vládnutie ani reálnu politickú prax. Mohli si tak dovoliť odvážnejšiu kampaň. „Avšak, nefungovalo to úplne dobre a Smer vtedy nezískal dostatočný počet hlasov. Dalo by sa povedať, že pre konzervatívneho slovenského voliča bola táto kampaň až príliš,“ doplnil Tóth.

2. Smer-SD sa nebál holých zadkov

„Do Európskej únie! Ale nie s holými zadkami…,“ takto znel slogan na billboarde počas predvolebnej kampane strany Smer-SD rovnako z roku 2002. Slogan dopĺňala fotografia zobrazujúca doslova holé partie.

Podobnú kontroverziu vyvolala aj predvolebná kampaň strany SNS v roku 2012 so slovami: „Európska únia je v (…) A kde sme my, Slováci?“ Na billboarde nechýbali odhalené ženské partie a podobizeň bývalého predsedu strany Jána Slotu, ktorý bol predsedom strany.

Kampaň Smeru-SD z roku 2002 bola odvážna. Ukázala však, že Slováci v tej dobe na takúto výstrednosť neboli pripravení. „Vymykala sa zo vzorca tradičných politických kampaní. Snažili sa minimálne vyvolať nejaký záujem alebo kontroverziu,” vysvetlil PR špecialista.

Tóth poukázal na rozdiel s kampaňou strany SNS: „V prípade SNS bola komunikácia smerom k voličovi čisto vulgárna. Verbálny prejav Jána Slotu bol rovnaký ako na billboardoch.“ Priblížil, že tento druh excentrizmu Slováci nemajú radi a opäť nezafungoval.

3. Cestoval po Slovensku „Harabiňákom“

Bývalý sudca a minister spravodlivosti za stranu Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS) Štefan Harabin sa v roku 2019 rozhodol kandidovať na post prezidenta Slovenskej republiky. Ako predvolebnú kampaň používal fialový autobus olepený vlastným vizuálom, ktorý mal v prenájme. Išlo o takzvaný „Harabiňák,“ ktorý sa stal terčom posmechu na internete.

Dokonca ho museli vyšetrovať odborníci z kriminalistického a expertízneho ústavu. Dôvodom bol prenos tabuľky s evidenčným číslom z vozidla na vozidlo, čo je protizákonné. Zaujímavá je tiež história tohto kontroverzného autobusu. Podľa Evidencie slovenských dopravcov sa model vyrobil v roku 1987 pre Československú automobilovú dopravu (ČSAD) v Piešťanoch.

Harabinov slogan znel: „Za Slovensko, tradície a právny štát.“ Počas kampane s autobusom navštívil rôzne slovenské mestá. „Jeho stretnutia s voličmi boli zmesou politického pranieru, zavádzajúcich tvrdení i konšpirácií, ktoré radi využívajú antisystémové strany,“ napísal denník SME.

Podľa PR špecialistu je ťažké odhadnúť Harabinovu stratégiu: „Komunikácia Štefana Harabina dlhodobo oslovuje iba výrazne malú časť antisystémových voličov. Jeho výroky nemali šancu osloviť mainstreamového voliča, respektíve mať širší potenciál.“ Týmto typom vystupovania bol teda jeho volebný potenciál veľmi nízky.

4. Matovič sa nebojí ísť do regiónov aj bez ochranky

Bývalý premiér a minister financií Igor Matovič začal predvolebnú kampaň akciami nesúcimi názov „Bez ochranky“. Má ísť o slobodné diskusie bez urážok, ktoré sa konajú v kultúrnych domoch v regiónoch po celom Slovensku. Podľa dostupných informácií Matovič nemá plné hľadiská, ale na livestreamoch na sociálnej sieti Facebook, kde diskusie vysiela, dosiahol už aj 90-tisíc alebo 130-tisíc videní.

Na promočných stojanoch prezentuje, že strana OĽANO rozdala 200 eur na deti, a že do budúcej vládnej koalície vstúpi len s podmienkou vyplatenia odmeny 500 eur každému, kto sa v septembri zúčastní volieb. Gabriel Tóth tvrdí, že táto stratégia môže byť efektívna. Dodáva: „Nejde však o tých, s ktorými sa stretne na diskusiách, čo sú len desiatky či stovky ľudí. To, čo Matovičovi ide od začiatku jeho politickej kariéry, je vyvolávať kontroverziu a sťahovať na seba pozornosť.“ Taktiež priblížil, že Matovič nemá strach ísť medzi ľudí a rozprávať sa aj s neprajníkmi. Práve takýmto spôsobom sa podľa Tótha profiluje.

Množstvo strán chodí do regiónov a robí rôzne diskusné stretnutia so svojimi členmi alebo sympatizantmi. O nich sa v médiách veľa nepíše na rozdiel od Matovičových mítingov. „Na jednej strane tento typ stretnutí posilní jeho imidž ako autentického politika, ktorý sa rozpráva s ľuďmi, a na druhej strane to pritiahne pozornosť médií,“ hovorí Tóth. Podľa neho je nutné podotknúť, že to ale nebude fungovať ako v predchádzajúcich voľbách. Vtedy ešte bol viac-menej nepopísaný papier. Teraz už dlhodobo patrí medzi najnepopulárnejších politikov a efekt ako v roku 2020 sa mu pravdepodobne tak ľahko nepodarí.

5. Útokom na protikandidátov chcel odradiť voličov

Strana Smer-SD v roku 2020 opäť predstavila kontroverznú predvolebnú kampaň, ktorá pozostávala z reklamných spotov. V nich vystupovali protikandidáti v nelichotivých asociáciách. Audiovizuálny formát predstavoval vtedajšiu opozíciu ako nekompetentnú na riadenie krajiny.

V jednej z ukážok nám predostieral, že Andrej Kiska (Za ľudí) na Slovensko pustí tisíce imigrantov, Michal Truban (PS) schváli drogy, Richard Sulík (SaS) zruší vlaky a obedy zadarmo a Igor Matovič (OĽANO) bude pri nich stáť, pričom bol zobrazený vo zvieracej kazajke.

Gabriel Tóth ozrejmil, že volebná kampaň mala dva ciele. Prvým pozitívnym bolo podľa jeho slov mobilizovať a presvedčiť svojich voličov o tom, že by mali voliť politickú stranu Smer-SD. Druhá časť kampane nebola o presviedčaní ľudí niekoho voliť, ale o snahe odradiť od voľby protikandidátov.

Politici si vždy vyberú jednu alebo druhú stratégiu. „Kampaň Smeru v roku 2020 bola zaujímavá v tom, že išla oboma smermi. Jedna časť kampane Petra Pellegriniho, ktorý bol vtedy úradujúcim premiérom, pôsobila pozitívne. Druhá časť kampane bola čisto útočná s cieľom znížiť účasť alebo demobilizovať ľudí, ktorí zvažovali dať svoj hlas niektorému z politikov z vtedajšej opozície,“ uzavrel PR špecialista.

Energetická kríza už potrápila nárastom cien za plyn a elektrinu nielen študentov. Univerzity zareagovali zvyšovaním poplatkov za internátne ubytovania. Od začiatku zimného semestra školského roka 2022/23 si študenti museli za bývanie v internátoch aj podnájmoch priplatiť.

Inflácia ide ruka v ruke so zvyšujúcou sa cenou potravín

Predseda Slovenskej aliancie moderného obchodu Martin Krajčovič uviedol pre Tlačovú agentúru SR: „V prvom rade je treba povedať, že inflácia vznikla mimo Slovenska, prevažne zvýšením cien energií na svetových burzách a zvyšovaním cien komodít po začatí ruskej agresie na Ukrajine.“ Podľa jeho slov sú to všetko určité položky, ktoré vplývajú na výrobné ceny a neskôr aj na tie predajné.

Infláciu počas februára zvyšovali najmä zložky základnej spotreby, ako potraviny a energie. Analytik Ľubomír Koršňák pre TASR povedal, že potraviny v porovnaní s januárom v priemere zdraželi o 1,7 %. „Dynamika ich medziročného rastu tak ostala nezmenená na úrovni 28,6 %. Potraviny tak boli naďalej zodpovedné za tretinu medzimesačne a približne 40 % medziročnej inflácie,“ vysvetlil.

Potvrdzujú to aj dáta Štatistického úradu SR, podľa ktorého mali najväčší vplyv na infláciu rastúce ceny potravín. Výdavky sa najviac zvýšili kvôli zdražovaniu potravín ako chleba a obilniny o 2 %, potom nárast cien zeleniny o 9,9 % a zvýšenie cien cukru a cukroviniek o 2,4 %. „Ceny mlieka, syrov a vajec v porovnaní s januárom boli vyššie 0,8 % (klesli ceny masla), ale tempo rastu bolo najnižšie od januára 2022. Ceny ovocia klesli o 1,5 % a opäť viac vzrástli ceny nealkoholických nápojov o 3,5 %,“ uviedol ŠÚ SR.

Dotácie od štátu stagnujú

K zdražovaniu museli v dôsledku zvyšovania cien potravín a energie pristúpiť aj prevádzky, ktoré zabezpečujú stravu študentom. Začína byť čoraz viac náročné navariť za výhodnejšiu cenu. Univerzitné jedálne hlásia, že dotácie na stravovanie od štátu ostávajú rovnaké aj napriek vysokej miere zvyšovania cien.

Študentská rada vysokých škôl informovala: „Príspevok na stravovanie na hlavu študenta sa od 1. januára 2019 určuje vo výške 1,30 € a možno ho aplikovať iba v prípade, keď hodnota jedla je najmenej 1,50 €.“

ŠR VŠ od štátu požadovala zvýšenie dotácie na stravu pre študentov. Tá začiatkom roka vzrástla o 10 centov. Opätovným výzvam od zástupcov študentov o navýšenie už Ministerstvo školstva nevyhovelo, informoval spravodajský portál RTVS.

Koľko zaplatí študent v univerzitnej jedálni?

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave nie je výnimkou. „Zdražovanie potravín jednoznačne ovplyvnilo aj jedáleň Top relax UCM. Od januára je cena pre študenta za obedové menu 5,10 €,“ pre atteliér uviedla prevádzkarka jedální UCM Šugová. Taktiež priblížila, že to zahŕňa polievku, jedno hlavné jedlo, šalát a nápoj.

Ceny obedov by sa podľa jej slov v priebehu roka už nemali zvyšovať. Vysvetlila: „Študent má na stravu dotáciu v hodnote 1,50 € a 3,60 € si musí doplácať na kase.“ Niektoré univerzitné jedálne ako možnosť zvažovali objednávanie jedál vopred, avšak podľa slov Šugovej to nie je pre jedáleň Top relax UCM alternatívou.

Jedno obedové menu v priemere vyjde na 4,50 €. Podľa dostupných informácií je na tom zatiaľ najlepšie Farmaceutická fakulta v Bratislave. Tam študenti za obed zaplatia 3,80 €. Dostupné zdroje tiež uvádzajú, že študenti si v študentskej jedálni Eat and Meat na Mlynoch musia zaplatiť 4,10 €.

Bratislavský veľký piatok alebo, ako ju väčšinou poznáme, Sviečková manifestácia sa uskutočnila 25. marca 1988. „Táto udalosť je v histórii Slovenska zásadná hlavne preto, že išlo o prvý verejný protest proti normalizačnému režimu v Československu od augusta 1969,“ vysvetlil historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek. Ozrejmil, že išlo o žiadosti náboženskej povahy a tiež dodržiavanie ľudských práv.

Komunistický režim v Československu po okupácii vojskami krajín Varšavskej zmluvy zlomil odpor občianskej spoločnosti v auguste 1969. Uzavreli nepísanú dohodu. Jej podstata spočívala v tom, že režim zabezpečí občanom zvyšovanie životnej úrovne. Výmenou za to malo byť, že sa občania nebudú angažovať do vecí verejných a do politiky.

Drvivá väčšina spoločnosti to často nedobrovoľne dodržiavala. „Verejné priestranstvo sa stalo doménou komunistickej strany. Túto nepísanú dohodu ukončila až Sviečková manifestácia,“ priblížil Jašek. Občania prvýkrát po 20-tich rokoch vyšli do ulíc a demonštrovali za požiadavky, ktoré boli proti zásade komunistického režimu.

Pád komunizmu bol proces

Zhromaždenie sa uskutočnilo v čase, kedy ľudia verejne neprejavovali svoj odpor voči totalite. Avšak, určité skupiny disentu, napríklad skrytá cirkev, organizovali rôzne púte. „V rámci kontextu doby treba podotknúť, že bolo iné ísť na púť náboženského charakteru a zúčastniť sa na zhromaždení verejného rázu s jasne stanovenými požiadavkami,“ povedal Jašek.

Nežná revolúcia prišla za iných podmienok. V roku 1988 ešte fungovala Železná opona s Československom ako pevnou súčasťou východného bloku. V novembri 1989 bola situácia iná. „Poľsko a Maďarsko už boli polodemokratické štáty. Taktiež padol Berlínsky múr, čiže geopolitický kontext bol odlišný,“ vysvetlil historik ÚPN.

Podľa jeho slov Sviečková manifestácia bola od začiatku dimenzovaná ako jednorázové podujatie. V súvislosti s dejinami a históriou väčšinou hovoríme o Nežnej revolúcií, ale udalosti nemôžeme vnímať izolovane, pretože sú súčasťou určitých procesov. Ján Čarnogurský, predstaviteľ kresťanského disentu, v knihe Sviečková manifestácia I. napísal: „Sviečková manifestácia bola vyvrcholením odporu voči komunizmu.“

Pri pohľade na pád komunistického režimu ako na priebeh viacerých udalostí je, samozrejme, najviditeľnejším momentom Nežná revolúcia. Ide však o proces, ktorý sa začal oveľa skôr. Práve Sviečková manifestácia je jeho zásadnou integrálnou súčasťou. „Keď sa pozrieme na dejiny skôr dynamicky ako na súhrn alebo tok udalostí, tak by sa dalo tvrdiť, že sú to dve udalosti v rámci jedného veľmi dôležitého procesu,“ podotkol Jašek.

Proti zhromaždeniu nasadili Angeliku

Komunisti sa o prípravách manifestácie dozvedeli oveľa skôr. S veľkou pravdepodobnosťou o nej vedeli už na začiatku roka 1988. Definitívne to bolo až vtedy, keď František Mikloško verejne oznámil, že chce zvolať tichú a pokojnú manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva. Jašek doplnil: „Komunistický režim od začiatku túto požiadavku vyhodnotil ako protištátnu aktivitu.“

Verejný priestor bol pre komunistov doménou, kde sa vyjadrovala lojalita. Odohrávali sa tam prvomájové sprievody, oslavy populistických štátnych sviatkov, skladali sa pionierske sľuby. Z toho dôvodu Sviečkovú manifestáciu hneď od začiatku vnímali negatívne. Uvedomovali si, že na Hviezdoslavovom námestí príde k zásadnému stretu.

Zvolali schôdze, zmobilizovali propagandistický aj bezpečnostný aparát. „Potlačenie Sviečkovej manifestácie už bolo iba vyvrcholením, pretože dni predtým bola nasadená Štátna bezpečnosť,“ uviedol Jašek. Dodal, že hlavných organizátorov a aktivistov skrytej cirkvi komunisti zaistili, aby sa manifestácie nemohli zúčastniť priamo na námestí.

Bratislavu doslova uzavreli, po vlakoch chodili kontroly a v podvečer manifestácie bolo takmer nemožné dostať sa do centra mesta hromadnou dopravou. Všetko odstavili, aby na zhromaždenie prišlo čo najmenej ľudí. Historik vysvetlil: „Komunisti dúfali, že príde málo ľudí a vyhlásia to za svoje víťazstvo, lenže realita bola taká, že každý, kto mohol, sa tam snažil nejakým spôsobom dostať.“

Podľa neho snaha komunistického režimu odlákať ľudí od manifestácie by niekomu mohla prísť smiešna, no na druhej strane nesie veľkú výpovednú hodnotu. Študenti dostali voľno, aby odišli domov a v kinách premietali atraktívny program. „Symbolom celej kampane proti Sviečkovej manifestácií sa stalo mimoriadne zaradenie populárneho filmu Angelika do programu,“ ozrejmil Jašek.

Občiansku odvahu potrebujeme aj dnes

Historik vidí v Sviečkovej manifestácii odkaz aj do súčasnosti. Napriek zastrašovaniu a tomu, že mnohí ľudia mohli za účasť niesť závažné následky, zjednotili sa a odvážne vyšli do ulíc. Nebolo vylúčené, že za prítomnosť na zhromaždení sa ktokoľvek mohol dostať do väzenia. Jašek doplnil: „Poznám ľudí, ktorí dostali rany obuškom a mesiace mali modriny. Mladým ľuďom hrozilo, že ich vyhodia zo školy.“

V časoch komunistického režimu vyžadovalo veľkú nebojácnosť zriecť sa svojho pohodlia. „Občiansku odvahu možno obdivovať aj po 35 rokoch. Snaha prepojiť tak vzácne myšlienky, ako je boj za náboženskú slobodu a ľudské práva, je veľmi silná,“ dodal. Na záver zdôraznil, že Sviečková manifestácia je unikátnym príspevkom Slovákov do zápasu proti komunizmu.

Nie nadarmo sa hovorí: „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije.“ On sa aj rozbil, keď situácia narástla až do plánovaného teroristického útoku. Spoločnosť prišla o dva nevinné životy len preto, že patrili k LGBTQ+ menšine.

Queer ľudia sú terčom šikany na uliciach, v rodine či dokonca v cirkvi. Na Slovensku, bohužiaľ, aj u vrcholových politikov. Po útoku by sme snáď mohli očakávať, že vládne špičky, ktorých výroky majú vplyv na širokú verejnosť, prejavia solidaritu a sami si uvedomia váhu svojich slov.

Čakali by sme ale zbytočne. Nenávisť politikov k LGBTQ+ nezmizla, dokonca neoslabla. Ani vražda ich neprinútila vstúpiť si do svedomia. Parlament je, zdá sa, v presile politikov bez tolerancie.

„Som hetero,“ napísal na sociálnu sieť Facebook minister financií a bývalý premiér Slovenskej republiky Igor Matovič. Takéhoto vyjadrenia sme sa dočkali len štyri dni po udalosti na Zámockej ulici v Bratislave. Súdnosť v tomto prípade akosi absentovala.

Matovič síce vraždu v statuse predtým odsúdil, no nezostal svojej povesti nič dlžný. Poukazovať na svoju heterosexuálnu orientáciu po tom, čo boli dvaja ľudia usmrtení za svoju homosexualitu, je čerešničkou na torte statusov od politikov, ktorí po tragickej udalosti začali lavínovo obhajovať konzervatívne hodnoty.

Homofóbia medzi politikmi

Poslanec NR SR Milan Kuriak napísal na Facebooku, že nepodporí iniciatívu na zrovnoprávnenie LGBTQ+ ľudí s celou spoločnosťou. Podľa jeho slov bezpečnosť menšiny nie je ohrozená a situáciu využívajú len na presadenie svojich záujmov a ideológie. Zároveň dodal: „Akceptujte, že aj my drvivá väčšina národa máme právo chrániť naše hodnoty a nedovolíme po nich šliapať.“ Pánovi Kuriakovi akosi ušla pointa, že uznanie práv menšine neznamená ich odobratie majorite.

Podobnými výrokmi politikov by sa dalo pokračovať od Štefana Harabína, za ktorého stranu Vlasť mimochodom kandidoval otec strelca zo Zámockej ulice, až po Annu Záborskú, Róberta Fica a dokonca Richarda Sulíka a mnohých iných.

Nenávisť politikov k LGBTQ+ pretrváva roky na sociálnych sieťach, rôznych zhromaždeniach aj v médiách. Dlhodobé urážlivé prejavy zo strany predstaviteľov štátu, samozrejme, negatívne ovplyvňujú mienku občanov. Alebo len zneužívajú dávno zakorenenú nevraživosť voči inakosti, pretože sa im to oplatí vo volebných preferenciách?

Vytvoriť pred verejnosťou neviditeľného nepriateľa a bojovať s ním je ľahšie, ako riešiť skutočné problémy, ktoré tu máme. A nie je ich málo, veď uznajme. Populizmus na Slovensku funguje a nie je žiadna novinka, že niekoľkokrát sa osvedčil. Stačí sa pozrieť na ochotu Slovákov dať sa zaočkovať v čase pandémie.

„Oni patria do ústavu a nie na ulicu. Vždy to boli úchyláci a nemali tú diagnózu nikdy vylúčiť,” povedal na adresu LGBTQ+ ľudí predseda NR SR Boris Kollár. Za tento homofóbny výrok sa odmietol ospravedlniť. Paradoxne si práve on písal správy so sexuálnym podtextom s trans ženou.

Vulgárne osočovanie a šírenie nenávisti je v demokratickej spoločnosti neprijateľné. Potrebujeme si to uvedomiť skôr, než niekomu pôjde o život. A to sme, bohužiaľ, už nestihli.

Súčasný predseda Národnej rady Slovenskej republiky a šéf strany Sme rodina Boris Kollár sa v relácií televízie Markíza Na telo vyjadril, že vláda musí v aktuálnej energetickej kríze pristúpiť ku krokom ako tvrdé stropovanie cien a pokojne aj zoštátnenie elektrární.

Energetický analytik Ján Pišta uviedol, že v zákone, ktorý bol v rámci tohto opatrenia schválený sa nehovorí o zoštátnení celého podniku.

Sformulovali tam možnosti, ktoré vláde umožnia prikázať Slovenským elektrárňam alebo aj iným výrobcom dodávať elektrinu konkrétnym skupinám odberateľov. V konečnom dôsledku nejde o zoštátnenie celej firmy, ale elektriny ako produktu.

„Taktiež sa tam uvádza aj to, že vláda by mala vykompenzovať prípadné straty firmám, ktorým vo vyššom hospodárskom záujme vydá takéto pokyny,” hovorí energetický analytik.

Podľa jeho slov to však znamená aj nájsť zdroje na kompenzáciu strát a vtedy môžu nastať veľké problémy. “Ak by k tomuto došlo, straty by boli obrovské,” uzatvoril.

Netreba naletieť ľahkým riešeniam

Slovenské elektrárne podľa slov Borisa Kollára vyrábajú elektrinu v priemere za 40 až 45 euro za Megawatt. „Nie je mysliteľné, že naše elektrárne túto energiu vyrobia za 45 eur, predajú za 60 eur a niekto to kúpi a obratom nám to predá naspäť za 900 eur,” uviedol v diskusnej relácií Na telo.

Výrobcovia elektriny však nečakajú, kým prídu odberatelia a pýtajú od nich elektrinu. Podľa slov energetického analytika Pištu vypredávajú svoju produkciu na niekoľko rokov dopredu.

Dôvodom je, aby rozložili riziko v čase aj v objeme. Slovenské elektrárne teda elektrinu na rok 2023 predávali už v roku 2019 až 2020, keď ceny boli ešte pomerne nízke.

„Existujú odberatelia, ktorí využili tie nízke ceny pred dvomi rokmi a kúpili si elektrinu do budúcich rokov a tí majú teraz cenu už nakúpenej elektriny oveľa nižšiu než je aktuálna cena na burze,” priblížil Pišta.

Tvrdí však, že to nevyužili všetci a problém vzniká práve v tom, že je tu možno polovica firiem, štátnej správy či malých podnikov, ktoré ešte nemajú nakúpené nič a musia to kupovať teraz.

„Z toho potom vzniká doslova optický klam, že Slovenské elektrárne majú nízke výrobné náklady a všetko to predali do zahraničia za lacno a teraz si to musíme z toho kupovať za draho,” podotkol.

Nepoučili sme sa z histórie?

„Keď počujem slovo znárodnenie, tak si vždy spomeniem na rok 1948 a na prvého česko-slovenského komunistického prezidenta Klementa Gottwalda. Ten o tom často hovoril a nakoniec to aj zrealizoval. Tých 40 rokov nebolo veľmi šťastných. Všetci dobre vieme, kam nás to priviedlo,” povedal Pišta pre podcast denníka SME -Index.

Priblížil, že jedným z dôsledkov, ktorý si Slovensko odnieslo z týchto čias je napríklad to, že nemáme diverzifikované zdroje plynu a aktuálne na to doplácame.

Podľa jeho slov to Slovensku spôsobili dlhé roky, kedy ekonomické zameranie bolo len na východ. „Dôsledkom tých našich 40-tich rokov je teda to, že sme zostali v takmer všetkých druhoch energie závislí na Rusku, čoho náprava je teraz veľmi komplikovaná a drahá,” uviedol.

Obmedzovanie importu a exportu by bola len cesta do pekla

Zoštátnenie elektrární by podľa Pištu mohlo do veľkej miery ovplyvniť aj investorov, ktorých tu na Slovensku máme, ale aj tých, ktorí by chceli prísť. „Pokiaľ by sme nevedeli zabezpečiť novým investorom dostatok elektriny napríklad aj zo zahraničia, čo dokážeme vďaka trhu, tak by sem neprichádzali,” doplnil.

Automobilový priemysel podľa jeho slov zamestnáva veľké množstvo ľudí a podieľa sa na HDP. Mnohé dane a príjmy tečú do štátu práve z tohto sektoru a toto všetko by vysychalo.

Ľudia by prišli o prácu a štát zas o peniaze a zdroje. „Ak stratíme investora, tak je to doslova katastrofa, ale naopak v prípade, keď nejakého získame, je to pre nás víťazstvo, pretože toto všetko sú veci, na ktoré to má vplyv,” podotkol.

Ak stratíme investora, tak je to doslova katastrofa

Hrozbou by mohol byť aj domino efekt v rámci členských štátov Európskej únie. Pišta uvádza, že v prípade, kedy by sa začali krajiny izolovať a jednoducho by si povedali, že znížia kapacitu, aby znížili aj toky energie cez hranice, by mohli spôsobiť mnohým iným krajinám veľmi nepríjemné chvíle.

„Obmedzovanie importov a exportov by bola len cesta do pekla,” doplnil. Takže v prípade, kedy by Slovensko nevyviezlo elektrinu a zakázali by sme export, by sme si v aktuálnej situácií prilepšili. Mohla by však nastať situácia, kedy by sme potrebovali niečo doviesť a to by bol opäť veľký problém. „Je to také krátkozraké riešenie,” poznamenal.

Má vôbec Slovensko financie na znárodnenie elektrární?

Na základe oficiálnej webovej stránky Slovenské Elektrárne a.s. sú vlastníkmi akcií Slovenských elektrární Slovenská republika s podielom 34 % a spoločnosť Slovak Power Holding (SPH) s podielom 66 %. Štát je teda len menšinovým vlastníkom.

Pišta podotkol, že štátna kasa na zoštátnenie Slovenských elektrární nemá v rozpočte peniaze. Ak nejaký politik príde s tým, že ich chce znárodniť, je to vlastne akt proti medzinárodnému právu. Vlastníci budú samozrejme brániť a budú si pýtať kompenzáciu vo výške, na ktorú teraz štát nemá.

„V prípade, že by na tento krok došlo a medzinárodné súdy by slovenskej vláde prikázali tieto kompenzácie zaplatiť, tak tie prostriedky bude musieť niekde nájsť,” priblížil. Štát by sa podľa neho mohol dostať do zlého investičného ratingu. To by mohlo znamenať, že by si potom nedokázal požičať na investičných trhoch. „Toto by mohlo štát dostať do bankrotu.”

Izolovať sa od Európy nemá zmysel

„Keby sa tu presadil ekonomický nacionalizmus a prestali by sme spolupracovať a navzájom si zdieľať prostriedky, tak by potom začali vznikať ďalšie železné opony,” hovorí Pišta.

Podľa jeho slov by sa krajiny, ktoré sú na tom lepšie mohli taktiež začať izolovať. Sme závislí od bohatších krajín a ich zdrojov. Podľa analytika sa to prejavuje napríklad aj pri eurofondoch, kde dostávame dodatočné prostriedky a využívať ich na rozvoj krajiny

„O tieto výhody by sme mohli prísť a ostali by sme sami, zamknutí vo vlastnej biede a chudobe,” hovorí. Na solidaritu sme podľa jeho slov odkázaní, ale na druhú stranu aj bohatšie krajiny profitujú z toho, že ich susedia na tom nie sú až tak zle. Nemusia napríklad riešiť rôzne utečenecké vlny. „Nabehli sme na vysokú mieru vzájomnej práce a solidarity a teraz to prerušiť by nebolo dobré pre nikoho,” tvrdí.

Solidarita je namieste

Minister hospodárstva Hirman pre Denník SME nedávno uviedol, že Slovensko by z modelu Európskej komisie neprofitovalo. Model navrhuje vybrať nadmerné zisky výrobcov elektriny z neplynových zdrojov.

Za prijateľnejšie riešenie pokladá vytvorenie celoeurópskeho kompenzačného mechanizmu. „Získané peniaze by sa zhromažďovali v spoločnom fonde a na základe prepočtu by sa prerozdeľovali medzi jednotlivé štáty,” hovorí.

Analytik Pišta zdôraznil, že Európska komisia už vydala smernicu, ako majú tieto opatrenia fungovať. Tento mechanizmus prerozdeľovania tam však nie je.

Ostali by sme sami, zamknutí vo vlastnej biede a chudobe

Podľa jeho slov stanovili, akým spôsobom a z čoho sa majú prostriedky vybrať a na čo sa môžu použiť. To, že by to išlo do nejakého spoločného fondu sa tam nespomína. Tým pádom sa to podľa neho v tomto opatrení pravdepodobne nedá zmeniť.

Mohli by nás zachrániť eurofondy? Ján Pišta tvrdí, že je to reálne. Avšak, je treba urobiť formálnu úpravu v Európskej legislatíve. Potom by sa dali využiť aj na iné účely.

Slovensko je vlastne takou výnimkou v rámci Európy. Slovensko eurofondy nevyčerpalo kvôli rôznym problémom, kým ostatné krajiny áno.

„Mohli by to byť približne 3 až 4 miliardy eur, ktoré by sa dali čerpať a stačilo by to na kompenzáciu všetkých domácností, štátnej správy, malých podnikov, škôl a iných kritických inštitúcií,” priblížil. Avšak pre veľké podniky a firmy by to podľa neho bohužiaľ už nestačilo. Pre nich je treba hľadať ďalšie zdroje.

S Ľubošom Gregušom sme sa rozprávali aj o tom:

• ako sa správať pred komisiou,
• ako má vyzerať dobrá prezentácia,
• či môžu mať študenti pri obhajobe poznámky,
• ako vyzerá skúška,
• aké najčastejšie chyby študenti robia pri štátniciach.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Národný bezpečnostný úrad v marci zablokoval štyri dezinformačné weby do 30. júna. Táto novela kybernetického zákona súvisí aj s opatreniami v rámci situácie na Ukrajine. Má zamedziť šíreniu škodlivého či zavádzajúceho obsahu na internete.

Ide napríklad o weby Hlavné správy, Armádny magazín, Hlavný denník a Infovojna.

Ešte pred schválením novely opoziční politici hovorili o cenzúre. Argumentom koalície bolo, že aj Slovensko môže byť objektom hybridnej vojny zo strany Ruska a že platnosť tejto novely časovo ohraničili.

Aj práva majú svoje medze

Výskumná pracovníčka spoločnosti GLOBSEC Katarína Klingová tento krok zablokovania dezinformačných stránok nepovažuje za cenzúru alebo obmedzovanie slobody slova.

„Na základe Slovenskej ústavy je v rámci demokratickej spoločnosti možné obmedziť možnosť slobody prejavu, vyhľadávanie a rozširovanie informácií, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti,“ hovorí.

Podľa jej slov sloboda jednotlivca končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Ak slobodné konanie jedinca obmedzuje slobodu iných alebo potláča práva iných, už to nie je sloboda. Aj práva a slobody majú podľa Klingovej určité medze.

Nemôžeme povedať, že vypnutím dezinformačných portálov NBÚ prekračuje možnosti práva.

Klingová spomína aj históriu. Podľa nej vieme, že extrémna sloboda prejavu môže viesť až k vyhladzovaniu ľudí len na základe rasy či náboženstva. „Demokratický štát sa musí brániť proti takýmto veciam. Tento koncept sa nazýva brániaca sa demokracia a presne v takomto koncepte je koncipovaná naša ústava,“ dodáva.

Ďalším z argumentov toho, prečo v tomto prípade nemôžeme hovoriť o cenzúre, je podľa výskumníčky Klingovej skutočnosť, že dezinformačné stránky nedodržiavajú žurnalistický kódex, nedávajú priestor na vyjadrenie druhej strane, a keď napíšu chybu, nepublikujú žiadne ospravedlnenie ani korekciu.

„Nemôžeme povedať, že vypnutím týchto dezinformačných portálov sa NBÚ snaží o cenzúru alebo prekračuje možnosti práva,“ hovorí.

Potrebujeme transparentnosť v zákonoch

„Táto novela kybernetického zákona, ktorá dala právomoc NBÚ, je veľmi bezprecedentná. Je to niečo, čo bolo do určitej miery potrebné, ale na druhej strane potrebujeme, aby boli zákony naozaj veľmi dobré a transparentné,“ uviedla výskumná pracovníčka Globsecu.

Podľa Klingovej je dôležité viac procesy rozhodovania inštitútu blokovania na Slovensku stransparentniť, pokiaľ chceme mať podobné zákony.

Nutnosť vidí aj v potrebe jasne povedať a zdôvodniť, kto a prečo zablokoval internetovú stránku a odôvodnenie potom zverejniť. Aktéri dezinformačných portálov by sa tým pádom nemohli stavať do pozície martýrov a ohradzovať sa, že niekto obmedzuje ich práva a slobody.

Klingová uvádza, že tieto veci treba efektívne komunikovať. „Ak by zákon pokračoval a jeho platnosť by sa predĺžila, potrebujeme špecializovať prokurátorov a sudcov,” hovorí.

Podľa výskumníčky musíme veľmi jasne definovať, čo je a čo nie je dezinformácia: „Lepšie nastaviť kontrolu zákona, aby ho nikto nemohol v budúcnosti akýmkoľvek spôsobom zneužiť.” Týmito vecami by sa podľa nej mali zaoberať vyškolení a špecializovaní prokurátori a súdy, ktorí by o tom rozhodovali.

Zmieňuje, že v prípade, ak by malo dôjsť k zablokovaniu internetovej stránky, malo by do siedmich dní prebehnúť zrýchlené súdne konanie o jej stiahnutí. „Mnoho ľudí jednoducho využíva deficity, nejasné pomenovania, neznalosť a nedostatočnú prax v rozhodovaní v týchto veciach,” komentuje výskumníčka.

Dezinformácie tu boli už dávno

Podľa slov Klingovej bol na Slovensku problém s dezinformáciami už dávno a pandémia len rozšírila ich medicínsky aspekt. Negatívne dosahy a účinky konšpiračných teórií a dezinformácií tu sú a budú pretrvávať aj v iných ohľadoch. Môžeme to pozorovať na správaní niektorých politikov.

„Z našich prieskumov verejnej mienky vieme, že viera a zraniteľnosť Slovákov voči rôznym dezinformáciám a konšpiračným teóriám tu bola dávno pred vypuknutím pandémie Covid-19,” uvádza Klingová.

Na Slovensku máme podľa Klingovej vyše 1600 problematických facebookových stránok a otvorených skupín, ktoré šíria dezinformácie. Poukazuje aj na veľký vplyv sociálnych sietí, na ktorých sa úspešne šíri toxický obsah podkopávajúci demokraciu a polarizujúci našu spoločnosť.

„Máme tu rôznych politikov, ktorí sa aj po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej stali hviezdami dezinformačných portálov a dávali im exkluzívne rozhovory,“ upozorňuje výskumníčka. Podľa nej tiež môžeme vidieť aj to, že politici začali na problematických stránkach sami intenzívne publikovať, čím dávajú webom legitimitu.

Februárové štatistiky agentúry AKO ukázali, že ak by sa konali parlamentné voľby v dnešnej dobe v koaličných kreslách by sedel aj Smer s takmer 15 percentami. Hneď na druhom mieste za Pellegriniho Hlasom.

Nezabúdajme, že len nedávno sme si pripomenuli výročie úmrtia Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. A že k vražde páru došlo práve počas vlády Smeru, ktorému časom klesli preferencie o 20 percent. Otázka preto znie, prečo si dnes opäť vyberáme stranu, ktorá alibisticky kalkuluje aj pri invázii ruskej armády na Ukrajine.

Povedzme si to narovinu – otázka populizmu nie je v našich končinách nič nové. Sympatie a hlasy voličov si na Slovensku získava nejeden politik šírením dezinformácií alebo vyvolávaním prehnaných emócií. Predstavitelia Smeru sú, zdá sa, učebnicovým príkladom, ako nájsť svoje publikum a zatlačiť tam, kde treba.

Pred dvoma rokmi začala pandémia, ktorá pretrváva dodnes. Vládnu štafetu si vtedy prebrala strana OĽANO. Pár predstaviteľov Smeru si očividne nazbieralo sympatie na vlne pandémie a tiež z neschopnosti vtedajšieho premiéra Matoviča chovať sa aspoň trocha diplomaticky.

Referendá a protivládne protesty

Nedá sa tvrdiť, že prevziať vládu nad štátom na začiatku pandémie je niečo ľahké, no od začiatku novej vlády sme si s Matovičom prešli viacerými škandálmi. Od diplomovej práce, nákupu vakcín Sputnik V až po rozvrat vlády. A nesmieme zabudnúť ani na Matovičov „diplomatický” komunikačný kanál, na facebookové statusy.

Kontroverzné správanie lídra OĽANO a frustrácia národa viedla až k protestom proti jeho vláde, protipandemickým opatreniam, núdzovému stavu a rúškam.

Šéf Smeru minulý rok zorganizoval protivládny protest v Rimavskej Sobote, kde mal predstaviť referendové otázky s cieľom skrátiť funkčné obdobie súčasnej vlády. Aj napriek tomu, že bol okres v červených farbách a porušovali protipandemické opatrenia.

U nás nie je žiadnou novinkou, že niektorí občania Slovenskej republiky sa nechcú dať zaočkovať. Mnohí aj z relevantných, napríklad zdravotných dôvodov. No našli sa aj takí, ktorí lobovali proti noseniu rúšok či respirátorov. Nutnosť opatrení proti šíreniu vírusu označovali za odopieranie ľudských práv a slobôd.

Videli sme to v novembri minulého roka, keď sa skupina antirúškarov rozhodla terorizovať obchody s potravinami, ich zákazníkov, predavačky a políciu. Lenže bývalý podpredseda Smeru Róbert Kaliňák nebezpečné správanie neodsúdil, skôr naopak: „Dnes sme svedkami toho, že za rúško, keď si ho dám dole, by na mňa naskákali policajti? Viete si to predstaviť? Aká závažnosť porušenia zákona to je? Koho ďalej tým ohrozujem, že ho nemám?“

Taktika Smeru zrejme ostáva bez zmeny. Otázne je, čo bude ďalej. Aj s Ukrajinou, aj s našou politickou kultúrou.

Redakcia atteliéru zverejnila aj vlastné stanovisko po invázii ruských vojsk na Ukrajine. Prečítať si ho môžete tu.