Pre mnohých z nás je to prvé miesto, ktoré navštívime ráno, a posledné, ktoré navštívime večer pred ľahnutím do postele. Je to priestor, kde komunikujeme, vzdelávame sa a unikáme od reality. A práve na tomto námestí sa začínajú objavovať nové „bezpečnostné turnikety“; nie také, cez ktoré vstupujeme do UCM budov, ale digitálne v mene ochrany detí.

V posledných mesiacoch sa čoraz častejšie rozpráva o tom, že jednoduché potvrdenie „mám viac ako 18 rokov“ už nestačí. Sociálne siete a komunikačné platformy začínajú overovať vek svojich používateľov prostredníctvom občianskeho preukazu, fotografie či rôznych biometrických skenov. Cieľ je jasný: obmedziť prístup mladistvých k nevhodnému obsahu alebo internetovým predátorom a vytvoriť pre nich bezpečnejšie prostredie. No popritom sa vytvára veľká databáza, ktorá by mohla fascinovať každého digitálneho stalkera alebo reklamného analytika.

Biometetrické údaje nie sú žiadne obyčajné dáta. Práve biometria zásadne mení spôsob, akým vnímame súkromie na internete. Úprimne, práve tu sa vo mne začína ozývať mierna nedôvera – pretože tvár či identitu si na rozdiel od bežného hesla jednoducho neobnovíme. Heslo si vieme vždy zmeniť, účet vymazať, ale tvár? Tú si neaktualizujeme v nastaveniach. Ak sa raz dostane mimo kontroly, nedá sa resetovať.

Jednou z platforiem, ktorá mi dala dôvod okomentovať celú túto situáciu, je Discord. Platforma, ktorá dávno prestala byť len „miestom pre gamerov“. Platforma má viac než 200 miliónov aktívnych použivateľov vrátane študijných komunít, projektových skupín, filmových nadšencov a podobne. Pred pár týždňami totiž Discord oznámil, že od marca 2026 začne globálne zavádzať povinné overovanie veku, pri ktorom budú všetky účty automaticky nastavené do „teen-friendly“ režimu, pokiaľ používateľ nepreukáže, že je dospelý pomocou biometrických skenov. Táto zmena sa netýka len zopár účtov. Hovoríme o platforme, kde sa denne stretávajú komunity z celého sveta. A práve táto masová povinnosť overovania vyvolala obrovskú odozvu nielen medzi používateľmi, ale aj v diskusii o ochrane súkromia. Otázka súkromia na internete sa tak opäť dostáva do centra pozornosti.

Obavy publicistov aj bežných používateľov vyvolal aj únik približne 70-tisíc fotografií a dokladov totožností používateľov Discordu, ktoré boli zhromaždené pri testovaní overovacieho systému v minulosti. Ide o incident, ktorý jasne ukazuje, aké riziká prináša centrálne uchovávanie takýchto citlivých údajov. Práve tieto udalosti poukazujú na paradox, že hoci je zámienkou ochrana detí na internete, výsledkom môže byť zhromažďovanie osobných a biometrických dát miliónov dospelých používateľov, ktorí si len chcú „zayapovať“ s kamarátmi v hovore.

Takýto problém sa ale netýka len Discordu. Viacero krajín Európy už rieši obmedzenie prístupu detí alebo prísne overovanie veku na sociálnych sieťach. Napríklad Španielsko plánuje úplny zákaz používania sociálnych médií pre deti mladšie ako 16 rokov. Francúzsko zase zavádza povinný súhlas rodiča pre deti do 15 rokov, čo tlačí viaceré platformy k overovaniu veku. V podstate sa pripravuje „európska liga“ detskej digitálnej bezpečnosti.

Na jednej strane tomu rozumiem. Rodičia chcú mať deti v bezpečí, ale na druhej strane sa však pýtam, kde presne sa nachádza hranica medzi ochranou a kontrolou. Tieto opatrenia ukazujú, že trend k väčšej regulácii detí na internete neostáva len pri debatách, ale postupe sa stáva realitou, ktorá zasahuje milióny používateľov.

Naše údaje dnes poháňajú reklamy na mieru, algoritmy a personalizovaný obsah. V digitálnom svete teda už nie sme len používatelia, ale sme aj zdroj dát. Čím presnejšie údaje, tým je ich hodnota vyššia. A čím viac o nás internet vie, tým hodnotejší sa z nás stáva „produkt“. Zavedením povinného overovania veku sa k týmto informáciám pridáva ďalšia vrstva, a to meno, doklad a tvár. Samozrejme, anonymita internetu má aj temnú stránku: umožňuje nenávistné príspevky, podvody a iné aspekty, ktoré by rodičia určite svojim malým radostiam nepovolili vidieť. Regulácia môže byť riešením. Ale je rozdiel medzi ochranou a plošnou identifikáciou každého používateľa na internete.

Ak sa občiansky preukaz stane vstupenkou na internet, mení sa samotná podstata online priestoru. Z miesta, kde sme mohli vystupovať pod prezývkou a avatarom, sa stáva priestor, kde je identita podmienkou účasti. A práve tu si kladiem otázku, či internet postupne nestráca jednu zo svojich pôvodných vlastnostní, a to možnosť byť jednoducho len používateľom, a nie neustále identifikovanou osobou. A keď si na to zvykneme, ďalší krok už nebude pôsobiť dramaticky… Možno raz nostalgicky budeme spomínať na časy, keď sme sa najviac trápili vymýšľaním bezpečného hesla.

Bezpečnosť je silné slovo, najmä ak ide o súkromie na internete. Také silné, že pod jeho váhou často ustupuje súkromie. A práve preto by sme sa mali pýtať nielen na to, ako chránime deti, ale aj na to, kto chráni naše údaje, našu identitu a naše právo zostať aspoň trochu anonymní. Chrániť deti je správne. Ale ak sa ochrana stane synonymom pre permanentnú identifikáciu všetkých, mali by sme spozornieť.

Keď u nás v redakcii padla otázka „kto by bol ochotný byť niekoľko dní offline?“, moja ruka vyletela hore skôr zo zvedavosti ako z potreby dať si digitálnu pauzu. Čakala som však, že zdvihnutých rúk bude viac, no bola som jediná. Rozmýšľala som: „Čo na tom môže byť také ťažké?”

Najskôr som si stanovila pravidlá. Pre prácu sa nemôžem tváriť, že WhatsApp či Gmail neexistujú. Rovnako som počas troch dní používala Google či Outlook, ktoré potrebujem pri písaní mojej diplomovej práce. Moja offline zóna spočívala najmä v sociálnych médiách ako sú Facebook, Instagram, YouTube, Tik-Tok či Pinterest. Rovnako som sa vyhýbala Spotify, či iným aplikáciám, ktoré vyžadujú internetové pripojenie.

Problémy hneď na začiatku

Moja výzva začína v sobotu. Hneď po zobudení som do ruky vzala mobil, vypla budík a zo zvyku otvorila Instagram, ktorý som promptne opäť vypla. „Storky“ kamošiek s ranným hráškovým lattéčkom teda musia počkať, ja chytím druhý dych a začnem sa chystať do práce.

Keď som vyšla z internátnej izby, prvýkrát som si uvedomila vážnosť situácie. Po ceste si vždy rada púšťam Sabrinu Carpenter, ktorá mi dodá energiu potrebnú na zvládnutie zákazníckeho servisu. Tentokrát som šla bez nej, slúchadlá som nechala v taške a počúvala som zvuky rannej Trnavy. Načerpať pozitívne vibrácie skrz trúbenie aut a ľudí pokrikujúcich po sebe niečo o paradajkách v akcii je oveľa náročnejšie ako skladbou „Manchild“.

Po príchode do práce musím svoju dochádzku „odkliknúť“ pomocou appky. Môj online detox teda naruší zapnutie dát a príchod správ od mamy, školskej skupiny a upozornení z Instagramu. Dáta rýchlo vypnem a mobil zamykám do skrinky. Byť offline je o čosi jednoduchšie, keď je mobil mimo môj dohľad. Nie nadarmo sa vraví „zíde z očí, zíde z mysle“.

Naspäť na internáte si zalejem kávu, ku ktorej si bežne zapnem Pinterest. Inšpirácie na ranné outfity a motivačné citáty o zmysle života tentokrát „skippnem“ ( z angl. „preskočím“ – pozn. red.). Keďže však nemám čo robiť, začínam písať svoju diplomovú prácu.

Psychologička Ivana Vyskočová z Psychologickej poradne UCM

Opis autorky pomerne jasne ukazuje znaky závislého alebo škodlivého používania technológií. Po ich náhlom vysadení prichádza moment „čo teraz?“ Akoby chýbal vnútorný plán, čím vyplniť čas. Naznačuje to, že veľkú časť dňa bola predtým zaplnená online aktivitami. Technológie tu pravdepodobne slúžia na reguláciu emócií: zaháňanie nudy, nepohodlia alebo nepríjemných myšlienok.

Offline ako „slayáda” produktivity

Písanie mi ide celkom od ruky, keďže okolo seba nemám žiadne rušivé vnemy. Mobil je v režime „nerušiť“ a tok mojich myšlienok sa odráža na zapísanej strane vo Worde. Problém nastane zhruba po dvoch hodinách intenzívneho sústredenia – chcelo by to krátku pauzu. Zrazu však neviem, čo mám robiť. Nechcem sa ísť prejsť, lebo to by mi zabralo dlhší čas, a knihu sa mi tiež neoplatí načínať.

Idem si teda ľahnúť a pozerať do blba. Počas tejto krátkej pauzy som si namiesto Tik-Tokov prehrávala všetky scenáre, ktoré môžu nastať, keby nestihnem napísať diplomovú prácu. Prestávkam som sa napokon radšej vyhýbala. Pozitívnou správou bolo, že veci, na ktorých som pracovala, boli hotové dvakrát rýchlejšie, než za normálnych okolností (teda keď scrollujem na mobile a smejem sa na príspevkoch Zomri).

Psychologička Ivana Vyskočová

Výrok „nebudem čítať alebo sa prechádzať, lebo stratím čas“ je veľmi výstižný. Ukazuje, ako máme niekedy prehodené hodnoty – aktivity, ktoré nás v skutočnosti obohacujú, vnímame ako stratu času. Naopak, hodiny strávené na sociálnych sieťach si často ani neuvedomíme. Digitálny obsah ponúka rýchlu a ľahkú odmenu, ktorá nás „vtiahne“, ale dlhodobo nás veľmi neobohatí. Činnosti ako čítanie či prechádzka sú náročnejšie, no prinášajú hlbší pocit spokojnosti.

Euforický stav môjho premotivovaného alter-ega však opäť netrval dlho. Nastal večer a moja chuť sedieť na zadku s analýzou správ STVR sa vyparila skôr ako šunkové žemle v Jame. V bežné dni by mi moja lenivosť signalizovala, že je čas pustiť si na YouTube ASMR, prípadne by mi večer spríjemnil @jacksepticeye s novou „hororovkou“, pri ktorej by som si zapla aj mobil s Pinterestom. Kto písal o tom, že Gen Z (ľudia narodení v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) má problém s pozornosťou?

Pocit samoty ako dôverný priateľ

Dnes si otváram denník a píšem o svojich pocitoch. Denník som napriek svojej potrebe vypísať sa neotvorila už veľmi dlho. Niežeby som nechcela, no večerná pohodička strávená za počítačom sa mi pozdáva trochu viac.

Počas tohto času som si veľakrát uvedomila, aké nevyhnutné je dnes online pripojenie – pri dochádzke v práci, či keď som potrebovala navigáciu alebo platiť pri pokladni. Keďže Klarna (platobná a nákupná služba – pozn. red.) vyžaduje internet, aj môj pistáciový Termix stál bez Kaufland karty o 40 centov naviac. Nevýhodou bolo aj to, že som nemohla komunikovať s kamarátmi z Erasmu.

Celkovo som sa cítila viac osamelo. Sociálne médiá pre mňa predstavujú sieť, v ktorej sme chytení všetci, ale spolu. Je to priestor, cez ktorý sa dokážem spojiť s okolitým svetom, nadväzovať kontakty či hľadať inšpiráciu. Priestor, v ktorom mám pocit, že na tom čo prežívam, záleží.

Veta „čo nie je na Instagrame akoby sa nestalo“ ma zrazu zasiahla ako trnavský vietor uprostred slnečného dňa. Odrazu som mala pocit, že som pre okolitý svet akási nezaujímavá. O pozornosť kamošiek som bojovala so smartfónmi, v húfe ľudí som bola jednou z mála, ktorej do tváre nesvietilo modré svetlo a moje latté s ovseným mliekom nevidel nik okrem baristu.

Psychologička Ivana Vyskočová

Zaujímavé je, že autorka sa úplne odstrihla od všetkého, aj od užitočných vecí (napr. Klarna). „Všetko alebo nič“ nastavenie je síce pochopiteľné, ale dlhodobo neudržateľné. Oveľa užitočnejšie je hľadať rovnováhu – čo mi reálne pomáha a čo mi skôr škodí. Môže ísť napríklad o vypnutie zbytočných notifikácií, vedomé používanie technológií na konkrétny účel, rozlíšenie medzi „užitočným nástrojom“ a „automatickým scrollovaním“. Nie všetko digitálne je problém. Ide skôr o to, ako a prečo to používame.

Čo mi digitálna pauza priniesla?

Môj digitálny detox nebol iba nudný a náročný. Naopak, bol presne to čo som potrebovala – aby som aspoň na chvíľu otvorila oči. Počas troch dní, keď som bola prítomná viac vo svete ako na mobile, som zistila, že nedostatok voľného času je prevažne iba mojou výhovorkou. Voľna som totiž odrazu mala omnoho viac ako kedykoľvek predtým, a to napriek tomu, že som strávila 30 % času v práci a ďalších 70 % nad mojou diplomovkou.

Tomu, čo som mala aktuálne na „to-do liste“, som venovala všetku svoju pozornosť a moja produktivita dosiahla pomyselného vrcholu. Aj napriek váhe kopiacich sa povinností, som sa cítila akási ľahšia.

Dopamín som dobíjala inde. Večery som trávila „junk-journaling-om“ (tvorba denníka zloženého z výstrižkov, poznámok a spomienok – pozn. red.). Častejšie som sa prechádzala, vyhľadávala rozhovory tvárou v tvár či počúvala zvuky spievajúcich vtákov. O svete teraz síce nič neviem, no to ani svet o mne. Občas je predsa len fajn, trochu sa vypariť. Niekedy je to možno jednoduchšie ako si myslíme. Stačí jeden klik na ikonu s názvom „Wi-Fi“.

O čo som (ne)prišla?

Napriek všetkým benefitom môjho offline vyčíňania som však v pondelok čakala do polnoci. Akonáhle mi časomiera vysvietila samé nuly, začala som otvárať jednu aplikáciu za druhou. Z toho čo som videla, som však nebola prekvapená. Na druhom brehu mojej zvedavosti na mňa nečakalo nič. Nikto ma nezháňal, Pinterest bol stále rovnaký a na Facebooku boli asi tri statusy s politickým podtónom naviac.

O čo som tak počas mojich troch dní offline prišla? Opičiak Punch našiel svoju spriaznenú dušu a že vyjadrenia Timothéeho Chalameta o balete ho pravdepodobne stáli Oscara. O čom som však prišla naozaj? Hodiny strávené sledovaním cudzích životov a pár „storiek“, ktoré prezentujú nereálnu idylku. A to ma vôbec nemrzí.

Psychologička Ivana Vyskočová

Silná je reflexia toho, ako veľmi sú technológie prepojené s bežnými aktivitami ako sú chôdza, jedenie, oddych. To vedie k otázke: Potrebujeme to naozaj stále? Alebo sme si len zvykli nebyť sami so sebou? Keď máme neustále niečo v pozadí (hudbu, videá, sociálne médiá), strácame kontakt s jednoduchým prežívaním prítomného momentu. Pre niekoho môže byť ticho alebo „ničnerobenie“ nepríjemné a práve preto po ňom automaticky siaha po telefóne. Digitálny detox ukazuje, že tento kontakt so sebou sa dá znovu objaviť, len to chvíľu trvá.

Peter Šebo pôsobí v oblasti digitálneho marketingu a organizuje odborné konferencie na Slovensku a v Česku. V roku 2023 s kolegyňou Barborou Okruhľanskou založili projekt Digitálni rodičia, kde sa venujú vzdelávaniu rodičov a učiteľov o digitálnom svete detí. Týždeň po našom rozhovore získal ocenenie Marketer roka 2025.

V rozhovore sa ďalej dozviete:  

• Ako rozpoznať škodlivý online obsah a ako o ňom hovoriť bez hystérie.
• Kedy je dieťa pripravené vstúpiť do digitálneho sveta.
• Ako funguje kódovaný jazyk detí online.
• Ako nastaviť zdravý vzťah k online svetu v domácom prostredí.

Kedy ste sa vy osobne stali digitálnym, teda, koľko ste mali rokov, keď ste sa prvýkrát začali reálne stretávať s digitálnymi technológiami?

Je to veľká prehistória. Mal som šťastie, že otec pracoval s telekomunikáciami a počítačmi. V roku 1988 alebo 1989 sme mali ten veľký, sivý a pomalý počítač. Pamätám si, že som machroval v škôlke, že  mám doma počítač a hrám na ňom formulu. Dokonca som ho raz doniesol s otcom do škôlky, aby sme ukázali deťom, ako taký počítač vyzerá.

Čo sa týka digitálu a internetu, odjakživa ma to lákalo. Predtým než som sa venoval súčasnému zamestnaniu som pracoval v rôznych neziskových organizáciách. Vždy som mal na starosti marketing, ale v kombinácií práve s digitálnym prostredím. Vtedy to boli web stránky a blogy. Neskôr prišli sociálne siete a teraz vidíme to šialenstvo, ktoré sa rozpútalo okolo nás. Zjednodušene celý život, profesionálne od roku 2006.

Za úplného digitálneho prisťahovalca vás teda považovať nemôžeme. Ja som vyrastala s internetom ako samozrejmosťou. Kde sa podľa vás svety digitálneho domorodca a prisťahovalca nikdy nestretnú?

Pokojne ma volajte digitálny dinosaurus. Nestretnú sa v tom, že my dinosaury na internete robíme trochu iné veci a ten čas trávime inak. Ak to porovnám ja verzus moje deti, tak pre decká je internet priamym zdrojom zábavy, kamarátstiev a hier. Čo je v poriadku, sú to deti. My, dospelí, na internete hlavne pracujeme, čítame si maily, robíme pomerne nudné veci a okrem toho pozeráme „reelska“ a TikToky, ale nechválime sa tým.

Prečo táto doba potrebuje podcast Digitálni rodičia?

Nepotrebuje ho doba, potrebujú ho rodičia a učitelia. A to preto, lebo im doma vyrastajú digitálni domorodci. Práve preto sme sa s Barborou Okruhľanskou rozhodli ten podcast robiť, lebo sme videli, že my sa v tom svete hýbeme, pretože pracujeme v digitálnom marketingu, ale dospelí, ktorí sa tomu nevenujú profesionálne, sú v tom stratení.

V takom prípade zaujmú jeden z dvoch veľmi zlých postojov – ultraliberálny, pri ktorom si povedia, rob si čo chceš, hádam ťa to nezabije alebo ultrakonzervatívny, kedy by chceli všetko zakázať. Oba sú zlé, hoci ten druhý je ešte horší, pretože dnešné deti nemôžu zostať úplne offline. Nemôžeme sa tváriť, že deti dokážu vyrastať bez smartfónov a bez sociálnych sietí iba preto, lebo my, starší ľudia, sme to kedysi dokázali.

Prvú epizódu ste odštartovali v januári 2023. Bolo niečo, čo vás vtedy ako rodičov osobne prebudilo k tomu, že digitálna gramotnosť už nemôže byť okrajová téma?

Prebudilo nás, keď nás oslovili kamaráti, ktorí hovorili: ,,Peťo, Baška, vy robíte s digitálnym svetom, rozumiete sociálnym sieťam, poďte nám poradiť, ako to nastaviť doma, ako pracovať s deťmi. Stále pozerajú do obrazoviek, sú na tom závislé.” Všetci to poznáme, všetci to máme doma. Z tohto pohľadu sme si povedali, že nebudeme radiť ľuďom po jednom a odpovedať stále na tých istých desať otázok dookola, ale že bude lepšie, keď vytvoríme podcast.

Ako ste už načrtli, vy aj vaša kolegyňa pracujete v marketingu, čo vám dáva prirodzený náskok pred inými rodičmi. Ako ovplyvňuje vaša profesia prístup k digitálnej výchove doma?

Dáva nám to náskok nielen pred rodičmi, ale máme to šťastie, že aj pred deťmi. Deti sú často v brutálnom náskoku pred svojimi rodičmi. Ony doma nastavujú Wi-Fi, heslá, vysvetľujú, čo znamenajú rôzne skratky, a aké aplikácie sa aktuálne používajú. Hlavný náskok nie je ani tak pred rodičmi či učiteľmi, ale práve pred deťmi.

Zároveň však musím povedať, a Baška to vždy potvrdí, keď to spomeniem na prednáške, že to, o čom hovorím, doma sám často porušujem. Všetky chyby, na ktoré upozorňujem, som urobil. Úplne všetky. Jediný rozdiel je v tom, že viem, že som tú chybu spravil, viem, že nabudúce to musím urobiť inak, a viem presne, kde som zlyhal.

Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky.

Kedy spoznáte, že vaše dieťa je pripravené samostatne fungovať v digitálnom svete?

Je to absolútne individuálne. Psychológovia hovoria o veku medzi 13. a 15. rokom života. V reálnom svete je však táto informácia takmer nepoužiteľná a psychológovia si to veľmi dobre uvedomujú. Nie je možné situáciu udržať tak, že celá trieda si všetko dohaduje cez mobil, pozerá videá a hrá hry, a len jedno dieťa bude „mimoň“.

Je to veľmi podobné, ako keď sa ma niekto spýta, ako viem, že je moje dieťa pripravené jazdiť na bicykli. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy, keď mu bicykel kúpim, dám mu helmu, chrániče a nepoviem mu: ,,Tu máš bicykel a pán Boh s tebou, snáď sa nezabiješ“. Prvých niekoľko kilometrov pri ňom bežím. Až keď vidím, že to zvláda samo, vtedy je pripravené.

V digitálnom svete používajú deti emojis, skratky alebo trendy, ktoré môžu mať úplne iný význam pre rodičov než pre nich. Ako rodič môže spoznať, čo tieto signály skutočne znamenajú?

Veľa kyberšikany sa deje práve prostredníctvom nevinných obrázkov, emotikonov či rôznych slovíčok, ktorým rodičia často nerozumejú. Ide o kódovanú reč, ktorou si deti medzi sebou odosielajú správy. Či už milé, alebo aj nemilé. Všetkým rodičom a učiteľom určite odporúčam seriál Adolescence. Pointu nebudem prezrádzať, ale presne o toto ide.

My máme na webe niečo, čo sme nazvali slovník digitálneho rodiča. Tam rodičia nájdu výrazy, ktoré počujú doma, no nerozumejú im. Máme tam aj vysvetlenie emotikonov. Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky. Takto sa dozvedia veci, o ktorých by inak netušili.

Seriál Adolescence bol vlani veľmi rozoberaný. Keby ste si mali z tohto seriálu vybrať jednu tému alebo moment, ktorý by ste odporučili otvoriť doma?

Pamätám si scénu, kde otec so synom sedeli v zborovni a vysvetľovali si, čo znamenajú jednotlivé emotikony. Hlavná postava seriálu pritom bola šikanovaná pred očami všetkých, no nikto si to nevšimol. V seriáli samozrejme figurovali aj negatívne vplyvy, ako napríklad manosféra. Tento moment by som určite vyzdvihol. Seriál by som si pozrel spolu s tínedžerom a následne by som sa s dieťaťom rozprával o významoch jednotlivých symbolov.

Význam emotikonov sa stále mení. Nejde len o statickú sadu symbolov, ale o veľmi fluidný jazyk. Rodičom to preto často komplikuje situáciu, pretože nedokážu držať krok s kódovanou komunikáciou detí. Každá trieda či komunita má pritom svoj vlastný kód plus zopár globálnych symbolov.

Ešte ostaňme pri tejto otázke. Aký je váš tip, ako s deťmi o tom komunikovať?

Úplne normálne, opýtate sa ich na to. Ak v tom svete nie ste doma, vypočujte si pár našich epizód a v každej z nich dostanete pár tém, ktoré viete okamžite doma otvoriť. V jednej epizóde nám psychologička prezradila veľké tajomstvo, že existuje viac otázok než tie dve základné – „Čo bolo v škole?“ a „Čo ste mali na obed?“

Existuje oveľa viac otázok, ktoré sa ich môžeme opýtať. Napríklad: „A čo je to za hru, ktorú teraz hráte celá trieda? Ukáž mi kúsok z nej.“ alebo „A ten influencer, čo ho pozeráš, o čom vlastne točí tie videá?“ To sú otázky, o ktorých sa dá rozprávať. Ak ich doma neotvárame, budeme veľmi prekvapení, keď sa stane niečo veľmi zlé.

Mnohé online trendy sú prchavé a nemajú hlbší význam. Ako majú rodičia rozlíšiť medzi neškodným trendom a obsahom, ktorý už stojí za pozornosť?

Obsah na internete rozlišujem do troch skupín. Užitočný, ktorý by sme chceli, aby naše deti sledovali, škodlivý, ktorý by vôbec nemali vidieť a medzi týmito dvomi extrémami je tretí, takzvaný zbytočný. Dospelým príde nezmyselný, ale pokiaľ dieťa nenavádza na hlúpe výzvy, nenadáva sa v ňom a nikto sa tam neodhaľuje, má právo sa zabávať.

Deti sa v zábave podobajú na nás. Vyrastali sme na Tomovi a Jerrym či Vlkovi a zajacovi, kde Tom mlátil panvicami, zjedol dynamit a prešiel mu vlak po kolenách. Vtedy to tiež nebolo edukatívne ani užitočné.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete.

Keď ste spomínali tie tri kategórie obsahu, pri škodlivom obsahu ide už o tenkú hranicu, ak sa rozprávame o deepfakeoch a AI videách. Ako pomáhať deťom rozoznávať ich od skutočných videí, keď to často nedokážu ani rodičia?

Deepfake-y, rovnako ako všetko ostatné, prinášajú z pohľadu výchovy dva nepríjemné momenty. Prvým je šírenie dezinformácií a druhým kyberšikana. Mnohé deti využívajú AI nástroje na to, aby napríklad vymenili hlavu spolužiaka za niečo nevhodné. To môže veľmi ublížiť, aj keď dieťa tvrdí, že je to „len AI zábava“.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete. Ak niekoho zosmiešniš, či už klasicky alebo cez AI, je to rovnako škodlivé. Preto ich musíme naučiť, že vytvoriť zosmiešňujúci obrázok cez AI je rovnako neslušné ako niekoho odfotiť na záchode. Výchova v digitálnom svete znamená naučiť ich zodpovednosti.

Čo je najčastejšia veta rodiča, po ktorej sa dieťa už o svojom online svete viac neotvorí?

Nie je to veta, ale gesto. Keď dieťa príde s banalitou ako vtipné „reelsko“, level v hre či YouTuber, musím sa ovládnuť a negúľať očami. Keď sa to rodičom podarí a ešte aj prejavia záujem o to, čo im ukazujú, prvýkrát vstúpia do ich sveta a zároveň si začnú formovať názor na to, či je daný obsah užitočný alebo škodlivý.

Vety typu „Daj mi pokoj, choď radšej von, nezaujímajú ma tvoje hlúpe hry a influenceri“ dieťaťu dáva jasný signál, že rodič jeho online svet ignoruje, a ono si ho bude riešiť samo, až kým to nedopadne zle. Samozrejme, súhlasím, vonku hrať futbal alebo ísť na prechádzku je fajn, ale nemôžeme tým nahradiť záujem o digitálny svet.

Vytvorili ste kartovú konverzačnú hru, ktorá vzdeláva nielen rodičov, ale aj deti. Ako ste pri jej tvorbe premýšľali o rovnováhe medzi zábavou a obsahom, aby dokázala otvoriť citlivé témy?

Cieľom pri jej hraní nie je výhra, ale otvorenie diskusie. A práve preto sme hru vytvorili obojstranne – 80 otázok od detí na rodičov a 80 od rodičov na deti. Ak by to boli len otázky na deti, po pár kolách by ich to prestalo baviť. Hra funguje tak, že sa striedate – rodič vstupuje do sveta dieťaťa a naopak.

Napríklad deti sa ma radi pýtajú „Tati, akej farby bola tráva, keď ste mali čiernobielu televíziu?“ alebo „Ako ste sa dohodli na stretnutí bez mobilu?“ Takto sa vtipne vraciame do sveta pred internetom a mobilmi.

Hra zároveň otvára aj seriózne témy. Rodičia sa musia priznať napríklad k tomu, či to sami nepreháňajú s mobilom, a deti vidia, že aj dospelí robia chyby. Sekcia kvíz s kartičkami, kde sú otázky na jednej strane a odpovede na druhej, ukazuje deťom, že vedia byť lepší ako dospeláci. Prehráte 12-0, 15-0, ale práve to otvára debatu.

Ako ste testovali, či otázky nebudú pre deti príliš konfrontačné, ale zároveň neskĺznu do povrchnosti?

Otázky sme konzultovali s viacerými detskými psychológmi z centra Detstvo bez násilia, ktorí ich recenzovali, kontrolovali a upravovali. Potom sme hru testovali aj na vlastných deťoch. Sledovali sme, ktoré otázky im šli ľahko, a ktoré ich zaujali. Následne sme hru rozposlali našim blízkym a spätná väzba bola jasná – deti to baví.

Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá.

Ako majú rodičia reagovať v momente, keď zistia, že ich syn sleduje Andrewa Tatea, ktorý normalizuje mizogýniu alebo dcéra podlieha trendu #SkinnyTok, kedy mladé influencerky propagujú poruchy príjmu potravy ako zdravé?

Prvá reakcia rodiča nesmie byť hysterická. Ak sa začne chytať za hlavu, vykrikovať alebo podávať dramatické reakcie, dieťa sa zľakne, uzatvorí a tam končí debata. Vo vnútri samozrejme rodič môže vybuchovať a mať chuť mobil vyhodiť z okna, ale prvé pravidlo je zachovať pokoj. Pomáha klásť otázky typu „Fakt ho sleduješ?“ alebo „Čo ťa na ňom baví?“

Dieťa môže odpovedať: „Vieš, on cvičí, motivuje chalanov, aby cvičili a dobre vyzerali.“ Rodič by potom mal pokračovať: „A vieš aj niečo iné, čo hovorí?“ Dieťa odpovie: „Niečo o babách, ale to nepočúvam.“ Dieťa si často neuvedomuje, že influencer implicitne tvrdí, že ženy nie sú rovnocenné mužom.

Nejde o to, aby rodič ukázal, že ide o katastrofu, ale normálnym rozhovorom rozobrať problematiku. V manosfére sa totiž diabol skrýva v detailoch. Chytí tínedžerov na zdravý životný štýl, výber partnerky či vidinu bohatstva. To sú normálne sny chalanov, neklamme si. Ale keď sa to otočí do nadradenosti a ponižovania, vzniká toxický vzorec.

Keď vidíme, že niektoré krajiny zavádzajú alebo zvažujú zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, pomohlo by to chlapcom a dievčatám, ktorí sa dnes online dostávajú k radikalizáci?

Áno, pomohlo by to. Som úplne za to, keby sa celá spoločnosť dohodla a našla technické riešenie, ako deťom zabrániť v prístupe na sociálne siete do 16 rokov. Lenže tu sa končí ružový sen a začína realita. Hoci sme podávanie alkoholu mladistvým zakázali, stále sa nájdu regióny na Slovensku, kde na rodinnej oslave nalejú aj 15-ročným.

Obávam sa, že zákaz sociálnych sietí je dnes skôr téma na ľahké získanie politických bodov. Ak by sme sa na tom aj zhodli, otázka znie, ako by sme to dosiahli. Jednoduchá odpoveď znie: musí sa preukázať občianskym preukazom. A vtedy sa pýtam, naozaj chceme, aby nadnárodné spoločnosti ako Meta či Google uchovávali citlivé údaje našich detí? Absolvovať by to museli aj dospelí, takže tieto korporácie by v skutočnosti mali doklady polovice zemegule.

Druhý problém sa dá vysvetliť na príklade cigariet. Ak sa dnes dieťa k ním chce dostať, poprosí staršieho súrodenca alebo dospelého pred trafikou. A teraz si to predstavme na sociálnych sieťach. Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá. Od tej chvíle je dieťa „späť v hre“, účet je overený ako dospelý a systém nemá šancu zistiť, kto ho reálne používa. Vznikne tak čierny trh s účtami a úplne sa to vymkne spod kontroly.

Peter Šebo

Zakladateľ a Chief Data Officer (CDO) PS:Digital, pracoval ako redaktor pre digitálny marketing v odbornom mesačníku Stratégie, neskôr ako digitálny riaditeľ vydavateľstva Sanoma Magazines (Ecopress Magazines), či ako New Business Manager pre Zoznam.sk (2011 – 2013). Pravidelne organizuje odborné konferencie z oblasti digitálneho marketingu v SR aj ČR. Spoločne s Baborou Okruhľanskou v roku 2023 založili Digitalni rodičia. V roku 2025 získal ocenenie Marketer roka.

Rok 2026 je pre športového žurnalistu absolútnym vrcholom. Podujatia ako zimné olympijské hry, majstrovstvá sveta v hokeji a hlavne majstrovstvá sveta vo futbale. Naplno taktiež beží kolotoč anglickej Premier League. Ako sa dá pri tomto tempe udržať mentálna sviežosť tak, aby ste v každom prenose pôsobili na diváka maximálne pripravený?

Mám výhodu, že komentujem iba spomínanú Premier League a ostatné športy sa ma príliš netýkajú. Zrejme potrebujem to, čo každý bežný človek. Mať niečo, pri čom vo voľnom čase mentálne vypnem a nekoncentrujem sa iba na futbal. Ako komentátor považujem za kľúčové udržať si zo športu radosť. Ak ju totiž nedokážeme preniesť na divákov, nebude ich to zaujímať.

Hoci dnes pôsobíte v Canal+ Sport, vaša cesta k mikrofónu nebola priamočiara, keďže ste študovali právo. Na akých mediálnych pozíciách ste pracovali predtým, než ste sa dostali ku komentovaniu?

Áno, som absolvent právnickej fakulty Univerzity Komenského. Už cez vysokoškolské štúdium som sa okrajovo dostal k moderovaniu, neskôr do Slovenského rozhlasu. Považujem to za vynikajúcu školu. Mali sme v ňom hlasového pedagóga, ktorý bazíroval najmä na správnej intonácii pri čítaní. Boli to hodiny súkromného školenia zadarmo, ktoré mi mimoriadne pomohli pri práci s hlasom. Pre komentátora je kľúčová, keďže pri práci využíva celé spektrum hlasových polôh.

Neskôr som pracoval v televízii DIGI Sport. Bola to „mravenčia“ práca ako preklad zahraničných magazínov alebo písanie jednoduchých príspevkov. Komentovanie je pre mňa vrcholom v rámci práce v športovej televízii. Paradoxne, ten vývoj sa tam nekončí. Komentátor sa musí etablovať, nejakým spôsobom sa vyvíjať, kým si nájde určitý svoj štýl, ktorým ho divák dokáže identifikovať. Ak by bol prejav zlý, tak sa profesii nemôžem venovať.

V podcaste Away Days ste spomínali že sa radíte k emotívnym komentátorom. Kde je hranica, keď emócia pomáha dynamike prenosu a kedy môže diváka vyrušovať pri sledovaní samotného prenosu?

Som emotívnym typom komentátora, napriek tomu ich však musím držať na primeranej úrovni. Spomínam si na tohtosezónny zápas medzi Newcastlom a Liverpoolom. Zápas rozhodol gólom v stej minúte len 17-ročný Rio Ngumoha. Nevídaná vec. Napriek tomu nebudem pri komentovaní jeho gólu až taký emotívny, aký by som bol, ak by sa to stalo hráčovi Slovenska vo finále majstrovstiev sveta. Uvádzam to samozrejme len ako príklad z kategórie sci-fi.

Napriek tomu som presvedčený, že puto k športu sa buduje práve cez emócie, ktoré sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Keď nám zmiznú, klesať bude aj záujem divákov.

Aké ťažké je snažiť sa udržiavať emócie na približne rovnakej úrovni tak, aby fanúšikovia jednotlivých klubov nenadobudli pocit, že pri komentovaní preferujete ich konkurentov?

Kritika tu bude vždy. Miera emócií je totiž veľmi individuálna. To, čo sa páči piatim ľuďom, nemusí sa páčiť ďalším trom. Ak je ale konštruktívna, som jej otvorený, pretože sa snažím neustále zlepšovať. Napriek tomu si myslím, že som v komentovaní už dostatočne vyprofilovaný. Napríklad, v tých nudnejších zápasoch sa kvôli oživeniu snažím nájsť zaujímavé mikropríbehy, ktoré sa na ihrisku dejú.

Máte blízko k štýlu Brita Petra Druryho, o ktorom sa v kontexte komentátorskej školy hovorí ako o majstrovi poézie a emócií. Nakoľko komentátor pociťuje náročnosť pri čerpaní inšpirácie z takého silného vzoru?

Peter Drury je fantastický komentátor, výborne pracujúci s emóciami. Sme ale v určitom smere rozdielni. On má silný historický background. Dokáže výborne nachádzať historické paralely a vsúvať ich do svojho komentára. To je zručnosť, ktorá mne chýba.

Uvediem ďalší príklad – komentátora Jaromíra Bosáka, ktorý je považovaný za nesmierne vtipného a pohotového. Ja taký vtipný nikdy nebudem. Môj štýl dodnes nesedí každému. Nie všetci sú zvyknutí na, pre mňa typickú častú zmenu intonácie, kadenciu slov či jednoduchú rytmiku reči. Mnohí diváci ma vnímajú ako príliš afektovaného a ukričaného. Rešpektujem tieto názory, aj keď sa s nimi nestotožňujem. Všetky vyššie spomenuté výčitky totiž považujem za základ komentátorskej profesie.

V čom ste sa prácou Petra Druryho inšpirovali?

Požičal som si od neho pauzy, ktoré robí po góloch. To je moja zásada. Komentátor dokáže predať svoje emócie aj tým, že vie, kedy má „zatvoriť ústa“ a zostať ticho. Keď fanúšikovia skáču na tribúnach alebo sa hráči tešia, v pozadí to počujete. Do týchto záberov je preto absolútne zbytočné pridávať komentár.

V spomínanom podcaste Away Days ste uviedli, že vaša príprava pred jedným zápasom trvá okolo troch hodín. Máte špecifický systém, ako si v hlave upratať štatistiky tak, aby ste ich vedeli v potrebný moment použiť?

Táto časť prípravy sa volá štatistická. Ako komentátori Premier League v Canal+ Sport máme v tomto smere skvelý servis, to znamená, že máme k dispozícii detailnú prípravu na každý zápas.  Ďalšia časť je dlhodobá. To sú tie roky, ktoré pracujem s anglickou ligou. Komentujem ju štrnásť rokov, takže ju za ten čas detailne sledujem. Krátkodobá príprava sa sústreďuje na konkrétne futbalové kluby a na ich vývoj počas celej sezóny.

Základom je byť pripravený. To ale neznamená, že musíte využiť všetko, čo máte pripravené, hoci ste nad tým strávili štyri hodiny. Prioritou je zachytiť dianie na trávniku a nie hladkať si pred divákmi vlastné ego súkaním múdrych štatistík z rukáva.

Canal+ Sport v prenosoch kladie dôraz na silnú interakciu s expertmi. Je táto súhra výsledkom spoločnej prípravy v pražskej centrále, alebo sa spoliehate na prirodzenú chémiu?

Pri dvoch rovnocenných komentátoroch si každý robí svoju prípravu vlastným štýlom. Základom je byť prehľadný a pohotový. Potom si povieme niečo k úvodu zápasu a k prestávkam pri striedaní hlasov. Zaradiť musíte aj fázu ticha, aby ste diváka neunavili už po desiatich minútach. Rozoberieme si dynamiku prejavu, spätne naše výkony a následne vyhodnocujeme.

Iné je to v prípade spolupráce komentátora, spolukomentátora a experta. Najčastejšie som spolukomentoval s Karlom Poborským a Katkou Svitkovou, ktorí vždy prichádzajú výborne pripravení. Ich prínos spočíva najmä v detailnejšom pohľade na taktiku. Vtedy ustupujem zo svojho herného poňatia, aby vynikli ich vedomosti a skúsenosti. Kľúčové je neskočiť si do reči — raz sa to môže stať, ale opakovane by to už pôsobilo neprofesionálne.

Každá sezóna Premier League je poriadne nabitá, čo si vyžaduje obrovskú mentálnu odolnosť. Čo je pre vás kľúčovým ventilom, pri ktorom dokážete úplne vypnúť?

Momentálne domácnosť, keďže mám dve malé deti. V období, keď sa rozhoduje o titule, už cítim, že som naozaj unavený. Je to absolútne prirodzená vec, ale dôležité je mať svoje chvíle, keď človek od futbalu vypne.

Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať športovému komentovaniu?

Základom je pracovať na sebe. Dnes je možností neúrekom. Zápas si môžete komentovať sami pre seba v domácom prostredí a vytvoriť si portfólio nahrávok. Dôležité je skúšať, zlepšovať sa a oslovovať potenciálnych záujemcov. Ak absolvent práva môže komentovať anglickú ligu, cesta k športovému komentovaniu určite existuje. Zároveň treba mať správne atribúty a vedieť prijať druhý názor. Napríklad to, či má človek mikrofonický hlas a vhodný prejav.

Študentská žurnalistika často pôsobí nenápadne, no jej význam je väčší, než by sa mohlo zdať. Tvorí ju komunita mladých ľudí, ktorí popri škole otvárajú problémy, ktorým sa inak nevenuje dostatočná pozornosť. Je to priestor, kde sa dá experimentovať, zlepšovať a kde sa zároveň budujú základy budúcich novinárov, editorov či grafikov.

Napriek tomu, že to celé pôsobí idylicky, realita fungovania študentských médií je často oveľa tvrdšia. Redakcie pracujú s minimálnym rozpočtom, skúsení členovia odchádzajú po ukončení štúdia a noví sa učia všetko od nuly. Napriek prekážkam však vznikajú kvalitné časopisy a projekty, ktoré nielen informujú, ale aj pobavia a vzdelávajú. Na mnohých školách sú jediným otvoreným priestorom, kde sa diskutuje bez filtra.

Hlas študentov

Bez študentských médií by množstvo tém ostalo úplne nevypočutých. Týkajú sa napr.: internátov, školského bufetu, dostupnosti služieb, psychického zdravia študentov či samotnej kvality výučby.

Reálny dopad študentských médií potvrdzuje aj skúsenosť časopisu Omphalus Martinensis, ktorý pôsobí na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. V nedávnom čísle časopisu sa redakcia venovala praktickej výučbe a upozornila na jej nedostatky. Téma, ktorá by inak ostala medzi študentmi sa následne dostala na akademický senát, kde sa diskutovalo o možných zmenách v kurikule. Aj tento príklad ukazuje, že študentská žurnalistika môže fungovať ako most medzi študentmi a vedením fakulty.

Nie je tajomstvom, že oficiálne univerzitné kanály komunikujú skôr reprezentatívne. Študentské médiá však dokážu bez strachu pomenovať to, čo študenti skutočne zažívajú. Preto sú aj akýmsi otvoreným fórom, kde sa dá hovoriť slobodne a kde vzniká tlak na riešenie problémov. Šéfredaktor Univerzálu, časopisu študentov filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach, Timotej Mikloš hodnotí záujem čitateľov pozitívne: „Naše výtlačky miznú z výdajných miest rýchlejšie ako kedysi, čo beriem ako dôkaz, že študentov naša práca reálne zaujíma.“

Redakcia Omphalus Martinensis vníma študentské médiá ako dôležitý priestor na otváranie tém, ktoré sú v akademickom prostredí často považované za citlivé alebo tabu. Študentská žurnalistika sa dotýkajú aj širších spoločenských tém, no vždy z pohľadu mladých ľudí. Nejde o veľkú politiku ale skôr o hodnoty, fungovanie spoločnosti či praktické výzvy života na univerzite. Mnohé redakcie, vrátane Univerzálu, stavajú čísla tak, aby v nich bola zahrnutá aj výskumná popularizácia, kreatívny text či reflexia fakultného diania.

Ako sa formujú mladé talenty

Študentské redakcie sú prirodzenými inkubátormi talentov. Sú miestom prvých rozhovorov, editorských zásahov aj zlyhaní. Práve tu mnohí študenti zisťujú, že ich baví písanie, práca s grafikou, tvorba podcastov alebo fotografovanie. Ide o prvý kontakt s reálnou prácou redakcie v čase, keď je dovolené robiť chyby a učiť sa postupne.

Študentské redakcie sú tiež prirodzeným priestorom pre tréning mediálnej gramotnosti. Sociálne siete zahlcujú ľudí informáciami a dnes je dôležitejšie než kedykoľvek predtým, aby si ich vedeli overovať. Tu sa študenti učia, ako vzniká článok, ako pracovať so zdrojmi, prečo sa niečo dá publikovať a niečo nie, aj to, ako sa hľadá rovnováha medzi faktom a názorom.

Študentské médiá sú skvelé práve v tom, že sú študentské – umožňujú chybovať, hrať sa, byť tvorivými a vynaliezavými.

Na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM je výhodou, že pod jednou strechou sa stretávajú rôzne študijné programy: marketing, masmediálna komunikácia, vzťahy s médiami či teória digitálnych hier. Vďaka tomu môžu do univerzitného časopisu Atteliér prirodzene prispievať študenti rôznych smerov a každý doň vniesť inú perspektívu. Túto myšlienku potvrdzuje aj šéfredaktor Univerzálu Timotej Mikloš: „Do čísla sa snažíme zapojiť študentov z rôznych programov, pretože psychológ sa na tému pozerá inak ako slovenčinár.“ Práve táto rôznorodosť odborov zvyšuje kvalitu aj tematickú pestrosť článkov.

Prekážky a tvrdá realita

Obmedzené finančné prostriedky. Toto je problém, ktorý spája väčšinu študentských médií. Náš univerzitný časopis Atteliér dostal len 1 000 eur a to aj napriek tomu, že sme niekoľkokrát získali prestížne ocenenie Štúrovo pero. Pre predstavu, táto suma pokryje tlač približne dvoch čísel. Na stabilnú dlhodobú prácu či inovácie už nezostáva priestor. Šéfredaktor Univerzálu nám tiež opísal svoju skúsenosť: „Vydávanie časopisu je financované z rozpočtu fakúlt. Ak chceme niečo navyše, zapájame sa do výziev rektorátu.“

Ďalším výrazným problémom, ktorý sa objavuje naprieč študentskými redakciami, je nedostatok aktívnych tvorcov. Šéfredaktor Omphalus Martinensis hovorí, že najväčšou prekážkou je pravidelné obmieňanie redakcie a nedodržiavanie termínov. „Keďže sme študenti medicíny a štúdium je samo o sebe náročné, našim najväčším problémom je nedostatok času na písanie článkov. O to viac si ceníme všetkých členov, ktorí to robia vo svojom voľnom čase,” dodáva.

Niektoré redakcie majú mentorskú podporu, iné fungujú takmer úplne samostatne. Univerzál spolupracuje s odborným poradcom, čo im pomáha udržiavať stabilnú a kvalitnú prácu. Úspešne však môžu fungovať aj redakcie, ktoré si všetko robia samy, ak majú podporujúce prostredie. Dôležité je, aby mali jasné procesy, dostatok priestoru a času, nie nutne formálne vedenie.

Ani sloboda tvorby nie je vždy samozrejmá. Univerzál uvádza, že sa so zásahmi do obsahu nestretol, no nie všade to tak je. Študentské médiá by mali byť nezávislé nie PR kanálom univerzity. Redakcia, ktorá sa nebojí kriticky reflektovať dianie na fakulte, zároveň potvrdzuje, že škola rozumie dôležitosti otvorenej diskusie. Sloboda je totiž podstatou kvalitnej žurnalistiky, aj tej študentskej.

Čo študentské médiá potrebujú

Študentská žurnalistika na Slovensku by sa rozvíjala omnoho rýchlejšie, keby mala základné podmienky, ktoré má väčšina školských aktivít. V prvom rade je to stabilná a predvídateľná podpora. Redakcie nemôžu plánovať, ak nevedia, či budú mať o pol roka financie na tlač alebo grafiku, ako to bolo aj v prípade nášho Atteliéru.

Napokon je potrebné, aby redakcie mali väčší rešpekt v rámci univerzitného prostredia. Aj Timotej Mikloš z Univerzálu upozorňuje, že študentský časopis môže zásadne ovplyvniť rozhodovanie budúcich študentov pri výbere fakulty. To je dôkaz, že ide o médium s reálnym vplyvom, nielen v rámci školy, ale aj mimo nej.

Kam smeruje študentská žurnalistika

Budúcnosť žurnalistiky je multimediálna: text, audio, video aj sociálne siete. A práve študentské redakcie majú flexibilitu, ktorú veľké médiá často strácajú. Dokážu bez veľkého rizika experimentovať, hľadať nové formáty a rásť spolu s technológiami. Timotej Mikloš vníma študentské médiá ako komunitné platformy, ktoré by mali zostať verné svojej povahe: „Študentské médiá sú skvelé práve v tom, že sú študentské – umožňujú chybovať, hrať sa, byť tvorivými a vynaliezavými.“  

Univerzál a ďalšie redakcie ukazujú, že študenti sú často pioniermi trendov. Nemusia sa viazať na prísne procesy, môžu spájať žánre, prepájať akademické témy so spoločenskými a prirodzene pracovať s multimédiami.

Ak študentské redakcie dostanú podporu, môžu sa stať dôležitým priestorom, kde vznikajú nové talenty a nápady, ktoré neskôr obohatia slovenské médiá. Ak ich však budeme ignorovať, stratíme generáciu mladých autorov, ktorí sa nemajú kde učiť, robiť chyby a tvoriť slobodne.

Entuziazmus je dobrý základ, ale sám o sebe nestačí. Študentská žurnalistika môže rásť len vtedy, ak ju berieme vážne, dáme jej priestor a veríme jej. Univerzitné médiá dnes potrebujú takých mladých ľudí, ktorí: sa neboja pýtať, myslieť kriticky a hovoriť nahlas.

Keď v polovici 90. rokov prišiel na trh Tomb Raider, v ktorom mala hlavnú úlohu dobrodruhyňa Lara Croft, nikto netušil, ako to ovplyvní celý herný priemysel. Hoci nebola prvou ženskou hrdinkou v hrách, jej vplyv sa neskôr stal fenoménom, ktorý prerástol do globálnych rozmerov a príbeh jej postavy neskôr sfilmovali v hlavnej úlohe s Angelinou Jolie.

Dnes je podobných hier viac. Séria The Walking Dead, kde má jednu z hlavných úloh dievčatko s menom Clementine, či The Last of Us, kde sa príbeh točí okolo tínedžerky Ellie. Lara Croft však nebola inšpiráciou len pre ženské videoherné hrdinky, ale aj jej mužských náprotivkov. Príkladom je Nathan Drake z Uncharted, ktorý sa v podstate stal jej mužskou kópiou.

Herný priemysel, podobne ako ďalšie sektory mediálneho a zábavného priemyslu, poznačujú rodové stereotypy. Ľudia dlhodobo považovali digitálne hry za výsadu malých chlapcov. A to samotným zastúpením mužov v hernom priemysle, ako aj prezentáciou hier. Túto skutočnosť začala ale postupne meniť už spomínaná Lara Croft.

Ženy, aby boli prijaté v hernej komunite, musia omnoho viac dokazovať svoje schopnosti.

A hoci sa táto téza vyskytuje dodnes, neguje ho agentúra Newzoo, ktorá sa zaoberá výskumom herného priemyslu. Jej prieskum z roku 2023 uvádza, že z celkovej online populácie, teda ľudí s pravidelným prístupom k internetu, hrá digitálne hry 72 % žien a 81 % mužov. Iba 36 % týchto žien sa však označuje za „hráčky“.

U žien prevládajú netechnické pozície

Lenže hranie hier je jedna vec, a ich tvorba druhá. Zastúpenie žien podieľajúcich sa na vývoji počítačových a mobilných hier na Slovensku mapuje Slovak Game Developers Association (SGDA). Z ich poslednej výročnej správy vyplýva, že v roku 2024 pracovalo v slovenských herných štúdiách dokopy 984 zamestnancov.

Takmer polovica slovenských herných štúdií zamestnáva ženy. Z celkového počtu zamestnancov však tvoria len necelých 20 %. Najčastejšie – až v 34 % prípadov – sa uplatňujú ako grafičky alebo koncept artistiky. U žien dominujú aj pozície na oddeleniach marketingu a predaja (8,5 %) a 6,5 % z nich pracuje ako PR alebo Komunitná manažérka.

Menej často by ste stretli animátorky, ženy na riadiacich pozíciach, herné dizajnérky, testerky. Na programovaní sa podieľajú len 4 % žien pracujúcich v tejto sfére na Slovensku. Nižšie zastúpenie majú už iba v dátovej analytike, produkcii a zvukovom dizajne. Vyše 18 % však pracuje na bližšie nešpecifikovaných pozíciach.

Nútia im záujem o domáce práce

Podľa odborníčky na digitálne hry Veroniky Šašálovej z FMK UCM môže za prevládajúci stereotyp, že ženy do herného sveta či priemyslu nepatria, aj spôsob referovania o počítačových hrách v spoločenskej diskusii: „Treba si uvedomiť, že hry nemali ľahké postavenie v našej kultúre. Keď sa referuje o hráčoch, často počujeme o manželoch, ktorí kvôli hrám zanedbávajú rodinu, o chlapcoch, ktorí sa pri hraní hier radikalizujú, alebo z nich vyrastajú násilníci.“

Šašálová dodáva, že stereotyp sa buduje už pri edukácii na základnej škole, čo ženám neskôr sťažuje vstup do herného priemyslu. Často sa podceňujú ich technické schopnosti, respektíve už v škole sa zanedbávajú. „Musíte byť technicky zdatní, a to v prostredí, kde dievčatá už na základnej škole chodia na varenie a chlapci na technickú výchovu. To vytvára rodovo nerovné predstavy o tom, kam ženy patria a aké sú ich schopnosti,“ objasnila.

Programátoriek je málo celosvetovo

Zo slovenských čísel vyplýva zaostávanie v rodovej diverzii oproti zahraničiu. Štúdia z Univerzity v Liverpoole z roku 2011 zaznamenala na programátorskej pozícii v hernom priemysle len približne 5 % žien. Dáta agentúry Zippia z roku 2023 však poukazujú na výraznejší posun. V USA, druhom najväčšom hernom trhu na svete, ženy tvoria štvrtinu programátorov.

Stačí sa pozrieť na titulky hier a vidíme, že zloženie tímov je omnoho diverznejšie. Ide o výrazný posun.

Porovnanie dát z týchto samostatných štúdií z rozdielnych období a za použitia rozdielnej metodiky naznačuje postupný nárast zastúpenia žien na technických pozíciach v hernom vývoji. Samotnú tézu o neuplatnení žien v technickom smere pritom už v minulom storočí búrala programátorka Carol Shaw. Bola priamo zodpovedná za vznik hry River Raid, ktorá vyšla na vtedy mimoriadne populárnej konzole Atari 2600. Shaw je dodnes v kontexte ženského zastúpenia v hernom priemysle vnímaná ako jedna z jeho legiend.

Ženy sa však pri vývoji hier stále vo väčšej miere uplatňujú najmä v oblasti dizajnu, no ich zastúpenie aj spoločenské uznanie postupne rastú. „Stačí sa pozrieť na titulky hier a vidíme, že zloženie tímov je omnoho diverznejšie. Ide o výrazný posun, keď si uvedomíme, že ešte v časoch Atari sa mnohé vývojárky nedostali do záverečných titulkov, prípadne boli uvedené len v poďakovaní,“ zdôrazňuje Šašálová.

Čelia sexuálnemu obťažovaniu

„Ženy, aby boli prijaté v hernej komunite, musia omnoho viac dokazovať svoje schopnosti, prípadne svoje znalosti o hrách, aby ukázali, že ich záujem o hry nie je náhodná záležitosť,“ opisuje Šašálová situáciu žien v hernej komunite a priemysle.

Naraziť môžu aj na sexistické narážky alebo poznámky, ktoré sa následne podpíšu aj na ich pracovnej angažovanosti. „Na týchto pozíciách sú vo firmách prevažne mužské kolektívy. Aj keby žena bola rovnako kvalifikovaná, brali by ju ako ‚rozptýlenie‘ alebo zbytočnú drámu, pretože niektorí muži sú stále sexistickí,“ priblížila v anonymnom dotazníku, ktorý sme vytvorili pre potreby článku, problém zamestnať sa jedna zo študentiek odboru TEDI.

Univerzita vytvára veľmi otvorené, inkluzívne a férové prostredie, horšie je to už na samotných pracoviskách.

Celosvetovo otriasli herným priemyslom viaceré kauzy spojené so sexuálnym obťažovaním žien. Najzásadnejšie sa odohrali v spoločnostiach Blizzard a Ubisoft, ktoré skončili až na súde. Firmy preto môžu pristupovať k cenzurovaniu vlastného obsahu v hrách, aby vytvorili prijateľnejšie prostredie. Podľa Šašálovej však ide o ďalší problém, ktorý bráni ženám presadiť sa v hernom odvetví. Ak sa aj do ich hier niečo implementuje, nerieši to pôvodný problém súvisiaci s obťažovaním.

S virtuálnym sexuálnym obťažovaním sa v malej miere stretla aj komunitná manažérka z herného štúdia Nine Rock Games Miriam Kubovová: „Stretla som sa s tým v minulosti a raz za čas sa objaví pár nevhodných komentárov. Takých je ale našťastie veľmi málo a komunita ich väčšinou aj sama uprace.“

Kubovová ale nemá priame skúsenosti s tým, že by sa nedokázala uplatniť v hernom priemysle, respektíve, že by na pracovisku čelila rodovým stereotypom. Zároveň dodala, že možno má len šťastie. „Nine Rock Games je moja prvá naozajstná práca v hernom priemysle, kde som hneď našla prirodzené a férové prostredie,“ vysvetlila.

Ako to vidia študentky TEDI?

Napriek prevládajúcim stereotypom záujem o odbor zaoberajúci sa digitálnymi hrami javia aj zástupkyne ženského pohlavia. V roku 2023 bolo zo všetkých uchádzačov o odbor TEDI prijatých 24,6 % žien. Minulý rok počet prijatých dievčat narástol na 33,33 %. V júni 2025 bolo z prijatých uchádzačov vyše 41 % dievčat.

Podľa jednej zo študentiek, ktorá odpovedala na náš dotazník, to však automaticky nemusí znamenať, že sa aj v hernom sektore uplatnia. Problém vidí vo vnútornej politike a nastavení, ktoré majú muži na riadiacich pozíciách. „Zoznamovanie s mužmi, ktorí vás zapoja do projektov, nemajú problém s vami hovoriť, keď sa im páčite, ale za spoluprácou sa obrátia na mužov. Nijako nepomáha prijímanie veľkého počtu žien na odbor,“ tvrdí.

Rovnaká študentka opísala situáciu, kedy na pozíciu vo firme prijali ženy bez dostatočných skúseností. Tvrdí, že nemali ani materiál, s ktorým by mohli odprezentovať svoje schopnosti. „Nemali ani portfólio a prijaté boli asi na základe príjemného hlasu, neviem. Sama som žena a myslím si, že táto vnútorná politika nepomáha, iba situáciu zhoršuje,“ dodala.

Zdôraznila, že, ak sa v tomto ohľade nezlepší prístup a budú sa na pozície prijímať ženy bez adekvátnej odbornosti, mýtus o neschopných ženách pri tvorbe hier sa bude len umocňovať. Spôsob, ako minimalizovať riziko podobných situácií a búrať stereotypy, je vytvoriť inkluzívne prostredie a edukovať ľudí ohľadom problematiky už počas štúdia.

Na TEDI sa aktuálne vyučuje predmet Etika v digitálnych hrách. Jeho cieľom je dať študentom základy a širšie vzdelanie v spomínanej oblasti. „Univerzita vytvára veľmi otvorené, inkluzívne a férové prostredie, horšie je to už na samotných pracoviskách, kde sa ešte aj dnes stretnete s veľmi sexistickými prejavmi,“ uzatvára Šašálová.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo ocenenie z Kolumbijskej univerzity vníma aj ako uznanie pre slovenskú žurnalistiku,
• v čom je dnešný tlak na novinárov horší než počas mečiarizmu,
• aké faktory stáli za prepadom Slovenska v rebríčku slobody tlače,
• prečo po 11 rokoch odišla z pozície šéfredaktorky a akú rolu zohráva v redakcii dnes.

Absolvovali ste magisterské štúdium na Fakulte žurnalistiky v Bratislave. Neskôr v roku 2007 ste získali magisterský titul na prestížnej Kolumbijskej univerzite. Aký je rozdiel medzi štúdiom v Amerike a na Slovensku?

Pamätám si veľmi živo, ako som začala štúdium na Katedre žurnalistiky. Tri mesiace som študovala v komunistickom režime a potom prišla Nežná revolúcia. Učiteľský zbor, ktorý vtedy pôsobil na katedre žurnalistiky, bol naozaj na zaplakanie. Boli to ľudia, ktorí nikdy v živote nerobili praktické novinárstvo. Mnohí z nich boli komunistické kádre, ktorí učili kritiku buržoáznych médií, históriu podnikovej tlače na Slovensku. Ak by neprišla revolúcia, tak na skúšky by sme sa museli učiť, aké podnikové noviny vydávali vo Vrútkach a ďalších mestách. Po revolúcií títo ľudia prešli ako keby rýchlokurzom a zrazu začali vyučovať etiku médií alebo históriu západnej tlače. Už vtedy som vedela, že títo ľudia ma neobohatia.

Začala som si čítať, aké sú najlepšie novinárske školy. Kolumbijská univerzita bola vždy vnímaná ako slonovinová veža novinárstva. Sídli tam aj Pulitzerova komisia, ktorá odovzdáva Pulitzerove ceny. Uložila som si ju ako sen, ktorý sa mi splnil, až keď som bola šéfredaktorka The Slovak Spectacor. Hoci je pravda, že som sa zadĺžila – ročné školné stálo 86-tisíc dolárov – no mala som šťastie, keďže som získala štipendiu, Ocitla som sa v skupine Siga Gisslera, ktorý bol administrátorom Pulitzerových cien. Naozaj mal najtvrdší kurz praktického novinárstva. Výučba prebiehala ako keby ste vstupovali do redakcie. Váš mentor bol váš editor.

Prvou úlohou bolo, aby som nastúpila na metro, odviezla sa na hlavnú stanicu a oslovila pár ľudí. Na základe rozhovorov s nimi som si mala vybrať tému na spracovanie. Musela som získať ich telefónne čísla a mená. Keď som sa vrátila naspäť, mala som hodinu na napísanie textu. Aj pre mňa bola táto úloha náročná, pretože cvičila niečo, čo u nás nie je veľmi rozšírené. V tejto dobe, vo vaše generácii už pomaly vymiera schopnosť rozprávať sa s cudzími ľuďmi.

Ak by sme to mali zhrnúť, znamená to, že v Amerike sa išlo po praxi a na Slovensku sa učila iba teória?

Nie je to úplne tak. Ešte predtým než som šla na Kolumbijskú univerzitu, od roku 1994 do roku 1995 som mala Fullbrigtove štipendium na inej škole, ktorá bola výborná v teórií. Učiť sa teóriu žurnalistiky neznamená to, že sa budete učiť do nemoty históriu slovenskej žurnalistiky alebo umelo vytvorené konštrukty redigovania. Učila som sa napríklad psycholingvistiku, zaujímala ma aj hermenautika, teda interpretácia textu. Rozobrať text, a skúmať ako si ho môže neskôr interpretovať čitateľ. Na týchto hodinách sme rozoberali manipulačné techniky a propagandu.

Je to výhovorka, že my sme učili teóriu, aby škola nepripravila mladých novinárov na vstup do praktického života. Najmä preto, že ani v novodobých redakciách, nemôže fungovať princíp mentorov. Keď prídete do redakcie, ktorá je rozbehnutá, nie je na to čas. Vidím to aj keď študenti prichádzajú na letné stáže alebo prax. Vždy si vyberám podľa toho, či uchádzač je schopný napísať text, ktorý nie je názorový. Ak sa opýtam, čo chce písať a odpovie mi, že komentár, tak mu poviem, že je to brutálne ťažké. Zvyknem sa pýtať aj na tému, ktorej sa hlbšie venujú. Vždy som bola otvorenejšia študentom, ktorí mi povedali, že ešte nemajú zameranie, ale sú pripravení pracovať so zdrojmi a komunikovať s ľuďmi.

Tento rok boli oznámení výhercovia prestížnej ceny, a vy ste boli medzi nimi. Keď ste sa dozvedeli, že ste získali Columbia University Alumni Award, čo vám prebehlo hlavou?

Veľká hrdosť. Spomenula som si na deň, keď som stála pred katedrou žurnalistiky na kampuse Kolumbijskej univerzity. Uvedomila som si, aké je to úžasné, že som sa tam ako študentka vôbec dostala. Nesnívala som o tom, že táto škola by ma mohla niekedy oceniť. Prebehla mi hlavou celá ta genéza – keď som tam bola prvýkrát v roku 1996, neskôr som sa tam vrátila v 2006 ako študentka, a dnes ako ma ocenili.

Vnímate to aj ako uznanie pre slovenskú žurnalistiku?

Určite áno. Nikto z nás nie je izolovaný jav. To, že som sa ako šéfredaktorka dostala k takýmto príležitostiam, je výsledkom práce a podpory mnohých ľudí. Toto ocenenie patrí aj Alexejovi Fulmekovi, ktorý ma počas štúdia vždy podporoval, aj finančne. A patrí aj Petit Pressu. O to silnejšie to pre mňa je, že som doposiaľ jediná Slovenka, ktorá túto cenu získala.

Aj ja som bola jedna z tých študentov, ktorí začali tieto protesty. Dnes si neuvedomujeme, čo všetko by znamenala strata tejto slobody.

Pôsobili ste ako novinárka už v 90. rokoch. V čom sa najviac líši tlak, ktorému novinári čelili počas mečiarizmu, od toho dnešného?

Veľkým rozdielom sú sociálne médiá a hybridná vojna. V tých mečiarovských časoch som ešte nepôsobila vo veľkom, významnom médiu a nerobila ani investigatívnu žurnalistiku. Nebola som fyzicky ohrozovaná, ale ak si spomenieme, mnohí kolegovia, ktorí pokrývali témy ako mafia a snažili sa robiť investigatívu v tejto oblasti, boli ohrození. Dostávali sa do veľmi nebezpečných situácií. Spomenieme napríklad Arpáda Soltész, ktorý písal práve o týchto skupinách.

Dnes je situácia horšia hlavne kvôli tlaku, ktorý prichádza z online prostredia. Je dosť vážny. Môže to ohroziť aj psychické zdravie novinárov. Nie je to menšia výzva ako v minulosti.

V roku 2014 ste nenastupovali priamo z redakcie SME, ale z pozície šéfredaktoky anglicky písaného týždenníka The Slovak Spectactor. Ako váš prechod vtedy prebiehal?

Plánovala som odísť s Matúšom Kostolným, terajším šéfredktorom Denníka N. Boli sme výborný priatelia. Keď som sa dozvedela, že do vydavateľstva vstupuje Penta, a veľká časť Denníka SME odchádza, aj ja som zvažovala odchod. Potom si ma do kancelárie zavolal Alexander Fulmek, a povedal mi jednu myšlienku s tým, že mu nemám hneď odpovedať.

Chcel, aby som sa stala šéfredaktorkou denníka SME. Úplne som zamrzla a následujúce dva týždne som s tou myšlienkou pracovala. Zvažovala som to, ale aj si predstavovala, čo by to pre mňa znamenalo. Neskôr, keď sme sa o tom rozprávali, sľúbil mi, že sa bude snažiť ako vydavateľ Pentu vytláčať, aby nemala dosah na redakciu.

Po jedenástich rokoch v pozícii šéfredaktorky sa zrazu vraciate do redakcie v inej roli. Ako by ste opísali pozíciu, ktorú zohrávate v redakcii teraz?

Myslím, že som pre kolegov stále morálnou autoritou, čo ma veľmi teší a vážim si to. Stále sa na mňa budú obracať, aby so mnou mohli preberať ich články. Moja nová pozícia je šéfkomentátorka. Budem sa snažiť písať čo najviac. Naďalej však budem mojich kolegov reprezentovať. A onedlho oznámim aj vznik novej novinárskej organizácie, kde budem zohrávať určitú úlohu a budem sa snažiť mojim kolegom pomáhať poradenstvom či podporou.

Úľava spočíva v tom, že nemusím všetko kontrolovať a necítim, že za všetko musím niesť zodpovednosť.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu odísť z pozície šéfredaktorky?

Čas. Jedenásť rokov je príliš dlhý čas, aby niekto vykonával túto pozíciu. Zároveň som chcela odísť v čase, keď mám ešte mentálnu silu a mám schopnosť písať, tvoriť a robiť to novinárstvo, ktoré som väčšinou viedla.

Na tlačových konferenciách koaličných politikov sa často opakovali mená šéfredaktorov vrátane vášho. Cítili ste po odchode z tejto pozície určitú úľavu?

Nenazvala by som to úľavou. Naďalej prichádzajú útoky a výhražné maily. Politici zároveň stále môžu čítať moje komentáre. Zmena je samozrejme v tom, že noviny nereprezentujem ako šéfredaktroka, ale zastupujem ich iným spôsobom. Úľava spočíva v tom, že nemusím všetko kontrolovať a necítim, že za všetko musím niesť zodpovednosť.

Slobodu vnímam ako možnosť rozhodovať sa, konať a niesť za to zodpovednosť, žiť podľa svojich hodnôt. Po mnohých rokoch v médiách, v čom sa zmenilo vaše vnímanie pojmu sloboda?

Ľudia si oveľa menej uvedomujú, čo to znamená pre ich každodenný život. Myslím si, že tento pojem sa devalvoval od čias, keď sme stáli na námestiach. Aj ja som bola jedna z tých študentov, ktorí začali tieto protesty. Dnes si neuvedomujeme, čo všetko by znamenala strata tejto slobody. Na druhej strane žijeme časy zneužívania tohto pojmu, lebo niektorí politici majú pocit, že majú určovať hranice slobody pre celú spoločnosť, a že sloboda im neprináša povinnosti, čo samozrejme nie je pravda.

Slovensko sa v najnovšom rebríčku slobody tlače Reportérov bez hraníc prepadlo o deväť miest a skončilo na 38. priečke zo 180 krajín. Aké sú podľa vás hlavné faktory, ktoré k tomu prispeli?

Jednoznačne zmena vlády. Keď nastúpila vláda Roberta Fica, oni boli pripravení podmaniť si verejnoprávne média a myslím, že išli tvrdo týmto smerom. Druhým faktorom sú ešte intenzívnejšie útoky na novinárov, ktoré premiér a jeho vláda podnecuje. Robert Fico často využíva tlačové konferencie na to, aby útočil na novinárov. Občas aj nevyberavo hovorí konkrétne mená novinárov. Aj to je faktor, prečo sa zhoršila sloboda tlače.

V čase, keď politici čoraz viac komunikujú cez sociálne médiá, obchádzajú médiá a tvoria si vlastnú realitu. V čom sa v tomto prípade vaša úloha ako novinárky mení?

Úloha novinára sa nemení. Stále by som mala a chcela kontrolovať mocných. Stavať zrkadlo moci. Pribúda úloha vysvetľovania čitateľom. Prečo to robíme, a ako robíme niektoré texty, a ako pristupujeme k investigatíve. V spoločnosti je veľký zmätok, čo sú názory, čo je kritika, a čo je útok. V tomto vidím úlohu pre každého novinára, aby dokázal pomôcť spoločnosti sa v tomto orientovať.

Čo robiť v situácií, ak nie je možné položiť konfrontačnú otázku?

Máme zažitú prácu, keď na tlačovke premiér Fico odmietne odpovedať, tak sa tú istú otázku opýta ďalšie médium. Druhá možnosť je, že ak teda odmietnu odpovedať, v článku čitateľovi vysvetlíte, že toto bola naša otázka, ale politik na ňu neodpovedal. Netreba to vzdávať. Treba sa snažiť a ísť priamo do parlamentu, na úrad vlády, a ak toho politika uvidíte, treba sa snažiť položiť tú otázku, lebo je to súčasť našej práce.

Mali by médiá reagovať na to, že im časť verejnosti prestáva dôverovať? Bude lepšie, ak budú viac vysvetľovať, alebo jednoducho pokračovať vo svojej práci a neobhajovať sa?

Určite sa majú a robia to dlhodobo. Robíme vlastné výskumy a prieskumy, v ktorých zisťujeme, čo na našej práci čitatelia oceňujú, čo im chýba a aké majú výhrady. Zároveň si však nemyslím, že samotným vysvetľovaním vieme získať späť celú stratenú dôveru. Nedôvera v médiá totiž nevychádza len z toho, že by médiá robili nekvalitnú prácu.

Je to súčasť oveľa širšieho hybridného útoku, ale aj výsledkom autokratických tendencií. Do verejného priestoru sa systematicky podsúva presvedčenie, že kritické médiá sú platené zo zahraničia, že sa snažia zvrhnúť vládu alebo bezhlavo útočia na štátnych predstaviteľov, hoci v skutočnosti si len plnia svoju úlohu.

Keď už sme pri komunikácii cez sociálne siete, tak môžeme hovoriť aj o tom, ako sa novinári správajú na sociálnych sieťach. Niektoré redakcie vo svete, napríklad Associated Press, už prijali aj etické kódexy správania sa novinárov v online priestore. Myslíte si, že by niečo podobné malo zmysel aj u nás?

Máme kódexy a viaceré médiá ich v posledných rokoch upravili. V našom sme napríklad pridali časť, ktorá kolegom vysvetľuje, ako sa správať na sociálnych sieťach, a akým spôsobom prezentovať svoje názory. O týchto témach často diskutujeme aj na poradách. Je to správna cesta – a myslím si, že podobne k tomu pristupujú aj ďalšie redakcie na Slovensku. Malo by to byť zlatým štandardom. Ich súčasťou by malo byť aj jasné usmernenie, ako pracovať s umelou inteligenciou, a do akej miery ju do procesu vpúšťať.

V posledných rokoch sa často hovorí o tom, že tlak na novinárov už neprichádza len z politickej moci, ale aj od samotného publika. Rezonuje táto téma vo vašej redakcii?

Tlak zo strany publika tu vždy bude. My chceme robiť žurnalistiku, ktorá je pre čitateľov relevantná – chceme počúvať, čo by radi videli a čítali, no zároveň platí, že sa nemôžeme uzatvárať do bublín. Musíme pripravovať aj taký obsah, o ktorom sme presvedčení, že je dôležitý, aj keď nie je na prvý pohľad populárny.

Najmä pri menších médiách sa môže stať, že sa budú príliš prispôsobovať svojmu publiku. Tým si však zúžia vlastnú čitateľskú základňu a riskujú, že sa stanú médiom „na mieru“ pre úzky okruh ľudí, čo nemusí dopadnúť dobre.

Nie je silou vnútorne sa rozpadávať, trpieť online útoky a nehovoriť o tom.

Útoky na novinárov, ale aj odborníkov, vedcov sa stupňujú. Akú ,,mentálnu výbavu” by mal mať súčasný novinár, s čím ísť do tejto profesie?  

Ťažko sa mi rozpráva o mentálnej výbave, pretože si nemyslím, že novinár ma znášať takéto útoky. Viem, že kedysi moji starší kolegovia mali taký pocit, že to je súčasťou ich práce, že musia všetko zniesť a absorbovať takéto útoky. Ja si to nemyslím.

Mentálna výbava je skôr o tom, že novinár by mal byť dostatočne zvedavý. Rovnako by mal byť schopný komunikovať, ak čelí nejakým tlakom. Nemal by to považovať za slabosť. Naozaj sa prehadzujú tie definície, čo je slabosť a čo je sila v tejto profesii. Nie je silou vnútorne sa rozpadávať, trpieť online útoky a nehovoriť o tom.

Mám otázku, ktorá bude možno zaujímať viacerých našich študentov. Veľa z nich pracuje v STVR, stále je to taká vstupná brána do sveta médií, keďže sa tam častejšie menia ľudia.  Je STVR stále dobrá cesta?

Nepovedala by som, aby nechodili do STVR, ale aby si nastavte si hranice. Odporúčam im aby si skúsili nájsť redaktorov, ktorí stále robia nezávislú prácu. A nech nezabudnú na novinárske princípy. Ak uvidia, že sa porušujú – nech idú ďalej.

Viem, že momentálne nie je veľa možností a príležitostí na slovenskom mediálnom trhu. Zároveň je pravdou, že mnohí nevydržia dostatočne dlho. Majú pocit, že v tejto profesii sú nedostatočné platy, práca cez víkend, obrovská psychická záťaž a ešte aj online nenávisť. Ľudia si to vyhodnotia, že to za tie peniaze nestojí.

Ak majú lásku k novinárstu, chcela by som ich poprosiť, aby vydržali. Na začiatku je to ťažké – naučiť sa rutinu, vystavať text – príde to až po piatich rokoch. Ale oplatí sa vydržať, lebo nakoniec sa stanú súčasťou komunity, ktorá kontroluje vládnu moc a otvára dôležité témy.

Pew Research Center poukázal na prieskum, že od roku 2020 počet mladých ľudí, ktorí sledujú správy na TikToku sa viac než zdvojnásobil, a to na 55 %. Ako môžeme efektívne pomôcť mladým ľuďom rozlišovať dezinformácie od spoľahlivých správ?

Keďže vieme, že mladí ľudia berú mnohé informácie z TikToku, musíme to zohľadniť a prispôsobiť sa. Vo veľkých svetových médiách, ako je Washington Post, na to majú vlastný kanál.

Takže táto otázka je na stole aj v denníku SME.

Áno, premýšľame nad tým, aký obsah a akou formou dávať na TikTok. Stále verím, že TikTok môže byť len vstupnou stanicou – miestom, kde mladí ľudia zachytia základnú informáciu, no potom by mali prirodzene prejsť k serióznejším médiám, kde si o tej istej téme prečítajú viac. TikTok im totiž neprinesie hĺbkový kontext, ani nevysvetlí zložitejšie fenomény.

Mali by s nimi hovoriť iným jazykom alebo im radšej dôverovať, že zvládnu aj náročné témy?

Jedna vec je prilákať mladých ľudí na naše weby. Nemyslím si však, že nezvládnu náročnejšie formáty. Ak majú v budúcnosti robiť zodpovedné politické rozhodnutia, vedieť, koho voliť či ako sa starať o svoje zdravie, potrebujú čítať aj komplexnejšie texty, nielen pozerať krátke videá. Dôverujem im, že dokážu absorbovať aj zložitejšie témy.

Kedysi sa do „novinárčiny“ išlo s vierou, že médiá majú moc zmeniť veci. Sú médiá stále tým povestným strážnym psom demokracie?

Jednoznačne sú. Práve preto, keď zlyhávajú všetky kontrolné mechanizmy – či už Najvyšší kontrolný úrad, štátne orgány alebo parlamentné výbory – médiá zostávajú poslednou inštanciou. Sú to práve médiá, ktoré môžu priniesť informácie o tom, že politici kradnú, že sa zneužíva proces tenderov, alebo že sa európske peniaze odkláňajú od svojho pôvodne deklarovaného cieľa.

Beáta Balogová

Je absolventkou Kolumbijskej univerzity v New Yorku, kde študovala žurnalistiku. V roku 2020 získala Európsku novinársku cenu v kategórii názorov a komentárov a je členkou Výkonného výboru Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI). Momentálne je šéfkomentátorkou denníka SME, kde predtým 11 rokov stála na čele redakcie, a ešte predtým viedla 12 rokov anglický týždenník The Slovak Spectator.

Vždy sa to začne rovnako. Otvorím si Instagram alebo TikTok len na pár minút. A zrazu je polhodina preč. Hlava úplne prázdna, myslenie je spomalené, neviem sa sústrediť a ani si nepamätám, čo som vlastne pozerala. To je brain rot. Tichá hmla, ktorá príde po príliš dlhom čase online.

Zaujímavosťou je, že termín brain rot bol organizáciou Oxford University Press v roku 2024 vyhlásený za slovo roka. Definuje ho ako zhoršenie duševného či intelektuálneho stavu človeka, ktoré vzniká v dôsledku nadmernej konzumácie jednoduchého až bezduchého obsahu.

Keď sa oddych zmení na preťaženie

Psychológovia a neurovedci hovoria, že brain rot nie je len metafora, ale reálny stav duševného preťaženia. Vzniká, keď trávime priveľa času pri obrazovkách a sledujeme nekonečný prúd nenáročných videí či príspevkov. „Je to stav, keď človek prijíma priveľa nekvalitného obsahu, ktorý je ako rýchle občerstvenie pre mozog,“ vysvetľuje Dr. Andreana Benitez z Medical University of South Carolina. Takýto typ stimulácie síce krátkodobo zabaví, no z dlhodobého hľadiska oslabuje schopnosť sústrediť sa, premýšľať a všímať si svet okolo seba.

Štúdie tiež upozorňujú na to, že viac času stráveného pred obrazovkou znamená menej času na osobný kontakt, pohyb a skutočné zážitky. Tie, ktoré mozog skutočne stimulujú a trénujú.

Zabúdame, aké to je, nudiť sa, pozerať z okna, rozmýšľať bez stimulov.

Skoro každý, s kým som sa rozprávala, tento pojem dobre poznal. Na základe môjho „mini prieskumu” medzi študentami deväť z desiatich ľudí povedalo, že o brain rote už počulo. No nedozvedeli sa o ňom z učebníc psychológie, ale z internetu. TikTok ho premenil na vtipný pojem, ktorý vystihuje našu závislosť od obrazoviek.

Rýchle videá, pomalá myseľ

Stačí si spomenúť na virálnu Ballerinu Cappuccinu. Postavičku, ktorá opakuje dookola tie isté tanečné pohyby so zvláštnym zvukom v pozadí. Klip nemá pointu, ale niečo na ňom núti človeka pozerať ďalej. Alebo takzvané split-screen videá, kde sa na jednej polovici obrazovky sa hrá Subway Surfers (mobilná hra – pozn. red.), zatiaľ čo na druhej niekto rozpráva o úplne nesúvislej téme. Cieľom nie je zaujať obsahom, ale udržať pozornosť, aby mozog ani na sekundu nevypadol z prúdu stimulov.

Podobne fungujú aj NPC livestreamy, kde streameri ako postavy z hier monotónne opakujú tie isté frázy ako „ice cream so good“ či „yes, yes, yes“ zakaždým, keď im niekto pošle darček. Súčasťou ich popularity je práve to, že sú zvláštne, až hypnotizujúce. Psychológovia hovoria, že takýto obsah pracujú s veľmi rýchlym cyklom odmeny. Každých pár sekúnd dostávame nový zvuk, pohyb alebo reakciu, čo spúšťa mikrodávky dopamínu. Mozog si na to rýchlo zvykne a začne vyhľadávať podobný typ stimulov.

Algoritmy nás neučia pozornosť rozvíjať, ale trieštiť a brain rot je jej dôsledkom. Videá ako Ballerina Cappuccina, NPC livestreamy či nekonečné satisfying klipy sú obsahom, ktorý nás síce okamžite upúta, no zanechá po sebe len prázdno. Aj keď brain rot znie vtipne predstavuje skutočný problém.

Každý druhý študent z dvadsiatich šiestich, ktorých som sa pýtala odpovedal, že sa po scrollovaní často cíti otupene a unavene. Zvyšok priznal, že sa im to stáva niekedy. Ani jeden človek neuviedol, že sa mu to nikdy nestalo. Je až zvláštne, ako sme si na tú únavu zvykli. Akoby mentálne vyhorenie bolo len ďalšou bežnou súčasťou pripojenia na Wi-Fi.

Láska a nenávisť

A predsa to robíme ďalej. Jeden študent to zhrnul ako love hate relationship (vzťah lásky a nenávisti – pozn. red.). Mnohí to opisujú ako zvláštnu zmes závislosti a frustrácie, z ktorej sa nevedia úplne vymaniť. Našli sa však aj takí, ktorí majú používanie sociálnych sietí pod kontrolou a algoritmy dobre nastavené. Berú ich ako nástroj, nie ako únik.

Chápem to. Sociálne siete sú miesto, kde som v kontakte s ľuďmi, ale aj miesto, kde najviac zabíjam čas. Psychológovia by to nazvali preťažením. Neustále skákanie z jedného videa na druhé nám rozhádže pozornosť. Ja to vnímam skôr tak, že si tým učím myseľ nevydržať ani chvíľu v pokoji.

Ešte päť minút

Najhoršie je to večer. Ležím v posteli a viem, že by som mala ísť spať, ale ruka mi automaticky siahne po mobile. Poviem si: „Ešte päť minút.“ Pozriem jednu správu, jedno video, jeden príbeh a potom ďalší. Zhasnem svetlo, ale displej stále svieti.

Ráno sa zobúdzam unavená a s pocitom, že som si vlastne vôbec neoddýchla. Najprv obviňujem stres, školu alebo počasie, ale viem, že za to môže včerajší večer s mobilom v ruke. Spánok po hodinách scrollovania nie je skutočný oddych. Je plytký, prerušovaný a hlava sa aj po ôsmich hodinách cíti unavená.

A napriek tomu to robím znova. Poznám ten moment, keď sa snažím odložiť mobil, no ruka akosi automaticky znova klikne na TikTok. Nie preto, že by ma niečo zaujímalo, ale preto, že som si na ten pohyb zvykla. Mozog si vypýta rýchlu odmenu. Krátke reelsko, smiech, zvuk a zrazu je minúta preč. Potom druhá, tretia…

Strácame schopnosť byť v pokoji

Uvedomila som si, že už ani neviem súvislo pozerať film bez toho, aby som nesiahla po mobile. Stačí chvíľa, keď sa v príbehu nič nedeje, a už prekliknem na Instagram. Počas učenia sa idem len pozrieť na jednu správu a o desať minút som na videu o receptoch, ktoré nikdy nevarím.

Najťažšie však nie je odložiť telefón. Najťažšie je odolať pokušeniu vziať ho späť do ruky.

Štúdie ukazujú, že už len prítomnosť telefónu na stole znižuje schopnosť sústrediť sa. Aj keď ho nepoužívame, mozog je neustále v pokušení skontrolovať ho, ako keby čakal niečo dôležité. A tak sa učíme rozptyľovať. Stále častejšie a rýchlejšie. Brain rot teda nie je len o tom, že pozeráme priveľa online obsahu. Je o tom, že strácame trpezlivosť. Zabúdame, aké to je, nudiť sa, pozerať z okna, rozmýšľať bez stimulov. Nudu sme vymenili za hluk, ktorý nikdy neutícha.

Sociálne siete sú navrhnuté tak, aby nás udržali pri obrazovke. Každé nové video či príspevok nám dáva drobnú dávku potešenia a po čase si ani nevšimneme, že nám ticho začne prekážať. To je skutočná pasca brain rotu. Nejde len o stratu času, ale o to, že nedokážeme udržať pokoj a prirodzený rytmus mysle.

Zaujímavé je, že aj keď vieme, ako na nás tieto mechanizmy pôsobia, málokedy sa podľa toho správame. Je to trochu ako vedieť, že káva po ôsmej večer nie je dobrý nápad a aj tak si ju dáme. V tej chvíli to pôsobí nevinne. Ale potom sa čudujeme, prečo nevieme zaspať.

Rovnováha, ktorú všetci hľadáme

Aj malé zmeny dokážu spraviť veľký rozdiel. Nie je potrebné odstrániť všetky aplikácie ani odkladať telefón. Stačí si nastaviť krátke prestávky. Nepozerať sociálne siete pred spaním, počas jedla alebo si obmedziť čas v aplikáciách. Už len uvedomenie si, koľko času týmto spôsobom denne strácame, dokáže otvoriť oči.

Niektorí spolužiaci skúšali obmedziť čas strávený na mobile. Väčšina z nich povedala, že im to pomohlo. Už krátka pauza dokáže zmeniť pohľad na deň. Všímate si viac okolie, rozhovory pôsobia hlbšie a čas akoby spomalil. Najťažšie však nie je odložiť telefón. Najťažšie je odolať pokušeniu vziať ho späť do ruky.

Keď si spätne čítam tie odpovede „strata času“, „láska a nenávisť“, „mám to pod kontrolou“ dochádza mi, že všetci len hľadáme rovnováhu. Skúšame nájsť spôsob, ako byť online a pritom sa sústrediť na každodenný život.

Naše hlavy nie sú stavané na nekonečné scrollovanie, ale na premýšľanie, cítenie a načerpanie energie. Chrániť si tento priestor je na nás aj keď to znamená odložiť telefón skôr, než pocítime nutkanie pozrieť si len jedno ďalšie video. Práve tieto malé rozhodnutia nám dávajú šancu obnoviť pozornosť a kontrolu nad vlastným časom.

V článku sa dočítate:

• prečo Slováci za všetkým hľadajú konšpirácie,
• ako sa Samuel Kováčik dostal k vede,
• ktoré z periodík ponúka kvalitne spracované vedecké články,
• ako vníma jeho výmenu názorov s Majkom Spiritom.

Začiatkom apríla ste na Instagrame pridali video ohľadne slintačky a krívačky, v ktorom ste sa snažili vysvetliť, ako správne reagovať na šíriace sa dezinformácie. Prečo Slováci neveria pravde a za všetkým hľadajú konšpirácie?

Ťažko povedať – a myslím, že to nie je problém len Slovenska. Vidíme to naprieč celým západným svetom. Úspešní politici dnes často otvorene klamú, a ľudia už toho ani nie sú šokovaní. Zdá sa, že sme sa dostali do bodu, kedy si ktokoľvek môže povedať hocičo, bez ohľadu na to, či je to pravda. Jediným kritériom je, či to vzbudí požadovanú reakciu u publika.

Do veľkej miery za to môžeme aj my sami ako publikum. Nie sme dostatočne kritickí, málo premýšľame nad tým, čo počúvame. Keď sa dozvieme, že niekto klamal, často len mávneme rukou a povieme si: „Veď všetci klamú.“ Rovnako ako sa kedysi hovorilo, že všetci kradnú. Nerozlišujeme medzi tým, keď sa niekto pomýli, a tým, keď niekto klame zámerne, systematicky a cynicky.

Každý z nás sa môže niekedy mýliť, to je prirodzené. No je to iné, keď niekto vedome šíri nepravdy a robí to opakovane. A tento rozdiel sme akoby prestali vnímať. A vďaka tomu vzniká priestor, v ktorom sa klamstvo stáva normou – a politici to, samozrejme, radi využívajú.

Prečo teda ľudia radšej uveria klamstvu než by hľadali pravdu?

Mnohí sú na toto veľmi citliví a naopak časť spoločnosti si dáva extrémny pozor na to, či nepodlieha rôznym kognitívnym pudom. Postupne si začneme viac uvedomovať, že tým, ktorí dokážu rozoznať pravdu od nepravdy, sa bude v živote dariť lepšie než tým, ktorí veria klamstvám. A potom sa ľudia začnú pýtať, čo môžem urobiť, aby som sa tiež stal úspešným?

Keď sa človek necíti v živote spokojný, potrebuje identifikovať vinníka. Jednoduchšie prijmeme predstavu, že za naše problémy môže niekto iný, než by sme si pripustili, že si za ne môžeme do istej miery aj sami. A práve vtedy nastupujú politici či rôzni „záchrancovia“, ktorí ponúknu jednoduché vysvetlenia a vinníka.

Obzvlášť v náročných časoch, ako bola pandémia alebo v súčasnosti stále je vojna na Ukrajine, sa týmto odpovediam ľahšie verí, aj keď hlboko vo vnútri možno cítime, že nie sú pravdivé. Ale klamstvo, ktoré nás upokojí, sa niekedy prijíma ľahšie než pravda, ktorá nás núti konať.

Aký to má dopad na spoločnosť, keď nedokážeme veriť nielen opatreniam vlády, ale ani odborníkom?

Týmto situáciu len zhoršujeme. Povedzme, že mám zvýšenú teplotu, doktor mi povie, čo s tým mám robiť a ja namiesto toho využijem radu náhodného človeka na internete. Nielenže zvyšujem riziko, že zvýšenú teplotu nepotlačím, dokonca ju môžem zhoršiť. A to platí o každej situácii, pretože ani odborníci nemajú garanciou pravdy. Často hovoria: „Na základe aktuálnych poznatkov sa javí ako najlepšie riešenie toto…“ To však neznamená, že majú stopercentnú istotu.

Mohli sme to vidieť počas pandémie Covidu-19, kedy sa situácia rýchlo menila. Dobrý odborník dáva rady, ktoré vychádzajú z maximálneho získaného množstva poznatkov. Keď sa jej budeme držať, optimalizujeme svoju budúcu prognózu. No keď dáme na menej kvalifikovanú radu, prípadne si žiadnu nevyžiadame, v priemere sa nám bude v budúcnosti menej dariť. Budeme dlhšie chorí, budeme mať viacej kusov dobytka nakazených slintačkou a krívačkou.

Samozrejme vždy tu je možnosť, že aj keď odborníci zhodnotia najlepšie vstupné dáta, tak kvôli nevhodne zvolenej vzorke majú skreslený úsudok. Je to úplne legitímna možnosť. Z ilúzie stopercentnej pravdy je dobré vytriezvieť ideálne ešte v mladom veku, lebo nič nevieme na sto percent. Vždy je 0,001-percentná pravdepodobnosť, že žijeme v simulácii, alebo že sa nám to celé sníva. 

Súčasná vláda počas covidu (vtedy v opozícií) šírila dezinformácie ohľadom ochorenia. Teraz premiér Fico vyzýva opozíciu, aby vážila slova a nezneužívala krízu na politické účely. Prečo nastal obrat v jeho rétorike?

To, čo hovorí, nemá nič spoločné s tým, čo je naozaj dobré pre blaho krajiny, občanov alebo dokonca zvierat. Všetko, čo tvrdí, je z pohľadu jeho vlastného záujmu alebo záujmov jeho strany. Keď bol v opozícii, bolo pre neho výhodné presviedčať ľudí, teraz však očakáva od občanov poslušnosť voči vládnym opatreniam. Zaujíma ho len to, čo je prospešné pre jeho pozíciu, nie to, čo je prospešné pre celú krajinu.

Napriek tomu sa dezinformácie ohľadom choroby ďalej šíria. V už spomínanom videu ste vysvetľovali, ako reagovať na komentáre politikov, ktorí nemajú dôkazy pre svoje tvrdenia. Vašim riešením je pýtať sa ich, odkiaľ to majú. Vidíte v tom zmysel?

Áno, lebo ľudia často nie sú dobrí v posudzovaní dôveryhodnosti iných. Dôveryhodnejšie vnímame vysokých ľudí alebo ľudí s hlbokým hlasom. Politici sa naučili identifikovať, aké veci vzbudzujú dôveryhodnosť a začali to napodobňovať. Veľmi sebavedomo rozprávajú o veciach, o ktorých vedia veľmi málo.

Šikovní moderátori dokážu tieto nedostatky odhaliť, keď ich pozvú na rozhovor. Špeciálne keď ide o „menších“ politikov, ktorí nemajú veľký tím. Títo moderátori ich tlačia k tomu, aby vysvetlili, prečo tvrdia to, čo tvrdia. Chceme počuť odôvodnenie, ale často sa stáva, že politici si svoje tvrdenia vymyslia alebo ich majú z neoverených zdrojov typu „jedna baba povedala“.

Chýba nám kontakt s vedou, nevieme ako ju hľadať a ako jej porozumieť.

Preto musíme aktívne rozlišovať medzi skutočnými expertmi, ktorí si našu dôveru zaslúžia, a tými, ktorí len simulujú sebavedomie. Je škoda, že miesto kompetentných politikov dostávajú priestor tí, ktorí si veci vymýšľajú a zakladajú ich len na tom, čo sa im práve zdá zaujímavé.

Nedávame im väčšiu pozornosť, ako si „zaslúžia“?

Každý si zaslúži istú pozornosť. Na Slovensku je niekoľko politikov, ktorí sa dostali do bodu, kedy im už nikto nič neverí. Klamali toľkokrát, že im možno zostala len mala skupina verných. Postupne by sme ich mali začať ignorovať. Politici, ktorých sme už demaskovali ako klamárov a nekompetentných, si nezaslúžia pozornosť. Problém je, že niektorí stále vzbudzujú dojem legitímnosti, čo ovplyvňuje veľkú časť spoločnosti.

Takže problém je v tom, že ich ľudia ešte „neodhalili“?

Áno. Musíme prispieť k tomu, aby politikov-klamárov odhalili. Poznám niekoľkých politikov, ktorí keď dostanú otázku, vedia svoje odpovede podložiť dátami, hovoria, že ich rozhodnutia sú na základe porovnania s inými krajinami, odporúčaní expertov, alebo diskusií s ľuďmi. Takto by to malo fungovať.

Ak politik opakovane klame, ľudia by si mali položiť otázku, či mu ešte dôverovať a či má zmysel ho naďalej počúvať. Prečo si myslíte, že niektorí ľudia, najmä staršie generácie, to stále nedokážu?

Nie sú zvyknutí rozlišovať medzi klamstvom a pravdou. Vedecký prístup nás naučil, že keď dostaneme novú informáciu, hneď ju neakceptujeme. Pýtame sa, ako ju získali, aké metódy použili a akými nástrojmi ju merali. Chceme poznať pozadie vzniku informácie. Mnohí ľudia však na to nie sú zvyknutí, a preto aj keď politik klame, nevedia to rozpoznať. Pre nich to jednoducho znie ako pravda. Je to niečo, čo sa treba naučiť. Podľa mňa je veľmi dôležité pýtať sa, odkiaľ informácie prichádzajú, a ako ich môžeme overiť. To je dobrý začiatok, ako sa naučiť rozlišovať medzi pravdou a klamstvom.

Kedy ste si uvedomili, že práve veda je smer, ktorým sa chcete uberať?

Najskôr som sa rozhodol ísť študovať fyziku len preto, že ma to fascinovalo. Čítal som knihy o čiernych dierach a kvantovej fyzike, pričom som mal pocit, že mi z toho vybuchne hlava. Povedal som si, že to aspoň skúsim, kým ma nevyhodia. Necítil som sa ako génius, takže som ani nepredpokladal, že by som tam mohol vydržať. Vôbec by mi nenapadlo, že obyčajný človek môže pochopiť tieto veci, a dokonca občas prísť na niečo nové.

Až keď som sa do vedy naozaj pustil, uvedomil som si, čo vlastne znamená byť vedcom. Predtým som si to ani nevedel predstaviť, pretože som s vedou nemal osobný kontakt. Nepoznal som nikoho, kto by sa jej venoval – až kým som raz v relácii Pod lampou nevidel Martina Mojžiša.

Neskôr mi s ním jeden známy dohodol stretnutie. Dovtedy som vnímal vedcov len cez knihy a články. Chýbala mi osobná skúsenosť. Teraz, keď už som súčasťou vedeckej komunity, sa snažím ľuďom túto skúsenosť sprostredkovať. Ukázať im, ako reálne vyzerá vedecký život a práca. Chcem zbúrať mýtus, že veda je len pre géniov – to neznamená, že vedcom môže byť úplne každý, ale tie kritériá sú iné, než si väčšina ľudí myslí.

V rozhovore pre SLSP ste spomínali, že ste si chceli overiť, ako funguje veda v zahraničí, ako pracujú vedecké kolektívy a aké majú postupy. Aké sú podľa vás najväčšie rozdiely medzi tým, ako je veda vnímaná na Slovensku a v zahraničí? 

Ťažko sa mi na to odpovedá, pretože neviem presne, ako ľudia vnímajú vedu v zahraničí. Keď som tam pôsobil, pracoval som na výskumnom inštitúte, kde som bol obklopený ľuďmi z vedeckého prostredia. Nešlo teda o úplne typickú vzorku spoločnosti. Vnímanie vedy však ovplyvňuje viacero faktorov. Jeden z nich je, ako veľmi vedci hovoria o svojej práci na verejnosti. Teda či vedia svoju prácu popularizovať a priblížiť ju ľuďom.

Druhým je, ako sa o vede hovorí v spoločnosti. Teda ako ju prezentujú médiá, politici či iné verejné autority. Na Slovensku máme aj pozitívne, aj negatívne príklady. Medzi tie pozitívne patrí projekt ESET Science Award, ktorý oceňuje prácu slovenských vedcov a vedkýň a pomáha zviditeľňovať ich prínos.

Na druhej strane, počas pandémie sme boli svedkami negatívneho javu, keď niektorí politici nezvládali krízovú situáciu a namiesto toho, aby niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia, presúvali vinu na vedcov a využívali ich ako obetných baránkov.

A práve preto by sme sa mali usilovať o to, aby tých negatívnych bolo čo najmenej. Veda totiž nie je len o teóriách, ale má reálny dopad na náš život. Je jedným z mála nástrojov, ktoré nám umožňujú rýchlo reagovať na nové krízy. Keby nebolo vakcín, je možné, že by sme sa s covidom trápili dodnes.

Kto alebo čo môže za to, že Slováci častejšie nedôverujú vede a odborníkom? Je to problém vzdelávacieho systému, mediálnej prezentácie vedy alebo niečo úplne iného?

Za nízku dôveru vo vedu nemôžu primárne médiá. Je pravda, že napríklad v Česku je vedecké spravodajstvo kvalitnejšie, ale nie preto, že by tam boli šikovnejší ľudia. Rozdiel je najmä v rozpočtoch. Na Slovensku máme šikovných ľudí, ktorí by vedeli robiť výborný obsah, ale robia to s minimálnymi financiami. Za problém môžeme považovať aj nízky záujem divákov a čitateľov o túto tému v porovnaní so zahraničím. No nejde o jediný faktor.

Sú tu aj historické dôvody. Ide napríklad o prirodzenú nedôveru voči autoritám, ktorú máme na Slovensku silno zakorenenú. Ďalší problém je vzdelávanie. Mnohí ľudia vôbec nerozumejú tomu, aký význam má vedecká práca a čo nám veda priniesla. Keď sa aj medzi lekármi nájdu takí, ktorí nedokážu jasne vysvetliť prínos vakcín a šíria odporúčania v rozpore s vedeckými poznatkami, znamená to, že ani odborníci nie sú dostatočne napojení na vedecké poznanie. Chýba nám kontakt s vedou, nevieme ako ju hľadať a ako jej porozumieť.

Nemali by sme sa báť povedať niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nesprávne.

A potom je tu špecifický slovenský problém – keby sme si napríklad pred 100 rokmi vymenili geografickú polohu s Portugalskom, možno by sme dnes boli v úplne inej situácii. Namiesto toho sme boli za železnou oponou a vznikla tu silná nedôvera voči autoritám.

Okrem toho sa Slovensko často vníma ako slabé ohnivko (pozn. red. – najslabší článok, zraniteľné miesto v systéme) Európy – aj kvôli našej polohe sme cieľom zahraničných dezinformačných kampaní, tipujem, že najmä z Ruska, ktoré sa snažia narušiť našu vnútornú súdržnosť. A to všetko má vplyv aj na dôveru vo vedu.

Aké konkrétne kroky by mohli pomôcť zlepšiť vnímanie vedy na Slovensku?

Jedným zo spôsobov, ako zlepšiť vnímanie vedy, je približovať ju ľuďom jednoduchou a zrozumiteľnou formou. Presne o to sa snažíme aj vo Vedátorovi – organizujeme verejné prednášky, kde si ľudia môžu sadnúť napríklad na pivo a popritom si vypočuť genetičku alebo astrofyzika, ktorí rozprávajú o svojej práci. Tieto prednášky sú na laickej úrovni, takže im rozumie každý.

Dôležité je aj využívať rôzne kanály – sociálne siete, rozhlas, noviny – aby sa veda dostala k čo najširšiemu publiku prirodzeným spôsobom. Snažím sa využiť každé médium, ktoré existuje, aby si veda našla cestu prirodzeným spôsobom úplne ku každému. 

Informujú médiá správne a v dostatočnej miere o vedeckých témach a objavoch?

Hlavným cieľom médií je zarobiť na svoje fungovanie. Niektoré to robia prostredníctvom clickbaitov, pričom buď vytrhnú správy z kontextu alebo opakujú staršie vedecké informácie bez poriadneho rešeršu. Takto sa často šíria aj nesprávne informácie, čo je charakteristické najmä pre bulvárne médiá. Seriózne médiá namiesto „lajtového“ potešenia ponúkajú „hodno-vedný“ obsah.

Na internete môžete naraziť na článok, ktorý je zlým prekladom zlého zahraničného článku. Runako tam však môžete nájsť detailné analýzy vážnych problémov a objavov, v ktorých sa vyjadrujú odborníci. Príkladom médiá, ktoré pravidelne prináša kvalitne spracované hĺbkové články o týchto témach je Denník N.

Kvalitné analýzy však majú oveľa menšiu čítanosť než clickbaitové články, ktoré obsahujú pár riadkov textu a obrázky. Za tento trend však môžu čitatelia, ktorí uprednostňujú rýchle a povrchné informácie. Médiá sa preto prispôsobujú a produkujú obsah na mieru čitateľom. Tvorba kvalitného obsahu stojí na nás, čitateľoch. Namiesto desaťminútového scrollovania krátkych videí si môžeme prečítať dlhý a podrobný článok.

Týmto spôsobom môžeme vytvárať tlak na médiá, ktorým určíme podobu ďalších obsahov. Bohužiaľ, najmä mladšia generácia si odvykla čítať dlhšie texty a často má problém pozerať film bez toho, aby sa popritom pozerali na mobile.

Robia vedci dostatok, aby svoje objavy dostali do médií a priblížili ich verejnosti?

Nie vždy je potrebné, aby vedci priamo komunikovali svoje objavy s médiami. Veľké vedecké inštitúcie a univerzity mávajú svoje PR oddelenia, ktoré sa postarajú o mediálnu komunikáciu. Tieto dostanú od vedcov informácie o novej publikácii alebo zaujímavej téme, a potom pošlú niekoho, kto sa s vedcami porozpráva, zjednoduší obsah a zabezpečí mediálnu publicitu.

To si však vyžaduje financie, a na Slovensku nie vždy existujú dostatočné prostriedky. Mnohé univerzity sa snažia robiť PR aj vo vlastnej réžii. Keď si zoberieme netrénovaného vedca ktorý začne verejnosti rozprávať o vedeckých témach , bude to veľmi zložité, suché, ťažkopádne a asi to nevzbudí veľký záujem.

Na druhej strane, pre niektorých vedcov to môže byť príjemné a zaujímavé. Napríklad astrofyzik Norby Werner, keď občas nahrávame rozhovory, hovorí, že aj keď celý týždeň rieši náročné vedecké otázky a riadi veľkú kolaboráciu pri výstavbe teleskopu, rozhovory o vesmíre sú preňho zábavné a teší sa z nich. Pre niektorých vedcov je komunikácia s verejnosťou príjemným a hodnotným aspektom ich práce.

V rámci vášho podcastu máte aj rubriku „FAQ dobré otázky“. Aké témy ľudí zaujímajú najviac?

Často sa opakuje záujem o fungovanie mysle a kritické myslenie, ale aj o vesmír. Ten ponúka širokú škálu otázok, či už ide o čierne diery, vznik vesmíru, hľadanie mimozemského života alebo fungovanie hviezd. Populárne sú aj témy o zaujímavých osobnostiach, ktoré ukazujú, že veda nie je priamočiara, objavy prichádzajú cez krivolaké cesty a opakovaný neúspech. Veľa sa pýtajú aj na fyziku bežných vecí, napríklad prečo je more slané, prečo vtáky lietajú vo formácii písmena V, ale rozoberali sme aj fyziku pukancov.

Veľa mladých ľudí čerpá informácie primárne zo sociálnych sietí. Ako ich vieme naučiť rozlišovať kvalitný obsah od dezinformácií?

Problém s typickým vzdelávaním spočíva v tom, že sa počas neho prezentuje iba príbeh o tom, ako niečo funguje. Málokedy sa však poukáže na alternatívy, ktoré nefungovali. Takto získame dojem, že akékoľvek vysvetlenie, ktoré počujeme, je správne. Chýba nám kritické myslenie, ktoré by nás priviedlo k otázke: „Možno to môže byť inak?“

Školy sa snažia pokryť veľké množstvo informácií, a preto sa nemôžu venovať zlyhaniam. Ak by sme ukázali všetky možnosti, ako niečo môže zlyhať, študenti by si uvedomili, že každý informácia je len jedna z mnohých a že väčšinou môže byť aj nesprávna.

Mali by sme sa zamerať na širší prístup. Ukázať rôzne pohľady na problém, ako sa naše poznanie mení a prečo sa niekedy mýlime. Je dôležité ukázať nielen príklady, kedy veci fungujú, ale aj tie, kedy naopak nefungujú. Takto si ľudia zvyknú pýtať sa, či to čo im práve hovoria je v naozaj pravda.

Nedávno ste upozornil na dezinformácie o fosílnych emisiách, ktoré vo svojom podcaste šíril Majk Spirit. Ako vnímate zodpovednosť verejne známych osobností a influencerov pri šírení informácií na sociálnych sieťach? Ako by sa dalo predísť šíreniu podobných dezinformácií?

Po rozhovore s Majkom Spiritom som pochopil, že niektoré jeho vyjadrenia boli nepochopené. On sám ich napokon povedal inak ako pôvodne chcel. Je dôležité byť citlivý na to, ako komunikujeme, aby naše slová nemohli byť nesprávne pochopené. Mne sa to tiež občas stane, no dávam si na to veľký pozor.

Je dôležité testovať svoje vlastné porozumenie tým, že sa pokúsime vysvetliť veci od základu, napríklad: Čo to vlastne je? Ako to funguje? Čo je to uhlíkový cyklus? V čom je spaľovanie fosílnych palív iné ako spaľovanie dreva? Keď sa pokúsim vysvetliť veci jednoducho, zistím, či im naozaj rozumiem.

Nemali by sme sa báť povedať niečo, čo sa neskôr môže ukázať ako nesprávne. Skôr by sme mali byť otvorení diskusii a byť pripravení reagovať, ak zistíme, že niečo nebolo úplne správne. Samozrejme, problém je, že dezinformácie sa šíria rýchlejšie ako pravda. 

Naša výmena názorov s Majkom ma veľmi potešila. Pokúsil som sa mu slušne vysvetliť, čo mi nesedelo, a on mi odpovedal rovnako slušne, že ďakuje za doplnenie, aj keď s niektorými kritikami nesúhlasí. Takto by mala vyzerať normálna diskusia alebo výmena názorov. Toto treba normalizovať. 

Samuel Kováčik

Na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského si urobil doktorát. Následne pôsobil na Dublinskom Inštitúte Pokročilých štúdií. V roku 2016 založil projekt Vedátor, pre ktorý tvorí väčšinu textového, obrazového a zvukového obsahu.

Sofiia si presne pamätá moment, keď sa zamilovala do Eurovízie. Písal sa rok 2016 a na pódiu štokholmskej Globe Arena stála Jamala s emotívnou piesňou 1944. Keď ukrajinská speváčka zvíťazila, vtedy len 12-ročná Sofiia cítila hrdosť a radosť z toho, že hudba môže spájať.

Odvtedy sa pesničková súťaž stala súčasťou jej života. Každý rok si s priateľmi a rodinou už týždne vopred prehráva súťažne piesne, sleduje kvalifikácie a hlasuje za svojho obľúbenca či obľúbenkyňu. Keď príde na rad finálový večer, vyzerá to ako narodeninová oslava.

Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Miestnosťou s televíziou rozvoniava chutné občerstvenie a partia kamarátov sedí pred televíziou Počas večera si úpenlivo sledujú hudobný program, zapisujú si dojmy a vytvárajú rebríčky umiestnení. Nakoniec ich porovnávajú s konečnými výsledkami súťaže.

Keď sa presťahovala na Slovensko a začala študovať na FMK UCM, prekvapilo ju, že jej noví kamoši nemali k Eurovízi podobný vzťah. „Keď som sa rozprávala so slovenskými rovesníkmi, zistila som, že túto súťaž nepozerajú a nepoznajú ju,“ uviedla. O čo teda ide?

Experiment bol úspešný

Eurovision Song Contest, na Slovnesku známa ako Eurovízia, je pesničková súťaž, na ktorej každoročne vystupujú zastupitelia národnostných krajín. Za jej vznikom stojí Európska vysielacia únia (EBU), ktorá ju organizuje od mája 1956. Tento rok sa dočkáme už 69. ročníku.

EBU však pôvodne neplánovala vytvoriť súťaž. Len dva roky pred prvým ročníkom založili Eurovision Network. Jej poslaním bola výmena a výroba spoločných televíznych programov s cieľom nákladovo efektívne rozšíriť materiál pre národné vysielacie organizácie.

Fanúšikovia Eurovízie sa môžu za jej vznik poďakovať talianskemu verejnoprávnemu vysielateľovi RAI, keďže práve ten prišiel s myšlienkou súťaže. Historik zaoberajúci sa súťažou Dean Vuletic pre NBC News povedal, že išlo experiment so zárodkom televíznej technológie.

Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky.

Prvého ročníku sa zúčastnilo sedem krajín. Reprezentanti Holandska, Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Luxemburska a Talianska sa stretli v meste Lugano, ktoré sa nachádza na juhovýchode Švajčiarska. Víťazstvo vtedy utŕžila domáca speváčka Lys Assia.

„Nemáme k dispozícii údaje o sledovanosti za rok 1956, ale vlastníctvo televízora vtedy nebolo veľmi rozšírené, takže pravdepodobne neboli veľmi vysoké,“ zhodnotil Vuletic. Nasledujúci rok sa odohrala vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zapojilo už aj Rakúsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo. Postupne rozrástla o ďalšie krajiny a vlani sa jej zúčastnilo 37 reprezentantov – národov z Európy, ale aj Izraela či Austrálie.

Nový režim priniesol nové príležitosti

Pokiaľ by ste sa pozreli zoznam minuloročných účastníkov, Slovensko by ste v ňom hľadali márne. Našu krajinu naposledy reprezentoval v roku 2012 Miroslav Šmajda, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Max Jason Mai. Naša eurovízna história sa však začala písať ešte v minulom storočí.

Po rozpade Sovietskeho zväzu a vlne politických zmien naprieč východnou Európou, vzniklo viacero samostatných štátov, ktoré prejavili záujem o Eurovíziu. Zapojiť sme sa chceli už pár mesiacov po vzniku Slovenskej republiky, no situácia bola vtedy komplikovaná.

Študent FMK a člen skupiny OGAE Slovakia (oficiálny fanklub Eurovízie na Slovensku – pozn. red.) Blažej Fabian vysvetľuje, že pre obrovský záujem nových krajín muselo vzniknúť kvalifikačné kolo. Slovensko naň vtedy vyslalo populárnu skupinu Elán s piesňou Amnestia na neveru. Na postup do súťaže to však nestačilo.

Naším prvým oficiálnym reprezentantom sa stala skupina Tublatanka. V Dubline predstavila Nekonečnú pieseň, s ktorou sa umiestnila na 19. mieste, čo nás zaradilo do najhoršej sedmičky. Vtedajšie pravidlá súťaže automaticky diskvalifikovali krajiny z tejto kategórie z účasti v ďalšom ročníku.

Fabian z OGAE Slovakia to odôvodňuje tým, že EBU chcela krajiny motivovať, aby do súťaže posielali najlepších interpretov a najlepšie piesne. Keďže sa Slovensko v roku 1995 nemohlo súťaže zúčastniť, Slovenská televízia sa vtedy rozhodla Eurovíziu nevysielať.

Tak blízko, a predsa tak ďaleko

Po ročnej stopke vycestoval do nórskeho Osla Marcel Palonder s piesňou Kým nás máš. Pred jeho vystúpením ho moderátor predstavil zahraničným divákom. Následne sa na televíznych obrazovkách objavil vtedajší premiér Vladimír Mečiar a povedal: „Veľa šťastia Slovensko!“

Slovenská televízia a rozhlas sa do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období.

Marcel Palonder napokon obsadil 18. miesto. Odvtedy na Eurovízii súťažilo ďalších päť reprezentantov Slovenska – Katarína Hasprová, Nela Pocisková & Kamil Mikulčík, Kristína, dvojičky Veronika a Daniela Nízlové ako TWIINS a už spomínaný Max Jason Mai, no nikto sa nedostal k víťazstvu bližšie ako on.

Za vyzdvihnutie však stojí pieseň Horehronie od Kristíny. Podľa Blažeja sme v roku 2010 boli považovaní za jedného z favoritov na výhru vďaka výberu piesne. „Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky,“ ozrejmil Fabian.

Zatiaľ čo zahraničných fanúšikov mohla pieseň a jej odprezentovanie zaujať, na Slovensku bolo jej prijatie zmiešané. Aj keď sa stala extrémne populárnou a získala dve ocenenia počas udeľovania Slavíkov, našli sa aj posmešné alebo poburujúce reakcie. Časť ľudí totiž v texte započulo vulgarizmus.

Na výslednej podobe pesničky pracovala aj Hanka Servická, ktorá naspievala vokály v „anjelskej reči“. V prvej minúte a 34 sekunde piesne ľudia počujú „po**b sa Denis“. Servická tvrdí, že tam vulgarizmus nie je a spieva tam „Lia sankte di alla mann“, čo má znamenať „Osláv sa tvoje sväté meno, Pane môj“.

Slovensko sa mohlo vrátiť do Eurovízie

Zuzana Vicelová, vedúca odboru komunikácie RTVS, v auguste 2023 deklarovala, že verejnoprávny vysielateľ zvažuje návrat do súťaže v roku 2025. Rok na to sa tieto plány rozplynuli. Vicelová to odôvodnila nedostatočnými finančnými zdrojmi, ktoré poznačilo aj zníženie príspevku zo štátneho rozpočtu pre RTVS.

So zrušením RTVS a vznikom STVR sa tento plán stal ešte viac nereálny. Na pozícii generálneho riaditeľa je dočasne poverený generálny riaditeľ Igor Slanina. Ten mal telerozhlas viesť do konca septembra 2024, no jeho poverenie bolo niekoľkokrát predĺžené. Na poste štatutára zostane najmenej do 30. júna 2025.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď nie je riadne zvolený manažment STVR a s tým súvisiace obmedzenia v rámci rozpočtu, sa Slovenská televízia a rozhlas do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období,“ uviedol pre časopis atteliér PR manažér STVR Filip Púchovský.

Napriek tomu na pesničkovej súťaži vystúpi Slovák Adam Pavlovčin. Víťaz Česko Slovenskej Superstar známy ako Adonxs bude v máji v švajčiarskom Bazileji reprezentovať Česko. Pre Aktuality.sk poznamenal, že Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Zabudli sme na ňu

Ako sme už načrtli, Slovensko malo svoje zastúpenie v najväčšej hudobnej show. Počas druhej vlny reprezentácie medzi rokmi 2009 a 2012 súťaž trhala rekordy sledovanosti na vtedajšej samostatnej Slovenskej televízii, tvrdí Fabian. Zároveň hovorí, že ľudia sa vtedy o nej bežne rozprávali.

Za vtedajším veľkým záujmom vidí aj skutočnosť, že sme v tom čase mali vlastnú súťaž, prostredníctvom ktorej sme vyberali reprezentantov. Túto kvalifikáciu organizovala samotná Slovenská televízia. Zároveň spomenul, že na Slovensku dlho existovala tradícia festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra.

Ako je teda možné, že po viac ako dekáde Slováci nepoznajú Eurovision Song Contest? Keďže naša krajina od roku 2012 na túto súťaž nevyslala žiadneho reprezentanta, médiá nemali veľkú motiváciu o nej informovať. Slovami Jána Amosa Komenského – čo oči nevidia, to srdce nebolí.

Sedím pred obrazovkou počítača. Oči mi lietajú zhora nadol. Medzi stovkami hier v mojej digitálnej knižnici narazím na niečo, čo ma zaujme a stláčam tlačidlo spustiť. Už onedlho však hru vypínam so slovami, že zajtra sa k nej vrátim. Opakujem to ešte ďalšie dva týždne, až kým ju nezahodím do koša.

Mal som to urobiť už skôr. Zatiaľ čo si večery krátim malou, no nesmierne zábavnou hrou, pätinu disku mi okupuje gigant. Naletel som lesklému pozlátku, pod ktorým sa schováva priemerná poľská čokoláda. Chuť na sladké síce zaženie, ale nie preto že by bola dobrá – skôr úplne stratíte apetít.

Digitálne hry vytvorené veľkými štúdiami často trpia kvôli biznisovým záujmom ľudí, ktorí by svojmu dieťaťu kúpili hru na Xbox, hoci vlastní PlayStation. Nerozumejú im. Ak programátori vidia svet v jednotkách a nulách, „oblekári” zdolávajú vrcholy grafov a dúfajú, že cesta nenaberie smer do doliny.

Veľké štúdia preto zanevreli na originalitu. Namiesto toho tvoria hry podľa šablóny, ktoré budú finančne úspešné. Z umenia sa stal konzumný produkt bez duše. Avšak nájdu sa aj výnimky. Keď píšem tieto riadky, po večeroch bojujem s inváziou démonov na Marse. Možno tí ukradli dušu veľkým hrám.

Peniaze nie sú jedinou príčinou úpadku mainstreamových hier. Na ich tvorbe sa podieľajú stovky ľudí, ktorí majú rozdielne kreatívne pohľady. Niet divu, že sa zhodnú len na základných črtách a ničom viac. Tento scenár je pre nás dobre známy, veď aj náš parlament sa zhodne len na nevyhnutných veciach.

Indie hry víťazia svojou originalitou

Herný priemysel nie je výnimočný oproti trhom iných médií. Aj tu prevládajú mainstreamové štúdia a v úzadí nájdete nezávislé tímy či jednotlivcov. Zárodky významných spoločností sa nekrčia v kúte. Dá sa povedať, že ide o súboj Dávida a Goliáša, i keď nezávislé štúdiá konkurenčný boj nikdy nevyhrajú.

Lenže v dobe, keď sa „oblekári” snažia normalizovať 80-eurovú cenovku, indie hry to môžu využiť vo svoj prospech a vďaka nižším cenám ukázať hráčom, že vývoj kvalitnej hry nemusí stáť miliardy eur.

Keď prácu na detektívnej hre financuje obrovský vydavateľ, je zasadená do 40. rokov 20. storočia v Los Angeles. Naozaj nič výnimočné od tvorcov L.A. Noire. No keď sa o to isté pokúsi štúdio, ktoré si hru vydá samo, výsledkom je Disco Elysium s detektívom, ktorý namiesto riešenia vraždy pije alkohol a berie drogy.

Jeho rodeo sa však skončí v momente, keď sa zobudí na dlážke hotelovej izby, kravata prevísa zo stropného ventilátora a on si nepamätá ani vlastné meno. Práve v tejto chvíli sa ho chopí hráč, ktorý je zo situácie rovnako zmätený ako herná postava. A navyše nevedia, že za hotelom visí muž, ktorý je v značnom rozklade.

Rozdiel medzi týmito hrami je obrovský. Môže za to kreatívna sloboda nezávislých tvorcov, ktorú by ste vo veľkých štúdiách hľadali len ťažko. Ešte dôležitejšia je však viera. Nie v Boha, ktorú mal Dávid pri súboji s Goliášom, no vo vlastné schopnosti a svoj projekt. A čo vy, veríte, že vás indie hra chytí a nepustí?

Pripravila vás univerzita dostatočne na prácu fotografa?

Som zástancom filozofie, že samotné vysokoškolské vzdelanie by nemalo byť len o tom, že sa naučíte nejaký objem vedomostí, ale o tom, že sa dostanete do prostredia, kde sa začína o problémoch a myšlienkach diskutovať. Za seba môžem povedať, že ma škola nepripravila na prax.

História francúzskej žurnalistiky mi zatiaľ nijako nepomohla a takisto ani teória filmov. Ale veľmi mi pomohla estetika a nejaké praktické veci v zmysle úpravy textov a súvisiacich vecí. Už len diskusie v triede sú dôležité bez ohľadu na to, kde budete pracovať. Vysoká škola je o tom, že stretnete ľudí, s ktorými sa môžete rozprávať a možno sa budete stretávať aj neskôr. Tam si začnete na základe diskusie formovať myšlienky, ktoré vás potom sprevádzajú ďalej.

Vyfotili ste niekoľko dôležitých momentov, napríklad Petra Pellegriniho v Bratislave, ktorý sa mal v tom čase nachádzať v regiónoch, čo aj uviedol ako dôvod neúčasti na prezidentskej debate v Rádiu Expres. Aké náročné je niečo takéto zachytiť?

Konkrétne táto situácia je úplná náhoda. Dostali sme tip, že ho zbadali. Sadol som na bicykel, zobral foťák a išiel na lokalitu. Poznám správanie politikov a aj ochrankárov, tak som si vytipoval miesta, odkiaľ by som ho mohol odfotiť. Lenže oni si ma všimli, zmenili svoj postup a Pellegrini išiel zadným vchodom, kde som dobehol. Preto bola tá fotka taká, aká bola. V tej rýchlosti som musel meniť celý jej koncept. Odfotil som ho iba zozadu.

Fotografia by ale nevznikla bez ľudí, ktorí majú otvorené oči a nie je im to ľahostajné. Posunuli nám informáciu, no mohli aj niekomu inému, prípadne sa možno tak stalo a poslali ju do bulváru. Lenže vieme, komu v súčasnosti patria bulvárne denníky a asi nebolo v ich záujme prichytiť Pellegriniho pri klamstve.

Ako pracujete s etikou pri fotografovaní. Kde je pre vás hranica, za ktorú by ste nešli?

Nechcem fotografiou zámerne ubližovať ľuďom, respektíve zobrazovať niečo, čo niekomu môže ublížiť, ak to nie je vo verejnom záujme.

V súčasnosti sa rieši otázka, či je etické zverejňovať tváre malých detí. Počas utečeneckej krízy ste fotili na maďarských hraniciach aj maloletých. Prevážil záujem verejnosti?

Dal som si veľmi veľký pozor na to, aby nešlo o „safari“. V zmysle, že cvak, cvak, cvak, aby sme mali čo najzaujímavejší obsah. Z rozhovorov s rodičmi vyplynulo, že sú vďační, že tam sme. Viackrát za mnou ale prišli alebo na mňa zamávali a nechceli, aby som fotil. Ich rozhodnutie som rešpektoval. Vždy som sa snažil byť viditeľný, aby som mal istotu, že nerobím niečo, čo im môže ubližovať. Prišiel za mnou sýrsky utečenec, ktorý povedal lámavou angličtinou, že nechce byť na fotografiách. Tak na nich ani nebol. Nemal som s tým problém.

Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí.

Ak nie ste niekde schovaný s teleobjektívom a nehráte sa na tajného a objekty, ktoré sú na verejnom priestranstve, vás vnímajú a neprídu za vami so zákazom, v rámci spravodajstva môžete fotografiu alebo video záznam spraviť.

V súčasnej politickej situácií vidíme, čo znamená byť novinárom. Myslíte si, že to máte ako fotograf oproti nim ľahšie?

Áno, pretože nie sme bodom záujmu politikov. Sme pozadie, ktoré sa hýbe a fotí, s čím oni automaticky rátajú. Nepýtame sa nepríjemné otázky, čiže aj osobná úroveň je úplne iná. Pri porovnaní s redaktormi, ktorí sú s nimi aj vo verbálnej komunikácií, je naša pozícia oveľa lepšia a ľahšia.

A to, že máte „nálepku“ denníka SME, vám neškodí?

Škodí, ale to nie je môj problém. Napríklad v covidovej ére boli protivládne demonštrácie ľudí, ktorí neuznávali médiá snažiace sa informovať. Keď som na demonštrácii povedal, že som z denníka SME, tak ma prinajlepšom niekam poslali, opľuli ma a boli aj náznaky fyzickej agresie. Ťažko sa zmieruje s tým, keď človek chce počuť len to, čo si myslí, a médium mu to nepovie.

Mali ste niekedy problém, ak ste odfotili niečo, čo sa politikom alebo ich voličom nepáčilo?

Nie, nemyslím si, že naša spoločnosť je v takom stave, aby niekto riešil fotografie. Raz sa mi stalo, že som fotil protest taxikárov a nahral som do systému fotky, ako sedia v autách. O pol roka editor použil fotografiu ako ilustračný obrázok k téme, že taxikári chcú viac peňazí. Vtedy mi volal taxikár, že nás dáva na súd, lebo sme zobrazili jeho tvár pri téme, ktorá s ním nijako nesúvisí. V rámci témy sa fotka nesprávne použila, tak sme ju vymenili.

Niektorí politici sú trochu márnomyseľní. Dajú nám sprostredkovane vedieť, že fotka sa im nepáči, či by sme ju mohli vymeniť. Nerobíme to, nie je to naša povinnosť, je to o dobrej vôli. Nemám však pocit, že by sme niekedy vymenili niekomu fotku na základe ich žiadosti.

17. novembra ste fotili protest PS, SaS a KDH aj snem k 25. výročiu Smeru. Premýšľate počas fotenia nad tým, aké máte názory voči daným politikom alebo či vám je sympatická ich rétorika?

Toto je vec, nad ktorou teraz často rozmýšľam. Trochu odbočím a poviem príklad. Som v parlamente a nejaká konkrétna pani poslankyňa je vulgárna a správa sa veľmi nepríjemne. Odfotím ju a potom vidím, že na fotke vyzerá naozaj škaredo. Nechcem povedať, že je škaredá, ale v tom momente nie je zobrazená úplne lichotivo a v skutočnosti tak nevyzerá. Ide len o grimasu, kde si napríklad oblizla pery alebo niečo podobné. Ja mám situáciu ale zachytiť tak, ako sa stala. Nemám riešiť, či to pre ňu bude lichotivé alebo nie.

Keď som na verejnom priestranstve a niekto mi nedá vyslovený nesúhlas, tak môžem fotiť.

Môžem s čistým svedomím povedať, že si nepamätám situáciu, kedy som si povedal, že túto fotku dám do systému alebo k článku, lebo si to človek zaslúži na základe toho, ako sa správa v realite. Daná osoba vtedy vyzerala tak, ako vyzerala. Nechcem fotku hodnotiť, že táto fotka je dobrá, pretože zobrazuje človeka takého, aký si myslím, že je. Snažím sa takéto zmýšľanie eliminovať.

A keby sme sa vrátili k protestom a snemu Smeru? 

Prídem, nafotím, snažím sa, aby fotky boli, čo najbližšie k tomu, čo sa tam dialo. Mojou úlohou fotografa v novinách je ukázať ľuďom, ako to tam vyzeralo, akí tam boli ľudia, ako sa správali. Používam prirodzené svetlo a hrám sa s kompozíciou, ale nemením obsah. Úprimne, lepší materiál vždy vyjde zo snemu Smeru ako z protestov PS-ka. Sú to úplne rozličné svety a výpovedná hodnota fotky je úplne iná.

Keď fotíte, viete sa odosobniť od snímanej situácie alebo osoby?

Je mi strašne nepríjemne vidieť krv. Ale keď sa pozerám na krv cez foťák, tak mi to nevadí. Mojou prácou je fotiť a rozmýšľať až potom. Keď fotím Fica, tak ho nefotím preto, že ho chcem nafotiť škaredo. Keď fotím Šimečku, tak nerozmýšľam nad tým, že ho chcem nafotiť pekne. Pre mňa je dôležité, že mi fotka pomáha trochu rozumieť niektorým veciam. Aj divák môže cez ňu vnímať niečo nové.

Na platforme X pravidelne uverejňujete statusy. Aké má denník SME usmernenia k verejnému prezentovaniu názorov svojich fotografov?

Máme jasne stanovené pravidlá, ako sa máme správať v situáciách, o ktorých si myslíme, že sú naše súkromné, pretože v konečnom dôsledku nie sú, keďže sme súčasťou nejakej značky. V rámci redakcie máme etický kódex, kde sa píše, že by sme len tak bezhlavo nemali urážať ľudí a nadávať im. Línia irónie je nastavená tak, že vždy by to malo byť v súlade so slušným správaním.

Ak subjektívne hodnotím niekoho, tak to podľa mňa nie je problém. Tým, že aktívne nevstupujem do textov, sloboda je v tomto trošku inde. My fotografi sme v oveľa jednoduchšej pozícii ako redaktori, ktorí môžu prichádzať do konfliktu záujmu.

Nebojíte sa svoje názory verejne prezentovať?

Snažím sa hovoriť také názory, ktoré si viem vyargumentovať. Ak s nimi má niekto problém, som otvorený diskusii. Podľa mňa sme stále v situácii, kedy by sa človek nemal báť povedať svoj názor, ak si za ním stojí. Zároveň, ja nie som v pozícii, že by som vytváral nejakú verejnú mienku.

Tento rok ste na konferencií Marketing & Media Identity získali Granátové jablko Mariána Matyáša, ktorým sú každoročne oceňovaní študenti a absolventi za mediálny počin a za šírenie dobrého mena UCM. Ako toto ocenenie vnímate?

Mňa to veľmi potešilo, dokonca až dojalo. Myslel som si, že toto ocenenie už neexistuje, čiže bol som milo prekvapený a zaskočený. Doma som žartoval s manželkou, že to musel niekto určite odmietnuť, keď to dali mne. Až na pár momentov som nikdy nebol kritický k mojej škole, ale nemyslel som si, že som až taký reprezentant a že sa dostanem k tejto cene. Ohľadom nej mám len pozitívne emócie.

Po získaní ocenenia ste na Instagrame napísali: „Pol roka pred smrťou ma zavolal na kofolu. Vedel, ako to všetko skončí, ale aj tak mi dookola hovoril o svojich nápadoch, čo treba zmeniť na škole, o tom ako budú vyzerať médiá…“ O akých konkrétnych plánoch ste sa rozprávali s Mariánom Matyášom (prodekan FMK UCM, na počesť ktorého vzniklo ocenenie Granátové jablko Mariána Matyáša – pozn. red.)?

Bol som veľký bojovník proti bulváru a on bol v tom čase komentátorom Nového Času. Písal som aj diplomovku o regionálnych verzus celoštátnych médiách. Mal som ideu, že by sme založili malé regionálne noviny. O tom boli naše diskusie – kam posunúť novinárčinu, aby bola bližšia ľuďom a bola viac pre ľudí. A potom sme riešili môj neustály boj s tým, na čo je užitočný bulvár.

Párkrát som sa s ním tiež rozprával, keď som hľadal motiváciu vrátiť sa na univerzitu na ďalšie nadstavbové štúdium, že prečo by som tam mal začať a akú tému by som si mal vybrať.

Hovoril vám o svojich víziách?

Hovoril, no musel by som načrieť veľmi hlboko do pamäte. Viem, že chcel omladiť fakultu. Niektoré jeho nápady neboli úplne realizovateľné. Respektíve skôr to boli utopistické myšlienky. Mám niečo konkrétne, ale nebudem o tom hovoriť, lebo to bola jeho myšlienka. Ľudia, ktorí ju mali poznať, ju poznajú.

Vyzeral by mediálny svet inak, keby bol stále medzi nami?

Nemyslím si, že by vyzeral zásadne inak. Minimálne cesta, ktorú ten človek podstupuje v rámci štúdia na vysokej škole, by bola možno užitočnejšia, viac prepojená s praxou. Túto myšlienku on veľmi razil. Žiak by mal okrem histórie francúzskej žurnalistiky zažiť novinárčinu v nejakom konkrétnom médiu, v konkrétnej praxi. Podľa mňa by mediálny svet vyzeral rovnako, ak by stále žil, len možno by viac ľudí bolo lepšie pripravených na mediálny svet alebo na pôsobenie v médiách.

Sledovali ste po ukončení štúdia vývoj na fakulte?

Áno, vnímal som zmeny vo vedení, vznik nových odborov, niektorých predmetov a pôsobenie niektorých pedagógov. Najviac sa hovorilo o diskusii s Rostásom (šéfredaktor alternatívneho média Zem a Vek – pozn. red.).

Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde, ani v rámci slobodnej širokej diskusie.

Poznám osobne všetkých, ktorí vtedy vystúpili a chceli vracať alebo vracali Granátové jablko. Takisto poznám rétoriku vtedajších ľudí, ktorí obhajovali jeho pôsobenie. Ja som s tým úplne nesúhlasil, čo som povedal aj verejne. Človek, ktorý zarába peniaze na strachu a hlúposti, nemá čo robiť na akademickej pôde ani v rámci slobodnej širokej diskusie.

Premýšľali ste nad tým aj teraz, keď ste si boli prevziať Granátové jablko?

Áno, dokonca som sa o tom rozprával s ľuďmi vo svojom okolí a myslím si, že bolo správne, že som sa nad tým zamýšľal. V žiadnom momente som nebol na úrovni, že by som cenu odmietol. Ale hneď to vo mne zasvietilo.

Je to veľmi pekné gesto, pekná tradícia. Ale jedna z prvých veci, čo mi napadla, je, že ľudia vtedy cenu vracali kvôli Rostásovi. No neriešil som, že by to malo nejaký efekt na moje rozhodnutie, či cenu prijať alebo neprijať. Len som si na to spomenul.

JOZEF JAKUBČO

Absolvent masmediálnej komunikácie na FMK UCM v Trnave. Po štúdiu sa zamestnal ako fotoreportér v týždenníku Žurnál. Pracoval aj v agentúre SITA a v súčasnosti pôsobí v denníku SME ako fotograf. So svojou sériou fotografií Noc s prezidentkou vyhral v roku 2019 Slovak Press Photo.