Sedíš pred televíziou, je podvečer a na Disney Channel práve začína nový diel Hannah Montany. O pár rokov neskôr stojíš v rade pred kinom na premiéru Hier o život a všade okolo seba vidíš symbol Drozdajky. A medzi tým si dávaš maratón filmov o Harrym Potterovi. Táto sedemdielna séria sa stala takmer generačným rituálom.

Tieto príbehy formovali celé detstvo a dospievanie jednej generácie. Neboli len zábavou, ale aj spoločným zážitkom. Niečím, o čom sa diskutovalo v škole, čo sa citovalo, čo sa nosilo na tričkách. Dnes sa však tieto príbehy vracajú. Nie ako spomienka, ale ako nové seriály, pokračovania, sequely či výročné špeciály.

Otázka preto neznie len, prečo sa vracajú, ale aj komu vlastne patria. Vraciame sa k nim my, alebo sa ony vracajú k nám?

Kultúrna recyklácia: medzi tradíciou a inováciou

Podľa prodekanky FMK UCM Jany Radošinskej možno návraty známych značiek chápať ako formu kultúrnej recyklácie. Pojem však automaticky neznamená niečo negatívne. Ako upozorňuje, nové verzie môžu priniesť vyšší kvalitatívny štandard, nové interpretačné vrstvy alebo osloviť publikum, ktoré s pôvodným dielom nemalo skúsenosť.

Zároveň zdôrazňuje, že ide o mimoriadne citlivý proces. Nové spracovanie musí zachovať „dušu“ originálu, no reagovať aj na súčasnosť. Práve táto rovnováha je najväčšou výzvou – ak nevyjde, výsledok pôsobí buď ako zbytočná kópia, alebo ako dielo, ktoré stratilo identitu.

Známa značka nie je len umelecká referencia, ale predovšetkým istota.

Podobne uvažuje aj popkultúrny teoretik Juraj Malíček, podľa ktorého je kultúra prirodzene založená na návrate. Dejiny umenia a literatúry ukazujú, že staré príbehy sa neustále reinterpretujú. Od antických mýtov až po nekonečné adaptácie Shakespeara. Tradícia teda nie je stagnáciou, ale základom, z ktorého môže vyrastať inovácia.

Nostalgia je silná, ale nepredvídateľná

Jedným z hlavných dôvodov návratov je nostalgia. Radošinská však upozorňuje: „Nostalgia nie je vlastnosť mediálneho produktu, ale reakcia vznikajúca u časti cieľového publika.“ Tvorcovia preto nikdy nemajú istotu, či nový projekt vyvolá rovnaké pocity ako originál.

Nostalgia je navyše selektívna. Ľudia majú tendenciu pamätať si najmä pozitívne momenty a negatívne skúsenosti potláčať. Tento jav, označovaný ako spomienkový optimizmus, vytvára idealizovaný obraz minulosti. Keď sa k nej následne vraciame, realita nového spracovania s týmto obrazom často nedokáže súperiť.

Na tento mechanizmus upozorňoval už Sigmund Freud. Podľa neho sa ľudia snažia opakovane prežívať príjemné zážitky, aj keď je jasné, že ich nie je možné reprodukovať v rovnakej intenzite. Práve táto snaha vysvetľuje, prečo návraty fungujú, aj keď často sklamú.

Nostalgický kapitál ako istota úspechu

Ekonomický rozmer návratov zdôrazňuje novinár Zdeno Gáfrik, ktorý spomína tzv. nostalgický kapitál. Hovorí o schopnosti známeho príbehu prilákať nielen nové publikum, ale aj divákov, ktorí na ňom vyrástli. Takýto projekt má výraznú výhodu, pretože publikum si nemusí budovať od nuly.

Diváci už značku poznajú, majú k nej vzťah a sú ochotní jej dať šancu. Pre producentov to znamená nižšie riziko a vyššiu pravdepodobnosť komerčného úspechu.

Na druhej strane však Gáfrik upozorňuje, že práve tento prístup môže viesť k strate originality. Projekty sa snažia vyhovieť očakávaniam publika natoľko, že rezignujú na experiment a inovácie. Výsledkom sú potom diela, ktoré síce fungujú, ale len zriedka prekvapia.

Marketing verzus kultúrny vývoj

Podľa filmového kritika Petra Konečného ide o kombináciu prirodzeného vývoja kultúry a marketingovej stratégie. V minulosti existovali pokračovania aj adaptácie, no dnes sú systematickejšie a intenzívnejšie. Dôvodom sú najmä vysoké rozpočty. Produkcia blockbusterov je finančne náročná, a preto sa producenti snažia minimalizovať riziko.

„Známa značka nie je len umelecká referencia, ale predovšetkým istota – divák ju pozná, marketing ju vie okamžite predať a štúdiá minimalizujú riziko,“ vysvetľuje Konečný. Známa značka teda funguje ako záruka záujmu. Publikum ju pozná a marketing ju dokáže okamžite predať.

Tento prístup však mení samotnú podstatu tvorby. Namiesto hľadania nových príbehov sa čoraz viac pracuje s existujúcimi značkami. Kreativita sa tak presúva skôr do spôsobu spracovania než do samotného obsahu.

Rokfort opäť otvára svoje brány

Pripravovaný seriál zo sveta Harryho Pottera vyvoláva diskusiu o tom, čo vlastne reboot znamená. Podľa prvých informácií z produkcie fanúšikovia upozorňujú, že vizuálne aj esteticky sa veľmi podobá na pôvodné filmy. Táto podobnosť teda vyvoláva otázku, či ide o skutočne nové spracovanie, alebo len o opakovanie toho istého. Na druhej strane seriál sľubuje detailnejšie rozprávanie príbehu, keďže takýto formát umožňuje väčší rozsah než film.

Tento prípad ukazuje základný problém súčasných návratov: balansovanie medzi vernosťou a originalitou. Príliš veľká zmena môže fanúšikov odradiť, no prílišná podobnosť vyvoláva pocit zbytočnosti.

Temný prequel Hier o život odhalí minulosť Haymitcha

Aj Hry o život sa vracajú prostredníctvom nových príbehov. Začalo to prvým prequelom Balada o hadoch a vtáčatkách. Tento rok príde ďalší s názvom Úsvit žrebovania, ktorý sa pozrie na hry Haymitcha a odkryje jeho minulosť pred prvým stretnutím s Katniss. Návrat známych postáv vyvoláva silnú reakciu publika, čo potvrdzuje význam nostalgie.

Zároveň sa ukazuje aj druhá strana. Novšie časti série sú často kritizované za opakovanie známych motívov. Namiesto rozširovania sveta sa vracajú k osvedčeným prvkom, čím pôsobia menej originálne. Fanúšikov tak nadchol aj pravdepodobný návrat pôvodných hercov, teda Jennifer Lawrence a Josha Hutchersona.

Tento trend však možno čítať aj inak. Samotný svet Hier o život je postavený na opakovaní. Hry sa cyklicky vracajú a publikum po nich neustále túži. Aj nové príbehy preto môžu fungovať ako istá irónia tohto mechanizmu, keď ukazujú, že diváci – v príbehu aj mimo neho – sa dobrovoľne vracajú k tomu istému. V tomto kontexte tak nejde len o nedostatok originality, ale aj o zrkadlenie reality mediálnej kultúry, v ktorej nostalgia a známosť často víťazia nad novými nápadmi.

Miley Cyrus sa vrátila domov

Výročný návrat Hannah Montany ukazuje, že nostalgia sa stala aj obchodným nástrojom. Platformy ako Disney+ využívajú známe značky na udržanie divákov a budovanie lojality. Príkladom je špeciál k dvadsiatemu výročiu seriálu, ktorý priniesol nielen návrat hlavných postáv, ale aj snahu znovu oživiť emócie spojené s pôvodným sledovaním.

Tieto návraty často cielia na dve generácie naraz: pôvodných fanúšikov aj ich deti. Vytvára sa tak špecifický typ publika, ktorý spája minulosť so súčasnosťou a umožňuje značkám prežiť v novom mediálnom prostredí. Zároveň nejde len o jednoduché pripomínanie minulosti.

Ako ukazuje návrat Miley Cyrus k vlastnej minulosti, ide aj o reinterpretáciu identity a vzťahu medzi hercom, postavou a publikom. Nostalgia sa tak mení z osobnej spomienky na vedome využívaný nástroj, ktorý má nielen emocionálny, ale aj ekonomický význam.

Kvalita návratov

Otázka kvality zostáva otvorená. Radošinská pripomína, že niektoré nové verzie dokázali prekonať originály. Takéto prípady však nie sú pravidlom. Konečný upozorňuje, že väčšina projektov zostáva v „bezpečnej zóne“. Neprinášajú výrazné inovácie a spoliehajú sa na známe prvky. Gáfrik k tomu ešte dodáva, že im často chýba moment prekvapenia a silná autorská vízia.

Dôležitou otázkou je aj to, prečo publikum tieto návraty stále sleduje. Odpoveď nie je len v marketingu, ale aj v psychológii. Známe príbehy poskytujú pocit istoty a kontinuity v rýchlo sa meniacom svete. V čase, keď je mediálny obsah presýtený a pozornosť fragmentovaná, predstavujú návraty niečo známe a zrozumiteľné. Divák nemusí investovať energiu do spoznávania nového sveta, ale vracia sa do prostredia, ktoré už pozná.

Streaming a tlak súčasného trhu

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje návrat známych značiek, je aj fungovanie streamovacích platforiem. Tie dnes potrebujú neustále produkovať obsah, ktorý dokáže udržať diváka čo najdlhšie. Práve známe príbehy sú v tomto smere mimoriadne výhodné. Majú vybudovanú fanúšikovskú základňu a zároveň dokážu generovať dlhodobý záujem.

Napríklad pripravovaný seriál zo sveta Harryho Pottera je plánovaný ako viacročný projekt, ktorý má publikum udržať pri platforme celé desaťročie. Tento model ukazuje, že dnes už nejde len o jednotlivé filmy alebo seriály, ale o budovanie rozsiahlych mediálnych univerz, ktoré fungujú ako dlhodobý zdroj zisku. Zároveň sa tým mení aj spôsob, akým diváci konzumujú obsah. Namiesto jednorazového zážitku vzniká kontinuálny vzťah k značke, ktorá sa neustále vracia v rôznych podobách, či už ide o seriály, spin-offy alebo špeciálne epizódy.

Publikum ako súčasť problému

Návraty známych príbehov však nemožno vysvetliť len rozhodnutiami producentov. Svoju úlohu zohráva aj samotné publikum. Diváci často deklarujú, že chcú nové a originálne príbehy, no v praxi najviac sledujú to, čo už poznajú.

Tento rozpor vytvára tlak na tvorcov, ktorí sa prirodzene prikláňajú k bezpečnejším riešeniam. Projekty ako Hry o život alebo návraty ikonických televíznych značiek, akými sú napríklad nové pokračovanie Diabol nosí Pradu, dokazujú, že známe univerzá majú stále silnú sledovanosť, aj keď kritika poukazuje práve na ich opakovanie.

V konečnom dôsledku tak publikum nie je len pasívnym príjemcom obsahu, ale aktívne formuje smer, ktorým sa mediálna produkcia uberá. To, čo sledujeme, zároveň určuje, čo bude vznikať.

Medzi komfortom a kreativitou

Súčasná popkultúra sa tak ocitá medzi dvoma pólmi. Na jednej strane je komfort známeho, teda príbehy, ku ktorým sa môžeme vracať a ktoré nám poskytujú pocit istoty. Na druhej strane je potreba kreativity, ktorá posúva médiá dopredu a prináša nové témy. Ako naznačuje aj Malíček, ide o neustále napätie medzi tradíciou a inováciou. Ani jeden z týchto prístupov nie je sám o sebe nesprávny, problém vzniká až v momente, keď jeden začne úplne dominovať.

Ak sa popkultúra uzavrie do neustáleho recyklovania minulosti, riskuje stagnáciu. Ak však úplne opustí známe príbehy, môže stratiť spojenie s publikom. Práve hľadanie rovnováhy medzi týmito dvoma extrémami je jednou z najväčších výziev súčasnej mediálnej tvorby.

Návraty ako zrkadlo súčasnosti

Návraty známych príbehov preto nemožno vnímať jednoznačne negatívne ani pozitívne. Sú výsledkom kombinácie kultúrnych, ekonomických aj psychologických faktorov, ktoré spolu formujú súčasnú podobu popkultúry. Nejde len o nedostatok originality, ale aj o prirodzenú súčasť vývoja, v ktorom sa minulosť neustále prepisuje a prispôsobuje aktuálnym potrebám publika.

Zároveň platí, že tieto návraty odhaľujú aj niečo o nás samotných. Ukazujú, že v čase neistoty a prebytku obsahu máme tendenciu siahať po tom, čo poznáme. Hľadáme istotu, emóciu a známy zážitok, aj keď vieme, že ho už nikdy nezažijeme úplne rovnako.

Súčasná popkultúra tak nie je len o tvorcoch a ich rozhodnutiach, ale aj o divákoch, ktorí tieto rozhodnutia nepriamo formujú. Každé kliknutie, každé pozretie a každý návrat k známemu príbehu potvrdzuje, že tento model funguje.

Možno teda nejde len o to, že sa tvorcovia vracajú k starým príbehom. Možno je to aj tým, že publikum sa k nim nikdy celkom neprestalo vracať. A práve v tomto neustálom pohybe medzi minulosťou a prítomnosťou vzniká priestor pre otázku, ktorá zostáva otvorená: ide ešte o kreatívne rozvíjanie kultúry, alebo už len o jej bezpečné opakovanie?

V rozhovore sa dočítate:

• čo robiť počas štúdia, ak chcete uspieť v marketingu,
• prečo dobrý nápad na úspech nestačí,
• ako AI mení marketing a kde má stále nezastupiteľné miesto človek,
• kde je hranica medzi inšpiráciou a plagiátorstvom.

V rozhovore pre atteliér ste pred pár rokmi spomínali, že by ste na FMK ocenili predmet zameraný na schopnosť argumentovať a vyskladať si vlastný názor. Medzitým na fakulte vzniklo argumentačné praktikum, ktoré sa venuje práve rozvoju týchto zručností. Máte pocit, že sa FMK v tomto smere posúva správnym smerom a lepšie pripravuje študentov na prax?

Určite áno. Teší ma, že fakulta reaguje na to, čo sa deje v spoločnosti a prispôsobuje tomu aj svoje študijné programy. Schopnosť argumentovať a vytvárať si vlastný názor je dnes mimoriadne dôležitá – najmä v čase, kedy sa do praxe dostáva umelá inteligencia, „deepfaky“ (umelo vytvorené klamlivé fotky, videá alebo zvukové nahrávky – pozn. red.) a ďalšie fenomény ovplyvňujúce mediálne prostredie.

Dobrý nápad tvorí len 20 % úspechu. Zvyšných 80 % je schopnosť ten nápad vyargumentovať a predať klientovi v zasadačke. Preto je super, že škola študentov učí, ako si obhájiť svoj názor, pretože presne to budú v agentúre robiť každý deň.

Pozitívne vnímam aj to, že fakulta rozširuje svoje zameranie, napríklad o herný odbor. Vidím jej snahu reflektovať potreby trhu. Fakulta sa posúva správnym smerom.

Ako vám štúdium pomohlo a kde ste, naopak, cítili jeho limity?

Veľkým plusom je, že sa na škole stretávate s ľuďmi, s ktorými sa neskôr stretnete aj v profesijnom živote, či už ako kolegovia alebo ako súperi. Je to dôležité aj z pohľadu networkingu. Počas štúdia si zároveň vyskúšate tímovú prácu a dostávate spätnú väzbu, čo vám dá základný náhľad do praxe. V agentúre je to potom prirodzene intenzívnejšie.

Limity som cítil najmä v nedostatku hlbšej praxe. Mali sme síce aj reálne zadania, ale nebolo ich toľko, koľko by som rád uvítal.

Školské projekty znesú všetko – máte neobmedzený rozpočet a žiadneho klienta, ktorý vám to vráti. V agentúre narazíte na tvrdú realitu: napasovať sa do budgetu, dodržať prísny brand manuál a stihnúť šibeničný deadline. To je prax, ktorá sa v škole simuluje len ťažko.

Ktoré zručnosti vám po nástupe do praxe najviac chýbali?

Najmä skúsenosti s reálnymi prípadovými štúdiami. Práve práca na konkrétnych zadaniach a ich následný detailný rozbor mi počas štúdia dali najviac. Na niektorých zahraničných školách je tento prístup oveľa výraznejší. Študenti dostanú reálne zadanie, spracujú ho a potom ho dôkladne rozoberú. Myslím si, že na školách by malo byť viac takýchto príležitostí, pretože vedia študentov výrazne posunúť vpred.

Vidíte v tomto smere u dnešných študentov posun?

Jednoznačne. Veľa z nich už do praxe prichádza s prvými praktickými skúsenosťami. Mnohí sa venujú vlastným projektom, spravujú sociálne siete menších značiek, prípadne absolvovali stáže v rôznych agentúrach. Vždy je dobré, keď uchádzač ukáže svoju prácu, pretože práve na nej je vidieť spôsob jeho uvažovania. Aj my robíme stážové programy cielene s tým, že ak sa niekto osvedčí, rátame s ním do budúcna.

Nepotrebujem vidieť dokonalú grafiku, potrebujem vidieť, ako ten človek rieši problém. Ak študent spravuje TikTok pre lokálnu kaviareň s nulovým budgetom a má to nápad, povie mi to o ňom viac, než teoretická seminárka.

V čom ešte vidíte rezervy – čo by podľa Vás mali študenti v tejto oblasti vedieť lepšie?

Najmä v prezentačných zručnostiach, no nie je to len otázka škôl – skôr ide o širší problém. Ako Slováci sa často nevieme dobre „predať“. V porovnaní so západom nie sme zvyknutí svoje nápady sebavedomo prezentovať. Práve toto je oblasť, v ktorej by sa študenti mohli zlepšiť. Nestačí mať dobrý nápad, ale treba ho vedieť aj jasne a presvedčivo odkomunikovať.

V agentúre sa často stáva, že priemerný nápad so skvelou, sebavedomou prezentáciou vyhrá nad geniálnym nápadom, ktorý jeho autor na stretnutí s klientom len neisto prečítal z papiera. Dobrá prezentácia je polovica úspechu.

Mnohí študenti dnes premýšľajú, ako sa čo najlepšie pripraviť na prácu v agentúre. Čo by mal podľa Vás študent marketingu robiť už počas školy, ak chce uspieť?

Musí ukázať, že niečo robí, že na sebe pracuje. Nemusí to byť dokonalé ani úplne profesionálne – dôležité je, aby bolo vidieť, že ho to baví, a že má nadšenie pre svoju prácu. Či už ide o školský projekt alebo niečo, čo robil pre kamaráta či športový tím, podstatné je ukázať spôsob uvažovania. Neočakávame hotového profesionála. Najväčšiu hodnotu pre nás má energia a „mindset“ (pozn. red – nastavenie mysle).

Ak mi na pohovor príde študent, ktorý mi ukáže, že robil s nulovým budgetom kampaň pre lokálny útulok alebo vtipne promuje vlastný merch na Instagrame, má u mňa okamžite body navyše oproti niekomu, kto má síce samé jednotky, ale úplne prázdne portfólio.

Aj napriek tomu, že sme menší trh, často sa nám darí presadiť odvážnejšie koncepty

Ako sa dostať do agentúry ako THIS IS LOCCO?

Cenné je, keď mladí ľudia prinášajú vlastný pohľad – najmä v kontexte internetovej kultúry. Starší kreatívci nemusia vždy stíhať „ísť s dobou“. O to viac si vážime mladších kolegov, ktorí prinášajú nové postrehy. Za dôležité považujem, aby sledovali dianie okolo seba, rozumeli trendom a nebáli sa to ukázať vo svojej práci.

Spomeniete si na uchádzača, ktorý Vás najviac zaujal?

Jedna kolegyňa nám poslala drevený vláčik – lokomotívu ako portfólio. Zaujalo nás to natoľko, že sme ju pozvali na pohovor a napokon u nás pracovala. Spomínam si aj na uchádzača s nadizajnovanou topánkou alebo študenta, ktorý rozposlal pizzu do agentúr spolu so svojím portfóliom. Takéto nápady fungujú. Ukazujú proaktivitu a snahu odlíšiť sa. Často sú tou vecou, ktorá vám pomôže dostať sa dovnútra.

Každá kariéra má momenty, ktoré ju zásadne nasmerujú. Keď sa pozriete spätne, ktorý moment vás najviac posunul?

Určite to bolo obdobie, kedy som skúšal rôzne nové veci a nebál sa výziev. Programoval som weby, robil grafiku, neskôr som sa začal viac sústrediť na copywriting. Popri tom som sa zapájal do rôznych projektov, robil kampane pre rodinnú firmu či rôzne online projekty. Išlo o obdobie, kedy sa začínali rozbiehať sociálne siete – veľa ľudí sa ich bálo, no ja som sa do toho pustil naplno. Kľúčové bolo nebáť sa a skúšať nové veci.

S odstupom času sa na niektoré rozhodnutia pozeráme inak. Existuje rozhodnutie, ktoré by ste dnes urobili inak?

Úprimne, asi také nemám. Vždy sa snažím v danom momente urobiť najlepšie rozhodnutie. Keď sa už pre niečo rozhodnem, stojím si za tým. Nemá zmysel vracať sa späť a premýšľať, čo mohlo byť inak. Nikam vás to neposunie.

Práca v reklame je pre mnohých študentov vysnívaná, no realita býva často komplexnejšia. Veľa študentov si predstavuje prácu v reklame ako „kreatívnu prácu snov“. Čo je na nej v skutočnosti najťažšie?

Pracovať so svojím egom. Každý nápad je pre vás osobný, investujete doň čas aj energiu. A potom príde moment, keď ho niekto skritizuje alebo zamietne. Nie je to jednoduché. Časom však pochopíte, že feedback vás neposúva smerom nadol, ale naopak, dopredu. Keď si to uvedomíte, začnete rásť. Inak je to krásna profesia. Často hovorím, že si v nej môžem plniť sny za peniaze klientov.

Reklamný trh sa za posledné roky výrazne mení – či už vďaka technológiám alebo správaniu publika. Kam sa posunula slovenská reklama od nášho posledného rozhovoru?

Základy sa nemenia – stále ide o emóciu, autenticitu a dobrý nápad. Zmenila sa však rýchlosť. Vďaka technológiám, najmä AI, sa všetko výrazne zrýchlilo. To prináša tlak na efektivitu, ale niekedy aj riziko, že sa uspokojíme s priemerom. Zároveň sa mení aj správanie publika – dominujú krátke formáty a platformy ako TikTok či Instagram.

Zaostáva slovenská reklama za zahraničím?

Výrazne nie, no záleží na tom, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Z hľadiska kreativity a nápadov sme na veľmi dobrej úrovni. Aj napriek tomu, že sme menší trh sa nám často darí presadiť odvážnejšie koncepty. Rozdiel v rozpočtoch sa však pochopiteľne pretaví aj v prevedení. Na druhej strane nás to núti byť flexibilnými a kreatívnymi.

Vo vašej práci sa prirodzene prepája kreativita so stratégiou. Dá sa kreativita naučiť alebo ide skôr o talent?

Existujú postupy, ktoré vás k nej dovedú. Talent určite pomáha, no nie je rozhodujúci. Dôležitá je prax – čím viac tvoríte, skúšate a pracujete na sebe, tým ste lepší. V konečnom dôsledku, človek ktorý na sebe pracuje, dokáže predbehnúť aj tých, ktorí majú prirodzený talent, no nerozvíjajú ho.

Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej „zavrhneme“, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Za každou kampaňou je množstvo práce, ktorá zvonku často nie je viditeľná. Ako vyzerá proces vzniku kampane od nápadu po realizáciu?

Štandardne to začína klientom, ktorý potrebuje odkomunikovať produkt alebo službu. Buď príde s hotovým „briefom“ (pozn. red. – stručným prehľadom) alebo ho spolu s agentúrou dopracujeme. Následne prebehne tzv. „kick-off“ (pozn. red. – prvotné stretnutie tímu, ktoré oficiálne spúšťa projekt). Pri väčších zadaniach, ako sú napríklad veľké kampane, môže pracovať viac tímov paralelne.

Kreatívci sa následne pustia do práce – najskôr individuálne premýšľajú nad nápadmi, neskôr ich rozvíjajú v menších skupinách. Po niekoľkých dňoch nasleduje interné zhodnotenie, kde sa spolu s kreatívnym riaditeľom vyberajú najsilnejšie nápady. Tie sa ďalej rozpracujú – často sa formou brainstormingu ešte vylepšujú a posúvajú.

Keď vyberieme finálny smer, pripravíme prezentáciu pre klienta, ktorá musí obsahovať konkrétne koncepty, vizuály, skriptá, návrhy pre sociálne siete či ďalšie formáty. Klient nám poskytne spätnú väzbu, ktorú zapracujeme. V niektorých prípadoch prechádzajú nápady aj testovaním na cieľovej skupine.

Neskôr príde na rad samotná produkcia – pri väčších projektoch, napríklad televíznych spotoch, oslovujeme produkčné spoločnosti a režisérov, ktorí pripravujú svoje spracovanie konceptu. Po výbere začíname s natáčaním. Nasleduje postprodukcia – strih či farebné úpravy, až kým nie je výsledný materiál hotový. Paralelne s tým sa zapája aj mediálna agentúra, ktorá rieši nasadenie kampane – teda, kde a v akých formátoch sa bude komunikácia zobrazovať. Na konci celého procesu kampaň nahodíme do médií a ide von.

Toto je ale idalny učebnicový príklad – vyzerá ako pekný, lineárny proces od briefu po nasadenie. V realite je to často organizovaný chaos. Predstavuje ho veľa kávy, prebdené noci, slepé uličky, kedy po dňoch práce zistíte, že tadiaľto cesta nevedie, a dlhé argumentačné ping-pongy s klientom. Nie je to sterilný proces, ale organická tvorba, kde sa občas potíte, kým nenájdete správny spoločný prienik.

Marketing dnes výrazne ovplyvňujú nové technológie aj meniace sa správanie ľudí. Ako podľa Vás mení umelá inteligencia (AI) prácu kreatívcov a marketérov?

Používame ju denne – najmä na rešerš, prehľady alebo prototypovanie. Ide o skvelého pomocníka, no nie finálne riešenie. Ľudský faktor stále zostáva veľmi potrebný. Výstupy si treba overovať a upravovať, pretože pre AI ľudská reč stále nie je úplne prirodzená. 

AI vie pri copywritingu vytvoriť základnú kostru, s ktorou človek ďalej pracuje. Rovnake vie pomôcť rýchlo otestovať nápady a zistiť, či majú potenciál fungovať. Výrazne zrýchľuje produktivitu a umožňuje tvoriť veľké množstvo výstupov za krátky čas. O to je dôležitejšie, aby kreatívec mal nad týmto procesom kontrolu a vedel tieto nástroje usmerniť.

V reklame sa často diskutuje aj o originalite a etike. Dlhodobo upozorňujete na plagiátorstvo – prečo je to podľa vás stále problém?

Kreatívec, rovnako ako agentúra, je platený za vymýšľanie nápadov. Kopírovanie cudzích ideí popiera podstatu tejto práce. Aj pre to u nás neexistuje pochopenie pre vedomé plagiátorstvo. Je to jednoducho neprípustné. Zároveň si dávame pozor aj pri vlastných nápadoch. Ak prídeme s niečím, čo sa nám zdá dobré, vždy si overujeme, či už niečo podobné nevzniklo inde vo svete. Často sa stáva, že aj vlastné nápady radšej zavrhneme, ak máme pocit, že sú až príliš podobné už existujúcim.

Aj napriek úspešnej kariére má väčšina ľudí stále nové ambície. Máte ešte v kariére niečo, čo chcete dosiahnuť?

Bol by som rád, keby sme mohli pracovať pre viac zahraničných klientov. Mali sme ambíciu otvoriť pobočku v Česku, no časom sme zistili, že daný trh funguje trochu inak a nie všetko nám dávalo z dlhodobého hľadiska zmysel. Pre nás je kľúčové najmä to, aby sme sa neustále posúvali – prinášali lepšie veci, držali krok s technológiami a zostali v tempe doby.

Práve nové výzvy nás posúvajú ďalej. Dôležité je pre nás aj to, aby sme mali okolo seba kreatívnych ľudí, vedeli prilákať nový talent a spolupracovali s klientmi, ktorí sú otvorení odvážnym nápadom. Skúsenosti s medzinárodnými kampaňami už síce máme, no vždy je to iná disciplína – človek pracuje s rôznymi trhmi a očakávaniami naraz. Práve takého výzvy nás však bavia a chceme sa im ešte viac venovať.

Juraj Kováč

Marketingovú komunikáciu na UCM FMK vyštudoval v roku 2009. V reklamnej agentúre pôsobí ako kreatívny riaditeľ. Zároveň je prezidentom Art Directors Club Slovakia, ktorý združuje najoceňovanejších kreatívnych ľudí z oblasti reklamy na Slovensku. Je laureátom ocenenia EFFIE, Zlatý Klinec či Cannes Young Lions.

Mobil sa rapídne rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Potvrdzuje to aj prieskum z organizácie digiQ, ktorý ukázal, že od roku 2012 sa čas strávený online viac než zdvojnásobil. „Sociálne siete nie sú stredobod celého vesmíru,“ tvrdí. Cestu k vnútornej rovnováhe nachádza aj v písaní denníka a tichu bez notifikácií.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Ako prakticky fungujú soboty offline.
• Čo robí namiesto bezmyšlienkového scrollovania.
• Aké techniky využíva na zvýšenie produktivity.
• Či vníma aj negatívne stránky života bez pripojenia na siete.
• Prečo sa cíti byť v privilegovanej pozícii.
• Akú rolu zohráva autenticita na sociálnych sieťach.

Na sociálnych sieťach sa prezentuješ ako milovníčka kníh, o ktorých tvoríš aj obsah. Ako inak ešte tráviš svoj voľný čas offline?

Hoci sa prezentujem ako knihomoľka, som človek, ktorý stále objavuje nové veci. Odpoveď bude dnes iná než o mesiac a úplne iná než o rok. Čo rada robím, keď nie som na mobile a dúfam, že to je pomerne často, sú športy. Konkrétne lezenie, jóga, behanie, prechádzky a výlety. Tiež rada tvorím, a to aj mimo sociálnych sietí.

Kreslím a vyrábam asi úplne čokoľvek, čo sa dá. Pinterest je môj veľký kamarát. Medzi moje koníčky patrí aj fotenie, takže často chodím von s foťákom, či už so slúchadlami, ale aj bez nich. Ďalej trávim čas s kamarátmi, ale všetko závisí od ročného obdobia a aktuálnej situácie i možností.

Z toho vyplýva, že si veľmi kreatívny človek. Bola si taká už od detstva?

Myslím, že áno. Vo svojej detskej izbičke som mala obrovský stôl s dostatkom priestoru. Mala som tam rôzne projekty, ako napríklad omaľovánky alebo denník, ktorý je stále súčasťou môjho života a zamestnáva môj voľný čas offline. Fascinuje ma, že mi to vydržalo od detstva až doteraz. Ako dieťa som aj súťažne tancovala. Vždy som potrebovala niekam ventilovať svoju kreativitu.

Mala si v živote obdobie, počas ktorého si trávila na sociálnych sieťach veľa času alebo si od začiatku vedela, že to musíš obmedzovať?

Moje pôsobenie na sociálnych sieťach sa začalo písaním blogu. Bolo to v dobe, keď som ešte nemala vlastný počítač, čiže ma limitovalo používanie rodičovského alebo školského. Spätne to hodnotím ako veľmi zdravý vzťah. Neskôr som dostala smartfón a sociálne siete sa stali dostupnejšími. Začalo sa to vo mne lámať v dobe, keď sa sociálne siete stali väčšinou mojej práce.

Musím ale poznamenať, že vedomé rozhodnutie sústrediť sa na to, aby som bola viac offline, prišlo až keď som dokončila vysokú školu. Sociálne siete boli pre mňa vždy prácou aj koníčkom, a preto mi brali značnú časť môjho času. Stále však bola pre mňa priorita práve škola. Keď som začala stážovať v Európskej komisii, tak som si po ôsmich hodinách práce so sociálnymi sieťami uvedomila, že nemôžem prísť domov a opäť robiť na sieťach.

Takto vznikol môj projekt offline sobota a som vďačná, že to dodržiavam doteraz. Hoci je to jednoduché, veľmi mi to pomáha. V sobotu nemám prístup k sociálnym sieťam a žijem bez nich. Mozog sa mi resetuje a uvedomím si, že nie sú stredobodom celého vesmíru a dá sa existovať aj bez nich.

Odkedy praktizuješ offline soboty?

Začala som pred necelým rokom, ale už ide o ustálený zvyk.

Ako to prakticky funguje?

Na začiatku som mala víziu, že zamknem telefón do trezoru a nebudem ho vôbec používať. To nie je realistické. V mobile mám napríklad kartu na MHD alebo navigáciu. Keď som niekde, kde to nepoznám, tak si nenosím so sebou papierovú mapu. To znamená, že telefón mám a používam ho, ale snažím sa robiť len to nevyhnutné. Samozrejme, chcem byť dostupná, ak by sa náhodou niekomu niečo stalo. Blízki majú moje telefónne číslo a môžu sa mi dovolať, aj keď nie som online.

Je náročné odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení.

Počas offline soboty minimalizujem čas na sociálnych sieťach. Veľká časť dopamínového puta sa viaže priamo na sociálne siete, nie na telefón ako taký. Každý to však môže mať inak. Sama na sebe si všímam, že keď sedím na gauči a pijem kávu, tak siahnem po mobile. Vtedy si všimnem, že mám sociálne siete zablokované, tak ho znovu odložím. Čo by som tam robila? Okrem sociálnych sietí, programov na prácu a pár hier tam nič iné nemám.

Pri hrách ale nevydržím dve hodiny. Naopak, pri scrollovaní toľko vydržíme takmer všetci bez problémov. Offline soboty ma nútia zamyslieť sa, prečo beriem mobil do ruky. Potom sa to snažím prenášať aj do ostatných dní. Ak je odpoveďou, že som si chcela bezdôvodne pozrieť Instagram, tak mobil položím. Nedarí sa mi vždy, ale aspoň tie soboty áno.

Používaš na to aj nejaké aplikácie?

Nie, zatiaľ mi stačí nastavenie v iPhone. Paradoxne na mňa zaberajú aj sociálne siete, kde som svojim 13 000 sledujúcim povedala, že v sobotu nechodím na Instagram. Hoci viem, že nikto z nich by sa nezamýšľal nad tým, prečo je Marky v sobotu na Instagrame, tak cítim istú zodpovednosť, aby som to dodržiavala. Keď vidím notifikáciu, tak si poviem, že jednoducho teraz nemôžem.

Dôvod, prečo som začala so sobotami offline, bol, že je pre mňa veľmi ťažké nastaviť si denný limit. Telefón potrebujem k práci, za ktorú som platená. Bohužiaľ, nemám pracovný telefón a odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení je náročné. Hoci mám isté časové limity nastavené, zvyčajne ich prekročím alebo odblokujem. Preto som chcela ísť cestou, že si vyhradím konkrétny deň, počas ktorého nebudem na sociálnych sieťach. Je to pre mňa udržateľnejšie.

Čo robíš v sobotu, keď si offline?

Líši sa to. Keď idem na akciu alebo výlet, tak ani nemám potrebu ísť na Instagram. Keďže žijem v zahraničí, cez víkend niekedy prídu na návštevu kamaráti z Česka a ideme do mesta. Snažím sa aj športovať. Pri jóge sa mi páči, že štúdio, do ktorého chodím, má aj osobitnú časť, v ktorej sú telefóny vyslovene zakázané.

Vyhľadávať práve takéto priestory je jednoduchšie, než sedieť doma na gauči a rozmýšľať, čo budem robiť. Samozrejme, aj také soboty sú. Som normálny človek s normálnym víkendom – čítam, varím, upratujem. S tým rozdielom, že bez telefónu.

Aké boli reakcie tvojho blízkeho aj „online“ okolia?

V blízkom okolí to ľudia veľmi nevnímajú. Odkedy tvorím na sociálne sieti, snažím sa netlačiť to niekomu nasilu do života. Hoci si veľa vecí zaznamenávam – točením alebo fotením – som zvyknutá, že ľudia v mojom okolí nechcú byť na videách a fotkách. Rešpektujem to. Keď idem s niekým na kávu, tak si to odfotím, a potom telefón leží vedľa. To aj v dni, keď mám sociálne siete „povolené“.

Zvyknem komunikovať s ľuďmi, najmä mladšími, cez Instagram. Zažila som pár vtipných situácií. Stalo sa, že mi tam niekto v sobotu napísal, či sa chcem stretnúť a videla som to až v nedeľu (smiech). Podobné situácie som podchytila tým, že som ľuďom povedala, nech mi píšu radšej na WhatsApp, Signal alebo SMS, ak ma v sobotu potrebujú.

Reakcie sledujúcich ma stále prekvapujú. Keď niekedy v príbehu zdieľam aktivity, ktoré som robila počas offline soboty, tak mi píšu ľudia s otázkami, čo to je, ako to funguje a ako to dodržiavať. Pritom je to naozaj jednoduché. Na vybraných aplikáciách si nastavím limit nula minút a hotovo.

V dobe, keď je každý v silnom spojení s telefónom, to naozaj pre niekoho môže predstavovať výzvu. Je to môj výmysel, ktorý v skutočnosti môže niekoho inšpirovať, ale na začiatku mi to vôbec nenapadlo. Snažím sa to teraz zdieľať viac, nech sa to dostane medzi ľudí, ktorí to chcú skúsiť. Možno by im to vyhovovalo viac ako napríklad dvojhodinový limit na Instagrame.

Ktorý potom odignorujú.

Áno.

Myslím, že to môžeš zdieľať aj častejšie. Žijeme v dobe, v ktorej je telefón súčasťou takmer každého jedného úkonu.

Môže to mať aj opačný efekt. Teraz na sieťach často vidím analógový trend, všetci si kupujú staré Nokie a majú tašku plnú vecí, ktoré budú robiť, keď nebudú na mobile. Ide o peknú myšlienku, no sama na sebe vidím, že napríklad počet kníh, ktoré prečítam a ktoré si kúpim, nie je rovnaký.

Ten trend je v tom nebezpečný. Všetci budeme mať tašky plné omaľovánok, kníh a digitálnych foťákov, ktoré potom budú ležať v kúte, kým scrollujeme na TikToku. Netvrdím, že to platí pre všetkých. Mať alternatívu k scrollovaniu je skvelé a dôležité, ale človeka nezachráni to, že si kúpi 20 000 vecí, keď s nimi nič nebude robiť.

Čoho sa ľudia najviac boja, keď vypnú z online sveta?

Nemyslím, že ľudia sú toho odporcami, len pre niektorých to jednoducho nie je priorita. Dôvody sú veľmi individuálne. Rozumiem, ak má niekto dve práce a musí uživiť rodinu, je jednorodič alebo matka samoživiteľka, tak sa nebude zaoberať svojím časom na Instagrame. Nemám deti ani nikoho, kto by bol na mne finančne závislý a som v krajine, kde nie je vojnový konflikt.

Som v privilegovanej pozícii, a práve preto nebudem nikomu diktovať, či sa má alebo nemá sústrediť na počet hodín strávených na sociálnych sieťach. Ľudia majú rôzne starosti a toto, z akýchkoľvek dôvodov, pre nich nemusí byť dôležité. Je to normálne, nech si každý žije, ako chce.

Na druhej strane, v tejto skupine je aj pomerne veľká časť ľudí, ktorí si neuvedomujú, aký dopad to má na duševné zdravie a nervový systém. Nie je to jednoduchý problém s ľahkým riešením. Plošný zákaz sociálnych sietí by nič nevyriešil. Alebo ak by bol zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov, tiež by to nepomohlo. Nedáva zmysel, aby niekto prikázal, že všetci budeme na Instagrame len niekoľko minút denne.

Som rada, že sa o tom hovorí čoraz viac a rieši sa to aj politicky a legislatívne. Vyžaduje si to komplexnejší prístup. Pomôcť by mohla aj dostupnejšia terapia a destigmatizovanie debaty o duševnom zdraví a podobných tém, ktoré sú stále tabu. V tom majú sociálne siete obrovský potenciál. Sledujem rôzne terapeutky a terapeutov, ktorí zdieľajú rôzne rady a tipy. Rovnako sú profily, ktoré sa venujú journalingu (vedenie denníka – pozn. red.) a snažia sa o to, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sme a prečo sme takí, akí sme.

Áno, je to komplexný problém, ktorý zachádza do rôznych oblastí a pravdepodobne to nevyriešime týmto jedným rozhovorom.

Bohužiaľ.

Je digitálny detox dlhodobo udržateľný alebo ide skôr o trend?

To je otázka na odborníka. Z môjho laického uhla pohľadu tvrdím, že trendy v spoločnosti, ktoré sa týkajú rôznych oblastí, zvyčajne reagujú na aktuálnu situáciu. Dnes sme v digitále obklopení všetkým. Sme tým zahltení a máme pocit, že ak to všetko nebudeme konzumovať, tak budeme pozadu, mimo alebo hlúpi.

To prostredie je pre nás nepríjemné a nebezpečné, ale napriek tomu sa nútime v ňom byť. Navyše ho vlastnia ľudia, ktorí sa snažia nás tam udržať čo najdlhšie, aby z toho zarobili čo najviac peňazí. Je to problém, ktorý sa rieši aj legislatívne, hoci zatiaľ sú na stole len opatrenia týkajúce sa detí.

Nechcem znieť, akoby som démonizovala sociálne siete. Pracujem v nich, mám ich rada, baví ma tam tvoriť. Ale to prostredie sa zmenilo, je návykové, konfrontačné a rozdeľuje nás do názorových bublín. Logicky z toho vyplýva, že tam ľudia nechcú byť. Trend digitálneho detoxu zjednodušuje celý problém, ale vychádza z reálnej životnej skúsenosti.

Nie sme všetci odborníci a vedci. Nemôžeme vynájsť nový algoritmus. Ak sociálne siete neposkytnú alternatívu s ošetreným algoritmom a pokiaľ nebudú lepšie mechanizmy na oddeľovanie osobného a pracovného života, potreba unikať z nich tu bude aj naďalej.

Na sebe vidím, že ak vedome nejdem napríklad na Instagram, pociťujem mierne FOMO (strach zo zmeškania niečoho dôležitého alebo zaujímavého – pozn. red.). Aké negatíva života offline vnímaš ty?

Žijem v zahraničí, kamarátov mám v Česku, ale aj v iných krajinách, a preto sú sociálne siete jedným zo spôsobov, ako sa k nim cítiť bližšie. Pomocou nich komunikujem, preto si ich nechcem blokovať úplne. Stratil by sa ich pôvodný zmysel – sociálny aspekt.

Pri správach určite aj ja pociťujem FOMO. Musím však poznamenať, že mám osobitné aplikácie, cez ktoré čítam správy. Nechcem čítať správy na sociálnych sieťach. Často sa sústredíme len na titulky a krátke zhrnutia, ktoré sa dostanú na siete. Rozumiem, že je to rýchle a dostupné, no rovnako si to môžeme prečítať na webe alebo aplikácii daného média.

Stáva sa mi, že ak čítam správy na Instagrame alebo Facebooku, prejdem do komentárovej sekcie, v ktorej vidím názory trollov alebo reálnych ľudí, ktoré sú šialené. Navyše ich vyjadrujú vulgárnym alebo násilným spôsobom. Nechcem konzumovať takéto komentáre. Nič mi to nedáva. Aj tomuto sa vyhnem, keď idem priamo k zdroju správ.

Učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sociálnych sieťach.

Sociálne siete sú aj moje hobby. Vo voľnom čase spravujem svoj osobný profil, no tým sa zároveň okrádam o čas, ktorý by som mohla tráviť inak, napríklad s kamarátmi. V zime som si uvedomila, že ak chcem točiť, musím si to naplánovať tak, aby bolo vonku ešte svetlo. Počas pracovných dní som prišla domov po tme a kvôli sobote offline mi na to ostávala už len nedeľa. Robím to však pre seba. Je to obeť, ktorú som ochotná podstúpiť, aby som mala (dúfam) lepšie duševné zdravie.

To, čo hovoríš, potvrdzujú aj viaceré dáta vrátane prieskumu NMS. Časť Gen Z prijíma informácie hlavne zo sociálnych sietí a hoci sme informačne presýtení, tak témam nerozumieme do hĺbky.

Áno, ale tento trend neprišiel so sociálnymi sieťami. Keď ľudia čítali noviny, tiež sa často sústredili len na titulky. Keď niečo čítam, snažím sa tomu hlbšie porozumieť, ale nie je to jednoduché. Opäť sa dostávam k problematike algoritmu. Ak na Instagrame natrafím na zaujímavý článok a chcem si ho prečítať, tak sa musím prekliknúť na profil média, prejsť na odkaz v BIO a cez ďalší nástroj sa dostanem na konkrétny článok.

V lepšom prípade sa článok otvorí priamo v Instagramovom okne. Niekedy sa však zobrazí otázka, či naozaj chcem opustiť aplikáciu a následne sa dopracujem k článku. Keď sa opäť vrátim na sociálnu sieť a chcem vidieť pôvodný príspevok, algoritmus nám automaticky aktualizoval nástenku. Musíme to robiť, hoci to môže byť komplikované.

Čo považuješ za tzv. red flags (varovné signály – pozn. red.) digitálneho správania?

Sociálne siete sú priestor ako každý iný a mali by sme sa v ňom správať ľudsky, tolerantne a s rešpektom. Vadí mi, keď sa ľudia k sebe správajú tak, akoby nehovorili s reálnym človekom. Stáva sa mi, že si prečítam komentár a pomyslím si: „Toto by mi do očí nikto nikdy nepovedal.“ Vulgárne a násilné prejavy by sa mali postihovať adekvátne podľa zákona. To, či sa to deje, je už druhá vec.

Natočila som napríklad video o sociálnom tlaku a objavil sa pod ním komentár: „Mala by si si vyčistiť zuby.“ Som si istá, že človek, ktorý to napísal, by za mnou neprišiel v supermarkete, aby mi to povedal. Považujem to za nezmyselné a neúctivé. Prečo sa na internete správame tak, akoby to bolo pieskovisko, na ktorom si môžeme robiť, čo chceme? Za mobilom stále sedí reálny človek.

Pri verejne známych osobách je pre mňa red flagom zdieľanie detí. Ide o rozsiahlu tému, ktorú nechcem rozoberať podrobne, no človek s veľkou platformou by sa mal zamyslieť, kým svoje deti zverejní. Ďalší typ správania, ktorý mi prekáža, je vzťah k umelej inteligencii (AI). Najmä v súvislosti s tvorbou.

Na Instagrame sa často stretávam s tým, že niekto odfotí knihu a nechá umelú inteligenciu, aby okolo nej vytvorila fantasy svet plný drakov a čarodejníkov. Tá tvorba však vychádza z diel reálnych umelcov. AI sa na nich učila. Oni z toho nič nemajú, nevedia, že ich niekto kopíruje a nemôžu tomu zabrániť. Nemáme právo používať čokoľvek, čo vytvoril niekto iný. Porušuje to autorské práva a nie je to správne. Nerobím to, pretože to z etického hľadiska nedokážem obhájiť.

Počas pandémie Covid-19 si nahrala podcast, v ktorom sa venuješ aj produktivite. Máš nejaké tipy na to, ako ju zvýšiť?

V tom čase som študovala online, mala som dve-tri online práce a digitálne som sa „stretávala“ s kamarátmi. S odstupom času to hodnotím ako šialené. Napriek tomu mám dojem, že som v tom čase mala lepší vzťah s technológiami než teraz.

Všímam si, že keď som sústredená na prácu a mám vedľa položený mobil so zapnutými notifikáciami, tak sa každých päť minút pozerám, kto mi píše a čo sa deje. Môj tip na produktivitu teda je mať telefón v režime Nerušiť. Ak ma niekto urgentne potrebuje zastihnúť, môže mi zavolať alebo poslať SMS, keďže sa to dá v nastaveniach režimu upraviť. Týmto spôsobom prestavím mozog, aby neodbiehal od práce k mobilu. Paradoxne je to pre mňa náročnejšie ako soboty offline.

V minulosti som si oveľa lepšie organizovala tzv. bloky produktivity. Hovorí sa tomu aj Pomodoro technika, pri ktorej sa 25 minút sústredíte a potom máte 5 minút pauzu. Toto sa opakuje napríklad štyrikrát a nasleduje dlhšia prestávka. Využívala som to pri učení a fungovalo to. Chcela by som to aplikovať aj teraz v práci.

Tiež musíme rozlišovať aj prostredie. Keď pracujem z domu, tak sedím na inej stoličke, ako keď vo voľnom čase niečo pozerám na počítači. Ak by som to nerobila, úplne stratím pojem o tom, čo je môj voľný čas a čo práca.

Prečo sa ti teraz ťažšie aplikujú tieto techniky?

Určite to súvisí so závislosťou na sociálnych sieťach. Sama na sebe pozorujem, že mám problém udržať pozornosť. Dokonca aj pri čítaní. Kedysi som dokázala sedieť a čítať aj dve hodiny nepretržite bez kontrolovania mobilu. Teraz je to sci-fi. Dokážem toľko čítať aj teraz, no s tým rozdielom, že pozerám na telefón, či sa niečo nedeje a aké mám upozornenia.

Pred piatimi rokmi sa mi to nestávalo. Ak áno, tak v oveľa menšej miere. Dialo sa to, keď som sa učila tému, ktorá ma nebavila, ale nie pri knihách, ktoré chcem čítať. Myslím, že je to spôsobené do veľkej miery tým, že sme všetci neustále na sieťach s rýchlymi, zostrihanými videami, ktoré nás musia zaujať v prvých sekundách.

Samozrejme, aj ja som toho súčasťou, no treba si priznať, že to nie je zdravé a kazí to náš nervový systém. Aktuálne sa snažím v tejto problematike vzdelávať. Začala som sledovať zopár zaujímavých profilov a zisťujem, ako funguje nervový systém, prečo sme v strese, ako na nás pôsobia algoritmy a prečo sú zlé. Práve preto u mňa veľkú rolu zohráva uvedomenie si, že každú činnosť môžem robiť v pokoji.

Pomáha mi to udržovať určitý odstup od sociálnych sietí, viac sa sústrediť a byť produktívna. Nemusím sa ponáhľať napríklad pri utieraní stola, nemusím z toho byť v strese. Môžem to robiť v pokoji a pomaly. Nezaberie to viac času. Inými slovami, učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sieťach.

Čo ti pomáha zostať v prítomnom momente a užívať si realitu bez mobilu?

Som veľký fanúšik písania denníka. Hoci to nie je pre každého, mne to pomáha reflektovať, čo sa v mojom živote deje. Niekedy pri písaní zistím, že si myslím veci, ktoré sa mi ťažko pripúšťajú. Denník mi pomáha spoznať samú seba. Je to dobrý nástroj ako zistiť, čo je pre mňa dôležité, čo ma stresuje alebo z čoho som smutná.

Zaujal ma tvoj príspevok, v ktorom ukazuješ, že človek môže robiť oboje – napríklad športovať, ale aj oddychovať na gauči. Patrí to k životu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo zverejníš?

Zvyčajne to robím tak, ako sa mi chce. Som v tom možno rebel, pretože sociálne siete preferujú, ak má človek svoj niche (úzko špecializovanú oblasť – pozn. red.), o ktorej hovoria stále dookola a ľudia sa k tomu môžu pravidelne vrátiť. Aj ja mám sériu videí, v ktorých vzdelávam o fungovaní Európskej únie, pretože som to študovala, pracujem v tom a baví ma to.

Napriek tomu nechcem robiť stále to isté. Niekedy robím pekné fotky, inokedy píšem alebo hovorím na kameru. Chcem editovať videá, čítať, hovoriť o politike a čase offline. Nie som typ človeka, ktorý by sa dokázal sústrediť iba na jednu vec. Vždy som bola generalista, ktorý sa venuje viacerým aktivitám naraz a potrebuje byť kreatívny. Rovnakým spôsobom sa snažím viesť aj Instagram. Som tam taká, aká som aj v realite.

Viem, že ak by som sledovala trendy a dodržiavala algoritmus, mala by som viac sledujúcich. Nechcem sa však obmedzovať v tvorbe. V momente, kedy to začnem robiť, prestane ma to baviť. Môj osobný profil ma neživí. Robím to, lebo mi to dáva zmysel a môžem prinášať ľuďom pobavenie alebo inšpiráciu. Mám svoju komunitu, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktoré ma zaujímajú. Nechcem to obetovať za cenu toho, že budem robiť obsah len o knihách.

Môj profil tak začínal, no rýchlo som zistila, že ma nebaví hovoriť len o knihách. Je to normálne. Ak chcem na Instagram niečo pridať, tak to pridám. Nedávno som veľmi nahnevaná písala text o J. K. Rowling. Moje rozhorčenie sa pretavilo do kreativity a niekedy si prajem, aby som to dokázala aj vo chvíli, keď niečo nechcem zdieľať.

Ak by som to mala zhrnúť, najdôležitejšia je pre teba autentickosť?

Áno. Netvrdím, že to všetci majú rovnako. Svoj kúsok internetu mám rada, lebo tam môžem byť autentická a sú tam ľudia s podobným nastavením.

Netvoríš úplne kontroverzný obsah. Stretávaš sa teda aj s hejtom?

Určite, ale nie toľko ako iní ľudia, ktorí tvoria obsahu o politike alebo kontroverznejších témach. S hejtom sa stretávam najmä, ak sa video dostane mimo môjho pomyselného bezpečného priestoru. V období, kedy som študovala v Rakúsku a pracovala v Česku, som veľa cestovala vlakmi. Vždy ma pobavilo ako bol rakúsky vlak moderný, s prístupom na internet a po prestúpení do českého vlaku napríklad nefungovala zásuvka.

Natočila som o tom satirické video. Neopovrhovala som českými vlakmi, iba som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť. Dostalo sa to medzi ľudí, ktorí milujú vlaky a začali mi chodiť nenávistné správy a rady, že si mám kúpiť auto. Konfrontovalo ma to s realitou a ukázalo mi to, ako videá mnohokrát pozeráme bez kontextu.

Chodia mi aj škaredé hejty, ktoré vymazávam. Odmietam sa nimi zaoberať, pretože v reálnom živote by mi to nikto nepovedal. Prečo by som si mala nechať hovoriť také veci na internete?

Hovoríš, že keď video opustilo tvoju pomyselnú bublinku, tak už si to nenašlo svoje publikum?

Záleží, ako ktoré. Sú témy, pri ktorých som sa obávala a prekvapili ma pozitívne ohlasy a zdieľania. Išlo napríklad o feministické videá alebo už spomínaný text o J. K. Rowling. Niekedy sa veci, pri ktorých by som to neočakávala, stanú kontroverznými. Každý žije inú realitu. Prekvapuje ma, čo všetko môže vzbudiť nenávisť alebo túžbu útočiť. Ak niekto chce zaútočiť, dôvod si nájde.

Markéta Forejtová

26-ročná tvorkyňa obsahu na sociálne siete z Českej republiky. Na Instagrame vystupuje na profile s názvom endlessbibliophile, na ktorom sa venuje knihám, spoločenským ale aj odľahčeným témam. Propaguje voľnočasové aktivity a pravidelne trávi soboty offline. Študovala v Rakúsku, no aktuálne pôsobí v európskych inštitúciách a žije v Bruseli.   ]]> https://www.attelier.sk/influencerka-digitalny-detox/feed/ 0 https://www.attelier.sk/umela-inteligencia-v-digitalnych-hrach/ https://www.attelier.sk/umela-inteligencia-v-digitalnych-hrach/#respond Thu, 28 May 2026 13:08:00 +0000 https://www.attelier.sk/?p=56881 Z nástroja, ktorý mal vývojárom uľahčovať prácu, sa postupne stáva technológia, ktorá dokáže nahrádzať ich práce. Hráči aj tvorcovia preto čoraz častejšie riešia otázku, či sa digitálne hry posúvajú vďaka AI dopredu, alebo sa z nich vytráca to, čo je pre nich umenie a ľudská duša.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v posledných rokoch stala jednou z najdiskutovanejších tém. To, čo kedysi slúžilo len na zlepšenie výkonu či správania NPC postáv, dnes zasahuje priamo do tvorby digitálnych hier. AI už nepomáha len s technickými aspektmi, ale čoraz viac ovplyvňuje samotný vizuál, obsah aj atmosféru digitálnych svetov a prostredia.

Zatiaľ čo niektorí vývojári vnímajú tieto technológie ako zrýchlenie produkcie a zníženie nákladov, časť hráčov upozorňuje na stratu originality a kreativity. Hry, ktoré boli dlhé roky považované za umelecké diela, sa podľa nich môžu začať meniť na „technologicky optimalizované produkty“.

AI ako nástroj alebo náhrada?

Umelá inteligencia v digitálnych hrách sa v herných štúdiách používa na generovanie textúr, obrazov či dekorácií, aby prostredie pôsobilo detailnejšie. Namiesto toho, aby každý detail prostredia navrhoval grafik a dizajnér, môže byť obrovská časť obsahu automaticky doplnená algoritmom.

Na tento trend upozorňujú aj médiá ako The Verge či IGN, ktoré v posledných rokoch publikovali viacero článkov o využívaní generatívnej AI v kreatívnych odvetviach. Kým niektorí vývojári hovoria o efektivite, kritici (najmä hráči) upozorňujú na posun od ľudskej tvorby a kreativity k automatizácii.

Nestíhate vydať hru? Nevadí, použite AI

Jedným z najdiskutovanejších problémov posledných rokov je stav, v akom dnešné digitálne hry vychádzajú. Kým kedysi bolo cieľom vývojárov doručiť technicky čo najlepšie optimalizovaný produkt, dnes sa čoraz častejšie stretávame s opačným prístupom. Hry sú vydávané v nedokončenom alebo technicky slabšom stave s tým, že časť problémov „zachráni“ umelá inteligencia.

Týka sa to najmä výkonu. Technológie ako DLSS od spoločnosti NVIDIA umožňujú pomocou umelej inteligencie dopočítavať snímky alebo zvyšovať rozlíšenie, čím dokážu zlepšiť plynulosť daného titulu. Problém však podľa hráčov nastáva v momente, keď sa tieto technológie stávajú nutnosťou a samozrejmosťou. Daná hra už nie je optimalizovaná sama osebe: počíta sa s tým, že ju AI „dorovná“.

Umelá inteligencia v digitálnych hrách však nezasahuje len do výkonu, ale ako sme si spomínali vyššie, aj do samotného obsahu hier. Vývojári ju čoraz častejšie využívajú ako rýchle riešenie na zaplnenie prostredia. V digitálnych hrách sa tak objavujú automaticky vytvorené vizuálne prvky či detaily, ktoré maju navodiť dojem komplexného a živého prostredia bez potreby rozsiahlej manuálnej práce.

Konkrétny príklad priniesla čerstvá hra Crimson Desert. Podľa portálu GamesRadar sa v nej objavili AI generované obrazy, ktoré vývojári pôvodne použili ako dočasnú náhradu. Hráči si však všimli, že tieto prvky pôsobia nekonzistetne a „umelo“. Vývojári ich následne museli pre silnú kritiku odstrániť a nahradiť ich ručne vytvorenými verziami.

Takéto prípady ukazujú, že sa AI často používa ako rýchla výplň, a nie ako finálne riešenie. Z krátkodobého hľadiska síce môže zrýchliť produkciu a znížiť náklady. Zároveň však otvára otázku, či sa tým z hier postupne nevytráca autorský rukopis a dôraz na detail.

DLSS 5 a obavy hráčov

Diskusiu v hráčskej komunite ešte viac rozprúdili informácie o pripravovanej technológii DLSS 5 od spoločnosti NVIDIA, píše portál TechRadar. Táto technológia má podľa dostupných informácií posunúť využitie AI ešte ďalej – nielen v oblasti výkonu, ale aj samotného vizuálu.

To vyvoláva obavy najmä medzi hráčmi, ktorí upozorňujú na problémy, ktoré sa pri AI generovanom obraze objavujú už dnes. Medzi najčastejšie problémy patrí nekonzistnosť. Jedna a tá istá postava môže v rôznych scénach vyzerať odlišne a detaily sa nemusia zhodovať. Objavujú sa aj tzv. vizuálne artefakty, teda drobné chyby v obraze, ktoré vznikajú pri generovaní alebo dopočítavaní pixelov.

Diskustie o týchto problémoch sa objavujú napríklad na platformách ako Reddit alebo Steam, kde hráči silno upozorňujú, že výsledný vizuál môže pôsobiť neprirodzene alebo „umelo“. V extrémnych prípadoch prirovnávajú niektoré efekty k umelým filtrom zo sociálnych sietí ako Snapchat či Tiktok, čo narúša celkový umelecký dojem, najmä v serióznejších tituloch.

Pohľad odborníka: Čo sa týka AI v digitálnych hrách, ide o prirodzený vývoj

Na tému využívania umelej inteligencie v digitálnych hrách sme oslovili aj odborníka z akademického prostredia. K problematike sa vyjadril Zdenko Mago, docent Katedry digitálnych hier na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Dlhodobo sa venuje herným štúdiám a ich prepojeniu s marketingovou komunikáciou.

Vo svojom vyjadrení upozorňuje, že ide o prirodzený technologický vývoj, ktorý však nemusí prebiehať rovnomerne: „Ide o prirodzený vývoj súvisiaci s evolúciou technológie, avšak niekedy nadšenie môže predbehnúť dobu potrebnú na adaptáciu.“ Zároveň však zdôrazňuje, že hráči patria medzi najcitlivejšie skupiny publika, pokiaľ ide o kvalitu herného zážitku. Akékoľvek zásahy doň dokážu veľmi rýchlo a výrazne kritizovať.

Ako príklad uvádza technologický posun v podobe grafických kariet NVIDIE RTX s podporou DLSS, ktoré umožnli zvýšiť výkon hier pri zachovaní vysokej vizuálnej kvality. Tento vývoj nepriniesol len technické zlepšenie, ale aj kultúrny efekt. Spomenul tiež popularizáciu Minecraftu so shadermi, ktoré menia jeho minimalistický štýl na realistickejší.

Tento paradox podľa neho jasne ukazuje, že vývoj v hrách často nevedie len k „viac realizmu“, ale aj k novým spôsobom, ako hráči vnímajú a reinterpretujú už existujúce herné svety.

Strata ručnej práce?

Pre mnohých hráčov sú videohry viac než len forma zábavy; vnímajú ich ako umenie. Grafika, dizajn postáv, prostredie či samotný príbeh sú výsledkom práce konkrétnych ľudí, ktorí do hry vkladajú vlastný štýl, kreativitu a myšlienky.

Práve preto vyvoláva nahrádzanie týchto aspektov umelou inteligenciou obavy. Ak softvér dokáže vytvárať vizuály alebo textový obsah rýchlejšie a lacnejšie než človek, časť hráčov sa obáva postupného oslabovania ľudskej kreativity v hernej tvorbe.

Na druhej strane je potrebné priznať, že umelá inteligencia prináša aj množstvo pozitív. Umožňuje menším tímom vytvárať rozsiahle projekty, zrýchľuje vývoj a otvára nové možnosti experimentovania.

Otázkou preto nie je, či umelá inteligencia patrí do herného priemyslu; dôležité je skôr to, akú úlohu bude v tvorbe digitálnych hier zohrávať. A ďalšou otázkou zostáva, či umelá inteligencia ostane len nástrojom pre tvorcov, alebo sa postupne stane dominantnou silou, ktorá ich nahradí. V takom prípade by sa herný trh mohol zaplniť generickými titulmi vytváranými „ako na páse“ – príliš rychlo, bez originality a autorského rukopisu.

Sarah je absolventkou Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. V Slovenskej televízii pracovala ako asistentka editora domáceho spravodajstva, aktuálne sa ale našla v produkcii výroby televíznych programov.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa zháňajú pávy na natáčanie,
• Čo sa stalo so stratenou kravskou hlavou,
• Prečo je produkčný „človek pre všetko“,
• Ako vyzerá chaos pred natáčaním,
• Ako funguje zákulisie televíznej výroby.

Ako by si vysvetlila svoju prácu produkčnej niekomu, kto si myslí, že natáčanie je len o kamerách a o hercoch?

Keď som ešte nepracovala na produkcii, myslela som si presne to isté. Už pri prvej výrobe som pochopila, že realita je úplne iná.

Na výrobe pracuje veľký tím ľudí, v ktorom má každý svoju dôležitú úlohu. Produkcia je do veľkej miery „organizovaný chaos“. Je to množstvo procesov, ktoré musia fungovať presne a v správnom čase. Je to práca, ktorá si vyžaduje nielen koordináciu ľudí, ale aj veľa času a energie, aby všetko prebehlo hladko.

Takže to nie je iba o kamerách a o hercoch.

Nie je to tak, že prídeme na miesto a hneď točíme. Produkcia zahŕňa množstvo vecí v pozadí – vybavovanie povolení, prípravu zmlúv či organizáciu celého procesu. Práve táto fáza je kľúčová, pretože bez nej by samotné natáčanie ani nemohlo prebehnúť. Bez produkcie by nevznikol seriál ani film.

Vedela si od začiatku, čo všetko bude produkcia obnášať?

Vedela som najmä o administratívnej časti.

Produkčný je v podstate „človek pre všetko“. Musí vedieť reagovať na rôzne situácie a poradiť si s tým, čo práve vznikne. Práca zahŕňa nielen organizáciu, ale aj množstvo praktických vecí – od riešenia parkovania až po technické záležitosti, ako elektrina či voda.

Je to veľmi rôznorodá práca, kde človek nikdy nevie, čo ho v daný deň čaká.

Čo ťa prekvapilo pri tvojom prvom natáčaní?

Natáčali sme Bratislavské hudobné slávnosti a prekvapilo ma, koľko ľudí sa na tom podieľa.

Nikoho som nepoznala. Nevedela som, kto je zvukár a kto je kameraman. Napriek tomu som dostala prvé úlohy a musela som sa rýchlo zorientovať.

Práve vtedy som pochopila, že táto práca je o schopnosti poradiť si v neznámom prostredí a komunikovať s ľuďmi. Hoci som v začiatkoch zažívala chaotické chvíle, postupne som sa v tom naučila fungovať.

Teraz si na tom tak, že máš ten chaos už zorganizovaný?

Dnes je to oveľa lepšie. V produkcii máme presne nastavené plány natáčania, takzvané dispozície, ktoré určujú celý priebeh výroby.

Ide o časový harmonogram v ktorom sa určuje, kedy nastupujú jednotliví členovia štábu, napríklad technici, zvukári a ostatní. Plán presne určuje konkrétnych ľudí a ich úlohy, vďaka čomu má celý proces vnútorný poriadok.

Aj keď produkcia stále prináša nečakané situácie, práve tieto plány pomáhajú udržať ten pomyselný chaos pod kontrolou.

Čo ťa na tejto práci najviac lákalo, keď si nastúpila?

Produkcia nie je len o práci v kancelárii. Často cestujeme či už po Slovensku, alebo na rôzne natáčania mimo televízie.

Práve to, že každý deň vyzerá inak, ma na tom baví najviac. Neustále robím niečo nové a spoznávam ľudí, medzi ktorými je aj množstvo zaujímavých osobností.

Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Cestujete viac po Slovensku alebo si bola aj v zahraničí?

Prevažne cestujem iba po Slovensku. Za hranicami som bola iba v Česku, kde sme natáčali reláciu História chutí.

Priblíž nám svoj bežný deň v práci.

Môj pracovný deň sa delí na dve časti – administratívu a výrobu.

Pri administratívnej práci pripravujem relácie, kde komunikujem s hosťami, získavam podklady na zmluvy, vytváram ich a posielam im scenáre či informácie o natáčaní. Zároveň riešim objednávky, faktúry a ďalšie organizačné veci. Táto časť práce je skôr pokojnejšia a sedavá.

Úplne iné je to pri výrobe. Či už sme v štúdiu alebo mimo neho, deň začína skoro ráno a pokračuje presne podľa plánu. Produkcia dohliada na to, aby všetko prebiehalo podľa dispozícií – od príchodu hercov cez rekvizity až po dodržiavanie časového harmonogramu. Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Odlišuje sa tvoja práca podľa toho, či pracuješ na filme, seriáli alebo televíznom programe?

Z môjho pohľadu je najväčší rozdiel najmä v tom, či sa natáča v štúdiu alebo v exteriéri.

Natáčanie v exteriéri je výrazne náročnejšie. Vyžaduje viac príprav, vybavovanie povolení, zabezpečenie lokácií a celkovo viac organizácie. V štúdiu je prostredie kontrolované, takže proces je jednoduchší.

Rozdiel je aj medzi jednotlivými formátmi. Iné je pripraviť hodinovú reláciu a iné dlhší film, kde je celý proces časovo aj organizačne náročnejší. Aj keď ešte nemám skúsenosť s filmovou produkciou, je jasné, že ide o komplexnejší proces s väčšími nárokmi na prípravu.

Čo bizarné si produkčne musela vybaviť?

Jedným zo zvláštnejších zadaní bolo zohnať pávy na natáčanie. Zavolal mi scenárista a ja som si v tej chvíli hovorila, kde ich asi zoženiem. Nakoniec to našťastie odvolal.

Krátko na to som však dostala ďalšiu úlohu – zohnať kozu. Obrátila som sa na salaš a podarilo sa mi ju vybaviť, dokonca zadarmo.

Takéto situácie sú v produkcii bežné. Človek nikdy nevie, čo bude riešiť, a musí si vedieť poradiť aj s úplne netypickými požiadavkami.

Stalo sa ti niekedy počas natáčania niečo, čo si musela na poslednú chvíľu zachraňovať?

Pri výrobe relácie História chutí mali moderátori ochutnávať dobové jedlá, pričom súčasťou bola aj kravská hlava ako rekvizita.

Použili sme ju v prvý deň natáčania, no potrebovali sme ju aj na druhý deň. Medzitým ju náš kuchár odovzdal kuchárom z kaštieľa, ktorí nerozumeli ani po slovensky, ani po anglicky.

Keď sme ju na druhý deň išli hľadať, jednoducho zmizla. Nevedeli sme, či ju zjedli alebo vyhodili. Dokonca sme ju chvíľu hľadali aj v koši.

Nakoniec sme situáciu zachránili. Náš kuchár na poslednú chvíľu zohnal novú.

Čo ti táto práca dala do života?

Baví ma jej dynamika, cestovanie aj možnosť neustále spoznávať nových, zaujímavých ľudí – od režisérov, hercov až po kolegov.

Postupne som si uvedomila, že práve táto práca mi je blízka a napĺňa ma. Prostredie Slovenskej televízie vnímam ako miesto, kde sa cítim takmer ako doma. Mám pocit, že práve toto je cesta, ktorá mi bola určená.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Zatiaľ som iba asistentka produkcie. Časom by som sa však chcela posunúť kariérne vyššie – na pozíciu produkčnej.

Pre mnohých z nás je to prvé miesto, ktoré navštívime ráno, a posledné, ktoré navštívime večer pred ľahnutím do postele. Je to priestor, kde komunikujeme, vzdelávame sa a unikáme od reality. A práve na tomto námestí sa začínajú objavovať nové „bezpečnostné turnikety“; nie také, cez ktoré vstupujeme do UCM budov, ale digitálne v mene ochrany detí.

V posledných mesiacoch sa čoraz častejšie rozpráva o tom, že jednoduché potvrdenie „mám viac ako 18 rokov“ už nestačí. Sociálne siete a komunikačné platformy začínajú overovať vek svojich používateľov prostredníctvom občianskeho preukazu, fotografie či rôznych biometrických skenov. Cieľ je jasný: obmedziť prístup mladistvých k nevhodnému obsahu alebo internetovým predátorom a vytvoriť pre nich bezpečnejšie prostredie. No popritom sa vytvára veľká databáza, ktorá by mohla fascinovať každého digitálneho stalkera alebo reklamného analytika.

Biometetrické údaje nie sú žiadne obyčajné dáta. Práve biometria zásadne mení spôsob, akým vnímame súkromie na internete. Úprimne, práve tu sa vo mne začína ozývať mierna nedôvera – pretože tvár či identitu si na rozdiel od bežného hesla jednoducho neobnovíme. Heslo si vieme vždy zmeniť, účet vymazať, ale tvár? Tú si neaktualizujeme v nastaveniach. Ak sa raz dostane mimo kontroly, nedá sa resetovať.

Jednou z platforiem, ktorá mi dala dôvod okomentovať celú túto situáciu, je Discord. Platforma, ktorá dávno prestala byť len „miestom pre gamerov“. Platforma má viac než 200 miliónov aktívnych použivateľov vrátane študijných komunít, projektových skupín, filmových nadšencov a podobne. Pred pár týždňami totiž Discord oznámil, že od marca 2026 začne globálne zavádzať povinné overovanie veku, pri ktorom budú všetky účty automaticky nastavené do „teen-friendly“ režimu, pokiaľ používateľ nepreukáže, že je dospelý pomocou biometrických skenov. Táto zmena sa netýka len zopár účtov. Hovoríme o platforme, kde sa denne stretávajú komunity z celého sveta. A práve táto masová povinnosť overovania vyvolala obrovskú odozvu nielen medzi používateľmi, ale aj v diskusii o ochrane súkromia. Otázka súkromia na internete sa tak opäť dostáva do centra pozornosti.

Obavy publicistov aj bežných používateľov vyvolal aj únik približne 70-tisíc fotografií a dokladov totožností používateľov Discordu, ktoré boli zhromaždené pri testovaní overovacieho systému v minulosti. Ide o incident, ktorý jasne ukazuje, aké riziká prináša centrálne uchovávanie takýchto citlivých údajov. Práve tieto udalosti poukazujú na paradox, že hoci je zámienkou ochrana detí na internete, výsledkom môže byť zhromažďovanie osobných a biometrických dát miliónov dospelých používateľov, ktorí si len chcú „zayapovať“ s kamarátmi v hovore.

Takýto problém sa ale netýka len Discordu. Viacero krajín Európy už rieši obmedzenie prístupu detí alebo prísne overovanie veku na sociálnych sieťach. Napríklad Španielsko plánuje úplny zákaz používania sociálnych médií pre deti mladšie ako 16 rokov. Francúzsko zase zavádza povinný súhlas rodiča pre deti do 15 rokov, čo tlačí viaceré platformy k overovaniu veku. V podstate sa pripravuje „európska liga“ detskej digitálnej bezpečnosti.

Na jednej strane tomu rozumiem. Rodičia chcú mať deti v bezpečí, ale na druhej strane sa však pýtam, kde presne sa nachádza hranica medzi ochranou a kontrolou. Tieto opatrenia ukazujú, že trend k väčšej regulácii detí na internete neostáva len pri debatách, ale postupe sa stáva realitou, ktorá zasahuje milióny používateľov.

Naše údaje dnes poháňajú reklamy na mieru, algoritmy a personalizovaný obsah. V digitálnom svete teda už nie sme len používatelia, ale sme aj zdroj dát. Čím presnejšie údaje, tým je ich hodnota vyššia. A čím viac o nás internet vie, tým hodnotejší sa z nás stáva „produkt“. Zavedením povinného overovania veku sa k týmto informáciám pridáva ďalšia vrstva, a to meno, doklad a tvár. Samozrejme, anonymita internetu má aj temnú stránku: umožňuje nenávistné príspevky, podvody a iné aspekty, ktoré by rodičia určite svojim malým radostiam nepovolili vidieť. Regulácia môže byť riešením. Ale je rozdiel medzi ochranou a plošnou identifikáciou každého používateľa na internete.

Ak sa občiansky preukaz stane vstupenkou na internet, mení sa samotná podstata online priestoru. Z miesta, kde sme mohli vystupovať pod prezývkou a avatarom, sa stáva priestor, kde je identita podmienkou účasti. A práve tu si kladiem otázku, či internet postupne nestráca jednu zo svojich pôvodných vlastnostní, a to možnosť byť jednoducho len používateľom, a nie neustále identifikovanou osobou. A keď si na to zvykneme, ďalší krok už nebude pôsobiť dramaticky… Možno raz nostalgicky budeme spomínať na časy, keď sme sa najviac trápili vymýšľaním bezpečného hesla.

Bezpečnosť je silné slovo, najmä ak ide o súkromie na internete. Také silné, že pod jeho váhou často ustupuje súkromie. A práve preto by sme sa mali pýtať nielen na to, ako chránime deti, ale aj na to, kto chráni naše údaje, našu identitu a naše právo zostať aspoň trochu anonymní. Chrániť deti je správne. Ale ak sa ochrana stane synonymom pre permanentnú identifikáciu všetkých, mali by sme spozornieť.

Alex je študentom Fakulty manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej televízii zastáva pozíciu asistenta produkcie spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko zahŕňa práca produkcie v televízii,
• Prečo je obsluha „čítačky“ kľúčová pre plynulé vysielanie,
• Ako vyzerá chaos pri mimoriadnych udalostiach,
• Prečo je práca kombináciou organizátora a „psychológa“ pre hostí,
• Ako môže táto práca pomôcť prekonať stres, hanblivosť a zlepšiť komunikáciu.

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď si nastupoval?

Pri nástupe som si produkciu predstavoval ako organizáciu, komunikáciu a vybavovanie rôznych záležitostí. Do veľkej miery sa to naplnilo – väčšinu týchto činností naozaj robím. Zároveň sa objavili aj úlohy, s ktorými som pôvodne nepočítal.

Ktorá úloha by ľudí najviac prekvapila?

Okrem bežnej produkčnej práce obsluhujem aj čítačku. Ide o zariadenie, ktoré zobrazuje text moderátorovi na „prompteri“.

Mojou úlohou je prispôsobiť rýchlosť textu tak, aby vyhovovala moderátorovi počas vysielania. Táto časť práce býva pre mnohých najväčším prekvapením.

Keď začne vysielanie, kde si a čo presne robíš?

Závisí to od typu zmeny. Pri zmene zameranej na hostí som na začiatku vysielania v štúdiu alebo pred ním – starám sa o hostí, riešim logistiku a pripravujem ich na vstup. Som s nimi v priamom kontakte a zabezpečujem ich usadenie v štúdiu. Dôležité je pritom nielen zvládnuť organizáciu, ale aj komunikáciu. Musím rozmýšľať nad tým, čo poviem a ako na hostí pôsobím.

Pri technickej zmene som v réžii, kde obsluhujem čítačku. Musím byť pripravený ešte pred začiatkom vysielania, aby všetko prebehlo plynulo.

Si skôr organizavaný, alebo riešiš vzniknuté situácie takpovediac za pochodu?

Hostí si plánujem dopredu – podľa harmonogramu ich kontaktujem, riešim logistiku a zabezpečujem všetko potrebné. Hosťovi napríklad zavolám a opýtam sa, či potrebuje taxík alebo príde sám. Ak hosť potrebuje odvoz, jednoducho to vybavím. Rozvrhnem si to vždy dopredu.

Zároveň prichádzajú aj nečakané situácie. Vtedy treba rýchlo reagovať a riešiť vzniknuté problémy.

Súčasťou mojej práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

O aké nečakané situácie ide?

Keď vypukla vojna medzi Iránom a Izraelom, o jednej ráno mi volali, aby som prišiel skôr – vtedy tu bol úplný chaos. V takých momentoch pracujeme operatívne a bez prípravy. Treba sledovať scenár, reagovať na zmeny vo vysielaní a okamžite prispôsobovať čítačku podľa pokynov réžie.

To isté sa deje aj v bežnom vysielaní, napríklad pri videochate. Stáva sa, že videochat vypadne a ja musím na pokyn režiséra rýchlo v „čítačkovom” systéme prepnúť na ďalší bod, aby moderátor plynulo pokračoval ďalej.

Náročné sú aj rýchle prechody medzi reláciami. Za päť minút musím vystriedať hostí, pripraviť štúdio a zvládnuť všetko naraz. V praxi to znamená presuny hostí, komunikáciu s technikmi aj zabezpečenie chodu vysielania.

Bývajú hostia pred vysielaním, napríklad počas krízových situácií, v strese?

Hostia, ktorí prichádzajú do televízie prvýkrát, bývajú v strese zo živého vysielania. Preto je dôležitá komunikácia s ľuďmi. Vtedy ho musím upokojiť a pripraviť na vysielanie. Súčasťou práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

Naopak, niekedy sme v strese aj my. Stalo sa, že hosť neprišiel do vysielania vôbec alebo meškal. V takých momentoch je dôležité rýchlo informovať tím a situáciu riešiť s chladnou hlavou.

Existuje podľa teba určitý typ ľudí, ktorí sa na túto pozíciu vyslovene hodia?

Dôležitá je najmä schopnosť komunikovať. Je to práca pre ľudí, ktorí sa radi rozprávajú alebo sa to chcú naučiť. Zároveň človeka naučí fungovať pod tlakom a riešiť stresové situácie. Vhodnješia je skôr pre extrovertov než introvertov.

Čo ti táto práca dala do života?

Naučila ma pracovať pod tlakom, lepšie zvládať stres, emócie a zlepšila mi komunikáciu. Pomohla mi tiež prekonať hanbivosť, keďže som od narodenia relatívne hanbilvý človek.

Získal som aj prehľad o fungovaní televízie ako veľkej organizácie – od práce moderátorov až po technické zázemie.

Takže si sa naučil byť extrovertom?

Nie som úplný introvert, no táto práca mi pomohla zlepšiť komunikáciu. Nie je vhodná pre tých, ktorí sa vylovene vyhýbajú kontaktu s ľuďmi.

Naopak, veľa dá tým, ktorí síce vedia komunikovať, ale majú obavy napríklad z vystupovania pred ľuďmi alebo z rozhovorov s neznámymi.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Chcem zostať v mediálnej oblasti, ideálne v produkcii. Baví ma logistika, komunikácia aj organizovanie. Do budúcna by som sa rád posunul na pozíciu s väčšou zodpovednosťou a širšími kompetenciami.

Peter sa k žurnalistike dostal už v mladom veku. Začínal v regionálnom rádiu, neskôr pôsobil ako online redaktor a pracoval aj v celoplošných rádiách. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii ako redaktor spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa dá k žurnalistike dostať úplnou náhodou,
• Ako vzniká reportáž pod časovým tlakom,
• Čo zo zákulisia televízneho spravodajstva bežne vidieť nemožeme,
• Prečo je spravodajstvo tímová práca,
• Aká je realita práce televízneho redaktora v porovaní s predstavami divákov.

Ako by si opísal prácu redaktora spravodajstva niekomu, kto ju pozná len z televízie?

Ide primárne o rozprávanie príbehu. Našou úlohou je získať informácie a následne ich zrozumiteľne prerozprávať ľuďom, ktorí nemôžu byť priamo na mieste – či už na úrade vlády, v parlamente, alebo pri iných udalostiach.

V skratke, je to proces zisťovania, pochopenia a následného vysvetlenia udalostí tak, aby im porozumel bežný divák.

Je tvoja práca v praxi odlišná od toho, ako si ju predstavujú diváci?

Je pre mňa ťažké zhodnotiť to. Keďže som v médiách začal pracovať už ako 15-ročný, predstavu som si veľmi skoro tvoril priamo v praxi. Od začiatku som však vnímal, že nejde o vzhľad či hlas, ale o samotnú prácu. Predstava, že niekto všetko pripraví a redaktor to len prečíta, je mylná.

Ako redaktori sme však tiež len ľudia. Zbierame informácie a snažíme sa ich čo najpresnejšie sprostredkovať. Myslím, že v kontexte otázky je dôležité poznamenať, že našou úlohou nie je vkladať do reportáže vlastné názory, ale prinášať fakty a rôzne pohľady na tému.

Divák vďaka tomu vidí výsledok, ktorým je spracovaná realitu bez osobného postoja redaktora. Nevidí však celý proces získavania informácií ani to, čo všetko sa deje v pozadí. Zároveň platí, že pracujeme s dostupnými informáciami. Vieme ich overovať a konfrontovať, no nemáme vždy možnosť poznať úplnú „pravdu“, len ju čo najpresnejšie priblížiť.

Bola pre teba práca redaktora vysnívaná?

K žurnalistike som sa dostal úplnou náhodou. Otec jedno leto usúdil, že som už príliš starý na detský tábor. Bolo dobré prázdniny využiť zmysluplne a mal som si vybrať jeden z kurzov, ktoré ponúkala istá agentúra. Vybral som si fotografovanie. Omylom som vošiel do zlých dverí, kde bol kurz žurnalistiky. Hanbil som sa odísť, zaujalo ma to a postupne som ho absolvoval celý.

Práve tam sa z náhody stala ambícia. Inšpirovali ma ľudia, ktorí ma učili a odvtedy mám snahu sa im vyrovnať, neustále sa zlepšovať a predovšetkým, snažiť sa nikdy neuveriť samému sebe, že som ten najlepší z najlepších.

Aká bola tvoja cesta k práci v Slovenskej televízii?

Po spomínanom kurze žurnalistiky som si našiel krátku stáž v regionálnom rádiu, kde som sa učil základy – písanie správ aj prvé živé vstupy. Postupne som absolvoval ďalší kurz, ktorý mi dal viac skúseností, hoci to znamenalo pravidelné cestovanie do Bratislavy.

Neskôr som pracoval ako online redaktor na spravodajskom webe jednej z celoštátnych televízií, po tejto skúsenosti som sa opäť vrátil k rádiu. Najprv regionálnemu, neskôr celoplošnému. Po jednej pracovnej skúsenosti, ktorá nevyšla úplne podľa mojich predstáv, som musel opäť začínať na nižšej pozícii. Práve to ma posunulo ďalej.

Po rokoch v rádiu som sa dostal späť do televízie. Najprv na pozíciu redaktora zahraničného spravodajstva, odkiaľ som neskôr prešiel do domácej redakcie. V STVR pôsobím dodnes.

Ako vzniká reportáž od nápadu až po vysielanie?

Je to náročný proces, ktorý vždy závisí od konkrétnej témy. Začíname rannou poradou, počas ktorej si rozdelíme témy a určíme, kto sa čomu bude venovať. Niekedy je téma jasná vopred, inokedy ju treba hľadať.

Redaktor si následne pripraví základnú predstavu – čo je hlavná myšlienka reportáže a aké informácie potrebuje získať. Veľmi dôležitou časťou práce sú aj konzultácie s kolegami, na základe ktorých vie tému užšie vymedziť. Práca redaktora totiž nie je individuálna, dôležitá je spolupráca a pohľad z viacerých strán. V teréne neskôr oslovuje respondentov a zbiera rôzne pohľady, pričom priebežne vyhodnocuje, čo z toho bude použiteľné.

Po návrate do redakcie spracuje materiál, vyberie kľúčové pasáže a doplní ich vlastným textom. Celý proces je časovo náročný a bežne trvá celý pracovný deň, často aj viac.

Vznikajú témy tvojich reportáží skôr na základe vlastných nápadov, alebo ti ich prideľuje editor?

Bez ohľadu na to je veľmi dôležité mať naozaj dobrý prehľad o aktuálnom dianí. V mojom prípade však prevažujú témy, ktoré mi zadáva editor alebo vedúci vydania. Nie je to preto, že by som nevedel prísť s vlastnými nápadmi, skôr som pri ich výbere náročný a zvažujem viacero možností. Zadanie mi preto uľahčuje prácu a šetrí čas.

Často sa tiež stáva, že respondent odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím výslednú podobu reportáže prispôsobiť tomu, čo mám k dispozícii.

Stáva sa aj to, že respondenti odmietnu odpovedať?

Nie je to časté, ale stáva sa to. Niekedy respondent odmietne z osobných dôvodov alebo ho zastihnem v nevhodnom čase.

Ako som už však spomínal, častejšie sa stáva, že odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím vedieť prispôsobiť smer reportáže tomu, čo mám k dispozícii. Ako autor nesiem zodpovednosť za výsledok, preto hľadám spôsob, ako z dostupných informácií vytvoriť zmysluplný príbeh.

Ako zvládaš časový tlak, keď treba reportáž odovzdať rýchlo?

Pomerne dobre. Aj keď sa ocitnem v situáciách „na poslednú chvíľu“, viem sa sústrediť a dokončiť prácu.

Pomáha mi schopnosť odosobniť sa a zostať pokojný. Keď niečo také nastane, potrebujem skôr chvíľu ticha, aby som sa vedel plne koncentrovať.

Kto má posledné slovo pri tom, čo nakoniec finálne odvysielate v televízii?

Nejde o rozhodnutie jedného človeka. Fungujeme na viacstupňovom kontrolnom systéme. Ako redaktori pripravíme text, ktorý najprv schvaľuje editor a následne vedúci vydania. Po spracovaní reportáže sa finálny výstup opäť kontroluje.

Nemáme teda posledné slovo – výsledok vzniká na základe spolupráce, argumentácie a schvaľovania viacerých ľudí.

Spomínal si, že práca redaktora nie je individuálna. Ako teda fungujete v skutočnosti?

Spravodajstvo je tímová práca. Mojou úlohou je priniesť príbeh, preto o ňom potrebujem vedieť čo najviac. Nech je akýkoľvek, politický alebo nepolitický. Nehoda či katastrofa, čokoľvek. To znamená, overiť si fakty a príbeh z každej strany. Pretože práve za to som zodpovedný.

Keď si divák pozrie moju reportáž a vidí v nej chybu, ktorú som si ja osobne neoveril, vtedy sa vyhovoriť na kolektívny orgán naozaj nemôžem. Ja som pod tým podpísaný.

Čo ti táto práca dala do života?

Radosť, mnohých priateľov a pomyselný hlbší zmysel.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Nemám presne stanovený cieľ a ani ho nepotrebujem. Nechávam veci plynúť a sústredím sa na prítomnosť.

Predovšetkým je pre mňa dôležité robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a byť s ňou spokojný. Najdôležitejší je teda môj vnútorný poct, že som odovzdal maximum.

Keď u nás v redakcii padla otázka „kto by bol ochotný byť niekoľko dní offline?“, moja ruka vyletela hore skôr zo zvedavosti ako z potreby dať si digitálnu pauzu. Čakala som však, že zdvihnutých rúk bude viac, no bola som jediná. Rozmýšľala som: „Čo na tom môže byť také ťažké?”

Najskôr som si stanovila pravidlá. Pre prácu sa nemôžem tváriť, že WhatsApp či Gmail neexistujú. Rovnako som počas troch dní používala Google či Outlook, ktoré potrebujem pri písaní mojej diplomovej práce. Moja offline zóna spočívala najmä v sociálnych médiách ako sú Facebook, Instagram, YouTube, Tik-Tok či Pinterest. Rovnako som sa vyhýbala Spotify, či iným aplikáciám, ktoré vyžadujú internetové pripojenie.

Problémy hneď na začiatku

Moja výzva začína v sobotu. Hneď po zobudení som do ruky vzala mobil, vypla budík a zo zvyku otvorila Instagram, ktorý som promptne opäť vypla. „Storky“ kamošiek s ranným hráškovým lattéčkom teda musia počkať, ja chytím druhý dych a začnem sa chystať do práce.

Keď som vyšla z internátnej izby, prvýkrát som si uvedomila vážnosť situácie. Po ceste si vždy rada púšťam Sabrinu Carpenter, ktorá mi dodá energiu potrebnú na zvládnutie zákazníckeho servisu. Tentokrát som šla bez nej, slúchadlá som nechala v taške a počúvala som zvuky rannej Trnavy. Načerpať pozitívne vibrácie skrz trúbenie aut a ľudí pokrikujúcich po sebe niečo o paradajkách v akcii je oveľa náročnejšie ako skladbou „Manchild“.

Po príchode do práce musím svoju dochádzku „odkliknúť“ pomocou appky. Môj online detox teda naruší zapnutie dát a príchod správ od mamy, školskej skupiny a upozornení z Instagramu. Dáta rýchlo vypnem a mobil zamykám do skrinky. Byť offline je o čosi jednoduchšie, keď je mobil mimo môj dohľad. Nie nadarmo sa vraví „zíde z očí, zíde z mysle“.

Naspäť na internáte si zalejem kávu, ku ktorej si bežne zapnem Pinterest. Inšpirácie na ranné outfity a motivačné citáty o zmysle života tentokrát „skippnem“ ( z angl. „preskočím“ – pozn. red.). Keďže však nemám čo robiť, začínam písať svoju diplomovú prácu.

Psychologička Ivana Vyskočová z Psychologickej poradne UCM

Opis autorky pomerne jasne ukazuje znaky závislého alebo škodlivého používania technológií. Po ich náhlom vysadení prichádza moment „čo teraz?“ Akoby chýbal vnútorný plán, čím vyplniť čas. Naznačuje to, že veľkú časť dňa bola predtým zaplnená online aktivitami. Technológie tu pravdepodobne slúžia na reguláciu emócií: zaháňanie nudy, nepohodlia alebo nepríjemných myšlienok.

Offline ako „slayáda” produktivity

Písanie mi ide celkom od ruky, keďže okolo seba nemám žiadne rušivé vnemy. Mobil je v režime „nerušiť“ a tok mojich myšlienok sa odráža na zapísanej strane vo Worde. Problém nastane zhruba po dvoch hodinách intenzívneho sústredenia – chcelo by to krátku pauzu. Zrazu však neviem, čo mám robiť. Nechcem sa ísť prejsť, lebo to by mi zabralo dlhší čas, a knihu sa mi tiež neoplatí načínať.

Idem si teda ľahnúť a pozerať do blba. Počas tejto krátkej pauzy som si namiesto Tik-Tokov prehrávala všetky scenáre, ktoré môžu nastať, keby nestihnem napísať diplomovú prácu. Prestávkam som sa napokon radšej vyhýbala. Pozitívnou správou bolo, že veci, na ktorých som pracovala, boli hotové dvakrát rýchlejšie, než za normálnych okolností (teda keď scrollujem na mobile a smejem sa na príspevkoch Zomri).

Psychologička Ivana Vyskočová

Výrok „nebudem čítať alebo sa prechádzať, lebo stratím čas“ je veľmi výstižný. Ukazuje, ako máme niekedy prehodené hodnoty – aktivity, ktoré nás v skutočnosti obohacujú, vnímame ako stratu času. Naopak, hodiny strávené na sociálnych sieťach si často ani neuvedomíme. Digitálny obsah ponúka rýchlu a ľahkú odmenu, ktorá nás „vtiahne“, ale dlhodobo nás veľmi neobohatí. Činnosti ako čítanie či prechádzka sú náročnejšie, no prinášajú hlbší pocit spokojnosti.

Euforický stav môjho premotivovaného alter-ega však opäť netrval dlho. Nastal večer a moja chuť sedieť na zadku s analýzou správ STVR sa vyparila skôr ako šunkové žemle v Jame. V bežné dni by mi moja lenivosť signalizovala, že je čas pustiť si na YouTube ASMR, prípadne by mi večer spríjemnil @jacksepticeye s novou „hororovkou“, pri ktorej by som si zapla aj mobil s Pinterestom. Kto písal o tom, že Gen Z (ľudia narodení v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) má problém s pozornosťou?

Pocit samoty ako dôverný priateľ

Dnes si otváram denník a píšem o svojich pocitoch. Denník som napriek svojej potrebe vypísať sa neotvorila už veľmi dlho. Niežeby som nechcela, no večerná pohodička strávená za počítačom sa mi pozdáva trochu viac.

Počas tohto času som si veľakrát uvedomila, aké nevyhnutné je dnes online pripojenie – pri dochádzke v práci, či keď som potrebovala navigáciu alebo platiť pri pokladni. Keďže Klarna (platobná a nákupná služba – pozn. red.) vyžaduje internet, aj môj pistáciový Termix stál bez Kaufland karty o 40 centov naviac. Nevýhodou bolo aj to, že som nemohla komunikovať s kamarátmi z Erasmu.

Celkovo som sa cítila viac osamelo. Sociálne médiá pre mňa predstavujú sieť, v ktorej sme chytení všetci, ale spolu. Je to priestor, cez ktorý sa dokážem spojiť s okolitým svetom, nadväzovať kontakty či hľadať inšpiráciu. Priestor, v ktorom mám pocit, že na tom čo prežívam, záleží.

Veta „čo nie je na Instagrame akoby sa nestalo“ ma zrazu zasiahla ako trnavský vietor uprostred slnečného dňa. Odrazu som mala pocit, že som pre okolitý svet akási nezaujímavá. O pozornosť kamošiek som bojovala so smartfónmi, v húfe ľudí som bola jednou z mála, ktorej do tváre nesvietilo modré svetlo a moje latté s ovseným mliekom nevidel nik okrem baristu.

Psychologička Ivana Vyskočová

Zaujímavé je, že autorka sa úplne odstrihla od všetkého, aj od užitočných vecí (napr. Klarna). „Všetko alebo nič“ nastavenie je síce pochopiteľné, ale dlhodobo neudržateľné. Oveľa užitočnejšie je hľadať rovnováhu – čo mi reálne pomáha a čo mi skôr škodí. Môže ísť napríklad o vypnutie zbytočných notifikácií, vedomé používanie technológií na konkrétny účel, rozlíšenie medzi „užitočným nástrojom“ a „automatickým scrollovaním“. Nie všetko digitálne je problém. Ide skôr o to, ako a prečo to používame.

Čo mi digitálna pauza priniesla?

Môj digitálny detox nebol iba nudný a náročný. Naopak, bol presne to čo som potrebovala – aby som aspoň na chvíľu otvorila oči. Počas troch dní, keď som bola prítomná viac vo svete ako na mobile, som zistila, že nedostatok voľného času je prevažne iba mojou výhovorkou. Voľna som totiž odrazu mala omnoho viac ako kedykoľvek predtým, a to napriek tomu, že som strávila 30 % času v práci a ďalších 70 % nad mojou diplomovkou.

Tomu, čo som mala aktuálne na „to-do liste“, som venovala všetku svoju pozornosť a moja produktivita dosiahla pomyselného vrcholu. Aj napriek váhe kopiacich sa povinností, som sa cítila akási ľahšia.

Dopamín som dobíjala inde. Večery som trávila „junk-journaling-om“ (tvorba denníka zloženého z výstrižkov, poznámok a spomienok – pozn. red.). Častejšie som sa prechádzala, vyhľadávala rozhovory tvárou v tvár či počúvala zvuky spievajúcich vtákov. O svete teraz síce nič neviem, no to ani svet o mne. Občas je predsa len fajn, trochu sa vypariť. Niekedy je to možno jednoduchšie ako si myslíme. Stačí jeden klik na ikonu s názvom „Wi-Fi“.

O čo som (ne)prišla?

Napriek všetkým benefitom môjho offline vyčíňania som však v pondelok čakala do polnoci. Akonáhle mi časomiera vysvietila samé nuly, začala som otvárať jednu aplikáciu za druhou. Z toho čo som videla, som však nebola prekvapená. Na druhom brehu mojej zvedavosti na mňa nečakalo nič. Nikto ma nezháňal, Pinterest bol stále rovnaký a na Facebooku boli asi tri statusy s politickým podtónom naviac.

O čo som tak počas mojich troch dní offline prišla? Opičiak Punch našiel svoju spriaznenú dušu a že vyjadrenia Timothéeho Chalameta o balete ho pravdepodobne stáli Oscara. O čom som však prišla naozaj? Hodiny strávené sledovaním cudzích životov a pár „storiek“, ktoré prezentujú nereálnu idylku. A to ma vôbec nemrzí.

Psychologička Ivana Vyskočová

Silná je reflexia toho, ako veľmi sú technológie prepojené s bežnými aktivitami ako sú chôdza, jedenie, oddych. To vedie k otázke: Potrebujeme to naozaj stále? Alebo sme si len zvykli nebyť sami so sebou? Keď máme neustále niečo v pozadí (hudbu, videá, sociálne médiá), strácame kontakt s jednoduchým prežívaním prítomného momentu. Pre niekoho môže byť ticho alebo „ničnerobenie“ nepríjemné a práve preto po ňom automaticky siaha po telefóne. Digitálny detox ukazuje, že tento kontakt so sebou sa dá znovu objaviť, len to chvíľu trvá.

Patrik je študentom 5. ročníka Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. Už približne tri roky pôsobí v Slovenskej televízii na pozícii helfera, kde sa podieľa na príprave spravodajského obsahu a je pomocnou rukou redaktorov.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko obnáša pracovná pozícia helfera v televízii,
• Ako vznikajú správy, ktoré diváci denne vidia na obrazovke,
• Či má helfer priestor na kreativitu,
• Ako sa pracuje pod časovým tlakom,
• Aké zručnosti Patrikovi táto pozícia priniesla.

Ako by si vysvetlil pozíciu helfera niekomu, kto o nej nikdy nepočul?

Zarámcoval by som to do jednoduchšieho názvu – asistent editora alebo vedúceho vydania. Naša hlavná náplň práce je dostávať zadania od vedúcich vydania a editorov z newsroomu, ktoré musíme spracovať do finálneho výstupu. To, čo diváci vidia na televíznych obrazovkách, je do veľkej miery naša práca.

Pamätáš si svoj prvý pracovný deň?

Do televízie som prichádzal s malou dušičkou. Mal som síce základy strihu aj skúsenosť so strihacím programom, no rýchlo som si uvedomil, že začínam úplne od nuly. Prišlo prebudenie pretože som zistil, že strih sa nerobí len myšou, ale aj efektívne cez klávesnicu. Bol to moment, ktorý ma rýchlo vrátil naspäť na zem. Uvedomil som si, že k práci treba pristupovať s pokorou a neustále sa učiť.

Bola práca v televízii tvoj cieľ, alebo si sa k nej dostal náhodou?

Mám s tým spojený zaujímavý príbeh. Na základnej škole som vďaka učiteľke spevu zistil, že viem spievať.  Bolo to jedno z najkrajších období v mojom živote. Zároveň som asi sedem rokov spieval v Slovenskom rozhlase.

Neskôr prišlo rozhodovanie, či pôjdem na konzervatórium a budem sa živiť spevom, alebo si vyskúšam prácu v médiách. Napokon to osud urobil za mňa, pretože som sa skôr dostal k príprave na štúdium masmediálnej komunikácie, pri ktorej som už zostal. S odstupom času to vnímam ako správne rozhodnutie. Uživiť sa na Slovensku ako umelec a spevák je pomerne náročné.

Prečo práve pozícia helfera?

Je to práca, ktorou začína väčšina ľudí v televízii. Našim novým kolegom, ktorí sa zaúčajú, zvyknem hovoriť, že ak zvládnu túto pozíciu, sú takmer hotoví ľudia do spravodajstva.

V porovnaní s lokálnymi médiami je práca vo verejnoprávnej televízii komplexnejšia. Pokrýva široké spektrum tém a pracuje s obsahom, ktorý ovplyvňuje verejnú mienku. Práve preto ide o intenzívnu, ale veľmi hodnotnú skúsenosť. Verejnoprávne spravodajstvo zároveň kladie dôraz na vecnosť a informácie bez zbytočného emocionálneho zafarbenia. Aj vďaka tomu je táto skúsenosť kvalitným základom pre každého, kto sa chce venovať žurnalistike profesionálne.

Spravodajstvo je továreň na informácie. Keď prídu, musíte ich spracovať a odvysielať.

Kde tráviš väčšinu času a čo je presne náplň tvojej práce?

V strižni za počítačom. V nej čakáme na pokyny od vedúcich vydania a editorov, ktorí riadia obsah vysielania. Mojou úlohou je spracovávať ilustračné zábery a synchróny, ktoré dopĺňajú moderátorove vstupy. Cieľom je, aby divák nepočúval len informáciu, ale ju aj vizuálne pochopil.

Vyberám napríklad konkrétne úseky z vyjadrení politikov podľa časovej minutáže. Niekedy však výber robíme sami, čo zvyšuje zodpovednosť aj náročnosť. Základom práce je reagovať rýchlo, presne strihať a zabezpečiť, aby bol výsledok pripravený na vysielanie v správnom čase.

Pracuješ striktne podľa zaužívanej šablóny, alebo máš možnosť využiť aj svoju kreativitu?

Práca má jasne nastavený workflow. Ako helferi v podstate robíme každý deň to isté – striháme. Čo nie je opakujúcou sa aktivitou, sú stále nové spravodajské témy, ktoré musíme vedieť technicky spracovávať.

Hoci z pochopiteľných dôvodov nemôžem zasahovať do obsahu, napríklad v podobe konkrétnych vyjadrení politikov, mám možnosť dotvoriť situáciu ilustračnými zábermi alebo synchrónmi. To je jediná kreatívna práca, ktorú vykonávam.

Stáva sa, že musíš pracovať pod veľkým časovým tlakom?   

Áno, pravidelne. Je to krutá realita. Spravodajstvo je továreň na informácie. Keď prídu, musíte ich spracovať a odvysielať. Nič medzi tým. Nie je to ako vo filme, ktorý sa pripravuje pol roka a potom ide na veľké plátno.

Myslím si, že ak pri tejto prácu nepociťujete časovú tieseň, svoju prácu neberiete príliš vážne.

Ako vyzerá spolupráca s redaktorom alebo editorom?

Keď sa redaktor vráti z výroby v teréne s konkrétnou témou, požiada nás o pripravenie ilustračných záberov. Ak napríklad spravodajsky pokrýval súdny proces s konkrétnym človekom, pripravíme mu z neho buď aktuálne, prípadne archívne ilustráky.

Na komunikáciu s editormi máme v strižni dorozumievacie zariadenie, ktoré sa volá Intercom. Častokrát sa využíva na to, aby nás v úvodzovkách popohnali a pripomenuli, že materiál musí byť o päť minút pripravený.

Máš ako helfer okrem strihu aj iné úlohy?

Áno, mojou srdcovou záležitosťou je načítavanie komentárov do spravodajstva, najčastejšie do ekonomiky na spravodajskej :24.

Máme aj pozíciu synchrónového helfera. Je bežné, že redaktori sú niekedy príliš pracovne vyťažení, potrebujú však nahrať synchrón respondenta. Logicky, nemôžu byť na dvoch miestach naraz. V takom prípade ide namiesto nich do terénu práve spomínaný synchrónový helfer. Okrem tejto pozície existuje aj takzvaný ticker.

Uvedomil som si, že namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, je dôležitejšie sústrediť sa na riešenia.

Najprv si povedzme, čo, alebo kto to vlastne je.

Ticker je krátka informačná lišta v dolnej časti obrazovky, ktorá divákom ponúka rýchly prehľad najdôležitejších udalostí dňa. Divák nemá vždy čas pozrieť si celý spravodajský blok a preto je to pre neho perfektná alternatíva.

Vieš priblížiť, ktoré správy sa na obrazovku dostanú a ako sa vyberajú?

Informácie spracovávame z renomovaných tlačových agentúr. Od TASR, ČTK až po tie svetové, akými sú Reuters či AP. Dramaturgia je jednoduchá. Ak vedúci vydania alebo my považujeme nejakú informáciu za relevantnú, spracujeme ju do čo najstručnejšej podoby, keďže priestor v lište je znakovo obmedzený.

Čo ti táto práca dala do života?

Predovšetkým trpezlivosť vyrovnávať sa s rôznymi problémami, ktoré sa v daný deň dejú. Uvedomil som si, že namiesto hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, je dôležitejšie sústrediť sa na riešenia. Zabudnúť nemôžem ani na všeobecný prehľad.

Máš vysnívaný nejaký budúci kariérny cieľ?

Nepredpokladám, že by som sa v najbližšom období vyšplhal na inú pozíciu. Táto práca mi zatiaľ vyhovuje – najmä časovo. Uvedomujem si, že v nej má každý svoju úlohu, ktorú potrebuje splniť a robiť ju zodpovedne.

Do budúcna ma láka práca s hlasom alebo dramaturgia, no zatiaľ to nechávam otvorené. Naopak, pozícia redaktora, ktorá je do veľkej miery závislá od práce  v teréne, by pre mňa znamenala zásadné vystúpenie z komfortnej zóny. Ak však ten deň nastane a ja z nej vystúpim, už nebude cesty späť.

Peter Šebo pôsobí v oblasti digitálneho marketingu a organizuje odborné konferencie na Slovensku a v Česku. V roku 2023 s kolegyňou Barborou Okruhľanskou založili projekt Digitálni rodičia, kde sa venujú vzdelávaniu rodičov a učiteľov o digitálnom svete detí. Týždeň po našom rozhovore získal ocenenie Marketer roka 2025.

V rozhovore sa ďalej dozviete:  

• Ako rozpoznať škodlivý online obsah a ako o ňom hovoriť bez hystérie.
• Kedy je dieťa pripravené vstúpiť do digitálneho sveta.
• Ako funguje kódovaný jazyk detí online.
• Ako nastaviť zdravý vzťah k online svetu v domácom prostredí.

Kedy ste sa vy osobne stali digitálnym, teda, koľko ste mali rokov, keď ste sa prvýkrát začali reálne stretávať s digitálnymi technológiami?

Je to veľká prehistória. Mal som šťastie, že otec pracoval s telekomunikáciami a počítačmi. V roku 1988 alebo 1989 sme mali ten veľký, sivý a pomalý počítač. Pamätám si, že som machroval v škôlke, že  mám doma počítač a hrám na ňom formulu. Dokonca som ho raz doniesol s otcom do škôlky, aby sme ukázali deťom, ako taký počítač vyzerá.

Čo sa týka digitálu a internetu, odjakživa ma to lákalo. Predtým než som sa venoval súčasnému zamestnaniu som pracoval v rôznych neziskových organizáciách. Vždy som mal na starosti marketing, ale v kombinácií práve s digitálnym prostredím. Vtedy to boli web stránky a blogy. Neskôr prišli sociálne siete a teraz vidíme to šialenstvo, ktoré sa rozpútalo okolo nás. Zjednodušene celý život, profesionálne od roku 2006.

Za úplného digitálneho prisťahovalca vás teda považovať nemôžeme. Ja som vyrastala s internetom ako samozrejmosťou. Kde sa podľa vás svety digitálneho domorodca a prisťahovalca nikdy nestretnú?

Pokojne ma volajte digitálny dinosaurus. Nestretnú sa v tom, že my dinosaury na internete robíme trochu iné veci a ten čas trávime inak. Ak to porovnám ja verzus moje deti, tak pre decká je internet priamym zdrojom zábavy, kamarátstiev a hier. Čo je v poriadku, sú to deti. My, dospelí, na internete hlavne pracujeme, čítame si maily, robíme pomerne nudné veci a okrem toho pozeráme „reelska“ a TikToky, ale nechválime sa tým.

Prečo táto doba potrebuje podcast Digitálni rodičia?

Nepotrebuje ho doba, potrebujú ho rodičia a učitelia. A to preto, lebo im doma vyrastajú digitálni domorodci. Práve preto sme sa s Barborou Okruhľanskou rozhodli ten podcast robiť, lebo sme videli, že my sa v tom svete hýbeme, pretože pracujeme v digitálnom marketingu, ale dospelí, ktorí sa tomu nevenujú profesionálne, sú v tom stratení.

V takom prípade zaujmú jeden z dvoch veľmi zlých postojov – ultraliberálny, pri ktorom si povedia, rob si čo chceš, hádam ťa to nezabije alebo ultrakonzervatívny, kedy by chceli všetko zakázať. Oba sú zlé, hoci ten druhý je ešte horší, pretože dnešné deti nemôžu zostať úplne offline. Nemôžeme sa tváriť, že deti dokážu vyrastať bez smartfónov a bez sociálnych sietí iba preto, lebo my, starší ľudia, sme to kedysi dokázali.

Prvú epizódu ste odštartovali v januári 2023. Bolo niečo, čo vás vtedy ako rodičov osobne prebudilo k tomu, že digitálna gramotnosť už nemôže byť okrajová téma?

Prebudilo nás, keď nás oslovili kamaráti, ktorí hovorili: ,,Peťo, Baška, vy robíte s digitálnym svetom, rozumiete sociálnym sieťam, poďte nám poradiť, ako to nastaviť doma, ako pracovať s deťmi. Stále pozerajú do obrazoviek, sú na tom závislé.” Všetci to poznáme, všetci to máme doma. Z tohto pohľadu sme si povedali, že nebudeme radiť ľuďom po jednom a odpovedať stále na tých istých desať otázok dookola, ale že bude lepšie, keď vytvoríme podcast.

Ako ste už načrtli, vy aj vaša kolegyňa pracujete v marketingu, čo vám dáva prirodzený náskok pred inými rodičmi. Ako ovplyvňuje vaša profesia prístup k digitálnej výchove doma?

Dáva nám to náskok nielen pred rodičmi, ale máme to šťastie, že aj pred deťmi. Deti sú často v brutálnom náskoku pred svojimi rodičmi. Ony doma nastavujú Wi-Fi, heslá, vysvetľujú, čo znamenajú rôzne skratky, a aké aplikácie sa aktuálne používajú. Hlavný náskok nie je ani tak pred rodičmi či učiteľmi, ale práve pred deťmi.

Zároveň však musím povedať, a Baška to vždy potvrdí, keď to spomeniem na prednáške, že to, o čom hovorím, doma sám často porušujem. Všetky chyby, na ktoré upozorňujem, som urobil. Úplne všetky. Jediný rozdiel je v tom, že viem, že som tú chybu spravil, viem, že nabudúce to musím urobiť inak, a viem presne, kde som zlyhal.

Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky.

Kedy spoznáte, že vaše dieťa je pripravené samostatne fungovať v digitálnom svete?

Je to absolútne individuálne. Psychológovia hovoria o veku medzi 13. a 15. rokom života. V reálnom svete je však táto informácia takmer nepoužiteľná a psychológovia si to veľmi dobre uvedomujú. Nie je možné situáciu udržať tak, že celá trieda si všetko dohaduje cez mobil, pozerá videá a hrá hry, a len jedno dieťa bude „mimoň“.

Je to veľmi podobné, ako keď sa ma niekto spýta, ako viem, že je moje dieťa pripravené jazdiť na bicykli. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy, keď mu bicykel kúpim, dám mu helmu, chrániče a nepoviem mu: ,,Tu máš bicykel a pán Boh s tebou, snáď sa nezabiješ“. Prvých niekoľko kilometrov pri ňom bežím. Až keď vidím, že to zvláda samo, vtedy je pripravené.

V digitálnom svete používajú deti emojis, skratky alebo trendy, ktoré môžu mať úplne iný význam pre rodičov než pre nich. Ako rodič môže spoznať, čo tieto signály skutočne znamenajú?

Veľa kyberšikany sa deje práve prostredníctvom nevinných obrázkov, emotikonov či rôznych slovíčok, ktorým rodičia často nerozumejú. Ide o kódovanú reč, ktorou si deti medzi sebou odosielajú správy. Či už milé, alebo aj nemilé. Všetkým rodičom a učiteľom určite odporúčam seriál Adolescence. Pointu nebudem prezrádzať, ale presne o toto ide.

My máme na webe niečo, čo sme nazvali slovník digitálneho rodiča. Tam rodičia nájdu výrazy, ktoré počujú doma, no nerozumejú im. Máme tam aj vysvetlenie emotikonov. Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky. Takto sa dozvedia veci, o ktorých by inak netušili.

Seriál Adolescence bol vlani veľmi rozoberaný. Keby ste si mali z tohto seriálu vybrať jednu tému alebo moment, ktorý by ste odporučili otvoriť doma?

Pamätám si scénu, kde otec so synom sedeli v zborovni a vysvetľovali si, čo znamenajú jednotlivé emotikony. Hlavná postava seriálu pritom bola šikanovaná pred očami všetkých, no nikto si to nevšimol. V seriáli samozrejme figurovali aj negatívne vplyvy, ako napríklad manosféra. Tento moment by som určite vyzdvihol. Seriál by som si pozrel spolu s tínedžerom a následne by som sa s dieťaťom rozprával o významoch jednotlivých symbolov.

Význam emotikonov sa stále mení. Nejde len o statickú sadu symbolov, ale o veľmi fluidný jazyk. Rodičom to preto často komplikuje situáciu, pretože nedokážu držať krok s kódovanou komunikáciou detí. Každá trieda či komunita má pritom svoj vlastný kód plus zopár globálnych symbolov.

Ešte ostaňme pri tejto otázke. Aký je váš tip, ako s deťmi o tom komunikovať?

Úplne normálne, opýtate sa ich na to. Ak v tom svete nie ste doma, vypočujte si pár našich epizód a v každej z nich dostanete pár tém, ktoré viete okamžite doma otvoriť. V jednej epizóde nám psychologička prezradila veľké tajomstvo, že existuje viac otázok než tie dve základné – „Čo bolo v škole?“ a „Čo ste mali na obed?“

Existuje oveľa viac otázok, ktoré sa ich môžeme opýtať. Napríklad: „A čo je to za hru, ktorú teraz hráte celá trieda? Ukáž mi kúsok z nej.“ alebo „A ten influencer, čo ho pozeráš, o čom vlastne točí tie videá?“ To sú otázky, o ktorých sa dá rozprávať. Ak ich doma neotvárame, budeme veľmi prekvapení, keď sa stane niečo veľmi zlé.

Mnohé online trendy sú prchavé a nemajú hlbší význam. Ako majú rodičia rozlíšiť medzi neškodným trendom a obsahom, ktorý už stojí za pozornosť?

Obsah na internete rozlišujem do troch skupín. Užitočný, ktorý by sme chceli, aby naše deti sledovali, škodlivý, ktorý by vôbec nemali vidieť a medzi týmito dvomi extrémami je tretí, takzvaný zbytočný. Dospelým príde nezmyselný, ale pokiaľ dieťa nenavádza na hlúpe výzvy, nenadáva sa v ňom a nikto sa tam neodhaľuje, má právo sa zabávať.

Deti sa v zábave podobajú na nás. Vyrastali sme na Tomovi a Jerrym či Vlkovi a zajacovi, kde Tom mlátil panvicami, zjedol dynamit a prešiel mu vlak po kolenách. Vtedy to tiež nebolo edukatívne ani užitočné.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete.

Keď ste spomínali tie tri kategórie obsahu, pri škodlivom obsahu ide už o tenkú hranicu, ak sa rozprávame o deepfakeoch a AI videách. Ako pomáhať deťom rozoznávať ich od skutočných videí, keď to často nedokážu ani rodičia?

Deepfake-y, rovnako ako všetko ostatné, prinášajú z pohľadu výchovy dva nepríjemné momenty. Prvým je šírenie dezinformácií a druhým kyberšikana. Mnohé deti využívajú AI nástroje na to, aby napríklad vymenili hlavu spolužiaka za niečo nevhodné. To môže veľmi ublížiť, aj keď dieťa tvrdí, že je to „len AI zábava“.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete. Ak niekoho zosmiešniš, či už klasicky alebo cez AI, je to rovnako škodlivé. Preto ich musíme naučiť, že vytvoriť zosmiešňujúci obrázok cez AI je rovnako neslušné ako niekoho odfotiť na záchode. Výchova v digitálnom svete znamená naučiť ich zodpovednosti.

Čo je najčastejšia veta rodiča, po ktorej sa dieťa už o svojom online svete viac neotvorí?

Nie je to veta, ale gesto. Keď dieťa príde s banalitou ako vtipné „reelsko“, level v hre či YouTuber, musím sa ovládnuť a negúľať očami. Keď sa to rodičom podarí a ešte aj prejavia záujem o to, čo im ukazujú, prvýkrát vstúpia do ich sveta a zároveň si začnú formovať názor na to, či je daný obsah užitočný alebo škodlivý.

Vety typu „Daj mi pokoj, choď radšej von, nezaujímajú ma tvoje hlúpe hry a influenceri“ dieťaťu dáva jasný signál, že rodič jeho online svet ignoruje, a ono si ho bude riešiť samo, až kým to nedopadne zle. Samozrejme, súhlasím, vonku hrať futbal alebo ísť na prechádzku je fajn, ale nemôžeme tým nahradiť záujem o digitálny svet.

Vytvorili ste kartovú konverzačnú hru, ktorá vzdeláva nielen rodičov, ale aj deti. Ako ste pri jej tvorbe premýšľali o rovnováhe medzi zábavou a obsahom, aby dokázala otvoriť citlivé témy?

Cieľom pri jej hraní nie je výhra, ale otvorenie diskusie. A práve preto sme hru vytvorili obojstranne – 80 otázok od detí na rodičov a 80 od rodičov na deti. Ak by to boli len otázky na deti, po pár kolách by ich to prestalo baviť. Hra funguje tak, že sa striedate – rodič vstupuje do sveta dieťaťa a naopak.

Napríklad deti sa ma radi pýtajú „Tati, akej farby bola tráva, keď ste mali čiernobielu televíziu?“ alebo „Ako ste sa dohodli na stretnutí bez mobilu?“ Takto sa vtipne vraciame do sveta pred internetom a mobilmi.

Hra zároveň otvára aj seriózne témy. Rodičia sa musia priznať napríklad k tomu, či to sami nepreháňajú s mobilom, a deti vidia, že aj dospelí robia chyby. Sekcia kvíz s kartičkami, kde sú otázky na jednej strane a odpovede na druhej, ukazuje deťom, že vedia byť lepší ako dospeláci. Prehráte 12-0, 15-0, ale práve to otvára debatu.

Ako ste testovali, či otázky nebudú pre deti príliš konfrontačné, ale zároveň neskĺznu do povrchnosti?

Otázky sme konzultovali s viacerými detskými psychológmi z centra Detstvo bez násilia, ktorí ich recenzovali, kontrolovali a upravovali. Potom sme hru testovali aj na vlastných deťoch. Sledovali sme, ktoré otázky im šli ľahko, a ktoré ich zaujali. Následne sme hru rozposlali našim blízkym a spätná väzba bola jasná – deti to baví.

Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá.

Ako majú rodičia reagovať v momente, keď zistia, že ich syn sleduje Andrewa Tatea, ktorý normalizuje mizogýniu alebo dcéra podlieha trendu #SkinnyTok, kedy mladé influencerky propagujú poruchy príjmu potravy ako zdravé?

Prvá reakcia rodiča nesmie byť hysterická. Ak sa začne chytať za hlavu, vykrikovať alebo podávať dramatické reakcie, dieťa sa zľakne, uzatvorí a tam končí debata. Vo vnútri samozrejme rodič môže vybuchovať a mať chuť mobil vyhodiť z okna, ale prvé pravidlo je zachovať pokoj. Pomáha klásť otázky typu „Fakt ho sleduješ?“ alebo „Čo ťa na ňom baví?“

Dieťa môže odpovedať: „Vieš, on cvičí, motivuje chalanov, aby cvičili a dobre vyzerali.“ Rodič by potom mal pokračovať: „A vieš aj niečo iné, čo hovorí?“ Dieťa odpovie: „Niečo o babách, ale to nepočúvam.“ Dieťa si často neuvedomuje, že influencer implicitne tvrdí, že ženy nie sú rovnocenné mužom.

Nejde o to, aby rodič ukázal, že ide o katastrofu, ale normálnym rozhovorom rozobrať problematiku. V manosfére sa totiž diabol skrýva v detailoch. Chytí tínedžerov na zdravý životný štýl, výber partnerky či vidinu bohatstva. To sú normálne sny chalanov, neklamme si. Ale keď sa to otočí do nadradenosti a ponižovania, vzniká toxický vzorec.

Keď vidíme, že niektoré krajiny zavádzajú alebo zvažujú zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, pomohlo by to chlapcom a dievčatám, ktorí sa dnes online dostávajú k radikalizáci?

Áno, pomohlo by to. Som úplne za to, keby sa celá spoločnosť dohodla a našla technické riešenie, ako deťom zabrániť v prístupe na sociálne siete do 16 rokov. Lenže tu sa končí ružový sen a začína realita. Hoci sme podávanie alkoholu mladistvým zakázali, stále sa nájdu regióny na Slovensku, kde na rodinnej oslave nalejú aj 15-ročným.

Obávam sa, že zákaz sociálnych sietí je dnes skôr téma na ľahké získanie politických bodov. Ak by sme sa na tom aj zhodli, otázka znie, ako by sme to dosiahli. Jednoduchá odpoveď znie: musí sa preukázať občianskym preukazom. A vtedy sa pýtam, naozaj chceme, aby nadnárodné spoločnosti ako Meta či Google uchovávali citlivé údaje našich detí? Absolvovať by to museli aj dospelí, takže tieto korporácie by v skutočnosti mali doklady polovice zemegule.

Druhý problém sa dá vysvetliť na príklade cigariet. Ak sa dnes dieťa k ním chce dostať, poprosí staršieho súrodenca alebo dospelého pred trafikou. A teraz si to predstavme na sociálnych sieťach. Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá. Od tej chvíle je dieťa „späť v hre“, účet je overený ako dospelý a systém nemá šancu zistiť, kto ho reálne používa. Vznikne tak čierny trh s účtami a úplne sa to vymkne spod kontroly.

Peter Šebo

Zakladateľ a Chief Data Officer (CDO) PS:Digital, pracoval ako redaktor pre digitálny marketing v odbornom mesačníku Stratégie, neskôr ako digitálny riaditeľ vydavateľstva Sanoma Magazines (Ecopress Magazines), či ako New Business Manager pre Zoznam.sk (2011 – 2013). Pravidelne organizuje odborné konferencie z oblasti digitálneho marketingu v SR aj ČR. Spoločne s Baborou Okruhľanskou v roku 2023 založili Digitalni rodičia. V roku 2025 získal ocenenie Marketer roka.

Rok 2026 je pre športového žurnalistu absolútnym vrcholom. Podujatia ako zimné olympijské hry, majstrovstvá sveta v hokeji a hlavne majstrovstvá sveta vo futbale. Naplno taktiež beží kolotoč anglickej Premier League. Ako sa dá pri tomto tempe udržať mentálna sviežosť tak, aby ste v každom prenose pôsobili na diváka maximálne pripravený?

Mám výhodu, že komentujem iba spomínanú Premier League a ostatné športy sa ma príliš netýkajú. Zrejme potrebujem to, čo každý bežný človek. Mať niečo, pri čom vo voľnom čase mentálne vypnem a nekoncentrujem sa iba na futbal. Ako komentátor považujem za kľúčové udržať si zo športu radosť. Ak ju totiž nedokážeme preniesť na divákov, nebude ich to zaujímať.

Hoci dnes pôsobíte v Canal+ Sport, vaša cesta k mikrofónu nebola priamočiara, keďže ste študovali právo. Na akých mediálnych pozíciách ste pracovali predtým, než ste sa dostali ku komentovaniu?

Áno, som absolvent právnickej fakulty Univerzity Komenského. Už cez vysokoškolské štúdium som sa okrajovo dostal k moderovaniu, neskôr do Slovenského rozhlasu. Považujem to za vynikajúcu školu. Mali sme v ňom hlasového pedagóga, ktorý bazíroval najmä na správnej intonácii pri čítaní. Boli to hodiny súkromného školenia zadarmo, ktoré mi mimoriadne pomohli pri práci s hlasom. Pre komentátora je kľúčová, keďže pri práci využíva celé spektrum hlasových polôh.

Neskôr som pracoval v televízii DIGI Sport. Bola to „mravenčia“ práca ako preklad zahraničných magazínov alebo písanie jednoduchých príspevkov. Komentovanie je pre mňa vrcholom v rámci práce v športovej televízii. Paradoxne, ten vývoj sa tam nekončí. Komentátor sa musí etablovať, nejakým spôsobom sa vyvíjať, kým si nájde určitý svoj štýl, ktorým ho divák dokáže identifikovať. Ak by bol prejav zlý, tak sa profesii nemôžem venovať.

V podcaste Away Days ste spomínali že sa radíte k emotívnym komentátorom. Kde je hranica, keď emócia pomáha dynamike prenosu a kedy môže diváka vyrušovať pri sledovaní samotného prenosu?

Som emotívnym typom komentátora, napriek tomu ich však musím držať na primeranej úrovni. Spomínam si na tohtosezónny zápas medzi Newcastlom a Liverpoolom. Zápas rozhodol gólom v stej minúte len 17-ročný Rio Ngumoha. Nevídaná vec. Napriek tomu nebudem pri komentovaní jeho gólu až taký emotívny, aký by som bol, ak by sa to stalo hráčovi Slovenska vo finále majstrovstiev sveta. Uvádzam to samozrejme len ako príklad z kategórie sci-fi.

Napriek tomu som presvedčený, že puto k športu sa buduje práve cez emócie, ktoré sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Keď nám zmiznú, klesať bude aj záujem divákov.

Aké ťažké je snažiť sa udržiavať emócie na približne rovnakej úrovni tak, aby fanúšikovia jednotlivých klubov nenadobudli pocit, že pri komentovaní preferujete ich konkurentov?

Kritika tu bude vždy. Miera emócií je totiž veľmi individuálna. To, čo sa páči piatim ľuďom, nemusí sa páčiť ďalším trom. Ak je ale konštruktívna, som jej otvorený, pretože sa snažím neustále zlepšovať. Napriek tomu si myslím, že som v komentovaní už dostatočne vyprofilovaný. Napríklad, v tých nudnejších zápasoch sa kvôli oživeniu snažím nájsť zaujímavé mikropríbehy, ktoré sa na ihrisku dejú.

Máte blízko k štýlu Brita Petra Druryho, o ktorom sa v kontexte komentátorskej školy hovorí ako o majstrovi poézie a emócií. Nakoľko komentátor pociťuje náročnosť pri čerpaní inšpirácie z takého silného vzoru?

Peter Drury je fantastický komentátor, výborne pracujúci s emóciami. Sme ale v určitom smere rozdielni. On má silný historický background. Dokáže výborne nachádzať historické paralely a vsúvať ich do svojho komentára. To je zručnosť, ktorá mne chýba.

Uvediem ďalší príklad – komentátora Jaromíra Bosáka, ktorý je považovaný za nesmierne vtipného a pohotového. Ja taký vtipný nikdy nebudem. Môj štýl dodnes nesedí každému. Nie všetci sú zvyknutí na, pre mňa typickú častú zmenu intonácie, kadenciu slov či jednoduchú rytmiku reči. Mnohí diváci ma vnímajú ako príliš afektovaného a ukričaného. Rešpektujem tieto názory, aj keď sa s nimi nestotožňujem. Všetky vyššie spomenuté výčitky totiž považujem za základ komentátorskej profesie.

V čom ste sa prácou Petra Druryho inšpirovali?

Požičal som si od neho pauzy, ktoré robí po góloch. To je moja zásada. Komentátor dokáže predať svoje emócie aj tým, že vie, kedy má „zatvoriť ústa“ a zostať ticho. Keď fanúšikovia skáču na tribúnach alebo sa hráči tešia, v pozadí to počujete. Do týchto záberov je preto absolútne zbytočné pridávať komentár.

V spomínanom podcaste Away Days ste uviedli, že vaša príprava pred jedným zápasom trvá okolo troch hodín. Máte špecifický systém, ako si v hlave upratať štatistiky tak, aby ste ich vedeli v potrebný moment použiť?

Táto časť prípravy sa volá štatistická. Ako komentátori Premier League v Canal+ Sport máme v tomto smere skvelý servis, to znamená, že máme k dispozícii detailnú prípravu na každý zápas.  Ďalšia časť je dlhodobá. To sú tie roky, ktoré pracujem s anglickou ligou. Komentujem ju štrnásť rokov, takže ju za ten čas detailne sledujem. Krátkodobá príprava sa sústreďuje na konkrétne futbalové kluby a na ich vývoj počas celej sezóny.

Základom je byť pripravený. To ale neznamená, že musíte využiť všetko, čo máte pripravené, hoci ste nad tým strávili štyri hodiny. Prioritou je zachytiť dianie na trávniku a nie hladkať si pred divákmi vlastné ego súkaním múdrych štatistík z rukáva.

Canal+ Sport v prenosoch kladie dôraz na silnú interakciu s expertmi. Je táto súhra výsledkom spoločnej prípravy v pražskej centrále, alebo sa spoliehate na prirodzenú chémiu?

Pri dvoch rovnocenných komentátoroch si každý robí svoju prípravu vlastným štýlom. Základom je byť prehľadný a pohotový. Potom si povieme niečo k úvodu zápasu a k prestávkam pri striedaní hlasov. Zaradiť musíte aj fázu ticha, aby ste diváka neunavili už po desiatich minútach. Rozoberieme si dynamiku prejavu, spätne naše výkony a následne vyhodnocujeme.

Iné je to v prípade spolupráce komentátora, spolukomentátora a experta. Najčastejšie som spolukomentoval s Karlom Poborským a Katkou Svitkovou, ktorí vždy prichádzajú výborne pripravení. Ich prínos spočíva najmä v detailnejšom pohľade na taktiku. Vtedy ustupujem zo svojho herného poňatia, aby vynikli ich vedomosti a skúsenosti. Kľúčové je neskočiť si do reči — raz sa to môže stať, ale opakovane by to už pôsobilo neprofesionálne.

Každá sezóna Premier League je poriadne nabitá, čo si vyžaduje obrovskú mentálnu odolnosť. Čo je pre vás kľúčovým ventilom, pri ktorom dokážete úplne vypnúť?

Momentálne domácnosť, keďže mám dve malé deti. V období, keď sa rozhoduje o titule, už cítim, že som naozaj unavený. Je to absolútne prirodzená vec, ale dôležité je mať svoje chvíle, keď človek od futbalu vypne.

Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať športovému komentovaniu?

Základom je pracovať na sebe. Dnes je možností neúrekom. Zápas si môžete komentovať sami pre seba v domácom prostredí a vytvoriť si portfólio nahrávok. Dôležité je skúšať, zlepšovať sa a oslovovať potenciálnych záujemcov. Ak absolvent práva môže komentovať anglickú ligu, cesta k športovému komentovaniu určite existuje. Zároveň treba mať správne atribúty a vedieť prijať druhý názor. Napríklad to, či má človek mikrofonický hlas a vhodný prejav.