Nedá sa mi neopýtať. Čo si dnes jedol?

Mal som indiu, ktorú som ale nedal na Instagram, lebo tú istú som mal minulý týždeň dvakrát. Je to nová reštaurácia v BA, ktorá si celkom tie chute hrotí, tak ma zlákali.

Dano, ty si nastúpil na FMK v roku 2000, len tri roky po jej otvorení. Spomínaš si, ako si sa k nej dostal, boli prijímačky? Zvažoval si štúdium na iných školách?

Koncom 90-tych rokov, keď som maturoval, chcelo ísť veľa ľudí na filozofiu, čo mne vtedy prišlo veľmi nepraktické. Viac sa mi pozdávala žurnalistika. Možno aj preto, že po páde komunizmu bola považovaná akoby za hrdinský odbor. Mama ma donútila robiť prijímačky na scenáristiku, na ktorú som ešte nebol vôbec vyvinutý, druhá možnosť bola kulturológia v Bratislave a tretia marketing v Trnave. Druhé kolo prijímačiek na FMK bolo v ten istý deň ako prvé kolo na kulturológii, tak vyhrala Trnava, aj keď som musel dochádzať.

V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy.

Pamätáš si ešte na nejaké predmety? Mal si nejaký obľúbený?

Jasné, skoro na všetky. Super boli dejiny filmu, aj keď bolo občas ťažké v tom tmavom kine nezaspať. Počas týchto hodín som videl prvú polovicu najviac zásadných filmov kinematografie, ktoré neviem ako skončili. Mali sme aj veľmi praktický fotografický predmet alebo žurnalistiku. Tá však bola trochu komplikovaná.

Prečo?

Študoval som v dobe, kedy vo všetkom robil revolúciu internet. Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky. Nečudo. Kebyže nás chce niekto učiť aktuálnu onlinovú žurnalistiku, ráno by sa niečo musel dozvedieť a naučiť, aby to poobede mohol odprednášať.

Študenti FMK majú teraz veľa možností vzdelávania sa – sú rôzne kurzy, webináre, v neposlednom rade aj ponuky stáží. Bolo toľko možností aj vtedy? Chodil si na nejakú stáž?

Nepatril som k študentom, čo by chodili od zvončeka k zvončeku alebo posielali maily. Chodil som na masmediálny odbor a pravdupovediac, neplánoval som skončiť v reklame. Ja som už od začiatku výšky prekladal dabingy filmov v RTVS, a to mi ako zárobok stačilo. Občas sme s partiou chodili tlieskať do obecenstva rôznych relácií, dokonca som vtedy ešte hral v kapele, čiže som nemal moc času navyše. Vďaka prekladaniu som hneď po škole nastúpil do RTVS. Keď si tak spomínam, nemalo to veľa spoločného s reklamou.

Ako si sa potom od RTVS-ky dostal k reklame?

Krátko po tom, čo som nastúpil, začal platiť zákon o povinných skrytých titulkoch pre nepočujúcich. Vymysleli sme a dali dokopy systém, začali sme ho uplatňovať a neskôr ho bolo treba už len udržiavať. Chýbala mi nejaká nová výzva, a tak som začal robiť v štúdiu grafického dizajnu KAT. Už tam som sa okrem naháňania nových klientov dostal ku copywrtitingu, ktorému som sa potom naplno venoval v Jandli.

Je niečo, na čo si si musel v agentúre alebo celkovo v reklamnej brandži zvyknúť?

Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta. Buď na to klient nemá budget, a tak si to odložíš do šuplíčka na neskôr, alebo sú to idey do tendra, ktoré prehráš. Potom sú tu tendre, ktoré vyhráš, no nakoniec sa tvoj nápad nepoužije a keď aj použije, klient si tam presadí niečo svoje a už to je taká kombinácia. Treba si na to len zvyknúť, stále je to pre mňa kreatívna práca, ktorá ma baví.

Celá komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ju konzumujeme.

Nezdá sa ti, že sa marketing extrémne rýchlo mení? Keď si to porovnáš s dobou, kedy si štátnicoval…

Zdá. Ja si pamätám ešte časy, keď boli social media posty úplne marginálna vec a dokonca sa vtedy na Facebooku ani neplatilo za boostovanie.

Čistá organika, to boli časy…

Nikto vlastne nevedel, ako to má na tom Facebooku vyzerať. Pamätám si, že som pre klienta, Vineu, robil pokusné príspevky. Len som odfotil fľašu a niečo k tomu napísal – to boli úplné prapočiatky. Keď sa na to človek pozrie späť, tak zistí, že reklama na každej sociálnej sieti sa vlastne vyvíjala podobným štýlom. Keď niečo fungovalo, začali to robiť všetci. Keďže to robili všetci, prestalo to fungovať, a tým pádom to bolo treba robiť nejak inak. (smiech) Tak isto ako sa dnes značky opatrne pýtajú, že či by nemali ísť na TikTok, presne tak isto to bolo v začiatkoch Facebooku.

Ešte by som sa na chvíľku vrátila k tej škole. Pamätáš si na nejaké teoretické alebo praktické poznatky, ktoré možno doteraz v zamestnaní využívaš?

Za posledné dva roky som začal fotiť na naozajstný foťák. Počas toho sa mi vracajú poznatky z fotografie, ktorú sme mali ako predmet. Učili sme sa to najviac hardcore spôsobom – fotili sme na staré ruské fotoaparáty, kde ak si si to nenastavil manuálne, z fotky bola jedna veľká machuľa. Pri bakalárskej aj diplomovej práci som spracovával hudobné video, čo bola tiež riadna škola.

Aký program si na to vtedy používal?

V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy. V strižni boli dva počítače s plnou verziou programu, na ktorý som si musel dohodnúť termín a techniku, ktorá mi umožnila dostať video z digitálnych pások do počítača. Aj keď bol počítač pomalý a renderovanie videa trvalo niekoľko hodín, nemal som na výber. Každý týždeň som sadol na vlak do Trnavy, postrihal, čo som stihol a uložil napospas osudu školského počítača. Ak by sa s tým niečo stalo, nemohol som nič robiť. V porovnaní s dneškom to bol poriadny pravek. (úsmev)

Máš mnoho skúseností s marketingom a určite by si vedel študentom čo-to povedať o práci v reklame. Ako je možné, že som si ťa doteraz nespájala ako absolventa FMK, ani som ťa nevidela na rôznych prednáškach či workshopoch, ktoré sa organizovali v škole?

Raz sme boli so spolužiakom na jednej besede so študentami o médiách, ale to bolo ešte vtedy, keď som robil v RTVS. Inak asi len nie som s kontakte s niekým, kto organizuje takéto eventy.

Takže keby ťa na základe tohto článku FMK pozvala prednášať študentom na online event, išiel by si rád?

Veľmi rád, áno. Nemyslím si o sebe, že som nejaká strašná kapacita na rozdávanie rozumov. Veľmi rád by som sa ale podelil s praktickými skúsenosťami zo života.

Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta.

V jednom rozhovore som sa dočítala, že si si Instagram @cojebratislava založil aj na to, aby si si trénoval copywriterské a nejaké social media zručnosti. Pomohlo to, prípadne stále pomáha?

Áno, začalo to v roku 2015, keď mi v Jandli začali prichádzať úlohy týkajúce sa Facebooku. Už to bolo v období, kedy tam nestačilo len niečo intuitívne odfotiť a napísať. Preto som si urobil takúto stránku s tým, že to nebude žiaden slávny projekt, len si tam budem testovať, čo funguje. Keď napíšem toto, dostane to viac Páči sa mi to, keď odfotím tamto, zaujme to menej… Na takejto úrovni to zostalo približne rok-dva. Potom to nejak zrazu vybuchlo a profil začalo sledovať viac ľudí.

Čiže najskôr to bol facebookový profil, až potom si založil Instagram.

Instagram bol vtedy v podstate ešte v plienkach, no už vtedy sa naň dali automaticky preklopiť príspevky z Facebooku, čo som od začiatku aj robil. O pár rokov neskôr sa to ukázalo ako dobrý krok – Facebook začal dusiť organický dosah, dobre zabehnutý instagramový profil predbehol účet na Facebooku a doteraz oproti nemu rastie.

A čo nový trend – TikTok? Zvažuješ experimentovať aj tam?

Už som aj začal, s rovnakým cieľom ako kedysi na Facebooku. Zisťujem, čo všetko sa tam dá robiť a s akými výsledkami. Zatiaľ mám z toho poriadne zmiešané pocity – jedno moje video dosiahlo 72 tisíc zhliadnutí, iné zas len pár stoviek.

Máš s touto sociálnou sieťou aj nejaké pracovné skúsenosti? Myslím tým, či si niekedy reálne pracoval na nejakej TikTok kampani pre klienta.

Snažíme sa značkám prezentovať nejaké nápady na TikTok. Takéto veci však umierajú v momente, keď dôjde na budget a škrtajú sa najmenej potrebné položky. Ale uvidíme. TikTok si na Slovensku našiel svoju cieľovku a bola by pre značku škoda nemať kontakt aj s nimi.

Zdokonalil si sa vďaka profilu aj v gastronómii, alebo to nebolo tvojím cieľom?

V tomto som nemal žiadnu ambíciu. Ja som vlastne len potreboval tému, na ktorú dokážem ten skúšobný obsah tvoriť jednoducho a rýchlo. Prehnane povedané – namiesto toho, aby som urobil stránku o modelárstve, kedy by som si musel po večeroch lepiť lietadielka, radšej som si vybral jedlo. Jesť budem stále a nevadí mi chodiť každý deň na nejaké iné miesta.

Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky.

Otázka na telo. Naozaj si nikdy nezobral žiadnu spoluprácu s reštauráciou?

S reštauráciou nie.

Nemrzí ťa, že by si si v podstate takýmto spôsobom mohol niečo privyrobiť?

Ja si naozaj nemyslím, že by som tým získal viac než stratil. Všeobecne je dobré, ak robíš spolupráce, ktoré sa nebijú s podstatou tvojho obsahu. Ľudia sa spoliehajú na tvoj názor. Ak má niekto profil s tipmi pre najlacnejšie letenky, nemôže začať propagovať Delta Air Lines alebo iné svetové letecké spoločnosti. Preto si nemyslím, že odmietaním spoluprác som nejaký poctivec. Je to jednoducho normálne.

Čiže nejakú spoluprácu mimo konkrétnych reštaurácií by si zobral…

Áno, zopár takých som aj robil, väčšinou bartre – napríklad som propagoval vernostnú aplikáciu na zbieranie bodov z rôznych prevádzok. Veľmi hodnotná bola pre mňa spolupráca s FutbalTour.sk, pretože za propagáciu ich cestovky som dostal zájazd na zápas do Liverpoolu, počas ktorého som recenzoval rôzne anglické jedlá.

Mám na teba taký malý challenge – čo myslíš, ako by vyzerala podstata projektu @cojebratislava v roku 2000 bez Instagramu?

V tých rokoch som v Bratislave dostával do schránky Staromestské noviny, kde bola pravidelná rubrika s recenziami na rôzne reštaurácie. To bol jediný článok, čo som z tých novín čítal. Na takýto typ obsahu potrebuješ médium. Televízia by bola na tie časy príliš drahá, takže na recenzovanie jedla by namiesto Instagramu slúžili pravdepodobne noviny, prípadne rozhlas. Celá takáto komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ho konzumujeme. Veľká zmena je len možnosť interakcie s publikom. Ťažko povedať, či by z toho bol taký dosah, ako je teraz vďaka sociálnym sieťam.

Dôležitá otázka na záver. Langoš s kečupom alebo smotanou?

S kečupom. Tú špecifickú kyslosť kečupu mi na langoši zatiaľ nevynahradil žiaden smotanový. Nedávno mi však napadla myšlienka, že by som si skúsil na smotanu nakvapkať ocot, ktorý by to doladil. Skúsim, dám vedieť, ako to chutilo.

S našou bývalou študentkou Alicou sme sa porozprávali o živote s duševnými problémami, o nástrahách pandémie aj o tom, prečo počas úzkostných stavov začala fotiť a či sa následne cítila O záber ľahšia.

Hlavne v tejto dobe je ťažké pravdivo odpovedať na jednoduchú otázku – ako sa máš? Alica sa spočiatku bála, aby výsledok nášho rozhovoru nebola len depresívna kopa slov. Našťastie, posledné dni je jej lepšie aj vďaka peknému počasiu a slnečným lúčom.

Na úvod som sa spýtala, akou duševnou chorobou trpí, čo pri bežnom rozhovore nie je úplne korektný začiatok. „Oficiálne mám úzkosti a depresie. Avšak jedna z veľmi ozdravujúcich vecí, ktoré sa ku mne dostali počas terapie, je nevnímať sa cez diagnózy. Takáto choroba síce ovplyvňuje život, no nedefinuje ťa ako človeka.“ Za zmienku tiež stojí zistenie, že človek navštevujúci psychoterapie nie je pacient, ale klient.

Existuje vysoké percento ľudí s depresiami, ktorí pracujú, no sú nevýkonní.

Každopádne, Alica si už po prvých symptómoch vedela uvedomiť, že má problém a veľmi rýchlo vyhľadala odborníka. Zaujímalo ma, ako človek zistí, ktorý terapeut je pre neho ten správny, a či sa môže stretnúť aj s negatívnou skúsenosťou. Môže.

„Často som natrafila na neprofesionalitu, dokonca až nezáujem. To od terapeuta nie je v poriadku, hlavne, ak sa má usilovať, aby sa človek cítil opačne – videný a vnímaný,“ vysvetľuje svoju skúsenosť. Po jednej návšteve jej terapeutka oznámila, že niekam odchádza, a že sa uvidia až v septembri. Bol jún a v auguste Alicu čakali štátnice. Nechala ju v akomsi vzduchoprázdne.

Potom si našla inú terapeutku, ktorá jej sadla po profesionálnej, ale aj osobnostnej stránke. „Jednoducho to zafungovalo. K mojím stavom tvorila trefné obrazy a umelecké pomenovania, ktoré sa mi lepšie zapamätali. Občas to celé vedela aj vhodným spôsobom nadľahčiť.“

Mal by byť teda terapeut na klienta prísny alebo skôr priateľský? „To je úplne individuálne. Niekomu vyhovuje, keď sú na neho striktnejší a naopak. Napríklad, aj keď mi terapeutka navrhla tykanie, odmietla som. Nejakým spôsobom potom majú pre mňa rozhovory s vykaním väčšiu váhu,“ odpovedá.

Alica hovorí, že pri vznikajúcom vzťahu medzi terapeutom a klientom musí panovať vzájomná dôvera. Podstatné je tiež, aby dôveroval terapeut sám sebe. „Terapia však nie je jednorazová záležitosť. Chce to čas a trpezlivosť. Neodporúčala by som ísť do terapie s očakávaním rýchlokvasených výsledkov už po prvom sedení, ináč môžete byť sklamaní,“ varuje bývalá študentka FMK.

Pozor na instagramových psychológov

V momentálnej situácii prebiehajú terapie online. V porovnaní so sedeniami naživo sú menej funkčné. Alica dopĺňa: „Okrem toho, cestu k terapeutke som vždy brala ako rituál. Boli to hneď dve prechádzky a aj tie prispievajú k duševnému zdraviu,“ spomína. Teraz si jednoducho len otvorí notebook, čo so sebou neprináša žiadny silný zážitok.

Občas nechápem, kde sa vo mne a v ľuďoch bojujúcich s depresiami berie toľko energie.

Počas pandémie sú zrušené aj skupinové terapie, stacionáre a aktivity pre ľudí v ambulantnej liečbe. „Rozprávala som sa s mojim doktorom a pýtala sa, ako teraz fungujú. Bežne tam majú sedenia, arteterapie, terapie s koňmi… no teraz nič. Sú zavretí doma, izolujú sa na jednej strane sami a do toho je izolácia ešte aj nariadená štátom. Hrozná situácia,“ hodnotí Alica.

Od začiatku pandémie sa však začalo o duševnom zdraví hovoriť viac než kedykoľvek pred tým. Vzniká veľa portálov, článkov a profilov na sociálnych sieťach, o svojej psychickej pohode či nepohode začali otvorene rozprávať aj známe osobnosti.

Alica však vníma aj jeden nebezpečný fenomén: „Na Instagrame si zakladajú profily síce vyštudovaní psychológovia, no bez potrebného terapeutického výcviku, a ponúkajú odborné poradenstvo. Podľa mňa je to na hrane so zákonom.“ Sama totižto vie, aké je to pracovať s terapeutom, ktorý absolvoval výcvik a upozorňuje, že ani taký odborník nie je bez chýb.

Zhodli sme sa na tom, že je to podobné ako „greenwashing“. Aj ekologické témy sa stali akýmsi „buzzwordom“, ktorý môže niekto zneužívať vo svoj prospech. „Podobne sú na tom články typu: 15 krokov, ako vyhrať nad depresiou. Z terapeutického hľadiska je to nemožné, liečenie depresie je proces, na ktorý treba čas a trpezlivosť. Dokonca sa pre tento článok môže človek cítiť ešte horšie, lebo to uvedenými krokmi nezvládol,“ hovorí Alica.

Informácie teda skôr čerpá zo zahraničných stránok či z magazínu Anxy, ktorý sa venuje tejto tematike s umeleckým presahom. Okrem odborných článkov a rozhovorov v ňom publikujú aj básne, príbehy či grafické vizuály. Na Instagrame odporúča projekt Valentíny Sedilekovej Chuť žiť alebo občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu.

Proti stigme bojujem aj fotografiami

Alica vie o svojich problémoch hovoriť otvorene. Nie každý, kto trpí depresiami či úzkosťami to však dokáže. „Mám pocit, že veľa závisí aj od regiónu. Momentálne žijem v malom meste na strednom Slovensku a neviem si predstaviť, že by som len tak vniesla do rozhovoru tému psychického zdravia. Naopak, počas bývania v Bratislave to bolo bežné,“ vyjadruje svoje dojmy Alica a pokračuje, „možno je to preto, že v malých mestách každý každého pozná a ľuďom tu záleží na takzvanej dobrej povesti.“

Ovplyvňuje nás aj strach o zamestnanie. Nikto nechce, aby si o ich problémoch prečítal budúci alebo terajší zamestnávateľ. Pritom existuje vysoké percento ľudí s depresiami, ktorí pracujú a aj sa snažia, no sú extrémne nevýkonní.

„Existuje na to aj termín, volá sa to prezentizmus. Majú problém, ktorý si radšej nepriznajú, aby ich nevyhodili. Nepoznám nikoho, kto by prišiel za svojim zamestnávateľom a povedal – vieš čo, mám depresiu, potrebujem na dva-tri mesiace voľno.“ A toto sa čoskoro stane veľkým problémom. Najčastejším dôvodom práceneschopnosti u mladých ľudí je práve depresia a úzkosť.

Bola by som rada, keby sa ľudia nebáli vyjadriť svoje pocity aspoň sami pred sebou.

K destigmatizácii duševných chorôb, teda k tomu, aby sa o nich hovorilo viac a bez predsudkov, sa dá prispieť rôzne. Kvôli autentickosti a vzbudzovaniu väčšej dôvery stojí osveta práve na ľuďoch, ktorí si takými stavmi prešli. Absolventka našej univerzity prispieva k búraniu tabu pravidelne – článkami, rozhovormi, ale aj výstavou svojich fotiek s názvom O záber ľahšia či pripravovaným projektom Náplasť na dušu.

„Pamätám si, že som bola emočne prázdna, dokopy som nič necítila. Zbadala som foťák a odfotila sa. Neboli to veselé fotky, skôr odtienky toho, čo som naozaj cítila,“ vysvetľuje vznik neskôr vystavovaných fotografií.

Nepredpokladala, že by sa jej autentické portréty mohli dostať do galérie. „Na začiatku som ani nevedela, čo robím. Proces, keď sa odfotím a vo fotke zanechám časť z toho, ako sa cítim, bol pre mňa magický a trochu ozdravujúci. Keď sme spolu s priateľmi vymysleli názov dlhodobej série fotografií, začalo mi to dávať zmysel a chcela som, aby to videlo viac ľudí,“ dodáva.

Kurátorom výstavy bol Peter Lančarič, odborný asistent Fakulty masmediálnej komunikácie UCM. Na jej začiatok si pripravil aj úvodnú reč, v ktorej vysvetlil, o čo vlastne ide. „Nechcela som sa hrať na fotografku, bola to skôr osobná výpoveď a zábery, ktoré sprostredkúvajú emócie. On to povedal tak pekne, že by si k fotkám a ich nedostatkom nikto nedovolil jedinú pripomienku,“ spomína s miernym dojatím.

Splnilo to svoj účel, Alica bola o záber ľahšia a ľudia sa cítili príjemne. S úsmevom dodáva: „Aj keď sme pili namiesto vína šumivé magnézium, za tie štyri hodiny sa v galérii vystriedalo okolo 80 ľudí.“ 

Ako vznikla Náplasť na dušu

Keď sa porežeme, o ranu sa patrične postaráme – napríklad si na ňu nalepíme náplasť, aby sme predišli infekcii. Tak by to malo fungovať aj pri duševných ochoreniach. „Raz na mňa prišla úzkosť a ja som si na zápästie napísala perom slovo pokoj. Stal sa z toho taký pomyselný oporný bod celého dňa. Keď som sa potrebovala uistiť, že nemám panikáriť, pozrela som sa na zápästie,“ vysvetľuje zrod prvotného nápadu.

Keďže to Alici fungovalo, chcela, aby to bolo aj vizuálne pekné. Poprosila známeho o grafické spracovanie jej predstavy, a tak vznikol nápad tetovačiek s upokojujúcimi heslami v tvare náplasti. Momentálne je projekt Náplasť na dušu krátko pred spustením kampane na StartLabe.

Sama je zvedavá, akú to bude mať odozvu. „Podľa mňa je to milá malá pomôcka, ktorá nestojí veľa peňazí. Bola by som rada, keby sa ľudia nebáli vyjadriť svoje pocity aspoň sami pred sebou. Ak to povzbudí jedného, budem šťastná, ak viacerých ľudí, ešte šťastnejšia,“ hovorí s úsmevom. V prípade úspechu by rada vyrobené tetovačky posielala organizáciám, ktoré sa venujú téme duševného zdravia.

Takáto choroba ti síce ovplyvňuje život, no nedefinuje ťa ako človeka.

Domnievam sa, že všetky ťažkosti priniesli Alici aj niečo pozitívne. „Vďaka mojim duševným problémom viem byť extrémne empatická,“ hovorí a ďalej priznáva, „ešte pred prvou skúsenosťou s úzkosťami som bola dosť povrchná a obklopovala som sa len peknými, no charakterovo prázdnymi ľuďmi. Vyberala som si týmto spôsobom aj partnerov, a tak nám to nikdy dlho nevydržalo.“ Oproti tejto dobe vidí vo svojom živote veľký posun.

Na záver sa s Alicou rozprávame o tom, ako je dôležité dovoliť si nebyť duševne v poriadku. Ak si to človek vyčíta, je mu ešte horšie a dostane sa do začarovaného kruhu. „Občas ani nechápem, kde sa vo mne a v iných ľuďoch bojujúcich s depresiami či úzkosťami berie taká energia. Je to paradox, lebo človek sa vtedy cíti enormne slabý, no stále dokáže ísť ďalej,“ dodáva Alica s nádejou v očiach.

Rýchla otázka na úvod. Bratislava alebo Trnava?

Aj, aj (úsmev).

Prečo?

Bratislava preto, lebo tu žijem, mám tu rodinné zázemie a veľmi veľa vecí, ktoré mi v Trnave chýbali. Trnava preto, lebo je to moje rodné mesto, mám tam rodičov, je tam veľká časť mojej práce a FMK.

Konferencia Design it!, ktorú organizujete, sa konala dva roky po sebe práve v Trnave. Prečo nie v hlavnom meste?

Jednak je dôvodom to, že sa v Trnave na tému vizuálnej komunikácie a dizajnu príliš veľa nedeje, no zavážil aj priestor. Pre Malý Berlín sme sa rozhodli asi tak dva mesiace po jeho otvorení, pretože nám priestory celého Nádvoria prišli jedinečné a chceli sme využiť ich potenciál, čo sa aj podarilo.

Kde sa zrodil ten prvotný nápad?

Myšlienka vznikla v škole na mojich hodinách na predmete Teória a tvorba Corporate identity. Na konci semestra som študentom poslala, ako každý rok, dotazník, aby mi napísali spätnú väzbu na predmet. V návrhoch na zlepšenie padla od študenta Dana Lietavu veta: „Mohli by sme si zorganizovať konferenciu o dizajne.“

Zamyslela som sa, že to vôbec nie je zlý nápad. Už niekoľko rokov som si totiž na predmet pozývala pre spestrenie hodín tých najlepších dizajnérov z fachu, s mnohými rečníkmi z prvého ročníka konferencie som sa poznala osobne. Napísala som všeobecný mail študentom, pretože som chcela vedieť, kto by sa pridal, a tak vznikol taký spontánny tím (úsmev). Spolu s niekoľkými študentmi sme konferenciu začali stavať úplne od podlahy.

Vždy ste mali sklon k eventom a organizovaniu?

Hlavne som mala skúsenosti, pretože som desať rokov robila Týždeň vedy a techniky (TVaT). Aj keď to nie je štandardný event so všetkým, čo k tomu patrí, lebo miera zodpovednosti je oveľa nižšia – priestory poskytuje škola, event je pre študentov zadarmo, číže nemusím mať stres, či sa predajú lístky, alebo nie. Pri spíkroch sa neriešia financie, nemusíme hľadať žiadnych sponzorov a do mínusu sa prakticky ísť nedá. Človek tak nemá plnú zodpovednosť na vlastných pleciach. Pritom robí radosť sebe aj študentom.

Pomohla vám pri Design it! dlhoročná prax?

Organizovanie TVaT-u je skvelé na nadobudnutie skúseností a spoznanie veľa ľudí. Áno, myslím si, že pri prvom ročníku v roku 2018 bolo veľmi dobre, že som ich mala. Druhý rok to bolo ešte lepšie a tento ročník sme, žiaľ, nezorganizovali. Design.it! je event, ktorý nechceme riešiť online. Tú atmosféru digitálny priestor nikdy nenahradí. V kútiku duše dúfam, že rok 2021 bude v tomto smere lepší a podarí sa nám konferenciu opäť zorganizovať. Uvidíme…

Robiť takéto konferencie na Slovensku nie je ziskové. Dá sa na Design it! zarobiť alebo je to skôr pre radosť?

Určite je to skôr srdcová záležitosť. Bez sponzorov by sme boli v mínuse, so sponzormi sme na nule. Nemusíme to robiť, ale robíme to radi. Stretávame veľa zaujímavých ľudí, pohybujeme sa v komunite. Aj vzhľadom na to, že vyučujem o vizuálnej komunikácii a korporátnej identite, veľmi ma to všetko posúva. Vďaka konferencii som v kontakte so skvelými ľuďmi, ktorí robia to, o čom ja učím svojich študentov.

Prečo je finančná stránka konferencií taká kritická?

Náklady na konferenciu len zo vstupného nepokryjete. Ide o prenájom sály, catering, cestovné a jedlo pre rečníkov, niekedy aj honorár, fotografa, videomakera, tlač, investíciu do reklamy na social. Je toho veľa. Mnohé z vymenovaných položiek sme mali od sponzorov, no i tak to na nejaký veľký zisk nestačí. Určite sú konferencie, ktoré sú ziskové, no tie majú aj iné vstupné. Tiež im určite nejaký čas trvalo, kým našli ten správny model, aby boli ziskové. Nejde všetko hneď, treba ísť schodík po schodíku.

Aké najzvučnejšie meno sa na Design it! objavilo?

Pre mňa sú výnimoční všetci a každý z iného dôvodu. Sú tam ľudia, ktorí sa venujú tvorbe vizuálnej identity, pracujú so značkami, navrhujú obálky kníh, tvoria písmo…  Všetci sú takí špecifickí a dobrí v tom, čo robia, že je ťažko hovoriť, kto z nich je lepší. Každý z nich prináša inú hodnotu a iný uhol pohľadu. V pohode si dovolím povedať, že sú to najlepší z najlepších zo slovenskej scény.

Budete mať hostí niekedy aj zo zahraničia alebo chcete Design it! držať skôr v lokálnej rovine?

Nechceme to veľmi ťahať na zahraničnú úroveň, od začiatku sme to chceli robiť lokálne. Na Slovensku už svetovú konferenciu o dizajne máme, robia ju naši priatelia zo Studia Echt a štúdia Milk, volá sa By Design. Keďže tam ťahajú najväčšie dizajnérske mená, v stredoeurópskom priestore je to jedna z top konferencií.

My sa chceme orientovať skôr na lokálne prostredie, maximálne okolité krajiny, poprípade na úspešných slovenských dizajnérov pôsobiacich v zahraničí (naposledy to bol napríklad Matej Špánik zo známej švédskej agentúry SNASK). Okrem toho stále chceme, aby konferencia zostala dlhodobo finančne prístupná aj pre študentov. Platí, že čím väčšie mená, tým vyššie náklady a automaticky vyššie vstupné. Prípadne treba viac sponzorov.

Tvorba novej vizuálnej identity univerzity a jej fakúlt je projekt, ktorý bude mať v budúcnosti pozitívny dosah na vnímanie značky UCM.

Aké bolo vstupné na ostatnom ročníku?

Pre neštudentov 49 eur, pre študentov 25 eur, čo nie je až taká vysoká cena. Je o čosi vyššia než v prvom ročníku, ale aj tak si myslím, že na to, čo všetko si ľudia vypočuli a dostali, to vôbec nebolo veľa.

Vedeli by sa do organizovania zapojiť proaktívni študenti?

Konferencia Design it! je také naše spoločné dieťa, tím sa príliš nemení. Z pôvodných štvrtákov sú však dnes už pracujúci ľudia v marketingu. Študenti majú možnosť podieľať sa skôr na Týždni vedy a techniky, avšak tento rok to ani nebolo potrebné. Vedeli sme, že bude jednoduchšie dohodnúť sa s hosťami, keď nemusia nikam cestovať. Preto sme na ňom pracovali len dva týždne spolu s doktorandmi. Prešli sme si ako tím návrh programu a hostí, ktorých by sme tam chceli mať, schválili to a dali dokopy super večerný program v rekordne krátkom čase, ktorý sme venovali organizácii.

Vedecká konferencia Marketing Identity bola tento rok súčasťou Týždňa vedy a techniky. Prečo?

Smolenický zámok si na Marketing Identity objednávame vždy rok dopredu. V marci ministerstvo školstva stanoví termín Týždňa vedy a techniky, a ten vždy padne na ten istý dátum ako konferencia. Nechápem, no za 20 rokov sa stalo možno len dvakrát, že to vyšlo na iný týždeň (smiech).

Tradične to bolo aj tento rok a keďže malo byť všetko online, konferencia Marketing Identity bola marketingovým blokom TVaT-u, popri mediálnom a hernom. Už sme nechceli vymýšľať ďalší marketingový blok, pretože ľudia sú už trochu unavení z celodenného pozerania do obrazovky. Aj preto boli za jeden večer dve, maximálne tri diskusie. Onlinové prednášky sú super, ale sústrediť sa na ne dlhý čas vie byť vyčerpávajúce.

Keď sme pri tom, aké sú podľa vás výhody a nevýhody onlinových eventov?

Nevýhody vidím pri diskusiách, ktoré nie sú také živé a spontánne, reakcie môžu byť niekedy spomalené. Niekedy mám ale pocit, že sa pýta viac ľudí. Sú ochotnejší otázku napísať do komentára, ako keby mali naživo zdvihnúť ruku. Okrem toho, naživo sa veľakrát stalo, že sa študenti dali so spíkrom do reči a mnohí si tak vybavili stáž, čo sa online príliš nedeje. Networking a osobný kontakt s ľuďmi chýba najviac, ale to asi každému v tomto období.

Čo pri organizovaní podujatí najviac neznášate?

Už sa mi to síce darí trochu eliminovať, ale najviac neznášam kontrolovať ľudí, či robia to, čo majú robiť a či sa stíhajú všetky deadliny (úsmev). Nemám rada, keď musím niekoho naháňať. Ľudia si možno myslia, že dohliadať na bezproblémový chod je ľahká úloha. Človek, ktorý je navrchu organizovania, síce nevykonáva toľko operatívy, ale konečná zodpovednosť za celkový výsledok je hlavne na jeho pleciach. Musí si držať v hlave všetky úlohy všetkých ľudí v tíme a musí ich vedieť efektívne manažovať. Myslieť na všetko je niekedy horšie ako mať len jednu vec, ktorú treba spraviť, a tým je to vybavené.

Ako to myslíte, že sa vám to už darí eliminovať?

Napríklad tento rok som sa toho zbavila pri organizovaní Týždňa vedy a techniky, pretože z veľkej časti pomohli doktorandi. Na začiatku sme si prešli celý obsah, mená a dramaturgiu, dali si termíny a o 2 týždne som dostala hotové materiály, nemusela som nikomu písať a volať, bolo to príjemné. Na mne bola potom komunikácia celého eventu na webe, Facebooku a Instagrame. To ale robím každý rok a robím to rada.

Sú nejaké konferencie, na ktorých ste spíkrom boli vy sama?

Nie (smiech). Veľakrát som aj odmietla, pretože pripraviť sa na niečo také pre mňa znamená veľmi veľa práce. Prednášky mávam skôr na vedeckých konferenciách, na ktoré chodíme pracovne, aj keď nie som typický vedec. Vždy sa totižto snažím do témy priniesť nejaký populárnejší prvok, aby to bolo zaujímavé. Tiež prednášam u mojich kolegov, keď si ma pozvú na hodinu. V takých prípadoch prednášam o event marketingu – študentom jednoducho vysvetľujem, ako funguje.

Aké knihy máte rada a čo čítate práve teraz?

Síce mám knihy aj o marketingu, rada sa venujem iným témam. Veľmi rada čítam newslettre od nášho absolventa Jakuba Ptačina. Sú to krátke eseje, ktoré posiela celý rok každý týždeň a mnohokrát nimi udrie klincom po hlavičke veciam, ktoré riešim akurát aj ja. Nedávno ich dokonca vydal knižne v knihe 53 pokusov, ako byť lepší, je krásne graficky zalomená. Momentálne čítam Vlastnou hlavou od Mareka Vagoviča, okrem toho ma bavia knihy o osobnostnom rozvoji.

Na FMK učíte psychológiu reklamy, corporate design a corporate identity. Z vlastnej skúsenosti viem, že na hodinách prezentujete reálne projekty, výsledky a učíte na základe reálnych skúseností. Odkiaľ ich beriete?

Môj muž má grafické štúdio, volá sa Fox in the box. Vždy, keď rieši zaujímavý projekt, týkajúci sa identity, pracujem na ňom sčasti aj ja. Predtým som sa tomu venovala viac a teraz mi to chýba. Musím si na to vyslovene nájsť čas.

Kvôli čomu máte menej času?

V januári 2019 som sa stala vedúcou Katedry marketingovej komunikácie. Tým dňom mi pribudla obrovská agenda. Mnoho vecí som musela na katedre nastaviť úplne od podlahy a tak, aby začali fungovať. Od tohto momentu mám času naozaj máličko. Aj posledná konferencia Design it! prebehla s vypätím mojich síl.

Pedagógovia na FMK sa naučili učiť online, no ďalší krok je, aby sme sa čo najviac priblížili k reálnym hodinám a začali učiť viac interaktívne.

Čo všetko vám ako vedúcej katedry pribudlo?

Pribudla mi najmä zodpovednosť za riadenie pedagogickej, vedeckej a projektovej činnosti na katedre a zodpovednosť za bezproblémový chod celej katedry, na ktorej aktuálne pôsobí 22 pedagógov, 3 externí lektori a 19 denných a externých doktorandov.

Riadim jednak bežné operatívne veci, ale aj dlhodobejšie strategické veci. Zabezpečujem personálne obsadenie predmetov, mojimi očami prechádzajú všetky návrhy tém a zadaní diplomových a bakalárskych prác a pod. Tých činností, ktoré robím, je naozaj veľa. V blízkej budúcnosti mám v pláne inovovať a aktualizovať študijný program marketingová komunikácia, čo nie je úplne jednoduchá vec, nad ktorú si stačí sadnúť v jeden večer. Chce to veľa koncepčného myslenia a tímovej spolupráce s kolegami. Je tu dosť práce, ktorá je pre študentov možno neviditeľná.

Popri agende vedúcej katedry stále riešim Týždeň vedy, Marketing Identity, spoluprácu s Google. Tento rok nám spolu s kolegom P. Murárom pribudla zodpovednosť za celú technickú aj organizačnú agendu online vyučovania na FMK.

Ale niektoré výsledky vašej práce nakoniec uvidia a zažijú aj študenti…

Keď som nastúpila na túto pozíciu, s pánom doktorom Murárom sme začali riešiť školenia pre pedagógov na katedre v oblasti project based learning (PBL) a design thinking. Ide o metódy a formy vo výučbe, prostredníctvom ktorých študenti pracujú na reálnych zadaniach v tímoch, a ktoré stavajú pedagóga do roly mentora. Študenti majú tieto hodiny veľmi radi, učia ich rozvíjať soft skills, ktoré sú dnes na trhu práce veľmi dôležité.

Design thinking a PBL sme implementovali na mnohých predmetoch na katedre, no zaostávali sme v materiálnom vybavení, v JAME sme museli dosť improvizovať. Takýto typ výučby sa zakladá na práci v tíme priamo na hodine a na škole sme nemali učebne na to vybavené.

Začali ste hľadať priestory?

Pred necelými dvomi rokmi sme sa šli s kolegami prezrieť Skladovú a našli sme na 3. poschodí šesť malých opustených zborovní, ktoré mali vyššie stropy ako ostatné poschodia. Dostala som nápad urobiť z tých šiestich zborovní a jednej dlhej chodby dve poriadne učebne na projektové vzdelávanie a design thinking. V architektonickom návrhu sú presne šité na to, aby na hodinách mohli študenti pracovať v tímoch.

Áno, študenti uvidia až hotovú vec – začnú sa v tých priestoroch učiť, ale keď si predstavíte ten proces prvotnej idey cez presviedčanie o investícii až po brief architektom, doladenie všetkých detailov s architektom tak, aby priestor plnil účel a nakoniec samotnú realizáciu, je za tým rok a pol práce. Mimochodom, ďakujem vedeniu, že do toho šlo a prodekanovi Brníkovi za pomoc (úsmev).

Ďalšia veľká vec, ktorú manažujem a koordinujem so štúdiom GoBigname, je tvorba novej vizuálnej identity našej univerzity a jej jednotlivých fakúlt. S týmto nápadom som prišla asi pred rokom a pol. Som rada, že vedenie UCM túto myšlienku podporilo. Je to projekt, ktorý bude mať v budúcnosti pozitívny dosah na vnímanie značky UCM.

V akej fáze sú tieto dve novinky?

Učebne na Skladovej sú takmer dokončené, čaká sa už len na zopár kusov nábytku a technické vybavenie. Od letného semestra by mali byť prístupné, hoci sa do škôl dostaneme možno až v ďalšom akademickom roku. Veľmi sa teším na okamih, keď sa v nich stretneme s kolegami aj študentmi.

Čo sa týka vizuálnej identity univerzity, máme za sebou schválenie hlavného konceptu vedením univerzity a grémiom rektora. GoBigname podrobne dopracováva dizajn manuál. Pri veľkej univerzite s piatimi fakultami je to náročné, lebo každá má svoje špecifiká. Ostatné mesiace sme si dizajn manuál už len točili a dávali spätnú väzbu na jeho jednotlivé časti. Dnes sme vo finále a vyzerá to už veľmi dobre, no je za tým kopec mravčej a neviditeľnej práce.

Môžeme uverejniť v článku nejakú ukážku toho, ako bude vyzerať nová identita našej školy?

Nič v zlom, ale nie, poviem aj prečo. Nechcem, aby si ľudia na to začali vytvárať názor bez súvislostí. Identitu nemôžeme predstavovať ako kúsok, ale ako celok, napríklad taká ukážka písma alebo loga by bola vytrhnutá z kontextu. To všetko, čo sa za tým skrýva, budeme komunikovať, keď to bude aktuálne.

Ako to bude prebiehať?

Implementácia novej vizuálnej identity univerzity bude proces, ktorý by mal byť riadený a koordinovaný naprieč všetkými súčasťami univerzity, musia sa zosúladiť všetky fakulty. Novú vizualizáciu bude potrebné postupne implementovať na všetky digitálne aj fyzické touchpointy – od sociálnych médií cez weby, ktoré by mali zjednotiť nielen vizuálnu stránku, ale aj architektúru webov, až po merch, všetky tlačoviny, knihy, značenie budov, skrátka všetky veci, na ktoré možno identitu aplikovať a kde ju bude vidno. Univerzita si bude musieť stanoviť priority, lebo všetko naraz sa nedá. Nie je to totiž len o tom, že zmením fonty a farby a bude hotovo. Verím, že to dokážeme, hoci to nebude jednoduché a potrvá to nejaký čas.

Sú pre vás všetky tieto projekty a vyučovanie v onlinovej forme ľahšie?

V niečom ľahšie, v niečom ťažšie. Onlinové učenie je efektívne z hľadiska môjho času. Vzhľadom na to, že bývam v Bratislave, inokedy by som kvôli štyrom hodinám vyučovania stratila aj s cestovaním celý deň. Takto si tie štyri hodiny odprednášam z domu a ďalšie štyri viem pracovať na iných úlohách. Hoci to je veľmi odvážne a pár ľudí so mnou určite nebude súhlasiť, až taký problém na prednáškach nevidím. Viem si predstaviť, že by ostali online. Inak je to na praktických predmetoch či seminároch, tam ten osobný kontakt dosť absentuje.

Networking a osobný kontakt s ľuďmi chýba najviac, ale to asi každému v tomto období.

Nie sú semináre týmto spôsobom menej živé?

Aj na seminároch sa so študentmi dá pracovať interaktívne, len je to náročnejšie na prípravu. V každej skupine mám asi šesť tímov, ku ktorým treba pristupovať individuálne. Kým si dopredu pripravím tímy, dokumenty, súbory, tímové konferencie, zaberie to veľa času. Vyvažuje sa to – síce nemusím cestovať, ale príprava na onlinovú hodinu, aby technicky fungovala a dokázala plnohodnotne nahradiť živý seminár, je náročná. Celkovo sa už pedagógovia na FMK naučili učiť online, no ďalší krok je, aby sme sa čo najviac priblížili k reálnym hodinám a aby sa študenti zapájali.

Vo svojom fachu ste naozaj odborníčka. Plánovali ste niekedy vytvoriť firmu a budovať vlastnú značku?

Keď som o tom dávnejšie premýšľala, vždy som sa vrátila k otázke, či by som si vedela predstaviť život bez učenia študentov. Odpoveď je nie. Aj preto v škole stále pôsobím, hoci príležitosti v minulosti boli. Práca vysokoškolského pedagóga je veľakrát o vedeckej činnosti, o publikáciách, projektoch. Práve učenie a študenti sú pre mňa energia, vďaka ktorej mám svoju prácu veľmi rada. Baví ma rozvíjať školu, študijný program a robiť projekty, ku ktorým som sa vďaka novej pozícii dostala.

Trochu z iného súdka. Už dlho sa venujete PortDeBras, čo je podstatou tohto cvičenia?

Je to ruský koncept, ktorý som spolu s ďalšími ľuďmi priniesla na Slovensko. Hodiny PortDeBras vediem a často sa chodím aj vzdelávať k autorovi tohto konceptu do Ruska. Zhodou okolností sa volá Vladimír (úsmev). Je to fajn koníček, bez ktorého sa mi žije tento rok ťažšie. Je pre mňa náročné, že nemám pre pandémiu spoločné živé hodiny s mojimi klientmi. Nerobím ich online, pretože pri tomto cvičení sa nerozpráva, ľudia len nasledujú moje pohyby a veľa závisí od energie a atmosféry, ktorá v miestnosti je.

Máte za PortDeBras nejakú náhradu?

Snažím sa to kompenzovať, cvičím doma, chodím pravidelne behávať do lesa do Horského parku alebo na turistiku. Je to náročné aj preto, lebo aktívne športujem od svojich trinástich rokov, šport a fyzická kondícia je mojou prirodzenou súčasťou. Veľmi sa teším, keď sa k PortDeBras budem môcť opäť vrátiť. Snáď som to ešte nezabudla.

Kam by sme mohli prísť k vám na hodinu?

Len do Bratislavy – buď vo fitnescentre Fit&Co v Eurovei, alebo v Golem Clube v nákupnom stredisku Central. Mám len dve hodiny týždenne, ktoré robím pre radosť. Dávnejšie, keď som ešte bývala v Trnave, cvičila som PortDeBras aj so študentmi v rámci kabinetu športu. Bolo to miestami veľmi vtipné.

Ste minimalistka a máte rada originálne veci. Aký najdrahší dizajnérsky kúsok by sme našli napríklad vo vašom šatníku?

Nedávno som na narodeniny dostala od muža veľmi pekné kimono. Je od slovenskej dizajnérky Ninja Retzer, ale neviem, koľko stálo (smiech). To, že som minimalistka, je veľká pravda. Málokedy si kupujem nové veci, skôr investujem do kníh či magazínov. Sem-tam si kúpim nejakú naozaj peknú vec, napríklad kúsok od Lenky Sršňovej, ale tento rok som si kúpila len jedny šaty. I keď, môže to byť spôsobené aj tým, že sa teraz nikam príliš neobliekam a väčšinou som doma v teplákoch (smiech).

Mgr. et Bc. Vladimíra Jurišová, PhD.
Aktuálna vedúca Katedry marketingovej komunikácie. Pochádza z Trnavy, s mužom a synom žije v Bratislave. Na FMK absolvovala bakalárske, magisterské aj doktorandské štúdium, pričom má aj bakalára z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je odborníčkou na vizuálnu komunikáciu značiek a branding, lektorkou cvičenia PortDeBras a milovníčkou minimalizmu.

Čo ty a škrečky? Nelezú ti v robote na nervy?

Priznám sa, lezú. (smiech) Ono to bol pre nás, ktorí sme tam dlhšie, obrovský šok. Som veľmi rada, že celá táto idea funguje, aj sa mi tá veselosť páči. Prejsť však z listovej tváre dedka k škrečkom a smajlíkom je veľký skok a nezvyk. No viem si predstaviť aj horšie veci.

Druhého Alzáka?

Napríklad. (smiech)

Vráťme sa do školských čias. Počas celého štúdia si sa angažovala v kabinete eventov. Akú udalosť si zorganizovala ako prvú?

V druhom ročníku, keď som si kabinet eventov zvolila ako predmet, sa nás tam prihlásilo príliš veľa. Pamätám si, že som sa nedostala do skupiny ľudí, ktorí mohli už reálne niečo organizovať. Ostala som v skupinke takých tých navyše, ktorí mohli projekty len teoreticky navrhovať. Mne sa však pošťastilo, že hneď druhý projekt, ktorý som teoreticky vymyslela, sa pedagógom zapáčil a dostali sme možnosť zrealizovať ho. Prvý After Easter Picnic sa tak uskutočnil hneď v letnom semestri.

Keďže ho doteraz pozná veľa študentov, asi bol úspešný.

Áno, od vtedy sa uskutočnil štyrikrát, ak nie päťkrát – každý rok na inú tému. Keďže sme sa osvedčili, na ďalší rok sme mohli organizovať halloweensky večer s názvom Jama Nightmare. Pri ňom sme si často volali na spoluprácu univerzitné divadlo THE.ART.RE, aby mohli herci stvárniť postavy strašidelného príbehu, ktorý sme vymýšľali. Nakoniec sme pridali aj tradičné vianočné podujatie – Vjamnoce s tzv. handmade trhmi či spievajúcimi detičkami z vedľajšej škôlky. Doteraz si rada pozerám zábery z každej udalosti na Facebooku  Event Squadu.

Rada sa pýtam na trapasy. Stal sa ti pri podujatiach nejaký?

Áno, v prvom ročníku sme organizovali FMK Flash mob (pozn. red. zábavná, blesková akcia na verejnom mieste, napríklad tanec viacerých ľudí na stanici). So spolužiačkou sme pripravili choreografiu, naverbovali ľudí zo školy a nakoniec to aj zatancovali na vlakovej stanici. So sebou sme mali obrovské retro rádio zapojené v zásuvke, vedľa ktorej si nejaký chalan dal nabíjať mobil. V tom to začalo celé sekať. Síce sme to odtancovali a naživo to bolo ako-tak okej, nemáme z tej udalosti žiadne video, pretože to celé hudobne nesedelo. (smiech)

Chýbajú ti časy na Fakulte masmediálnej komunikácie?

Veľmi. Ja som veľmi hrdá a vďačná, že som bola na FMK. Pôvodne som preto chcela ísť aj na doktorát, len to potrebujem nejako skĺbiť s prácou. Možno sa to raz udeje, uvidíme.

Predpokladám, že v Dedolese neorganizuješ podujatia.

Donedávna nie, ak nerátam pomoc pri sadení stromov a interné teambuildingy. Po roku a pol v Dedolese som sa však konečne dostala k eventovej pozícii. Celé leto som mala byť na najväčších aj menších festivaloch a iných akciách každý víkend, ale pri mojom šťastí sa stalo to, čo sa stalo. Kvôli korone to padlo.

Vďaka otvorenosti v pracovnom tíme a skvelému marketingovému manažérovi som mala možnosť skúšať a hľadať sa.

Opustila si sféru event marketingu, nechcela si sa tomu venovať po škole na plný úväzok?

Veľmi som chcela, ale nejako aktívne som si CV-čká do eventových agentúr neposielala, maximálne som si pozrela, či nemajú akurát voľné miesta. Tiež zavážilo to, že hneď po škole som sa odsťahovala do Čiech, pretože tam moji rodičia kúpili dom. Prácu som si chcela hľadať tam, no vtedy mi zavolali z Dedolesu a ja som sa kvôli tomu vrátila naspať na Slovensko do Bratislavy.

Ako o tebe vedeli?

Písala som o Dedolese diplomovku. Moja kamarátka z FMK tam vtedy vďaka stáži dostala miesto a keď som písala prácu, párkrát som sa do firmy zastavila po informácie a zoznámila som sa s vedením. Vtedy bol marketingový tím maličký, boli asi štyria. Potom k sebe niekoho hľadali a ja som im napadla až vtedy, keď som odišla. Bolo to pre mňa dôležité rozhodnutie, vrátila som sa len kvôli tejto práci.

A urobila si dobre?

Určite.

Inak, v škole sa často hovorí, že keď pri diplomovej práci študent spolupracuje s nejakou firmou a je šikovný, je tam šanca, že si ho zapamätajú a neskôr mu ponúknu džob. Konečne som sa stretla s niekým, kto to naozaj zažil.

Tiež som bola prekvapená. Aj z toho, že veľa vecí, ktoré som navrhovala v diplomovke, sa časom aj uskutočnili.

V roku 2012 vznikol Dedoles a pomerne dlho bol malý e-shop, ktorý ľudia príliš nepoznali. Dnes extrémne rastie a pôsobí v dvadsiatich krajinách. V akom štádiu bola firma, keď si nastúpila?

Keď som prišla, firma bola na tej istej úrovni už viacero rokov. Bola to fáza, kedy si Dedoles nevyrábal svoje produkty, bol len tzv. reseller iných značiek. Vždy to ale boli značky, ktoré boli ekologické, prírodné alebo niečím výnimočné. Považujem za výhodu, že som zažila aj starý Dedoles. Vtedy nás bolo na marketingu päť a ja mám pocit, že nie som v Dedolese dva roky, ale minimálne desať.

Prečo?

Pretože sa veľmi zmenil a ja som si preskákala rôznymi konceptmi, zmenami. Je to iné ako keď ľudia prišli do firmy už s novým logom. Ja som tam bola len chvíľku, keď sa rozhodlo, že ideme vyrábať vlastný produkt – ponožky. Potom to už išlo raketovou rýchlosťou. Ponožky pribúdali, vytvoril sa vlastný produktový tím, pridávali sme výrobcov až do úrovne, kedy cudzie značky úplne eliminujeme. Už tak nie sme reseller, ale výrobca.

Čo si vtedy mala v Dedolese na starosti?

Keď ma zavolali na pohovor, čo bol v podstate len priateľský pokec, prijali ma na copywriterskú pozíciu. K tomu ani nedošlo. Začala som ako marketingový asistent a keď bolo treba, robila som aj technické veci – nahadzovanie bannerov, vytváranie zľavových kódov, jednoduché kódovanie na webe. Pritom som absolútne netechnický typ a chcela som robiť kreatívnejšiu prácu. Prešla som preto k vymýšľaniu a plánovaniu newslettrových kampaní, čo mi tiež príliš nesadlo. Vďaka otvorenosti v pracovnom tíme a môjmu skvelému marketingovému manažérovi Martinovi Mrvovi som mala možnosť skúšať a hľadať sa.

Neskôr som dostala svoju prvú veľkú pozíciu a projekt – mala som na starosti influencerov. Spolupracovali sme s mikroinfluencermi, blogermi a napríklad aj s Thomasom Puskailerom či s kapelou S hudbou vesmírnou. Potom sme sa rozhodli, že budeme robiť už len bartrové alebo dobročinné spolupráce a presunulo sa to pod PR oddelenie.

A potom si začala riešiť podujatia.

Prišiel čas ísť z onlinu aj do offlinu. Keďže na to boli konečne aj peniaze a všetci vo firme vedeli, že ma bavia eventy, stala som sa event manažérkou. Od apríla som mala byť stále v teréne a zodpovedať za stánky, Dedoles zóny a rôzne sprievodné aktivity. Nuž, ostatné už poznáš, stopku nám dala korona. Prvý a poslednýkrát som na akcii so stánkom bola vo februári na Big Air v meste v Kremnici.

Mám pocit, že nie som v Dedolese dva roky, ale minimálne desať.

Čo bolo s tebou, keď všetky plánované udalosti padli?

Som veľmi vďačná za to, že Dedoles je taký, aký je. Nemohla som vykonávať svoju prácu, tak som v tomto období pracovala a stále pracujem ako office manažérka. Koniec koncov, táto pozícia tu chýbala, keďže sa náš tím po kampani zväčšil o polovicu.

Keď si prišla, bolo vás päť, koľko interných ľudí má marketingový tím dnes?

Tridsať. Sedíme spolu s produktovým aj HR tímom, dokopy nás je v „kancli” okolo päťdesiat.

Predpokladám, že social media si robíte sami. Čo posledná kampaň, spolupracovali ste pri nej aj s externými agentúrami?

Dlho sme si robili úplne všetko sami. Externú pomoc sme potrebovali vtedy, keď sme išli do telky. Využli sme napríklad mediálne agentúry a Alien studio, ktoré nám robí animácie.

Tak a teraz otázka na telo. Kto môže za to, že popevok „Dedoles“ si po zhliadnutí reklamy spievajú celý deň deti aj dospelí?

Viacero ľudí. Náš marketing s agentúrami.

V marketérskych kruhoch vyvolali škrečky a celá kampaň bujné diskusie. Rozdelilo to ľudí z marketingu na dve skupiny – buď ju milujú, alebo nenávidia. Ako to vidíš ty?

U nás na oddelení to vrelo podobne. Riešila som to aj s kamarátmi, s rodinou, so všetkými. (smiech) Čisto osobne sa mi viac páčila stará identita, ale nový koncept je proste super. Keď si to človek zoberie so všetkými súvislosťami, prečo to tak je, čo to má vyjadrovať a prečo práve veselé škrečky, tak to dáva zmysel a funguje to.

S kampaňou ste išli aj do televízie, zároveň prišlo nové logo a dizajn.

Áno. Firma prijala nového, skúseného brand manažéra Richarda Marečka, ktorý priniesol do Dedolesu novú vlnu – pozmenenú stratégiu, spolupráce s agentúrami, TV kampaň. Síce sme mali v minulosti jednu TV reklamu, no bola ešte ekologicky orientovaná a s claimom „spojený s prírodou, inšpirovaný tebou“.

Od začiatku mal Dedoles status prírodnej, ekologickej firmy. Prečo sa to zmenilo?

Rástli sme a s nami aj objem výroby. Odkedy pôsobíme vo viacerých krajinách, už sme sa nemohli profilovať až tak čisto ekologicky. Keď prišiel Richard a zároveň nová kampaň, Dedoles sme rebrandovali. Interne sme sa do toho veľmi dlho vžívali, pretože starý branding bol pre nás obrovská srdcová záležitosť. Už sme však s novým Dedolesom zžití.

Dbá firma na ekologickosť aj teraz, keď nosným produktom sú veselé ponožky?

Už sa nemôžeme označovať, že sme prírodní, no na ekológiu stále dbáme. Od interných vecí až najďalej, kam máme dosah. Poznáme sa s výrobcami, vieme, v akých podmienkach sa pracuje a výroba má všetky certifikáty. Medzi produktmi máme aj ponožky z recyklovanej bavlny a pri papierových etiketách nepoužívame žiadne plastové úchyty či háčiky. Aj pri balení v sklade sa používa buď papier, alebo iný rozložiteľný materiál.

Mňa však v košíku na e-shope zarazila jedna vec. Za možnosť ekologického balenia si musí zákazník priplatiť jedno euro. Nemali by byť udržateľné obalové materiály v ekofirme samozrejmosť?

Ja si tiež myslím. Sama neviem, je to novinka a musím preskúmať dôvod. Neviem o tom, že by sme mali aj neekologické balenia.

Dedoles podporuje viaceré neziskovky, dokonca ste organizovali dobročinnú akciu Dedoles sadí les. Naozaj ste ho vysadili?

Vytvorili sme dedolesné drobné, aby sme celoročne zbierali peniaze na sadenie. Minulý rok sme to celé zorganizovali a aj sme tam tie stromy fyzicky sadili. Bolo to verejné sadenie lesov, mohol prísť hocikto, pričom tam vystupoval aj Thomas Puskailer, Veronika Strapková a S hudbou vesmírnou. Na Roháčoch bolo veľmi zlé počasie, no napriek tomu prišlo dosť ľudí a vysadili sme 50 000 stromov, aj keď pršalo, snežilo. Ako hovorí majiteľ a zakladateľ Jaro Chrapko – čím viac budeme prosperovať, tým je väčšia možnosť pomáhať. A ja s ním súhlasím.

Pred dvomi rokmi sme o HR oddelení v Dedolese ani nesnívali a teraz toho majú vyše hlavy.

Veselé dizajny sa navrhujú na Slovensku. Robia na nich interní zamestnanci alebo externí dizajnéri?

Navrhujú ich dizajnéri v našom produktovom tíme, je ich asi osem. Máme však aj otvorenú výzvu, kde sa do návrhov môže zapojiť ktokoľvek. Zákazníkom dávame pravidelne možnosť vybrať, ktoré dizajny pôjdu do výroby. Ako som ale povedala, veľké gro je od našich interných, veľmi šikovných ľudí.

Kde sa potom ponožky a iné kúsky šijú?

Turecko, Čína a Taliansko. Žiaľ, v takom veľkom objeme a vysokej farebnosti sa to inde nedá. Výroba na Slovensku je určite vízia do budúcnosti, boli by sme radi, keby sme mohli.

Dedoles má už niekoľko predajných kioskov v obchodných centrách vo viacerých mestách na Slovensku. Uvažuje sa aj o klasickej kamennej predajni či showroome?

V online využívame takmer všetko, čo sa dá. V offline sme chceli skúsiť kiosky. Nakoniec tvoria pomerne veľkú časť z obratu, preto sme otvorili viaceré. Nie som úplne oprávnená sa k tomu vyjadriť, ale myslím si, že časom bude aj kamenná predajňa.

Posledné týždne na mňa cieli náborová kampaň, vraj hľadáte viacero ľudí do tímu. Čím to je, že stále hľadáte zamestnancov?

Mohlo by sa zdať, že sa u nás rýchlo striedajú ľudia, no nie je to tak. Jednoducho extrémne rastieme. Ako terajšia office manažérka to zažívam z prvej ruky. Len za posledný týždeň prišlo päť nových ľudí a naplánované sú ďalšie pohovory.

Našlo by sa tam niečo pre študentov z FMK? Prijímate aj stážistov?

Ja by som chcela, aby sme viac využívali stážistov. Väčšinou ten človek u nás zostane. Dokonca niektorí ľudia z firmy sú ešte študenti. Aktívne nevypisujeme ponuky, ale keď nám študent napíše, tak ho normálne zaradíme do výberového konania. Teraz nebol na to čas, keďže HR oddelenie hľadalo ľudí primárne na full-time. To je tiež sranda. Pred dvomi rokmi sme o HR oddelení ani nesnívali a teraz toho majú vyše hlavy.

Prejsť však z listovej tváre dedka k škrečkom a smajlíkom je veľký skok a nezvyk. No viem si predstaviť aj horšie veci.

Takže, ak to bude čítať nejaký študent, ktorý by mal záujem, tak má šancu.

Určite áno, stačí napísať.

Mimochodom, máš v tíme ešte niekoho z FMK?

Minimálne na marketingu je ich desať.

Otázka na záver. Koľko párov veselých ponožiek máš doma?

Och, neskutočne veľa. Keď som sa naposledy sťahovala, v jednej obrovskej škatuli boli len ponožky. Aj teraz mám na sebe nové, drakulovské. (smiech) Zaujímavé je, že som predtým nikdy nenosila farebné ponožky. Teraz mám len tie naše a občas kombinujem aj dva rozdielne dizajny.

Eva Toráčová (28)
Pochádza z Častej ležiacej kúsok od Trnavy, čo o nej prezrádza aj mierny prízvuk. Titul z marketingu na FMK získala v roku 2018, hneď na to ju prijali do Dedolesu, kde pracuje doteraz. Počas štúdia sa výrazne angažovala v kabinete eventov, brigádovala v PR agentúre Neuropea či na marketingovom oddelení v Zľavomate. Varenie, punk, metal, veľa koncertov a keď sa podarí, aj sedem festivalov za rok – tak sa dajú zhrnúť jej najväčšie koníčky.

Aké pocity ste mali vy, keď ste boli čerstvou absolventkou?

Myslím si, že to boli také tie časté a známe pocity. Takmer každý absolvent, ktorý prichádza na trh práce, sa dostáva mimo svojej komfortnej zóny. Nachádza sa zrazu v inom prostredí, neverí si, lebo má strach z nových vecí. Je totiž otázne, ako to všetko zvládne, či zapadne do nového kolektívu v práci, či bude schopný udržať tempo. Moje pocity boli preto veľmi podobné.

Vyštudovali ste odbor matematika-informatika, ktorý je v súčasnosti stále žiadaný a dobre platený. Poznali ste vtedy vašu cenu na trhu práce?

V tom čase som mala strach a nevedela som si vypýtať primeraný plat. Musím však povedať, že výška mzdy pre mňa vtedy nebola prioritou číslo jeden. Považovala som za dôležité, aby som najprv ukázala, že viem pracovať.

Skúste porovnať, v čom bola situácia iná ako dnes.

Svojím spôsobom vnímam, že dnešní absolventi sú mierne vo výhode. Majú totiž viac informácií a vedia si zistiť, aká je ich hodnota na trhu práce. Zároveň musím dodať, že je vidieť rozdiel v sebavedomí – dnešní mladí ho majú rozhodne vyššie ako moja generácia v ich veku.

V akej oblasti sa to najviac odráža?

Obrovský rozdiel vidím napríklad v určovaní si pravidiel, ktoré súvisia s voľným časom. Pre absolventov je dnes prioritou možnosť pracovať z domu, dovolenka navyše a ďalšie firemné benefity. Moja generácia bola najmä pri príchode na trh práce opatrnejšia a ochotnejšia pracovať dlhšie a, samozrejme, najskôr pracovať na sebe. Bolo to pár rokov po revolúcii a nám sa vtedy otváral úplne nový a dynamický priestor.

Z posledných štatistík tiež vychádza, že výška najnižšej mzdy, za ktorú sú mladí ľudia ochotní pracovať, rastie.

Dnešní mileniáli rozmýšľajú úplne inak a majú aj väčšie očakávania v oblasti platobného ohodnotenia. Doteraz boli vo veľkej výhode, pretože situácia na trhu práce bola taká, že firmy sa im radšej prispôsobovali. Pri predstave, že nám teraz nezamestnanosť začne rásť, sa však môže stať, že aj firmy začnú viac diktovať podmienky.

Preto nie je nutné preceňovať sa. Potrebné je myslieť na to, aké dôležité je na sebe neustále pracovať. To, že niekto opúšťa školu neznamená, že už všetko vie, a teda, že končí s učením. Toto hovoríme ľuďom bez ohľadu na to, v akom sú veku. Naozaj vidím veľmi veľkú potrebu celoživotného vzdelávania.

Prečo sa firmy museli prispôsobovať a ako?

Naše analýzy jasne ukazujú, že požiadavky v ponukách práce išli najmä v posledných rokoch dole. Firmy sa ocitli v náročnej situácii, zohnať nových ľudí bolo pre nich ťažkou úlohou, a tak nároky na uchádzačov znižovali. Preto môžeme vidieť pokles podielu ponúk, ktoré vyžadujú vysokoškolské vzdelanie alebo predošlú prax a skúsenosti na pracovnom mieste.

Vnímame tiež fakt, že zamestnávatelia sa aj pri type požiadaviek jemne menia. Uchádzači sú totiž zvyknutí na to, že vo svojich životopisoch uvádzajú predovšetkým tvrdé zručnosti. My však v ponukách vidíme, že sa zvyšuje dopyt po kvalitných mäkkých zručnostiach, ktoré sú, bohužiaľ, v našich končinách často podceňované.

V ponukách vidíme, že sa zvyšuje dopyt po kvalitných mäkkých zručnostiach.

Ktoré konkrétne?

Stále častejšie sa vyskytujú požiadavky na prezentačné zručnosti, analytické myslenie, komunikačné schopnosti a podobne. Jediné požiadavky na tvrdé zručnosti, pri ktorých nevidíme, že by klesali, sú práca s Office, vodičský preukaz a cudzie jazyky. V roku 2018 tvorili ponuky práce s dopytom po anglicky hovoriacich ľuďoch až 37 %.

Vráťme sa ešte k nezamestnanosti. Na Slovensku vraj klesá, potvrdzujú to aj vaše dáta?

Samozrejme. Naozaj môžeme konštatovať, že zamestnanosť sa zlepšuje všade. Platí to aj pre absolventov, aj pre regióny na východnom Slovensku. Bohužiaľ, nič netrvá večne, a preto sa trochu obávame, čo bude teraz. Mnoho firiem totiž očakáva recesiu.

Dokáže spoločnosť Profesia ovplyvňovať mieru nezamestnanosti?

Určite áno, preto predsa existujeme.

Ako?

V portfóliu spoločnosti Profesia nie je iba najväčší pracovný portál Profesia.sk. Máme aj web Platy.sk, na ktorom si uchádzači vedia zistiť, aká je priemerná mzda na konkrétnom mieste v danom regióne s rovnakým vzdelaním a praxou. Dá sa tiež povedať, že sa snažíme vytvárať akúsi kontrolu nad zamestnávateľmi a prostredníctvom ankety „Najzamestnávateľ” prichádzame každý rok s listom najzaujímavejších firiem z rôznych odvetví z pohľadu ľudí.

Určite je potrebné spomenúť aj obľúbený veľtrh práce Profesia days.

V tomto prípade sme možno trochu alergickí, keď niekto nazýva tento event veľtrhom práce, pretože my ho voláme skôr festival. Človek na ňom totiž nenájde iba stánky zamestnávateľov. Na každom podujatí motivujú známe a úspešné osobnosti svojím príbehom ľudí, aby sa nevzdávali, vyskúšali to a pokiaľ je to možné, podajú im aj pomocnú ruku. Tiež sa venujeme rôznym poučným témam, napríklad ako si správne vypýtať vyšší plat, koľko času venovať životopisu a motivačnému listu, ako sa správať na pohovore a podobne.

Priemerné platy v hrubom podľa dosiahnutého vzdelania (1.1.- 2.11. 2019)

Zdroj: platy.sk

Máte obrovský prehľad o trhu práce. Ľudia s akým vzdelaním majú teraz najväčšiu šancu uspieť?

Zaujímavosťou je, že najviac ponúk vyžaduje stredoškolské vzdelanie. V minulom roku vyžadovalo maturitu 38 % a stredoškolské vzdelanie bez maturity 24 % ponúk. Keď sa oproti tomu pozrieme na ponuky, ktoré vyžadovali vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa, išlo iba o 8 % ponúk.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa pomerne často stretávame s tým, že vysokoškolskí absolventi reagujú na ponuky ako administratívny pracovník/čka, asistent/ka, ale aj recepčná/ý. Ide o ponuky, ktoré ani nevyžadujú univerzitné vzdelanie. Pravdou však je, že tu väčšinou máme až príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Zároveň je nutné povedať, že keď takíto uchádzači reagujú na ponuky práce, ktoré nevyžadujú vysokú školu, často „berú“ prácu ľuďom so strednou školou.

Platí rovnica, že čím má človek vyššie vzdelanie, tým bude viac zarábať?

Na Slovensku skutočne platí, že rozdiely medzi jednotlivými stupňami vzdelania sú pomerne veľké. Vidíme to najmä pri zamestnancoch s maturitou a vysokoškolským vzdelaním. Aj to je jeden z dôvodov, prečo pozorujeme veľkú ochotu maturantov ísť radšej ďalej študovať.

Na čo okrem vzdelania pozerajú zamestnávatelia v životopise čerstvého absolventa?

Čo sa týka skúseností, odporúčame do životopisu zadať všetko, čo je zaujímavé. Životopis je dobré považovať za akýsi reklamný dokument, ktorý má uchádzača čo najlepšie predať. Preto, ak absolvent napríklad nemá nejako obzvlášť zaujímavé pracovné skúsenosti, nevadí, môže spomenúť aj dobrovoľníctvo, zaujímavé projekty, Erasmus, Work&Travel či iné jazykové pobyty a podobne.

Samozrejme, najlepšie je praxovať už popri škole. Niektoré odbory sú však náročné a študentom sa o práci popri škole ani nesníva. Čo by ste im odporučili?

V takomto prípade sa naozaj netreba báť napísať do životopisu aj veci, na ktorých musel človek pracovať počas školy. Môže ísť o zaujímavé školské projekty, vďaka ktorým vie absolvent ukázať tiež istý druh skúseností a znalostí.

Poznáme tiež prípady, keď ľudia do životopisu zadávajú aj témy svojich bakalárskych či diplomových prác. V tomto prípade musíme myslieť na to, že nie vždy je potrebné robiť veci tak, ako nám prikazuje istá šablóna. Životopis si vedia ľudia prispôsobiť aj podľa seba. Dôležité je vždy myslieť na to, aby prostredníctvom neho dokázali čo najlepšie opísať svoje plusy.

Aká je najdôležitejšia rada pre čerstvých absolventov pri hľadaní práce?

Prízvukujem, aby sa nezabúdali učiť. Tak, ako sa niektorí podceňujú, sa dnes rovnako niektorí jedinci zase príliš preceňujú. Treba myslieť na to, že ani jedno, ani druhé nie je dobré.

Stále sa hovorí o odlive mozgov, keď absolventi odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia. Myslíte, že má zmysel zostať na Slovensku?

Keby to nemalo zmysel, nerobila by som túto prácu. Nie je však vždy na škodu, keď nám odchádzajú ľudia. V niektorých prípadoch sa totiž môže stať, že naberú skúsenosti zo zahraničia a keď sa vrátia, prinesú nové spôsoby premýšľania, ktoré nám môžu pomôcť pohnúť sa opäť ďalej. Bohužiaľ, pomerne často sa stretávame s tým, že keď ľudia odchádzajú študovať do krajín mimo Slovenska, tak tam potom už aj zostávajú.

Čítajú nás hlavne študenti médií, marketingu, verejnej správy a prírodných vied. Aká je aktuálna žiadanosť týchto odborov?

Nebudeme si klamať, pri niektorých zo spomínaných odborov sa pomerne často stretávame s tým, že sa absolventi hlásia na úplne iné pozície, aké vyštudovali. Zároveň však môžeme povedať, že najmä čo sa marketingu a médií týka, ide o pozície, o ktoré je z pohľadu uchádzačov zase pre zmenu najväčší záujem.

To znamená, že konkurencia je pomerne veľká. Stále však platí, že ak človek na sebe pracuje, nestratí sa. Ja verím, že aspoň jedna z rád, ktoré som spomenula, dokáže niekomu pomôcť. Rada by som ešte dodala, že všetkým absolventom držím palce a verím, že aj naša práca im dokáže zjednodušiť vstup na trh práce.

Ivana Molnárová (48)
Patrí medzi najvýznamnejšie ženy slovenského biznisu. Po získaní titulu na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracovala v rodinnej firme Anyhel v Humennom. V roku 2000 začala pracovať ako obchodná a marketingová riaditeľka spoločnosti Profesia, od roku 2010 je jej výkonnou riaditeľkou. Je vydatá, má dve deti a jej obrovským koníčkom je beh.

Katka preto zavesila svoj starý život na klinec, už roky cestuje po svete sama a vie, že s cestovaním tak skoro neskončí. Prezradila nám, čím sa na cestách živí, či sa niekedy nebojí o vlastný život a kde by dokázala žiť.

Aktuálne sú trendom stieracie mapy, ktoré si nadšenci cestovania vystavujú na steny. Ty by si mala na nej ešte čo stierať?

Jasné, že áno! Ešte je veľmi veľa miest, ktoré chcem a musím vidieť. Rovnako mám veľa miest, kam by som sa chcela vrátiť. Cestovanie je závislosť, ktorej keď raz prepadnete, ťažko sa zastavuje.

A teraz vážnejšie. Koľko krajín musí človek navštíviť, aby sa mohol pochváliť cestou okolo sveta?

Ja nie som zrovna ten typ cestovateľa, ktorý si robí čiarky do diára, pichá špendlíky do glóbusu či stiera mapy – takže vlastne ani netuším, koľko krajín som už presne navštívila. Pretože kedy sa dá krajina odškrtnúť zo zoznamu? Keď vystúpiš na letisku? Keď navštíviš hlavné mesto? Niekomu stačí, keď v krajine spí jednu noc. Ja potrebujem vidieť sever, juh, západ aj východ krajiny.

Niektoré cestovné kancelárie ponúkajú cesty okolo sveta, pričom sú to obyčajne len dvoj-trojtýždňové zájazdy na rôzne miesta so známymi turistickými atrakciami. Dá sa to stihnúť za takýto krátky čas?

Moje srdce cestovateľa ti bez váhania odpovie, že nedá! Avšak, všetko závisí od toho, čo človek od cestovania očakáva. Nie každý si môže dovoliť dať výpoveď v práci, zbaliť sa a odísť na niekoľko mesiacov či rokov do sveta. Možno vidieť len to pozlátko z rýchlika mu stačí.

Koľko kontinentov a krajín si navštívila ty? Dá sa povedať, že si naozaj precestovala celý svet?

Okrem Antarktídy, ktorej som odolala, i keď som bola iba asi jeden kilometer vzdušnou čiarou od nej, v roku 2020 skompletizujem všetky ostatné kontinenty. Keďže cestujem sama, na niektoré destinácie som musela trošku nazbierať skúsenosti aj odvahu. Afrika – kontinent, na ktorom som ešte nebola, je veľká výzva práve preto, že to nie je klasická backpackerská destinácia. Nenájdete tam napríklad hostely, infraštruktúra je tiež veľmi slabá. Celý svet som však určite ešte neprecestovala ani zďaleka.

Vráťme sa ešte na začiatok. Čo konkrétne ťa naštartovalo k takejto zmene v živote? Bol to dlhodobý proces, alebo to proste zrazu prišlo?

Túto otázku dostávam relatívne často. Pôvodne som si myslela, že to bol iba náhly skrat a vyhorenie v práci. No keď som minulý rok balila veci do krabíc a sťahovala sa zo svojho bytu v Londýne, tak som našla výstrižky itinerárov rôznych ciest z časopisov už z roku 2006. Takže asi to tam niekde vo mne driemalo, až kým neprišiel ten moment, keď som si povedala – ak nie teraz, tak už nikdy.

Vedela si, do čoho ideš?

Ani nie. Nevedela som, či tú cestu, ktorú som si vymyslela a naplánovala za tri mesiace, zvládnem, či ma to bude baviť a či z toho nemám radšej vycúvať. Predsa len, mala som dobrú prácu, plat aj podmienky. Avšak vedela som, že to bude šesťmesačná cesta okolo sveta ‒ mala som dopredu kúpené letenky.

Tolerancia, otvorenosť a zvedavosť sú základnou esenciou môjho cestovania.

Čo všetko si si počas tých spomínaných troch mesiacov pripravovala? Využila si služby nejakej agentúry?

Jediné, čo som kúpila cez agentúru, boli letenky. Existujú špeciálne, tzv. RTW tickets (round-the-world). Podmienka pri tomto type leteniek je, že sa musí letieť tým istým smerom, čiže buď stále na západ, alebo východ. Nie je povolené vracať sa v smere naspäť, aj keď určitá tolerancia tam je. Maximálny počet zastávok je, v závislosti od aliancie, ktorou sa letí, šestnásť. Letí sa spoločnosťami v rámci jednej aliancie a dátumy odletov sa dajú meniť, mnohokrát aj bez doplatku, čo mi ako začiatočníkovi dalo veľkú slobodu. Cestu som naplánovala za tri mesiace – toľko času som mala medzi kúpou leteniek a odletom. V tomto čase som okrem čítania všetkých možných bedekrov riešila hlavne povinné očkovania, výbavu, poistenie či spôsob, ako si vziať so sebou peniaze. Ostatné veci vrátane trasy som riešila operatívne za jazdy.

Ktorú krajinu si navštívila ako prvú? Kam tvoj plán pokračoval ďalej?

Moja prvá cesta bola Londýn-Dubaj-Bangkok. V Dubaji som bývala u kamarátky, takže to pravé dobrodružstvo sa začalo až v Bangkoku. Odtiaľ som odchádzala preskúmať svoju prvú krajinu, Mjanmarsko. Keď som sa po troch týždňoch do Thajska vracala, prišlo mi super moderné, rozvinuté a ľahké na cestovanie. Barma bola taktiež veľká škola. Ale vedela som, že keď som prežila ju, už prežijem všetko (smiech).

Chodíš po svete úplne sama. Nebojíš sa?

Netreba sa báť, ale treba mať rešpekt. Taktiež je dôležitá príprava. Vždy viem, aké sú v ktorej krajine zvyky, aké potenciálne riziká cesta môže priniesť a čomu sa radšej vyhnúť. Nerobím zo seba zbytočne cieľ ‒ napríklad v moslimských krajinách chodím zahalená od hlavy po päty a neprovokujem v šortkách, tielkach či bikinách, aj keby bolo 40 stupňov. V takej Brazílii nenosím žiadne šperky, hodinky a vlastne ani peňaženku.

Nemusíš si ako žena dávať pozor na niečo špeciálne?

Treba dodržiavať spomínané pravidlá, ale v princípe si nemyslím, že ženy sú ohrozené viac ako muži. Na mojich cestách bolo percentuálne okradnutých viac chalanov ako báb.

Stretla si počas ciest niekoho, kto sa k tebe na chvíľu pridal?

Jasné, že áno. V juhovýchodnej Ázii nie je nič výnimočné, že sa s niekým stretneš v Bangkoku, potom v Chiang Mai a následne opäť v Phnom Penh. Nový Zéland som precestovala so Švédom, s ktorým som sa zoznámila ešte v Barme, tri mesiace predtým. Obaja sme mali podobné očakávania a tým, že sme sa spojili, sme si znížili náklady na polovicu. Patagóniu som síce prešla sama, ale na hory v severnom Peru som sa pripojila ku skupine chalanov z rôznych kútov sveta. Práve kamarátstva, ktoré vznikajú na týchto cestách, sú jedným z highlightov každého výletu.

No stáleho spolucestovateľa by si asi nechcela.

Ísť celý čas s jednou osobou? To si neviem celkom predstaviť (smiech).

Zvolíš si vopred krajinu, do ktorej pôjdeš, alebo ideš za nosom?

Zo začiatku to bolo o kontinentoch, teraz už o konkrétnych miestach. Už viem, koľko času potrebujem, aby som mala pocit, že danú krajinu poznám bez väčšieho naháňania. Tiež už viem, že nepotrebujem presný plán, stačí prvotná predstava o trase. Stala som sa flexibilnejšou a moje cestovanie pomalším. Už nemusím vidieť všetko.

Nie som zrovna ten typ cestovateľa, ktorý si robí čiarky do diára, pichá špendlíky do glóbusu či stiera mapy.

Podľa čoho tie miesta teda vyberáš?

Tak to je jednoduché – podľa toho, čo chcem v danej krajine robiť. Tento rok by som rada vyšla na vrchol Kilimandžára alebo na pohorie Ala-Kul v Kirgizsku, okúpala sa vo Viktóriiných vodopádoch či stihla pár európskych návštev, ktoré už dlhšie sľubujem mojim kamarátom.

Dá sa vyjadriť číslom, čo taká cesta okolo sveta stojí?

Všetko závisí od toho, kam chceš ísť, čo tam chceš robiť a koľko máš času. Na takú juhovýchodnú Áziu netreba veľa peňazí, najdrahšia bude letenka. Ubytovanie, strava aj presuny v rámci regiónu sú už veľmi lacné. Hostely stoja okolo 4-5 eur/noc, strava okolo 1-2 eur/jedlo, potápačská licencia vás v Thajsku bude stáť okolo 200 eur, letenky v rámci regiónu stoja 20-30 USD.

V mene študentov bez väčších úspor – dokázal by takúto cestu finančne zvládnuť?

Cestu okolo sveta asi nie, na tú už treba mať nejaké úspory. Ale pár mesiacov v juhovýchodnej Ázii určite áno. Vašou výhodou je vek. Môžete požiadať napríklad o working holiday visa do Austrálie či na Nový Zéland. Pár mesiacov si odpracujete a za zarobené peniaze môžete cestovať. Tiež je tu Erasmus a pokiaľ sa nemýlim, stále funguje aj americký Work&Travel program. Možností je veľa, len treba chcieť.

Keď už sme pri peniazoch – čím sa živíš? Pracuješ tam, kde sa konkrétne nachádzaš alebo máš robotu, ktorá sa dá robiť kdekoľvek?

Tento rok ma oslovila jedna slovenská cestovná kancelária, pre ktorú som začala sprevádzať zájazdy v Južnej Amerike. Ale živnosť mám aj na preklady a administratívu, čo môžem robiť kdekoľvek. Ale ktovie, možno o rok budem učiť deti v Číne angličtinu.

Počas ciest robíš aj dobrovoľníčku. Čím konkrétne pomáhaš?

V Thajsku som sa starala o slony, v Južnej Amerike učila angličtinu, no dobrovoľníctvo je veľmi citlivá téma. Treba vždy prihliadať na to, aby nešlo len o osobný dobrý pocit, ale aby ste napríklad nerobili niečo, čo môže robiť aj domáci.

Ako to myslíš?

Dobrovoľníci často oberajú miestnych ľudí o prácu, čím sa prehlbuje chudoba v týchto regiónoch.

Keď si spomenula chudobu – platí pri návšteve ekonomicky nerozvinutých krajín ten známy paradox, že práve tí, ktorí nemajú veľa peňazí, sú najpohostinnejší?

Určite áno. Takí Barmčania vám dajú aj posledné, a to mnohí nemajú viac ako jednu misku ryže denne. Jediná krajina, ktorá je asi výnimkou tohto pravidla, je Bolívia. Tam som sa cítila iba ako chodiaca peňaženka, ľudia sú tu veľmi uzavretí a od turistov si držia odstup.

Zvykneš u domácich aj prespať alebo si skôr zaplatíš ubytovanie?

Všetky moje cesty sú nízkonákladové. Prespávam väčšinou v hosteloch, ale aj u domácich. Presúvam sa väčšinou po zemi, len výnimočne lietam a v drahších krajinách si sama varím.

Nechýba ti predsa len niečo z toho „starého“ života?

Absolútne nie. Práve naopak. Neviem si predstaviť, že by som sa vrátila do klasického pracovného režimu „od tmy – do tmy“, ako som mala v Londýne.

A konkrétne zo Slovenska? Považuješ ho stále za svoj domov?

Rodina, tá bude chýbať vždy. Ale vďaka internetu sa aj veľké vzdialenosti prekonávajú ľahšie. Tento rok opäť nebudem doma na Vianoce, no moja mamina pre mňa vypeká medovníky, aby mi ich mohla po klientoch poslať do Buenos Aires. Na Slovensku budem, dúfam, vždy doma.

Ísť celý čas s jednou osobou? To si neviem celkom predstaviť.

Určite sa však počas ciest stretávaš aj s negatívnymi skúsenosťami. Akými napríklad? Čo je na takomto štýle života najťažšie?

Najťažšie je asi naučiť sa žiť v pohybe. Nikdy nie som dlho na jednom mieste, čo môže byť pri niekoľkomesačných cestách únavné. Tiež je náročné udržiavanie partnerských vzťahov. Stretla som veľa párov, ktoré spolu cestovali a sú stále spolu, ale väčšina sa rozpadla.

Komu by si takýto štýl života neodporučila, pre koho by to jednoducho nebolo?

Takéto cestovanie by nesedelo určite niekomu, kto má rád rutinu, komfort svojho domova alebo niekomu, kto nemá otvorené srdce a myseľ. Tolerancia, otvorenosť všetkému novému a zvedavosť sú, naopak, základnou esenciou môjho cestovania.

Ktoré miesto ťa najviac očarilo? Existuje krajina, kde by si ostala žiť a, naopak, miesto, kde by si sa už nikdy nevrátila?

Tak tých je veľa! Ja sa veľmi rýchlo adaptujem a ako doma sa cítim skoro všade (smiech). V Južnej Amerike už v podstate žijem, okrem dvoch mesiacov, ktoré som bola v Európe a v Thajsku, som celý rok strávila tu. Milujem Brazíliu, Argentínu, ale žiť by som vedela aj v Kolumbii či Mexiku. Z Ázie si viem predstaviť žiť v Thajsku či Indonézii, z Oceánie v Austrálii. Zatiaľ vyslovene zlú skúsenosť s krajinou nemám. Aj keď ťažko mi bolo napríklad v Ekvádore, ale som človek, čo dáva druhé šance – takže nikdy nepoviem nikdy, a aj do Ekvádoru sa chcem ešte vrátiť.

Katarína Foltánová (37)

Pochádza z Partizánskeho, titul získala na FMK, odbor masmediálna komunikácia. Počas štúdia robila v Atteliéri editorku a tiež praxovala v miestnom rádiu v Prievidzi. Hneď po promóciách v roku 2006 odišla do Londýna pôvodne na rok, no zostala tam nakoniec o desať viac. Predtým ako odišla na cesty spoznávať svet, päť rokov spravovala ako property manager portfólio nehnuteľností v Londýne, Brightone či Colchestri a manažovala eventy.

Na začiatok zľahka. Chutí ti Jameson?

Ľahká odpoveď. Áno. Keby to tak nebolo a neverila by som produktu, tak by som preň nerada robila marketing.

Byť branďákom Jamesona znie ako dream job pre každého mladého marketéra. Vnímaš to tak tiež alebo je to práca ako každá iná?

Myslím, že je to práca ako každá iná, len značka, o ktorú mám možnosť starať sa mi je komunikáciou a charakterom blízka. Ak sú toto parametre dream jobu, tak áno.

Ako si sa k nej dostala?

Klasicky – cez Profesiu a štyri kolá pohovorov. Prvý rok som bola na inej značke, škótska whisky Chivas Regal. Až potom som sa presunula do Jameson tímu, kde sme v súčasnosti traja.

Čo robí brand manager v skratke?

Zodpovedá za stratégiu a marketingové aktivity značky.

A teraz pre lepšie pochopenie aj podrobnejšie…

Ak by sme si to mali priblížiť, tak moja práca zahŕňa tvorbu ročného plánu značky, kontrolovanie výsledkov predaja a imidžových parametrov, spravovanie rozpočtu, nastavovanie cien produktu, riešenie logistiky, fakturácie… Patria sem však aj tie zábavnejšie veci ako spolupráca s agentúrami pri natáčaní kampaní, tvorbe podujatí či aktivít pre spotrebiteľov.

Keďže sú zavreté bary, táto kríza výrazne ovplyvnila aj naše predaje.

Musí byť brand manager zžitý s produktom, pre ktorý pracuje?

Myslím, že by to tak malo byť. Na jednej strane to prospeje značke, o ktorú sa doslova stará, a na strane druhej, to aj jemu uľahčí prácu. Vo všeobecnosti je určite jednoduchšie robiť branďáka pre značku, ktorej verí, rozumie jej smerovaniu a možno sa aj rovno radí do jej cieľovej skupiny, než mať pridelený brand, s ktorým sa nestotožňuje.

Takže teoreticky by to asi nemohol byť striktný abstinent či odporca alkoholu…

Prekvapilo by ma, keby zarytý odporca alkoholu propagoval alkohol. Išiel by sám proti sebe.

Možno sa ľuďom mylne zdá, že pracovať pre značku alkoholu znamená nekonečnú párty, ale asi to tak nie je, že?

Tak to veru nie je. (smiech) Ale je pravda, že organizujeme mnoho eventov a aj keď sú pracovné, tak si ich človek vie užiť a vníma tú prácu inak. Tým, že Jameson podporuje hudobné kapely a rôzne komunity (urban, skate, snb, fashion…), tak mám možnosť spoznať aj kopu skvelých ľudí a spolupodieľať sa na pekných projektoch.

Aké najväčšie obmedzenia musíš v práci dodržiavať v súvislosti s reklamou na alkohol?

Sú to všetky obmedzenia, ktoré vyplývajú z Etického kódexu a Zákonu o reklame, nedelila by som ich na najväčšie a najmenšie. Taktiež sme súčasťou fóra pisrozumom.sk, ktorého web uvádzame na všetkých formách komunikácie. Určite to už každý aspoň raz videl v televíznych spotoch, na stojančekoch v baroch či v postoch na Facebooku.

Keď už sme pri tom Facebooku…

Cielime len na ľudí výrazne nad 18 rokov. Facebook v podstate reklamu pre užívateľov pod 18 rokov alkoholovej značke ani nepovolí. Častokrát si dávame pozor aj na slovičkárenie v postoch – zbytočne nevyužívame dvojzmysly, ktoré by vyzneli nezodpovedne.

Grape je sám osebe super festival a o to viac ma teší, že môžeme byť už päť rokov jeho súčasťou.

Preverovala Jameson niekedy Rada pre reklamu?

Zodpovedná komunikácia je pre nás prioritou a za ostatné roky sme nemali žiadny problém.

Slovenský Jameson patrí pod globálnu spoločnosť Pernod Ricard. Vznikajú niekedy medzi „tými hore“ a slovenským marketingovým tímom nezhody?

Komunikácia s brand ownerom značky Irish Distilers Pernod Ricard je skvelá. Sú veľmi ústretoví. Keďže sme na Slovensku vo whiskey segmente číslo jeden, sme im dobrým partnerom aj napriek tomu, že sme pomerne malý trh. Viaceré projekty vyvíjame spoločne a dokážeme byť aj inšpiráciou. Stále však prioritne lokalizujeme globálnu stratégiu.

Ovplyvnila koronakríza Jameson či už predaje, alebo komunikáciu so zákazníkmi?

Keďže sú zavreté bary, tak táto kríza výrazne ovplyvnila aj naše predaje. Komunikáciu taktiež – museli sme napríklad stopnúť našu marcovú social media kampaň. Namiesto nej sme začali využívať reakčné posty na súčasnú situáciu, pripomenuli sme našim fanúšikom nech ostanú doma a nezobrazujeme ľudí v bare. Snažíme sa byť zodpovední.

Ktorá akcia v rámci event marketingu je tvoja obľúbená a prečo?

Najviac sa mi páčila prvá väčšia kampaň Jameson na Grape – Žabí majer. Paradoxne, ešte som na značke nepracovala a koncept vymyslel môj kolega Martin Rusko s agentúrou Clockwise. Kampaň sa líšila od ostatných partnerov festivalu a bola netradičná. V podobnom duchu sme vymysleli aj ďalšie dve kampane Jameson na Grape: Misia Eňo ňuňo a Petzzila – Netvor Odpad. Grape je sám osebe super festival a o to viac ma teší, že môžeme byť už päť rokov jeho súčasťou.

Jameson má aj vlastný koncept podujatia, o čo ide?

Áno, zo všetkých Jameson akcií by som jednoznačne vyzdvihla Jameson Bartenders´ Ball. Je to barmanská súťaž, ktorú organizujeme každoročne už 6 rokov a podporujeme tak barmanskú komunitu.

Ktorá značka je pre vás najväčšou konkurenciou?

Na Slovensku sme číslo jeden, no našimi hlavnými konkurentmi sú Tullamore Dew a Jack Daniels.

Máš svoju obľúbenú značku z toho pracovného hľadiska, napríklad, že sa ti páči ich spôsob komunikácie?

Obľúbená značka? Nuž, určite Jameson…(smiech), ale inak sa mi veľmi páči zo slovenských značiek napr. komunikácia YEME. A potom tak klasicky by som spomenula Nike, Redbull,…

Máš nejakú obľúbenú reklamu na alkohol?

Vo všeobecnosti mám veľmi rada zahraničné reklamy na pivo. Momentálne ma zaujal update legendárnej reklamy na pivo Budweiser, ktorú prispôsobili súčasnej koronasituácii. Pre porovnanie, takto vyzerala pôvodná verzia, ktorá sa vysielala okolo roku 2000.

Veronika Fašková 
Veronika získala magisterský titul v roku 2014, no na našej fakulte sa zdržala ešte tri roky, aby si úspešne spravila doktorát. Už počas štúdia stážovala v známym reklamkách ako Zaraguza či Plat4M a vystriedala pracovné pozície od PR asistenta cez projektového manažéra v RTVS až po marketingového špecialistu v InHiro. V tíme Jameson pre spoločnosť Pernod Ricard pracuje už takmer tri roky.

Porozprávali sme sa s ním o jeho obľúbených činnostiach, medzi ktoré patrí blogovanie, podcasty či dobrovoľnícke aktivity pre rodné mesto. Zhodnotili sme tiež štúdium na fakulte a prezradil nám, že čoskoro môže byť našim vyučujúcim.

Začneme zľahka. Vráť sa do študentských čias, prezraď nám tvoj obľúbený bar a najčastejšie jedlo, ktoré si ako študent jedol?

Veľmi som mal rád pletenky z bufetu na Skladovej. Tie boli fakt dobré. Párty života som si až tak neužil, čo som neskôr ľutoval. Mirage bola študentská klasika, tam som vždy išiel na istotu.

Na Dni otvorených dverí, ale aj na svojich sociálnych sieťach sa o FMK vyjadruješ len pozitívne. Nahral si aj podcast pre váhajúcich stredoškolákov o štúdiu na vysokej škole. Myslíš to úprimne?

Áno. Každému, kto sa rozhoduje medzi marketingovými školami na Slovensku, by som určite odporučil Trnavu. Nemôžem povedať na FMK nič zlé.

Naozaj nič?

Jasné, každá škola má niečo, čo sa študentom nepáči, alebo predmety, ktoré ich úplne nebavia. Ale u mňa nebolo nič také extra negatívne. Je tam veľa dobrých príležitostí, zaujímavých ľudí, možností sa realizovať aj mimo školu. Samozrejme, Trnava ako mesto je super.

https://www.instagram.com/p/B8zFcSfnSTE/

Vieš terajšiu situáciu na škole porovnať s časmi, keď si chodil na FMK ty?

Myslím si, že sa škola stále zlepšuje. Vidím to napríklad na Týždni vedy a techniky – kedysi nebol taký nadupaný ako je teraz. Dobrý program začal byť akurát vtedy, keď som bol piatak. Tiež nebolo tak etablované rádio a rôzne eventy v Jame.

Predsa len, keď už teraz vieš, ako to chodí v praxi, nemenil by si niečo v štýle vyučovania?

To asi áno. Hovorí to každý, ale určite by to chcelo viac ľudí z praxe. Aby tam aj učili, nie len chodili na hosťovačky. Všetka česť všetkým vyučujúcim, no takíto ľudia tam podľa mňa chýbajú. Tiež mi vadilo, že všetky praktické predmety bývali poobede alebo až večer.

Je smutné, že zrovna právo mi na marketingovej škole dalo spomedzi teoretických predmetov najviac.

Čo tým myslíš?

Do Trnavy som dochádzal a bolo pre mňa nemysliteľné, aby som čakal od obeda do šiestej večer kvôli nejakému predmetu. V podstate som si tie predmety vedome nedával a dobrovoľne som sa pripravoval o prax. Jednoducho, väčšina študentov chce v škole tráviť čo najmenej času. Keby som zo školy chcel vyťažiť čo najviac, musel by som tam byť poriadne dlho.

Ale dá sa to, nie?

Jasné. Za veľa vecí, čo študenti kritizujú, si môžu sami. Chýba im motivácia, snaha, ambície. Teraz nechcem mudrovať, ja som ich tiež spočiatku nemal. Keď človek chce, dá sa. No ten čo sa sťažuje, môže si za to sám. Priznávam, to bol aj môj prípad.

Keď sa na to spätne pozrieš, boli pre teba teoretické predmety užitočné? Ktorý najviac?

Paradoxné je, že najviac vedomostí do reálneho života mi dali právne predmety. Či už ústavné, alebo podnikateľské právo mi dali prehľad o tom, ako to naozaj funguje. Je smutné, že zrovna právo mi na marketingovej škole dalo spomedzi teoretických predmetov najviac. Preto sú dôležití ľudia, ktorí sa snažia do výučby dostať aj prax a ľudí z marketingu. Viem, že to teraz dobre robí Igor Piatrov aj Martin Vanko. Za mojich čias bol najlepší predmet digitálny marketing s pánom Murárom, ale aj to bývalo neskoro. (smiech)

Rozmýšľal si niekedy nad doktorandským štúdiom alebo vlastným predmetom na FMK?

Rozmýšľal. Určite by som chcel ísť učiť. Ak to číta niekto poverený, tak áno, chcem ísť! Stačí ma zavolať, idem hneď. (smiech) Pani dekanka bola moja školiteľka, tak dúfam, že to využije. Doktorandské som chcel, no hneď po škole som nevedel, o čom by som písal prácu. Teraz by som si to už zas nevedel predstaviť z hľadiska časovej vyťaženosti.

Často sa študentom na prednáškach ukazujú case studies, no ja si nemyslím, že to niečo naučí.

V ktorej oblasti by si študentov vzdelával?

Moje top témy sú content marketing, personal branding, podcasty, sociálne médiá a nové trendy v online priestore. Online marketing je široký a ja som skôr zameraný na rôzne druhy contentu, než na tie technické stránky ako SEO a podobne. Na to máme pána Murára.

Hovorili sme o tej teórii, tak ako by si tie prednášky viedol?

Náročná otázka. Často sa študentom na prednáškach ukazujú case studies, no ja si nemyslím, že to niečo naučí. Jasné, môže to študenta nakopnúť, že aj takéto super veci sa dajú robiť. Ale case studies sú väčšinou také, že študenti ani len netušia, čo tej kampani predchádzalo, aký bol problém, kde sa to môže pokašľať a tak podobne. Viac by som sa zameral na to, aká je reálna práca v agentúre alebo u klienta. Aké sú nástrahy, výhody, všetky procesy. Najviac to študentom dá, pretože to vyučujúci nemá z učebnice, čo je základný rozdiel.

Ale knihy o marketingu čítaš, však?

Čítam skôr všeobecné knihy o reklame, strategické a mierne psychologické, ktoré sa dajú v mojom odbore využiť. Online marketing sa podľa mňa nedá spracovať knižne tak, aby to bolo relevantné dlhodobo. Kým si ty kúpiš a prečítaš knihu o nových trendoch v digitálnom marketingu, je to pasé.

Keď sme doma s priateľkou, nemôžem jej odpovedať na otázku, na čo myslím. Ja totižto myslím stále na prácu.

To mi hovor, už teraz sa teším na zháňanie knižnej literatúry k diplomovke zameranej na sociálne médiá.

Toto je ináč podľa mňa pri písaní záverečných prác úplné peklo. Povinnosť mať určitý počet knižných zdrojov by mala byť pri takýchto témach oveľa benevolentnejšia.

Internet sa ti nebodaj nezdá ako nový trend v marketingu?

Áno, toto si presne pamätám. (smiech)  Vidíš, študenti tam takúto vatu ani nechcú dávať, ale musia, lebo potrebujú splniť podmienky a znaky. Nemajú príliš na výber a potom tie teoretické časti tak aj vyzerajú.

Z iného súdku. Na webe o sebe píšeš, že do 20-tich rokov tvoj život nestál za nič a rozhodol si sa to zmeniť. Predpokladám teda, že sa ti to podarilo.

Rapídne. Na strednej som bol hrozný študent a rebel, ktorý si myslel, že vysoká je úplná blbosť až dovtedy, kým mi otec nedal na výber – buď výška, alebo práca. Vtedy som si povedal, okej, asi mením plány. (smiech) Normálne som sa zľakol roboty.

Čo bolo ďalej?

Mal som šťastie, že som stretol dobrých ľudí a založili sme spolu občianske združenie Mladá Sereď. Končil som prvý ročník na výške a odvtedy sa to uberalo úplne iným smerom, pretože som sa obklopoval ľuďmi, ktorí inak zmýšľali. Zrazu som v sebe niečo objavil a pomyslel som si, že nie je to so mnou asi také márne, keď vieme robiť projekty, ktoré ľudí tešia. Už som sa nechcel len tak flákať životom a stanovil som si vyššie ciele. Toto mi tak sprvu zmenilo život, potom sa to už na seba len nabaľovalo.

Keď som hľadal informácie o ceste do Ameriky, nikde som nevedel nájsť komplexné články a už vôbec nie v slovenčine. Tak som si povedal, že ich budem písať ja.

Máš v živote niečo, čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Som hrdý na veci, ktoré sme robili neziskovo, a na komunitné centrum v Seredi vybudované na kolene. A to doslova! Vlastnoručne sme zabíjali klince či kládli parkety (teda tí zručnejší než ja). Vznikol krásny priestor pre mladých, ktorý funguje dodnes, aj keď sa už oň nestarám ja, ale iní šikovní ľudia. Na začiatku sme nevedeli nič o tom, ako sa zháňajú peniaze, ako sa zakladá OZ, čo sú dotácie atď. Všetko sme sa naučili za chodu a dopadlo to myslím veľmi dobre.

Keď sa spojí pár šikovných ľudí s dobrými úmyslami, dejú sa priam zázraky.

Áno, podarilo sa nám spraviť veci, ktoré v Seredi tešili ľudí a dali im nádej, dokonca to nakoplo aj ľudí vo vedení mesta. Okrem toho rád spomínam na to, že vďaka nášmu občianskemu združeniu sa v roku 2015 podarilo vyzbierať až 5 000 eur pre mladého chlapca s rakovinou a jeho maminu, ktorej nestačili peniaze na liečbu. Bolo to vtedy príjemné prekvapenie, pretože sme si mysleli, že v Seredi myslí každý len na seba. No ukázal sa opak.

Na čo si hrdý vo svojej pracovnej sfére?

Na to, že všetko, čo som robil, nebolo zbytočné. Vždy sa to nejako etablovalo a malo nejaký efekt. Minimálne ma to začlenilo do relevantnej komunity, čo je tiež dôležité. Tiež som rád, že keď ma niečo náhodou prestane baviť, nájdem si stále niečo nové. Nikdy sa nenudím a od dvadsiatich rokov som sa doteraz nezastavil, z toho mám radosť.

To znamená, že keď prídeš z práce domov, nevypneš ako väčšina ľudí?

Keď sme doma s priateľkou, nemôžem jej odpovedať na otázku, na čo myslím. Ja totižto myslím takmer stále na prácu. (smiech) Neustále mi pracuje mozog a stále rozmýšľam, čo idem nové vymyslieť. Ja sa z toho veľmi teším a neviem, čo by som robil, keby to takto nemám.

Tvoj blog bol viackrát nominovaný v súťaži Bloger roka, z čoho sa dá usúdiť, že ti písanie ide. Ako sa ti to podarilo?

V prvých ročníkoch sa do finále Blogera roka dalo dostať pomocou ľudí, ktorí blogera čítajú a ktorí ho chcú podporiť. V druhej fáze o tom už rozhodujú odborníci. Mne pri prvom umiestnení v roku 2016 pomohlo to, že som bol osobný. Blogy som vtedy písal priamo z Ameriky aj počas takých situácií, keď som sa chcel zbaliť a odísť naspäť domov. To si získalo čitateľov, ale samozrejme najdôležitejšie bolo, že tam reálne našli informácie, ktoré potrebovali.

Aké?

Jednoducho to, čo hľadám na internete ja, chcem, aby to iní ľudia našli v mojich článkoch. Keď som hľadal informácie o ceste do Ameriky, nikde som nevedel nájsť komplexné články a už vôbec nie v slovenčine. Tak som si povedal, že ich budem písať ja. Čitatelia mali pekne pokope rady, kde nájsť ubytovanie, prácu, ako sa dostať z letiska, ako vybaviť social number, ktorým štvrtiam sa vyhýbať atď. Tohto sa držím pri písaní článkov doteraz, aby ten blog nebol len ego trip. Práve naopak, aby v ňom človek našiel užitočné informácie.

Online marketing sa nedá spracovať knižne tak, aby to bolo dlhodobo relevantné.

Podľa akých kritérií hodnotia odborníci blogy?

Súťaž sa mení. Kedysi bolo prvé kolo divácke hlasovanie a druhé hodnotila porota zložená z odborníkov na rôzne kategórie, akými sú móda, cestovanie, lifestyle. Kritériá sú tiež rôzne. Hodnotí sa obsah, dizajn, štruktúra aj rýchlosť webu či využívanie sociálnych médií. Návštevnosť nebola dôležitá, čo je podľa mňa fér. Tá hrala rolu kedysi v prvom kole, pretože od čitateľov záviselo, či sa bloger dostane ďalej. V roku 2018 bolo dokonca hlasovanie cez SMS, na čom pohoreli viacerí blogeri. Síce mali mnoho fanúšikov, no nie natoľko lojálnych, aby boli ochotní zaplatiť za hlas 50 centov. V poslednom ročníku nebolo žiadne hlasovanie ľudí, celé to bolo len v rukách poroty, čo je nielen podľa mňa, ale aj podľa iných blogerov najviac fér cesta.

Čo človek dostane za výhru?

V zásade nič. Jedine slávu a spoluprácu so sponzorom súťaže, ale žiadne peniaze. Pred piatimi rokmi to však bola obrovská prestíž, keď niekto mal spoluprácu s veľkou značkou, tie vtedy ešte nefičali ako teraz. Podľa mňa ale platí, že ak sa neumiestniš na prvom mieste a nemôžeš o sebe povedať, že si Bloger roka, ľudia na teba zabudnú.

Máš nejaké spolupráce v rámci blogov?

Zopár malých áno, väčšinou barter. Nepíšem články na zákazku, nerobím ich za peniaze. Keď už niekto chce, aby som mu napísal PR článok, vypýtam si 150 eur a viem, že sa už v živote neozve. (smiech) Skôr ma tešilo, keď chceli párkrát môj článok uverejniť do Hospodárskych novín, čo bola pre mňa pocta, že sa môj obsah dostane k veľkému publiku.

Okrem blogu máš rozbehnuté viaceré formáty podcastov. Ktorý z nich je najúspešnejší a čo myslíš, prečo?

To je jednoduché – určite rozhovory. Každý, kto chce začať robiť podcast, by mal začať s rozhovormi. Dôležité ale je, či sa vieš pýtať inak na veci, ktoré inde v článkoch alebo na Instagrame človek nenájde. Naposledy som robil podcastovú sériu rozhovorov s blogermi a mala, samozrejme, väčší úspech ako ostatné, lebo sa pridalo publikum toho druhého človeka, čo je prirodzené. Keďže ja nie som extra známy, menej ľudí si pustí podcast, v ktorom rozprávam len ja. Robím však aj také, pretože také formáty rád počúvam a chýbajú mi u nás.

Je to teraz poriadny trend. Predstav si, že som študentka, ktorá často cestuje low-cost a tiež chcem o svojich cestách nahrávať podcasty.

To je super príležitosť, lebo to podľa mňa u nás nik nerobí. Musíš mať veľa odcestované, aby si podcast mohla robiť pravidelne a dlhodobo, ale dá sa to.

Bolo náročné celých päť rokov babke vysvetľovať, čo to na tej výške vlastne študujem, aby to mohla rozprávať známym.

Čo na to potrebujem?

V prvom rade si potrebuješ vybrať hosting. Ja mám Anchor, je to free platforma, ktorú minulý rok kúpil Spotify, takže je v nej veľká budúcnosť. Bolo by dobré mať mikrofón. Za približne stovku kúpiš mikrofón s pripojením cez USB, ktorý používajú bežní podcasteri. Ak nie si kamarátka s Photoshopom, v Canve si spravíš nejakú grafiku podcastu a prípadne si môžeš kúpiť z audio banky džingel a podmaz. Zadarmo si stiahneš Audacity (pozn. red. program na úpravu audia), a to je všetko. Potom je to už len o tom, koľko času tomu budeš venovať. Investícia, keď chceš robiť podcast sama doma, je naozaj nízka, okolo stovky.

Technicky je nahrávanie doma v pohode? Nie je tam potom šum?

Ja všetko nahrávam doma. Ak nemáš nejakú hroznú ozvenu, ktorú však už tiež vieš rôznymi aplikáciami odstrániť, tak nie je problém.

https://www.instagram.com/p/B58YKb4nncv/?utm_source=ig_web_button_share_sheet

Vidíš nejakú budúcnosť reklamy v podcastoch?

Robia sa PR rozhovory a aj product placement sa dá využiť. V podcastoch sa často pije nejaký nápoj, môže sa nahrávať v nejakom podniku. Zatiaľ však podcasty nedosahujú dostatočné čísla, aby do toho firmy išli. V Amerike napríklad jeden z najznámejších podcasterov Tim Ferriss zoberie 50-tisíc dolárov za jednu 30-sekundovú reklamu. A ešte k tomu si musíš kúpiť aspoň dve, inak sa s tebou ani nebaví. U nás maximálne tak Dobré ráno (pozn. red. podcast denníka SME) môže mať reklamy, pretože majú obrovské publikum. Tomu sa podcaster jednotlivec asi nikdy nevyrovná. Skôr to vidím tak, že budú vznikať nejaké podcastové siete, teda viacero podcastov pod jednou hlavičkou. Pokiaľ sa však nezačnú u nás počúvať masovo, nič nebude.

Mnoho ľudí možno stále ani nevie, čo si pod pojmom podcast predstaviť.

Od Nitry na východ je to prakticky neznámy pojem. Keby som došiel do Brezna a začnem rozprávať, že som podcaster, dostanem akurát tak po hlave. (smiech)

Tony, otázka na záver, ktorou som naposledy potrápila Moniku Farkašovú. Ako by si vysvetlil babke, ktorá nemá ani poňatia o digitálnom marketingu, čo robíš?

Pracujem s počítačom v Bratislave. (smiech) Alebo, že robím reklamy na internete. Podobne náročné bolo babke vysvetľovať celých päť rokov, čo to na tej výške vlastne študujem, aby to mohla rozprávať známym.

Tony Dúbravec (28)

Narodil sa v Trnave, no celé detstvo prežil v Seredi. V tomto meste už ako vysokoškolák založil spolu s kamarátmi občianske združenie Mladá Sereď, ktoré funguje dodnes. Vyštudoval marketing a FMK dokončil v roku 2016. Jeho prvá práca v reklamnej agentúre bola v darren&curtis, neskôr sa sociálnym médiám venoval v Made by Vaculik či v digitálnej agentúre dotcom. Aktuálne pôsobí na klientskej strane v spoločnosti St. Nicolaus, kde sa stará o online a social stratégiu všetkých značiek z portfólia. Rád pracuje, no tiež si nájde čas na cestovanie, Netflix, podcasty alebo varenie.

Monika bola pozvaná na tohtoročný Týždeň vedy a techniky, aby sa na pôde svojej alma mater podelila so študentmi o svoje skúsenosti z marketingu. Po zaujímavej prednáške o narastajúcom fenoméne dnešnej doby s názvom fomo sapiens sme ju poprosili o rozhovor. Ona s úsmevom súhlasila, a tak sme sa dozvedeli o kľukatej ceste k jej snu, o rozdieloch v zahraničnej reklame i o tom, na čom už počas štúdia pracovala.

Z univerzitnej reklamky do Veľkého jablka

„Ako prváčka som ani poriadne nevedela, čo je to ten marketing či reklama,“ priznáva so smiechom Monika. Málokto na otázku, či bolo štúdium na FMK prvou voľbou, odpovie kladne. Inak tomu nie je ani v Monikinom prípade. Po neúspešných prijímačkách na Univerzite Komenského ju k FMK dotlačil jej otec. Toto rozhodnutie však určite neľutuje. Medzi spolužiakmi si našla nerozlučnú partiu, s ktorou sa stretáva dodnes. „Nebolo dňa, kedy by sme spolu niečo nevymýšľali,“ dodáva.

V treťom ročníku spoločne založili univerzitnú marketingovú agentúru s názvom Ej Bisťu, ktorá fungovala pod kabinetom eventov. Vymysleli udalosť, spravili k nej grafiku a s minimálnymi skúsenosťami, no s veľkou dávkou odvahy, ju aj zrealizovali.

Z ich dielne pochádza aj známy nočný beh UCM Night Run. „Tento rok ho organizovali študenti prvýkrát už bezo mňa, ale úspešne to zvládli. Počula som iba pozitívne ohlasy,“ teší sa zo svojich nástupcov Monika. Tí taktiež stáli za benefičnými športovými podujatiami Senátor´s Cup. Výťažok volejbalových turnajov išiel na podporu dobrej veci. S nostalgickým výrazom hovorí: „Najviac si spomínam na ročník, keď sme do telocvične v športových legínach dotiahli Adelu Banášovú. Vtedy išli peniaze do organizácie Pes v núdzi.“

V poslednom ročníku štúdia začala robiť v agentúre, do ktorej sa túži dostať nejeden študent marketingu. Zaraguza. Monika sa tak mohla učiť od jedného z najtalentovanejších ľudí slovenskej reklamy, Michala Pastiera, a naberať skúsenosti z oblasti digitálneho marketingu. „Bolo mi tam výborne, no rozhodla som sa, že sa chcem posunúť ešte ďalej,“ vysvetľuje. A tak poslala štyridsať životopisov do rôznych reklamných agentúr v Amerike. Prečo? „New York vždy bol aj je mojím snom. Je to jediné miesto okrem Slovenska, kde by som dokázala žiť a byť úplne šťastná,“ odpovedá Monika.

New York vždy bol aj je mojím snom. Je to jediné miesto okrem Slovenska, kde by som dokázala žiť a byť úplne šťastná.

Príbeh našej absolventky sme načrtli už v úvode. V Miláne sa nachádza pobočka newyorskej agentúry PI&C, preto letela na pohovor práve tam. Oveľa náročnejšie je však dostať víza do Ameriky na dlhšiu dobu. „Predstavte si veľký kôš so všetkými žiadosťami. Potom k nemu niekto príde a úplne náhodne vylosuje polovicu, ktorej víza povolí. Čistá lotéria,“ frustrovane vysvetľuje proces schvaľovania víz.

Dozvedeli sme sa, že agentúry sú schopné zaplatiť zamestnancovi víza. Veľa z nich má globálnych klientov a človek zo Slovenska môže do firmy priniesť európsku kultúru, ktorá sa im hodí pri tvorení reklám pre rôzne trhy. Tak tomu bolo aj v Monikinom prípade.

New York nikdy nespí, ale ani marketéri

Po schválení víz konečne odletela do newyorskej agentúry PI&C, kde pracovala vyše roka. Následne prestúpila do pobočky v Miláne. Zaujímalo nás, či je medzi pracovným režimom v slovenskej a zahraničnej agentúre rozdiel.

„Keďže v Miláne komunikujeme s New Yorkom a musíme sa pasovať s časovým posunom, pracovať začíname reálne o jedenástej doobeda a robíme do deviatej či desiatej večer. Pred siedmou večer nikto z firmy domov neodchádza. V New Yorku sme tiež začínali neskôr a keď sme robili na nejakom projekte či tendri, makali sme hoc aj do polnoci,“ hovorí Monika a pokračuje:

„Najhoršie to bolo po prestupe do Milána, keď som robila na milánskych, ale ešte aj na newyorských projektoch. Vtedy som pracovala aj trinásť hodín denne.“ Taký je život marketéra. Ak sa raz človek rozhodne, že bude robiť v reklame, musí s takýmto režimom rátať. „Nie je to robota od ôsmej do štvrtej. Je to robota, ktorú poháňa tvoj vlastný chtíč a kreativita,“dodáva trefne k svojej profesii.

Pochopiteľne, v zahraničí sa musí marketér prispôsobiť a tvoriť reklamu podľa iných pravidiel. Moniku prekvapilo napríklad toto: „Na Slovensku je jasné, že sa komunikujú Vianoce či Veľká noc, ale v Amerike si niektoré značky prísne zakázali komunikovať akékoľvek sviatky. Robia to kvôli tomu, že chcú byť globálni, rôznorodí a jednoducho pre každého – aj toho, kto neslávi Vianoce.“ Tiež sa musela prispôsobiť trendom v Amerike. Naučila sa pracovať s novou sociálnou sieťou TikTok či s Twitterom, ktorý sa v našich končinách príliš nepoužíva.

Na Slovensku je jasné, že sa komunikujú Vianoce či Veľká noc, ale v Amerike si niektoré značky prísne zakázali komunikovať akékoľvek sviatky.

Pozitívnym rozdielom je fakt, že klienti v Amerike sú viac otvorení osobnej komunikácii s ľuďmi z agentúry, čo na Slovensku nie je úplným zvykom. „Je to plus, pretože klient stretne tím a spozná ľudí, ktorí robia na propagácii jeho značky. Vytvárame si vzťah a získavame jeho dôveru. S mojou lámavou angličtinou to bolo spočiatku náročné a pred každým stretnutím či prezentáciou som sa hrozne triasla,“ spomína.

Po čase sa to našťastie zlepšilo a so smiechom dodáva: „Raz som zažila vec, ktorá sa naozaj môže stať len v Amerike. Po jednej prezentácii za mnou prišla klientka so slovami: Och, to bolo také super! Môžem ťa objať?“ Skutočne ako z amerického filmu.

Klienti v Amerike sú viac otvorení osobnej komunikácii s ľuďmi z agentúry, čo na Slovensku nie je úplným zvykom.

Na druhej strane sa jej zdá, že klienti chcú všetky výsledky tu a teraz. Momentálnym trendom aj na Slovensku sú spolupráce s influencermi na Instagrame, čo je podľa nej krátkozraké. Budovať značku treba dlhodobo napríklad prostredníctvom ambasádorov, a nie vyhľadávaním unáhlených, krátkodobých spoluprác, ktoré nemajú budúcnosť.

Keď sme sa Moniky opýtali na najzaujímavejšieho klienta, pre ktorého pracovala, smiala sa. „Veľa ma naučila značka sexuálnych pomôcok, pri ktorých som musela vedieť väčšinu obmedzení a špecifických pravidiel reklamy. Ak sa ma niekto opýta, kde na webe a sociálnych sieťach môže umiestniť nahé telo, budem určite vedieť,“ priznáva Monika úprimne. Mimo tejto perličky sa vyžíva v cestovateľských značkách či v hoteloch, pretože je pri nich väčšia voľnosť v stratégii i v kreativite.

Ak sa ma niekto opýta, kde na webe a sociálnych sieťach môže umiestniť nahé telo, budem určite vedieť.

Do skupiny “brain drain” patriť zrejme nebude

Podľa Moniky, už skúsenej marketérky, je slovenská reklama na dobrej úrovni. Čo by ale mali ľudia na Slovensku viac robiť, je praktizovať aktivity, ktoré rozvíjajú kreativitu. Nemusí ísť iba o vzdelávacie prednášky. Stačí si zájsť po práci s kolegami na pivo, balet či jógu, teda na čokoľvek, čo môže človeka inšpirovať a nabiť energiou.

Na otázku, ako rozvíja svoju kreativitu, odpovedá s nadšením: „Veľmi veľa podcastujem a zbožňujem chodiť do divadla.“ Zo slovenských podcastov odporúča Tonyho Dúbravca, Dobré ráno denníka SME a tiež ich technologický podcast Klik. Najobľúbenejší podcast zo zahraničia je od jej lovebrandu – Gucci.

Aké má Monika plány do budúcnosti, keď jej, bohužiaľ, znovu nepovolili víza? „Vraciam sa naspäť do slovenskej reklamy. Ocitla som sa v bode, keď som takmer vyhorela. Avšak nebolo to kvôli práci, ale kvôli všetkým tým papierovačkám, povoleniam a úsiliu, ktoré musí človek vynaložiť na to, aby mohol pracovať v New Yorku. V milánskej agentúre som mala kolegov z rôznych kútov sveta a všetci s vízami bojujú rovnako ako ja,“ skleslo vysvetľuje.

V Taliansku však zostať nechcela. „V Miláne som nenašla takmer nič, čo potrebujem na to, aby som bola kreatívna a šťastná. Taktiež sa mi nepáči, že reklamná kultúra tam nie je dostatočne rozvinutá. Jednoducho, Taliansko nie je pre mňa,“ uzavrela Monika.

Rozhovor zakončujeme obľúbenou otázkou na pobavenie. Ako by si vysvetlila svoju prácu osobe, ktorá nemá ani potuchy o digitálnom marketingu či sociálnych sieťach? „Trefná otázka. Moja celá rodina si myslí, že som žurnalistka na internete. Už to radšej ani nevysvetľujem,“ dodáva so smiechom.

Monika Farkašová (25)
Magisterský titul na FMK získala v roku 2017. Prvé pracovné skúsenosti naberala na marketingovom oddelení v Zľavomate, neskôr sa ako social media specialist v Zaraguze starala o značky, akými sú Zlatý Bažant, Slovenská sporiteľňa či Volkswagen. Splnil sa jej sen a vzali ju do americkej marketingovej agentúry PI&C na post digital marketing managera. Miluje New York, divadlo a knihy Boba Hoffmana.

Vysokoškolské obdobie si strávil v Bratislave. Čo ťa pritiahlo do Trnavy?

Priateľka. Prišiel som tu za ňou ešte v období, keď som dokončoval diplomovku. Hneď po škole som začal pracovať v oblasti kávy a piva. Dnes som s kolegom prevádzkar podniku Amnesia, barista a barman v jednom a organizáciu PureLove robím ako aktivitu, ktorá ma vnútorne napĺňa.

„Plast nie je úplne zlý, len my ho využívame v príliš veľkej miere a vo väčšine prípadov jednorázovo.“

PureLove je praktickým výsledkom tvojej diplomovej práce. Ako vznikala?

Diplomovka mala názov Testovanie a tvorba podnikateľského modelu. V podstate proces, ako počiatočný nápad prejde až k úspešnému podnikateľskému modelu, ktorý spĺňa to, čo si človek stanoví. Dlho som nemal ani šajnu, do čoho sa pustím. Sedel som nad tým už po termíne a urýchlene som musel nejaký model vymyslieť. Tak mi napadlo vyrábať niečo z odpadu, pretože to je neobmedzený zdroj.

Prečo si sa rozhodol vyrábať práve peňaženky?

Pretože ľudia môžu vyjadriť svoj názor nákupom. Ty si vyberáš, čo kupuješ. Pri každom nákupe peňaženku vytiahneš, pozrieš sa na ňu a pripomenie ti, že máš na výber, kam tie peniaze dáš a koho podporíš. Naši rodičia žili v dobe, keď mali toho málo, a tak nám deťom chceli dávať čo najviac. My zase žijeme v dobe, keď deti treba naučiť tomu, že toho až tak veľa nepotrebujú.

Kto sa podieľa na tvorbe peňaženiek?

Zatiaľ ich vyrábam len ja, ale do budúcnosti premýšľam nad vytvorením chránenej dielne. Vrchný dizajn peňaženky je nálepka navrhnutá slovenským umelcom, ktorých takisto ľudia kúpou peňaženky podporujú. Sú to graficky spracované kresby, maľby, fotky či dokonca sprejované diela. Umelcom sa žiadne medze nekladú, preto sa na peňaženky ani nedáva oficiálne logo. Vždy je tam napísaný názov PureLove štýlom umelca tak, ako ho vidí on. Nedávno som peňaženky začal tvoriť v Kubiku, čo je projekt neziskovej organizácie Bronco, združujúci ľudí, ktorí chcú pre Trnavu či celé Slovensko robiť niečo zmysluplné.

Nie je stanovený žiadny oficiálny cenník. Koľko teda za peňaženku z tetrapaku ľudia zaplatia?

Najskôr sme fungovali na dobrovoľných príspevkoch, no prispievané sumy sa dosť líšili. Zmenili sme spôsob a stanovili cenu dvoch hodín svojej práce, čo vychádzalo pre študentov 6-8€ a pre dospelých 10-20€. Znovu to ostalo nepochopené, a tak teraz odporúčame 10€, no samozrejme môžeš dať stále menej i viac. Nejde o náš zárobok, my tie peniaze posúvame ďalej a čím viac peňazí bude, tým viac ich môžeme používať pre dobré veci.

„Zaobstaraj si základnú výbavu – pohár, fľašu, obedár a tašku, ktoré vieš využiť veľakrát.“

Kde peniaze ďalej posúvate?

Peniaze v PureLove sa nijakým spôsobom nekumulujú – ako prídu, tak hneď aj odídu. Získavame ich najmä prostredníctvom predaja eko peňaženiek, ale aj z príspevkov od firiem či mesta. Nimi pokrývame náklady na organizovanie prednášok o separovaní a workshopov pre deti aj dospelých, kde sa naučia okrem minimalizovania odpadu aj peňaženku z tetrapaku vyrobiť. Taktiež podporujeme životné prostredie, kultúru, aj umelcov, ktorí peňaženky ozdobili. Ak máme prebytok peňazí, tak sa snažím vymyslieť niečo nové. Naposledy som kúpil umelcom nástroje a materiály za to, že mi pomáhajú s dizajnom. 

Šípka hore a zelený symbol recyklácie spolu v logu predstavujú pojem upcyklácia – premena starých a nepotrebných produktov na produkty s vyššou úžitkovou hodnotou, než akú mal pôvodný výrobok

Môžeš sa pýšiť tým, že tvoju peňaženku používa dokonca aj raper Ego. Ako sa k nej dostal?

Práve som písal diplomovku, keď bola moja priateľka na párty, kde stretla Ega a volala mi, že chce vraj Ego pozdraviť. Do telefónu mi povedal, že som frajer, že robím super veci a že sa mi o frajerku postará. Na druhý deň prišla s jeho Louis Vuitton peňaženkou – ešte v ten večer ju Ego vymenil za jej peňaženku zo škatule, ktorú mala pri sebe. Samozrejme som trochu žiarlil a myslel som si, že sa ju tým snažil len zbaliť. Za pol roka mi však kamarátka kaderníčka vraví, že sa bol u nej v Bratislave strihať. A hádajte, odkiaľ vyberal peniaze, aby jej zaplatil? Z polorozpadnutého tetrapaku. (smiech) Vtedy mi došlo, že naozaj pochopil celú myšlienku peňaženiek a o zbalenie mojej priateľky mu vôbec nešlo. Neskôr sme sa aj stretli, tak som mu dal zopár nových peňaženiek a poprosil ho, nech mi tú jeho Vuittonku podpíše. Plánujem ju vydražiť a výťažok znovu použiť na dobré účely.

Čo bolo prvým impulzom vydať sa takýmto smerom? Bol si vždy takýto uvedomelý alebo ťa niečo podnietilo?

Neprišlo to zrazu, bolo to skôr dlhodobé a všetky veci som si uvedomoval postupne. No za jeden z prvotných impulzov považujem moment, keď som zahodil ohorok z cigarety na zem a po pár krokoch som začal rozmýšľať, čo sa s ním asi stane a či to bolo správne. Vtedy som sa zastavil a povedal som si, že sa mi nad tým nechce trápiť hlavu, tak ho nabudúce radšej zahodím do koša. Aj keď najlepšie by bolo prestať fajčiť. (smiech) Potom som ale o tom začal premýšľať. Životné prostredie na tom nie je dobre a ja chcem, aby moje deti žili v zdravom prostredí.

„Som fajčiar a cigaretové ohorky sú jedným z najviac vyplavovaných odpadov.“

Na tvojich workshopoch a prednáškach inšpiruješ ľudí, aby tvorili menej odpadu, predovšetkým upozorňuješ na používanie plastov.

Zaujímavé pri plastoch je, že sa nevykupujú všetky. Vykupujú sa len základné farby ako modré, zelené, hnedé či priesvitné plasty. Keď uvidíte v obchodoch energetické nápoje v krikľavo oranžových alebo sivých plastoch, tie firmy recyklovať nechcú, pretože im to zničí a zafarbí celú várku. Plast nie je úplne zlý, len my ho využívame v príliš veľkej miere a vo väčšine prípadov jednorázovo. V oceánoch je najviac práve plastov, no pevne verím, že v budúcnosti vymyslíme niečo efektívne, aby doba plastová konečne skončila. Ak nie, tak nás to všetkých pomaly vyhubí. Neskôr však vznikne nejaký ďalší život, takže nič také hrozné sa nestane. (smiech)

A čo škatule od džúsov, z ktorých vyrábaš peňaženky?

Tie na recykláciu zväčša nemajú šancu. Tetrapaky sú vyrobené z troch materiálov – papier, plast a kov a je tam všetkého tak málo, že sa to recyklovať kvôli určitej surovine neoplatí. Čiže len rozsekať či spaľovať.

Zdá sa, akoby to bol nevyriešiteľný problém. Čo ťa stále poháňa k tomu, aby si ľudí neprestal motivovať k triedeniu a nižšej produkcii odpadu?

Snažím sa nepozerať na problém, ale na riešenie a vždy sa mi z toho podarí urobiť nejakú win win situáciu. Okrem toho ma poháňajú každodenné výhody môjho životného štýlu, spolupráce a spoznávanie skvelých ľudí. A ešte to, že niektoré deti dokážu ku mne na workshopoch vzhliadať. To je pocit na nezaplatenie.

„Peniaze v PureLove sa nijakým spôsobom nekumulujú – ako prídu, tak hneď aj odídu.“

Namotivuj nás aspoň jedným benefitom tvojho životného štýlu.

Nekupujem si oblečenie, no stále mám čo nosiť. Prestal som jesť živočíšne výrobky a mám oveľa bohatšiu stravu. Nosím si vlastné nádoby na festivaly a dostávam väčšie porcie jedla. (smiech) V Šali ma veľa ľudí pozná ako eko aktivistu a vždy, keď som v bare, kde nalievajú do plastov, mám pivo v poriadnom sklenenom krígli a priateľka víno v peknej čaši. Aj takéto zdanlivo banálne výhody sa ľuďom snažím prezentovať.

Snažíš sa žiť život, ktorý zaťažuje prírodu minimálne. Ale prezraď, máš nejaké neresti aj ty?

Som fajčiar. Cigaretové ohorky sa nerozkladajú a sú jedným z najviac vyplavovaných odpadov. Snažím sa však s tým pracovať, obmedzujem to a hlavne používam radšej filtre z papiera, ktoré sú rozložiteľné. Najlepšie je však, samozrejme, prestať fajčiť.

Na záver nám daj aspoň jeden tip, ako pomaličky začať tvoriť menej odpadu.

Zaobstaraj si základnú výbavu – pohár, fľašu, obedár a tašku, ktoré vieš nosiť so sebou a využiť veľakrát. Nauč sa povedať nie, napríklad slamke, sáčku či igelitke. Drž sa pojmu DIY a urob si sám to, čo si sám urobiť vieš. A hlavne, používaj mozog – vtedy sa človek stáva skutočným čLOVEkom.

Jakub Vríčan (28)

Vyrastal v Šali, no narodil sa v Bratislave, kde aj študoval športový a strategický manažment na Univerzite Komenského. Nezisková organizácia PureLove vznikla ako výsledok jeho diplomovej práce. Momentálne žije a pôsobí v Trnave. Inšpiruje ľudí k ochrane životného prostredia a k redukovaniu odpadu prostredníctvom workshopov pre deti aj dospelých. Stál pri projekte Vedomá Trnava, ktorého výsledky sme mohli vidieť v podobe nápisov na chodníkoch, nálepiek na kontajneroch či pexesa pre deti.

Red Bull Escape Room má na Slovensku svoju premiéru. A je pre všetkých, ktorí majú radi výzvy a premýšľanie v limitovanom čase. Poďte sa zahrať! Preberiete sa z jesennej hibernácie, precvičíte si mozog, logické uvažovanie, ukážete silu vašej mysle a tímovej spolupráce.

Zaistite si miesto v domácich kvalifikáciách už teraz. Stačí, ak si zahráte online hru na redbullmindgamers.com a po jej úspešnom zvládnutí pozvete do partie zostávajúcich troch spoluhráčov. Ako skompletizovaný tím si potom môžete vybrať konkrétny slot v Trnave alebo v Bratislave. Ďalšia možnosť je, že prídete so svojím štvorčlenným tímom priamo do jednej z lokalít v týchto termínoch:

TRNAVA, 3. – 5. DECEMBER 2018

BRATISLAVA, 10. – 12. DECEMBER 2018

Prvé Majstrovstvá sveta v úniku z escape room boli v roku 2017 v Budapešti a stali sa veľkou udalosťou vo svete mind gamerov. Tento rok sa už do svetových kvalifikácií zapojilo až 25 krajín. Brazília, India, Nemecko či Austrália, po prvý raz aj Slovensko. Všetky hry a výzvy navrhol génius Dr. Scott Nicholson, ale aj ďalšie mozgy z univerzít akými sú MIT či TU Wien.

RED BULL MIND GAMERS

Red Bull Mind Gamers je celosvetová platforma, ktorá pravidelne prináša inovatívne hry. Pre zábavu, ale hlavne na trénovanie mysle. Či už ste náruživým skladateľom puzzle, pravidelným návštevníkom escape rooms alebo fanúšik Rubika a jeho kocky, tak web redbullmindgamers.com odhaľuje raj práve pre vás. Logika, kreativita, strategické aj vizuálne myslenie, muzikalita a pamäť. Toto všetko preverujú Mind Gamers v mesačných online výzvach, na Majstrovstvách sveta v skladaní Rubikovej kocky a na Majstrovstvách sveta v úniku z escape room.

RedBull.sk/escaperoom

#REDBULLESCAPEROOM
#REDBULLMINDGAMERS

Čo vás zavialo na Bali, kde ste žili dlhší čas?

Michaela Struhárová: Keď sa pozriem späť, tak Bali nikdy nebolo v pláne. Úplnou náhodou som sa dozvedela o štipendijnom programe, cez ktorý sa dalo študovať na školách po celej Indonézii. Vtipné je, že som si Bali vybrala kvôli kultúre, pretože je úplne odlišné od ostatných indonézskych ostrovov. Vedela som iba málo o tom, aký je ostrov turisticky populárny, no ja som typ cestovateľa, ktorý rád objavuje práve to neturistické. Preto som si vybrala jazyk, ktorý som sa tam učila a otvorilo mi to dvere k veľa veciam, ktoré by som ako dovolenkár nezažila.

“Platí tu jediné pravidlo – zjednávať!”

Ako vyzerá život v raji? Čím sa živia domáci a ako trávia čas po práci?

M.S.: Ako dovolenková destinácia Bali možno rajom je, no mimo rezortov majú domáci náročný život. Je pravda, že vďaka turizmu tu bolo vytvorených veľa pracovných miest, a preto sem smeruje veľa ľudí zo susedných ostrovov. Ak si miestni neuchmatnú prácu v turizme, napríklad ako šoféri, sprievodcovia či hotelový personál, tak pracujú na úradoch, v službách, školstve a podobných odvetviach, ktoré sú všade. Vo vidieckych a odľahlejších častiach dominuje najmä náročná starostlivosť o ryžové polia, pestovanie zeleniny, práca na stavbách či ako vodiči zásobovacích áut. Zarábajú však veľmi málo, preto na nejakú zábavu po práci nemajú ani pomyslenie. Ženy sa zvyčajne venujú deťom, muži sa stretávajú spolu a len tak posedávajú, fajčia a rozprávajú sa. Tí, ktorí majú vyššie platy, robia to, čo my v Európe – idú do kina, na večeru alebo výlet s rodinou.

Ako sme už spomínali, Bali patrí k vyhľadávaným dovolenkovým destináciám. Aký vzťah majú domáci k turistom?

M.S.: Domáci veľmi rýchlo pochopili, ako vyťažiť z turistov, takže na každom rohu sa vám budú snažiť niečo predať, stiahnuť vás na X druhov výletov. V ich logike pochádzate z ďalekej krajiny, preto musíte mať peniaze na to, aby ste sa na Bali dostali, a teda máte peniaze aj na to, aby ste za, často nehorázne, predražené veci zaplatili. Tu platí jediné pravidlo – zjednávať! Taxíky, trhy, výlety, prenájmy, ubytovania pri osobnej návšteve – všade, kde nie je oficiálny cenník to stojí aspoň za skúšku. Stalo sa mi, že predajca krútil hlavou, že tak dolu s cenou už nepôjde a nakoniec za mnou utekal po ulici, že teda dobre.

Z Bali robia výlet snov už len tie rozprávkové pláže. Čo okrem nich možno vidieť a zažiť na tomto ostrove?

M.S.: Často počúvam, že ľudia sú sklamaní z pláží, keď prídu do klasických turistických miest ako Kuta, Seminyak, pretože tu majú pláže tmavý piesok. Tie naozaj pekné s bielym pieskom nájdete úplne na juhu na polostrove Bukit. Najmä pri tých ťažšie dostupných sa môže stať, že tam budete sami. Osobne milujem vodopády, najmä tie skryté v džungli, kde si skočíte do osviežujúcej vody. Skvelý zážitok je aj nočný výstup na sopku a pozorovanie východu slnka, šnorchlovanie a potápanie, rafting na rieke v džungli, no a samozrejme surfovanie. Stačí len zobrať motorku a objavovať.

“Špeciálny balijský kalendár určuje dátumy slávností a je ich viac než dosť.”

Aké tradície patria medzi najčastejšie či najvýznamnejšie na Bali?

M.S.: Čím viac ostrovov som v Indonézii videla, tým jasnejšie vidím, ako Bali medzi nimi vyčnieva. Hinduizmus sprevádza ľudí od zobudenia až kým nezaspia. Každý deň pripravujú ženy obetné košíčky, ktoré kladú pred vchod do domu, aby do neho nevstúpili démoni. Vo vnútri každého domu je malý chrám, kde po dovarení jedla tiež kladú obety s troškou jedla ako poďakovanie bohom. Špeciálny balijský kalendár určuje dátumy slávností a je ich teda dosť. Je viac ako pravdepodobné, že uvidíte ako pochodujú ulicou a hrajú pritom na gamelan (súbor nástrojov).

Sú nejaké mýty či legendy, ktorými je tento ostrov opradený?

M.S.: Zaujímavý je Balijský nový rok, ktorý sa volá Nyepi. Každý rok sa koná v iný dátum podľa balijského kalendára (v roku 2017 to je 28. 3.). Na jeden deň sa na Bali zastaví život, všetko je zatvorené, dokonca aj letisko. Nie je možné vychádzať von z domu, používať svetlo, oheň a vykonávať akúkoľvek prácu. Domáci veria, že v tento deň prechádzajú cez Bali zlí duchovia, preto musia predstierať, že ostrov je neobývaný a neexistuje tu život, aby duchovia pokračovali ďalej a neusadili sa tu. Keďže bývam v susedstve s domácimi, poctivo som to dodržiavala. Večer sme však neodolali a z terasy sme pozorovali nádhernú nočnú oblohu, ktorá v tej tme úplne žiarila.

Michaela Struhárová

začala cestovať pomerne neskoro a popri práci navštevovala najmä európske krajiny. V roku 2015 dostala možnosť študovať indonézsky jazyk a kultúru na Bali, ktoré sa na dlhšie stalo jej druhým domovom. Živila sa tam ako obsahová manažérka na voľnej nohe a okrem práce pre klientov nadšene blogovala o zážitkoch nielen z Indonézie.

Kedy? 12. 12. (streda) o 20:00 hod.

Lístky: interticket.sk 

Event: Cestovateľské kino: Bali